Rozsudok – Ostatné ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, January 31, 2024

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 11C/53/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623203005
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Červenková
ECLI: ECLI:SK:OSLC:2024:6623203005.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX D., zastúpeného
Mgr. Ivanom Bugrim, advokátom so sídlom vo Zvolene, Námestie SNP č. 23, proti žalovanému:
Slovenská republika, za ktorého pred súdom koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO:
00151866, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, o zaplatenie 7.369,69 € s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 7.369,69 €, do 15 dní od

právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, do 15 dní od
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žaloboudoručenoutunajšiemusúdudňa08.08.2023sažalobcadomáhalprotižalovanémuzaplatenia
sumy 7.369,69 € a náhrady trov konania z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v
dôsledku výkonu služby hasiča v rozsahu priemerného týždenného služobného času presahujúceho

limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa
04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica 2003/88/ES“) v
spornom období od 01. júla 2020 do 31. mája 2023, a to z dôvodu nesprávnej
transpozície smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky. Ide teda o prípad
uplatnenianárokunanáhraduškody,ktorávzniklažalobcoviakojednotlivcoviporušenímúniovéhopráva
žalovaným – Slovenskou republikou, ako členským štátom Európskej únie.

Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že od 03.04.1997 je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru,
pričom štátnu službu vykonáva v služobnom pomere podľa zákona č. 315/2001 Z.z. o
Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „ zákon č.
315/2001 Z. z.“) aktuálne v hodnosti nadporučík, vo funkcii hasič záchranár – špecialista, na hasičskej
stanici v Lučenci.
V žalovanom období od júla 2020 do mája 2023 odpracoval spolu 1.989,71 hodín služobnej pohotovosti
(určenej a nariadenej služobnej pohotovosti), ktoré neboli započítané do fondu pracovného

(služobného) času a jeho priemerný týždenný pracovný čas v tomto období predstavoval 52,86 hodín
týždenne. V období od júla 2020 do mája 2023 pracoval na zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby
a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti (od 01.01.2022 na zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu
služby a 8 hodín určenej služobnej pohotovosti), počas ktorej bol stále fyzicky prítomný na hasičskej
stanici a pripravený na prípadný výjazd.
Žalobcapodrobneargumentoval,žesmernica2003/88/ESbolanesprávneprebratá dozákonač.

315/2001 Z. z., v dôsledku čoho sa služobná pohotovosť hasičov nezapočítava do ich služobného
času. Za nesprávne prebratie smernice podľa neho zodpovedá žalovaný, v dôsledku
čoho mu vznikla škoda v podobe nemajetkovej ujmy, pretože boli splnené predpoklady zodpovednostižalovaného za škodu stanovené judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, ktorými sú: (1) porušená
norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti
pre členský štát, (2) porušenie práva únie je dostatočne závažné a (3) medzi porušením

práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške
náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Z dôvodu absencie právnej úpravy ohľadne nároku na
náhradu škody za porušenie práva únie je potrebné analogicky aplikovať ustanovenia §
11 až § 13 Občianskeho zákonníka, ktoré umožňujú náhradu ujmy v peniazoch za porušenie práva na
ochranu zdravia, ako aj za zásah do súkromia a rodinného života.

Výšku nemajetkovej ujmy žalobca vyčíslil analogicky podľa § 122 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 315/2001
Z. z. ako rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. (15
% alebo 30 % peňažnej náhrady z hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roku) a peňažnou náhradou podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. (50 %
hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) v súčine s počtom
odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. za

príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej
náhrady z hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 %
mínus 15 %) a v prípade určenej služobnej pohotovosti odpracovanej v čase pracovného pokoja
ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej
náhrady z hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 %

mínus 30 %).
Vyššie uvedený spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy vychádzajúci z ustanovenia § 122 ods. 2 písm.
a) zákona č. 351/2001 Z. z., ktorý upravuje odmenu za nariadenú služobnú pohotovosť vykonávanú v
mieste štátnej služby považoval žalobca z hľadiska analógie za najbližšie k uplatnenému
nároku, pretože hodiny služobnej pohotovosti nezapočítané do služobného času

možno analogicky posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času. Nemajetkovú ujmu
za príslušný kalendárny mesiac tak žalobca určil ako súčin odpracovaných hodín určenej služobnej
pohotovosti v daný kalendárny mesiac a 35 % alebo 20 % z príslušnej časti služobného platu
za každú odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti v závislosti od toho, či hodiny služobnej
pohotovosti boli odpracované počas bežného služobného dňa (50 % mínus 15 %, čo predstavuje 35 %)

alebo v deň služobného pokoja (50 % mínus 30 % , čo predstavuje 20 %).
Matematicky tabuľkovou formou žalobca nemajetkovú ujmu konkrétne vyčíslil za
obdobie od júla 2020 do decembra 2020 v sume 1.040,81 Eur, za obdobie od januára 2021 do
decembra 2021 v sume 2.315,36 Eur, za obdobie od januára 2022 do decembra 2022 v sume 2.728,94
Eur a za obdobie od januára 2023 do mája 2023 v sume 1.284,58 Eur. Na základe uvedeného výpočtu

sa domáhal nemajetkovej ujmy v peniazoch v celkovej sume 7369,69 Eur.

2. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 13.10.2023, v ktorom vyjadril svoj
nesúhlas s podanou žalobou žalobcu a mal za to, že žalobca si nesprávne vykladá pôsobnosť smernice
2003/88ES a táto smernica sa nevzťahuje na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, preto jej

ustanovenia nemohli byť žalovaným porušené tak ako tvrdí žalobca, a teda mu nemohla ani vzniknúť
žiadna škoda. Činnosť hasičov je možné podľa žalovaného subsumovať pod pojem osobitných činností
služieb civilnej ochrany. Je toho názoru, že smernica 2003/88/ES bola do právneho poriadku prebratá
správne a žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody, ani nepreukázal zásah do súkromného
a rodinného života, pričom vzhľadom na výpočet nemajetkovej ujmy ide v podstate o mzdový nárok.

Žalovaný tiež namietal, že nie je pasívne vecne legitimovaný v tomto konaní a správne mal žalobca
žalovať svojho zamestnávateľa, nie štát a zároveň vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti súdu
a navrhol postúpenie sporu na Okresný súd Bratislava I podľa sídla ústredného orgánu štátnej
správy zodpovedného za transpozíciu a aplikáciu smernice 2003/88/ES (Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky).

