Rozsudok – Právo duševného vlastníctva ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 25, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/120/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119468199
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6119468199.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej

a sudcov JUDr. Amy Odalošovej a Mgr. Martina Štubniaka, v spore žalobcu LITA, autorská spoločnosť,
Bratislava, Mozartova 9, IČO: 00 420 166, zastúpeného advokátskou kanceláriou Mgr. Peter Kubovič,
advokát, s.r.o., Bratislava, Nám. Biely kríž 3, IČO: 54 167 370, proti žalovanému HI Kongres Hotel Žilina
s.r.o., Žilina, Športová 2, IČO: 47 504 781, zastúpenému advokátskou kanceláriou PETKOV & Co s. r.
o., Bratislava, Šoltésovej 14, IČO: 50 430 742, o zaplatenie 1 328,82 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica z 13. mája 2024 č.k. 14Ca/75/2019-519,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 13. mája 2024 č. k. 14Ca/75/2019-519 p o t v
r d z u j e.

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný súd“) odvolaním
napadnutým rozsudkom z 13. mája 2024 č. k. 14Ca/75/2019-519 (ďalej len ,,rozsudok súdu prvej
inštancie“) uložil žalovanému povinnosť žalobcovi sumu 1 328,82 Eur spolu s úrokom vo výške 5%

ročne zo sumy 1 328,82 Eur od 11. decembra 2019 do zaplatenia, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku (I. výrok). O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia súdu prvej inštancie o ich výške k rukám jeho právneho zástupcu (II. výrok).
1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca, ktorý má na
základe oprávnenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. k. MK - 1587/2016 - 232/10421
vydaného dňa 18. augusta 2016 (ďalej len „oprávnenie“) postavenie organizácie kolektívnej správy

v zmysle § 144 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon v znení v znení účinnom do 10.
októbra 2018 (ďalej len „AZ“ alebo ,,Autorský zákon“), sa žalobou voči žalovanému (ktorý nemal
uzatvorenú rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom na používanie predmetov ochrany
verejnýmprenosomtechnickýmiprostriedkami)domáhalzaplateniasumy1328,82Eurspríslušenstvom
titulom bezdôvodného obohatenia.
1.2. Žalobca v odpore proti platobnému rozkazu vydanému súdom prvej inštancie dňa 24. marca 2020
namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu z dôvodu, že účastníkmi konania na strane žalobcu nie sú

všetky osoby patriace podľa hmotného práva do tzv. nerozlučného núteného spoločenstva na strane
žalobcu, pričom žalobca nepreukázal, že došlo k neoprávnenému použitiu predmetov ochrany, ku
ktorým na základe dohody a v dohodnutom rozsahu vykonáva práva na účet ich nositeľov žalobca.
Ďalej žalobca netvrdil a nepreukázal existenciu verejného prenosu za žalované obdobie v rozsahu, ktorýby zodpovedal výške bezdôvodného obohatenia uplatnenej žalobcom. Sadzby uvedené v sadzobníku
žalobcu boli neprimerane vysoké, a teda sú v rozpore s dobrými mravmi.
1.3. Z predložených listinných dôkazov súd prvej inštancie zistil, že žalobca v roku 2018 zastupoval 2

714 nositeľov autorských práv, pričom predložil súdu prvej inštancie 22 zmlúv o zastupovaní autorských
práv uzavretých s rôznymi autormi v rokoch 2004-2015, ktoré obsahovali dojednanie o tom, že žalobca
bude zastupovať nositeľa pri použití diel vytvorených ku dňu uzavretia zmluvy aj v budúcnosti verejným
prenosom a zároveň predložil zoznam všetkých zastupovaných autorov, resp. nositeľov autorských
práv, s ktorými mal uzatvorené zmluvy o zastupovaní. Žalovaný nepoprel zastupovanie ani jedného

konkrétneho z uvedených autorov alebo nositeľov autorských práv. Žalobca zároveň preukázal aj
uzavretie Zmluvy o obojstrannom zastupovaní, resp. správe autorských práv na príslušných územiach
so spoločnosťou ALCS, The Authors´ Licensing and Collecting Socitey Limited so sídlom v Londýne a
predložil zoznam ďalších 63 partnerských organizácií, s ktorými mal uzatvorené zmluvy o zastupovaní.
Žalovaný taktiež nepoprel uzavretie zmluvy s konkrétnymi spoločnosťami. Vzhľadom na uvedené súd
prvej inštancie mal preukázané, že žalobca v rozhodnom období zastupoval 2 714 nositeľov práv v

Slovenskej republike a ďalších zahraničných autorov, ktorých zastupujú organizácie kolektívnej správy,
s ktorými žalobca uzavrel zmluvu o zastupovaní.
1.3.1. Súd prvej inštancie mal ďalej preukázané a ani nebolo sporné, že žalobca uzatvoril s
množstvom používateľov autorských diel (podľa žaloby 747) hromadné licenčné zmluvy, podľa ktorých
sa používatelia zaviazali žalobcovi zaplatiť licenčnú odmenu podľa platného sadzobníka odmien

zohľadňujúc typ prevádzky a počet technických zariadení poskytnutých používateľom. Žalobca dokonca
predložil aj zoznam diel vysielaných slovenskými televíziami v rozhodnom období.
1.4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 19 ods. 2, 3, 4, § 27 ods. 1, § 58 ods. 1 písm. i), § 63
ods. 2 písm. d), § 65 ods. 1, § 78 ods. 1, § 79 ods. 1, § 141 ods. 2, § 144 ods. 3, § 165 ods. 1, 8, 9, 169
ods. 4, § 174 ods. 1, § 175 ods. 1 Autorského zákona, § 442a ods. 2, § 458a, § 563 zákona č. 40/1964

Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“ alebo ,,Občiansky zákonník“).
1.5. V zmysle definície verejného prenosu podľa § 27 ods. 1 AZ je verejným prenosom aj sprístupnenie
televízneho vysielania neurčitému počtu ľudí v prevádzke hotela.
1.5.1. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej
len ,,SDEÚ“) z 18. marca 2010 vo veci Organismos Sillogikis Diacheirisis Dimiourgon Theatrikon kai

Optikoakoustikon Ergon proti Divani Akropolis Anonimi Xenodocheiaki kai Touristiki Etaireai C-136/09,
v ktorom siedma komora SD EÚ vyložila článok 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady
2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv
v informačnej spoločnosti (ďalej len „smernica“ alebo ,,smernica 2001/29/ES“) tak, že prevádzkovateľ
hotela tým, že umiestni do izieb svojho zariadenia televízory a napojí ich na centrálnu anténu,

uskutočňuje na základe tejto samotnej skutočnosti verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice.
1.5.2. Súd prvej inštancie zdôraznil, že slovenská právna úprava ochrany autorských práv je súladná s
právom Európskej únie, a preto je ustanovenie § 27 ods. 1 AZ potrebné vykladať v súlade s článkom
3 ods. 1 smernice, a teda v zmysle jeho výkladu SDEÚ.
1.6. Žalovaný nepoprel, že poskytoval hosťom hotela v rozhodnom období možnosť sledovania

televízneho vysielania prostredníctvom 138 technických zariadení (TV prijímačov). Tým došlo k použitiu
autorských diel žalovaným v zmysle § 19 ods. 4 písm. f) bod 3 AZ, pričom je bezpredmetné, či
k vysielaniu na jednotlivých izbách skutočne došlo, teda je irelevantné, aká bola reálna obsadenosť
hotela a koľkí z ubytovaných hostí reálne vysielanie sledovali. Podstatným bolo, že žalovaný ako
prevádzkovateľ hotela takúto možnosť neurčitému počtu hostí v rozhodnom období poskytoval. Podľa

názoru súdu prvej inštancie táto skutočnosť bola v konaní preukázaná.
1.7. Súd prvej inštancie poukázal aj na podstatu licencie na používanie diela, ktorou je súhlas autora na
použitie diela a na druhej strane získanie oprávnenia nadobúdateľom práva dielo použiť v dohodnutom
rozsahu a dohodnutým spôsobom. Ide o dojednanie práva do budúcna, nie je možné pri uzatvorení
zmluvy vopred určiť, ku koľkým použitiam diela reálne dôjde. 1.7.1. Ako správne argumentoval žalobca,

jedná sa o právo nadobúdateľa, nie jeho povinnosť, ktoré nadobúdateľ môže, ale nemusí využiť a
sám si môže určiť, v akom rozsahu toto právo využije, pokiaľ nepresiahne dojednaný rozsah. S tým
korešponduje aj ustanovenie § 69 ods. 6 AZ, podľa ktorého ak nadobúdateľ licenciu nevyužije vôbec,
alebo licenciu nevyužije sčasti, nemá právo na vrátenie dohodnutej odmeny alebo jej časti, ak nie je
dohodnuté inak. V každom prípade však nikto nie je oprávnený použiť autorské diela bez súhlasu ich

autorov získaného vopred a v prípade ich použitia dochádza z jeho strany k bezdôvodnému obohateniu
na úkor autorov diel, resp. nositeľov autorských práv k dielam.1.8. Žalovaný sa v rozhodnom období bezdôvodne (bez právneho titulu) obohatil na úkor nositeľov
autorskýchprávkdielam,ktorébolisprístupnenéžalovanýmneurčitémupočtuhostívrozhodnomobdobí
v jeho prevádzke hotela Holiday Inn Žilina.

