Uznesenie – Ostatné ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, September 25, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/15/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124207320
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8124207320.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov
senátu JUDr. Kataríny Krochtovej a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XX. XXXXXXXX XXXX/XX, XXX XX D., zast.: SD LEGAL, s.r.o., so sídlom Žriedlová 3, 040 01
Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 717 395, proti žalovanej: E. F., G. H. I. I. J. D. E. F., E.
E. C. X, XXX XX K., A.: XX XXX XXX, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 11C/52/2024-164 zo dňa 19.02.2025 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

ZrušujerozsudokvovýrokuII.asúvisiacomvýrokuIII.otrováchkonaniaavraciavecsúduprvejinštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou z 19.08.2024 sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
514/2003 Z.z. z dôvodu jeho nezákonného trestného stíhania, keďže rozsudkom Krajského súdu v

Prešove 8To/19/2021 z 24.02.2022 bol spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že nebolo preukázané, že
skutky, pre ktoré bol stíhaný sa stali. Išlo o trestné stíhanie pre zločin neodvedenia dane a poistného
a prečin nezaplatenia dane a poistného, ktoré trvalo neprimerane dlho - 70 mesiacov. G. F. K. I. L. M.
N. E. O. E., keďže žalobca ako jediný konateľ a spoločník tejto spoločnosti nebol poučený o svojom
práve odmietnuť vyhovieť výzve policajta na jeho vydanie a to malo má za dôsledok nezákonnosť
znaleckého posudku z odboru ekonomiky a odvetvia účtovníctva, ktorý bol spracovaný na základe

nezákonne zaisteného dôkazu. Uplatnený nárok odôvodnil nezákonným rozsudkom Okresného súdu
Prešov 33T/87/2016 z 31.01.2019, ktorým bol uznaný vinným z trestných činov uvedených v obžalobe
a nesprávnym úradným postupom P. D. D., ktorá podala proti nemu nezákonnú obžalobu 28.07.2016
na podklade nezákonného uznesenia o vznesení jeho obvinenia z 05.04.2016. Uviedol, že trestné
stíhanie mu spôsobovalo psychické utrpenie trvajúce takmer 6 rokov, v rámci ktorého prežíval reálny
strach z toho, že pôjde do väzenia, keďže mu hrozil trest 3 až 8 rokov. V dôsledku toho začal mať

zdravotné problémy so zažívaním, poruchou srdcového rytmu a zvýšeným krvným tlakom. D. Q. E.
G. D. R. D. E. O. E. a keďže rozsudkom Okresného súdu Prešov mu bol uložený aj trest zákazu
vykonávania podnikateľskej činnosti a funkcie štatutárneho orgánu právnických osôb na dobu 6 rokov
reálne hrozilo, že príde o spôsob obživy, čo by sa odzrkadlilo aj na živote jeho detí, ktoré študovali na
vysokej škole a manželky, ktorá pracuje ako učiteľka na gymnáziu. Trestné stíhanie žalobcu zasiahlo
aj do jeho rodinného života, doma bol nevrlý, nevedel sa sústrediť na vykonávanie bežných činností a

zabezpečovanie chodu domácnosti. Vyhýbal sa ľuďom, keďže mu bolo nepríjemné, ak sa jeho známi
dopytovali na jeho trestné stíhanie, priatelia sa s ním prestali stretávať a hanbili sa aj jeho deti pred
kamarátmi a jeho manželka pred kolegami a žiakmi práve pre jeho trestné stíhanie. Od 02.07.2020
bol menovaný do funkcie riaditeľa S. T. F. G. D., pričom novinári ho často atakovali a tiež minister
zdravotníctva z dôvodu jeho prebiehajúceho trestného stíhania a vo veľkom počte sa dostavili aj na
verejné zasadnutie na Krajský súd v Prešove dňa 24.02.2022. Žalobca preto žiadal o náhradu škody

predstavujúcej trovy obhajoby vo výške 3.600 Eur, ktoré uhradil z účtu manželky a náhradu nemajetkovejujmy vo výške 15.000 Eur. Žalovaná listom z 24.07.2024 odmietla nárok žalobcu a preto uplatnil aj úroky
z omeškania zo žalovanej sumy vo výške 9,25% ročne od 25.07.2024 do zaplatenia.

2. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že cit.:

„1. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody 352,76 Eur a titulom náhrady
nemajetkovej ujmy 3.000 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 3.352,76 Eur od
25.7.2024 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Žalobu v prevyšujúcej časti zamieta.

3. Za konanie o náhradu škody žalobca nemá nárok na náhradu trov konania a žalovanej nárok na
náhradu trov konania nepriznáva.

4. Za konanie o náhradu nemajetkovej ujmy má žalobca voči žalovanej nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%, ale len z prisúdenej istiny 3.000 Eur.“

3. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením článku 46 ods. 3 Ústavy slovenskej
republiky, § 1, § 2, § 3 ods. 1, § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. f), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 6 ods. 2, § 15

ods. 1, § 16 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, § 17 ods. 2, § 17 ods. 3, § 17 ods. 4, § 18 ods. 1, § 18
ods. 2, § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z..

4.Súdprvejinštanciesvojerozhodnutieskutkovoodôvodniltým,žesúdvykonaldokazovanievýsluchom
žalobcu, svedkyne D. U. C., obsahom spisu 33T/87/2016, faktúrami č. XXXXXXXX, XXXXXXXX,

potvrdeniami o úhrade faktúr, lekárskymi správami žalobcu, zmluvou o poskytovaní právnych služieb zo
dňa 10.11.2021, žiadosťou o predbežné prerokovanie náhrady zo dňa 19.03.2024, postúpením žiadosti
zo dňa 03.04.2024, výzvou na doplnenie dokladov zo dňa 11.04.2024, odpoveďou J. D. E. na žiadosť zo
dňa24.07.2024,článkamiI.,E.O.O.,akoajďalšímspisovýmmateriálomazistiltentoskutkovýstav.Dňa
25.2.2016bolouznesenímvyšetrovateľkyP.D.P.I.D.G.D.D.R.:P./X-G.vznesenéžalobcoviobvinenie

za zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, 2 písm. b/ a prečin nezaplatenia dane a
poistného podľa § 278 ods. 1 Trestného zákona z dôvodu, V. O. I. E. O. E. zrazil z miezd zamestnancov
v období od roku 2011 do 2015 poistné, ktoré neodviedol príslušnej poisťovni, respektíve daň neodviedol
daňovému úradu, čím si zadovážil neoprávnený finančný prospech vo výške najmenej 10.301,26 Eur
a za uvedené obdobie nezaplatil poistné, čím si zadovážil neoprávnený finančný prospech najmenej

vo výške 24.286,42 Eur. Žalobca voči tomuto uzneseniu podal sťažnosť 13.03.2016 a vyšetrovateľka
uznesením zo dňa 04.04.2016 tejto sťažnosti vyhovela z dôvodu, že vznesenie obvinenia je predčasné
a nezákonné. Hneď nasledujúci deň 05.04.2016 však znovu vzniesla to isté obvinenie voči žalobcovi.
Voči tomuto uzneseniu podal žalobca dňa 08.04.2016 sťažnosť z dôvodu, V. E. O. E. sa dostala do
finančných ťažkostí a preto sa snažil hlavne o výplatu miezd svojim zamestnancom. Prokurátor P. D. D.

