Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, September 12, 2025

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 37Ek/1111/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124304640
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marian Nagy
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2025:6124304640.3

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnom konaní oprávneného: „Dcérska spoločnosť štátnej
spoločnosti „Ukrspecexport“ – štátny samostatný podnik zahraničného obchodu „Spetstechnoexport“,
so sídlom: Trieda Stepana Banderu 7, 040 73 Kyjev, Ukrajina, IČO: 30 019 335, práv. zast.: HAVEL
& PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Žižkova 7803/9, 811 02 Bratislava, Slovenská
republika, IČO: 368 56 584 proti povinnému: CHEMICA spol. s.r.o., so sídlom Moldavská 8, 040 01

Košice, IČO: 31 737 692, práv. zast.: Kreston Slovakia Legal, s.r.o., so sídlom Mlynské nivy 49, 821 09
Bratislava, IČO: 53 799 275, vedenom súdnym exekútorom: JUDr. Mária Bíla, so sídlom Exekútorského
úradu, Hlavná 115, 040 01, Košice, pod sp. zn. XXXXX XXX/XX, o vymoženie 1 190 000,00 USD.
s príslušenstvom, o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku z a m i e t a.

II. Súd oprávnenému p r i z n á v a trovy právneho zastúpenia v súvislosti s návrhom povinného na
zastavenie exekúcie vo výške 1 598.82 eura, ktoré budú vymáhané podľa § 199d ods. 1 Exekučného
poriadku na základe dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu cestou právneho zástupcu dňa
13.05.2024 domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 1 190 000,00 USD s príslušenstvom

na základe cudzieho exekučného titulu - rozhodcovský rozsudok. medzinárodného obchodného
rozhodcovského súdu pri Ukrajinskej obchodnej a priemyselnej komore sp.zn. XXX/XXXX zo dňa
25.01.2024 (ďalej ako cudzí exekučný titul).

2. Okresný súd Banská Bystrica preskúmal predložený návrh na vykonanie exekúcie. Nakoľko sa
navrhuje vykonanie exekúcie na podklade cudzieho exekučného titulu a nejde o prípad podľa § 53 ods. 2

Exekučného poriadku, súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie doručil cudzí exekučný titul
osobe, ktorá je v návrhu na vykonanie exekúcie označená ako povinný, a poučil ju o možnosti namietať
dôvody neuznania podľa osobitného predpisu.

3. Podľa § 54 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok) ak sa navrhuje

vykonanie exekúcie na podklade cudzieho exekučného titulu a nejde o prípad podľa 53ods. 2, súd
pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie doručí cudzí exekučný titul osobe, ktorá je v návrhu na
vykonanie exekúcie označená ako povinný, a poučí ju o možnosti namietať dôvody neuznania podľa
osobitného predpisu. Cudzí exekučný titul sa takejto osobe doručí do vlastných rúk.

4. Podľa § 54 ods. 2 Exekučného poriadku ak osoba podľa odseku 1 do 15 dní od doručenia poučenia

neuvedie dôvody, ktoré by uznaniu alebo vykonaniu cudzieho exekučného titulu bránili, alebo nepodá
návrh na jeho samostatné uznanie, ak to osobitný predpis pripúšťa, súd preskúma podmienky uznaniavykonania exekúcie, ktoré skúma aj bez návrhu, a ak prekážky uznania alebo vykonania nezistí a nie
sú tu dôvody na zamietnutie návrhu, vydá poverenie na vykonanie exekúcie.

5. Dňa 01.08.2024 povinný v súlade s § 54 a nasl. (exekučného poriadku) využil možnosť namietať
dôvody neuznania cudzieho exekučného titulu a podaním, ktoré označil ako námietky na neuznanie
cudzieho exekučného titulu, návrh na zastavenie exekúcie vzniesol námietky voči uznaniu cudzieho
exekučného titulu na podklade ktorého má prebiehať exekúcia.

6. Povinný vo svojom podaní, ktoré označil ako námietky na neuznanie cudzieho exekučného titulu,
návrh na zastavenie exekúcie ako prvú skutočnosť namietal rozpor cudzieho exekučného titulu
s verejným poriadkom Slovenskej republiky, povinný uvádza, že exekučný titul pochádza z územia
tretiehoštátu,ktorýnieječlenskýmštátom Európskejúnieapretojenutné postupovaťpodľaustanovení
Dohovoru o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí, ktorý bol uzavretý 10. 6. 1958 v New

Yorku a publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky v prílohe vyhlášky MZV SR č. 74/1959 Zb.
(ďalej len „Newyorský dohovor“) v tejto súvislosti povinný uvádza, že aplikácia článku V. ods. 2 pism.
b. New Yorského dohovoru by uznanie a výkon takéhoto cudzieho exekučného titulu bol v rozpore
s verejným poriadkom krajiny uznania teda Slovenskej republiky. Povinný ďalej uvádza, že exekučný
titul bol vydaný na území Ukrajiny a to výlučne v písomnom konaní bez riadneho prejedania veci a bez

uplatnenia zásady kontradiktórnosti, pričom povinný zdôraznil, že nemohol na území Ukrajiny brániť
svoje práva na spravodlivý proces. Poukázal na to, že rozhodnutie bolo vydané v čase prebiehajúceho
ozbrojeného konfliktu, ktorý pretrváva aj v súčasnosti, čo podľa jeho názoru znemožnilo riadny
priebeh rozhodcovského konania, povinný ďalej uvádza, že nemal možnosť sa adekvátne procesne
brániť navrhovať dôkazy, namietať tvrdenia oprávneného ani sa podieľať na dokazovaní. Ďalej povinný

uvádza, že meritórne rozhodnutie bolo vydané samosudcom v jednoinštančnom konaní, bez vykonania
dôkazov bez vypočutia strán a bez možnosti podať opravný prostriedok, takýto postup považuje povinný
zaporušeniesvojichpráv,čímpodľanehodošlokporušeniujehoprávanaspravodlivýproces,porušeniu
práva na účinnú procesnú obranu, porušeniu zásady voľného hodnotenia dôkazov ako aj práva na
prístup k súdu, porušeniu zásady princípu materiálnej pravdy, ako aj zásady ústnosti a priamosti.

7. Povinný ďalej namietal existenciu závažných skutkových vád cudzieho exekučného titulu
a nezohľadnenie skutočnosti okolností vyššej moci ( vis maior ). Povinný ďalej uvádza, že rozhodcovský
súd nevykonal dôkazy potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, a v odôvodnení rozhodnutia sa
nezaoberal ani nespomenul ustanovenia článku 8.2 zmluvy uzavretej medzi kupujúcim a predávajúcim

podľa ktorého sú zmluvne strany pozbavené zodpovednosti z dôvodov skutočnosti (vis maior) ako aj
právoplatne Srbskom vydaným zákazom dovozu vojenského materiálu na územie Ukrajiny z dôvodu
prebiehajúcich vojenských operácii .

