Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, March 27, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Obdo/22/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8710211472
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Janečková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8710211472.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy
Janečkovej a členiek senátu JUDr. Jany Hullovej a JUDr. Eriky Čanádyovej v spore žalobcu Železnice
Slovenskej republiky, so sídlom Klemensova 8, Bratislava - Staré Mesto, IČO: 31 364 501, proti
žalovanému BAU land, spol. s r. o., so sídlom Levočská 2, Poprad, IČO: 31 687 539, právne
zastúpenému advokátom JUDr. Mikulášom Buzgóom, so sídlom Štúrova 20, Košice, IČO: 31 955 088,

o zaplatenie 70.440,46 eur s príslušenstvom, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v
Prešove z 23. augusta 2022 č. k. 3Cob/26/2022-693, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalovaného o d m i e t a.

II. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 18Cb/230/2010-653 z 16.
novembra 2021 rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 70 440,46 Eur s 9 %
p. a. úrokom z omeškania zo sumy 15 616,66 Eur od 21. októbra 2010 do zaplatenia, s 8,75 % p. a.
úrokom z omeškania zo sumy 10 526,40 Eur od 1. októbra 2012 do zaplatenia, s 5,05 % p. a. úrokom
z omeškania zo sumy 17 981,40 Eur od 7. marca 2016 do zaplatenia, s 5 % p. a. úrokom z omeškania
zo sumy 10 526,40 Eur od 15. marca 2018 do zaplatenia, s 5 % p. a. úrokom z omeškania zo sumy

15 789,60 Eur od 8. júna 2021 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
ďalej žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením
pohľadávky vo výške 40,-- Eur, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, súčasne zamietol
vzájomný návrh žalovaného a napokon uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania
v rozsahu 100%.

2. Súd prvej inštancie právne rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení §§ 1 ods. 2, 365 ods. 1, 369
ods. 1, 369 ods. 2, 365, 369 ods. 1, 387 ods. 1 a 397 Obchodného zákonníka, 451 ods. 1 a 2, 456,
458 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, 137 písm. c) CSP, 10 ods. 1 a 2 zák. č. 258/1993 Z. z. o
Železniciach Slovenskej republiky a 3 ods. 1 a 2 nariadenia vlády 87/1995 Z. z. Na základe vykonaného
dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca užíval a užíva nehnuteľnosti a to parcelu
KN - C 2462/9 zastavaná plocha a nádvorie, parcelu KN - C 2462/11 zastavaná plocha a nádvorie,

parcelu KN - C 2462/13 v celkovej výmere 774 m2. Konštatoval, že žalobca bol oprávnený si uplatňovať
predmetný nárok, keďže medzi ním a žalovaným neexistovala nájomná zmluva ohľadne predmetných
parciel a na uvedených parcelách sa nachádza sklad ZS súp. č. 3649, ktorého vlastníkom je žalovaný.
Uviedol, že žalobca si uplatnil v žalobe pôvodne cenu 6,80 eur/m2 za obdobie od 13. októbra 2007
do 30. septembra 2010 a neskôr na základe uznesenia Okresného súdu Poprad o pripustení zmeny
petitu žaloby si uplatnil žalobca odplatu za užívanie nehnuteľností až do 28. februára 2021, pričom za

celé obdobie si uplatnil rovnakú sumu 6,80 eur/m2 za rok. Súd prvej inštancie konštatoval, že výška
náhrady sa určuje podľa obvyklej ceny nájomného, ktoré by nájomca v danom mieste a čase platil, akby vec užíval na základe platnej zmluvy. Súd poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/8/2009 a
rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/328/2009. Peňažnú čiastku, ktorú si uplatnil
žalobca, považoval v danom mieste a čase za porovnateľnú so sumami podľa nájomných zmlúv, ktoré

má žalobca uzatvorené pri susediacich pozemkoch s cenou nájomného v sume 11,50 eur/m2/rok. Súd
prvej inštancie ďalej v odôvodnení uviedol, že žalovaný od počiatku súdneho sporu vedel, že užíva
cudzie pozemky a preto súd nepovažoval stanovenú výšku peňažného plnenia 6,80 eur/m2/rok pri
výmere 774 m2 za neprimeranú a neobvyklú a preto obranu žalovaného označil za neadekvátnu. V
súvislosti s namietanou aktívnou legitimáciou žalobcu súd poukázal na ustanovenie § 2 a § 10 zák.

