Uznesenie – Obchodné záväzkové vzťahy… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Saturday, December 30, 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Obdo/78/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5118207770
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Praženková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:5118207770.1

Uznesenie

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvsenátezloženomzpredsedníčkyJUDr.LenkyPraženkovejačleniek
senátu JUDr. Gabriely Mederovej a Mgr. Sone Pekarčíkovej v spore žalobcu E. T., nar. XX. C. XXXX,
bytom E. T. XXXX/XX, XXX XX Ž., zastúpeného LALINSKÝ ADVOKÁT s.r.o., so sídlom Kálov 653/23-2,
010 01 Žilina, IČO: 47 253 096, proti žalovanému LICITOR recovery, k. s., so sídlom Sládkovičova
6, 010 01 Žilina, IČO: 45 393 486, správca úpadcu MIKOMIX, spol. s r.o., so sídlom Družinská 897,

013 22 Rosina, IČO: 36 414 930, zastúpenému KUBINEC & PARTNERS advokátska kancelária, s.r.o.,
so sídlom Skuteckého 6, 974 0l Banská Bystrica, IČO: 36 851 574, za účasti intervenientov na strane
žalovaného D. E., nar. X. M. XXXX, bytom XXX XX S. XXX, a G. E., nar. XX. I. XXXX, bytom XXX
XX S. XXX, obidvaja zastúpení Advokátska kancelária JUDr. Chlapík s. r. o., so sídlom Sládkovičova
167/13, 010 0l Žilina, IČO: 47 232 072, o určenie popretej pohľadávky, vedenom na Okresnom súde
Žilina pod sp. zn. 5Cbi/10/2018, v konaní o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č.

k. 14CoKR/11/2021-472 z 26. mája 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalobcu o d m i e t a .

II. Žalovanému a intervenientom na strane žalovaného p r i z n á v a voči žalobcovi n á r o k na náhradu
trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina ako súd prvej inštancie (ďalej tiež len „prvoinštančný súd“ alebo „okresný
súd“) rozsudkom č. k. 5Cbi/10/2018-344 z 11. mája 2021, v spojení s opravným uznesením č. k.
5Cbi/10/2018-428 z 23. novembra 2021, v prvom výroku žalobu žalobcu zamietol a druhým výrokom
priznal žalovanému a intervenientom proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Z odôvodnenia prvoinštančného rozsudku vyplýva, že žalobca sa žalobou zo dňa 14. mája 2018,

doručenousúdu15.mája2018domáhalurčenia,žejeveriteľompohľadávkyprihlásenejdokonkurzného
konania úpadcu MIKOMIX, spol. s r.o., so sídlom Družinská 897, 013 22 Rosina, IČO: 36 414 930, z
titulu nesplatenej pôžičky podľa zmluvy o pôžičke zo dňa 5. mája 2016, vo výške istiny 2,5 mil. eura
a úrokov z omeškania 195.904,11 eura, čo predstavuje celkovú výšku pohľadávky 2.695.904,11 eura,
ktorá je vymáhateľná a zabezpečená záložným právom na základe zmluvy o zriadení záložného práva k
nehnuteľnostiam zo 6. mája 2016 vo vlastníctve D. E., rod. E., nar. X. M. XXXX, bytom XXX XX S. XXX,

s manželkou G. E., rod. J., nar. XX. I. XXXX, rovnako bytom XXX XX S. XXX, a to k nehnuteľnostiam
zapísaným na LV č. XXX, pre katastrálne územie S. a na LV č. XXXX pre katastrálne územie S. v poradí
inej pohľadávky, ako aj náhrady trov konania.

3. V žalobe žalobca uviedol, že Okresný súd Žilina vedie pod sp. zn. 2K/24/2016 konkurzné konanie
na majetok dlžníka/úpadcu. Dňa 31. januára 2018 bolo v Obchodnom vestníku č. 22/2018 zverejnené

uznesenie, v ktorom konajúci súd vyzval veriteľov, aby v základnej prihlasovacej lehote od vyhlásenia
konkurzu prihlásili svoje pohľadávky. Veriteľ svoju pohľadávku prihlásil v zákonom stanovenej lehotedňa 12. marca 2018 a k prihláške pripojil aj všetky potrebné prílohy. Správca dňa 13. marca 2018 vydal
potvrdenie o formálnej správnosti prihlášky veriteľa, kde uviedol, že prihláška zabezpečenej pohľadávky
je úplná a správna. Dňa 25. apríla 2018 však bolo veriteľovi doručené oznámenie o popretí pohľadávky

zo dňa 19. apríla 2018 s tým, že zásielka bola podaná na pošte dňa 24. apríla 2018. Žalobca má za
to, že pohľadávka veriteľa je čo do právneho dôvodu a výšky nesporná, a teda, že veriteľovi prináležia
aj všetky práva s uplatnením pohľadávky spojené, najmä právo na uspokojenie pohľadávky v celom
rozsahu. Rovnako má za to, že pohľadávka existuje, čo je zrejmé z prihlášky pohľadávky, z jej príloh,
najmä zo zmluvy o pôžičke zo dňa 5. mája 2016, kde v čl. IV dlžník/úpadca svojim overeným podpisom

potvrdil, že veriteľ požičal dlžníkovi sumu vo výške 2.800.000,-- eur v hotovosti pri podpise zmluvy a
kde zároveň dlžník svojím overeným podpisom prevzatie finančných prostriedkov potvrdil. Nie je podľa
neho na mieste odvolávanie sa správcu na obmedzenie hotovostných platieb, keďže bolo na zmluvných
stranách, akým spôsobom bude pôžička poskytnutá, a to aj napriek tomu, že to nebolo v súlade s
právnymi predpismi SR. Keďže úpadca prevzatie pôžičky potvrdil, neexistuje najmenšia pochybnosť
o tom, že pôžička bola reálne zo strany veriteľa poskytnutá. Forma poskytnutia pôžičky, t. j. pôžička

poskytnutá v hotovosti, bola iniciovaná úpadcom a sám úpadca na takejto forme trval a návrh zmluvy
aj sám pripravoval. Poukázal na § 5 zákona č. 394/2012 Z. z. o obmedzení platieb v hotovosti, v
zmysle ktorého, ak došlo k porušeniu zákazu podľa § 4 (pozn. 5.000,-- eur, resp. 15.000,-- eur), nie je
tým dotknutá platnosť právnych úkonov, na základe ktorých sa vykonala platba v hotovosti. Porušenie
bezhotovostnej finančnej operácie preto podľa žalobcu vplyv na platnosť predmetnej zmluvy o pôžičke

mať nemôže.

4. Návrhom doručeným okresnému súdu dňa 6. marca 2019, sa vstupu do konania domáhali D. E. a G.
E. ako intervenienti na strane žalovaného, a to s poukazom na to, že pohľadávka, ktorej určenia sa v
tomto konaní domáha žalobca, je zabezpečená záložným právom na ich nehnuteľnosti. Keďže žalobca

so vstupom intervenientov do konania nesúhlasil, okresný súd o prípustnosti vstupu intervenientov do
konania rozhodol uznesením č. k. 5Cbi 10/2018-150 zo dňa 9. mája 2019, v ktorom vyslovil, že vstup
intervenientov do konania je prípustný.

5. Okresný súd o zamietnutí žaloby rozhodol poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v §

32 ods. 1, 2, 3, 5, 9 zákona č. 7/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov o konkurze a reštrukturalizácii
(ďalej len „ZKR”), § 39 a § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej tiež „Občiansky
zákonník“ alebo „OZ”), § 3 ods. 4 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej
tiež „Notársky poriadok“ alebo „NP“), § 58 ods. 1 a 4 NP (správne malo znieť „§ 58 ods. 1 a 4
NP“). Pri posudzovaní veci okresný súd postupoval v intenciách nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“, „ústavný súd“ alebo „ÚS SR“) č. k. II. ÚS 409/2013-49 z 11.
septembra 2014, v ktorom ústavný súd vyslovil, že správca je pri popretí povinný jednoznačne vyjadriť
aj dôvod a rozsah popretia pohľadávky, pričom obmedzenie popretia len na určitý dôvod alebo na
určitý rozsah popretia pohľadávky znamená právnu fikciu uznania pohľadávky v nepopretom rozsahu.
Je predovšetkým úlohou správcu, nie súdu konajúceho v incidenčnom konaní, preskúmať prihlásené

pohľadávky a podľa svojich zistení ich poprieť alebo nie, pričom nedostatok popretia má za následok
ich uznanie, a tým aj účasť na uspokojovaní v konkurze. Úlohou incidenčného konania nie je opätovné
preskúmavanie uplatnenej pohľadávky súdom, pretože to je úlohou správcu. Účelom incidenčného
konania je v podstate len rozhodnúť o tom, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie, teda či
dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z

uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená (teda úplne alebo v určitej časti alebo v určitom poradí).
Výklad, podľa ktorého by popretie v akomkoľvek rozsahu (čo do dôvodu, výšky, vymáhateľnosti alebo
poradia) automaticky aktualizovalo prieskumnú právomoc súdu konajúceho v incidenčnom konaní v
celom rozsahu, by znamenalo podstatné znevýhodnenie veriteľov tých pohľadávok, ktoré boli popreté
čo do dôvodu a vymáhateľnosti. Z uvedeného vyplýva, že v už prebiehajúcom incidenčnom konaní,

teda po márnom uplynutí lehoty na popretie pohľadávok, nie je možné zo strany správcu rozširovať
dôvody popretia pohľadávky a na takéto popretie prihliadať. K rovnakým záverom dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej tiež „Najvyšší súd SR“, „najvyšší súd“ alebo „NS SR“) v uzneseniach sp. zn.
4Obo/38/2015 z 29. decembra 2016 a sp. zn. 3Obdo/70/2016 z 30. januára 2017 (publikované ako R
63/2017).