8. Povinný uvádza, že vojnový konflikt medzi Ukrajinou a Ruskou federáciou predstavuje skutočnosť (vis

maior) čo deklaroval osvedčením Ukrajinskej obchodnej komory. Povinný ďalej tvrdí, že dňa 09.03.2022
písomne oznámil opravenému, že z dôvodu ozbrojeného konfliktu nie je možné premet zmluvy splniť.
Ďalej zdôraznil že uzatvorená zmluva je naďalej platným právnym úkonom a nakoľko nedošlo
k jej ukončeniu, zániku, ani zrušeniu. Podľa povinného rozhodca tuto okolnosť neposudzoval a bez
zohľadnenia všetkých relevantných skutočnosti dospel k vydaniu meritórneho rozhodnutia s úplne

odlišným právnym záverom z tohto dôvodu povinný považuje takéto rozhodnutie za nevykonateľne na
území Slovenskej republiky.

9. V ďalšej časti svojho vyjadrenia, ktorú povinný označil ako návrh na zastavenie exekúcie povinný
zopakoval a rozvinul svoje námietky, z obsahu tejto časti teda vyplýva, že sa nejedná o samostatný

procesný návrh ale pokračovanie jeho obrannej argumentácie. Povinný uviedol, že domnelý právny
titul v podobe cudzieho exekučného titulu je nezákonným rozhodnutím a existujú dôvody na jeho
neuznanie a zastavenie exekučného konania. Za tieto dôvody označil – rozpor cudzieho exekučného
titulu s verejným poriadkom Slovenskej republiky ďalej závažné skutkové vady exekučného titulu
a nezohľadnenie vojenskej invázie ako okolnosti (vis maior) ďalej porušenie práva povinného na

spravodlivý proces vrátane porušenia ústavného práva povinného na súdnu ochranu podľa Ústavy
Slovenskej republiky ktoré je garantované v čl. 46. ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj absenciu
možnosti uplatnenia účinnej procesnej obrany v rozhodcovskom konaní, porušenie zásady voľného
hodnotenia dôkazov, porušenie práva na prístup k súdu, porušenie princípu ústnosti a priamosti.10. Osobitne povinný namietal absenciu platnosti rozhodcovskej doložky. Podľa jeho názoru
z rozhodcovského rozsudku nevyplýva, že by medzi stranami bola uzavretá platná písomná

rozhodcovská dohoda povinný odkázal na bol 11,2 bod zmluvy uzavretej medzi zmluvnými stranami,
podľa ktorého sa mali strany v prípade sporu do jedného mesiaca dohodnúť a následne spoločne
predložiť vec na prejedanie rozhodcovskému súdu. Podľa povinného táto doložka predstavuje len
pactum de contrahendo, teda záväzok uzavrieť v budúcnosti samostatnú rozhodcovskú zmluvu ktorá
určí právomoc rozhodcovského súdu podľa voľby zmluvných strán. Keďže k uzavretiu takejto zmluvy

nedošlo tak podľa povinného absentuje platná dohoda zakladajúca právomoc arbitrážneho súdu
Ukrajiny. Povinný v tejto súvislosti zdôraznil aj to, že oprávnený je subjektom založeným na základe
Ukrajinskej právnej úpravy zatiaľ čo povinný je právnickou osobou so sídlom na území Slovenskej
republiky.

11. Povinný taktiež namietal, že cudzí exekučný titul bol vyhlásený a vykonateľný podľa osobitného

predpisuaneboluznanýsamostatnýmrozhodnutím prostredníctvomvýrokusúduapoukázaluznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 29.03.2011, sp.zn.: sp. zn. 5 Cdo 291/2010 „exekučný súd je
oprávnený a zároveň aj povinný skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk
uvedených v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (Ďalej ako o zákon
o rozhodcovskom konaní) v znení neskorších predpisov a exekučné konanie prípadne zastaviť, ak

sú splnené dôvody na jeho zastavenie. Na základe týchto skutočnosti povinný uvádza, že cit.
“Cudzí exekučný titul je z dôvodov špecifikovaných v tomto vyjadrení, nezákonný, arbitrárny a
nepreskúmateľný, čím v konečnom dôsledku predstavuje neoprávnený zásah do Ústavou Slovenskej
republiky garantovaného práva Povinného na spravodlivý súdny proces, a preto by nemal byť v žiadnom
prípade uznaný ani vykonateľný na území Slovenskej republiky.“ Na záver povinný navrhol, aby súd

jeho námietkam vyhovel, cudziemu exekučnému titulu nepriznal vykonateľnosť na území Slovenskej
republiky, exekučné konanie zastavil a priznal mu náhradu vynaložených trov konania.

12.Knámietkampovinného,ktoréboliuvedené,saprostredníctvompodaniaoznačenéhoakovyjadrenie
knámietkampovinnéhosavyjadriloprávnenýprostredníctvomsvojhoprávnehozástupcu.Kdeopravený

reagoval na jednotlivé námietky povinného, pričom označil predmetné námietky ako nedôvodne
a irelevantné. Oprávnený sa vyjadril nasledovne. K námietkam o porušení práva na spravodlivý proces
a nemožnosti zvrátenia účinkov uznania cudzieho exekučného titulu
oprávnený zdôraznil, že Ústava Slovenskej republiky v žiadnom smere neobmedzuje možnosť
sporových strán slobodne sa dohodnúť na právomoci zahraničného súdu. Tento záver je podľa neho o

to podstatnejší, nakoľko sa jedná o obchodnoprávny vzťah s medzinárodným prvkom. V nadväznosti na
tvrdenia povinného sa oprávnený stotožňuje s tvrdením povinného, že v danom prípade je potrebné
vychádzať z ustanovení tzv. Newyorského dohovoru o uznávaní a výkone cudzích rozhodcovských
rozhodnutí, ktorý bol transponovaný do slovenského právneho poriadku prostredníctvom zákona o
rozhodcovskom konaní. Konkrétne oprávnený poukázal na § 49 ods. 1 uvedeného zákona, ktorý

zakotvuje, že cudzie rozhodcovské rozhodnutie má účinky tuzemského rozhodnutia, pričom príslušný
súd (v danom prípade Okresný súd Banská Bystrica, poverený výkonom rozhodnutia) naň prihliada ako
na rozsudok vydaný domácim súdom.
13. Oprávnený zároveň pripomenul, že prislusšný súd preskúmava cudzie rozhodnutie z úradnej
povinnosti (ex offo) a teda bez návrhu sporových strán a pristupuje k nemu ako k prejudiciálnej otázke,

pokiaľ súd nezistí existenciu dôvodov odmietnutia uznania, t. j. rozhodne o ňom vydaním poverenia čím
ho uzná bez potreby samostatného uznávacieho rozhodnutia. Z tohto dôvodu je podľa oprávneného
irelevantné, že ide o rozhodnutie pochádzajúce z nečlenského štátu Európskej únie. V tejto súvislosti
zdôraznil aj to, že povinný vo svojich námietkach neuviedol nič konkrétne čo by malo byť v danom
rozhodcovskom konaní alebo v jeho výsledku v rozpore s právom na spravodlivý proces.

