Rozsudok Judgement was issued on Thursday, July 24, 2024

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11C/49/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119364494
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. et Mgr. Michala Lunterová Švandová

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2024:6119364494.12

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred sudkyňou Mgr. et Mgr. Michalou Lunterovou Švandovou,

v právnej veci žalobcu A. B. C., D.,
nar. XX. XX. XXXX, trvalý pobyt E. XXXX/X, XXX XX F. F., v konaní
zast. JUDr. Karinou Uhrínovou, advokátkou, so sídlom kancelárie Nám. Š. Moysesa 4,
974 01 Banská Bystrica, proti žalovanej: Fakultná nemocnica s poliklinikou
F. D. Roosevelta Banská Bystrica, so sídlom Námestie L. Svobodu 1, 975 17 Banská Bystrica, IČO 00
165 549, o náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
a to v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady
trov konania žalovanej.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa spolu so svojou manželkou, pôvodne žalobkyňou 2/, rozsiahlou a podrobne odôvodnenou
žaloboudoručenousúdudňa12.09.2019domáhal,abysúduložilžalovanejpovinnosťzaplatiťžalobcovi
sumu 3.000,00 Eur a pôvodnej žalobkyni 2/ sumu 3.000,00 Eur a náhradu trov konania. Svoju žalobu
žalobcovia odôvodnili tým, že žalovaná zasiahla

do ich osobnostných práv, do ich práva na rodinný život a prostriedkom na zmiernenie
ich psychickej bolesti je práve priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,
ktorá im bola spôsobená konaním zamestnancov žalovanej.

Pokiaľ ide o opis skutkových okolností prípadu, žalobcovia v žalobe uviedli,
že dňa 10. 09. 2016 bol ich syn, pán G. C. (ďalej len „syn žalobcov“ alebo „pacient), ktorý žil so žalobcami
v spoločnej domácnosti, z dôvodu zhoršenia jeho zdravotného stavu, ktorý bol vyvolaný úzkosťou,

obavami a strachom zo smrti žalobkyne 2/ (ktorá bola
v tom čase hospitalizovaná na neurológii Fakultnej nemocnice s poliklinikou
H. I. J.) hospitalizovaný na II. Psychiatrickej klinike Fakultnej nemocnice s poliklinikou F. D. Roosevelta
v Banskej Bystrici (ďalej len „Psychiatrická klinika“
alebo „psychiatrické oddelenie“). Žalobcovia v žalobe uviedli, že podľa výpovede lekárky, ktorá ich
syna prijala na hospitalizáciu, G. A. K., bol pacient nepokojný, odmietavý k vyšetreniu, nesúhlasil
s hospitalizáciou a keďže útočil na všetkých okolo,

bola mu nasadená pacifikačná liečba a bol uložený do ochranného lôžka. U pacienta bola
diagnostikovaná dekompenzácia reziduálnej schizofrénie. Po tom, čo sa pacient v deň hospitalizácie
sťažoval na zhoršené dýchanie a bolesti na hrudníku bol prevezený na urgentný príjem na interné
a traumatologické vyšetrenie, na ktorom bolo konštatované,že je kompenzovaný a jeho stav si nevyžaduje hospitalizáciu ani liečbu na internej klinike. V zázname
pacienta podľa tvrdení žalobcov chýbalo komplexné zhodnotenie interného nálezu, kedy sa v noci dňa
10. 09. 2016 sťažoval na bolesti hrudníka a sťaženie dýchania, nebolo vyhodnotené, či jeho zhoršený

stav nezapríčinila injekčná liečba, nebol urobený popis nálezu na srdci ani dolných končatinách a nebolo
vydané doporučenie pre ECT.
Dňa 10. 09. 2016 interný lekár na urgentnom príjme diagnostikoval príznaky paranoidnej psychózy resp.
schizofrénie, avšak nepopísal o aké paranoidné bludy, halucinácie a poruchy vnímania ktoré sú pre toto
ochorenie typické sa jednalo.

Nasledujúceho dňa, t. j. 11. 09. 2016 vyšetril pacienta G. G. L., podľa ktorého s pacientom nebol
navoditeľný zmysluplný verbálny kontakt, odmietal stravu
aj podávané lieky a vykazoval nepokoj rôznymi prejavmi ako krik až kvílenie. Na návrh G. L. bola,
po konzultácii s G. K., pacientovi, ktorý bol katatonický a jeho stav bol život ohrozujúci, indikovaná
ECT. O 10.20 hod. bola vykonaná konzultácia a lekármi anestézie a intenzívnej medicíny bez fyzického

vyšetrenia pacienta
a dňa 12. 09. 2016 bol pacient zaradený do programu výkonu ECT, ktorý bol realizovaný o 9.00 hod.
Pacientovi bola podaná prvá dávka ECT hoci v tom čase nevykazoval známky agresivity a nespolupráce
a bol skľudnený a po podaní terapie prijímal pacient stravu, tekutiny aj lieky. Pred výkonom pacientovi
neboli vysadené lieky, a to benzodiazepíny (Apaurin, Diazepam), dňa 11. 09. 2016 pacient dostal dávku

Apaurinu 80 mg, po úprave liečby
od 12. 09. 2016 dostával pacient Diazepam 4x10 mg, a to napriek tomu, že mal farmakologický útlm
aplánovalsaďalšíECTvýkon,ktorýbolrealizovanýdňa14.09.2016.Vlekárskychzáznamochpacienta
sa dňa 13. 09. 2016 uvádza, že pacient bol skľudnený
ale pretrvávala u neho psychotická symptomatika. Dňa 14. 09. 2016 o 8.14 hod. bola pacientovi

podaná druhá dávka ECT, ktorá prebehla bez komplikácií, po nej o 11.40 hod. daného dňa pacient
odpadol, zlyhali mu vitálne funkcie, došlo k zástave dýchania a pulzu a privolaný lekár G. L. začal
s kardiopulmunálnou resuscitáciou. Následne,
o 12.17 hod. bola privolaná záchranka a o 12.35 hod. bola konštatovaná smrť pacienta. Pacientovi
podľa tvrdenia žalobcov nebola pracovníkmi psychiatrie poskytnutá odborná prvá pomoc (defibrilácia,

intubácia, napojenie na kyslík, podanie náležitých liekov), žalobcovia spochybňovali pravdivosť
zhodnotenia zdravotného stavu pacienta po prebratí sa z anestézie, kde je uvádzané, že pacient sa
prebral, sám sa najedol, následne kľakol a ľahol si na zem, zlyhali mu vitálne funkcie. Vzhľadom na
zdravotné ťažkosti a diagnózy pacienta, ktoré mohli privodiť komplikácie pri podaní ECT malo byť pri
výkone dostupné kompletné vybavenie

na resuscitáciu (s možnosťou defibrilovať, intubovať a napojiť pacienta na kyslík) čo sa podľa žalobcov
nestalo.

V žalobe žalobcovia ďalej uviedli, že nebolo zadokumentované, kto pacientovi podával anestéziu, kto
vyhodnocoval EKG, EEG, kto stanovil titráciu elektrických dávok,

kto urobil samotný výkon ECT a či mal na aplikáciu ECT oprávnenie. Podľa ordinujúceho lekára bola
ďalšia dávka ECT potrebná z dôvodu, že pacient mal psychologický relaps s negativizmom, odmietaním
stravy, katatonickou symptomatikou a bol ťažko prístupný k farmakologickým intervenciám. Žalobcovia
tvrdili, že tým, že pacientovi bola ponechaná aplikácia Diazepamu 4x10 mg s polčasom vylučovania
24-72hodín,zliečbynebolvysadenýOlanzapin20mgnanoc,došlovdôsledkukumulácieliekovkútlmu

dýchania.

Dňa 25. 10. 2016 podali žalobcovia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „Úrad“
alebo „Úrad pre dohľad“) podnet na prešetrenie správnosti postupu
pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti v súvislosti s úmrtím pacienta krátko po podaní ECT liečby. Úrad

žalobcom oznámil, že zdravotná starostlivosť poskytnutá pacientovi v súvislosti s diagnostikou, liečbou
ako aj následným ambulantným ošetrením bola poskytnutá správne a štandardným spôsobom a nebolo
zistené, že by žalovaný pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti porušil zákon.

Dňa 15. 02. 2017 podal žalobca trestné oznámenie pre zanedbanie zdravotnej starostlivosti, následkom

čoho došlo k úmrtiu pacienta. Vyšetrovateľ OR PZ Banská Bystrica začal trestné stíhanie vo veci prečinu
usmrtenia pod ČVS ORP-74/2-VYS-BB-2017,
ktoré bolo uznesením zo dňa 27. 06. 2019 zastavené z dôvodu, že po zhodnotení dôkazov vykonaných
v prípravnom konaní, s poukazom na znalecký posudok č. 221/2019 vypracovaný organizáciouz odboru zdravotníctvo a farmácia forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz, s.r.o., nedošlo
k naplneniu znakov skutkovej podstaty prečinu usmrtenia z dôvodu dodržania všetkých zásad
správnej zdravotnej starostlivosti, nedošlo k zanedbaniu zdravotnej starostlivosti a zároveň nebola

potvrdená príčinná súvislosť medzi smrťou pacienta a postupom pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti
žalovanou.

Žalobcovia so záverom Úradu ako aj so zastavením trestného stíhania nesúhlasili a mali za to, že pri
poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi došlo zo strany lekárskeho personálu k pochybeniu,

ktoré bolo bezprostrednou príčinou úmrtia pacienta. Žalobcovia uviedli, že ich synovi zamestnanci
žalovanej obmedzili osobnú slobodu, keď ho bez jeho súhlasu hospitalizovali a aplikovali liečbu,
ktorá bola vzhľadom na jeho zdravotný stav kontraindikovaná, a to pre nedoriešený nález na dolných
končatinách a glaukóm. Pacient bol uložený do ochranného lôžka, čo zhoršilo jeho stav, nakoľko mal
fóbiu z uzavretých priestorov a tmy. Psychiatrická diagnóza pacienta bola charakterizovaná negatívnymi
príznakmi a poškodeniami, psychomotorickým spomalením, zníženou aktivitou, otupením afektivity,

pasivitou, nedostatkom iniciatívy, ochudobnením kvantity alebo obsahu reči, chudobnou neverbálnou
komunikáciou, výrazom tváre, očným kontaktom, moduláciou hlasu a postojom s nedostatočnou
osobnou starostlivosťou a sociálnym výkonom. Podľa tvrdenia žalobcov však pacient tieto znaky
nevykazoval, bol aktívny, opravoval rodinný dom, urobil
si dve maturity s vyznamenaním, dva ročníky vysokej školy, pričom do tretieho ročníka nenastúpil pre

zhoršený očný nález (opakovaný vysoký vnútroočný tlak). Bol držiteľom vodičského oprávnenia, ovládal
počítač, bol samostatný, mal priateľov a športoval. Dlhodobo sa liečil pre strach, úzkosť a depresie, mal
fóbiu z tmy, uzavretých priestorov, výšok, lietania, zo samoty (všade musel chodiť so žalobcom alebo
s kamarátom), v noci musel mať zapálené svetlo. Správanie pacienta bolo dňa 10. 09. 2016 podmienené
šokom z domnelého úmrtia matky (žalobkyne 2/) a pri vhodnom prístupe lekárov bolo možné pacienta

upokojiť
aj bez nariadenia ECT, s ktorým žalobcovia nesúhlasili.

K zdravotnému stavu pacienta pred hospitalizáciou žalobcovia uviedli, že pacient mal diagnostikované
ochorenie schizofrénia v roku 2013, ktorá diagnóza však podľa tvrdení žalobcov nebola nikdy potvrdená

objektívnym vyšetrením ako CT, EEG a pod., pacient mal tiež v roku 1998 diagnostikovanú vrodenú
vývojovú chybu srdca (defekt komorového septa a prolaps mitrálnej chlopne) a migrenózne bolesti hlavy,
v roku 2007 mal diagnostikovaný očný glaukóm, v roku 2010 kŕčový stav po intoxikácii tramadolom a
v roku 2015 bol pacientovi diagnostikovaný dynamický blok krčnej chrbtice. V roku 2007 boli pacientovi
operované varixy predkolenia pravej dolnej končatiny. Okrem uvedeného pacient prekonal opakované

infekcie dýchacích ciest a zápal pľúc a mal zväčšenú pečeň.

K pacientovmu ochoreniu glaukom žalobcovia uviedli, že pri hospitalizácii a následnej liečbe nebolo
pacientovi urobené očné vyšetrenie a zmeraný jeho vnútroočný tlak, pričom podľa niektorých odborníkov
sa ECT výkony nemajú robiť pri glaukome vôbec, podľa iných názorov je potrebná zvýšená príprava

a opatrnosť. V súvislosti s ECT sú popisované rôzne komplikácie, pričom za zvlášť rizikových sa podľa
tvrdení žalobcov považujú pacienti s glaukomom a so zvýšeným vnútroočným tlakom. Pacient mal
pigmentový glaukom, preto pred uvažovaným ECT v roku 2013 bol zvolený pri liečbe konzervatívny
postup. Napriek tomu, že toto ochorenie pacienta bolo ošetrujúcej lekárke G. K. známe, nebol
pacientovi zmeraný vnútroočný tlak ani vykonané očné vyšetrenie, ktorým by sa vylúčila vnútrolebečná

hypertenzia. Názory na indikácie, kontraindikácie a postupy pri výkone ECT boli podľa názoru žalobcov
v literatúre rozdielne, na Slovensku chýbali terapeutické doporučenia a štandardné postupy odobrené
Ministerstvom zdravotníctva a v čase aplikovania ECT pacientovi nebol schválený metodický postup
pre tento výkon a použitie ECT nebolo legislatívne schválené. Žalobkyňa 2/ ako lekárka internistka po
konzultácii s očným lekárom kontraindikovala ECT, napriek tomu, bez súhlasu pacienta a bez súhlasu

žalobcov bola táto terapia synovi žalobcov vykonaná.

K medikácii pacienta počas hospitalizácie žalobcovia uviedli, že mu boli aplikované lieky Haloperidol,
Tisercin, Apautin v injekčnej forme do svalu, Zalastu (Olanzapin), Diazepam v tabletkovej forme. Za
rozhodujúce žalobcovia považovali hodnoty dávkovania liekov podľa Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv

(ďalej len „ŠÚKL“) platné pre Slovenskú republiku. Pokiaľ ide o liek Haloperidol, podľa ŠÚKL sa dávky
lieku môžu podávať s odstupom 1-4 hodiny do maxima 20 mg denne. Dňa 10. 09. 2016 pacient dostal
pacient3x2 ampulky, čo je 30 mg a v deň 11. 09. 2016 dostal 4x2 ampulky, čo je 40 mg. Dávkovanie tohto
lieku tak bolo prekročené. Terminálny polčas na vylučovanie je priemerne 20 hodín, čím dochádza ku
kumulácii lieku v organizme. Z lieku Tisercin boli pacientovi aplikované dňa 10. 09. 2016 3x2 ampulky, čo

je 150 mg lieku a 11. 09. 2016 4x2 ampulky, čo je 200 mg lieku. Začiatočná dávka, ktorá sa podáva v 2-3
jednotlivých dávkach je 75-100 mg lieku, bola vysoko prekročená. G. K. mala podľa tvrdení žalobcov
vedomosť o tom,
že pacientovi bol počas predchádzajúcej ambulantnej liečby ordinovaný liek Tisercin v tabletkovej forme,
ktorý u neho vyvolával závažné vedľajšie účinky, preto mu injekcie lieku Tisercin nemali byť aplikované.

Pri akútnej úzkosti a nepokoji sa môže podať dávka
10-20 mg lieku Apaurin, potom sa môže zvýšiť na dávku 30 mg na deň a v liečbe možno pokračovať 10
mg dávkou 3-4x denne. Pacientovi bola dňa 10. 09. 2016 podaná dávka
3x2 ampulky, čo je 30 mg a nasledujúci deň 4x2 ampulky, čo je 80 mg. Dávky lieku
boli prekročené. Pri lieku Diazepam sa dávka môže zvyšovať až na 30 mg denne.
Diazepam bol pacientovi aplikovaný od 12. 09. 2016 pri úprave liečby. Liek Zalasta (Olanzapin) bol

naordinovaný dňa 11. 09. 2016 v najvyššej dávke 20 mg/noc. Takto ordinované lieky boli podľa tvrdení
žalobcov pre pacienta nebezpečné z hľadiska možného vzniku zrazenín, ich aplikácia bola nevhodná pri
poruche zraku, vnútroočnom tlaku a glaukome a súbežné užívanie liekov, ktoré predlžujú QT interval na
EKGmohlospôsobiťzávažnéporuchysrdcovéhorytmu,vpriebehuliečbyTritticomsamohlivystupňovať
psychické problémy, nepokoj, podráždenosť, agresivita, halucinácie, poruchy rovnováhy, poruchy zraku,

depresie, samovražedné sklony a psychóza. Pri dlhodobom podávaní antipsychotík, antidepresív bolo
podľa názoru žalobcov podľa lekárov EU dôležité sledovať bezpečnosť tejto liečby, urobiť laboratórne
kontroly EKG, EEG, sono končatín, očné vyšetrenie a iné, čo u pacienta vykonané nebolo. Pacientovi
bola nasadená liečba vo vysokých dávkach a v nevhodnej kombinácii. Lieky Apaurin a Diazepam, ktoré
boli ordinované mali byť pred ECT výkonom vysadené, čo nebolo vykonané. Aj keď pacientovi bola

vykonaná úprava liečby a nasadený Diazepam 4x10 mg denne, v tom čase mal farmakologický útlm
z liekov a dávka podľa ŠÚKL bola prekročená o 10 mg denne. Súčasne bol pacientovi podaný Olanzapín
20 mg na noc, čo mohlo spôsobiť aj náhle úmrtie. Uvedené lieky nemali byť pacientovi podávané pre
farmakologický útlm a pre plánovaný ECT výkon dňa 14. 09. 2016, nakoľko došlo ku kumulácii liekov
v organizme a spolu s anestetikom spôsobili útlm dýchania.

Podľa tvrdenia žalobcov lekári nevyhodnotili príčinu ťažkostí dýchania a bolesť medzi lopatkami pacienta
v deň jeho hospitalizácie, vykonané interné vyšetrenie nebolo dostatočné pre aplikáciu ECT, nebola
vyhodnotená kontraindikácia tohto úkonu vzhľadom na glaukóm, vrodenú srdcovú chybu a nález
na dolných končatinách. Po prvom výkone ECT nebolo vykonané kontrolné kardiologické a interné

vyšetrenie,očnévyšetrenie,zmeranývnútroočnýtlak,EEGspopisomodlekára,sonografickévyšetrenie
dolných končatín, nebol podaný Fraxiparin na prevenciu tromboembolickej choroby, nebola vykonaná
bandáž dolných končatín. Podanie ECT bolo vykonávané na psychiatrickom oddelení, kde podľa
žalobcov nebolo resuscitačné vybavenie. Pri samotnom výkone ECT dňa 14. 09. 2016 mal byť
prítomný aj lekár oddelenia anestézie a intenzívnej medicíny, ktorý mal pacienta vyšetriť, oboznámiť sa

s vykonanou liečbou, urobiť premedikáciu, podať anestéziu a urobiť záznam.

Žalobcovia ďalej uviedli, že pacient bol nútene hospitalizovaný, odmietol podpísať informovaný súhlas
a nesúhlasil s liečbou ECT. Žalobcovia sa domnievali, že žalovaný postupoval podľa § 6 ods. 9 písm.
d) zákona o zdravotnej starostlivosti, podľa ktorého

sa informovaný súhlas nevyžaduje v prípade ambulantnej alebo ústavnej starostlivosti ak ide o osobu,
ktorá v dôsledku duševnej choroby alebo príznakmi duševnej poruchy ohrozuje seba alebo svoje okolie
alebo ak hrozí vážne zhoršenie jej zdravotného stavu. Podľa názoru žalobcov však žiadna z uvedených
podmienok nebola splnená, nakoľko pacient neohrozoval seba ani svoje okolie a súhlasil s tým, že pôjde
na preliečenie do nemocnice, avšak nesúhlasil s navrhovanou liečbou ECT, ktorá zapríčinila jeho smrť.

Žalobcovia zároveň poukázali na to, že pacient bol záchranár, mal zdravotnícke vzdelanie a vedel aké
následky môže liečba ECT mať a preto s ňou nesúhlasil už v roku 2013, kedy mu ju jeho ošetrujúca
lekárka navrhla.

Špecifikom poskytovania nútenej zdravotnej starostlivosti osobám s duševnou poruchou je zásah do

práva na osobnú slobodu a do práva na súkromie, je preto dôležité,
aby nútená hospitalizácia podliehala prísnej kontrole aby bolo vylúčené svojvoľné obmedzenie práv
pacienta. Každé prevzatie do ústavnej starostlivosti podlieha kontrole súdu, zdravotnícke zariadenie,
ktoré pacienta prevezme má povinnosť do 24 hod oznámiť túto skutočnosť okresnému súdu v obvodektorého sa zariadenie nachádza, následne súd rozhodne, či sú splnené podmienky prevzatia pacienta
do ústavnej starostlivosti Pre tento úkon malo byť vydané rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica,
v ktorom bola za opatrovníka pacienta ustanovená žalobkyňa 2/, ktorá bola v tom čase hospitalizovaná

naneurologickomoddeleníaosituáciipacientanebolazostranylekárovinformovaná,nebolapožiadaná
o udelenie súhlasu s výkonom ECT ani s nútenou hospitalizáciou. V prípade nútenej liečby
dorozhodnutiasúdumôžubyťvykonávanélentakézdravotnévýkony,ktorésúnevyhnutnéprezáchranu
životaazdraviapacientaalebonazabezpečeniejehookolia.Vspojenísuvedenýmžalobcoviapoukázali
na tú skutočnosť, že zamestnanci žalovanej konali

nad rámec svojho oprávnenia, keď sa napriek nesúhlasu pacienta rozhodli aplikovať liečbu ECT,
ktorá nebola nevyhnutná na záchranu života a zdravia pacienta, naopak, bola kontraindikovaná, a to
bez toho, aby disponovali právoplatným rozhodnutím súdu o prípustnosti jeho prevzatia do ústavnej
starostlivosti, čím konali protiprávne. Lekári a zdravotnícky personál žalobcov zavádzal, zľahčoval
zdravotný stav pacienta, neinformoval pravdivo o spôsobe liečby pacienta, žalobcovi 1/ neumožnil
osobný ani telefonický kontakt s pacientom s poukazom na to, že pacient sa má dobre a po injekčnej

liečbe spí a žalobcov neinformovali ani o tom, že pacientovi aplikovali ECT.

2. Vzhľadom na vyššie uvedené skutkové okolnosti žalobcovia mali za to,
že boli splnené všetky predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože
zamestnanci žalovanej svojim protiprávnym konaním zavinili smrť ich syna,

čím zasiahli do ich osobnostných práv, najmä do práva na rodinný život. Nemajetková ujma vyjadruje
najmä náhradu za utrpené pocity šoku, stresu, smútku a straty spoločenstva s milovaným synom.
Žalobcovia za protiprávne konanie, resp. neoprávnenosť zásahu, považovali nútenú hospitalizáciu
pacienta, počas ktorej mu bola podávaná liečba kontraindikovaná s jeho ochorením, s ktorou pacient
ani žalobcovia ako jeho rodičia nesúhlasili, najmä pokiaľ ide o výkon ECT dňa 12. 09. 2016 a 14. 09.

2016, ktorý, podľa tvrdenia žalobcov, bezprostredne viedol k úmrtiu pacienta. Konaním zamestnancov
žalovanej tak podľa názoru žalobcov došlo k porušeniu ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej
starostlivosti, nakoľko pacientovi nebola správne poskytnutá zdravotná starostlivosť.

Žalobcovia odkázali na znalecký posudok č. 221/2019 vypracovaný v rámci trestného konania a závery

prepúšťacej správy pacienta, ktoré ako príčinu smrti určili pľúcnu embóliu bez prejavov akútneho
cor pulmonale a bezprostredná príčina iná choroba srdca, bližšie neurčená ktoré možno považovať
za hypotetické, pretože pitva nebola vykonaná. Znalecká organizácia preto za bezprostrednú príčinu
smrti najpravdepodobnejšie považovala zastavenie srdca (náhlu srdcovú smrť), pričom žalobcovia boli
presvedčení, že k zástave srdca došlo v dôsledku protiprávneho konania zamestnancov žalovanej.

