Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 6, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/20/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112216252
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Tischlerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2112216252.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu

Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobcov: 1/ A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C.
D. XXX, E. F. G., 2/ H. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. XXX, E. F. G., obaja zastúpení splnomocnencom:
AK ZAHRADNIK & Spol., s. r. o., so sídlom Námestie Mateja Korvína 1, Bratislava - mestská časť Staré
Mesto, IČO: 36 854 930, žalobkyňa 2/ zastúpená tiež splnomocnencom: AK Šimko Legal, s.r.o., so
sídlom Kukučínova 985/6, Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 35 915 528, proti žalovaným:
1/ JUDr. Jozef Grman, správca konkurznej podstaty úpadkyne I. J., nar. XX.X.XXXX, bytom K. L. XX,
M., so sídlom správcu Landererova 1, Bratislava, 2/ N. E., nar. X.XX.XXXX, bytom I. J. XXX/X, O., 3/

B. L., nar. XX.X.XXXX, bytom I. J. XXX/X, O., 4/ P. I., nar. XX.X.XXXX, bytom O. XXX/XX, M. - K., 5/ A.
I., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. XXX/XX, M. - K., 6/ K. L., nar. XX.X.XXXX, bytom E. F. G. XXX, všetkým
zastúpeným splnomocnencom: GRMAN & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO:
36 861 553, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku
Okresného súdu Trnava zo dňa 25. októbra 2017 č.k. 37C/92/2012-620, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II.Žalovanýmpriznávaprotižalobcomnároknanáhradutrovodvolaciehoadovolaciehokonaniavplnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol, výrokom
II. priznal žalovanému 1/ až 6/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a výrokom III. priznal
Slovenskej republike voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), § 1 ods. 1, § 2 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a), § 27 ods. 1, 8 zákona č.

328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní účinného do 31.12.2015 (ďalej len „ZKV“), § 206 ods. 1 zákona č.
7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“), §
3 ods. 1, § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“).

3. Vecne dôvodil, že po vykonaní dokazovania a po skutkovom a právnom posúdení veci dospel
k záveru, že návrhu žalobcov nie je možné vyhovieť. Súd prvej inštancie totiž aj po doplnení
dokazovania (po vrátení veci odvolacím súdom) opätovne dospel k názoru, že žalobcovia nikdy platne

nenadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom žaloby, preto ich návrh, ktorým sa
domáhali určenia vlastníckeho práva, nemohol byť úspešný. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní
(keď dospel k záveru o neplatnosti právneho úkonu uzavretého medzi úpadkyňou I. J. a právnymi
predchodcami žalobcov) vychádzal zo skutočnosti, že na majetok úpadkyne I. J. bol uznesenímKrajského súdu v Bratislave sp.zn. 2K/135/2004 zo dňa 25.2.2005 vyhlásený konkurz (za správcu
konkurznej podstaty bol ustanovený žalovaný 1/), pričom opatrením č. 2K/135/04-51 zo dňa 12.5.2005
súd odsúhlasil predaj majetku konkurznej podstaty úpadkyne v súlade s plánom speňažovania - v

zmysle uvedeného úpadkyňa I. J. objektívne a bez akýchkoľvek pochybností stratila dispozičné právo
nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami, vrátane práva k ich prevodu (ktoré patrilo len správcovi
konkurznej podstaty). Ak potom právni predchodcovia žalobcov uzavreli kúpnu zmluvu na podiel na
nehnuteľnostiach so I. J. dňa 17.12.2008, takáto zmluva bola nie iba právne neúčinná v zmysle §
14 ods. 1 písm. a) ZKV, ale bola absolútne neplatná v zmysle § 39 OZ, pretože svojím obsahom

a aj účelom odporovala zákonu, obchádzala ho, dokonca sa aj priečila dobrým mravom. Úpadkyňa
totiž jednoznačne musela vedieť (čo potvrdila aj pri výsluch súdom), že na jej majetok bol vyhlásený
konkurz, v dôsledku čoho stratila oprávnenie nakladať s majetkom patriacim do konkurznej podstaty,
a toto prešlo na správcu - ak v takejto situácii uzavrela scudzovaciu zmluvu, jej konanie obchádzalo
a priečilo sa zákonu (oprávnený nakladať s majetkom bol správca konkurznej podstaty), ale bolo aj v
rozpore s dobrými mravmi (I. J. prevzala od právnych predchodcov žalobcov kúpnu cenu, ktorú nikdy

neodovzdala do konkurznej podstaty, a to bez ohľadu na skutočnosť, že nehnuteľnosti „predala“ za
vyššiucenuakonáslednesprávcakonkurznejpodstaty).Vtejtosúvislostineobstojíanitvrdeniežalobcov
o dobromyseľnosti nadobudnutia vlastníckeho práva ich právnymi predchodcami (A. a J. B.), pretože
konkurz na majetok úpadkyne I. J. bol vyhlásený dňa 25.2.2005, následne bol uverejnený v Obchodnom
vestníku,tedavtlačovine,ktorámáverejnýcharakter,avktorejuverejnenéúdajesapovažujúzaverejne

známe a ak právni predchodcovia žalobcov za takejto situácie uzavreli kúpnu zmluvu s osobou, na
majetok ktorej bol konkurz vyhlásený (ktorá teda stratila oprávnenie s týmto majetkom právne relevantne
nakladať) tri a pol roka po vyhlásení konkurzu, nemôžu sa dovolávať svojej dobromyseľnosti, pretože
pri náležitej starostlivosti a opatrnosti mohli a mali sa o vyhlásenom konkurze na majetok I. J. dozvedieť.
V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že pri posudzovaní nadobudnutia vlastníckeho práva je

potrebné prioritne vychádzať zo zásady, že nik nemôže na iného previesť viac práv ako sám má - ak
úpadkyňa I. J. uzavrela s právnymi predchodcami žalobcov kúpnu zmluvu, nemohla previesť v dôsledku
straty svojich vlastníckych práv nič. Tento princíp síce môže byť prelomený princípom dobromyseľnosti
pri nadobudnutí vlastníctva, avšak iba celkom ojedinele a v dôsledku výnimočných okolností, ale o
takýto prípad (keď zásada bona fide by mala prelomiť zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest

quam ipse habet) v súdenom prípade nejde, pretože právni predchodcovia žalobcov pri opatrnosti a
obozretnosti mohli a mali vedieť o tom, že I. J. ako úpadkyňa nemôže uzatvárať platne právne úkony
týkajúce sa majetku, ktorý je súčasťou konkurznej podstaty. Keďže právni predchodcovia žalobcov nikdy
platne nenadobudli vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, pretože zmluvu uzavreli s osobou,
ktorá nakladaním s týmto vlastníckym právom v čase uzavretia zmluvy už nedisponovala, nemohli toto

neexistujúceprávoodovzdaťďalej,t.j.nažalobcov(takakosadomnievajú,žetospravilikúpnouzmluvou
zo dňa 7.4.2009). Ak potom správca konkurznej podstaty úpadkyne I. J. (žalovaný 1/) kúpnou zmluvou
zo dňa 14.5.2012 predal podiel na nehnuteľnostiach do vlastníctva žalovaných 2/ až 4/ (a následne
žalovaní 3/ a 4/ darovacími zmluvami previedli vlastnícke právo k ich časti predmetného podielu na
nehnuteľnostiach na žalovaných 5/ a 6/) boli tieto právne úkony platné, vlastnícke právo na základe nich

riadne zavkladované (rozhodnutiami správneho orgánu č. V 2081/12 zo dňa 17.5.2012, č. V 2385/12
zo dňa 13.6.2012 a č. V 2354/12 zo dňa 13.6.2013, ktoré na základe žaloby žalobcov boli potvrdené
rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 14S/67/2012-159 zo dňa 10.4.2014, v spojení s rozsudkom
Najvyššieho súdu SR č.k. 4Sžr/67/66/2014-203 zo dňa 1.4.2015) do katastra nehnuteľností, a nie je
možné takto nadobudnuté vlastníctvo im odňať.

4. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k.
14S/67/2012-159 zo dňa 10.4.2014, v ktorom sa uvádza, že je tiež potrebné poukázať na právne
dôsledky realizovaných právnych úkonov - kúpnej zmluvy uzavretej medzi úpadkyňou I. J. a právnymi
predchodcami žalobcov (a následne kúpnej zmluvy zo dňa 7.4.2009 uzavretej medzi právnymi

predchodcami žalobcov a žalobcami), a to najmä z hľadiska ZKV. Pokiaľ ide o úkon úpadkyne -
kúpnu zmluvu zo dňa 17.12.2008, tak predmetom prevodu na právnych predchodcov žalobcov boli
nehnuteľnosti vo vlastníctve úpadkyne zahrnuté do konkurznej podstaty, a ktoré museli byť predané
správcom v súlade so ZKV a v súlade so schváleným plánom speňaženia v rámci prebiehajúceho
konkurzu; v danom prípade je preto potrebné právne úkony - kúpnu zmluvu zo dňa 17.12.2008 a

následne i kúpnu zmluvu zo dňa 7.4.2009 považovať za právne neúčinné, ako aj absolútne neplatné
podľa § 39 OZ, lebo svojim obsahom i účelom odporujú ZKV, konkrétne ustanoveniu § 14 ods. 1
písm. a). Kúpna zmluva zo dňa 17.12.2008 bola totiž uzatvorená tri roky po tom, čo bol na majetok
úpadkyne vyhlásený konkurz, t.j. úpadkyňa si musela byť vedomá vyhláseného konkurzu a jehoúčinkov v zmysle uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2K/135/2004 zo dňa 25.2.2005,
pričom vyhlásenie konkurzu na majetok úpadkyne bolo dňa 4.3.2005 uverejnené v Obchodnom vestníku
č. 44/2005, a jeho uverejnením sa táto skutočnosť stala v zmysle § 2 zákona č. 200/2011 Z.z. o

obchodnomvestníkuverejneprístupná,atedaznámaajtretímosobám.Vsúvislostistvrdenímžalobcov,
že napriek oznámeniu Krajského súdu v Bratislave o vyhlásení konkurzu na majetok úpadkyne I.
J. nebola záznamom v katastri zapísaná táto skutočnosť, krajský súd skonštatoval, že vykonaním
zápisu vlastníckeho alebo iného vecného práva záznamom do katastra nevznikajú, nemenia sa, ani
nezrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb v zmysle § 14 ods. 2 a § 3 ods.

2 zákona č. 265/1992 Zb. Súd prvej inštancie poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k.
4Sžr/67/66/2014-203 a dôvodil, že predmetné nehnuteľnosti patrili do konkurznej podstaty úpadkyne
a boli zahrnuté do súpisu konkurznej podstaty, ich predaj v rámci plánu speňaženia bol odsúhlasený
a schválených súdom – skutočnosť, že správca konkurznej podstaty dňa 14.5.2012, keď uzatváral za
úpadkyňu kúpnu zmluvu nebol v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník, je právne irelevantná;
úpadkyňa uzatvorila kúpnu zmluvu zo dňa 18.12.2008 až po vyhlásení konkurzu, pričom podľa § 14 ods.

1 písm. a) ZKV oprávnenie nakladať s majetkom podstaty, ako aj výkon práv a povinností s nakladaným
majetkom podstaty, prešli na správcu.

5. Súd prvej inštancie uzavrel, že keďže uznesením zo dňa 25.2.2005 bol na majetok I. J. vyhlásený
konkurz, a aj napriek tomu úpadkyňa previedla bez súhlasu správcu spoluvlastnícky podiel na

predmetných nehnuteľnostiach, je takýto úkon neúčinný i neplatný. Majetok zapísaný na LV č. XXXX
patril do konkurznej podstaty, a teda nehnuteľnosti vo vlastníctve úpadkyne zahrnuté do konkurznej
podstaty mohli byť predané len správcom v súlade so ZKV a v súlade so schváleným plánom speňaženia
v rámci prebiehajúceho konkurzu. Žalovaní 2/ až 4/ riadne kúpili od správcu konkurznej podstaty na
základe kúpnej zmluvy zo dňa 14.5.2012 spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach, pretože tento

bol zahrnutý do konkurznej podstaty. Úpadkyňa zrejme zrealizovala vedome právne úkony na ujmu
konkurznej podstaty po vyhlásení konkurzu, ku ktorým už nebola oprávnená, a žalobcovia (ich právni
predchodcovia) si mohli zistiť, či nehnuteľnosti, ktoré chceli odkúpiť, nepatria do konkurznej podstaty,
ktorá sa má speňažovať. Ak by aj dotknuté právne úkony (kúpna zmluva z 18.12.2008 a kúpna zmluva z
27.4.2009) neboli neplatnými, a iba neúčinnými právnymi úkonmi, tak žalovaný 1/ bol oprávnený predať

nehnuteľnosti patriace do konkurznej podstaty v rámci prebiehajúceho konkurzu, ako to spravil kúpnou
zmluvou zo dňa 14.5.2012 žalovaným 2/ až 4/ rade tak, ako keby právny úkon zo dňa 18.12.2008 a
27.4.2009 zo strany úpadkyne a právnych predchodcov žalobcov nebol vykonaný, pretože dôsledkom
neúčinnostikúpnejzmluvyzodňa18.12.2008jeodpadnutieúčinkovzánikuvlastníckehoprávanastrane
úpadcu a odpadnutie účinkov nadobudnutia vlastníctva na strane právnych predchodcov žalobcov. Voči

žalovaným 1/, 3/, 4/ súd prvej inštancie návrh zamietol tiež z dôvodu, že v konaní neboli pasívne
legitimovaní,títoniesúaanivčasepodanianávrhunebolizapísaníakovlastnícivkatastrinehnuteľností,
žalovaný 1/ nikdy nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností; žaloba o určenie vlastníckeho práva
by mala smerovať len proti tým, ktorí sú ako vlastníci zapísaní v katastri nehnuteľností. Žalobcovia v
konaní namietali tiež údajné vady kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným 1/ a žalovanými 2/ až 4/,

pre ktoré mala byť táto zmluva neplatná - súd prvej inštancie však žiadne takého vady, ktoré by mali
spôsobiť neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy nezistil, kúpna zmluva zo dňa 14.5.2012 mala všetky
podstatné náležitosti, neodporovala ani neobchádzala zákon, ani sa nepriečila dobrým mravom; naviac
žalobcovia by ani nemali právny záujem na určení neplatnosti z dôvodu prípadných vád uvedených
scudzovacích zmlúv. Zo všetkých uvedených dôvodov, teda keď súd prvej inštancie dospel k záveru, že

zmluva uzavretá medzi úpadkyňou I. J. a právnymi predchodcami žalobcov pre jej rozpor so zákonom,
jeho obchádzanie a aj pre rozpor s konaním v súlade s dobrými mravmi, je neplatná (a teda logicky aj
zmluva uzavretá medzi právnymi predchodcami žalobcov a samotnými žalobcami nemôže byť platná),
a vo vzťahu k žalobcom 1/, 3/ a 4/ tiež z dôvodu nedostatku ich pasívnej vecnej legitimácie, súd prvej
inštancie návrh ako nedôvodný zamietol.