14. Okrem toho oprávnený poukázal na skutočnosť, že nemožnosť zvrátenia účinkov uznania cudzieho
rozhodnutiapojehopreskúmaníniejevrozporesústavnýmiprincípminakoľkoanivprípadetuzemských
rozhodnutí súd nemôže spätne spochybniť účinky svojho rozhodnutia. V tejto súvislosti oprávnený
reagoval aj na odkaz povinného na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky („NSSR“) sp. zn.
5ECdo/16/2017 zo dňa 27. 1. 2021, pričom uviedol, že povinný síce citoval konkrétne uznesenie, avšak

nepredložil právny názor ani právnu vetu, ktorá by mala byť pre daný prípad aplikovateľná. Tým pádom
oprávnený považuje jeho argumentáciu za nedostatočnú keďže podľa neho nespĺňa ani minimálne
argumentačné požiadavky.15. Oprávnený ďalej reagoval na opakované tvrdenia povinného o zásahu do jeho práva na spravodlivý
proces. V tejto súvislosti zdôraznil, že samotné konanie pred rozhodcovským súdom neprebiehalo v
rozpore s právnymi zásadami, práve naopak – sporové strany uzatvorili pred rozhodcovským súdom

dohodu o urovnaní, ktorú tento súd následne schválil.
16. Oprávnený ďalej osobitne poukazoval na tú skutočnosť, že povinný bol v rozhodcovskom konaní
riadne zastúpený Ukrajinskou advokátskou kanceláriou Smyrko & Partners, a teda mal zabezpečenú
odbornú právnu pomoc. Navyše samotné konanie prebiehalo prostredníctvom telemostu, čo podľa
oprávneného jednoznačne vyvracia tvrdenia povinného o obmedzení jeho procesných práv.

17. Na podporu svojich tvrdení oprávnený odkázal aj na odbornú literatúru, ktorá sa zaoberá obsahom
pojmu rozpor s verejným poriadkom „Veřejný pořádek je znám ve všech kodifikacích mezinárodního
práva soukromého a v současné době je používán proti účinkům (např. islámského práva) působícím
diskriminaci žen. Podstatný je obecný koncept, že veřejný pořádek se aplikuje s ohledem na výsledek
použití cizího práva v konkrétním případě, jenž je v dané situaci neúnosný. Nejde tedy o jakousi
abstraktní kontrolu norem cizího práva. Použití veřejného pořádku závisí též nejen na míře rozporu

s ním, ale i na vztahu dotčeného konkrétního skutkového stavu k tuzemskému právnímu řádu.“21.
„Rozporsezákladnímiprávyvdůsledkuaplikacecizíprávnínormypředstavujevýznamnýpřípadrozporu
s veřejným pořádkem, přičemž relevantní je obsah dotčeného základního práva. Rozhodující je však
celkový výsledek použití zahraničního práva. Měřítkem rozporu s veřejným pořádkem je výsledek, ke
kterému by bylo možné dospět aplikací tuzemského práva.“. V nadväznosti na to uviedol ustanovenie 64

písm. f/ zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, podľa ktorého možno
uznať alebo vykonať cudzie rozhodnutie, ak by jeho uznanie neodporovalo slovenskému verejnému
poriadku.
18. V tejto súvislosti oprávnený konštatoval aj tú skutočnosť, že cudzí orgán postupuje pri rozhodovaní
podľa vlastného právneho poriadku, ktorý nemusí byť totožný so slovenským právnym poriadkom, táto

skutočnosť sama osebe spravidla nepredstavuje dôvod na odmietnutie uznania takéhoto rozhodnutia.
Oprávnený v rámci svojho vyjadrenia poukázal aj na to, že výsledkom arbitrážneho konania v danom
prípade bola dohoda sporových strán, na základe ktorej vznikla povinnému povinnosť vrátiť zaplatenú
zálohu za nedodaný tovar s príslušenstvom.
19. Oprávnený v tejto súvislosti uviedol, že rozhodnutie, ktorým bola schválená dohoda strán, nemožno

považovať za rozhodnutie v rozpore s verejným poriadkom – a to už len z toho dôvodu, že v prípade ak
by obdobný spor prejednával tuzemský súd, výsledkom by bolo rozhodnutie identického obsahu.
20. Ďalej sa oprávnený vyjadril k argumentácii povinného, podľa ktorej je potrebné osobitne zohľadniť
skutočnosť, že sa jedná o rozhodnutie ktoré je vydané súdom z nečlenského štátu EÚ. Podľa jeho
názoru je však táto námietka právne irelevantná, keďže uznávanie a výkon cudzieho rozhodcovského

titulu sa riadi ustanoveniami vyhlášky Ministerstva zahraničných vecí SR č. 74/1959 Zb., ktorou bol do
Slovesného právneho poriadku transponovaný Newyorský dohovor.
21. Oprávnený ďalej označil za nepravdivé a irelevantné tvrdenia povinného, že konanie pred
rozhodcovským súdom nemalo prebiehať výlučne písomne. K tomu poznamenal, že písomná forma
arbitrážnych konaní nie je nijako výnimočná a nie je charakteristická len pre Ukrajinu. Navyše, samotné

sporové strany sa dobrovoľne dohodli na tom, že prípad budú riešiť pred Medzinárodným obchodným
rozhodcovským súdom Ukrajinskej obchodnej a priemyselnej komory, ktorého štatút výslovne počíta s
možnosťou výlučne písomného konania.
22. Ďalej pripomenul aj to, že podľa zákona o rozhodcovskom konaní (§ 26 a nasl.) je v právomoci
rozhodcovského súdu, aby rozhodol, či nariadi ústne pojednávanie alebo povedie konanie v písomnej

forme, pokiaľ sa účastníci nedohodli inak.
23. v zmysle slovenského zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 26 Ak sa účastníci
rozhodcovského konania nedohodli na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský súd rozhodne, či
nariadi ústne pojednávanie alebo či konanie bude písomné.
24. Oprávnený uviedol, že za irelevantnú považuje aj námietku povinného, že jeho osobná účasť na

pojednávaní bola znemožnená vojnovým konfliktom na Ukrajine. Podľa jeho názoru samotná existencia
ozbrojeného konfliktu na charaktere arbitrážneho konania nič nemení a povinný ju len účelovo využíva
ako zástierku. Oprávnený pripomenul, že arbitrážne konanie by bolo vedené písomne aj v prípade, ak
by žiadny konflikt na Ukrajine neprebiehal.
25. Oprávnený vo svojom vyjadrení ďalej dodal, že zvolený spôsob vedenia konania dopadal na obe

strany sporu rovnako, a teda ani oprávnený nemal v konaní väčšie procesné práva a možnosti ako
povinný. Okrem toho oprávnený uvádza, že povinný opomenul uviesť, že bol v konaní zastúpený
ukrajinskou advokátskou kanceláriou so sídlom v Kyjeve, na čo poukazuje tým že táto skutočnosť
vyplýva priamo z titulnej strany exekučného titulu.26. Oprávnený osobitne zdôraznil aj to, že v rámci sporu bolo nariadené ústne pojednávanie, na
ktorom bol povinný riadne zastúpený prostredníctvom svojho advokáta. Túto skutočnosť oprávnený
preukazuje odkazom na body 17, 20 a 21 arbitrážneho rozsudku. Dodal tiež, to že povinný predkladal

rozhodcovskému súdu písomné vyjadrenia ktoré arbitrážny súd posúdil a následne sa s nimi náležite
vysporiadal.
27. K námietke povinného, že v danom prípade sa jednalo o vyššiu moc (vis maior) oprávnený uviedol,
že táto argumentácia nie je spôsobilá spochybniť vykonateľnosť cudzieho exekučného titulu. Oprávnený
vo svojom vyjadrení poukázal na to, že podľa neho ozbrojený konflikt na Ukrajine trvá de facto už od

