Uznesenie – Život a zdravie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, July 25, 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Tos/17/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120012216
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Farkaš
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8120012216.3

Uznesenie

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.PetraFarkašaasudcovJUDr.Moniky
Halkociovej a JUDr. Emila Dubňanského na neverejnom zasadnutí konanom dňa 25.7.2023, v trestnej
veci proti ods. A. B. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok
jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), písm. c),
písm. d), ods. 2 písm. c) Trestného zákona a iné, v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania,

o sťažnosti odsúdeného a prokurátora proti uzneseniu Okresného súdu Prešov sp. zn. 41Nt/34/2020
zo dňa 03.03.2023, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. poriadku zrušuje napadnuté uznesenie v celom rozsahu.

Podľa § 399 ods. 2 Tr. poriadku zamieta návrh odsúdeného A. B. na povolenie obnovy konania.

o d ô v o d n e n i e :

povolil obnovu konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 5Tk/1/2015 v trestnej veci
odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom C., D. X, t. č. v ÚVTOS Košice – Šaca v prospech
odsúdeného.

Podľa § 400 ods. 1 Trestného poriadku súd prvého stupňa zrušil rozsudok Okresného súdu Prešov,
sp. zn. 5Tk/1/2015 zo dňa 30.08.2016, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.

3To/40/2016 zo dňa 07.02.2017, v časti ktorej bol odsúdený A. B., nar. XX.XX.XXXX v C. uznaný
vinným z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), písm. c), písm. d),
ods. 2 písm. c) Trestného zákona a iné, tak aj výrok o treste vo vzťahu k tomuto odsúdenému, ako aj
ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej
zrušením došlo, stratili podklad.

Podľa § 403 Trestného poriadku, v spojení s § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vzal Okresný súd
odsúdenéhoA.B.,nar.XX.XX.XXXXvC.doväzbystým,želehotaväzbyzačínaplynúťodnadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy konania a bude vykonávaná v ÚVV a ÚVTOS Prešov.

Proti tomuto uzneseniu podal odsúdený A. B. voči výroku, ktorým bol odsúdený vzatý do väzby

ihneď po jeho vyhlásení na verejnom zasadnutí priamo do zápisnice sťažnosť, ktorú prostredníctvom
svojho obhajcu písomne odôvodnil tým, že postupom okresného súdu Prešov v časti výroku o vzatí
obvineného do väzby je porušené jeho základné právo na osobnú slobodu zakotvené v čl. 17 ods.
1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ako aj bolo porušené právo
obvineného na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. c) Dohovoru, pričom svoje tvrdenia

podložil aj ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Odsúdený ďalej poukázal, že je nesporné, že bol do výkonu trestuodňatia slobody dodaný na základe Európskeho zatýkacieho rozkazu, teda bez ďalšieho, existovali by
uňho dôvody väzby v zmysle prvostupňovým súdom citovanej právnej úpravy, avšak na druhej strane
zdôrazňuje, že v súčasnosti už dlhodobo vykonáva trest odňatia slobody na základe prvostupňovým

súdom zrušeného rozhodnutia a už samotný tento výkon je dostatočnou motivačnou skutočnosťou
na to, aby odsúdený orgánom činným v trestnom konaní poskytol maximálnu súčinnosť a takto
v konečnom dôsledku preukázal tvrdené skutočnosti. Minimálne z návrhu na povolenie obnovy konania.
Na základe uvedených dôvodov odsúdený žiada, aby odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu
v časti napadnutej sťažnosťou zmenil a odsúdeného prepustil na slobodu za súčasného stanovenia

primeraných obmedzení a povinností.