6. V tu prejednávanej veci prihlásenú pohľadávku žalobcu správca poprel z dôvodu, že nie je zrejmé,
či skutočne došlo k poskytnutiu pôžičky, ktorej titulom bola prihlásená pohľadávka žalobcu do konkurzu
na majetok úpadcu. Žalobca poskytnutie pôžičky vo výške 2.800.000,-- eur preukazoval zmluvou opôžičke zo dňa 5. mája 2016, a to s poukazom na jej čl. IV. bod 2, podľa ktorého dlžník potvrdzuje
podpisom na tejto zmluve prevzatie sumy 2.800.000,-- eur. Poskytnutie pôžičky dokazoval aj svojou
výpoveďou,výpoveďousvojejmanželky,akoajsvedkov,ktorímaližalobcoviposkytnúťpôžičky,zktorých

mal financovať následnú pôžičku úpadcovi.

7. Okresný súd vyhodnotením vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno ohľadne ním tvrdených skutočností. Zásadným pri hodnotení vykonaných dôkazov sa
okresnému súdu ako kľúčový dôkaz javila zmluva o pôžičke z 5. mája 2016. Vo vzťahu k nej uviedol, že

táto je súkromnou listinou, na čom nič nemení ani to, že dlžníkov podpis na nej je úradne osvedčený.
Notárska doložka o osvedčení podpisu dlžníka dokazuje uznanie podpisu dlžníka za vlastný, podľa
§ 57 ods. 4 NP však neosvedčuje pravdivosť obsahu listiny (správne mal uviesť „§ 58 ods. 4“ NP -
poznámka najvyššieho súdu). Charakter verejnej listiny aj pri aplikácii označeného ustanovenia majú
v zmysle § 3 ods. 4 NP len legalizačné doložky či doložky vidimačné. Poukázaním na uznesenie
Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 169/2015-16 z 1. apríla 2015 uviedol, že v prípade legalizácie alebo

vidimácie notár nemôže zasahovať do obsahu listiny, skúmať pravdivosť a správnosť skutočností v nej
obsiahnutých. Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že zmluva o pôžičke z 5. mája
2016 je súkromnou listinou a ak žalovaný poprel jej pravdivosť, dôkazné bremeno ohľadne reálneho
poskytnutia pôžičky vo výške 2.800.000,-- eur bolo na žalobcovi. Poukazom na rozsudok najvyššieho
súdu sp. zn. 2Cdo/199/2005 z 1. marca 2010, uverejnený v časpopise Zo súdnej praxe pod č. 14/2010

zdôraznil, že pri súkromnej listine stačí formálne popretie jej správnosti druhým účastníkom na to, aby
nastúpila dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno toho účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré mali
byť súkromnou listinou preukázané. Uviedol ďalej, že samotný žalobca spochybnil pravdivosť zmluvy
o pôžičke, keď na pojednávaní konanom dňa l. októbra 2019 tvrdil, že pôžičku poskytol v hotovosti
vo výške 2.600.000,-- eur, následne ešte 200.000,-- eur poskytol bezhotovostným prevodom na účet.

Toto tvrdenie následne korigoval na nasledujúcom pojednávaní. Pravdivosť zmluvy o pôžičke mal súd
za spochybnenú aj ohľadne jej údajnej bezúročnosti. Uvedené bolo podľa súdu v rozpore s tvrdením
samotného žalobcu v jeho výpovedi na pojednávaní dňa 1. októbra 2019, kedy vysvetľoval účel pôžičiek
od svojich priateľov, keď uvádzal, že niečo zarobia všetci a peniaze si neskôr rozdelia. Bolo podľa súdu
ťažko uveriteľné, že by pôžička v značnej výške mala byť poskytnutá bezúročne. Neuniklo pozornosti

súdu ani to, že nielen zmluva o pôžičke zo dňa 5. mája 2016, ale aj ďalšia zmluva o pôžičke z 10.
augusta 2016 znejúca na sumu 60.000,-- eur (č. l. 273 - 274 spisu) alebo zmluva o pôžičke z 8.
augusta 2016 uzavretá na sumu 660.000,-- eur (č. l. 285 - 287), sú vyhotovené podľa rovnakého vzoru
a sumy istiny a úrok v nich uvedené, matematicky zodpovedajú rovnakému vzorcu. Javí sa preto, že v
skutočnosti pri týchto zmluvách mala byť poskytnutá pôžička vo výške poslednej splátky týchto pôžičiek

a od poskytnutia pôžičky do doby jej splatnosti mal byť z poskytnutej istiny pôžičiek platený úrok vo výške
10%mesačne.Prizmluveopôžičkez5.mája2016satakjaví,ževskutočnostiboloprikoncipovanítejto
zmluvy uvažované so sumou pôžičky 1.000.000,-- eur, dobou splatnosti 18 mesiacov, jednorazovým
splatením istiny na konci splatnosti a priebežným mesačným platením úrokov vo výške 100.000,-- eur,
čo zodpovedá 10 % mesačne z istiny. Ak by mal okresný súd k dispozícii izolovane iba zmluvu o pôžičke

z 5. mája 2016, tvrdenie úpadcu o takto dohodnutom mechanizme poskytnutia pôžičky (zahrnutie úrokov
do istiny) a jej splácania, by bolo ťažko overiteľné, obsahom spisu sú však aj ďalšie zmluvy o pôžičke
predložené žalobcom, kde tento mechanizmus popisovaný vo výpovedi úpadcu presne matematicky
zodpovedá tvrdeniu úpadcu. Napríklad pri zmluve z 10. augusta 2016 súd zistil, že suma poskytnutej
pôžičkynebola60.000,--eur,alevskutočnostibolavovýškeúdajnejposlednejsplátkyvovýške50.000,--

eur a rozdiel vo výške 10.000,-- eur zodpovedá 10 %-ným mesačným úrokom za dobu splatnosti
pôžičky (za dva mesiace po 5.000,-- eur). Logickým vysvetlením takejto konštrukcie zmlúv o pôžičke
bola podľa súdu snaha veriteľa vyhnúť sa plateniu dane z príjmu z úrokov takto poskytnutých pôžičiek, čo
má zásadný dopad aj na platnosť resp. neplatnosť zmlúv o pôžičke, keďže ich cieľom bolo obchádzanie
zákona (§ 39 OZ).

8. Okrem vlastnej výpovede žalobca preukazoval poskytnutie pôžičky jednak výpoveďou svojej
manželky, ako aj výpoveďou svedkov, ktorí mu mali poskytnúť finančné prostriedky na ich následné
poskytnutie úpadcovi formou pôžičky. K hodnoteniu výpovede manželky žalobcu súd uviedol, že táto pri
samotnomodovzdanípeňazíúpadcovibyťnemala,kvlastnémuodovzdaniupeňazímalodôjsťibamedzi

žalobcom a úpadcom. Pri hodnotení tejto výpovede súd neopomenul, že ide o výpoveď osoby blízkej.
Vo vzťahu k výpovediam svedkov, ktorí mali poskytnúť zdroje na následné poskytnutie pôžičky úpadcovi
súd uviedol, že títo pri samotnom poskytnutí pôžičky úpadcovi neboli. Mal za pozoruhodné, že všetci
mali poskytovať pôžičky v značných výškach hotovostne a bezúročne, pričom vrátenie pôžičiek, ktorémali poskytnúť žalobcovi, nevymáhajú; uvedené podľa súdu k dôveryhodnosti ich výpovede neprispieva.
Poskytnutie týchto pôžičiek nemožno verifikovať výpismi z účtu a mali byť poskytnuté bez písomných
zmlúv (napr. svedok D. P. uviedol, že pôžička mala byť poskytnutá len na dobré slovo).

9. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania reálneho
poskytnutia pôžičky, od ktorej odvodzoval pohľadávku prihlásenú do konkurzného konania. Poukazom
na listinný dôkaz založený na č. l. 232 spisu (odstúpenie žalobcu od zmluvy o pôžičke z 5. mája 2016)
uviedol, že ak by aj došlo k poskytnutiu pôžičky v žalobcom tvrdenej výške, odstúpením od zmluvy o

pôžičke v zmysle § 48 ods. 2 OZ dochádza k zrušeniu zmluvy od počiatku a právny titul, ktorým prihlásil
svoju pohľadávku do konkurzného konania, tak neexistoval a jeho pohľadávku nebolo možné prihlásiť
do konkurzného konania právnym titulom zmluvy o pôžičke. Záverom prvoinštančný súd konštatoval
dôvodnosť popretia pohľadávky žalovaným, preto žalobu žalobcu zamietol. O náhrade trov konania
rozhodol okresný súd v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

10. Na odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
b/, d/, f/, g/ a h/ CSP, Krajský súd v Žiline ako súd odvolací rozsudkom č. k. 14CoKR/11/2021-472
z 26. mája 2022, odvolaním napadnuté prvoinštančné rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, ako
vecne správne potvrdil, konštatujúc, že okresný súd vykonal dostatočné dokazovanie, z ktorého vyvodil
správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil.

