Uznesenie – Ostatné ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Wednesday, September 25, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4SžNSS/6/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016202538
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Prof. JUDr. Peter Potásch
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:1016202538.1

Uznesenie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky - v právnej veci žalobcu: DOXX - Stravné lístky, spol. s r.o., so
sídlom Kálov 356, Žilina, IČO: 36 391 000, právne zastúpený.: Advokátska kancelária Andrea Oršulová,
s.r.o., so sídlom Tabaková 2942/5, Bratislava, IČO: 47 238 747, proti žalovanému: Protimonopolný úrad
Slovenskej republiky, so sídlom Drieňová 24, Bratislava, IČO: 00 699 063, v konaní o žalobe proti inému
zásahu orgánu verejnej správy, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba sa odmieta.
II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Príslušnosť súdu v konaní
1. Žalobca podal 10. júna 2016 na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší súd“) žalobu
o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v zmysle § 250v ods. 1 zákona č. 99/1963

Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „OSP“ alebo „Občiansky súdny
poriadok“).
2. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj
ako „SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“), ktorý nahradil Občiansky súdny poriadok. Najvyšší súd
uznesením č. k. 6Sžnz/4/2016-116 zo dňa 12. októbra 2016 (ďalej aj ako „uznesenie o postúpení veci“)
postúpil vec Krajskému súdu v Bratislave ako súdu vecne a miestne príslušnému na ďalšie konanie s

poukazom na ustanovenie § 18 ods. 2 v spojení s § 13 ods. 1 a 2, § 10 a § 491 ods. 1 SSP. Najvyšší súd v
dôvodoch uznesenia o postúpení veci konštatoval, že o vecnej príslušnosti Krajského súdu v Bratislave
rozhodol podľa ustanovení SSP (hoci bolo konanie začaté za účinnosti OSP) za súčasného prihliadnutia
na ustanovenie § 492 ods. 2 SSP, keďže mal za to, že takto určená vecná príslušnosť nebude v žalobcov
neprospech.
3. Správny súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd“) uznesením č. k. BA-6Sa/65/2016-384 zo dňa

15. októbra 2024 postúpil predmetnú vec Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj
ako „Najvyšší správny súd“) ako súdu vecne príslušnému. V odôvodnení uviedol, že v zmysle § 3 ods.
1 a ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov v znení neskorších predpisov
naň od 1. júna 2023 prešiel výkon súdnictva z doterajšieho Krajského súdu v Bratislave, a teda začal
konať vo všetkých veciach, v ktorých do 31. mája 2023 konal Krajský súd v Bratislave.
4. Ďalej správny súd pokračoval, že v čase začatia konania (podania návrhu na Najvyšší súd) bol v

zmysle § 246a ods. 2 písm. b) OSP vecne príslušným na rozhodovanie v predmetnej veci Najvyšší
súd, pričom v zmysle zákonnej zásady perpetuatio fori (§ 11 ods. 1 OSP, § 9 ods. 1 SSP) sa dané
okolnosti vecnej príslušnosti nezmenili, a to ani po nadobudnutí účinnosti Správneho súdneho poriadku.
Preto interpretácia prechodného ustanovenia § 491 ods. 2 SSP, ktorá viedla Najvyšší súd k postúpeniu
veci pôvodne Krajskému súdu v Bratislave, nebola správna. V dôsledku toho je podľa správneho súdu
potrebné považovať určenie vecnej príslušnosti krajského súdu v zmysle § 18 ods. 2 veta druhá SSP

uznesenímopostúpenívecizaneústavnúaplikáciuprávaporušujúcuzákladnéprávaúčastníkakonania,
ako to konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Ústavný súd“) v náleze sp. zn. II.ÚS 202/2017 zo dňa 25. júla 2017. Poukázal aj na to, že Najvyšším správnym súdom boli vydané
rozhodnutia sp. zn. 5Spp/1/2023 zo 16. augusta 2023, ako aj sp. zn. 8Spp/1/2024 z 27. júna 2024, ktoré
uvedený záver potvrdzujú.

II. Žaloba, vyjadrenia
5. Žalobca v správnej žalobe podanej 10. júna 2016 poukázal na to, že žalovaný vykonal 13. augusta
2014 inšpekciu, ktorou bolo začaté prešetrovanie žalobcu na účely zistenia, či je dôvod na začatie
konania podľa zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona

Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov
štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v účinnom znení (ďalej aj ako „zákon
o ochrane hospodárskej súťaže“).
6. V žalobe namietal:
a. absenciu predchádzajúceho súhlasu súdu s inšpekciou vykonanou dňa 13. augusta 2014,
b. príliš široko a neurčito koncipované poverenie na vykonanie inšpekcie,

c. neexistenciu indícií na vykonanie inšpekcie dňa 13. augusta 2014,
d. neoprávnené prezeranie veľkého rozsahu dokumentov pri inšpekcii dňa 13. augusta 2014,
e. neoprávnené zhromažďovanie, držanie a nakladanie s dátami a dokumentmi získanými počas
inšpekcie z 13. augusta 2014,
f. nakladanie s dátovými nosičmi bez opory v právnej úprave,

g. nakladanie s dátami ich sprístupňovaním tretím stranám, a to vrátane obchodného tajomstva.
7. Žalobca navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť zdržať sa zhromažďovania a nakladania
s dátami, dátovými nosičmi a dokumentmi, podkladmi a údajmi, ktoré boli získané počas inšpekcie
uskutočnenej dňa 13. augusta 2014 v priestoroch žalobcu. Zároveň navrhol povinnosť vylúčiť z ďalšieho
prešetrovania, ako aj správneho konania č. 0003/OKT/2015 všetky dátové nosiče, dokumenty, podklady

a informácie získané počas inšpekcie uskutočnenej dňa 13. augusta 2014 a za prítomnosti žalobcu
protokolárne vymazať žalovaným všetky dátové nosiče, dokumenty, podklady a informácie získané
počas inšpekcie uskutočnenej dňa 13. augusta 2014, vrátane ich kópií.
8. Žalobca tvrdil, že nezákonnosť zhromažďovania a nakladania s dátami odvodzuje od skutočnosti,
že inšpekcia uskutočnená dňa 13. augusta 2014 bola nezákonnou, rybárskou expedíciou, ktorá

bola vykonaná na základe vágne a neurčito formulovaného poverenia. Argumentáciu, že kontinuálne
dochádza k nezákonnému a neoprávnenému zhromažďovaniu, držaniu a nakladaniu s dátami, opieral
o skutočnosti, že: (i) inšpekcia nebola vykonaná s predchádzajúcim súhlasom súdu, (ii) poverenie
obsahovalo len vágne dôvody, (iii) žalovaný počas inšpekcie excesívnym spôsobom kopíroval dáta, (iv)
nezákonne postupoval aj pri následnom šetrení údajného protisúťažného konania, keď zhromažďoval

údaje a nakladal s nimi bez zákonného podkladu.
9. Žalobca uviedol, že pred podaním podal žalobca žalovanému dňa 10. februára 2016 sťažnosť
- námietky, v ktorých vytýkal neoprávnené nakladanie s predmetom obchodného tajomstva a
neoprávnené zhromažďovanie a nakladanie s dokumentmi nazhromaždenými v administratívnom spise
(ktoré opieral najmä o tvrdenú nezákonnosť inšpekcie). Žalovaný v oznámení o vybavení sťažnosti zo

dňa 11. mája 2016 vyhodnotil sťažnosť ako neopodstatnenú.
10. Ukrátenie na svojich právach videl žalobca v tom, že s údajmi získanými počas inšpekcie
sa ďalej nakladá, a to bez zákonného podkladu. Podľa neho nemožno uvažovať o oprávnenosti
zhromažďovania údajov o jeho osobe, ak neexistovali indície na takýto zásah a poverenie nemohlo
predstavovať dostatočný rámec na zhromažďovanie údajov. Žalobca uviedol, že žalovaný pri výkone

inšpekcie postupoval svojvoľne, neprimerane a nezákonne, čo viedlo k nezákonnému zhromažďovaniu
a nakladaniu s dátami. Namietal porušenie princípu primeranosti zo strany žalovaného najmä v
dôsledku neurčitej a širokej formulácie poverenia a získavania podkladov na základe tohto poverenia a
zhromažďovania údajov žalovaným bez právneho rámca.
11. Nezákonnosť zásahu podľa žalobcu súvisí s jednotlivými pokračujúcimi a parciálnymi úkonmi,

