Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 31, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoPr/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5920201820
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5920201820.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov
senátu – sudcov JUDr. Martiny Mochnáčovej a JUDr. Róberta Urbana, v spore žalobkyne: A. B. C., nar.
XX.X.XXXX, trvale bytom D. XX/X, E., právne zastúpenej JUDr. Andrejom Garom, advokátom so sídlom
F. XX, G., proti žalovanému: Prima banka Slovensko a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31575951,
právne zastúpenému spoločnosťou Sedlačko & Partners, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, Bratislava,

o zaplatenie 9.206 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Ružomberok č. k. 3Cpr/27/2020-318 zo dňa 2.7.2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o n e ch á v a n e d o t k n u t ý m vo výroku III. o zamietnutí
návrhu žalovaného na prerušenie konania.

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j vo zvyšnej časti.

Žalobkyňa m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie) uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 9.206 eur brutto spolu s 5% úrokom z omeškania ročne od 1.1.2020
do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Súčasne (výrok II.) priznal
žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%. Osobitne – výrok III.-
zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol.

2.S poukazom na aplikáciu ustanovení § 1 ods. 4, § 9 ods. 1, § 10 ods. 1, 2 veta prvá, § 47
ods. 1 písm. b, § 118 ods. 1, 2, § 119 ods. 3, Zákonníka práce v spojení s § 151 ods. 1, veta
prvá, ods. 2, Obchodného zákonníka (všetky ustanovenia citované v napadnutom rozsudku) súd
prvej inštancie východiskovo vymedzil, že predmetom sporu je nárok žalobkyne titulom druhej časti
mimoriadneho výkonnostného bonusu priznaného právnym predchodcom žalovaného žalobkyni dňa
28.07.2016. V danej spojitosti považoval za (dokazovaním) preukázané uzatvorenie pracovnej zmluvy

medzi žalobkyňou ako zamestnankyňou a právnym predchodcom žalovaného ako zamestnávateľom
dňa 09.05.2012, na základe ktorej pracovala žalobkyňa na poste vedúceho zamestnanca - riaditeľ
firemného centra Medzinárodní klienti D. H., I. D. J. pri dojednanej základnej mzde vo výške 5.500 eur
mesačne. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy uzavretej dňa 26.11.2014 došlo k zaradeniu žalobkyne
do funkcie riaditeľ odboru Firemné bankovníctvo H. H., I. a k zvýšeniu základnej mzdy na sumu 7.000
eur mesačne brutto.

3.Z ustáleného skutkového stavu ďalej podľa okresného vyplýva, že dňa 20.07.2015 bola vypracovaná
prezentácia pre dozornú radu H. H., I.. K. B. týkajúca sa špecifického výkonnostného bonusu pre
kľúčových zamestnancov H. H., I., keď následne došlo k písomnému hlasovaniu členov dozornejrady H. H. I. v mesiaci december 2015, ktorým bol schválený program Mimoriadneho výkonnostného
bonusu pre vybraných kľúčových zamestnancov, medzi ktorých bola zaradená aj žalobkyňa, v danom
čase v pracovnej pozícii riaditeľa pre korporátne bankovníctvo (kategória zamestnaca B-1), a to v

súlade s materiálom vypracovaným K. B.. Účelom programu bolo motivovať vedúcich pracovníkov
banky po oznámení procesu predaja k zvýšeným výkonom, nakoľko práve títo majú zásadný význam
pri dosahovaní úspechu v procese predaja. Odmena bola napojená na úspešné zavŕšenie predajnej
transakcie, pričom boli stanovené kľúčové ukazovateľa výkonnosti. Žalobkyňa bola informovaná o
zaradení do predmetného programu listom zo dňa 14.12.2015.

4.NáslednerozhodnutímpredstavenstvaH.H.,I.došlokschváleniuvýplatyšpecifickéhovýkonnostného
bonusu vybraným kľúčovým zamestnancom pri zohľadnení stanovených kľúčových indikátorov
vzhľadom na zavŕšenie predaja H. H., I. a v nadväznosti na to H. H. I. listom zo dňa 28.07.2016
adresovaným žalobkyni informovala ju o tomto rozhodnutí, kde výslovne bola použitá formulácia „bol
Vám priznaný mimoriadny bonus“, pričom bola uvedená jeho výška 23.016 eur, ďalej charakteristika
- mimoriadny bonus predstavuje variabilné odmeňovanie s ohľadom na regulačné požiadavky

odmeňovania (CDR), politiku odmeňovania skupiny aj politiku odmeňovania H. H., I.. Z hľadiska
splatnosti bonus bol rozdelený na dve časti 60%, t.j. suma 13.810 eur mala byť vyplatená po zavŕšení
predajnej transakcie a 40%, t.j. suma 9.206 eur za rok 2015 bude uhradená o 3 roky s termínom výplaty
v r. 2019. K zavŕšeniu predajnej transakcie došlo dňa 29.07.2016 (články na L., L., D. priložené k žalobe).

5.K výplate mimoriadneho výkonnostného bonusu žalobkyni však nedošlo. Predstavenstvo žalovaného
na svojom zasadnutí dňa 19.12.2016 prijalo rozhodnutie, ktorým svoje rozhodnutie o priznaní
mimoriadneho výkonnostného bonusu vybraným kľúčovým zamestnancom zo dňa 29.07.2016 zrušilo.
6.Okresný súd zistil, že ohľadom prvej časti mimoriadneho výkonnostného bonusu v sume 13.810
eur prebehlo súdne konanie na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 24Cpr/22/2017 a toho času

už je právoplatne rozhodnuté o priznaní tejto/prvej časti bonusu žalobkyni (rozsudok Okresného
súdu Bratislava III č.k. 24Cpr/22/2016-361 zo dňa 22.02.2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č.k. 8CoPr/6/2019-482 zo dňa 22.12.2020). Poznamenal, že predmetom tohto konania
je samostatný nárok na zaplatenie odloženej časti bonusu splatnej v roku 1919 vo výške 9.206
eur, kde sa zaoberá nielen výškou uplatneného nároku, ale aj základom tohto nároku, pričom je

nepochybne daná súvislosť medzi týmito dvoma konaniami. Z tohto dôvodu zároveň rozhodol o návrhu
na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného Okresným súdom Bratislava
III pod sp.zn. 24Cpr/22/2016, resp. odvolacieho konania vedeného Krajským súdom v Bratislave pod
sp.zn. 8CoPr/6/2019 tak, že ho zamietol, keď mal za to, že nie je daný dôvod na prerušenie konania na
podklade označeného zákonného ustanovenia, nakoľko neprebieha žiadne súdne konanie, v ktorom sa

rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu.

