Rozsudok – Ostatné ,
Zmenené Judgement was issued on Monday, September 29, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/44/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123236274
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šišková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:6123236274.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šiškovej a členov senátu JUDr.

DarinyVargovejaMgr.MarekaJanigloša,vprávnejvecižalobcu:ViliamTuranTURANCAR,Bratislavská
466/29, Nitra, IČO: 50 773 950, zastúpeného: Advokátska kancelária AKMA, s.r.o., Záhradnícka 15,
Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 54 274 605, proti žalovaným: 1/ A. B., nar. XX. XX. XXXX,
A. C. XXXX/XX, D. a 2/ E. F. B., nar. XX. XX. XXXX, A. C. XXXX/XX, D., obaja zastúpení: JUDr. Michal
Krutek, s.r.o., Hlavná 11, Trnava, IČO: 47 254 581, o zaplatenie sumy 260.000,- eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu a žalovanej 2/, proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 8C/32/2023-603 zo dňa 13.
12. 2023 a o odvolaní žalobcu proti dopĺňaciemu rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 8C/32/2023-793

zo dňa 12. 02. 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd m e n í napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 8C/32/2023-603 zo dňa 13.
12. 2023 vo výroku I. tak, že žalobu voči žalovanej 2/ z a m i e t a a vo výroku III. m e n í tak, že
žalovanej 2/ p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

II. Rozsudok vo výrokoch II. a IV. a dopĺňací rozsudok č. k. 8C/32/2023-793 zo dňa 12. 02. 2025 p o t

v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) vyššie označeným rozsudkom uložil
žalovanej 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 173.333,33 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 173.333,33 eur od 26. 12. 2022 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku
(výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.). Zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania voči
žalovanej 2/ v rozsahu 34 % (výrok III.) a žalovanému 1/ priznal náhradu trov konania voči žalobcovi
v rozsahu 100 % (výrok IV.). Dopĺňacím rozsudkom č. k. 8C/32/2023-793 zo dňa 12. 02. 2025 žalobu
voči žalovanému 1/ zamietol.

2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ust. § 460, § 511 ods. 1, § 517 ods. 2, §
563, § 584, § 585 ods. 1, 3 a § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a § 262 ods. 2 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

3. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou (návrhom

na vydanie platobného rozkazu) pôvodne doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 10. 02.
2023 domáhal voči žalovaným zaplatenia sumy 260.000,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročne od 26. 12. 2022 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že podnikateľský subjekt Viliam Turan
TURANCAR, s miestom podnikania: Bratislavská 29/466, 949 01 Nitra, IČO: 22 679 057, poskytol dňa16. 02. 2020 pôžičku manželom - žalovaným vo výške 260.000,- eur tak, že vyplatil za dlžníkov kúpnu
cenu za nehnuteľnosť, ktorú nadobudli do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom pôžičku
eviduje v účtovníctve. Potvrdením o pôžičke má byť emailová komunikácia žalovanej 2/ zo dňa 16. 02.

2020. G. H. dňa XX. XX. XXXX zomrel a podnik sa stal predmetom dedenia. Na základe uznesenia
25D/312/2020-241 obchodný podiel v obchodnej spoločnosti Viliam Turan TURANCAR, IČO: 22 679
057, nadobudli žalobca, žalovaná 2/ a E. E. H., každý v podiele 1/3. Právnym nástupcom Viliam Turan
TURANCAR, IČO: 22 679 057 sa stal žalobca, ktorý odkúpil všetky tretiny podniku a predmetná pôžička
jestáleevidovanávúčtovníctvežalobcu.NazákladevyporiadaniaBSMmedzižalovanýmisavlastníkom

nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre k. ú. D. stal žalovaný 1/, pričom žalovaná 2/ má na
nehnuteľnostiachzriadenévecnébremenospočívajúcevprávedoživotnéhoužívania,vstupuazotrvania
na nehnuteľnostiach. Tento úkon predstavuje účelový úkon. Žalobca vyzval žalovaného 1/ na vrátenie
pôžičky, výzvu prevzala žalovaná 2/, avšak na výzvu nik nereagoval. Zmluvou o predaji časti podniku
previedla žalovaná na žalobcu 1/3 podniku, žalobca má za to, že nemohlo dôjsť k vráteniu pôžičky, ani
k jej zápočtu, nakoľko v takom prípade by zodpovedali za pôžičku žalovaní spoločne a nerozdielne.

4. V upomínacom konaní vydal Okresný súd Banská Bystrica platobný rozkaz, ktorým žalobe v plnom
rozsahu vyhovel a proti ktorému žalovaní podali včas odôvodnený odpor, v ktorom namietali nárok
žalobcu v celom rozsahu. Uviedli, že poskytnutie sumy 260.000,- eur v prospech účtu predávajúceho
nebolo pôžičkou, ale darom otca dcére a jej manželovi. Dali do pozornosti, že poručiteľ taktiež v roku

2020 daroval žalobcovi nehnuteľnosť evidovanú na LV č. XXXX v k. ú. I.. Skutočnosť, že suma 260.000,-
eur predstavovala dar žalovaným, preukazuje aj skutočnosť, že žiadna pôžička nebola až do úmrtia
poručiteľa v jeho účtovníctve vedená, poručiteľ od žalovaných nikdy nežiadal jej vrátenie. K zmene prišlo
v deň jeho smrti, kedy došlo k uskutočneniu účtovného prípadu „oprava účtovania pôžičky LA“, pričom
poručiteľ, ktorý zomrel okolo druhej hodiny v noci, na to nemohol dať pokyn. Žalovaní boli prítomní

pri tom, ako dal žalobca pokyn účtovníčke poručiteľa, aby uvedenú sumu zaevidovala ako pôžičku,
pričom sa tak stalo na stretnutí vo firme poručiteľa v deň jeho úmrtia. Suma 260.000,- eur nebola ako
pohľadávka ani predmetom dedičského konania. Žalovaní popreli existenciu ako aj obsah e-mailu zo
dňa 16. 02. 2020. Poukázali zároveň na bod 6.2 a 6.3 Zmluvy o predaji podniku zo dňa 17. 02. 2022,
ktorého obsahom je dohoda o urovnaní a dôvodili, že ak by sa súd nestotožnil s tým, že malo ísť o dar

dcére a jej rodine, ale išlo by o pôžičku, uzatvorením uvedenej zmluvy by došlo k zániku pohľadávky
na základe urovnania medzi žalobcom a žalovanou 2/, a to aj voči žalovanému 1/ ako jej manželovi,
keďže pôžička by v prípade jej existencie bola poskytnutá žalovaným do BSM. Splnenie záväzku jedným
z dlžníkov totiž spôsobuje voči veriteľovi zánik záväzkov ostatných spoludlžníkov.

5. Žalobca v upomínacom konaní navrhol, aby súd pokračoval v konaní na príslušnom súde, na základe
čoho bola vec postúpená súdu prvej inštancie. Žalobca k podanému odporu uviedol, že podľa tvrdení
žalovanej by sa malo jednať už o druhý dar pre ňu, keď poručiteľ daroval žalovanej ako dcére byt a
druhej dcére pozemok. Žalobca tvrdil, že na stretnutí po úmrtí poručiteľa bolo povedané, že suma,
ktorá je predmetom sporu, bola zaevidovaná ako pôžička ešte za života poručiteľa, pretože tak to bolo

dohodnuté od začiatku. K tvrdeniu žalovaných, že suma 260.000,- eur nebola predmetom dedičského
konania, uviedol, že v rámci obchodnej činnosti poručiteľa existujú pohľadávky, ktoré neboli ako súčasť
podniku uvedené samostatne v dedičskom konaní, nakoľko sú súčasťou podniku. Žiadne pohľadávky
v rámci podniku sa neuvádzali v uznesení o dedičstve. Žalobca nesúhlasil s tvrdeniami žalovaných
o zániku (tvrdeného) záväzku z pôžičky na základe urovnania, pretože zmluvné strany zmluvy boli

žalobca ako prevodca a žalovaná ako nadobúdateľ. Úhradou odplaty zanikli alebo boli urovnané všetky
nároky zmluvných strán (prevodcu a nadobúdateľa), súvisiace s podnikom alebo podnikom poručiteľa.
Zo zmluvy nevyplýva, že by boli urovnané alebo zanikli aj nároky samotného podniku alebo podniku
poručiteľa voči dlžníkom. Ďalej uviedol, že pôžičku od poručiteľa žiadali žalovaní na zaplatenie kúpnej
ceny, kde vystupovali spoločne a z toho možno vyvodiť samotnú dohodu účastníkov. V prípade, ak by

bolo sporné, či bolo v zmysle § 511 Občianskeho zákonníka dohodnuté, že pôžičku uzavreli ako dlžníci
obaja manželia, stále v zmysle § 511 platí, že je záväzok delený rovnakým dielom. Zároveň platí, že sa
nemohlo jednať o bežnú vec, ktorú môže vybaviť ktorýkoľvek z manželov, na dohode by sa vyžadoval
podpis manžela. Predmetná pokonávka sa nemohla za žiadnych okolností týkať uvedenej pôžičky a
nemohla ju zahŕňať.

6. Žalovaní k tvrdeniam o daroch poručiteľa uviedli, že z uvedeného je zrejmé, že poručiteľ len chcel
svoje deti zabezpečiť do budúcna. Žalovaní zdôraznili, že poskytnutie sumy 260.000,- eur ako daru
bolo predmetom len vzťahu medzi poručiteľom a žalovanými, pričom poručiteľ nežiadal jeho vrátenieani splácanie. K zmluve o predaji podniku a v nej obsiahnutému urovnaniu poukázali na to, že zmluvu
uzatváral žalobca v postavení nadobúdateľa obchodného podielu, ktorý bol ale identifikovaný ako
FO podnikateľ. Aj v samotnom návrhu na vydanie platobného rozkazu žalobca potvrdil, že on je

právnym nástupcom poručiteľa. Žalobca sa stal právnym nástupcom podniku poručiteľa. Osoby žalobcu,
podniku a podniku poručiteľa na základe výsledku dedičského konania splynuli do jedného, teda osoby
žalobcu, ktorý pristúpil k urovnaniu. Žalovaní rozporovali, že by žiadali poručiteľa o pôžičku, resp. že
by sa poručiteľ pred nimi vyjadril, že im sumu poskytne ako pôžičku a nie ako dar. Ďalej uviedli, že
v uznesení z dedičského konania sú na strane 4 pohľadávky, teda minimálne niektoré pohľadávky

sa v uznesení nachádzali. Dôvodili, že pri oceňovaní podniku poručiteľa by uvedená „pohľadávka“
musela byť rovnako zohľadnená, pričom sa tak nestalo a nebola zahrnutá ani do súpisu majetku
po poručiteľovi. Poukázali na to, že zápisnice o pojednávaní na notárskom úrade, správy správcov
dedičstva a záznamy z porád vedenia podniku neobsahujú údajnú pohľadávku 260.000,- eur. Podľa
žalovaných je predmetná „pôžička“ umelo vytvorená, inak by ju nepochybne identifikoval aspoň jeden
zo správcov dedičstva, súdny komisár, resp. by bola zahrnutá v rámci jednotlivých porád. V doplnení

svojho vyjadrenia žalovaní uviedli, že ak si jeden z manželov požičiava od inej osoby peniaze a v
zmluve o pôžičke vystupuje ako dlžník, je zo zmluvy zaviazaný a oprávnený len ten z manželov,
ktorý ju ako dlžník uzavrel. Ak by bol súd názoru, že medzi otcom žalovanej a žalovanými vznikla
zmluva o pôžičke, uvedené by predstavovalo pôžičku poskytnutú obom ako manželom a išlo by o
solidárny záväzok. Vo vzťahu k zániku záväzku urovnaním dôvodili, že ak nastane zánik záväzku

na strane jedného zo solidárnych dlžníkov, záväzok zaniká voči všetkým spoludlžníkom. Pre prípad,
ak by súd posudzoval predmetný prípad ako bezdôvodné obohatenie, vzniesli žalovaní námietku
premlčania. Žalovaní ďalej poukázali na odborné vyjadrenie J. E. K. L. a dôvodili, že suma 260.000,-
eur bola zaznamenaná v knihe analytickej evidencie tak, že pochádza už zo zdaneného súkromného
majetku získaného podnikateľskou činnosťou poručiteľa, teda predstavuje súkromný majetok získaný

podnikateľskou činnosťou. Na základe uvedeného namietli aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, ktorý
svoje právo odvodzuje od nástupníctva po poručiteľovi ako podnikateľského subjektu.

7. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca uniesol dôkazné bremeno spočívajúce v
preukázaní dohody medzi poručiteľom a žalovanou (žalovanými) o poskytnutí finančných prostriedkov

na účet predávajúcich a záväzku dlžníka tieto finančné prostriedky poručiteľovi vrátiť. Skutočnosť, že
malo ísť o pôžičku, mal preukázané z výsluchov svedkov navrhnutých žalobcom, ktorí bez výnimky
potvrdili, že poručiteľ mal požičať dcére - žalovanej 2/, prípadne manželovi (žalovaný 1/) finančné
prostriedky na kúpu domu, pričom peňažné prostriedky mali byť vrátené poručiteľovi v krátkej dobe
(svedkovia J. M., N. K., J. N. E., J. N. K.). Informácie, ktoré boli obsahom svedeckých výpovedí,

svedkovia získali spravidla priamo od poručiteľa, t. j. veriteľa v čase poskytnutia spornej sumy (súd
odkázal na výpoveď J. M. na č. l. 417, výpoveď svedka J. E. na č. l. 431). Ďalej súd dodal, že
uvedení svedkovia zhodne, avšak nie identicky vypovedali ku skutočnosti, na základe čoho bola
prevedená suma 260.000,- eur, rovnako zhodne vypovedali, že suma pôžičky mala byť vrátená
poručiteľovi v krátkej dobe potom, ako žalovaní predajú svoju pôvodnú nehnuteľnosť (dokonca že

poručiteľ požiadal svedka o pomoc pri sprostredkovaní predaja domu). Súd uvedených svedkov
vyhodnotil ako dôveryhodných a ich svedecké výpovede za presvedčivé, nie tendenčné a účelové.
Súd sa nestotožnil s hodnotením žalovaných, že ide o nedôveryhodných svedkov, ekonomicky
závislých na žalobcovi a z tohto dôvodu nevypovedajúcich pravdivo. Tvrdenie o ekonomickej závislosti
uvedených svedkov je síce pravdivé, avšak bez ďalšieho nediskvalifikuje ich výpoveď. Súd nezistil v ich

výpovediach nekonzistentnosť, rozpornosť v podstatných skutočnostiach ohľadom poskytnutia spornej
sumy, prípadne v iných rozhodných okolnostiach ich výpovedí. Zároveň ich výpovede korešpondovali
s inými dôkaznými prostriedkami, ktoré podporujú, resp. dopĺňajú výpovede svedkov. Skutočnosť, že
medzi sporovými stranami došlo k poskytnutiu pôžičky mal súd preukázanú i z e-mailovej komunikácie
zo dňa 16. 02. 2020 medzi žalovanou a poručiteľom, kde poručiteľovi v prílohe zaslala číslo účtu z

(kúpnej) zmluvy, ďakovala a uviedla, že sú jeho dlžníkmi. Žalovaní tento e-mail (jeho existenciu a obsah)
rozporovali, a to aj s poukazom na znalecký posudok č. 76/2023 (č. l. 242), z ktorého vyplynulo, že v
časovom rozsahu od 08. 11. 2018 do 08. 02. 2021 neboli odoslané žiadne e-mailové správy. Z posudku
však nevplýva odpoveď na otázku, či je možné, aby bol takýto e-mail v minulosti odoslaný a následne
vymazaný, resp. či je možno vymazanie e-mailu zistiť. Žalovaní poukázali aj na všeobecnú možnosť

pozmeniť obsah správy pri jej preposielaní (čo potvrdil aj znalec v posudku). Naproti tomu z notárskej
zápisnice zo dňa 06. 04. 2023 (č. l. 352 spisu) vyplýva, že v počítači poručiteľa, v jeho e-mailovom konte
sa nachádza doručený e-mail od žalovanej, ktorý je obsahovo zhodný s mailom predloženým žalobcom
(č. l. 375 a č. l. 8). Existenciu tohto e-mailu potvrdila aj svedkyňa J. M., ktorá na jeho základe zabezpečilarealizovanie úhrady kúpnej ceny. Súd preto považoval predložený dôkazný prostriedok za hodnoverný.
Súd prvej inštancie skonštatoval, že len samotné tvrdenie žalovaných „sme Tvojimi dlžníkmi a veru to
nie je metafora“ samo o sebe nemusí potvrdzovať poskytnutie pôžičky, avšak spolu s ďalšími dôkazmi

podporuje záver o tom, že sa malo jednať o plnenie, ktoré malo byť vrátené.

8. Súd prvej inštancie poukázal i na znenie komunikácie z aplikácie Whatsapp medzi poručiteľom a
žalovanou 2/ zo dňa 01. 10. 2020, ktorú predložili obe strany ako dôkaz, z ktorej mal taktiež preukázané,
že peňažné prostriedky boli poskytnuté vo forme pôžičky. Žalovaní sa síce snažili presvedčiť súd, že

komunikáciasavzťahovalanapožičaniesumy20.000,-eur(20.750,-eurposkytnutýchnaúčetžalovanej
dňa 04. 09. 2020 – č. l. 450), čo však preukázané nebolo. Z obsahu komunikácie vyplýva, že sa
pôžička týkala „domu“ a išlo o veľkú sumu, ktorú by poručiteľ inej osobe nepožičal, a preto argumentácia
žalovaných, že ak by sa komunikácia týkala sumy 260.000,- eur, hľadali by sa pragmatické riešenia a nie
prenájom pôvodnej nehnuteľnosti, neobstála. Nájom a splácanie dlžnej sumy z nájomného navrhovali
samotní žalovaní, s čím žalobca nesúhlasil, ako to vyplýva priamo z komunikácie, ale aj z výpovede

svedka J. E., ktorý potvrdil, že nájom bol navrhnutý v súvislosti so splatením sumy 260.000,- eur, keď
sa nedaril predaj pôvodnej nehnuteľnosti (č. l. 430).

9. Ďalej súd nemal za preukázané tvrdenie žalovaných, že k preúčtovaniu dňa 22. 10. 2020 došlo
(bezdôvodne) na pokyn žalobcu. Z vyjadrení svedkov vyplynulo, že títo považovali sumu 260.000,- eur

zapôžičkuodpočiatku.Témuzaúčtovaniasumynastretnutídňa31.10.2020otvorilaúčtovníčka,pričom
žiaden svedok nepotvrdil, že žalobca dal pokyn na preúčtovanie (svedkyňa J. M. to iba nevylúčila),
výsledok stretnutia bol ten, že to má zaúčtovať v súlade s účtovnými predpismi. Na základe uvedeného
súd skonštatoval, že spôsob účtovania transakcie pri zhodnotení ostatných dôkazov nespochybnil
záver, že od začiatku malo ísť o poskytnutie pôžičky. Suma 260.000,- eur bola opakovane zachytená

aj v komunikácii žalobcu a žalovanej v súvislosti s vyporiadaním v dedičskom konaní, a to dokonca
označením právneho dôvodu a výšky. Je pravdou, že pôžička nie je uvedená nikde v rámci dedičského
konania, avšak v samotnom dedičskom rozhodnutí nie sú uvádzané jednotlivé pohľadávky podniku.

10. Vykonaným dokazovaním boli vyvrátené i tvrdenia žalovaných, že finančná čiastka mala byť

poskytnutá zo súkromných zdrojov poručiteľa ako dar, keďže časť sumy bola poskytnutá z plusového
účtu spoločnosti (60.000,- eur) a časť dokonca z kontokorentu, ktorý sa tak navýšil na cca 700.000,-
eur. Podľa svedkov bol výťažok z predaja majetku takmer celý vrátený do spoločnosti z dôvodu zlej
hospodárskej situácie (výpoveď J. L. na č. l. 426). Súdu sa javilo ako málo pravdepodobné, že by
poručiteľ poskytol dar žalovanej tak, že bude podnik čerpať úver, resp. navyšovať kontokorent za

situácie, keď hospodárska situácia podniku nebola priaznivá. Svedkyňa J. M. potvrdila, že ak by sa
jednalo o dar, účtoval by sa na účte 543. V súlade s vyššie uvedeným mal súd za preukázané, že žalobca
reálne poskytol plnenie - pôžičku v prospech dlžníka na účet určený žalovanou 2/, ktorý predstavuje
platobné miesto, v tomto smere poukázal na rozsudok NS ČR z 11. 11. 2008, sp. zn. 28 Cdo 3790/2008.

11. Relevantnou otázkou vo vzťahu k zmluve o pôžičke bolo, či zmluvu uzatvorili obaja žalovaní a aký
charakter má ich spoločný záväzok, prípadne či ju uzatvorila len žalovaná 2/. Tvrdenia o spoločnom
záväzkužalovanýchzpôžičkyžalobcaodvodzovalodskutočnosti,žezaposkytnutépeňažnéprostriedky
žalovaní nadobudli majetok do BSM. Tvrdenie, že obaja žalovaní požiadali o pôžičku, nebolo vykonaným
dokazovaním preukázané. Samotná skutočnosť, že prostriedky poskytnuté z pôžičky majú byť použité

na kúpu veci do BSM (domu) nepreukazuje a ani nezakladá spoločný záväzok manželov z pôžičky.
Žalobca nesie dôkazné bremeno pri preukázaní, že ústnu zmluvu o pôžičke uzatvorili obaja žalovaní,
t. j. že spoločne požiadali žalobcu o pôžičku, dohodli sa na podmienkach poskytnutia finančných
prostriedkoch a sa zaviazali pôžičku vrátiť. Žalovaný 1/ uvádzal, že nebol prítomný pri jednaniach
medzi poručiteľom a žalovanou 2/, medzi ním a poručiteľom neprebehla žiadna komunikácia ohľadom

poskytovanej sumy (č. l. 384). Uvedené mal súd potvrdené z výpovedi žalovanej (č. l. 387, 388), ako aj
svedkov B. B., O. B., J. M., J. K., N. K. a svedka J. L.. V rámci mimosúdnych rokovaní o vyporiadaní
v dedičskom konaní medzi dedičmi nie je nikde ako dlžník uvedený žalovaný 1/, pri alternatívach
vyporiadania (kde sa uvádza suma 260.000,- eur, napr. č. l. 489 spisu), sa uvádza spôsob vyporiadania
len vo vzťahu k žalovanej 2/. Jediné dôkazy, ktoré svedčia v prospech spoločného záväzku žalovaných

sú vyjadrenia žalovanej 2/ v e-maile (č. l. 8) a z Whatsapp komunikácie z 01. 10. 2020. Na základe
uvedeného súd dospel k záveru, že žalovaný nie je v spore pasívne vecne legitimovaný, keď nebolo
preukázané, že je nositeľom povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva.12. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že dedením sa žalovaná stala vlastníkom podniku poručiteľa
(fyzickej osoby podnikateľa) v rozsahu 1/3 (podľa výsledku dedičského konania, ktorý zároveň kopíruje
zákonné dedičské podiely), ktorý mal počas života pohľadávku voči dedičovi. To znamená, že žalovaná

nadobudla aj podiel 1/3 na pohľadávke poručiteľa a v tomto rozsahu došlo k zániku záväzku splynutím,
čo predstavuje sumu 86.666,67 eur, kedy záväzok ďalej existoval a dedením prešiel na ďalších dvoch
dedičov, žalobcu a E. H.. Nadobudnutím podielu na podniku poručiteľa od E. H. žalobca nadobudol v
rámci podniku aj časť predmetnej pohľadávky. Od tohto je odvodená aktívna vecná legitimácia žalobcu
v konaní (vo vzťahu k 2/3 z 260.000,- eur, t. j. k sume 173.333,33 eur). Súd zároveň dodal, že tvrdenia

žalovanej 2/ o jej pokračovaní v živnosti po skončení dedičského konania do prevodu jej podielu na
podniku poručiteľa nemali žiadnu relevanciu k zániku záväzku splynutím, nakoľko prevádzkovaním
podnikania nenadobúda prevádzkujúca osoba novú majetkovú hodnotu podniku, teda nemá dôjsť k
akému splynutiu práva a povinnosti.

