Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 14, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23To/95/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3823010871
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Valášek
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3823010871.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Valáška
a sudcov JUDr. Michala Antalu a JUDr. Milana Straku, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar.
XX.XX.XXXX v C., D., prechodne bytom A. E. F. XXX, G. B., t. č. na slobode, pre zločin obmedzovania
osobnej slobody podľa § 183
ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona, s poukazom na § 138 písm. d) Trestného zákona

a § 140 písm. b) Trestného zákona, spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona,
o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 18. júna 2024, sp. zn.
3T/47/2023, na verejnom zasadnutí konanom dňa 14. októbra 2025 v Trenčíne, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku s a odvolanie obžalovaného A. B. z a m i e t a, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 18. júna 2024, pod sp. zn. 3T/47/2023, bol obžalovaný

A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., D. (ďalej iba „obžalovaný“) uznaný vinným zo spáchania zločinu
obmedzovania osobnej slobody podľa
§ 183 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona, s poukazom na § 138 písm. d) Trestného
zákona a § 140 písm. b) Trestného zákona, spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného
zákona na tom skutkovom základe, že

obvinená F. H. dňa 22.10.2022 v čase o 01:25 hod. po bezprostredne predchádzajúcej slovnej dohode
s ostatnými obvinenými, z garáže rodinného domu v obci A. E. F. XXX, napísala zo svojho mobilného
telefónu, použijúc svoj osobný účet
v komunikačnej aplikácii Messenger, poškodenému I. D. správu, či má ešte záujem o osobné stretnutie,
s čím on súhlasil, a následne sa dohodli, že sa stretnú o 20 minút pri miestnom poľnohospodárskom
družstve medzi obcami A. E. F., časť F.,

a A. E. E., G. B., kde sa všetci obvinení následne presunuli na osobnom motorovom vozidle zn. Ford
Galaxy, EČV: B. XXXXX, patriacemu otcovi obvineného J. K., pričom obvinená F. H. z vozidla vystúpila
a sama šla po ceste naproti poškodenému, s ktorým sa stretla v čase okolo 02:16 hod., kde medzi sebou
viedli krátky rozhovor, počas čoho k poškodenému zozadu pristúpil obvinený J. K., ktorý ho bez slov
začal udierať päsťou rúk do oblasti hlavy, následkom čoho poškodený spadol na zem, kde si obvinený
na neho sadol a opakovane ho viackrát udrel päsťami oboch rúk do oblasti tváre, vykrúcal mu hlavu do

oboch strán a škrtil ho, počas čoho k nim pristúpili aj obvinení J. L. a A. B., ktorí poškodeného opakovane
viackrát za sebou kopali do oblasti celého tela, chrbta, brucha a nôh, obvinený J. K. poškodenému
taktiež vyzliekol vetrovku a otočil ho na ľavý bok a za pomoci obvinených J. L. a A. B. mu spoločne
vyhrnuli oblečený sveter až ku krku a J. K. sa ho opýtal „Toto poznáš?“ a začal poškodeného opakovane
päsťou pravej ruky silno udierať do oblasti pravého boku tela v oblasti pravej obličky, a po tomto útoku
mu obvinený J. K. povedal, že ho idú utopiť do Sirav, čím myslel miestnu hrádzu na rieke E., B. A. E. F.,

po čom obvinení J. K., J. L. a A. B. poškodeného zdvihli zo zeme a nasilu, proti jeho vôli, ho odvlieklik osobnému motorovému vozidlu zn. Ford Galaxy, EČV: B. XXXXX, počas čoho mu obvinení J. K. a
J. L. stále opakovali, že ho idú utopiť do Sirav, pričom J. L. mu konkrétne uviedol, že sa idú pohrať do
Sirav a J. K. sa ho pýtal, koľko váži kilogramov, aby vedeli zohnať nejaké závažie na to, aby ho utopili,

a taktiež mu povedal, že aj tak ho utopia, prinútili ho nastúpiť do vozidla na zadné sedadlá do stredu
a vedľa neho si z pravej strany sadol obvinený J. K. a z ľavej strany obvinený A. B. tak, aby nemohol
z vozidla ujsť, v čom mu obaja bránili a pridržiavali ho, pričom vozidlo následne viedol obvinený J. L.,
vedľa ktorého sedela obvinená F. H., a to až pred rodinný dom poškodeného na adresu jeho trvalého
pobytu A. E. F., F. XXX, G. B., s tým, že ho naposledy ukážu jeho družke a deťom pred tým, ako ho pôjdu