7.Nadväzne súd prvej inštancie konštatoval, že uplatnený nárok na zaplatenie zložky mzdy,
ktorá je variabilnou a nenárokovateľnou zamestnancovi vzniká momentom osobitného rozhodnutia
zamestnávateľa o priznaní, k čomu došlo rozhodnutím predstavenstva H. H., I. zo dňa 28.07.2016,

ktorá skutočnosť bola oznámená žalobkyni listom - oznámením H. H. I. o priznaní tohto bonusu zo dňa
28.07.2016. Z jazykového vyjadrenia tohto listu nepochybne vyplýva prejavená vôľa zamestnávateľa
priznať zamestnancovi bonus. Rozhodnutie o priznaní bonusu má konštitutívny účinok a záleží výlučne
na vôli zamestnávateľa, či takéto rozhodnutie príjme alebo nie, samotný zamestnávateľ si vyhodnocuje
splnenie kritérií výkonnosti, ktoré boli vopred dané. Nakoľko právny predchodca žalovaného nárok

na bonus žalobkyni priznal, súd dôvodne predpokladá, že výkonnosť žalobkyne bola vyhodnotená
s výsledkom splnenia požadovaných kritérií výkonnosti. Predmetný list za zamestnávateľa podpísal
predseda predstavenstva a člen predstavenstva.
8.S ohľadom na opísané okresný súd uzavrel, že došlo k priznaniu mimoriadneho výkonnostného
bonusu a to na základe rozhodnutia predstavenstva - štatutárneho orgánu právneho predchodcu

žalovaného, ktorý bol oprávnený v pracovnoprávnych vzťahoch robiť právne úkony za zamestnávateľa.
Inými slovami, zákonné požiadavky na konanie zamestnávateľa pri rozhodovaní o priznaní bonusu
žalobkyni boli dodržané. Je preto dôvodne uplatnený nárok na zaplatenie odloženej časti bonusu,
s termínom výplaty do roku 2019 vo výške 40%, t.j. 9.206 eur a to jednak v časti istiny, ale aj v
časti príslušenstva - úroku z omeškania vo výške 5% ročne od 01.01.2020 do zaplatenia, nakoľko

tým, že žalovaný neuhradil uvedenú odloženú časť bonusu žalobcovi do 31.12.2019, dostal sa dňom
nasledujúcim, t.j. dňom 01.01.2020 do omeškania so zaplatením tejto peňažnej sumy žalobcovi. Výška
úroku z omeškania je v súlade s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods.
4 Zákonníka práce, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.9.Jednotlivé námietky žalovaného vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodné. Predovšetkým nezistil
rozpor rozhodnutia o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu s pracovnou zmluvou. Pokiaľ bola

dojednaná v mzdových podmienkach iba základná zložka mzdy, to nevylučuje, aby zamestnávateľ
priznal zamestnancovi aj pohyblivú zložku mzdy. Jedná sa o konsenzus v otázke mzdových podmienok
medzi účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu, konkrétne o ich dohodu o variabilnej zložke mzdy uzavretú
v danom prípade konkludentným spôsobom, ako vyplýva z programu Mimoriadneho výkonnostného
bonusu - jeho prijatia zamestnávateľom, oznámenia žalobkyni, jeho realizácie a následné vyhodnotenie

kritérií zamestnávateľom a priznaní bonusu žalobkyni.
10.Obdobne nie je daný ani rozpor rozhodnutia o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu s
interným predpisom zamestnávateľa - Politika odmeňovania H. H., I., ktorá bola účinná od 01.03.2014.
V predmetnej smernici sa pojednáva aj o pohyblivej zložke mzdy. Pohyblivá zložka celkovej odmeny v
zmysle tejto internej smernice môže zahŕňať motivačnú zložku odmeny, ktorej suma záleží na hodnotení
výkonnosti osoby definovanej ako identifikovaný personál, Banky, Skupina H. alebo ich kombinácie,

najviac počas obdobia jedného roka. Uvedené je zjavne v súlade s účelom programu Mimoriadneho
výkonnostnéhobonusuprekľúčovýchzamestnancovH.H.I.tak,akovyplynul zprezentáciepredozornú
radu zo dňa 20.07.2015, t.j. motivovať vedúcich zamestnancov v procese predaja k zvýšeným výkonom.
Z rovnakých dôvodov neexistuje rozpor rozhodnutia o priznaní bonusu so stanovami H. H., I., konkrétne
s ich ustanovením § 5 ods. 4, v zmysle ktorého pohyblivú zložku celkovej odmeny tvorí motivačná zložka

odmeny, ktorej suma záleží na hodnotení výkonnosti osoby podľa ods. 1 tohto paragrafu, spoločnosti
alebo od kombinácie týchto hodnotení, najviac počas obdobia jedného roka.
11.Taktiež sa súd prvej inštancie nestotožnil s tvrdením o rozpore rozhodnutia o priznaní mimoriadneho
výkonnostného bonusu so všeobecne záväzným právnym predpisom - zákonom č. 483/2001 Z.z.
o bankách, konkrétne s ustanovením § 23b ods. 1 písm. a). Mimoriadny výkonnostný bonus

totiž nemožno považovať za súčasť základnej zložky mzdy, ktorá je zaručená, má však povahu
pohyblivej zložky odmeny viažucej sa na motivačnú zložku odmeny, ktorá závisí od hodnotenia
výkonnosti dotknutého vedúceho zamestnanca (najviac za obdobie jedného roka). Aj samotný názov
odmeny „mimoriadny výkonnostný bonus“ nasvedčuje, že predstavuje motiváciu zamestnanca k
zvýšeným, mimoriadnym pracovným výkonom, ktoré sú nad rámec bežného chodu vecí a nejde o

garantovanú zložku odmeny, keď jej priznanie je závislé od vyhodnotenia výkonnosti zamestnanca
zamestnávateľom. Žalobkyňa bola zahrnutá do predmetného programu Mimoriadneho výkonnostného
bonusu z titulu svoje pracovnej pozície, keď táto bola posúdená právnym predchodcom žalovaného
ako kľúčová v procese predajnej transakcie. Zamestnávateľ v liste zo dňa 28.07.2016, ktorým oznámil
žalobkyni priznanie bonusu, výslovne uviedol, že vplyv žalobkyne na úspech predajnej transakcie

bol podstatný, pričom bol zohľadnený kľúčový indikátor - individuálne úsilie žalobkyne v procese
predaja na základe kvalitatívneho hodnotenia (okrem ďalšieho indikátora - úspešného zavŕšenia
obchodu definovaného v podpísanej SPA). Z uvedeného vyplýva, že zamestnávateľ pracovné výkony
žalobkyne v tomto smere vyhodnocoval, teda je splnená požadovaná podmienka zákona. Pokiaľ v
prezentácii pre dozornú radu zo dňa 20.07.2015 vyhotovenej A. K. B. bola použitá formulácia týkajúca

sa fluktuácie vedúcich zamestnancov po oznámení procesu predaja, súd mal za to, že prevencia
fluktuácie a demotivácie vedúcich zamestnancov ako taká nepredstavuje účel a zmysel programu
Mimoriadneho výkonnostného bonusu, je nutné vnímať celkový kontext, keď účelom bolo zvýšenie
motivácie vedúcich zamestnancov pri dosahovaní úspechu v procese predaja, nakoľko práve títo
majú zásadný význam pri jeho dosahovaní. Je zrejmé, že proces predaja kladie zvýšené požiadavky

na vedúcich zamestnancov pre potreby rozsiahleho informovania potenciálnych záujemcov o kúpu,
zodpovedania ich početných otázok, ide o mimoriadne náročné činnosti jednak z hľadiska odbornosti,
ale aj vynaloženého času na predmetné pracovné výkony nad rámec bežnej pracovnej činnosti, bolo
potrebné zhromaždiť množstvo dát relevantných z hľadiska realizovaného úkonu predajnej transakcie
a prezentovať ich záujemcom. Výkon tejto špeciálnej pracovnej činnosti bol logicky určený vybraným

kľúčovým zamestnancom, t.j. výber realizoval zamestnávateľ (jednotliví vybraní vedúci zamestnanci boli
určení už v prvotnom dokumente - prezentácia pre dozornú radu vypracovaná K. B.). Zamestnávateľ
teda vyhodnocoval kľúčový indikátor individuálneho úsilia žalobkyne v procese predaja na základe
kvalitatívneho hodnotenia.
12.K argumentu žalovaného o zmysle označenej právnej úpravy - zabezpečenie ochrany klientov a ich