11. K námietke žalobcu, že pri zisťovaní a rozhodovaní sa nezaoberal viacerými skutočnosťami ním
tvrdenými, odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe, nesprávne vyhodnotil skutkový a právny stav
veci, vyčítajúc okresnému súdu, že len prečítal obsah spisu s tým, že uvedené nemožno považovať za
vykonanie dokazovania, odvolací súd poukázal na obsah zápisnice zo dňa 11. mája 2021, ale najmä

na znenie zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 1. októbra 2019 (č. l. 181 spisu a nasl.), a to v
celom jej obsahovom znení, z ktorej vyplýva postup okresného súdu podľa § 181 ods. 2 CSP s tým,
že okresný súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré oboznamoval na pojednávaní. Námietka
žalobcu v časti III. odvolania (č. l. 360 spisu), spočívajúca v tvrdení, že okresný súd „prečítal obsah
spisu”, nezodpovedá podľa odvolacieho súdu obsahu zápisnice spísanej pred okresným súdom. Z nej

vyplýva,že„Bolioboznámenénasledovnélistinnédôkazy”(č.l.183rubspisu),vočiktorejzápisnicineboli
vznesené námietky. Odvolací súd uviedol, že ani proti jednej zo zápisníc spísaných okresným súdom
neboli podané zo strany žalobcu námietky, napriek tomu, že na pojednávaniach bol prítomný jeho právny
zástupca. Rovnako námietky zo strany žalobcu neboli vznesené ani voči vykonanému dokazovaniu. Ak
teda pri vykonaní všetkých procesných úkonov, tak ako vyplývajú z obsahu spisu, bol žalobca prítomný

a bol zastúpený právnym zástupcom a mal za to, že nie je možné považovať vykonané dokazovanie
okresným súdom „za vykonanie dokazovania”, bolo primárne na žalobcovi, aby takýto postup v rámci
vykonaného dokazovania v relevantnom štádiu konania namietal, k čomu mal vytvorený dostatočný
priestor. Ak tak žalobca urobil až v odvolaní, vzhľadom na samotný priebeh prvoinštančného konania,
rozsah vykonaného dokazovania okresným súdom, ako i písomné odôvodnenie napadnutého rozsudku,

nebolo možné podľa odvolacieho súdu takéto tvrdenie vyhodnotiť ako také, ktoré by preukazovalo, že
dokazovanie nebolo vykonané v súlade so zákonom a ktoré by bolo na ujmu práv žalobcu. Poukázaním
na čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“ alebo „ústava“), § 185 ods. 1 CSP, ďalej
rozhodnutia R 125/1999, R 6/2000, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1Obdo/22/2017 z 19. decembra
2017, odvolací súd uviedol, že ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhnuté dôkazy, resp.

vykonáinédôkazynazistenieskutočnéhostavu,nezakladátovadukonaniavzmysle§420písm.f/CSP,
lebo to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a
boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčené.

12. Vo vzťahu k ďalšej námietke žalobcu spočívajúcej v tvrdení o opomenutí súdu vykonať procesnú

povinnosť predpísanú v § 181 ods. 2 CSP určiť, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné,
ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná, uviesť
predbežné posúdenie veci, ktoré síce vyslovil, avšak následne, v dôsledku zmenenej skutkovej
situácie počas dokazovania, toto upresniť opomenul, odvolací súd konštatoval, že zo strany okresného
súdu nedošlo k takému procesnému postupu, výsledkom ktorého by bolo prijatie prekvapivého

(nepredvídateľného) rozhodnutia vo veci. Upozornil, že žalobca až do momentu vyhlásenia uznesenia
o skončení dokazovania mal vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie dôkazov v rovine
uplatneného nároku voči obrane žalovaného. Pripomenul, že ani súdom predbežne vyjadrené právne
posúdenie veci, samé o sebe nie je pre konečné rozhodnutie vo veci samej záväzné a že účelomoboznámenia sporových strán s predbežnýrn právnym posúdením veci je zameranie dokazovania na
sporné skutočnosti tak, aby vyslovený predbežný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil. Na podporu
uvedeného odvolací súd poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.

ÚS 366/2018, citované v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu, v bode 40.

13. Za nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil aj námietku žalobcu spočívajúcu v tvrdení o nedostatočnom
zdôvodnení rozsudku okresného súdu, nespĺňajúceho kritériá podľa § 220 ods. 2 CSP. Preskúmaním
odvolaním napadnutého prvoinštančného rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že tento kritériá

pre odôvodňovanie rozhodnutí v označenom zákonnom ustanovení spĺňa a zodpovedá základnej
formálnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Zdôraznil skutočnosť, že za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv odvolateľa, v tomto prípade žalobcu. Tiež dal do pozornosti, že nespokojnosť odvolateľa
s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ
sú dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia,

dôvodnosť odvolania nezakladá.

14. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa procesného postupu okresného súdu, odvolací
súd poukázaním na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 329/04 konštatoval, že postupom
okresného súdu nebolo zasiahnuté do žiadneho z práv sporovej strany, nakoľko žalobcovi, ako aj

žalovaným bola poskytnutá rovnaká možnosť na uplatnenie ich práv a právom chránených záujmov,
žalobca však priestor na uplatňovanie svojich práv relevantne nevyužil. Poukázaním na rozhodnutia
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 35/02 a sp. zn. III. ÚS 153/07 odvolací súd uviedol, že žalobca aj
žalovaný mali pred súdom prvej inštancie vytvorenú rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň
vylučujúcu mať podstatnú výhodu voči protistrane. Dokazovanie pred okresným súdom vyhodnotil za

riadne vykonané za dodržania zásad CSP, a teda žalobcovi procesným postupom okresného súdu
nebola znemožnená realizácia jemu patriacich procesných oprávnení a ani mu neboli zmarené možnosti
aktívnej účasti na konaní.

15. Vo vzťahu k námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho zhodnotenia

vykonaných dôkazov, odvolací súd poukazom na Čl. 8 CSP a úpravu v §§ 150, 151, 153 CSP, po
preskúmaní obsahu spisového materiálu konštatoval, že okresný súd vykonal dokazovanie v rozsahu
návrhov strán sporu za dodržania zákonnej úpravy civilného procesu. K hodnoteniu vykonaného
dokazovania poukázal na postup vyplývajúci z § 191 ods. 1 CSP, Čl. 46 Ústavy SR, ktorý okresný
súd dodržal. Vo vzťahu k žalobcom namietaným použitým prostriedkom procesnej obrany žalovaných,

odvolací súd (aj odkazom na uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5Obo/52/2010 a sp.zn.6Cdo/81/2010)
uviedol, že nemal dôvod na odklon od prvoinštančných záverov, vzhľadom na skutkový a právny stav
veci, a teda sa stotožnil s prvoinštančným súdom, ktorý uviedol, že pri súkromnej listine stačí formálne
popretie jej správnosti druhým účastníkom, aby nastúpila dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno
toho účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré mali byť súkromnou listinou preukázané. Odvolacia

argumentácia žalobcu nebola podľa odvolacieho súdu spôsobilá závery, vyplývajúce z rozhodnutia
okresnéhosúduvbodoch41.,42.,43.a44.napadnutéhorozsudku,vyvrátiť.Odvolacísúdsanestotožnil
s názorom žalobcu o abstraktnom odôvodnení súdu prvej inštancie, o subjektívnom hodnotení a
svojvoľnej interpretácii zmluvy o pôžičke a mechanizme poskytovania pôžičky výpočtom údajných
úrokov z omeškania. Zdôraznil, že zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá

vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov. Vo vzťahu k tvrdenej svojvoľnosti záverov okresného
súduohľadne mechanizmuposkytovaniapôžičky,odvolacísúdpoukázalnavýpoveďžalobcusdôrazom
na časť „...Ja som im vysvetľoval, že potrebujem peniaze na poskytnutie pôžičky, ktoré sme poskytovali
a predtým, že na tom niečo zarobíme všetci a peniaze si neskôr rozdelíme” (č. l. 184 spisu), na ktoré
skutočnosti nadväzovala výpoveď intervenienta a jeho právneho zástupcu, v zmysle ktorej žalobca

„Nepreukázal, akým spôsobom tieto peniaze vyplatil. Poukazuje vyslovene len na zmluvu o pôžičke, kde
sú špecifikované dve čiastky 1.800.000,--eur a 1.000.000,-- eur, čo v podstate malo zodpovedať úrokom
z omeškania, k tomu dodávam podľa vyjadrenia, ktoré vyplývalo zo záveru z trestného konania, suma
1.800.000,--eur a suma 1.000.000,--eur zodpovedá dvom samostatným čiastkam. 1.800.000,-- eur mali
byť pôvodne úroky, ktoré požadoval žalobca ako veriteľ, ale z dôvodu, aby nemusel platiť daň z úrokov,

tak zmenil zmluvu tak, že zahrnul úroky aj istinu do jednej zmluvy, z ktorej sa stala namiesto pôžičky
1.000.000,-- eur pôžička 1.800.000,-- eur. Sled splátok atď, ktorý preukážeme, zodpovedá tvrdeniu, že
suma 1.800.000,-- eur zodpovedala 10 %-ným úrokom od poskytnutia pôžičky až do jej splatnosti.” (č. l.
183 spisu). Odvolací súd pripomenul, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiskaich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia, jeho logického,
myšlienkového postupu. Uzavrel, že úvahy okresného súdu v žalobcom namietaných rovinách v jeho
odvolaní, boli okresným súdom dostatočne zdôvodnené tak v právnej, ako i skutkovej rovine.