utopiť do Sirav, čo konkrétne povedal obvinený J. K., pričom po odstavení motorového vozidla vystúpil
J. K., na čo si poškodený otvoril pravé zadné dvere na vozidle a sediac vo vozidle opakovane hlasno
kričal o pomoc a snažil sa z vozidla vystúpiť,
v čom mu bránil obvinený A. B., ktorý ho z vozidla držal a ťahal za mikinu a ruku späť do vozidla, pričom
obvinený J. K. najprv cez zadné ľavé dvere vozidla taktiež ťahal poškodeného naspäť do vozidla a
následne prešiel k zadným pravým dverám vozidla,

v ktorých sa nachádzal poškodený, ktorého chytil za hlavu a nasilu ho, proti jeho vôli, vtlačil obojručne
naspäť do vozidla, a následne po vtlačení poškodeného do vozidla ho chytil obvinený A. B. predlaktím
pravej ruky za jeho krk a vtiahol ho na seba, na svoje kolená, pričom v tomto čase z predných
spolujazdcových dverí vozidla vystúpila obvinená F. H. a odišla preč na bližšie nezistené miesto,
následne na príkaz obvineného J. K. poškodený z vozidla vystúpil a J. K. ho predlaktím pravej ruky držal

za krk, aby neušiel, a spoločne tak išli k bráničke rodinného domu, kde pred bráničkou rodinného domu
poškodený ešte raz nahlas zakričal „Pomoc“, na čo ho J. K. dal to tzv. kravaty, teda hlavu poškodeného
mal vo svojom pravom predlaktí a druhou ľavou rukou držal svoju pravú ruku a tým poškodeného
priškrcoval, aby nekričal o pomoc a vulgárne mu nadával, pričom keď prišli k bráničke domu, túto
poškodený na pokyn obvineného J. K. otvoril a spoločne s J. L. vošli bez oprávnenia do dvora na

pozemok rodinného domu, kde J. K. poškodeného z „kravaty“ pustil a chytil ho odzadu oboma rukami za
mikinu a proti jeho vôli ho tlačil pred sebou smerom k vchodovým dverám rodinného domu, do ktorého
bez súhlasu poškodeného neoprávnene vstúpili spoločne
s obvineným J. L., kde poškodený spadol na podlahu, po čom jeho družka C. F., ktorá má v tomto dome
trvalý pobyt, zišla z poschodia na prízemie

a obvinených J. K. a J. L. vyzvala, aby z domu odišli, čo títo akceptovali až po opakovanej výzve
poškodenej a z domu odišli preč v čase okolo
02:46 hodiny, čím svojím konaním obvinení J. K., J. L. a A. B. poškodenému I. D. spôsobili drobné
poranenia - zmliaždenie nad očnicou vpravo s krvným výronom a zmliaždenie v bedrovej oblasti s
mnohopočetnými odreninami, ktoré si vyžiadali lekárske ošetrenie a následné liečenie, počas ktorého

bol po dobu 5 dní obmedzený obvyklý spôsob jeho života, pričom obvinení tak konali po tom, čo sa
dozvedeli
o predchádzajúcej vzájomnej komunikácii medzi F. H., ktorá je partnerkou obvineného J. L., a
poškodeným I. D., ktorý jej prostredníctvom sociálnej siete Messenger navrhoval spoločné stretnutia za
účelom vykonania rôznych sexuálnych praktík, a preto sa obvinení dohodli, že mu za toto jeho nevhodné

správanie dajú príučku.

Za to bol obžalovaný odsúdený podľa § 183 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 36 písm. j) Trestného
zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona, § 51 ods. 1 Trestného zákona
k trestu odňatia slobody v trvaní 36 (tridsaťšesť) mesiacov s probačným dohľadom nad správaním

obvineného v skúšobnej dobe, výkon ktorého mu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a §
51 ods. 2 Trestného zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu
v trvaní 36 (tridsaťšesť) mesiacov. Súčasne bolo obžalovanému podľa § 51 ods. 4 písm. a) Trestného
zákona uložené obmedzenie spočívajúce v zákaze priblížiť sa k poškodenému I. D., nar. XX.XX.XXXX,
na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov.

V rámci adhézneho konania súd prvého stupňa rozhodol tak, že podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku
súd obžalovaným J. K., J. L. a A. B. uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť poškodenej M. B.,
D. XX. C. X-XX, XXX XX N., IČO: XXXXXXXX, škodu vo výške 95,10 eur.

Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože obžalovaný prostredníctvom
obhajkyne v zákonnej lehote písomným podaním zo dňa 27. septembra 2024 (ktorá nebola prítomná
vyhlásenia rozsudku, a tento jej v písomnej podobe bol doručený dňa 16. septembra 2024) podalproti nemu odvolanie, a to do všetkých jeho výrokov. Podané odvolanie obžalovaný prostredníctvom
obhajkyne odôvodnil doslovne takto:

„Súd I. stupňa uznal obžalovaného A. B. vinného z trestného činu obmedzenie osobnej slobody podľa
ust. § 183 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. d/ Trestného
zákona na skutkom základe tak ako je uvedené v obžalobe, za čo mu podľa ust. §183 ods. 2 Trestného
zákona, s použitím §36
písm. j/ Trestného zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona, § 51 ods. 1 Trestného zákona uložený

podmienečný trest odňatia slobody o výmere 36 mesiacov.

Obhajoba v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozsudku súdu I. stupňa podala v celom rozsahu odvolanie
v prospech obžalovaného, a to čo do všetkých jeho výrokov, a to čo do výroku o vine a aj treste.
Podané odvolanie po doručení písomného vyhotovenia súdneho rozhodnutia obhajoba odôvodňujeme
nasledovne:

Nevyhnutným a základným predpokladom pre rozhodnutie je náležité a zákonné zistenie skutkového
stavu v súlade s § 2 ods. 10 Tr. por.. Zásada náležitého zistenia skutkového stavu veci vyžaduje
nielen zistenie skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti v rozsahu nevyhnutnom na
rozhodnutie, ale aj objasňovanie okolností

a vykonávanie dôkazov svedčiacich proti obvinenému/obžalovanému a okolností a dôkazov svedčiacich
v prospech obvineného/obžalovaného.

Každá okolnosť dôležitá pre rozhodnutie vo veci musí byť v súlade s uvedenou zásadou spoľahlivo
preukázaná tak, aby nemohla vzbudzovať žiadnu pochybnosť. Za zistenie skutočného stavu veci

preto nemožno považovať iba zistenie o pravdepodobnosti dokazovanej skutočnosti, hoci výsledky
dokazovania pripúšťajú možnosť urobiť záver, že existuje, avšak na druhej strane nevylučujú možnosť
iného alebo opačného záveru / vid. uznesenie NS SR č.k. 6To 8/2018 zo dňa 20.02.2019 /.

Podľa ustanovenia §183 ods. 1 Trestného zákona sa trestného činu obmedzenie osobnej slobody

dopustí ten, kto inému bez oprávnenia bráni užívať osobnú slobodu.

Podľa §2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné

v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Podľa ust. § 119 ods. 3 Trestného poriadku za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité
objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného
zákona. Dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch obvineného, svedkov, znalcov, posudky a odborné

vyjadrenia, previerka výpovede na mieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, obhliadka, veci
a listiny dôležité pre trestné konanie, oznámenie, informácie získané použitím informačno-technických
prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti.

Podľaust.§119ods.5Trestnéhoporiadkudôkazzískanýnezákonnýmdonútenímalebohrozboutakého

donútenia sa nesmie použiť v konaní okrem prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také
donútenie alebo hrozbu donútenia použila.

Právna úprava prípustnosti kamerového záznamu ako dôkazu získaného v trestnom konaní nie je
konzistentná. Rovnako aplikačná prax súdov je natoľko rôznorodá, že jednotlivé závery z rozhodnutí

súdov sa rôznia.

Z hľadiska použiteľnosti kamerového záznamu ako dôkazu v trestnom konaní je
v prvom rade potrebné zvážiť legitimitu cieľa, ktorý má byť prostredníctvom vykonávania tohto dôkazu
dosiahnutý. Rovnako je potrebné posúdiť aj primeranosť použitého postupu. Uvedené má svoje

opodstatnenie v tom, že sa dostáva do konfliktu právo na ochranu súkromia na jednej strane a záujem
spoločnosti na ochrane pred kriminalitou, odhalení
a potrestaní páchateľa trestnej činnosti na strane druhej. Riešením týchto dvoch kolidujúcich právnych
záujmov je práve test proporcionality, čo napokon potvrdzuje rozhodnutie Ústavného súdu, sp. zn.514/2015-15. Ústavný súd ďalej stavia do protikladu porušenie povinností vyplývajúcich zo Zákona o
ochrane osobných údajov s prípadným vyvodením trestnej zodpovednosti, pričom uvádza, že porušenie
povinností vyplývajúcich zo Zákona o ochrane osobných údajov nemôže mať prednosť pred odhalením

trestnej činnosti, ktorej sa obžalovaný dopustil.