č. 258/1993 Z. z. o Železniciach Slovenskej republiky a skutočnosť, že sám žalovaný podával návrhy
na uzavretie nájomnej zmluvy dňa 8. júna 2009 a 21. januára 2010 a taktiež podal žalobu o vydanie
bezdôvodného obohatenia voči žalobcovi v konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn.
18Cb/132/2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn. 4Cob/103/2014. Poukázal na to,
že premlčacia lehota v súvislosti s vznesenou námietkou premlčania je štvorročná, nakoľko ide o vzťah
medzi podnikateľskými subjektami, žaloba bola podaná dňa 21. októbra 2010 a o zmene petitu žaloby

bolo rozhodnuté dňa 8. júna 2021, z dôvodu ktorého nemohlo dôjsť k premlčaniu žalobného nároku. So
zreteľom na vykonané dôkazy súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno
a preto mu uložil povinnosť zaplatiť istinu tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku. V súvislosti
so žalovaným uplatneným vzájomným návrhom súd s poukazom na § 137 písm. c) CSP vyslovil záver,
že žalovaný nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Súd konštatoval, že nie

je prípustné určovať práva v minulosti, ak tieto už zanikli. Rozsudok určuje existenciu práva ku dňu
jeho vyhlásenia. Vyslovil názor, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem a že jeho právo nie je
neisté, majúc za to, že stav neistoty tu nie je daný. Súd prvej inštancie poukázal na to, že sám žalovaný
uzatváral aj nájomnú zmluvu, aj si uplatnil v konaní na Okresnom súde Poprad sp. zn. 18Cb/132/2011
právo na zaplatenie bezdôvodného obohatenia voči žalobcovi a plnil plnenia z nájomných zmlúv s týmto

subjektom. Vzhľadom na uvedené mal za to, že neexistuje stav právnej neistoty a žalovaný nie je v
ohrození právneho postavenia. Vzhľadom na uvedené mal za to, že v danom prípade by malo ísť o
záujem právny a nie ekonomický. Z uvedených dôvodov vzájomný návrh v celosti zamietol. Súčasne
vyslovil názor, že rozsudok o žalobe na plnenie je pre určovaciu žalobu prekážkou res iudicata. Uzavrel,
že určovací rozsudok pre žalovaného by bol užitočný len z ekonomického hľadiska a teda naliehavý

právny záujem v danom prípade nie je daný. Keďže žalovaný neplnil včas a riadne, dostal sa do
omeškania a žalobcovi vzniklo právo na úroky z omeškania od uplatnenej doby a v uvedenej výške. Z
toho dôvodu aj v tejto časti žalobe vyhovel. V súlade s § 369c Obchodného zákonníka uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi aj paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky vo výške
40 eur. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a to tak, že priznal žalobcovi ako

úspešnému náhradu trov v rozsahu 100%.

3. O odvolaní žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej
aj „odvolací súd“) rozsudkom č. k. 3Cob/26/2022-693 z 23. augusta 2022 tak, že rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil v napadnutom I. výroku tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 70.440,46 eur

s 9 % p. a. úrokom z omeškania zo sumy 15.616,66 eur od 5. júna 2011 do zaplatenia, s 8,75 % p. a.
úrokom z omeškania zo sumy 10.526,40 eur od 1. októbra 2012 do zaplatenia, s 5,05 % p. a. úrokom
z omeškania zo sumy 17.981,40 eur od 7. marca 2016 do zaplatenia, s 5 % p. a. úrokom z omeškania
zo sumy 10.526,40 eur od 15. marca 2018 do zaplatenia, s 5 % p. a. úrokom z omeškania zo sumy
15.789,60 eur od 8. júna 2021 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku,

prevyšujúcej časti, t. j. v časti úroku z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy 15.616,66 eur od 21.
októbra. 2010 do 4. júna 2011 žalobu zamietol, rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch pod bodmi II.
a III potvrdil a žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

4. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z
ustanovenia § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a
contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné a napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie je potrebné v časti zmeniť a v časti ako vecne správne potvrdiť. Odvolací súd
v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným

nesprávnym právnym posúdením a konštatoval, že súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu
zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver a keďže sa ani v
priebehu odvolacieho konania na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd
si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnomrozsahu odkázal. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštanciu uviedol, že hlavnou
odvolacou námietkou žalovaného bola námietka aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ktorú vzniesol už
v prvoinštančnom konaní.