Medzi protiprávnym konaním žalovanej a ujmou žalobcov títo videli príčinnú súvislosť, keďže túto ujmu
byvzhľadomknásledkompociťovalakaždáfyzickáosoba,nakoľkostratadieťaťajeujmou,ktorádopadá
na zostávajúcich členov rodiny, najmä
na rodičov, ktorí boli na pomoc svojho syna odkázaní. Pri učení výšky primeraného finančného

zadosťučinenia žalobcovia vychádzali zo závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolností, za akých
došlo k neoprávnenému zásahu. Pred neoprávneným zásahom žili žalobcovia so synom v spoločnej
domácnosti usporiadane, harmonicky, členovia rodiny boli na seba citovo naviazaní a vzájomne si
pomáhali. Vzhľadom na vyšší vek žalobcov im bol syn vo všetkom nápomocný, pomáhal v domácnosti,
chodil s otcom na nákupy, staral

sa o nich v prípade ochorenia. Žalobkyni 2/ poskytol primeranú zdravotnú starostlivosť
pri úraze, s otcom spával v jednej izbe a vo všetkom, vrátane sociálnych kontaktov,
bol žalobcom veľkou oporou. Žalobcovia majú ešte dcéru, ktorá ich však navštevovala
len zriedka a žiadnu pomoc im neposkytovala a ich vzťahy boli vlažné. S úmrtím syna
sažalobcoviastálenevyrovnali,dennodenneimchýba.Šokzostratysynabolzostranymatkyumocnený

tým, že sama je lekárkou, internistkou, ktorá sa dlhoročne starala o jeho zdravotný stav. Po úmrtí syna
stratili žalobcovia oporu, pomoc aj cieľ svojho života.

3. Na preukázanie svojich skutkových tvrdení predložili žalobcovia súdu listinné dôkazy, a to Oznámenie
o výsledku prešetrenia podnetu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (č. l. 6 súdneho spisu)

a Uznesenie o zastavení trestného stíhania Okresného riaditeľstva Policajného Zboru v Banskej Bystrici
(č. l. 8 súdneho spisu).4. K žalobe sa vyjadrila žalovaná svojim podaním doručeným súdu dňa 09. 10. 2019 tak, že potvrdila
skutočnosť,žepacientbolunejdňa10.09.2019hospitalizovaný.Podľazáznamovžalovanejbolpacient
privezený na urgentný príjem Psychiatrickej kliniky popoludňajších hodinách RZP za asistencie polície,

ktorú mala privolať neter pacienta
pre akútnu psychotickú symptomatiku, pričom zaútočil na otca, vyhrážal sa, že spôsobí výbuch a podľa
výpovede otca pravdepodobne neužíval pravidelne ordinované lieky. Priamo pri príjme sa u pacienta
manifestovala psychoticky motivovaná brachiálna agresivita, pacient zaútočil na príslušníka policajného
zboru a musel byť pacifikovaný za použitia donucovacích prostriedkov a za asistencie polície mu bola

aplikovaná pacifikačná terapia. Vzhľadom
na sťažené dýchanie a pichavú bolesť v hrudníku bol pacient vyšetrený na internej ambulancii
urgentného príjmu žalovanej vrátane EKG vyšetrenia, RTG hrudníka a laboratórnych vyšetrení, so
závermi bolesť na hrudi vs muskuloskeletálneho pôvodu, hepatopatia, akútna psychóza paranoidná
a s odporučením na traumatologické vyšetrenie, odsledovanie vývoja hepatálnych parametrov,
podávania analgetík a kontroly internistom podľa potreby.

Na základe následne realizovaného traumatologického vyšetrenia neboli u pacienta konštatované
traumatologické zmeny.

V ďalšom priebehu hospitalizácie, dňa 11. 09. 2016, bola pacientovi podávaná pacifikačná terapia,
ordinované boli očné kvapky na liečbu glaukómu. Stav pacienta zhodnotil zdravotnícky personál ako

vážny, pacient bol bez zmysluplného kontaktu, bol odmietavý k strave, rezistentný voči verbálnym
korekciám a farmakologickým intervenciám. Podľa dokumentácie bola opakovane verifikovane
vylúčená extrapyramídová symptomatika. Vzhľadom na závažnosť stavu pacienta po konzultácii
so zdravotníckymi pracovníkmi v súvislosti s možnosťou výkonu celkovej anestézie, pracovníkom
v internstickom odbore a v odbore anestéziológia bola pacientovi dňa 12. 09. 2016 naordinovaná ECT

z vitálnej indikácie. Zákrok prebehol v štandardnom režime, bez komplikácií a s dobrým efektom,
keď po zákroku bolo konštatované zlepšenie kontaktu, stravovania a hydratácie. Psychotická
symptomatika u pacienta pretrvávala aj dňa 13. 09. 2016 ale pacient bol skľudnený a bola konštatovaná
aj možná čiastočná redukcia parenterálnej terapie a do liečby bol pridaný Olanzapín. Žalovaná
realizovala kontrolné laboratórne odbery, ktoré boli, až na ľahkú hypokaliémiu, v norme a k dovtedajšej

liečbe naordinovali KCI a hapatotonikum M..

Dňa 14. 09. 2016 o 8:14 hod. absolvoval pacient druhý zákrok ECT, opätovne v štandardnom režime
bez komplikácií a za prítomnosti zdravotníckych pracovníkov z odboru anestézie a intenzívnej medicíny.
O 11.20 hod. pacient samostatne dojedol celú porciu obeda a o 11.30 hod. mu boli podané tabletky

poobednej terapie. O 11.40 hod. bol pacient odvedený na izbu, kde si kľakol na kolená, ľahol na zem na
brucho a prestal reagovať. U pacienta bola prítomná zástava dýchania, bol privolaný ošetrujúci lekár,
ktorý začal s resuscitáciou,
bola privolaná RLP a podaný adrenalín. O 12.35 hod. lekár RLP konštatoval smrť.

Žalovaná vo svojom vyjadrení tiež uviedla, že sa stotožňuje so závermi Úradu
pre dohľad, ktorý k vykonanému dohľadu prizval konzultanta a znalca v medicínskom odbore psychiatria
G. N. a ktorý okrem iného konštatoval, že na Slovensku
nie sú všeobecne platné odporúčania, ale obvyklý všeobecne aplikovaný postup je aplikácia
elektrokonvulzií pri všetkých typoch psychotických depresií, mánií, farmakorezistentných torpídnych

schizofrénií, u symptomatických psychóz a delírií rôznej etiológie. Primárne
sa aplikuje v prípade urgentnej potreby dosiahnutia zlepšenia statusu pacienta
pri nedostatočnej terapeutickej medikamentóznej odpovedi, pri zhoršení klinického obrazu
do bodu, kedy je urgentná potreba dosiahnuť rýchlu th. odpoveď. Žalovaná uviedla, že ECT sa využíva
v psychiatrickej praxi viac desaťročí s neprekonanou účinnosťou vysokej efektivity rýchleho ústupu

symptómov a patrí k najbezpečnejším v psychiatrickej praxi. Aplikuje sa obvykle 3x do týždňa v celkovej
anestézii po konzultácii s lekárom z odboru anesteziológie a predchádzajúcom internom vyšetrení
pričom ak existuje čo i len minimálne riziko pre pacienta, ECT sa nepodá. Žalovaná pred podaním ECT
zabezpečila všetky potrebné vyšetrenia a konzultácie so zdravotníckymi pracovníkmi v príslušných
odbornostiach, pričom už prvá procedúra mala čiastočný efekt. Žalovaná poukázala na tú skutočnosť,

že Úrad skonštatoval, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi v dohliadanom období
neporušila ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti. Poukázala tiež
na vyjadrenie zo dňa 21. 11. 2016 vypracované prednostnom Psychiatrickej kliniky v súvislosti
s vykonaným dohľadom, v ktorom sa uvádza, že o konkrétnej príčine smrti pacienta sa nemámeako dozvedieť, nakoľko napriek odporúčaniu obhliadajúcej lekárky nebola na žiadosť najbližších
príbuzných realizovaná obdukcia (pitva). Na uvedenú skutočnosť poukazuje tiež znalecký posudok
č. 221/2019 vypracovaný pre účely trestného konania. Žalovaná zároveň považovala uznesenie

Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici, ktorým sa zastavilo trestné stíhanie, za
vyčerpávajúce a dostatočné
aj pre potreby posúdenia veci v občianskoprávnom konaní. Napriek tomu, že žalovaná
sa nestotožnila so všetkými závermi zistenými znaleckou organizáciou, mala za to,
že nie sú známe a forenzne jednoznačne preukázateľné príčiny smrti pacienta,

čojeneprekonateľnoulimitouodpovedenaotázkuvovzťahukpríčinnejsúvislostimedzismrťoupacienta
a jeho liečbou, resp. konaním lekárov u žalovaného a príčiny smrti je možné hodnotiť len hypoteticky.

Žalovaná v spojitosti s hospitalizáciou pacienta tiež dala do pozornosti
ust. § 6 ods. 4 a ods. 9 písm. b) a písm. d) zákona o zdravotnej starostlivosti a uviedla,
že v súlade s platnou legislatívou upovedomila o nedobrovoľnej hospitalizácii bezodkladne v deň príjmu

Okresný súd v Banskej Bystrici, ktorý uznesením zo dňa 14. 09. 2016 rozhodol, že prevzatie do
zdravotníckeho zariadenia bolo prípustné.

Pokiaľ išlo o indikáciu ECT bez súhlasu pacienta a príbuzných žalovaná odkázala
na výpovede G. N. a G. L. podané v rámci trestného konania,

ktorí uviedli, že liečba formou ECT bola ordinovaná z dôvodov vitálnej indikácie kedy pacient ohrozoval
seba a svoje okolie. Žalovaná zároveň konštatovala, že žalobcovia nedoložili žiadny doklad alebo
lekársku správu, v ktorej by bolo uvedené, že pacient
alebo jeho rodina odmieta ECT a že o tom žalovanú informovali.

Pokiaľ išlo o ochorenie glaukóm u pacienta žalovaná uviedla, že podľa voľne dostupných informácií nie
je kontraindikácia pri ECT potvrdená a zároveň žalovaná
pred aplikáciou ECT zabezpečila potrebné vyšetrenie a konzultácie tak s lekárom internistom ako aj
s lekárom anestéziológom.

Žalovaná nesúhlasila ani s tvrdením, že pacientovi nebola poskytnutá adekvátna prvá pomoc, keď
zdravotnícki pracovníci začali bezodkladne s resuscitáciou pacienta
a tiež bezodkladne privolali RLP. Žalovaná sa tiež nestotožnila s tvrdeniami žalobcov o nesprávnej
indikácii liekov, ktorá nebola preukázaná ani pri výkone dohľadu, ani v rámci trestného stíhania.
Pacientovi bola zo strany žalovanej poskytnutá správna indikácia liekov s ohľadom na jeho zdravotný

stav. V závere žalovaná poukázala na to, že zdravotná starostlivosť bola pacientovi poskytnutá lege
artis so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia a zlepšenia stavu pacienta, pričom
boli zohľadnené v danej dobe dostupné poznatky lekárskej vedy. V danom prípade nedošlo zo strany
žalovanej podľa
jej vyjadrenia k protiprávnemu konaniu alebo k neoprávneným zásahom. Pacient

bol hospitalizovaný bez súhlasu, avšak z dôvodu, že ohrozoval seba a svoje okolie a hrozilo vážne
zhoršenie jeho zdravotného stavu. Príčinná súvislosť medzi aplikovanou liečbou ECT a úmrtím pacienta
nebola preukázaná. O neoprávnený zásah nejde, ak ten, kto sa ho dopúšťa, si plní svoju právnu
povinnosť alebo vykonáva svoje právo. Zdravotnícki pracovníci aplikovali pacientovi ECT s najlepším
svedomím a vedomím, nemali vedomosť o odmietavom postoji k ECT či už zo strany pacienta alebo

jeho príbuzných a k uvedenej liečbe pristúpili z dôvodu ochrany života a zdravia pacienta. Vzhľadom na
uvedenépovažovalažalovanážalobuzaneopodstatnenúanavrhlaabyjusúdvcelomrozsahuzamietol.

5. K písomnému vyjadreniu žalovaná pripojila listinné dôkazy, a to Protokol
č. 1245/2016 o vykonanom dohľade na mieste Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (č. l.

39 súdneho spisu) a Vyjadrenie k žiadosti o prešetrenie postupu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti
(č. l. 41 rub súdneho spisu). Zároveň žalovaná v podaní požiadala súd o uloženie povinnosti žalobcom
doložiť do súdneho spisu kompletnú zdravotnú dokumentáciu pacienta súvisiacu s prejednávanou
vecou, vyžiadanie znaleckého posudku č. 221/2019 vypracovaného pre účely trestného konania a po
oboznámení

sa so zdravotnou dokumentáciou a znaleckým posudkom navrhla vypočuť ošetrujúcich zdravotníckych
pracovníkov pacienta a znalca.6.Rozsiahlympodaním,doručenýmsúdudňa18.11.201,9saktvrdeniamžalovanejvyjadriližalobcovia,
ktorí nad rámec žaloby a svojich predchádzajúcich vyjadrení uviedli,
že znalecká organizácia podľa ich presvedčenia posúdila len čiastočne alebo vôbec neposúdila liečbu

a výkony na základe výpovedí personálu do zápisnice vyšetrovateľovi, literatúry a dokumentov, ktoré
predložilipracovníciPsychiatrickejklinikyzdôvodu,ženemaladostatočnezaznamenanúdokumentáciu.

Podľa presvedčenia žalobcov u ich syna lekári psychiatrie postupovali svojvoľne, psychofarmakami
nahradili lekársky rozhovor a objektívne informácie od otca pacienta. Duševnú núdzu pacienta prekryli

chemicky a vôbec sa ňou nezaoberali, zamerali sa len
na všeobecné predpisované lieky, pričom chýbala presná diagnóza, neboli zohľadnené kombinácie
liekov navzájom, ich dávkovanie a ich kontraindikácie. Pacient, ktorý bol sám zdravotník, záchranár,
podľa žalobcov vedel, že zdravotníci pochybili, čím prehĺbili jeho duševnú núdzu až sa začal
brániť a preto si zdravotníci privolali na pomoc políciu. Výkony robili pacientovi nátlakom, rodičov
pacienta uviedli do vážneho omylu, o zdravotnom stave pacienta klamali, stanovisko matky internistky

o kontraindikácii výkonov ignorovali
a svojvoľným konaním zapríčinili smrť syna žalobcov.

Žalobcovia uviedli, že pacient na nikoho neútočil, nevyhrážal sa a nebol agresívny
ani arogantný, nejednalo sa hrubé poruchy správania, o kvalitatívne poruchy vnímania,

ani o psychopatickú symptomatiku, pacient sa choval primerane. Uviedli tiež, že pacient bol po celý život
aj v posledné dni, pokojný, len občas plakal za v tom čase hospitalizovanou žalobkyňou. Dňa 10. 09.
2016 pacient ostal dopoludnia sám doma a spal, otec odišiel
nanákup,potelefonáteznemocnicesarozospatýpacientpreľakol,žesastalatragickánehoda,nevedel,
či mu umrela mama, mal stres, bol nepokojný a veľmi plakal, do bytu nechcel nikoho vpustiť, zamkol sa

v ňom. Žalobca sa zľakol a v strachu o syna požiadal políciu, aby mu pomohla sa dostať do bytu, do
ktorého prešli cez balkón a nebol dôvod použiť donucovacie prostriedky. Po dohovore s lekárom RZP,
si pacient vzal kľúče a mobil
a tak odišiel z bytu. Následne išiel žalobca autom za sanitkou do nemocnice a popísal
G. K. situáciu, uviedol jej, že pacient má glaukóm, odovzdal lieky a upozornil ju, že pacient má zlý

nález na dolných končatinách, asymetrický opuch, recidivujúce bolestivé varixy pre ktoré bol v minulosti
operovaný a mal absolvovať komplexné cievne vyšetrenie
a tiež to, že opakovane užíval antibiotiká. Zároveň informoval G. K., že prosia aby sa ECT výkon nerobil
v žiadnom prípade, mama pacienta dala stanovisko, že tento výkon je kontraindikovaný, čo žalobca
podľa svojich tvrdení zopakoval G. K.

aj nasledujúci deň. K situácii, ktorá vznikla pri prijatí na psychiatriu žalobca uviedol,
že táto bola vyprovokovaná tým, že sa pacient bránil hospitalizácii na oddelení,
v ktoré nemali dôveru, pacient mal strach z hospitalizácie na akútnom oddelení psychiatrie
aj preto, že sa mu v roku 2013 primárka G. N. vyhrážala, že pri najbližšej hospitalizácii ho ECT výkon
neminie.

Informácie o pacientovi dňa 11. 09. 2016 podávala žalobcovi G. K., ktorá uviedla, že pacient sa má
dobre, po injekcii spí, nezmienila sa o vitálnej indikácii k výkonu ECT, o zhoršení zdravotného stavu
pacienta, ani o tom, že službu má G. L..

Žalobcovia vo svojom vyjadrení ďalej uviedli, že G. L. odmietol vydať
(aj cca 16 dní od ukončenia hospitalizácie) záverečnú správu, ktorá bola podľa presvedčenia žalobcu
vypracovaná až dodatočne, pre účel vyšetrovania, neodpovedal žalobcovi uspokojivo k tomu, že
pacient nejedol, k rozvratu vnútorného prostredia a k dehydratácii, v súvislosti s aplikáciou Fraxiparinu
odpovedal, že kto to videl aplikovať chodiacemu pacientovi.

Aj z uvedeného podľa tvrdenia žalobcu vyplýva, že pacient bol chodiaci a že katatóniu popísal len G.
L. a vyjadrenia G. L. sú preto z pohľadu žalobcu rozporné. G. L. z interného vyšetrenia zo dňa 10. 09.
2016 vyňal údaje potrebné
pre vyšetrenie pred celkovou anestéziou a následne telefonicky konzultoval s vtedajším primárom OAIM
a internistom. Obaja špecialisti po telefóne bez fyzického vyšetrenia pacienta uviedli, že je možné ECT

u pacienta urobiť. G. L. tiež upravoval liečbu pacienta – zvyšoval dávky lieku Haloperidol, Tisercin
a Apaurin.

Podľa tvrdenia žalobcov G. N. pri vykonávaní dohľadu neuviedla,aké opatrenia musia byť pred podaním ECT zabezpečené bežne, aké pri závažných ochoreniach,
nevyjadrila sa ku kontraindikácii a ani k preventívnym opatreniam, z čoho žalobcovia vyvodili, že obvyklý
postup nemá žiadny právny podklad. Podľa odbornej literatúry je presný mechanizmus účinnosti ECT

na mozog na celom svete neznámy.
G. N. zdôrazňuje, že ak existuje čo i len minimálne riziko, ECT sa v takom prípade nepodá. Podľa
žalobcov neexistovalo len minimálne riziko, ale bola jednoznačná kontraindikácia výkonu. Lekári
postupovali takým spôsobom, ktorý Rada Európy označuje
za týranie a mučenie.

7. K tomuto vyjadreniu žalobcovia opätovne pripojili prehľad a charakteristiku ambulantne užívaných
liekov (č. l. 84 a 85 súdneho spisu), Vyhlásenie B. G. zo dňa 14. 11. 2019 (č. l. 90 súdneho spisu),
svedeckú výpoveď O. N. zo dňa 12. 11. 2019 (č. l. 91 súdneho spisu), Vyhlásenie O. P. zo dňa 13. 11.
2019 (č. l. 92 súdneho spisu), svedeckú výpoveď I. G. zo dňa 13. 11. 2019 (č. l. 93 súdneho spisu),
Vyhlásenie L. G. zo dňa 12. 11. 2019 (č. l. 94 súdneho spisu), fotokópiu dokumentu 10 medzinárodnej

klasifikácie chorôb (č. l. 96 súdneho spisu), kópiu článku Psychiatrickej nemocnice Havlíčkův Brod (č. l.
97 súdneho spisu), fotokópiu z príručky psychiatrickej farmakoterapie (č. l. 98 súdneho spisu), fotokópiu
článku na tému katatonický syndróm
(č. l. 103 súdneho spisu), fotokópiu článku Zelený zákal – glaukóm (č. l. 106 súdneho spisu),
fotokópiu článku Trombóza a embólia (č. l. 110 súdneho spisu), fotokópiu z publikácie Psychiatrie

a pedopsychiatrie (č. l. 115 súdneho spisu), trestné oznámenia podané Úradom
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou január – september 2006 (č. l. 119 súdneho spisu), fotokópiu
časti trestného zákona (č. l. 122 súdneho spisu), fotokópiu článku Prečin nebezpečného vyhrážania (č.
l. 123 súdneho spisu), fotokópiu výňatku zo všeobecnej správy pod názvom Nedobrovoľné umiestnenie
v psychiatrických zariadeniach (č. l. 124 súdneho spisu), fotokópiu dokumentu Alternativní metody

v léčbě (č. l. 132 súdneho spisu), zoznam liekov (č. l. 133 súdneho spisu), súhrn charakteristických
vlastností lieku Diazepam Grindeks 5 mg tablety (č. l. 134 súdneho spisu), detail lieku Rispen 4 (č. l.
144 súdneho spisu), písomnú informáciu pre používateľa lieku Rispen (č. l. 145 súdneho spisu), detail
lieku Tisercin
(č. l. 147 súdneho spisu), písomnú informáciu pre používateľa lieku Tisercin

(č. l. 149 súdneho spisu), detail lieku Akineton SR 4 mg (č. l. 151 súdneho spisu), písomnú informáciu
pre používateľa lieku Akineton (č. l. 152 súdneho spisu), detail lieku Trittico
AC 150 (č. l. 155 súdneho spisu), písomnú informáciu pre používateľa lieku Trittico AC
(č. l. 156 súdneho spisu), detail lieku Risperdal consta 50 mg prášok a disperzné prostredie
na injekčnú suspenziu s predĺženým uvoľňovaním (č. l. 163 súdneho spisu), písomnú informáciu pre

používateľa lieku Risperdal Consta (č. l. 165 súdneho spisu), detail lieku Haloperidol-Richter (č. l. 179
súdneho spisu), súhrn charakteristických vlastností lieku Haloperidol-Richter (č. l. 181 súdneho spisu),
detaily lieku Tisercin 1 ml/25 mg Injekčný roztok (č. l. 188 súdneho spisu), detail lieku Apaurin (č. l. 194
súdneho spisu), súhrn charakteristických vlastností lieku Apaurin (č. l. 196 súdneho spisu) a písomnú
informáciu

pre používateľa lieku Olanzapin Actavis (č. l. 205 súdneho spisu). Žalobcovia zároveň navrhli, že stav
pacienta by mal zhodnotiť tiež znalec z odvetvia vnútorné
lekárstvo toxikológia.

8. Podaním, doručeným súdu dňa 27. 12. 2019, žalovaná k vyjadreniam spochybňujúcim okolnosti, za

ktorých bol pacient privezený na hospitalizáciu uviedla, že nešlo
ojejsubjektívnetvrdenia,aleoobjektívneskutočnosti,deklarovanénezaujatýmiosobami,ktorépacienta
k žalovanej priviezli, a to príslušníkmi RZP a príslušníkmi policajného zboru.

K predloženým svedeckým výpovediam a tvrdeniam žalobcov súvisiacim s charakterom pacienta

žalovaná uviedla, že v žiadnom prípade charakter pacienta nespochybňovala avšak mala za to, že
charakter pacienta nesúvisí s predmetom konania
či dokazovania a nevyvracia okolnosti, za akých bol hospitalizovaný.

K posudku Úradu uviedla, že tento vychádzal z kompletnej zdravotnej dokumentácie pacienta, nie len

zprepúšťacejsprávy,akouvádzajúžalobcovia.Žalovanátiežodmietlatvrdeniežalobcov,žeprepúšťacia
správa bola vypracovaná dodatočne, prepúšťacia správa
je súčasťou zdravotnej dokumentácie a pri jej sprístupňovaní sa postupuje v súlade s platnou
legislatívnou.K tvrdeniam žalobcov týkajúcim sa kontraindikovania ECT pacientovi žalobkyňou 2/ žalovaná uviedla,
že nemala vedomosť o tom, že by žalobkyňa 2/ bola v čase hospitalizácie ošetrujúcim lekárom pacienta,

taktiež nemala vedomosť o tom, že by žalovaná vykonávala pacientovi komplexné vyšetrenie pred
samotným výkonom ECT, ktorého výsledky
by oficiálne písomne poskytla ošetrujúcim lekárom. Zároveň podľa tvrdenia žalovanej vychádzajúc
z konštatovaní Úradu ako aj znaleckej organizácie nešlo o relevantný údaj, nakoľko vitálna indikácia
za uvedených podmienok relativizuje všetky spomínané kontraindikácie, pričom odkazy žalobkyne

k zdravotnému stavu pacienta, ktorá s ním v konkrétnej situácii nebola v kontakte z dôvodu vlastnej
hospitalizácie, nemožno posudzovať ako realizované odborné interné vyšetrenie.