Ďalším faktorom pri posúdení prípustnosti kamerového záznamu ako dôkazu
v trestnom konaní je skutočnosť, či kamerový záznam možno považovať za jediný dôkaz preukazujúci
vinu obvineného, alebo ide len o podporný dôkaz v kontexte viacerých, v danom prípade dostupných

dôkazov. V tomto prípade sa odpoveď nachádza v rozhodnutí Najvyššieho súdu, č.k. sp. zn.
1Tdo/48/2020, z ktorého vyplýva, že ak kamerový záznam nie je jediným
a ani rozhodujúcim dôkazom preukazujúcim vinu obvineného, je takýto kamerový záznam použiteľný v
trestnom konaní v súlade s § 119 Trestného poriadku.

Obhajoba spochybňujeme prípustnosť kamerového záznamu ako dôkazu v tomto trestnom konaní,

nakoľko tento dôkaz nebol získaný zákonným spôsobom, t.j. v súlade
s ustanoveniami zákona č. 301/2005 Z.z. Trestného poriadku a kde tento dôkaz zároveň možno
považovať za jediný a rozhodujúci dôkaz preukazujúci vinu obvineného.

Naviac uvádzame, že trestný čin obmedzenie osobnej slobody je úmyselným trestným činom, kde sa

vyžaduje úmysel, a to aspoň nepriamy, pričom v danom prípade je potrebné vec posudzovať komplexne,
v súlade so všetkými okolnosťami, ktoré samotnému ,,pridržaniu,, poškodeného obžalovaným
predchádzali, najmä skutočnosť, že poškodený už bol pred svojim rodinným domom a mal ísť už domov,
prvotné spontánne vystúpenie obžalovaného z auta
a kde takým spôsobom chcel obžalovaný umožniť vystúpiť aj poškodenému z auta, samotné následné

správaniesapoškodenéhovaute,ktoréobžalovanývtomčasesubjektívnevzlomkusekundyvyhodnotil
ako ,,vypadnutie,, poškodeného z auta a ublíženie si na zdraví, chcel mu pomôcť, resp. ukľudniť ho, aby
si zbytočne sám neškodil na zdraví a kde z čoho je zrejmé, že obžalovaný nechcel, resp. nemal žiadny
dôvod obmedzovať osobnú slobodu poškodeného, resp. ani neobmedzoval. Tu sa obhajoba v celom
rozsahu odvolávame na výpoveď obžalovaného na hlavnom pojednávaní, kde obžalovaný podrobne

popísal, ako on subjektívne danú situáciu v zlomku sekundy vyhodnotil tak ako je vyššie uvedené.

Odhliadnuc od právneho názoru na použiteľnosť kamerového záznamu ako zákonného dôkazného
prostriedku, aj z tohto kamerového záznamu je zrejmé, že poškodený z auta po otvorení dverí vypadol,
resp. vna prvý pohľad to vyzeralo ako by vypadol, a preto poškodený inštinktívne, vyhodnotiac vzniknutú

situáciu subjektívne – z jeho uhla pohľadu v zlomku sekundy v snahe mu pomôcť, aby sa nezranil, ho
ťahal späť do auta.

Podľa § 122 ods. 7 Trestného zákona trestný čin je spáchaný násilím, ak páchateľ použije na jeho
spáchaniefyzickénásilieprotitelesnejintegriteinejosobyaleboakjespáchanýnaosobe,ktorúpáchateľ

uviedol do stavu bezbrannosti ľsťou, alebo ak páchateľ použil násilie proti veci iného.

Výklad pojmu ,,spáchaný násilím,, v sebe predpokladá určitý vyšší stupeň použitia fyzického násilia než
je obyčajné bežné ,, sádzanie či ťahanie ,,, t.j. než ako tomu bolo aj
v prejednávanom prípade, a preto v nadväznosti aj na skutkové tvrdenia, najmä samotnú výpoveď

obžalovaného, ale aj ostatných spoluobžalovaných ohľadne priebehu – opisu udalostí v samotnom aute
pred rodinným domom tu preto použitie ust. § 138 písm. d/ Trestného zákona ako znaku kvalifikovanej
skutkovej podstaty nie je právne správne. Obžalovaný pomerne podrobne opísal a vysvetlil prečo, resp.
z akého dôvodu ťahal poškodeného späť do auta tak ako je vyššie uvedené a kde konanie – ťahanie
poškodeného obžalovaným nevykazuje znaky, resp. intenzitu v znení legálnej definície násilia ust. § 122

ods. 7 Trestného zákona.

