Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, August 27, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/180/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123224993
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6123224993.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s. r. o., Bratislava, Prievozská
2, IČO: 35 724 803, zast. Remedium Legal, s. r. o., Bratislava, Prievozská 2, IČO: 53 255 739, proti
žalovanému L. M., narodenému J., U., o zaplatenie 11.706,15 eur s prísl., vedenom na Okresnom súde
Žilina pod sp. zn. 16Csp/14/2023, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 27. júna
2024 sp. zn. 8CoCsp/15/2024, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 10. januára 2024
č. k. 16Csp/14/2023-168 výrokom I. žalobu zamietol; výrokom II. žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

1.1. V odôvodnení konštatoval, že žalobca sa žalobným návrhom domáhal voči žalovanému zaplatenia
istiny 11.706,15 eur, úroku z úveru 3.587,48 eur, splatného úroku z omeškania 16,72 eur a úroku z
omeškania 5 % ročne zo sumy 11.605,75 eur od 14. augusta 2021do zaplatenia na základe zmluvy o
úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu I. a žalovaným dňa 26. januára
2018. Na základe uvedenej zmluvy sa právny predchodca žalobcu zaviazal poskytnúť žalovanému
peňažné prostriedky a žalovaný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Žalovaný splátky úveru v stanovených termínoch neplatil, čím porušil svoju povinnosť podľa zmluvy.
Nakoľko žalovaný sa dostal do omeškania so splácaním úveru po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, pričom
bol súčasne upozornený v lehote nie kratšej ako 15 dní na možnosť uplatnenia práva na vyhlásenie
splatnosti úveru, právny predchodca žalobcu k 13. augustu 2021 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru.
Zmluvou o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 14. decembra 2021 medzi postupcom F. a žalobcom
postúpil postupca pohľadávku voči žalovanému, vyplývajúcu z vyššie uvedenej úverovej zmluvy, na

žalobcu.
1.2. Citujúc ustanovenie § 1 ods. 2 prvé dve vety zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon č. 129/2010 Z. z.“) účinného v čase podpísania zmluvy, § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v
znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky, § 52 ods. 1, 3, 4 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.
účinného v čase podpísania zmluvy (ďalej aj „OZ“) súd žalobu žalobcu zamietol pre nedostatok aktívnej

vecnej legitimácie žalobcu.
1.3. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že právny predchodca žalobcu uzatvoril
so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia
zákona č. 129/2010 Z. z. Žalobca predmetnú pohľadávku nadobudol na základe zmluvy o postúpení
pohľadávok uzavretej dňa 14. decembra 2021. Zo zmluvy o splátkovom úvere vyplýva, že konečný
termín splatnosti pohľadávky je 20. februára 2026. Právny predchodca žalobcu postúpil pohľadávku,

ktorá je predmetom konania na žalobcu pred konečným termínom jej splatnosti, dôvodiac, že došlo k
zosplatneniu pohľadávky v zmysle § 53 ods. 9, v spojení s § 565 OZ.1.4. Skúmajúcsplneniepodmienkyzosplatneniaúveruvzmysleuvedenýchustanovenísúdkonštatoval,
že z oznámenia právneho predchodcu žalobcu z 12. júla 2021, že žalovaný je v omeškaní, a ani z
oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo 14. augusta 2021, nie je možné určiť, s ktorou

konkrétnou splátkou je žalovaný v omeškaní o viac ako tri mesiace. Ide tak o neurčitý právny úkon, ktorý
je v zmysle § 37 ods. 1 OZ neplatným právnym úkonom. Súd zároveň nemal preukázané, že právny
predchodca žalobcu žalovanému oznámenie o omeškaní so splácaním pohľadávky banky o viac ako 3
mesiace zaslal a žalovaný mal možnosť oboznámiť sa s tým, že ak si svoju podlžnosť nesplní, môže
banka vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru.

1.5. Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že zo strany právneho predchodcu žalobcu nedošlo
k zákonnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, z ktorého dôvodu nebola pohľadávka, ktorú
nadobudol žalobca od svojho právneho predchodcu, postupiteľná. Pre rozpor so zákonom v zmysle §
39 OZ preto nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky, uplatnenej v konaní, na žalobcu. Z dôvodu
neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky žalobca nenadobudol predmetnú pohľadávku, preto nie je
aktívne vecne legitimovaný v spore.

1.6. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku
zák. č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), avšak žalovanému, ktorému by
inak prináležal nárok na náhradu trov konania, ich náhradu nepriznal, nakoľko žalovanému v súvislosti
s týmto konaním žiadne trovy nevznikli.
2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom

z 27. júna 2024 č. k. 8CoCsp/15/2024-222 rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil a žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
2.1. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu z dôvodu, že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky z pôvodného veriteľa F., na žalobcu.
Ako správne konštatoval súd prvej inštancie, jednou z podmienok pre platné postúpenie pohľadávky

vyplývajúcej zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere veriteľom, ktorý je bankou, v zmysle § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z. z., ako aj § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. je, že ide o splatnú pohľadávku. Podmienky
zosplatnenia pohľadávky v spotrebiteľskom vzťahu vyplývajú z ustanovenia § 53 ods. 9 a § 565 OZ.
2.2. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že pohľadávka právneho
predchodcu žalobcu voči žalovanému v čase jej postúpenia na žalobcu nebola splatná pre neurčitosť

právneho úkonu - výzvy v zmysle § 53 ods. 9 OZ a oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru zo 14. augusta 2021. Odvolací súd sa v celom rozsahu so záverom súdu prvej inštancie ohľadne
náležitostí výzvy z 12. júla 2021 stotožnil.
2.3. Odvolací súd nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že ustálenie splátky, pre ktorú malo dôjsť k
zosplatneniu úveru, je len otázkou právnou. Nie je úlohou súdu, v prípade nekonkrétnej notifikácie v