uznesením XXX XXX/XX/XXXX-XX M. XX.XX.XXXX sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Toto
uznesenie však žalobcovi nebolo doručené. Dňa 28.07.2016 podal prokurátor na žalobcu aj obžalobu
za skutky a trestné činy tak ako to bolo uvedené v uznesení o vznesení obvinenia. Konanie sa viedlo
na tunajšom súde pod spisovou značkou 33T/87/2016. Vo veci bolo uskutočnených 5 pojednávaní, z
nich bol žalobca prítomný len na 3 a dňa 31.01.2019 pod č.k. 33T/87/2016-270 bol vyhlásený rozsudok,

ktorým bol žalobca uznaný vinným podľa obžaloby a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody v
trvaní troch rokov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu troch rokov, tiež trest zákazu činnosti
vykonávať podnikateľskú činnosť a funkciu štatutárneho orgánu právnických osôb na dobu 6 rokov. V
rozsudku sa konštatuje, že žalobca nebol doposiaľ odsúdený. Voči tomuto rozsudku sa žalobca odvolal
04.09.2019. V odvolaní poukázal na to, že mu bola odobratá možnosť uplatnenia účinnej ľútosti podľa

§ 86 ods. 1 písm. e/ TZ, nakoľko spoločnosti O. bola 2.10.2015 povolená reštruktulizácia a 16.10.2016
bol schválený reštrukturalizačný plán, v ktorom pohľadávky jednotlivých zdravotných poisťovní boli
ponížené zhruba na 25% a preto výšky nedoplatkov mali byť také, ako ich určil reštrukturalizačný
plán, čím by došlo aj k zmene právnej kvalifikácie a tým by mal možnosť uplatniť účinnú ľútosť. K
doplneniu odvolania došlo ďalším písomným podaním z 11.11.2021, ktoré spracoval advokát žalobcu

JUDr. Slavomír Dubjel, ktorý vykonáva advokáciu v mene spoločnosti SD LEGAL s.r.o., ku ktorému
doložil aj plnomocenstvo z 10.11.2021. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove 8To/19/2021-390 z
24.02.2022 bol zrušený napadnutý rozsudok a žalobca bol spod obžaloby oslobodený, pretože nebolo
dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré je stíhaný. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, V. D. N. U. O.D. G. M. D. M. P. W. O. P. N. K. M. E. V. G. N. U. E. O. E., kde žalobca bol jediným spoločníkom a
konateľom, avšak nebolo preukázané, že by žalobca bol poučený o práve nevyhovieť výzve policajta
o vydanie účtovníctva. Tým došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces, keďže

policajt nepostupoval podľa § 89 ods. 1 Trestného poriadku. Mal totiž povinnosť žalobcovi oznámiť,
že je podozrivý zo spáchania trestného činu, vyzvať ho na vydanie veci (účtovníctva), poučiť ho o
práve vec nevydať a až následne realizovať ďalšie úkony, ak vec by odmietol vydať. Odvolací súd
preto konštatoval, že účtovníctvo spomínanej obchodnej spoločnosti nebolo získané zákonne podľa
Trestného poriadku a preto ide o nepoužiteľný dôkaz so všetkými dôsledkami vrátane neprípustnosti

vykonaného znaleckého dokazovania, na základe ktorého došlo k vzneseniu obvinenia, obžaloby a
vyhláseniu rozsudku súdu I. inštancie. Podľa odvolacieho súdu teda nemožno prihliadať na dôkazy
ako je znalecký posudok a výsluch znalkyne a keďže iné vykonané dôkazy vinu žalobcu jednoznačne
nepotvrdzujú, dospel k záveru, že neboli dokázané skutky, pre ktoré je žalobca stíhaný. Krajský súd tým
vpodstateprevzalargumentáciužalobcuvdoplnenídôvodovodvolania.Zmluvaoposkytovaníprávnych
služieb medzi žalobcom a jeho advokátom JUDr. Slavomírom Dubjelom ako konateľom spoločnosti SD

LEGAL s.r.o. bola podpísaná dňa 10.11.2021 a týkala sa obhajoby žalobcu v jeho trestnej veci vedenej
na Krajskom súde v Prešove pod 8To/19/2021. V článku VI zmluvy si dohodli odmenu vo výške 1.200
Eur s DPH za prevzatie a prípravu veci a spísanie doplnenia odvolania voči rozsudku Okresného súdu
Prešov 33T/87/2016-270 a ďalšiu sumu 2.400 Eur s DPH za účasť na verejnom zasadnutí na Krajskom
súde v Prešove pod sp. zn. 8To/19/2021 s tým, že táto časť odmeny patrí advokátovi v prípade, ak

bude klient spod obžaloby oslobodený. SD LEGAL s.r.o. vyfakturovala žalobcovi za právne služby vo
veci 8To/19/2021 vedenej na Krajskom súde v Prešove sumu 1.200 Eur faktúrou č. XXXXXXXX so
splatnosťou 26.11.2021. Uvedená faktúra bola zaplatená 23.11.2021 (č.l. 118) z účtu s názvom E. U. Za
účasťadvokátanaverejnomzasadnutídňa24.02.2022voveci8To/19/2021spoločnosťSDLEGALs.r.o.
vyfakturovala žalobcovi sumu 2.400 Eur faktúrou č. XXXXXXXX so splatnosťou 15.03.2022 a v ten deň

bola aj táto faktúra uhradená z toho istého účtu. Žalobca založil do spisu lekárske správy z 12.11.2021 z
ambulancie vnútorného lekárstva, z ktorej vyplýva, že podľa údajov žalobcu posledné 2 týždne má vyšší
tlak krvi. Podľa vyšetrenia mu bol nameraný tlak XXX/XX mmHg. Stanovená mu bola diagnóza artériová
hypertenzia prvého stupňa. Ďalšie 2 lekárske správy sú z kardiologickej ambulancie z 01.03.2022, podľa
nej bol nameraný žalobcovi tlak krvi XXX/XX a podľa ďalšej správy z 01.04.2022 tlak vo výške XXX/XX

mmHg. Predložený bol aj výsledok vyšetrenia z 02.12.2020, išlo o gastrologické vyšetrenie so záverom
známok X. J.. Žalobca k žalobe pripojil aj viaceré články zverejnené I. E., konkrétne z 22.01.2021 pod
názvom "L. C. L. T. L. P.. I. Y. O. Q. G.". Uvádza sa v ňom, že žalobca ako nový F. D. L. je trestne
stíhaný a pred dvomi rokmi si vypočul na súde zatiaľ neprávoplatný odsudzujúci verdikt. Trestné stíhanie
žalobcu sa spomína aj v ďalších článkoch "M. S., L. P.", "C. sa prihlásil až do opakovaného konkurzu"