Pojem, resp. výklad pojmu pomsta v trestnom práve podľa ustálenej judikatúry súdov možno
charakterizovať ako vopred plánovanú odplatu /premyslené – úmyselné konanie/
a predstavuje páchateľovu reakciu na nejakú udalosť alebo okolnosť priamo súvisiacu

s obeťou. Ide o motivačný prvok, ktorý nie je generovaný racionálnou úvahou. Ide
o emotívnu záležitosť, pocit potreby odplaty voči niekomu za niečo, zväčša za jeho predchádzajúce
aktivity / vid. rozhodnutie NS SR č.k. 4Tdo 50/2019 /.Aby bolo možné prihliadať na pomstu v zmysle osobitného motívu ako kvalifikačného znaku podľa §
140 písm. b) Trestného zákona, musí ísť o pomstu ako negatívnu emóciu voči nejakej konkrétnej osobe
alebo viacerým konkrétnym osobám ako reakciu na nejakú udalosť alebo okolnosť, pričom táto emócia

nevyplýva z morálne ospravedlniteľného citového rozpoloženia, ktoré je vo všeobecnosti spoločnosťou
vnímané ako pochopiteľné. Pomsta je páchateľova reakcia na nejakú udalosť alebo okolnosť priamo
súvisiacu s obeťou (napr. páchateľ v krátkom čase po rozvode usmrtí bývalú manželku, pretože sa s ním
rozviedla). Je to forma určitej odplaty páchateľa voči poškodenému. Osobitným problémom je žiarlivosť,
ktorá sama osebe nie je pomstou v zmysle § 140 písm. b) Trestného zákona, ak sa však prejavuje

vyšším stupňom plánovania a pripravovanosti trestného činu, už ju za pomstu možno podľa literatúry v
zmysle § 140 písm. b) Trestného zákona považovať. / vid. rozhodnutie NS SR č.k. 2Tdo 24/2021 /.

V tejto súvislosti obhajoba poukazujeme na to, že obžalovaný a poškodený sa predtým vôbec
nepoznali, t.j neprišli do priameho osobného kontaktu, nikdy nemali medzi sebou žiadny spor alebo
inú nezrovnalosť, pre ktorú by sa mal obžalovaný poškodenému mstiť, resp. plánovať odplatu za jeho

predchádzajúce negatívne aktivity. Naviac to, čo sa udialo priamo pred rodinným domom poškodeného
je výsledok spontánneho, nepredvídaného, neplánovaného správania sa poškodeného a následná na
to tiež spontánna reakcia obžalovaného, kde minimálne z tohto dôvodu nie je možné toto konanie
obžalovaného – t.j. konanie pred rodinným domom poškodeného vo vzťahu k obžalovanému právne
hodnotiť/kvalifikovať ako konanie z pomsty, a preto tu použitie ust. § 140 písm. b/ Trestného zákona ako

znaku kvalifikovanej skutkovej podstaty nie je právne správne.

S poukazom na hore uvedené preto navrhujeme, aby bol rozsudok Okresného súdu Prievidza , č.k. 3T
47/2023 zo dňa 18.06.2024 v celom rozsahu zrušený, t.j. čo do viny, trestu a uloženého obmedzenia a
vec bola súdu I. stupňa vrátená na nové prejednanie

a rozhodnutie.“

K odvolaniu obžalovaného sa do dňa konania verejného zasadnutia prokurátor bližšie písomne
nevyjadril. Poškodená M. B. sa písomným podaním zo dňa 13. októbra 2025 vyjadrila k odvolaniu
obžalovaného s tým, že zotrváva na uložení povinnosti obžalovanému nahradiť spôsobenú škodu tak,

ako tomu bolo v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa.

Verejné zasadnutie odvolacieho krajského súdu bolo dňa 14. októbra 2025 vykonané za splnenia
všetkých procesných podmienok (§ 293 ods. 5, ods. 7 Tr. poriadku) v neprítomnosti zástupcu
poškodenej, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil.

Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu v rámci konečného
návrhu uviedla, že považuje napadnutý rozsudok za zákonný a správny a navrhuje preto odvolanie
obžalovaného ako nedôvodné podľa § 319 Tr. poriadku zamietnuť

Obhajkyňa obžalovaného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu právom konečného návrhu uviedla,
že sa v plnom rozsahu pridržiava podaného odvolania ako aj jeho odôvodnenia a navrhuje rozhodnúť
spôsobom v ňom uvedenom.