16. Žalobca v odvolaní ďalej dôvodil, že si nemusí pamätať, ktorá pôžička bola akou formou
poskytnutá. Odovzdanie sumy 2,8 milióna eura žalovanému však žalobca, ako aj svedkyňa O. T. mali
explicitne potvrdiť, pričom žalovaný prevzatie finančných prostriedkov potvrdil úradne osvedčeným
podpisom. Okresnému súdu vytkol, že nedostatočné preukázanie odovzdania finančných prostriedkov

konštatoval bez náležitého odôvodnenia. Žalobca okresnému súdu vytkol terminológiu uvedenú v
častiach prvoinštančného rozsudku, že „...sa javí, je pozoruhodné, je ťažké uveriť logickým vysvetlením”,
ktorá u žalobcu vzbudzuje dojem, že rozhodnutie súdu nevychádza výlučne z dôkazov vykonaných na
pojednávaniach a prezentovaných argumentoch, ale na pocite okresného súdu. Vo vzťahu k použitým
výrazovým prostriedkom okresného súdu odvolací súd uviedol, že tieto v kontexte vyhodnotenia
skutočností, ktoré boli okresným súdom posudzované, vychádzali z konkrétnych okolností a ak

boli použité, tak samotné použitie takýchto prostriedkov nezakladá vecnú nesprávnosť rozhodnutia
okresného súdu, naopak, vyjadrujú vnútorné presvedčenie vo vzťahu k vykonaným dôkazom a sú
dostatočným svedectvom logického myšlienkového postupu okresného súdu pri vyhodnotení nároku
žalobcu uplatneného v súdnom konaní. Pokiaľ okresný súd nevyhodnotil úradne overený podpis podľa
želania žalobcu, potom vysvetlil aj dôvody, ktoré ho k takému rozhodnutiu viedli. Argumentáciu žalobcu

v odvolaní, že žalovaný by predsa neuzatváral 8 zmlúv a nezakladal v prospech žalobcu svoj nehnuteľný
majetok, ak by nedostal dohodnutú sumu pôžičky v plnej výške, odvolací súd vyhodnotil za takú, ktorá
nie je spôsobilá vyvrátiť závery okresného súdu v rovine jeho tvrdení tak, ako vyplývajú z bodov 42.,
43., 44. a 45. napadnutého rozsudku okresného súdu.

17. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu v odvolaní o odklone konajúceho súdu od
ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Poukazom na rozhodnutie ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 87/1993, ako aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 18. októbra 2016, sp. zn. 3Cdo/136/2016
vysvetlil, čo sa považuje za ustálenú judikatúru, pričom žalobca netvrdil a ani nekonkretizoval
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, od ktorých sa mal okresný súd odkloniť, pokiaľ išlo o posúdenie veci

samej a z ktorého postupu by bolo možné vyvodiť záver o porušení právnej istoty, zakotvený v Čl. 2 CSP.
Žalobca v časti III. odvolania síce uviedol rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, tieto však smerovali do
vyhodnotenia dôkazného bremena, pričom okresný súd, vychádzajúc z ustáleného skutkového stavu a
jeho vyhodnotenia v rovine právneho posúdenia konštatoval, že to bol žalobca, ktorý neuniesol dôkazné
bremeno vo vzťahu k nároku uplatnenému žalobou. V závere k tejto časti odvolania odvolací súd

konštatoval, že napadnutý rozsudok okresného súdu nemožno vyhodnotiť ako rozhodnutie, ktoré by
bolo arbitrárne, resp. vydané v rozpore s princípom právnej istoty zakotveným v Čl. 2 CSP, naopak,
jeho závery korešpondujú s rozhodnutiami najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/183/2019, 3Cdo/325/2009,
4Cdo/138/2009 a 2Cdo/239/2008.

18.Žalobcaokresnémusúduvyčítalajto,žesavosvojomodôvodnenínijakoalebolenokrajovozaoberal
jeho argumentami, spočívajúcimi v tvrdení o l./ troch ďalších uzavretých zmluvách o pôžičke, ktoré
žalovaný uzavrel po tom, ako mu mal žalobca vyplatiť 300 tisíc eur namiesto 2,8 mil. eur, 2./ troch ďalších
záložných zmluvách na nehnuteľný majetok žalovaného v prospech žalobcu, ktoré žalovaný uzavrel po
tom, ako mu mal žalobca vyplatiť 300 tisíc eur namiesto 2.8 mil. eur, 3./ evidencii pohľadávky 2,8 mil.

eur v plnej výške v návrhu na povolenie reštrukturalizačného plánu žalovaným, 4./ 5-ich svedkoch a
jeho výpovedi, potvrdzujúcimi, že žalovaný dostal pôžičku v plnej výške, 5./ konaní žalovaného, ktorý
začal spornú pôžičku splácať (č. l. 367 spisu). Odvolací súd, argumentujúc aj rozhodnutím najvyššieho
súdu sp. zn. 6MCdo/1/2010 z 28. februára 2011, považoval rozsudok okresného súdu aj vo vzťahu k
uvedeným námietkam za dostatočne odôvodnený, poskytujúci odpoveď na kľúčové otázky sporu.

19. Odvolací súd zhrnul, že vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzala činnosť súdu prvej
inštancie, ktorá neznemožnila žalobcovi ako sporovej strane realizáciu jej procesných oprávnení a
žalobcovi ani nebola zmarená možnosť aktívnej účasti na konaní, súčasťou ktorej je aj navrhovanie
dôkazov. Napokon, právo žalobcu na označovanie a navrhovanie dôkazov bolo žalobcom aj realizované,

odvolací súd však zdôraznil, že v konečnom dôsledku je to len súd, ktorý rozhodne, ktoré z označených
dôkazov vykoná, resp. nevykoná. Poukázaním na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/147/2011
z 25. apríla 2012 dodal, že odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie,neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia
prvoinštančného súdu, pokiaľ navyše rozviedol aj vlastnú argumentáciu.

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 369 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP podľa výsledku odvolacieho konania a žalovanému ako
úspešnej strane v konaní a intervenientom na strane žalovaného, priznal nárok na plnú náhradu trov
odvolacieho konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP.

21. Proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote
dovolanie (č. l. 516 - 519), dôvodiac prípustnosťou dovolania podľa § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm.
a/, písm. c/ CSP.

22. Žalobca v dovolaní namietol, že odvolací súd sa jeho odvolacími argumentami dostatočne
nezaoberal, resp. sa nevysporiadal so spornými skutočnosťami, ktoré sa objavili medzi stranami v

priebehu konania a ani s rozpormi v jednotlivých svedeckých výpovediach. Dôvodí najmä absolútne
nesprávnym vyhodnotením reálnosti poskytnutia pôžičky. Namietol, že hoci svoje tvrdenia opiera o
samotný overený podpis konateľa úpadcu, majúc za to, že poskytnutie pôžičky osoba nemôže dokázať
kvalifikovanejšie, ako osvedčeným podpisom dlžníka na listine, konajúcim súdom v prípade dlžníka
postačovalo, aby listinu len ústne spochybnil, bez predloženia akýchkoľvek dôkazov na podporu svojich

tvrdení, nakoľko žalovaný, resp. úpadca nikdy riadne, okrem ničím nepodložených tvrdení, nepreukázal,
že mu finančné prostriedky neboli reálne poskytnuté.

23. Žalobca namietol tiež abstraktné odôvodnenie súdu prvej inštancie, potvrdené aj odvolacím súdom,
ktoré nie je podložené nijakými konkrétnymi dôkazmi, ale len jednoduchými domnienkami. Konajúcim

súdom vytýka, že si svojvoľne interpretovali zmluvu o pôžičke, mechanizmus poskytovania pôžičky a
výpočtov údajných úrokov z omeškania, hoci v zmluve o pôžičke ide o jasné ustanovenia, je zrejmý
obsah zmluvy, čo zmluvné strany potvrdili svojimi podpismi. Konštrukcie konajúcich súdov ohľadom
vyhnutia sa plateniu dane z úrokov z omeškania považuje preto za nepodložené žiadnymi tvrdeniami.