investícií, keď ochrana záujmov vedúcich zamestnancov banky nemôže mať pred tým prednosť, okresný
súd uviedol, že túto otázku je nutné posudzovať komplexne a je nutné zohľadniť skutočnosť, že právny
poriadok obsahuje okrem právnych predpisov, resp. ich jednotlivých ustanovení zameraných na ochranu
klientov bánk a ich investícií aj právne predpisy chrániace postavenie zamestnancov. Predovšetkým jepovinnosťou zamestnávateľa poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. V danom prípade
bolo preukázané, že v rámci zamestnávateľom prijatého programu Mimoriadneho výkonnostného
bonusu, ktorý bol vopred prijatý a jasne definovaný na základe predchádzajúcej motivácie zo strany

zamestnávateľa výkon pracovnej činnosti žalobkyne v procese predajnej transakcie bol hodnotený
zamestnávateľom ako mimoriadny (ako vyplýva z listu adresovaného žalobkyni zo dňa 28.07.2016) a
dôsledkom uvedeného je rozhodnutie o priznaní nároku žalobkyni na mimoriadny bonus. Vzhľadom
na uvedené dospel k záveru o súlade postupu zamestnávateľa, ktorý vyústil do prijatia rozhodnutia o
priznaní bonusu, so zákonom č. 483/2001 Z.z., konkrétne s ustanovením § 23b ods. 1 písm. a) a s jeho

účelom. Námietka žalovaného, kde prirovnáva program Mimoriadneho výkonnostného bonusu k „zlatým
padákom“ pre vybraných vedúcich zamestnancov H. H., I. v tomto kontexte vyznieva nepresvedčivo a
účelovo.

13.Neobstojí podľa súdu prvej inštancie ani námietka nedostatku dobromyseľnosti u žalobkyne, keď
podľa žalovaného mala mať vedomosť o vadnosti rozhodnutia predstavenstva o priznaní bonusu, o

rozpore schvaľovacieho procesu bonusu s internými riadiacimi predpismi spoločnosti.
14.V zmysle ustanovenia § 10 ods. 2 Zákonníka práce totiž, ak štatutárny orgán prekročil právnym
úkonom v pracovnoprávnych vzťahoch svoje oprávnenie, v takom prípade tieto úkony zamestnávateľa
nezaväzujú za podmienky, že zamestnanec vedel alebo musel vedieť, že štatutárny orgán svoje
oprávnenie prekročil. Žalovaný tvrdil, že chýba schválenie tohto právneho úkonu - rozhodnutia

predstavenstva o priznaní bonusu žalobkyni dozornou radou a že žalobkyňa o tom mala, resp.
musela mať vedomosť. Táto skutočnosť však v konaní preukázaná nebola, dôkazné bremeno ohľadom
preukázania tejto skutočnosti bolo na žalovanom. Žalobkyňa nemala z titulu svojej náplne práce na
pracovnej pozícii riaditeľ pre korporátne bankovníctvo (v čase priznania bonusu) žiadne kompetencie v
rámci riadenia spoločnosti, v spore nevyplynulo, že by bola členkou predstavenstva, resp. dozornej rady

H. H., I., nebolo jej povinnosťou poznať predpisy upravujúce riadenie spoločnosti, vzťahy medzi orgánmi
spoločnosti, stanovené obmedzenia a dodržiavať ich. Žalobkyňa bol zamestnancom žalovaného na
základe uzavretej pracovnej zmluvy, v spojení s dohodou o jej zmene, t.j.. bolo jej povinnosťou podľa
pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase
a dodržiavať pracovnú disciplínu. Pokiaľ aj z motivačného listu týkajúceho predmetného bonusu zo

dňa 14.12.2015 adresovaného žalobkyni vyplynulo, že bonus bude vyplatený po schválení vyplatenia
dozornou radou, súd poznamenal, že žalobkyňa dôvodne predpokladala, že predstavenstvo pristúpilo k
rozhodnutiuopriznaníavyplateníbonusuzasplneniatejtopodmienkyanebolapovinnáaanitonebolov
jej možnostiach ako zamestnanca spoločnosti splnenie tejto podmienky akýmkoľvek spôsobom skúmať.
Žalovaný ani netvrdil v konaní také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvolať u žalobkyne pochybnosti

v otázke, či došlo k schváleniu vyplatenia bonusu dozornou radou. Pokiaľ poukazoval žalovaný na
ustanoveniepracovnejzmluvyuzavretejmedzižalobkyňouaH.H.,I.,kdemalabyťzakotvenápreňuako
pre vedúceho zamestnanca v súvislosti s výkonom funkcie zodpovednosť za vypracovanie a schválenie
organizácie a systému riadenia banky v súlade so stanovami zamestnávateľa, konkrétne v ustanovení
bodu pod názvom Práva a povinnosti zmluvných strán písm. d), ide o všeobecné ustanovenie, z ktorého

nemožno v žiadnom prípade odvodiť vedomosť žalobkyne o pravidlách rozhodovania predstavenstva
či dozornej rady spoločnosti ohľadom priznania mimoriadneho výkonnostného bonusu, resp. mzdy
vo všeobecnosti. Je nepochybné, že mzdová problematika - priznávanie mimoriadnych odmien
vedúcim zamestnancom banky, ktorá bola predmetom rozhodovania predstavenstva či dozornej rady
nesúvisela s výkonom pracovnej činnosti žalobkyne v oblasti korporátneho bankovníctva. Žalovaný

žiadnym spôsobom nevysvetlil, ako súvisí táto v pracovnej zmluve stanovená povinnosť žalobkyne s
rozhodovaním predstavenstva o priznaní bonusu, resp. na základe čoho možno odvodiť zodpovednosť
žalobkyne za vypracovanie a schválenie organizácie a systému riadenia banky, teda jej vedomosť v
špecifickej oblasti odmeňovania vedúcich zamestnancov. Podľa stanov H. H., I. ustanovenie § 4 pod
názvom Právomoc a zodpovednosť zamestnancov spoločnosti v bode 2. sú uvedení vedúci jednotlivých

organizačných zložiek ako vedúci zamestnanci, pričom sú menovaní predstavenstvom spoločnosti a
sú povinní zabezpečiť plnenie úloh, ktorými boli poverené nimi riadené organizačné jednotky a sú v
zásade zodpovední za personálne obsadenie a vecné vybavenie svojej organizačnej jednotky, ako aj
za koordináciu s inými organizačnými jednotkami. V zmysle § 5 stanov spoločnosti bod 6 sú osobitne
stanovené povinnosti osoby zodpovednej za systém odmeňovania v spoločnosti, kde v písm. b/ je

stanovená zodpovednosť za prípravu rozhodnutí týkajúcich sa odmeňovania, vrátane tých, ktoré majú
byť prijímané predstavenstvom a podľa bodu 7. táto osoba je určená dozornou radou. Žalobkyňa touto
osobou nebola. Vzhľadom k uvedeným ustanoveniam je vylúčená zodpovednosť žalobkyne v tejto
oblastiatýmpádomajakékoľvekpožiadavkynaznalosťinternýchpredpisovriadeniaspoločnosti.Dodal,že skúmanie vedomosti žalobkyne o interných riadiacich predpisoch spoločnosti možno viazať len na
dobu, kedy predstavenstvo rozhodlo o priznaní bonusu ako celku - tvrdenie, že aktuálne už žalobkyňa
disponuje týmito informáciami na základe oboznámenia sa s listinami, ktoré do spisu doložil žalovaný a

z uvedeného nie je už toho času žalobkyňa dobromyseľná, je irelevantné.