zmysle § 53 ods. 9 OZ, „dotvárať“ skutkový stav tak, aby tento zodpovedal hypotéze príslušnej právnej
normy, a na základe ktorého by bol žalobca v spore úspešný. Je potrebné si uvedomiť, že v prípade
výzvypodľa§53ods.9OZsanejednáibaoformálnupodmienku,aleonotifikačnúpovinnosťdodávateľa
voči spotrebiteľovi, ktorá má umožniť spotrebiteľovi „dozvedieť sa“ o hroziacom následku spočívajúcom
vo vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, a tento následok odvrátiť. Práve uvedenie konkrétnej splátky

je tou rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá musí byť spotrebiteľovi určito vyjadrená, nakoľko uvedenie
„iba“ výšky (celého) dlhu, s ktorým je spotrebiteľ v omeškaní, vykazuje podstatnú mieru abstrakcie a
spotrebiteľ z takto vyjadreného údaja nemôže bez ďalšieho určiť, ktorá splátka môže v budúcnosti založiť
dôvodnosť predčasného zosplatnenia, resp. ktorú splátku považuje dodávateľ za splátku rozhodnú (a
teda úhradou ktorej, nie celého dlhu, môže zvrátiť hrozbu zosplatnenia úveru). Z uvedeného potom

v konečnom dôsledku nie je objektívne vopred možné určiť, kedy si dodávateľ uplatní (resp. môže
uplatniť) svoje právo pristúpiť k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Navyše je potrebné poukázať
na to, že veriteľ v spotrebiteľských sporoch môže právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru,
založené omeškaním s úhradou splátky (s ktorou je v omeškaní aspoň tri mesiace), uplatniť výlučne do
splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky (t. j. v poradí prvej splátky, ktorá sa stala splatnou po uplynutí

troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, zakladajúcej právo zosplatnenia), inak právo na
zosplatnenie na základe splátky, ktorá zakladá právo na zosplatnenie, zanikne. Aj z uvedeného možno
potom vyvodiť, že z výzvy podľa ustanovenia § 53 ods. 9 OZ musí byť zrejmé označenie konkrétnej
splátky zakladajúcej právo veriteľa na (hroziace) vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru, nakoľko v
opačnom prípade nemôže objektívne zakladať vedomosť dlžníka o dôvodnosti zosplatnenia a reálnej

možnosti odvrátenia tohto (hroziaceho) následku. Len takýto výklad je spôsobilý korešpondovať s vyššie
uvedeným zmyslom účelu ustanovenia § 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ.
2.4. Pokiaľ žalobca v priebehu odvolacieho konania poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/123/2022, odvolací súd primárne poukázal na to, že v predmetnomuznesení sa dovolací súd (iba okrajovo) vyjadruje k otázke náležitostí mimoriadneho/predčasného
zosplatnenia úveru v tom zmysle, či predmetný úkon má obsahovať vymedzenie/určenie splátky
zakladajúcej právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru ako (esenciálnej) náležitosti tohto

právneho úkonu. Zo záveru dovolacieho súdu, že „... žiadnu takúto povinnosť (uviesť v zosplatnení
konkrétnu splátku) zákon veriteľovi neukladá ...“, možno vyvodiť, že najvyšší súd sa v dotknutom
rozhodnutí vyjadril výlučne k otázke platnosti tohto právneho úkonu v kontexte ustanovenia § 39 OZ.
Navyše vyslovený záver sa týka výlučne posúdenia náležitostí právneho úkonu vyhlásenia predčasnej
splatnosti úveru (netýka sa výzvy podľa § 53 ods. 9 OZ). V kontexte uvedeného odvolací súd poukazuje

na to, že súd prvej inštancie uskutočnil prieskum predmetného právneho úkonu podľa § 37 OZ a dospel
k záveru o neurčitosti výzvy podľa § 53 ods. 9 OZ, ako aj oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru v zmysle § 565 OZ.
2.5. Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa záveru súdu prvej inštancie o nepredložení dôkazu
preukazujúceho, že výzva z 12. júla 2021 bola žalovanému skutočne zaslaná, v ktorej súvislosti žalobca
poukázal na ním predložené dôkazy v konaní pred súdom prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že i

keď je pravda, že súd prvej inštancie sa s uvedenými dôkazmi v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
žiadnym spôsobom nevysporiadal, uvedené nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia,
keď dôvodom neplatnosti zosplatnenia úveru je už samotná neurčitosť výzvy podľa § 53 ods. 9 OZ, na
ktorú skutočnosť nemá vplyv, či uvedená výzva bola alebo nebola žalovanému doručená.
2.6. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262

ods. 1, § 255 ods. 1 CSP.
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie podľa § 420 písm. f)
CSP a § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.
3.1. Dovolateľ namietal, že rozhodnutím sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu - a to výkladu ustanovenia § 53 ods. 9 OZ v spojení s ustanovením § 565 OZ v

otázke, či je veriteľ povinný za dodržania podmienok uvedených v ustanovení § 53 ods. 9 OZ a §
565 OZ súčasne vo výzve podľa § 53 ods. 9 OZ a v podaní, ktorým uplatňuje právo podľa § 565 OZ
uvádzať, pre ktorú konkrétnu splátku chce pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pohľadávky, t.
j. či je skutkové vymedzenie splátky, pre nesplnenie ktorej má prísť k uplatneniu práva podľa § 565
OZ v spojení s ustanovením § 53 ods. 9 OZ náležitosťou takýchto právnych úkonov, ktorej prípadné

neuvedeniebyspôsobovaloneplatnosťtakýchtoprávnychúkonov.Pričomzopatrnosti,akbysadovolací
súd nestotožnil s argumentáciou žalobcu ohľadom prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421 ods.
1 písm. a) CSP, podané dovolanie v rámci opatrnosti a právnej istoty podáva aj podľa ustanovenia § 421
ods. 1 písm. b) CSP a v tejto súvislosti žalobca poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola

vyriešená - je veriteľ povinný za dodržania podmienok uvedených v ustanovení § 53 ods. 9 OZ a §
565 OZ súčasne vo výzve podľa § 53 ods. 9 OZ a v podaní, ktorým uplatňuje právo podľa § 565 OZ
uvádzať, pre ktorú konkrétnu splátku chce pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pohľadávky, t.
j. či je skutkové vymedzenie splátky, pre nesplnenie ktorej má prísť k uplatneniu práva podľa § 565
OZ v spojení s ustanovením § 53 ods. 9 OZ náležitosťou takýchto právnych úkonov, ktorej prípadné

neuvedenie by spôsobovalo neplatnosť takýchto právnych úkonov pre ich neurčitosť; pri riešení ktorej
sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu - a to právnej otázky, pre
ktorú splátku je veriteľ oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky, ak je dlžníkom spotrebiteľ
v prípade, ak došlo k uplatneniu práva podľa § 565 OZ v spojení s ustanovením § 53 ods. 9 OZ, a to
podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/123/2022.