13. Ak žalovaní tvrdili, že sa žalobca stal právnym nástupcom podniku poručiteľa a osoby žalobcu,

podniku a podniku poručiteľa, na základe výsledku dedičského konania splynuli do jedného, teda osoby
žalobcu, ktorý pristúpil k urovnaniu, potom zrejme opomenuli svoje tvrdenie v záverečnej reči, že v
rozhodnom čase bola právnym nástupcom poručiteľa aj žalovaná 2/ podľa výpisu zo živnostenského
registra. Už len z tohto dôvodu tvrdenie žalovaných neobstálo. V zmluve je pritom jasne definované, čo
je podnik, podnik poručiteľa a kto sú zmluvné strany a že nároky sa vyporiadavajú vo vzťahu k podniku

poručiteľa. Ak bolo účelom pokonávky urovnať aj záväzky podniku poručiteľa, nie je v tomto smere
dohoda o urovnaní formulovaná dostatočne určitá.

14. Čo sa týka tvrdení o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o pôžičke, súd prvej inštancie zastal
názor, že ten v danom prípade nebol daný, pretože vzhľadom na zistený skutkový stav (krátkodobé

poskytnutie finančných prostriedkov dcére) poručiteľ nekonal v rámci predmetu svoje podnikateľskej
činnosti. Žalovaní odvodzovali od spotrebiteľského charakteru sporu ten dôsledok, že zmena žaloby
sa nepripúšťa, ak je žalovaný spotrebiteľ. Podľa súdu nejde o zmenu podstatných skutkových tvrdení,
pretože nejde o zmenu v skutkovom stave, ktorý má vplyv na zmenu právnej kvalifikácie.

15. Námietkou premlčania vznesenou v konaní sa súd nezaoberal, nakoľko bola uplatnená len pre
prípad, ak by súd dospel k záveru, že poskytnutie spornej sumy predstavuje bezdôvodné obohatenie,
k čomu nedošlo.

16.Súdzáveromskonštatovalsvojezáveryotom,žežalobcapreukázalposkytnutiepôžičkyporučiteľom

žalovanej vo výške 260.000,- eur, ktoré sa žalovaná zaviazala uhradiť po predaji pôvodnej nehnuteľnosti
a ku ktorému došlo v júli 2021. Pôžička bola poskytnutá z finančných prostriedkov podniku poručiteľa
(z vlastných ako aj úverových) a mala byť do podniku vrátená, pričom pohľadávka sa stala splatnou.
Pohľadávka z pôžičky zanikla splynutím v časti dedičského podielu žalovanej na nadobudnutom podniku
poručiteľa,t.j.v1/3,vozvyškuprešlanaďalšíchdvochdedičovporučiteľa(1/3nažalobcua1/3naďalšiu

sestru), pričom žalobca následne nadobudol podiel ďalšej sestry a zároveň pokračuje v podnikaní ako
právny nástupca poručiteľa. Pohľadávka z pôžičky, ktorá je majetkom podniku, teda existuje v pomere
2/3, čo predstavuje 173.333,33 eur. Zánik záväzku žalovanej urovnaním súd preukázaný nemal. Súd
preto zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 173.333,33 eur a vo zvyšku voči žalovanej 2/ (v sume
86.666,67 eur), ako aj voči žalovanému 1/ (dopĺňacím rozsudkom) žalobu z dôvodu nedostatku pasívnej

vecnej legitimácie zamietol.

17. Nakoľko splatnosť pôžičky bola viazaná na podmienku - predaj pôvodnej nehnuteľnosti, ktorá sa
naplnila v júli 2021, žalovaná sa tak dostala do omeškania s vrátením dlhu, ktorý neplnila riadne a včas.
Z uvedeného dôvodu súd priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania z priznanej sumy odo dňa

uplatneného v žalobe, teda od 26. 12. 2022, kedy už bola žalovaná s úhradou dlhu preukázateľne v
omeškaní, do zaplatenia, a to vo výške 5 % ročne (základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky
ku dňu omeškania v júli 2021 bola 0 %, zvýšená o 5 percentuálnych bodov predstavuje výšku úroku z
omeškania 5 %).

18. Žalobca bol voči žalovanej 2/ úspešný pomerne, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 34 % (jeho úspech pri pomere žalovanej sumy 260.000,- eur a priznanej sumy 173.333,33
eur predstavuje 67 %, neúspech žalobcu (úspech žalovanej 2/ v zamietajúcej časti 86.666,67 eur
predstavuje 33 %; úspech 67 % mínus neúspech 33 %).19. Keďže súd žalobu vo vzťahu k žalovanému 1/ zamietol v celom rozsahu (dopĺňacím rozsudkom),
priznal mu nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

20. O výške náhrady trov konania si súd vymienil rozhodnúť v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti
rozhodnutia samostatným uznesením.

21. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. a III. napadla cestou splnomocneného právneho

zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalovaná 2/, a to z dôvodov uvedených v § 365 ods.
1 písm. b), d), f) a h) Civilného sporového poriadku. Vo svojom rozsiahlom odvolaní v značnom rozsahu
poukazovala na vybrané ustanovenia Civilného sporového poriadku, komentár k Civilnému sporovému
poriadku a vybrané rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR a krajských súdov SR. Vo
vzťahu k spotrebiteľskému charakteru sporu a zmene žaloby uviedla, že ak by akceptovala tvrdenia
konštatované súdom, teda že suma 260.000,- eur bola poskytnutá žalovaným zo strany poručiteľa

G. H. ako SZČO, pričom poručiteľ mal v období od 22. 09. 2004 do 15. 05. 2022 zapísané ako
živnostenskéoprávnenie„Poskytovanieúverovzvlastnýchzdrojovnebankovýmspôsobom“,znamenalo
by to, že táto suma bola poskytnutá v rámci predmetu podnikateľskej činnosti poručiteľa. Na základe
uvedeného by bolo nevyhnutné na uvedený právny vzťah aplikovať všetky ustanovenia dotýkajúce sa
ochrany spotrebiteľa, a to tak v rozsahu práva hmotného ako aj práva procesného. Do pozornosti dala

poučenie, ktoré jej bolo doručené spolu s platobným rozkazom, ktoré obsahovalo aj poučenie podľa §
292 CSP. Teda, ak by ich súd prvej inštancie nepovažoval za spotrebiteľov, nemal dôvod im predmetné
poučeniezasielať.Zároveňniejezrejmé,zčohosúdvyvodilzáver,žekrátkodobéposkytnutiefinančných
prostriedkov dcére nepredstavuje konanie v rámci podnikateľskej činnosti. V praxi sa bežne poskytujú
pôžičky aj na kratšie obdobie. Inštitút spotrebiteľa má byť podľa jej názoru aplikovaný extenzívne a je na

žalobcovi, aby preukázal neexistenciu spotrebiteľského vzťahu, ak je tento tvrdený, čo však v priebehu
konania ani nerozporoval.

22. Žalovaná 2/ v odvolaní ďalej uviedla, že podstatné skutočnosti žaloby si mal žalobca vopred ujasniť
a rozmyslieť, k čomu ale nepristúpil a svoje tvrdenia neustále modifikoval počas celého konania, pričom

na uvedené poukazovala už v rámci písomných vyjadrení a následne aj ústne v rámci pojednávaní.
Poznamenala, že napriek zmene skutkových tvrdení zo strany žalobcu nebola počas celého konania
navrhovaná zmena žaloby a súd prvého stupňa o zmene žaloby nerozhodol. Z obsahu návrhu žalobcu
na vydanie platobného rozkazu a jeho príloh sa mala údajná pôžička stať splatnou dňom doručenia
výzvy zo dňa 29. 11. 2022. Na výsluchu zo dňa 13. 09. 2023 zase žalobca ale uviedol, že podľa jeho

vedomostí mala byť poskytnutá pôžička na kúpu nehnuteľností a ostávajúca nehnuteľnosť žalovaných
mala byť predaná a z tohto predaja mala byť vrátená pôžička. Je zrejmé, že žalobca najprv spájal
splatnosť pôžičky od doručenia jeho výzvy adresovanej len žalovanému, nie žalovanej, u ktorej tak
nemohla nastať splatnosť domnelej pohľadávky a následne tvrdil, že jej splatnosť mala nastať dňom
predaja nehnuteľnosti žalovaných, čo predstavuje zmenu žaloby v rozpore s § 294 CSP.

23. V rámci konania bolo preukázané, že finančné prostriedky mali byť pripísané na bankový účet dňa
18. 02. 2020, ale návrh žalobcu na začatie konania bol viazaný na pripísanie finančných prostriedkov
ku dňu 16. 02. 2020 (a to nie len tvrdením o samotnej úhrade, ale aj e-mailovým tvrdením o poďakovaní
za poskytnutie zo dňa 16. 02. 2020). Skutkové tvrdenia žalobcu sa teda vôbec nezhodujú s tými, ktoré

boli v konaní preukázané. Dodala, že z celého odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé ani to, ako malo
prísť k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, keď poručiteľ nevedel, že finančné prostriedky odišli a zároveň
ani žalovaná 2/ nevedela, že tieto finančné prostriedky boli pripísané na bankový účet predávajúcich.
Poručiteľ dal len pokyn na to, aby suma odišla, ale ďalej sa nezaujímal o to, či tieto finančné prostriedky
reálne odišli, z akého účtu a či boli tieto pripísané na ten ktorý bankový účet. Uvedenými informáciami

nedisponovali ani žalovaní. Ani e-mail, ktorý mal byť doručený poručiteľovi nepotvrdzoval, že finančné
prostriedky boli uhradené alebo že tieto boli pripísané na bankový účet. Skutočnosť, že predmet sporu
a jeho skutkové okolnosti boli žalobcom vymedzené nesprávne, je potrebné vyhodnotiť ako neunesenie
dôkazného bremena k meritu veci.

24. Vo vzťahu k analytickej knihe a zaúčtovaniu finančných prostriedkov žalovaná 2/ uviedla, že
z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že sa jednalo o použitie súkromných finančných prostriedkov
občana a v súvislosti s uvedeným súd tvrdí, že došlo k opravnému zápisu zo dňa 22. 10. 2020. Uvedené
tvrdenie je síce pravdivé, ale opravný zápis bol vykonaný ku dňu 22. 10. 2020 spätne, a teda až po úmrtíporučiteľa (zmluvnej strany), a to bez toho, aby osoba vykonávajúca túto zmenu mala k tejto zmene
akékoľvek podklady (pokyn poručiteľa). V tejto súvislosti poukázala na výpoveď svedkyne J. E. M. zo
dňa 20. 10. 2023, ktorá nikdy nemala k dispozícii akýkoľvek dokument, či zmluvu o pôžičke, v zmysle

ktorejbymalabyťsuma260.000,-eurzaúčtovanáakopôžička.Zároveňsvedkyňaaninikdynevysvetlila,
z akého dôvodu nebola uvedená suma zaúčtovaná ako krátkodobá pôžička, keďže účtovná evidencia
počíta aj so zaúčtovaním krátkodobých pôžičiek. Ako vyplynulo z knihy analytickej evidencie predloženej
žalobcom, tak pri položke „oprava účtovania pôžičky LA“ je uvedený ako dátum uskutočnenia účtovného
prípadu deň 22. 10. 2020, pričom ale v ten istý deň poručiteľ zomrel, a to približne okolo druhej hodiny v

noci. Je zrejmé, že poručiteľ nemohol dať pokyn na vykonanie predmetnej účtovnej operácie a táto bolo
realizovaná bez vedomia poručiteľa a zároveň z uvedeného vyplýva, že kým poručiteľ žil, tak od 16. 02.
2022 až do 19. 10. 2022 predmetná suma 260.000,- eur nebola ani ako pôžička evidovaná. Zároveň
zdôraznili, že ak by suma 260.000,- eur mala predstavovať pôžičku, nepochybne by bola uvedená v
uznesení vydanom po skončení dedičského konania, kde sa ale nenachádza, aj keď v tomto sa iné
pohľadávky nachádzajú na str. 3, 5 a 6 uznesenia.