a "H.: M. I. G. U.“. Ďalší článok vydali O. dňa XX.XX.XXXX pod názvom "D., Z. U., I. F. D. I. E.. U.
T. F. L.“. Listom zo dňa 19.03.2024 adresovanom Ministerstvu spravodlivosti SR žalobca požiadal o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zákona č.514/2003 Z.z. z dôvodov
uvedených v tejto žalobe a žiadal o priznanie náhrady škody za trovy obhajoby 3.600 Eur a náhradu
nemajetkovej ujmy 15.000 Eur. Ministerstvo spravodlivosti túto žiadosť postúpilo listom z 03.04.2024

na J. D. E. ako orgánu príslušnému na konanie v mene štátu v tejto veci s poukazom na § 4 ods.
1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. J. D. E. listom zo dňa 11.04.2024 vyzvala žalobcu na doplnenie
konkrétnych dokladov. Písomným po podaním z 24.07.2024 mu napokon oznámila odmietnutie jeho
žiadosti ako nedôvodnej v podstate z tých dôvodov, ktoré uviedla aj v písomnom vyjadrení k žalobe.
Žalobca na pojednávaní vypovedal o tom, že ešte pred jeho trestným stíhaním v minulosti pôsobil ako

riaditeľ banky a tiež riaditeľ spoločnosti M. a preto ho poznalo veľa ľudí. Po vznesení jeho obvinenia
si pôvodne nemyslel, že je to vážne, pretože v spoločnosti O., kde bol jediným konateľom, robil všetko
preto, aby jeho zamestnanci dostali výplatu a z toho dôvodu, keď nastali v spoločnosti finančné problémy
a to aj v dôsledku nevyplatenia ich dodávok, vkladal do spoločnosti aj vlastné finančné prostriedky.
Keď bol vyzvaný políciou na vydanie účtovníctva, výzve vyhovel, nebol však poučený o jeho práve, že

toto nemusí urobiť. Vo veci bol následne vypracovaný znalecký posudok z odboru ekonomiky A. K.,
ktorá nedostatočne zohľadnila to, že do spoločnosti vkladal vlastné peniaze a dospela k záveru, že
jeho firma mala v čase, keď nerealizoval povinné odvody do poisťovní a nevyplatil daň za spoločnosť,
dostatokfinančnýchprostriedkovnaúhradutýchtozáväzkov.Vočiuzneseniuovzneseníobvineniapodal
sťažnosť, ktorej bolo vyhovené a následne na to bolo vydané nové uznesenie o vznesení obvinenia, voči

ktorému znovu podal sťažnosť, ale rozhodnutie o nej mu nebolo doručené, takže to vnímal ako zmätok,
lebo nevedel čo sa vlastne deje. Po vznesení obvinenia začal brať situáciu vážne, keďže zistil, že mu
hrozí trest odňatia slobody na X rokov, ako aj zákaz činnosti, preto sa začal obávať o rodinu a jej finančné
zabezpečenie, keďže manželka pracovala ako učiteľka s mesačným zárobkom XXX - XXX Eur netto,majú X deti a splácajú hypotéku na dom s mesačnou splátkou cez XXX Eur a v prípade, že by ho zavreli,
manželka by nebola schopná úver splácať a mohli by z toho dôvodu prísť o dom. Začal byť z tejto situácie
nervózny, zle spal, zvýšil sa mu krvný tlak a začal mať problémy so žalúdkom. Spočiatku odbornú pomoc

nevyhľadal, prvýkrát tak urobil až pri návšteve J.. V dôsledku jeho nervozity sa s manželkou častejšie
hádali než predtým a to kvôli maličkostiam, deti však tieto problémy nevnímali. Situácia sa zhoršila po
jeho menovaní do funkcie riaditeľa S. D. G. T. XXXX, kedy jeho trestné stíhanie bolo medializované a
v rodine nastala dusná atmosféra. Podľa neho sa zredukovali aj jeho kontakty s niektorými známymi, u
ktorých vycítil, že ho berú ako podvodníka a preto týchto ľudí prestali pozývať na návštevu. Uviedol tiež,

že pravidelne hrával tenis so známymi, ktorí zo žartu sa vyjadrili na jeho adresu, že je daňový podvodník,
na čo sa snažil aj on vtipne reagovať, ale bolo mu to nepríjemné. Nepríjemné mu bolo aj to, že pri každej
návšteve ministra zdravotníctva musel vysvetľovať jeho trestné stíhanie a to viedlo k jeho obavám z jeho
odvolania z tejto funkcie. K tomu došlo až v decembri 2023. Neskôr sa pokúsil nájsť nové zamestnanie,
oslovil 3 spoločnosti s negatívnym výsledkom, hoci bez zdôvodnenia. On to však pripisuje tomu, že bol
trestne stíhaný, pretože vo verejnosti je stále považovaný za daňového podvodníka. Pokiaľ ide o jeho

známych a ich vzájomné vzťahy v dôsledku jeho oslobodenia spod obžaloby žalobca uviedol, že tomu
sa už asi rok nevenuje. Dodal aj to, že jeho odsúdenie súdom I. inštancie sa negatívne prejavilo aj v
jeho manželskom intímnom živote. Potvrdil aj svoje ďalšie trestné stíhanie, ktoré súviselo s tým, že jeho
spoločnosť nezaplatila za dodávku žalúzií, za čo mu bol uložený Okresným súdom Žiar nad Hronom
peňažný trest. Napokon uviedol, že trovy obhajoby zaplatil z účtu jeho manželky, ktorá mu k tomu dala

súhlas. Svedkyňa D. U. C. je manželkou žalobcu, s ktorým žije v manželstve XX rokov bez úhony.
Uviedla, že v roku 2016 sa jej manžel zdôveril s týmto jeho trestným stíhaním, celú situáciu jej však
vysvetlil a ona mu verila, že jeho trestné stíhanie je neopodstatnené. Potvrdila však, že manžel bol stále
nervózny a podráždený a situácia sa zhoršila po tom, keď sa stal riaditeľom nemocnice. Jeho trestné
stíhanie, o ktorom dovtedy nevedeli ani ich deti, sa stalo verejnou záležitosťou. Komunikácia s niektorými

známymi už nebola taká srdečná ako pred tým, potvrdila však, že po manželovom oslobodení sa vzťahy
znovu zlepšili. Potvrdila aj to, že sa zhoršila kvalita ich intímneho života a tiež to, že asi 3 mesiace po
menovaní žalobcu za riaditeľa nemocnice začal brať lieky, ktoré dovtedy nepožíval a napokon aj to, že
mu dala súhlas k výplate trov obhajoby z jej účtu. Z odpisu registra trestov nachádzajúceho sa v trestnom
spise žalobcu súd zistil, že bol právoplatne odsúdený Okresným súdom Žiar nad Hronom 1T/94/16 zo

dňa 03.12.2018 za prečin podľa § 221 ods. 1, 2 Trestného zákona, pričom mu bol uložený peňažný trest
2.500 Eur, ktorý zaplatil 14.10.2019 a preto nastali účinky jeho zahladenia.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil tak, že po výsluchu žalobcu a svedkyne a oboznámení sa so
spisom tohto súdu 33T/87/2016 súd dospel k záveru, že nepochybne základ nároku na náhradu škody