roku 2014, a preto nemožno akceptovať tvrdenie povinného, že by tento konflikt predstavoval nový a
nepredvídateľný jav, ktorý by mal zásadný dosah na prebiehajúce arbitrážne konanie.
28. Oprávnený sa následne vyjadril aj k tvrdeniu povinného, že dodávka tovaru sa mala uskutočniť
prostredníctvom subdodávky zo Srbskej republiky, pričom povinný argumentoval existenciou zákazu
vývozu zbraní zo Srbska na Ukrajinu. V tejto súvislosti oprávnený poukázal na to, že povinný na
preukázanie svojho tvrdenia predložil iba webový odkaz na stránku Ministerstva obrany Srbskej

republiky, bez akejkoľvek bližšej špecifikácie či konkretizácie. Takýto dôkazný prostriedok podľa
oprávneného nespĺňa požiadavku preukázateľnosti a z toho dôvodu ho nie je možné považovať za
relevantný dôkaz.
29. Oprávnený ďalej poukazoval na to, že podľa jeho názoru aj v prípade keby bolo tvrdenie povinného
o zákaze vývozu zbraní zo Srbska pravdivé a preukázané, stále by nebolo právne významné pre

rozhodnutie vo veci, keďže arbitrážny rozsudok bol vydaný na základe dohody o urovnaní sporu medzi
stranami. Takáto dohoda podľa oprávneného predstavuje faktické uznanie dlhu zo strany povinného, a
preto akékoľvek následné odvolávanie sa na nemožnosť plnenia v dôsledku vyššej moci je z právneho
hľadiska irelevantné.
30. Oprávnený ďalej zdôraznil, že konanie, ktoré je predmetom tohto súdneho posudzovania, nie je

nachádzacie konanie, ale výlučne konanie vykonávacie, ktorého cieľom je uznanie a výkon cudzieho
exekučného titulu na území Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu považuje námietky povinného o vyššej
moci za absolútne nepodstatné pre výsledok veci.
31. K námietkam povinného ohľadom právomoci arbitrážneho súdu a priebehu arbitrážneho konania sa
oprávnený vyjadril nasledovne. K námietke podľa ktorej právomoc rozhodcovského súdu nebola daná,

a to z dôvodu, že ustanovenie čl. 11.2 predmetnej zmluvy má podľa povinného predstavovať len dohodu
o budúcej zmluve, a nie platnú rozhodcovskú doložku, oprávnený uviedol, že takýto výklad považuje
za nesprávny a účelový. Podľa jeho názoru sa jedná o riadnu rozhodcovskú doložku, ktorá jasne
zakladá právomoc medzinárodného rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť spory vyplývajúce zo
zmluvného vzťahu medzi účastníkmi.

32. Oprávnený ďalej zdôraznil, že v priebehu samotného rozhodcovského konania povinný túto
skutočnosť nikdy nenamietal a naopak sa na konaní riadne zúčastňoval a participoval prostredníctvom
svojich právnych zástupcov. Z tohto dôvodu považuje oprávnený následnú námietku povinného o
nedostatku právomoci za účelovú a neprípustnú.
33. K ďalšej z námietok, podľa ktorej vec nemohol rozhodnúť len jeden rozhodca, oprávnený uviedol, že

rozhodovanie medzinárodných arbitrážnych sporov jedným rozhodcom nie je ani v Slovenskej republike,
anivosveteraritou.Tentospôsobrozhodovaniavyplývapriamozoštatútumedzinárodnéhoarbitrážneho
rozhodcovského súdu, ktorému zmluvné strany na základe rozhodcovskej doložky zverili právomoc.
Podľa oprávneného nemožno teda namietať, že rozhodnutie jedným rozhodcom by bolo v rozpore so
zásadami spravodlivého procesu.

34. Rovnako nepovažuje oprávnený za dôvodnú ani námietku povinného týkajúcu sa jednoinštančnosti
arbitrážneho konania. V tejto súvislosti oprávnený poukázal na to, že jednoinštančnosť predstavuje
základnú podstatu arbitráže ako alternatívy k všeobecnému súdnemu konaniu. Oprávnený uvádza:
Arbitráž je zo svojej podstaty zrýchlenou a efektívnou formou riešenia sporov, pri ktorej nie je prípustné
využitie riadnych opravných prostriedkov. Tento princíp je navyše výslovne zakotvený v zákone č.

244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
35. Oprávnený ďalej podotkol, že samotné konanie medzi účastníkmi skončilo dohodou o urovnaní,
ktorú rozhodcovský súd schválil. Takýto postup podľa neho predstavuje ekvivalent zmieru, oprávnený vo
svojom vyjadrení ďalej zdôrazňuje, že ani v prípade, ak by sa zmier uzatváral pred všeobecným súdom
v Slovenskej republike, nebolo by prípustné jeho napadnutie riadnym opravným prostriedkom a z tohto

dôvodu považuje aj túto námietku povinného oprávnený za irelevantnú.
36. K námietkam povinného, že uznanie cudzieho exekučného titulu vydaného mimo členského štátu
EÚsivyžadujeosobitnérozhodnutiesúduojehouznaní,saoprávnenývyjadrujenasledovne,knámietke
povinného, podľa ktorej skutočnosť, že arbitrážny rozsudok bol vydaný súdom mimo členského štátuEurópskej únie, zakladá povinnosť jeho samostatného uznania osobitným rozhodnutím súdu. S takouto
argumentáciou povinného oprávnený zásadne nesúhlasil a uviedol, že uznanie cudzieho exekučného
titulu v tomto prípade nepodlieha podmienke vydania osobitného rozhodnutia o jeho uznaní, keďže

uznanie takéhoto titulu sa riadi priamo zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, kde
konkrétne poukázal na ustanovenie § 49 ods. 1 tohto zákona, podľa ktorého sa cudzie rozhodcovské
rozhodnutie uznáva tým, že príslušný súd poverí súdneho exekútora jeho výkonom, a na takéto
rozhodnutie sa hľadí ako na tuzemský rozsudok.
37. Oprávnený na záver zdôraznil, že uznanie cudzieho rozhodcovského rozsudku sa podľa neho

uskutočňuje vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, bez potreby osobitného uznávacieho konania
či samostatného výroku. Preto považuje za nesprávny a irelevantný záver povinného, že by v tomto
prípade muselo dôjsť k samostatnému uznaniu rozhodnutia len z dôvodu, že ide o rozhodnutie
pochádzajúce z mimoeurópskeho štátu.
38. Okresný súd Banská Bystrica sa následne oboznámil s podaniami oprávneného a povinného
a z úradnej povinnosti (ex offo) posúdil prejudiciálnu otázku uznania cudzieho exekučného titulu.