1.8.1. Výška bezdôvodného obohatenia zodpovedá podľa § 442a OZ výške odmeny, ktorá by bola
zvyčajná za získanie licencie na použitie diel v čase neoprávneného zásahu do týchto práv. Zvyčajná
odmena je odmena, ktorá bola v rozhodnom období za obdobné použitie diel obvykle dojednaná a
uhrádzaná [viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ,,ústavný súd“) sp. zn. II.ÚS
101/2011]. Žalovaný pritom používal v rozhodnom období verejným prenosom veľké množstvo diel

veľkého počtu autorov, ktorí sa práve pre potreby správy svojich práv používaných veľkým počtom
používateľov nechávajú zastupovať organizáciami kolektívnej správy, ktoré spravujú autorské práva
viacerých autorov k ich početným dielam v zásade rovnakého druhu za účelom uľahčenia komunikácie
medzi autormi a používateľmi ich diel a za účelom lepšej kontroly používania autorských diel a
koncentrácie právnych úkonov do jednej zmluvy aj zo strany autora aj zo strany používateľa diel.
1.9. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, žalobca preukázal, že je organizáciou kolektívnej

správy podľa § 144 AZ, ktorá zastupovala v rozhodnom období 2 714 slovenských nositeľov práv a
ďalších nositeľov práv zo zahraničia pri spravovaní ich autorských práv k literárnym, dramatickým,
hudobno-dramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného
umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, a to v odbore: použitie vyššie uvedených
diel uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu.

1.9.1. Žalobca je teda organizáciou kolektívnej správy autorských práv, ktorá môže v zmysle § 78 ods.
1 AZ uzatvárať s používateľmi autorských diel hromadné licenčné zmluvy, príp. rozšírené hromadné
licenčné zmluvy podľa § 79 ods. 1 AZ.
1.10. Pokiaľ žalovaný mienil v rozhodnom období používať diela autorov, ktorých zastupoval žalobca,
bol žalovaný povinný uzavrieť licenčnú, resp. hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom, avšak žalovaný

tak neurobil.
1.11. Ak žalovaný nesúhlasil s výškou navrhovanej odmeny za používanie diel, mal možnosť podať
žalobu podľa § 165 ods. 8 AZ. Za splnenia ďalších podmienok by tak mohol používať predmety ochrany
(autorské diela) aj bez uzavretia licenčnej zmluvy. Bez uzavretia zmluvy alebo podania žaloby však
nemal žalovaný oprávnenie používať autorské diela. Ich verejným prenosom došlo k bezdôvodnému

obohateniu zo strany žalovaného.
1.12. Keďže zo strany žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor nositeľov autorských
práv, ktorých zastupoval v rozhodnom období žalobca, je oprávnený žalobca domáhať sa od žalovaného
vydaniatohtobezdôvodnéhoobohateniaformoupeňažnejnáhrady,ktorejvýškavychádzazustanovenia
§ 442a OZ. V rozhodnom období uzatváral licenčné zmluvy s používateľmi autorských diel, ku ktorým

spravoval autorské práva, žalobca. Žalobca preukázal výšku odmeny, ktorú dojednával a vyberal od
používateľov autorských diel v rozhodnom období.
1.12.1. Žalobca uzatváral s nositeľmi práv výhradné zmluvy o zastupovaní a v zmysle § 165 ods. 1 AZ
je povinný navrhovať podmienky pre používateľov autorských diel nediskriminačne, preto je súladné so
zákonom,žecenovépodmienkypoužívaniadielbolistanovenéjednotneprevšetkýchpoužívateľov(teda

jednotným sadzobníkom) pri zohľadnení druhov prevádzok a počtu technických prostriedkov šírenia
verejného prenosu.
1.12.2. Žalovaný nepreukázal, že by existovali iné organizácie kolektívnej správy, ktoré by uzatvárali
obdobné licenčné zmluvy s používateľmi autorských diel. Súd prvej inštancie preto vychádzal iba
z cien preukázaných predloženými hromadnými licenčnými zmluvami, ktoré vychádzali z jednotného

sadzobníka žalobcu, s ktorým druhé zmluvné strany súhlasili. 1.12.3. Podstatnou pri stanovení výšky
bezdôvodného obohatenia bola preto skutočnosť, v akej výške boli dojednávané odmeny za licencie
v rozhodnom období, ktorú žalobca preukázal. Ustanovenie § 442a OZ neumožňuje súdu skúmať
primeranosť zvyčajnej odmeny. Túto môže skúmať súd práve v konaní podľa § 165 ods. 8 AZ. Preto
pokiaľ žalovaný nesúhlasil s výškou navrhovanej odmeny, mohol sa domáhať nahradenia prejavu vôle -

uzavretiahromadnejlicenčnejzmluvy,priktorejbysúdrozhodovalajovýškeodmeny.Keďžetakneurobil
a napriek tomu používal autorské diela bez licenčnej zmluvy, vystavil sa sám do pozície, kedy musí
niesť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie, ktorého výška sa odvíja podľa zákona od ostatných
uzavretých licenčných zmlúv v rozhodnom období.
1.13. Pokiaľ žalovaný odkazoval na rozhodnutie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej

len ,,PMÚ SR“) v správnom konaní, v ktorom PMÚ SR rozhodol, že žalobca zneužil svoje dominantné
postavenie na trhu tým, že v rokoch 2015-2019 uplatňoval neprimerané ceny pri poskytovaní licenčných
služieb používateľom autorských diel, za čo mu uložil pokutu vo výške 57 939 Eur, podľa názoru súdu
prvej inštancie rozhodnutie PMÚ SR nemá vplyv na rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto konaní.1.13.1. Súd prvej inštancie neskúmal a ani nemohol skúmať primeranosť výšky odmeny dojednanej
medzi žalobcom a používateľmi autorských diel, ale výšku obvyklých odmien v danom období, keďže v
konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia nemal možnosť moderovať výšku obvyklých odmien. Túto

má práve v prípade konania podľa § 165 ods. 8 AZ. Pokiaľ zo strany používateľa došlo k používaniu
autorských diel bez udelenia licencie, nemá súd možnosť spätne moderovať výšku obvykle dojednanej
odmeny.
1.13.2. Súd prvej inštancie podotkol, že iná obvyklá výška odmeny v rozhodnom období nebola
preukázaná a žalovaným ani tvrdená.

1.14. Pokiaľ sa žalovaný bránil v konaní s poukazom na dobré mravy, súd prvej inštancie poukázal na to,
že je potrebné sa pozrieť na vzťah medzi žalobcom a žalovaným komplexne. Počiatkom vzťahu medzi
žalobcom a žalovaným bolo začatie používania autorských diel, ku ktorým autorské práva spravuje
žalobca, zo strany žalovaného. Žalovaný sa teda prvý dopustil protiprávneho konania, keď bez právneho
titulu začal používať tieto autorské diela. A hoci žalobca zneužil podľa rozhodnutia PMÚ SR svoje
dominantné postavenie na trhu, keď ponúkal poskytnutie licencie za neprimerane vysoké ceny, toto

neoprávňovalo žalovaného používať diela autorov zastupovaných žalobcom, resp. nositeľov autorských
práv bez odmeny pre nositeľov práv, resp. žalobcu. Preto nielen žalobca, ale aj žalovaný sa dopustili
konania v rozpore so zákonom. Zároveň z rozhodnutia PMÚ SR nie je možné dovodiť, že by celá výška
odmeny uplatňovanej žalobcom bol v rozpore so zákonom. Za rozpornú so zákonom nie je podľa názoru
súdu prvej inštancie možné považovať odmenu v primeranej výške, ale iba jej časť, ktorá spôsobuje jej

neprimeranosť. Žalovaný však počas celého konania tvrdil, že v rozpore s dobrými mravmi je potrebné
považovaťvymáhaniecelejodmeny,sčímsasúdprvejinštancienestotožnil,keďženositeliaprávmaliza
používanie diel právo na odmenu, resp. vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške obvyklej odmeny.
1.15. Súd prvej inštancie nesúhlasil ani s názorom žalovaného, že žalobca bol povinný vymáhať práva
nositeľov autorských práv, ktorých zastupuje, iba spoločne s ostatnými organizáciami kolektívnej správy.

1.15.1. Zákon stanovuje organizáciám kolektívnej správy vykonávajúcim kolektívnu správu práv v
príslušných odboroch kolektívnej správy práv povinnosť uzatvoriť dohodu o spoločnej správe, ak
dochádza k použitiu predmetov ochrany technickým predvedením predmetu ochrany alebo verejným
prenosom v prevádzkarňach prostredníctvom technického zariadenia. Zákon však nespája nesplnenie
tejto povinnosti so sankciou neplatnosti alebo neúčinnosti zmluvy uzatvorenej medzi používateľom a

organizáciou kolektívnej správy, ktorá zastupuje nositeľov autorských práv a už vonkoncom neoprávňuje
prevádzkovateľov hotelov používať autorské diela bez súhlasu nositeľa autorských práv, resp.
organizácie kolektívnej správy, ktorá nositeľov autorských práv zastupuje. Z povinnosti uzavrieť dohodu
medzi organizáciami kolektívnej správy o spoločnej správe práv nevyplýva oprávnenie kohokoľvek
používať autorské diela. Primárne právo na odmenu za používanie diel náleží samotným autorom, resp.