a nemajetkovej ujmy žalobcu je daný. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. je súčasné splnenie troch podmienok a to existencia nezákonného rozhodnutia resp.
nesprávneho úradného postupu, existencia škody t.j. majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch resp.
nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle § 3 zákona č. 514/2003 Z.z. je objektívnou

zodpovednosťou, ktorej sa štát nemôže zbaviť a za splnenia vyššie uvedených podmienok za túto
škoduzodpovedá.Prevznikzodpovednostištátumusiabyťpritomsplnenévšetkyzákonompožadované
podmienky súčasne. Podľa ustálenej judikatúry štát zodpovedá za škodu spôsobenú vedením trestného
stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím. Ten proti komu bolo trestné stíhanie
zastavené alebo kto bol oslobodený spod obžaloby má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením

o vnesení obvinenia resp. podaním obžaloby (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1Cdo/53/1993
zo dňa 28.6.1993, 4MCdo/15/2009 z 18.10.2010, 2Cdo/249/2018 z 31.10.2019, 4Cdo/54/2011 zo dňa
30.1.2011, 7Cdo/145/2011 zo dňa 12.12.2012, 7Cdo/87/2012 zo dňa 19.6.2013, 7MCdo/27/2012 zo dňa
19.2.2014, 4Cdo/66/2018 zo dňa 21.11.2018, 8Cdo/177/2017 zo dňa 26.1.2019). Poukázať možno aj
na rozhodnutie Ústavného súdu SR I.ÚS 320/16 zo dňa 7.7.2016, ktorý uviedol, že nárok na náhradu

škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je
špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. V ďalšom rozhodnutí III.ÚS
754/16 zo dňa 24.1.2017 Ústavný súd uviedol: „ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu
škodu v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby (či zastavením
trestného stíhania) je však potrebné hľadať nielen v článku 46 ods. 3 Ústavy a článku 36 ods. 3 Listiny

základných práv a slobôd alebo všeobecnej rovine aj v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má
byť štát považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov,
ktorými zasahujú do základných práv jednotlivca. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné
v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie skutočne v trestnomkonaní potvrdilo (napr. rozhodnutia Ústavného súdu ČR II.ÚS 590/08 zo 17.6.2008 a IV.ÚS 642/05
z 28.8.2007). Je iste právom a povinnosťou štátu zabezpečovať ochranu spoločnosti vyšetrovaním
podozrení zo spáchania trestnej činnosti a jednotlivec je povinný v určenom rozsahu znášať obmedzenia

z tohto vyplývajúce, avšak pokiaľ orgány činné v trestnom konaní dospejú k rozhodnutiu, ktoré sa neskôr
ukáže ako nezákonné, ide vo vzťahu k takto stíhanej osobe o postup porušujúci jej základné ľudské
práva. Ak má byť jednotlivec povinný podrobiť sa úkonom trestného konania, musí v právnom štáte
existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nespáchal, dostane sa mu odškodnenia
za všetky úkony, ktorými bol zo strany štátu podrobený“. Vzhľadom na vyššie uvedené právne závery

možno konštatovať, že oslobodením žalobcu spod obžaloby bola fakticky konštatovaná nezákonnosť, či
už uznesenia o vznesení jeho obvinenia alebo obžaloby a za to nesie plnú zodpovednosť štát, ktorého
orgány začali trestne stíhať žalobcu, hoci sa neskôr zistilo, že nedôvodne, keďže daný trestný čin
nespáchal. Žalobcovi, teda ako už súd uviedol, nepochybne vznikol nárok na náhradu škody za trovy
obhajoby, avšak nie v uplatnenej výške, ktorú síce uhradil advokátovi, ale išlo o zmluvnú odmenu, ktorú
si s ním dohodol. Podľa zákona - § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. má totiž nárok na náhradu škody

len vo výške tarifnej odmeny advokáta prípadne jeho hotových výdavkov počítaných podľa vyhlášky č.
655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v tomto prípade v
znení účinnom od 15.06.2019 do 31.12.2023 (kedy došlo k obhajobe žalobcu). Advokát žalobcu v danej
trestnej veci vykonal 3 úkony právnej služby v zmysle § 14 ods. 1 písm. a/, b/, c/ vyhlášky a to prevzatie
a prípravu obhajoby 10.11.2021, písomné doplnenie odvolania z 11.11.2021 a účasť na neverejnom

zasadnutí 24.02.2022. Výpočtový základ za rok 2018 (3 roky pred rokom 2021) bol 921 Eur, z toho 1/8
je 115,13 Eur a za rok 2019 (3 roky pred rokom 2022) bol 980 Eur z toho 1/8 je 122,50 Eur. Žalobca
má preto nárok na náhradu škody za trovy obhajoby len na zaplatenie sumy 352,76 Eur (2 x 115,13 Eur
+ 122,50 Eur) a preto súd jeho žalobu v prevyšujúcej časti ako nedôvodnú zamietol. Pri posudzovaní
výšky nemajetkovej ujmy súd si osvojil závery vyplývajúce z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR 4Cdo/171/05 z 27.4.2006. Podľa tohto rozhodnutia je výška zadosťučinenia v peniazoch
predmetom voľnej úvahy súdu, ktorá sa však musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné
hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu vymykajúcou sa
akejkoľvek kontrole, nemožno priznávať neprimerané, či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo
svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by napr. pri porovnaní odškodnenia

zásahu do práva na ochranu osobnosti s odškodnením zásahov do iných základných práv zaručených
Ústavou SR mohli niektoré ujmy na iných základných právach bagatelizovať. Rovnako v rozhodnutí
6MCdo 15/2012 z 30.9.2013 Najvyšší súd dospel k záveru, že určenie výšky primeranej náhrady
nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu. Jej
základom je zistenie skutkových okolnosti, ktoré súdu umožnia úvahu o určitom kvalitatívnom posúdení

základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy
upravujúce odškodnenie napr. zákona č. 215/2006 Z.z. Je nepochybné, že každé nezákonné trestné
stíhanie je zásahom do osobnosti stíhaného a negatívne ovplyvňuje jeho spoločenský, pracovný a
osobný život. Nie je možné pri tomto nároku dôkazmi preukazovať vznik nemajetkovej ujmy, čo vyplýva
z uznesenia Najvyššieho súdu SR 4Cdo/125/2019 z 27.8.2019, ktorý uviedol, že nemajetková ujma

vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom. Ide totiž predovšetkým o stav mysle poškodenej osoby. Podobný
záver vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR 4Cdo/34/2018 z 30.7.2019. Zákonodarca stanovil
kritéria, podľa ktorých súd rozhoduje o výške nemajetkovej ujmy v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003
Z.z. a zároveň stanovil limit pre túto výšku v § 17 ods. 4. Týmto limitom je výška náhrady poškodeným