6. V časti o trovách konania súd prvej svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne plným procesným úspechom
žalovaných. Zároveň súd prvej inštancie rozhodol o nároku štátu na náhradu trov konania (za úhradu
nákladov hotových výdavkov vo výške 24 eur priznaných uznesením č.k. 37C/92/2012-305 zo dňa

28.10.2013) tak, že štát má voči neúspešným žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

7. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podali žalobcovia včas odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. b), d), e), f), h) a § 365 ods. 2 CSP. Argumentovali, že osoba, na majetok ktorej bol vyhlásenýkonkurz, nestráca svoje vlastnícke právo. Vytkli súdu prvej inštancie, že použil pre vyhodnotenie
zverejnenia v obchodnom vestníku v roku 2005 a aj pre následky tohto zverejnenia na právne úkony
v roku 2008 právny predpis prijatý v roku 2011, súd aplikoval viac ako 10 rokov zrušený zákon o

zápise vlastníckych práv k nehnuteľnostiam z roku 1992, ktorý bol v roku 1995 nahradený zákonom
o katastri nehnuteľností. Súd nesprávne interpretoval následky neúčinnosti právnych úkonov v zmysle
ZKV a nedôvodne aplikoval § 39 OZ, odhliadnuc od toho, že ak určitý úkon zákonu priamo odporuje,
tak ho nemôže obchádzať a naopak, a tiež, ak priamo zákonu odporuje, nie je dôvod hľadať v ňom
aj rozpor s dobrými mravmi. Súd vôbec nevysvetlil, v čom konkrétnom kúpna zmluva bola v rozpore

so zákonom, obchádzala ho alebo sa priečila dobrým mravom. V zmysle ZKV je následkom úkonu
vykonaného úpadcom po vyhlásení konkurzu jeho neúčinnosť voči konkurzným veriteľom (teda ani
nie erga omnes), nie však jeho neplatnosť. Ani to však neplatí absolútne, voči konkurzným veriteľom
je neúčinná len taká dispozícia úpadcu s majetkom tvoriacim konkurznú podstatu, ktorá konkurznú
podstatu ukracuje. Rozpor s dobrými mravmi môže byť namietaným dôvodom neplatnosti právneho
úkonu (kúpnej zmluvy) len vtedy, ak tento úkon nie je v rozpore so zákonom a ani zákon neobchádza.

V danom prípade súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 39 OZ. Žalobcovia preukázali predložením
listinného dôkazu, že ich právni predchodcovia kúpnu cenu v sume 82.829,53 eura uhradili na bankový
účet úpadcu, pričom tento účet existoval viac ako tri roky pred uzavretím kúpnej zmluvy, čím sa táto
peňažnáčiastkastalasúčasťoukonkurznejpodstaty.Vytklisúduprvejinštancie,žesaodmietolzaoberať
navrhovanými dôkazmi, ktorými by mohlo byť preukázané, že úpadkyňa skutočne zabezpečila splnenie

svojich záväzkov voči konkurzným veriteľom prostredníctvom finančných prostriedkov z kúpnej ceny,
odmietol sa zaoberať a vysporiadať so skutočnosťou, že aj sám správca konkurznej podstaty nakoniec
potvrdil, že v čase, kedy scudzoval predmetné spoluvlastnícke podiely, bol v konkurze prihlásený
len jediný veriteľ, a teda neboli splnené predpoklady pre konkurz. To, že úpadkyňa použila kúpnu
cenu patriacu do konkurznej podstaty neoprávnene, je možným odporovateľným právnym úkonom

ukracujúcim konkurznú podstatu. Súd prvej inštancie sa nezaoberal otázkou platnosti kúpnej zmluvy,
na základe ktorej nadobudli vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam žalobcovia. Následkom
neúčinnosti právneho úkonu voči určitej osobe nie je odpadnutie jeho účinkov erga omnes, a teda ani
faktické restitorium in integrum, ale len možnosť, aby sa ten, voči komu je taký úkon neúčinný, domáhal
uspokojenia svojho nároku z majetku, ktorý bol predmetom daného úkonu, hoci je tento už vo vlastníctve

inej osoby ako jeho dlžníka. Postupom súdu prvej inštancie bola žalobcom odňatá možnosť konať pred
súdom z dôvodu, že súd prvej inštancie vychádzal pri právnom posúdení a jeho aplikácii na skutkový
stav výlučne z podaní žalovaných a prevzal nesprávnu argumentáciu o absolútnej neplatnosti kúpnych
zmlúv a z pre súd nezáväzných odôvodnení rozhodnutí Krajského súdu v Trnave č.k. 14S/67/2012-159
zo dňa 10.4.2014 a Najvyššieho súdu SR č.k. 4Sžr/67/66/2014-203 zo dňa 1.4.2015, ktorých meritom

konania boli úplne iné záležitosti. Súd prvej inštancie fakticky odňal žalobcom možnosť konať pred
súdom, keďže vôbec nezohľadnil pri rozhodovaní podania a tvrdenia žalobcov, vrátane citácii iných
súdnych rozhodnutí zaoberajúcich sa totožným právnymi otázkami a postupom súdu prvej inštancie
bola zásadným spôsobom porušená aj rovnosť strán konania a kontradiktórnosť konania, keďže súd
vychádzal pri rozhodovaní len z vyjadrení žalovaných a z odôvodnenia rozhodnutí vydaných v rámci

správneho súdnictva, ktoré boli pre toto konanie irelevantné. Konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže došlo k porušeniu ustanovení o dokazovaní,
a to tým, že súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci a rozhodnutie súdu
prvej inštancie je nepreskúmateľné pre nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov. Z rozhodnutia nie je
zrejmé ako sa súd prvej inštancie vysporiadal so skutočnosťami uvedenými v žalobe žalobcov a v

ostatných ich podaniach, ďalej prečo je automaticky neplatná, s použitím princípu „nemo plus iuris“, aj
kúpna zmluva, ktorou predmetný spoluvlastnícky podiel nadobudli žalovaní, ako sa súd prvej inštancie
vysporiadal so skutočnosťou, že právni predchodcovia zaplatili kúpnu cenu v sume 82.829,53 eura na
bankový účet úpadcu, čím sa táto peňažná čiastka stala súčasťou konkurznej podstaty v zmysle ZKV,
ako súd dospel k záveru, že žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia neboli dobromyseľní, najmä s

ohľadom na skutočnosť, že právni predchodcovia nemali vedomosť o tom, že na majetok úpadkyne bol
vyhlásený konkurz, ako súd dospel k záveru, že kúpna zmluva zo dňa 14.5.2012 a darovacie zmluvy
sú platné, keď správca v čase prevodu dotknutých nehnuteľností mal objektívnu vedomosť o tom, že
vlastníkmisúžalobcovianieúpadkyňaaprečosasúdnezaoberalnámietkamižalobcov,ktorýminapádali
platnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi správcom a žalovanými 2/ až 4/. Rozhodnutie je prekvapivé,

a to aj s ohľadom na skutočnosť, že v danej veci bolo nariadené predbežné opatrenie, ktorým súd
zakázal žalovaným 2/, 5/ a 6/ nakladať s príslušnými podielmi na dotknutých nehnuteľnostiach. Súd
prvej inštancie odmietol vykonať navrhnuté dôkazy (zdokladovanie, akým spôsobom úpadkyňa naložila
s uhradenou kúpnou cenou, či tu boli predpoklady pre konkurz a či teda správca bol oprávnený nakladaťs majetkom podstaty), a teda nemohol dostatočne zistiť ani skutkový stav veci a následne tento správne
právne posúdiť. Súd prvej inštancie ani raz výslovne neoboznamoval konkrétny obsah predložených
listín, najmä samotných sporných kúpnych a darovacích zmlúv. Súd prvej inštancie nezohľadnil ani

skutočnosť, že v danom prípade došlo k vážnemu zásahu do vlastníckeho práva žalobcov, pričom tento
zásah sa dá prirovnať k nezákonnému vyvlastneniu. Navrhli, aby odvolací súd odvolaním napadnuté
rozhodnutie zmenil tak, že vyhovie návrhu žalobcov alebo alternatívne, aby odvolaním napadnuté
rozhodnutie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie.

