Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, September 28, 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/190/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4207209178
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:4207209178.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej,

PhD. a členiek senátu JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Aleny Adamcovej, v spore žalobkyne
I. D., narodenej A., zast. N.. U. D., obaja Hurbanovo, Jiráskova 2, proti žalovanému „SOS",
Zariadenie sociálnych služieb Hurbanovo (pôvodne Krízové stredisko „SOS" Hurbanovo), Hurbanovo,
Komárňanská 135, IČO: 00 654 434, zast. advokátkou JUDr. Petrou Rumanovou, Bratislava, Zámocká
5, o náhradu mzdy, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 10C/302/2007, o dovolaní žalovaného
proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 31. mája 2017 sp. zn. 7Co/269/2016, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a .

Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 14. decembra
2015 č. k. 10C/302/2007-446 výrokom I. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 20.646,27 eur
(náhrada mzdy netto) do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku; výrokom II. v zostávajúcej časti
zamietol žalobu; vo výroku III. uviedol, že o trovách konania rozhodne súd do 30 dní po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

1.1. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil § 142 ods. 1, 3, § 134 ods. 1 až 4 Zákonníka práce (ďalej aj
„ZP“), § 4 ods. 1 a 4 zák. č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní zamestnancov pri výkone práce vo verejnom
záujme, § 1 ods. 1 a 2 zák. č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme, ako aj zisteným
skutkovým stavom, na základe čoho dospel k záveru, že nárok žalobkyne na náhradu mzdy za obdobie
od 1. júla 2004 do 20. júla 2007 v sume 20.646,27 eur, je dôvodne podaný. Poukázal na to, že výšku
mzdy za toto obdobie vyčíslil znalec v súlade s pokynmi súdu, pričom vychádzal z názoru, že žalobkyni
za obdobie od 1. júla 2004 do 20. júla 2007 vznikol nárok na náhradu mzdy pre prekážku na strane

zamestnávateľa (§ 142 ods. 3 ZP), pretože bola neplatne odvolaná z funkcie vedúcej strediska, a to dňa
1. júla 2004. Vychádzal pritom z právoplatného rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 17C/4/2011-354 z
9.mája2011,ktorýmurčil,žeokamžitéskončeniepracovnéhopomerudanéžalobkynilistomžalovaného
z 29. septembra 2004 je neplatné. Rozhodnutie bolo potvrdené aj odvolacím súdom, a to rozsudkom č.
k. 8Co/247/2011-401 z 8. marca 2012. Obidva súdy rozhodli v súlade s právnym názorom Najvyššieho
súdu SR, ktorý v uznesení č. k. 1MCdo /13/2009-319 z 21. októbra 2010 vyjadril právny názor, že
po odvolaní žalobkyne z funkcie vedúcej Krízového strediska R. medzi účastníkmi konania nedošlo

k žiadnej dohode ohľadom výkonu inej práce, preto žalobkyňa do práce nenastúpila a žalovanému
oznámila, že jej bola vytvorená prekážka v práci na strane zamestnávateľa. Konštatoval, že takýto
stav treba považovať za prekážku v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 ZP, pretože
je na zamestnávateľovi, aby túto situáciu riešil, či už dosiahnutím dohody o zmene pracovnej zmluvyalebo skončením pracovného pomeru so zamestnancom zákonným spôsobom, a to buď dohodou alebo
výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. d) ZP. Pokiaľ tak zamestnávateľ neurobí, musí znášať dôsledky
vyplývajúce z pretrvávania stavu považovaného za prekážku v práci na jeho strane. Týmito dôsledkami

sú trvanie pracovného pomeru zamestnanca a povinnosť zamestnávateľa poskytovať mu náhradu mzdy
vo výške priemerného zárobku. K vznesenej námietke premlčania zo strany žalovaného súd prvej
inštancie uviedol, že nárok žalobkyne nepovažoval za premlčaný, lebo návrh vo vzťahu k náhrade mzdy
za obdobie od 1. júla 2004 do 12. júla 2007 bol podaný dňa 10. augusta 2007 včas. Ďalší rozširujúci
návrh bol podaný 30. júla 2010, pričom z uvedeného rozširujúceho návrhu súd priznal len časť mzdy za

mesiac júl 2007 (do 20. júla), ktorá bola splatná dňa 31. augusta 2010 (správne dňa 31. augusta 2007),
preto návrh v tejto časti bol tiež podaný včas. Vo vzťahu k ďalším nárokom na náhradu mzdy sa súd prvej
inštancie námietkou premlčania nezaoberal, pretože tento nárok žalobkyne zamietol z iných dôvodov.
Vo vzťahu k námietke žalobkyne, že znalec nezapočítal do náhrady odmenu, súd prvej inštancie uviedol,
že sa stotožnil so stanoviskom znalca, ktorý uviedol, že s poukazom na príslušné zákonné ustanovenia
sa odmena do funkčného platu zamestnanca nezapočítava.