Žalovaná poukázala na konštatovanie znaleckej organizácie, že významnou pridruženou príčinou smrti
pacienta bola aj recidíva schizofrénie pod katatonickým obrazom, ktorá sama o sebe môže viesť
k fyzickej záťaži pre kardiovaskulárny systém zložitou kaskádou patofyziologických procesov, za istých

okolností teda môže byť schizofrénia
aj prvotnou príčinou smrti. Žalovaná zopakovala, že u pacienta išlo zo psychiatrického hľadiska
o život ohrozujúci stav s nepredvídateľným chorobne motivovaným dezintegrovaným správaním
vrátane verbálnej a brachiálnej heteroagresivity s nutnosťou nedobrovoľnej psychiatrickej hospitalizácie
a fyzického obmedzenia. ECT bola pacientovi aplikovaná z tzv. vitálnej indikácie ako neodkladný život

zachraňujúci zákrok. Pri vitálnej indikácii v pomere rizika nežiaducich účinkov a benefitu poskytnutej
liečby treba považovať kontraindikácie a nežiaduce účinky liečebných postupov za relatívne v prípade,
ak je očakávaný benefit liečby nepomerne vyšší. K tvrdeniam žalobcov o kontraindikácii glaukómu,
zvýšeného vnútroočného tlaku, nálezu na dolných končatinách a srdcovej vady žalovaná uviedla, že
v danom prípade tieto ochorenia neboli kontraindikáciou ECT. Vykonané interné vyšetrenie pred ECT

považovala žalovaná za postačujúce, odobrené konzultáciou zdravotníckymi pracovníkmi z príslušného
odboru, s anestéziológom,
ako aj súhlasným stanoviskom anestéziológa bezprostredne pred podávaním jednotlivých zákrokov.
Vyšetrenie sa vykonáva jednorazovo pred celou plánovanou liečebnou kúrou,
ktorá obnáša bežne 6 až 10 zákrokov.

Ku kombinácii a dávkovaniu liekov podávaných pacientovi žalovaná uviedla, že tieto sú u každého
pacienta individuálne, vždy sa berú do úvahy osobitosti prípadu a pomer rizika nežiadúcich účinkov
a benefitu liečby a v danom prípade zodpovedali závažnosti stavu pacienta. Benzodiazepíny sa pred
výkonomECTvodôvodnenýchprípadochvysadiavsúvislostismožnýmzníženímúčinkusamotnejECT,

keďže majú antikonvulzívny účinok, a teda rozhodne nie z bezpečnostných dôvodov alebo z dôvodov
zvýšeného rizika zákroku. Bandážovanie nôh a podávanie fraxiparínu majú svoje špecifické indikácie,
najmä u dlhodobo ležiacich pacientov, nejde o bežnú súčasť podávania ECT. ECT je bežne používaná
na všetkých slovenských psychiatrických pracoviskách a k jej aplikácii nie je potrebný certifikát ani
nadstavbová špecializácia a pracovisko žalovanej bolo a je vybavené predpísanou resuscitačnou

technikou.

9. K tomuto svojmu vyjadreniu žalovaná predložila fotokópiu príručky pre pacientov Elektrokonvulzívna
terapia (č. l. 222 súdneho spisu) a zároveň uviedla, že nesúhlasí s návrhom žalobcov na nové znalecké
dokazovanie,nakoľkomázato,ževecboladostatočneobjasnenáužvkonanípredÚradomavtrestnom

konaní a v znaleckom posudku znaleckej organizácie.

10. Na výzvu súdu na predloženie prepúšťacej správy, interných nálezov, dokumentácie, ktorá sa týkala
RLP zo dňa 10. 09. 2016 a zo dňa 14. 09. 2016 a anestéziologickej dokumentácie zo dňa 12. 09. 2016
a14.09.2016žalovanáreagovalapodanímdoručenýmsúdudňa12.05.2020označenýmakoOdpoveď

na výzvu, ku ktorému žalovaná pripojila listinné dôkazy, a to: záznam o zhodnotení zdravotného stavu
(č. l. 237 súdneho spisu), dekurz zo dňa 10. 09. 2016 (č. l. 237rub súdneho spisu), ambulantnú správu
z urgentného príjmu interného zo dňa 10. 09. 2016 (č. l. 238 súdneho spisu), záznam o zhodnotení
zdravotného stavu (č. l. 238rub súdneho spisu), ambulantnú správu zo dňa 11. 09. 2016
(č. l. 239rub súdneho spisu), výsledky vyšetrení biochémie a hematológie zo dňa 11. 09. 2016 (č. l. 240

súdneho spisu), záznam o ECT zo dňa 12. 09. 2016 a 14. 09. 2016 (č. l. 241 súdneho spisu), záznam
o príjme a výdaji tekutín za dni 11. 09. 2016 – 14. 09. 2016 (č. l. 241rub súdneho spisu), prijímaciu
správu psychiatrické akútne lôžka zo dňa 10. 09. 2016 (č. l. 242 súdneho spisu), dekurz zo dní 10. 09.
2016 až 14. 09. 2016 (č. l. 242rub súdneho spisu), záznam o zhodnotení zdravotného stavu (č. l. 249rubsúdneho spisu), ošetrovateľský záznam zo dňa 10. 09. 2016 (č. l. 250 súdneho spisu), list o prehliadke
mŕtveho a štatistické hlásenie o úmrtí (č. l. 252 súdneho spisu) a prepúšťaciu správu zo dňa 14. 09.
2016 (č. l. 253 súdneho spisu).

11. Na výzvu súdu na predloženie otázok pre znalca pre potreby znaleckého dokazovania, ktoré
žalobcovia navrhli, ako aj na predloženie listinných dôkazov, reagovali žalobcovia podaním doručeným
súdu dňa 21. 05. 2020 tak, že súdu predložili listinu označenú ako Rozšírené údaje a logickejšie
usporiadanie pre vypracovanie znaleckého posudku k číslu konania 11C/49/2019 (č. l. 256 súdneho

spisu), článok Elektrokonvulzívna terapia v kontexte vybraných terapeutických odporúčaní (č. l. 286
súdneho spisu), otázky pre znalca a doplňujúce vybrané údaje (č. l. 287 súdneho spisu), príručku
psychiatrickej farmakoterapie (č. l. 301 súdneho spisu), prepúšťaciu správu zo dňa 05. 01. 2013 (č. l.
303 súdneho spisu)
a výmenný list – poukaz (č. l. 305 súdneho spisu).

12. Na výzvu súdu na predloženie kompletnej dokumentácie a záznamov týkajúcich
sa RLP zo dňa 10. 09. 2016 a zo dňa 14. 09. 2016 pri resuscitácii pacienta adresovanú Záchrannej
zdravotnej službe Bratislava reagoval riaditeľ Záchrannej zdravotnej služby Bratislava podaním
doručeným súdu dňa 12. 06. 2020 tak, že v zmysle § 25 písm. a) až n) zákona o zdravotnej starostlivosti
súd nepatrí medzi subjekty, ktorým sa sprístupňujú údaje

zo zdravotnej dokumentácie. Takéto údaje sa sprístupňujú znalcovi, ktorého ustanovil súd alebo pribral
orgán činný v trestnom konaní, alebo ktorého požiadala o vypracovanie znaleckého posudku niektorá
zo strán na účely priamo súvisiace s konaním pred súdom,
a to v rozsahu nevyhnutnom na vyhotovenie znaleckého posudku. Nie je tak daný zákonný podklad
pre sprístupnenie súdom požadovaných údajov, preto má riaditeľ Záchrannej zdravotnej služby za to,

že nie je oprávnený poskytnúť fotokópie zdravotnej dokumentácie súvisiace s poskytnutím starostlivosti
pacientovi. Súd má však v zmysle § 24 ods. 4 písm. f) nárok na poskytnutie údajov zo zdravotnej
dokumentácie formou výpisu, ktorý riaditeľ Záchrannej zdravotnej služby súdu poskytol (č. l. 309-312
súdneho spisu).

13. Súd vo veci uznesením sp. zn. 11C/49/2019 zo dňa 02. 11. 2020 ustanovil znaleckú organizáciu
FORENZA – znalecká organizácia psychiatrická spol. s r. o. v odvetví zdravotníctvo a farmácia, v odbore
psychiatria, ktorej úlohou bolo vykonať znalecké dokazovanie a odpovedať na otázky žalobcov tak, ako
boli vymedzené v predmetnom uznesení.

14. Podaním doručeným súdu dňa 07. 06. 2022 žalobcovia požiadali súd aby psychiatrická klinika
doložila kompletné dokumentácie súvisiace s pojednávanou vecou. Zároveň žalobcovia súdu predložili
nasledovné listinné dôkazy: výpisy zo zdravotnej dokumentácie počas hospitalizácie v roku 2016 na
psychiatrickej klinike ako dôkazový materiál (č. l. 371 súdneho spisu) a listiny týkajúce sa ECT označené
ako ECT – elektrokonvulzívna terapia

(č. l. 379 súdneho spisu).

15. Podaním doručeným súdu dňa 30. 06. 2022 žalovaná nad rámec svojich predchádzajúcich vyjadrení
k nezrovnalostiam vo vyjadreniach žalobcov týkajúcich
sa udalostí predchádzajúcich hospitalizácii poukázala na to, že žalobcovia uviedli, že oni ani ich syn

nesúhlasili s hospitalizáciou, pričom v podaní na Úrad zo dňa 24. 10. 2016 uviedli,
že žalobca požiadal záchrannú službu v súčinnosti s políciou na doprovodenie pacienta
na psychiatrické oddelenie vzhľadom na pacientov zhoršený psychický stav. V podaní zo dňa 06. 06.
2022 žalobcovia uviedli, že záchranné zložky žiadali len o pomoc s otvorením dverí a následne nemali
vedomosť o tom, že syna odprevádzala na preliečenie polícia a súčasne tiež uviedli, že ich syn si po

dohovore s lekárom RLP vzal doklady, mobil a kľúče a odišiel
na preliečenie. V uznesení OR PZ zo dňa 27. 06. 2019 je uvedené, že žalobca chcel,
aby sa pacient išiel preliečiť keď má takýto zhoršený depresívny stav, pacient sám od seba ísť nechcel,
nesúhlasil s tým, tak mu zavolal záchranku aj políciu pre asistenciu a pacient
sa následne po dohovore s lekárom dohodol že ide na preliečenie.

K umiestneniu resuscitačného zariadenia na psychiatrickej klinike žalovaná uviedla, že nie je zrejmé
z akých skutočností žalobcovia svoje tvrdenie vyvodili, keď pracovisko bolo a je vybavené predpísanou
resuscitačnou technikou a vybavenosť pracoviskaako aj zaškolenosť personálu podlieha pravidelným kontrolám, interným aj externým auditom. Žalovaná
tiež odmietla tvrdenia, že od odpadnutia pacienta až po príchod RLP nebola urobená žiadna resuscitácia
a pacient len ležal a zomieral na zemi. Zdravotnícky personál sa po celý čas venoval resuscitácii

a stabilizácii pacienta až do príchodu RLP. V prípade kolapsu pacienta nie je možné privolať pomoc
zo Stredoslovenského ústavu srdcových a cievnych chorôb, ktorý je samostatným poskytovateľom
zdravotnej starostlivosti s osobitnou špecializáciou a postup navrhovaný žalobcami (privolanie pomoci
z uvedeného ústavu) nie je v súlade so štandardami poskytovanej zdravotnej starostlivosti.

Kumiestneniupacientanaochrannélôžkožalovanáuviedla,žepritakomtoumiestneníideopreventívne
opatrenie, nejedná sa o permanentné umiestnenie v uzatvorenom lôžku, pacient je umiestnený na
ochrannom lôžku, ktoré nie je uzatvorené, avšak ak hrozí nebezpečenstvo, ochranné lôžko sa na
potrebnú dobu uzavrie v záujme ochrany pacienta, spolupacientov a personálu. Žalovaná tiež uviedla,
že počas výkonu ECT aj po jeho ukončení bol anestéziológ priamo prítomný na pracovisku psychiatrickej
kliniky. Žalovaná poukázala na závery znaleckej organizácie pribratej počas trestného konania, ktorá

konštatovala,
že úmrtiu nepredchádzali žiadne závažné dokumentované symptómy, ktoré by odhalili riziko smrti
a umožnili by tak personálu zabrániť úmrtiu pacienta. K úmrtiu pacienta došlo z časového hľadiska
náhle s niekoľkohodinovým odstupom od podanej anestézie a ECT bez predchádzajúcej akútnej
symtomatológie. K žiadosti žalobcov o predloženie videozáznamov a nahrávky komunikácie žalovaná

uviedla, že v danom období na psychiatrickej klinike nebol zavedený kamerový systém.

Na záver žalovaná poukázala na závery znaleckého posudku č. 87/2022, ktoré podľa nej deklarujú,
že žalovaná postupovala pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti správne a v súlade so štandardnými
postupmi, ktoré sú pre tento typ liečby obvyklé. Závery podporujú nie len tvrdenia žalovanej o správne

poskytnutej zdravotnej starostlivosti, ale aj o neexistencii príčinnej súvislosti medzi poskytovanou
zdravotnou starostlivosťou a úmrtím pacienta. Žalovaná vyjadrila ľútosť nad úmrtím syna žalobcov,
avšak mala za to, že v danom prípade zdravotnícky personál vykonával všetky úkony v záujme pacienta
s najlepším vedomím a lege artis medicinae. Vzhľadom na závery Úradu, závery znaleckého posudku
č. 221/2019 a znaleckého posudku 87/2022 navrhla žalovaná súdu, aby žalobu v celom rozsahu

ako nedôvodnú zamietol.

16. Podaním doručeným súdu dňa 20. 07. 2022 žalobcovia zopakovali svoje predchádzajúce tvrdenia
a nad rámec už podaných vyjadrení uviedli, že oba znalecké posudky boli vypracované len na základe
čiastočnej predloženej dokumentácie zo strany Psychiatrickej kliniky, podstatné veci, ktoré podľa ich

názoru viedli k úmrtiu ich syna neboli vôbec posudzované, nebola zhodnotená liečba, jej rozsah
a dávky, výkon ECT a neprítomnosť pracovníkov pri sledovaní životných funkcií. Žalobcovia opakovane
uviedli, že po výkone ECT a odpadnutí pacienta neboli sledované životné funkcie pacienta a tento bez
lekárskej zdravotnej pomoci ležal a 30 minút umieral, takže neboli dodržané zásady správnej zdravotnej
starostlivosti. Zároveň nad rámec svojich predchádzajúcich vyjadrení uviedli, že pacient bol držaný

v klietke, nebolo mu dovolené prejsť na wc a boli mu hádzané pampersky, čo je podľa tvrdení žalobcov
v priamom rozpore s názorom kardiológov.

Žalobcovia zároveň tvrdili, že aplikáciou narkoleprík vznikol u pacienta extrapyramídový syndróm,
pacient bol spotený a schvátený, množstvo liekov po úprave liečby G. L. a ich akumulácia v organizme

znamenali podľa názoru žalobcov fatálne poruchy srdcového rytmu, v dôsledku vysokých dávok liekov
sa u pacienta objavili príznaky EPS, tiež tardívna diskinéza, akútna dystonia, pacient sa nevládal pohnúť,
bolelo
ho celé telo, musel vystrkovať jazyk aby mohol dýchať a robil grimasy, ktorú situáciu podľa názoru
žalobcov využil G. L. a označil ju za katatóniu s nutnosťou urobiť ECT výkon. Pri pacientovom

zdravotnom stave pritom podľa presvedčenia žalobcov nebol dôvod aby bol pacientovi indikovaný výkon
ECT. K ECT ďalej žalobcovia uviedli, že podľa Rady Európy bod 39 musí personál prejsť osobitnou
prípravou, použitie ECT sa má podrobne zaznamenať v osobitnom registri. V roku 2016 nemohol
byť nikto z personálu zaškolený osobitnou prípravou na použitie tejto terapie, pretože nebol výkon
zastrešený zákonom, metodikou a legislatívou.

Žalobcovia tiež naznačili pochybnosť o tom, či bol pacient po druhom opakovanom výboji z anestézie
prebratý do plnej vitality, o čom podľa ich tvrdenia nie je žiadny záznam, stav pacienta nebol zhodnotený.
Žalobcovia uviedli, že G. N. urobila dňa14.09.2016dvavýboje,pretožepochybilaprinastaveníprístrojaanevznikolparoxizmus,dávalavysoké
dávky energie za sebou keď podľa zdravotného záznamu ECT výkon bol dňa 14. 09. 2016 o 8.14
hod. vykonaný dva krát z dôvodu, že pri prvom výboji ten deň nevznikol záchvat, ktorého príčinou

mohla byť podľa názoru žalobcov vysoká dávka medikácie, príliš silná anestézia, hlboká dávka energie,
hlboká myorelaxácia. Žalobcovia boli tiež presvedčení, že k výkonu o 8.14 hod. sa nemohol dostaviť
anestéziologický personál zo vzdialenosti
10 km, keď prvá sanitka odchádza z FNsP o 8.00 hod. a to aj s prestávkami. Keď boli dňa
14. 09. 2016 dávky v jeden deň podané dva krát za sebou pri klonickej konvulzii vznikali opakované

svalové sťahy, kedy pacientom je aktivované celé telo, vzniká otváranie zvieračov a únik moču a stolice.
Pred výkonom ECT vytiahli zamestnanci žalovanej podľa presvedčenia žalobcov pacienta z klietky
na sedačke, nakoľko sa nevládal postaviť na vlastné nohy a pokračovali bez akéhokoľvek odborného
vyšetrenia, pacient mal pritom bolesti celého tela. Pri ECT výkone vznikajú tonické kŕče dýchacieho
svalstva, konvulzia s trasením celého tela, a to sú nepriaznivé účinky s možným uvoľnením trombov.

Žalobcovia sa nestotožnili so závermi znalcov, a to že zo strany ošetrujúceho personálu psychiatrickej
kliniky boli dodržané všetky zásady správnej zdravotnej starostlivosti a nedošlo k jej zanedbaniu a na
záver svojho vyjadrenia uviedli,
že so psychiatrickými pacientmi by sa malo zaobchádzať s úctou, dôstojnosťou, bezpečným
a humánnym spôsobom, ktorý rešpektuje ich voľbu a právo na vlastné rozhodnutie. Minimálnou

požiadavkou je, aby vo vzťahu personál voči pacientom, ani vo vzťahu medzi pacientmi navzájom
neexistovalo násilie a zneužívanie.

K podaniu žalobcovia pripojili Uznesenie (č. l. 397 súdneho spisu) a Uznesenie Okresného súdu Banská
Bystrica (č. l. 399 súdneho spisu).

17. Dňa 01. 02. 2023 bolo súdu doručené ďalšie vyjadrenie žalobcov, v ktorom žalobcovia, nad rámec
už predtým uvedených skutočností, uviedli, že za života pacienta, ktorý sám nepodpísal informovaný
súhlas nebol oslovený opatrovník, čo malo byť aj v súlade s rozhodnutím sudcu. Žalobcovia tiež uviedli,
žeožilovútrombózuidevtedy,keďvžilovomsystémečlovekavznikázrazenina,ktorázabraňujeprietoku

krvi. Zdôrazňuje sa dodržiavanie základných zásad: bandážovanie končatín pacientovi, podávanie látok,
ktoré znižujú riziko tvorby zrazenín a pohyb. Základné príznaky pri embólii sú bolesť na hrudníku,
dýchavica, hľadanie úľavovej polohy. Je potrebné podať trombolytiká a nie riešiť výkon ECT. Lekárka
si pri príjme pacienta nezapísala šelest na srdci, recidivujúce kŕčové žily s možnou trombózou, neposlala
pacienta na očné vyšetrenie za účelom zmerania očného tlaku a vyšetrenia sietnice, či sa nejedná

o zvýšený vnútrolebečný tlak, nezhodnotila ťažkosti
na hrudníku, nevylúčila sukcesívnu embóliu a nezhodnotila dýchavicu.

K vedeniu zdravotnej dokumentácie pacienta žalobcovia uviedli, že táto bola vedená neúplne alebo
vôbec a neboli v nej spomenuté konkrétne údaje čo pacient hovoril, neboli v nej zaznamenané

halucinácie a bludy, odborné vyšetrenia, ktoré by diagnózu schizofrénie potvrdili a dokázali. Znalecký
posudok vypracoval G. Q., ktorý nie je znalcom a nemá ani špecializáciu z klinických odborov, posudok
podľa presvedčenia žalobcov nebol neutrálny a mal charakter skôr obhajoby psychiatrie. Znalec nemal
byť do konania prizvaný nielen ako tvorca posudku, ale ani konzultant z dôvodu zaujatosti, lebo podľa
tvrdení žalobcov pracoval vo FNsP ako patológ, teda pracoval pre žalovanú.

Úrad pre dohľad podľa presvedčenia žalobcov nevyhodnotil liečbu, nevyjadril
sa na základe akých noriem považovali dávku liekov a ich kombinácie za správne, k aplikácii liekov,
ktoré pacient neznášal a boli pre neho kontraindikované, k liečbe a správnosti postupu pri ich podávaní
v súvislosti s ECT, k aplikácii benzodiazepínov v súvislosti s ECT, k oprávneniu a certifikátom lekárov,

ktorí robili výkon, k neprítomnosti anestéziológa a resuscitácii, nehodnotili farmakologický útlm a jeho
dôvod na lôžkovom oddelení, nevyjadrili sa k donucovacím prostriedkom na lôžkovom oddelení, keď si
pacient odmietol dať pichať injekcie, nezhodnotili matku ako opatrovníka a ani jej to neoznámili.