25. Žalovaná 2/ sa ďalej v odvolaní venovala dôveryhodnosti jednotlivých svedkov, pričom im nie je
zrejmé, z čoho súd odôvodňuje dôveryhodnosť svedkov J. M. L. a J. E. M. ako i samotného žalobcu.
Z výpovedi svedkyne J. E. M. zo dňa 20. 10. 2023 jednoznačne vyplýva, že tá úmyselne uviedla
nepravdivé informácie a to len z dôvodu, aby neprišlo zo strany banky k položeniu otázky, z akého

dôvodu bola poskytnutá domnelá pôžička. Z výpovedi žalobcu zo dňa 13. 09. 2023 je zrejmé, že ten
neuviedol všetky podstatné skutočnosti v rámci dedičského konania, a to z dôvodu, aby údajnú pôžičku
zatajil pred ďalšou dedičkou. Aj napriek tejto skutočnosti mal súd za to, že výpoveď je dôveryhodná
a to aj napriek tej skutočnosti, že sám žalobca potvrdil, že nemal absolútne žiaden problém zatajiť
uvedené skutočnosti pred ďalším z dedičov a aj súdnou komisárkou. J. M. L. vo svojej výpovedi

zo dňa 20. 10. 2023 uviedol, že ho poručiteľ mal požiadať o predaj nehnuteľnosti prostredníctvom
jeho synovca a následne hneď uviedol, že od žalovanej 2/ nepožadoval žiadne finančné prostriedky
naspäť. Z uvedeného teda vyvstáva otázka, ak J. M. L. vedel o tom, že nehnuteľnosť bola predaná,
a malo sa jednať o pôžičku, pričom zároveň bol podnik v zlom ekonomickom stave, prečo nepožiadal
priamo žalovanú 2/ o vrátenie finančných prostriedkov, ale namiesto toho túto skutočnosť ponechal bez

akejkoľvek reakcie. Na základe vyššie uvedeného preto nie je žalovanej zrejmé, z akého dôvodu súd
prvejinštancievrámciodôvodneniarozsudkuuviedol,žejednotlivévýpovedesvedkov,aleajžalobcu,sú
dôveryhodné,keďzichvýpovedíjezrejmé,žetietoosobynielenžeabsolútneneriešilivzniknutúsituáciu,
ale zároveň nemali problém klamať a toto klamstvo zároveň aj potvrdiť v tomto konaní. Z uvedeného
dôvodu preto závery uvedené v odôvodnení rozsudku odporujú vykonaným dôkazom.

26. Vo vzťahu k prevodu podniku, dohode o urovnaní a pohľadávke E. H. žalovaná poukázala na písm.
A, B a bod 6.2 Zmluvy o predaji podniku zo dňa 17. 02. 2022, z ktorej vyplýva, akým spôsobom je
zadefinovaný v zmluve podnik poručiteľa, ako je zadefinovaný podnik, ako aj to, že všetky vzájomné
nároky zmluvných strán v súvislosti s podnikom a podnikom poručiteľa, úhradou odplaty zanikajú.

Žalobca v tomto konaní totiž nie je v postavení podniku poručiteľa, ale v postavení žalobcu vystupuje
právny nástupca podniku poručiteľa a zároveň nadobúdateľ podielu žalovanej na podniku poručiteľa.
Predmetnú zmluvu uzatváral žalobca v postavení nadobúdateľa obchodného podielu, ktorý bol ale
identifikovaní ako FO podnikateľ, zároveň aj v samotnom návrhu na vydanie platobného rozkazu žalobca
potvrdil, že on je právnym nástupcom poručiteľa. Z vyššie uvedeného pritom jednoznačne vyplýva,

že osoby žalobcu, podniku a podniku poručiteľa na základe výsledku dedičského konania, uplatnením
právnehonástupníctvasplynulidojedného,tedadoosobyžalobcu,ktorýpristúpilkurovnaniunazáklade
bodu 6.2 a 6.3 zmluvy. Za rozhodné žalovaná považuje skutočnosť, aká bola dohoda medzi žalovanou
a poručiteľom, a nie to, ako si predmetnú skutočnosť vykladá žalobca, či súd prvej inštancie, a to navyše
ku dňu jej vzniku, a nie o pol roka, rok alebo neskôr.

27. Žalovaná ďalej poukázala na e-mailovú komunikáciu zo dňa 19. 10. 2021, s ktorou sa súd dostatočne
nevysporiadal. Z jej obsahu je vidieť, že medzi sporovými stranami boli zasielané rôzne verzie a
návrhy vzájomných dohôd, pričom ako je vidieť z konečného uznesenia vydaného v dedičskom konaní,
tak dedičstvo nadobudli v zákonných podieloch každý v podiele 1/3 vzhľadom k celku, teda žiadne

z početných návrhov dohôd sa nerealizovali. Početné rokovania ale prebiehali aj telefonicky alebo
osobne pri rôznych stretnutiach, pričom ale tieto neboli písomne zachytené. Na základe uvedeného
mal súd komunikáciu predloženú žalobcom posudzovať nielen v kontexte koncentrácie konania, ale aj
v kontexte všetkých ostatných skutočností napr. rôzne návrhy dohôd a ďalšia komunikácia aj medziprávnymi zástupcami strán konania počas dedičského konania, pričom ale uvedeným spôsobom súd
prvej inštancie nekonal.

28. Vo vzťahu k dedičskému konaniu po poručiteľovi mala žalovaná za to, že z predložených
podkladov nepochybne vyplýva, že predmetná „pôžička“ nikdy neexistovala a je len umelo vytvorená a
tvrdená samotným žalobcom. Ak by totiž predmetná „pôžička“ skutočne existovala, nepochybne by ju
identifikoval aspoň jeden zo správcov časti dedičstva, súdny komisár pri prejednaní dedičstva, resp. by
bola zahrnutá v rámci jednotlivých porád, čo sa ale nestalo. Nie je pritom podstatná skutočnosť, že sa

malo jednať o pôžičku v prospech blízkej osoby a táto preto nemusela byť špecifikovaná v uznesení o
dedičstve. Ak sa raz jednalo o pohľadávku, mala byť táto uvedená už v rámci uznesenia o dedičstve bez
ohľadu na to, či ide o blízku osobu, banku alebo obchodného partnera. Uvedená pohľadávka by totiž
zmenila hodnotu prejednávaného dedičstva a výšku jednotlivých podielov dedičov. Domnieva sa, že už
v tomto momente mala byť „pohľadávka“ špecifikovaná (ak existovala), a nie ju následne s odstupom
času po ukončení dedičského konania vytiahnuť na svetlo a žiadať jej vrátenie, keď navyše o nej dvaja

z troch dedičov spolu s konajúcou notárkou ani nevedeli. Je toho názoru, že tretie osoby neprítomné
pri predmetnom darovaní nie sú schopné a ani oprávnené spochybňovať predmetný úkon a v rozpore
s vôľou jeho zmluvných strán ho vydávať za úplne iný úkon.

29. Záverom žalovaná poukázala na opakované porušenie zásady koncentrácie konania zo strany súdu

v neprospech nej (žalovanej 2/), ako i jeho nevysporiadanie s judikatúrou, na ktorú žalovaní v priebehu
konania odkazovali. Žalobca opakovane predkladal dôkazy oneskorene, čo žalovaní opakovane
namietali. Vo výzve zo dňa 04. 10. 2023 súd prvej inštancie vyzval žalovaných na predloženie dôkazov s
tým poučením, že na neskôr predložené prostriedky procesného útoku a procesnej obrany súd prihliadať
nebude. Napriek tomu žalobca dôkaz (elektronickú komunikáciu ohľadom peňažných prostriedkov v

sume 20.000,- eur poskytnutých žalovanej) predložil súdu podaním s nasledovnou časovou pečiatkou
18. 10. 2023 o 15:53:47, teda po lehote. Súd prvej inštancie aj napriek tomu tento dôkaz pripustil a
s uvedeným dôkazom nakladal ako by bol predložený včas, teda v rozpore s vlastným uznesením.
Uvedeným konaním súdu prvej inštancie došlo k neprimeranému a nedovolenému zvýhodneniu žalobcu
oproti nim, nakoľko predkladali všetky dôkazy riadne, včas a v súlade s jednotlivými výzvami súdu prvej

inštancie.

30. S poukazom na vyššie uvedené žalovaná 2/ navrhla, aby odvolací súd v súlade s § 389 ods. 1 písm.
d) Civilného sporového poriadku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu výrokov I. a III.
zrušil a vec mu vrátil, alternatívne navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch I. a III.

zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanej 2/ prizná nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi
v rozsahu 100 %.

31. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III. a IV. napadol v zákonom stanovenej lehote
prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu odvolaním i žalobca z dôvodov uvedených v §

365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku.

32. Žalobca sa v odôvodnení nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie, teda že povinnosť zaplatiť
sumu 173.333,33 eur má iba žalovaná 2/, mal za to, že pôžička poručiteľa v sume 260.000,- eur bola
poskytnutá obom manželom, teda žalovanému 1/, ako aj žalovanej 2/, v tom čase do BSM. Žalovaní

od samého začiatku tvrdili, že šlo o dar a ak by súd vyhodnotil, že nešlo o dar, ale o pôžičku, tak
táto bola poskytnutá do BSM. Ďalej je potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že pokiaľ žalovaní tvrdili,
že šlo o dar obom manželom od poručiteľa, ale bolo na základe vykonaných dôkazov zistené, že
sa jednalo o pôžičku, taktiež sa muselo jednať o pôžičku obom manželom. Je potrebné, aby súd
prihliadal na tieto vyjadrenia žalovaných, nakoľko skutočnosť, že suma 260.000,- eur bola poskytnutá

obom manželom nikdy žalovaní nepopreli a to, že sa jednalo o pôžičku, a nie o dar, ako sa snažili
špekulatívne a nečestne žalovaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu preukázať, nemôže mať
vplyv na posúdenie tejto skutočnosti. Uvedené potvrdila aj emailová správa od F. B. zo dňa 16. 02.
2020 uvedená v rozsudku v bode 14., kde taktiež žalovaná konštatuje, že obaja sú dlžníkmi. V konaní
bolo jednoznačne preukázané, že email bol pravdivý. Z ničoho nevyplynulo, že by mal byť dlžník iba

jeden zo žalovaných, nakoľko nadobudli nehnuteľnosť do BSM, tak na základe aj samotných vyjadrení
žalovaných možno usúdiť, že obaja si predmetnú pôžičku vzali od poručiteľa pokým nepredajú svoj
pôvodný dom, ktorý mali v BSM. Skutočnosť, že pôžičku si vzali, resp. bola poskytnutá obom žalovaným
vyplýva z komunikácie prostredníctvom aplikácie Whatsapp, z bodu 17., 47., 49. a 50. napadnutéhorozsudku. Pôvodná nehnuteľnosť bola v BSM a teda výnosom z prenájmu za predpokladu, že by
poručiteľ s tým súhlasil, čo však bolo preukázané, že nesúhlasil, v opačnom prípade by bola splácaná
pôžička,ktorábolaposkytnutáobommanželom,tedažalovanému 1/ažalovanej 2/.Inapriekuvedeným

skutočnostiam a argumentom, súd v bode 62. rozsudku analyzoval, či sa jednalo o zmluvu o pôžičke,
ktorú uzatvorili obaja žalovaní, alebo iba žalovaná 2/.

33. Žalobca prezentoval názor, že súd argumentuje z pohľadu právnych predpisov a komentárov síce
správne,alezpredošlýchargumentovazvykonanéhodokazovanianiejemožnédospieťkinémuzáveru

akoktomu,žepôžičkusivzaliobajamanželia,čovyplynulonajmäzpreukázanejemailovejkomunikácie,
z Whatsapp komunikácie, zo zámeru splácať pôžičku prostredníctvom prenájmu pôvodného domu
v BSM, ako aj z vyjadrení samotných žalovaných, ktorí tvrdili, že šlo o dar poskytnutý obom manželom.
Poskytnutie pôžičky obom manželom je obvyklé, pričom poskytnutie len jednému z manželov, obzvlášť
ak manželia nadobúdajú z pôžičky vec do BSM, obvyklé nie je. Je potrebné vziať do úvahy, že ak
by pôžička bola skutočne určená len jednému z manželov, t. j. len žalovanej, bolo by potrebné danú

skutočnosť v konaní preukázať, čo sa nepodarilo a neexistuje o tom ani žiadny materiálny dôkaz.
Žalovaný 1/ v priebehu konania síce tvrdil, že nevie, ako prebehla kúpa jeho domu, avšak v danom
ohľade je potrebné brať ohľad na účelovo menenú argumentáciu oboch žalovaných, nekonzistentnosť
ich vyjadrení, ktorú im vytkol aj súd prvej inštancie a dokonca preukázané nepravdivé tvrdenia uvedené
žalovanými v konaní. V zmysle uvedených skutočností má žalobca za to, že z celkového kontextu a

okolností mal súd určiť, že žalovaný 1/ je taktiež dlžníkom z titulu zmluvy o pôžičke, nakoľko pôvodne
pôžičku nadobudli do BSM, no neskôr BSM zrušili a vyporiadali, pričom finančné prostriedky za predaj
pôvodného rodinného domu s najväčšou pravdepodobnosťou ako aj novo nadobudnutý dom nadobudol
žalovaný 1/.