3.2. Dovolací súd pristupuje k výkladu ustanovenia § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ odlišne od právneho
posúdenia krajského súdu, kedy vo vyššie citovaných uzneseniach uzavrel, že v spotrebiteľských
sporochveriteľmôževyhlásiťmimoriadnusplatnosťúveruprenezaplateniesplátky,ktorámimoriadnemu
zosplatneniu predchádza po dobu troch (3) mesiacov, avšak na účely premlčania podľa ustanovenia §
103 OZ začne plynúť premlčacia doba až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky,

pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh. Zároveň, najvyšší súd vo vyššie citovanom rozhodnutí
sp. zn. 1Cdo/123/2022 odpovedal priamo na túto otázku (či je veriteľ v podaní, ktorým sa právo na
mimoriadne zosplatnenie uplatňuje povinný uvádzať, pre ktorú konkrétnu splátku pristúpil k vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti pohľadávky), a zastal názor, že skutkové vymedzenie splátky, pre nesplnenie
ktorej dochádza k uplatneniu uvedeného práva veriteľom NIE JE náležitosťou takéhoto právneho úkonu.

3.3. Podľa názoru žalobcu krajský súd odôvodnil svoj potvrdzujúci rozsudok aj arbitrárne, do
problematiky vyhlásenia splatnosti v sporoch s prvkom spotrebiteľa vniesol nepredvídateľnosť, čím
došlo k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP.3.4. Pre úplnosť žalobca dopĺňa, že z opatrnosti označil ako dovolací dôvod aj ustanovenie § 421 ods. 1
písm. b) CSP, a to pre prípad, ak by dovolací súd svoje vyššie citované súdne rozhodnutia nepovažoval
za ustálenú rozhodovaciu prax, resp. aj s ohľadom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského

súdu, ktorý pomerne formalisticky konštatoval, že ak by aj akceptoval vyššie citované rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (o ktorom tak mal preukázateľne vedomosť), potom podľa jeho
názoru tieto závery nie sú aplikovateľné na výzvu podľa § 53 ods. 9 OZ, čo síce považuje žalobca
za nesprávne, avšak z opatrnosti preto aplikuje aj tento dovolací dôvod. Je podľa názoru žalobcu
v rozpore so základnými právnymi princípmi, ak by mala byť reťaz ustanovení § 53 ods. 9 OZ v

spojení s ustanovením § 565 OZ vykladaná rôzne (ako to napokon urobil krajský súd), a teda že
pri upozornení na možné vyhlásenie splatnosti je pod sankciou neplatnosti právneho úkonu veriteľ
povinný uviesť konkrétnu omeškanú splátku, ale pri uplatnení práva podľa § 565 OZ v súlade s §
53 ods. 9 OZ by už táto umelo vytvorená náležitosť (aj pod ťarchou argumentácie vyššie citovaného
rozhodnutia NS SR) veriteľovi odpadla. Z celého kontextu napadnutého rozhodnutia, aj prihliadnuc
k tejto skutočnosti, sa rozhodnutie krajského súdu javí žalobcovi ako nespravodlivé a tendenčné - z

ktoréhovyznievaskôrúmyselumelej„ochranyspotrebiteľa“ vrovinezamietnutiažalobyzakaždúcenua
vyhľadávaniadôvodovneplatnostiprávnehoúkonu,nežspravodlivésúdnerozhodnutierešpektujúce(aj)
práva veriteľa, vo vzťahu ku ktorému dlžník neplní povinnosti, na ktorých plnenie sa zmluvne zaviazal.
3.5. Veriteľ nie je povinný (OZ takú podmienku v žiadnom jeho ustanovení neustanovuje) uvádzať
konkrétnu splátku, pre ktorú sa veriteľ chystá, prípadne pre ktorú veriteľ pristúpil k vyhláseniu splatnosti

úveru. Vo veci konajúce súdy však zastali úplne opačný názor, a síce že výzva musí obsahovať
identifikáciu tej splátky, pre ktorú sa veriteľ rozhodol využiť svoje právo na zosplatnenie celého dlhu,
pretože ak taký údaj neobsahuje, tak je neurčitý a nejasný.
3.6. Žalobca má za to, že je zrejmé, že v prípade, ak postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru
podaním zo 14. augusta 2021 - toto svoje právo uplatnil v súlade s ustanovením § 565 OZ a v súlade s

aktuálnou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. 5Cdo/224/2021,
4Cdo/132/2021, 7Cdo/26/2023, 6Cdo/87/2023, 1Cdo/148/2022) pre nezaplatenie splátky splatnej dňa
20. apríla 2021 (t. j. splátky, ktorá vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru predchádzala po dobu troch
mesiacov a pre ktorej nezaplatenie mohol ako jedinej (!) vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru) a zároveň
toto svoje právo uplatnil v súlade s ustanovením § 53 ods. 9 OZ po omeškaní spotrebiteľa (žalovaného)

s platením splátok po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, pričom spotrebiteľ (žalovaný) bol nesporne na toto
oprávnenieveriteľaupozornený(podanímzo14.augusta2021).Žalobcauvádza,žešpecifikáciasplátky,
pre ktorú došlo k zosplatneniu, by bola, prihliadnuc na vyššie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu
navyše nadbytočná - keďže z aktuálnej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu jasne vyplýva, že vždy
môže ísť len o splnenie jednej konkrétnej vymedzenej splátky - a teda veriteľ si nemôže „vybrať“, pre