18. Súd vo veci nariadil na deň 22. 02. 2023 predbežné prejednanie sporu, ktorého

sa zúčastnili obaja žalobcovia osobne, právna zástupkyňa žalobcov a za žalovanú na základe poverenia
zamestnankyňažalovanej.NapredbežnomprejednanísporusatiežzúčastnilaB.G.aI.G.,ktoréopustili
pojednávaciu miestnosť s tým, že v prípade,
ak budú navrhnuté ako svedkyne, nemôžu byť prítomné na pojednávaní ako verejnosť. Súdsa pokúsil o zmierne riešenie sporu, ktoré podľa vyjadrení zástupcov strán možné nie je.
Po otvorení predbežného prejednania sporu súd určil, ktoré skutkové okolnosti považoval
za sporné, ktoré za nesporné, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nevykoná

a pristúpil k predbežnému právnemu posúdeniu veci. Súd určil, že vykoná listinné dôkazy, a to
oznámením výsledku prešetrenia podnetu zo dňa 27. 01. 2017, protokolom č. 1245/2016 o vykonanom
dohľade na mieste, vyjadrením k žiadosti o prešetrenie postupu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti
zo dňa 21. 11. 2016, vyhlásením B. G. zo dňa 14. 11. 2019, O. N. zo dňa 12. 11. 2019, A. O. P. zo dňa
13. 11. 2019 a I. G. zo dňa 13. 11. 2019, vyhlásenie L. G. zo dňa 12. 11. 2019, prepúšťacou správou

z psychiatrického oddelenia z roku 2013, výmenným lístkom zo dňa 14. 07. 2016, časťou zdravotnej
dokumentácie na č. l. 237rub až 238 súdneho spisu, 239 až 249 súdneho spisu zo dňa 10. 09. 2016,
11. 09. 2016, 12. 09. 2016, 13. 09. 2016 a 14. 09. 2016, ošetrovateľským záznamom, prepúšťacou
správou zo dňa 14. 09. 2016, listom o prehliadke mŕtveho a štatistickým hlásením o úmrtí, výpisom
zo zdravotnej dokumentácie záchrannej zdravotnej služby na č. l. 309 súdneho spisu, znaleckým
posudkom č. 221/2019 a zápisnicou z vyšetrovacieho spisu ORP-74/2-VYS-BB-2017 o výsluchu svedka

G. N., uznesením ORP-74/2-VYS-BB-2017 zo dňa 27. 06. 2019, uznesením OS BB
sp. zn. 13Pu/1/2016 zo dňa 14. 09. 2016 a uznesením OS BB sp. zn. 13Pu/1/2016 zo dňa
23. 09. 2016. Na predbežnom prejednaní sporu súd tiež uviedol, že vykoná výsluchy svedkov, a to
ošetrujúcich zdravotníckych pracovníkov, zdravotníckych pracovníkov rýchlej záchrannej služby. Súd
oznámil, že ešte zváži, či bude vykonávať výsluch príslušníkov policajného zboru. Súd oznámil, že

vykoná znalecké dokazovanie znaleckým posudkom č. 87/2022 s tým, že tento posudok bol stranám
doručený a tieto mali možnosť sa k nemu vyjadriť. Súd uviedol, že z navrhovaných dôkazov nevykoná
dokazovanie literatúrou na č. l. 95 - 213, 222 – 223 a 301-302 súdneho spisu, a to z dôvodu, že sudca
nemá prislúchajúcu odbornosť na to,
aby posudzoval pravdivosť a úplnosť informácií, ktoré sú uvádzané vo výňatkoch z odbornej literatúry

a odborných článkov, aby posudzoval charakteristiky a vlastnosti liekov, detaily liekov zverejňované
ŠÚKL, príbalové informácie liekov, obsah príručky pre pacientov, pričom sa jednalo o dôkazy predložené
tak žalobcami ako aj žalovanou. Súd sa zameral
na posudzovanie skutkových okolností prípadu a právne posúdenie veci, pričom nemal kapacity na
to, aby sa zaoberal nuansami jednotlivých zložení a účinkov liekov, postupov v medicíne a pod. Na

posúdenie uvedeného súdu poslúžili znalecké posudky, závery Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťouaostatnévykonanélistinnédôkazy.Súdtiežuviedol,ženevykonávýsluchznalcaInštitútu
forenzných medicínskych expertíz navrhnutý žalovanou, a to z dôvodu, že tento posudok je v konaní
listinným dôkazom, preto tento znalec nemôže byť vypočúvaný v pozícii znalca ani v pozícii svedka,
navrhované dokazovanie zdravotnou dokumentáciou pacienta, záznamami záchrannej služby zo dňa

10. 09. 2016,
14. 09. 2016, EKG zo záchranky po úmrtí pacienta, EEG interné nálezy a dokumentácia týkajúce sa
RLP a anesteziologicnou dokumentáciou zo dňa 12. 09. 2016 a 14. 09. 2016 z dôvodu, že by to bolo
v rozpore so zákonom o poskytovaní zdravotnej starostlivosti
a videozáznam z pracoviska z celého priebehu hospitalizácie, nakoľko tieto podľa vyjadrenia žalovaného

neexistujú. Následne súd odročil pojednávanie na neurčito a uložil
žalovanému povinnosť v lehote desiatich dní oznámiť súdu mená, priezviská a adresy svedkov –
ošetrujúcich zdravotníckych pracovníkov a príslušníkov policajného zboru, ktorých navrhuje v konaní
vypočuť, vrátane uvedenia skutočností, ktoré majú byť ich výsluchmi preukázané, ako aj povinnosť
predložiť súdu v čitateľnej podobe listiny – záznamy o zhodnotení zdravotného stavu.

19. Na základe povinnosti uloženej žalovanej na predbežnom prejednaní sporu doručila žalovaná
súdu dňa 28. 04. 2023 podanie označené ako Doplnenie dokumentov do súdneho spisu a informácií
o navrhovaných svedkoch na vypočutie. V predmetnom podaní žalovaná uviedla, že zotrváva v konaní
na výsluchu G. K., ktorá bola ambulantnou ošetrujúcou lekárkou pacienta a mala vedomosti o vývoji

jeho zdravotného stavu už z obdobia pred jeho hospitalizáciou a následne dňa 10. 09. 2016 pacienta
prijímala na hospitalizáciu. Žalovaná tiež navrhla výsluch ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka G. L.,
ktorý pacienta prevzal v službe dňa 11. 09. 2016 a súčasne indikoval ECT. K podaniu žalovaná pripojila
záznam o zhodnotení zdravotného stavu osoby zo dňa 10. 09. 2016
(č. l. 456 súdneho spisu), záznam o zhodnotení zdravotného stavu osoby zo dňa 14. 09. 2016 spolu

s EKG záznamom (č. l. 457 súdneho spisu).20. Podaním, označeným ako Doplnenie údajov, doručeným súdu dňa 11. 07. 2023 žalobcovia súdu
uviedli, že výpovede navrhované žalovaným nemôžu byť hodnoverné, nakoľko lekári patria do skupiny
žalovaných, obaja sa podieľali na nesprávnom konaní

pri liečbe aj ECT a tiež nezabezpečili resuscitáciu pacienta. Záznamy o zhodnotení zdravotného stavu
osoby označili žalobcovia za prerobené (prepísané) s tým, že v chorobopise sú uvedené údaje o akcii,
ktorá sa podľa názoru žalobcov nikdy neuskutočnila a prekrýva trestný čin. Žalobcovia zároveň požiadali
súd,abyodpovedežalobcovzískanézodbornýchtextovavedeckýchinštitúciíbolipribranéakodôkazný
materiál. K tomuto svojmu vyjadreniu žalobcovia pripojili Záznamy o zhodnotení zdravotného stavu

osoby (č. l. 494 – 500 súdneho spisu).

21. Po pridelení veci novej sudkyni (z dôvodu odchodu pôvodnej sudkyne na stáž na Krajský súd
v Banskej Bystrici) súd nariadil postupne niekoľko pojednávaní, ktoré sa konali v dňoch 08. 01. 2024, 06.
03. 2024, 13. 03. 2024, 17. 06. 2024 a 24. 07. 2024. Na týchto pojednávaniach súd vykonal dokazovanie
listinnými dôkazmi, výsluchmi svedkov G. K., G. L. a G. N., výsluchom znalca, G. I.,

ako aj výsluchom samotného žalobcu 1/. Žalobkyňa 2/ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne súdu
uviedla, že si pred súdom neželá vypovedať, ktorú požiadavku žalobkyne 2/ súd, vzhľadom na povahu
sporu, vek a zdravotný stav žalobkyne 2/ vzal do úvahy a rešpektoval.

22. Na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 08. 01. 2024 vykonal súd výsluch svedkyne G. K., ktorá v rámci

svojho výsluchu uviedla, že bola ošetrujúcou lekárkou pacienta, viedla ho vo svojej ambulancii približne
od roku 2013, a to pre diagnózu reziduálnej schizofrénie, pričom sa jednalo o diagnózu, s ktorou pacienta
do ambulantnej starostlivosti
už prijímala a ktorá bola pacientovi stanovená pri predchádzajúcej hospitalizácii.

Pokiaľ ide o príjem, svedkyňa popísala postup pri príjme pacientov v akútnom stave (akútne zhoršených
pacientov, pacientov s náhlymi akútnymi príznakmi duševnej poruchy) keď lekári pri príjme preberajú
jednak informácie od záchranných zložiek a tiež komunikujú s príbuznými. K súhlasu s hospitalizáciou u
pacientov s akútnymi psychózami svedkyňa K. vypovedala, že takíto pacienti sú prijímaní bez súhlasu,
a to z toho dôvodu,

že nemajú kontakt s realitou a nedokážu sami posúdiť svoj zdravotný stav. V prípade syna žalobcov boli
svedkyni K. ako prijímajúcej lekárke poskytnuté informácie, že pacient je neprimerane agresívny, chcel
spôsobiť výbuch plynu, zaútočil na svojho otca,
bál sa domnelých nepriateľov. K hospitalizácii pacienta dňa 10. 09. 2016 uviedla, že na ňu bol prijatý tak,
že bol privezený RZP za asistencie polície, v závažnom, zhoršenom a akútnom zdravotnom stave pod

obrazom akútnej paranoidnej schizofrénie. Svedkyňa K. z vlastných zistení pri príjme pacienta popísala
psychomotorickýnepokojpacientaauviedla,žepacientbolodmietavý,negativistický,útočný,prejavoval
agresiu, mal dekoncentrovanú pozornosť, jeho myslenie bolo narušené, boli prítomné poruchy štruktúry
myslenia,obsahovéporuchysparanoidnýmibludmiaúzkosťou,bezkontaktusrealitou,verbálnykontakt
pacienta bol sťažený, na otázky neodpovedal, ale spontánne rozprával že sa bojí a nechce v nemocnici

ostať, pričom sa správal agresívne.

Pacientovi bola aplikovaná terapia podávaná pri akútnych psychotických stavoch, teda antipsychotiká,
incizívne antipsychotiká, sedatívne antipsychotiká a anxiolitiká. Terapia bola pacientovi podávaná
intramuskulárne, pričom svedkyňa k voľbe tejto formy podania liekov uviedla, že bola vybraná z toho

dôvodu, že pacient bol negativistický, odmietavý a nespolupracujúci, čo je stav, v akom sa vo
všeobecnosti pacientom lieky nepodávajú v tabletkovej forme. K umiestneniu pacienta do ochranného
lôžka, svedkyňa vypovedala,
že vo všeobecnosti sú v ňom pacienti umiestnení len po nevyhnutne dlhý čas a akonáhle
je to možné, sú z ochranného lôžka uvoľnení, pričom pacienti v týchto lôžkach nebývajú umiestnení

celodenne a ani syn žalobcov nebol v ochrannom lôžku umiestnený celodenne resp. počas celého
trvania hospitalizácie. Pacient G. C. sa podľa výpovede svedkyne K. správal agresívne, s prejavmi
ohrozenia okolia, a to tak personálu ako aj ostatných pacientov, z ktorého dôvodu bol do ochranného
lôžka umiestnený.

K stavu pacienta (dýchavičnosť, bolesť na hrudníku a medzi lopatkami) svedkyňa uviedla, že si nemyslí,
že tento by súvisel s dávkovaním liekov, pacient bol odoslaný
na vyšetrenia a to tak laboratórne ako aj EKG, RTG a jeho stav zhodnotil internistaaj traumatológ. K dezorientácii a nepokoju pacienta svedkyňa K. uviedla, že tieto boli prejavom duševnej
poruchy pacienta a nie prejavom podania liečby liekom Tiscerin, nakoľko pacient bol s týmito prejavmi
už prijímaný na hospitalizáciu, teda tieto prejavy sa u neho vyskytovali ešte pred podaním terapie.

Zároveň svedkyňa uviedla, že súčasné ordinovanie liečiv Haloperidol, Apaurin a Tiscerin je možné,
a to práve pri stavoch akými sú akútne psychózy, pri ktorých sa podávajú kombinácie antipsychotík.
Kextrapyramídovémusyndrómuuviedla,žeupacientaknemuzrejmevčasekeďhomalavstarostlivosti
došlo, z ktorého dôvodu mu bol podaný liek Akineton, ktorý sa na zmiernenie ťažkostí EPS podáva.
Svedkyňa zároveň vypovedala, že podľa jej názoru nebolo možné zameniť si nežiaduce účinky liekov

za stav katatonickej psychózy

Ku kontraindikáciám ECT svedkyňa K. uviedla, že nie sú známe absolútne kontraindikácie, medzi
relatívne kontraindikácie uviedla náhlu cievnu príhodu, zvýšený vnútrolebečný tlak a senzibilitu na
anesteziologiká, pričom v prípade prítomnosti týchto relatívnych kontraindikácií sa zvažuje, či prínos
ECT je vyšší ako nežiadúce účinky.

23. Ďalším svedkom, ktorý bol vypočúvaný na pojednávaní dňa 08. 01. 2024 bol
G. L., ktorý uviedol, že bol ošetrujúcim lekárom pacienta prijatého s diagnózou paranoidnej schizofrénie
s akútnym až dramatickým stavom, stav pacienta bol hyperakútny, rýchlo progredujúci s katatonickými
príznakmi.

K pacientovi aplikovanej ECT svedok L. uviedol, že táto bola indikovaná
quoad vitam, teda v rámci záchrany života, resp. pri život ohrozujúcom stave na porade lekárov, a teda
neindikoval ju sám svedok, indikoval ju celý terapeutický tím. Podľa výpovede svedka sa u pacienta
jednalo o veľmi vážny stav, pričom katatonické príznaky pacienta pozoroval aj samotný svedok L.

a jednalo sa o stav zaťažený vysokou mortalitou, teda vysokým rizikom úmrtia. Ku skľudneniu pacienta
po prvej dávke ECT svedok L. uviedol, že ECT malo pozitívnu terapeutickú odozvu, pričom nie je účelné
ECT ukončiť hneď po prvej dávke, nakoľko sa indikuje tak, že sa podáva v sérii niekoľkých zákrokov.
O správnosti indikovania ECT podľa výpovede svedka svedčí aj úľava, ktorá
sa u pacienta po prvom zákroku dostavila. U pacienta bolo podľa výpovede svedka nutné prikročiť aj

k druhému výkonu ECT. Nad rámec už uvedeného k ECT svedok L. uviedol, že vždy sa posudzujú
kontraindikácie, ktoré sú vždy len relatívne, absolútna kontraindikácia, ktorá by znamenala, že výkon je
nevykonateľný, známa nie je
a vo všeobecnosti sa jedná o veľmi účinnú liečbu, ktorá nemá alternatívu a je veľmi bezpečná. Ani
varixy prítomné u pacienta neboli kontraindikáciou pre ECT. Pokiaľ ide o bandážovanie končatín alebo

podávanie Fraxiparinu svedok uviedol, že vzhľadom na krátkosť výkonu (výkon trvá len niekoľko sekúnd)
uvedené opatrenia nie sú obvyklé. ECT bola podľa výpovede svedka L. vždy realizovaná za prítomnosti
anestéziológov. Pokiaľ
ide o vykonanie dvoch výbojov počas výkonu ECT dňa 14. 09. 2016 svedok, ktorý nebol
pritomkonkrétnomvýkone,uviedol,ževovšeobecnostisaniekedystáva,žekeďprvývýbojneprebehne,

pristúpi sa k druhému výboju, teda je potrebné výboj zopakovať, čo sa volá restimulácia a jedná sa
o bežný postup.

K EPS svedok L. uviedol, že táto sa prejavuje ako následok užívania antipsychotík vo vyššej dávke,
vyhodnotenie týchto symptómov laboratórne nie je možné, hodnotia sa len klinickým vyšetrením

pacienta,pričomkuzmenevstaveextrapyramídovejsymptomatikyupacientaG.C.uviedolženemuselo
dôjsť k zmene názoru,
ako otázku postavila právna zástupkyňa žalobcov, ale k zmene klinického stavu pacienta, preto
v dekurze zo dňa 10. 09. 2016 bola uvedená ordinácia lieku z dôvodu EPS a v dekurze zo dňa 11.
09. 2016 bolo uvedené, že EPS je vylúčené. K možnosti zámeny katatonických a extrapyramídových

symptómov svedok uviedol, že táto je vylúčená, k zámene dôjsť nemohlo, nakoľko katatonické
symptómy, ktoré boli v tomto danom prípade dramatické, majú zrejmý ráz a nie sú napodobiteľné
extrapyramídovými symptómami. Svedok zároveň uviedol, že katatonická schizofrénia sa nedá
diagnostikovať laboratórne. U pacienta, syna žalobcov,
sa táto prejavovala chrčaním, kvílením, vykrikovaním, hyperexcitáciou, opakovanými streotypnými

pohybmi, opakovaním slov alebo fragmentov slov, pričom nič z uvedeného
nie je prejavom extrapyramídového syndrómu, ktorý spočíva v napätí svalstva.

K voľnému pohybu pacienta po oddelení svedok L. uviedol, že si pamätá,že sa pacient pohyboval voľne, ale nevie presne uviesť v aký čas to bolo. K hygiene pacienta pred
druhým výkonom ECT a v spojitosti s tvrdením žalobcov že pacient nemusel mať suché telo, čo mohlo
ovplyvniť výkon ECT svedok uviedol, že toto vplyv nemá, ECT sa robí v kontaktných bodoch, ktoré sa

čistia a dezinfikujú benzylalkoholom na vyčistenie kože a predchádzajúca sprcha pacienta nemá na
výkon ECT vplyv.

K resuscitácii pacienta, ku ktorej došlo po jeho odpadnutí dňa 14. 09. 2016 sa svedok L. vyjadril tak,
že ho sestričky nejaký čas po tom, čo sa pacient naobedoval, privolali k pacientovi, svedok zistil jeho

dychovú činnosť, srdcovú činnosť, zahájil kardiopulmonálnu resuscitáciu a indikoval podanie adrenalínu
pacientovi. K stavu resuscitačného vybavenia
na oddelení svedok uviedol, že toto mali vyhovujúce, pričom prostriedky na resuscitáciu sú predmetom
každoročnej kontroly. K zaznamenaniu EKG, ktoré by preukazovalo, že pacient po druhom zákroku ECT
ešte žil svedok uviedol, že pacient žil a že to či pacient žije
sa nepotvrdzuje zo záznamu EKG. Nad rámec uvedeného uviedol, že pri každom výkone

sa zaznamenáva resp. sleduje EKG rytmus a EEG rytmická aktivita, pričom EKG sa robí pred začatím,
počas aj po ECT. Do dekurzu sa potom nezaznačujú hodnoty pacienta pokiaľ
a nič nestane.

24. K výsluchom vykonaným na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 08. 01. 2024

sa vyjadrili žalobcovia vo svojom písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 29. 02. 2024, v ktorom vo
veľkom rozsahu zopakovali svoje predchádzajúce písomné vyjadrenia. Žalobcovia nad rámec svojich
predchádzajúcich tvrdení v tomto vyjadrení uviedli, že ich syn bol v ochrannom lôžku umiestnený
neustále od jeho príjmu až do usmrtenia, že mu personál nemocnice hádzal pampersky a že pacienta
nechali ležať vo vlastných výkaloch. Žalobcovia sa tiež vyjadrovali k podávaniu jednotlivých liekov

pacientovi počas hospitalizácie, k účinkom a vedľajším účinkom týchto liekov, k ich dávkovaniu a vyjadrili
tiež svoj názor
na to, kedy mali byť ktoré lieky podávané pacientovi vysadené. K agresivite pacienta uviedli, že žalobca
o zlom konaní syna doma prijímajúcej lekárke nehovoril. Žalobca tiež uviedol,
že žalobkyni 2/ nebolo doručené uznesenie o tom, že bola ustanovená za procesného opatrovníka a že

sa jednalo o úmyselné konanie. K spolurozhodovaniu, pokiaľ ide o aplikovanie ECT žalobca uviedol, že
na konsenze lekárov dňa 12. 09. 2016 nikto nebol,
ani primár, ani zástupkyňa a o ničom sa tam nerozhodovalo. Zároveň žalobca uviedol,
že lekári ignorovali stanovisko matky pacienta a nekonzultovali kontraindikácie ECT
so žiadnym odborným lekárom. Žalobcovia zároveň obvinili lekársky personál a zamestnancov

psychiatrického oddelenia, že nepovažovali ich syna za ľudskú bytosť. Žalobcovia uviedli, že ich syn
mal fóbiu z tmy a uzatvorených priestorov, preto nemohol byť v ochrannom lôžku uzatvorený.

25.KvýpovediamsvedkovG.K.aG.L.savyjadrilaajžalovaná,ktorávosvojompodanídoručenomsúdu
dňa 05. 03. 2024 zopakovala, že pokiaľ išlo o stav pacienta, v ktorom bol tento k žalovanej privezený,

tento bol zaznamenaný žalovanou, avšak sa nejedná o subjektívne tvrdenia žalovanej ale o objektívne
skutočnosti ktoré deklarovali nezaujaté osoby, ktoré pacienta k žalovanej priviezli (príslušníci RZP,
príslušníci policajného zboru). Až následné záznamy boli do zdravotnej dokumentácie zaznamenané na
základe vnímania a pozorovania pacienta lekármi. Žalovaná tiež poukázala na to, že záznamy
sa vyhotovovali technickými zariadeniami v nemocničnom informačnom systéme, ktorý zaznamenáva

presný čas a ktoré nie je možné dodatočne meniť. K vyjadreniam žalobcov žalovaná uviedla, že tieto
bolo kreované až ex post a označila viaceré vyjadrenia žalobcov
za skreslene podané a fabulované. Žalovaná tiež poukázala na to, že spochybňovanie objektívne
zaznamenaných skutočností ako listinných dôkazov je podporené len tvrdeniami samotných žalobcov
o ich nepravdivosti bez toho, aby tieto boli podporené dôkazmi.

26. Na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 06. 03. 2024 vykonal súd výsluch svedkyne G. N., ktorá v rámci
svojej výpovede uviedla, že v prípade syna žalobcov išlo o pacienta, ktorý bol hospitalizovaný s akútnym
psychotickým stavom s heteroagresivitou,
na oddelení neskôr pozorovanou katatónnou symptomatikou, ktorá bola najskôr liečená

psychofarmakami a neskôr z vitálnej indikácie bola pacientovi indikovaná ECT. K uvedenému svedkyňa
dodala, že sa u pacienta jednalo o akútny stav, pričom ide o najhoršiu kombináciu, (keď sa
jedná o psychózu s heteroagresivitou) a pri katatónii ľudia bez liečby umierajú. Pokiaľ sa jedná
o extrapyramídovú symptomatiku svedkyňa N. uviedla,že nie je možné zameniť si extrapyramídovú symptomatiku a katatónnu symptomatiku, pričom
zdôraznila, že sa nejedná o otázku ktorú posudzuje len jeden lekár, ale hodnotia
ju (zhodne) aj iní lekári, ktorí sú v službách.

K štandardom, resp. postupom, liečebného procesu pri podávaní ECT svedkyňa N. uviedla, že v tom
čase (rok 2016) štandardy neexistovali ale jednalo sa o bežný postup, ktorý sa na psychiatrických
oddeleniach nemocníc používal. K opakovanému výkonu ECT v deň 14. 09. 2016 svedkyňa N., ktorá
bola osobou, ktorá výkony ECT pacientovi osobne robila, táto po nahliadnutí do listiny žurnalizovanej

v znaleckom posudku č. 87/2022, konkrétne do výsledkov poskytnutia elektrokonvulzívnej terapie zo
dňa 12. 09. 2016 a zo dňa 14. 09. 2016, teda po nahliadnutí do zápisu, ktorý vyhotovila v danom čase
samotná svedkyňa uviedla, že ECT nebola vykonaná dva krát za sebou v jeden deň (14. 09. 2016) ale
celkovo bola podaná 2x, teda jeden krát 12. 09. 2016 a druhý krát 14. 09. 2016, teda zaznamenané číslo
2 neznamená, že sa jednalo o dve dávky ECT v jeden deň ale že sa jednalo o druhý zákrok v poradí.
Na doplňujúcu otázku súdu, či v krúžku zaznamenané číslo dvakrát znamená, že išlo o druhú procedúru

v poradí v celkovej liečbe pacienta svedkyňa N. uviedla, že áno. Uvedené svedkyňa potvrdila aj po tom,
ako nahliadla do listiny, ktorou
bol dekurz zo dňa 14. 09. 2016 o 10:05 hod. na ktorý poukázala právna zástupkyňa žalobcov.
K pokračovaniu v podávaní ECT aj po zlepšení stavu pacienta svedkyňa uviedla, že zlepšenie stavu
pacienta bolo mierne a aby sa stav pacienta aj stabilizoval a nie len zlepšil, je potrebné podať sériu ECT,

pričom svedkyňa hovorila o sérii siedmych zákrokov, a teda
aj po počiatočnom zlepšení je potrebné v zákrokoch pokračovať, aby mal liečebný výkon efekt, séria
musí byť dodržaná. Ku kontraindikáciám podávania ECT svedkyňa N. uviedla, že ak by bol pacient v tom
momente akútne ohrozený nejakým iným somatickým ochorením, tak by boli kontraindikácie dané, ale
somatickí lekári v prípade pacienta umožnili vykonanie ECT. K vykonaniu záznamov EEG a EKG počas

a po výkone ECT svedkyňa uviedla, že tieto sa v čase podania ECT pacientovi vykonávali. K hygiene
pacienta pred zákrokom a možnosti, že by nebol dostatočne osušený svedkyňa N. uviedla, že to nie
je možné, že ona sama ako lekárka vykonávajúca ECT pacientov pozerá a nik nemá mokré vlasy.
K možnosti vzniku skratu v priebehu ECT uviedla, že toto možné nie je, keď terapia nie je nebezpečná.