pričom tento spočíva v kontinuálnom nakladaní s nezákonne získanými a nazhromaždenými dátami
a dokumentmi počas inšpekcie uskutočnenej dňa 13. augusta 2014. Uviedol, že nenapáda postup
žalovaného v rámci prebiehajúceho správneho konania ani nezákonnosť vedeného správneho konania.
Prípustnosťžalobyazachovanielehotynapodaniežalobnéhonávrhužalobcaodôvodňovaltým,žeideo
trvajúci zásah, počas ktorého dochádza k neustálemu porušovania jeho práv, najmä pred neoprávneným

zneužívaním údajov o svojej osobe a práva na ochranu súkromia. Namietal, že žalovaný drží a nakladá
s predmetnými dátami a dokumentami získanými počas inšpekcie uskutočnenej dňa 13. augusta 2014,
a tieto dokonca ďalej sprístupňuje tretím stranám. Nakoľko podľa neho ide o trvajúci zásah, v súlade
s požiadavkou ústavne konformného výkladu mu má byť poskytnutá súdna ochrana. V tejto súvislostiargumentoval aj rozsudkom Najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžnz/2/2015 (Datalan), v zmysle ktorého je
procesné podmienky v zmysle § 250v ods. 3 SSP potrebné vykladať tak, aby si vzájomne neodporovali,
a preto sa mohol žalobca dozvedieť o existencii iného zásahu až momentom oznámenia o vybavení

sťažnosti. Odcitoval, závery uvedeného rozhodnutia, v zmysle ktorého...inšpekcia je jednorazovým
zásahom do práv subjektu v zásade najmä z hľadiska práva na ochranu prehliadaných priestorov. Proti
takémuto zásahu musí byť k dispozícii účinný prostriedok súdnej kontroly ...Ak počas tohto zásahu
dôjde k zhromaždeniu a odňatiu informácií a korešpondencie, môže tým (prípadne v kumulácii s ďalšími
dôvodmi) dôjsť k založeniu porušenia ďalších práv. Ak ide o zhromažďovanie neoprávnené, dochádza

k porušeniu práva podľa článku 19 ods. 3 ústavy, ktoré trvá po dobu ich zhromažďovania. Ak odporca
ďalej nakladá so zhromaždenými informáciami, dochádza k ďalším čiastkovým zásahom do práv podľa
čl. 16 ods. 1 a 19 ods. 2 ústavy, resp. podľa či. 8 dohovoru. Proti nim musí byť rovnako prípustný účinný
prostriedok ochrany.“
12. To že zásah má trvácu povahu, žalobca odôvodňoval prezeraním a zhromažďovaním dát získaných
počas inšpekcie, tým, že dáta získané počas inšpekcie sú súčasťou administratívneho spisu v rámci

správneho konania, dokumentmi o nahliadnutí do tohto administratívneho spisu, odôvodňovaním
označenia informácií ako obchodného tajomstva v prebiehajúcom administratívnom konaní, a tiež
sprístupnením prvostupňového rozhodnutia z administratívneho konania širokej verejnosti. Žalobca
je toho názoru, že opätovné sprístupnenie dokumentov na základe žiadostí o nahliadanie do spisu,
nerešpektovanie vyznačenia obchodného tajomstva reálne sprístupňovanie dát odôvodňujú, že je

možné očakávať aj ďalšie čiastkové zásahy.
13. Podaním doručeným Krajskému súdu v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd“) dňa 14. februára 2017
žalobca doplnil podanú žalobu. Zopakoval, že nezákonný zásah mal spočívať v držbe zhromažďovaní,
uchovávaní a nakladaní s informáciami získanými nezákonne. Skutočnosť, že tieto dáta boli získané
nezákonne, preukazoval najmä tým, že samotnú inšpekciu je nutné vnímať ako nezákonnú, tzv. rybársku

expedíciu. Zdôraznil, že získané dáta sú naďalej držané v priestoroch žalovaného a je s nimi aj ďalej
nakladané a že nezákonnosť namietaného zásahu je odvodzovaná najmä od nezákonnosti vykonania
inšpekcie a neexistencie právnej úpravy zhromažďovania a uchovávania dát. Osobitne argumentoval
k prípustnosti konania, ktorú odôvodnil tým, že žaloba podľa § 2501v OSP je podľa neho jediným
nástrojom ochrany pred tvrdeným nezákonným zásahom, a to napriek tomu, že už prebieha správne

konaniežalovanéhovovecidohodyobmedzujúcejhospodárskusúťaž.Podľažalobcu,žalobavoveciach
správneho trestania nie je adekvátnym právnym nástrojom nápravy voči namietanému zásahu.
14. Podaním doručeným krajskému súdu 16. februára 2017 žalovaný podal „vyjadrenie v súdnom
konaní“, v ktorom argumentoval uzneseniami Najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžnz/6/2015 zo dňa 29.06.2016
a sp. zn. 5Sžnz/6/2015 zo dňa 29.06.2016, v zmysle ktorých sa nie je možné brániť žalobou o ochrane

pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy voči prebiehajúcemu správnemu konaniu - teda
odpadol dôvod konania.
15. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 26. júna 2017 uviedol, že žalobu považuje za podanú
oneskorene, pretože sa žalobca dňa 13. augusta 2014 dozvedel o vykonaní inšpekcie, ako aj o
všetkých úkonoch, ktoré považoval za zásah do svojich práv. Podľa žalovaného, aj jednotlivé úkony, od

ktorých žalobca odvodzuje nezákonnosť nakladania s informáciami (predložení poverení na vykonanie
inšpekcie, vykonanie inšpekcie, prezeranie údajov na základe kľúčových slov, vyhotovenie kópií
elektronických dokumentov, ich uloženie na úložné médiá a zariadenia žalovaného), boli vykonané
počas inšpekcie, teda dňa 13. augusta 2014.
16. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 28. septembra 2017 uviedol, že podľa neho ukončenie správneho

konania vo veci domnelej kartelovej dohody nemá žiadnu relevanciu, pretože sa jedná o trváci,
kontinuálny zásah. Zdôraznil, že je evidentné, že všetky počas inšpekcie získané informácie sú naďalej
zhromaždené a držané aj mimo administratívneho spisu v priestoroch žalovaného. S týmito informáciami
sa ďalej nakladá tým, že sú preskúmavané, sú s nimi oboznamovaní zamestnanci žalovaného, sú
poskytované tretím stranám, dochádza k ich analyzovaniu či vyhodnocovaniu - napríklad aj z hľadiska, či

obsahujú obchodné tajomstvo alebo dôverné informácie. Podľa žalobcu je evidentná hrozba, že sa bude
pokračovať v nakladaní so získanými dátami. Je toho názoru, že sa neuplatňuje subsidiarita zásahovej
žaloby a prípadným odmietnutím konania vo veci by došlo k neprípustnému formalizmu.
17. Tvrdil, že žaloba je podaná včas, pretože nenamieta nezákonnosť zásahu, ktorý spočíva v
jednotlivých individuálnych úkonoch žalovaného, ale v kontinuálnom zásahu ako jednom skutku, ktorý

spočíva v nedovolenom a nezákonnom zhromažďovaní, zadržiavaní, uchovávaní a nakladaní s dátami,
ktorébolizískanépočasinšpekciedňa13.augusta2014atedajehoúčelomjeochranaprednezákonným
stavom, ktorý stále trvá. Tvrdil, že procesné lehoty nemožno stanoviť tak, aby sa poprel ich zmysel -
teda, že poškodený subjekt by bol povinný trpieť podľa neho nezákonný stav bez akéhokoľvek časovéhoobmedzenia a bez ohľadu na ďalšie čiastkové útoky. Podľa neho je potrebné vykladať podmienky
práva na prístup k súdu ústavnokonformne, preto musí byť žaloba prípustná. Uviedol, že v zmysle
rozsudkov Najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžnz/2/2015 (Datalan), sp. zn. 5Sžnz/1/2015 (Ing. M. S.), sp.