1.2. V zostávajúcej časti súd nárok žalobkyne na náhradu mzdy za obdobie od 21. júla 2007 do 31.
marca 2013 s príslušenstvom zamietol, a to z dôvodu, že žalobkyni nemôže priznať nárok na náhradu
mzdy pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa, v prípade, že zamestnanec nie je pripravený
po odstránení prekážky pracovať. Považoval za preukázané, že žalobkyňa uzatvorila pracovnú zmluvu

na dobu neurčitú s organizáciou G., kde od 20. júla 2007 vykonáva funkciu riaditeľky, preto v tomto
prípade sú prekážky nielen na strane zamestnávateľa - žalovaného, ale aj na strane žalobkyne,
ktorá v rovnakom pracovnom čase vykonáva prácu u iného zamestnávateľa. Priznaním náhrady by
vzniklo na strane žalobkyne bezdôvodné obohatenie, lebo náhrada mzdy má byť vyplatená z dôvodu,
že nemôže vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Uzavretím nového pracovného pomeru však

žalobkyňa vyvrátila tú skutočnosť, že je pripravená vykonávať prácu pre žalovaného a nerobí tak len z
dôvodu existencie prekážok na strane žalovaného.

1.3. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, ktoré žiadala žalobkyňa priznať od splatnosti mzdy za jednotlivé
mesiace, súd prvej inštancie tento nárok žalobkyni nepriznal a žalobu v tejto časti zamietol z dôvodu, že

Zákonník práce neupravuje inštitút úrokov z omeškania. V tejto súvislosti poukázal na to, že Zákonník
práce zakotvuje vo svojom ustanovení § 1 ods. 4 subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej časti Občianskeho
zákonníka vo vzťahu iba k prvej časti Zákonníka práce. Na základe takto zakotvenej subsidiárnej
pôsobnosti je zrejmé, že na pracovnoprávne vzťahy sa nevzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka
upravujúce úroky z omeškania, keďže tieto sú upravené v jeho ôsmej časti. Pre tento nedostatok

súčasnej právnej úpravy preto neprichádza do úvahy priznanie úrokov z omeškania. Na rozdiel od
Zákonníka práce z roku 1965 (zákon č. 65/1965 Zb.), ktorý priamo v ustanovení § 256 upravoval inštitút
úrokov z omeškania. O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku
č. 99/1963 Zb. v platnom znení (ďalej „OSP“).

2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne a žalovaného
rozsudkom z 31. mája 2017 č. k. 7Co/269/2016-503 prvým výrokom napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z. z. (ďalej aj „CSP“) v
napadnutom vyhovujúcom výroku potvrdil; druhým výrokom rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom zamietajúcom výroku v časti zamietnutia nároku na náhradu mzdy za obdobie od 20.

júla 2008 do 31. marca 2013 s príslušenstvom potvrdil; tretím výrokom rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutom zamietajúcom výroku v časti zamietnutia nároku na zaplatenie úrokov z omeškania z
náhrady mzdy za obdobie od 1. júla 2004 do 20. júla 2007 vo výške 20.646,27 eur zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie; štvrtým výrokom uznesenie súdu prvej inštancie z 22. októbra 2015 č. k.
10C/302/2007-427 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.1. Vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uviedol, že súd prvej
inštancie v tejto časti správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil. Podstatným pre
posúdenie nároku žalobkyne na náhradu mzdy bolo to, že žalobkyni tento nárok nepochybne vznikol
z dôvodu prekážok na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 ZP pre prekážky v práci na strane

žalovaného ako zamestnávateľa. Tento záver bol prijatý rozhodnutím NS SR, a to v uznesení sp.
zn. 1 MCdo13/2009, ktorého závery žalovaný v podanom odvolaní nevzal v úvahu. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu nejde o nárok v zmysle ustanovenia § 79 ZP ako nesprávne uvádza žalovaný.2.2. Súd prvej inštancie z hľadiska skutkového stavu správne zohľadnil, že žalobkyňa bola dňa 30.
júna 2004 odvolaná z funkcie vedúcej strediska v R., pričom medzi ňou a žalovaným nedošlo k dohode
o výkone inej práce, ani k skončeniu pracovného pomeru niektorým zo zákonných spôsobov. Z tohto

dôvodu do práce nenastupovala a žalovanému oznámila, že jej bola vytvorená prekážka v práci na
strane zamestnávateľa. Z dôvodu nenastupovania do práce potom žalovaný so žalobkyňou okamžite
skončil pracovný pomer dňom doručenia oznámenia 11. októbra 2004.

2.3. Z vykonaného dokazovania nad všetky pochybnosti vyplýva, že v dôsledku prekážok na strane

zamestnávateľa - žalovaného vznikol žalobkyni nárok na náhradu mzdy v zmysle ustanovenia § 142 ods.
3 ZP. Toto zákonné ustanovenie neupravuje možnosť znížiť náhradu mzdy na žiadosť zamestnávateľa,
prípadne takýto nárok vôbec nepriznať, pretože takýto postup Zákonník práce umožňuje iba v prípade
nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru (§ 79 ods. 2 ZP), pričom v tejto veci o takýto
nárok, napriek nesprávnemu tvrdeniu žalovaného nejde. V zásade by preto mala žalobkyňa nárok na
náhradumzdyodkedyprekážkanastranežalovanéhovznikla,t.j.ododňaodvolaniažalobkynezfunkcie