K tvrdeniam rodičov pacienta, že pacient nevykazoval žiadne známky agresivity, psychózy ani katatónie
svedkyňa uviedla, že podľa zdravotnej dokumentácie je zjavné,
že pacient bol agresívny a prejavoval známky psychózy a katatónie. Svedkyňa N. tiež popísala ochranné
lôžko, a to ako posteľ, ktorá je uzatvorená a pacient v nej umiestnený
sa môže hýbať, môže narábať končatinami. Na doplňujúcu otázku súdu svedkyňa uviedla,

že na ochrannom lôžku môže pacient aj sedieť aj ležať, môže kľačať, do určitej miery
sa v ňom môže pohybovať.

27. Na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 06. 03. 2024 vypovedal aj samotný žalobca, ktorý v rámci svojej
výpovede k udalostiam, ktoré sa udiali v dňoch 10. 09. až 14. 09. 2016 uviedol, že dňa 10. 09. 2016

v čase keď nebol doma dostal jeho syn šok, strach, stres, úzkosť,
bol podráždený, zamkol sa. Žalobca privolal policajnú hliadku, aby otvorili dvere a následne počkali pred
domom a prišla privolaná rýchla záchranná zdravotná služba, po pohovore s ktorou si syn žalobcu vzal
kľúče, že ide na preliečenie. Keď dorazil na psychiatrické oddelenie ostal z toho prekvapený, zastal,
začal sa brániť a bol nepokojný. Žalobca v rámci svojej výpovede uviedol, že doktorka, ktorý ho prijímala

napísala, že pacient má paranoidnú schizofréniu, čo ale nemohla vedieť. Žalobca tiež v rámci svojej
výpovede informoval súd o liekoch, ktoré boli pacientovi predpisované ambulantnou lekárkou a popísal
niektorévybranéúčinkytýchtoliekov.Následnežalobcapopisovalprevozpacientanainternévyšetrenie,
akoajnávratpacientazvyšetrenínapsychiatrickéoddelenie,jehostavasprávaniesa(cit.„záchrankaho
viezla ako nejakého vraha na interné vyšetrenie“, „na interné vyšetrenie, keď prišiel, tak bol tak unavený,

že ľahýňal“, „na psychiatriu keď prišiel
tak si tam kľakol, kde ho zamykali, kľakol si, kričal, bol stuhnutý, vyplazoval jazyk“) súd však na tomto
mieste poznamenáva, že žalobca nehovoril zo svojej bezprostrednej skúsenosti,
keď pri týchto vyšetreniach ani pri prevoze pacienta prítomný nebol. Zároveň žalobca súdu
na jeho otázku uviedol, že počas hospitalizácie syna nevidel. Žalobca sa ďalej, zhodne s písomnými

podaniami žalobcov v tejto veci, vyjadroval k prítomnosti extrapyramídového syndrómu, katatonickej
symptomatiky, k nastavenej liečbe a ku jej kontraindikáciám.
Celá výpoveď žalobcu je zaznamenaná v zápisnici z pojednávania, ktorá je žurnalizovanána č. l. 589 a nasl. súdneho spisu. Na otázku svojej právnej zástupkyne, ohľadom pravidelnosti užívania
liekov pacientom žalobca odpovedal, že pacient lieky užíval, ale ich ordinovanie nebolo na zdravie
ale na usmrtenie. Na otázku, či sa domáhal osobného kontaktu so synom počas jeho hospitalizácie

žalobca uviedol, že bol na oddelení v deň prevozu pacienta, ako aj v nasledujúci deň. Na otázku právnej
zástupkyne žalobcov o tom, ako bol syn nápomocný žalobcovi a žalobkyni 2/ žalobca uviedol, že syn im
bolnápomocnývovšetkom,synvykonávaldovozmateriálunaoplotenie,betónoval,voziltehly,murovku,
pokrývalispolumaštaľ,urobilipodlahu,pecna kúrenie,synurobilsatelitnýprístroj,ktorýfinguje,synmal
maturitu, bol vzdelaný. Žalobca tiež uviedol, že jemu a žalobkyni 2/ syn vo všetkom chýba, o žalobkyňu

2/ sa syn staral, pichal jej injekcie.

28. Na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 13. 03. 2024 súd vykonal výsluch znalca,
G. I., ktorý na úvod svojej výpovede uviedol, že zotrváva na závere ním vypracovaného znaleckého
posudku, a teda že nie je v danej veci možné preukázať príčinnú súvislosť medzi úmrtím pacienta
a hospitalizáciou na psychiatrickej klinike, a ani príčinnú súvislosť medzi podávaním elektrokonvulzií

a úmrtím pacienta. Znalec uviedol,
že si nespomína na záznamy o halucináciách, bludoch, ale u pacienta sa jednalo o akútnu psychózu,
ktorá môže mať jeden z príznakov, a to halucinácie, bludy, kvalitatívne poruchy vedomia alebo príznaky
schizofrénie. Znalec uviedol, že si pamätá, čo bolo pre neho dôležité, že pacient mal príznaky akútnej
psychózy, akútne zhoršenie schizofrénie so psychotickými príznakmi a s poruchou kontaktu s realitou.

Na otázku právnej zástupkyne žalobcov, či sa jednalo o schizofréniu znalec odpovedal, že je
nespochybniteľné, že sa jednalo o schizofréniu, pričom u pacienta, pokiaľ
ide o podtyp schizofrénie, bola diagnostikovaná aj reziduálna schizofrénia, čo znamená,
že pacient mal postihnuté už aj ďalšie mozgové centrá. Zároveň znalec uviedol aj to,

že existuje aj katatónna forma schizofrénie, ktorá sa môže objaviť kedykoľvek u kohokoľvek, ide
pritom o prechodné zhoršenie do katatónie. Katatónne príznaky sa v odvetví psychiatria celosvetovo
považujú za veľmi vážne, ohrozujúce život človeka, pacienta a ECT je doposiaľ najúčinnejšou liečebnou
metódou. Znalec uviedol popis katatonických prejavov ako veľmi vážnych príznakov, hlavne z oblasti
psychomotoriky. K spojeniu medzi pacientovi podávanými liečivami a vznikom katatónnych príznakov

znalec uviedol, že na základe súčasných vedeckých poznatkov je vylúčené, aby lieky takéto príznaky
spôsobili.

Znalec ďalej uviedol, že čo sa týka indikovania ECT, v zdravotnej dokumentácii
zo svojho pohľadu nezistil žiadne nezrovnalosti alebo pochybenie, a teda v zdravotnej dokumentácii

medicínsku chybu ani formálnu chybu nenašiel a zároveň, že glaukóm ktorý pacient mal a ani zvýšený
vnútroočný tlak nemožno považovať za kontraindikáciu liečby prostredníctvom ECT. K sprchovaniu
pacienta pred ECT znalec uviedol, že toto nemá vôbec žiadny význam z pohľadu poskytovania
zdravotnej starostlivosti vo forme tohto výkonu. K používaniu ECT liečby v roku 2016 znalec uviedol,
že aj v tom čase sa jednalo o uznanú a schválenú liečbu, ktorá mohla byť používaná v zdravotníckych

pracoviskách na Slovensku. Pokiaľ ide o množstvo dávok elektrokonvulzií znalec uviedol, že dávka sa
pohybuje od dvoch do desiatich elektrokonvulzií a nepokračuje sa v ich podávaní ak ani 8 – 10 dávok
nebolo pre pacienta účinných. To, koľko konvulzií sa podá v konkrétnom prípade závisí od klinického
stavu pacienta, niektorí pacienti sa môžu zlepšiť, teda môžu sa odstrániť ich akútne príznaky, po dvoch
až piatich elektrokonvulziách. Na priamu otázku právnej zástupkyne žalobcov,

či by bolo účelné alebo na prospech zdravia pacienta, aby sa ECT vykonalo len jeden krát a po miernom
zlepšení stavu pacienta by sa terapia ukončila znalec uviedol že to nemožno vylúčiť, ale záleží to od
klinického stavu pacienta a od toho, ako to zhodnotia ošetrujúci lekári.

K množstvu podávaných liekov, resp. k dávkovaniu liekov znalec uviedol,

že k prekročeniu dávkovania liekov nedošlo, že znalec nezistil, že by boli dávky liekov u pacienta
prekročené, pričom znalec uviedol, že vykonal prepočet z pohľadu 24 hodín, a že je individuálnym
a subjektívnym prístupom lekára, či je dávka podaná rovnomerne alebo nerovnomerne. Osobitne
o Fraxiparíne a potrebe bandážovania končatín pacienta pri podávaní ECT znalec uviedol, že pacient
nebol tak nepohyblivý, že by bolo nutné podávať mu tento liek alebo bandážovať ho, nakoľko nebol tak

nepohyblivý, aby tieto opatrenia boli u neho potrebné.

Na otázku právnej zástupkyne žalobcov, z ktorej vyplývalo, že pacient deň pred podaním druhej dávky
ECT podstúpil výsluch vykonaný vyššou súdnou úradníčkou, z ktorého vyplývalo, že pacient vedelzodpovedať na položené otázky, ktorá smerovala k tomu, či mohla vyššia súdna úradníčka vyhodnotiť
ako laik, že tento stav pacienta
je životohrozujúci alebo sa jednalo u pacienta o ustúpenie týchto príznakov a bolo potrebné, aby

žalovaná čakala na rozhodnutie súdu o tom, že pacient mohol byť v zdravotníckom zariadení umiestnený
a až po tomto doručení mohol podať ďalší výkon ECT. Na uvedené znalec odpovedal, že pre laika sa
môže osoba zdať úplne zdravá resp. laik nevie posúdiť,
či sú v danom čase rozhovoru prítomné príznaky duševnej choroby a teda posúdiť,
či ide o duševnú poruchu alebo nie musí lekár z odboru psychiatria

K asistencii polície pri prevoze pacientov alebo priamo v ústavoch v zdravotníckom zariadení znalec,
ktorý bol hlavným odborníkom pre psychiatriu v Slovenskej republike a poradcom ministra zdravotníctva
uviedol, že polícia môže zasahovať v dvoch prípadoch, a to pri prevoze pacienta na psychiatrické
vyšetrenie, o ktorú asistenciu žiada záchranná zdravotná služba po vyhodnotení situácie správania
pacienta, jeho klinického obrazu

a keď by prevoz pacienta v sanitke len za účasti zdravotníckych pracovníkov bol nebezpečný pre
zdravotníckych pracovníkov alebo pre pacienta. Druhá situácia je, že pacient
je už hospitalizovaný a psychiatrické lôžkové zariadenie má právo zavolať na pomoc políciu,
a to, že má prísť polícia vyhodnocuje ošetrujúci lekár, nakoľko sa jedná o akútnu situáciu, ktorú treba
rýchlo riešiť.

29. K výsluchu svedkyne G. N. a k výsluchu znalca G. I.
sa žalobcovia vyjadrili svojim podaním doručeným súdu dňa 17. 04. 2024 a dňa 26. 04. 2024.

K výpovedi G. N. žalobcovia opakovanie uviedli skutočnosti, ktoré

už uvádzali vo svojich predchádzajúcich podaniach adresovaných súdu. Žalobcovia tiež uviedli, že
svedkyňa nebola prítomná pri výkone ECT, vyjadrovali sa k tomu,
kto má vykonávať školenie pre pracovníka, ktorý ECT aplikuje, pričom požadovali,
aby svedkyňa predložila doklad o tom, že bola zaškolená a preškolovaná každé dva roky. Žalobcovia
sa tiež nestotožnili s tvrdením svedkyne, že výkon ECT nebol pacientovi dňa

14. 09. 2016 podaný dvakrát, pričom uviedli, že výkon nemal byť daného dňa urobený vôbec. Žalobcovia
sa zároveň po niekoľký krát vyjadrili k dávkovaniu liekov ako aj k tej skutočnosti, že výkon bol vykonaný
bez súhlasu pacienta alebo ich ako rodičov pacienta. Žalobcovia tiež uviedli, že nie je známe, kto
monitoroval životné funkcie pacienta a opakovane uviedli,
že nebola vykonaná resuscitácia pacienta a vyjadrovali sa k stavu pacienta, jeho hygiene,

ako aj opakovane k ostatným otázkam, ku ktorým sa už vyjadrili skôr v rámci konania.

K výpovedi znalca G. I. sa žalobcovia vyjadrili tak, že sa jednalo o obhajobu psychiatrov a že znalec sa
nedokázal odborne vyjadriť. Zopakovali svoje tvrdenia o tom, čo sa dialo s ich synom po tom, ako po
ECT skolaboval, aj k jeho resuscitácii. Opakovane popisovali lieky, ich dávkovanie a účinky, vyjadrovali

sa k ostatným ochoreniam pacienta a k súvislostiam s ECT rovnako, ako to už bolo obsiahlym spôsobom
popísané vyššie. Žalobcovia tiež opakovane uviedli, v akom stave sa nachádzal ich syn pred tým,
ako bol odvezený do nemocnice, podrobne opisovali tonicko klonický záchvat a jeho fázy, pričom dospeli
k záveru, že ich syn sa zadusil. Žalobcovia tiež, nad rámec už uvedeného, uviedli, že vyšetrovateľ
(OČTK) nemal ukončiť vyšetrovanie. K tomuto svojmu vyjadreniu žalobcovia pripojili ako listinný dôkaz

svoje vyjadrenie k uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica (č. l. 663 súdneho spisu).

30. Pojednávanie nariadené na deň 17. 06. 2024 bolo odročené z dôvodu úmrtia žalobkyne 2/, matky
pacienta, G. R. C., ku ktorému došlo bezprostredne pred daným termínom pojednávania a ktoré bolo
súdu oznámené právnou zástupkyňou žalobcu práve na tomto pojednávaní. Vzhľadom na uvedenú

skutočnosť súd pojednávanie odročil a dňa
21. 06. 2024 vyhotovil uznesenie sp. zn. 11C/49/2019, ktorým konanie v časti nároku uplatneného
žalobkyňou 2/ zastavil. Po právoplatnosti predmetného uznesenia súd nariadil termín pojednávania na
deň 24. 07. 2024, na ktorom sporové strany predniesli svoje záverečné reči a na ktorom súd vyhlásil
rozsudok.

31. Z v priebehu konania vykonaného dokazovania mal súd, čo sa týka skutkového priebehu deja,
za preukázané, že dňa 10. 09. 2016 z dôvodu zhoršenia psychického stavu pacienta, bol tento
hospitalizovaný na II. Psychiatrickej klinike Nemocnice s poliklinikouF. D. Roosevelta v Banskej Bystrici.

Pokiaľ ide o zhoršenie psychického stavu pacienta, medzi stranami nebolo sporu a vyplynulo to

i z vykonaného dokazovania, že príčinami tohto zhoršenia bol strach pacienta o zdravotný stav jeho
matky (v tom čase hospitalizovanej v nemocnici), ktorý vznikol v čase, keď bol pacient doma sám,
bez dozoru, resp. bez spoločnosti svojho otca, ktorý bol v tom čase na nákupe. Uvedené zhodne
tvrdili sporové strany a zároveň to vyplýva z listinných dôkazov tvoriacich obsah spisu, okrem iného aj
z prijímacej správy na psychiatrické akútne lôžka zo dňa 10. 09. 2016.

Pacient, spolu s privolanou rýchlou záchrannou službou odišiel dňa 10. 09. 2016 z domu a nechal sa
transportovať na II. Psychiatrickú kliniku, kde bol po vzhliadnutí jeho ošetrujúcou lekárkou G. K., ktorá
bola v tom čase službukonajúcou lekárkou
na príjme psychiatrickej kliniky, z dôvodu vážnosti jeho zdravotného stavu prijatý
na nedobrovoľnú hospitalizáciu. Prevoz do zdravotníckeho zariadenia bol vykonaný

za asistencie príslušníkov policajného zboru, z dôvodu, že pacient sa uzamkol v byte a odmietal otvoriť.

Vo veci ostalo sporným skutkové tvrdenie samotného žalobcu, ktorý uvádzal, tak ako je uvedené napr.
v prijímacej správe na psychiatrické akútne lôžka zo dňa 10. 09. 2016,
že pacient ho v noci napadol a následne, v priebehu konania pred súdom, tieto svoje tvrdenia žalobca

poprel a tvrdil, že syn voči nemu agresívny nebol.

Vo veci tiež súd zaznamenal rozporuplné tvrdenia žalobcu o tom, či privolal alebo neprivolal hliadku
polície, keď pri jednom zo svojich vyjadrení žalobca tvrdil, že hliadku privolala neter pacienta (uvedené
vyplýva aj zo zápisnice žurnalizovanej v spise vedenom

pod sp. zn. 13Pu/1/2016, ktorý bol v konaní 11C/49/2019 pripojený ako aj z Protokolu Úradu pre dohľad),
inokedy tvrdil, že hliadku privolal on sám (čo bolo aj tvrdenie, ktoré vyšlo najavo počas pojednávania
a uvedené je zaznamenané aj v prijímacej správe na psychiatrické akútne lôžka zo dňa 10. 09. 2016)
a na jednom z pojednávaní sa vyjadril aj tým spôsobom,
že cit.: „nevie odkiaľ sa tam polícia vzala“.

Ešte v deň hospitalizácie, vo večerných hodinách, bol pacient, opäť za asistencie príslušníkov
policajného zboru, prevezený na urgentný príjem, kde podstúpil interné a traumatologické vyšetrenia,
po ktorých bol opätovne navrátený na psychiatrickú kliniku.

Zároveň, ešte v deň nedobrovoľnej hospitalizácie pacienta oznámilo zdravotnícke zariadenie
skutočnosť, že sa v prípade pacienta jednalo o nedobrovoľnú hospitalizáciu súdu, čím si splnilo svoju
povinnosť v zmysle zákona.

Dňa 12. 09. 2016 bola pacientovi podaná prvá dávka elektrokonvulzívnej terapie (ECT), pričom táto,

ako to vyplýva z listinných dôkazov tvoriacich súčasť súdneho spisu, predovšetkým z dekurzu zo dňa
11. 09. 2016, bola ošetrujúcim lekárom navrhnutá z vitálnej indikácie a bola podaná po tom, ako bolo
jej podanie pre tohto pacienta schválené na rannej porade lekárov II. Psychiatrickej kliniky. Zároveň mal
súd z uvedeného dekurzu
za preukázané, že ošetrujúci lekár podanie ECT dňa 11. 09. 2016 konzultoval

s G. F. a s G. S. z OAIM s poznámkou „pacient schopný celkovej anestézie“. Uvedené tiež vyplýva
z výsluchu svedka L.. Po podaní prvej dávky ECT konštatoval ošetrujúci lekár pacienta jeho mierne
zlepšenie, čo mal súd za preukázané
nie len z dekurzu zo dňa 13. 09. 2016, ale aj z výpovedí svedkov na pojednávaní.

Dňa 13. 09. 2016 bol pacient vzhliadnutý vyššou súdnou úradníčkou Okresného súdu Banská Bystrica
pre účely konania vedeného pod sp. zn. 19Pu/1/2016. Zo zápisnice z tohto vzhliadnutia mal súd za
preukázané, že v čase prijatia pacienta na hospitalizáciu sa jednalo o pacienta so známou diagnózou
schizofrénie, pričom pacient bol prijatý v stave, v ktorom ambulantná liečba nebola postačujúca. Zo
zápisnicemalsúdtiežzapreukázané,žestavpacientasaajpoprijatínahospitalizáciuzhoršoval,pričom

v zápisnici bola zaznamenaná
aj prítomnosť katatonických príznakov, o čom zhodne na pojednávaní vypovedali svedkovia. Pokiaľ ide
o vyjadrenia samotného pacienta, súd zo zápisnice, ktorá je žurnalizovanána č. l. 7 spisu vedeného pod sp. zn. 13Pu/1/2016, zistil, že pacient nezrozumiteľne vysvetľoval svoje
prijatie a umiestnenie na psychiatrickej klinike, následne na otázku súhlasu s liečbou pacient uviedol,
cit.: „S liečbou aj áno, ale s vecou samou nie. S tým, aby som tu bol možno aj áno. Ale nesúhlasím.“

Na otázku, či je obmedzený vo voľnom pohybe alebo v styku s vonkajším svetom a či má kontakt
s príbuznými pacient uviedol, cit.: „Mám kontakt s príbuznými. Boli ma pozrieť otec a mama, doniesli
mi aj paradajky, jedlo a minerálku“.

Podľa plánu podávania elektrokonvulzívnej terapie bol pacient dňa 14. 09. 2016 zaradený na výkon

druhej dávky ECT. Po podaní ECT sa pacient išiel samostatne naobedovať, po obede mu prišlo nevoľno,
odpadol a po následnom oživovaní zo strany ošetrujúceho lekára a ďalšieho zdravotníckeho personálu
psychiatrického oddelenia bolo
po príchode záchrannej služby konštatované o 12:35 hod. úmrtie pacienta. Uvedené vyplýva okrem
iných listinných dôkazov žurnalizovaných v súdnom spise predovšetkým z Prepúšťacej správy zo dňa
14. 09. 2016, pričom z uvedeného listinného dôkazu mal súd za preukázané,

že ako základná príčina úmrtia pacienta bola konštatovaná pľúcna embólia bez prejavov akútneho
cor pulmonale (I26.9) a ako bezprostredná príčina úmrtia bola zaznamenaná choroba srdca, bližšie
neurčená (I51.9).

Nespornou vo veci bola aj tá skutočnosť, že na žiadosť žalobcov nebola, napriek odporúčaniu

obhliadajúcej lekárky, vykonaná pitva pacienta.

32. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom ku dňu hospitalizácie
pacienta (ďalej len „Občiansky zákonník"), fyzická osoba má právo
na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti,

ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

33. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti,
aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

34. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť
v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

35. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

36. Podľa § 15 Občianskeho zákonníka, po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať práv
na ochranu jej osobnosti manželovi a deťom, ak ich niet, jej rodičom.

37. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
ku dňu hospitalizácie pacienta (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“), zdravotná starostlivosť
je súbor pracovných činností, ktoré vykonávajú zdravotnícki pracovníci, vrátane poskytovania liekov,

zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín s cieľom predĺženia života fyzickej osoby (ďalej len
„osoba“)m zvýšenia kvality jej života a zdravého vývoja budúcich generácií; zdravotná starostlivosť
zahŕňa prevenciu, dispenzarizáciu, diagnostiku, liečbu, biomedicínsky výskum, ošetrovateľskú
starostlivosť a pôrodnú asistenciu.

38. Podľa § 2 ods. 2 zákona o zdravotnej starostlivosti, zdravotný výkon je ucelená činnosť
zdravotníckeho pracovníka, ktorá predstavuje základnú jednotku poskytovania zdravotnej starostlivosti.

39. Podľa § 2 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti, neodkladná zdravotná starostlivosť (ďalej len
„neodkladá starostlivosť“) je zdravotná starostlivosť poskytovaná osobe pri náhlej zmene jej zdravotného

stavu,ktorábezprostredneohrozujejejživotaleboniektorúzozákladnýchživotnýchfunkcií,bezrýchleho
poskytnutia zdravotnej starostlivosti môže vážne ohroziť jej zdravie, spôsobuje jej náhlu a neznesiteľnú
bolesť alebo spôsobuje náhle zmeny jej správania a konania, pod ktorých vplyvom bezprostredne
ohrozuje seba alebo svoje okolie. Neodkladná starostlivosť je aj zdravotná starostlivosť poskytovanápri pôrode. Neodkladná starostlivosť je aj vyšetrenie osoby označenej za možný zdroj rýchlo sa šíriacej
a život ohrozujúcej nákazy, diagnostika a liečba osoby s rýchlo sa šíriacou a život ohrozujúcou nákazou.
Súčasťou neodkladnej starostlivosti je neodkladná preprava osoby do zdravotníckeho zariadenia,

neodkladná preprava medzi zdravotníckymi zariadeniami a neodkladná preprava darcov a príjemcov
orgánov, tkanív a buniek určených na transplantáciu; neodkladnú prepravu vykonávajú poskytovatelia
záchrannej zdravotnej služby.

40. Podľa § 2 ods. 27 zákona o zdravotnej starostlivosti, urgentná zdravotná starostlivosť je neodkladná

starostlivosť poskytovaná osobe pri náhlej zmene jej zdravotného stavu, ktorá bezprostredne ohrozuje
jej život alebo niektorú zo základných životných funkcií.