nositeľom autorských práv. Keďže by bolo objektívne nemožné alebo značne obtiažne, aby žalovaný
ako záujemca o používanie diel uhrádzal odmenu za používanie diel priamo nositeľom autorských práv
a žalobca zároveň preukázal, že zastupuje veľké množstvo nositeľov autorských práv pri používaní
rôznych druhov diel verejným prenosom, je žalobca aktívne vecne legitimovaný vymáhať na účet
nositeľov autorských práv, ktorých zastupuje, vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného

spočívajúceho v používaní autorských diel.
1.16. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je v celom rozsahu dôvodná,
žalobca je aktívne vecne legitimovaný na vymáhanie vydania bezdôvodného obohatenia zo strany
žalovaného na účet nositeľov práv, ktorých zastupuje, a to vo výške, ktorú preukázal ako zvyčajnú
odmenu, pričom súd prvej inštancie nepovažoval vymáhanie takéhoto bezdôvodného obohatenia za

rozporné s dobrými mravmi, nakoľko to bol žalovaný, kto používal autorské diela bez právneho titulu
bez snahy uzatvoriť dohodu so žalobcom a uhradiť mu za používanie diel aspoň sumu, ktorú považoval
za primeranú. Iná suma obvyklej odmeny pritom nebola ani tvrdená ani preukázaná, súd prvej inštancie
preto považoval nárok žalobcu za preukázaný.
1.17. Keďže v prípade bezdôvodného obohatenia čas plnenia nie je dohodnutý ani určený zákonom

ani rozhodnutím súdu, žalovaný bol povinný vydať bezdôvodné obohatenie prvého dňa po tom, čo ho
o plnenie žalobca požiadal.
1.17.1.Žalobcasúduprvejinštancie predložilvýzvukvydaniubezdôvodnéhoobohateniaz 3.decembra
2019, ktorou vyzval žalobcu na zaplatenie sumy 1 328,82 Eur do 5 dní odo dňa doručenia výzvy. Výzva
bola žalovanému doručená dňa 5. decembra 2019. Žalovaný bol povinný uhradiť žalobcovi túto sumu

do 10. decembra 2019, preto bol odo dňa 11. decembra 2019 s plnením v omeškaní.
1.17.2. Podľa § 517 ods. 2 OZ tak žalobcovi vznikol nárok na úroky z omeškania vo výške 5% ročne
zo sumy 1 328,82 Eur od 11. decembra 2019 do zaplatenia. Súd prvej inštancie preto žalobe aj v časti
príslušenstva vyhovel.1.18. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s §
255 ods. 1 Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“ alebo ,,Civilný
sporový poriadok“).

1.18.1. Keďže bol žalobca v konaní v celom rozsahu úspešný, vznikol mu nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie žalovaný podal včas odvolanie.
2.1. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP.

2.2. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku (ne)existencie aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu, keďže nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia sa mohli domáhať výlučne
všetky organizácie kolektívnej správy (SOZA, LITA, SLOVGRAM, SAPA a OZIS) spoločne, ako zo
zákona nútené a súčasne nerozlučné spoločenstvo (§ 77 a 78 CSP). Podľa Autorského zákona sú
totiž povinné všetky organizácie kolektívnej správy vykonávať správu práv v odbore verejného prenosu
výlučne spoločne v rámci obligatórnej spoločnej správy (§ 175 ods. 1 písm. a) AZ). Na strane žalobcu

tedaabsentovalištyrisubjektypatriacedoprocesnéhospoločenstva,bezúčastiktorýchvsporenemohol
byť žalobca úspešný. Žaloba mala byť pre neúplný okruh subjektov na strane žalobcu zamietnutá bez
akéhokoľvek ďalšieho dokazovania a meritórneho posudzovania veci.
2.3. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil predpoklady vzniku a rozsahu nároku (predovšetkým
vôbec neskúmal a nevzal pri svojom rozhodovaní na zreteľ, že na preukázanie nároku čo do základu a

jeho výšky bolo nevyhnutné, aby žalobca tvrdil a riadne preukázal skutočnú obsadenosť ubytovacieho
zariadenia).
2.4. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy právoplatné výsledky správneho konania vedeného
na PMÚ SR voči žalobcovi o tom, že aj v roku 2018 zneužil dominantné postavenie vo forme
uplatňovania neprimeraných cien (ktoré žalobca v spore prezentoval ako obvyklé). Pritom jednou z príčin

neprimeranosti „obvyklej odmeny“ bola práve skutočnosť, že žalobca pri uzatváraní licenčných zmlúv
a ani v sadzobníku nezohľadňoval skutočnú obsadenosť ubytovacích zariadení. Podľa jeho názoru
výsledky správneho konania na PMÚ SR majú vplyv na toto súdne konanie. Nezohľadnením výsledkov
správnehokonaniaozneužitídominantnéhopostaveniažalobcomzostranysúduprvejinštancie došlok
porušeniupozitívnehozáväzkuštátuspočívajúcehovdodržiavanízásadyochranyhospodárskejsúťaže,

k zásahu do jeho legitímnych očakávaní o postupe orgánu súdnej moci pri aplikácií práva v rámci
súdneho konania, a tým k odňatiu jeho materiálnej súdnej ochrany.
2.5. Súd prvej inštancie opomenul vo veci aplikovať § 3 ods. 1 OZ. Ak je totiž obvyklá odmena výsledkom
zneužitia dominantného postavenia zo strany žalobcu, tak potom ani nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia (vychádzajúci z výšky obvyklej odmeny) nemôže požívať právnu ochranu, pretože čo do

svojej výšky má pôvod v zákonom zakázanom konaní.
2.6. Trval na tom, že ním uplatnená argumentácia o potrebe zohľadňovania obsadenosti je kľúčová,
pretože práve nezohľadňovanie obsadenosti je jedným z prvkov zneužívania dominantného postavenia
a neoprávneného navyšovania „obvyklej odmeny“, a tým aj výšky bezdôvodného obohatenia. Zároveň z
obsahu rozhodnutí PMÚ SR jednoznačne vyplýva (a to s poukazom na tam uvedenú judikatúru SDEÚ),

že k verejnému prenosu (a teda aj k prípadnému bezdôvodnému obohateniu) dochádza výlučne na
izbách, na ktorých sú hostia ubytovaní. Na prázdnych izbách k použitiu diel nedochádza a akékoľvek
inkasovanie peňažných prostriedkov „za použitie“ diel na izbách, na ktorých ale k „použitiu“ nedošlo, je
v rozpore s pravidlami poctivej hospodárskej súťaže. Takéto právom zakázané konanie nesmie požívať
právnu ochranu. Súd prvej inštancie otázku (ne)potreby zohľadňovania obsadenosti posúdil nesprávne,

keď dezinterpretoval závery plynúce z rozhodnutí SDEÚ. Naopak - správne závery z týchto rozhodnutí
vyvodil práve PMÚ SR vo svojich rozhodnutiach, keď dospel k úplne diametrálne odlišným, no jediným
správnym záverom.
2.7. K nesprávnemu posúdeniu otázky aktívnej vecnej legitimácie uviedol, že podľa § 175 ods. 1
písm. a) AZ organizácie kolektívnej správy v odbore „verejný prenos“ sú povinné vykonávať kolektívnu

správu práv spoločne (obligatórna spoločná správa práv) na základe dohody o spoločnej správe, preto
ich účasť súčasne v konaní je nevyhnutná na to, aby súd vôbec mohol pristúpiť k meritórnemu
posudzovaniu žalobou uplatneného nároku. Ak v konaní o spoločnom nároku (nároku vyplývajúceho z
obligatórnej spoločnej správy) nevystupujú všetky oprávnené subjekty na strane žalobcu, zakladá táto
skutočnosť dôvod na zamietnutie žaloby z dôvodu neúplného okruhu subjektov na strane žalobcu a z

dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu uplatňujúceho nárok samostatne (bez ostatných
procesných spoločníkov).
2.7.1. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nezohľadnil § 160 ods. 2 písm. c) AZ a súčasne nedal
§ 160 ods. 2 písm. c) AZ do vzájomnej súvislosti s § 175 ods. 1 písm. a) AZ.2.7.2. Mal za to, že žalobca v spore sám (bez ostatných organizácií kolektívnej správy) nemá aktívnu
vecnú legitimáciu.
2.7.3.Zároveňpoukázalnato,žezustálenejrozhodovacejpraxeNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky

(ďalej len ,,najvyšší súd“) vyplýva, že imanentnou súčasťou každého súdneho konania je povinnosť
súdu preskúmať vecnú legitimáciu. Súd vecnú legitimáciu pritom skúma vždy aj bez návrhu a aj v
prípade, že ju žiadna strana sporu nenamieta (rozsudok najvyššieho súdu z 29. júna 2010 sp. zn.
2Cdo/205/2009). Keďže súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku existencie aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu v spore, jeho závery uvedené v rozsudku sú nesprávne a nepreskúmateľné.

2.7.4.Keďženastranežalobcu(vdôsledkuexistencienerozlučnéhospoločenstva)vkonaníabsentovala
účasť nerozlučných spoločníkov, bol daný dôvod na zamietnutie žaloby.
2.8. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie dospel k (nesprávnym) skutkovým a z nich plynúcim
(nesprávnym) právnym záverom, podľa ktorých sa on sa dopúšťal neoprávneného používania diel
formou verejného prenosu tým, že ubytovaným hosťom vo svojich ubytovacích zariadeniach poskytoval
zvukovo-obrazové zariadenia vybavené signálom, čím sa na účet žalobcu údajne bezdôvodne obohatil

v rozsahu 1 328,82 Eur, a to i napriek tomu, že žalobca relevantným spôsobom v konaní netvrdil
a nepreukázal existenciu verejného prenosu (a teda zároveň nepreukázal neoprávnené použitie
predmetov ochrany zo strany žalovaného) za žalované obdobie v rozsahu, ktorý by zodpovedal
bezdôvodnému obohateniu práve v takej výške, na zaplatenie akej súd prvej inštancie žalovaného
svojim rozsudkom zaviazal..