zn. 8Sžnz/2/2015 (Capgemini), podľa ktorých „je potrebné vykladať plynutie objektívnej lehoty pri
trvajúcom zásahu (teda nie zásahu, ktorého len následky trvajú) podľa § 250v ods. 3 O.s.p. tak, že
táto začína plynúť až dňom ukončenia zásahu.“ Žalobca má za to, že rozsudok Najvyššieho súdu sp.
zn. 4Sžnz/7/2015 (IMPA), na ktorý poukázal žalovaný, síce uviedol, že „ak sa za nezákonný zásah v
posudzovanom prípade považuje inšpekcia, nemôžu sa podľa názoru najvyššieho súdu za nezákonný

zásah už považovať jej dôsledky a nie je ani možné vyvodzovať právo na podanie návrhu na nezákonný
zásah kedykoľvek počas trvania takýchto dôsledkov inšpekcie“, v predmetnej veci však na rozdiel od
veci sp. zn. 4Sžnz/7/2015 (IMPA) podľa žalobcu došlo k viacerým zásahom (napr. k neoprávnenému
zhromažďovaniu a uchovávaniu informácií). Tiež poukázal na nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS
290/2015, z ktorého podľa neho vyplýva, že aj samotné zhromaždenie dát a ich uchovávanie verejnou
autoritou je takisto zásahom do práv subjektu. Argumentoval, že aj prieťahy sú v zmysle judikatúry

trvajúcim protiprávnym stavom. Poukázal aj na prípad vedený pred Európskym súdom pre ľudské
práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Amann v. Switzerland, keď orgán verejnej moci uchovával informácie o
sťažovateľovi, pričom k napadnutiu uchovávania týchto dát došlo až o 9 rokov neskôr.
18. Žalobca teda tvrdil, že otázka, akým spôsobom sa informácie dostali do sféry žalobcu, je len
predbežnouotázkoukposúdeniusúladuzhromaždeniaauchovávaniadát.Pretožalobcaneviaželehotu

na podanie návrhu na podanie návrhu na podanie žaloby „len na následky vykonané nezákonnou
inšpekciou 13.08.2014, ako sa mylne domnieva žalovaný, ale na trvajúci a nezákonný zásah spočívajúci
v držaní, disponovaní a opakovanom nakladaní s Dátami. Tento nezákonný zásah do práv podľa čl.
19 ods. 3 Ústavy SR trvá, a je prehlbovaný ďalšími čiastkovými útokmi. Lehoty na podanie žaloby tak
nemohli uplynúť“. V opačnom prípade by podľa žalobcu došlo k prílišnému formalizmu.

19. Žalobca apeloval na potrebu ústavne konformného výkladu pri posudzovaní podmienok prípustnosti
ochrany žaloby pred nezákonným zásahom. Poukázal na nálezy Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS
375/2015 a sp. zn. III. ÚS 376/2015 a tiež sp. zn. III. ÚS 396/2015. Argumentoval aj nálezom Ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 117/07 zo 4. februára 2009, ktorým ústavný súd priznal ochranu sťažovateľovi vo
veci zásahu do práva na súkromie, „ku ktorému došlo sedem až osem rokov pred podaním ústavnej

sťažnosti.“
20. Žalobca v súvislosti so situáciou trvajúceho nezákonného zásahu argumentoval aj analógiou s
inštitútmisprávneho,trestnéhoacivilnéhopráva(trvácidelikt,vydanieneoprávnenádržbaveci).Žalobca
poukázal na trestný čin nedovolenej držby zbrane - čo je podľa neho obdobné situácii, keď žalovaný
odňal a zhromažďuje dáta v rozpore s článkom 19 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca tvrdil, že

neoprávnený držiteľ informácie sa nemôže dovolávať uplynutia lehôt, kým informácie ďalej neoprávnene
zadržiava.
21. Žalobca ďalej dôvodil Smernicou žalovaného č. 17/2013 o ochrane práv dotknutých osôb pri
zbere a zabezpečení elektronických údajov v elektronickej podobe, kde žalovaný odčleňuje nakladanie
s dátami počas inšpekcie a proces nakladania s údajmi po vykonaní inšpekcie. Tiež uviedol, že

predmetná smernica nemôže konvalidovať neexistenciu právnej úpravy zhromažďovania, uchovávania
anakladaniasdátamizískanýmipočasinšpekcie.Žalobcatvrdil,žeknakladaniusjehodátamidochádza
aj naďalej, už len samotnou držbou v priestoroch žalobcu, teda dochádza k ďalším čiastkovým zásahom.
22. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 28. novembra 2017 zotrval na svojom názore o subsidiárnej povahe
zásahovej žaloby a o tom, že žalobca zmeškal lehotu na podanie žaloby. Zhrnul, že žalobca na jednej

strane tvrdí, že „sa domáha odstránenia nezákonného zásahu vo forme nezákonného nakladania s
dátami získanými počas inšpekcie, pričom tiež tvrdí, že táto žaloba nesmeruje proti nezákonnému
zásahu vo forme nezákonnej inšpekcie. Zároveň ale nezákonnosť nakladania s predmetnými dátami
fakticky odvodzuje od údajnej nezákonnosti predmetnej inšpekcie.“
23. Žalobca v doplnení právnej argumentácie zo dňa 12. júna 2018 uviedol, že zotrváva na svojich

predošlých stanoviskách. Osobitne sa venoval dôvodom formulácie poverenia a širokému rozsahu
inšpekcie, všeobecnosti kľúčových slov a nezákonnosti nakladania s dátami, ktorú vykladá tak, že táto
sa neodvíja výlučne od nezákonnosti inšpekcie, ale v dôsledku absencie právnej úpravy je nezákonná
aj následná držba dát. Je toho názoru, že ak by súd prijal argument, že nezákonná držba a nakladanie
s dátami je len dôsledkom tvrdenej nezákonnosti inšpekcie, tak by došlo k popretiu „rozhodovacej

praxe ESĽP vo veci Marper, či vo veci Amann“. Preto tvrdil, že žalovaný je v kontinuálnom porušovaní
každý jeden deň, kedy drží dáta. Pričom nakladanie s dátami predstavuje ďalšie parciálne nezákonné
zásahy, preto sa lehoty obnovujú každým jedným dňom. Tiež sa nestotožnil s argumentom, že dáta sú
súčasťou administratívneho spisu, a teda ich zákonnosť je možné preskúmať spolu s rozhodnutím voveci samej, pretože súčasťou administratívneho spisu je menšie množstvo dát, ktoré majú slúžiť ako
dôkaz porušenia súťažných predpisov. Tiež podporne poukázal aj na nález Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. II. ÚS 635/18 zo dňa 15. mája 2018, v zmysle ktorého sa subjektívna aj objektívna

lehota na podanie žaloby voči nezákonnej držbe dát počíta až od momentu ukončenia tohto stavu.
24. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 23. augusta 2018 uviedol, že poukázal na uznesenie Ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 319/2017. Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 635/18 zo dňa 15. mája
2018 považoval za neaplikovateľný na predmetnú vec. To odôvodnil najmä tým, že v dobe, keď bola v
vykonaná inšpekcia sťažovateľky v uvedenej veci, nebola podľa judikatúry českých súdov (na rozdiel od

slovenskej judikatúry) inšpekcia predmetom prieskum zásahovej žaloby. Až po rozsudku ESĽP vo veci
Delta pekárny zo dňa 02. októbra 2014 začala podľa žalovaného rozhodovacia prax českých správnych
súdov vytvárať priestor pre prípustnosť takýchto žalôb. Naproti tomu, žalobca v tejto veci mal možnosť
podať zásahovú žalobu už od momentu inšpekcie, kedy sa podľa žalovaného o zásahu dozvedel. Je
toho názoru, že využitie neefektívneho prostriedku ex post kontroly, ktorý mal žalobca možnosť využiť,
nemožno považovať za porušenie základných práv žalobcu.