vedúcej strediska až do dosiahnutia zmeny pracovnej zmluvy ohľadne druhu práce alebo skončenia
pracovného pomeru. Žalobkyňa totiž nebola povinná vykonávať iný druh práce, než v pracovnej zmluve
dohodnutý druh práce. Taktiež nebola povinná oznamovať žalovanému, že trvá na tom, aby ju ďalej
zamestnával podľa pracovnej zmluvy. Preto odvolacie dôvody uvedené žalovaným v podanom odvolaní
odvolací súd nepovažoval za správne. Na tomto závere nič nemení ani tá skutočnosť, že žalovaný

následne uložil žalobkyni neplatne okamžité skončenie pracovného pomeru. V čase uloženia tohto
okamžitého skončenia pracovného pomeru, t. j. 11. októbra 2004 už žalobkyňa mala, a to od odvolania
z funkcie vedúcej strediska, t. j. od 30. júna 2004 nárok na náhradu mzdy z dôvodu prekážok na strane
zamestnávateľa v zmysle ustanovenia § 142 ods. 3 ZP. Napokon odvolací súd uviedol, že žalovaný
nedôvodne spochybňuje žalobkyňou uplatnený nárok v tomto konaní. Aj podľa názoru odvolacieho súdu

žalobkyňa v tomto konaní uplatňuje nárok na náhradu mzdy v súvislosti s prekážkou v práci na strane
zamestnávateľa. V zmysle ustanovenia § 142 ods. 3 ZP potom znalec správne vyčíslil nárok žalobkyne
za obdobie od 1. júla 2004, t. j. nasledujúci deň, kedy bola odvolaná z funkcie vedúcej strediska do
20. júla 2007, kedy sa žalobkyňa zamestnala, na sumu 20.646,27 eur, ktorá suma predstavuje náhradu
mzdy vo výške priemerného zárobku (§ 142 ods. 3 ZP).

2.4. Vo vzťahu k zamietnutiu nároku žalobkyne na náhradu mzdy za obdobie od 20. júla 2007 do 31.
marca 2013 odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v
tejto časti správne a aj riadne odôvodnené. Aj keď v zásade zamestnancovi patrí v zmysle ustanovenia
§ 142 ods. 3 ZP náhrada mzdy pri prekážkach na strane zamestnávateľa až do doby odstránenia

tejto prekážky, čo znamená skončenie pracovného pomeru medzi stranami sporu v súlade so ZP, bolo
potrebné sa v tomto konaní vysporiadať so skutočnosťou, že žalobkyňa v čase trvania pracovného
pomeru so žalovaným uzatvorila ďalší pracovný pomer na plný úväzok, a to od 20. júla 2007. Odvolací
súd sa zaoberal argumentmi žalobkyne uvedenými v podanom odvolaní a dospel rovnako ako súd prvej
inštancie k tomu záveru, že potom, čo žalobkyňa dňom 20. júla 2007 uzatvorila nový pracovný pomer,

nie je jej možné náhradu mzdy pre prekážky na strane zamestnávateľa priznať.

2.5. Žalobkyňa dohodnutú prácu nemohla vykonávať pre prekážky, ktoré vznikli na strane
zamestnávateľa nepochybne v období od 1. júla 2004 do 20. júla 2007, za ktoré obdobie jej patrí náhrada
mzdy vo výške priemerného zárobku. Od 20. júla 2007 sa žalobkyňa zamestnala, objektívne teda

nemohla vykonávať prácu pre žalovaného, keďže uzatvorila nový pracovný pomer na plný úväzok. Tým
savytvorilaprekážkaajnastranežalobkyne.Uzatvorenímnovéhopracovnéhopomeruavýkonompráce
u nového zamestnávateľa žalobkyňa deklarovala nezáujem zotrvať v pracovnom pomere so žalovaným,
preto jej náhrada mzdy nepatrí a ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie, bola by aj v rozpore s
dobrými mravmi. Argumenty žalobkyne uvedené v písomne podanom odvolaní v tomto smere odvolací

súd nepovažoval za dôvodné. Aj keď Zákonník práce výslovne nezakazuje, aby zamestnanec uzatvoril
dva pracovné pomery, z hľadiska objektívneho je vylúčené, aby zamestnanec mohol pracovať súčasne
u dvoch zamestnávateľov na plný pracovný úväzok, keďže pracovná doba sa časovo prekrýva.

2.6. Odvolací súd sa zaoberal aj ďalším zamietnutým nárokom žalobkyne, a to nárokom na zaplatenie

úrokov z omeškania, pričom dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti nie
je správne. V konaní bolo preukázané, že žalovaný sa dostal do omeškania s náhradou mzdy,
ktorú mal žalobkyni vyplácať vo výplatných termínoch za mesiace júl 2004 až za júl 2007. Ako
konštatoval aj Najvyšší súd SR (sp. zn. 1Cdo/116/2008) „Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnostimá za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre
občianskoprávne vzťahy.“

2.7. Predmetom odvolacieho konania bolo aj odvolanie žalobkyne proti uzneseniu súdu prvej inštancie z
22. októbra 2015 č. k. 10C/302/2007-427, ktorým súd prvej inštancie priznal znalkyni znalečné vo výške
676,44 eur, ktoré podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, pretože z uznesenia súdu prvej inštancie totiž nebolo možné zistiť, ako súd
posúdil znalkyňou vyúčtovanú odmenu z hľadiska uvedeného počtu hodín potrebných na preštudovanie

spisu a vypracovanie znaleckého posudku.

3. Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom vyhovujúcom výroku potvrdil (prvý výrok rozsudku odvolacieho súdu), podal žalovaný
(ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a)
CSP. Tiež uviedol, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je poznačené vadami zmätočnosti,

ktoré konštantne zakladajú dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, avšak nemôže ich uplatniť
s poukazom na uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia z 19. apríla 2017 sp. zn.
1VCdo/2/2017.

3.1. Podľa dovolateľa v prejednávanej veci malo dôjsť k neplatnému skončeniu pracovného pomeru

dňa 29. septembra 2004, z odôvodnenia rozsudku okresného súdu však nie je zrejmé, kedy bolo toto
doručené žalobkyni, hoci táto skutková okolnosť bola podstatná pre rozhodnutie súdu. Z odôvodnenia
súdu nie je zrejmé ani ďalšie skutkové zistenie, a to či žalobkyňa aj napriek skončeniu pracovného
pomeru oznámila žalovanému, že trvá na tom, aby ju žalovaný naďalej zamestnával (t. j. nie je zrejmé,
kedy, akým úkonom, a či vôbec tak navrhovateľka vykonala), pričom práve táto okolnosť determinuje

vznik nároku na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru v zmysle § 79 ods.
1 Zákonníka práce.

3.2. Ak zamestnávateľ počas trvania prekážky v práci ukončí pracovný pomer so zamestnancom
okamžitým skončením pracovného pomeru (hoci neplatne), tak zamestnancovi v takomto prípade

prináleží nárok na náhradu mzdy nie z titulu prekážok v práci, ale z titulu neplatného skončenia
pracovného pomeru. Súdy nižších inštancií však existenciu týchto dvoch rozdielnych hmotnoprávnych
nárokov žalobkyne nechali bez povšimnutia a len lakonicky odkázali na odborné znalosti znalca, ktorými
sami nedisponujú. Dovolateľ má za to, že žalobkyňa požadovala v žalobnom návrhu len náhradu mzdy
z titulu prekážky v práci na strane zamestnávateľa, a nie náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia

pracovného pomeru, čomu korešpondoval i skutok, tak súdy nižších inštancií priznaním nároku na
náhradu mzdy za obdobie od 29. septembra 2004 rozhodli o tom, čo nebolo predmetom žalobného
návrhu. Súdy nižších inštancií absolútne nezohľadnili to, že žalovaný vykonal neplatné skončenie
pracovného pomeru dňa 29. septembra 2004 a od momentu doručenia tohto skončenia pracovného
pomeružalobkynisatátomohladomáhaťlennárokovztituluneplatnéhoskončeniapracovnéhopomeru,

čo však z opisu skutku žaloby nemožno dôvodiť. Takýto nárok je časovo ohraničený do právoplatného
rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru.

3.3. Súdy nižších inštancií sa dostali do rozporu s judikatúrou dovolacieho súdu R 44/1984, sp. zn.
4Cdo/204/2009, 3Cdo/6/2008 - uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu

SR ako stanovisko 32/2010. Argumentácia odvolacieho súdu, že vychádzal z rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 1MCdo/13/2009, nie je náležitá, pretože toto rozhodnutie riešilo len stav predchádzajúci
okamžitému skončeniu pracovného pomeru, a nie i stav po vykonaní skončenia pracovného
pomeru. Inými slovami, kým do vykonania okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyňu
oprávňovalo nevykonávať prácu existencia prekážky v práci na strane zamestnávateľa, tak po vykonaní

okamžitého skončenia pracovného pomeru až do právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, to bolo práve okamžité skončenie pracovného pomeru.

3.4. Navrhol, aby dovolací súd uznesením napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v jeho napadnutej
časti zrušil spolu s rozsudkom súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,

zároveň si uplatnil náhradu trov konania.

4. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k dovolaniu, uviedla, že považuje dovolanie žalovaného za
nedôvodné.5. Dovolateľ doručil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 21. februára 2020 návrh na odklad
vykonateľnosti a právoplatnosti rozhodnutia v zmysle § 444 ods. l a 2 CSP, v ktorom ako dôvody hodné

osobitného zreteľa uviedol žiadosť žalobkyne o vydanie tzv. zápočtového listu.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP)
nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti a právoplatnosti dovolaním napadnutého
rozhodnutia podľa ustanovenia § 444 ods. 1 a 2 CSP a v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal

samostatné rozhodnutie (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/144/2019, 4Cdo/108/2019,
9Cdo/72/2020, 9Cdo/184/2020).

7. Najvyšší súd ako súd dovolací po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1
CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté
rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že

dovolanie žalovaného je potrebné zamietnuť.

8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú špecifikované v ustanoveniach § 420 CSP
(prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť dovolania pre riešenie právnej
otázky).

