Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 10, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9CoPr/9/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7219205308
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Miková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7219205308.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mikovej a členiek senátu

JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX,
D. C., zastúpený Mgr. Miroslava Pyšniakova, advokátka so sídlom ul. M. Gorkého 1 v Michalovciach,
proti žalovanému: PROVYM, spol. s.r.o., so sídlom Priemyselná 5, Michalovce, IČO 36 179 574, právne
zastúpený JUDr. Miroslav Katunský, advokát so sídlom Floriánska 16, Košice, o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 6.
marca 2023 č.k. 42Cpr/28/2019-412

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom II. výroku a súvisiacom III. výroku o náhrade trov

prvoinštančného konania.

M e n í IV. výrok rozsudku o náhrade trov odvolacieho konania 2CoPr/9/2021 tak, že žalovaný je povinný
nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu.

N e p r i z n á v a stranám sporu náhradu trov tohto odvolacieho konania 9CoPr/9/2023.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie preskúmavaným rozsudkom určil neplatnosť výpovede danej žalobcovi podľa §
63 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce dňa 18.2.2019 (I). Rozhodol, že od žalovaného nemožno spravodlivo

požadovať, aby žalobcu od 1.7.2019 naďalej zamestnával (II), priznal žalobcovi proti žalovanému
náhradu trov prvoinštančného konania o nároku na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
(III) a uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania o nároku na určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru (IV). Súd prvej inštancie rozhodoval opätovne o tom o čo
jeho skorší (v poradí prvý) rozsudok bol zrušený Krajským súdom v Košiciach v odvolacom konaní
2CoPr/2/2021 pre predčasnosť skutkových záverov o čase doručenia výpovede žalobcovi z pracovného
pomeru, ktorý bol významný aj pre vyhodnotenie splnenia ponukovej povinnosti žalovaného, ako

zamestnávateľa pri organizačných zmenách ponúknuť zamestnancovi vhodné voľné pracovné miesto.

2. V opätovnom konaní súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že žalobca na základe pracovnej
zmluvy zo dňa 31.1.2017 v spojení s jej dodatkami pracoval u žalovaného (pôvodne pod obchodným
názvom IZO 4, s.r.o. Michalovce) v pracovnej pozícii robotník, s náplňou práce obsluha stroja -
napeňovačka forma, ktorý pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. Listom zo dňa 18.2.2019
žalovaný dal žalobcovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce (ZP), z dôvodu

nadbytočnosti, vyvolanej organizačnými zmenami s tým, že pre žalobcu nemal inú vhodnú prácu
zodpovedajúcu jeho kvalifikácii a vzdelaniu. Podľa tvrdení žalovaného sa pracovný pomer mal skončiť
uplynutím2mesačnejvýpovednejlehotyk30.4.2019,potomčožalobcadňa18.2.2019odmietolprevziať
výpoveď. Žalobca sa bránil tým, že účinky riadneho doručenia výpovede z pracovného pomeru nastaliaž ku dňu 30.4.2019, kedy sa vôbec prvýkrát dozvedel o zámere zamestnávateľa skončiť s ním pracovný
pomer. Žalobca namietal tiež absenciu zákonných dôvodov pre rozviazanie pracovného pomeru z
organizačných dôvodov uvádzajúc, že táto bola iba predstieraná, lebo v mesiaci apríl a máj 2019

žalovaný vytvoril dve nové pracovné miesta s pracovným zaradením, aké predtým prislúchalo žalobcovi.
Súčasne dôvodil, že žalovaný si nesplnil ponukovú povinnosť inej vhodnej práci a neprerokoval ju
so zástupcami zamestnancov, preto listom z 2.5.2019 žalobca oznámil žalovanému, že na ďalšom
zamestnávaní trvá a výpoveď považuje za neplatnú.