III. Právne posúdenie veci
25. Najvyšší správny súd začal svoju činnosť 1. augusta 2021, kedy výkon súdnictva prešiel z
Najvyššieho súdu na Najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná
právomoc Najvyššieho správneho súdu. Uvedené znamená, že Najvyšší správny súd začal konať vo

všetkých veciach, v ktorých do 31. júla 2021 konal Najvyšší súd v správnom kolégiu (čl. 154g ods. 4 a
6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
26. Najvyšší správny súd považuje za potrebné poukázať na ustanovenie § 491 ods. 1 SSP, ku ktorému
Ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 202/2017 z 25. júla 2017 uviedol, že „Stret „novej“ (pozn. myslí sa

tým Správny súdny poriadok) a „starej“ (pozn. myslí sa tým Občiansky súdny poriadok) právnej úpravy
rieši tzv. intertemporálne ustanovenie, ktoré v § 491 ods. 1 SSP ustanovuje ako generálne pravidlo
okamžitú použiteľnosť a aplikáciu ustanovení Správneho súdneho poriadku aj na konania začaté za
platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku.“ Ďalej Ústavný súd pokračoval k nadväzujúcemu
ustanoveniu § 491 ods. 2 SSP, ku ktorému uviedol, že „režim vzájomného spolupôsobenia skoršieho

práva a neskoršieho práva sa upravuje výslovným zakotvením zachovania právnych účinkov úkonov,
ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti Správneho súdneho poriadku, pričom sa
dotýka tak úkonov samotného súdu, ako aj úkonov účastníkov konania.“
27. Uvedené tak znamená, že hoci konanie v predmetnej veci pôvodne začalo za účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku, vzhľadom na účinky prechodných ustanovení bolo nutné od 1. júla 2016 procesne

postupovať podľa Správneho súdneho poriadku, čo sa prejavilo aj v procesnom označení účastníkov
konania (žalobca a žalovaný), ako aj v následnom postupe a rozhodovaní Najvyššieho správneho súdu
(v súvislosti s aplikáciou obdobného postupu pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžnz
7/2015 z 18. novembra 2020).
28. V zmysle východísk uznesenia sp. zn. 8SžNSS/5/2024 zo dňa 20. februára 2025, „Nutné je však

v predmetnej veci poukázať aj na prechodné ustanovenie § 491 ods. 3 SSP, v zmysle ktorého sa na
lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti Správneho súdneho poriadku neuplynuli (tzn., že ich plynutie
pretrvávalo aj po 1. júli 2016), použijú ustanovenia Správneho súdneho poriadku; ak však Občiansky
súdnyporiadokdoterazustanovovallehotudlhšiu,uplynielehotaažvtomtoneskoršomčase.Acontrario
uvedené znamená, že lehoty, ktoré uplynuli do nadobudnutia účinnosti Správneho súdneho poriadku, t.

j. do 30. júna 2016, sa budú spravovať ustanoveniami starej právnej úpravy, teda Občianskym súdnym
poriadkom.“
29. Preto s poukazom na prechodné ustanovenie § 491 ods. 3 SSP sa subjektívna lehota v predmetnej
veci bude počítať podľa pravidiel stanovených Občianskym súdnym poriadkom (§ 250v ods. 3 OSP).
30. Najvyšší správny súd, aplikáciou vyššie uvedených všeobecných východísk, najskôr skúmal, či sú

splnené procesné podmienky na vecné, resp. meritórne prejednanie žaloby.
31. Podľa § 250v ods. 3 OSP, návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých
použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo
je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom
dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.

32. Jednou z procesných podmienok, ktorá musí byť splnená predtým, ako Najvyšší správny súd pristúpi
k meritórnemu prejednaniu veci, je podanie žaloby v zákonnom stanovenej lehote. V predmetnej veci je
to teda v zmysle § 250v ods. 3 OSP v lehote 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom
dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.33. Žalobná argumentácia odôvodňovala nezákonnosť zásahu najmä okolnosťami týkajúcimi sa
inšpekcie zo dňa 13. augusta 2014 - konkrétne absenciou predchádzajúceho súhlasu súdu s inšpekciou
(str. 6 žaloby), príliš široko a neurčito koncipovaným poverením na vykonanie inšpekcie (str. 5-10

žaloby), neexistenciou indícií na vykonanie inšpekcie (str. 10- 13 žaloby), prezeraním veľkého rozsahu
dokumentov pri inšpekcii (str. 13 žaloby). Z celej žalobnej argumentácie je podľa Najvyššieho správneho
súdu zrejmé, že nezákonnosť zásahu žalobca primárne odvodzuje od tvrdenej nezákonnosti inšpekcie
uskutočnenej dňa 13. augusta 2014 (k tomu pozri osobitne body 8. a 10. tohto uznesenia), keď toto v
žalobe opakovane zdôrazňoval.

34. Žalobca ďalej na str. 14-16 žaloby poukázal na podľa neho neoprávnené zhromažďovanie, držanie
a nakladanie s dátami a dokumentmi získanými počas inšpekcie z 13. augusta 2014, ktoré vnímal
ako pokračovanie v nezákonnom zásahu, ktorý spočíva v nezákonnom nakladaní s informáciami
získanými počas inšpekcie zo dňa 13. augusta 2014 Uviedol, že nezákonnosť zhromažďovania „je
odôvodnená samotnou skutočnosťou, že inšpekcia 13.08.2014 bola nezákonná“, ako aj neexistenciou
právnej úpravy ohľadom zhromažďovania, držania a nakladania s dátami. Osobite k tomu potom

tvrdil, že k nakladaniu s dátovými nosičmi došlo bez opory v zákonnej úprave. Ďalej namietal
nakladanie s dátami ich sprístupňovaním tretím stranám, a to vrátane obchodného tajomstva, pretože
pri prehodnocovaní žalobcom označeného obchodného tajomstva a dôverných informácií boli tieto
informácie následne v administratívnom spise sprístupňované iným účastníkom správneho konania,
pričom zároveň prvostupňové rozhodnutie vo veci zo dňa 11. februára 2016 bolo sprístupnené aj tretím

stranám (str. 15-16; bod 55 - 57 žaloby).
35. Žalobca v žalobe uviedol tri žalobné návrhy. Prvým z nich sa domáhal, aby súd uložil žalovanému
povinnosťzdržaťsazhromažďovaniaanakladaniasdátami,dátovýminosičmiadokumentmi,podkladmi
a údajmi, ktoré boli získané počas inšpekcie uskutočnenej dňa 13. augusta 2014 v priestoroch žalobcu.
Ďalej navrhol povinnosť vylúčiť z ďalšieho prešetrovania, ako aj správneho konania č. 0003/OKT/2015

všetky dátové nosiče, dokumenty, podklady a informácie získané počas inšpekcie uskutočnenej dňa
13. augusta 2014 a tretím návrhom žiadal protokolárne vymazať žalovaným všetky dátové nosiče,
dokumenty, podklady a informácie získané počas inšpekcie uskutočnenej dňa 13. augusta 2014, vrátane
ich kópií. Z týchto žalobných návrhov, ale aj z celej žalobnej argumentácie je podľa Najvyššieho
správneho súdu zjavné, že správnou žalobou žalobca namietal celý zásah ako taký, ktorý označil

za kontinuálny, ktorého počiatok videl v inšpekcii zo dňa 13. augusta 2014 a ktorý podľa neho
pokračoval v držbe informácií žalovaným získaných počas inšpekcie. Hoci časť žaloby obsahovala
námietku týkajúcu sa vyhodnotenia obchodného tajomstva žalovaným v priebehu administratívneho
konania, v žalobe žalobca neformuloval samostatný petit vo vzťahu k informáciám, ktoré boli podľa neho
nesprávne vyhodnotené, dokonca v správnej žalobe tieto informácie ani konkrétne nepomenoval a len

vo všeobecnej rovine dôvodil, v čom spočívala nesprávnosť postupu žalovaného v tomto ohľade. Petity
formulované v žalobe smerovali voči všetkým informáciám získaným počas inšpekcie uskutočnenej dňa
13. augusta 2014.
36. Prvým petitom sa žalobca snažil zamedziť dvom činnostiam žalovaného vo vzťahu k informáciám
získaným počas inšpekcie uskutočnenej dňa 13. augusta 2014: (1) zhromažďovania a (2) nakladania

s nimi. Zhromažďovanie predpokladá vykonávanie aktívneho konania smerujúceho k hromadeniu,
získavaniu informácií, avšak zo samotnej žaloby je zrejmé, že žalobca netvrdí, že by proces získavania
ďalších informácií trval aj po inšpekcii uskutočnenej dňa 13. augusta 2014. Pokiaľ žalobca ďalej napádal
nakladanie so získanými informáciami, jeho nezákonnosť opäť odvodzoval od tvrdení o nezákonnosti
inšpekcie a tiež od absencie zákonnej úpravy. Tieto skutočnosti však nastali a existovali rovnako v