9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť

vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým
spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).
V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ

vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

10. V danom prípade dovolateľ výslovne vyvodzoval prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods.
1 písm. a) CSP. Súčasne však uviedol, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je poznačené
vadami zmätočnosti, ktoré konštantne zakladajú dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, avšak

nemôže ich uplatniť s poukazom na uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia z 19.
apríla 2017 sp. zn. 1VCdo/2/2017. K čomu najvyšší súd poznamenáva, že pri posudzovaní dovolacích
dôvodovdovolateľapretovzaldoúvahy, žeuvádzanérozhodnutienajvyššiehosúdubolopopodaníjeho
dovolania prekonané rozhodnutím z 21. marca 2018 sp. zn. 1VCdo/1/2018, podľa ktorého je kumulácia
dovolacích dôvodov podľa § 420 a § 421 CSP prípustná. Prihliadol preto pri posudzovaní prípustnosti a

dôvodnosti dovolania aj na ním uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP, ktorý napokon
vyplýva aj z obsahu podaného dovolania (§ 124 ods. l CSP), keď dovolateľ namietal nedostatočné
odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu (bližšie pozri bod 3.1. tohto rozhodnutia).

11. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo

veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

11.1. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP je a) zásah

súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

11.2. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného
ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnomporušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z
ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených
procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci

za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,
na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne
uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

12. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

13. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ namietal nedostatočné
odôvodnenie rozsudku okresného súdu, z ktorého nie je zrejmé, kedy bolo skončenie pracovného

pomeru dňa 29. septembra 2004 doručené žalobkyni, hoci táto skutková okolnosť bola podstatná pre
rozhodnutie súdu. Z odôvodnenia nie je zrejmé ani ďalšie skutkové zistenie, a to či žalobkyňa aj napriek
skončeniu pracovného pomeru oznámila žalovanému, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával (t.
j. nie je zrejmé, kedy, akým úkonom a či vôbec tak žalobkyňa vykonala), pričom práve táto okolnosť
determinuje vznik nároku na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru v zmysle

§ 79 ods. 1 Zákonníka práce. Uvedené ostalo podľa dovolateľa bez povšimnutia aj zo strany odvolacieho
súdu.

14. K dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP treba uviesť, že ustálená judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne

a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať
najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie
týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý
proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

15. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou

všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej stránky
rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení
v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie
považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný
záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú
(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I.

ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

16. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý

proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami
strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane

druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadnehoodôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá
i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

17. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa
odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup
musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho

súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení
predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného
právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne
nepodriadil zistený skutkový stav. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj
dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho
súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné.

18. K dovolacej námietke týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu,
a teda jeho nepreskúmateľnosti, dovolací súd vo väzbe na body 13. až 16. tohto rozhodnutia uvádza,
že v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.

18.1. Z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v odvolaním napadnutom vyhovujúcom výroku, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobkyni titulom náhrady mzdy za obdobie od 1. júla 2004, kedy bola odvolaná z funkcie vedúcej
strediska, do 20. júla 2007, kedy sa žalobkyňa zamestnala, sumu 20.646,27 eur (náhrada mzdy

netto), potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP stotožniac sa s dôvodmi rozsudku súdu
prvej inštancie (§ 387 ods. 2 CSP) vrátane správnych skutkových a právnych záverov (pozri bod 11.
odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). Odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil v porovnaní so
súdom prvej inštancie na žiadnych iných, či nových skutkových a právnych záveroch. V dôvodoch
rozsudku sa vyjadril k nosnej argumentácii odvolateľov, vrátane žalovaného, uplatnenej v odvolaní (aj v

dovolaní) týkajúcej sa neplatného skončenia pracovného pomeru dňa 29. septembra 2004, skutkového
zistenia, či žalobkyňa aj napriek skončeniu pracovného pomeru oznámila žalovanému, že trvá na tom,
aby ju naďalej zamestnával, ktorá okolnosť podľa dovolateľa (odvolateľa) determinuje vznik nároku
na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka
práce, pretože ak žalovaný ako zamestnávateľ počas trvania prekážky v práci ukončí pracovný pomer

so zamestnancom okamžitým skončením pracovného pomeru (hoci neplatne), tak zamestnancovi v
takomto prípade prináleží nárok na náhradu mzdy nie z titulu prekážok v práci, ale z titulu neplatného
skončenia pracovného pomeru. Vytýkal súdu prvej inštancie, že existenciu týchto dvoch rozdielnych
hmotnoprávnych nárokov žalobkyne nechal bez povšimnutia. Na ktorú odvolaciu námietku dovolateľa
dostatočne jasne a zrozumiteľne odvolací súd reagoval, keď akcentoval, že podstatným pre posúdenie

nároku žalobkyne na náhradu mzdy bolo to, že žalobkyni tento nárok nepochybne vznikol z dôvodu
prekážoknastranezamestnávateľapodľa§142ods.3ZPpreprekážkyvprácinastranežalovanéhoako
zamestnávateľa, ktorý záver bol prijatý rozhodnutím NS SR v uznesení sp. zn. 1MCdo/13/2009 z 21. 10.
2010, ktorého závery žalovaný v podanom odvolaní nevzal v úvahu (pozri bod 11. odôvodnenia rozsudku
odvolacieho súdu a v ňom uvedená citácia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1MCdo/13/2009, z ktorej

tento záver nepochybne vyplýva).