Obžalovaný v rámci konečného návrhu uviedol, že predtým poškodeného nepoznal. Čo sa týka skutku,

ocitol sa v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Medzi ním a poškodeným predtým k žiadnym
konfliktom nedošlo. Je mu ľúto, čo sa stalo, bol sa poškodenému aj ospravedlniť. Aj v rámci toho skutku
sa snažil konať tak, aby bolo poškodenému čo najmenej ubližované. Na Slovensku sa chce správať tak,
aby dodržiaval právne predpisy, má tu rodinu, syna, chce tu byť naďalej a viesť riadny život.

Krajský súd, ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre rozhodnutie podľa § 316
Tr. poriadku, na podklade podaného odvolania na verejnom zasadnutí preskúmal v rozsahu a z dôvodov
podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku okresného
súdu, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Svoju prieskumnú povinnosť odvolací
súd okrem vytýkaných chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, avšak by

odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371
ods. 1 Tr. poriadku. Na základe vykonania svojej prieskumnej povinnosti v zákonných medziach odvolací
súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného, ktoré bolo inak podané oprávnenou osobou, včas a na
správnom mieste, nie je však dôvodné.Pokiaľ ide o správnosť postupu okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu odvolaním obžalovaného
napadnutého rozsudku, z obsahu odvolania a jeho dôvodov vyplýva, že sa vo vzťahu k postupu súdu

prvého stupňa vytýka výlučne vykonanie dôkazu – kamerového záznamu z miesta činu, ktorý obhajoba
považuje za nezákonný dôkazný prostriedok. S uvedenou námietkou sa odvolací súd však nestotožňuje.
Z vykonaného dokazovania nevyplynulo totiž, že by uvedený dôkaz bol získaný nezákonným donútením
alebo hrozbou takého donútenia a jeho použitie v trestnom konaní nie je v rozpore so zásadou
proporcionality vo vzťahu k zásahu do súkromia osôb, navyše sa nejedná ani o jediný a ani hlavný

usvedčujúci dôkaz vo vzťahu k vine obžalovaného, preto krajský súd nezistil také okolnosti, ktoré by
spôsobovali procesnú nepoužiteľnosť tohto dôkazu. Odvolací súd sám nezistil v postupe okresného
súdu ani existenciu iných procesných chýb, v odvolaní nevytýkaných, ktoré by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku.

Zpodanéhoodvolaniaobžalovanéhoajehovyššiecitovanýchdôvodovvyplýva,žeobžalovanýprimárne

namieta existenciu úmyselného zavinenia na jeho strane, ako aj naplnenie znakov spáchania trestného
činu násilím a z pomsty (§ 138 písm. d) a § 140
písm. b) Tr. zákona). V uvedených dôvodoch odvolací súd identifikoval, že podaným odvolaním sú
vytýkané chyby v napadnutých výrokoch o vine v zmysle § 321 ods. 1 písm. b) a písm. d) Tr. poriadku.

Odvolací súd v rámci prieskumnej povinnosti vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu
posudzovaného trestného činu zistil, že napadnutý rozsudok je výsledkom konania, v ktorom sa
postupovalo v súlade s Tr. poriadkom a v ktorom nedošlo k žiadnym relevantným pochybeniam, ktoré by
mohli mať zásadný vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie
(vykonaním všetkých dostupných

a relevantných dôkazov) v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a urobil z neho správne skutkové, ale
i právne závery, pričom pri hodnotení dôkazov postupoval dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. poriadku,
teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne, bez ohľadu na to, kto vykonané dôkazy zadovážil a dospel
k logicky správnym a odôvodneným skutkovým zisteniam, ktoré v súlade s ustanovením § 168 ods. 1

Tr. poriadku aj podrobne a vecne správne i presvedčivo v napadnutom rozsudku odôvodnil.

Skutočnosť, že sa obžalovaný nestotožňuje so skutkovými, či právnymi závermi súdu prvého stupňa v
napadnutom rozsudku (navrhuje miernejšie posudzovaniu skutku v rámci základnej skutkovej podstaty
trestného činu), nemôže sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

záverov vyslovených súdom prvého stupňa. Je potrebné poukázať na to, že súd prvého stupňa v
rozhodnutí podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku,
správne vyhodnotil i prípravné konanie, ktoré predchádzalo podaniu obžaloby a jeho správne skutkové
a právne závery vo vzťahu k uznanej vine majú dostatočný a presvedčivo zistený skutkový základ v
riadnevykonanomdokazovaní,vrátanezáveruonaplnenísubjektívnej,akoajobjektívnejstránkyzločinu

obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b)
Tr. zákona, s poukazom na § 138 písm. d) Tr. zákona a § 140 písm. b) Tr. zákona, spáchaný formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona v znení účinnom v čase spáchania trestného činu.