čase vykonania inšpekcie a v okamihu jej zavŕšenia, preto ich žalobca mohol uplatniť a namietať už v
čase bezprostredne po vykonaní inšpekcie. Zároveň zo žalobnej argumentácie nemožno vyvodiť žiadne
následné (ex post) zníženie štandardu právnej úpravy týkajúcej sa držby týchto informácií. Žalobca
tiež nepoukázal - okrem úkonov žalovaného v administratívnom konaní (k tomu pozri bod 37 tohto
uznesenia)-naakýkoľveknáslednýúkonžalovanéhotýkajúcisanakladaniastýmitoinformáciamiokrem

ich vlastného nadobudnutia žalovaným.
37. Žalobca ďalej explicitne druhým žalobným návrhom žiadal vylúčiť z ďalšieho prešetrovania
a správneho konania č. 0003/OKT/2015 všetky podklady a informácie získané počas inšpekcie
uskutočnenej dňa 13. augusta 2014. Tiež v žalobe napádal aj niektoré úkony účastníkov konania a
žalovaného počas administratívneho konania (napr. nahliadanie do spisov, zverejnenie prvostupňového

rozhodnutia). V zmysle konštantnej judikatúry však úkony správneho orgánu vykonávané v správnom
konaní ani nemôžu byť predmetom návrhu v zmysle § 250v OSP, resp. žaloby voči inému zásahu
orgánu verejnej správy v zmysle SSP. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozhodnutie Najvyššieho
súdu sp. zn. 3Sžz/2/2012 zo dňa 13. novembra 2012 (publikované pod č. 98 v Zbierke stanovísknajvyššieho súdu a súdov SR 7/2013) kde sa uvádza: „Správne konania, vedené pred orgánmi verejnej
správy sú obvykle zakončené vydaním administratívneho rozhodnutia, ktoré je preskúmateľné súdom
v správnom súdnictve. Postup správneho orgánu predchádzajúci vydaniu rozhodnutia je následne

súdom preskúmavaný v konaní o žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej
správy. Návrhom na ochranu pred nezákonným zásahom nie je možné úplne negovať vedenie a účinky
správneho konania. V prípade, ak by súd v rámci konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu
verejnej správy preskúmaval zákonnosť, resp. prípustnosť vedenia správneho konania, dopustil by sa
predčasného konania, ktoré by zasahovalo do právomoci orgánov verejnej správy. Takýmto konaním

by došlo k prelínaniu súdnej moci s mocou výkonnou. Prieskum zákonnosti postupu správneho orgánu
v rámci správneho konania je súčasťou prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy,
preto nie je možné v rámci konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy
preskúmavať zákonnosť správneho konania, ktoré predchádza vydaniu administratívneho rozhodnutia.“
Rovnako je potrebné poukázať na závery Ústavného súdu, ktorý v uzneseniach sp. zn. III. ÚS
676/2016 zo dňa 11.10.2016 a sp. zn. II. ÚS 319/2017 zo dňa 10. 5. 2017 uviedol, že „nespochybňuje

možnosť využiť žalobu o ochranu proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy aj v prípadoch
nezákonne vedenej inšpekcie protimonopolným úradom, avšak iba v tom štádiu konania, keď niet
iného procesného prostriedku na dosiahnutie nápravy. Pokiaľ sťažovateľka žiada žalobou zničenie
skopírovaných údajov a tieto už boli využité ako dôkazy vo vydanom, hoci dosiaľ neprávoplatnom
rozhodnutí protimonopolného úradu, posúdiť ich zákonnosť patrí druhostupňovému správnemu orgánu,

resp. neskôr prípadne správnemu súdu konajúcemu o správnej žalobe proti potupu a rozhodnutiu.“
38. Čo sa týka tretieho žalobného návrhu, tento smeruje k vymazaniu všetkých informácií získaných
počas inšpekcie uskutočnenej dňa 13. augusta 2014, čo v kontexte žalobných námietok znamená, že
žalobca napádal nezákonnosť držby týchto informácií žalovaným ako celku.
39. Najvyšší správny súd zdôrazňuje chronológiu v predmetnej veci:

- 13. augusta 2014 vykonal žalovaný inšpekciu, ktorou bolo začaté prešetrovanie žalobcu;
- 13. februára 2015 začalo administratívne konanie č. 0003/OKT/2015 vo veci ochrany hospodárskej
súťaže;
-17.septembra2015žalovanývydalOznámenieovyhodnoteníobchodnéhotajomstva,resp.dôverných
informácií na základe podnetu žalobcu zo dňa 30.03.2015;

- 11. februára 2016 podal žalobca sťažnosť zo dňa 10. februára, označenú ako „Námietky voči postupu
pri sprístupňovaní obchodného tajomstva a neoprávnenému nakladaniu s obchodným tajomstvom,
Námietky voči pokračovaniu v neoprávnenom zhromažďovaní a nakladaní s údajmi získanými počas
inšpekcie, Žiadosť i dôsledné dodržiavanie dôvernosti informácií“;
- 11. februára 2016 žalovaný vydal rozhodnutie č. 2016/KH/1/1/004 v administratívnom konaní vo veci

ochrany hospodárskej súťaže;
- 11. mája 2016 - žalovaný vydal Oznámenie o vybavení sťažnosti;
- 10. júna 2016 žalobca podal žalobu vo veci.
40. V predmetnej veci je nesporné, že sa žalobca dňa 13. augusta 2014 dozvedel o inšpekcii,
ktorej namietaná nezákonnosť tvorila podstatu žalobnej argumentácie. V tom istom momente - od 13.

augusta 2014 tiež žalovaný nepochybne držal, resp. začal zhromažďovať získané informácie, dáta
a dokumenty, o ktorej držbe mal žalobca taktiež vedomosť. Voči tejto inšpekcii ani voči držaniu dát
však žalobca v lehote 30 dní nepodal sťažnosť ani zásahovú žalobu. Žalobca sa sťažnosťou ani
zásahovou žalobou dokonca nebránil ani potom, čo dňa 13. februára 2015 začalo administratívne
konanie vo veci, keď bolo zrejmé, že ďalší účastníci konania môžu využiť svoje procesné práva a

nahliadať do spisu. Žalobca sa síce ohradil voči vyhodnoteniu obchodného tajomstva, resp. dôverných
informácií, avšak po doručení Oznámenia žalovaného zo dňa 17. septembra 2015 o vyhodnotení
obchodného tajomstva, resp. dôverných informácií dňa 21. septembra 2015 (k tomu pozri doručenku
na listine č. 271 administratívneho spisu), alternatívne aj po doručení úpravy zo dňa 5. októbra 2015 v
uvedenom Oznámení žalovaným (ktorú žalobca prevzal 8. októbra 2015), žalobca v priebehu viac ako

štyroch mesiacov nevykonal žiadnu aktivitu smerujúcu k podaniu sťažnosti alebo žaloby voči tvrdenému
zásahu. Sťažnosť vo veci žalobca podal až dňa 11. februára 2016, t. j. v deň, kedy žalovaný vydal
rozhodnutie č. 2016/KH/1/1/004 v administratívnom konaní vo veci ochrany hospodárskej súťaže (ktoré
bolo sťažovateľovi doručené dňa 12. februára 2016). Uvedený postup žalobcu je v príkrom rozpore s
následne tvrdenou žalobnou argumentáciou, ktorou namietal nezákonnosť zásahu, pričom je namieste

otázka, prečo žalobca včas neprejavil záujem brániť sa proti namietanému zásahu. K podaniu samotnej
sťažnosti v predmetnej veci došlo až dňa 11. februára 2016, t. j. v deň, kedy žalovaný vydal rozhodnutie
č. 2016/KH/1/1/004 v administratívnom konaní vo veci ochrany hospodárskej súťaže. Žalobca teda brojil
proti nezákonnému zásahu až vo fáze ukončenia administratívneho konania na prvostupňovom orgáne.Tým však zmeškal lehotu, ktorá mu plynula už od nasledujúceho dňa po dni, kedy sa o (tvrdenom)
zásahu dozvedel. Žalobca sa teda včas nebránil ani voči inšpekcii ani voči získaniu a držbe dokumentov
žalovaným.