obetiam násilných trestných činov. Pôvodne išlo o zákon č. 215/2006 Z.z., ktorý však bol zrušený
zákonom č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov. Podľa § 12 ods. 3 citovaného zákona pri trestnom
čine obchodovania s ľuďmi, znásilnenia, sexuálneho zneužívania, sexuálneho násilia, týrania blízkej a
zverenej osoby alebo nedobrovoľného zmiznutia má obeť násilného trestného činu nárok na náhradu za
nemajetkovú ujmu vo výške desaťnásobku mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie roka, v ktorom

došlo k spáchaniu trestného činu. V tomto prípade súd okrem kritérií uvedených v § 17 ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z.z. bral do úvahy tiež povahu trestnej veci vzhľadom na druh a závažnosť trestného činu,
pre ktorý bolo trestné stíhanie vedené, od čoho sa tiež odvíja intenzita s akou je poškodený negatívne
vnímaný okolím. Zohľadnil tiež hrozbu a potenciálny rozsah trestného stíhania (hrozil mu trest 3 až
8 rokov), od ktorého sa odvíja subjektívny pocit neistoty žalobcu a súd zohľadnil aj dĺžku trestného

stíhania, ktoré trvalo 6 rokov. Zohľadnil aj to, že vzhľadom na postavenie žalobcu v tom čase, keďže bol
riaditeľom S. G. D., bolo jeho trestné stíhanie medializované a vzbudzovalo záujem verejnosti, keďže
sa týkalo verejne známej osoby. V tejto súvislosti zároveň je však nutné podotknúť, že médiá nenesú
zodpovednosť za vzniknutú nemajetkovú ujmu žalobcu, keďže zverejňovali len pravdivé informácie ojeho trestnom stíhaní. Medializovanie trestného stíhania žalobcu však nadobudlo širší rozmer zásahu
do osobnostných práv žalobcu a jeho súkromia. Na druhej strane však súd zohľadnil skutočnosť, že
žalobca nebol vzatý do väzby ani zadržaný, nedošlo k jeho kariérnemu úpadku, ale práve naopak, počas

trestného stíhania sa stal riaditeľom nemocnice. Nedošlo k deštrukcii jeho manželstva, či rodinného
života. Súd zobral do úvahy aj konkrétne skutočnosti vedúce k trestnému stíhaniu a k oslobodeniu
žalobcu a to konkrétne to, že je nepochybné, že žalobca porušil zákon, ak neodviedol poistné, a k
jeho oslobodeniu došlo len z dôvodu, že odvolací súd považoval vypracovaný znalecký posudok, podľa
ktorého spoločnosť žalobcu v relevantnom čase mala finančné prostriedky na odvedenie poistného

za neprípustný dôkaz pre porušenie pravidla zákazu sebaobviňovania a to z dôvodu, že žalobca pri
vydávaní účtovnej dokumentácii polícii nebol poučený o práve odmietnuť vyhovieť tejto výzve. Tvrdenia
žalobcuozhoršeníjehozdravotnéhostavuvdôsledkujehotrestnéhostíhaniasúdnemalzapreukázané,
keďže žalobca neprodukoval žiadny dôkaz o tom, že by k zvýšeniu jeho krvného tlaku, či gastritídy
prvého stupňa, malo dôjsť kvôli stresu z trestného stíhania. Zistené zdravotné problémy žalobcu môžu,
ale nemusia súvisieť s jeho psychikou a aj keby bolo preukázané, že sú dôsledkom prežívania stresu,

k nemu nemuselo dôjsť kvôli spomínanému trestnému stíhaniu, ale v súvislosti s výkonom jeho funkcie
riaditeľa nemocnice a s tým súvisiacimi mnohými problémami, ktoré musel v nemocnici riešiť, či už v
dôsledku covidového obdobia alebo v súvislosti s výpoveďou z pracovného pomeru 150 lekárov. V tej
súvislosti súd poukazuje aj na to, že trestné stíhanie žalobcu bolo začaté ešte v roku 2016, avšak jeho
zdravotné problémy sa objavili až v decembri 2020 (tráviace problémy) a v roku 2021, teda v období

po tom, keď začal vykonávať funkciu riaditeľa od 1.07.2020 a pretrvávali aj po tom čo bol oslobodený
spod obžaloby. Z toho preto možno usúdiť, že mierne zhoršenie zdravotného stavu žalobcu nemožno
dávať do príčinnej súvislosti s jeho trestným stíhaním. Náhrada nemajetkovej ujmy má byť spravodlivým,
rozumnýmaprimeranýmodškodnenímnásledkovtrestnéhostíhaniažalobcuazároveňjejvýškanesmie
prekročiť zákonný limit v § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. Tento zákonný limit je možno dať do

kontextu s judikatúrou ESĽP, ktorý zdôraznil, že pri určovaní náhrady za porušenie osobnostných práv
musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia a ktorá je priznávaná
obetiam násilných činov a nemala by prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné
zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). Na to poukázal aj Najvyšší súd SR
v rozhodnutí 3Cdo/19/2018, keď uviedol, že určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy

spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012 Z.z. (ktorý zaviedol citovaný § 17
ods. 4 do zákona č. 514/2003 Z.z. pozn. súdu) je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych
úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP. Žalobcovi z prisúdenej istiny boli priznané aj úroky z omeškania
podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 563 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR
č. 87/1995 Z.z. Úroky z omeškania súd priznal v rozsahu ich uplatnenia odo dňa nasledujúceho po liste,

ktorým žalovaná odmietla vyhovieť žalobcovi o priznanie jeho nároku, ktorý uplatnil podľa § 15 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP
s tým, že v konaní o nároku na náhradu škody za trovy obhajoby bol úspešnejší žalovaný, teda žalobcovi

za toto konanie nárok na náhradu trov konania nevznikol, úspešnejšiemu žalovanému však nevznikli
žiadne trovy konania. Za konanie o náhradu nemajetkovej ujmy podľa ustálenej súdnej praxe, keďže
rozhodnutie o výške nároku záviselo od úvahy súdu sa má za to, že žalobca bol v spore úspešný v celom
rozsahu. Súd pritom nezistil žiadne dôvody pre aplikáciu § 257 CSP, ktorý možno použiť len výnimočne
a preto za toto konanie priznal žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania voči žalovanému.