5. Odvolací súd poukázal na to, že žalovaný pri svojej argumentácii poukazoval aj na dva skoršie
rozsudkyOkresnéhosúduPopradajednoskoršieuznesenieKrajskéhosúduvPrešove,ktorépodľajeho
názoru majú vplyv na rozhodnutie v danej veci. V tejto súvislosti odvolací súd pripomenul, že Okresný
súd Poprad rozsudkom, č. k. 7C/556/97-109 z 18. septembra 1998 určil, že výlučným vlastníkom

nehnuteľnosti, a to skladu na parcele číslo KN 2462/9, číslo súpisné 3649, na parcele číslo KN
2462/11, číslo súpisné 3649, na parcele číslo KN 2462/13, číslo súpisné 3649 vedené na LV číslo
XXX kat. úz. G., je žalobca (SAD, š. p. Poprad). Krajský súd v Prešove v odôvodnení uznesenia, č. k.
9Co/41/2011-171 zo 6. marca 2012 k otázke privatizovaného majetku uviedol, že za záväzok súvisiaci
s privatizovaným majetkom je treba považovať okrem iného aj záväzok strpieť, aby vlastník stavby
postavenej na sprivatizovanom pozemku užíval bezodplatne pozemok pod touto stavbou. Podmienkou

prechodu takéhoto záväzku nadobúdateľa privatizovaného majetku je však skutočnosť, že uvedené
pozemky pod stavbou boli v čase privatizácie skutočne užívané vlastníkom stavby skladu bezodplatne.
Pokiaľ došlo k zániku bezodplatnosti užívania stavby ešte v čase pred privatizáciou pozemku, nie
je možné považovať užívanie privatizovaného pozemku pod stavbou vo vlastníctve tretej osoby za
bezodplatné. Ak vlastník pozemku tento sprivatizoval aj so stavbou vo vlastníctve tretej osoby, ktorá

ku dňu privatizácie pozemku mala právo bezodplatného užívania pozemku, toto právo bezodplatného
užívania prešlo aj na právnych nástupcov tejto tretej osoby. Rozsudkom, č. k. 2Co/98/2013-230 z 26.
mája 2014 Krajský súd v Prešove rozsudok Okresného súdu Poprad, č. k. 21C/84/2011-201 z 15.
novembra 2012 potvrdil vo výroku o zamietnutí žaloby o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
- pozemkom KN 2462/9, 2462/11, 2462/13, 2462/26, 2462/10, 2462/12, 2462/72, 2462/73, 2462/8,

2462/14 a 2462/15 zapísaným na LV č. XXX pre kat. úz. G. a v prevyšujúcej časti rozsudok vo výroku o
zamietnutí žaloby zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

6. Tvrdenie žalovaného, že od 1. januára 1978 žalobca prestal byť správcom sporných nehnuteľností,
keďže 30. decembra 1977 bola medzi Východnou dráhou, zast. Správou dráhy v Bratislave ako

odovzdávajúcou organizáciou a ČSAD, n. p. riaditeľstvo Košice ako preberajúcou organizáciou
uzatvorená hospodárska zmluva, odvolací súd hodnotil ako nesprávne, pretože prílohou hospodárskej
zmluvy bol zoznam nehnuteľných základných prostriedkov odovzdávaných Východnou dráhou do
majetku n. p. ČSAD PR Košice, v ktorom bol síce zahrnutý sklad tovaru nachádzajúci sa na železničnej
stanici Poprad - Tatry s inventárnym číslom 801, ale neboli v ňom obsiahnuté žiadne pozemky.

7. V súvislosti s námietkou žalovaného, že žalobca neposkytol dôkaz, ktorým je súpis deleného
federálneho majetku medzi Českou republikou a Slovenskou republikou, ktorý je podľa neho významne
spôsobilý na zodpovedanie spornej otázky správy zastavaných plôch k 1. januáru 1993, k tomu odvolací
súd zdôrazňuje, že žalovaný sa o potrebe predloženia súpisu deleného federálneho majetku medzi