24. Porušenie práva na spravodlivý proces žalobca vzhliada aj v nesprávnom právnom posúdení veci
bez dostatočného právneho zdôvodnenia. K porušeniu jeho ústavných práv malo podľa neho dôjsť
aj v dôsledku vydania tzv. prekvapivého rozhodnutia namietajúc, že k mnohým tvrdeniam žalobcu sa
súd pred ukončením dokazovania zákonom predpísaným spôsobom nevyjadril. Dôvodiac odbornou
literatúrou (Bureš, Drápal, Mazanec: Občanský soudní řád - komentář, 4. vydání, C.H.Beck, Praha

2000, str. 439 a 440, str. 441), rozhodnutiami najvyššieho súdu sp. zn. 2Obo/8/98, 2Cdo/170/2005,
4Cdo/171/2005, ako aj rozhodnutiami ústavného súdu I. ÚS 236/06, III. ÚS 402/08, III. ÚS 44/2011, I.
ÚS 342/2010, namietol nedodržanie povinnosti odvolacieho súdu, vyplývajúcu z ustanovenia § 220 ods.
2 CSP, svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. Tvrdí, že odvolací súd sa k jeho odvolacím argumentom v
odôvodnení rozsudku takmer vôbec nevyjadril, resp. sa k nim vyjadril len formálne a stručne. Nevyplýva

z neho, akými úvahami a v dôsledku akých procesných úkonov dospel k záverom, na základe ktorých
potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie. Z dôvodu absencie riadneho odôvodnenia je jeho rozsudok
nepreskúmateľný,ktoráokolnosťspôsobujejehoarbitrárnosťajeporušenímzákladnéhoprávanasúdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s porušením práva na spravodlivý proces podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd sa podľa jeho názoru

v odôvodnení rozsudku len okrajovo vyjadruje k argumentom žalobcu, resp. ich len opisuje, bez toho,
aby jeho rozhodnutie bolo primerané situácii a jeho závery v odôvodnení rozsudku boli relevantným
spôsobom odôvodnené.

25. Na základe všetkých uvedených tvrdení žalobca najvyššiemu súdu navrhol, aby rozsudok Krajského

súdu v Žiline č. k. 14CoKR/11/2021-472 z 26. mája 2022 podľa § 449 ods. 1 CSP zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie, alebo aby označený rozsudok v zmysle § 449 ods. 3 CSP zmenil a žalobe v celom
rozsahu vyhovel, zároveň aby žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

26. K dovolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný písomným podaním (č. l. 550 - 553 spisu), v ktorom navrhol

dovolanie ako nedôvodné zamietnuť a priznať jeho osobe náhradu trov konaia v celom rozsahu. Vyslovil
názor, že odvolací súd na základe vyhodnotenia dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec
správne právne posúdil a že s dôvodmi odvolania sa vysporiadal zrozumiteľným a právne korektným
spôsobom. Dôvody dovolania uplatnené podľa § 421 ods. 1 písm. a/ a písm. c/ namietol z dôvoduabstraktnosti, nakoľko žalobca nekonkretizoval rozhodnutia, od ktorých sa mal konajúci súd odchýliť,
resp. v ktorých by dochádzalo k rozdielnej rozhodovacej praxi.

27. Písomné vyjadrenie žalovaného zaslal súd prvej inštancie postupom podľa § 436 ods. 4 CSP
žalobcovi, ktorého ďalšie vyjadrenie v konaní nenasledovalo.

28. Intervenienti sa k dovolaniu žalobcu nevyjadrili.

29. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala
včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená
advokátom (resp. advokátskou kanceláriou) v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) preskúmal vec a dospel k záveru, že
tento mimoriadny opravný prostriedok žalobcu je potrebné odmietnuť. V nasledujúcich bodoch dovolací
súd uvádza stručné odôvodnenie svojho rozhodnutia (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP).

30. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Uvedené znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie proti tomu-ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu je prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421

CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí výlučne do právomoci dovolacieho súdu (viď. sp. zn. III. ÚS 474/2017). V tejto súvislosti
osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať o naplnení predpokladov prípustnosti dovolania
definovaných v jednotlivých ustanoveniach CSP (obdobne aj sp. zn. I. ÚS 438/2017). Pri vyslovení
záveru o (ne)prípustnosti dovolania dovolací súd preto nie je viazaný tým, čo uviedol dovolateľ, prípadne

druhá strana.

31. Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej,
alebo ktorým sa konanie končí, pokiaľ trpí niektorou z procesných vád konania vymenovaných v písm.
a/ až f/ predmetného ustanovenia (zakotvujúce tzv. vady zmätočnosti). Dovolanie prípustné podľa § 420

možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa
vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1, 2 CSP).

32. Naproti tomu pre dovolanie prípustné podľa § 421 CSP platí, že ho možno odôvodniť iba tým, že
rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa

vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

33. Dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný (§ 439 CSP, okrem prípadov uvedených v písm. a/ až c/
citovaného ustanovenia). Rovnako je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP). Dovolacím

dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým
spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo aj § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).
V dôsledku uvedenej viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom, dovolací súd neprejednáva

dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom (uznesenie
NS SR sp. zn. 3Cdo/59/2017 z 8. júna 2017). V tu posudzovanej veci žalobca v dovolaní argumentuje
prípustnosťou dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP, súčasne podľa § 421 ods. 1 písm. a/ a písm. c/ CSP.

34. Podľa § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo

veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Pre naplnenie predmetného ustanovenia je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných
znakov, ktorými sú 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil
strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, súčasne 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú

mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod nesprávnym procesným postupom súdu
treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa strane znemožnila realizácia tých procesných práv, ktoré
majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní.35. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP možno teda
zahrnúť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a

ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených
so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti
strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom

denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Podľa § 420 písm. f/ CSP je kľúčovým pre posúdenie
prípustnosti dovolania v zmysle judikatúry ústavného súdu však iný pojem ako procesný postup, a to
„právo na spravodlivý proces“ so všetkými jeho obsahovými atribútmi a garanciami v zmysle judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu. Všeobecné súdy teda pri výklade a aplikácii aj
procesných právnych noriem musia uprednostniť vždy ten z rôznych do úvahy prichádzajúcich výkladov,
ktorý je priaznivejší, ústretovejší a zabezpečujúci plnohodnotnejšiu realizáciu práv pre stranu sporu.

Jednotlivec sa totiž obracia na súd s požiadavkou o poskytnutie súdnej ochrany jeho ohrozenému alebo
porušenému právu s dôverou, že táto ochrana bude poskytnutá spravodlivo a v súlade s právnym
poriadkom vrátane európskej úrovne štandardov ochrany ľudských práv (II. ÚS 419/2021). Pod pojmom
„nesprávny procesný postup“, ktorý odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP v
zmysle vyššie uvedenej aktuálnej judikatúry ústavného súdu možno rozumieť faktickú činnosť alebo

nečinnosť súdu, procedúru prejednania veci (to, ako súd viedol spor), znemožňujúcu strane sporu
plnohodnotnú realizáciu jej procesných oprávnení, mariacu možnosť jej aktívnej účasti na konaní, ale aj
absenciu odôvodnenia súdneho rozhodnutia, jeho nedostatočnosť, nezrozumiteľnosť, nepresvedčivosť,
či svojvoľnosť, nezabezpečujúcu všetky atribúty a garancie spravodlivej súdnej ochrany. Nemožno totiž
oddeľovať procesný postup súdu a rozhodnutie, ktoré je jeho sumárom a výsledkom, pretože celý

faktický procesný postup súdu a naň nadväzujúci myšlienkový pochod hodnotenia skutkového stavu
a jeho subsumovania pod relevantnú právnu normu je stelesnený v odôvodnení rozhodnutia súdu a
práve cez odôvodnenie rozhodnutia musí byť preskúmateľný (pozri aj nález ústavného súdu č. k. II. ÚS
120/2020 z 21. januára 2021, body 37 až 41).

36. Dôvodiac prípustnosťou dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP, žalobca (v ďalšom texte tiež
„dovolateľ“) namietol, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s jeho
odvolacími argumentami, ďalej že sa odvolací súd, ani súd prvej inštancie, nevysporiadali s rozpormi
vo svedeckých výpovediach. Rovnako vzniesol námietku prekvapivého rozhodnutia a napokon namietol
jeho nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť.

37. Povinnosť súdu svoje rozhodnutie náležite odôvodniť je jedným z princípov predstavujúcich súčasť
práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

38. K naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f/ CSP nedochádza len úplnou absenciou
odôvodnenia, ale aj jeho nedostatočnosťou alebo nezrozumiteľnosťou, či svojvoľnosťou (viď napr. II. ÚS
419/2021). Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 220 ods.
2 CSP, pričom táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní podľa § 378 ods. 1 CSP. Odôvodnenie
má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať

odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a
musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii dbať tiež na jeho
celkovúpresvedčivosť.Právonariadneodôvodnenierozhodnutianeznamenáprávonauvedenie„aspoň

nejakých“ dôvodov, ale ide o právo na uvedenie dostatočných, logických a zrozumiteľných argumentov
reagujúcich na relevantné tvrdenia a námietky strán sporu, vyhodnotenie dokazovania a vysvetlenie
prečo prípadne v konaní navrhované dôkazy súd nevykonal. Súd by mal presvedčivo odôvodniť a
vysvetliť aj aplikáciu príslušného právneho predpisu, či ustanovenia z neho na rozhodovanú vec.