Proti napadnutému uzneseniu podal prokurátor vo vzťahu k časti uznesenia o povolení obnovy konania
sťažnosť ihneď po jeho vyhlásení do zápisnice o verejnom zasadnutí, ktorú neskôr písomne odôvodnil.
V dôvodoch svojej sťažnosti prokurátor poukázal, že z napadnutého uznesenia vyplýva, že v konaní
o povolenie obnovy konania vyšla najavo nová skutočnosť, ktorá súdom konajúcim v tejto veci nebola

známa, a to konkrétne tá, že keď bol svedok E. C. vypočúvaný na hlavnom pojednávaní, bolo
mu podľa § 218 ods. 1 Trestného poriadku uznesením prokurátora podmienečne zastavené trestné
stíhanie, z uvedeného dôvodu, vzhľadom na to, že jeho svedecká výpoveď bola hlavným dôkazom,
na základe ktorého bol odsúdený A. B. uznaný vinným, musí ju súd po povolení obnovy konania opäť
vyhodnotiť. Ďalej prokurátor uviedol, že nesúhlasí so závermi súdu prvej inštancie, keďže predpokladom

povolenia obnovy konania, ktorá je jedným z dvoch mimoriadnych zákonom stanovených prostriedkov
umožňujúcich zrušenie právoplatného rozhodnutia vo veci, je preukázanie splnenia podmienok, pokiaľ
ide o trestné stíhanie, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom, presne vymedzených ustanovení §
394 ods. 1 Trestného poriadku. Podľa prokurátora na základe tohto ustanovenia, obnova konania, ktoré
sa skončilo právoplatným rozsudkom sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr

neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi
odôvodniť iné rozhodnutie o vine, alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom
nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom
rozpore s účelom trestu. Podľa názoru prokurátora nemôže však ísť o hocijaké nové skutočnosti,
keďže zákon prezumuje určitú kvalitatívnu hodnotu takejto skutočnosti, preto nesúhlasí, že takouto

skutočnosťoujeto,žeprivýsluchusvedkaC.vpôvodnomkonaníneboloznáme,žetomubolozastavené
trestné stíhanie ako spolupracujúcemu obvinenému, pričom uznesenie o zastavení trestného stíhania
bolo vydané dňa 14.04.2015, teda predtým ako bolo prvostupňovým súdom rozhodnuté v predmetnej
trestnej veci. Prokurátor ďalej poukázal, že predmetná skutočnosť nie je takej závažnosti, že by sama
o sebe, alebo v spojení s inými skutočnosťami mohla odôvodniť iné rozhodnutie o vine odsúdeného A.

B., pretože nielen výpoveď svedka C. bola jediným dôkazom o jeho vine, pričom výpoveď uvedeného
svedkabolapreskúmavanáajvrámciodvolaciehokonaniaKrajskýmsúdomvPrešove,akoajNajvyšším
súdom Slovenskej republiky, pričom ani týmito inštanciami nebola zistená jeho nedôveryhodnosť. Na
základe uvedeného prokurátor uzavrel, že neboli splnené podmienky na obnovu konania a navrhol,
aby Krajský súd v Prešove podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku rozhodol tak, že zamieta

návrh odsúdeného A. B. na povolenie obnovy konania, resp. aby postupom podľa § 194 ods. 1 písm.
b) Trestného poriadku zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil Okresnému súdu Prešov na opätovné
prejednanie a rozhodnutie.

Po doručení písomných dôvodov sťažnosti prokurátorom v zmysle § 314 ods. 1 Trestného

poriadku odsúdený predložil písomné vyjadrenie k uvedenému, v ktorom, po rekapitulácii rozhodnutia
prvostupňového súdu a dôvodov, ktoré uviedol prokurátor vo svojej sťažnosti, poukázal na samotnú
právnu úpravu obsiahnutú už v návrhu na povolenie obnovy konania, pričom zdôraznil, že inkriminované
rozhodnutie prokuratúry (o zastavení trestného stíhania svedka C.) nebolo zo strany súdu oboznámené
v rámci pôvodného trestného konania, čo je v rozpore s dikciou ustanovenia § 2 ods. 11 Trestného

poriadku nadväzujúc na čl. 6 ods. 1 Dohovoru a protokolov na tento Dohovor nadväzujúcich. Odsúdený
ďalej uviedol, že jednoznačne novou skutočnosťou, na ktorú zákonodarca viaže možnosť povolenia
obnovy konania je to, že svedok C. nie len, že bol jedinou usvedčujúcou osobou vo vzťahu k osobe
odsúdeného, ale že tento svedok dokonca ovplyvňoval ďalšiu svedkyňu D. s cieľom, aby táto vypovedala
v rozpore s objektívnou skutočnosťou, teda nevypovedala pravdu v snahe v konečnom dôsledku