15.K námietke nedostatku rozhodnutia predstavenstva v tom zmysle, že predstavenstvo rozhodovalo
o priznaní bonusu aj vo vzťahu k členom predstavenstva, ktorí mali byť z rozhodovania vylúčení na
základevnútornýchpredpisovspoločnostianapriektomuhlasovali,súdprvejinštancieargumentoval,že

toto tvrdenie ostáva bez právneho významu z hľadiska posudzovania tohto rozhodnutia predstavenstva
vo vzťahu k žalobkyni, ktorá členom predstavenstva H. H., I. ani členom dozornej rady nebola, teda
o kolízii u nej nemožno uvažovať. Skutočnosť, že iný člen predstavenstva či dozornej rady zúčastnil
sa hlasovania vo veci vlastnej odmeny je v tomto spore irelevantná, nakoľko táto vada sa žalobkyne
nedotýka Rovnaká argumentácia platí aj pre rozhodnutie dozornej rady H. H., I. H., ktorým došlo k
schváleniu programu Mimoriadneho výkonnostného bonusu v decembri 2015. Navyše, nie je daný

priamy vzťah rozhodnutia dozornej rady s uplatneným nárokom žalobkyne v tomto spore, keďže k
priznaniu bonusu došlo až po ukončení predajnej transakcie po zhodnotení výkonnosti žalobkyne
v danom procese rozhodnutím predstavenstva zo dňa 28.07.2016. Je pravdou, že Zákonník práce
nepozná osobitný formalizovaný inštitút rozhodnutia o priznaní odmeny zamestnancovi, podstatná je
však prejavená vôľa zamestnávateľa, keď v danom prípade zamestnávateľ (akciová spoločnosť) ju

prejavil formálnym spôsobom - rozhodnutím predstavenstva o priznaní bonusu, nakoľko jeho riadiace
procesy sú formalizované - upravené internými riadiacimi predpismi. V súvislosti s vadami vytýkanými
prijatému rozhodnutiu predstavenstva o priznaní bonusu je potrebné v neposlednom rade zdôrazniť, že
v zmysle § 17 ods. 3 Zákonníka práce neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu,
ak neplatnosť nespôsobil sám. Súd má za to, že ani jednu z vád vytýkaných žalovaným rozhodnutiu

o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu prijatému jeho právnym predchodcom nespôsobila
žalobkyňa.

16.Ohľadne tvrdenia, že honorácia mimoriadnych úloh a výkon práce nadčas bola zahrnutá v základnej
mzde zamestnanca okresný súd poznamenal, že v zmysle ustanovenia pracovnej zmluvy vedúceho

zamestnanca uzavretej medzi právnym predchodcom žalovaného ako zamestnávateľom a žalobkyňou
ako zamestnancom je vo výške mzdy zohľadnená aj prípadná práca nadčas v súlade s ustanovením
§ 121 ods. 2 Zákonníka práce, avšak honorácia mimoriadnych úloh v základnej mzde z uvedeného
ustanovenia pracovnej zmluvy nevyplýva. Skutočnosť, že jednalo sa o mimoriadnu úlohu vyplynula zo
samotného názvu prijatého programu Mimoriadneho výkonnostného bonusu zamestnávateľom, ako aj z

povahy vykonávanej pracovnej činnosti žalobkyne v rámci prebiehajúcej predajnej transakcie. Je nutné
zdôrazniť, že žalobkyňa vykonávala uvedené pracovné činnosti vyplývajúce s programu Mimoriadneho
výkonnostného bonusu nad rámec svojej pracovnej činnosti riaditeľa pre korporátne bankovníctvo.
Jednalo sa o výkon mimoriadnych činností spojených s prebiehajúcou predajnou transakciou, a nie o
štandardný výkon práce nadčas na pozícii riaditeľa pre korporátne bankovníctvo.

17.Pokiaľ žalovaný tvrdil, že práce boli vykonávané pre tretiu osobu - akcionára zamestnávateľa, a nie
pre zamestnávateľa, súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobkyni bola daná informácia o zaradení do
programu Mimoriadneho výkonnostného bonusu zo strany predstavenstva H. H., I., t.j. od štatutárneho
orgánuspoločnosti-zamestnávateľa,ktorýkonávmenetejtospoločnostivpracovnoprávnychvzťahoch,

a nie od akcionárov zamestnávateľa, následne samotné rozhodnutie o priznaní bonusu vydal ten
istý orgán, teda žalobkyňa nevykonávala tieto práce pre iný subjekt ako pre svojho zamestnávateľa.
Nie je predmetom sporu skúmať všetky dôvody, ktoré viedli zamestnávateľa k uvedenému postupu,
nepochybnejevšakdanáurčitásúvislosťtejtoprácespracovnýmzaradenímžalobkyne.Rovnakopokiaľ
žalovaný namietal, že návrh rozhodnutia predstavenstva H. H., I. o priznaní bonusu je založený na

rozhodnutí predstavenstva H. M. a vyhodnotenie jednotlivcov a rozdelenie súm vykonalo predstavenstvo
H. M., nie je relevantné skúmať v tomto spore, ktoré všetky súvislosti zohľadňoval zamestnávateľ
pri svojom rozhodovaní o priznaní bonusu, resp. ktoré mali na toto jeho rozhodnutie vplyv (mimo
rámec kľúčových indikátorov pre priznanie bonusu), nakoľko išlo o interné riadiace procesy týkajúce sa
podnikateľskej činnosti obchodnej spoločnosti H. H., I..

18.Vo vzťahu k argumentu žalovaného, že výška priznaného bonusu prekročila 25% ročnej základnej
mzdy žalobkyne k januáru 2015 okresný súd uviedol, že H. H., I. vo svojom liste adresovanom žalobkyni
zo dňa 14.12.2015 uviedla zacielenie bonusu na uvedenú výšku. Avšak vôľa zamestnávateľa bola ajčo do výšky bonusu prejavená v rozhodnutí predstavenstva o priznaní bonusu, preto výška nároku,
ktorá sa odvíja od tohto rozhodnutia, je dôvodná. Je vecou interných riadiacich procesov v obchodnej
spoločnosti zamestnávateľa, že dospel k tomuto rozhodnutiu. Skutočnosť, že nedošlo k schváleniu

vyplatenia bonusu v zmenenej výške dozornou radou vzhľadom na dobromyseľnosť žalobkyne (ako
už bolo uvedené) je bez právneho významu.

19.Nakoľko zamestnávateľ - právny predchodca žalovaného svojim rozhodnutím zo dňa 28.07.2016
žalobkyni nárok na bonus priznal, je podľa okresného súdu bezpredmetným poukaz žalovaného

na skutočnosť zrušenia rozhodnutia o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu rozhodnutím
predstavenstva právneho predchodcu žalovaného zo dňa 19.12.2016. Prejav vôle ho vo vzťahu
k zamestnancovi/žalobkyni ho zaväzuje, teda je daná jeho povinnosť vyplatiť ho žalobkyni. Následné
rozhodovacie procesy vo vnútri spoločnosti v zmysle prijatia rozhodnutia predstavenstva spoločnosti o
zrušení rozhodnutia o priznaní bonusu nie sú spôsobilé túto skutočnosť, t.j. že bonus bol zamestnancovi
priznaný, zmeniť. Nárok žalobkyne na vyplatenie bonusu naďalej trvá, nezanikol.