8. Žalovaní 1/ až 6/ v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedli, že súd prvej inštancie
správne interpretoval ustanovenia ZKV a správne aplikoval § 39 OZ, keď posúdil dotknutý právny úkon
úpadkyne ako neplatný a nie iba právne neúčinný. Skutočnosť, že ZKV výslovne ustanovuje v § 14
ods. 1 písm. a), že právny úkon úpadcu, ktorým úpadca po vyhlásení konkurzu nakladá so svojim
majetkom, je práve neúčinný, neznamená a nevylučuje, že takýto právny úkon úpadcu nemôže byť
neplatný. Pokiaľ je právny úkon, ktorý urobil úpadca po vyhlásení konkurzu v rozpore s § 38, resp.

§ 39 OZ je neplatný, a teda nemôže byť neúčinný. Úpadkyňa konala pri uzavretí kúpnej zmluvy zo
dňa 17.12.2008 (zrejme chybou v písaní bol uvedený dátum 18.12.2008) úmyselne a cielene, pretože
nielenže vedela, že je na ňu vyhlásený konkurz, ale zámerne uvedomujúc si tieto dôsledky, predala
nehnuteľnosti patriace do konkurznej podstaty na ujmu konkurznej podstaty bez vedomia a súhlasu
správcu s cieľom, aby ZKV dodržaný nebol. Právni predchodcovia žalobcov sa nemohli na základe

absolútne neplatného právneho úkonu stať vlastníkmi predmetných nehnuteľností a preto nemohli
následne ako nevlastníci previesť vlastnícke právo na žalobcov, keď v tomto prípade neprichádza do
úvahy ochrana „bona fides“, pretože žalobcovia a ani právni predchodcovia žalobcov nekonali v dobrej
viere a nie sú dobromyseľní. Rozhodnutie súdu v Českej republike nie je záväzné pre súd prvej inštancie,
pričom skutkový stav a okolnosti právneho úkonu uvádzané v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej

republiky sú celkom iné ako skutkový stav a okolnosti v tomto súdnom konaní. Ak by aj dotknuté
právne úkony - kúpna zmluva zo dňa 17.12.2008 a kúpna zmluva zo dňa 7.4.2009 neboli neplatnými
právnymi úkonmi (čo žalovaní odmietajú a popierajú) a boli by iba neúčinnými právnymi úkonmi, tak
správca bol oprávnený predať sporné nehnuteľnosti patriace do konkurznej podstaty v súlade so ZKV v
rámci prebiehajúceho konkurzu tak, ako keby právny úkon zo strany úpadkyne a právnych predchodcov

žalobcov nebol vykonaný. Dobromyseľnosť a nadobudnutie vlastníckeho práva v dobrej viere právnymi
predchodcami žalobcov a žalobcami neprichádza v tomto prípade do úvahy, pretože v čase uzatvorenia
kúpnej zmluvy zo dňa 17.12.2008 už bola uverejnená skutočnosť o vyhlásení konkurzu na majetok
úpadkyne vo verejne prístupnom registri, t.j. v Obchodnom vestníku SR. Obchodný vestník je verejným
registrom a v čase uzavretia kúpnej zmluvy, t.j. dňa 17.12.2008, ako aj v čase uzavretia kúpnej zmluvy

zo dňa 7.4.2009 bol vedený a vydávaný obchodný vestník nielen v papierovej listinnej podobe, ale
aj v elektronickej verzii, čo preukazuje § 3 ods. 3 nariadenia vlády č. 42/2004 Z.z. o Obchodnom
vestníku. Kúpna zmluva zo dňa 7.4.2009 uzavretá medzi právnymi predchodcami žalobcov a žalobcami
predstavuje špekulatívny prevod medzi blízkymi osobami, t.j. prevod medzi právnymi predchodcami
žalobcov (rodičmi) a žalobcami (synom a jeho manželkou) bezprostredne po nadobudnutí dotknutých

nehnuteľností právnymi predchodcami žalobcov od úpadkyne. Kúpna cena vo výške 82.829,53 eura
uhradená právnymi predchodcami žalobcov úpadkyni sa nikdy nestala súčasťou konkurznej podstaty,
právny úkon úpadkyne ukrátil konkurznú podstatu, pretože správca nemal vedomosť o uzavretí kúpnej
zmluvy zo dňa 17.12.2008, ani o uhradení kúpnej ceny na účet úpadkyne, pričom nie je možné na
základe zásady o odbornej starostlivosti žiadať od správcu, aby každý týždeň, resp. mesiac robil v

rámci konkurzného konania písomné dopyty na všetky banky pôsobiace na území SR za účelom
zistenia, či si úpadkyňa náhodou neotvorila a nezriadila ďalší nový účet v banke (konkurz úpadkyne
trvá už viac ako 12 rokov a do dnešného dňa nebol ukončený). To, že v čase, keď správca scudzoval
spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnostiach, bol v konkurze prihlásený len jediný veriteľ a neboli
splnené predpoklady pre konkurz, sa týka prebiehajúceho konkurzu sp. zn. 2K 135/04 a nesúvisí s

meritom tohto súdneho konania. Úpadkyňa nemohla použiť kúpnu cenu vo výške 82.829,53 eura na
vyplatenie svojich veriteľov, pretože to nebolo reálne ani technicky možné vzhľadom na čas, kedy
úpadkyňa obdržala kúpnu cenu od právnych predchodcov žalobcov (rok 2008 a rok 2009) a čas
kedy boli niektorí konkurzní veritelia uspokojení (rok 2005 a rok 2007). Protiprávnosť a nedovolenosť
konania nie je možné napraviť a konvalidovať, t.j. z protiprávneho a nedovoleného konania sa nemôže

stať právom dovolené aprobované konanie v dôsledku toho, že úpadkyňa údajne použila peňažné
prostriedky získané z titulu neplatného a protiprávneho úkonu - kúpnej zmluvy zo dňa 17.12.2008 na
vyrovnanie svojich veriteľov. V prebiehajúcom konkurze úpadkyne existujú aj po uspokojení pohľadávok
niektorých konkurzných veriteľov viacerí takí konkurzní veritelia, ktorých pohľadávky neboli doposiaľuspokojené, čo potvrdil v rámci výsluchu dňa 20.9.2017 samotný správca konkurznej podstaty žalovaný
1/. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku riadne zdôvodnil, že žalobcovia nenadobudli na základe
kúpnej zmluvy zo dňa 7.4.2009 vlastníckej právo od právnych predchodcov žalobcov ako nevlastníkov,

a že neprichádza do úvahy ich súdna ochrana „bona fides“, pretože žalobcovia nie sú v žiadnom prípade
dobromyseľní a nekonali v dobrej viere. Súd prvej inštancie vykonal takmer všetky žalobcami navrhnuté
dôkazy a nepripustil len nepodstatné dôkazy, pričom nevykonané dôkazy navrhnuté žalobcami neboli
potrebnénazistenierozhodujúcichskutočností.Pokiaľbybolakúpnazmluvazodňa18.12.2008akúpna
zmluva zo dňa 7.4.2009 platná a právne účinná, t.j. v súlade so zákonom, tak by Krajský súd v Trnave

a Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie správy katastra zrušil pre nezákonnosť, čo sa však
nestalo. Skutočnosť, že vyhlásením konkurzu na majetok úpadkyne prešlo na správcu len dispozičné
právo a nie vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam neznamená, že správca nemohol platne v
súlade so zásadou „nemo plus iuris“ previesť vlastnícke právo na žalovaného 2/ až 4/, pretože ide o
zákonom prípustnú výnimku zo zásady „nemo plus iuris“ podobne ako v prípade predaja založeného
majetku dlžníka záložným veriteľom v rámci výkonu záložného práva. Žalovaní 1/, 3/ a 4/ zotrvali na

vznesenej námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v tomto konaní.