3. Súd prvej inštancie sa prvotne zaoberal v zhode s § 61 ods.1, § 77 ZP, momentom doručenia písomnej
výpovede žalobcovi a včasnosťou uplatnenia nároku na súde žalobou z 10.6.2019 dospejúc k záveru, že
žalobca podal žalobu v zákonnej dvojmesačnej lehote od času, kedy sa mal pracovný pomer uplynutím
výpovednej lehoty skončiť. Považoval za preukázané, že k doručeniu výpovede došlo fikciou, v zmysle
§ 38 ZP odmietnutím jej prevzatia ku dňu 18.2.2019, čo mal preukázané výpoveďou svedkyne E. A. F.
a G. H. I., ktorí sa v uvedený deň pokúsili na pracovisku odovzdať žalobcovi písomnú výpoveď. Žalobca

sa na ich výzvu dostavil do kancelárie, bol mu oznámený zámer zamestnávateľa s ním skončiť pracovný
pomer. Potom čo mu bola predložená výpoveď z pracovného pomeru, ktorú si prečítal, odmietol ju
akceptovaťaprevziať,ktorúskutočnosťzamestnancipotvrdilinapísomnomvyhotovenívýpovedesvojim
podpisom. Súd konštatoval, že žalobca odmietol potvrdiť svojim podpisom prevzatie výpovede, ktorý
prejav vôle znamenal odmietnutie prijatia výpovede z pracovného pomeru, čo sa považuje za jej účinné

doručenie v zmysle § 38 ods. 1, 4 ZP a to ku dňu odmietnutia prevzatia 18.2.2019. V konaní mal súd
ďalej preukázané, že dňa 31.1.2019 vedenie spoločnosti žalovaného prijal rozhodnutie o organizačnej
zmene o znížení počtu zamestnancov na pozícií obsluha napeňovačky z počtu 2 na 1. Tento výpovedný
dôvod formuloval žalovaný v písomnej výpovedi vymedzením, že z organizačných dôvodov sa znižuje
počet zamestnancov, pre ktoré sa žalobca stal nadbytočným a zamestnávateľ nemá možnosť ho naďalej

zamestnávať, čo zodpovedalo dôvodom výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP. V konaní mal tiež
preukázané, že v organizácii žalovaného nepôsobil žiadny subjekt v pozícii zástupcu zamestnancov,
s ktorým by bolo možné a potrebné výpoveď žalobcu z pracovného pomeru prejednať. Pri skúmaní
ďalších podmienok skončenia pracovného pomeru z organizačných dôvodov súd však dospel k záveru o
neplatnosti tejto výpovede, pretože žalovaný si nesplnil ponukovú povinnosť vhodnej práce pre žalobcu,

ako mu to ukladalo ustanovenie § 63 ods. 2 ZP, aj keď takým pracovným miestom disponoval. Súčasne
mal preukázané porušenie zákazu žalovaným prijať iného zamestnanca podľa § 63 ods. 3 ZP, lebo v
čase dania výpovede žalobcovi, žalovaný prijal na pracovné miesto, na ktoré mal žalobca kvalifikáciu
– robotník, nových zamestnancov. Existenciu vhodného voľného pracovného miesta súd zistil zo
skutočnosti, že deň po doručení výpovede žalobcovi 18.2.2019, žalovaný prijal 19.2.2019 na pracovnú

pozíciu robotníka zamestnanca J. K., čo odôvodňoval novovzniknutou potrebou pracovného miesta.
Túto jeho obranu súd považoval za účelovú a nelogickú, keď je ťažko uveriteľné, aby zamestnávateľ
potrebu výkonu takejto práce zistil až v deň vzniku pracovného pomeru. Konštatoval teda, že pracovné
miesto na ktoré bol prijatý J. K. bolo voľné a existujúce už v čase doručenia výpovede žalobcovi ku
18.2.2019, teda neboli splnené podmienky v zmysle § 63 ods. 2 ZP, keď z organizačných dôvodov

možnopracovnýpomerskončiťvýpoveďouibaakbynemoholžalobcuďalejzamestnávať,alebobytento
nebol ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že potom, čo
rozhodnutím o organizačnej zmene žalovaný zrušil 31.1.2019 jedno pracovné miesto v súvislosti s čím
ukončil pracovný pomer so žalobcom, v lehote 2 mesiacoch od uvedeného rozhodnutia, vytvoril 2 nové
miesta, a to nielen pre J. K., ale aj pre L. M. dňa 5.3.2019 pre pracovnú pozíciu robotníka. Po ustálení