18.2. Odvolací súd zdôraznil, že z vykonaného dokazovania nad všetky pochybnosti vyplýva, že
v dôsledku prekážok na strane zamestnávateľa - žalovaného vznikol žalobkyni nárok na náhradu
mzdy v zmysle ustanovenia § 142 ods. 3 ZP. Toto zákonné ustanovenie neupravuje možnosť znížiť

náhradumzdynažiadosťzamestnávateľa,prípadnetakýtonárokvôbecnepriznať,pretožetakýtopostup
Zákonník práce umožňuje iba v prípade nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru (§ 79 ods.
2 ZP), pričom v tejto veci o takýto nárok, napriek nesprávnemu tvrdeniu žalovaného, nejde. V zásade
by preto mala žalobkyňa nárok na náhradu mzdy odkedy prekážka na strane žalovaného vznikla, t. j.
odo dňa odvolania žalobkyne z funkcie vedúcej strediska až do dosiahnutia zmeny pracovnej zmluvy

ohľadne druhu práce alebo skončenia pracovného pomeru. Žalobkyňa totiž nebola povinná vykonávať
iný druh práce než v pracovnej zmluve dohodnutý druh práce. Taktiež nebola povinná oznamovať
žalovanému, že trvá na tom, aby ju ďalej zamestnával podľa pracovnej zmluvy. Preto odvolacie dôvody
uvedenéžalovanýmvpodanomodvolaníodvolacísúdnepovažovalzasprávne.Podľaodvolaciehosúduna tomto závere nič nemení ani tá skutočnosť, že žalovaný následne uložil žalobkyni neplatne okamžité
skončenie pracovného pomeru. V čase uloženia tohto okamžitého skončenia pracovného pomeru, t. j.
11. októbra 2004 už žalobkyňa mala, a to od odvolania z funkcie vedúcej strediska, t. j. od 30. júna 2004,

nárok na náhradu mzdy z dôvodu prekážok na strane zamestnávateľa v zmysle ustanovenia § 142 ods.
3 ZP. Odvolací súd uzavrel, že žalovaný nedôvodne spochybňuje žalobkyňou uplatnený nárok v tomto
konaní. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa v tomto konaní uplatňuje nárok na náhradu mzdy
v súvislosti s prekážkou v práci na strane zamestnávateľa. V zmysle ustanovenia § 142 ods. 3 ZP potom
znalec správne vyčíslil tento nárok žalobkyne na sumu 20.646,27 eur, ktorá predstavuje náhradu mzdy

vo výške priemerného zárobku (pozri bod 12. rozhodnutia odvolacieho súdu).

18.3. Keďže odvolací súd sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie stotožnil čo do vyhovujúceho
výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni titulom náhradu mzdy v súvislosti s prekážkou v
práci na strane zamestnávateľa za obdobie od 1. júla 2004, kedy bola odvolaná z funkcie vedúcej
strediska, do 20. júla 2007, kedy sa žalobkyňa zamestnala, sumu 20.646,27 eur, treba jeho dôvody

posudzovať v kontexte s dôvodmi uvedenými v rozsudku okresného súdu, s ktorým vytvára organickú
(kompletizujúcu) jednotu, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu
jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v
spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie má podľa názoru dovolacieho súdu všetky
zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP. Dovolací súd nezistil, že by v danej

veci išlo o takýto prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu
práva žalovaného na spravodlivý proces. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok svojho rozhodnutia
spôsobom zodpovedajúcim zákonu. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ako vo veci rozhodol súd
prvej inštancie, obsah odvolania strán sporu (vrátane dovolateľa), zhrnutie podstatných skutkových
tvrdení a právnych argumentov strán sporu, jasne a zrozumiteľne vysvetľuje, prečo rozhodnutie

súdu prvej inštancie o vyhovení žaloby žalobkyne v časti o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni
20.646,27 eur a zamietnutí žaloby žalobkyne v prevyšujúcej časti, považuje za vecne správne, k čomu
na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania
sa s podstatnými odvolacími námietkami aj žalovaného (§ 387 ods. 2 CSP, viď uvedené vyššie), ktoré
napokon boli len opakovaním rovnakých skutočností, ako v konaní pred súdom prvej inštancie.

Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu (body 8. až 14.), ako aj odôvodnenia rozhodnutia súdu
prvej inštancie, nevyplýva nedostatočnosť, či nezrozumiteľnosť alebo nepresvedčivosť, ani absencia
o skutkových a právnych záveroch, či taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Obsah spisu nedáva podklad
pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne a náležite neodôvodnil, a že pri rozhodovaní

nezohľadnil odvolaciu argumentáciu dovolateľa.

19. K námietke žalovaného spochybňujúcej neúplnosť, či nesprávnosť skutkových zistení je ešte treba
uviesť, že v zmysle ustanovenia § 431 a § 432 CSP dovolanie nie je možné odôvodniť tým, že odvolací
súd neúplne zistil skutkový stav veci, resp. že dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Dovolanie

totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len
výslovne uvedených procesných vád (§ 420 CSP) a hmotnoprávnych vád (§ 421 CSP). Navyše dovolací
súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto
nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie. Inými
slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a

druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v
prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj
I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie
je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,
porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery

nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)
CSP, avšak tieto vady v súdenej veci dovolací súd nezistil.