9. Žalobcovia v odvolacej replike naďalej vytýkali nesprávne právne posúdenie veci súdom. ZKV je
v tejto veci „lex specialis“ vo vzťahu k iným právnym normám, pričom právny úkon úpadcu postihuje
odporovateľnosťou (neúčinnosťou) a nie neplatnosťou, aj to len pri súčasnom naplnení zákonom

stanovených predpokladov. Kúpna cena vyplatená právnymi predchodcami žalobcov 1/ a 2/ na bankový
účet úpadkyne sa stala súčasťou konkurznej podstaty. V otázke aplikácie ustanovení § 39 OZ uviedli,
že vzhľadom na účel a cieľ ZKV nie je zmyslom a účelom zákona postihnúť všetky a akékoľvek
úpadcove úkony v priebehu konkurzu neplatnosťou, ale v súlade s ustanoveniami § 14 ZKV len ich
neúčinnosťou, a v súlade s ustanoveniami § 15 ZKV (pri naplnení všetkých zákonných predpokladov) ich

odporovateľnosťou. Súd prvej inštancie sa nezaoberal otázkou, či bol v relevantnom čase už naplnený
cieľ konkurzu stanovený ZKV (uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku). Ak bolo niektorým úkonom
úpadcu ukrátené uspokojenie pohľadávky konkurzného veriteľa, ktorým z úkonov (predaj majetku /
použitie tým získaných peňažných prostriedkov na iný účel ako uspokojenie konkurzných veriteľov) sa
tak stalo, a teda ktorému úkonu úpadkyne má byť odporované. Zotrvali na podanom odvolaní, trvali na

tom, že súd riadne neskúmal a neodôvodnil záver o absolútnej neplatnosti následnej kúpnej zmluvy,
súd odňal žalobcom možnosť konať pred súdom, bola porušená rovnosť strán účastníkov konania a
kontradiktórnosť konania. Rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené pre nedostatok a nezrozumiteľnosť
dôvodov a porušuje zásadu právnej istoty a tiež postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci tým, že súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie

veci (súd nedostatočne zistil skutkový stav veci v otázke použitia získanej sumy kúpnej ceny úpadkyňou
a v otázke existencie predpokladov pre konkurz v čase vykonania predmetného právneho úkonu)
a nevykonal dokazovanie dokumentáciou predloženou žalobcami 1/ a 2/. Postupom a rozhodnutím
súdu prvej inštancie neboli odstránené vady konania a rozhodnutia vo veci samej, ktoré konštatoval v
rozhodnutí zo dňa 22.06.2016 odvolací Krajský súd v Trnave (sp. zn. 11Co/26/2016-516).

10. Žalovaní v odvolacej duplike zotrvali na predchádzajúcom vyjadrení.

11. Rozsudkom z 21.5.2019 č.k. 11Co/43/2018-689 Krajský súd v Trnave ako odvolací súd výrokom
I. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a výrokom II. priznal žalovaným 1/ až 6/ nárok na

náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

12. Na základe dovolania žalobcu proti predmetnému rozsudku odvolacieho súdu, Najvyšší súd
Slovenskejrepublikyakodovolacísúduznesenímz31.1.2023sp.zn.6Cdo/77/2020rozsudokKrajského
súdu v Trnave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dospel k záveru, že odvolací súd nesprávne

právne posúdil otázku neplatnosti právneho úkonu úpadcu s poukazom na § 18 ZKV a mal za to, že
pre právny úkon, ktorý urobil úpadca po vyhlásení konkurzu zákon predpokladá (za splnenia zákonných
podmienok) ako následok jeho neúčinnosť, a to len voči konkurzným veriteľom, v žiadnom prípade teda
nie jeho neplatnosť. Na uvedenom nič nemení skutočnosť, či predmetný právny úkon bol vykonaný pred
alebo po súpise konkurznej podstaty, a teda ani znenie ust. § 18 ZKV. Keď raz ust. § 14 odsek 1 písm.

a/ ZKV výslovne spája takýto právny úkon s neúčinnosťou, nie je možné s odkazom na iné ustanovenia
ZKV konštatovať neplatnosť tohto právneho úkonu. Preto otázku ne/platnosti právneho úkonu neberúc
na zreteľ § 14 ods. 1 písm. a/ ZKV a vyvodzujúc následok neplatnosti z ust. § 18 ZKV vyriešil odvolací
súd nesprávne. Dovolací súd dal do pozornosti odvolacieho súdu pre účely ďalšieho konania rozsudoknajvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 65/2008 zaoberajúci sa predajom nehnuteľností v rámci konkurzu, v
zmysle ktorého opatrenie konkurzného súdu má charakter riadneho súdneho rozhodnutia, ktoré je po
právoplatnosti zásadne nezmeniteľné a záväzné a súdy nie sú oprávnené preskúmať vecnú správnou

tohto rozhodnutia v inom t.j. ani v tomto konaní. Opačným postupom by sa zasiahlo do jedného zo
základných princípov právneho štátu, a to do princípu právnej istoty a dôvery v súdne rozhodnutie.
Preto osoba, na ktorú žalovaný ako správna správca konkurznej podstaty úpadcu v rámci speňažovania
majetku previedol so súhlasom konkurzného súdu majetok konkurznej podstaty (sporné nehnuteľnosti),
sa stala vlastníkom týchto nehnuteľností, a to bez ohľadu na to, či by iná tretia osoba neskôr uplatňovala

na predmetné nehnuteľnosti nárok titulom jej vlastníckeho práva.

13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa
(§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363

CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 .písm. b), d), e),
f), h) a § 365 ods. 2 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379
CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov nie je možné priznať
úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

14. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodneniepreskúmavanéhorozsudkuboloposúdiť,čisúdprvejinštancienazákladenímvykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu žalobcov
domáhajúcich sa určenia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam zamietol, keď dospel k záveru,

že žalobcovia nikdy platne nenadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, pretože kúpnu
zmluvu uzatvorenú medzi právnymi predchodcami žalobcov a úpadkyňou vyhodnotil ako absolútne
neplatnú a zároveň žalovaní 1/, 3/ a 4/ nie sú vo veci pasívne vecne legitimovaní.

15. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané

skutočnostiprávnerozhodnépreposúdenieuplatnenéhonárokužalobcovnaurčenievlastníckehopráva
kspornýmnehnuteľnostiamanenachádzadôvod,prektorýbysamalodskutkovýchsúduprvejinštancie
odchýliť.

16. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia 1/ a 2/ sa žalobou došlou súdu prvej inštancie dňa 10.8.2012

domáhali určenia, že sú spoluvlastníkmi v podiele 1/2 nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom
území E. F. G., zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, a to pozemok registra „C” - parc. č. 1649,
ostatné plochy o výmere 917 m2, pozemok registra „C” - parc. č. 1657, ostatné plochy o výmere 3.543
m2, pozemok registra „E” - parc. č. 1648, vinice o výmere 8.984 m2, pozemok registra „E” - parc. č.
1650, orná pôda o výmere 2.388 m2, pozemok registra „E” - parc. č. 1651, orná pôda o výmere 939

m2, pozemok registra „E” - parc. č. 1652, vinice o výmere 13.944 m2, pozemok registra „E” - parc. č.
1653, orná pôda o výmere 5.445 m2, pozemok registra „E” - parc. č. 1654, vinice o výmere 9.520 m2,
pozemok registra „E” - parc. č. 1655, záhrady o výmere 942 m2, pozemok registra „E” - parc. č. 1658,
ostatné plochy o výmere 741 m2, pozemok registra „E” - parc. č. 1659, orná pôda o výmere 16.275 m2,
pozemok registra „E” - parc. č. 1660, orná pôda o výmere 5.913 m2, pozemok registra „E” - parc. č.