neplatnosti výpovede z pracovného pomeru sa súd na základe návrhu žalobcu zaoberal podmienkami
skončenia pracovného pomeru v zmysle § 79 ods.1 ZP. Podľa uvedeného zákonného ustanovenia, ak
zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď, a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že
trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer nekončí s výnimkou, ak súd rozhodne,
že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Z

vykonaného dokazovania súdu vyplynulo, že žalovaný k 30.6.2019 fakticky ukončil svoju činnosť, nikoho
nezamestnával, napriek tomu, že z obchodného registra nebol vymazaný, doposiaľ právne existuje
len z dôvodu finančnej kontroly, avšak so všetkými zamestnancami ukončil pracovný pomer. Bývalí
zamestnanci, ktorí uzatvorili nové pracovné zmluvy s IZO 4 DSP s.r.o., Michalovce, tieto pracovné
zmluvy uzavreli už s iným subjektom, odlišným právne i fakticky od pôvodného zamestnávateľa,

keď medzi novou obchodnou spoločnosťou a spoločnosťou žalovaného neboli súdom zistené žiadne
majetkové ani personálne prepojenia. Súd dospejúc k záveru, že žalovaný reálne ukončil svoju výrobu a
sospoločnosťouIZO4DSPs.r.o.nemážiadnuväzbu,vyhovelnávrhužalovaného,aurčildeň30.6.2019,
kedy mal preukázané ukončenie výrobnej činnosti žalovaného, ako posledný deň ku ktorému moholbyť žalobca v pracovnom pomere. Od 1.7.2019 konštatoval, že žalovaný už nemal možnosť žalobcu
zamestnávať. Vychádzal pritom z priložených dohôd o skončení pracovného pomeru 23 zamestnancov
ku dňu 30.6.2019, zo správy Sociálnej poisťovne, knihy dochádzok a výplatných listín. Nakoľko žalobca

uplatnil tiež nárok na náhradu mzdy, prejednanie ktorého bolo vylúčené na samostatné konanie v poradí
prvým rozsudkom, ktorý výrok nadobudol právoplatnosť, rozhodol o nároku na náhradu trov osobitne vo
vzťahu k predmetnému konaniu o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru. Priznal procesne
úspešnému žalobcovi nárok na ich náhradu v konaní na súde prvej inštancie plnom rozsahu podľa §
255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP), uviedol že v odvolacom konaní (2CoPr/9/2021) bol

vyhovujúci rozsudok zrušený, teda za úspešného označil žalovaného ako odvolateľa, preto zaviazal na
náhradu trov konania za odvolacie konanie žalobcu.

4. Rozsudok vo výroku, ktorým súd rozhodol, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby
žalobcu od 1.7.2019 naďalej zamestnával (II.) a vo výroku, v ktorom mu bola uložená povinnosť nahradiť
žalovanému trovy odvolacieho konania (IV.) napadol odvolaním žalobca, vymedzujúc odvolacie dôvody

podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávnych skutkových zistení
(f), ich nesprávneho právneho posúdenia (h) a konanie trpí vadou, ktorá má za následok nesprávne
rozhodnutie veci (d). Navrhoval, rozhodnutie v napadnutých výrokoch zmeniť a zamietnuť vzájomný
návrh žalovaného a priznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

5. Odvolateľ dôvodil nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením rozsudku, uvádzal, že Zákonník
práce nedefinuje skutočnosti, pre ktoré nemožno od zamestnávateľa považovať, aby ďalej zamestnanca
nezamestnával, ide teda o ustanovenie s relatívne neurčitou hypotézou, splnenie ktorých podmienok
je vždy na posúdení individuálnych okolností v súlade zo zásadami Zákonníka práce, že výkon práv
a povinností z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Zastával názor, že

žalovaný nepreukázal konkrétne hmotnoprávne skutočnosti, pre ktoré od neho nemožno spravodlivo
požadovať ďalšie zamestnávanie žalobcu, že ukončenie pracovného pomeru so zamestnancami
neznamená, že bola ukončená výroba a došlo k ukončeniu podnikateľskej činnosti, neboli preukázané
dôvody na strane zamestnávateľa pre skončenie pracovného pomeru dohodou so zamestnancami,
nebolo zdôvodnené ukončenie výroby, preukázané rozhodnutie o zrušení zamestnávateľa a pokiaľ