nesplnenie ktorej splátky toto právo uplatňuje.
3.7. Žalobca preto v tejto súvislosti zastáva právny názor, že podstatnou právnou skutočnosťou v čase
vyhlásenia splatnosti je výlučne to, či veriteľ mal splnené podmienky pre vyhlásenie splatnosti podľa
oboch dotknutých ustanovení § 53 ods. 9 OZ, ako aj § 565 OZ, pričom v tomto konkrétnom prípade
nebolo sporné, že tieto podmienky splnené boli. Takáto povinnosť veriteľa nielen, že zo žiadneho zákona

nevyplýva,alejeajabsurdná,nakoľkožalovanýakospotrebiteľ,ktorýuzatvorilpredmetnúzmluvu,čerpal
poskytnuté finančné prostriedky a svoje záväzky sa zaviazal splácať, objektívne musí mať vedomosť o
tom, koľko a kedy na poskytnutý úver uhradil, a teda, ktorá splátka je tá, s ktorou sa omeškal, prípadne
kedy a koľko mal uhradiť a neuhradil (nakoľko tieto informácie vyplývajú zo samotnej zmluvy). Žalobca
dodáva, že záver, ktorý prezentuje súd ukladá veriteľom povinnosť, ktorú nie je možné zo znenia

ustanovenia § 53 ods. 9 OZ, ako ani z ustanovenia § 565 OZ vyvodiť.
3.8. K tvrdeniu okresného súdu a krajského súdu o neurčitosti a nezrozumiteľnosti podania, výzvy z 12.
júla 2021, resp. podania na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom zo 14. augusta 2021
- a teda ku klasifikácii ako neplatného právneho úkonu v zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 OZ - ohľadom
toho, že obsahom tejto písomnosti má byť špecifikovaná omeškaná splátka, pre ktorú sa rozhodol veriteľ

zosplatniť úver, žalobca poukazuje aj na aktuálnu rozhodovaciu prax vyšších súdnych autorít, pričom
poukázal na rozhodnutia krajských súdov.
3.9. Žalobca zastáva názor, že postupca využil právo podľa § 565 OZ a vyzval žalovaného na
úhradu dlžnej sumy v lehote nie kratšej ako 15 dní v súlade s ustanovením § 53 ods. 9 OZ v
spojitosti s ustanovením § 565 OZ - a z jeho strany nedošlo k porušeniu žiadnej zákonnej povinnosti,

v dôsledku čoho nemožno prijať iný právny záver ako ten, že v súdenom prípade došlo k platnému
vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru a tým aj k platnému postúpeniu pohľadávky, nedošlo k
porušeniu ustanovenia § 525 OZ, k postúpeniu došlo po tom, čo sa stal úver predčasne splatným, ateda nedošlo ani k porušeniu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, a preto je žalobca v konaní
aktívne vecne legitimovaným.
3.9.1. Dovolateľ považuje napadnuté rozhodnutia súdov nižšej inštancie za nekonzistentné s

rozhodovacou praxou ostatných krajských súdov, vrátane rozhodovacej praxe najvyšších súdnych
autorít, a teda aj za nepredvídateľné, čo zakladá aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces na
úkor žalobcu.
3.10. Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súdu zrušil
a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Zároveň v rozhodnutí vyčíslil trovy konania.

4. Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu nevyjadril.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala advokátom zastúpená (§ 429 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP), skúmal, či sú
splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a pričom dospel
k záveru, že dovolanie ako neprípustné treba odmietnuť. Odôvodnenie uvedeného záveru je uvedené

v nasledujúcich bodoch.
6. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne
a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam.
Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (pozri sp. zn. 1Cdo/6/2014,
3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015, 5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie
sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu.

7. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty
strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res
iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a
dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť
už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad

(pozri sp. zn. 3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).
8. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho

súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 CSP (prípustnosť
dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť dovolania pre riešenie právnej otázky).
Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť
dovolania.
9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací

súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím
dôvodom. Rovnako je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442
CSP).
10. Dovolateľ videl porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP v tom, že
rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne, spolu s rozhodnutím okresného súdu je aj nepredvídateľné

a nekonzistentné s rozhodovacou praxou krajských súdov, aj najvyšších súdnych autorít, čo by mohlo
znamenať nedostatočné odôvodnenie (nespreskúmateľnosť) rozhodnutia odvolacieho súdu, a tak
porušenie práva strany sporu na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je imanentnou súčasťou práva
na spravodlivý proces i práva na súdnu ochranu.
11. Pokiaľ dovolateľ namietal arbitrárnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd uvádza, že

predmetnú námietku dovolateľ v dovolaní uviedol bez bližšieho ozrejmenia a ani z obsahu dovolania
nie je možné vyvodiť, v čom konkrétne spočíva dovolateľom namietaná arbitrárnosť rozhodnutia
odvolacieho súdu. Napriek uvedenému po preskúmaní obsahu spisu vrátane rozhodnutia odvolacieho
súdu a súdu prvej inštancie dovolací súd uvádza, že v posudzovanom spore obsah spisu vrátane
rozhodnutia odvolacieho súdu (ktorý v spojení s potvrdzovaným rozsudkom okresného súdu vytvára

organickú/kompletizujúcu jednotu) nedáva podklad pre záver, že by v danej veci išlo o prípad vybočenia
z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 a 3 CSP, a že by odvolací súd svoje rozhodnutie arbitrárne (svojvoľne)
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.12. K dovolateľom uplatnenej námietke nekonzistentnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (aj súdu prvej
inštancie), ktorý sa mal odkloniť od rozhodovacej praxe krajských súdov a najvyšších súdnych autorít, a
tak jeho nepredvídateľnosti, dovolací súd odkazuje na rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej

republiky (ďalej aj „ústavný súd“), podľa ktorej princíp predvídateľnosti rozhodovania a rozhodnutia
znamená, že účastníci právnych vzťahov môžu legitímne očakávať, že štátne orgány budú v skutkovo
a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Iba takýto postup rešpektuje princíp právnej
istoty a jeho dôsledné dodržiavanie sa významne pozitívne prejavuje aj v rámci celkového nazerania
spoločnosti na význam a úlohu práva. Na druhej strane je nutné uviesť, že predvídateľnosť práva