Odvolací súd nezistil pochybenie ani pri právnej kvalifikácii skutku súdom prvého stupňa, kedy

obžalovaný nielen v rámci konania pred súdom prvého stupňa, ale aj v rámci odvolania, žiadal konanie
obžalovaného subsumovať (podriadiť) pod (miernejšiu) skutkovú podstatu, a to prečinu obmedzovania
osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Tr. zákona.

Podľa § 140 písm. b) Tr. zákona sa za osobitný motív spáchania trestného činu rozumie aj spáchanie

trestného činu z pomsty.

Podľa§138písm.d)Tr.zákonasazaspáchanietrestnéhočinuzávažnejšímspôsobomkonaniarozumie
páchanie trestného činu násilím, hrozbou bezprostredného násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy.

Odvolací súd z obsahu spisového materiálu zistil, že medzi stranami konania nie je sporné, že
obžalovaný sa spolu s ďalšími spoluobvinenými rozhodli v čase skutku ísť dať poškodenému „príučku“
za jeho správanie sa k spoluobžalovanej F. H.. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku,
okresný súd dospel k záveru, že obžalovaného usvedčujú zo spáchania skutku, pre ktorý bola naneho podaná obžaloba, výpovede spoluobžalovaných, poškodeného, ale aj svedkov D. a F., ktoré
nie sú vzájomne rozporné, práve naopak sa vnútorne dopĺňajú, a nie sú u nich prítomné žiadne také
okolnosti, ktoré by spochybňovali ich vierohodnosť. Uvedené výpovede súčasne nie sú v rozpore

ani s podporne vystupujúcim kamerovým záznamom z miesta činu. Spomínané dôkazy vo vzájomnej
spojitosti súčasne vyvracajú obranu obžalovaného založenú na inej verzii skutkového deja založenej
primárne na skutočnosti, že obžalovaný do konania spoluobžalovaných sám fyzicky zapojený nebol
a jeho konaním skôr mal brániť vzniku zranení u poškodeného. Napriek skutočnosti, že obžalovaný
spochybňuje, že motívom trestnej činnosti bola pomsta, je zjavné a sám obžalovaný to opakovane

zdôrazňoval, že poškodeného do momentu trestnej činnosti nepoznal. Jediným motivačným faktorom
na jeho strane, tak ako to bolo aj u ostatných spoluobžalovaných, bolo práve rozhodnutie potrestať
poškodeného za jeho správy, ktoré zasielal spoluobžalovanej H.. Práve uvedená primárna motivácia
konania obžalovaného (tak ako u ostatných spoluobžalovaných) odôvodňuje správne konštatovanie
súdu prvého stupňa o naplnení kritérií kvalifikačného znaku spáchania trestného činu z pomsty,
keď nielen z výpovede ostatných spoluobžalovaných, ale aj samotného obžalovaného vyplýva, že

spomínané konanie poškodeného vnímali natoľko negatívne, že toto bolo v podstate jedinou zámienkou
ich spoločného konania majúceho znaky trestného činu. Súčasne z výpovedí spoluobžalovaných je
zrejmé, že k rozhodnutiu všetkých spoluobžalovaných o „odplate“ poškodenému za jeho konanie došlo
po ich spoločnej dohode, a to ešte pred tým, čo si spoluobvinená H. z tohto dôvodu s poškodeným
dohodla osobné stretnutie, na ktoré sa následne všetci spoluobžalovaní prepravili (čo preukazuje istú

formu plánovania a prípravy na spáchanie tohto trestného činu). Nie je pritom relevantná skutočnosť,
že obžalovaný pred skutkom poškodeného bližšie nepoznal, ani charakter konania poškodeného, pre
ktorý sa obžalovaný spolu s ďalšími osobami rozhodol dať poškodenému „príučku“ a koniec koncov ani
skutočnosť, že konanie poškodeného nebolo ani napojené na samotnú osobu obžalovaného. Krajský
súd sa nestotožnil ani s námietkami obžalovaného vo vzťahu k právnej kvalifikácii jeho konania ako

konania spáchaného závažnejším spôsobom
- násilím, keď z výpovede nielen poškodeného, ale aj spoluobvinených vyplynulo, že aj samotný
obžalovaný aktívne násilím na poškodeného (a to opakovanými kopmi, tlakom predlaktia do oblasti krku,
ťahaním za oblečenie a pod.) zaútočil. Takéto preukázané konanie obžalovaného vylučuje možnosť
považovať ho za istú formu „pomoci“ poškodenému v snahe zabrániť u neho vzniku zranení, tak ako to

v rámci svojej výpovede prezentoval obžalovaný. Práve naopak, aj krajský súd vzhľadom na uvedené
dôkazy a ich obsah sa stotožňuje s okresným súdom v otázke naplnenia kvalifikačného znaku spáchania
ako trestného činu spáchaného závažnejším spôsobom konania - násilím.