7. Voči predmetnému rozsudku súdu prvej inštancii podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalobca, pričom uviedol, že odvolanie podáva voči výroku II. a voči výroku IV.. Voči výroku I. a výroku
III. žalobca odvolanie nepodáva. Žalobca odôvodnil podanie svojho odvolania ustanovením § 365
ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. V prvom rade odvolateľ namietal nesprávny právny názor
v bode 51 rozsudku súdu prvej inštancie, že výška odškodnenia nemajetkovej ujmy podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov by mala byť limitovaná v tomto konkrétnom prípade
na 10 násobok sumy minimálnej mzdy. Odkaz 8a pri ustanovení § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.

totiž neodkazuje na konkrétny § zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní obetí trestných činov
(aktuálne zákon č. 274/2017 Z.z. v znení neskorších predpisov), legislatívny odkaz 8a v ustanovení
§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. je iba na zákon o obetiach trestných činov ako celok. Je
preto potrebné zákonnú limitáciu rozsahu odškodnenia nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 4 zákonač. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov posudzovať maximálnou možnou výškou odškodnenia
podľa aktuálneho zákona č. 274/2017 Z.z., ktoré je vo výške 50 násobku minimálnej mzdy (§ 13
zákona č. 274/2017). Rovnakú limitáciu obsahoval aj § 6 zákona č. 215/2000 Z.z., preto nie je možné

prisvedčiť právnemu názoru súdu prvej inštancie, že v tomto konkrétnom prípade žalobcu by mu
súd mohol priznať náhradu nemajetkovej ujmy maximálne do výšky 10 násobku minimálnej mzdy.
Keďžesasúdpriposúdenívýškynárokunáhradunemajetkovejujmynechallimitovaťuvedenouhranicou
bez zákonného dôvodu podľa názoru odvolateľa vec nesprávne právne posúdil a vo veci pochybil.
Ako nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu a vykonaných dôkazov vníma žalobca odôvodnenie

bodu 48 napadaného rozsudku, kde súd konštatuje, že pri určení výšky náhrady súd vzal do úvahy
aj to, že podľa názoru súdu je nepochybné, že žalobca porušil zákon, ak neodviedol poistné, a k
jeho oslobodeniu došlo len z dôvodu, že odvolací súd považoval vypracovaný znalecký posudok
za nezákonný dôkaz. Toto skutkové tvrdenie a zistenie súdu sa nezakladá na pravde. Odvolací súd
v trestnej veci žalobcu konštatoval, že znalecký posudok nebol zákonným dôkazom pre nezákonne
zabezpečené účtovníctvo. Krajský súd nikde nekonštatoval, že žalobca porušil zákon, toto tvrdenie

súdu prvej inštancie v bode 48 napádaného rozsudku nemá oporu v trestnom spise. Preto nemôže byť
pravdivé tvrdenie súdu prvej inštancie, že by mal žalobca porušiť zákon. Tento postulát nemôže byť
dôvodomprezníženieuplatnenéhonárokunanáhradunemajetkovejujmy.Akonesprávnevyhodnotenie
skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie odvolateľ vníma aj bod 49 odôvodnenia napadnutého
rozsudku, kde súd neuznal žalobcove tvrdenia a dôkazy v podobe lekárskych správ, ktorými preukazoval

zhoršenie svojho zdravotného stavu v súvislosti s jeho trestným stíhaním. Podľa názoru súdu žalobca
nepreukázal príčinnú súvislosť medzi zhoršením zdravotného stavu žalobcu a jeho trestným stíhaním.
Tu je potrebné poznamenať, že súd ani žalovaní nespochybnili, že žalobca začal mať problémy s krvným
tlakom a so žalúdkom v čase po začatí trestného stíhania. Je potrebné uviesť, že na svete neexistuje
žiaden znalec ani lekár, ktorí by jednoznačne akémukoľvek pacientovi povedal, že vysoký krvný tlak

a problémy so žalúdkom u neho vznikli v dôsledku trestného stíhania. To však neznamená, že by bolo
možné prisvedčiť názoru súdu uvedenému v bode 49 predmetného rozsudku. Analogicky je v tomto
smere nutné použiť judikatúru v oblasti medicínskych sporov kde od jednoznačného konštatovania
príčinnej súvislosti a od absolútnej istoty bolo rozhodovacou činnosťou súdu upustené. Požiadavka
jednoznačného preukázania príčinnej súvislosti bez možnosti pripustenia určitej rozumnej miery neistoty

osobitne v sporoch, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahoch lekár a pacient je v štandardnom type dôkazného
sylogizmu neprimeraná požiadavka, pretože narúša spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami
tým, že nereflektuje objektívne limity súvisiace s následným poznávaním minulých javov zvlášť príčinnej
súvislosti a proporcionálne nevyvažuje vzájomné asymetrické postavenie týchto subjektov, v ktorom
má už z uvedených dôvodov návrh zdravotnícke zariadenie, keďže na žalobcu ako poškodeného,

ako slabšiu stranu v ich vzájomnom vzťahu kladie neúmerné nároky, čím mu v súdnom konaní
fakticky znemožňuje dosiahnutie ich uspokojenia, v dôsledku čoho porušuje aj jeden z aspektov práva
na spravodlivé súdne konanie, ktorým je rovnosť strán. Analogicky teda podľa názoru odvolateľa
ani nemožno od žalobcu žiadať, aby úplne presne a exaktne preukázal, že jeho zdravotné problémy
vznikli v dôsledku jeho trestného stíhania za situácie, kedy žalobcom tvrdené a preukázané skutočnosti

majú svoju logiku a časovú následnosť. Preto požiadavka na presné preukázanie príčinnej súvislosti
medzi zdravotnými problémami žalobcu a jeho trestným stíhaním vo svetle vyššie uvedeného nie je
adekvátna a zdravotné problémy žalobcu bolo potrebné vziať do úvahy pri určení výšky priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu k náhrade škody za trovy obhajoby odvolateľ súhlasí s názorom
súdu,ktorýpriznalnáhraduibazaúkonypodľaadvokátskejtarify.Nesúhlasívšakstým,žesúdžalobcovi

nepriznal aj nárok na ich výšku v rámci uhradenej DPH za trovy obhajoby za situácie, kedy je zrejmé,
že spoločnosť SD LEGAL s.r.o. v mene a na účet, ktorej vykonáva advokáciu T. E. U. je v čase obhajoby
žalobcu platiteľom DPH. Preto je odvolateľ toho názoru, že žalobca má nárok na náhradu škody v zmysle
náhrady trov obhajoby aj za uhradenú DPH, ktorej výška zo sumy 352,76 eur je 20 %, čo činí 70,55
eur. Odvolateľ taktiež namietal skutočnosť, že súd nedostatočne zohľadnil žalobcom ničím nezavinenú

neprimeranú dĺžku trestného konania, taktiež to, že žalobcovi nebolo doručené uznesenie prokurátora
o zamietnutí jeho sťažnosti voči uzneseniu o vznesení obvinenia, čím bolo žalobcovi znemožnené
uplatniť si mimoriadny opravný prostriedok u generálneho prokurátora. Taktiež je podľa žalobcu viac
než zarážajúce, že sa mu do dnešného dňa ani len formálne žalovaný neospravedlnil. To všetko
sú skutočnosti, ktoré majú vplyv na výšku náhrady nemajetkovej ujmy a ktoré súd prvej inštancie

nezohľadnil čím pochybil. V zmysle vyššie uvedeného považuje odvolateľ súdom priznanú sumu
náhrady nemajetkovej ujmy za neprimerane nízku a navrhuje odvolaciemu súdu, aby rozhodnutie súdu
prvej inštancie zmenil tak, že prizná žalobcovi aj náhradu zaplatenej DPH za trovy obhajoby vo výške
70,55 eur a vo vzťahu ku náhrade nemajetkovej ujmy prizná žalobcovi aj nepriznanú sumu vo výške12.000,- eur spolu s 9,25% ročným úrokom z omeškania od 25.07.2024 do zaplatenia ako aj náhradu
trov konania v rozsahu 100 % voči žalovanému.