39. V prípade odvolacieho rozhodnutia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody (§ 387 ods. 2 CSP). Aj v tomto prípade sa však musí odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3CSPvodôvodneníodvolaciehorozhodnutiavysporiadaťspodstatnýmitvrdeniamiuvedenýmivodvolaní
(odvolacími námietkami). Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení

rozhodnutia súd prvej inštancie (§ 387 ods. 3 CSP). Ak odôvodnenie odvolacieho súdu neobsahuje
zrozumiteľnú a presvedčivú argumentáciu k vyššie uvedeným námietkam, nespĺňa atribúty riadneho
odôvodnenia, čím porušuje právo na spravodlivý súdny proces.

40. Dovolací súd po preskúmaní obidvoch vo veci vydaných rozhodnutí, tak odvolacieho, ako aj

prvoinštančného, dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným rozsudkom
súdu prvej inštancie, vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí spĺňa.

41. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania je žaloba o určenie popretej pohľadávky v celkovej
výške 2.695.904,11 eura, titulom zmluvy o pôžičke z 5. mája 2016, zabezpečenej záložným právom
k nehnuteľnostiam vo vlastníctve intervenientov na strane žalovaného, zapísaných na LV č. XXX a

č. XXXX, vedených pre kat. územie S.. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 5Cbi/10/2018-344 z 11.
mája 2021 žalobu zamietol, ktoré rozhodnutie založil na neunesení dôkazného bremena žalobcom
ohľadne reálneho poskytnutia pôžičky vo výške 2.800.000,-- eur žalovanému. V odôvodnení rozsudku
súd konštatoval, že zmluva o pôžičke z 5. mája 2016, hoci aj s úradne osvedčeným podpisom dlžníka,
je súkromnou listinou, pri ktorej notárska doložka o osvedčení podpisu dokazuje síce uznanie podpisu

dlžníka za vlastný, neosvedčuje však pravdivosť obsahu zmluvy ako súkromnej listiny. Pokiaľ preto
žalovaný pravdivosť zmluvy poprel, bolo na žalobcovi, aby reálne poskytnutie pôžičky žalovanému
preukázal a pokiaľ sa tak nestalo, súdu neostávalo iné, než žalobu pre neunesenie dôkazného bremena
žalobcom, zamietnuť. Súd prvej inštancie poukázal na to, že samotný žalobca pravdivosť zmluvy
spochybnil na pojednávaní konanom 1. októbra 2019, kedy tvrdil, že pôžičku poskytol v hotovosti vo

výške 2.600.000,-- eur, následne ešte 200.000,-- eur poskytol bezhotovostným prevodom účet, ktoré
tvrdenie korigoval na nasledujúcom pojednávaní. Mechanizmus poskytnutia pôžičky súd prvej inštancie
skúmal v kontexte s ďalšími zmluvami o pôžičke, predloženými žalobcom, ktorých preskúmaním mal súd
spochybnenú aj údajnú bezúročnosť zmluvy o pôžičke z 5. mája 2023, ktorá okolnosť by bola v prípade
izolovane skúmanej zmluvy len ťažko overiteľná. Preskúmaním zmlúv v ich vzájomnej súvislosti však

súd dospel k záveru o snahe veriteľa vyhnúť sa plateniu dane z príjmu z úrokov poskytnutých pôžičiek,
ktorá okolnosť má zásadný dopad na platnosť, resp. neplatnosť zmlúv o pôžičke, keďže ich cieľom bolo
obchádzanie zákona. Poskytnutie finančných prostriedkov od v konaní vypočutých svedkov žalobcovi,
ktoréboliurčenénaichnáslednéposkytnutieúpadcoviformoupôžičky,nebolomožnéverifikovaťvýpismi
zúčtu,pôžičkymalibyťposkytnutévznačnýchvýškachhotovostneabezúročne,bezpísomnýchzmlúva

bez prítomnosti svedkov, ktoré okolnosti vyhodnotil súd za spochybňujúce dôveryhodnosť ich výpovede.
Súd prvej inštancie napokon poukázal aj na odstúpenie od zmluvy o pôžičke z 5. mája 2016 na č. l. 232
spisu, v dôsledku ktorej okolnosti v zmysle § 48 ods. 2 OZ dochádza k zrušeniu zmluvy od počiatku a
právny titul, ktorým žalobca prihlásil svoju pohľadávku do konkurzného konania, tak neexistoval.

42.Odvolacísúd,stotožniacsasoskutkovýmstavomvecitak,akohoposúdilsúdprvejinštancie,akoajs
jeho právnym posúdením, sa dostatočne vysporiadal s námietkami žalobcu vznesenými v jeho odvolaní,
vyhodnotiac ich za podstatné pre to, aby rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (bod
36. a nasl. rozsudku odvolacieho súdu). Vyjadril sa k namietanému procesu dokazovania zdôrazniac,
že žalobca ani proti jednej

zo zápisníc spísaných okresným súdom, nevzniesol námietky, a hoci mal vytvorený dostatočný priestor,
aby postup okresného súdu v rámci vykonaného dokazovania v relevantnom štádiu konania namietal,
neučinil tak napriek tomu, že žalobca bol
pri vykonaní všetkých procesných úkonov prítomný a bol zastúpený právnym zástupcom. Rovnako
sa dostatočne vyjadril k námietke žalobcu spočívajúcej v tvrdení, že okresný súd opomenul

vykonať procesnú povinnosť predpísanú v ust. § 181 ods. 2 CSP, výsledkom čoho malo
byť vydanie prekvapivého, nepredvídateľného rozhodnutia. Za nedôvodnú vyhodnotil námietku o
nepreskúmateľnosti prvoinštančného rozsudku, nespĺňajúceho kritéria ustanovené v § 220 ods. 2 CSP
a nedostatočne zisteného skutkového stavu v dôsledku nesprávneho zhodnotenia vykonaných dôkazov,
a to aj s poukazom na relevantnú judikatúru najvyššieho súdu. Napokon sa odvolací súd dostatočne

vysporiadal s tvrdeným odklonom prvoinštančného súdu od ustálenej rozhodovacej praxe vysvetliac,
čo sa považuje za ustálenú judikatúru pre účely jej záväznosti.43. S poukazom na vyššie konštatované zdôvodnenia rozsudkov oboch konajúcich súdov, dospel
dovolacísúdkzáveru,žetietospĺňajúzákonnúpožiadavkuriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutia,
v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP (uplatňované aj v odvolacom konaní podľa § 378 ods. 1 CSP).

Dovolací súd na tomto mieste považuje
za významné zdôraznenie judikatúrou Ústavného súdu SR konštatovaného stavu, že iba skutočnosť,
že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
nedôvodnosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu/súdov (napr. I. ÚS 188/06). Z ustálenej judikatúry
ústavného súdu vyplýva tiež záver, že odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho

súdu nemožno posudzovať izolovane (napr. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),
pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS
489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí
všeobecnýchsúdov(takprvoinštančnéhosúdu,akoajsúduodvolacieho,prípadneajdovolacieho),ktoré
boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania. Pokiaľ ide o podmienku prípustnosti dovolania
podľa § 420 písm. f/ CSP, je napokon nevyhnutné posúdenie miery, do akej došlo postupom súdu

k porušeniu práva strany na spravodlivý proces. Podmienka prípustnosti dovolania podľa uvedeného
ustanovenianiejetotižsplnená,akprávostranynaspravodlivýprocesboloporušenélenvčastikonania,
resp. do takej miery, že strana mohla uplatniť svoj vplyv na výsledok konania podaním odvolania.
V prejednávanom prípade žalobcovi obrana jeho práv a oprávnených záujmov v rámci odvolacieho
konania bezpochyby umožnená bola.

44. Vo vzťahu k procesnej vade konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP dovolateľ konajúcim súdom
vytkol aj proces dokazovania tvrdiac, že súdy sa nevysporiadali s rozpormi v jednotlivých svedeckých
výpovediach a že súdom „postačovalo“ konštatovanie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich
tvrdení a u žalovaného len jednoduché ústne spochybnenie poskytnutia pôžičky, bez predloženia

akýchkoľvek dôkazov na podporu svojich tvrdení.

45. Dovolací súd vo vzťahu k procesu dokazovania vo všeobecnosti uvádza, že zákon vychádza zo
zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných
dôkazochzhľadiskaichpravdivostiadôležitostiprerozhodnutie,jevecoujehovnútornéhopresvedčenia

a jeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného
skutkového stavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov má byť súčasťou rozsudku. Civilný sporový
poriadok v § 132 ods. 1 ukladá sporovej strane povinnosť označiť dôkazy na preukázanie rozhodujúcich
skutočností. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci
dokazovania vykonané, je však už vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán. Ak aj súd

v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, alebo vykoná iné dôkazy ako navrhli strany,
následkom uvedeného môže byť len neúplnosť skutkových zistení (vedúca k vydaniu nesprávneho
rozhodnutia). Uvedené preto nezakladá vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP, lebo to nemožno
považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku
nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení (obdobne R 125/1999, R 6/2000). Rovnako, pokiaľ by aj

súd niektorý z vykonaných dôkazov vyhodnotil nesprávne, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu
vecne nesprávne, táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá a nie je samostatným
dovolacím dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné. Dovolací súd zdôrazňuje, že
procesným pochybením by bol taký postup súdu, ktorý by procesnej strane v konaní znemožnil dôkazy
predkladať alebo navrhovať, čo však dovolateľ v tomto prípade nenamietol. Sumarizujúc uvedené,

je povinnosťou súdu nechať sporovým stranám priestor na prednes svojich návrhov a dôkazných
prostriedkov, nie je však už jeho povinnosťou všetky aj vykonať.