Českou republikou a Slovenskou republikou prvýkrát zmienil v odvolaní, a preto odvolaciemu súdu nie
je zrejmé, prečo jeho nepreloženie žalobcom v prvoinštančnom konaní žalovaný namieta.
8. Vo vzťahu k zápisu v železničnej knihe, konštitutívnosť ktorého súd v odôvodnení napadnutého
rozsudku nehodnotil a s tým súvisiaceho argumentu žalovaného, že ŽSR, š. p. zanikol skôr ako došlo
k vzniku ŽSR, preto žalobca sa ani teoreticky nestal nástupcom a správcom sporných parciel, odvolací

súd zdôraznil, že podľa výpisu z obchodného registra ŽSR, š. p. boli zrušené na základe rozhodnutia
Ministerstva dopravy, spojov a verejných prác SR bez likvidácie a jeho právnym nástupcom sa stali
Železnice Slovenskej republiky, zriadené osobitným zákonom č. 258/1993 Z. z. Navyše výpisom zo
železničnej knihy Okresný úrad Bratislava I - odbor katastrálny týmto výpisom potvrdil, že parcely 3848,
3835/2 (v KN 2462/9, 2462/11, 2462/12, 2462/13, 2462/14, 2462/15, 2462/29) sú od roku 1884 súčasťou

železničného telesa zapísaného v železničnej knihe vo vložke č - 34 pre trať Košice - Čadca, št. hranica
pod poradovým číslom katastrálneho územia G. XLII. a radovým číslom 1-23 železničného telesa. V
poznámke, ktorá je súčasťou tohto výpisu, je uvedené, že vlastníkom predmetných parciel je Slovenská
republika a správou uvedených nehnuteľností boli poverené Železnice Slovenskej republiky na základe
zákonač.258/1993Z.z.Predmetnývýpisbolvyhotovený24.júna1997.Keďževzmysle§8ods.1písm.

e) katastrálneho zákona katastrálny operát tvoria dokumentačné materiály potrebné na spravovanie
katastra a obnovu katastrálneho operátu, pričom katastrálny operát obsahuje aj železničnú knihu, ktorá
slúži ako zdroj údajov o katastrálnych územiach, parcelách, vlastníkoch a o právach k nehnuteľnostiam,
je nevyhnutné zo zápisov v nej vychádzať.9. Za týchto okolností mel odvolací súd za to, že aj keď sa súd prvej inštancie k žalovaným vznesenej
námietke aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v odôvodnení napadnutého rozsudku v podstate vyjadril

len tak, že poukázal na ustanovenia § 2 a § 10 Zákona o Železniciach Slovenskej republiky a na skôr
uzatvorené zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, tak takýto jeho postup v kontexte s obsahom súdneho
spisu nemôže byť dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku, a to z dôvodu, že práve táto námietka
vznesená žalovaným v značnej miere prispela k tomu, že súd prvej inštancie o žalobe rozhodol po viac
ako desiatich rokoch od jej podania, keďže žalovaný v snahe vyhnúť sa plneniu prisúdenej sumy doručil

súdu viacero písomných vyjadrení a navrhol vykonanie množstva dôkazov na preukázanie neexistencie
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, hoci v minulosti sám uzatváral zmluvy so žalobcom bez toho, aby
jeho status, resp. právny vzťah k dotknutým pozemkom spochybňoval a súd sa všetkými jeho návrhmi
zaoberal.

10. Odvolací súd sa nestotožnil ani s názorom žalovaného, že dôvod zamietnutia vzájomnej žaloby

uvádzaný súdom je neakceptovateľný, pretože ak sa žalovaný vzájomnou žalobou domáhal určenia, že
žalobca nie je správcom predmetných parciel, súd prvej inštancie zamietnutie vzájomnej žaloby správne
odôvodnil nepreukázaním jeho naliehavého právneho záujmu a tým, že stav neistoty tu nie je daný.

11. Vsúvislostisnámietkoužalovanéhoohľadomvýškynájomnéhopožadovanejžalobcomodvolacísúd

dal do pozornosti, že žalobca žalobou z 21. októbra 2010, ako aj všetkými nasledujúcimi návrhmi na jej
zmenu požadoval od žalovaného nájomné vo výške 6,80 eur/m2/rok. Určenie takejto výšky nájomného
za výmeru 1 m2 a obdobie jedného roka v žalobe vysvetlil tak, že uvedená cena je stanovená Predpisom
SR 1014 - Ceny za prenájom pozemkov a nebytových priestorov Železníc Slovenskej republiky,
schváleným generálnym riaditeľom ŽSR pod číslom: 1934/2004 O330, účinným od 1. januára 2005.