20.Nad rámec uvedeného okresný súd skúmal, čo viedlo predstavenstvo k rozhodnutiu o zrušení
rozhodnutia o priznaní bonusu, keď zo zápisnice zo zasadnutia predstavenstva konaného dňa
19.12.2016 vyplynuli dôvody spočívajúce v existencii pochybností o nárokoch na bonus, z toho plynúcich
obáv z možnej hrozby zodpovednosti spoločnosti za škodu a vystavenie sa hrozbe trestného stíhania
v súvislosti so správou cudzieho majetku, čo súd vyhodnotil ako následné pochybnosti týkajúce sa

zákonnosti prijatého rozhodnutia zamestnávateľa o priznaní bonusu. Takýto postoj zamestnávateľa
následok prijatého rozhodnutia o priznaní bonusu - záväznosť vo vzťahu k zamestnancovi zvrátiť
nemôže.
21. Napokon, úvahy žalovaného o využití ustanovení o maluse pre odloženú časť bonusu podľa
okresného súdu logicky vylučuje, pokiaľ žalovaný tvrdí, že nárok na bonus u žalobcu nie je daný.

Nemožno totiž rozhodovať pre prípad odloženej časti bonusu o jeho znížení, či nevyplatení, takéto
rozhodnutie pripadá do úvahy len v prípade uznania existencie nároku na bonus zamestnávateľom.

22.O trovách konania súd rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP, keď
žalobkyňa bola v spore úspešná v celom rozsahu.

23.Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý sa domáha jeho zmeny tak, že žaloba bude
zamietnutá. Namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré „evidentne nespĺňa
elementárne zákonné požiadavky“, keď nezohľadňuje jeho argumentáciu ohľadne mimoriadneho
výkonnostného bonusu. Zdôrazňoval neschválenie mimoriadneho výkonnostného bonusu, resp. jeho

vyplatenia dozornou radou, neskoršie zrušenie rozhodnutia predstavenstva a poukazoval na jednotlivé
nedostatky v postupe predstavenstva svojho právneho predchodcu. Poukázal tiež na diskriminačný
výber skupiny zamestnancov, ktorí boli zahrnutí do daného procesu, keď riadiaci zamestnanci sami sebe
vytvoril systém mimoriadnych benefitov, preto aj žalobkyňa mohla byť takto motivovaná. Celkovo mal
žalovaný za to, že svojim charakterom (i s ohľadom na ich expresné priznanie) ide o tzv. zlaté padáky.

24.Žalovaný zotrval na stanovisku, že žalobkyňa musela poznať interné predpisy, preto nemohla byť
dobromyseľná. Naďalej tiež tvrdil, že ak odmeňovanie zamestnancov nie je v súlade so zákonom
o bankách, resp. štatutárny orgán poruší jeho ustanovenia, zamestnanec nemôže byť v zmysle §
10 ods. 2 Zákonníka práce (ďalej len ZP) dobromyseľný. Súdu vytýkal, že neuviedol, o aký druh
pohyblivej zložky odmeny podľa § 23b ods. 1 zákona o bankách ide. Priznaný nárok je v rozpore so

zákonomobankách,pričomideokogentnúverejnoprávnuúpravu,ktoránepripúšťaodklonnazmluvnom
základe. Mimoriadny výkonnostný bonus nemožno považovať za súčasť základnej zložky mzdy (nebol
tak definovaný v pracovnej zmluve), súčasne však nemal ani atribúty negarantovanej pohyblivej zložky
odmeny v zmysle § 23b ods. 1 zákona o bankách. Žalovaný mal za to, že mzda žalobkyne podľa
dotknutej zákonnej úpravy mohla byť dohodnutá iba dvojzložkovou formou, a to formou pevnej zložky

odmeny a negarantovanej pohyblivej zložky odmeny, ktorá ale v pracovnej zmluve žalobcu nebola
výslovne upravená.
25.Odvolateľ poukazoval na to, že okresný súd tendenčne favorizoval žalobkyňu. Spochybnil správnosť
jednotlivýchskutkovýchzistení.Zdôraznil,žezamestnancizaradenídoskupinyriadiacichzamestnancov
(vrátane žalobcu) si pritom museli byť plne vedomí toho, že práve ich pozície budú po predaji akcií

novému akcionárovi obsadené novými osobami. Je preto významným fakt, že riadiaci zamestnanci
rozhodovali v otázkach mimoriadneho výkonnostného bonusu sami o sebe. Banka pritom vykazovala
stratu v miliónoch eur.26.Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

27.Krajský súd rozsudkom č. k. 10Copr/6/2021-350 zo dňa 30.9.2021 rozsudok v napadnutej časti

potvrdil.
28.Následne, na základe dovolania žalovaného Najvyšší súd SR uznesením vydaným pod sp. zn.
9Cdo/36/2022 dňa 30. novembra 2022 zrušil predmetný rozsudok odvolacieho súdu (bod 27 tohto
odôvodnenia) a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
29.Dovolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia vytkol krajskému súdu, že sa nezaoberal odvolacími

námietkami žalobkyne (správne žalovanej – pozn. odvol. súdu) o rozpore priznanej odmeny s kogentnou
úpravou zákona o bankách a o ne/dobromyseľnosti žalobkyne z pohľadu jej postavenia ako členky
vrcholového vedenia a s tým súvisiacu možnú ne/znalosť procesov odmeňovania.

30.V nadväznosti na opísané krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala
subjektívne legitimovaná strana sporu (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP),

preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 379 – 380 CSP (z titulu čoho nedotknutým zostal
rozsudok okresného súdu v odvolaním nenapadnutom výroku III. o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario za použitia § 219
ods. 3 v spojení s 378 ods. 1 CSP) rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny.

31.Úvodom odvolací súd poznamenáva, že s ohľadom na štádium konania, do ktorého sa vec po
kasačnom rozhodnutí NS SR vrátila, je nevyhnutné uskutočniť komplexný odvolací prieskum (i keď výtky
dovolacieho súdu in concreto smerujú „len“ k dvom okruhom otázok).
32.V danej spojitosti krajský súd poznamenáva, že nezistil žiadny dôvod pre korekciu/zmenu už

skôr vyslovených právnych záverov, t.j. tých, ktoré označeným uznesením NS SR spochybnené (ani)
neboli. Opätovne preto (krajský súd) zdôrazňuje, že námietka o „elementárnych“ deficitoch odôvodenia
napadnutého rozsudku je výsostne subjektívnym dojmom žalovaného prameniacim v neúspechu v
spore a príkro kontrastujúcim s podrobnou argumentáciou predlženou okresným súdom (s ktorou sa
odvolací súd v podrobnostiach stotožnil). V súdenej veci je zásadné/nevyhnutné vnímať jej „vnútornú

podstatu“, ktorou je odmietanie plnenia nároku tým, kto nárok – po (vlastnom) konštatovaní splnenia ním
určených kritérií – už priznal. Zamestnávateľ požaduje od zamestnanca vykonanie činností, ktoré sú nad
rámec pracovných povinností daných existujúcou pracovnou zmluvou (a z nej vyplývajúcou pracovnou
náplňou), po ich vykonaní aj prizná zamestnancovi finančný nárok, ale následne, keď má tento nárok
vyplatiť, odmieta plniť. Z principiálneho hľadiska v prejednávanej veci ide o presne takýto prípad, čo je

nutné východiskovo vnímať pri posudzovaní argumentácie sporových strán.
33.Krajský súd si je plne vedomý, že zamestnávateľom činným v prvej fáze daného procesu (od
požadovania výkonu prác od zamestnanca až po priznanie nároku) bol právny predchodca žalovaného.
Na druhej strane práve inštitút právneho nástupníctva (ako absolútne štandardná reflexia potrieb
a dôsledkov činnosti a fungovania subjektov práva v praktickom živote) garantuje istotu v právnych

vzťahoch. Osobitne v pracovnoprávnych vzťahoch, ktorým je i základný vzťah strán v súdenej veci,
je takáto garancia nevyhnutná. Nie je prijateľné, aby na zbavenie sa povinností zamestnávateľa plniť
pracovnoprávne nároky postačovalo, aby došlo k prevodu (prípadne prechodu) práv a povinností
z pracovnoprávnych vzťahov na iný (zamestnávateľský) subjekt.
34.Konštatované v sebe tiež implikuje (minimálne) možnosť žalovaného v procese „prevzatia“ H.,

náležite sa oboznámiť (aj) s komplexnou pracovnoprávnou agendou, vrátane napr. skutočností
spojených i s posudzovaným mimoriadnym výkonnostným bonusom. Prípadnú nedôslednosť
žalovaného (eventuálne ním zaangažovaných externých subjektov) v danom procese nie je
akceptovateľné prenášať na žalobcu/zamestnanca. Napokon, sám žalovaný prioritne spochybňuje
činnosť svojho právneho predchodcu, t.j. činnosť zamestnávateľa.