2.8.1.V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súd Českej republiky z 29. mája 2019 sp. zn. III.
ÚS 3102/16 a rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ÚS 246/2019.
2.9. Pre vznik vzťahu z bezdôvodného obohatenia je potrebné, aby došlo zo strany používateľa k
neoprávnenému použitiu diel, v tomto prípade vo forme verejného prenosu. K „použitiu“ diela (a teda k
vzniku bezdôvodného obohatenia) dôjde len vtedy, ak je dielo sprístupňované verejnosti (ubytovaným

hosťom). Ak nie je v konaní preukázaná obsadenosť izieb, potom nie je daný skutkový základ na prijatie
tvrdenia, že došlo k (neoprávnenému) „použitiu“ diela – k „prenosu“, ktorého definičným znakom je
existencia adresáta („nová verejnosť“).
2.9.1. K pojmu ,,prenos“ poukázal na rozhodnutie SDEÚ vo veci C-325/14.
2.9.2. „Prenosom“ nie je každá transmisia chránených diel (TV prijímač napojený na TV signál schopný

tieto diela sprostredkúvať). „Prenosom“ je len taká transmisia chránených diel, pri ktorej dochádza k
„použitiu diel“. K použitiu diel dochádza len v prípade, ak transmisia diel má svojho na mieste samom
prítomného adresáta. Tam, kde niet novej verejnosti, niet použitia transmitovaného diela, a preto niet
verejného prenosu, a teda niet ani bezdôvodného obohatenia, keďže nie je preukázaný objektívne
vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému (údajne) došlo.

2.9.3. Nevyhnutnými (esenciálnymi) a navyše kumulatívnymi prvkami verejného prenosu sú:
umiestnenie funkčného TV prijímača na izbu hotelového zariadenia; napojenie TV prijímača na televízny
signál(prenášanýcezkábel,satelitaleboinak)umožňujúcivnímaťvysielanie;existencianovejverejnosti
–ubytovaníhostianaizbe.Aknietnaizbeubytovanýchhostí,nemôženatejtoizbeobjektívnedochádzať
k verejnému prenosu pre absenciu novej verejnosti. I z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky

sp. zn. 1 As 36/2006 vyplýva „...podstatná je skutočnosť, že dielo je sprístupňované tretím osobám pre
ich osobnú potrebu“.
2.9.4. Žalobca sa v spore obmedzil výlučne na tvrdenie, že on prevádzkuje ubytovacie zariadenia a že
v ubytovacích zariadeniach má inštalovaný určitý počet TV prijímačov napojených na televízny signál.
To však automaticky a bez ďalšieho neznamená, že by v ubytovacom zariadení boli ubytovaní hostia

v rozsahu obsadenosti celého ubytovacieho zariadenia (čo žalobca nijakým spôsobom nepreukázal) a
už vôbec to neznamená, že hostia boli ubytovaní vo všetkých izbách ubytovacieho zariadenia počas
celého žalovaného obdobia. Ak nebola zo strany žalobcu relevantne preukázaná existencia použitia diel
na všetkých izbách ubytovacieho zariadenia počas celého žalovaného obdobia, žalobca nepreukázal,
že nárok uplatňovaný žalobou práve v rozsahu 1 328,82 Eur je dôvodný.

2.9.5. Súd prvej inštancie bez ďalšieho priznal žalobcovi rozsudkom bezdôvodné obohatenie, ktoré
zodpovedá obsadenosti vo všetkých izbách zariadenia žalovaného počas celého žalovaného obdobia,
a to bez akejkoľvek opory v súdom prvej inštancie vykonanom dokazovaní vo vzťahu k skutočnej
obsadenosti ubytovacieho zariadenia počas žalovaného obdobia (rok 2018), a teda pri rozhodovaní
vôbec nevzal do úvahy tú skutočnosť, že obsadenosť ubytovacieho zariadenia nemusí byť konštantná,

ale sa môže meniť (viď rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 24. apríla 2024 sp. zn. 6Co/110/2022).
2.10. Súd prvej inštancie neprihliadol na ústavnú zásadu ochrany hospodárskej súťaže, a to právoplatné
závery Rady PMÚ SR a PMÚ SR o zneužívaní dominantného postavenia žalobcu v roku 2018
uplatňovaním neprimeraných cenových praktík.2.10.1. Podľa jeho názoru rozsudok súdu prvej inštancie trpí vadou arbitrárnosti spočívajúcou v
neposúdení žalobcom v žalobe uplatnenom nároku prizmou ustanovenia § 3 ods. 1 OZ. Podotkol, že
ak súd nevezme adekvátne do úvahy výsledky konania pred PMÚ SR, ktorými je viazaný podľa § 193

CSP, de facto aj de iure sám rozhoduje o otázke aprobácie konania žalobcu v hospodárskej súťaži, ktorá
právomoc však v tomto smere patrí výlučne PMÚ SR. 2.10.2. Žalobca ako organizácia kolektívnej
správy zneužil svoje dominantné postavenie v
období relevantnom pre tento spor, a to vo forme uplatňovania neprimeraných cenových praktík, ktoré sú
ex lege zakázané, preto mu nemôže byť kladené na ťarchu, že odmietol uzatvoriť so žalobcom licenčnú

zmluvu, ktorej podmienky vychádzali zo zneužívania postavenia žalobcu.
2.10.3. Keďže súd prvej inštancie neprihliadol na právoplatné závery PMÚ SR o zneužití dominantného
postavenia žalobcom, nezaoberal ani otázkou, či výkon práva žalobcu možno pojmovo zaradiť pod
skutkové podstaty čl. 101 a čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, resp. § 8 zákona č. 187/2021
Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov (ďalej len ,, ZoOHS“ alebo ,,zákon
č. 187/2021“), neaplikoval relevantnú právnu úpravu z oblasti hospodárskej súťaže, nedbal na ústavnú

zásadu ochrany poctivej hospodárskej súťaže, zasiahol do jeho legitímnych očakávaní a odoprel mu
právo na materiálnu súdnu ochranu.
2.10.4. Zároveň poukázal na nález ústavného súdu z 20. apríla 2023 sp. zn. I. ÚS 116/2023 a uznesenie
najvyššieho súdu z 25. októbra 2023 sp. zn. 1Cdo/67/2023.
2.11. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len ,,krajský súd“

alebo ,,odvolací súd“) rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a rozhodnutie.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia neuplatnil za verejný prenos predmetov ochrany spravovaných inými organizáciami

kolektívnej správy, ale len nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého použitím predmetov
ochrany spravovaných len ním. Preto nie je zrejmé, z akého dôvodu by mal preukazovať zastúpenie
iných organizácií kolektívnej správy v zmysle dohody o spoločnej správe, alebo žiadať ich účasť v tomto
konaní.
3.1. V zmysle § 175 Autorského zákona uzatvoril s ostatnými organizáciami kolektívnej správy

v SR dohodu o spoločnej správe. V zmysle danej dohody mal žalovaný možnosť vysporiadať
si práva a povinnosti voči všetkým organizáciám kolektívnej správy vyplývajúce z verejného
prenosu uskutočňovaného v ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení uzatvorením jednej zmluvy
prostredníctvom ktorejkoľvek jednej organizácie kolektívnej správy. Žalovaný túto možnosť sám nevyužil
a používal predmety ochrany spravované ním neoprávnene, čím mu vznikol nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia, ktorý môže uplatňovať samostatne. Na úspešné uplatnenie tohto nároku
nemážiadnurelevanciudohodaospoločnejsprávea anito,ževočižalovanémusvojenárokyneuplatnili
ostatní nositelia práv, ktorí nie sú vo vzťahu s ním.
3.2. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je nárokom každého nositeľa práv, do ktorého práv sa
neoprávnene zasiahlo. Daných nárokov sa môže domáhať dokonca aj každý jednotlivý nositeľ práv voči

žalovanému samostatne, alebo v zmysle § 63 ods. 2 písm. d) Autorského zákona môže tento nárok vo
svojom mene uplatniť aj organizácia kolektívnej správy, ktorou je aj on.
3.2.1. Právna úprava dohody o spoločnej správe žiadnym spôsobom neobmedzuje organizáciu
kolektívnej správy, aby popri existencii dohody o spoločnej správe vykonávala kolektívnu správu aj
samostatnevovlastnommene.Autorskýzákontútomožnosťsámpredpokladáajetoajsúčasťoubežnej

praxe, ktorá je potvrdená aj rozhodnutiami súdov po celej Slovenskej republike.
3.2.2. On spolu so žalobou predložil 747 rozšírených hromadných licenčných zmlúv s používateľmi.
Používatelia majú od roku 2016 (od účinnosti Autorského zákona) možnosť vysporiadať si svoje
povinnosti vyplývajúce z uskutočňovania verejného prenosu buď uzatvorením hromadných a
rozšírených hromadných licenčných zmlúv s jednotlivými organizáciami kolektívnej správy alebo

uzatvorením zmluvy s ktoroukoľvek organizáciou kolektívnej správy, keďže tieto sú splnomocnené
poskytnúť používateľom licenciu na dané použitie za všetky ostatné organizácie kolektívnej správy.
3.2.3. Túto skutočnosť potvrdil svojím konaním aj samotný žalovaný, kedy prostredníctvom Asociácie
hotelov a reštaurácií Slovenska, Bratislava, Bajkalská 25 (ďalej aj len „AHRS“) v minulosti uzatvoril
individuálne licenčné zmluvy s jednotlivými organizáciami kolektívnej správy a dokonca uzatvoril

individuálnu dohodu o urovnaní aj priamo s ním.
3.2.4. Aj zo samotného znenia § 174 ods. 2 písm. e) Autorského zákona účinného od 1. januára
2019 je nepochybné, že samotný zákonodarca predvída možnosť samostatného výkonu kolektívnej
správy organizáciou kolektívnej správy v rovnakom čase, ako je uzatvorená dohoda o spoločnejspráve, nakoľko zákonodarca výslovne predvída existenciu aj samostatných sadzobníkov jednotlivých
organizácií kolektívnej správy. O to viac takúto možnosť zákonodarca predvídal v čase pred zavedením
povinnosti vôbec stanoviť jeden spoločný sadzobník odmien, čo samo osebe predpokladá možnosť

vykonávať kolektívnu správu aj samostatne popri existencii dohody o spoločnej správe.
3.2.5. Žalovaný, ktorý sám nevyužil možnosť vyplývajúcu z dohody o spoločnej správe a nevysporiadal
si práva a povinnosti voči všetkým organizáciám kolektívnej správy, nevyužil ani možnosť uzatvorenia
rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy priamo s ním, a teda nevysporiadal si práva a povinnosti
vyplývajúce z použitia predmetov ochrany spravovaných ním a tieto používal neoprávnene, v dôsledku