1661, zast. plochy a nádvoria o výmere 1.536 m2, pozemok registra „E” - parc. č. 1662/1, orná pôda
o výmere 4.737 m2, pozemok registra „E” - parc. č. 1662/2, orná pôda o výmere 4.445 m2, pozemok
registra „E” - parc. č. 1663, vinice o výmere 10.470 m2, pričom následným podaním korigovali žalobu
tak, že žiadali navyše určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vo vzťahu k žalovaným 2/, 5/,
6/ každému v podiele 1/6. Žalobu odôvodnili tým, že žalobcovia 1/ a 2/ kúpnou zmluvou zo 7.4.2009

nadobudli vlastnícke právo k spoluvlastníckemu podielu vo výške 1/2 predmetných nehnuteľností od A.
a J. B., ktorí podiel nadobudli od úpadkyne I. J. kúpnou zmluvou z 18.12.2008. Na majetok úpadkyne
I. J. bol uznesením Krajského súdu v Bratislave z 25.2.2005 vo veci sp. zn. 2K/135/2004 vyhlásený
konkurz a opatrením z 12.5.2005 súd odsúhlasil predaj majetku konkurznej podstaty úpadkyne v súlades plánom speňažovania. Žalovaný 1/ ako správca konkurznej podstaty kúpnou zmluvou zo 14.5.2012
predal predmetný podiel na nehnuteľnostiach žalovaným 2/ až 4/ a následne žalovaný 3/ a 4/ darovacími
zmluvami z 13.6.2012 previedli vlastníckej právo k časti k predmetného podielu na žalovaných 5/ a 6/.

Žalobcovia tvrdili, že právny úkon úpadkyne I. J., ktorým scudzila podiel na nehnuteľnostiach konkurznú
podstatu neukrátil, nebol preto dôvod na uplatnenie podmienok jeho neúčinnosti. Vzhľadom na platnosť
právnehoúkonuúpadkyneI.J.adobromyseľnosťprávnychpredchodcovžalobcov1/a2/akokupujúcich
a následný prevod vlastníckeho práva na žalobcov 1/ a 2/, nebolo v čase speňaženia podielu na
pozemkoch žalovaným 1/ možné vrátiť predmet právneho úkonu úpadkyne (podiel na nehnuteľnostiach)

do konkurznej podstaty a žalovaný 1/ mal žiadať len príslušnú peňažnú náhradu. Kúpna zmluva zo
14.5.2012 uzavretá medzi žalovaným 1/ a žalovanými 2/ až 4/ je podľa žalobcov neplatná pre jej rozpor
so zákonom a žalobcovia sú preto podielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností.

17. Vo vzťahu k právnemu záujmu, ktorý je podmienkou prípustnosti určovacej žaloby (§ 80 písm. c/
O.s.p.), odvolací súd uvádza, že tento musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca práve tým, určenia

čoho sa domáha, dosiahne v danom právnom vzťahu odstránenie spornosti a ochranu svojich práv
alebo oprávnených záujmov. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či
podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany žalobcovho práva a či
snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne
konanie (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 112/2013 zo dňa 9.6.2014).

18. Pokiaľ ide o žalovaných 1/, 3/ a 4/, žaloba voči týmto bola správne zamietnutá z dôvodu
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v tomto súdnom konaní, pretože ide o konanie o určenie
vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, ktoré konanie musí zásadne prebiehať medzi všetkými
zapísanými vlastníkmi, resp. spoluvlastníkmi v katastri nehnuteľnosti alebo tými, ktorí sú preukázane a

platne právnymi nástupcami (dedičmi alebo univerzálnymi sukcesormi) zapísaných vlastníkov, pretože
určovací výrok rozsudku má účinnosť iba vo vzťahu k účastníkom konania a nie aj voči tretím osobám,
pričom tieto osoby vytvárajú nerozlučné procesné spoločenstvo na jednej alebo druhej strane (por.
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 173/2006 zo dňa 1.3.2012). Keďže
súd prvej inštancie navrhované doplnenie petitu návrhu na pojednávaní zo dňa 3.6.2015 nepripustil, je

zrejmé, že v zmysle LV č. XXXX je daná pasívna vecná legitimácia len žalovaných 2/, 5/ a 6/, zatiaľ čo
žalovaní 1/, 3/ a 4/ nie sú v spore pasívne vecne legitimovaní.

19.Pokiaľideouplatnenýnárokžalobcovvovzťahukžalovaným2/,5/a6/,odvolacísúdpriposudzovaní
vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vychádzal zo záverov najvyššieho súdu

uvedených v zrušujúcom uznesení, ktorými je odvolací súd v zmysle § 455 CSP viazaný.

20. Námietku žalobcov o nesprávnom právnom posúdení veci vyhodnotil odvolací súd ako dôvodnú,
pokiaľ namietali, že následkom úkonu vykonaného úpadcom po vyhlásení konkurzu jeho neúčinnosť
voči konkurzným veriteľom, nie však jeho neplatnosť.

21. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

22. Podľa § 14 ods. 1 písm. a/ ZKV, vyhlásenie konkurzu má tieto účinky: oprávnenie nakladať s
majetkom podstaty, ako aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty,
prechádzajú na správcu. Právne úkony úpadcu týkajúce sa tohto majetku sú voči konkurzným veriteľom

neúčinné. Osoba, ktorá uzavrela s úpadcom zmluvu, môže od nej odstúpiť, ibaže v čase jej uzavretia
vedela o vyhlásení konkurzu.

23. V zmysle citovaného ustanovenia na správcu prechádza predovšetkým právo nakladať s majetkom,
ktorý patrí do podstaty. Úpadca môže disponovať len s tým majetkom, ktorý nepatrí do podstaty. Právne

úkony úpadcu, ktoré sa týkajú majetku patriaceho do podstaty, ktoré vykonal úpadca po vyhlásení
konkurzu netrpia neplatnosťou, ale len právnou neúčinnosťou aj to len voči konkurzným veriteľom.
Neúčinnosť právnych úkonov nastáva priamo zo zákona, a preto nie je potrebné podávať odporovaciužalobu. I keď úpadca naďalej ostáva vlastníkom majetku patriaceho do podstaty, správcovi patrí nielen
právo dispozičné, ale aj výkon práv a povinností, ktoré by inak mal vlastník majetku.

24. Z uvedeného vyplýva, že právny úkon úpadkyne I. J., a to kúpna zmluva uzavretá s právnymi
predchodcami žalobcov dňa 17.12.2008, bola vo vzťahu ku konkurzným veriteľom zo zákona právne
neúčinná, preto správca konkurznej podstaty nemal dôvod podávať odporovaciu žalobu a naďalej mu
vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam zostalo zachované dispozičné právo, ktoré na neho prešlo
vyhlásením konkurzu. Preto ak následne v rámci prebiehajúceho konkurzu na majetok úpadkyne

správca kúpnou zmluvou zo 14.5.2012 predal predmetný podiel na nehnuteľnostiach žalovaným 2/
až 4/, títo sa stali vlastníkmi sporných nehnuteľností bez ohľadu na právne neúčinný úkon úpadkyne,
t.j. kúpnu zmluvu zo dňa 17.12.2008. Predaj sporných nehnuteľností pritom schválil Krajský súd v
Bratislave, ktorý ako konkurzný súd vykonávajúci dohľad nad zákonnosťou postupu správcu v konkurze,
opatrením č. 2K/135/04-51 zo dňa 12.5.2005, udelil súhlas správcovi konkurznej podstaty na predaj
majetku mimodražbyvsúladesplánomspeňažovania.Zásadyapostuppredajamajetkuúpadkyneteda

boli schválené opatrením konkurzného súdu, pričom ide o právoplatné rozhodnutie súdu, ktorého vecnú
správnosť nie je možné preskúmavať v inom konaní (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 14.11.2001
sp .zn. 2Obo/92/2001). Zároveň platí, že súpis podstaty tvorí právny podklad pre speňažovanie majetku
patriaceho do podstaty; speňažený môže byť len ten majetok, ktorý bol spísaný a správca je povinný
speňažiť celý spísaný majetok, iba že by bol zo súpisu zákonom stanoveným spôsobom vylúčený.