34. Žalobca v odvolaní navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovaný
1/ je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 260.000,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 260.000,- eur od 26. 12. 2022 do zaplatenia a žalovaná 2/ je povinná zaplatiť žalobcovi sumu
173.333,33 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 173.333,33 eur od 26. 12. 2022
do zaplatenia s tým, že splnením povinnosti jedného zo žalovaných voči žalobcovi zaniká povinnosť

druhého žalovaného plniť voči žalobcovi v splnenom rozsahu, a to všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Vo zvyšku voči žalovanej 2/ žalobu zamietne. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania
voči žalovanému 1/ v rozsahu 100 % a voči žalovanej 2/ v rozsahu 34 %.

35. Žalovaná 2/ vo svojom vyjadrení zo dňa 26. 02. 2024 k odvolaniu žalobcu opätovne poukázala

na svoje tvrdenia, ktoré uvádzala vo svojom odvolaní, teda žalobca si vopred neujasnil a nerozmyslel
podstatné skutkové okolnosti žaloby, nepodal návrh na zmenu žaloby a svoje tvrdenia neustále
modifikoval počas celého konania, na čo v priebehu konania opakovane poukazovala. Zotrvala na tom,
že plnenie poručiteľa predstavovalo dar otca dcére, čo zapadá do obdobia, kedy poručiteľ daroval
svoj rodinný dom žalobcovi a druhej dcére chcel zakúpiť byt. K tvrdeniu žalobcu, ktorý poukazoval

na vyjadrenia žalovaného 1/ o jeho nevedomosti, akým spôsobom prebehla kúpa domu uviedla, že
žalovaná len poskytla poručiteľovi kúpnu zmluvu, ale už nevedela, akým spôsobom poručiteľ uhradí
kúpnu cenu. Poručiteľ mohol použiť peniaze z hypotéky, z s.r.o., svoje vlastné prostriedky ako FO (ktoré
aj použil, čo zodpovedá zápisu v knihe analytickej evidencie do jeho smrti), mohol sa s predávajúcou
dohodnúť aj na poskytnutí nejakej inej protihodnoty, na započítaní, postúpení pohľadávky alebo na

inom spôsobe úhrady kúpnej ceny. Nakoľko teda úhradu kúpnej ceny nevykonala priamo žalovaná a
ani žalovaný a táto nebola uhradená z ich účtu, tak nemali vedomosť o tom, kedy, kým došlo k jej
úhrade, akým spôsobom a v akej výške. Ani žalobca počas konania nepreukázal, že by takúto vedomosť
žalovaní mali. Žalovaná ďalej vo vyjadrení uviedla, že práve žalobcovi nie je cudzie zatajovať informácie
pred spoludedičmi, ako aj pred notárom ako súdnym komisárom vykonávajúc funkciu správcu časti

dedičstva. Bola toho názoru, že ak bola predmetná údajná pôžička spornou (žalovaná ako dedička
ju výslovne popiera, E. H. ako dedička o nej nevedela a žalobca ako dedič ju zatajil pred notárkou),
nemohla byť prejednaná v dedičskom konaní, nakoľko v dedičskom konaní nemôže notár prejednať
spornú pohľadávku, ale o tejto musí rozhodnúť súd v samostatnom konaní. Aj s poukazom na uvedenú
skutočnosť bola toho názoru, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaným a predmetnú žalobu podal

predčasne.

36. Záverom vyjadrenia žalovaná prejavila nesúhlas so žalobcom navrhovaným petitom, ktorý podľa
jej názoru predstavuje rozpor s § 371 CSP a § 294 CSP. Ak by aj akceptovala tvrdenie žalobcu, žeuplatňovaná pohľadávka existuje a že pochádza z podniku poručiteľa (čo výslovne rozporuje), tak k
predmetnému zániku z titulu splynutia došlo ex lege podľa § 584 Občianskeho zákonníka, pričom
uvedené má priamy vplyv na aktívnu žalobnú legitimáciu, ktorú súd skúma ex offo. Zároveň taktiež

platí, že ak raz dôjde k zániku záväzku splynutím, tak tento záväzok nemôže opätovne obživnúť. Za
nedôvodné považujú aj samotné rozdelenie výšky záväzkov, kedy podľa žalobcu zodpovedá žalovaná
v rozsahu 173.333,33 eur, ale žalovaný v rozsahu 260.000,- eur. Ak ale došlo k zániku záväzku jeho
splynutím, čo aj len v časti, tak nie je možné takto zaniknutú časť úspešne uplatňovať voči prípadným
spoludlžníkom. Najmä v prípade solidárneho záväzku, ktorý definoval žalobca, keďže aj časť, o ktorú by

záväzok žalovaného prevyšoval záväzok žalovanej, by musela byť uhradená z prostriedkov v BSM, čím
by ale došlo k popretiu významu splynutia ako spôsobu zániku záväzku.

37.Vozvyšnejčastisvojhovyjadreniasažalovanápridržiavalasvojichvyjadreníobsiahnutýchvodvolaní
a zotrvala na tom, aby bol žalobný návrh žalobcu zamietnutý ako nedôvodný.

38. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 11. 03. 2024 k vyjadreniu žalovanej poukázal na to, že
žalovaná zavádza súd tým, že predkladá rôzne doslovne vymyslené a nereálne dôkazy, ktorými sa
snaží presvedčiť súd, že išlo o dar daný žalovaným zo strany poručiteľa. Mal za to, že žalovaní
v konaní neuniesli dôkazné bremeno v žiadnom rozsahu. Čo sa týka argumentácie žalovaných ohľadom
dátumu splatnosti, tento bol určený v podstate v ich prospech, resp. neskoršie, a to na základe výzvy

danej žalovaným, ktorému v tomto smere prináleží právo určiť si splatnosť predmetnej pohľadávky.
Pokiaľ žalovaná argumentuje, že pôžička mala byť splatná skôr, iba to opäť potvrdzuje, že sa jednalo
o pôžičku, a nie o dar, ako od samého začiatku tvrdila, no nevedela to preukázať. Za absurdnú považuje
i argumentáciu žalovanej o ich nevedomosti, kedy finančné prostriedky z titulu kúpnej ceny odišli
z účtu poručiteľa. Pokiaľ by poručiteľ nedal pokyn na uhradenie kúpnej ceny nehnuteľnosti (čo bolo

preukázané, že táto bola odoslaná z dvoch bankových účtov), nedošlo by tým k naplneniu kúpnej zmluvy
na nehnuteľnosť a nikdy by sa žalovaní nemohli stať vlastníkmi nehnuteľnosti v podiele 1/1 v tom čase.
Podľa jeho názoru sa súd dostatočne a logicky vysporiadal v bode 46. a 47. rozsudku s poskytnutím
sumy 260.000,- eur ako pôžičky a to pri posúdení právneho úkonu zaplatenia kúpnej ceny.

39. Žalobca sa stotožnil so závermi súdu uvedenými v bode 11. napadnutého rozsudku, že pokiaľ by
sa jednalo o dar, bolo by to účtované na účte pod číslom 543, čo však nikdy účtované nebolo. To, že
chýbala transferová dokumentácia, bolo na zodpovednosti poručiteľa a táto skutočnosť nie je a nemôže
byť spôsobilá vyvodiť pochybnosť o požičaní finančných prostriedkov žalovaným za účelom kúpy novej
nehnuteľnosti. Argumentácia, z akého dôvodu nebola suma 260.000,- eur na začiatku účtovaná ako

pôžička, bola jasne vysvetlená. Dôvodom bolo reportovanie banke, kde by v tom čase nebolo vhodné
reportovať, že suma 260.000,- eur bola požičaná z kontokorentu a keďže sa mala v krátkom čase
vrátiť späť, nebolo to ani podstatné. V samotnej knihe analytickej evidencie je pri sume 260.000,- eur
poznámkaLA,čoibapotvrdzujeevidovanietejtosumyvúčtovníctveporučiteľavočisvojejdcéreazaťovi.

40. Čo sa týka námietky žalovanej o dôveryhodnosti svedkov, žalobca uviedol, že svedkyňa M. plnila
pokyny klienta a nemôže byť v tomto spore nijakým spôsobom zaujatá, keďže rovnako vedie účtovníctvo
prespoločnosť,vktorejježalovaný1/konateľom,čovylučujeekonomickúzávislosťsvedkyne.Svedkyňa
sa riadila pokynmi poručiteľa ohľadom uvádzania a účtovania sumy 260.000,- eur vo vzťahu voči
banke poskytujúcej kontokorent. Žalobca súdu uviedol pravdivo argumenty, pre ktoré neuviedli niektoré

záležitosti ohľadom pôžičky pred treťou dedičkou, pričom nič pred súdom nezatajil. Práve žalobca
predložil a disponoval dôkazmi, ktoré vyvrátili všetky argumenty žalovaných ohľadom predmetnej sumy
260.000,- eur. Svedok J. M. L. popísal logicky skutočnosti tak, ako boli. Právny zástupca žalovaných sa
snažil poukazovať na to, že p. L. asi mal vymáhať od dcéry svojho nadriadeného finančné prostriedky
do podniku, v ktorom bol zamestnancom, čo je opäť absurdná argumentácia, a to aj vzhľadom na

skutočnosť, že všetci vedeli, že finančné prostriedky sa majú vrátiť do podniku v krátkom čase. M.
L. podnikal aktivity smerujúce k predaju domu žalovaných prostredníctvom realitnej kancelárie svojho
synovca. Len ťažko sa dá predstaviť situácia, kedy by zamestnanec podniku vymáhal bez výslovného
pokynu nadriadeného a navyše otca a svokra žalovaných 1/ a 2/ finančné prostriedky a obzvlášť, keď
sa jednalo o rodinnú záležitosť jeho šéfa a majiteľa podniku. Svedok E. zasa jasne uviedol, že sa bavil

s poručiteľom, aby riešil vrátenie finančných prostriedkov do firmy a taktiež uviedol, že poručiteľ to so
žalovanými riešil. Taktiež uviedol voči akým osobám sa robili písomné zmluvy o pôžičke a voči akým
nie, čo žalovaní nijakým spôsobom nevyvrátili.41. V ďalšom sa žalobca stotožnil so súdom prvej inštancie ohľadom toho, že kúpna cena za časť
podniku nikdy nebola ponížená o prípadnú pohľadávku, resp. ju nezohľadňovala. Pohľadávka nebola
ani predmetom vysporiadania medzi účastníkmi zmluvy o predaji časti podniku. Zdôraznil, že žalovaní

vždy ohľadom sumy 260.000,- eur tvrdili, že sa jednalo o dar a nie o pôžičku, tak nie je na mieste, aby
argumentovali tým, že v zmluve o predaji časti podniku došlo k urovnaniu pôžičky, keď jej existenciu
spochybňujú. Akákoľvek argumentácia ohľadom akéhokoľvek urovnania pôžičky je zo strany žalovanej
protirečiaca a účelová. Žalovaná predsa nemôže úspešne viesť spor tak, že vytvára rozličné alternatívy
pre prípad, že jej prvotná argumentácia neobstojí, resp. nemôže tvrdiť, že suma 260.000,- eur bola iba

dar, a nie pôžička a zároveň nemôže tvrdiť, že ak to nebol dar, tak to bola pôžička, ktorá bola urovnaná
pokonávkou. Takýmito argumentami nemôže žalovaná uniesť dôkazné bremeno v nijakom prípade,
nakoľko sú zmätočné.