spôsobiť to, aby v rámci vyhodnocovania výsledkov vykonaného dokazovania súd neuveril obhajobe,
v tom čase obžalovaného B.. Odsúdený v tejto súvislosti zdôraznil, že vo vzťahu k nemu bol svedok
C. jediným svedkom, resp. jedinou osobou, ktorá ho usvedčovala z trestnej činnosti a pokiaľ odsúdený
poukazoval, že objektívne v inkriminovanom čase nemohol odpredať drogu tretím osobám, čo malapotvrdiť svedkyňa D., túto samotný svedok C. ovplyvňoval s cieľom usvedčenia odsúdeného. Vo
vzťahu k postoju prokuratúry odsúdený uviedol, že je poľutovaniahodné, že potom, čo vystali tieto
skutočnosti, potom, čo v rámci dokazovania v konaní o povolení obnovy konania boli oboznámené

správy operatívy o tom, že svedok C. ďalej pácha trestnú činnosť, intervenujúceho prokurátora v rozpore
s právom odsúdeného na spravodlivé konanie zaujíma postoj, ktorý bráni objektívnemu zisteniu
skutkového stavu a v konečnom dôsledku k spravodlivému rozhodnutiu o vine, či nevine odsúdeného,
pričom odsúdený zdôraznil, že nikdy v minulosti nepoprel, že bol užívateľom omamných látok, avšak
jednoznačne a kategoricky poprel, aby tieto mal odpredávať tretím osobám a práve v tejto rovine ho

mal usvedčovať len svedok C.. Na základe uvedeného odsúdený žiada, aby sťažnostný súd sťažnosť
Krajskej prokuratúry Prešov zamietol ako nedôvodnú.

Na základe riadne a včas podaných sťažností preskúmal krajský súd v zmysle ustanovenia § 192
ods. 1 Trestného poriadku správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovatelia podali
sťažnosť, ako aj konanie týmto výrokom napadnutého uznesenia predchádzajúce a dospel k záveru, že

sťažnosť prokurátora Krajskej prokuratúry v Prešove je dôvodná. Sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Odsúdený podal na súd prvého stupňa dňa 09.12.2020 návrh na povolenie obnovy konania, ktoré
skončilo rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. 5Tk/1/2015 zo dňa 30.08.2016 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3To/40/2016 zo dňa 07.02.2017, ktorým bol odsúdený

uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,
jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), písm. c),
písm. d), ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm. i), písm. j) Trestného
zákona, pričom mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere desať rokov a šesť mesiacov so
zaradením na výkon tohto trestu do ústavu so stredným stupňom stráženia, ochranný dohľad na tri roky

a trest prepadnutia veci 1 kus mobilného telefónu zn. Samsung, IMEI: 358114046803109, 1 ks SIM karty
O2 č. 894210439970244577, 1 ks mobilného telefónu zn. Samsung, IMEI: 351725/05/326390/8 a 1 ks
SIM karty O2 č. 8942104139970781679, ako aj zrušený výrok o treste v trestnom rozkaze Okresného
súdu Bardejov sp. zn. 2T/14/2015 zo dňa 06.05.2015, a to na tom skutkovom základe, že

a/ najneskôr od mesiaca január 2013 sa na území okresu Prešov a inde vytvorila a do 20.03.2014
vyvíjala svoju činnosť organizovaná skupina v zložení F. G., E. C., H. G., H. E., A. B., E. I. a ďalšie
doposiaľ nestotožnené osoby, ktoré pravidelne, za účelom dosiahnutia finančného zisku zadovažovali
a následne predávali psychotropnú látku pervitín (metamfetamín), ktorý je v zmysle zákona č. 139/1998
v znení zákona č. 13/2004 Z. z. zaradený do II. skupiny psychotropných látok a to