Uznanie cudzieho rozhodnutia vyjadril súd vydaním poverenia dňa 18.09.2024 ktorým poveril súdneho
exekútora JUDr. Mária Bíla , so sídlom Exekútorského úradu, Hlavná 115, 040 01, Košice, pod sp.
zn. XXXXX XXX/XX. Súd zároveň dodáva, že nepovažoval za nevyhnutné vyjadrovať sa ku všetkým
námietkam povinného, keďže samotným vydaním poverenia na vykonanie exekúcie implicitne vyjadril
súlad cudzieho exekučného titulu s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

39. Podľa § 49 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov ďalej
ako (rozhodcovský zákon),(1)Uznanie cudzieho rozhodcovského rozsudku sa nevyslovuje osobitným
rozhodnutím. Cudzí rozhodcovský rozsudok je uznaný tým, že súd, ktorý je príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu, naň prihliadne, ako keby išlo o tuzemský rozhodcovský rozsudok.
(2) Cudzí rozhodcovský rozsudok sa v Slovenskej republike vykoná ako tuzemský rozhodcovský

rozsudok.
(3) Uznanie cudzieho rozsudku, ktorý nie je potrebné vykonať, vysloví súd uznesením, ktoré sa
doručuje iba navrhovateľovi. Uznaný cudzí rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako tuzemský
rozhodcovský rozsudok

40. Podľa § 53 Exekučného poriadku, posudzovanie návrhu na vykonanie exekúcie
(1)Súd preskúma návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy. Ak nie sú dôvody na zamietnutie návrhu
na vykonanie exekúcie, súd do 15 dní od doručenia návrhu vydá poverenie na vykonanie exekúcie a
upovedomí o tom oprávneného. Lehota podľa druhej vety neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 45 ods.
2 písm. c) a d) alebo ak má byť exekúcia vykonaná na podklade exekučného titulu, ktorým sa priznal

nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou.
(2)Súd postupuje podľa odseku 1 aj vtedy, ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade cudzieho
exekučného titulu
a)vyhláseného za vykonateľný podľa osobitného predpisu,
b)uznaného osobitným rozhodnutím výrokom súdu,

c)na výkon ktorého sa podľa osobitného predpisu vyžaduje osvedčenie, alebo
d)o ktorom bolo rozhodnuté, že neexistujú dôvody neuznania.

41. Podľa § 54 ods. 2 Exekučného poriadku, ak osoba podľa odseku 1 do 15 dní od doručenia poučenia
neuvedie dôvody, ktoré by uznaniu alebo vykonaniu cudzieho exekučného titulu bránili, alebo nepodá

návrh na jeho samostatné uznanie, ak to osobitný predpis pripúšťa, súd preskúma podmienky uznania
vykonania exekúcie, ktoré skúma aj bez návrhu, a ak prekážky uznania alebo vykonania nezistí a nie
sú tu dôvody na zamietnutie návrhu, vydá poverenie na vykonanie exekúcie.

42. Upovedomenie o začatí exekúcie súdnym exekútorom zo dňa 19.09.2024 bolo povinnému doručené

dňa 30.09.2023. Návrh povinného na zastavenie exekúcie bol poverenému súdnemu exekútorovi
doručený dňa 15.10.2024, t. j. v danom prípade ide o podanie, ktoré má v zmysle ustanovenia
exekučného poriadku § 61k ods. 2 zákona č. 233/1995 a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov vo vzťahu k výkonu exekúcie odkladný účinok. Oprávnený sa k návrhu povinného
na zastavenie exekúcie vyjadril podaním zo dňa 06.11.2024 ktoré bolo doručené súdu v ten istý deň.

43. Súd konštatuje, že povinný vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie v podstate zopakoval obsah
svojich predchádzajúcich námietok s ktorými sa súd vysporiadal prostredníctvom vydania poverenia na
vykonanie exekúcie zo dňa 18.09.2024, keďže de facto použil totožné podanie. Nad rámec uvedenéhovšak povinný v závere návrhu na zastavenie exekúcie doplnil ďalšie tvrdenia a to, že podľa § 67 ods. 4
zákona č 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom mal súd rozhodnúť osobitným
rozhodnutím o uznaní cudzieho exekučného titul, pričom takéto konanie podľa oprávneného nebolo

vykonane. Ďalej povinný uviedol, že súd nerozhodol o jeho námietkach proti výkonu exekúcie zo dňa
13.06.2024. Povinný tiež tvrdil, že exekučný súd je oprávnený a aj povinný preskúmať rozhodcovský
rozsudok z hľadísk vymedzených v zákone o rozhodcovskom konaní § 45 rozhodcovskom konaní,
čo má podľa jeho názoru umožňovať aj posúdenie materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku.
V tejto súvislosti povinný cituje . Ak exekučný súd zistí naplnenie niektorého z dôvodov uvedených

v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z., je povinný exekučné konanie zastaviť bez ohľadu na to, v akom
štádiu (fáze) sa exekučné konanie nachádza; vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi, vydanie upovedomenia o začatí exekučného konania či vydanie exekučného príkazu a
samotné uskutočňovanie exekúcie jednotlivými spôsobmi uvedenými v § 63 Exekučného poriadku sú
z tohto pohľadu právne irelevantné. Na záver svojho podania povinný uviedol, že cudzí exekučný titul
považuje za nezákonný arbitrárny a nepreskúmateľný, čo má podľa neho predstavovať zásah do jeho

ústavou Slovenskej republiky garantovaného práva na spravodlivý proces. Na záver povinný navrhol
aby z uvedených dôvodov súd exekúciu zastavil ďalej priznal povinnému náhradu trov konania a neuznal
vykonateľnosť predmetného rozsudku.

44. Následne sa dňa 29.11.2024 oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril k návrhu

na zastavenie exekúcie povinného nasledovne: oprávnený poukazuje na skutočnosť že, v Návrhu
povinný opätovne vznáša rovnaké námietky, ako v jeho skoršom písomnom podaní zo dňa 13. 6.
2024 a domáha sa zastavenia exekúcie podľa § 61k ods. 1, písm. c) a d) Exekučného poriadku. Ďalej
oprávnený uvádza, že sa o predmetných námietkach, ktoré povinný uvádza v Návrhu už raz v tomto
konaní rozhodlo prostredníctvom vydania upovedomenia o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie

a poverenia pre súdneho exekútora. Ďalej oprávnený uvádza že povinný v tomto konaní námietky
proti neuznaniu arbitrážneho rozsudku, ako cudzieho exekučného titulu postupom podľa § 54 ods. 2
Exekučného poriadku už raz vzniesol a z toho dôvodu je zastavenie exekúcie, ktorého sa povinný v
Návrhu prostredníctvom § 61k ods. 1, písm. c) Exekučného poriadku domáha neprípustne a to z dôvodu
procesného vývoja tohto konania s ohľadom na rozhodnutie o Námietkach, nemožno § 61k ods. 1, písm.

c) Exekučného poriadku aplikovať.

45. Oprávnený zároveň reagoval aj na námietky povinného ktoré sú obsahovo totožné s tými ktoré už
boli predmetom jeho predchádzajúceho podania vo vzťahu k týmto námietkam uviedol, že neobsahujú
žiadne nové skutočnosti a zopakoval svoju argumentáciu kde poukazoval na ich právnu irelevantnosť

a neodôvodnenosť.