nemožnovnímaťabsolútne.Obdobnúvecjemožnérozhodnúťajinaknežvpredošlýchveciach.Vtakom
prípade je však súd povinný svoje závery riadne, racionálne a ústavne konformne odôvodniť (čl. 2 ods.
3 CSP), a to takým spôsobom, aby predošlé rozhodnutia neboli ignorované, ale práve naopak, aby sa
s nimi súd argumentačne vysporiadal (pozri rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 275/2018).
12.1. Dovolací súd vo väzbe na vyššie uvedené s akcentom na požiadavku predvídateľnosti súdnych
rozhodnutí a z toho vyplývajúcu námietku dovolateľa o nepredvídateľnosti rozhodnutia odvolacieho

súdu (aj súdu prvej inštancie) súvisiacu s možnou vadou jeho nedostatočného odôvodnenia
pripomína štruktúru odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle § 393 ods. 2 a 3 CSP (§ 220
ods. 2 a 3 CSP, štruktúra odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie), v rámci ktorej má odvolací
súd (aj súd prvej inštancie) povinnosť v odôvodnení rozhodnutia uviesť dôvody odklonu od ustálenej
rozhodovacej praxe, ak sa súd od nej odkloní. V danom prípade sa však odvolací súd namietanými

rozhodnutiami súdov nižšej inštancie nebol povinný zaoberať, pretože rozhodnutia krajských súdov
nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu praxe v zmysle § 393 ods. 3 CSP, či § 220 ods. 3 CSP. Koncept
právnej istoty vyjadrený v čl. 2 ods. 2 základných princípov CSP je faktickým potvrdením precedentného
účinku rozhodnutí najvyšších súdnych autorít. V systéme všeobecného súdnictva je touto autoritou
Najvyšší súd SR, nepochybne medzi ne patrí aj Ústavný súd SR, Európsky súd pre ľudské práva

v Štrasburgu, a ak pôjde o aplikáciu úniového práva, tak aj Súdny dvor Európskej únie so sídlom v
Luxemburgu. Právna argumentácia strán môže byť založená aj na publikovaných názoroch právnej
vedy, či na rozhodnutiach súdov, ktoré inštančne nepatria medzi najvyššie súdne autority, avšak na
rozdiel od ustálenej praxe najvyšších súdnych autorít zákon nevyžaduje explicitne, aby sa súd s touto
argumentáciou osobitne vyrovnal (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková

J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, 2. vydanie, 2022, Praha: C. H. BECK, s.
882 a nasl.). Ústavný súd už v minulosti vyslovil, že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich
v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky (nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 300/06-48
zo 4. januára 2007, nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 49/06-37 zo 7. júla 2006). Navyše odvolací

súd reagoval na odvolateľom (teraz dovolateľom) protežované rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
1Cdo/123/2022, vo vzťahu ku ktorému sa vyjadril v bode 20. odôvodnenia svojho rozhodnutia
(viď nižšie bod 21. a 22. tohto rozhodnutia).
12.2. Zhrnúc uvedené v posudzovanom spore dovolací súd môže len konštatovať, že
nekonzistentnosť a nepredvídateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle dovolateľom uvádzanej

námietky vo väzbe na porušenie jeho práva na riadne a dostatočné odôvodnenie v zmysle § 420
písm. f) CSP nezistil. Napokon uvedená námietka odklonu od rozhodovacej praxe najvyšších súdnych
autorít, predstavuje aj námietku nesprávneho právneho posúdenia smerujúca k dovolaciemu dôvodu
podľa § 421 ods. l písm. a) CSP (keď odvolací súd sa pri riešení právnej otázky, od vyriešenia ktorej
záviselo jeho rozhodnutie, odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu), ktorá z hľadiska

zmätočnostnej vady podľa § 420 písm. f) CSP nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne
posúdenie sporu túto vadu zmätočnosti nezakladá (porovnaj judikáty R 54/2012 a R 24/2017), tento
právny záver považuje i ústavný súd za akceptovateľný (I. ÚS 61/2019). Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý potvrdil
rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne, nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (I. ÚS 188/06).
13. So zreteľom na uvedené dovolací súd uzavrel, že také pochybenia súdov, ktoré by znemožnili
žalobcovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP spočívajúcom v arbitrárnosti, nepredvídateľnosti a
nekonzistentnosti s rozhodovacou praxou krajských súdov, aj najvyšších súdnych autorít, čo by mohlo

znamenať nedostatočné odôvodnenie (nepreskúmateľnosť), z obsahu spisu vrátane rozsudkov súdov
nižšej inštancie nevyplýva, preto dovolanie žalobcu v tejto časti ako neprípustné podľa § 447 písm. c)
CSP odmietol.14. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodil aj z nesprávneho právneho posúdenia veci
odvolacím súdom v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.
14.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
14.2. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
14.3. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny
význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.
Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková), ktorá

musí mať zreteľné charakteristické znaky. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia
vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa
odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce,
Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných
ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie

napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu
(vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne
v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto
ustanovenia.
15. Dovolací súd sa preto najskôr zaoberal tým, či sú splnené tieto predpoklady prípustnosti dovolania,

a to najmä z hľadiska, či žalobca v podanom dovolaní vôbec nastolil právnu otázku, resp. ním nastolená
právna otázka je taká otázka, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.
16. K právnej otázke, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, dovolací súd v rozhodnutí sp. zn.
3Cdo/6/2017 (podobne tiež v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/95/2017,
6Cdo/123/2017 a 7Cdo/140/2017) uviedol, že v dovolaní, ktorého prípustnosť sa opiera o § 421 ods.