41. Podľa § 4 ods. 3 zákona. o zdravotnej starostlivosti, poskytovateľ je povinný poskytovať zdravotnú
starostlivosť správne. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne,
aksavykonajúvšetkyzdravotnévýkonynasprávneurčeniechorobysozabezpečenímvčasnejaúčinnej

liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov
lekárskej vedy.

42. Podľa § 4 ods. 4 zákona o zdravotnej starostlivosti, na poskytovanie zdravotnej starostlivosti sa
vyžaduje informovaný súhlas (§ 6 ods. 4), ak v tomto zákone nie je ustanovené inak.

43. Podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o zdravotnej starostlivosti, ošetrujúci zdravotnícky pracovník
je povinný informovať o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytnutia zdravotnej starostlivosti,
o možnostiach voľby navrhovaných postupov a rizikách odmietnutia poskytnutia zdravotnej starostlivosti
(ďalej len „poskytnúť poučenie“), ak tento zákon neustanovuje inak (§6a) osobu, ktorej sa má zdravotná

starostlivosť poskytnúť,
alebo aj inú osobu, ktorú si táto osoba určila.

44. Podľa § 6 ods. 2 zákona o zdravotnej starostlivosti, ošetrujúci zdravotnícky pracovník je
povinný poskytnúť poučenie zrozumiteľne, ohľaduplne, bez nátlaku, s možnosťou a dostatočným

časom slobodne sa rozhodnúť pre informovaný súhlas a primerane rozumovej a vôľovej vyspelosti
a zdravotnému stavu osoby, ktorú má poučiť.

45. Podľa § 6 ods. 4 zákona o zdravotnej starostlivosti, informovaný súhlas
je preukázateľný súhlas s poskytnutím zdravotnej starostlivosti, ktorému predchádzalo poučenie podľa

tohtozákona.Informovanýsúhlasjeajtakýpreukázateľnýsúhlassposkytnutímzdravotnejstarostlivosti,
ktorému predchádzalo odmietnutie poučenia,
ak v tomto zákone nie je ustanovené inak (§6b, §27 ods. 1, §36 ods. 2, § 38 ods. 1,
§40 ods. 2).

46. Podľa § 6 ods. 9 písm. d) zákona o zdravotnej starostlivosti, informovaný súhlas
sa nevyžaduje v prípade ambulantnej starostlivosti alebo ústavnej starostlivosti,
ak ide o osobu, ktorá v dôsledku duševnej choroby alebo s príznakmi duševnej poruchy ohrozuje seba
alebo svoje okolie, alebo ak hrozí vážne zhoršenie jej zdravotného stavu.

47. Podľa § 9 ods. 4 zákona o zdravotnej starostlivosti, ak ide o ústavnú starostlivosť,
na ktorú sa nevyžaduje informovaný súhlas podľa § 6 ods. 9 písm. d), poskytovateľ je povinný prevzatie
osoby do ústavnej starostlivosti oznámiť do 24 hodín súdu, v ktorého obvode
sa zdravotnícke zariadenie ústavnej starostlivosti nachádza. O zákonnosti dôvodov prevzatia do
ústavnej starostlivosti rozhodne súd. Do rozhodnutia súdu možno vykonávať len také zdravotné výkony,

ktoré sú nevyhnutné na záchranu života a zdravia osoby
alebo na zabezpečenie jej okolia.

48. Predmetom konania tak, ako bol tento vymedzený v žalobe, bol nárok žalobcu, a pôvodne aj
žalobkyne 2/, na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch titulom žalobcami tvrdeného

zavinenia úmrtia syna žalobcov zo strany zamestnancov žalovanej, čím bolo zasiahnuté predovšetkým
do práva na rodinný život žalobcov. Neuniklo pozornosti súdu, že v rámci záverečnej reči právna
zástupkyňa uviedla, že žalobca sa domáhal aj postmortálnej ochrany osobnosti zomretého pacienta,
konkrétneochranyjehoprávanaživot.Zožalobyvšakjasnevyplýva,žežalobcasivočižalovanejuplatnilnárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá bola žalobcovi spôsobená konaním žalovanej.
Súd mal vzhľadom
na uvedené (napriek vyjadreniu právnej zástupkyne žalobcu v rámci záverečnej reči, ktoré podľa názoru

súdu bez ďalšieho, teda pri absencii ďalšej procesnej aktivity žalobcu v zmysle § 139 a nasl. CSP, nebolo
možné považovať za procesný návrh na zmenu resp. rozšírenie žaloby) za to, že predmetom sporu
bola, tak ako už bolo uvedené, ochrana osobnosti žalobcu, pričom nárok, ktorého sa žalobca domáhal
bol nárokom na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu zásahu do osobnostného práva
žalobcu, konkrétne do jeho práva

na rodinný život, zo strany žalovanej.

49. Prostredníctvom inštitútu ochrany osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka),
sú chránené jednotlivé čiastkové osobnostné práva zabezpečujúce ochranu jednotlivých stránok
osobnosti fyzickej osoby. Do rámca tohto inštitútu patrí aj právo na súkromie zahŕňajúce širokú
oblasť súkromia fyzickej osoby, najmä jej súkromného života, intímnej a rodinnej sféry, vnútorného

myšlienkového a citového života.

50. Každá fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti. Rešpektovanie súkromného života
osoby v sebe nepochybne zahrňuje aj právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými
bytosťami a jeho súčasťou je tiež rodinný život zahrňujúci

aj vzťahy medzi blízkymi príbuznými. Protiprávne narušenie týchto rodinných vzťahov
zo strany iného predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život fyzickej osoby.

51. Je absolútne nepochybné, že úmrtie blízkej ľudskej bytosti je výrazným,
ak nie najvýraznejším, zásahom do emocionálnej sféry najbližších rodinných príslušníkov zosnulého,

u ktorých je existencia najintenzívnejších interpersonálnych väzieb
na emocionálnej báze nespochybniteľná. Pri reálnej existencii vzťahov istej kvality medzi ľudskými
bytosťami dochádza porušením práva na život jednej z nich k absolútnej a nezvratnej deštrukcii všetkých
vybudovaných citových väzieb, a tým k neoprávnenému zásahu do práva na súkromný a rodinný život
pozostalého alebo pozostalých (bližšie pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 424/02).

52. Ku vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby
musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého
vyvolať nemajetkovú ujmu, pričom tento zásah porušujúci
aleboohrozujúciosobnosťmusíbyťneoprávnený(protiprávny)amusíexistovaťpríčinnásúvislosťmedzi

týmto zásahom a vznikom ujmy na strane fyzickej osoby.

53. Za neoprávnený zásah sa poskytuje náhrada, účelom ktorej je poskytnúť zásahom postihnutej
fyzickej osobe za takýto zásah do jej osobných práv primerané zadosťučinenie. Primerané
zadosťučinenie slúži k vyváženiu a zmierneniu nemajetkovej ujmy, ktorá neoprávneným zásahom do

práv fyzickej osoby vznikla.

54. V danom konaní musel súd vyriešiť otázku, či na strane žalovanej došlo k opomenutiam alebo
chybám pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi,
či konaním žalovanej neposkytnutím zdravotnej starostlivosti lege artis, resp. poskytnutím zdravotnej

starostlivosti non lege artis došlo k protiprávnemu konaniu, či v dôsledku konania žalovanej došlo
k úmrtiu pacienta a či došlo k zásahu do práva žalobcov na ochranu osobnosti s dôrazom na to, že
medzi úmrtím syna žalobcov a uvedeným konaním žalovanej existovala príčinná súvislosť.

55. Súd uvedené otázky posudzoval so zreteľom na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych

autorít, v zmysle ktorej „Samotné konštatovanie, že postup zdravotníckeho zariadenia pri výkone
operácie pacienta bol lege artis, teda že pri ňom neboli použité žiadne zakázané medicínske
postupy alebo zdravotne závadné materiály, nepostačuje pre záver súdu o nenaplnení predpokladov
zodpovednosti zdravotníckeho zariadenia za škodu (ujmu) spôsobenú pacientovi. Iba náležité zistenie,
že zdravotná starostlivosť bola poskytnutá správne nielen za podmienky, že bola poskytnutá

štandardnými postupmi v súlade so súčasnými dostupnými poznatkami lekárskej vedy, za súčasne
zohľadneného individuálneho stavu pacienta, t. j. stavbu jeho tela, zdravotný stav, vek či ďalšie
rozhodujúcefaktoryopodstatňujezáver,žepostupzdravotníckehozariadeniaboldelegeartismedicinae
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. mája 2020, sp. zn. 4 Cdo 140/209).56. Súd sa pri posudzovaní daného prípadu v prvom rade zaoberal vyhodnotením okolností, za ktorých
bol pacient hospitalizovaný a liečený, a teda v konaní žalobcami vznesenou otázkou udelenia resp.

neudelenia súhlasu s hospitalizáciou a liečbou pacientom alebo jeho rodinnými príslušníkmi.

V konaní nebolo sporným, že pacient bol dňa 10. 09. 2016 prevzatý na nedobrovoľnú hospitalizáciu,
teda bol hospitalizovaný na II. Psychiatrickej klinike žalovanej bez udelenia informovaného súhlasu.
Zároveň v spojitosti s tým súd považoval za nespornú aj skutočnosť, že liečba ECT bola indikovaná bez

informovaného súhlasu pacienta a žalobcov, aj keď
bral na zreteľ skutočnosť, ktorá vyplynula z výsluchu svedka L., a to že pacient bol informovaný
o liečebných postupoch a výkonoch, ktoré boli počas hospitalizácie vykonávané. Medzi stranami naopak
ostávala spornou otázka, či bol v danom prípade potrebný súhlas pacienta alebo žalobcov na jeho
hospitalizáciu a prípadné ďalšie liečebné postupy vrátane liečby ECT, a to napriek tomu, že sa jednalo
o otázku právnu, ktorú posudzuje súd

a nie o otázku skutkovú.

Nesporné skutkové tvrdenia týkajúce sa nedobrovoľnosti hospitalizácie pacienta vyplývali zo zhodných
vyjadrení strán ako aj z predložených listinných dôkazov. Súd
mal uvedené preukázané tiež z pripojeného spisu vedeného na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.

zn. 13Pu/1/2016, obsah ktorého okrem iného tvorí aj Hlásenie o nedobrovoľnej hospitalizácii pacienta
zo dňa 10. 09. 2016.

Z predmetného spisu mal súd za preukázané, že dňa 12. 09. 2016 bolo začaté konanie 13Pu/1/2016
o prípustnosti prevzatia a držania pacienta v zdravotníckom zariadení. Rozhodnutím zo dňa 12.

09. 2016 bola žalobkyňa 2/ ustanovená pacientovi za procesného opatrovníka. Úlohou procesného
opatrovníka bolo zatupovať pacienta v tom konkrétnom súdnom konaní, pre ktoré bol procesný
opatrovník ustanovený. Žalobkyňa 2/ teda nebola ustanovená za opatrovníka pacienta v tom zmysle, že
by ho zastupovala v bežných úkonoch, že by za neho mohla udeľovať informované súhlasy, odmietať
zdravotnícke výkony, udeľovať súhlas s jeho hospitalizáciou, odsúhlasovať alebo odmietať ďalšie

liečebné postupy, vrátane liečby ECT, ale bola ustanovená len procesným opatrovníkom pre potreby
súdneho konania vedeného pod sp. zn. 13Pu/1/2016. Zároveň žalobkyňa 2/, hoci sama bola lekárkou,
nebola v postavení ošetrujúcej lekárky pacienta, preto nemohla za neho zdravotníkom psychiatrickej
kliniky dávať odporúčania na liečbu,
a to ani v zmysle negatívnych pokynov, teda určovať aké výkony smú a nesmú zdravotníci u pacienta

aplikovať.

Nakoľko sa v prípade pacienta jednalo o plnoletú osobu ktorej spôsobilosť na práve úkony nebola
obmedzená, žalobkyňa 2/ a ani žalobca, ani z pozície jeho rodičov, nemohli
za neho udeľovať súhlas resp. nesúhlas s hospitalizáciou, lekárskymi výkonmi a pod.,

a to práve z dôvodu, že sa jednalo o plnoletú osobu, a teda žalobcovia, ktorí neboli ustanovení za
opatrovníkov pacienta nevystupovali ani v pozícii zákonných zástupcov pacienta. V konaní zároveň
nebolo preukázané, že by žalobkyňa 2/ bola (inou ako procesnou) opatrovníčkou pacienta a žalobcovia
v konaní netvrdili ani nepreukázali, že by boli splnomocnenými alebo inými zástupcami pacienta.
Žalobkyňa 2/ a ani žalobca preto neboli oprávnení za svojho syna, ktorý bol plnoletou osobou s plnou

spôsobilosťou na právne úkony, udeľovať súhlas
na hospitalizáciu ani informovaný súhlas s lekárskymi výkonmi. Následným rozhodnutím Okresného
súdu Banská Bystrica, ktoré bolo vydané dňa 14. 09. 2016 bolo rozhodnuté,
že prevzatie umiestneného pacienta do zdravotníckeho zariadenia bolo prípustné.

Zo znaleckého posudku č. 87/2022 vypracovaného FORENZA – znalecká organizácia psychiatrická
spol. s r. o., ktorý bol v konaní vykonaný ako listinný dôkaz tiež vyplýva,
že pokiaľ ide o osobu pre psychózu hospitalizovanú v psychiatrickom lôžkovom zariadení, takáto osoba
nemôže podpísať súhlas s hospitalizáciou a zdravotnícke zariadenie je povinné hlásiť túto skutočnosť
súdu a žiadať o súhlas s hospitalizáciou osoby, pacienta, ktorý s hospitalizáciou nesúhlasí.

Skutočnosť, že pacient hospitalizovaný v stave a za situácie, ako bol syn žalobcov, nie je schopný
udeľovať súhlas s hospitalizáciou tak súd považoval za preukázanú. Zároveň súd dáva do pozornosti
znenie cit. ust. § 6 zákona o zdravotnej starostlivosti, v zmysle ktorého nebol súhlas pacientas hospitalizáciou ani potrebný a ani možný, keď informovaný súhlas sa nevyžadoval ak sa jednalo
o osobu, ktorá v dôsledku duševnej choroby alebo v súvislosti s príznakmi duševnej poruchy, ohrozovala
seba alebo svoje okolie alebo hrozilo vážne zhoršenie jej zdravotného stavu. Nakoľko v danej veci mal

súd za preukázané, že sa jednalo o situáciu, v ktorej pacient ohrozoval seba a svoje okolie a tiež že išlo
o prípad v ktorom hrozilo zhoršenie zdravotného stavu pacienta, mal súd za to, že na prevzatie pacienta
do ústavnej starostlivosti nebolo potrebné udelenie jeho súhlasu, a teda bolo možné pristúpiť
k nedobrovoľnej hospitalizácii pacienta. Súd preto konštatoval, že sa nestotožnil s námietkou žalobcov,
že v prípade ich syna nebola splnená žiadna zo zákonných podmienok nedobrovoľnej hospitalizácie

pacienta, keď mal za to, že zákonom ustanovené podmienky
na nedobrovoľnú hospitalizáciu pacienta splnené boli.

Pokiaľ sa jedná o námietku vznesenú žalobcom týkajúcu sa rozhodovania súdu v rámci konania
vedenéhopodsp.zn.13Pu/1/2016súddávadopozornosti,ževznesenietakejtonámietkybolonamieste
práve v predmetnom konaní, keď súd, rozhodujúc o civilnej žalobe v rámci tohto konania nemá dosah na

rozhodovanie iného senátu v inej súdnej agende. Ak teda žalobca mal námietky voči konaniu vedenému
pod sp. zn. 13Pu/1/2016, tieto mal vzniesť v rámci uvedeného konania. Pokiaľ ide o presah, ktorý malo
konanie vedené
pod sp. zn. 13Pu/1/2016 do skutkových okolností, ktoré položili základ konania vedeného pod sp. zn.
11C/49/2019, tento sa týka podania druhej dávky ECT pacientovi dňa 14. 09. 2016 a s touto sa súd

vysporiada v nasledujúcich častiach odôvodnenia tohto rozhodnutia, konkrétne v časti, v ktorej sa bude
vysporiadavať s argumentáciou sporových strán týkajúcou sa ECT.

57. Po tom, ako sa súd vysporiadal s prípustnosťou nedobrovoľnej hospitalizácie pacienta G. C. tak,
ako bolo uvedené vyššie, pristúpil k posudzovaniu ďalších skutkových tvrdení, ktoré žalobcovia v rámci

využitia prostriedkov procesného útoku súdu uvádzali.

58. Žalobcovia vo svojich písomných vyjadreniach spochybňovali samotnú diagnózu pacienta, ktorou
bola schizofrénia. Pozornosti súdu neunikli rozporuplné vyjadrenia žalobcov, ktorí na niektorých
miestach stanovenú diagnózu odmietali a na iných miestach s touto diagnózou sami pracovali, pričom

už v samotnej žalobe žalobcovia uviedli, spolu s výpočtom iných ochorení a zdravotných ťažkostí svojho
syna, že už pred hospitalizáciou zo dňa
10. 09. 2016 mal pacient diagnostikované ochorenie schizofrénia. Zároveň však žalobcovia uvádzali, že
táto diagnóza nikdy nebola potvrdená objektívnym vyšetrením ako CT, EEG a pod.

Z vykonaného dokazovania, a to tak listinnými dôkazmi ako aj výsluchmi svedkov a znalca mal súd
za dostatočne preukázané, že u pacienta sa skutočne jednalo o schizofréniu, ktorá bola pacientovi
diagnostikovaná ešte pred hospitalizáciou zo dňa 10. 09. 2016. Z listinných dôkazov, ako aj z výpovede
svedkyne K., ktorá bola nie len lekárkou, ktorá pacienta v daný deň prijímala na hospitalizáciu ale aj
ambulantnou lekárkou pacienta, v ambulancii ktorej bol pred touto hospitalizáciou vedený najmenej tri

roky, počas ktorých v sprievode žalobcu podľa vyjadrení samotného žalobcu viac či menej pravidelne
dochádzal na kontroly mal súd za preukázané, že G. C. bol psychiatrickým pacientom,
ktorý sa dlhodobo liečil práve pre diagnózu schizofrénie. Napriek tomu, že žalobca ešte aj v záverečnej
reči tvrdil, že diagnóza pacienta bola zle stanovená, na základe čoho bola zle stanovená aj liečba
pacienta, súd musel konštatovať, že uvedené ostalo zo strany žalobcu len v rovine tvrdení, a teda

že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tom smere, že by súdu v rámci vykonaného dokazovania
preukázal nesprávnosť diagnózy stanovenej pacientovi. Práve naopak, z vykonaného dokazovania, ako
už bolo uvedené, vyplynulo, že diagnóza pacienta bola stanovená správe, preto súd pri posudzovaní
ďalších skutkových okolností pracoval s touto diagnózou pacienta. Tvrdenia žalobcu o potrebe
potvrdeniadiagnózyschizofrénieobjektívnymivyšetreniamibolivrámcidokazovaniapredsúdom,najmä

výsluchmi svedkov, vyvrátené.

59. Súd za nespornú ďalej považoval tú skutočnosť, že dňa 12. 09. 2016 bola pacientovi podaná prvá
dávka elektrokonvulzívnej terapie (ECT) a dňa 14. 09. 2016 druhá dávka ECT. Tvrdenia žalobcov, o tom,
že výkon ECT nebol dňa 12. 09. 2016 posúdený a odobrený konsenzom lekárov, ktoré počas konania

vyeskalovali až do tvrdení, že na konsenze lekárov nikto nebol prítomný, nebol prítomný primár, jeho
zástupkyňa a cit. „o ničom sa tam nerozhodovalo“ neboli podporené žiadnymi v konaním vykonanými
dôkazmi, keď práve naopak, zo zhodných výpovedí svedkov ako aj z listinných dôkazov vyplynulo,že rozhodnutie o aplikovaní ECT jednotlivým pacientom hospitalizovaným na oddelení psychiatrie, bolo
výsledkom rozhodnutia viacerých lekárov tamojšieho oddelenia.

60. Medzi stranami tiež vládol spor o tom, či boli lieky, ktoré boli aplikované pacientovi podávané
v primeraných alebo prekročených dávkach, spor tiež vládol ohľadom vhodnosti resp. nevhodnosti
kombinácií podávaných liekov a na to nadväzujúceho extrapyramídového syndrómu.

Žalobcovia vo svojich vyjadreniach tvrdili, že lekári duševnú núdzu pacienta prekryli chemicky a vôbec

sa ňou nezaoberali, zamerali sa len na všeobecné predpisované lieky, nezohľadnili kombinácie
liekov navzájom, ich dávkovanie a ich kontraindikácie a aplikáciou narkoleptík vyvolali u pacienta
extrapyramídový syndróm (EPS).

Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že pri príjme pacienta
na hospitalizáciu dňa 10. 09. 2016 bola pacientovi aplikovaná pacifikačná terapia, pričom lieky boli

pacientovi podané intramuskulárne. Počas druhého dňa hospitalizácie,
t. j. 11. 09. 2016, bola pacientovi naďalej podávaná pacifikačná terapia, na liečbu očného glaukómu
mu boli ordinované očné kvapky, pričom stav pacienta bol zdravotníckym personálom zhodnotený ako
rezistentný k farmakologickým intervenciám. Následne, dňa
12. 09. 2016 bola pacientovi, aj z dôvodu rezistencie k farmakologickým intervenciám, z vitálnej indikácie

vykonaná ECT. Uvedené je súčasťou záznamu vykonaného v dekurze
zo dňa 11. 09. 2016 a 12. 09. 2016, a teda je preukázané v konaní vykonanými listinnými dôkazmi.

K extrapyramídovému syndrómu (EPS), ktorého vznik tvrdili žalobcovia svedkyňa K. vo svojej výpovedi
uviedla, že k nemu zrejme v čase keď mala pacienta v starostlivosti došlo, z ktorého dôvodu mu bol

podaný liek Akineton, ktorý sa na zmiernenie ťažkostí EPS podáva. Svedok L. vo výpovedi uviedol,
že EPS sa prejavuje ako následok užívania antipsychotík, vyhodnotenie týchto symptómov laboratórne
nie je možné, hodnotia sa len klinickým vyšetrením pacienta. Ku konkrétnemu stavu pacienta G. C.
a námietkam žalobcu týkajúcim sa EPS svedok uviedol, že mohlo dôjsť k zmene klinického stavu
pacienta oproti dobe, keď ho v starostlivosti mala svedkyňa K., čím odôvodnil to, že v dekurze zo dňa

10. 09. 2016 bola uvedená ordinácia lieku z dôvodu EPS a v dekurze zo dňa 11. 09. 2016 bolo uvedené,
že EPS je vylúčené. Svedkovia zároveň zhodne uviedli,
že nie je a ani u pacienta G. C. nebolo možné zameniť si EPS za stav katatonickej psychózy, teda
zameniť katatonické a extrapyramídové symptómy. K možnej zámene symptómov svedkyňa N. nad
rámec uvedeného zdôraznila, že sa nejedná o otázku ktorú posudzuje len jeden lekár, ale hodnotia ju,

a v danom prípade ju zhodne hodnotili,
aj iní lekári, ktorí sú na oddelení v službách.

V spojitosti s EPS súd teda po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že ak tento
ajbolupacientaprítomný,bolprítomnýlenpokrátkyčasvpočiatočnýchfázachhospitalizácieanásledne

odoznel a s poukazom na závery Úradu pre dohľad ako aj závery znaleckého posudku č. 87/2022
a výpoveď znalca na pojednávaní nedošlo zo strany lekárov zamestnancov žalovanej v tomto smere pri
liečbe pacienta G. C. k pochybeniu.

K možnej spojitosti medzi pacientovi podávanými liečivami a vznikom katatónnych príznakov u pacienta

sa okrem svedkov zhodne s nimi vyjadril aj znalec, ktorý uviedol,
že na základe súčasných vedeckých poznatkov je vylúčené, aby lieky takéto príznaky spôsobili.