8. Voči odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol že z vykonaného dokazovania
na pojednávaní vyplynulo, že vedené trestné stíhanie do života žalobcu nezasiahlo až tak intenzívne,
aby následky spojené s vedením daného trestného stíhania bolo potrebné reparovať vyššou sumou
náhradynemajetkovejujmy.ŽalobcapodobutrestnéhostíhaniavykonávalfunkciuriaditeľaS.T.F.G.D.,
z čoho možno vyvodiť, že predmetné trestné stíhanie významnou mierou nezasiahlo do jeho pracovného

života. Pokiaľ išlo o jeho osobný život konkrétne dopady žalobca uviesť nevedel a poukazoval len
na všeobecné tvrdenia o zhoršení spoločenských vzťahov. Počas vedenia trestného stíhania žalobca
nebol obmedzený na osobnej slobode, riadne pracoval a mohol udržiavať spoločenské vzťahy. Počas
celého trestného konania bolo voči žalobcovi zo strany vo veci konajúcich orgánov činných v trestnom
konaní a súdu dôsledne aplikovaná zásada prezumpcie neviny. Pokiaľ žalobca namietal medializáciu
uvedeného trestného stíhania má žalovaný za to, že táto skutočnosť nemôže mať vplyv na toto konanie

a tento potencionálny zásah do jeho osobnostných práv by mal riešiť v samostatnom konaní. Z tohto
dôvodu navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť.

9. Následne vo veci žalobca podal odvolaciu repliku, v ktorej uviedol, že zotrváva v plnom dosahu
na podanom odvolaní a na dôvodoch v ňom uvedených. Je toho názoru, že výkon činnosti riaditeľa

nemocnice zo strany žalobcu počas jeho nezákonného trestného stíhania nemôže byť dôvodom,
pre ktorý by žalobcovi nemal patriť nárok na náhradu žalovanej nemajetkovej ujmy. Práve naopak trestné
stíhanie žalobcu a jeho neprávoplatné odsúdenie súdom prvého stupňa mu spôsobilo stres, poškodenie
jeho dobrého mena a zasiahla do všetkých sfér jeho osobného a rodinného života. Nie je pravdou,
že by žalobca toto narušenie jeho pracovného a súkromného života pomenoval iba všeobecne práve

naopak, pričom poukazuje v plnom rozsahu na výpovede žalobcu ako aj jeho manželky na pojednávaní.
Rovnakosanemôžestotožniťsnázoromžalovaného,žežalobcanemôženiesťnásledkyzamedializáciu
jeho trestného stíhania. Tu je potrebné dôsledne aplikovať vzťah príčiny a následku. Logicky, ak
by neexistovalo žalobcove nezákonné trestné stíhanie, nebol by nasledoval ani jeho mediálny lynč.
Preto sa nemožno stotožniť so záverom žalovaného o tom, že na tento zásah do práva na ochranu

súkromia žalobcu v dôsledku nezákonného trestného stíhania žalovaný nezodpovedá. V zmysle vyššie
uvedeného považuje súdom priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za neprimerane nízku a navrhuje
rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak ako to navrhol v podanom odvolaní.

10. Následne sporové strany nevyužili možnosť podania odvolacej dupliky ani vyjadrenia k odvolacej

duplike.

11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa §
34 CSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako aj konanie mu predchádzajúce
v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (v zmysle

ustanovenia § 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s
namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym zistením, teda, či súd prvej

inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

14. K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov podľa ust. § 365 ods. 1
CSP písm. f) odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený
na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam
dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkovýstav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu
právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne
zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je

základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný
však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré
je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR
sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže

bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu
uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu. K námietke
nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané

dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods.
2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí
jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne
súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných

dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotení dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením
pravidiel formálnej logiky.

15. K námietke nesprávneho právneho posúdenia podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. h) odvolací súd
uvádza,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezávery

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci
je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.
zn. 7 Cdo 7/2010).

16. Možno konštatovať, že oba odvolacie dôvody uvádzané odvolateľom boli naplnené.

17. V zásade možno konštatovať, že podané odvolanie v sebe obsahuje tri zásadné odvolacie námietky.
Prvou podstatnou odvolacou námietkou bola skutočnosť spočívajúca v nesprávnom právnom posúdení

veci, keď súd prvej inštancie aplikoval nesprávnu limitáciu, v tomto konkrétnom prípade na 10 násobok
sumy minimálnej mzdy, pričom podľa aktuálneho zákona č. 274/2017 Z.z. upravuje zákon limitáciu
vo výške 50 násobku minimálnej mzdy. Druhou podstatnou odvolacou námietkou bola skutočnosť,
že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil skutkový stav z vykonaných dôkazov, a to v rámci bodu
49 svojho odôvodnenia, keď súd nezohľadnil žalobcove tvrdenia ako aj listinné dôkazy a vypočutie

svedkov ohľadne jeho zdravotného stavu s príčinnou súvislosťou medzi zhoršením zdravotného stavu
žalobcuajehotrestnýmstíhaním.Treťoupodstatnouodvolacounámietkoubolaskutočnosť,žesúdprvej
inštancie pri náhrade škody za trovy obhajoby nezohľadnil uhradenú DPH právneho zástupcu žalobcu,
ktorá zo sumy 352,76 eur činila sumu 70,55 eur, čo predstavuje 20% DPH.

18. K prvej odvolacej námietke, v zmysle hmotnoprávneho posúdenia veci odvolací súd konštatuje,
že jednoznačne odkaz pri bode 8a v rámci ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. priamo
neodkazuje na konkrétny paragraf zákona č. 215/2006, ktorý toho času nahradil zákon č. 274/2017 Z.z..
Je preto potrebné zákonnú limitáciu rozsahu odškodnenia nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov posudzovať podľa aktuálneho zákona č. 274/2017 Z.z.,

ktorej výška je 50 násobok minimálnej mzdy. Uvedenému právnemu názoru dosvedčuje aj rozhodnutie
NSSR sp.zn. 2Cdo/249/2021 zo dňa 30.05.2024, v ktorom sa okrem iného uvádza, že maximálna
výška odškodnenia poskytovaného podľa zákona č. 255/1998 Z.z. respektíve zákona č. 215/2006 Z.z.
a zákona č. 274/2017 Z.z. možno za najzávažnejší dôsledok priznať maximálne odškodnenie vo výške
50 násobku minimálnej mzdy, pričom najvyšší súd uviedol, že zámerom okresného i odvolacieho súdu je

určiťvýškunemajetkovejujmyvpeniazochsprihliadnutímnaokolnostiuvedenévustanovení§17ods.3
zákona č. 514/2003 Z.z. a priznaná náhrada nemajetkovej ujmy nemá byť vyššia ako náhrada za ujmu,
ktorú utrpeli obete trestných činov čo predstavuje 50 násobok minimálnej mzdy v SR. Z uvedeného je
zrejmé, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, čo spôsobilo za následok tú skutočnosť,že všetky hmotnoprávne závery súdu prvej inštancie, ako aj proces výpočtu nemajetkovej ujmy uvedené
v odstavci č. 51 napádaného rozhodnutia súdu prvej inštancie stratili svoje opodstatnenie a výpočet
nemajetkovej ujmy je potrebné vykonať súdom prvej inštancie opätovne, vychádzajúc zo záveru, že je

možné priznať maximálne odškodnenie vo výške 50 násobku minimálnej mzdy v SR. Vzhľadom na
vyššie uvedené tak možno uzatvoriť, že predmetná odvolacia námietka bola naplnená.