46. Oprávnený sa ďalej vyjadril k námietke povinného, podľa ktorej je potrebné aby bol cudzí
rozhodcovský rozsudok uznaný osobitným rozhodnutím alebo výrokom súdu, ktorý povinný odôvodňuje
na základe § 67 ods. 4 zákona č. 97/1963 zb o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom.

Oprávnený vo svojom vyjadrení uvádza, že takýto výklad je nesprávny, keďže v zmysle vyššie
uvedeného ustanovenia platí, že: „Osobitným výrokom o uznaní cudzieho rozhodnutia rozhoduje súd len
na návrh, aj keď to tento zákon alebo medzinárodná zmluva nevyžaduje.“ Oprávnený ďalej uviedol, že
uznanie cudzieho exekučného titulu nie je v tomto prípade podmienené vydaním osobitného rozhodnutia
o jeho uznaní a to z dôvodu, že v tomto prípade sa uznávanie cudzieho exekučného titulu riadi

režimom zákona o rozhodcovskom konaní podľa ktorého platí (§ 49 ods. 1), že: „Uznanie cudzieho
rozhodcovského rozsudku sa nevyslovuje osobitným rozhodnutím. Cudzí rozhodcovský rozsudok je
uznaný tým, že súd, ktorý je príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu, naň prihliadne, ako keby
išlo o tuzemský rozhodcovský rozsudok.“ Následne oprávnený poukazuje na skutočnosť, že uznanie
cudzích arbitrážnych rozsudkov ako exekučného titulu v predmetnom prípade nie je podmienené

vydaním osobitného rozsudku ani samostatného výroku súdu o jeho uznaní podľa jeho názoru totiž
samotné uznanie cudzieho exekučného titulu zo strany exekučného súdu vyplýva priamo zo skutočnosti,
že tento súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie.

47. Na záver svojho vyjadrenia oprávnený uvádza, že sporný exekučný titul (cudzí arbitrážny rozsudok)

nie je v rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky a to ani z materiálnej stránky v podobe
obsahu výroku rozhodnutia ani z procesnej stránky ďalej že, v rozhodcovskom konaní bol povinný riadne
zastúpený zahraničnou advokátskou kanceláriou, mohol a aj realizoval všetky dostupné procesné práva.
Ďalej, že výsledkom rozhodcovského konania bolo schválenie dohody o urovnaní, ktoré obe sporovéstrany rozhodcovskému súdu zhodne predložili, argumentáciu vyššou mocou považuje za irelevantnú,
právomoc arbitrážneho súdu bola daná, exekučný titul nemusí byť uznaný samostatných konaním alebo
samostatným výrokom o jeho uznaní. A navrhuje, aby súd na návrh povinného na zastavenie exekúcie

ani neprihliadal z dôvodu uplatnenia identických námietok, alternatívne aby návrh odmietol a priznal
oprávnenému nárok na náhradu trov konania za podanie vo výške 1 698,66 Eur.

48. Poverený súdny exekútor sa v nadväznosti na návrh povinného na zastavenie exekúcie priamo
nevyjadril

49. Podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak:
a) povzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku,
b) exekučný titul bol zrušený,
c) je tu dôvod podľa osobitného predpisu, pre ktorý sú uznanie alebo výkon cudzieho rozhodnutie
neprípustné, ibaže ho bolo možné v konaní už skôr uplatniť

d) sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu,
e) je predpoklad, že iná povinnosť uložená exekučným titulom, najmä povinnosť niečoho sa zdržať alebo
niečo strpieť, ktorú okrem povinného nemôžu vykonať iné osoby, bude dobrovoľne a riadne plnená aj
bez vedenia exekučného konania; predpokladá sa, že iná povinnosť je dobrovoľne a riadne plnená, ak
od posledného porušenia tejto inej povinnosti uplynulo najmenej 6 mesiacov

50. Podľa § 61k ods. 2 Exekučného poriadku, povinný môže z dôvodov podľa odseku 1 podať do 15
dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie návrh na zastavenie exekúcie. Návrh na zastavenie
exekúcie musí byť odôvodnený a musia v ňom byť uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku

dňu podania návrhu uplatniť. Takýto návrh má odkladný účinok.

51. Podľa § 61k ods. 3 Exekučného poriadku, v neskôr podaných návrhoch na zastavenie exekúcie
môže povinný namietať len skutočnosti, ktoré nastali po uplynutí lehoty podľa odseku 2. V poradí
ďalšíchnávrhochnazastavenieexekúciemôžepovinnýnamietaťlenskutočnosti,ktorénastalipopodaní

predchádzajúceho návrhu na zastavenie exekúcie. Obmedzenia podľa prvej a druhej vety sa neuplatnia,
ak ide o také skutočnosti, ktoré povinný bez vlastnej viny nemohol skôr uplatniť

52. Podľa § 61k ods. 5 Exekučného poriadku, návrh na zastavenie exekúcie sa podáva u exekútora.
Ak povinný navrhol zastavenie exekúcie, exekútor bezodkladne vyzve oprávneného na vyjadrenie sa

k návrhu v lehote nie kratšej ako desať dní. Ak oprávnený so zastavením exekúcie súhlasí, exekútor
vydá upovedomenie o zastavení exekúcie, ktoré doručí účastníkom konania a súdu; inak do piatich
pracovných dní po uplynutí lehoty na vyjadrenie sa oprávneného exekútor predloží návrh na zastavenie
exekúcie spolu so svojím vyjadrením a prípadným vyjadrením oprávneného súdu.

53. Podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku, ak je tu dôvod zastavenia exekúcie, súd exekúciu zastaví a
rozhodneotrováchexekúcievrátaneurčeniaichvýšky;inaknávrhzamietne.Aksúdnávrhnazastavenie
exekúcie zamietol z dôvodu, že návrh bol podaný oneskorene, i keď tu dôvod na zastavenie exekúcie
je, povinný má právo domáhať sa vrátenia plnenia žalobou podanou voči oprávnenému.

54. Podľa § 54 ods. 2 Exekučného poriadku, ak osoba podľa odseku 1 do 15 dní od doručenia poučenia
neuvedie dôvody, ktoré by uznaniu alebo vykonaniu cudzieho exekučného titulu bránili, alebo nepodá
návrh na jeho samostatné uznanie, ak to osobitný predpis pripúšťa, súd preskúma podmienky uznania
a vykonania exekúcie, ktoré skúma aj bez návrhu, a ak prekážky uznania alebo vykonania nezistí a nie
sú tu dôvody na zamietnutie návrhu, vydá poverenie na vykonanie exekúcie.

55. Podľa § 46 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
(ďalej len ako „ZRK“), cudzí rozhodcovský rozsudok možno uznať a vykonať v Slovenskej republike za
podmienok ustanovených týmto zákonom

56. Podľa § 49 ods. 2 ZRK, cudzí rozhodcovský rozsudok sa v Slovenskej republike vykoná ako
tuzemský rozhodcovský rozsudok57. Podľa § 50 ods. 2 ZRK, súd príslušný na uznanie rozhodnutia, na výkon rozhodnutia alebo
na exekúciu odoprie uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka
konania, proti ktorému sa cudzí rozhodcovský rozsudok uplatňuje, ak zistí, že podľa právneho poriadku

Slovenskej republiky nemožno predmet sporu riešiť v rozhodcovskom konaní alebo by jeho uznanie a
výkon boli v rozpore s verejným poriadkom.