Pokiaľ ide o voľbu konkrétnych liekov a nastavenie ich dávkovania či ich vzájomné interakcie súd
uvádza, že po vykonanom dokazovaní sa stotožnil s tvrdeniami žalovanej v tom smere, že liečba

pacienta bola zo strany lekárov nastavená správne, keď lieky a ich kombinácie ako aj ich dávkovanie
boli u pacienta podávané správne. K uvedenému záveru dospel súd po tom, ako vyhodnotil nie len
výpovede svedkov, ale aj po tom, ako sa oboznámil so závermi znaleckých posudkov a Úradu. Osobitne
sa k uvedenému vyjadril znalec G. I. počas svojho výsluchu na pojednávaní, keď súdu uviedol, že
k prekročeniu dávkovania liekov nedošlo, pričom znalec sám vykonal prepočet množstva podaného

liečiva z pohľadu 24 hodín. Súd preto konštatoval, že vyjadrenia žalobcu o tom, že dávkovanie liekov
bolo nastavené nesprávne ostali v konaní len v rovine tvrdení, pričom vo veci vykonané dokazovanie
preukázalo, že medikamentózna liečba pacienta bola, ako už bolo uvedené vyššie, nastavená správne.
Na uvedenom nič nemení ani pretrvávajúce presvedčenie žalobcu o tom, že pacientovi mali byť ajopakovane vykonávané interné vyšetrenia, vyšetrenie zraku a sono dolných končatín, a teda nie len
vyšetrenie pred prvou dávkou ECT ale aj vyšetrenia pomedzi jednotlivé dávky ECT. Uvedené opakované
vyšetrenia pacientov, ako vyplynulo z výpovedí svedkov na pojednávaní, však nie je zaužívaným

lekárskym postupom.

61. Za spornú skutkovú okolnosť súd považoval aj to, či boli pred podaním ECT vykonané všetky
potrebné vyšetrenia. Podľa tvrdení žalovanej bola pacientovi naordinovaná ECT z vitálnej indikácie
po konzultácii so zdravotníckymi pracovníkmi v súvislosti s možnosťou výkonu celkovej anestézie,

pracovníkom v internistickom odbore a v odbore anestéziológia. Záver o indikácii ECT podporil aj
znalecký posudok vyhotovený v rámci trestného konania, znalecký posudok č. 87/2022 a tiež zhodné
výpovede svedkov
na pojednávaní.

Žalovaná sa v súvislosti so zaradením pacienta na výkon ECT vyjadrila,

že pred podaním ECT zabezpečila všetky potrebné vyšetrenia a konzultácie. Naopak, žalobcovia tvrdili,
že pacientovi nebola po prvom výkone ECT vykonaná následná interná alebo kardiologická kontrola, čo
považovali za nesprávne. K tomuto súd uvádza, že to,
že žalobcovia považovali nejaký postup za nesprávny neznamená, že tento postup v konkrétnom
prípade v konkrétnej situácii v mieste a čase nesprávny z objektívneho hľadiska bol alebo že by bol

býval prispel k úmrtiu syna žalobcov. V konaní nebolo preukázané,
že by žalovaná opomenula svoje povinnosti týkajúce sa konzultácie stavu pacienta
so zdravotníckymi pracovníkmi, pacient bol vyšetrený na internom oddelení nemocnice, z ktorého dostali
lekári psychiatrického oddelenia telefonický súhlas s tým, že pacient
je v stave, v ktorom môže podstúpiť výkon ECT. Uvedené bolo riadne zaznamenané v dekurze zo dňa

11. 09. 2016.

Pre úplnosť veci súd na tomto mieste uvádza, že neuniklo jeho pozornosti konštatovanie znaleckej
organizácie v znaleckom posudku vyhotovenom v rámci trestného konania, ktorý bol v konaní vykonaný
ako listinný dôkaz, o neúplnosti vedenej zdravotníckej dokumentácie zo strany žalovanej, a to tak pokiaľ

sa jednalo o predanestetické vyšetrenie resp. vyhodnotenie stavu pacienta ako aj o dokumentáciu
vedenú na psychiatrickom oddelení (znalecký ústav konštatoval, cit. „odborné pochybenia vo vedení
zdravotnej dokumentácie“), čo súd síce považoval za pochybenie, ale nie za pochybenie takého
charakteru, že by bolo možné za danej dôkaznej situácie konštatovať, že by sa jednalo o pochybenie
spôsobilé privodiť úmrtie pacienta, resp. že by k úmrtiu pacienta prispelo, resp. zvýšilo by jeho

pravdepodobnosť. Súd sa stotožnil s tvrdením žalobcov a závermi v znaleckom posudku,
že zo zdravotnej dokumentácie vedenej žalovanou nie je známe kto monitoroval životné funkcie pacienta
a kto mu podával anestéziu. Uvedené bolo konštatované aj v správe Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou. Súd aj po tom ako zobral do úvahy toto jediné zistené pochybenie na strane žalovanej,
ktoré bolo vo veci konštatované na to príslušným orgánom, nemohol bez ďalšieho, len z uvedeného

dôvodu, pristúpiť ku hodnoteniu celkového postupu žalovanej pri liečbe pacienta ako postupu non lege
artis,keďneúplnevedenázdravotnádokumentáciabezďalšiehonemôžezaložiťzáversúduopochybení
žalovanej
pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi ako takej, keď zároveň zo záverov Úradu pre dohľad
ako aj znaleckých posudkov vyplynulo, že žalovaná pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi

nepochybila, resp. nekonala non lege artis medicinae. Zároveň tiež
zo svedeckých výpovedí vykonaných na pojednávaní vyplynulo, že v roku 2016 sa zdravotná
dokumentácia takýmto spôsobom viedla, a teda nešlo o exces ale o v danom čase bežné konanie
žalovanej.

62. Pokiaľ ide o indikovanie aplikácie ECT zo svedeckých výpovedí ako aj z listinných dôkazov tvoriacich
obsah súdneho spisu vyplynulo, že táto bola aplikovaná z vitálnej indikácie, v život ohrozujúcom stave
pacienta, keď pacient v rámci svojej diagnózy schizofrénie začal vykazovať katatonické príznaky, čo
je stav, v ktorom sú pacienti ohrození vysokou mortalitou, ohrozením a zlyhaním kardiovaskulárneho
systému.

Pokiaľ sa jedná o kontraindikácie výkonu ECT plynúce zo zdravotného stavu pacienta mal súd po
vykonanom dokazovaní za preukázané, že u pacienta neboli prítomné žiadne také ochorenia, ktoré
by zakladali kontraindikáciu výkonu ECT. Napriek tomu, že žalobkyňa 2/ v konaní pred súdom vosvojich písomných vyjadreniach kontraindikácie opakovane konštatovala, naopak, svedkovia ako aj
znalci v danej veci sa zhodli na tom, že pre ECT
niesúdoposiaľznámežiadneabsolútnekontraindikácie.Pokiaľideorelatívnekontraindikácie,svedkyňa

K. uviedla, že nimi je náhla cievna príhoda, zvýšený vnútrolebečný tlak a senzibilita na anestéziologiká.
K tvrdeniam žalobcov týkajúcim
sa kontraindikácií žalovaná uviedla, že nemala vedomosť o tom, že žalobkyňa 2/ bola v čase
hospitalizácie ošetrujúcim lekárom pacienta, nemala vedomosť o tom, že by žalovaná 2/ vykonávala
pacientovi komplexné vyšetrenie pred samotným výkonom ECT, ktorého výsledky by oficiálne písomne

poskytla ošetrujúcim lekárom. S uvedenou procesnou obranou žalovanej sa súd vzhľadom na to,
že v konaní nebol zo strany žalobcov predložený žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval ich tvrdenia
o existencii takého odborne diagnostikovaného ochorenia pacienta, ktoré by zakladalo kontraindikáciu
pre podanie ECT, stotožnil. Zároveň, pokiaľ ide o relatívne kontraindikácie, súd vo všeobecnosti uvádza,
že kontraindikácie
sa prísne individuálne posudzujú a aj za ich prítomnosti sa zvažuje pomer prínosu vykonania ECT a rizík

vplývajúcich z prítomnosti kontraindikácií. Zvažuje sa teda, či je prínos ECT
pre konkrétneho pacienta vyšší ako je riziko pre tohto pacienta vyplývajúce z prítomných kontraindikácií.

V konkrétnom prípade lekári psychiatrického oddelenia poskytujúci starostlivosť pacientovi, po
konzultácii s G. F. a G. S. za OAIM dospeli k zhodnému záveru, že u pacienta neboli žiadne

kontraindikácie na podanie ECT prítomné. Samo o sebe konštatovanie matky pacienta (hoci sama bola
lekárkou) ústne podané prostredníctvom otca pacienta lekárke, svedkyni K., zvlášť za situácie, kedy bola
ECT vzhľadom na akútny stav pacienta ordinovaná z vitálnej indikácie, nebolo dostatočným podkladom
pre prípadné rozhodnutie ECT ako život zachraňujúci úkon u pacienta nevykonať. Zároveň neuniklo
pozornosti súdu, že žalobcovia počas celého konania pred súdom nepreukázali a ani len netvrdili, že

žalobkyňa 2/ by bola ošetrujúcou lekárkou pacienta, a teda, že by bola oprávnená takéto stanoviská
k liečebným postupom zvoleným lekármi počas hospitalizácie pacienta dávať.

Na tomto mieste sa súd vracia k námietke vznesenej žalobcom týkajúcej sa podania druhej dávky
ECT pacientovi dňa 14. 09. 2016, ktorá je uvedená v ods. 56 odôvodnenia tohto rozhodnutia. Uvedená

námietka žalobcu spočívala v tvrdení, že ak aj prvá dávka ECT podaná pacientovi bola z vitálnej
indikácie, uvedené po zlepšení stavu pacienta pre podanie druhej dávky ECT neplatilo, a teda
žalovaná nemohla bez rozhodnutia súdu o schválení nedobrovoľnej hospitalizácie dňa 14. 09. 2016
pacientovi bez jeho výslovného súhlasu druhú dávku ECT podať. Súd sa s touto argumentáciou žalobcu
nestotožnil,keďmalzvykonanéhodokazovaniazapreukázané,žeelektrokonvulzívnaterapiasapodáva

v niekoľkých dávkach, pričom dňa 12. 09. 2016 bolo rozhodnuté o vykonaní tejto terapie pacientovi ako
celku a nebolo rozhodnuté len o jednotlivom a jedinom výkone podanom dňa 12. 09. 2016. Súd preto
v súvislosti s danou námietkou žalobcu mal za to, že dňa 14. 09. 206 sa len pokračovalo v terapii, ktorá
bola pacientovi indikovaná dňa 12. 09. 2016 a ktorá bola vzhľadom na život ohrozujúci stav pacienta
v čase indikácie terapie indikovaná správne. Na uvedenom nič nemení ani vyjadrenie znalca G. I. na

pojednávaní na ktoré sa odvoláva žalobca, keď G. I. len v teoretickej rovine v odpovedi na otázku
právnej zástupkyne žalobcu uviedol, že nie je vylúčené, aby sa ECT vykonalo len jeden krát. Znalec totiž
zároveň z touto odpoveďou uviedol aj to, že dávka sa pohybuje od dvoch do desiatich elektrokonvulzií
a v podávaní sa nepokračuje v prípade, ak ani 8 – 10 dávok nebolo pre pacienta účinných
a to, koľko konvulzií sa podá v konkrétnom prípade závisí od klinického stavu pacienta, pričom stav

pacienta posudzujú vždy lekári v konkrétnom prípade. Pokračovanie v elektrokonvulziách je teda podľa
výpovede znalca závislé od klinického stavu pacienta
a od toho, ako ho zhodnotia ošetrujúci lekári. V danom prípade ošetrujúci lekári pacienta dospeli, práve
vzhľadom na klinický stav pacienta, k záveru o potrebe pokračovania v podávaní ECT. Súd mal teda
za to, že aj dávka ECT podaná pacientovi dňa 14. 09. 2016 bola podaná správne, keď sa jednalo len

o ďalšiu dávku terapie podávanej odo dňa
12. 09. 2016 nariadenej z vitálnej indikácie.

Nad rámec už uvedeného súd uvádza, že zo zdravotnej dokumentácie pacienta,
ktorá tvorí obsah súdneho spisu, ako aj z výpovedí svedkov na pojednávaní mal súd

za preukázanú aj tú skutočnosť, že po podaní prvej dávky ECT došlo k miernemu zlepšeniu stavu
pacienta, výkon mal teda pozitívnu terapeutickú odpoveď, čo svedčilo okrem iného podľa svedka L.
o správnosti indikovania ECT. K pokračovaniu v podávaní ECTaj po takomto miernom zlepšení stavu pacienta uviedla svedkyňa N., zhodne s listinnými dôkazmi,
že u pacienta došlo k miernemu zlepšeniu jeho stavu, avšak aby došlo k zastabilizovaniu stavu bolo
potrebné podať celú sériu ECT, pričom svedkyňa hovorila o sérii siedmych zákrokov, a teda aj po

počiatočnom zlepšení bolo potrebné v zákrokoch pokračovať, aby mal liečebný výkon efekt, séria musí
byť dodržaná.

63. Pokiaľ ide o priebeh udalostí pred výkonom ECT dňa 14. 09. 2016, žalobcovia v konaní tvrdili, že
zamestnanci žalovanej vytiahli pacienta, ktorý sa nevládal postaviť

na vlastné nohy, ktorý mal bolesti celého tela, „z klietky na sedačke a osprchovali ho“. Žalobcovia pritom
vo svojich vyjadreniach naznačovali, že sprchovanie pacienta pred takýmto výkonom mohlo mať vplyv
na výkon ECT, pričom žalobca vo svojom záverečnom vyjadrení na pojednávaní výslovne uviedol, že
pacient bol mokrý (mal mokré vlasy)
a pri výkone ECT nastal skrat. K sprchovaniu pacienta pred ECT sa okrem svedkov
na pojednávaní vyjadril aj znalec, ktorý uviedol, že takéto vykonanie hygieny nemá z pohľadu

poskytovania zdravotnej starostlivosti vo forme ECT výkonu vôbec žiadny význam. Rovnako sa k danej
veci vyjadrila svedkyňa N., ktorá uviedla, že pred výkonom ECT ako lekárka vykonávajúca ECT
pacientov osobne pozerá, pacienti nemajú mokré vlasy (ako vo svojich vyjadreniach naznačovali
žalobcovia) a k existencii možnosti vzniku skratu sa vyjadrila tak, že táto možnosť je vylúčená. Svedok
L. k hygiene pacienta pred druhým výkonom ECT a v spojitosti s tvrdeniami žalobcov, že pacient

nemusel mať suché telo, čo mohlo výkon ECT ovplyvniť uviedol, že predchádzajúca sprcha na výkon
ECT vplyv nemá, ECT sa vykonáva v kontaktných bodoch, ktoré sa pred výkonom čistia a dezinfikujú
benzylalkoholom.

64.KopakovanémuaplikovaniuvýbojavrámciECTdňa14.09.2016žalobcoviauviedli,žezozdravotnej

dokumentácie mali za to, že výboj bol uvedeného dňa o 8.14 hod. aplikovaný dvakrát z dôvodu, že pri
prvomvýbojinevznikolzáchvat,pričompríčinutohtostavužalobcoviavidelivovysokejdávkeliekov,príliš
silnej anestézii, hlbokej dávke energie a hlbokej myorelaxácii. Uvedená skutočnosť však bola vyvrátená
výpoveďou svedkyne N., ktorá bola lekárkou, ktorá pacientovi dňa 14. 09. 2016 ECT aplikovala, ktorá
po nahliadnutí do spisu vysvetlila zápis vo forme 2x v krúžku tak, že takýmto spôsobom zaznačovala

v zdravotnej dokumentácii skutočnosť, že sa jednalo v poradí druhý výkon ECT u pacienta zo série
výkonov ECT, ktoré mal pacient v priebehu týždňa absolvovať, že sa teda jednalo o v poradí druhú
aplikáciu ECT po prvej dávke aplikovanej dňa 12. 09. 2016. Súd pritom uveril výpovedi svedkyne N.
a konštatoval, že v daný deň neboli u pacienta aplikované dve dávky ECT. Uvedený záver, s ktorým sa
súd stotožnil, podporujú aj listinné dôkazy žurnalizované v súdnom spise, a to dekurz zo dňa 12. 09.

2016, v ktorom
je pri zázname o ECT rukou dopísaná značka 1x v krúžku a dekurz zo dňa 14. 09. 2016, v ktorom je pri
zázname o ECT rukou dopísaná značka 2x v krúžku.

65. Nad rámec už uvedeného k výkonu ECT žalobcovia vo svojich vyjadreniach uvádzali, že svedkyňa N.

nebola pri výkone ECT vôbec prítomná, že nebola zaškolená a preškolená na vykonávanie ECT, činnosť
svedkyne označili ako cit. „otočiť gombíkom a o činnosti stroja nič nevedieť“ „lekárka dobre vedela že
nové poznatky neovláda,
ani informácie od výrobcu ju nezaujímali“. Žalobcovia tiež opakovanie uviedli, cit.
„Syn v klietke prosil, aby mu ECT nerobili, že pri ňom zomrie. M. L., N., K. to bolo jedno, bolo im to

smiešne.“ Napriek tomu, že súd chápe veľkosť straty, ktorú žalobcovia úmrtím syna utrpeli, vyjadrenia
žalobcov v tomto smere považoval, obzvlášť s poukazom na to, že sa jednalo o ničím nepodložené
tvrdenia, presvedčenia a domnienky žalobcov za obzvlášť tvrdé a nevhodné.

66. S poukazom na vyššie uvedené súd otázku o vhodnosti liečby pacienta vo forme ECT, vzhľadom

na všetky ostatné somatické a pridružené ochorenia pacienta, zodpovedal nasledovne. Po dôslednom
posúdení všetkých v konaní vykonaných dôkazov,
a to tak jednotlivo ako aj v ich vzájomných súvislostiach, dospel súd k záveru, že po tom,
ako sa zdravotnícki pracovníci pokúsili stabilizovať stav pacienta prostredníctvom medikamentóznej
liečby, čo neprinieslo úspech v podobe zlepšenia stavu pacienta, pristúpili k aplikovaniu

elektrokonvulzívnej terapie, pričom v danom prípade nebolo preukázané,
že by medikamentózna liečba alebo elektrokonvulzívna terapia boli pre pacienta kontraindikované.67. Žalobcovia v jednom zo svojich vyjadrení uviedli, že ECT v prípade liečby psychiatrických pacientov
nie je metódou prvej voľby. V tomto sa súd stotožnil s tvrdeniami žalobcov, a zároveň poukázal na
to, že v konaní bolo listinnými dôkazmi v podobe lekárskych správ a dekurzov preukázané, že ECT

v tomto konkrétnom prípade ani nebola prvotnou voľbou liečby, keď lekári pacientovi najskôr nasadili
lieky, dávkovanie ktorých postupne, kopírujúc aktuálny stav pacienta, upravovali a až následne, po
nedostatočnej odozve pacienta na medikamentóznu liečbu, pristúpili k schváleniu a aplikácii výkonu
ECT. Súd tiež
na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že ECT bola pacientovi podaná správnou

a bezpečnou formou, pri zachovaní integrity a dôstojnosti pacienta. Vzhľadom
na v konaní preukázanú skutočnosť, že ECT sa spravidla nepodáva vo forme jedného výkonu ale pre
zastabilizovanie stavu pacienta sa podáva v sériách a bolo by neúčelné podať len prvý (jeden) výkon
a následne nepokračovať v liečebnom pláne tak, ako bol tento pre pacienta nastavený, súd dospel
k záveru, že zdravotnícke zariadenie nepochybilo, keď pacientovi aplikovalo aj druhú dávku zo série
niekoľkých dávok ECT, sledujúc tým nie len krátkodobé, resp. prechodné zlepšenie stavu pacienta ale

jeho dlhodobé zastabilizovanie.

68. Pokiaľ ide o zdravotný stav pacienta dňa 14. 09. 2016 po v poradí druhej zo série ECT, a teda
o skolabovanie, resuscitáciu a následné úmrtie pacienta, žalobcovia opakovane uvádzali, že pacientovi
nebola poskytnutá adekvátna prvá pomoc, keď aj na tomto mieste žalobcovia eskalovali svoje vyjadrenia

aždotakýchrozmerov,žeopakovaneuvádzali,žeododpadnutiapacientaažpopríchodrýchlejlekárskej
pomoci nebola na pacientovi vykonaná žiadna resuscitácia a zdravotnícki pracovníci pacienta nechali
ležať a umierať na zemi. Nad rámec už uvedeného žalobcovia tiež naznačili svoju pochybnosť o tom, či
bol pacient po aplikácii ECT z anestézie prebratý do plnej vitality, o čom podľa ich tvrdenia nie je žiadny
záznam a stav pacienta nebol zhodnotený. K uvedenému tvrdeniu žalobcov súd uvádza,

že takémuto sledu udalostí v danej veci nič nenasvedčuje, uvedené tak ostalo v rovine tvrdení
a špekulácií žalobcov, ktoré v konaní neboli žiadnym z vykonaných dôkazov preukázané.

K skutkovej okolnosti týkajúcej sa poskytovania prvej pomoci pacientovi
a jej adekvátnosti žalovaná v rámci svojej procesnej obrany uviedla, že nesúhlasí s tvrdením, že

pacientovinebolaposkytnutáadekvátnaprvápomoc.Žalovanáuviedla,žezdravotníckipracovnícizačali
bezodkladne s resuscitáciou pacienta a tiež bezodkladne privolali rýchlu lekársku pomoc. K umiestneniu
resuscitačného zariadenia na psychiatrickej klinike žalovaná uviedla, že pracovisko bolo a je vybavené
predpísanou resuscitačnou technikou, vybavenosť pracoviska ako aj zaškolenosť personálu podlieha
pravidelným (každoročným) kontrolám, interným aj externým auditom. Uvedené tvrdenia žalovanej

podporili aj výsluchy svedkov, z ktorých mal súd okrem iného za preukázané aj to, že zdravotnícky
personál sa po celý čas, až do príchodu rýchlej lekárskej pomoci, venoval resuscitácii a stabilizácii
pacienta. K priebehu resuscitácie svedok L., ktorý bol lekárom, ktorý bol privolaný k pacientovi, a teda
bol bezprostredným účastníkom resuscitácie, uviedol, že po tom, ako zistil dychovú a srdcovú činnosť
pacienta zahájil kardiopulmonálnu resuscitáciu a indikoval podanie adrenalínu. Vzhľadom na výsledky

dokazovania v tomto smere súd konštatoval, že na strane žalobcov ostali skutkové okolnosti týkajúce
sa nedostatkov pri resuscitácii pacienta
len v rovine tvrdení, ktoré neboli podporené žiadnym z vo veci vykonaných dôkazov.

V spojitosti s uvedeným súd musel opätovne konštatovať, že jeho pozornosti neunikol záver znaleckého

posudku vypracovaného v trestnom konaní, v ktorom je v rámci hodnotenia nesprávne vedenej
dokumentácie na psychiatrickom oddelení uvedené, že toto znemožňuje znaleckému ústavu vyjadriť sa
k resuscitácii pacienta. Znalecký ústav však zároveň konštatoval, že z pohľadu urgentnej medicíny bol
záznam zo zásahu posádky rýchlej lekárskej pomoci vyhotovený podrobne a v dostatočnom rozsahu,
na základe čoho aj znalecký ústav skonštatoval, že neodkladná zdravotná starostlivosť bola pacientovi

poskytnutý správne, včas a v dostatočnom rozsahu.

Nadrámecuvedenéhosisúddovoľujepoznamenať,žepočasceléhokonaniavnímalsilnýemočnýnáboj
prítomnývovšetkýchvyjadreniachžalobcovaajkeďpripúšťa,žestratažalobcovvpodobestranysynaje
enormnou traumou, nazývať konanie zdravotníkov eutanáziou, alebo ho bez akýchkoľvek relevantných

dôkazov popisovať tak, že úmyselne nechali pacienta bez poskytnutia pomoci umierať, váľať sa vo
vlastných výkaloch
a že sa na stave pacienta zabávali, súd považuje za vyjadrenia ktoré ďaleko prekračujú medze vhodne
použitých prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany.69. Žalobcovia vo svojich vyjadreniach tiež uvádzali, že pacient bol počas hospitalizácie obmedzený
na pohybe s tým, že nemohol ísť ani na toaletu. Žalobcovia svoje počiatočné tvrdenia eskalovali až

do tvrdení, že ich syn, ktorý mal fóbiu z tmy a z uzatvorených priestorov, bol v ochrannom lôžku
umiestnený neustále od jeho príjmu až do usmrtenia, personál nemocnice mu neumožnil navštevovať
toaletuahádzalmudouzatvorenéholôžka,ktoréžalobcoviaoznačovaliajakoklietkaplienky.Žalobcovia
zároveň obvinili lekársky personál a zamestnancov psychiatrického oddelenia, že nepovažovali ich syna
za ľudskú bytosť. Pokiaľ ide o žalobcami tvrdenú fóbiu ich syna z tmy a z uzatvorených priestorov,

súd uvádza, že v ochrannom lôžku nie je, ani po jeho uzatvorení, tma a toto lôžko ani
po uzatvorení nepôsobí ako uzavretý priestor, nakoľko sa jedná o nemocničnú posteľ umiestnenú
vo väčšej miestnosti, opatrenú sieťkou alebo mriežkou. Pacient tak nebol uzatvorený v miestnosti,
nebol umiestnený do tmy a nebol umiestnený ani v uzatvorenom priestore. Uvedené vyplynulo tiež
z výpovede svedkyne N., ktorá na otázku súdu popísala ochranné lôžko ako uzatvorenú posteľ, v ktorom
sa umiestnený pacient môže hýbať, môže narábať končatinami, sedieť, ležať i kľačať.