žalovaný poukazoval na prebiehajúcu daňovú a finančnú kontrolu, nebola riadne zdokladovaná, rovnako
ako ani fakt, že od 1.7.2019 nevykonáva podnikateľské aktivity neumožňujúce mu zamestnávať ďalších
zamestnancov. Poukázal tiež na to, že listinné dôkazy o odhlásení zamestnancov zo sociálneho
poistenia k júlu 2019 boli predložené až v novembri 2020, teda takmer tri roky od začiatku konania,
žalobca by za to mal znášať nepriaznivé procesné dôsledky, lebo na dodatočné tvrdenia nemožno

prihliadať. Súčasne zastával názor, že pokiaľ súd vyzval žalovaného na preukázanie týchto skutočností,
poskytol mu návod, čo by mal urobiť a porušil tak procesné práva žalobcu na zachovanie rovnosti
postavenia sporových strán. Odvolateľ tiež tvrdil, že žalovaný neuplatnil riadnym procesným návrhom
svoju požiadavku v zmysle § 79 ods. 1 ZP, ktorý mal mať povahu vzájomnej žaloby, teda ak o ňom súd
rozhodol a prejednal ho, konal v rozpore so zákonnými predpokladmi podľa § 79 ods. 1 ZP. Nesúhlasil so

spôsobom rozhodnutia o náhrade trov pôvodného odvolacieho konania, keď mal za to, že tieto by nemal
hradiť minimálne s prihliadnutím na zásadu vyplývajúcu z § 257 CSP, keď nijako nezavinil vzniknutý
stav v sporovom konaní.

6. Žalovaný navrhoval rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť uvádzajúc, že z vykonaného

dokazovania, predložených listinných dôkazov, dohôd o skončení pracovného pomeru, registračných
listov, mesačných výkazov poistného a príspevkov, výpoveďou svedkov bolo preukázané ukončenie
činnosti žalovaného, jeho výroby, lebo došlo k odstaveniu výrobnej linky, čo bolo aj dôvodom pre
ukončenie zamestnaneckých pomerov. Nastali teda na strane žalovaného okolnosti zakladajúce
správnosť záveru súdu, že nemôže už pre budúcnosť zamestnávať žalobcu. Požiadavka súdu na

doplnenie dokazovania na účely odstránenia rozporov v konaní nemožno považovať za porušenie
zásady rovnosti strán. Zdôraznil, že žalobca v konaní nijako nepoprel tvrdenia žalovaného o ukončení
činnosti, ani na tieto okolnosti nenavrhoval žiadne dokazovanie, keď nespornosť tejto skutočnosti
napokon potvrdzoval už fakt, že v poradí prvý rozsudok súdu o tom, že od žalovaného nemožno
spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie žalobcu, žalobca odvolaním ani nenapadol.

7. Iné vyjadrenia sporové strany v odvolacom konaní nepodali.8. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd po kladnom posúdení prípustnosti a včasnosti podaného
opravného prostriedku subjektom, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté, prejednal odvolanie bez
nariadeniapojednávaniapodľa§385ods.1CSPacontrario,vrozsahudanom§379,§380ods.1,2CSP

z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a prijal záver, že odvolanie je dôvodné len v časti rozhodnutia
o náhrade trov predchádzajúceho odvolacieho konania. Rozsudok bol ako vecne správny potvrdený
v súlade s § 387 ods. 1 CSP v meritórnom výroku, že žalovaný nemá možnosť ďalej zamestnávať
žalobcu a súvisiacom výroku o náhrade trov prvoinštančného konania. V rozsahu týkajúcom sa výroku o
náhrade trov pôvodného odvolacieho konania, v ktorej časti bolo zistené naplnenie odvolacích dôvodov,

rozhodnutie súdu bolo v zhode s § 388 CSP zmenené tak, ako vyplýva z enunciátu tohto rozsudku.

9. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 10. januára 2024 v pojednávacej
miestnosti č. 210 na II. poschodí Krajského súdu v Košiciach, miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené na úradnej a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zhode s § 219
ods. 3 CSP.