Preskúmaním veci odvolací súd nezistil skutočnosti, na podklade ktorých by bolo možné dospieť

k odôvodnenému záveru o porušení ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku pri hodnotení dôkazov
zo strany okresného súdu.

Podľa názoru krajského súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku, na ktorý obsah odvolací súd týmto
poukazuje, okresný súd jasne, resp. zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, aké úvahy ho viedli k záveru,

že vyššie uvedené dôkazy jednoznačne vyvracajú obranu obžalovaného. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na to, že ustanovenie § 168 ods. 1 Trestného poriadku predstavuje garanciu práva strany
dostať jasné a zrozumiteľné odpovede na rozhodné otázky. Súčasťou tohto práva strany však nie je
právo strany dostať odpovede na rozhodné otázky v súlade s jej predstavami. Ak sa teda odpovede
okresného súdu na rozhodné otázky v odôvodnení napadnutého rozsudku nezhodujú s predstavami

obhajoby, neznamená to, že by odôvodnenie napadnutého rozsudku vykazovalo rozpor s ustanovením
§ 168 ods. 1 Trestného poriadku.

Z uvedených dôvodov krajský súd nezistil skutočnosti, ktoré by mohli viesť
k odôvodnenému záveru o porušení ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku okresným súdom pri

hodnotení dôkazov, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní. Preto sa odvolací súd nestotožnil
s názorom obhajoby o danosti v odvolaní namietanej existencie vád napadnutého rozsudku v zmysle §
321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Na základe vykonania prieskumnej povinnosti podľa § 317 ods. 2 Trestného poriadku krajský súd sa

stotožnil s konštatovaním okresného súdu o zistení poľahčujúcej okolnosti u obžalovaného podľa §
36 písm. j) Tr. zákona za nezistenia priťažujúcich okolností. Vo vzťahu k rozsudkom okresného súdu
uloženému podmienečnému trestu odňatia slobody vo výmere tri roky (t. j. na dolnej hranici zákonnej
trestnej sadzby), výkon ktorého bol obžalovanému podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvanítroch rokov za súčasného dohľadu probačného a mediačného úradníka nad jeho správaním v skúšobnej
dobe, tento vyhodnotil tak, že je v súlade so zákonom a nevykazuje znaky neprimeranej prísnosti.
Zároveňsakrajskýsúdstotožnilsvhodnosťouuloženiaprimeranéhoobmedzeniaaprobačnéhodohľadu

nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe s prihliadnutím na okolnosti a charakter trestnej činnosti
a nedostatočne kritický postoj obžalovaného k jeho trestnej činnosti. Takto okresným súdom uložený
trest preto krajský súd považoval za správny a zákonný.

Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody v rámci adhézneho konania (ktorý bol napadnutý iba v spojitosti

sodvolanímobžalovanéhovočivýrokuovine),krajskýsúdkonštatuje,žepoškodenásinároknanáhradu
škody v adhéznom konaní riadne uplatnila a čo do výšky uplatneného nároku aj riadne preukázala
(výpoveďsplnomocnenkynepoškodenejvovzťahukrozsahupoškodenémuvyplatenýchnemocenských
dávok), pričom na konaní nesúcom znaky fyzického násilia, pri ktorom vzniklo poškodenie na zdraví
poškodeného, (a pre ktoré bol obžalovaný v konečnom dôsledku aj odsúdený) sa podieľal okrem
spoluobžalovaných J. K. a J. L. aj samotný obžalovaný. Okresný súd preto správne v napadnutom

rozsudku na náhradu škody zaviazal spoločne a nerozdielne všetkých uvedených spoluobžalovaných
vrátane obžalovaného.

Na základe preskúmania napadnutého rozsudku okresného súdu z uvedených dôvodov krajský súd v
prejednávanom prípade nezistil existenciu vád napadnutého rozsudku, uvedených v ustanovení § 371

ods. 1 Tr. poriadku.

Podľa § 319 Trestného poriadku krajský súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Keďže s
poukazom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné,
rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasmi členov senátu v pomere 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.