1 písm. a) CSP, by mal dovolateľ: a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť,
ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia
najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c) uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená.
17. Žalobca v súvislosti s uvádzaným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP ako právnu

otázku nastolil otázku: 1. „či je veriteľ povinný za dodržania podmienok uvedených v ustanovení § 53
ods. 9 OZ a § 565 OZ súčasne vo výzve podľa § 53 ods. 9 OZ a v podaní, ktorým uplatňuje právo
podľa § 565 OZ uvádzať, pre ktorú konkrétnu splátku chce pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti
pohľadávky, t. j. či je skutkové vymedzenie splátky, pre nesplnenie ktorej má prísť k uplatneniu práva
podľa § 565 OZ v spojení s ustanovením § 53 ods. 9 OZ náležitosťou takýchto právnych úkonov, ktorej

prípadné neuvedenie by spôsobovalo neplatnosť takýchto právnych úkonov“ 2. „pre ktorú splátku je
veriteľ oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky, ak je dlžníkom spotrebiteľ v prípade, ak
došlo k uplatneniu práva podľa § 565 OZ v spojení s ustanovením § 53 ods. 9 OZ“, pričom uviedol, že
odvolací súd sa odklonil od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu reprezentovanej rozhodnutiami sp.
zn. 5Cdo/224/2021, 4Cdo/132/2021, 1Cdo/123/2022.

17.1. V súvislosti s uvádzaným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP ako právnu otázku
ešte neriešenú v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu žalobca nastolil otázku: „je veriteľ povinný za
dodržania podmienok uvedených v ustanovení § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ súčasne vo výzve podľa §
53 ods. 9 OZ a v podaní, ktorým uplatňuje právo podľa § 565 OZ uvádzať, pre ktorú konkrétnu splátku
chce pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pohľadávky, t. j. či je skutkové vymedzenie splátky,

pre nesplnenie ktorej má prísť k uplatneniu práva podľa § 565 OZ v spojení s ustanovením § 53 ods.
9 OZ náležitosťou takýchto právnych úkonov, ktorej prípadné neuvedenie by spôsobovalo neplatnosť
takýchto právnych úkonov pre ich neurčitosť.“
17.2. Vo väzbe na vyššie dovolateľom formulované otázky a ich relevanciu z hľadiska § 421 ods. 1 CSP
dovolací súd najskôr poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu obsahujúce podrobné

zdôvodnenie, prečo ako vecne správne potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým súd žalobu
žalobcu o zaplatenie peňažnej sumy v požadovanej výške titulom uzavretej zmluvy o úvere medzi
právnym predchodcom žalobcu a žalovaným zamietol, keď zhodne so súdom prvej inštancie uzavrel,
že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaným z dôvodu, že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávkyz pôvodného veriteľa na žalobcu, pretože nebola splnená podmienka zosplatnenia pohľadávky v
spotrebiteľskom vzťahu vyplývajúca z ustanovenia § 53 ods. 9 a § 565 OZ, nakoľko výzva podľa
ustanovenia § 53 ods. 9 OZ neobsahovala zrejmé označenie konkrétnej splátky zakladajúcej právo

veriteľana(hroziace)vyhláseniepredčasnejsplatnostiúveru,pričomdôsledkomtakejtoneurčitostivýzvy
podľa § 53 ods. 9 OZ je neplatnosť zosplatnenia úveru.
17.3. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že z dovolateľom formulovaných
právnych otázok podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP možno ako otázku, od riešenia ktorej záviselo
rozhodnutie krajského súdu, abstrahovať nasledovnú právnu otázku: či neuvedenie konkrétnej splátky,

pre ktorú má dôjsť k predčasnému zosplatneniu celého dlhu v právnych úkonoch veriteľa smerujúcich
k zosplatneniu podľa § 53 ods. 9 a § 565 OZ, spôsobuje neplatnosť takýchto právnych úkonov pre ich
neurčitosť.
18. Dovolateľ dovolací dôvod podľa § 421 ods. l písm. a) CSP a nesprávne právne posúdenie sporu
odvolacím súdom zdôvodňoval odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorú
predstavujú rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/224/2021, 4Cdo/132/2021, 1Cdo/123/2022.

19. Najvyšší súd uznesením z 30. novembra 2022 sp. zn. 5Cdo/224/2021 v spore o zaplatenie 4.478,75
eur s prísl. titulom plnenia zo zmluvy o úvere na základe dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. l písm. b)
CSP zrušil rozhodnutie krajského súdu, pretože nepovažoval za správny právny názor odvolacieho súdu
(a tiež súdu prvej inštancie), že v spotrebiteľských vzťahoch premlčacia doba celého zosplatneného dlhu
plynie od zročnosti nesplnenej splátky, kvôli ktorej veriteľ využil svoje právo žiadať predčasné splatenie.

Najvyššísúdvdanejveciuviedol,ževeriteľsanasúdemoholpoprvýrazdomáhaťsvojhoprávaprvýdeň
nasledujúci po uplynutí trojmesačnej doby plynúcej od omeškania spotrebiteľa so splnením splátky, pre
nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh (za súčasného splnenia upozornenia na zosplatnenie). Práve
tento deň je teda najskorším dňom, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 OZ), čo v danom
kontexte znamená, že tento deň je aj začiatkom premlčacej doby práva požadovať splnenie celého dlhu,

čím sa naplní i zámer zákonodarcu, aby premlčacia doba pri zosplatnení celého dlhu nezávisela od vôle
veriteľa (§ 103 OZ).
20. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/132/2021 v spore o zaplatenie 20.666,29 eur s
príslušenstvom zrušil rozsudok krajského súdu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia otázky,
„či vylučuje aplikácia osobitného ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských

vzťahochuplatneniepravidlapodľadruhejvety§103Občianskehozákonníka“,pričomvrámciodpovede
na posudzovanú právnu otázku uviedol, že aplikácia osobitného ustanovenia § 53 ods. 9 OZ v
spotrebiteľských vzťahoch vylučuje uplatnenie pravidla podľa druhej vety § 103 OZ. Ak ide o plnenie zo
spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, pri premlčaní práva dodávateľa na zaplatenie
celej pohľadávky pri strate výhody splátok (§ 565 OZ) sa začiatok plynutia premlčacej doby spravuje

všeobecným ustanovením § 101 OZ.
21. Vo vzťahu k dovolateľom uvádzaným rozhodnutiam najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/123/2022
a 5Cdo/224/2021 dovolací súd poukazuje na záver ústavného súdu uvedený v uznesení sp. zn.
III. ÚS 157/2025 „Nemožno dospieť k záveru, že by v tomto rozhodnutí najvyšší súd popri riešení
nosnej otázky, ktorou bol začiatok plynutia premlčacej lehoty predčasne zosplatneného spotrebiteľského