Pokiaľžalovanýupozornilnaskutočnosť,ževžiadnejznájomnýchzmlúv,ktorébolivkonanípredložené,
nebol uvedený odkaz na cenový predpis, podľa ktorého boli ceny určené, odvolací súd konštatoval, že
nájomné zmluvy neboli súdu prvej inštancie predkladané za účelom preukázania toho, že ceny nájmu
boli aj v iných prípadoch určené vyššie citovaným cenovým predpisom, ale za účelom preukázania toho,
že žalovaná suma je porovnateľná s výškou nájomného, ktorú si žalobca ako prenajímateľ dohodol v

iných nájomných vzťahoch upravených nájomnými zmluvami.

12. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že na pojednávaní konanom 19. októbra 2021 nebolo jeho
konateľovi zo strany súdu umožnené predniesť záverečnú reč, a preto ju následne súdu doručil v
písomnej podobe, odvolací súd podotkol, že táto námietka je neakceptovateľná, pretože zo zvukového

záznamu nachádzajúceho sa v elektronickom súdom spise má preukázané, že na tomto pojednávaní
bolo konateľovi žalovaného umožnené sa vyjadriť a aj túto možnosť využil, pričom práve v rámci tohto
svojho vyjadrenia opakovane upovedomil súd a aj prítomnú protistranu, že súdu doručil svoje vyjadrenie
v písomnej podobe. Naviac predmetné pojednávanie nebolo pojednávaním, na ktorom by mali zaznieť
záverečné reči, keďže na ňom bolo nariadené ďalšie pojednávanie v danej veci, ktoré sa neskôr aj

konalo.

13. Ohľadom samotného obsahu písomného podania spomínaného žalovaným odvolací súd poukázal
na úvod tohto podania, v ktorom žalovaný výslovne uviedol, „pretože požadovaná výška na zaplatenie
je pre našu spoločnosť likvidačná a z dôvodu, že v žalobnom návrhu nie je žiadna zmienka o procesoch,

ktoré predchádzali žalobe, sme sa rozhodli hľadať spravodlivosť na súde. Z dôvodu, že už v odpore z
13. júna 2011 proti platobnému rozkazu sme uviedli, že naša spoločnosť pri každom návrhu nájomných
zmlúv od roku 2006 zo strany ŽSR reagovala s cieľom dosiahnuť korektnú a spravodlivú cenu a najmä
zákonom požadovanú vyváženosť zmluvy, touto cestou teraz zrekapitulujem a súdu predložím aspoň
niektoré listinné dokumenty, ktoré vznikli v súvislosti s pozemkami „areálu Skladu kusových zásielok“.

Odvolací súd konštatoval, že uvedené však rozhodne nemožno považovať za relevantnú námietku
„k požiadavke žalobcu voči výške uplatňovaného vydania bezdôvodného obohatenia ustáleného na
základe výpočtu obvyklého nájomného“, pretože z neho nevyplýva žiadny racionálny argument, pre
ktorý by nemalo byť priznané žalobcovi vo forme vydania bezdôvodného obohatenia ním požadované
nájomné, resp. pre ktorý by mala byť žalovaná suma v inej výške.

14. Odvolací súd hodnotil námietku žalovaného, týkajúcu sa časti, v ktorej súd priznal žalobcovi úroky
z omeškania zo sumy 15.616,66 eur od 21. októbra 2010 do doby doručenia platobného rozkazu ako
dôvodnú, keďže žalobca naozaj súdu nepredložil dôkaz o tom, že žalovaného pred podaním žalobyvyzval na zaplatenie žalovanej sumy, a preto odvolací súd považoval za doručenie výzvy žalobcu na
vydanie bezdôvodného obohatenia až doručenie platobného rozkazu žalovanému. So zreteľom na
skutočnosť, že platobný rozkaz bol žalovanému doručený 3. júna 2011, nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia sa stal splatným 4. júna 2011 a žalovaný sa dostal do omeškania s plnením svojich záväzkov
5. júna 2011. Z týchto dôvodov odvolací súd zmenil I. výrok napadnutého rozsudku a zamietol žalobu v
časti úroku z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy 15.616,66 eur od 21. októbra 2010 do 4. júna 2011.

15. Ďalej odvolací súd konštatoval, že správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výrokoch I.

(zmenený bol len v nepatrnej časti), II. a III. zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania.