V rámci svojej procesnej obrany žalovaný poukázal na kolektívne zmluvy a výhody z nich pre hasičov
plynúce, tiež na to, že žalobca vedel o podmienkach výkonu služby, bol s nimi riadne oboznámený
a nenamietal ich, ani spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného času a tiež na na 4-mesačné
referenčné obdobie. Upozornil súd na skutočnosť, že pokiaľ nie je žalobca odvolaný na zásah, môže
aj počas pohotovosti odpočívať, na čo má vytvorené podmienky a aj napriek neaktívne

strávenej služobnej pohotovosti, mu zamestnávateľ vypláca dohodnutú odmenu. Podľa žalovaného
žalobca nepreukázal výšku uplatneného nároku, vznik závažnej ujmy a uplatnená náhrada nemajetkovej
ujmy nie je podľa neho primeraná. Zároveň vzniesol námietku premlčania, keď mal za to, že žalobca si
svoj nárok uplatnil po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehote.Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

3. Žalobca v replike zo dňa 10.11.2023 zotrval na podanej žalobe a jej zdôvodnení a

s argumentáciou žalovaného nesúhlasil.
Vo vzťahu k pôsobnosti smernice uviedol, že smernica 2003/88/ES sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na
hasičov, čo vyplýva z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, na ktorú poukázal, a teda práca hasiča
nie je vyňatá z pôsobenia smernice 2003/88/ES, ako to nesprávne prezentoval žalovaný. Mal za to, že
žalovaný je v spore pasívne vecne legitimovaný ako subjekt zodpovedný za správne prebratie smernice

do právneho poriadku, čo tiež vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a zotrval
aj na svojom názore o tom, že smernica 2003/88/ES nebola prebratá správne a výpočet priemerného
týždenného služobného času hasiča nezodpovedá realite, pretože nevychádza z presného výkonu
služby konkrétneho hasiča, ani z dôkazov o počte hodín služobnej pohotovosti priložených
k žalobe. Z tohto dôvodu má za to, že boli v jeho prípade splnené predpoklady zodpovednosti
žalovaného za škodu spôsobenú porušením práva únie a ním uplatnená nemajetková ujma je primeraná

a odôvodnená. Zdôraznil, že podstatou jeho žaloby nie je to, či je za výkon služobnej pohotovosti
odmeňovaný neprimerane nízkou odmenou, ale sa domáha náhrady škody za sústavné porušovanie
jeho osobnostných práv vymedzených v žalobe, vzniknutej porušením článku 2ods.1 a článku 6 písm.b)
smernice 2003/88/ES, teda prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času v dôsledku
nezapočítavania odpracovaných hodín služobnej pohotovosti do pracovného času.

Považuje tiež za irelevantné, či pracovná pohotovosť zahŕňa aj určité neaktívne obdobia, pretože
rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“
je v zmysle smernice 93/104 skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom
zamestnávateľom a byť mu k dispozícii.
Námietku žalovaného týkajúcu sa miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu považoval rovnako za

nedôvodnú, pretože ku skutočnosti, ktorá zakladá právo na náhradu škody (t.j. porušenie
práva na 48 hodinový pracovný čas podľa smernice 2003/88/ES), došlo v územnom obvode
Okresného súdu Lučenec.
Na základe uvedeného navrhol, aby súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

4. Žalovaný v duplike zo dňa 05.12.2023 zotrval na svojej právnej argumentácii o tom, žalobca
spôsobom výpočtu nemajetkovej ujmy žiada v podstate náhradu škody vo forme doplatku (mzdový
nárok) a nie nemajetkovú ujmu, teda neodvodzuje svoj nárok od porušenia smernice 2003/88/ES, ale
od nedostatočného ohodnotenia služobnej pohotovosti, má za to že nemajetková ujma mohla žalobcovi
vzniknúť až konkrétnym porušením smernice 2003/88/ES a len v rozsahu tohto porušenia, teda nie za

všetky hodiny služobnej pohotovosti, ale len za tie, ktoré prekračujú 48 hodinový týždenný pracovný čas,
uplatnená nemajetková ujma je neprimeraná a žalobca nepreukázal konkrétny zásah do súkromného a
rodinného života, resp. zásah do medziľudských vzťahov, či zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s
výkonom povolania v miere, ktorá by odôvodňovala výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy.
Žalovaný zároveň poukázal na znenie čl.16 písm. b) smernice2003/88/ES a uviedol, že v prípade ak

v žalobcovom služobnom čase zneutralizuje doby pracovnej neschopnosti a doby dovolenky, skutočný
odslúžený čas žalobcu predstavuje v každom referenčnom období, okrem 01/2022, 04/2022 a 05/2022
-08/2022, týždenne menej ako 48 hodín, čo je v plnom súlade s ustanoveniami smernice.
Žalovaný zotrval aj na vznesenej námietke premlčania a žiadal aby súd, v prípade že sa nestotožní
s jeho námietkami, žalobu zamietol.

5. Súd prejednal spor na pojednávaní dňa 31.01.2024 v prítomnosti žalobcu, jeho právneho zástupcu
a povereného zástupcu žalovaného, ktorí boli na pojednávanie riadne a včas predvolaní. Žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu zotrval na podanej žalobe v celom rozsahu a k duplike
žalovaného, najmä k nej pripojenej tabuľke považoval za potrebné uviesť, že v nej uvedené údaje sú

pre žalobcu nepochopiteľné a nesprávne najmä z toho dôvodu, že pri výpočte priemerného týždenného
pracovného času sa priamo explicitne v zmysle článku 16 písm.b) Smernice nemajú odpočítavať
obdobia pracovnej neschopnosti a obdobia zákonného nároku žalobcu na dovolenku, ktorá mu vzniká
podľa zákona alebo podľa kolektívnych zmlúv. Už len z tohto dôvodu v tabuľke uvedené výpočty
nesedia. Nie sú správne uvedené ani údaje o odpracovaných službách, pretože tieto vôbec nesedia

ani len s výplatnými páskami a z výpismi dochádzkového systému, sú tam uvedené úplne iné počty
odpracovaných služieb, počet odpracovaných hodín, čiže z jeho pohľadu sú to úplne zavádzajúce
tvrdenia.
Žalovaný žiadal z dôvodov, ktoré podrobne uviedol vo svojom vyjadrení sa k žalobe a duplike zamietnuť.Žalobca bol na pojednávaní dňa 31.1.2024 vypočutý ako strana sporu a pri svojom výsluchu v podstate
potvrdil skutkové dôvody žaloby. Uviedol, že ako hasič nastúpil do Zboru požiarnej ochrany v Lučenci v
roku 1997. Pracovný čas v tej dobe bol rozvrhnutý v pomere 18:6, čiže 18 hodín výkonu služby, pričom