tak že F. G. zadovážil pervitín z rôznych zdrojov na území Slovenskej republiky ako aj Českej republiky
a rovnako pre F. G. pervitín zadovážil aj E. I. takým spôsobom, že za finančnú alebo naturálnu odmenu
v podobe pervitínu najskôr dohodol stretnutie s neznámou osobou na južnom Slovensku a následne
spoločne s F. G. nakúpil pervitín od tejto osoby na presne nestotožnenom mieste na južnom Slovensku

a následne E. I. s F. G. pervitín doviezli do Prešova, kde F. G. túto psychotropnú látku ukrýval na
rôznych miestach na území okresu Prešov, najmä zakopaný v zemi v blízkosti cintorína na Solivare a po
telefonickom dohovore s odberateľmi ju dávkoval a predával konečným spotrebiteľom, najmä J. H., K.
L., E. M., M. H. ako aj svojim dílerom za účelom ďalšieho predaja a to E. C., H. G., H. E. a A. B. a ďalším
doposiaľ nestotožneným členom skupiny a to tak, že sa s nimi stretol na rôznych miestach v Prešove a

jeho okolí a odpredal im pervitín za sumu najmenej 40-60,- € v množstve pol kubíka pervitínu, alebo za
sumu 80-120,- € za jeden kubík pervitínu, ktorý im odovzdával tak, že po osobnom prevzatí finančnej
hotovosti za pervitín ich osobne informoval o tom, kde sa zakúpená dodávka pervitínu nachádza, pričom
sa jednalo o vopred dohodnuté utajené miesta pre každú z týchto osôb a to najčastejšie na cintoríne na
Solivare, na výjazde na obec M. N. F., Teriakovce a Haniska, oproti pohostinstvu U Gréka na sídlisku

Šváby a reštaurácii Šport na Solivare, kde E. C., H. G., H. E., A. B. ako aj ďalší nestotožnení členovia
organizovanej skupiny a koneční spotrebitelia pervitínu prebrali z týchto miest bez prítomnosti F. G.
a následne ho koneční spotrebitelia sami užili a díleri odpredávali ďalším najmenej trom konečným
spotrebiteľom v obvyklých jednorazových dávkach za sumu 10 - 30,-€, pričom H. G. pervitín predával
najmä na sídlisku Šváby osobám O. L., E. P., Q. K., H. E. pervitín predával na území mesta Prešov a

A. B. takto nadobudnutý pervitín predával v C. a okolí,

b/ F. G. ako hlavný organizátor skupiny, ktorá vznikla najneskôr v januári 2013 na území okresu Prešov a
inde a do 20.3.2014 vyvíjala svoju činnosť v zložení F. G., E. C., H. G., H. E., A. B., E. I. a ďalšie doposiaľnestotožnené osoby, ktoré pravidelne, za účelom dosiahnutia finančného zisku zadovažovali a následne
predávali psychotropnú látku pervitín (metamfetamín), ktorý je v zmysle zákona č. 139/1998 Z. z. v znení
zákona č. 13/2004 Z. z. zaradený do II. skupiny psychotropných látok, časť finančnej hotovosti získanej

z predaja pervitínu vkladal v pobočke ČSOB a.s. v Prešove na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX vedený
v tejto banke na meno R. C., nar. X.X.XXXX, trvale bytom I. S. XXXX/XX, B. v úmysle zakryť pôvod
týchto peňazí vo vyššie popísanej trestnej činnosti a zmariť ich prepadnutie alebo zhabanie, pričom dňa
18.7.2013 takto vložil na uvedený účet 1.500,- € a dňa 22.7.2013 finančnú hotovosť 5.000,- € a tieto
finančné prostriedky následne použil na osobnú potrebu.

Vo svojom návrhu sa odsúdený, po rekapitulácii odsudzujúceho rozhodnutia najprv okresného súdu
Prešov, ako aj rozsudku Krajského súdu v Prešove, domáhal povolenia obnovy konania vedeného
na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 5Tk 1/2015, keďže mal za to, že bol uznaný vinným jedine
na základe výpovede svedka E. C., pričom odsúdený zdôrazňoval, že ide o osobu nedôveryhodnú,
ktorá sama páchala drogovú trestnú činnosť a zároveň aj bola užívateľom drog. Odsúdený je toho