41. Samotný fakt, že žalovaný naďalej disponoval informáciami, dokumentmi a dátami, ktoré získal
počas inšpekcie zo dňa 13. augusta 2014 i po tomto dni, nemá relevanciu pre plynutie subjektívnej
lehoty. Žalobca nepreukázal totiž žiadne následné konanie žalovaného v súvislosti s držbou s týmito
dokumentami, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako (hoci aj parciálny) nezákonný zásah zo strany
žalovaného. Zároveň použitie zaistených dokumentov v administratívnom konaní nemožno žalovať

žalobou proti nezákonnému zásahu (návrhom na ochranu pred nezákonným zásahom nie je možné
úplne negovať vedenie a účinky správneho konania - k tomu pozri bod 37 tohto uznesenia).
42. Najvyšší správny súd si je vedomý záverov vyplývajúcich z uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn.
3Sžz/31/2009 zo dňa 18. júna 2009, uverejneného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky pod č. 80/2011, v zmysle ktorého „Kumulatívne stanovenie podmienok prípustnosti
návrhu na konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v § 250v ods. 3

O. s. p., a to vyčerpanie prostriedkov nápravy, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis a podanie
návrhu v subjektívnej lehote, je nevyhnutné v zmysle čl. 152 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR vykladať tak, aby sa navzájom nevylučovali. Ustanovenie § 250v ods. 3, druhá veta O. s. p.
je nevyhnutné vykladať tak, že o existencii zásahu sa žalobcovia najskôr dozvedeli až doručením
oznámenia o vybavení sťažnosti.“ Podmienky prípustnosti (podanie sťažnosti a plynutie subjektívnej

lehoty na podanie žaloby) a závery uvedeného rozhodnutia však nie je podľa Najvyššieho správneho
súdu možné vykladať tak, že by si žalobca mohol predlžovať lehotu na podanie zásahovej žaloby (k
tomu pozri analogicky napr. uznesenie Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 97/2015 - kde ústavný súd
akceptoval neprípustnosť žaloby podanú po druhej sťažnosti voči zásahu). Uvedené platí osobitne v
kontexte prejednávanej veci, keď bola podaná sťažnosť po viac ako roku od vykonania inšpekcie, ako

aj od počiatku držby žalovaného s dátami, od ktorých žalobca primárne odvíjal nezákonnosť tvrdeného
zásahu, o ktorých mal žalobca nepochybne vedomosť v deň vykonania inšpekcie, resp. niekoľko
mesiacov od posledného tvrdeného parciálneho zásahu identifikovaného v žalobe (vyhodnotenie
obchodného tajomstva). Zároveň v kontexte predmetnej veci nie je možné identifikovať takú objektívnu
prekážku alebo inú skutočnosť, ktorá by uplatňovala použitie ústavne konformného výkladu, pretože

sťažovateľ v rozhodujúcej dobe 30 dní od toho, ako sa dozvedel o vykonaní zásahu (to platí pre všetky
námietky v podanej žalobe) ani v objektívnej lehote 1 roka odo dňa, keď došlo k namietanému zásahu
(s výnimkou parciálnej časti o vyhodnotení obchodného tajomstva - ktorá však tiež nebola vznesená v
subjektívnej lehote), nezvolil žiaden prostriedok procesnej ochrany voči tvrdenému zásahu - t. j. nepodal
ani sťažnosť, ani žalobu voči nezákonnému zásahu - to je napokon aj významný diferenciačný rozdiel

oproti judikatúre, na ktorú žalobca vo svojich následných podaniach poukazoval a snažil sa odôvodniť
svoje stanovisko o včasnosti podania žaloby (k tomu pozri toto odôvodnenie nižšie).
43. Sťažovateľ vo svojich vyjadreniach opakovane citoval časť odôvodnení rozsudkov Najvyššieho
súdu sp. zn. 5Sžnz/2/2015 (Datalan), sp. zn. 5Sžnz/1/2015 (Ing. M. S.) a sp. zn. 8Sžnz/2/2015, ktoré
uviedli, že: „Skutkový stav z hľadiska procesnej prípustnosti v predmetnej veci je okrem toho potrebné

vnímať ako zásah pokračujúci a prehlbujúci sa ďalšími čiastkovými zásahmi, ktorých zákonnosť má
byť preskúmaná. Tvrdené porušenia nadväzujúce na pôvodný, nezákonný zásah v tomto kontexte
predstavujú nie len následky pôvodného (potenciálne nezákonného) zásahu, ale aj zásah samotný
a trvajúci. S cieľom poskytnutia účinnej ochrany základným právam, je potrebné vykladať plynutie
objektívnej lehoty pri trvajúcom zásahu (teda nie zásahu, ktorého len následky trvajú) podľa § 250v

ods. 3 OSP tak, že táto začína plynúť až dňom ukončenia zásahu. Spojenie do jedného roka odo dňa,
keď k nemu (zásahu) došlo, navodzuje záver, že zásah je ukončený, dokonaný. Opačný výklad by
mohol viesť k neprijateľnému záveru, že osoby, ktoré sa o ešte stále trvajúcom zásahu dozvedia po
uplynutí jedného roka od začiatku zásahu, by nemali k dispozícii žiaden prostriedok súdnej ochrany a
boli by povinné nezákonný zásah, či ďalšie čiastkové zásahy nedôvodné ďalej trpieť aj napriek tomu, že

podmienky subjektívnej lehoty by spĺňali. Takýto výklad by v prípade pokračujúceho zásahu nebol podľa
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ústavne konformný.“ K uvedenej judikatúre v prvom rade
Najvyšší správny súd zdôrazňuje, že tieto závery Najvyšší súd skonštatoval vo vzťahu k objektívnej,
a nie subjektívnej lehote. Občiansky súdny poriadok stanovoval jednak subjektívnu lehotu 30 dní odo
dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela (slovo „dozvedela“) a jednak objektívnu lehotu

jedného roka odo dňa, keď došlo k zásahu (slovo „došlo“). Po márnom uplynutí ktorejkoľvek z týchto
lehôt je v zmysle OSP návrh neprípustný (v zmysle SSP oneskorene podaný). Žalobcom namietaná
judikatúra argumentovala v prospech prípustnosti návrhu v prípade, ak by sa žalobca dozvedel o zásahu
po uplynutí objektívnej lehoty (teda poukazovala na prípady, ak sa dotknutý subjekt v priebehu jednéhoroka od toho, čo došlo k zásahu, o ňom nedozvedel) - čo však z podanej žaloby nijako nevyplýva. V
tu prejednávanej veci Najvyšší správny súd neidentifikoval a ani žalobca v žalobe (ani v následných
vyjadreniach) nešpecifikoval žiaden zásah (dokonca ani ďalší čiastkový zásah, prípadne zmenu kvality

prejavov pôvodného zásahu), voči ktorému by žalobca podal žalobu alebo sťažnosť do 30 dní, odkedy
sa o tomto - čo i len parciálnom zásahu dozvedel.
44. Tiež je potrebné zohľadniť kontext záverov o zásahu do práv podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky v uvedených veciach sp. zn. 5Sžnz/2/2015 (Datalan) a sp. zn. 5Sžnz/1/2015 (Ing. M. S.), ktoré
spolu súviseli - týkali sa tej istej inšpekcie, v ktorej boli v zmysle rozsudku sp. zn. 5Sžnz/1/2015 (Ing.

M. S.) zadržané dáta súkromnej povahy zo súkromného zariadenia zamestnanca. Aj v tu prejednávanej
veci žalobca namietal porušenie svojho práva na súkromie, z kontextu žaloby a následných vyjadrení
však vyplýva, že sa jednalo o jeho práva na súkromie ako právnickej osoby, nepoukazoval na porušenie
práva na súkromie niektorého konkrétneho zamestnanca či fyzickej osoby.
45. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozsudky Najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžnz/2/2015 (Datalan) a sp.
zn. 5Sžnz/1/2015 (Ing. M. S.), ako už poznamenal k aplikácii týchto rozhodnutí Najvyšší súd vo

svojej rozhodovacej činnosti, „predmetné rozhodnutia sa týkali prípadov, kedy navrhovateľ dodržal
jednoročnú objektívnu lehotu na podanie návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom vo vzťahu k
dátumu vykonanej inšpekcie a získaným dokumentom, podkladom a informáciám, ktorých zákonnosť
namietal.“ (k tomu pozri rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 4Sžnz/7/2015 zo dňa 03.05.2016). Navyše
predmetné rozhodnutia sú špecifické aj v tom, že sa jedná o v poradí druhé žaloby voči nezákonnému

zásahu podané po predchádzajúcom zamietnutí žaloby (vo veciach pod sp. zn. 10Sžz/5/2014 a
1Sžz/6/2014), na čo Najvyšší súd reflektoval aj v odôvodneniach týchto rozsudkov („Najvyšší súd v
tejto súvislosti poukazuje na predchádzajúci rozsudok Najvyššieho súdu 1Sžz/6/2014 týkajúci sa v
prejednávanej veci ktorý zamietol ako neprípustný bez meritórneho preskúmania podaný návrh po tom,
ako zistila že návrh nebol podaný po vyčerpaní prostriedkov ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Vychádzajúc z tohto rozhodnutia, najvyšší súd rešpektuje že účastníci konania v tejto veci vychádzali
z nevyhnutnosti podať pred podaním žaloby sťažnosť, podľa zákona o sťažnostiach.“), pričom v oboch
prípadoch bola zjavná aktivita žalobcov, ktorí prvú žalobu (vo veciach pod sp. zn. 10Sžz/5/2014 a
1Sžz/6/2014) podali v lehote 30 dní od vykonania inšpekcie a bezprostredne po jej zamietnutí podali ešte
pred uplynutím jednoročnej objektívnej lehoty sťažnosť voči postupu žalovaného aj druhú žalobu voči