celý tento čas sa započítaval do pracovného času. V roku 2002, kedy vznikol Hasičský
záchranný zbor, im bolo povedané, že majú dočasne danú výnimku zo smernice EÚ. Neskôr im bol
upravený pracovný čas na súčasný stav 16:8.
Žalobca uviedol, že v minulom roku k decembru odslúžil 11 služieb, 264 služobných hodín, z toho
88hodín bolo hodín služobnej pohotovosti a 2krát bol aj v pohotovosti, raz 5 a raz 6 hodín. Pracuje ako

strojník a ak je potrebné doplniť stav, aj vtedy slúži. Majú minimálne stavy a nesmie vzniknúť
deficit. Pokiaľ by vznikol, musí ho niekto zastúpiť. Žalobca poukázal na to, že aj z týchto uvedených
dôvodov je veľakrát porušovaná smernica o maximálnom čase. Čas ktorý strávil v práci, mohol
tráviť s rodinou, ale z dôvodu potreby plnenia pracovných povinností bol na pracovisku. V súčasnosti
je síce rozvedený, ale v žalovanom období bol ešte ženatý, a aj to má vplyv na tento stav, ktorý nastal.
Jednou z príčin jeho rozvodu je podľa neho aj skutočnosť, že veľa času trávi v práci. Často mu to bolo

rodinou vytýkané, najmä čo sa týka vianočných sviatkov, novoročných sviatkov, osláv rodiny ktorých sa
nemohol zúčastňovať pre výkon práce, rovnako sa stávalo, že nemohol byť prítomný ani pri
vystúpeniach, ktoré mali jeho deti a pod. Keď prišiel z práce domov, bolo nevyhnutné, aby si oddýchol
a nechodil potom nikde s rodinou, napr. na výlety. Žalobu sa rozhodol podať aj z tohto dôvodu, aby
pre budúcnosť najmä pre mladých hasičov bol pracovný čas dodržiavaný a mohli viac času tráviť so

svojimi rodinami.
Žalobcaopísalvosvojejvýpovedisituáciukedybolodvolanýzdovolenky,keďžejeden zkolegovvypadol
a bolo nutné opäť doplniť stav. Hoci bol s rodinou stanovať v Štúrove, musel zbaliť stan a s rodinou
odísť kvôli práci. Napriek týmto situáciám uviedol, že práca ho baví, zúčastňuje sa ako hasič rôznych
súťaží, reprezentoval Slovenskú republiku v Ostrave, kde skončil druhý. Nikdy to nerobil pre finančnú

odmenu, nikdy od štátu za to nič nedostal, ani za túto reprezentáciu nič nežiadal. V súčasnosti má
už deti dospelé, má dve vnučky a z dôvodu výkonu tejto práce nemá dostatok časového priestoru na
to, aby sa im venoval. Musí dodržiavať presne stanovený čas, kedy musí byť v práci, inak by došlo k
porušeniu nariadenia a v dôsledku toho by mohol o prácu prísť, čiže je potrebné presne rešpektovať
stanovený rozvrh pracovného času.

Žalobca ďalej vypovedal, že nie vždy sú dodržiavané medzi dvomi zmenami dva dni voľna, ktoré by mal
mať. Veľakrát sa stane, že musí absolvovať školenia a výcviky, ktoré absolvuje v čase tohto voľna. Tieto
výcviku sú jednodňové aj dvojdňové, niekedy aj týždňové. V priemere sa zúčastňuje školení a výcvikov
každý druhý až tretí mesiac. Niekedy počas mesiaca je aj viacero výcvikov, nielen jeden. Tieto výcviky a
školenia nemajú vôbec zaplatené, majú za to nárok na voľno a náhradné voľno si potom čerpajú

ako im to vychádza, no stalo sa mu už viackrát, že musel prísť aj na dorovnanie služobného
času, niekedy aj na 10 hodín, pokiaľ teda nebolo žiadne školenie, prípadne sviatok. Náhradné voľno si
nemôže čerpať kedy chce, len keď veliteľ čaty rozhodne, že je čas, kedy môže mať voľno
a určí mu deň, kedy si ho môže vyčerpať. Vtedy je povinný si ho vyčerpať.
Žalobca poukázal na to, že sa viac krát pokúšali tento problém s pracovným časom riešiť na smenách

s veliteľom družstva, pretože oni sami nemôžu ísť za krajským riaditeľom a namietať tieto skutočnosti.
Ak by to urobili, porušili by pracovnú disciplínu. Riešili to aj na odborárskych schôdzach, ale k žiadnemu
výsledku sa nedopracovali. Keby mal viac voľného času v prvom rade by sa venoval rodine a potom
koníčkom, ktoré má.
Žalobca uviedol, že služobná pohotovosť je určená od 22:00hod do 6:00hod ráno. Zákon neurčuje ako

ju má vykonávať, jedinou podmienkou je byť v tom čase na pracovisku. Snaží sa teda udržiava
v bdelom stave, cvičí, ak sa niečo nestihne dorobiť počas výkonu služby, tak v tomto čase
to dokončí, alebo ak boli stroje na výjazde, tak potom nasleduje ich údržba, aby technika bola
pripravená na ďalší výjazd v hocijakom čase. Ak by bol v tomto čase ospalý a bol by nariadený výjazd,
nebol by schopný vyraziť do minúty, ako je to potrebné.

6. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom žaloby, vyjadreniami sporových strán,
listinnými dôkazmi predloženými sporovými stranami a výsluchom žalobcu, na základe čoho zisti
nasledovný skutkový a právny stav:

7. Žalobca je od 03.04.1997 príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, pričom štátnu službu
vykonáva v služobnom pomere podľa zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom
zbore v znení neskorších predpisov, aktuálne v hodnosti nadporučík, vo funkcii hasič záchranár –
špecialista, na hasičskej stanici v Lučenci.V žalovanom období od júla 2020 do mája 2023 odpracoval spolu 1.989,71 hodín služobnej pohotovosti
(určenej a nariadenej služobnej pohotovosti), ktoré neboli započítané do fondu pracovného
(služobného) času a jeho priemerný týždenný pracovný čas v tomto období predstavoval 52,86 hodín

týždenne.
V období od júla 2020 do mája 2023 pracoval na zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7
hodín určenej služobnej pohotovosti (od 01.01.2022 na zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby
a 8 hodín určenej služobnej pohotovosti), počas ktorej bol stále fyzicky prítomný na hasičskej stanici a
pripravený na prípadný výjazd.