35.Inak povedané, aj prípadné nedostatky v činnosti príslušných orgánov právneho predchodcu
žalovaného (predovšetkým predstavenstva, ktoré koná/konalo v pracovnoprávnych vzťahoch - § 9
ods. 1 ZP) nemôžu byť na ťarchu zamestnanca. Okrem iného v takom zmysle, že zamestnanec ako
druhá strana pracovnoprávneho vzťahu bude povinný preukazovať oprávnenosť a legitímnosť konania
zamestnávateľa. Argumentačný prístup žalovaného však v nemalej miere smeruje práve k uvedenému.

V danom ohľade sa tak rozhodne nejedná o tendenčné preferovanie zamestnanca, ako sa snaží tvrdiť
odvolateľ.
36.V konkrétnostiach posudzovanej veci to znamená, že hoci žalovaný je „iba“ právnym nástupcom
zamestnávateľa žalobcu (a nie bezprostredne zamestnávateľom v rozhodnom období), je v rámcipracovnoprávneho vzťahu jednoznačne tým subjektom, ktorý disponuje všetkými relevantnými
podkladmi. Preto tvrdenie o prípadnom nesplnení požadovaných ukazovateľov na priznanie bonusu
musí byť spôsobilý preukázať. Aj v tomto ohľade platí vyššie opísaný záver, a to že ak pri preberaní

pracovnoprávnej agendy žalovaným od jeho právneho predchodcu došlo k nejakým nezrovnalostiam (či
až pochybeniam), uvedené nemôže ísť na úkor zamestnanca; a to ani v procesnej rovine nedôvodným
prenášaním dôkazného bremena.
37.Z pohľadu žalobkyne je dostatočným preukázaním splnenia určujúcich ukazovateľov práve
rozhodnutie zamestnávateľa (jeho štatutárneho orgánu) o priznaní/vyplatení mimoriadneho

výkonnostného bonusu. V nadväznosti na vyššie spomínané určujúce východisko krajský súd
konštatuje, že žalovaný ako zamestnávateľ v podstate od žalobkyne požaduje, aby preukázala
splnenie predpokladov na vyplatenie bonusu, ktorý jej už on sám (prostredníctvom vlastného právneho
predchodcu) priznal. Účelovosť, do určitej miery až absurdnosť dotknutého prístupu je pomerne jasná.
O to viac, že takýmto až excesívnym dôkazným bremenom by mala byť zaťažená (priamo zákonom
definovaná) slabšia strana sporu – zamestnanec. Zároveň žalovaný ani len netvrdil (tobôž kvalifikovane

nepreukázal), aké iné činnosti – než činnosti vykonávané pre vtedajšieho zamestnávateľa – mala
žalobkyňa vykonávať.

38.Krajský súd dodáva, že uzavretie pracovnej zmluvy v otázke pohyblivej/variabilnej zložky mzdy medzi
zamestnancom a zamestnávateľom je akceptovateľné i v konkludentnej forme, (taktiež) z ktorého titulu

byneodporovalorozhodnutiepredstavenstvaopriznaní/vyplatenímimoriadnehovýkonnostnéhobonusu
ani pracovnej zmluve, ani zákonu o bankách. Nie je pritom úlohou zamestnanca právne kvalifikovať
nárok, ktorý mu zamestnávateľ prostredníctvom (svojho vlastného) štatutárneho orgánu prizná. Pokiaľ aj
bezprostredným impulzom vytvorenia konceptu mimoriadneho výkonnostného bonusu bolo zabránenie
fluktuácii a demotivácii (vedúcich) zamestnancov v súvislosti s predpokladaným predajom akcií, už

z východiskového pomenovania „Odmena za mimoriadne výkony...“, je súčasne zrejmé, že išlo jednak
o výrazne motivačnú zložku odmeny a jednak o odmenu reagujúcu na mimoriadnu (nadštandardnú)
pracovnú výkonnosť.

39.Následne, pokiaľ ide o tie (dva) okruhy otázok, s ktorými sa krajský súd vo svojom rozhodnutí údajne

nezaoberal (bod 29 tohto odôvodenia), primárne je to námietka o rozpore priznanej odmeny s kogentnou
právnou úpravou podľa zákona o bankách.
40.Odhliadnuc od skutočnosti, že súd prvej inštancie sa vyhodnotením tvrdeného rozporu priznanej
odmeny a to tak so zákonom, ako i interným predpisom zamestnávateľa, zaoberal v bodoch 27
a 28 svojho odôvodnenia, pričom odvolací súd sa explicitne (bod 28 odôvodenia rozsudku č. k.

10Copr/6/2021-350 zo dňa 30.9.2021) s jeho dôvodmi stotožnil pri aplikácii § 387 ods. 2 CSP a preto
ich nemusel opakovať (ustálená aplikačná prax vníma rozhodnutie súdu prvej inštancie a odvolacieho
súdu ako celok), krajský súd poukazuje na aktuálne (rozhodnutie z 24.10.2023) závery rozhodovacej
činnosti dovolacieho súdu - rozsudok Najvyššieho súdu SR vydaný pod sp. zn. 1Cdo/103/2021 vo
veci identického žalovaného a zhodného predmetu konania (t.j. výkonnostný bonus pre zamestnanca

žalovaného). V rámci neho Najvyšší súd konštatoval, že „už v rozsudku z 27. mája 2010 sp. zn.
3Cdo/31/2009 sa (najvyšší súd) vyjadril, že rozhodnutie zamestnávateľa o priznaní nenárokovej zložky
mzdy má konštitutívny účinok. Či zamestnávateľ uvedené rozhodnutie prijme alebo neprijme a aký
bude mať prípadné rozhodnutie obsah, záleží výlučne na úvahe zamestnávateľa. Avšak rozhodnutím
zamestnávateľa o jej priznaní zamestnancovi nenároková zložka mzdy stráca fakultatívnu povahu

a stáva sa (vymáhateľným) nárokom. Na tomto právnom názore dovolací súd zotrváva aj v tejto
veci. Ak rozhodnutím zamestnávateľa vznikol zamestnancovi nárok na určitú (do tohto rozhodnutia
nenárokovateľnú) odmenu v konkrétne určenej výške, nemôže tento nárok zaniknúť dodatočným
späťvzatím, resp. zrušením predmetného rozhodnutia zamestnávateľa. Samotné späťvzatie, resp.
zrušenie predmetného rozhodnutia zamestnávateľa nepredstavuje relevantné popretie dôvodnosti