42. Nehnuteľnosť, ktorú daroval poručiteľ žalobcovi, nie je nehnuteľnosť určená pre žalobcu. V rámci
vysporiadania historických vzťahov medzi poručiteľom a jedným dlhodobým zamestnancom bude táto

nehnuteľnosť prevedená v budúcnosti na tohto zamestnanca, o čom žalovaná veľmi dobre vie. Za
potrebné považoval uviesť, že všetky dôkazy, ktoré neboli predložené súčasne so žalobným návrhom,
boli predkladané v reakcii na neskoršie tvrdenia žalovaných. Práve tieto dôkazy usvedčili žalovaných zo
zavádzania a tvrdenia nepravdivých informácií. Právny zástupca žalovaných bol niekoľkokrát zo strany
žalobcu upozornený, aby nepredkladal dôkazy, ktoré nie sú založené na pravdivých skutočnostiach,

nakoľko budú vyvrátené. Všetky dôkazy predložené z jeho strany boli riadne predložené do vyhlásenia
uznesenia o skončení dokazovania, avšak niektoré dôkazy neboli od samého začiatku konania v jeho
dispozícii, nakoľko k nim bolo potrebné vyhotoviť notársku zápisnicu.

43. V záverečnej časti žalobca v jednotlivých bodoch zhrnul svoje vyjadrenie k námietkam žalovanej

obsiahnutých v jej odvolaní a navrhol, aby odvolací súd neprihliadal na odvolanie žalovanej a zamietol
ho v celom rozsahu.

44. Žalovaná 2/ vo svojom vyjadrení zo dňa 08. 04. 2024 k vyjadreniu žalobcu uviedla, že neboli
platiteľmi kúpnej ceny, a preto nemohli mať a ani nemali vedomosť o tom, kedy a akým spôsobom bola

táto uhradená a súčasne žalobca ani nenavrhol dokazovanie preukazujúce opak. Navyše, čo sa týka
samotného údajného e-mailu zo dňa 16. 02. 2020 predloženého žalobcom, týmto nedisponuje, čo bolo
potvrdené znaleckým dokazovaním a jeho obsah ako aj zaslanie od počiatku rozporovala. Tvrdenia
žalovaného, že vyvrátil znalecký posudok o tom, že v emailovej schránke žalovanej sa odoslaný email
nenachádza označila za nepravdivý, čo potvrdil aj znalec JUDr. Ing. Radoslav Hromek, MBA, ktorého

znalecký posudok nebol žiadnym spôsobom vyvrátený a spochybnený a žalobca ani nenavrhol žiadne
dokazovanie, ktoré by malo preukazovať opak. Zároveň nie je zrejmé, prečo by žalovaná mala posielať
e-mail s platobnými údajmi poručiteľovi, keď tento už predtým disponoval celým návrhom kúpnej zmluvy.
Za zavádzajúce považuje i tvrdenia žalobcu, že by odmietala predložiť dohodu o vysporiadaní BSM,
ktorou zrušili a vyporiadali BSM po predaji časti podniku po poručiteľovi. Žalovaní dohodu o vyporiadaní

BSM predložili súdu, aj keď doposiaľ je toho názoru, že jej vyžadovanie zo strany žalobcu bolo zneužitím
jehoprocesnéhopostavenia,keďžedohodabolauzatvorenálenmedzinimiakomanželmiasožalobcom
a ani poručiteľom nesúvisela. Pripomenula, že o tom, že by predmetom dedičstva mal byť akýkoľvek
dlh žalovanej voči poručiteľovi až do jeho uplatnenia v tomto konaní nemal nik vedomosť. V rámci
svojej argumentácie poukázala na znenie výpovede žalobcu uskutočnenom na pojednávaní dňa 13.

09. 2023. Ak by mala vedomosť o žalobcom tvrdenom dlhu 260.000,- eur, tak by tento bol v dohode o
vyporiadaní BSM vyslovene uvedený a bolo by v nej zároveň uvedené, kto ho preberá, v akej lehote a
akým spôsobom bude uhradený.

45. Dala do pozornosti, že odvolanie bolo podané len zo strany žalovanej 2/, nakoľko žalovaný 1/

mal plný úspech v konaní a žalobný návrh bol voči nemu vyhodnotený ako nedôvodný. Poukázala na
vyjadrenie žalobcu o krátkodobom poskytnutí finančných prostriedkov otca dcére, kde poručiteľ nekonal
v rámci svojej podnikateľskej činnosti, ktoré si podľa jej názoru odporuje, pretože takáto pôžička by tak
musela byť súčasťou aktív po poručiteľovi ako FO, pričom žalobca nepreukázal, že by nadobudol aj
podiel žalovanej aj E. E. H. (1/3 za každú z nich), resp. že by bola predmetom dedičstva po poručiteľovi.

Taktiež nemožno hovoriť o krátkodobosti údajnej pôžičky, keď ju nežiadal od 02. 2020 uhradiť ani
poručiteľ a až do 11. 2022 ani žalobca (výzvu zo dňa 29. 11. 2022 adresoval len žalovanému 1/, a to
napriek tomu, že v predmetnom vyjadrení hovorí o „poskytnutie finančných prostriedkov otca dcére“ bez
žalovaného), pričom dedičské konanie bolo ukončené v 11. 2021. Občiansky zákonník a ani predpisy lexspecialis venované ochrane spotrebiteľa neobsahujú ustanovenie, ktoré by vylučovali tzv. krátkodobé
pôžičky z ochrany spotrebiteľa, resp. že ak podnikateľ, ktorý má poskytovanie úverov v rámci predmetu
svojho podnikania poskytne úver/pôžičku jemu blízkej osobe, tak táto nepožíva ochranu spotrebiteľa.

46. Žalovaná opätovne poukázala na knihu analytickej evidencie, kde je vidieť, že kým poručiteľ žil, teda
do 22. 10. 2020, boli pohyby v sume 200.000,- eur a 60.000,- eur zaúčtované ako vlastné imanie fyzickej
osoby podnikateľa, a následne boli tieto bez akéhokoľvek súhlasu alebo komunikácie so žalovanou
preúčtované na „pôžička LA“, a to až po smrti poručiteľa a bez rešpektovania jeho vôle zabezpečiť svojim

deťom bývanie. Žalobca zároveň nepreukázal svoje tvrdenia, že svedkyňa M. pracuje aj pre žalovaného
1/. Zároveň pripomenula, že žalobca k dnešnému dňu nijakým spôsobom nepreukázal nadobudnutie
časti podniku od E. E. H., čo bolo z jej strany viackrát namietané počas konania. Naopak, ak žalobca
mohol nadobudnúť aj podiel E. E. H. na údajnej pôžičke bez toho, aby uvedené bolo výslovne uvedené
v údajnej zmluve o prevode časti podniku medzi ním a E. E. H., tak dohodou o urovnaní obsiahnutou v
zmluve o prevode časti podniku medzi žalobcom zanikli akékoľvek pohľadávky voči žalovanej a spojené

s či už s podnikom poručiteľa, alebo podnikom žalobcu, ktorý aj v tomto konaní, rovnako ako v danej
zmluve o prevode časti podniku, vystupoval ako podnikateľský subjekt označený IČO-m. Ak teda podľa
žalobcu nemusela byť predmetná pohľadávka uvedená konkrétne, pričom uvedené nebolo prekážkou jej
prededenia, tak predmetná pohľadávka nemusela byť uvedená explicitne ani v časti dohody o urovnaní
a napriek tomu došlo k jej urovnaniu.

47. Za nepravdivé a účelové považovala i tvrdenia žalobcu o historickom vysporiadaní vzťahov medzi
zamestnancom a poručiteľom, na základe čoho bude rodinný dom aj s pozemkami prevedený na tohto
zamestnanca. Žalobca je pritom vlastníkom danej nehnuteľnosti už od 06. 2020 a zatiaľ k prevodu
na zamestnanca poručiteľa nedošlo. Na záver zdôraznili, že pri dohode o úhrade kúpnej ceny medzi

poručiteľom a žalovanou nebola prítomná žiadna tretia osoba a ani o nej nevedela, dokonca aj v rámci
účtovníctva podniku bola uvedená suma evidovaná ako vlastné imanie fyzickej osoby. Ak poručiteľ
nekonal pri žalovanom plnení v rámci svojej podnikateľskej činnosti, potom žalobcom tvrdená údajná
pôžička nemohla v zmysle § 5 ObZ slúžiť na prevádzkovanie podniku, ani nemohla tomuto účelu
slúžiť, ani nemohla tvoriť v zmysle § 6 ods. 1 ObZ obchodný majetok podniku poručiteľa ako súhrn

majetkových hodnôt, nakoľko neslúžila ani nebola určená na podnikanie poručiteľa, a preto údajná
pôžička nemohla byť ani súčasťou podniku. Ak údajná pôžička nebola súčasťou podniku, ale sa jednalo
o plnenie mimo rámca podnikania poručiteľa, potom sa má jednať o novoobjavené dedičstvo, ktoré malo
byť prejednané ako ostatné časti majetku poručiteľa, ktoré nenadobudol v rámci podnikateľskej činnosti
podniku. V zmysle uvedeného je toho názoru, že u žalobcu absentuje aktívna vecná legitimácia, čo

namietala od začiatku konania. Nie je akceptovateľné, aby na jednej strane žalobca svoju aktívnu vecnú
legitimáciu odvodzoval od zdedenia časti podniku a nepreukázaného prevodu ďalšej časti podniku a na
druhej strane tvrdil, že údajná pôžička bola realizovaná mimo rámca podnikateľskej činnosti poručiteľa.

48. Žalovaná vo svojej duplike k vyjadreniu žalobcu pripomenula, že práve žalobca disponoval

počítačom poručiteľa od začiatku konania, pričom ním tvrdená notárska zápisnica bola vyhotovená 06.
04. 2023, a do súdneho konania bola doložená až dňa 13. 09. 2023, a to na pojednávaní, a nie vopred,
aby mal súd a žalovaní možnosť sa s ňou oboznámiť. Žalobca existenciu údajného e-mailu zo dňa
16. 02. 2020 nepreukázal hodnoverným spôsobom. Žalovaní poukázali na fotokópiou e-mailu, z ktorého
vyplýva, že údajná správa nebola doručená žalovanou poručiteľovi, nakoľko v úvode je rozoznateľný

text „Túto správu ste preposlali“. Uvedenú správu videla asi iba notárka ako preposlanú správu, pričom
pri preposielaní správy je možné do jej textu zasahovať a tento meniť. Okrem toho žalobca nepreukázal,
že v e-mailovom účte poručiteľa sa nachádza originál predmetnej údajnej správy, resp. že aj predmetné
„preposlanie“ nebolo vyhotovené dodatočne. V ostatnej časti svojho vyjadrenia žalovaná poukazovala
na už ňou prednesené vyjadrenia uvedené v odvolaní a predchádzajúcich podaniach.

49. Žalobca vo vyjadrení k duplike žalovanej uviedol, že všetky argumenty boli aj z jednej aj z druhej
strany vyjadrené a v tomto štádiu konania nemá viac čo uviesť. Žalovaná neuniesla dôkazné bremeno
a jej argumentácia o tom, že nevedia akým spôsobom bola zaplatená kúpna cena, nemôže obstáť.
Predložený dôkaz (zaslanie e-mailu žalovanej poručiteľovi) považuje za účelový falzifikát, ktorý si dali

vyhotoviť, zo svojej emailovej schránky na preukázanie toho, že žalovaná email neodoslala. Už len
samotná povaha a charakter tohto dôkazu je nezmyselný a účelový. Všetko nasvedčuje tomu, že
žalovaná si email vymazala a ich vybratý znalec prezrel schránku správ a zhodnotil, že tam predmetnú
správu nenašiel. Vytvorená rozmazaná fotografia na podaní právneho zástupcu L. je úsmevná avzhľadom na predloženú notársku zápisnicu, ktorá je v súdnom spise, ju jednoznačne môže vyhodnotiť
ako účelový pokus spochybňovať predložené dôkazy, s ktorými sa prvostupňový súd vysporiadal počas
konania. Je nemožné, aby on navrhoval vykonanie dôkazu v emailovej schránke žalovanej, ku ktorému

prístup nemá a nikdy nemal, pričom, preukázal existenciu emailu jednak emailom samotným, notárskou
zápisnicou, existenciou poručiteľovho počítaču a správou skopírovanou na USB, ku ktorej sa žalovaní
ani nevyjadrili.