čoho má voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý môže uplatniť sám vo
vlastnom mene, bez potreby toho, aby musel uplatniť aj práva iných tretích subjektov, alebo vyžadovať
ich účasť v tomto spore, a to s poukazom i na rozsudok najvyššieho súdu z 28. februára 2023 sp.
zn. 1Cdo/259/2021.
3.2.6. Odvolanie žalovaného považoval za zjavne nedôvodné, pričom súd prvej inštancie postupoval
a rozhodol správne, keď ustálil, že on v konaní disponuje aktívnou vecnou legitimáciou a jeho nárok

je dôvodný.
3.3. Nepoprel, že voči nemu bolo vedené konanie pred PMÚ SR a v predmetnom konaní bolo vydané
vo veci rozhodnutie o uložení pokuty, voči ktorému podal správnu žalobu.
3.3.1. Zdôraznil, že predmetom tohto súdneho konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, na
ktoré mu vznikol nárok v dôsledku vedomého a úmyselného protiprávneho konania žalovaného, ktorý

neoprávnene používal predmety ochrany v jeho správe, preto mu v zmysle § 58 ods. 1 písm. i) a § 63
ods. 2 písm. d) Autorského zákona v spojitosti s § 458a a § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka vznikol
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia najmenej vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny.
3.3.2. Licenčné odmeny stanovené v relevantnom období v ním predložených licenčných zmluvách boli
zvyčajnými licenčnými odmenami, pričom súdu prvej inštancie v tomto konaní prislúchalo iba zisťovať

výšku zvyčajnej licenčnej odmeny. Súd prvej inštancie nemal právomoc meniť alebo moderovať ich
výšku, a teda ani obmedzovať alebo moderovať jeho nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
3.3.3. Výsledkom konania pred PMÚ SR v žiadnom prípade nie je a ani nemôže byť výpočet ani
určenie „zvyčajnej“ licenčnej odmeny, ani výpočet a určenie „primeranej“ licenčnej odmeny, ale len
rozhodnutie o tom, či sa dopustil správneho deliktu, nakoľko PMÚ SR vo svojom rozhodnutí ani nemôže

určiť, aké licenčné odmeny sú primerané alebo zvyčajné, ani PMÚ SR nie je cenovým orgánom,
ktorý by bol oprávnený stanovovať ceny tovarov a služieb. Vzhľadom na uvedené akýkoľvek výsledok
správneho konania pred PMÚ SR nemá a nemôže mať žiadnu relevanciu pre toto súdne konanie,
ktoréhopredmetomjevydaniebezdôvodnéhoobohatenia,ktoréhovýškasaodvíjaodzvyčajnejlicenčnej
odmeny (viď uznesenie najvyššieho súdu z 20. júla 2022 sp. zn. 4Cdo/187/2021, rozsudok najvyššieho

súdu z 28. februára 2023 sp. zn. 1Cdo/259/2021, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22.
marca 2022 sp. zn. 14Co/7/2022, rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 30. marca 2022 sp. zn.
4Co/167/2019).
3.3.4. Trval na tom, že posúdenie otázky, aká bola v roku 2018 zvyčajná licenčná odmena za
používanie diel literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych,

fotografických, diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia, formou
verejnéhoprenosu,tedarozhodujúcejotázkyprerozhodnutievovecisamej,niejezávisléodrozhodnutia
o tom, či došlo alebo nedošlo z jeho strany k zneužitiu dominantného postavenia, a teda rozhodnutie
súdu nie je závislé od výsledku konania na PMÚ SR.
3.4. K námietke žalovaného, že si uplatnil vo svojom sadzobníku neprimerane vysoké sadzby, a to až v

takej miere, že ich uplatňovanie predstavuje výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka, uviedol, že je to práve žalovaný, ktorý dlhodobo vedome neoprávnene
používa predmety ochrany spravované ním a snaží sa dosiahnuť stav, kedy za svoje vlastné protiprávne
konanie nebude niesť žiadne následky.
3.4.1. Je nesporné, že žalovaný v roku 2018 neoprávnene zasahoval do práv autorov a v tejto súvislosti

poukázal aj na skutkovú podstatu trestného činu „porušovanie autorských práv“ zakotvenú v § 283
ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, a teda práve samotný
žalovaný, ktorý dlhodobo hrubým spôsobom porušuje dobré mravy a vedome a úmyselne dlhodobo
poškodzuje jeho práva a ním zastupovaných nositeľov práv. Postup žalovaného teda zjavne smeruje
k tomu, aby nebolo jeho protiprávne konanie postihované a aby mohol bez akýchkoľvek následkov

neoprávnene používať autorské diela, čiže žalovaný sleduje svojím postupom zneužitie práva, čomu
súd nepochybne nemôže poskytnúť ochranu (viď rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 9. júla 2020
sp. zn. 2Co/187/2019).3.5. Zdôraznil, že v zmysle aplikovateľnej právnej úpravy § 458a a § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka
mu vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia „najmenej vo výške odmeny, ktorá by za
získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva“. Je teda zrejmé, že

samotný zákonodarca vymedzil, že nositeľ práv, do ktorého autorského práva sa zasiahlo, je oprávnený
vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu žiadať vydanie bezdôvodného obohatenia aj
v sume, ktorá presahuje výšku zvyčajnej licenčnej odmeny.
3.5.1. V tejto súvislosti poukázal na odsek 8 Všeobecných ustanovení sadzobníka, z ktorého vyplýva:
„V prípadoch neoprávneného použitia diel alebo iného neoprávneného zásahu do autorských práv sa

výška sadzieb zvyšuje, zohľadňujúc všetky okolnosti neoprávneného použitia alebo neoprávneného
zásahu (najmä dobu a rozsah neoprávneného použitia, charakter a závažnosť neoprávneného zásahu
do autorských práv), a to až do výšky dvojnásobku základnej sadzby, resp. obvyklej odmeny.“
3.5.2. Potreba zvýšenej ochrany autorských práv a zavedenie účinných sankcií pri ich porušení vyplýva
aj z právnej úpravy smernice 2001/29/ES (ods. 58 úvodných ustanovení smernice, Čl. 8 bod. 1).
3.6. On pred súdom prvej inštancie riadne tvrdil a preukázal skutočnosť, že žalovaný mal vo svojom

ubytovacom zariadení umiestnené zvukovoobrazové zariadenia (TV prijímače) vybavené signálom,
pričom predložil štatistiku vysielania základných slovenských televíznych staníc s uvedením zoznamu
vysielaných audiovizuálnych diel, ku ktorým vykonáva správu, a ktoré boli obsahom verejného prenosu
v rozhodnom období roku 2018, ktorý žalovaný neoprávnene uskutočňoval. Ďalej predložil súdu prvej
inštancie aj štatistiku vyplácaných licenčných odmien v prospech nositeľov práv za použitie ním

spravovaných diel v rozhodnom období roku 2018 verejným prenosom, teda rovnakým spôsobom
použitia, aký neoprávnene uskutočňoval žalovaný. Taktiež riadne a dostatočne preukázal rozsah ním
zastupovaných nositeľov práv zo Slovenskej republiky a zo zahraničia a že žalovaný neoprávnene
používal predmety ochrany, ku ktorým vykonáva správu, následkom čoho má nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia.

3.6.1. Vychádzajúc z inštitútu kolektívnej správy a ustálenej judikatúry pre vznik nároku organizácie
kolektívnej správy na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné preukázanie
povinnosti používateľa mať uzatvorenú hromadnú alebo rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, pričom
je postačujúce, keď organizácia kolektívnej správy preukáže aspoň druhovo, akých nositeľov práv
zastupuje a že dochádzalo k produkcii diel autorov zastupovaných danou organizáciou kolektívnej

správy. On v zmysle uvedeného riadne preukázal aktívnu vecnú legitimáciu.
3.6.2. Je tiež notoricky známou skutočnosťou, že súčasťou každého verejného prenosu v roku
2018 nevyhnutne boli a museli byť diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické,
audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia, teda diela, ku
ktorým vykonáva správu. Pri každom televíznom vysielaní dochádza k vysielaniu audiovizuálnych diel,

v ktorých sú nevyhnutným základom tvorivé zložky zastupované ním (najmä réžia, scenár, literárna
predloha, dialógy). Bez týchto zložiek by sa ani nemohlo hovoriť o audiovizuálnom diele, tobôž nie
o jeho televíznom vysielaní a jeho následnom verejnom prenose technickými zariadeniami, ktorý
uskutočňoval žalovaný. Navyše je nesporné, že diela okruhu autorov zastupovaných ním tvoria výraznú
väčšinutvorivejautorsko-právnerelevantnejzložkytelevíznehovysielania,keďidenajmäodielaautorov

audiovizuálnych diel, ktorými sú medzi inými aj režisér a scenárista audiovizuálneho diela, alebo aj
autorov literárnych diel – predlôh, prekladu a úpravy dialógov zahraničných audiovizuálnych diel, autori
výtvarných diel, napr. pri animovaných filmoch a ďalší autori, ktorých výsledkom tvorivej činnosti sú
audiovizuálne diela.
3.7. On v žalobe uviedol, že žalovaný v roku 2018 prevádzkoval svoje ubytovacie zariadenie, ubytovával

v ňom hostí a svojim hosťom umiestnil na izby TV prijímače vybavené príjmom. Týmto sú dané všetky
žalovaným uvádzané prvky verejného prenosu vrátane existencie novej verejnosti. Žalovaný tvrdil, že on
tietoskutočnostinepreukázal,avšakžiadneztýchtojehoskutkovýchtvrdenížalovanýprocesneúčinným
spôsobom v zmysle § 151 CSP nepoprel, a preto tieto skutočnosti nie sú v konaní sporné vrátane
existencie novej verejnosti v ubytovacom zariadení žalovaného. Žalovaný nespochybnil ani žiadnym

procesne účinným spôsobom nepoprel, že v roku 2018 prevádzkoval ubytovacie zariadenie a hostí
ubytovával a verejný prenos vykonával, ale obmedzil svoju obranu iba na tvrdenie, že on nepreukázal
obsadenosť ubytovacieho zariadenia žalovaného v plnom rozsahu počas rozhodného obdobia roku
2018.
3.7.1. V tejto súvislosti poukázal na rozsudky SDEÚ zo 7. decembra 2006 C-306/05 vo veci Sociedad