názoru, že spolupráca svedka C. s orgánmi činnými v trestnom konaní je tendenčná s úmyslom za
každú cenu dosiahnuť pre seba prospech bez ohľadu na objektívnu pravdu za účelom dosiahnutia
zmiernenia trestu, resp. zániku trestnej zodpovednosti. Odsúdený viacnásobne poukázal na fakt,
že orgány činné v trestnom konaní v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku, ako ani súdy
nevzali do úvahy, že svedok C. opakovane vo vzťahu k obžalovanému B. menil svoju svedeckú

výpoveď, ktorá bola jediným usvedčujúcim dôkazom. Ako predpoklad povolenia obnovy konania
odsúdený v návrhu uviedol, že použitie dôkazu, teda svedeckej výpovede E. C. v predmetnom súdnom
konaní proti odsúdenému vzhľadom na význam tohto dôkazu nebol za osobitných okolností tohto
prípadu sprevádzané primeranými zárukami na zabezpečenie celkovej spravodlivosti konania. Záverom
odsúdený navrhol vypočuť svedkov R. D., B. B. a F. A..

Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom
alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr
neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi
odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom

nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom
rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia
súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by
bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku ak nezamietne nadriadený orgán sťažnosť, zruší
napadnuté uznesenie, a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie, rozhodne vo veci sám.

Podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne, ak nezistí
podmienky obnovy konania podľa § 394.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia, obsahu spisu, ako aj dôvodov sťažnosti ako odsúdeného, tak
aj prokurátora, krajský súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci sa neobjavili žiadne také dôkazy
alebo skutočnosti, ktoré v pôvodnom konaní konajúcim súdom známe neboli a ktoré by mohli samy
osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

resp. o treste a z uvedeného dôvodu zrušil napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie a vo veci rozhodol
sám zamietnutím návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania.

Krajský súd sa nestotožnil so závermi prvostupňového súdu, že v prejednávanej veci ide o skutočnosť,
že v čase keď svedok C. bol vypočúvaný na hlavnom pojednávaní, tomuto bolo podmienečne zastavené

trestné stíhanie ako spolupracujúcemu obvinenému a vzhľadom k tomu, že jeho svedecká výpoveď bola
hlavným dôkazom, na základe ktorého bol odsúdený uznaný vinným, je potrebné po povolení obnovy
konania túto opätovne vyhodnotiť v danom kontexte. Je pravdou, že prvostupňový súd návrh na obnovu
konania a v ňom uvádzané „nové“ dôkazy veľmi podrobne vyhodnotil, venoval im náležitú pozornosť
a zodpovedajúcim spôsobom každého zo svedkov, na ktorých sa odvolával odsúdený, preskúmal. Toto

skúmanie nemožno procesne vykonať inak, než hodnotením dôkazov (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku),
t. j. porovnaním už skôr vykonaných dôkazov a doterajšieho skutkového zistenia s dôkazným významom
nových skutočností (dôkazov). Avšak krajský súd súhlasí s názorom prokurátora v tom zmysle, že
vedomosť o tom, že pri výsluchu svedka C. v pôvodnom konaní tomuto bolo zastavené trestné stíhanieako spolupracujúcemu obvinenému, nie je takou novou skutočnosťou, ktorá by spĺňala požiadavku takej
závažnosti, že by sama o sebe, alebo v spojení s inými skutočnosťami mohla odôvodniť iné rozhodnutie
o vine odsúdeného B..

Predpokladom povolenia obnovy konania, ktorá je jedným z mimoriadnych zákonom stanovených
prostriedkov umožňujúcich zrušenie právoplatného rozhodnutia vo veci, je preukázanie splnenia
podmienok, presne vymedzených v ustanovení § 394 ods. 1 Trestného poriadku, pokiaľ ide o trestné
stíhanie, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom.

Podľa tohto ustanovenia obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom, je možné povoliť
za predpokladu, že sa objavili nové skutočnosti alebo dôkazy. Nemôže ísť o hocijaké nové skutočnosti
alebo nové dôkazy. Zákon prezumuje určitú kvalitatívnu hodnotu týchto dôkazov a skutočností. Musí ísť
o také dôkazy alebo skutočnosti, ktoré by samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi
skôr známymi mohli odôvodniť iné rozhodnutie. Samozrejmosťou je, že tieto skutočnosti alebo dôkazy

boli súdu v pôvodnom konaní neznáme.