58. Návrh na zastavenie exekúcie je procesnou obranou povinného, ktorého účelom je zastavenie
exekúcie z dôvodov taxatívne ustanovených v zákone. Prostredníctvom tohto procesného inštitútu

zákon umožňuje povinnému brániť sa proti nedôvodne začatej a neprípustnej exekúcii a v prípade jeho
uplatnenia vzniká povinnosť súdu preskúmať oprávnenosť a dôvodnosť začatia exekúcie s prihliadnutím
na všetky skutočnosti uvádzané povinným, a s ktorými zákon spája zastavenie exekúcie. Pre posúdenie
návrhu na zastavenie exekúcie je rozhodujúci stav ku dňu začatia exekučného konania, t. j. moment
podania návrhu na vykonanie exekúcie. Z uvedeného dôvodu musí byť návrh na zastavenie exekúcie
náležite odôvodnený. Dôkazné bremeno spadá na ťarchu povinného, ktorý okrem povinnosti tvrdenia je

povinný súdu predložiť všetky dôkazy, ktoré by jeho tvrdenia potvrdili.

59. Súdny exekútor predložil návrh povinného na zastavenie exekúcie spolu s vyjadrením oprávneného
dňa 18.09.2025 súdu na rozhodnutie. Upovedomenie o začatí exekúcie bolo právnemu zástupcovi
povinného doručené dňa 30.9.2024, čo má súd preukázané z doručenky nachádzajúcej sa v súdnom

spise. Povinný podal dňa 15.10.2024 návrh na zastavenie exekúcie, a teda bol podaný v zákonom
stanovenej 15-dňovej lehote.

60. Súd preskúmaním návrhu povinného na zastavenie exekúcie zistil, že tento návrh obsahuje totožné
skutkové tvrdenia, ktoré povinný uvádzal už v rámci námietok proti uznaniu cudzieho exekučného

titulu podaných dňa 16.10.2024, Týmito námietkami sa súd raz už zaoberal a považoval ich za
nedôvodné a vysporiadal sa s nimi prostredníctvom vydania poverenia na vykonanie exekúcie zo
dňa 18.09.2024, Súd sa však pre úplnosť v krátkosti vyjadrí k najpodstatnejším z nich. V návrhu na
zastavenie exekúcie povinný uvádza, že sa vecne a miestne príslušný súd (exekučný Súd Banská
Bystrica) doposiaľ nevysporiadal s jeho námietkami podanými dňa 16.10.2024 čo považuje za závažné

porušenie jeho procesných práv. Toto tvrdenie sa však nezakladá na pravde, keďže sa Okresný
súd Banská Bystrica sa s uvedenými námietkami vysporiadal pri rozhodovaní o návrhu exekúcie
prostredníctvom vydania poverenia na vykonanie exekúcie čím zároveň vyjadril, že námietky povinného
považuje za neodôvodnené nakoľko sa v tomto prípade sa uznavanie cudzieho exekučného titulu riadi
režimom zákona o rozhodcovskom konaní podľa ktorého platí (§ 49 ods. 1), že: „Uznanie cudzieho

rozhodcovského rozsudku sa nevyslovuje osobitným rozhodnutím. Cudzí rozhodcovský rozsudok je
uznaný tým, že súd, ktorý je príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu, naň prihliadne, ako keby
išlo o tuzemský rozhodcovský rozsudok.“

61. Ďalej povinný namietal, že exekučný titul ktorým je rozsudok vydaný Medzinárodným obchodným

a rozhodcovským súdom pri Ukrajinskej obchodnej a priemyselnej komore vydaný dňa 25.01.2025 je
v rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky a to z nasledovných dôvodov – exekučný titul
nebol vydaný členským štátom európskej únie, rozporu s verejným poriadkom Slovenskej republiky,
nemožnosti zvrátenia účinkov uznania cudzieho exekučného titulu, jednoinštančnosti rozhodcovského
konania, a z dôvodu písomnosti konania a nemožnosti uplatnenia svojich procesných práv čo povinný

považoval ako zásah do jeho ústavou Slovenskej republiky garantovaných práv na súdnu ochranu
ako aj z dôvodu prekážok vyššej moci (vis maior) kde povinný údajne nemohol realizovať svoje práva
garantované ústavou Slovenskej republiky, ďalej chýbajúcej rozhodcovskej doložky teda chýbajúcej
právomoci rozhodcovského súdu predmetný spor prejednať, Súd k uvedeným námietkam uvádza
nasledovné: čo sa týka námietky, že cudzí exekučný titul nebol vydaný členským štátom Európskej

únie túto námietku súd považuje za irelevantnú nakoľko uznávanie cudzích rozhodcovských titulov
v Slovenskej republike riadi file_0.png

file_1.wmf

prostredníctvom vyhlášky ministra zahraničných vecí 74/1959 Zb. ktorou bol do právneho poriadku
Slovenskej republiky transponovaný Newyorský dohovor o uznaní a výkone cudzích rozhodnutí zo
dňa 10. 6. 1959, resp. zákonom o rozhodcovskom konaní. K námietke týkajúcej sa rozporu cudzieho
exekučného titulu s verejným poriadkom Slovenskej republiky exekučný súd uvádza, že súd exekúciuzastaví, ak je výkon exekučného titulu v rozpore s verejným poriadkom. Keďže legálna definícia pojmu
verejný poriadok neexistuje, konštatovanie rozporu verejným poriadkom je na uvážení exekučného
súdu. Okresný súd uvádza, že túto námietku považuje za nedôvodnú a to z dôvodu, že meradlo

rozporu verejného poriadku predstavuje rozdiel výsledoku, ku ktorému by došlo za použitia tuzemského
práva, nakoľko bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe dohody zmluvných strán o urovnaní,
ktorého ekvivalentom by bolo v tuzemsku uznesenie o schválení zmieru, súd považuje túto námietku za
nedôvodnú a samotná odlišnosť procesného práva krajiny kde bol rozhodcovský rozsudok vydaný s
tuzemským procesným právom takýto rozpor taktiež nepredstavuje.

62. Okresný súd ďalej k námietke nemožnosti zvrátenia účinkov uznania cudzieho exekučného titulu
a jednoinštančnosti konania uvádza, že sa jedná taktiež o nedôvodné námietky nakoľko súd už
prípustnosť predmetného rozhodcovského rozsudku preskúmal a poúdil ako prejudiciálnu otázku.
Vzhľadom k tomu, že súd nezistil neprípustnosť cudzieho exekučného titulu vydal poverenie na
vykonanie exekúcie, čím ho de facto uznal, čo sa týka jednoinštančnosti konania, predmetný spor bol

ukončený dohodou o urovnaní, ktorá predstavuje ekvivalent uznesenia o schválení zmieru, voči ktorému
ani v tuzemsku nie je možne uplatniť opravné prostriedky, z uvedených dôvodov súd túto námietku
považuje za taktiež nedôvodnú.