46. Po oboznámení sa s obsahom predloženého spisu má dovolací súd za to, že dokazovanie v
posudzovanej veci bolo vykonané v súlade s ustanoveniami § 132 ods. 1, § 185 ods. 1 a § 191 ods. 1

CSP, v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP [podľa ktorého na konanie na odvolacom súde sa primerane
použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie (a teda aj označené ustanovenia)].

47. Podľa § 187 CSP, za dôkaz v civilnom procese môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému
objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Jedným z dôkazných

prostriedkov výslovne vymenovaných v § 187 CSP je výsluch svedka, vo vzťahu ku ktorému CSP
v ustanoveniach § 196 a nasl. upravuje postup pri realizovaní tohto procesného úkonu. Žalobca v
dovolaní rozpory, ku ktorým malo podľa jeho tvrdenia v jednotlivých svedeckých výpovediach dôjsť,
žiadnym spôsobom nekonkretizoval, preto z jeho dovolacieho podania nie je zrejmé, čo konkrétneby malo zakladať porušenie práva na spravodlivý proces. Samotné všeobecné konštatovanie bez
toho, aby označil, v čom konkrétne vidí nevysporiadanie sa so spornými skutočnosťami, pre záver o
nesprávnom postupe súdu a porušení práva na spravodlivý proces, nepostačuje. Dovolací súd napokon

ani vlastným prieskumom vykonaného dokazovania v konaní nedospel k zisteniu, že by dokazovanie na
súde prvej inštancie bolo vykonané spôsobom odporujúcim Civilnému sporovému poriadku. Vyplývajúc
z § 191 ods. 1 CSP, súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporovej
strany, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Procesný postoj strany nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a

rozhodovať podľa nich. Súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným
a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri
rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu,prípadneštádiacivilnéhoprocesu(IV.ÚS329/04),čovposudzovanomprípadesplnenébolo.
Vovzťahukvyššieuvedenejpovinnostisúduprimeranýmspôsobomreagovaťnavšetkyprocesnéúkony
sporových strán, dovolací súd dodáva, že vo veci konajúce súdy vykonané dôkazy dostatočne jasne

a zrozumiteľne vyhodnotili v písomnom odôvodnení svojich rozhodnutí, a teda ich rozsudky nemožno
považovať za nedostatočne zdôvodnené (k tomu bližšie viď body 40. až 43. tohto uznesenia).

48. Žalobca vo vzťahu ku konajúcim súdom vzniesol aj námietku prekvapivého súdneho rozhodnutia.
Dovolateľ v dovolaní argumentuje tvrdením, že súd (majúc na mysli zrejme súd prvej inštancie) sa k

mnohým tvrdeniam žalobcu pred ukončením dokazovania zákonom predpísaným spôsobom nevyjadril.
Pre žalobcu ide o prekvapivé rozhodnutie, ktoré nemohol objektívne z postupu súdu predpokladať.
Predmetnú námietku dovolateľ vzniesol už vo svojom odvolaní, ktorej námietke sa vyčerpávajúcim
spôsobom venoval odvolací súd, s ktorého odôvodnením (v bodoch 39. a 40. odvolacieho rozsudku) sa
dovolací súd stotožňuje v celom rozsahu, rovnako zdôrazniac dodržanie postupu podľa § 181 ods 2 CSP,

realizované na pojednávaní súdu prvej inštancie dňa 1. októbra 2019. Následne mali sporové strany
v priebehu konania na prvoinštančnom súde dostatočný priestor na realizáciu prostriedkov procesnej
obrany a procesného útoku (prostredníctvom prednesu skutkových tvrdení, popretia skutkových tvrdení
protistrany, predkladania návrhov na vykonanie dôkazov, prednesu námietok k návrhom protistrany
na vykonanie dôkazov i hmotnoprávnych námietok). Po tom, ako súd prvej inštancie na pojednávaní

konanom dňa 11. mája 2021 zistil, že ani jedna z procesných strán ďalšie návrhy na doplnenie
dokazovania nemá, poskytol stranám sporu (tak žalobcovi, žalovanému i intervenientom) priestor na
záverečný prednes a následne vyhlásil dokazovanie za skončené (zápisnica o pojednávaní na č. l. 337
až 342).

49. Pre úplnosť dovolací súd dopĺňa podmienky, ktorých kumulatívne splnenie by bolo predpokladom
prípustnosti tejto dovolacej námietky vo vzťahu k prípadnému prekvapivému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, a to, že 1/ odvolací súd meritórne rozhodol potvrdením alebo zmenou rozhodnutia súdu prvej
inštancie, 2/ pri rozhodnutí aplikoval nové ustanovenie právneho predpisu, ktoré doposiaľ (na súde prvej
inštancie) použité nebolo a toto bolo pre rozhodnutie odvolacieho súdu rozhodujúce, napokon že 3/

odvolací súd strany sporu k použitiu nového ustanovenia nevyzval. Odvolací súd v posudzovanej veci
rozhodol síce rozsudkom potvrdzujúcim rozsudok súdu prvej inštancie, v predmetnom prípade však
povahu prekvapivého rozhodnutia nemá, nakoľko nie sú splnené ďalšie vymenované podmienky (pod
2/ a 3/), ktorých kumulatívne splnenie je potrebné pre záver, že ide o prekvapivé rozhodnutie.

50. Sumarizujúc vyššie uvedené, obidva vo veci konajúce súdy, tak súd prvej inštancie, ako aj súd
odvolací, sa zaoberali dôvodom, pre ktorý podanej žalobe nebolo možné vyhovieť, spočívajúcim
v nepreukázaní poskytnutia pôžičky v zmysle zmluvy z 5. mája 2016, pričom oba konajúce súdy
dostatočne vysvetlili, prečo dôkazné bremeno ohľadne vyvrátenia žalovaným popretej pravosti zmluvy o
pôžičke, zaťažovalo žalobcu. Dovolací súd považuje za významné zdôraznenie judikatúrou ústavného

súdu konštatovaného stavu, že iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej nedôvodnosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu (napr. I. ÚS 188/06). Pokiaľ ide o podmienku prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP,
je napokon nevyhnutné posúdenie miery, do akej došlo postupom súdu k porušeniu práva strany na
spravodlivýproces.Podmienkaprípustnostidovolaniapodľauvedenéhoustanovenianiejetotižsplnená,

ak právo strany na spravodlivý proces bolo porušené len v časti konania, resp. do takej miery, že strana
mohla uplatniť svoj vplyv na výsledok konania podaním odvolania. V prejednávanom prípade žalobcovi
obrana jeho práv a oprávnených záujmov v rámci odvolacieho konania bezpochyby umožnená bola.51. Dovolací súd pre úplnosť dopĺňa, že v civilnom sporovom konaní nesú zodpovednosť za unesenie
dôkazného bremena strany, ktorá okolnosť je výrazom prejednacej zásady, a to obzvlášť v prípadoch,
kedy sú sporové strany zastúpené právnym zástupcom - advokátom

ako osobou znalou práva. Súčasne dovolací súd upriamuje pozornosť žalobcu na tú skutočnosť, že
dovolací súd nie je súdom skutkovým. Skutkové závery, namietané žalobcom v dovolaní ohľadne
poskytnutia či neposkytnutia pôžičky žalobcom žalovanému na základe zmluvy z 5. mája 2016,
nie je dovolací súd oprávnený preskúmavať, pretože v zmysle ustanovenia § 442 CSP je viazaný
skutkovým stavom, z ktorého vychádzal odvolací súd. Dovolací súd totiž nie je treťou inštanciou a

dovolanie nie je koncipované ako ďalší riadny opravný prostriedok. Preto sa dovolaním nemožno
úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu
nimi vykonaného dokazovania. Len samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení, ako i
sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, kritériu uvedenému
v § 420 CSP, významovo nezodpovedajú. Na okraj uvedeného dovolací súd tiež poznamenáva, že i

správnosť právneho posúdenia súdom nižšej inštancie by mohol preskúmavať len na základe dovolania
s dovolacím dôvodom podľa § 421 CSP (za predpokladu jeho prípustnosti a formulovania právnej otázky
- k tomu viď body 53. a nasl. tohto uznesenia).

52. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dovolací súd dospel k záveru, že postupom

odvolacieho súdu (ani súdu prvej inštancie) k vade v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP,
ktorá by zakladala porušenie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces tak, ako to má na mysli
citované ustanovenie Civilného sporového poriadku, nedošlo. V preskúmavanej veci tak nebola splnená
podmienka prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, čo zakladá dôvod na
odmietnutie dovolania v zmysle ustanovenia § 447 písm. c/ CSP.

53. Dovolateľ vo svojom dovolaní ďalej dôvodí prípustnosťou dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ a
písm. c/ CSP.

54. Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu (písm. a/) alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. c/).