V konaní o návrhu na povolenie obnovy konania neplatí tzv. revízny princíp. Aj v súlade s judikatúrou
Ústavného súdu Slovenskej republiky v rámci konania o návrhu na povolenie obnovy konania
(iudicium rescindens) nie je možné preskúmavať správnosť pôvodného rozhodnutia, jeho zákonnosť

a odôvodnenosť, nie je možné posudzovať zákonnosť postupu v pôvodnom konaní v tom smere,
čisasúdprirozhodovanívysporiadalsovšetkýmiokolnosťamivýznamnýmiprerozhodnutieaobhajobou
obvineného, či rešpektoval zásady bezprostrednosti a ústnosti pri dokazovaní, či bolo zachované právo
na obhajobu a pod., ale skúma sa len, či vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli súdu skôr
známe a či by tieto dôkazy alebo skutočnosti samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi,

ktoré boli známe už predtým, mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine, alebo o treste. Pri rozhodovaní,
či má byť povolená obnova konania, je povinnosťou súdu preskúmať, či navrhovaný dôkaz je novým
dôkazom, súdu skôr neznámym a či na základe tohto mohlo dôjsť k inému rozhodnutiu vo veci. rovnako
tak nie je účelom konania o povolenie obnovy konania posudzovať vinu odsúdeného.

V zmysle ustálenej judikatúry, konanie o návrhu na povolenie obnovy konania súd hodnotí najprv návrh
z hľadiska, či sú v ňom uvádzané také skutočnosti, resp. dôkazy, ktoré neboli v pôvodnom konaní súdu
(ods. 1, ods. 2), prípadne aj prokurátorovi (ods. 3), známe. Až následne, po zistení, že ide o takéto
skutočnosti alebo dôkazy, prichádza ich hodnotenie v zmysle, či tieto by mohli samy o sebe alebo
v spojení s už známymi dôkazmi alebo skutočnosťami viesť k inému rozhodnutiu, než je pôvodný

právoplatný rozsudok. V prejednávanej veci sa koná o návrhu na povolenie obnovy konania podľa
ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku, teda rozhodujúcim je to, či takáto skutočnosť, resp.
dôkaz boli súdu konajúcemu v merite veci známe. Na základe uvedeného je možné vyvodiť, že konanie
o povolenie obnovy konania pozostáva zo skúmania prípustnosti návrhu a skúmania odôvodnenosti
návrhu, súd tak najskôr skúma formálne náležitosti návrhu na povolenie obnovy konania, ďalej sa

musí zaoberať tým, či navrhovateľ vo svojom návrhu uvádza predvídané dôvody na povolenie obnovy
konania, a konečne skúma odôvodnenosť návrhu, t. j. či sú uvádzané skutočnosti a dôkazy spôsobilé
na to, aby bolo v obnovenom konaní možné dosiahnuť iné rozhodnutie vo veci (pozri II. ÚS 111/2015).

Novou skutočnosťou je potrebné rozumieť také skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania

v pôvodnom konaní, ktorého sa obnova týka, pričom tieto môžu byť rôzneho charakteru, a síce
môže ísť o celkom nové skutočnosti, ktoré predmetom dokazovania neboli vôbec, prípadne sa to týka
zmenených skutočností, ktoré boli dokazované, ale s iným výsledkom. Avšak za nové skutočnosti
nemožno považovať také skutočnosti, ktoré sú zistiteľné z obsahu spisov, a to aj v tom prípade, keď
sa s nimi súd v pôvodnom konaní nevyrovnal alebo ich zle vyhodnotil (pozri R 6/1997). Podľa ustálenej

judikatúry obnove konania nebráni, ak obvinený o existencii týchto skutočností vedel, no z akýchkoľvek
dôvodov ich neuviedol, ale je podstatné, či tieto skutočnosti boli známe súdu, ktorý vo veci rozhodoval
(pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR 2Tost/35/2013).