úveru, záväzne vyriešil aj otázku, či pod sankciou neplatnosti musí byť v oznámení o zosplatnení
konkretizovaná omeškaná splátka. Najvyšší súd právny názor o nadbytočnosti konkretizácie omeškanej
splátky vo výzve, či oznámení o zosplatnení, aplikácie ktorého sa sťažovateľka dožaduje, vyslovil
len ako protiargument k nie pre vec rozhodujúcej argumentácii dovolateľov o špecifikácii omeškanej
splátky ako podmienky platnosti zosplatnenia. Tieto len na okraj a doplnkovo vyjadrené právne názory

senátov najvyššieho súdu, ktoré hoci sú súčasťou odôvodnení rozhodnutí dovolacieho súdu, nemožno
považovať za záväzné právne názory, keďže neboli dôvodom, bez vyriešenia ktorých by dané veci
nebolo možné rozhodnúť.“
22. Navyše k rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/123/2022 sa vyjadril aj odvolací súd v bode 20.
odôvodnenia svojho rozhodnutia, „že v predmetnom uznesení sa dovolací súd (iba okrajovo) vyjadruje k

otázke náležitostí mimoriadneho/predčasného zosplatnenia úveru v tom zmysle, či predmetný úkon má
obsahovať vymedzenie/určenie splátky zakladajúcej právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru
ako (esenciálnej) náležitosti tohto právneho úkonu. (...)“ (bližšie pozri bod 20. rozsudku krajského súdu,
resp. bod 2.4. tohto rozhodnutia).
23. Podľa názoru dovolacieho súdu sa odvolací súd právnymi závermi, na ktorých založil svoje

rozhodnutie, neodklonil od právnych záverov vyjadrených najvyšším súdom vo vyššie uvádzaných
rozhodnutiach, na ktoré poukázal dovolateľ, pretože v uvedených rozhodnutiach súdy nižšej inštancie
a dovolací súd riešili otázku premlčania, resp. plynutia premlčacích lehôt, na rozdiel od posudzovaného
sporu a abstrahovanej právnej otázky, ktorá sa týka náležitostí právnych úkonov veriteľa smerujúcichk zosplatneniu podľa § 53 ods. 9 a § 565 OZ. Vyššie uvádzaná právna otázka v zmysle § 421 ods. 1
písm. a), resp. písm. b) CSP (bod 17.3. tohto rozhodnutia) v čase podania dovolania (20. septembra
2024, č. l. 256 a nasl. spisu) dovolacím súdom vyriešená nebola, avšak medzičasom rozhodovacia

činnosť dovolacieho súdu túto predmetnú otázku riešila, a to v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp.
zn. 6Cdo/15/2023 z 25. septembra 2024, sp. zn. 6Cdo/152/2022 z 13. februára 2025 uverejnené v
Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SR ako R 34/2025, ale táto nebola zodpovedaná v
čase rozhodovania súdov v základnom konaní. Dovolací súd potom vychádzajúc z obsahu dovolania
(§ 124 CSP) konštatoval jeho prípustnosť podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a zisťoval, či sa odvolací

súd pri riešení právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo jeho rozhodnutie, odklonil od rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu.
23.1. Dovolací súd akcentuje, že pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP,
je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu. Ide o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo
na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“ vyjadrenej najmä v rozhodnutiach alebo stanoviskách
najvyššieho súdu, ktoré sú publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky, ale tiež opakovane vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca
aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu
nespochybnili názory obsiahnuté v rozhodnutí dosiaľ nepublikovanom (pozri sp. zn. 3Cdo/158/2017,

4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/129/2017, 8Cdo/33/2017).
24. V rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/15/2023 z 25. septembra 2024 dovolací súd v spore o
zaplatenie 74.002,54 eur s prísl. odmietol dovolanie žalobcu (veriteľa), keď konštatoval, že „(...)
napadnutým rozhodnutím nedošlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri
riešení (ne)platnosti úkonov veriteľa realizovaných v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka,

preto namietané nesprávne právne posúdenie nebolo dôvodné. Neuvedenie konkrétnej splátky, pre
ktorú veriteľ realizoval výzvu na zaplatenie neuhradenej splátky v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka, malo za následok neplatnosť zosplatnenia úveru v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka,
ako aj absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky zo 14. decembra 2020 uzavretej medzi
právnou predchodkyňou žalobkyne F. ako postupcom a žalobkyňou ako postupníkom v zmysle § 39 v

spojení s § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok postúpenia
bankovej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru na tretiu osobu v zmysle § 92 ods. 8 prvá veta zákona
o bankách, v dôsledku čoho odvolací súd správne skonštatoval nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
žalobkyne v spore.“ Pričom uvedené rozhodnutie bolo podrobené testu ústavnosti v rozhodnutí sp. zn.
I. ÚS 124/2025 z 27. februára 2025, keď ústavná sťažnosť (veriteľa) bola odmietnutá.

25. Z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/152/2022 z 13. februára 2025 vyplýva, že „... ak právo
veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky môže zmluvný partner
spotrebiteľa využiť najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky (kde inak
špeciálna úprava z ustanovenia § 53 ods. 9 OZ spôsobuje v drvivej väčšine prípadov vrátane všetkých
dojednaní o splátkach s mesačnou a kratšou frekvenciou nepoužiteľnosť všeobecnej úpravy z § 565 vety

druhej OZ o možnosti použitia práva veriteľom najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky) a
takémuvyužitiumá(musí)predchádzaťupozorneniespotrebiteľanauplatnenieprávavlehoteniekratšej
ako 15 dní; bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť,
či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch v zákone
ustanovených lehôt). Na právny úkon nekonkretizujúci splátku preto je dôvod nazerať ako na úkon

zákon obchádzajúci (nakoľko napriek nezakotveniu výslovnej zákonnej požiadavky na takúto náležitosť
jej absencia spôsobuje nedodržanie účelu úpravy, ktorým je možnosť overenia si splnenia požiadaviek
slúžiacich zvýšenej ochrane spotrebiteľa) a i nedostatočne určitý, v oboch prípadoch sankcionovaný
neplatnosťou (či už podľa § 39 alebo § 37 ods. 1 OZ).“ Uvedené rozhodnutie bolo následne odsúhlasené
a prijaté na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu na publikáciu v Zbierke rozhodnutí

a stanovísk Najvyššieho súdu SR, publikované ako R 34/2025 (ďalej aj „R 34/2025“) s právnou vetou v
nasledovnouznení:„Bezkonkretizáciesplátky,prektorúprichádzazosplatnenie,niejemožnéspoľahlivo
určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch
lehôt podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. októbra 2024). Právny úkon
nekonkretizujúci splátku je preto nedostatočne určitý, sankcionovaný neplatnosťou (podľa § 37 ods. 1