nezákonnému zásahu. V uvedených prípadoch bol potom v dôsledku popísaných skutočností dôvod na
uplatnenie dvoch rôznych výkladov tej istej normy (§ 205v ods. 3 OSP) a následne na uprednostnenie
ústavnokonformného výkladu v prospech procesnej prípustnosti žalôb. V tu prejednávanej veci však je
skutková situácia iná, keď je zrejmé, že žalobca v lehote do 30 dní odo dňa, keď sa ako osoba dotknutá
zásahom o ňom dozvedela, nepodal ani sťažnosť ako prostriedok, ktorého použitie umožňuje osobitný

predpis, nepodal však ani žalobu voči nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy.
46. Obdobne aj v rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžnz/2/2015 (Capgemini) boli skutkové
okolnosti veci iné, keď aj tento sa týkal prípadov, kedy navrhovateľ dodržal jednoročnú objektívnu
lehotu na podanie návrhu vo vzťahu k dátumu vykonanej inšpekcie a kedy tam uvedený navrhovateľ
podal sťažnosť voči inšpekcii a odpečateniu dokumentov do 30 dní od momentu odpečatenia týchto

dokumentov.
47. Najvyšší správny súd preto v kontexte tejto veci nevníma judikatórny rozpor medzi závermi
rozhodnutí rozsudkov Najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžnz/2/2015 (Datalan), sp. zn. 5Sžnz/1/2015 (Ing. M.
S.) a sp. zn. 8Sžnz/2/2015 na (ako prvej línie) a rozsudkami Najvyššieho súdu sp. zn. 4Sžnz/7/2015 a
sp. zn. 4Sžz/1/2013 (ako druhej línie), na ktorý poukazuje žalobca, keď sa s rozhodnutiami prvej línie

Najvyšší súd argumentačne vysporiadal v neskoršom rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 4Sžnz/7/2015
zo dňa 03.05.2016. Navyše v prejednávanej veci Najvyšší správny súd identifikoval odlišné skutkové
okolnosti rozhodujúce pre počítanie lehoty na podanie žaloby, a to osobitne nedostatočnú aktivitu
žalobcu smerujúcu k podaniu žaloby voči nezákonnému zásahu.
48. Žalobca ďalej tvrdil, že na predmetnú vec nie sú aplikovateľné závery rozsudku Najvyššieho súdu

sp. zn. 4Sžnz/7/2015 zo dňa 03.05.2016, pretože tento sa vzťahuje len na prípady, ak sa namieta
nezákonnosť inšpekcie, pričom v predmetnej veci sa namietal aj následnú držbu. V zmysle uvedeného
rozhodnutia, „Zákon upravuje inštitút nezákonného zásahu, s možnosťou pretrvávajúcich nezákonných
následkov. Ak sa za nezákonný zásah v posudzovanom prípade považuje inšpekcia, nemôžu sa podľa
názoru najvyššieho súdu za nezákonný zásah už považovať jej dôsledky a nie je ani možné vyvodzovať

právo na podanie návrhu na nezákonný zásah kedykoľvek počas trvania takýchto dôsledkov inšpekcie.“
Žalobca relativizoval tieto právne závery, poukázaním na to, že v uvedenej veci bola podaná správna
žaloba len voči inšpekcii, avšak jeho žaloba smeruje aj voči držbe informácií. Najvyšší správny súd
konštatuje, že nezistil takúto odlišnosť prejedávanej veci a veci sp. zn. 4Sžnz/7/2015. Naopak, zrozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 4Sžnz/7/2015 zo dňa 03.05.2016 vyplýva, že tam prejedávaná
žaloba smerovala aj voči držbe informácií, na čo Najvyšší súdu reagoval, tak, že „nie je možné počítať
plynutie samostatnej lehoty na podanie návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom od akéhokoľvek

okamihu trvania držby a dispozície s diskom, DVD, resp. informáciami na nich. V tomto prípade ide
o jednorazový zásah v podobe inšpekcie s trvajúcimi dôsledkami a plynutie lehoty je preto potrebné
počítať od vykonania inšpekcie samotnej.“ K obdobným záverom - že nie je možné počítať plynutie
subjektívnej lehoty na podanie návrhu na ochranu pred iným zásahom orgánu verejnej správy od
akéhokoľvek okamihu trvania držby informácií, ale relevantná je prvá vedomosť dotknutého subjektu

o tejto držbe, sa priklonila aj rozhodovacia činnosť Najvyššieho správneho súdu (k tomu pozri napr.
uznesenie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 5Shk/2/2022 zo dňa 30. marca 2023, bod 37).
49. Pokiaľ žalobca argumentoval nálezom Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 290/2015 a rozhodnutím ESĽP
Amann v. Switzerland, uvedená judikatúra sa síce týka zhromažďovania dát a ich uchovávania verejnou
autoritou, avšak podstata uvedených rozhodnutí bola držba informácií operatívno-pátracej povahy, a nie
informácii získaných počas inšpekcie, o ktorom zhromažďovaní sa žalobca v tejto veci dozvedel v deň

vykonania inšpekcie. Obdobne neobstojí žalobcov poukaz na rozhodnutie ESĽP S. and Marper v. the
United Kingdom, týkajúci sa uchovávania údajov DNA jednotlivcov v databázach obvinených.
50. Žalobca síce apeloval na potrebu ústavne konformného výkladu pri posudzovaní prípustnosti žaloby,
túto však nemožno vykladať absolútne tým spôsobom, že by sa úplne poprel význam a zmysel lehôt
na podanie žaloby v prípade, keď žalobca mohol svoje námietky nepochybne formulovať a predložiť

skôr, pretože mal vedomosť o tvrdenom zásahu. Ochrana práv a právom chránených záujmov fyzickej
a právnickej osoby v oblasti verejnej správy je síce základným účelom správneho súdneho konania,
„Táto ochrana ale závisí od aktivity dotknutej osoby, ktorá sa jej musí domáhať zákonom ustanoveným
postupom. Súčasťou toho postupu môžu byť aj zákonodarcom ustanovené lehoty na podanie žaloby.
Márne uplynutie lehoty na podanie žaloby má za následok jej odmietnutie z dôvodu oneskoreného

podania podľa § 98 ods. 1 písm. d) SSP. Žalobca sa pritom nemôže s úspechom domáhať vecného
preskúmaniažaloby,aktátobolapodanáoneskorene,sodkazomnato,ženímnamietanýnásledokstále
trvá. Pokiaľ sa uvedené v plnom rozsahu uplatňuje v konaniach o správnych žalobách, kde je trvanie
účinku rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy v prípade nepodania žaloby irelevantné,
pričom ani nemožno odpustiť zmeškanie lehoty na podanie žaloby (§ 181 ods. 4 SSP), potom nie je

dôvod neaplikovať uvedený záver aj na žalobu proti inému zásahu orgánu verejnej správy. Zároveň
možno skonštatovať, že aj v správnom súdnom procese platí klasická rímska právna zásada vigilantibus
iura scripta sunt („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané
pre bdelých“)“(uznesenie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Svk/1/2024 zo dňa 29. októbra 2024).
51. Argumentácia nálezmi Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 375/2015 a sp. zn. III. ÚS 376/2015 nie je

aplikovateľná na túto vec, keď sa uvedené rozhodnutia týkali vecí vedených na Najvyššom súde pod sp.
zn. 1Sžz/3/2014 resp. sp. zn. 1Sžz/1/2014, keď bol návrh podaný do 30 dní odo dňa, keď sa žalobca o
zásahu dozvedel, a súčasne nie neskôr, než jeden rok od vykonania zásahu, avšak Najvyšší súd tieto
zamietol ako predčasne podané z dôvodu, že nebola voči zásahom podaná sťažnosť (mutatis mutandis
aj nález Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 396/2015). Irelevantný je aj poukaz na nález Ústavného súdu sp.