50. Suma 20.750,- eur bola suma za predaj auta, ktoré mal poručiteľ písané na seba ako vlastníka

z dôvodu odpočtu DPH a nejednalo sa o nijaký dar. Auto si kúpili žalovaní na meno žalobcu kvôli
spomínanému odpočtu DPH, čo bolo potvrdené dokazovaním. Žalovaní ani v tomto smere neuniesli
dôkazné bremeno. Odvolávanie sa žalovaných na tzv. „izbičku" nijakým spôsobom nepreukazuje, že
poručiteľ sa k nim mal niekedy nasťahovať, pretože mal svoje bývanie a bol vitálny človek. Žalovaní
nevedia a nedokážu poprieť, že suma 260.000,- eur vyplývajúca z pôžičky bola jednoznačne predmetom
rokovaní počas vyporiadavania dedičstva a sám ich právny zástupca p. L. sa o nej zmieňoval v

emailovej ako i ústnej komunikácii. Ich tvrdenia, že sa jednalo o dar, a nie o pôžičku nijakým spôsobom
nepreukázali počas konania a ich tvrdenia boli vyvrátené, s čím sa stotožnil aj konajúci súd. Skutočnosť,
že žalobca kúpil časť podniku od svojich dvoch sestier a že je právnym nástupcom vyplýva z verejne
dostupných zdrojov. Pokiaľ by E. H. nepredala časť podniku po poručiteľovi, bola by uvedená v
živnostenskom registri. V ďalšom sa žalobca pridržiaval svojich predchádzajúcich vyjadrení.

51. Odvolací súd vrátil spis po podaní odvolania žalobcu a žalovanej 2/ súdu prvej inštancie na vydanie
dopĺňacieho rozsudku, nakoľko mal za to, že vo výroku rozsudku napadnutého odvolaním chýba výrok
vo vzťahu k žalobe proti žalovanému 1/, hoci odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie dôvody
obsahovalo. Pre právnu čistotu preto vydal súd prvej inštancie dopĺňací rozsudok dňa 12. 02. 2025,

ktorý obsahuje výrok: „Súd žalobu voči žalovanému v 1. rade zamieta“. Proti uvedenému dopĺňaciemu
rozsudku podal odvolanie žalobca s totožnými argumentami, ktoré sú obsiahnuté v jeho pôvodnom
odvolaníprotirozsudkusúduprvejinštanciearovnakotakvyjadreniežalovanej2/kpodanémuodvolaniu
obsahujetotožnéstanovisko,keďžeajsúdprvejinštancievýslovneuviedoldoodôvodneniarozhodnutia,
že opakuje odôvodnenie k zamietnutiu žaloby voči žalovanému 1/ (v rozsudku body 62. – 64.) a z toho

dôvodu, ani odvolací súd nepovažuje za potrebné opakovať obsah odvolania, a vyjadrenia k nemu
voči dopĺňaciemu rozsudku.

52. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 388 CSP zmenil a

žalobu žalobcu vo vyhovujúcej časti voči žalovanej 2/ zamietol, potvrdil vo výroku zamietnutia žaloby vo
zvyšku žalovanej sumy voči žalovanej 2/ a potvrdil dopĺňací rozsudok o zamietnutí žaloby v celku voči
žalovanému 1/. Rozhodol následne o nároku na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.

53. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky

na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

54. Odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalobu proti žalovanej 2/ v jeho
vyhovujúcej časti (ktorým bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 173.333,33 eur) zamietol.
V ostatných výrokoch II. a IV. a dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a rozhodol o nároku

na náhradu trov konania. Rozsudok vyhlásil dňa 29. 09. 2025, pričom vychádzal zo skutkového stavu
v rozsahu, ako bol zistený súdom prvej inštancie, nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie. Okrem
toho rozhodol podľa rovnakých právnych predpisov, ako súd prvej inštancie, ktoré ale vyložil vzhľadom
na zistený skutkový stav inak, než súd prvej inštancie.

55. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, považoval za preukázané, že poručiteľ - otec žalobcu
a žalovanej 2/ prostriedky na kúpu rodinného domu žalovanej 2/ požičal, čo celkom jednoznačne vyplýva
z výpovedí svedkov, ale aj z korešpondencie, ktorá prebehla medzi poručiteľom a žalovanou 2/. Odvolací
súd nepovažuje za potrebné opakovať vyhodnotenie výpovedí svedkov, nakoľko tieto sú vyčerpávajúco
vyhodnotené v rozsudku súdu prvej inštancie (body 30. – 36.). K námietke o nedôveryhodnosti

vypočutých svedkov odvolací súd dodáva, že poručiteľ riešil poskytnutie pôžičky žalovanej 2/
v pracovnom prostredí, keďže požičal peniaze formou uhradenia kúpnej ceny rodinnému domu, ktorý
žalovaná 2/ spolu so žalovaným 1/ kupovali, kedy zaslala poručiteľovi tú časť kúpnej zmluvy, v ktorej bol
uvedený účet predávajúceho, na ktorý bolo potrebné uhradiť finančné prostriedky. Potom o okolnostiachpôžičky môžu podať svedectvo len osoby z uvedeného prostredia, v tomto prípade spolupracovníci,
resp. podriadení poručiteľa, resp. jeho obchodný partner - účtovníčka z účtovnej spoločnosti, ktorá viedla
poručiteľovi účtovníctvo. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na nález Ústavného súdu SR, sp. zn.

III. ÚS/276/2014, z ktorého vyplýva: „Spochybňovanie objektívnosti svedkov a účastníkov konania iba
na základe ich kolegiálneho alebo iného rodinného či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť
výpovedí spochybňovali aj iné, objektívne zdokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, kedy
jediným dostupným dôkazom je práve iba výpoveď účastníkov konania či svedkov majúcich medzi
sebou takýto vzťah, viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno navrhovateľom a zároveň by viedlo

k vytvoreniu neakceptovateľnej „prezumpcie nepravdivosti“ svedeckých výpovedí či tvrdení účastníkov
konania.“ Všetci vypočutí svedkovia konzistentne uviedli, že poručiteľ požičal svojej dcére - žalovanej
2/ finančné prostriedky na kúpu domu, pričom účtovníčka sama potvrdila, že jej poručiteľ zaslal údaje
z kúpnej zmluvy, na ktoré následne zaslala finančné prostriedky. V tomto smere obrana žalovanej
2/, že nevedeli, či vôbec a kým bola uhradená kúpna cena ich rodinného domu vyznieva skutočne
absurdne, pretože z komunikácie medzi ňou a jej otcom (poručiteľom) vyplýva, že mu zasiela údaje

z kúpnej zmluvy a na číslo účtu tam uvedenom je potrebné zaplatiť kúpnu cenu. Tvrdenie, že poručiteľ
mal k dispozícii kúpnu zmluvu neobstojí, nakoľko verzií zmlúv môže byť viacej, ktoré sa môžu postupne
precizovať, doplňovať a pre účely zaplatenia kúpnej ceny je nevyhnutné mať k dispozícii platnú, t.
j. zákonom aprobovaným spôsobom podpísanú kúpnu zmluvu. Všetci svedkovia, s ktorými poručiteľ
o uvedenej pôžičke hovoril potvrdili aj tú skutočnosť, že žalovaná 2/ mala v krátkom čase vrátiť pôžičku

z prostriedkov, ktoré mala získať z predaja rodinného domu, v ktorom žila spolu so žalovaným 1/. Svedok
J. M. L. dokonca potvrdil, že ho poručiteľ požiadal, aby im pomohol prostredníctvom jeho známeho
spredajomdomuzaúčelomurýchleniajehopredaja.Odvolacísúdpovažovalzanenáležitúanedôvodnú
námietku žalovanej 2/ k uvedenému svedkovi, ktorý ju ani nevyzval na vrátenie pôžičky. V tomto
smere odvolací súd musí prisvedčiť žalobcovi, že v praxi by takýto postup nebol možný, ak svedok

bol zamestnancom poručiteľa, ktorý vedel, že požičal peniaze svojej dcére a titulom svojej akejkoľvek
pracovnej pozície mu neprináležalo miešať sa do rodinných záležitostí svojho šéfa a zamestnávateľa.
Uvedenému svedkovi a žiadnemu zo svedkov vypočutých v konaní neprináležalo vstupovať do vzťahu
poručiteľa a jeho dcéry a ani žiadnym spôsobom komentovať konanie poručiteľa a žiadať v jeho mene
vrátenie pôžičky od jeho dcéry. Odvolací súd sa teda nestotožnil s tvrdením žalovanej 2/, že išlo o dar,

a nie o pôžičku, nakoľko tomuto jej tvrdeniu nezodpovedá dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie,
naopak, všetky dôkazy vo vzájomných súvislostiach jednoznačne vedú k záveru, že zámerom poručiteľa
bolo finančné prostriedky v sume 260.000,- eur žalovanej 2/ požičať a tieto mala v krátkej dobe aj vrátiť
z predaja rodinného domu, v ktorom bývala so svojou rodinou.

56. Odvolací súd sa tiež stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že pôžička bola poskytnutá len
žalovanej 2/ a v tejto súvislosti si osvojuje v plnej miere dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie
uvedené v bodoch 62. - 64. Z vyjadrení poručiteľa, ako to potvrdili svedkovia, s ktorými o pôžičke
hovoril, jednoznačne vyplynulo, že poručiteľovou vôľou bolo poskytnúť pôžičku svojej dcére - žalovanej
2/. Skutočnosť, že dom, na kúpu ktorého bola pôžička poskytnutá, bude užívať aj jej manžel, žalovaný

1/ a že pôžička mala byť vrátená z predaja rodinného domu v BSM žalovaných, nie je spôsobilá
vyvrátiť vôľu poručiteľa požičať finančné prostriedky len svojej dcére. Podľa názoru odvolacieho súdu je
irelevantné, ako by sa medzi sebou vysporiadali žalovaní ako manželia s uvedenou pôžičkou vo vzťahu
k prostriedkom z BSM. Tam už ide o vzťah medzi manželmi, ktorý zrejme nebol riešený poručiteľom.

57. Odvolací súd na základe oboznámenia sa so spisom dospel k názoru, že žaloba je nedôvodná,
a preto rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu vo vzťahu k žalovanej 2/ zamietol
v jeho vyhovujúcej časti a potvrdil jej zamietnutie vo zvyšku a potvrdil zamietnutie žaloby vo vzťahu
k žalovanému 1/ (dopĺňacím rozsudkom). V konaní bolo preukázané, že finančné prostriedky požičal
poručiteľ žalovanej 2/ čiastočne z podnikateľského účtu a čiastočne z kontokorentného účtu v banke,

teda išlo o peňažné prostriedky z jeho účtov ako fyzickej osoby podnikateľa, ktoré ale boli pôvodne na
základe pokynu poručiteľa vedené na účet 491 ako vlastné prostriedky podnikateľa, teda v podstate si
poručiteľ ako občan - fyzická osoba nepodnikateľ vzal pre seba prostriedky zo svojich podnikateľských
účtov pre účely ich zapožičania svojej dcére - žalovanej 2/ na zaplatenie kúpnej ceny rodinného
domu. Dôvody jeho konania vyplynuli z výpovedí svedkov, podľa ktorých ho viedla k tomu v tom čase

nepriaznivá ekonomická situácia podniku, a snaha o nezhoršenie bonity podnikateľa pred bankou. Bolo
tiež zrejmé, že takýto postup zvolil práve preto, že finančné prostriedky mali byť vrátené v krátkom
čase. Z výpovedí svedkov a korešpondencie so žalovanou 2/ vyplynulo, že poručiteľ súril žalovanú
2/ o čo najskoršie vrátenie finančných prostriedkov, nesúhlasil s ich splácaním z nájmu rodinnéhodomu, ktorý mala žalovaná 2/ predať a dokonca aj svedka J. L. požiadal o pomoc pri rýchlom predaji
domu, aby sa finančné prostriedky čo najskôr vrátili. Odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie,
že pre rozhodnutie súdu nebolo relevantné, na akom účte boli prostriedky účtované, ale pre účely

zistenia, či išlo o pôžičku z prostriedkov podniku, alebo poručiteľa ako fyzickej osoby však odvolací
súd považuje za dôležité, že poručiteľ dal pokyn účtovať uvedenú pôžičku žalovanej 2/ na účet 491
(vlastné prostriedky podnikateľa), čo vyjadrovalo jeho vôľu poskytnúť finančné prostriedky z vlastných
prostriedkov získaných z podnikania. V konaní nebolo sporné, že opravné zúčtovanie na iný účet bolo
vykonané účtovníčkou po smrti poručiteľa, teda k jeho zaúčtovaniu došlo bez vedomia poručiteľa a bez

prejavu jeho vôle. V dôsledku takéhoto zaúčtovania sa dostala uvedená pôžička do účtovníctva podniku
ako pohľadávka, a teda by mala tvoriť podnik poručiteľa bez toho, aby bola ako pohľadávka zvýraznená.
Je zrejmé, že v rámci dohôd pri prebiehajúcom dedičskom konaní bola uvedená pohľadávka predmetom
návrhu na dohodu medzi žalobcom a žalovanou 2/, pričom je zrejmé, že sa nedohodli, ale tiež je
preukázané, že uvedená pohľadávka nebola zahrnutá do majetku podniku poručiteľa, a to ani správcom
(ktorým bol pôvodne žalobca a neskôr N. K., ktorí obidvaja o uvedenej pohľadávke mali vedomosť),

ani notárkou ako súdnou komisárkou prejednávajúcou dedičstvo po poručiteľovi, ktorej, podľa vyjadrení
strán sporu, nebola uvedená pohľadávka oznámená. Podľa názoru odvolacieho súdu teda nemal nikto,
okrem poručiteľa, právo zmeniť pôvodné účtovanie na iný účet, než na aký žiadal pôžičku zaúčtovať
poručiteľ a potom je potrebné vyhodnotiť pohľadávku spôsobom zodpovedajúcim jeho vôli.