55.Prípustnosťdovolaniapodľaustanovenia§421ods.1CSPsavždyvzťahujenaprávnuotázku,ktorej

vyriešenie viedlo k záverom uvedeným v rozhodnutí odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania potom
bude, vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (ustanovenie § 440 CSP), závisieť
od toho, či a ako dovolateľ vymedzil dovolaciu otázku zásadného právneho významu (kľúčovú) pre
rozhodnutie veci. Povinnosťou dovolateľa kvalifikovane zastúpeného advokátom je teda uviesť právne
posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne a konkretizovať, ako podľa jeho názoru mal

odvolací súd konkrétnu právnu otázku správne vyriešiť. Až po splnení týchto predpokladov prípustnosti
dovolania, môže dovolací súd pristúpiť k uskutočneniu meritórneho dovolacieho prieskumu. Povinnosť
dovolateľa vymedziť a konkretizovať prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, treba vnímať ako jeho
povinnosť predostrieť vlastnú argumentáciu v prospech prípustnosti dovolania a na ňu nadväzujúcu
povinnosť doložiť ju buď konkrétnou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, od ktorej sa odvolací

súd odchýlil, tvrdením o absencii rozhodovacej praxe, alebo konkretizáciou rozdielností v rozhodovaní
dovolacieho súdu. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí ísť -
okrem špecifikovaných podmienok - predovšetkým o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o
skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom
sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napr. Občianskeho zákonníka,

Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie
záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Právnym posúdením veci je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (viď uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/222/2009 z
26. februára 2010).56. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP žalobca vyslovil názor, že konajúce súdy
nesprávne vyhodnotili reálnosť poskytnutia pôžičky, zmluvu o pôžičke nesprávne interpretovali, rovnako
tak nesprávne posúdili mechanizmus poskytovania pôžičky a výpočtov údajných úrokov z omeškania.

57. Dovolací súd po oboznámení sa s vyššie uvedeným obsahom dovolania žalobcu v časti dovolacieho
dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP, je nútený konštatovať, že skutočnosti namietané žalobcom
ako dovolateľom kritérium právnej otázky zakladajúcej prípustnosť dovolania nespĺňajú (keďže túto
nevymedzil spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP).

58. Dovolací súd upozorňuje, že z dôvodu, že je viazaný obsahovým vymedzením dovolacieho dôvodu,
je potrebné, aby dovolateľ konkrétne vymedzil právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho
súdu nebola ešte vyriešená, ktorá požiadavka je umocnená tou skutočnosťou (vyššie uvedenou), že
dovolateľ (vo všeobecnosti) musí byť zastúpený advokátom ako osobou znalou práva, ktorá okolnosť
predpokladá bezchybnosť podaných dovolaní. Uvedené korešponduje so závermi Ústavného súdu SR
v jeho rozhodnutiach, vyžadujúcich aby „...právna otázka z dovolania jasne vyčnievala a takisto, aby z

dovolania vyčnievalo aj právne posúdenie veci, ktoré pokladá dovolateľ za nesprávne s uvedením toho,
v čom má spočívať táto nesprávnosť“ (I. ÚS 115/2020). V danom prípade však dovolateľ nevymedzil
právnu otázku (nie skutkovú) a ani nešpecifikoval nesprávnosť právneho posúdenia veci (t.j. aké
ustanovenie právneho predpisu alebo predpis samotný aplikovať mal, alebo aké vykladal nesprávne a
pod. pričom dovolateľ má poskytnúť v dovolaní aj podľa jeho názoru správne právne posúdenie veci).

59. Mimo vyššie uvedeného má dovolací súd za nepochybné, že námietky formulované dovolateľom, sa
týkajú posúdenia skutkových okolností pri posudzovaní reálneho poskytnutia pôžičky a na základe tejto
okolnosti (ne)existencie zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. K definícii skutkovej a právnej
otázky sa najvyšší súd vyjadril v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/27/2019 aj tak, že „Riešenie skutkovej otázky

je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov v procese dokazovania.
Pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a
kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké
skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje
určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že

otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť, či nepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán. Na
rozdiel od toho riešenie právnej otázky prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd
uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah,
zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení
skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie právnej

normy na posudzovaný prípad“.

60. Dovolací súd tiež poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 139/2022, podľa
ktorého „s prihliadnutím na účel a zmysel dovolacieho konania z hľadiska nesprávneho právneho
posúdenia veci, ktorým je v prvom rade zjednocovanie právnej praxe, odstraňovanie právnej neistoty

s cieľom dosiahnuť, aby na určitú právnu otázku dostala strana konania za rovnakých podmienok v
zásade rovnakú odpoveď, a teda zabezpečenie jednotnosti vo výklade právnych noriem, nemožno
dovolaciemu súdu pripisovať úlohu vykladať obsah zmluvných dojednaní, ktoré sa od prípadu k prípadu
môžu líšiť, a teda tu absentuje prvok generality a univerzality, ktorý je vlastný všeobecne záväzným
právnym predpisom. Zmluva ako dvojstranný právny akt je založená na dohode zmluvných strán a

zaväzuje len zmluvné strany, preto výklad zmluvných dojednaní, ktoré si medzi sebou strany sporu
upravili v rámci svojej zmluvnej voľnosti, ako to bolo v prejednávanej veci, nespadá pojmovo pod
právne posúdenie veci. Nemožno vylúčiť, že aj výklad zmluvy by bol právnym posúdením veci, napr. v
prípade, ak by išlo o dojednanie kopírujúce zákonný text, resp. dojednanie vychádzajúce z kogentného
ustanovenia príslušného právneho predpisu, od ktorého sa strany nemôžu odchýliť...“, takáto situácia

však v posudzovanom prípade nenastala.

61. Dovolateľ súdom vytýka, že v prípade dlžníka postačovalo, aby listinu (zmluvu o pôžičke z 5. mája
2016) len ústne spochybnil, bez predloženia akýchkoľvek dôkazov na podporu svojich tvrdení a hoci
súdy konkrétnym dôvodením (aj s poukazom na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/199/2005,

ako aj uznesenie ústavného súdu č. k. I. ÚS 169/2015-16) o dôkaznom bremene účastníka, ktorý tvrdí
skutočnosti, ktoré majú byť súkromnou listinou preukázané v prípade, ak druhý účastník správnosť takej
listiny hoc len formálne poprie, žalobca neponúkol žiadne relevantné právne riešenie, prečo by tomu tak
byťnemaloaprečobysamalnajvyššísúdodkloniťodsvojejaktuálnejjudikatúrycitovanejvnapadnutýchrozhodnutiach a naviac ani neoznačil rozhodnutia dovolacieho súdu, od ktorých sa mal odvolací súd
pri riešení právnej otázky odkloniť, resp. v ktorých je právna otázka (avšak dovolateľom nevymedzená)
rozhodovaná rozdielne.

62. K námietke o nesprávnom vyhodnotení reálnosti poskytnutia pôžičky, dovolací súd opakovane
(viď bod 50. tohto uznesenia) zdôrazňuje, že prehodnocovanie zistených skutkových záverov je v
dovolacom konaní neprípustné. Podľa § 442 CSP je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako
ho zistil odvolací súd a sám dokazovanie nevykonáva, z čoho vyplýva, že skutkový stav veci zistený

odvolacím súdom nepodlieha prieskumu v dovolacom konaní. V dovolacom konaní preto dovolací
súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, pretože nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu), nakoľko v
dovolacom konaní je dokazovanie vylúčené. Dovolaním sa preto nemožno domáhať revízie skutkových
zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie a ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

63. Napokon, dovolací súd pre úplnosť vo vzťahu k možnosti súbežného uplatnenia prípustnosti
dovolacích dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm. a/ a písm. c/ CSP uvádza, že súčasná existencia
oboch týchto predpokladov prípustnosti dovolania sa bez ďalšieho pri (tej istej) právnej otázke alebo
jej nesprávnom posúdení z povahy veci vylučuje; odvolací súd sa totiž nemôže pri riešení právnej
otázky odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pokiaľ je táto právna otázka riešená

dovolacím súdom rozdielne, čo platí aj naopak. Takéto odôvodnenie prípustnosti dovolania je vnútorne
rozporné. Označený nedostatok v odôvodnení predpokladov prípustnosti dovolania má za následok
aj nemožnosť aplikácie § 440 CSP o viazanosti dovolacím dôvodom so vzájomne sa vylučujúcimi
predpokladmi jeho prípustnosti.

64. Sumarizujúc vyššie uvedené, keďže dovolateľ vo vzťahu k dôvodu prípustnosti dovolania podľa
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ a písm. c/ CSP nevymedzil dovolací dôvod spôsobom uvedeným v
ustanovení§432ods.2CSP,dovolacísúddospelkzáveru,žedovolaniežalobcuvtejtočastijepotrebné
odmietnuť podľa ustanovenia § 447 písm. f/ CSP.

65. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, keďže prípustnosť dovolania žalobcu nie je daná podľa
ustanovenia § 420 písm. f/ CSP a ani podľa § 421 ods. 1 písm. a/, písm. c/ CSP, dovolací súd dovolanie
žalobcu podľa ustanovenia § 447 písm. c/, ako aj ustanovenia § 447 písm. f/ CSP odmietol bez toho,
aby sa zaoberal otázkou vecnej správnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia.

66. Žalovaný a intervenienti na strane žalovaného boli v dovolacom konaní úspešní, preto im dovolací
súd priznal voči žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady
trov dovolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

67. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.