priznania nároku zamestnanca na takúto odmenu
Pokiaľ dovolateľ v danej otázke odkazuje na zákon o bankách, je možné súhlasiť s tým, že tento
zákon je verejnoprávnym predpisom, avšak nemožno súhlasiť s tým, že ide o predpis, ktorý sa vzťahuje
na výkon práce zamestnanca. Aj keď zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách obsahuje ustanovenia o
zásadách odmeňovania niektorých osôb, vrátane niektorých vedúcich zamestnancov, ide o pravidlá

určenébankám(§23aods.1:„Bankajepovinnáuplatňovaťzásadyodmeňovaniapodľatohtozákona...“)
v rámci regulácie fungovania bánk a nie o pravidlá priamo sa vzťahujúce na pracovnoprávny vzťah
medzi bankou a jej zamestnancami. Tomu zodpovedá aj znenie § 23c zákona o bankách, účinné
v čase priznania predmetného mimoriadneho výkonnostného bonusu (28. júla 2016), podľa ktoréhoustanoveniami § 23b ods. 1 (t. j. pravidlami pre pohyblivú zložku celkovej odmeny) nie sú dotknuté
ustanovenia § 118 Zákonníka práce (ustanovenia o mzde).
Rovnako podstatné je aj to, že dovolateľ pracuje so zásadným predpokladom, že priznanie

mimoriadneho výkonnostného bonusu žalobcovi bolo v rozpore s verejnoprávnymi predpismi (zrejme so
zákonom o bankách), avšak neuviedol, v čom vidí rozpor s týmito predpismi. Z odôvodnenia dovolania
vyplýva, že žalovaný má za to, že zákon o bankách nepripúšťa priznanie takej zložky odmeny, akou je
predmetný mimoriadny výkonnostný bonus. Odvolací súd však jednoznačne konštatoval, že mimoriadny
výkonnostný bonus v plnej miere korešponduje s povahou pohyblivej zložky odmeny, ktorá závisí od

hodnotenia výkonnosti dotknutého vedúceho zamestnanca podľa § 23b ods. 1 písm. a) zákona o
bankách v rozhodnom znení (k 28. júlu 2016).
Podľa odvolacieho súdu teda nebol mimoriadny výkonnostný bonus priznaný ako taká zložka odmeny
zamestnanca, ktorú zákon priznať zakazuje, práve naopak, bol priznaný v súlade s § 23b ods. 1
písm. a) vtedy účinného zákona o bankách. S týmto právnym posúdením sa dovolací súd stotožňuje.
Zákon o bankách v tom čase priznanie pohyblivej zložky odmeny, závislej od hodnotenia výkonnosti

zamestnanca, umožňoval, nešlo teda o plnenie, ktoré by bolo (čo do podstaty nároku) v rozpore s
citovaným ustanovením.
41.Opísané/citované úvahy zodpovedajú aj podmienkam/okolnostiam súdenej veci s osobitným
dôrazom na určujúci záver/postulát dovolacieho súdu, v zmysle ktorého: „právny úkon vykonaný
štatutárnym orgánom banky ako zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch vo forme priznania

mimoriadnej odmeny zamestnancovi, aj keby bol v rozpore s niektorými povinnosťami banky
ustanoveným zákonom o bankách, zaväzuje banku ako zamestnávateľa vo vzťahu k príslušnému
zamestnancovi. Aj keby bol takýto právny úkon pre rozpor s právnymi predpismi neplatný (pričom v
tomto spore nešlo o taký prípad), zamestnancovi nemôže byť na ujmu neplatnosť, ktorú sám nespôsobil
(§ 17 ods. 3 Zákonníka práce)“.

42.Uvedené v plnom rozsahu vylučuje právnu relevanciu tvrdenia/námietky žalovaného o rozpore
priznanej odmeny so zákonom.

43.Obdobne,pokiaľideodruhévytýkanépochybenieodvolaciehosúdu(opäťbod29tohtoodôvodnenia)
a to, že sa nezaoberal ne/dobromyseľnosťou žalobkyne, vyhodnotenie tejto otázky je obsahom tak

rozsiahleho bodu 29 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a následne bodov 34 a 35 zrušeného
krajského súdu.
44.Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že žalovaný okrem všeobecných formulácií neoznačil (nie to
ešte preukázal) žiadne konkrétne skutkové okolnosti, ktoré by boli spôsobilé potvrdiť akúkoľvek osobnú
zainteresovanosť(čiaspoňzaangažovanosť,čobysnáďmohlobyťrelevantnévsúvislostisimperatívom

dobrých mravov) žalobkyne na žalovaným spochybňovanom procese rozhodovania o mimoriadnom
výkonnostnom bonuse. Je nesporné, že žalobkyňa nebola členom predstavenstva a nie je tvrdené
(tobôž preukázané), že by v akejkoľvek inej pozícii zúčastňovala rokovaní predstavenstva v otázkach
spojených s mimoriadnym výkonnostným bonusom. Žalobkyňa teda jednoznačne nerozhodovala sama
o vlastnej odmene. Je totiž reálne vylúčené, aby z pozície zamestnanca mohla kontrolovať, či

preverovať legitímnosť a zákonnosť činnosť štatutárneho orgánu svojho zamestnávateľa. S určitým
zjednodušením, ale presne vystihujúcim podstatu súvisiacej námietky žalovaného, táto by vo svojich
dôsledkoch znamenala, že každý zamestnanec ako zmluvná strana pracovnoprávneho vzťahu bude
sám hodnotiť, ktoré úkony (vrátane pracovných pokynov) zamestnávateľa mieni rešpektovať a ktoré
nie. Neudržateľnosť takéhoto prístupu je viac ako zrejmá. Navyše, banka je svojou povahou subjekt

s množstvom špecifických a vysoko profesionalizovaných činností a nezodpovedá ani obvyklej miere
starostlivosti/bdelosti, aby pracovník finančnej oblasti (ktorým bol i žalobca) dokázal posúdiť súladnosť
úkonov predstavenstva so všeobecne záväznými, či internými predpismi.
45.Odhliadnuc od uvedeného (absencie kvalifikovaného, resp. akéhokoľvek konkrétneho skutkového
vymedzenia deficitu dobromyseľnosti na strane žalobkyne) krajský súd považuje aj v tejto spojitosti za

nevyhnutné poukázať na závery konštatované Najvyšším súdom SR (rozsudok z 24.10.2023 vo veci
vedenej pod sp. zn. 1Cdo/103/2021 vo veci identického žalovaného a zhodného predmetu konania -
výkonnostného bonus pre zamestnanca žalovaného), v zmysle ktorých „Podľa § 9 ods. 1 Zákonníka
práce v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba,
štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu. V preskúmavanej veci bolo rozhodnutie (oznámenie)

o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu z 28. júla 2016 podpísané predsedom predstavenstva
a jednou členkou predstavenstva zamestnávateľa, čo bolo nielen v súlade s citovaným ustanovením §
9 ods. 1 Zákonníka práce (a analogicky aj s právnym názorom o právnych úkonoch konateľov, ak ich je
viac,akohovyslovildovolacísúdužvrozsudkuz25.novembra1998sp.zn.4Cdo/l18/98,publikovanompod R 85/2001), ale aj v súlade s vtedy v Obchodnom registri zapísaným konaním v mene spoločnosti
H. (vyžadovali sa podpisy dvoch členov predstavenstva, pričom predseda predstavenstva nesporne je
jedným z členov predstavenstva). Napokon to, že rozhodnutie predstavenstva o výplate mimoriadneho

výkonnostného bonusu vybraným zamestnancom bolo prijaté všetkými členmi predstavenstva, žalovaný
nespochybnil.
Právne úkony Štatutárnych orgánov alebo členov štatutárnych orgánov pritom podľa § 10 ods. 1
Zákonníka práce zamestnávateľa zaväzujú v zásade bez ohľadu na to, či pri nich bol alebo nebol
dodržaný postup stanovený internými predpismi. Takéto úkony by zamestnávateľa nezaväzovali jedine

v prípade, ak by zamestnanec vedel alebo musel vedieť, že štatutárny orgán alebo člen štatutárneho
orgánu prekročil svoje oprávnenie (§ 10 ods. 2 Zákonníka práce).
46.Nadväzne z určujúceho hľadiska aj v podmienkach posudzovanej veci platí záver Najvyššieho súdu
SR, že : V konaní nebolo vôbec preukázané prekročenie oprávnení štatutárneho orgánu, teda logicky
nemohla byť preukázaná ani skutočnosť, že by žalobca o prekročení oprávnení vedel alebo musel
vedieť.