Súpis majetku podstaty rovnako predstavuje titul, ktorým správca konkurznej podstaty dokladá, že
je oprávnený so spísaným majetkom nakladať (Stanovisko občanskoprávního a obchodního kolégia
Nejvyššího soudu zo 17.6.1998, Cpjn 19/98). Titulom pre nakladanie s majetkom úpadcu, vrátane
nehnuteľností, je súpis majetku. Ak je určitá nehnuteľnosť spísaná v súpise majetku, tak pri speňažení
majetkujedostatočnýmpodkladomprezápisvlastníckehoprávavkatastrinehnuteľnostínaďalšísubjekt

práve súpis majetku (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp .zn. 4Obdo/21/2017 zo dňa
25.4.2018).

25. V zhode s právnym názorom vysloveným dovolacím súdom v tejto veci, odvolací súd poukazuje na
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 65/2008, v zmysle ktorého opatrenie konkurzného súdu má

charakter riadneho súdneho rozhodnutia, ktoré je po právoplatnosti zásadne nezmeniteľné a záväzné,
súdy nie sú oprávnené preskúmavať vecnú správnosť tohto rozhodnutia v inom, t.j. ani v tomto konaní.
Opačným postupom by sa zasiahlo do jedného zo základných princípov právneho štátu, a to do princípu
právnej istoty a dôvery v súdne rozhodnutie.

26. Preto žalovaní 2/ až 4/, na ktorých žalovaný 1/ ako správca konkurznej podstaty úpadkyne I.
J., v rámci speňažovania previedol so súhlasom konkurzného súdu majetok konkurznej podstaty -
sporné nehnuteľnosti - sa stali vlastníkom týchto nehnuteľností, a to bez ohľadu na to, či by iná,
tretia osoba (v tomto prípade žalobcovia 1/ a 2/) neskôr uplatňovala na predmetné nehnuteľnosti
nárok titulom jej vlastníckeho práva. Nárok osoby, ktorá majetok nadobudla za trvania konkurzu jeho

speňažením v súlade s ustanoveniami zákona o konkurze a vyrovnaní, musí byť totiž vyriešený v
prospech nadobúdateľa tohto majetku (tu žalovaných). Z tohto dôvodu musela byť žaloba žalobcov
zamietnutá ako nedôvodná.

27. Odvolací súd tiež poukazuje na stanovisko obchodného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo 16. decembra 2002, sp. zn. Obpj 7/2002, podľa ktorého konkurzný súd uskutočňuje celé
konkurzné konanie. Súčasťou konkurzného konania je aj fáza speňažovania podstaty. Aj keď väčšinu
úkonov, ktorými sa podstata speňažuje, robí správca podstaty, robí ich ako subjekt zúčastnený na
konkurznom konaní a v rámci tohto konania. Vyhlásením konkurzu, okrem iného, prechádza oprávnenie
nakladať s majetkom podstaty na správcu podstaty (§ 14 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní).

Speňažovanie podstaty patrí k hlavným úlohám správcu. Pri speňažovaní správca postupuje relatívne
samostatne, jeho činnosť však podlieha kontrole súdu. V rámci dohľadu môže súd postup správcu
pri speňažovaní usmerňovať pokynmi podľa § 12 v spojení s § 66b zákona o konkurze a vyrovnaní.
Konkurzné konanie tak, ako každé súdne konanie, je autonómne v tom, že postupovať v ňom, robiť
úkonyainýmspôsobomovplyvňovaťjehopriebeh,môželensúd,naktoromkonkurznékonanieprebieha

a len v rámci tohto konania. Do súdneho konania nemôže zasahovať žiaden iný súd (s výnimkou súdu
rozhodujúceho o opravnom prostriedku), ale ani ten istý súd v rámci iného konania. Usmerňovať činnosť
správcu podstaty môže súd len v rámci konkrétneho konkurzného konania.28.Ostatnénámietkyžalobcovzvyššieuvedenýchdôvodovpretonemohlimaťvplyvnavecnúsprávnosť
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Pre úplnosť odvolací súd uvádza nasledovné.

29. Pokiaľ žalobcovia poukazovali na skutočnosť, že žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia boli
dobromyseľní, najmä s ohľadom na skutočnosť, že právni predchodcovia nemali vedomosť o tom, že
na majetok úpadkyne bol vyhlásený konkurz, odvolací súd uvádza, že táto námietka nebola dôvodná.
Správnesícežalobcovianamietali,žesúdprvejinštancienesprávnepoužilprevyhodnoteniezverejnenia
v obchodnom vestníku v roku 2005 a aj pre následky tohto zverejnenia na právne úkony v roku

2008 zákon č. 200/2011 Z. z. o obchodnom vestníku (z roku 2011), pretože v uvedenom čase bolo
platné a účinné nariadenie vlády č. 42/2004 Z. z. o obchodnom vestníku. Avšak aj za aplikácie tohto
skoršieho právneho predpisu bolo treba vyvodiť rovnaký záver; z ustanovenia § 1 ods. 1 nariadenia
vlády č. 42/2004 Z. z. je totiž zrejmý účel Obchodného vestníka spočívajúci vo zverejňovaní údajov
a podľa z ustanovenia § 3 ods. 1 cit. nariadenia sa Obchodný vestník vydával ako v listinnej, tak aj
v elektronickej forme. Niet preto pochýb, že Obchodný vestník bol aj v tom čase verejne dostupný

širokej verejnosti ako správne dôvodil prvoinštančný súd. Účinky vyhlásenia konkurzu nastali okamihom
vyvesenia uznesenia o vyhlásení konkurzu na úradnú tabuľu súdu a súd bol tiež povinný zverejniť výpis
z uznesenia v Obchodnom vestníku.

30. Rovnako treba prisvedčiť odvolateľom, vytýkajúcim súdu nesprávne aplikovanie viac ako 10 rokov

zrušeného zákona o zápise vlastníckych práv k nehnuteľnostiam z roku 1992. Nebolo možné aplikovať
na preskúmavaný prípad zákon č. 265/1992 Zb. o zápisoch vlastníckych a iných vecných práv k
nehnuteľnostiam, keďže v roku 1994 bol zrušený zákonom č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a
o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), zároveň treba pripomenúť,
že ani toto pochybenie nemalo žiadny podstatný vplyv na závery prvoinštančného súdu, pretože aj za

aplikácie zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k
nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) je na mieste dospieť k rovnakému právnemu záveru, nakoľko v
zmysle § 5 ods. 2 katastrálneho zákona záznam je úkon okresného úradu plniaci evidenčné funkcie,
ktoré nemajú vplyv na vznik, zmenu ani na zánik práv k nehnuteľnostiam. Ani táto odvolacia námietka
nemohla spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