19.l. Podľa názoru dovolacieho súdu doposiaľ vykonané dokazovanie dostatočne odôvodňuje skutkové

i právne závery prijaté súdmi nižšej inštancie (súdom prvej inštancie, aj súdom odvolacím), ktoré
závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu
práva na spravodlivý (riadny) proces. V súdenom spore dovolací súd nezistil v postupe súdov nižšíchinštancií pochybenia alebo vady v procese dokazovania a jeho hodnotenia predstavujúce porušenie
práva žalovaného na spravodlivé súdne konanie.

19.2. Samotná skutočnosť, že dovolateľ sa nestotožňuje so spôsobom vyhodnotenia týchto dôkazov,
nemôže bez ďalšieho viesť k záveru, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 420 písm. f) CSP,
pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 98/97).

19.3. Napokon v súvislosti s dovolateľom spochybňovaným zisteným skutkovým stavom veci, resp.
jeho nesúhlasom so skutkovými zisteniami a hodnotením dôkazov, dovolací súd pripomína svoju
rozhodovaciu prax a ustálený názor, že nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je vadou konania v zmysle
§ 420 písm. f) CSP (porovnaj sp. zn. 1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017,

5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s ústavou posudzoval
ústavný súd a nedospel k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).

20. V reakcii na dovolacie argumenty žalovaného dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania
podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa

predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je daný
prípad. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok. Samotné odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie
(IV. ÚS 112/05, IV. ÚS 324/2011). Dovolací súd neakceptoval opodstatnenosť dôvodov, ktoré žalovaný
uvádzal v dovolaní o zmätočnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, trpiaceho nedostatkom
riadneho odôvodnenia, pretože uvedené nezistil. Pre úplnosť dovolací súd tiež poznamenáva, že

pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej
zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací
súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie veci túto vadu zmätočnosti
nezakladá (R 24/2017); tento právny záver považuje za ústavnoprávne akceptovateľný i ústavný súd
(I. ÚS 61/2019).

21.Zhrnúcvyššieuvedenédovolacísúduzavrel,žežalovanýneopodstatnenenamietal, žekonaniepred
odvolacím súdom bolo postihnuté zmätočnostnou vadou vyplývajúcou z § 420 písm. f) CSP. Dovolací
súd preto dovolanie žalovaného v tejto časti ako nedôvodné v zmysle § 448 CSP zamietol.

22. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

22.1. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

22.2. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny
význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.

Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková), ktorá
musí mať zreteľné charakteristické znaky. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia
vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa
odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce,
Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných

ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie
napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu
(vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne
v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohtoustanovenia. V prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP ide, teda
z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj napríklad sp. zn. 1Cdo/126/2017, 2Cdo/225/2016,

3Cdo/235/2016, 4Cdo/89/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/73/2017).

22.3.Akdovolacísúdmáriešiťprávnuotázku,priktorejriešenísaodvolacísúdodklonil odrozhodovacej
praxe najvyššieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), tak v zmysle vyššie citovaných zákonných
ustanovení je povinnosťou dovolateľa ako procesnej strany a) konkretizovať právnu otázku riešenú

odvolacím súdom, uviesť ako ju riešil odvolací súd a b) uviesť ako mala byť táto otázka správne riešená
(viď uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22. februára 2018), c) uviesť rozhodnutia
dovolacieho súdu, od ktorých sa mal odvolací súd odkloniť.

23. Pred posúdením samotného ,,vyriešenia právnej otázky“ (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) dovolací
súd zdôrazňuje, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní

podrobená meritórnemu prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
odvolací súd (§ 442 CSP); skutková okolnosť (t. j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z
hľadiska § 421 ods. 1 CSP je irelevantná.

23.1. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním

skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestio
iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme,
jej aplikácie na podklade skutkových zistení (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/218/2017,
3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018, 7Cdo/99/2018).

23.2. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP musí byť procesnou stranou vymedzená
v dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj
dôvodnosť) dovolania. V prípade absencie náležitého vymedzenia právnej otázky najvyšší súd nemôže
pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili/
neriešili prvoinštančný a odvolací súd.

24. Dovolací súd sa preto najskôr zaoberal tým, či sú splnené tieto predpoklady prípustnosti dovolania, a
to najmä z hľadiska, či žalovaný v podanom dovolaní vôbec nastolil právnu otázku, resp. ňou nastolené
právne otázky sú také otázky, od vyriešenia ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.

25. Žalovaný v súvislosti s uvádzaným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP právnu
otázku jasne nevymedzil. Z obsahu dovolania vyplýva nesúhlas dovolateľa s posudzovaním nároku
žalobkyne ako nároku na náhradu mzdy z dôvodu vzniku prekážky na strane zamestnávateľa, pričom
podľa dovolateľa v danom prípade možno priznať takýto nárok len do neplatného skončenia pracovného
pomeru,odneplatnéhoskončeniapracovnéhopomerumožnopriznaťlennároknanáhradumzdytitulom

neplatného skončenia pracovného pomeru, pričom odvolací (aj okresný súd) takýto hmotnoprávny nárok
nerozlišovali. K čomu dovolací poznamenáva, že odvolací ani okresný súd neriešili otázku rozlišovania
nároku na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru a nároku na náhradu mzdy
titulom prekážok v práci na strane zamestnávateľa, pretože okresný aj krajský súd totižvychádzaliz
názoru vyjadreného najvyšším súdom v rozhodnutí sp. zn. 1MCdo/13/2009, kde sa najvyšší súd vyjadril

k nároku žalobkyne, že tento treba posudzovať podľa § 142 ods. 3 ZP (nárok na náhradu mzdy z dôvodu
prekážky na strane zamestnávateľa).