Dôkazom skôr neznámym je taký dôkaz, ktorý v pôvodnom konaní nebol v spise obsiahnutý, uplatnený

niektorou z procesných strán alebo ktorý nebol vykonaný, pričom za nový dôkaz je potrebné považovať
aj zmenu obsahu dôkazu oproti pôvodnému konaniu (napr. podstatná zmena výpovede svedka),
avšak v takomto prípade musia byť vyhodnotené aj dôvody a okolnosti, ktoré viedli k obsahovej
zmene dôkazu. Ak síce vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ale tieto sanetýkajú skutkových okolností, resp. skutku uvedeného v obžalobe, nemožno povoliť obnovu konania.
Z uvedeného vyplýva, že dôvodom obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku nemôže byť
každá nová skutočnosť, resp. dôkaz, ale iba tie, ktoré sú určitým spôsobom kvalifikované, ako správne

uviedol prokurátor v dôvodoch svojej sťažnosti. Ide totiž o také skutočnosti, resp. dôkazy, ktoré by samé
o sebe alebo v spojení s dôkazmi alebo skutočnosťami už skôr známymi odôvodňovali iné rozhodnutie
(pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR 4Tost/19/2014).

Krajský súd poukazuje na fakt, že návrh na obnovu konania súd preskúmava len po skutkovej

stránke, v tomto smere sa krajský súd odvoláva aj na stanovisko Najvyššieho súdu, podľa ktorého
ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného poriadku upravuje podmienky obnovy konania, ktoré sa týkajú
nedostatkov skutkových zistení, akými sú skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré vyšli
najavo po právoplatnosti rozhodnutia (pozri R 86/2014). V tomto kontexte sa krajský súd nemôže
stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že skutočnosť, že svedok C. bol na hlavnom pojednávaní
vypočutý bez vedomosti odsúdeného B. o tom, že svedkovi bolo zastavené trestné stíhanie ako

spolupracujúcemu obvinenému, je skutočnosťou majúcou tak kvalifikovanú hodnotu, že spĺňa zákonom
stanovené podmienky na povolenie obnovy konania. Krajský súd poukazuje na to, že takáto skutočnosť
neovplyvňuje v žiadnom prípade samotný skutkový stav, ktorý je primárnym predmetom konania
o povolení obnovy konania, a to ani v spojitosti s ostatnými skutočnosťami súdu doposiaľ známymi
z pôvodného konania. Uvedená skutočnosť je skôr procesnoprávneho charakteru, viažuca sa na dôkaz

ako priamy poznatok ozrejmujúci skutok, resp. na dôkazný prostriedok, teda výsluch svedka, či osobu
svedka C. ako nositeľa dôkazu, než na skutkový stav ako taký.

Súd prvej inštancie správne uviedol, že ani z výpovedí odsúdeným navrhnutých svedkov D., B., A.
a C. nevyplynuli žiadne skutočnosti, ktoré by mohli dôvodiť iné rozhodnutie o vine odsúdeného B..

Krajský súd sa v tomto kontexte prikláňa k názoru prokurátora Krajskej prokuratúry, že výpoveď
svedka C. nebola jediným dôkazom, ktorý preukazoval vinu odsúdeného B.. Nad rámec uvedeného
krajský súd dodáva, že v prípadoch kedy v prevažnej miere usvedčujúcimi dôkazmi sú výpovede
práve spolupracujúcich obvinených (tzv. kajúcnikov), podľa ustálenej judikatúry ESĽP použitie výpovede
spolupracujúceho obvineného nie je dôvodom na vyslovenie porušenia práva na spravodlivé súdne

konanie (pozri rozsudok ESĽP Cornelis v. Holandsko č. 994/03). Ďalej je potrebné uviesť aj to, že
výpovede svedkov (slangovo označovaní za kajúcnikov) podliehajú voľnému hodnoteniu dôkazov a vo
sfére hodnotenia dôkazov je potrebné takéto výpovede posudzovať v konkrétnom prípade a vzhľadom
na ich okolnosti, pričom nie je zákonom predpísané akým spôsobom musí byť určitá okolnosť dokázaná,
avšak rozhodujúca je konkrétna dôkazná situácia. Aj Ústavný súd vo svojej judikatúre uvádza, že postup