General de Autores y Editores De Espana (SGAE) c/a Rafael Hoteles SA, z 12. marca 2012 C-162/10
vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited protí Írsku a na uznesenie SDEÚ C-136/09 z 18.
marca 2010 vo veci Organismos Sillogikis Diacheirisis Theatrikon kai Optikoakoustikon Ergon c/a Divani
Akkropolis Anonimi Xenocheaki kai Touristiki Etairai.3.7.2. Pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia je irelevantné preukazovať konkrétnu mieru
obsadenostiubytovaciehozariadenia.Relevantnéjepreukázať,ženalegálneuskutočňovanieverejného
prenosu bola povinnosť zo strany žalovaného mať uzatvorenú rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, že

žalovaný licenčnú zmluvu neuzatvoril a používal predmety ochrany spravované žalobcom neoprávnene,
čo preukázal. Ďalej je relevantné preukázať, aká bola zvyčajná licenčná odmena, teda odmena, za akú
by žalovaný pri legálnom vykonávaní verejného prenosu v rozhodnom období získal predchádzajúci
súhlas nositeľov práv na použitie predmetov ochrany verejným prenosom. On riadne preukázal výšku
zvyčajnej licenčnej odmeny, a teda jeho nárok bol riadne preukázaný do dôvodu i do výšky (viď

rozsudok SDEÚ C-367/2015 z 27. januára 2017 vo veci Stowarzyszenie „Oławska Telewizja Kablowa“
proti Stowarzyszenie Filmowców Polskich).
3.7.3. Pre posúdenie jeho nároku je potrebné skúmať zvyčajnú odmenu, za akú v rozhodnom období
skutočne boli poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. Zo
zmlúv, ktoré predložil, vyplýva výška zvyčajnej licenčnej odmeny, pričom je nesporné, že obsadenosť
ubytovacieho zariadenia nebolo kritérium, ktoré bolo vo zvyčajnej licenčnej odmene zohľadňované, a

teda obsadenosť ubytovacieho zariadenia nebolo v rozhodnom období zvyčajné pri určovaní výšky
licenčnej odmeny zohľadňovať. Pretože žalovaný má povinnosť mu vydať bezdôvodné obohatenie
najmenej vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny, má povinnosť zaplatiť mu minimálne takú sumu, akú by
bol povinný zaplatiť, keby verejný prenos uskutočňoval legálne, a teda bez ohľadu na konkrétnu mieru
obsadenosti ubytovacieho zariadenia.

3.7.4. Podotkol, že podstatou licencie je právo používať predmety ochrany a nie povinnosť používať
predmety ochrany. Licenčná odmena je odmena za získanie práva používať predmety ochrany a nie za
reálne používanie predmetov ochrany. Podľa § 69 ods. 6 AZ ak nadobúdateľ licenciu nevyužije vôbec
alebo licenciu nevyužije sčasti nemá právo na vrátenie dohodnutej odmeny alebo jej časti, ak nie je
dohodnuté inak.

3.7.5. Pokiaľ sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny, za
akú v danom čase za dané použitie predmetov ochrany získavali licenciu iní používatelia, svoj nárok
riadne podľa Autorského zákona preukázal.
3.7.6. Ďalej podotkol, že žalovaný nálezom Ústavného súdu Českej republiky z 29. mája 2019 sp. zn.
III. ÚS 3102/16 nezohľadňuje skutkové okolnosti, za ktorých bol vydaný nález.

3.8. On riadne preukázal, že jeho licenčné odmeny sú zvyčajné a akceptované trhom používateľov
predmetov ochrany. Tvrdenia žalovaného o nepreukázaní výšky zvyčajnej licenčnej odmeny sú len
účelovou obranou žalovaného, ktorá nie je preukázaná žiadnym dôkazom. Súd prvej inštancie teda
postupoval správne, keď ustálil, že svoj nárok čo do výšky riadne preukázal.
3.9. Pokiaľ žalovaný poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn.

6Co/110/2022,ideibaozrušovacieuznesenie,ktoréhoprávneúvahysúojedineléanerešpektujúprávne
názory najvyššieho súdu vyslovené vo viacerých rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných sporoch
(viď rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. novembra 2023 sp. zn. 15Co/21/2023, rozsudok
Krajského súdu v Košiciach zo 6. decembra 2023 sp. zn. 9Co/136/2022, rozsudok Krajského súdu
v Trenčíne z 31. januára 2024 sp. zn. 19Co/154/2019 atď).

3.9.1. Pokiaľ žalovaný odkázal na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 116/2023 a uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 1Cdo/67/2023, uvedené rozhodnutia sú iba zrušujúcimi rozhodnutiami, ktoré boli vydané
výlučne z dôvodu nedostatočného odôvodnenia zrušovaných rozhodnutí, pričom však tieto rozhodnutia
neobsahujú vo veci samej žiaden konkrétny právny ani skutkový záver, ktorý by bol akokoľvek použiteľný
v tomto konaní.

3.9.2. Ďalej poukázal na rozhodovaciu prax všeobecných súdov v skutkovo a právne obdobných
sporoch (napr. rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/232/2017, 3Cob/233/2017,
15Co/151/2017, 16Co/15/2019, 7Co/53/2017, 15Co/155/2017, 10Co/177/2017, 10Co/72/2019,
4Cob/112/2023, Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/130/2018, Krajského súdu v Nitre sp. zn.
26Cb/40/2018, 15Cob/9/2019, 15Cob/32/2019, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4Co/103/2017,

19Co/84/2018, 17Co/147/2018, 16Cob/56/2019, 19Co/154/2019, Krajského súdu v Žiline sp. zn.
9Co/64/2018, 9Co/95/2018, 10Co/6/2018, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41Cob/131/2017,
16Co/168/2017, 12Co/339/2017, 16Co/56/2018, 41Co/83/2018, 11Co/47/2018, 11Co/73/2018,
41Cob/225/2017, 15Co/113/2018, 14Co/74/2019, 12Co/18/2019, 14Co/1/2020, 16Co/84/2019,
12Co/92/2019, 15Co/21/2023, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Cob/58/2017, 25Co/80/2017,

5Co/137/2018, 15Co/12/2019 a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 15Co/113/2018, 3Co/170/2018,
6Co/266/2018, 11Co/381/2018, 5Co/105/2019, 11Co/246/2019, 9Co/27/2019, 2Co/101/2019,
2Co/178/2019, 5Co/217/2019, 1Co/186/2019, 2Co/187/2019, 9Co/373/2019, 9Co/136/2022).3.10. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal
mu náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému.

4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací podľa § 34 CSP, vec preskúmal v medziach
daných ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP
a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

5.Podľa§387ods.1,2CSPodvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštanciepotvrdí,akjevovýrokuvecne

správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na

základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý
proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo
okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich

náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

7. Súd prvej inštancie je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok súdu prvej inštancie je presvedčivý, premisy
zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací

súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku súdu prvej inštancie je dostatočne
vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.
7.1. Súd prvej inštancie svoje závery primerane vysvetlil, pričom dal odpoveď na podstatné otázky
a námietky strán konania. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani aplikácia
príslušných ustanovení zákonov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že

sa žalovaný s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí prvoinštančného súdu nestotožňuje, ešte neznamená,
že ním prijaté závery sú nesprávne. Podľa názoru odvolacieho súd prvej inštancie zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vo veci samej vyhovel. Rozsudok súdu prvej inštancie tak
nie je postihnutý vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného odôvodnenia.
7.1.1. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nezasiahol do práv strán

sporunaspravodlivýproces,zktoréhopreprocesnústranunevyplývaprávonato,abysavšeobecnýsúd
stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom
všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I.

ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
7.1.2. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
a jeho rozhodnutie považuje za správne.
7.1.3. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité
najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalovaného v odvolaní.

8. K odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza, že pod pojmom vecná legitimácia je
potrebné rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého je strana sporu subjektom práva,
o ktoré v súdnom konaní ide. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že niekto, kto o sebe tvrdí, že je
nositeľom hmotno-právneho oprávnenia, alebo o ktorom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej

povinnosti, nie je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (hmotno-právnej povinnosti), o ktoré v konaní
ide, pričom súd ex offo skúma vecnú legitimáciu strán sporu.

9. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
zaoberal dostatočne a svoj správny právny záver riadne odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s tým, že

ustanovenia Autorského zákona a konkrétne ani § 175 ods. 1 písm. a) AZ samotné, či v spojení s § 160
ods. 2 písm. c) AZ nezakladajú povinnosť organizáciám kolektívnej správy práv obligatórne spoločne
zabezpečovať ochranu práv nimi zastupovaných subjektov.9.1. Z § 175 ods. 1 písm. a) AZ vyplýva len povinnosť organizácii kolektívnej správy uzavrieť dohodu
o spoločnej správe v danom odbore kolektívnej správy a § 160 ods. 2 písm. c) AZ upravuje pôsobnosť
valného zhromaždenia organizácie kolektívnej správy, ktorému zveruje schvaľovanie príjmov z výkonu

kolektívnej správy práv.
9.1.1. Z týchto žalovaným namietaných ustanovení žiadnym výkladom nemožno vyvodiť kreovanie
procesného spoločenstva príslušných organizácií kolektívnej správy práv v sporovom konaní (§ 75
a nasl. CSP).
9.2. Odvolací súd je toho názoru, že účelom obligatórnej spoločnej správy podľa § 175 ods. 1 AZ je

len uľahčiť situáciu „prevádzkárňam“ tým, že stačí im uzavrieť príslušnú zmluvu ohľadne používania
predmetov ochrany s jednou organizáciou kolektívnej správy a nie s každou z nich. Z tohto hľadiska
potom odvolací súd nevidí žiaden racionálny argument svedčiaci v prospech toho, že namiesto jednej
organizácie kolektívnej správy by sa mali v súdnom konaní domáhať vydania bezdôvodného obohatenia
ibavšetkyspoločne,čobybolonavyšeopatreniezvlášťnepraktické(vsmerezbytočnéhozvýšeniapočtu
žalujúcich subjektov). Autorský zákon v tomto smere totiž v žiadnom ustanovení nekonštruuje práva

nedeliteľného charakteru, ktorých uplatnenie by bolo viazané na ich spoločné uplatnenie viacerými, či
všetkými organizáciami kolektívnej správy v danom odbore.
9.2.1. Odvolací súd preto uzatvára, že žalobca je nositeľom aktívnej vecnej legitimácie vo vzťahu k ním
uplatnenému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a na podporu svojho záveru poukazuje na
rozhodnutie najvyššieho súdu z 28. februára 2023 sp. zn. 1Cdo/259/2021 týkajúce sa skutkovo a právne

obdobnej veci, v ktorom rozhodnutí najvyšší súd dospel k záveru, že: „Povaha nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia súvisiaca s právom individuálnych autorov na poskytnutie odmeny, ktorá
nebola v zmysle zákona uhradená, nijako nezakladá existenciu núteného procesného spoločenstva.
Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vyplývajúci z autorského zákona nezakladá žiadne
také hmotnoprávne postavenie autorov, či organizácií kolektívnych správ zastupujúcich autorov vo

vzájomnom pomere medzi autormi alebo medzi organizáciami kolektívnej správy, ktoré by zakladali
nemožnosť samostatného uplatňovania nárokov. Zo svojej povahy ide o nárok deliteľný, a pokiaľ nie je
preukázaný opak, správu majetkového práva autorov vykonáva organizácia kolektívnej správy príslušná
podľadruhuchránenéhoautorskéhopráva,ktorájeoprávnenátentonároksamostatnevymáhať.Právna
úprava dohody o spoločnej správe v zmysle § 175 autorského zákona neobmedzuje žalobcu ako

organizáciu kolektívnej správy v tom, aby popri existencii spoločnej dohody, vykonával aj kolektívnu
správu samostatne vo vlastnom mene. Existencia dohody o spoločnej správe má uľahčiť vyjednávaciu
pozíciu subjektov povinných z ochrany autorských práv, nezakladá však pre oprávnené osoby nútené
spoločenstvo pri uplatňovaní nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia za porušenie autorských
práv.“

10. Žalovaný tiež namietal, že v konaní nebolo riadne preukázané vykonanie verejného prenosu z
hľadiska obsadenosti ubytovacieho zariadenia, pretože podľa neho, ak niet na izbe ubytovaných hostí,
nemôže na izbe dochádzať k verejnému prenosu.
10.1. Odvolací súd uvádza, že verejný prenos diela je definovaný v § 27 ods. 1 a 2 AZ ako verejné

šírenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu
vnímať osoby na miestach, kde by ho bez tohto prenosu vnímať nemohli; vysielanie diela, retransmisia
diela a sprístupňovanie diela verejnosti je verejným prenosom diela.
10.2. Vo vzťahu k verejnému prenosu diela SDEÚ už vo veci C-306/05 konštatoval, že „z článku 3 ods.
1 smernice 2001/29 a z článku 8 zmluvy WIPO o autorských právach vyplýva, že na účely verejného

prenosu stačí, aby sa dielo sprístupnilo verejnosti tak, aby osoby, ktoré ju tvoria, mali k nemu prístup.
Preto nie je v tomto ohľade rozhodujúce na rozdiel od tvrdenia spoločnosti Rafael a Írska, že klienti,
ktorí si televízny prijímač nezapli, nemali v skutočnosti k dielam prístup.“ a aj v nadväznosti na to potom
na jednu z položených prejudiciálnych otázok odpovedal, že „Hoci samotné zabezpečenie fyzických
zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady

2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich
právvinformačnejspoločnosti,poskytovaniesignáluhotelovýmzariadenímprostredníctvomtelevíznych
prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej
techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice.“
10.2.1. Ako správne poukázal súd prvej inštancie, v rozhodnutí vo veci C-136/09 SDEÚ uviedol, že

„Prevádzkovateľ hotela tým, že umiestni do izieb svojho zariadenia televízory a napojí ich na centrálnu
anténu, uskutočňuje na základe tejto samotnej skutočnosti verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov
autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti.“.10.2.2. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie SDEÚ vo veci C-162/10, podľa ktorého
„Prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne a/alebo
rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša vysielaný signál, je "používateľom", ktorý uskutočňuje "verejný

prenos" vysielaného zvukového záznamu v zmysle článku 8 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach
súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva.“
10.3. Podľa odvolacieho súdu je z uvedeného zrejmé, že znaky verejného prenosu spĺňa už samotná
objektívna možnosť verejného prenosu umiestnením zvukovo-obrazového zariadenia v ubytovacom

zariadení a nie je rozhodujúce, či takto šírené diela skutočne aj vnímala určitá konkrétna osoba, ale
rozhodujúce je, že ich mohla vnímať.
10.3.1. Nie je preto podstatná ani obsadenosť ubytovacieho zariadenia, ako to namietal žalovaný,
a teda ani okolnosť, či prevádzkovateľom ubytovania realizovaný verejný prenos diela aj skutočne
niekto z ubytovaných hostí využil (t. j. či si prijímač zapol alebo nie a čo konkrétne sledoval).
V zmysle uvedených rozhodnutí SDEÚ je totiž tzv. nová verejnosť chápaná nie ako konkrétni v izbách

ubytovaní hostia, ale v predmetnom prípade ako potenciálne osoby, ku ktorým sa v dôsledku činnosti
prevádzkovateľa môžu vysielané diela dostať.
10.3.2. SDEÚ to v už spomínanom rozhodnutí C-306/05 vysvetlil nasledovne: „41. Ako to totiž vysvetľuje
sprievodca Bernského dohovoru - výkladový dokument vypracovaný WIPO, ktorý nie je právne záväzný,
avšak prispieva k výkladu uvedeného dohovoru - tým, že autor udelí súhlas na vysielanie svojho diela

rozhlasom alebo televíziou, zohľadňuje iba priamych užívateľov, to znamená držiteľov prijímačov, ktorí
jednotlivo alebo v súkromnom a rodinnom kruhu prijímajú jednotlivé programy. Podľa tohto sprievodcu
akonáhle tento druh prenosu prijíma širší okruh poslucháčov, a niekedy aj na účely dosiahnutia zisku,
teda počúvanie alebo sledovanie diela môže využívať nová časť verejnosti, ktorá prijíma program
prostredníctvom reproduktorov alebo podobných zariadení, nejde už o príjem samotného programu, ale

o samostatný akt, ktorý predstavuje prenos vysielaného diela novej verejnosti. Ako uvádza spomínaný
sprievodca, tento verejný príjem podnecuje využitie výlučného práva autora udeliť súhlas s týmto
príjmom. 42. Klienti hotelového zariadenia pritom predstavujú takúto novú verejnosť. Rozširovanie diela
vysielaného rozhlasom alebo televíziou týmto klientom prostredníctvom televíznych prijímačov totiž
nepredstavuje iba technický prostriedok smerujúci k zabezpečeniu alebo zlepšeniu príjmu pôvodného

programu v oblasti pokrytia signálom. Naopak, hotelové zariadenie je subjektom, ktorý s vedomím
dôsledkov svojho konania sprostredkúva svojim klientom prístup k chránenému dielu. Ak by totiž toto
sprostredkovanie neexistovalo, klienti by v zásade nemohli mať úžitok z vysielaného diela napriek tomu,
že by sa nachádzali vo vnútri uvedenej oblasti.“
10.3.3. Otázka obsadenosti žalovaným prevádzkovaného ubytovacieho zariadenia tak nemala právny

význam nielen vo vzťahu k naplneniu podmienok verejného prenosu, ale ani vo vzťahu k posúdeniu
výšky žalovaného bezdôvodného obohatenia.
10.3.4. Vyťaženosť ubytovacieho zariadenia ako kritérium určenia výšky odmien v sadzobníku bolo
relevantné podľa právnej úpravy § 169 ods. 2 AZ účinnej až od januára 2019 (t. j. nie v žalovanom
období), pričom podstatou licenčnej odmeny (licencie) je oprávnenie a nie povinnosť používať predmet

ochrany, a teda nejde o odmenu za skutočné použitie predmetov ochrany, ale o odmenu za možnosť
ich používania.