26. Dovolateľ odôvodňoval odklon s poukazom na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. R 44/1984,
4Cdo/204/2009, 3Cdo/6/2008 (R 32/2010).

26.1. V rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/204/2009 (R 44/1984), od ktorých sa mal odvolací
súd odkloniť, dovolací súd riešil nárok na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného
pomeru so zamestnancom, ktorému tiež predchádzali iné skutkové závery ako v danom prípade.

26.2. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/6/2008 (R 32/2010) sa týkalo náhrady mzdy za

nevyčerpanú dovolenku z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru so zamestnancom.26.3. Je tak zjavné, že všetky dovolateľom uvádzané rozhodnutia sú nesúvisiace, nakoľko posudzujú inú
skutkovú situáciu, ale aj právnu, keďže riešili náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného
pomeru, nie náhradu mzdy titulom prekážok v práci na strane zamestnávateľa.

27. Dovolací súd pre úplnosť tiež uvádza, že pokiaľ dovolateľ svojím tvrdením, že súd prvej inštancie,
aj odvolací súd si neujasnili skutkové okolnosti podstatné pre ich rozhodnutie, mienil dôvodiť odklon
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, potom z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ v tomto
smere namieta skutkový základ rozhodnutia odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie). Dovolateľ tak

nesprávne právne posúdenie veci odôvodňuje neujasnením skutkových zistení, ku ktorým dospeli súdy
nižších inštancií, čo nie je a nemôže byť relevantné z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a) CSP a posúdenia
prípadného odklonu odvolacieho súdu.

27.1. Naviac podľa názoru dovolacieho súdu z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ v súvislosti s
dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP len nesúhlasí s názorom súdov nižších inštancií

v súvislosti s vyhodnotením skutkových zistení a ich podriadením pod nárok na náhradu mzdy z dôvodu
prekážky na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 ZP, avšak tak robí bez konkrétneho
vymedzenia právnej otázky, vo vzťahu ku ktorej sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej súdnej praxe
dovolacieho súdu. Z dovolania tak nie je zrejmé, aké konkrétne právne otázky chcel dovolateľ riešiť, keď
tieto jasne nekonkretizoval, a tak následne ani dovolací súd nemohol vyhodnotiť ich riešenie odklonom

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

28. Dovolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 14. apríla 2022 sp.
zn. I. ÚS 215/2022, ktorý uviedol, že „k odmietnutiu dovolania pre nesplnenie náležitostí zadefinovania
dôvodu prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku ústavný súd považuje za potrebné dodať, že

aj keď jeho súčasná judikatúra uprednostňuje materiálny prístup k vymedzeniu dovolacích dôvodov zo
strany najvyššieho súdu (I. ÚS 336/2019, IV. ÚS 479/2021), dovolací súd si bez náležitého vymedzenia
právnej otázky dovolateľom nemôže túto otázku vyabstrahovať z dovolania sám (II. ÚS 291/2021).
Ústavne konformné riešenie vyžaduje, „aby právna otázka z dovolania jasne vyčnievala a takisto aby z
dovolania vyčnievalo aj právne posúdenie veci, ktoré pokladá dovolateľ za nesprávne s uvedením toho,

v čom má spočívať táto nesprávnosť...“ Sťažovateľ, resp. jeho advokát „preto musí pripraviť jasné, vecné
a zmysluplné vymedzenie namietaného nesprávneho právneho posúdenia spornej právnej otázky.“ (I.
ÚS 115/2020).“

29. Iba samotné namietanie nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom bez vymedzenia

konkrétnej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a odvolací súd sa
prijejriešeníodklonilodustálenejrozhodovacejpraxedovolaciehosúdu,naprípustnosťdovolaniapodľa
§ 421 ods. 1 písm. a) CSP, nepostačuje. Polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, či
vyhodnotením skutkového stavu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika
toho, ako odvolací súd skutkovo a právne pristupoval k riešeniu sporu, významovo nezodpovedajú

kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a) CSP (porovnaj sp. zn. 1Cdo/36/2017, 2Cdo/5/2017,
3Cdo/74/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017). V tejto časti preto nemožno dovolanie žalovaného
považovať za procesne prípustné.

30. Dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalovaného v časti namietajúcej vadu podľa § 420 písm. f)

CSP je síce prípustné, ale nie je dôvodné a ohľadom namietajúceho nesprávneho právneho posúdenia
veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP je neprípustné, pretože dovolacie dôvody neboli vymedzené
spôsobom uvedeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. Vzhľadom na uvedené dovolací súd
dovolanie ako celok zamietol (§ 448 CSP).

31. Žalobkyňa bola v dovolacom konaní úspešná, preto jej dovolací súd na základe ustanovenia § 453
ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanému
v plnom rozsahu.

32. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.