Pri umiestnení pacienta do ochranného lôžka sa jedná o preventívne opatrenie dočasného charakteru
a nie o permanentné opatrenie. Tvrdenie žalobcov o tom, že pacient
bol v ochrannom lôžku uzatvorený po celý čas od jeho prijatia na hospitalizáciu až do jeho úmrtia nebolo
v konaní ničím podložené, práve naopak, z listinných dôkazov (dekurzov)

ktoré tvoria súčasť spisu mal súd za preukázané, že pacient vykonával hygienu samostatne.
K umiestneniu pacienta do ochranného lôžka vypovedala aj svedkyňa K.,
ktorá vysvetlila, že vo všeobecnosti sú doň pacienti umiestnení len po nevyhnutne dlhý čas a akonáhle
je to možné, sú z ochranného lôžka uvoľnení, pričom pacienti v týchto lôžkach nebývajú umiestnení
celodenne a ani syn žalobcov nebol v ochrannom lôžku umiestnený celodenne ani počas celého trvania

hospitalizácie.

Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že pacient nebol umiestnený v ochrannom lôžku
počas celého trvania hospitalizácie, ako tvrdili žalobcovia, ale že bol v ochrannom lôžku umiestnený len
počas obmedzených časových úsekov, a teda sa v tomto smere sa s tvrdeniami žalobcov nestotožnil.

70. Na tomto mieste súd uvádza, že sa samozrejme plne stotožňuje s tvrdením žalobcov, že minimálnou
požiadavkou lekárskej starostlivosti je, aby vo vzťahu personál voči pacientom, ani vo vzťahu medzi
pacientmi navzájom neexistovalo násilie a zneužívanie. Zároveň však súd dodáva, že v prejednávanej
veci nebolo zo žiadnych vykonaných dôkazov preukázané, že by voči synovi žalobcov bolo použité

násilie a že by pacient bol zneužívaný či už lekármi, zdravotníckymi pracovníkmi alebo ostatnými
pacientami.

71. V oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti je zdravotnícke zariadenie povinné postupovať
v súlade so súčasnými poznatkami lekárskej vedy a v súlade so štandardnými postupmi na výkon

prevencie, štandardnými diagnostickými postupmi a štandardnými liečebnými postupmi, pri zohľadnení
individuálneho stavu pacienta. V konaní pred súdom
sa posudzuje, či zdravotnícke zariadenie, resp. lekár zvolil postup adekvátny stavu pacienta, charakteru
choroby alebo ochorenia pacienta a zároveň postup dôstojný a k pacientovi
čo najviac šetrný. Toto všetko súd posudzuje v časových súvislostiach, teda na základe poznatkov, ktoré

mal lekár k dispozícii v dobe svojho rozhodnutia, resp. v dobe vykonania zákroku.

72. Vzhľadom na všetko čo v konaní vyšlo najavo súd dospel k záveru, že zo strany žalovanej bola
pacientovi poskytnutá lekárska starostlivosť za použitia štandardných diagnostických a liečebných
postupov. Súd, si je pri tomto svojom konštatovaní vedomý tej skutočnosti, že štandardizované

medicínske postupy sú postupmi zovšeobecnenými, vychádzajúcimi z priemerných hodnôt (parametrov)
prítomných v bežnej, priemernej, populácii. Preto po tom, ako dospel k záveru o tom, že postupy
použité žalovanou pri liečbe pacienta boli štandardnými diagnostickými a liečebnými postupmi, pristúpil
k posudzovaniu toho, či tieto štandardizované postupy dostatočne zohľadnili mieru individuality stavu
a osoby pacienta G. C..

73. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že liečba bola pacientovi nastavovaná prísne
individuálne, a to nie len jednorazovo, pri jeho prijatí na akútne oddelenie psychiatrickej kliniky, ale bola
postupne prehodnocovaná a prispôsobovaná aktuálnemu stavu pacienta. Pacient bol v pravidelných ačastých intervaloch sledovaný zdravotníckymi pracovníkmi psychiatrického oddelenia, o čom svedčia aj
sesterské a lekárske záznamy v dekurzoch. Zo sesterských záznamov vyplýva monitorovanie správania
sa a celkového stavu pacienta, stav jeho hygieny a príjem potravy pacientom, monitorovanie telesnej

teploty a vitálnych funkcií pacienta. Z lekárskych záznamov vyplýva, aké lieky v akých dávkach boli
pacientovi podávané, ako aj to, že po prvom výkone ECT bola terapia pacienta redukovaná.

74. O individuálnom nastavovaní liečby, kopírujúc potreby pacienta, svedčí
aj tá skutočnosť, že po tom, ako sa pacientov stav pod vplyvom konzervatívnej medikamentóznej liečby

nezlepšoval a naopak vygradoval do katatónnej formy jeho ochorenia, pristúpili lekári psychiatrickej
kliniky po konzultácii s lekármi zo somatických odvetví pod dozorom pracovníkov z oddelenia
anestéziológie a intenzívnej medicíny k výkonu elektrokonvulzívnej terapie. Vo veci pritom bolo
preukázané, že lekári psychiatrie nesiahli po ECT ako po prvej voľbe ale vyvinuli snahu pacienta
stabilizovať najskôr prostredníctvom intramuskulárne podávaných liekov a až s progredujúcim,
zhoršujúcim

sa, stavom pacienta pristúpili k zvyšovaniu dávok podávaných liečiv a následne aj k výkonom ECT.
Lekári II. Psychiatrickej kliniky pristupovali podľa vykonaného dokazovania k pacientovi a jeho stavu
prísne individuálne, a to aj po podaní prvého výkonu ECT,
keď po konštatovaní mierneho zlepšenia stavu pacienta pristúpili k znižovaniu dávok liečiv, ktoré boli
pacientovi podávané. Zároveň, opäť v súlade so zásadou individuálneho prístupu

ku konkrétnemu pacientovi, po zhodnotení stavu pacienta, pristúpili lekári aj po miernom zlepšení stavu
pacienta k pokračovaniu v elektrokonvulzívnej terapii podaním druhého výkonu tejto terapie dňa 14. 09.
2016, a to s cieľom dosiahnutia zastabilizovania zlepšeného stavu pacienta.

75. Súd tak mal vo veci za preukázané, že postup zvolený zamestnancami žalovanej

pre pacienta G. C. bol dostatočne vhodný, primeraný a individualizovaný. Súd tiež konštatoval,
že žiadnym z preložených dôkazov nebolo v konaní preukázané zanedbanie individuálnych potrieb
pacienta zo strany lekárov a ostatných zdravotníckych pracovníkov žalovanej alebo ich zlyhanie v tom
smere, že by nezohľadnili jedinečné okolnosti na strane pacienta. ECT sa javila v čase jej podania (a
zhodne sa tak javí aj v čase rozhodovania súdu) za najefektívnejšiu možnú formu liečby pacientov so

schizofréniou trpiacich katatónnymi príznakmi. ECT sa osvedčila ako výkon, resp. séria výkonov, ktorý
vsebenesienajväčšiupravdepodobnosťdostaveniasaželanéhovýsledkuprepacienta,vtomtoprípade
ustúpenia katatónnych prejavov schizofrénie, zastabilizovania pacienta do budúcnosti (a teda nie len
prechodného zlepšenia stavu na krátku alebo kratšiu dobu). To, že žalobcovia s uvedenými závermi
počas celej doby odo dňa úmrtia ich syna nesúhlasili a ani v čase rozhodovania súdu s nimi žalobca

nesúhlasil samo o sebe z tohto nesúhlasného postoja nevytvára dostatočný podklad pre rozhodnutie
súdu o tom, že žalovaná pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi G. C. pochybila.

76. Súd chápe a v žiadnom zmysle slova nerozporuje, nepopiera ani neumenšuje rozsah straty, ktorú
žalobcovia úmrtím svojho syna utrpeli, ako aj psychické útrapy a smútok, ktoré si odo dňa úmrtia svojho

synasosebouniesli.Stratadieťaťajenajväčšouanajbolestnejšoustratou,ktorúmôžerodičutrpieť.Súd,
nespochybňujúc skutočnosť, že stratou syna boli pretrhnuté citové väzby, ktoré medzi sebou žalobcovia
ako rodičia a pacient ako ich dieťa mali, a zároveň nespochybňujúc ochudobnenie každodenného života
žalobcov
o nie len fyzickú ale aj duševnú prítomnosť ich syna, o jeho podporu a pomoc,

ktorú im ich syn, s ktorým žili v jednej domácnosti poskytoval, sa k týmto stratám žalobcov postavil so
všetkou úctou, pokorou a pietou.

77. Napriek uvedenému, je základnou úlohou súdu dostáť zákonnosti a spravodlivosti, preto,
s poukazom na vykonané rozsiahle dokazovanie nemohol v danej veci rozhodnúť inak, ako tak, že

žalobu z dôvodov detailne popísaných v odôvodnení tohto rozsudku zamietol,
keď v danej veci nebolo možné konštatovať, že príčinou úmrtia pacienta bol sled,
resp. kaskáda udalostí zahŕňajúca medikamentóznu liečbu a liečbu dvoma výkonmi elektrokonvulzívnej
terapie ako aj použitie obmedzujúcich ochranných opatrení
od nedobrovoľnej hospitalizácie až po úmrtie pacienta. Súd v konaní nemal za preukázané,

že by došlo k neoprávnenému zásahu zo strany žalovanej, teda k zásahu, ktorý by bol objektívne
spôsobilý privodiť porušenie osobnostných práv žalobcov ako pozostalých
na súkromný a rodinný život. Podľa názoru súdu v konaní nebola bez pochybností preukázaná
žalobcami tvrdená skutočnosť, že v dôsledku konania žalovanej či opomenutia konania žalovanejpri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi došlo k úmrtiu pacienta. Podľa názoru súdu
z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že zo strany pracovníkov žalovanej, ošetrujúceho
a zdravotníckeho personálu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi G. C. došlo k porušeniu

zákonnej povinnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť správne.

78. Pokiaľ ide o prešetrenie podnetu žalobcov Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou,
z listinného dôkazu Oznámenie o výsledku prešetrenia podnetu zo dňa
27. 01. 2017 mal súd za preukázané, že zdravotná starostlivosť, ktorá bola pacientovi poskytnutá,

a to tak diagnostika, ako aj liečba, bola poskytnutá štandardným spôsobom a správne, pričom nebolo
zistené porušenie zákona pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Tvrdenia žalobcov o porušení zákona
žalovanou v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti ich synovi ostali počas konania v rovine
tvrdení, keď žalobcovia neprodukovali v konaní taký dôkaz, ktorým by porušenie zákona žalovanou
preukázali. Tvrdenia a presvedčenia žalobcov o zlyhaniach a pochybeniach na strane žalovanej samé
o sebe nezakladajú skutočnosť, že k pochybeniam alebo zlyhaniam skutočne došlo.

79. Súd tak po vykonanom rozsiahlom dokazovaní v konaní ustálil, že zdravotná starostlivosť poskytnutá
žalovanou pacientovi bola poskytnutá správne tak z pohľadu použitia štandardných a štandardizovaných
lekárskych liečebných postupov, teda za použitia postupov v súlade s vtedy dostupnými poznatkami
lekárskej vedy (ktoré sa v prípade ECT nezmenili ani v priebehu času, ktorý uplynul medzi podaním ECT

pacientovi a rozhodnutím súdu, práve naopak, tieto postupy boli potvrdené tak, že sa stali štandardným
postupom v zmysle
§ 45 ods. 1 zákona o zdravotnej starostlivosti v rámci komplexného manažmentu pacienta
podstupujúceho elektrokonvulzívnu liečbu) ako aj z hľadiska zohľadnenia individuálneho stavu pacienta,
jeho zdravotného stavu, pridružených ochorení, veku a ostatných rozhodujúcich faktorov, jeho potrieb

a ochrany jeho bezpečnosti . Súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že žalovaná poskytla v čase
hospitalizácie a liečby pacientovi G. C. štandardnú liečbu v zmysle de lege artis medicinae.

80. Pokiaľ išlo o žalobcami namietanú neexistenciu terapeutických doporučení a štandardných postupov
vydaných Ministerstvom zdravotníctva v čase aplikovania ECT pacientovi súd uvádza, že sa po

vykonanom dokazovaní stotožnil s tvrdeniami žalobcov v tom smere, že v čase podávania ECT
pacientovi neboli Ministerstvom zdravotníctva vypracované jednotné štandardy alebo liečebné postupy
aplikovania ECT. K štandardom a postupom liečebného procesu sa vo svojej výpovedi vyjadrila
svedkyňa N., ktorá uviedla,
že v danom čase štandardy neexistovali ale zároveň sa jednalo o bežný postup, ktorý sa na

psychiatrických oddeleniach nemocníc bežne používal. Svedok L. v rámci svojej výpovede uviedol, že
sa vo všeobecnosti jedná o veľmi účinnú liečbu, ktorá nemá v rámci pozitívnych výsledkov alternatívu
a je veľmi bezpečná. Tieto tvrdenia svedkov podporil
vo svojom vyjadrení na pojednávaní aj znalec a tiež Úrad pre dohľad konštatoval, že uvedená metóda
sa v praxi využíva dlhodobo a s neprekonanou účinnosťou.

81. Vzhľadom na všetko uvedené, súd, po vykonanom dokazovaní, nemal za preukázanú žalobcom
tvrdenú skutočnosť, že v dôsledku konania žalovanej či v dôsledku opomenutia konania žalovanou pri
poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi G. C. došlo k jeho úmrtiu. Žalobca, hoc aj zastúpený
právnym zástupcom, bol vzhľadom

na mimoriadnu citlivosť sporu súdom poučený o povinnosti v konaní pred súdom preukázať svoje
tvrdenia. Súd však musel konštatovať, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
v tom smere, že by preukázal, že zo strany žalovanej došlo k protiprávnemu konaniu,
resp. takému neoprávnenému zásahu, ktorý by u žalobcu privodil ujmu na jeho právach chránených
ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že zo

strany žalovanej v súvislosti so starostlivosťou o pacienta G. C. nedošlo k porušeniu zákona, nedošlo
k zanedbaniu si svojich povinností keď žalovaná k pacientovi zaujala individulizovaný prístup v rámci
štandardných postupov v súlade s vtedy dostupnými poznatkami lekárskej vedy, a teda že postup
žalovanej ako zdravotníckeho zariadenia v danej veci, pri liečbe pacienta a zaobchádzaním s ním, bol
de lege artis medicinae. Súd zároveň konštatoval, že v konaní ani po vykonanom dokazovaní nebolo

možné stanoviť jednoznačne príčinu úmrtia pacienta, pričom v dôsledku absencie pitevného nálezu
nebolo možné ani kvantifikovať mieru pravdepodobnosti spojitosti medzi liečbou pacienta a jeho úmrtím.
Pitva pacienta pritom nebola vykonaná práve na žiadosť žalobcov. Žalobcami namietané okolnosti
hospitalizácie a liečby pacienta tak nebolo bez ďalšieho možné vyhodnotiť ako príčinu úmrtia pacienta,a teda ako protiprávne konanie, v dôsledku ktorého došlo k úmrtiu pacienta, v dôsledku čoho nemohla
byť preukázaná ani príčinná súvislosť medzi tvrdeným protiprávnym konaním žalovanej a vznikom ujmy
na strane žalobcov na ich súkromnom a rodinnom živote, a to napriek tomu, že úmrtím syna došlo

k nenávratnej deštrukcii rodinných väzieb, z ktorého dôvodu žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol
(I. výrok rozsudku).

82. K vo veci vykonanému dokazovaniu súd uvádza, že nevyhovel dôkaznému návrhu vykonať
dokazovanie výsluchom zdravotnej sestry F. B. M. a dôkaznému návrhu na vykonanie dokazovania

prehratím zvukového záznamu z vypočutia pacienta vyššou súdnou úradníčkou v konaní vedenom pod
sp. zn. 13Pu/1/2016.

Pokiaľ ide o výsluch zdravotnej sestry F. B. M., ktorá bola prítomná
pri prijatí pacienta na hospitalizáciu a mala tiež službu v deň úmrtia pacienta, právna zástupkyňa navrhla
vykonanie tohto výsluchu na preukázanie toho, či bol pacient

pri hospitalizácii agresívny, či bolo nutné použitie donucovacích prostriedkov, či bola umožnená
návšteva pacienta rodičmi, aký bol režim hygieny pacienta, či bol alebo nebol pacient odkázaný na
používanie plienok, aký bol pohyb pacienta po oddelení a aký bol priebeh resuscitácie pacienta.
K uvedenému dôkaznému návrhu súd uvádza, že tento nepripustil s poukazom na poučenie sporových
strán o zákonnej a sudcovskej koncentrácii konania, keď prítomnosť zdravotnej sestry (a to bez ohľadu

na meno konkrétnej zdravotnej sestry) pri príjme pacienta, ako aj v deň úmrtia pacienta musela byť
žalobcovi známa
už od počiatku súdneho konania a žalobcovia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne navrhli
vykonanie výsluchu tohto ďalšieho svedka až na v poradí treťom pojednávaní, pričom pred
pojednávaniami vykonal súd aj predbežné prejednanie sporu. Súd nepovažoval tento návrh za včas

uplatnený prostriedok procesnej obrany resp. prostriedok procesného útoku, nakoľko sa jednalo o taký
dôkaz, ktorý strana mohla predložiť (navrhnúť) už skôr,
ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. O uvedenom boli sporové
strany súdom poučené. Zároveň k navrhovanému výsluchu súd uvádza, že posúdenie nutnosti použitia
donucovacích prostriedkov je v kompetencii lekára a nie zdravotnej sestry. Záznamy o tom, či bol pacient

agresívny sa nachádzajú v spise v podobe listinných dôkazov. Pokiaľ ide o režim hygieny pacienta,
vrátane používania plienok, tento je tiež podrobne zaznamenaný v listinných dôkazoch žurnalizovaných
v súdnom spise, a to pre každý deň hospitalizácie pacienta samostatne. O pohybe pacienta po
oddelení ako aj o priebehu resuscitácie pacienta vypovedali v konaní už skôr vypočutí svedkovia.
Pokiaľ ide o umožnenie návštev pacienta rodičmi, k uvedenému vypovedali už skôr vypočutí svedkovia

ako aj samotný pacient, čo je zaznamenaná v zápisnici spísanej pri vzhliadnutí pacienta, ktorá tvorí
obsah súdneho spisu vedeného pod sp. zn. 13Pu/1/2016, ktorý je pripojený v tomto konaní. Vo svetle
uvedeného sa súdu vypočutie tejto navrhovanej svedkyne javilo ako úkon, ktorý by zbytočne predlžoval
súdne konanie bez toho, aby mohol výraznejšou mierou prispieť k rozhodnutiu súdu v danej veci.

K vykonaniu dokazovania prehratím zvukového záznamu, ktorý bol vyhotovený v konaní vedenom pod
sp. zn. 13Pu/1/2016, ktorého prehratím chceli žalobcovia preukázať stav, v akom sa pacient v daný
deň nachádzal súd uvádza, že obdobne platí to, čo pre predchádzajúci dôkazný návrh, a teda že sa
jedná o dôkaz, ktorý mohla strana predložiť (navrhnúť) so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania
už skôr, ak by konala starostlivo. Nad rámec uvedeného súd v spojitosti s týmto dôkazným návrhom

žalobcov súd poukazuje
navýpoveďznalca,ktorýuviedol,želaik,tedaosoba,ktoránieje lekáromvodborepsychiatrianedokáže
posúdiť stav psychiatrických pacientov. Z uvedeného pohľadu
sa vykonanie takéhoto dôkazu súdu zdá nie len nehospodárne, ale aj nadbytočné.

V záverečnej reči žalobca uviedol, že znalecká organizácia, ktorá vypracovala znalecký posudok pre
účely civilného konania do posudku zahrnula cit. „len niektoré psychiatrické veci, interné len čiastočne
a farmakologické chýbajú úplne“. K tomuto tvrdeniu žalobcu súd uvádza, že to bol práve žalobca, kto
ako osoba, ktorá vykonanie znaleckého dokazovania navrhla, formuloval otázky, na ktoré znalec vo
vypracovanom znaleckom posudku odpovedal a zároveň sa k uvedeným otázkam vyjadril aj v rámci

svojho výsluchu na pojednávaní. Žalobca v spojitosti s vykonaným znaleckým dokazovaním jeho
doplnenie nenavrhol.Neuniklopozornostisúdu,žežalobcoviasanestotožnilitaksozávermivyplývajúcimizvýpovedísvedkov,
akoajsozávermivyplývajúcimizvýsluchuznalca.Khodnovernostivýpovedísvedkovavýpovedeznalca
súd uvádza, že tieto po ich vykonaní považoval

za hodnoverné, presvedčivé a vnútorne konzistentné. Výpovede jednotlivých svedkov
si ani navzájom medzi sebou neodporovali a súd v nich nevzhliadol rozpory. Napriek námietkam
žalobcov, že výpovede svedkov hodnoverné byť nemôžu súd výsluchy svedkov vykonal z toho dôvodu,
že to boli práve vypočutí svedkovia kto mohol osobne a priamo vnímať situácie s pacientom.

83. Záverom súd poukazuje na to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na úplne všetky otázky
nastolené stranou sporu, ale len na tie otázky, ktoré majú pre vec a jej rozhodnutie podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 241/07 zo dňa 18. 09. 2009). Rovnako aj Európsky súd pre ľudské práva
pripomína, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú

(rozhodnutie GarcíaRUiz proti Španielsku zo dňa 21. 01. 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak sa
však jedná o argument, ktorý je pre rozhodnutie súdu podstatný (rozhodujúci), vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Georiadis proti Grécku zo dňa 29. 05. 1997, Higgins proti Francúzsku
zo dňa 19. 02. 1998). Vzhľadom na uvedené sa súd nezaoberal tými tvrdeniami sporových strán, ktoré

neboli právne relevantné v tom zmysle, že nemali rozhodujúci význam pre rozhodnutie súdu o žalobe.

84. Súd, vzhľadom na skutkovú zložitosť ako aj osobitnú citlivosť prejednávanej veci,
pre zachovanie čo najväčšej prehľadnosti písomne vyhotoveného rozsudku, zvolil nezvyklé
formátovanie, resp. úpravu rozsudku, keď niektoré odseky rozsudku označené arabskými číslicami tak,

ako to predpisuje Spravovací a kancelársky poriadok, rozdelil na niekoľko odstavcov.

85. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

86. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

87. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná náhradu
trov konania podľa pomeru úspechu strán sporu. V danom konaní, nakoľko súd žalobu zamietol, mala
v celom rozsahu úspech žalovaná. Z uvedeného dôvodu súd priznal žalovanej nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 % (II. výrok rozsudku).

88. O konkrétnej výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením
po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP). Z tohto dôvodu súd určil začiatok lehoty na plnenie
podľa § 262 ods. 2 CSP od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov
konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný
súd Banská Bystrica.

Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde. Odvolanie
môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu

rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne

doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd

vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné
náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním
sleduje a podpis. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie
spisovej značky tohto konania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v písm. a) až h), ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b)

sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez
svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak subjekt zaviazaný na plnenie dobrovoľne nesplní to, čo mu vykonateľný rozsudok (exekučný titul)

ukladá, možno na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu, vykonať
exekúciu podľa ustanovení zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) v znení neskorších zákonov.