58. Odvolací súd dáva do pozornosti, že zmluva o prevode podniku (dohoda o urovnaní) uzavretá
medzi prevodcom - žalovanou 2/ a nadobúdateľom - žalobcom dňa 17. 02. 2022 (č. l. 43 – 49)
obsahuje charakteristiku podniku poručiteľa ako súbor hmotných ,,ako aj osobných a nehmotných
zložiek podnikania, k podniku fyzickej osoby poručiteľa patria všetky veci, práva a iné majetkové
hodnoty, ktoré patrili poručiteľovi a slúžia na prevádzkovanie podniku fyzickej osoby poručiteľa alebo

vzhľadom na svoju povahu majú tomuto účelu slúžiť“, z čoho je zrejmé, že prostriedky účtované na
pokyn poručiteľa na účte 491 - vlastné prostriedky podnikateľa, nemali slúžiť na prevádzkovanie podniku
alebo tomuto účelu slúžiť. Pohľadávka poručiteľa v sume 260.000,- eur teda nebola súčasťou podniku
poručiteľa a teda sa ani na ňu nevzťahovala z tohto dôvodu zmluva o prevode podniku zo dňa 17. 02.
2022. Inak povedané, pôžička poskytnutá poručiteľom žalovanej 2/ v sume 260.000,- eur nesúvisela

s podnikateľkou činnosťou, a teda odvolací súd dospel k názoru, že netvorila podnik poručiteľa, ktorí
mali zdediť žalobca, žalovaná 2/ a ich sestra, každý z nich o veľkosti podielu 1/3. Pokiaľ netvorila podnik
poručiteľa, nemohla byť ani predmetom prevodu. K takémuto záveru dospel aj súd prvej inštancie,
i keď na základe iného právneho posúdenia, keď mal za to, že „pokonávka sa má týkať vzájomných
nárokov zmluvných strán súvisiacich s podnikom alebo podnikom poručiteľa, teda nárokov žalobcu

ako nadobúdateľa podniku a žalovanej ako prevodcu podniku, avšak nie nárokov samotného podniku
poručiteľa voči zmluvných stranám. ... Preto cena alebo odplata za podiel nezohľadňuje ním uplatnenú
sumu pôžičky.“

59. Odvolací súd tak dospel k záveru, že išlo o pohľadávku poručiteľa - občana, nie podnikateľa,

a preto táto mala byť prejednaná v dedičskom konaní, čo by malo vplyv na výšku dedičských podielov
jednotlivých dedičov a prispelo by tak k spravodlivému rozdeleniu majetku poručiteľa. V prípade, ak by
takáto pohľadávka bola spochybnená v dedičskom konaní, mala by byť predmetom súdneho konania
s úplne inými účastníkmi konania a iným petitom. Nakoniec, z výpovede žalobcu vyplynulo, že o pôžičke
sakomunikovalo počasdedičskéhokonania,kdemalabyťzapočítanávrámcidohody dedičov. Zároveň

uviedol, že v zmluve o predaji podniku nie je uvedené započítanie sumy 260.000,- eur a táto nie je ani
zohľadnená v kúpnej cene. Naproti tomu na otázku, ako nadobudol pohľadávku z pôžičky uviedol, že ju
nenadobudol ako fyzická osoba nepodnikateľ - ale ako fyzická osoba podnikateľ SZČO, a to dedením
1/3 podniku a kúpou dvoch ďalších 2/3 podniku. V jeho vyjadrení je teda zrejmý rozpor ak tvrdí, že ju
nadobudol ako fyzická osoba podnikateľ dedením podniku, ale predtým tvrdil, že v zmluve o predaji

podniku nie je uvedená pôžička započítaná. Jeho tvrdenie, že pôžička bola celý čas účtovaná ako
pôžička sa ukázalo ako nepravdivé, nakoľko do smrti poručiteľa bola účtovaná na účte 491 - vlastné
prostriedky podnikateľa, čo vyplynulo aj z výpovede svedkyňa J. M., ktorá je konateľkou spoločnosti
ATAX poverenej viesť účtovníctvo podniku poručiteľa, ktorá vykonávala účtovníctvo pre poručiteľa
a ktorá potvrdila, že uvedenú pôžičku pre žalovanú 2/ účtovala na účte 491 na základe pokynu poručiteľa

a po jeho smrti preúčtovala na iný účet, pričom je irelevantné, či preúčtovanie na iný účet vykonala na
základe pokynu žalobcu. Žalobca, okrem iného, tiež vo svojej výpovedi uviedol, že chceli pred treťou
dedičkou zatajiť, že je tu 260.000,- eur, ktoré sa má vrátiť, a chceli to preto, lebo jedna tretina z tých
260.000,- eur patrila tretej dedičke (č. l. 307). Okrem toho tiež vo svojej výpovedi potvrdil, že aj N. K.ako ustanovený správca dedičstva po poručiteľovi (pred ním bol správcom dedičstva samotný žalobca)
v rámci správy o dedičstve uvedenú pôžičku neuviedol, hoci mal o nej vedomosť a urobil tak z dôvodu,
aby ju použil pri vyrovnaní dedičov. Podľa názoru odvolacieho súdu, z výpovede žalobcu vyplýva, že

si bol vedomý tej skutočnosti, že suma 260.000,- eur je pohľadávkou poručiteľa, ak nebola súčasťou
podniku poručiteľa a v podstate aj ozrejmil, aký bol účel toho, že pohľadávka nebola notárovi oznámená
ako predmet dedenia. Takéto konanie by nemalo, podľa názoru súdu, požívať súdnu ochranu, nakoľko
sa prieči dobrým mravom.

60. Vyššie uvedené vyplýva aj z predloženého odborného vyjadrenia č. 2/2023, vypracovaného znalcom
Ing. Martinou Brém Knorovou z odboru: Ekonómia a manažment, odvetvie: Účtovníctvo a daňovníctvo
a personalistika zo dňa 26. 07. 2023 (č. l. 259), podľa ktorej účtovný zápis zo dňa 17. 02. 2020,
ktorým boli odoslané peňažné prostriedky zaúčtované na účet 491 zaznamenáva použitie súkromných
finančných prostriedkov občana G. H. (poručiteľa) zo zdrojov zdanených ziskov minulých rokov, na
základe vlastného rozhodnutia občana G. H., majiteľa podnikateľského subjektu. Opravný účtovný zápis

zo dňa 22. 10. 2020 (vykonaný po smrti poručiteľa), zaznamenáva zmenu rozhodnutia o posúdení
účtovného zápisu zo dňa 17. 02. 2020 tak, že použitie súkromných zdrojov reklasifikuje ako pôžičku.
K uvedenému účtovnému zápisu chýbajú ďalšie relevantné doklady, ktoré by tento zápis naozaj
kvalifikoval ako pôžičku. Aj uvedené odborné vyjadrenie podporuje záver, ku ktorému dospel odvolací
súd,ato,žesuma260.000,-eurjepohľadávkouporučiteľa,aniejesúčasťoumajetkupodnikuporučiteľa.

Uvedené vyplýva z toho, že poručiteľ G. H. počas svojho života požičal zo svojich prostriedkov občana
žalovanej 2/ sumu 260.000,- eur, ktoré mali byť vrátené v krátkom čase, ako jednoznačne vyplynulo
z vykonaného dokazovania. Nemôže byť preto konštatované, že uvedenú pohľadávku nadobudol
žalobca v dôsledku dedenia a kúpy podielov na podniku poručiteľa od dvoch ostatných dedičiek (okrem
iného aj žalovanej 2/). Pretože v konaní nebolo preukázané, že uvedenú pohľadávku poručiteľa žalobca

nadobudol spôsobom, ako to uvádzal, nebol ani aktívne vecne legitimovaný na podanie tejto žaloby
a z toho dôvodu vo vyhovujúcej časti odvolací súd žalobu ako nedôvodne podanú zamietol. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že na to, aby sa niekto stal stranou sporu netreba, aby bol
účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konaní ide. Stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa
stáva žalobcom), alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným).

Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z
ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva,
kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti,
ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z
hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo

právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba
to, či účastníkom objektívne je, alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že
ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho
hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide. O nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak
vtedy,akten,okomžalobcatvrdí,žejenositeľomhmotno-právnejpovinnosti(žalovaný),niejenositeľom

hmotno- právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.

61. Pokiaľ išlo o odvolaciu námietku žalovanej 2/, že súd prvej inštancie porušil zásady sudcovskej
koncentrácie konania a zásady kontradiktórnosti konania, keď napriek poučeniu o koncentrácii konania
súd umožnil žalobcovi predkladať nové dôkazy (notársku zápisnicu N 231/2023 a mailovú komunikáciu

zo dňa 19. 10. 2021 a iné), túto považoval odvolací súd za nedôvodnú. Odvolací súd poukazuje na to,
že ustanovenie § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii konania je normatívnym vyjadrením základného
princípu zakotveného v čl. 5 CSP, podľa ktorého môže súd v rozsahu ustanovenom zákonom odmietnuť
procesné úkony, ktoré vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. Ustanovenie § 153 CSP ustanovuje
právnu povinnosť a sankciu za jej porušenie. Súd prvej inštancie sudcovskú koncentráciu konania však

neuplatnil a umožnil predložiť dôkazy stranám sporu, pričom odvolací súd považuje za podstatné, že
sa strany sporu mohli k predloženým dôkazom vyjadriť a reagovať na ne. V súvislosti s uplatňovaním
sudcovskej koncentrácie krajský súd poukazuje i na závery vyjadrené v uznesení Ústavného súdu
SR sp. zn. II. ÚS 530/2018, podľa ktorého keďže sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje príslušný
sudca podľa vlastnej úvahy, spadá do jeho kompetencie rozhodnúť, či na prostriedok procesného útoku

či obrany, ktorý strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania, bude prihliadať.62. Ďalšie argumenty žalobcu a žalovanej 2/ v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre
rozhodnutie vo veci už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vyporiadavať. I podľa už konštantnej
judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
beztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchstranami.Odôvodnenierozhodnutiatak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo
reagované len na podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa

ďalšími irelevantnými okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

63. V intenciách vyššie uvedených skutočností odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil vo vyhovujúcej časti vo vzťahu k žalovanej 2/ tak, že žalobu zamietol, potvrdil zamietnutie žaloby
voči nej vo zvyšku a potvrdil zamietnutie žaloby vo vzťahu k žalovanému 1/ dopĺňacím rozsudkom podľa

§ 388 CSP.

64. Podľa § 396 ods. 1, 2 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.
Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej

inštancie.
Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

65. O náhrade trov prvoinštančného konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení
s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná 2/ mala v konaní plný úspech, preto odvolací
súd žalovanej 2/ v rámci zmeňujúceho rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti I. a potvrdzujúceho
výroku II. priznal žalovanej 2/ proti žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom
rozsahu. V rámci odvolacieho konania mala žalovaná 2/ takisto plný úspech, a preto jej odvolací súd

priznal proti žalobcovi aj náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Vo vzťahu k žalovanému 1/
odvolací súd potvrdil výrok IV. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým mu priznal proti žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

66. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu
od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).