10. Vo vzťahu k námietkam odvolateľa o neexistencii návrhu žalovaného ako podmienky pre aplikáciu
ustanovenia § 79 ZP odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu nepochybne vyplýva okolnosť, že žalovaný
už v podaní z 29.4.2020, riadne doručenom zástupcovi odvolateľa, tiež na pojednávaní 19.7.2021
žiadal, aby súd rozhodol, že v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru od žalovaného

nemožno spravodlivo žiadať, aby naďalej zamestnával žalobcu s tým, že pracovný pomer sa skončil
k 30.6.2019. Predmetný návrh spĺňal všetky požiadavky, ktoré sú predpokladom pre aplikáciu §79 ods.
1 ZP podľa ktorého, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne
skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi,
že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak

súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej
zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí
zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak
súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Žalobcovi i súdu tak bolo zrejmé k akým skutkovým

a právnym okolnostiam má rozhodnutie súdu smerovať, a ku ktorému dátumu má byť rozhodnuté o
ukončení pracovného pomeru so žalobcom pre prípad, že súd dospeje k záveru o neplatnosti výpovede.
Výhrady odvolateľa preto nezodpovedajú obsahu súdneho spisu a nemožno uvažovať o tom, aby došlo
k prekročeniu procesných návrhov sporovej strany. Pokiaľ odvolateľ namietal, že neexistovali dôvody,
na ktorých súd prvej inštancie zložil svoj záver, že žalovaný nemá možnosť ďalej zamestnávať žalobcu

s účinnosťou od 1.7.2019, odvolací súd poukazuje na výsledky vykonaného dokazovania, keď obsahom
listinných dôkazov (čl. 328, 347-356; listiny o ukončení pracovného pomeru so zamestnancami, hlásenia
o ukončení pracovného pomeru pre Sociálnu poisťovňu, oznámenie Sociálnej poisťovne o ukončených
pracovnýchpomeroch,mesačnývýkazpoistnéhoapríspevkov)bolopreukázané,žek30.6.2019ukončil
žalovaný pracovný pomer s 26 zamestnancami z pôvodných 29 zamestnancov, pričom doposiaľ je

v pracovnom pomere evidovaný iba konateľ spoločnosti žalovaného, ktorého pracovný pomer trvá
s tým, že ku dňu 30.6. 2019 nebolo možné ukončiť pracovný pomer s 2 zamestnancami, ktorí boli
v tom čase práceneschopní resp. zamestnankyňa na rodičovskej dovolenke, u ktorých bol pracovný
pomer ukončený v priebehu mesiacov október-december 2019. Žalovaný už reálne nevykonával žiadnu
výrobnú činnosť a ani žiaden zamestnanec pre neho nerealizoval žiadny výrobný proces. Odvolateľ

v konaní na súde prvej inštancie ani v odvolacom konaní neuviedol žiadne skutkové tvrdenia, ktoré by
závery súdu prvej inštancie o ukončení činnosti žalovaného spochybnili. Súd prvej inštancie tento svoj
záver riadne odôvodnil s odkazom na vykonané dôkazy, žalobcom nebol vznesený žiadny relevantný
argument, s ktorým by sa bolo potrebné osobitne vysporiadať, resp. na ktorý by v odôvodnení
napadnutého rozsudku absentovala odpoveď. Odvolateľ správne poukazuje na to, že ustanovenie §

79 ods.1 ZP je právnou normou s relatívne neurčitou hypotézou, splnenie podmienok ktorej je závislé
od individuálnych okolností každého prípadu. Ukončenie obchodnej činnosti spoločnosti spadá medzi
také dôvody, ktoré znemožňujú zamestnávateľovi prideľovať zamestnancovi prácu, teda je odôvodnené
rozhodnúť o tom, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie
zamestnanca napriek predchádzajúcemu neplatnému skončeniu pracovného pomeru. V tomto smere

nebola odvolateľom spochybnená správnosť skutkových zistení súdu a ich právneho posúdenia,
keď jeho odvolacia argumentácia je založená len na nesúhlase so záverom súdu bez označenia
konkrétnych skutočností, ktoré by zistenia súdu a na ich základe prijaté rozhodnutie spochybnili.
Postupom súdu nebola porušená ani zásada procesnej rovnováhy sporových strán v neprospechžalobcu, ktorý bol zastúpený právnym zástupcom, teda odborne spôsobilým subjektom, pričom súd
vykonával dokazovanie v zmysle návrhu sporových strán a v súlade s § 319 CSP, podľa ktorého súd
môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo

veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz; na tento účel je zamestnávateľ povinný
poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať. Odvolateľ na súde prvej inštancie neurobil
spornou okolnosť ukončenia výrobnej činnosti, prepustenia všetkých zamestnancov žalovaným, ani
v rámci odvolacieho konania neuviedol žiadne vlastné tvrdenia o dôvodoch, pre ktoré nie je možné
považovať za správny záver súdu, že počnúc 1.7.2019 nie je možné od žalovaného požadovať ďalšie

zamestnávanie žalobcu za spravodlivé. Obsahu vykonaného dokazovania zodpovedajú zistenia súdu
prvej inštancie, že v prípade pracovných zmlúv pôvodných zamestnancov so spoločnosťou IZO 4DSP,
s.r.o., so sídlom v Michalovciach, IČO: 51 894 122, išlo o pracovný vzťah so samostatným právnym
subjektom, odlišným od pôvodného zamestnávateľa-žalovaného, nielen po právnej, ale aj personálnej
a materiálnej stránke, ktoré zistenia súdu odvolateľ ani nespochybnil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
bolo preto v merite veci v rozsahu napadnutého výroku o možnosti ďalšieho zamestnávania žalobcu

žalovaným potvrdené ako vecne správne.

11. Podľa názoru odvolacieho súdu sa však súd prvej inštancie dopustil pochybenia pri rozhodnutí
o náhrade trov konania medzi stranami sporu v konaní o odvolaní žalovaného proti prvému
vyhovujúcemu rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 23.8.2021, č.k. 42Cpr/28/2019-260. Uvedeným

rozsudkom súd prvej inštancie rovnako konštatoval neplatnosť výpovede, ako aj nemožnosť žalovaného
naďalej zamestnávať žalobcu, aj keď uvedené rozhodnutie bolo zrušené na základe odvolania
žalovaného, pre predčasnosť právnych záverov vychádzajúcich z nedostatočne zisteného skutkového
stavu veci. Tak skorší v poradí prvý rozsudok súdu, ako aj rozsudok, ktorý je predmetom tohto
odvolacieho konania bol ukončený vyhovením žalobe o neplatnosť skončenia pracovného pomeru,

v rámci ktorého konania sa súd vysporiadal s procesnou obranou žalovaného vymedzujúc moment
skončenia pracovného pomeru ku dňu 1.7.2019, do ktorého času prináleží zamestnancovi náhrada
mzdy. Bez zreteľa na predchádzajúce zrušenie v poradí 1. rozhodnutia súdu prvej inštancie, žalobcu je
potrebnépovažovaťzaprocesneúspešnúsporovústranu,ktorejpatrínáhradavšetkýchtrovvzniknutých
v súvislosti s uplatnením jeho nároku v súdnom spore. Aj keď je procesne prípustné posudzovať

samostatne vznik nároku na náhradu trov podľa úspešnosti sporovej strany v určitom štádiu konania,
takáto prax je aplikovateľná pri rešpektovaní princípu spravodlivosti v zásade v konaní o dovolaní, kedy
je možné potom, čo už bolo právoplatne ukončené konanie vo veci samej, samostatne posudzovať
procesný úspech strán v rámci dovolacieho konania (porovnaj I.ÚS/453/2019). V danom prípade bolo
právoplatne rozhodnuté o neplatnom skončení pracovného pomeru so žalobcom, teda jeho žalobe bolo

vyhovené, preto mu patrí právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu o tejto časti nároku aj za
predchádzajúce odvolacie konanie. Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil výrok rozhodnutia súdu
prvej inštancie o náhrade trov predchádzajúceho odvolacieho konania, a tieto ako procesne úspešnej
sporovej strane v súlade s § 255 ods.1 CSP priznal žalobcovi.

12. O náhrade trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 2 CSP zohľadňujúc zásadu procesného úspechu v spore. Odvolateľ bol v konaní čiastočne
úspešný (odvolaniu bolo vyhovené len čo do trov), čo zakladá v rovnakom pomere úspech žalovaného,
z ktorých dôvodov odvolací súd stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

13. Rozhodnutie prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).