19. Rovnako bola naplnená druhá odvolacia námietka, ohľadne nesprávneho vyhodnotenia skutkového
stavu a vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie, a to čo do vzniku príčinnej súvislosti

medzi zhoršením zdravotného stavu žalobcu a jeho trestným stíhaním. Súd prvej inštancie sa v odstavci
č. 49 svojho rozhodnutia iba veľmi stroho venoval dôvodom prečo možno usúdiť, že zhoršenie
zdravotného stavu žalobcu nemožno dávať do príčinnej súvislosti s jeho trestným stíhaním. V rámci
časových následnosti súd prvej inštancie zohľadnil iba začatie trestného stíhania v roku 2016
a skutočnosť, že zdravotné problémy sa objavili v decembri 2020, pričom v roku 2021 začal žalobca
vykonávať funkciu riaditeľa. Uvedené strohé odôvodnenie z pohľadu odvolacieho súdu nepostačuje,

keďže sa vyslovene sústreďuje iba na časové hľadisko s tým, že dáva dôraz iba na niektoré časové
rozhrania, bez bližšieho vysvetlenia a odôvodnenia. Súd prvej inštancie sa mal zaoberať v rámci
zisťovania príčinnej súvislosti medzi zhoršovaním zdravotného stavu žalobcu a trestným stíhaním
komplexným behom udalostí, a to konkrétne priebehom celého trestného stíhania žalobcu v jeho
konkrétnych štádiách (jeho začatím, vedením, pokračovaním, vydaním prvostupňového rozsudku

atď., až po rozhodnutie o jeho oslobodení spod obžaloby). Nesprávne súd prvej inštancie pristúpil
aj k posudzovaniu konkrétneho zdravotného stavu, kde nie je možné automaticky predpokladať,
že takýto dôvod (prebiehajúce trestné konanie) má byť, alebo musí byť uvádzaný aj v správach
o zdravotnom stave žalobcu. V prvom tak bude potrebné vyhodnotiť opätovne príčinnú súvislosť
medzi zhoršením zdravotného stavu žalobcu a jeho trestným stíhaním a následne v prípade zistenia

príčinnej súvislosti aj vyhodnotiť nakoľko vážne došlo k zhoršeniu zdravotného stavu žalobcu a akým
spôsobom by táto skutočnosť mala mať vplyv na výšku náhrady nemajetkovej ujmy u žalobcu.

20. Zároveň je potrebné poukázať na skutočnosť, že bol naplnený aj tretí odvolací dôvod, a to
nesprávne právne posúdenie pri priznaní výšky škody za trovy obhajoby, keď súd prvej inštancie

opomenul skutočnosť, že trovy obhajoby je potrebné posúdiť tak, že je do nich potrebné zahrnúť
aj uhradenú DPH právneho zástupcu žalobcu.

21. V okolnostiach súdeného prípadu teda nebol súdom prvej inštancie v úplnosti vyhodnotený
skutkový stav vyplývajúci z vykonaných dôkazov, respektíve došlo k nesprávnemu právnemu

posúdeniu veci v napadnutom rozsahu. Zisteným skutkovým stavom je pritom odvolací súd bez jeho
doplnenia alebo zopakovania v odvolacom konaní viazaný. Odvolací súd rovnako uvádza, že vo veci
realizované právne posúdenie na podklade nedostatočne vyhodnoteného skutkového stavu opomína
zohľadnenie skutočnosti relevantných pre posúdenie prípadu a odvolateľ preto vo veci oprávnene
namieta naplnenie ním uvádzaných odvolacích dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f)

a písm. h).

22. Vo svetle vyššie opísaného preto odvolaciemu súdu neostávalo iné, iba napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie s použitím ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie zmysle ustanovenia § 391.

23. Úlohou súdu prvej inštancie bude po vrátení veci opätovne po hmotnoprávnej stránke posúdiť
nárok žalobcu s dôrazom na správne určenie zákonnej limitácie rozsahu odškodnenia nemajetkovej
ujmy v zmysle ustanovenia zákona č. 274/2017 Z.z.. Taktiež opätovne posúdiť dôkazné prostriedky
predložené žalobcom týkajúce sa jeho zdravotného stavu v priamej súvislosti na preukazovanie

príčinnej súvislosti medzi zhoršovaním zdravotného stavu žalobcu a priebehu samotného trestného
stíhania žalobcu. V prípade zistenia príčinnej súvislosti vyhodnotiť závažnosť zhoršenia zdravotného
stavu žalobcu v súvislosti s priznávanou výškou náhrady pre žalobcu. V tomto ohľade (zisťovanie
príčinnej súvislosti) je potrebné z pohľadu odvolacieho súdu v posudzovanej veci upustiť od požiadavky
jednoznačného preukázania príčinnej súvislosti, bez možnosti pripustenia určitej rozumnej miery

neistoty, ktorá sa aplikuje v štandardnom type dôkazného deduktívneho úsudku. Uvedené je dlhodobo
a ustálene judikované najmä v „medicínskych sporoch“, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahoch lekár
voči pacientovi. Zároveň bude povinnosťou súdu prvej inštancie opätovne zohľadniť skutočnosť, žepri priznávaní náhrady škody za trovy obhajoby má byť zohľadnená aj DPH zo strany právneho zástupcu
žalobcu.

24. V záujme eliminácie akýchkoľvek ďalších pochybení potenciálne vedúcich k vade nového
rozhodnutia vezme súd prvej inštancie zreteľ na to, že v rozpore s právom na spravodlivý
proces je, ak súd neposúdi podstatné skutkové tvrdenia a argumenty strán, nevyhodnotí dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti, nedá odpoveď na podstatné právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom ochrany, t.j. s uplatnením nároku a obranou voči nemu v zmysle účelu odôvodnenia

rozhodnutia ako to výstižne vyjadril Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí z 1. júla 2003
Suominen v/ Fínsko, sť. č. 37801/97, § 37: „účelom odôvodnenia rozhodnutia je dať stranám najavo,
že boli vypočuté“. Ústavný súd Slovenskej republiky taktiež uviedol, že právo na spravodlivý proces je
naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po
využití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel

zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (sp.zn. III. ÚS 236/2014 z 1.apríla 2014).

25. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej
inštancie a odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP), berúc do úvahy tu vyslovený názor odvolacieho
súdu.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).