11. Odvolací súd v tomto smere zdôrazňuje, že licencia sa poskytuje ako oprávnenie používať predmety
ochrany do budúcnosti, čo znamená, že nie je možné vopred presne určiť obsadenosť ubytovacieho

zariadenia. Preto pri bezdôvodnom obohatení, ktorého výška sa určuje podľa § 458a v spojení s § 442a
ods. 2 OZ v závislosti od zvyčajnej licenčnej odmeny, nemožno prihliadať na obsadenosť ubytovacieho
zariadenia. Súd prvej inštancie preto správne v otázke výšky prisúdeného bezdôvodného obohatenia
vychádzal z uzavretých licenčných zmlúv s inými používateľmi v roku 2018, ktorých podkladom bol
sadzobník žalobcu.

12. S uvedeným súvisí aj žalovaného odvolacia námietka, podľa ktorej súd prvej inštancie nezobral do
úvahy právoplatné rozhodnutie PMÚ SR o tom, že v rokoch 2015 až 2019 žalobca zneužil dominantné
postavenie uplatňovaním neprimeraných cien.
12.1.Odvolacísúd(zhodnesosúdomprvejinštancie)uvádza,ževýsledoksprávnehokonaniavedeného

proti žalobcovi PMÚ SR nemal relevanciu pre toto konanie.
12.1.1. Najvyšší súd sa totiž otázkou vplyvu predmetného správneho konania na súdne konanie
o vydanie bezdôvodného obohatenia zaoberal (ešte v štádiu, kedy správne konanie pred PMÚ SR
prebiehalo) v právne a skutkovo obdobných veciach tunajšieho odvolacieho súdu sp. zn. 12Co/62/2019a sp. zn. 12Co/177/2019, kedy tak v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/187/2021, ako aj v rozhodnutí sp. zn.
1Cdo/259/2021 najvyšší súd dospel k záveru, že „Licenčné odmeny, tak ako vyplývajú v relevantnom
období z predložených licenčných zmlúv, sú zvyčajnými odmenami, nakoľko za zvyčajné licenčné

odmeny možno považovať len také licenčné odmeny, za aké boli v relevantnom období skutočne
udeľované licencie používateľom predmetov ochrany. Nakoľko Protimonopolný úrad SR nie je cenovým
orgánom, ktorý určí aké licenčné odmeny sú primerané alebo zvyčajné, výsledkom konania pred
Protimonopolným úradom SR bude len rozhodnutie o tom, či sa žalobca dopustil správneho deliktu, ergo
výsledok správneho konania nemá žiadnu relevanciu pre toto súdne konanie.“

12.1.2. Najvyšší súd i v uznesení z 20. júla 2022 sp. zn. 4Cdo/187/2021 uviedol: „13.1. K tomu
dovolacísúduvádza,žezačatiesprávnehokonaniapredProtimonopolnýmúradomSlovenskejrepubliky
automaticky neznamená, že tvrdenia žalovaného sú dôvodné, ani že žalobca zneužil dominantné
postavenie a dopustil sa správneho deliktu, nakoľko samotné začatie správneho konania nemôže
tieto skutočnosti prejudikovať. Výsledkom konania môže byť buď zastavenie správneho konania pred
Protimonopolným úradom Slovenskej republiky potom ako žalobca riadne objasní dôvodnosť výšky

licenčných odmien žalobcu alebo rozhodnutie o tom, že sa žalobca dopustil správneho deliktu, a v takom
prípade Protimonopolný úrad Slovenskej republiky rozhodne o uložení prípadnej pokuty žalovanému.
Licenčné odmeny, tak ako vyplývajú v relevantnom období z predložených licenčných zmlúv, sú
zvyčajnými odmenami, nakoľko za zvyčajné licenčné odmeny možno považovať len také licenčné
odmeny, za aké boli v relevantnom období skutočne udeľované licencie používateľom predmetov

ochrany. Nakoľko Protimonopolný úrad nie je cenovým orgánom, ktorý určí aké licenčné odmeny sú
primerané alebo zvyčajné, výsledkom konania pred Protimonopolným úradom Slovenskej republiky
bude len rozhodnutie o tom, či sa žalobca dopustil správneho deliktu, ergo výsledok správneho konania
nemá žiadnu relevanciu pre toto súdne konanie.
12.1.3. Na uvedenom základe možno konštatovať, že neprerušením konania do rozhodnutia vo veci

možného zneužívania dominantného postavenia podľa § 8 zákona o ochrane hospodárskej súťaže,
sa odvolací súd s predmetnou kľúčovou otázkou tvoriacou jeden zo základov pre jeho rozhodnutie
nevysporiadal arbitrárne. Dovolací súd zdôrazňuje, že predmetom súdneho konania bolo vydanie
bezdôvodného obohatenia, na ktoré vznikol žalobcovi nárok v dôsledku vedomého a úmyselného
protiprávneho konania žalovaného, ktorý neoprávnene používal predmety ochrany v správe žalobcu.

Prípadný výsledok správneho konania pred Protimonopolným úradom Slovenskej republiky nemôže
mať žiadnu relevanciu pre predmetné súdne konanie. Rozhodnutie súdu v prejednávanej veci nezávisí
od otázky, ktorá by na základe podnetu žalovaného bola predmetom konania na Protimonopolnom
úrade Slovenskej republiky, a to či zo strany žalobcu došlo k zneužívaniu dominantného postavenia
podnikateľa pri vydaní jeho sadzobníka. Pre posúdenie dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku je

rozhodujúce zistenie výšky obvyklej licenčnej odmeny, t.j. odmeny za akú v rozhodnom období boli
poskytované licencie iným používateľom a preto pokiaľ licenčná odmena vo výške podľa sadzobníka
žalobcu bola dohodnutá s inými používateľmi pri uzatváraní hromadných licenčných zmlúv, na ktoré
žalobca poukazuje, možno túto výšku považovať za odmenu obvyklú, výška ktorej je pre rozhodnutie
vo veci rozhodujúca.“

12.2. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný z rozhodnutia PMÚ SR vo väzbe na § 193 CSP
nesprávne vyvodzoval potrebu korekcie výšky bezdôvodného obohatenia, resp. jeho úplné nepriznanie
žalobcovi cez aplikáciu § 3 ods. 1 OZ. Odvolací súd okrem toho konštatuje, že rozhodnutie PMÚ SR
z 23. februára 2022 má primárne verejnoprávny význam, lebo jeho podstatou je postih žalobcu za
spáchaný správny delikt a až sekundárne možno tomuto rozhodnutiu pripísať dôsledky týkajúce sa

súkromnoprávnych vzťahov, a aj to podľa odvolacieho súdu prípadne len do budúcnosti, pričom v tomto
kontexte treba chápať aj § 5 ods. 1 zákona č. 187/2021 Z. z., podľa ktorého je zneužívanie dominantného
postavenia na relevantnom trhu zakázané.
12.2.1. Dôsledkom uvedeného rozhodnutia v súkromnoprávnej rovine totiž nie je žiadna priama zmena,
resp. zníženie výšky v minulosti (t. j. i v roku 2018) platených licenčných odmien, lebo ich výška sa

zobjektívnehohľadiskanijaknezmenila.Topodľaodvolaciehosúduznamená,žeibasamotnáexistencia
predmetného rozhodnutia PMÚ SR nebola spôsobilá zmeniť záver, podľa ktorého bolo treba určiť výšku
bezdôvodného obohatenia podľa licenčných zmlúv uzavretých s inými používateľmi v roku 2018.

13. Záverom odvolací súd uvádza, že nebolo dôvodným ani tvrdenie žalovaného, že súd prvej inštancie

neposúdil vec cez prizmu dobrých mravov, keď v odseku 39. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie
poukázal na konanie žalovaného a v týchto okolnostiach práve aj odvolací súd vidí také správanie sa
žalovaného rozporné so zákonom, v dôsledku ktorého neprichádzalo do úvahy aplikovať vo vzťahu
k uplatnenému nároku § 3 ods. 1 OZ a tento žalobcovi nepriznať. Žalovaný totiž vedel, že na použitiepredmetov ochrany v rámci verejného prenosu vo svojom ubytovacom zariadení potrebuje oprávnenie
(licenciu), avšak predmety ochrany napriek tomu následne vedome používal od 1. januára 2018 do 22.
apríla 2018 neoprávnene.

13.1. Ani odvolací súd preto nevidel dôvod na to, aby právo na vydanie bezdôvodného obohatenia
žalobcovi sčasti, resp. úplne nepriznal podľa § 3 ods. 1 OZ ako výkon práva nesúladného s dobrými
mravmi.

14. Pokiaľ žalovaný poukázal v odvolaní na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 116/2023 a uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/67/2023, ide o zrušujúce rozhodnutia, ktoré boli vydané výlučne z dôvodu
nedostatočného odôvodnenia zrušovaných rozhodnutí.

15. Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru o neopodstatnenosti žalovaným podaného
odvolania, a preto rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP) vrátane závislého výroku
o trovách konania (II. výrok), pretože súd prvej inštancie náležite aplikoval zásadu úspechu v spore

podľa § 255 ods. 1 CSP.

16. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z §
396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“

16.1. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania aplikoval zásadu
zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z § 255 ods. 1 CSP.
16.2. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
16.3. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho
konania proti žalovanému v rozsahu 100%. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa §

262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.

Podľa ustanovenia § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo
podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné,

d) nemá náležitosti podľa § 428, e) neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f) nie je odôvodnené
prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným
v § 431 až 435.

Odvolací súd poučuje strany v zmysle ustanovenia § 160 CSP o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej

pomoci so žiadosťou a o možnosti požiadať Centrum právnej pomoci o predbežné poskytnutie právnej
pomoci v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytnutí právnej pomoci osobám v materiálnej
núdzi a o zmene a doplnení ďalších zákonov.