16. Na základe uvedených skutočností odvolací súd, považujúc odvolanie žalovaného za čiastočne
dôvodné a vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387
ods. 1 a 2 CSP a § 388 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku zmenil a v II. III. a
IV. výroku ako vecne správny potvrdil.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 CSP a ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto
rozhodnutia bola skutočnosť, že žalovaný v odvolacom konaní úspech nemal a nemá právo na náhradu
trov odvolacieho konania a žalobcovi v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy

nevznikli, preto odvolací súd nárok na ich náhradu sporovým stranám nepriznal.

18. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, vyvodzujúc
jeho prípustnosť z ustanovenia §§ 420 písm. f), ako aj 421 ods. 1 písm. a) CSP, navrhujúc rozsudok
odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Vyslovil názor, že odvolací súd mal správne

rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu proti nemu zamietnuť. Za nepravdivé a účelové označil
tvrdenie žalobcu, že je správcom parciel KN - C č. 2462/9, KN - C č. 2462/11 a KN - C č. 2462/13, na
ktorých sa nachádza stavba skladu súp. č. 3649, ktorého vlastníkom je žalovaný, z dôvodu ktorého ho
mal užívať bez právneho dôvodu. Konštatoval, že túto argumentáciu do odôvodnenia svojho rozhodnutia
prevzal tak súd prvej inštancie, ako aj súd odvolací. Vytýkal súdom, že nesprávne vyhodnotili vykonané

dôkazy, keď ich neposúdili samostatne, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Zdôraznil, že od 1. januára
1978 užívanie zastavanej plochy bolo aj v zmysle hospodárskej zmluvy z decembra 1977 bezplatné, z
tohto dôvodu mala byť žaloba zamietnutá, pričom mal súd hodnotiť právnu argumentáciu žalovaného,
súvisiacu s privatizáciou. Vytýkal súdu, že si osvojil argumentáciu žalobcu, že parcely č. KN - C 2462/9,
KN - C 2462/11, KN - C 2462/13 boli súčasťou nehnuteľnosti železničného telesa od roku 1884,

poukazujúc na to, že výpis zo železničnej knihy preukazuje, že uvedené zápisy neobsahujú dobu zápisu
do predmetnej vložky, pokiaľ zapísané údaje potvrdzujú stav veci k roku 1884, ide o nezmyselný zápis,
nakoľko v uvedenú dobu areál železničnej stanice Poprad bol tvorený z dvoch parciel a to č. 3848
a 3835/2 o výmere prevyšujúcej 100 ha, areál do roku 1995 nebol členený na KN parc. č. 2462/9,
2462/11, 2462/12, 2462/13, 2462/15 a 2462/29. Ďalej dovolateľ namietal, že nebola splnená zákonná

požiadavka k prechodu majetku zo ŽSR š. p. na ŽSR, pretože zákon vyžadoval hospodárenie štátnym
podnikom do 1. januára 2004, štátny podnik zanikol 30. decembra 2003 a ku dňu 1. januáru 2004 podľa
výpisu z obchodného registra už neexistoval. V súvislosti s tvrdením žalobcu o prekážke právoplatne
rozhodnutej veci a jeho odkazom na rozhodnutie Okresného súdu Poprad sp. zn. 21C/84/2011 v spojení
s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/98/2013 poukázal na závery vyjadrení v uznesení

NS SR sp. zn. 7Cdo/26/2010 zo dňa 14. septembra 2011. Súdom ďalej vytýkal, že nesprávne vyhodnotili
žiadosť žalovaného o prenájom predmetných pozemkov zo dňa 14. januára 2008, nakoľko tento dôkaz
nebol hodnotený spolu s ostatnými dôkazmi. Poukázal ďalej na to, že podniky verejnej hromadnej
dopravy boli privatizované cca s desaťročným meškaním a SAD š. p. Poprad bol privatizovaný dňa 30.
apríla 2002. V dôsledku migrácie zamestnancov bolo málo použiteľných informácií o nájme v prípade

podnikov pred privatizáciou. Poukázal ďalej na konanie vedené pod sp. zn. 7C/556/1997 Okresným
súdom Poprad, v ktorom vypočutý náčelník stanice Ing. J. poprel vedomosť o existencii hospodárskej
zmluvy a potvrdil, že v minulosti došlo k prevodu prepravy kusových zásielok z ČSD na ČSAD, pričom
záujemcov o nájom nehnuteľnosti odporúčal na SAD š. p, Poprad. Vytýkal vo veci konajúcim súdom,
že do odôvodnenia svojich rozhodnutí nepoužili nič z obsahu spisu sp. zn. 7C/556/97 Okresného súdu