47.Konštatované - t.j., že posudzované rozhodovanie o odmeňovaní spadalo do právomoci
predstavenstva - bez ďalšieho (samo osebe) zbavuje právneho významu odvolaciu námietku o potrebe/
nutnosti ďalšieho skúmania dobromyseľnosti na strane žalobkyne. Inými slovami, keďže k žiadnemu
excesu v rozhodovacej činnosti nedošlo, nie je možné (logicky) zisťovať, či o ňom žalobkyňa mala/mohla
vedieť.

48.Na predmetnom závere nie je spôsobilým nič zmeniť ani tvrdenie žalovaného/odvolateľa, že
žalobkyňa bola v pozícii vedúceho zamestnanca. Predovšetkým aj tu z logiky veci vyplýva, že pokiaľ
nebolo preukázané prekročenie kompetencie predstavenstva, nemôže byť preukázaná ani vedomosť
vedúceho zamestnanca o takomto prekročení. Navyše, (ako už bolo konštatované) aj v hypotetickej
rovine absentuje konkrétne skutkové vymedzenie/tvrdenie umožňujúce vysloviť záver, že zamestnanec

v pozícii riaditeľa odboru/útvar) nepochybne musel získať vedomosť o (neexistujúcom !!!) prekročení
právomoci predstavenstva (resp. porušení interných predpisov), keďže je nepochybné, že výkon funkcie
člena predstavenstva obchodnej spoločnosti je diametrálne odlišná skutočnosť, než pracovno-právny
vzťah v podobe výkonu závislej práce na tej-ktorej pobočke banky (hoci v pozícii vedúceho niektorého
odboru).

49.Pre komplexnosť veci krajský súd uvádza aj zvyšnú časť dotknutého výkladu dovolacieho súdu,
v zmysle ktorého „Argumentácia žalovaného, že odmenu žalobcu mala schváliť dozorná rada nebola
akceptovateľná jednak vzhľadom na jednoznačné ustanovenie § 9 ods. 1 Zákonníka práce (právne
úkony v pracovnoprávnych vzťahoch robí štatutárny orgán, čo bolo naplnené) a jednak vzhľadom na

to, že žalobca ako odmeňovaný zamestnanec nebol členom predstavenstva. Podľa citovaného článku
6.1. internej smernice „Politika odmeňovania“ malo rozhodnutia ohľadom pohyblivej zložky prijímať
predstavenstvo a podľa článku 6.3. mala dozorná rada kontrolovať len sumárny rozpočet pohyblivého
odmeňovania, nie individuálne priznaný bonus každého zamestnanca.
Nebola teda preukázaná vedomosť žalobcu o údajnej nesprávnosti postupu priznania odmeny, resp. o

prípadnom prekročení oprávnení štatutárneho orgánu, ani to, že o ňom žalobca musel vedieť,, resp.
musel ho z okolností predpokladať (pórov. § 222 ods. 6 Zákonníka práce). Žalobca nebol členom
predstavenstva ani členom dozornej rady, teda ani nemožno predpokladať, že by mal (alebo mal mať)
vedomosť o tom, čo dozorná rada schválila alebo neschválila.

50.Možno preto zhrnúť/uzavrieť, že rozhodnutím predstavenstva právneho predchodcu žalovaného
vznikol žalobkyni nárok na vyplatenie mimoriadneho výkonnostného bonusu, pričom Zákonník
práce neobsahuje zákonné ustanovenie, ktoré by bolo základom pre (spätné) zrušenie rozhodnutia
predstavenstva; v konkrétnostiach rozoberanej problematiky pre odňatie už konaním štatutárneho
orgánu zodpovedajúcim normám Zákonníka práce priznaného pracovnoprávneho nároku. Nadväzne

určujúcim z pohľadu zamestnanca je viazanosť zamestnávateľa (čo v plnej miere platí aj pre jeho
právneho nástupcu) právnymi úkonmi štatutárnych orgánov (§ 10 ods. 1, 2 ZP), ktorý záver
je relevantným i v súvislostiach právnej úpravy zákona o bankách. Akceptovanie mimoriadneho
výkonnostného bonusu žalobkyňou je potrebné považovať za konanie v dobrej viere, o to viac,
že priznanie takéhoto bonusu očakávala, keďže išlo o súčasť niekoľko mesiacov trvajúcej prípravy

jeho zamestnávateľa na zlúčenie s inou bankou. Inými slovami, žalovaný ani v jedinečných
okolnostiach (vlastných iba a len) súdenej veci nepreukázal nedostatok dobromyseľnosti žalobkyne ako
zamestnanca.51.Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalovaným, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné
a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti
(§ 380 ods. 2 CSP), v meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

52.Rozhodnutím predstavenstva právneho predchodcu žalovaného vznikol žalobkyni nárok na
vyplatenie mimoriadneho výkonnostného bonusu, pričom Zákonník práce neobsahuje zákonné
ustanovenie, ktoré by bolo základom pre (spätné) zrušenie rozhodnutia predstavenstva;
v konkrétnostiach rozoberanej problematiky pre odňatie už konaním štatutárneho orgánu
zodpovedajúcim normám Zákonníka práce priznaného pracovnoprávneho nároku. Nadväzne určujúcim

z pohľadu zamestnanca je viazanosť zamestnávateľa (čo v plnej miere platí aj pre jeho právneho
nástupcu) právnymi úkonmi štatutárnych orgánov (§ 10 ods. 1, 2 ZP), ktorý záver je relevantným
i v súvislostiach právnej úpravy zákona o bankách.

53.Žalovaný síce odvolaním napadol rozsudok okresného súdu aj vo výroku o trovách prvoinštančného
konania, ale učinil tak výlučne v spojitosti s namietanou ne/správnosťou rozhodnutia vo veci samej.

Bezprostredne vo vzťahu k výroku o trovách nevymedzil žiadnu konkrétnu odvolaciu námietku.
Nadväzne, potvrdenie posudzovaného rozhodnutia vo veci samej, od ktorého je výrok o trovách konania
závislý, zakladá vecnú správnosť aj dotknutého priamo podmieneného výroku o nároku na náhradu trov.
Len na okraj krajský súd dopĺňa, že okresný súd náležite aplikoval zásadu (plného) úspechu v spore.

54.O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s 396 ods. 1 CSP.
Žalovaný nebol so svojím odvolaním úspešný ani v časti, preto úspešnej protistrane – žalobkyni patrí
voči nemu nárok na plnú náhradu trov konania. O konečnej/konkrétnej výške týchto trov rozhodne v
zmysle § 262 ods. 2 CSP okresný súd.

55.Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.