31. Čo sa týka dobromyseľnosti, túto je potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska, a preto aj keď
nebola vyznačená poznámka v katastri nehnuteľností, z právneho hľadiska je relevantné zverejnenie
uznesenia o vyhlásení konkurzu. Právni predchodcovia žalobcov 1/ a 2/ napriek ich subjektívnemu
presvedčeniu nemohli byť z objektívneho pohľadu dobromyseľní pri uzatváraní kúpnej zmluvy na sporné

nehnuteľnosti, pričom odvolací súd poznamenáva, že pri uzatváraní kúpnych zmlúv na nehnuteľnosti
sa predpokladá u kupujúceho aspoň základná opatrnosť (preverenie vlastníctva, tiarch viaznucich na
nehnuteľnosti ako záložné právo, vecné bremeno, tiež či nejde o nehnuteľnosť zablokovanú exekútorom
alebo podliehajúcu konkurzu, ale aj akékoľvek iné obmedzenia). V prípade, že sú pochybnosti, či
vec patrí do podstaty, zapíše správca vec do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených

inými osobami v zmysle § 19 ZKV, avšak toto ustanovenie nemožno aplikovať na preskúmavaný
prípad z chronologického dôvodu. Správca, ustanovený do funkcie konkurzným súdom, postupoval pri
predaji sporných nehnuteľností v súlade s plánom speňažovania majetku datovaným ešte k 21.4.2005.
Správca teda nemal a nemohol mať v čase uskutočnenia súpisu majetku objektívnu vedomosť o
tom, že v katastri nehnuteľností sú žalobcovia 1/ a 2/ uvedení ako vlastníci nehnuteľností, nakoľko

kúpne zmluvy boli uzatvorené až dňa 17.12.2008 a 7.4.2009, a teda táto skutočnosť nemohla zabrániť
správcovi uviesť sporné nehnuteľnosti v súpise majetku, ktorým postupom správca realizoval výslovné
zákonné oprávnenie a zákonnú povinnosť v zmysle § 18 ZKV. Aj keď predajom nehnuteľností správcom
nepochybne došlo k vážnemu zásahu do práv žalobcov 1/ a 2/, je potrebné zdôrazniť, že správca
postupoval pri predaji sporných nehnuteľností v súlade so zákonom, a teda nie je na mieste porovnávať

tento postup s nezákonným vyvlastnením.

32. Žalobcovia 1/ a 2/ sa nemôžu úspešne dovolávať ani ochrany dobrej viery, pretože ochrana
dobrej viery nemôže v preskúmavanom prípade prelomiť princíp právnej istoty a dôveru v správnosť
úradného postupu, keďže žalovaní 2/ až 4/ nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na

základekúpnejzmluvyzodňa14.5.2012odsprávcukonkurznejpodstatyúpadkyne.Správcakonkurznej
podstaty je pritom osobou ustanovenou do funkcie súdom (§ 13 ods. 2 ZKV) a zároveň správca
konkurznej podstaty postupoval v súlade s plánom speňaženia majetku zo dňa 21.4.2005 (schváleným
schôdzou veriteľov dňa 11.5.2005 a opatrením konkurzného súdu z 12.5.2005). Neskôr žalovaní 3/ a4/ previedli darovacími zmluvami zo dňa 13.6.2012 vlastnícke právo k časti sporných nehnuteľností na
žalovaných 5/ a 6/, ktoré sú platné a účinné.

33. Žalobcovia ďalej namietali, že súd prvej inštancie sa odmietol zaoberať skutočnosťou, že aj sám
správca konkurznej podstaty nakoniec potvrdil, že v čase, kedy scudzoval predmetné spoluvlastnícke
podiely, bol v konkurze prihlásený len jediný veriteľ a teda neboli splnené predpoklady pre konkurz,
a že skutočnosť, že úpadkyňa použila kúpnu cenu patriacu do konkurznej podstaty neoprávnene, je
možným odporovateľným právnym úkonom ukracujúcim konkurznú podstatu. Tu odvolací súd uvádza,

že splnenie predpokladov na konkurz je konkurzný súd povinný skúmať kedykoľvek v priebehu
konania, pričom splnenie ktorejkoľvek z podmienok uvedených § 44 ods. 1 ZKV má za následok vznik
povinnosti konkurzného súdu vydať uznesenie o zrušení konkurzu (porovnaj uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 5/2015 zo dňa 27.10.2016). V preskúmavanom prípade je
konkurzné konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave, čo vylučuje, aby do priebehu uvedeného
konkurzného konania zasahoval Okresný súd Trnava alebo Krajský súd v Trnave. Krajský súd v Trnave

sa preto nemôže zaoberať námietkou, že konkurzné konanie malo byť zastavené z dôvodu existencie
už len jedného veriteľa v čase predaja sporných nehnuteľností, a námietkou, že odporovateľným
právnym úkonom mohlo byť až ďalšie disponovanie kúpnou cenou zo strany úpadkyne. Žaloba o určenie
vlastníckeho práva totiž nemá charakter riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku vo vzťahu
k uvedenému konkurznému konaniu. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne poukazuje na stanovisko

obchodného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. decembra 2002, sp. zn. Obpj 7/2002.

34. Odvolací súd nezdieľa ani názor žalobcov, že by im súd prvej inštancie svojím postupom odňal
možnosť konať pred súdom. Preskúmaním obsahu spisového materiálu nebolo zistené, že by postupom
súdu prvej inštancie bola zásadným spôsobom porušená rovnosť strán konania a kontradiktórnosť

konania, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné pre nedostatok a nezrozumiteľnosť
dôvodov, ako tvrdili odvolatelia. Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Do obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ale nepatrí
právo strany konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana konania (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 329/2012 zo dňa 24.5.2013).

35. Ani tvrdenie žalobcov, že súd prvej inštancie vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre
posúdenie veci, nie je namieste. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie zistil skutkový stav
v dostatočnom rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci ( ktorý skutkový stav odvolací súd preberá v
celom rozsahu), vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku
a vyvodil aj vecne správny záver o nutnosti žalobu zamietnuť v celom rozsahu, i keď odvolací súd sa

priklonil k inej právnej argumentácii, čo však nemá žiaden vplyv na vecnú správnosť rozsudku súdu
prvej inštancie.

36. Nemožno súhlasiť ani s tým tvrdením odvolateľov, že tu išlo o rozhodnutie prekvapivé, a to ani
s ohľadom na skutočnosť, že v danej veci bolo nariadené predbežné opatrenie, ktorým súd zakázal

žalovaným 2/, 5/ a 6/ nakladať s príslušnými podielmi na dotknutých nehnuteľnostiach. Súd totiž nie
je nijako viazaný neodkladným opatrením pri rozhodovaní vo veci samej, pretože pri posudzovaní
splnenia podmienok na nariadenie neodkladného opatrenia sa vychádza iba z osvedčenia relevantných
skutočností,zatiaľčoprirozhodovanívovecisamejsavychádzazvykonanéhodokazovaniavovšetkých
jeho aspektoch a v plnom rozsahu.

37. Nedôvodnou bola i odvolacia námietka žalobcov, že súd prvej inštancie ani raz výslovne
neoboznamovalkonkrétnyobsahpredloženýchlistín-najmäsamotnýchspornýchkúpnychadarovacích
zmlúv. Je síce pravdou, že súd prvej inštancie oboznámil len odpoveď E. E. zo dňa 6.9.2013 na
pojednávanízodňa16.6.2014,anaďalšíchpojednávaniachinédôkazyneoboznamoval,avšakodvolací

súd mal za to, že súd prvej inštancie nebol povinný vykonať dôkaz listinami tak, že by listiny alebo ich
časti prečítal alebo oznámil ich obsah, pretože ide o listiny, ktorých odpisy boli protistrane - právnemu
zástupcovi žalovaných 1/ až 6/ v priebehu konania doručené a listiny alebo ich obsah neboli protistranou
spochybnené v zmysle § 204 CSP.38. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou
žalobcov, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny,

vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, odvolacími dôvodmi žiadnej zo strán
osobitne nenapadnutým, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

39. O nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle
§ 396, § 453 ods. 1, 3 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP. Tento nárok tvorí

jeden celok. Žalovaní mali v spore plný úspech, v dôsledku čoho im vznikol nárok na náhradu trov
konania voči žalobcom pred odvolacím súdom a dovolacím súdom v plnom rozsahu. O výške náhrady
trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

40. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie
môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa
§ 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do
konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).