63. K námietke neprípustnosti cudzieho exekučného titulu z dôvodu výlučnej písomnosti konania

a nemožnosti uplatnenia svojich procesných práv exekučný súd uvádza nasledovné. Písomnosť
rozhodcovského konania nepredstavuje zákonom stanovenú podmienku v zmysle zákona o
rozhodcovskom konaní, § 26 a nasl. platí, že: „Ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli
na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský súd rozhodne, či nariadi ústne pojednávanie alebo
či konanie bude písomné.“ Po preštudovaní spisového materiálu súd zistil, že tvrdenie povinného ani

nezodpovedá skutočnosti, nakoľko z bodov 17, 20 a 21 rozhodcovského rozsudku vyplýva, že dňa
08.12.2023 bolo nariadené ústne pojednávanie, na ktorom sa povinný zúčastnil prostredníctvom svojho
právneho zástupcu formou telemostu. Čo sa týka nemožnosti uplatnenia procesných práv povinného
povinný uvádza cit „Rozhodcovské konanie v dôsledku vojny prebiehalo úplne v odlišnom režime ako
keby na území Ukrajiny bol nastolený mier, teda nebolo ústne, ale výlučne len písomné, rozhodca

nevypočul obe strany sporu, nepredvolával žiadnych svedkov, nevykonával dokazovanie a pod. Povinný
ako strana sporu nemal príležitosť sa relevantným spôsobom brániť, teda navrhovať dôkazy, byť
vypočutý na ústnom prejednaní sporu, namietať skutočnosti tvrdené Oprávneným, teda nebolo mu
umožnené aktívnym spôsobom sa podieľať na dokazovaní v priebehu rozhodcovského konania.“
Zpreštudovaniaspisovéhomateriálusúdusúdil,žetototvrdeniesatakistonezakladánapravde,nakoľko

povinný bol v rozhodcovskom konaní riadne zastúpený Ukrajinskou advokátskou kanceláriou Smyrko &
Partners, a teda mal zabezpečenú odbornú právnu pomoc. Ďalej povinný v rámci predmetného konania
vykonával rôzne procesné úkony napr. žiadal arbitrážny súd o predĺženie lehoty (bod 6. arbitrážneho
rozsudku), ktorej arbitrážny súd vyhovel; povinný taktiež v konaní doručoval arbitrážnemu súdu svoje
vyjadrenia alebo iné procesné podania (napr. bod 9; bod. 15 arbitrážneho rozsudku), ktoré rozhodcovský

súd bral do úvahy a aj samotný výsledok rozhodcovského konania ktorým bola dohoda o urovnaní
sporu túto skutočnosť reflektuje z tohto dôvodov exekučný súd považuje aj túto námietku povinného
za nedôvodnú.

64. Povinným namietanou skutočnosťou bola tiež prekážka týkajúca sa vyššej moci (vis maior). Túto

námietkuexekučnýsúdposúdiltaktiežakonedôvodnúatoznasledovnýchdôvodov.Konanieprebiehalo
najmä písomnou formou a prostredníctvom telemostu. Povinný si v rámci konania riadne uplatňoval
svoje procesné práva prostredníctvom právneho zastúpenia a uzatvoril dohodu o urovnaní čím de facto
uznal svoj dlh.

65. Pri námietke povinného ohľadom chýbajúcej rozhodcovskej doložky a teda chýbajúcej právomoci
rozhodcovského súdu, exekučný súd dospel k záveru, že čl. 11 bodu 2 zmluvy predstavuje riadnu
arbitrážnu doložku, ktorou sa stanovila právomoc arbitrážneho súdu na prejedanie sporov vyplývajúcich
zo zmluvy. Exekučný súd taktiež dodáva, že z rozhodcovského rozsudku, pred ktorým uplatňoval svoje
práva rovnako povinný ako aj oprávnený, túto skutočnosť povinný nikdy nenamietal. Z uvedených

dôvodov Exekučný súd aj túto námietku posúdil ako irelevantnú.

66. Vzhľadom na vyššie uvedené súd konštatuje, že povinný v návrhu na zastavenie exekúcie
nepreukázal žiadne skutočnosti, ktoré by v zmysle § 61k ods. 1 Exekučného poriadku predstavovaliniektorý z taxatívnych dôvodov pre zastavenie exekúcie v celom rozsahu alebo v časti, súd podľa § 61l
ods. 3 Exekučného poriadku návrh povinného na zastavenie exekúcie v plnom rozsahu zamietol.

67. Podľa § 199a ods. 1 Exekučného poriadku, trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie
v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom
povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s
podaním návrhu na vykonanie exekúcie.

68. .Podľa § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne
vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na
vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie XXXX/XXXX/XXXX X exekúcie, ak ide o
výdavkynazastupovanievexekučnomkonanívsúvislostisnávrhompovinnéhonazastavenieexekúcie.

69. Podľa §199e Exekučného poriadku, ak je zástupcom oprávneného alebo povinného advokát,

odmena za právne zastúpenie sa nahrádza podľa ustanovení o tarifnej odmene. Do začatia exekúcie
má oprávnený nárok na náhradu trov právneho zastúpenia najviac vo výške odmeny za dva úkony
právnej služby; a ak ide o exekúciu na vymoženie práva na peňažné plnenie, patrí mu náhrada týchto
trov právneho zastúpenia najviac vo výške vymáhaného nároku podľa stavu ku dňu vydania poverenia
na vykonanie exekúcie.

70. Podľa § 13a ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej ako ,,Vyhláška“), odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za
každý z týchto úkonov právnej služby: ak ide o výkon rozhodnutia alebo exekúciu, prevzatie a prípravu

zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému návrhu, zastupovanie na pojednávaní,
odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu.

71. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších
predpisov, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

72. Nakoľko bolo exekučné konanie a exekúcia začaté dôvodne a zákonne, v dôsledku čoho povinný
nemal v konaní o návrhu na zastavenie exekúcie žiadny úspech, súd pri rozhodovaní o trovách
exekúcie uznal v plnom rozsahu nárok oprávneného na náhradu trov exekučného konania, ktoré možno
nepochybne považovať za preukázateľné, účelne vynaložené a odôvodnené. Vzhľadom na uvedené

skutočnosti, súd pri rozhodovaní o trovách exekúcie, ktoré vznikli v súvislosti s podaným návrhom
povinného na zastavenie exekúcie, priznal oprávnenému nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za
vyjadrenie k návrhu povinného na zastavenie exekúcie vo výške 1 598.82 eura (za jeden úkon právnej
služby 1 318,82 eura ako jedna polovica základnej sadzby tarifnej odmeny + režijný paušál za rok 2024
vo výške 13,53 eura + DPH 20% vo výške 266,47 eura). Výšku trov súd vypočítal z tarifnej hodnoty veci

vo výške 1 106 700 eura, ktorá predstavuje prepočet výšky istiny vymáhanej pohľadávky na menu euro
podľa kurzu Národnej banky Slovenska ku dňu 13.10.2023. Trovy budú vymáhané na základe dodatku
k povereniu na vykonanie exekúcie (výrok II. tohto rozhodnutia).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať sťažnosť v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na

Okresnom súde Banská Bystrica.

Sťažnosť môže podať ten, v koho neprospech bolo uznesenie vydané.

Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

V sťažnosti musí byť uvedené, ktorému súdu je určená, kto ju podáva, proti ktorému uzneseniu smeruje,
v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto uznesenie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa sťažovateľ domáha.V sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu
možné a účelné.