Na pracovnú zmenu nadväzuje určená služobná pohotovosť, teda v rámci jednej zmeny je na pracovisku
sústavne 24 hodín. Služobné pohotovosti sú určované na čas nočných hodín. V mieste výkonu služobnej
činnosti pracujú 3 zmeny, každá nastupuje do služby každý tretí deň, čo znamená že behom týždňa má
žalobca 2 služby, niekedy až 3, čo predstavuje 48 až 72 hodín. Po 24 hodinovej zmene má žalobca dva
dnivoľna.Ajpočasneaktívnejčastipracovnejpohotovostisamusízdržiavaťnapracovisku,byťustrojený
na vykonanie zásahu a pripravený opustiť pracovisku do jednej minúty od vyhlásenia pohotovosti. Ak

je počas pohotovosti nariadený výkon služby, mení sa čas strávený v pohotovostnej službe na prácu
nadčas, ale neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa žalobcovi, ani iným príslušníkom
Hasičského a záchranného zboru nezapočítava do fondu pracovného času.
Žalobca vykonal prepočet hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu pracovného
času v žalobnom období (od 01.07.2020 do 31.05.2023), pričom vychádzal z informácií a podkladov

získaných od svojho zamestnávateľa (výplatné pásky, dochádzkový systém).
Pretože žalovaný nerozporoval doklady predložené žalobcom, v podstate ktoré sám vyhotovil, (jeho
služobný úrad) uvedené súd považoval za nesporné a vychádzal z takéhoto určenia.

8. Za obdobie júl 2020 až december 2020 u žalobcu predstavuje:

-fond pracovného času 1094,50 hodín;
-určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 295,81 hodín;
-nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 2,85 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ

spolu v rozsahu 298,66 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2020 pripadá v
priemere 26,29 pracovných týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek
roku 2020 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 52,99 hodín (1393,16
hodín : 26,29 týždňov).

V období júl 2020 až december 2020 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 285,01 hodín 15 %-
nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti
služobného platu za každú hodinu, a 10,80 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase
pracovného pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu
za každú hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v

tomto období odpracoval v rozsahu 2,85 hodín.

9. Za obdobie január 2021 až december 2021 u žalobcu predstavuje:
-fond pracovného času 2053,70 hodín;
-určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 619,25 hodín;

-nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 9,38 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2
ZoHaZZ spolu v rozsahu 628,63 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2021 pripadá v
priemere 52,14 pracovných týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek

roku 2021 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 51,44 hodín (2682,33
hodín : 52,14 týždňov).

V období január 2021 až december 2021 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 591,25 hodín 15 %-nej
určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z

príslušnej časti služobného platu za každú hodinu, a 28 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v
čase pracovného pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej
časti služobného platu za každú hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods.
2 písm. a) ZoHaZZ v tomto období odpracoval v rozsahu 9,38 hodín.10. Za obdobie január 2022 až december 2022 u žalobcu predstavuje:
-fond pracovného času 1994,55 hodín;

-určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 718,40 hodín;
-nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 22,05 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
spolu v rozsahu 740,45 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2022 pripadá v

priemere 52,14 pracovných týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek
roku 2022 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 52,45 hodín (2735 hodín : 52,14 týždňov).

V období január 2022 až december 2022 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 694,40 hodín 15 %-nej
určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z
príslušnej časti služobného platu za každú hodinu, a 24 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti

v čase pracovného pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej
časti služobného platu za každú hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods.
2 písm. a) ZoHaZZ v tomto období odpracoval v rozsahu 22,05 hodín.

11. Za obdobie január 2023 až jún 2023 u žalobcu predstavuje:

-fond pracovného času 854,50 hodín;
-určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 313,27 hodín;
-nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 8,70 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2

ZoHaZZ spolu v rozsahu 321,97 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2023 pripadá v
priemere 21,57 pracovných týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek
roku 2023 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 54,54 hodín (1176,47 hodín : 21,57 týždňov).

V období január 2023 až jún 2023 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 305,27 hodín 15 %-nej určenej

služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti služobného
platu za každú hodinu, a 8 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja,
za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.
Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto období
odpracoval v rozsahu 8,70 hodín.

12. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,
ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy
preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné

akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Prevzatieprávnezáväznýchaktov,ktorévyžadujúimplementáciu,savykonázákonomalebonariadením
vlády podľa čl. 120 ods. 2.

13. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach

a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a
medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických
osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred
zákonmi.

14. Podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu zdravia. Na základe
zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na
zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

15. Podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (maximálny týždenný pracovný čas), členské štáty

prijmúopatrenianevyhnutnénazabezpečenietoho,ževsúladespotrebouchrániťbezpečnosťazdravie
pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48
hodín.16. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

17. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

18. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

19. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s
prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

20. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne
upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy
obsahom aj účelom im najbližšie.

21. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe
v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak
sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

22. Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s

výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa
nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

23.Podľa§101Občianskehozákonníka,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

24. Na základe nesporných skutkových tvrdení strán a na základe vykonaného dokazovania dospel súd
k záveru, že žaloba žalobcu je v plnom rozsahu dôvodná.

25. V prejednávanom spore bol predmetom konania nárok žalobcu ako hasiča na náhradu nemajetkovej

ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu priemerného týždenného služobného
času presahujúceho limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v spornom období od júla
2020 do mája 2023, v dôsledku jej nesprávnej transpozície do zákona č. 315//2001 Z.z..

26. V prvom rade je potrebné konštatovať, že podľa čl.288 ods.3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je

smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý
sa má dosiahnuť, pričom voľbu foriem a spôsobov transpozície ponecháva vnútroštátnym orgánom.
Smernica 2003/88/ES je uvedená v Zozname preberaných právne záväzných aktov Európskej únie,
ktorý je prílohou č.4 zák.č.315/2001Z.z. o Hasičskom záchrannom zbore od 01.01.2006.
Podľa čl.29 smernice 2003/88/ES, táto smernica je adresovaná členským štátom, pričom žalovaný ako

členskýštátEurópskejúnieaadresátsmernice2003/88/ESpovstupeSlovenskejrepublikydoEurópskej
únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade, že si
štát, ktorý je členom EU túto povinnosť nesplní, je právne zodpovedný za nesprávnu aplikáciu smernice,
pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku.
Pre prípad, že zákonodarca túto povinnosť nesplní, vyvinula rozhodovacia prax Súdneho dvora teóriu

priameho účinku smerníc. Zásada priameho účinku smernice umožňuje žalobcovi, aby sa dovolal
aplikácie nerešpektovanej smernice a následkov s tým spojených priamo pred orgánom verejnej moci,
ktorým je súd, lebo v našom právnom poriadku nie je pri uplatňovaní náhrady škody a nemajetkovej
ujmy iný orgán verejnej moci, ktorý by mal právomoc konať. Z uvedeného vyplýva, že súd má právomoc
vo veci konať a rozhodnúť, a teda námietka žalovaného o nedostatku právomoci, aj s poukazom na čl.1

Základných zásad Civilného sporového poriadku ( ďalej len „CSP“), podľa ktorého spory vyplývajúce
z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva a rozhoduje nezávislý a nestranný súd,
ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu a tiež s poukazom na §3 ods.1 CSP, podľa
ktorého súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné veci súkromnoprávnej povahy, akich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány je nedôvodná, nakoľko spor o náhradu
škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva EÚ v dôsledku nesprávneho prebratia ( transpozície)
smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory.