orgánov činných v trestnom konaní a následne konajúcich súdov, ktoré využili inštitút spolupracujúceho
svedka (obvineného) nemožno považovať a priori za defektný prvok oslabujúci hodnotu dôkaznej
situácie, ku ktorej sa súdy s pomocou takýchto výpovedí dopracovali, napokon v záujme vylúčenia
potencionálneho nebezpečenstva účelových, nepravdivých výpovedí je povinnosťou súdu vykonať
dôslednú previerku hodnovernosti, a teda kvality takto podaných svedeckých výpovedí (pozri III. ÚS

758/2016). Vzhľadom na to, ako to uviedol aj prokurátor v dôvodoch sťažnosti, že výpoveď svedka
bola preskúmavaná aj v rámci odvolacieho konania, či dovolacieho konania, táto bola podrobená
viacnásobnému preskúmaniu, pričom nebola zistená nedôveryhodnosť svedka C..

Krajský súd sa ďalej nestotožnil ani s argumentáciou odsúdeného v jeho písomnom vyjadrení k sťažnosti

prokurátora,žerozhodnutieozastavenítrestnéhostíhaniasvedkoviC.nebolooboznámenévpôvodnom
konaní, či to, že menovaný svedok bol jedinou usvedčujúcou osobou, ktorá mala ďalej ovplyvňovať
ďalšiu svedkyňu (Gašparovičovú), pričom tieto skutočnosti nie sú conditio sine qua non obnovy konania
v zmysle § 349 ods. 1 Trestného poriadku. Ako bolo vyššie uvedené, svedecká výpoveď E. C. nebola
jediným dôkazom, na ktorom bola postavená vina odsúdeného, pričom ani v rámci konania o povolení

obnovy konania nebolo preukázané ovplyvňovanie svedkyne. Ďalej je potrebné opätovne uviesť, že
obnova konania smeruje k náprave „skutkových pochybení“ a nie k náprave zákonných, či procesných
pochybení. V prejednávanej trestnej veci je skôr zrejmé, že dôvody povolenia obnovy konania zo strany
odsúdeného smerujú k náprave zákonnosti pôvodného procesu, čo v zásade predstavuje dovolací
dôvod.

Navyše krajský súd uvádza, k sťažnostným námietkam odsúdeného týkajúcich sa výroku o vzatí
do väzby po povolení obnovy konania o porušení jeho základných práv garantovaných Ústavou
a Dohovorom o ochrane ľudských práv základných slobôd, najmä čl. 17 ods. 2 Ústavy, či čl. 6 Dohovoru,že v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu, ako aj ESĽP, na konanie o návrhu na povolenie obnovy
konaniasačl.6ods.1Dohovorunevzťahuje,keďžečl.6Dohovoruneobsahujeprávonarevíziusúdneho
konania, ochrany práv obsiahnutých v čl. 6 Dohovoru sa možno domáhať až v obnovenom konaní, t. j.

po tom, ako bolo príslušným všeobecným súdom právoplatne rozhodnuté o povolení obnovy konania
(pozri rozsudok Kulnev v. Rusko z 18.03.2010, rozsudok Rudan v. Chorvátsko z 13.09.2001), pričom ten
istý záver platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2 Ústavy. Vzhľadom na to, že samotný
výrok o vzatí do väzby obvineného sa viaže na právoplatnosť uznesenia o povolení obnovy konania, je
po zrušení napadnutého uznesenia bezpredmetné o väzbe samostatne rozhodovať.

Na základe uvedeného krajský súd vychádzajúc z dikcie § 194 ods. 1 Trestného poriadku pri
nezamietnutí sťažnosti zrušil v celom rozsahu napadnuté uznesenie, a podľa povahy veci, v zmysle
vykonaného dokazovania na súde prvého stupňa dospel k záveru, že nie je potrebné vec vrátiť
okresnému súdu na opätovné prejednanie a teda nezistiac podmienky pre povolenie obnovy konania,
návrh odsúdeného postupom podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku zamietol.

jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.