zn. I. ÚS 117/07 zo 4. februára 2009, nakoľko tam uvedený zásah do práva na súkromie fyzickej osoby,
spočíval v preskúmavaní príkazu na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky -
nejednalo sa teda o žalobu podľa § 250v OSP.
52. Najvyšší správny súd v kontexte predmetnej veci poukazuje aj na zásadu „vigilantibus iura scripta
sunt“, ktorá platila už v rímskom práve. Podľa tejto zásady „práva patria bdelým“ (pozorným, ostražitým,

opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje
procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej
spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich
podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. V tomto
zmysle je zákonom ustanovená subjektívna lehota, ktorá je naviazaná na vedomosť dotknutej osoby o

inom zásahu, len jedným z normatívnych vyjadrení zásady, že každý si musí sám dbať na svoje práva.
53. Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 635/18 zo dňa 15. mája 2018 je Najvyššiemu
správnemu súdu známy, avšak eviduje výrazné skutkové a právne odlišnosti veci, keď v českom prípade
žalovaný na prvú sťažnosť bezprostredne po podaní inšpekcie nereagoval, následne súdy konajúce v
tam uvedenej veci vydali podľa Ústavného súdu Českej republiky prekvapivé rozhodnutia a svojvoľne

interpretovali obsah žaloby. Zároveň sú Najvyššiemu správnemu súdu známe aj odlišné okolnosti
právneho vývoja inštitútu zásahovej žaloby českom právnom poriadku (k tomu pozri aj vyjadrenie
žalovaného v bode 24. tohto uznesenia). V uvedenom náleze Ústavného súdu Českej republiky zrejme
práve preto nebola zásadnejším spôsobom reflektovaná zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, z ktorejvychádza posúdenie lehôt pri trvácich zásahových žalobách v ustálenej slovenskej judikatúre. Toto
rozhodnutie a v ňom obsiahnutá argumentácia preto nie je pre súdenú vec zásadnejšie, ako ustálená
judikatúra aplikujúca slovenský právny poriadok.

54. Aktuálna rozhodovacia prax Najvyššieho správneho súdu v otázke plynutia subjektívnej lehoty
na podanie správnej žaloby voči inému zásahu je vyjadrená v uznesení sp. zn. 10Sžk/23/2020 zo
dňa 30. septembra 2021 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky pod č. 4/2022 ZNSS, v zmysle ktorého na plynutie subjektívnej lehoty na podanie
žaloby proti inému zásahu nemá vplyv, či napádaný iný zásah trval počas tejto lehoty alebo prípadne

aj po jej uplynutí. „Žaloba proti trvajúcemu alebo opakovaním hroziacemu zásahu má preventívny
charakter. Preto je celkom logické, že lehota na jej podanie je naviazaná na prvú vedomosť dotknutej
osoby o tomto zásahu. Vychádza sa totiž z logického predpokladu, že len čo je niekto dotknutý
určitým zásahom, ktorý považuje za nezákonný, snaží sa ihneď o jeho skončenie a bráni sa proti
nemu dostupnými prostriedkami. Čo najskorším bránením je možné jednak naplniť účel žaloby podľa
§ 252 ods. 1 SSP, teda čo najskôr zabrániť v ďalšom pokračovaní alebo opakovaní zásahu, jednak

zabrániť, aby v dôsledku plynutia času sa zhoršila možnosť zistiť riadne skutkový stav rozhodný pre
začatie iného zásahu a presne posúdiť následky, aké tento zásah u dotknutej osoby vyvolával. Čím
viac času by uplynulo od začatia iného zásahu, tým je takéto zisťovanie a posudzovanie ťažšie a
nepresnejšie.“(uznesenie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 10Sžk/23/2020 zo dňa 30. septembra
2021). Dokonca aj v čase podania tu prejedávanej žaloby podľa § 250v OSP vyplývali z vtedajšej

judikatúry obdobné závery, napr. v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 4Sžnz/7/2015.
55. K žalobcovej argumentácii, že musí byt akceptované zachovanie lehoty pri trvácom zásahu, lebo
inak by bol poškodený povinný trpieť akýkoľvek ďalší nadväzujúci čiastkový útok Najvyšší správny
súd už v inej veci uviedol, že „O začatí plynutia novej subjektívnej lehoty by sa dalo uvažovať v
obdobných situáciách napríklad vtedy, keď by pri výkone skôr začatej kontroly (a nie je podstatné,

či zákonnej alebo nie) došlo k podstatnej zmene okolností, napríklad vykonaním prehliadky nejakých
priestorov, ich uzatvorením, či zaistením vecí, ako svojou povahou nového faktického zásahu voči
kontrolovanému (tu sťažovateľa); obdobné úvahy boli uvedené v uznesení najvyššieho správneho súdu
sp. zn. 5Shk/2/2022 z 30.03.2023, najmä v bodoch 37-44.“ (uznesenie Najvyššieho správneho súdu sp.
zn. 7Svk/33/2022 zo dňa 30.11.2023). Sťažovateľ však v tejto veci nepopísal, ako sa zmenilo nakladanie

žalovaným s údajmi získanými počas inšpekcie resp. ako sa zmenilo nakladanie s informácie, ktoré
on označil za obchodné tajomstvo ani netvrdil, že k takému konkrétnemu typovo novému faktickému
postupu došlo v poslednom mesiaci pred podaním sťažnosti, resp. že by sa až vtedy o nich dozvedel.
Tvrdené chyby v poverení, tvrdená fishing expedition, prípadná neproporcionalita získania informácií,
absencia zákonnej úpravy nakladania s dátami ani ďalšie tvrdené nezákonnosti, neboli tohto charakteru.

Sťažovateľ v predmetnej veci síce tvrdil, že dochádza k prehlbovaniu zásahu do jeho práva na súkromie,
jeho argumentácia však bola v tomto ohľade málo konkrétna, keď len vo všeobecnosti poukazoval na
„čiastkové útoky“ resp. popisoval výkon práv ďalších účastníkov konania a postup žalovaného v rámci
administratívneho konania, pričom však nepredniesol námietku, v dôsledku ktorej by bolo možné hovoriť
o takom parciálnom či následnom zásahu, o ktorom nemal vedomosť v čase vykonania inšpekcie zo

dňa 13. augusta 2014 (resp. najneskôr v čase 8. októbra 2015 v súvislosti s parciálnou námietkou k
vyhodnoteniu obchodného tajomstva).
56. Z vyššie uvedených dôvodov sa Najvyšší správny súd - v skutkových a právnych okolnostiach
súdenej veci - nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že pre plynutie subjektívnej lehoty na podanie
žaloby o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, resp. žaloby voči inému zásahu

orgánu verejnej správy, má vplyv to, že žalovaný ďalej disponoval informáciami, dokumentmi a dátami,
ktoré získal počas inšpekcie. Rovnako tak žalobné námietky o vyhodnotení obchodného tajomstva -
ak by aj tieto tvorili parciálny, resp. ďalší následný zásah - boli podané po lehote 30 dní, od kedy sa
žalobca o konaní žalovaného dozvedel (poznámka: Najvyšší správny súd v tomto uznesení netvrdí,
že by vyhodnotenie obchodného tajomstva znamenalo ďalší čiastkový zásah orgánu verejnej správy,

uvedenou eventualitou sa zaoberal iba s ohľadom na žalobné námietky, ktorými žalobca opísal ním
identifikované konanie žalovaného, ktoré on sám považoval za nezákonný zásah orgánu verejnej správy
a tieto verifikoval vo vzťahu k dodržaniu subjektívnej lehoty na podanie tejto žaloby).
57. Najvyšší správny súd dodáva, že žaloba by bola podaná oneskorene aj v prípade, ak by subjektívnu
lehotu v predmetnej veci počítal podľa pravidiel stanovených v SSP, pretože žalobca by nedodržal ani

subjektívnu lehotu dvoch mesiacov odo dňa, keď sa osoba dotknutá iným zásahom orgánu verejnej
správy o ňom dozvedela (k tomu pozri toto odôvodnenie vyššie).
58. Vzhľadom na vyššie uvedené, Najvyšší správny súd správnu žalobu žalobcu odmietol podľa § 98
ods. 1 písm. d) SSP (k záveru o odmietnutí žaloby po uplynutí subjektívnej lehoty podľa § 205v ods. 3OSP dospel obdobne Najvyšší správny súd aj v uznesení sp. zn. 8SžNSS/5/2024 zo dňa 20. februára
2025).
59. Najvyšší správny súd o práve na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 170 písm. a) SSP tak,

že žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal.
60. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0 (§ 147 ods. 2 SSP, § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.