Keďže smernica 2003/88/ES je určená členskému štátu – žalovanému, ktorý zároveň aj
zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím
smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je pasívne legitimovaný práve štát - žalovaný a z týchto
dôvodov považoval súd aj námietku žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie za
nedôvodnú.

27. Na námietku miestnej nepríslušnosti vznesenú žalovaným súd neprihliadol, pretože dospel k záveru,
že nie je dôvodná (§ 42 CSP). Na určenie miestnej príslušnosti súdu je rozhodujúce
tvrdenie žalobcu ohľadne miesta, kde nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu
škody (nemajetkovej ujmy). V prejednávanom spore je to miesto výkonu služobnej pohotovosti žalobcu
ako hasiča, na ktorom sa prejavilo porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Súd preto dospel

k záveru, že v zmysle § 17 CSP ako aj § 19 písm. b) CSP je miestne príslušný na
prejednanie a rozhodnutie sporu, pretože škoda žalobcovi mala vzniknúť v mieste výkonu služby (okres
Lučenec), pričom okres Lučenec patrí do územnej pôsobnosti súdu, z čoho vyplýva, že sídlo zástupcu
žalovaného nie je na určenie miestnej príslušnosti súdu právne relevantnou skutočnosťou.

28. Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil súd aj námietku žalovaného týkajúcu sa nesprávneho právneho
posúdenia pôsobnosti smernice 2003/88/ES zo strany žalobcu, keď mal žalovaný za to, že sa smernica
2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter
vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože sa
neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, a teda

rozhodnutie Súdneho dvora C 429/09 ktoré sa týka „mestského hasiča“ nie je možné považovať
za smerodajné.
Súd aj napriek vyššie uvedenej obrane žalovaného dospel k záveru, že smernica 2003/88/ES sa
vzťahuje aj na žalobcu ako hasiča. Súd popri znení smernice 2003/88/ES pri rozhodovaní
vychádzal aj z príslušnej judikatúry súdneho dvora, pretože je povinný plne uplatňovať výklad práva

únie, ktorý podal súdny dvor (rozsudok C-261/21 zo dňa 07.07.2022). Obrana žalovaného je založená
na všeobecnej polemike bez dopadu na záväznosť rozhodnutí súdneho dvora, od ktorých niet dôvod
(ani možnosť) sa odchýliť vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu.
Súdny dvor rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ ES má priamy účinok, teda priznáva
jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor tiež

rozhodol, že smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané
zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie
pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to
ajvtedy,keďzásahy,kuktorýmmôžutietočinnostiviesť,súsvojímcharakteromnepredvídateľnéamôžu
vystaviť pracovníkov určitým rizikám ; na účely smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka

vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu
únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre
zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže
mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva únie. Skutočnosť, či je niekto podľa
vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie je relevantná na účely charakteristiky

pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia smernice 2003/88/ ES (porovnaj rozhodnutia C-397/01
ažC-403/01voveciPfeiffer,body52a55,C-429/09voveciFuß,bod27až30,C-518/15voveciMatzak).
Vzhľadom na vyššie uvedené je nedôvodná námietka žalovaného o tom, že smernica 2003/88/
ES sa nevzťahuje na žalobcu ako hasiča a bez právneho významu je aj fakt, či hasič plní svoje
úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Článok 6

písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu
dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 vo veci Fuß, body 33 až 35).

Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice tak, aby
uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom
obmedzovali (C-397/01 vo veci Pfeiffer bod 99, C-429/09 vo veci Fuß, body 35 a 52).Súdny dvor tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné
v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času
(C-397/01 vo veci Pfeiffer, bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v

režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle
od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci Vorel, bod 27).
Osobitne v prípade hasičov súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a
pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou
pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou

2003/88/ES (C-429/09 vo veci Fuß, C-52/04 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg).
Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na
pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať do pracovného času žalobcu. Bez
vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú
pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada (§ 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.).

29. Súd dospel k záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (t.j. neprekročenie priemerného
týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol v prípade zákona
č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený).
Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje,
že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

Žalovaný prebral smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z.
Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.
Podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne.
Podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý

nerovnomerne; nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov; pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých
služobných dňoch vyššia ako 18 hodín; celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni.

Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.
Z vyššie uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že zákon oddeľuje vykonávanie
štátnej služby hasiča v rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci určenej

služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť hasiča bezprostredne nadväzuje na služobný čas
hasiča. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby
hasiča, služobná pohotovosť hasiča sa nezapočítava do služobného času hasiča.
Podľa článku 2 body 1 a 2 smernice 2003/88/ES však pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas
ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti

v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou a naproti tomu čas odpočinku
je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom, z čoho možno vyvodiť, že čas určenej služobnej
pohotovosti hasiča má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku.
Zákon č. 315/2001 Z. z. tak jednoznačne v rozpore so smernicou 2003/88/ES zo služobného
(pracovného) času hasiča vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Uvedený záver vyplynul aj z

vykonaného dokazovania, podľa ktorého žalobca po zohľadnení času určenej služobnej pohotovosti
odpracoval v spornom období priemerne viac ako 48 hodín týždenne. K uvedenému záveru súd
dospel z predložených listinných dôkazov (výplatné pásky, dochádzkový systém) z ktorých jednoznačne
vyplýva, že u žalobcu dochádza k sústavnému a dlhodobému prekračovaniu priemerného týždenného
pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov. Medzi stranami nebolo sporné, že

hasiči, teda aj žalobca pracuje na 3 zmeny, nastupuje do služby každý tretí deň, čo znamená
že behom týždňa má žalobca 2 služby, niekedy až 3, čo predstavuje 48 až 72 hodín, pričom
hoci po službe by mal mať nárok na 2 dni voľna na odpočinok a regeneráciu, je pravidlom, že počas
týchto dní sa pravidelne zúčastňuje školení a odborných výcvikov. Z uvedeného je zrejmé, že smernica
2003/88/ES nebola do nášho právneho poriadku prebratá správne. Žalobca v službe trávi celkovo 24

hodín, ale len 18 hodín je zaradených do fondu pracovného času. Takáto právna úprava odporuje čl.
6 pím. B) smernice, pretože nezarátava do pracovného času trvanie služobnej pohotovosti, ktorá sa
má považovať za pracovný čas podľa čl.2 ods.1 smernice. Smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje,aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „ pracovný čas“, ako je definícia
uvedená v smernici.

30. Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho pracovného času
vyplýva aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej ak povaha a rozsah povinností a režim
zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste
výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia
uložené tomuto pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a

veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci
ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje
táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C-214/20 zo dňa 11.11.2021,
C-580/19 zo dňa 09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021). Tento záver
sa vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahuje aj na žalobcu.

31. Žalovaný podľa názoru súdu nesprávne argumentuje, že článok 17 ods. 1 smernice 2003/88/
ES umožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/ES v prípade hasičov, pretože tento článok sa
na hasičov nevzťahuje (vzťahuje sa len na a/ vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s
právomocou nezávislého rozhodovania, b/ rodinných pracovníkov alebo c/ pracovníkov
slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách). Pracovníkov protipožiarnej

služby a služby civilnej ochrany, na ktorých poukazuje žalovaný, sa týka článok 17 ods. 3 smernice
2003/88/ES, ktorý však na druhej strane neumožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/ES (len
odklon od článkov 3, 4, 5, 8 a 16 smernice 2003/88/ES).

32. Rovnako ani argumentácia žalovaného, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca

počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, má vymedzený
priestor na odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, nemusí byť bdelý a aktívny počas
celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti neobstojí, pretože žalobca vykonáva službu na mieste určenom
zamestnávateľom (služobný úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť
„aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp.

spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Žalobca je teda
oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb
a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je
prakticky vylúčená a právo na odpočinok žalobcu je permanentne niekoľko rokov porušované.
Žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života,

preto je dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp.
aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Práca žalobcu je
vysoko zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná. Práca žalobcu ako hasiča je náročná, riziková,
nezameniteľná a veľmi dôležitá, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných
nehodách,hromadnýchhaváriách,živelnýchpohromách,únikunebezpečnýchlátokamnožstverôznych

technických zásahov a rôznych záchranných prácach. Preto je nevyhnutná potreba odpočinku žalobcu
akohasiča,regenerácia,súkromiearodinnýživot,doktorejboloporušenímprávaúnievprípadežalobcu
zasiahnuté.

33. Zároveň žalovaný v duplike zo dňa 5.12.2023 na jednej strane pripúšťa, že 48-hodinový

týždenný pracovný čas u žalobcu bol opakovane prekročený ( 01/2022 - 4/2022 a 5/2022-08/2022),
no na druhej strane argumentuje, že nie v každom referenčnom období ( vychádzal zo
4-mesačného referenčného obdobia) pri zneutralizovaní doby pracovnej neschopnosti žalobcu a dobu
keď čerpal dovolenku bol 48-hodinový týždenný čas prekročený. V prvom rade je potrebné konštatovať,
že pri prepočte je potrebné vychádzať zo 6-mesačného, nie 4-mesačného referenčného obdobia, a to

s poukazom na ustanovenie § 86 ods. 1 zákona315/2001 Z.z. a čas kedy si čerpal žalobca dovolenku,
resp. bol PN nie je možné odpočítavať, tak ako to urobil žalovaný, ale čas dovoleniek a PN by mal
ostať neutrálny. Bez ohľadu však na tieto prepočty žalobcu i žalovaného je nepochybné, že čas
služobnej pohotovosti žalovaný nezapočítava do pracovného času žalobcu, čím cieľ článku 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES (t.j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v

rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený)
a k opakovanému prekračovaniu 48-hodinového času u žalobcu dochádza. Žalobca niekoľko krát
v priebehu konania zdôraznil, že si uplatňuje nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla v dôsledku nesprávnejtranspozície smernice do nášho právneho poriadku, nie mzdový nárok, pre ktorý by presný prepočet
bol právne relevantný.

34. Súdny dvor judikoval vo viacerých prípadoch, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody,
keď sú splnené tri podmienky: 1./ cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a
porušenie je dostatočne závažné; 2./ existencia škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením
a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Posúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na
rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho súdu.

35. Súd konštatuje, že v prejednávanej veci čl. 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje
pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník,
keďžejeminimálnoupožiadavkouurčenounazaisteniebezpečnostiaochranyjehozdravia,ktoréukladá
členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica
zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť,

pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, pričom je zrejmé, že
cieľ článku 2 a 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (t.j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného
času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z.
dosiahnutý (naplnený). Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie
práva únie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore s

judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti.

36. Na základe skutočností vyššie uvedených dospel súd k záveru, že základ nároku žalobcu je tak
daný. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní
pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu

osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu
do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na
vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.
Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada

sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.

37. V príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k
vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok
40 Ústavy Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného

času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník
(žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe
ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a
súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na

úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať
svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným
zaradením. Navyše je potrebné zdôrazniť, že tento stav porušujúci právo Európskej únie je dlhodobý
a žalovaný ani len nevyvíja snahu k riešeniu daného problému.

38. Argumentácia žalovaného, že medzi porušením práva únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná
súvislosť, pretože žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a nepožiadal
ho o náhradu škody (t.j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody), rovnako nie je podľa
súdu dôvodná. Na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje judikatúra súdneho dvora (C-429/09
a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity

uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k
dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne
vyžadovať. Výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva únie by bol
znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení
práva únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa jednotlivci

nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel. Pracovník sa
má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho
mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať. Vzhľadom na toto slabšie postavenie môže
byť totiž takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi,keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na
pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka. Okrem toho treba zdôrazniť, že v takej veci ako
vo veci samej, ktorá sa týka porušenia ustanovenia práva únie s priamym účinkom zo strany

zamestnávateľa, vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho
zamestnávateľa o skončenie porušovania práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v
dôsledku tohto porušenia, by malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo,
aby bola povinnosť dbať o dodržovanie takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa
týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania.

Vyžadovanie takejto podmienky by znamenalo spochybnenie práva na náhradu
škody, ktoré má základ v právnom poriadku únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho
dodržovanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržovanie minimálnych
požiadaviek upravených týmto ustanovením. Za týchto podmienok treba dospieť k záveru, že nemožno
považovať za primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že jeho zamestnávateľ

porušil práva priznané článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, aby na účely uplatnenia nároku na
získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi. Na druhej
strane však pre úplnosť súd dodáva, že z výsluchu žalobcu vyplynula jeho snaha tento problém riešiť,
avšak v dôsledku vzťahu nadriadenosti a podriadenosti má možnosť svoje požiadavky predkladať len
priamemu nadriadenému, čo aj urobil, avšak bez konkrétneho výsledku.

39. Súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že žalobca preukázal spôsobenú ujmu, pretože z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v
žalovanom období od júla 2020 do mája 2022 odpracoval 1.989,71 hodín služobnej pohotovosti (určenej
a nariadenej služobnej pohotovosti), ktoré neboli započítané do fondu pracovného (služobného) času,

keď priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období predstavoval 52,86 hodín týždenne.
Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil doklady od svojho
zamestnávateľa, ktoré tvrdenia žalobcu potvrdzujú.
Zásah do osobnosti žalobcu bol tak spôsobený jednak skutočnosťou, že u žalobcu v rozhodnom období
opakovane dochádzalo k prekročeniu limitu 48-hodinového služobného času a jednak skutočnosťou, že

žiadna z odpracovaných 1.989,71 hodín v žalovanom období od júla 2020 do mája 2023 nebola
v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 bod 1 smernice 2003/88/
ES započítaná do pracovného času žalobcu.
Nie je preto dôvodný argument žalovaného, že vznik nemajetkovej ujmy prichádza do
úvahy len v prípade hodín služobnej pohotovosti, ktoré presiahnu hranicu 48 hodín týždenne. Základom

sporu totiž nie je vzťah žalobcu a žalovaného zamestnávateľa, ale vzťah zodpovednosti žalovaného
za nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla v dôsledku nesprávnej transpozície smernice o 48-hodinovom
pracovnom čase. Práve táto skutočnosť je príčinou, pre ktorú zamestnávateľ žalobcu, vykladá zákon
č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v neprospech žalobcu tak, že odslúžená služobná
pohotovosť nie je vykazovaná ako odpracovaný čas. Preto z hľadiska formálne vykazovaného

počtu odpracovaných hodín nedochádza k prekročeniu 48-hodinového týždenného pracovného času
a služobná pohotovosť sa síce započítava do štátnej služby, ale nie je započítaná do služobného
pracovného času.

40. Podľa názoru súdu boli splnené podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi v

konkrétnej sume. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu
škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva únie musí byť
primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je
na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či
sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme

finančného odškodnenia a jednak definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.
Náš právny poriadok nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu
spôsobenej porušením práva únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov, pretože podľa tejto úpravy štát v zásade zodpovedá za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom podľa § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej
radySlovenskejrepublikyprivýkonejejpôsobnostipodľačl.86písm.a)ad)ÚstavySlovenskejrepubliky
a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119písm. b) Ústavy Slovenskej republiky . Vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie
k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka).

41. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t.j. žalovaný ako
členský štát únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená
maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice
2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od
neoprávneného zásahu, ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom

na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna
satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a
podobne. Uvedené prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka za takýchto okolností
strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto nemožno vylúčiť možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné
zadosťučinenie. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a
vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti nie je jediným príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

42. Pokiaľ si žalobca uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 11 a 13 Občianskeho zákonníka, súd
aplikáciu ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv považoval za správny, nakoľko žalobca aj svojou výpoveďou

v spojení s listinnými dôkazmi preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore
s právom EÚ prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať svojej rodine, rozvoju priateľských
vzťahov, psychickej a fyzickej relaxácii. Súd zdôrazňuje, že žalobca sa podanou žalobou
domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti,
ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu

vyčíslenúzapresnýpočetodpracovanýchhodínnad48hodíntýždenne.Zaprimeranúnáhradupovažuje
finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva Zákon o hasičskom a záchrannom zbore
ako pri nariadenej služobnej pohotovosti. Takto stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody
súd považoval za primeraný charakteru a spôsobu akým k zásahu došlo ako aj k následnom na jeho
živote, a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca.

43. Súd uvádza, že má vedomosť o rozhodovacej činnosti, či už súdov prvej inštancie ako aj odvolacích
súdov, ktorá je v jednotlivých prípadoch vyčíslenia nemajetkovej ujmy rozličná, keď niektoré rozhodnutia
sa stotožňujú s výškou nemajetkovej ujmy odvodenej od počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá nie je
započítaná do pracovného času a niektoré vychádzajú zo skutočnosti, koľko hodín pracovnej

pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala na pracovný čas hasiča, bola v rozhodnom období nad
rozsah 48 hodín, a niektoré súdy výšku nemajetkovej ujmy priznávajú len na základe voľnej úvahy,
neberúc do úvahy ani počet opracovaných hodín pracovnej pohotovosti, ktorý sa nezapočítava do
pracovného času hasiča, resp. ktorý presahuje hranicu 48 hodín pracovného času v týždni. Súd si však
osvojil pri rozhodnutí vo veci spôsob výpočtu náhrady škody ako nemajetkovej ujmy uvedenej v žalobe,

považoval ho za primeraný aj s poukazom na zásah do jeho rodinného života, jeho súkromia
a mal za to, že vypočítaná suma zodpovedá odmene, ktorú by žalobca dosiahol, pokiaľ by sa pohotovosť
započítavala do fondu pracovného času. Súd je toho názoru, že žalobca si výšku nemajetkovej ujmy určil
spôsobom najbližšie vypočítateľným v zmysle ustanovení Zákona o hasičskom a záchrannom zbore.
Reálne teda vyčíslil sadzbu za služobnú pohotovosť, ktorú v žalovanom období vykonával a ktorá mu

nebola vyplatená. Súd sa s takýmto vyčíslením stotožnil, nakoľko mal za to, že uplatnená nemajetková
ujma má najbližšie k náhrade škody v dôsledku konštatovaného porušenia práva. Jej výpočet je možné
považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, pretože
spĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nie je sumou neprimerane vysokou za obdobie, po ktoré trvalo
porušovanie práva žalobcu. Vzniknutú ujmu by vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvaniu podľa názoru

súdu za závažnú pociťoval každý, kto by sa nachádzal na mieste žalobcu v jeho postavení.
Súd je toho názoru, že uvedená výška priznanej nemajetkovej ujmy je právne udržateľná aj vzhľadom
na komparáciu v obdobných prípadoch, a teda výška nemajetkovej ujmy je porovnateľná
aj s rozhodnutiami iných súdov v obdobných veciach. V tejto súvislosti súd poukazuje na nasledovné
právoplatné rozhodnutia:

17Co/16/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 13C/17/2021, priznaná suma 5160,35 EUR
14Co/36/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 12C/15/2021, priznaná suma 6167,21 EUR
16Co/46/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 19C/14/2021, priznaná suma 5520,77 EUR
11Co/48/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 10C/15/2021, priznaná suma 5642,41 EUR11Co/53/2022 v spojení s rozsudkom OS BB sp. zn. 18C/38/2022, priznaná suma 6404,56 EUR
11Co/66/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 16C/3/2023, priznaná suma 5279,95 EUR
11Co/67/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 7C/4/2023, priznaná suma 5334,42 EUR

11Co/78/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 16C/7/2023, priznaná suma 6435,23 EUR
14Co/88/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 16C/6/2023, priznaná suma 6265,33 EUR
14Co/65/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 17C/16/2021, priznaná suma 6506,40 EUR
Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva únie a trvanie
zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to namietal žalovaný

(v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne
skutkové okolnosti). V každom prípade však prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani
náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp. v prípadoch obetí trestných činov. Ustanovenia o ochrane
osobnosti boli aplikované len na základe analógie ako podklad pre určenie výšky nemajetkovej ujmy
žalobcu, kým predpoklady zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu (nemajetkovú ujmu) boli
aplikované na základe judikatúry súdneho dvora.