Občianskeho zákonníka).“
26. Vychádzajú z vyššie uvedeného dovolací súd môže len konštatovať, že nastolená právna
otázka v zmysle bod 17.3. tohto rozhodnutia už bola dovolacím súdom riešená v rozhodnutiach
sp. zn. 6Cdo/15/2023 a 6Cdo/152/2022 (R 34/2025), a preto je potrebné na ňu odpovedať s rešpektomna R 34/2025 tak, že neuvedenie konkrétnej splátky, či nekonkretizácia splátky, pre ktorú má dôjsť k
predčasnému zosplatneniu celého dlhu v právnych úkonoch veriteľa smerujúcich k zosplatneniu podľa
§ 53 ods. 9 a § 565 OZ, spôsobuje neplatnosť takýchto právnych úkonov pre ich neurčitosť.

27. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu senátu rozhodujúceho v prejednávanom spore uvedený
právny záver, ako aj vyššie citované úvahy smerujúce k tomuto právnemu záveru, vyplývajúce z
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/15/2023, na ktoré nadviazalo ďalšie rozhodnutie sp.
zn. 6Cdo/152/2022, neskôr prijaté občianskoprávnym kolégiom najvyššieho súdu ako R 34/2025,
predstavuje ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Od takto vyjadreného právneho názoru

vo vyššie citovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu reprezentujúcich ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu senát dovolacieho súdu rozhodujúci v prejednávanom spore nepovažuje za potrebné
sa odkloniť, a na ktorý v celom rozsahu odkazuje, nakoľko je plne aplikovateľný aj na posudzovaný spor.
28. Na základe uvedeného dovolací súd aplikujúc uvedené na posudzovaný spor môže len konštatovať,
že pokiaľ v predmetnom spore odvolací súd uviedol, že „Účelom právnej úpravy ustanovenia § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka je zamedziť zosplatňovaniu záväzkov spotrebiteľov zo spotrebiteľskej zmluvy,

ktorých plnenie je dojednané v splátkach, z dôvodu len krátko trvajúceho omeškania spotrebiteľa so
zaplatením splátky (len pár eur) a súčasne dať spotrebiteľovi ešte poslednú možnosť k splateniu dlžnej
splátky predtým, ako dodávateľ využije svoje právo na zosplatnenie celého dlhu. K uvedenému však
musí byť nepochybne spotrebiteľ informovaný, pre nezaplatenie ktorej splátky mu hrozí uplatnenie práva
veriteľapodľaustanovenia§565Občianskehozákonníka.Výzvaprezumovaná§53ods.9Občianskeho

zákonníka je jednostranným právnym úkonom, ktorý z hľadiska jeho určitosti (§ 37 Občianskeho
zákonníka) preto musí obligatórne obsahovať identifikáciu splátky, s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní,
a ktorá zakladá dôvod na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Bez uvedenia tejto identifikácie nie
je možné následne preskúmať splnenie podmienok na uplatnenie práva na vyhlásenie predčasnej
splatnosti úveru (t. j. uplynutie troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, pre nesplnenie

ktorej má dôjsť k zosplatneniu úveru, dodržanie lehoty na upozornenie dlžníka na uplatnenie práva v
zmysle § 565 Občianskeho zákonníka a dodržanie lehoty v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka, t. j.
uplatnenie práva do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky po splátke, od splatnosti ktorej uplynuli 3
mesiace a omeškanie s ňou trvá). (...) z výzvy podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
musí byť zrejmé označenie konkrétnej splátky zakladajúcej právo veriteľa na (hroziace) vyhlásenie

predčasnej splatnosti úveru, nakoľko v opačnom prípade nemôže objektívne zakladať vedomosť dlžníka
o dôvodnosti zosplatnenia a reálnej možnosti odvrátenia tohto (hroziaceho) následku. Len takýto výklad
je spôsobilý korešpondovať s vyššie uvedeným zmyslom účelu ustanovenia § 53 ods. 9 v spojení s § 565
Občianskeho zákonníka.“ (pozri bod 19. rozhodnutia krajského súdu). Uvedený záver nie je nesprávny a
jevsúladesustálenourozhodovacoupraxoudovolaciehosúdu.Dovolateľtakneopodstatnenenamietal,

že rozhodnutie odvolacieho súdu a ním zvolené riešenie právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo
jeho rozhodnutie, spočíva v nesprávnom právnom posúdení (§ 432 ods. 1 CSP), pretože odvolací súd
sa svojím právnym posúdením v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP neodklonil od rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, a preto dovolací súd dovolanie žalobcu aj v tejto časti ako neprípustné odmietol
podľa § 447 písm. c) CSP (mutatis mutandis rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 9Cdo/98/2023).

29. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta
druhá CSP), avšak v danej veci dodáva, že v dovolacom konaní vznikol žalovanému zásadne nárok
na náhradu trov dovolacieho konania v zmysle § 453 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný v
dovolacom konaní ale bol nečinný, trovy dovolacieho konania si neuplatnil a z obsahu spisu vyplýva,
že mu trovy dovolacieho konania nevznikli, preto v súlade so svojou judikatúrou dovolací súd rozhodol

o trovách dovolacieho konania žalovaného tak, že mu nárok na ich náhradu nepriznal (R 72/2018).
30. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.