44. V závere k námietke premlčania vznesenej žalovaným súd uvádza, že ju vyhodnotil ako nedôvodnú,
nakoľkonerešpektovanímsmernicevzniklažalobcoviujma,ktorújepotrebnéanalogickyposúdiťpodľa§
11 a nasl. Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Keďže ide o právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré je právom majetkovej povahy, premlčuje sa vo všeobecnej

trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby pri
náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne
spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby.
K ujme na právach žalobcu dochádzalo každým kalendárnym mesiacom za žalované obdobie tým, že
nebol dodržaný limit pracovného času podľa Čl. 6 písm. b/ smernice, pričom toto porušovanie Smernice

nebolo kompenzované v jeho služobnom plate za každý príslušný mesiac. Služobný plat hasičov je
splatný 10. dňom mesiaca za predchádzajúci mesiac. Ak by táto ujma utrpená v daný mesiac bola
kompenzovaná v jeho služobnom plate za daný mesiac, škoda by bola takto nahradená a nebolo by
potrebné domáhať sa jej v tomto súdnom konaní. Súd ustálil začiatok plynutia premlčacej doby na
dátum splatnosti mzdy žalobcu, pretože tento okamih sa viaže na moment vzniku

nemajetkovej ujmy. Žalobca si nárok uplatnil počnúc splatnosťou mzdy za mesiac júl 2020, ktorá bola
splatná10.08.2020.Žalobabolasúdudoručenádňa08.08.2023,pretonárokžalobcuuplatnenývkonaní
nie je premlčaným v trojročnej premlčacej dobe. Na podporu záverov o dĺžke a plynutí premlčacej
doby ohľadne peňažného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd poukazuje napríklad na uznesenie
NS SR sp.zn. 5Cdo/265/2009 zo dňa 17.02.2011, či rozsudok NS SR sp.zn. 2Cdo/194/2011 zo dňa

27.11.2012 uverejnený v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov č. 4/2014 pod č. R 58/2014.

45. Pre úplnosť súd záverom opätovne dodáva, že sa nestotožnil s námietkou žalovaného o uplatnení
mzdového nároku zo strany žalobcu namiesto nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. V prejednávanom
spore nejde o mzdový nárok a žalobca ani len netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda (plat). Len zo

spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu nemožno automaticky vyvodiť, že predmetom
sporu je v podstate mzdový nárok žalobcu. Žalobca naopak niekoľko krát v priebehu konania zdôraznil,
že predmetom jeho nároku je práve nemajetková ujma, ktorá mu vznikla v dôsledku porušenia unijného
práva žalovaným – Slovenskou republikou ako členským štátom EÚ, a to nesprávnou transpozíciou
smernice ohľadne 48-hodinového pracovného času a neuplatňuje si mzdový nárok.

46.Vzhľadomnavyššieuvedenézdôvodnenierozhodnutia,súdžalobevplnomrozsahuvyhovel,pričom
na základe žiadosti žalovaného určil lehotu na plnenie v rozsahu 15 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku (§ 232 ods. 3 druhá veta CSP). Predĺženie paričnej lehoty je indikované
predovšetkým objektívnou nemožnosťou splniť súdom uloženú povinnosť v lehote 3 dní. Súdu je nie

len zo zdôvodnenia žalovaného, ale aj z vlastnej rozhodovacej činnosti známe, že v prípade uloženia
povinnosti štátu, štátnym orgánom, resp. iným subjektom napojeným na štátnu pokladnicu, je pre takéto
povinné subjekty z objektívnych dôvodov nemožné splniť súdom uloženú povinnosť v tak krátkej lehote,
akou sú 3 dni. Vychádzajúc aj z dôvodovej správy zákonodarcu k § 232 CSP, v ktorej sa okrem iného
uvádza, že navrhovateľ koncepčne prepracoval inštitút paričnej lehoty tak, aby plne vyhovoval právnej

praxi a umožnil súdom predĺžiť štandardnú paričnú lehotu troch dní predovšetkým pre štátne orgány,
ktoré z objektívnych dôvodov nie sú schopné splniť súdom uloženú povinnosť v lehote troch dní, je na
mieste práve v tomto konkrétnom prípade, kedy je povinným subjektom práve štát, aplikovať uvedené
ustanovenie zákona ( § 232 ods.3 CSP). Jeho zmyslom je nevystavovať povinný subjekt možnémuvýkonu rozhodnutia a tým navyšovaniu ďalších trov konania, ak takýto povinný subjekt je ochotný plniť
súdom uloženú povinnosť, má dostatok finančných prostriedkov na plnenie, ale z objektívnych
dôvodov ( napr. organizačno-personálnych ) nie je schopný finančný záväzok v zmysle rozhodnutia súdu

zrealizovať v štandardnej paričnej lehote troch dní. Na druhej strane je súd toho názoru,
že lehota 15 dní, ktorú súd žalovanému stanovil, nie je neprimerane dlhá, a teda jej predĺžením nie je
neprimerane zasahované do práv žalobcu ako úspešnej strany v konaní, ani nie je porušením rovnosti
strán.

47. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262
ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Nakoľko žalobca bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu súd proti žalovanému nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu (100 %).

O samotnej výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v

4 vyhotoveniach (§ 362 CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 363, § 364 CSP). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo
v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie
podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej

podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich
dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami
tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal

jeden rovnopis s prílohami.

Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto
podanie urobil (§ 125 CSP). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí
byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť

vyhotovené v písomnej forme, podpísané a v prípade doručenia podania do prebiehajúceho
konania s uvedením spisovej značky (§ 127 CSP)

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b)
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie

prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 365 ods. 1 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch aexekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v zmení neskorších
predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 370
ods. 1, § 376 CMP).