Poprad. Zotrval na presvedčení, že dňom 1. januárom 1978 vzniklo ČSAD n.p. právo hospodárenia
k hmotnému investičnému majetku zverenému hospodárskou zmluvou zo dňa 31. decembra 1997 a
taktiež mu vzniklo právo hospodárenia k ostatnej nezastavanej ploche v areály SKZ, nakoľko bola
potrebná na výkon zverenej činnosti v rámci zmeny doručovania kusových zásielok. Táto správa trvalado rozhodnutia o privatizácii, ku ktorej došlo 30. apríla 2002. Po rozhodnutí o privatizácii nehnuteľnosti sa
zastavaná plocha, tvoriaca areál SKZ, ktorá bola oddelená od ostatných nehnuteľností stala majetkom
SAD Poprad a.s., ktorý sa stal univerzálnym nadobúdateľom týchto nehnuteľností. Ďalej poukázal na

rozdiely v odôvodnení rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu v časti, v ktorej rekapitulujú
totožnú časť konania, v časti ktorej odvolací súd cituje odôvodnenie súdu prvej inštancie (predložené a
vykonané dôkazy v konaní a tvrdenia a obranu tej, ktorej strany sporu) označil citáciu odvolacím súdom
naviacerýchmiestachzarozdielnu.Uviedolďalej,ževlastníctvopozemkovsastalospornýmažvkonaní
sp. zn. 21C/84/2011, v ktorom ale o tom, kto je správca sporných pozemkov nebolo súdmi rozhodované.

Konštatoval, že až v konaní sp. zn. 18Cb/230/2010 bol súdom zadovážený písomný doklad - listina
doručená na Okresný úrad Poprad, katastrálny odbor dňa 5. augusta 1997, na základe ktorej došlo k
zápisu správy označených nehnuteľností. Dovolateľ vyslovil názor, že právo správy v prospech ŽSR bolo
zapísané na základe nespôsobilej listiny. Ďalej odvolaciemu súdu dovolateľ vytýkal, že sa nevyjadril k
dôkazu, že v prípade stavby na sporných pozemkoch ide o trvalú stavbu a nie dočasnú stavbu, ako sú
stavby uvedené v argumentácii žalobcu. Vytýkal súdu, že konateľovi žalovaného nebolo na pojednávaní

konanom dňa 19. októbra 2021 umožnené prednesenie záverečnej reči - doplnenie prednesu advokáta
žalovaného. V súvislosti s tým uviedol, že ak sa obsah zvukového záznamu v priebehu pojednávania
neodlišuje od obsahu zápisnice, jeho snaha namietať nezákonné odmietnutie zostáva v rovine tvrdenia.
Uviedol, že sa mal vyjadriť k predloženým listinám v počte 47 kusov. Namietal, že právo predniesť
záverečnú reč má nielen zástupca strany sporu, ale môže byť doplnená samotnou stranou sporu.

19. V súvislosti s dovolacím dôvodom v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľ uviedol, že
konkretizuje právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil tak, že k zamietnutiu vzájomnej žaloby, ktorou
sa žalovaný domáhal určenia, že žalobca nie je správcom predmetných parciel, uviedol, že súd prvej
inštanciezamietnutievzájomnejžalobysprávneodôvodnilnepreukázanímžalovanéhoprávnehozáujmu

a tým, že stav neistoty tu nie je daný. Ako konkretizáciu odklonu odvolacieho súdu od ustálenej praxe
dovolacieho súdu uviedol, že nesprávnosť riešenia právnej otázky odvolacím súdom spočíva v potvrdení
zamietajúceho III. výroku rozsudku súdu prvej inštancie pre nedostatok naliehavého právneho záujmu s
tým, že stav neistoty tu nie je daný. Ako správne riešenie odvolacím súdom považoval dovolateľ zrušenie
výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie mu veci na ďalšie konanie. Otázku ďalej formuloval

tak,či„jenerelevantnosť,priktorejsaodvolacísúdodklonilodustálenejrozhodovacejpraxedovolacieho
súdu v otázke (ne)existencie právneho záujmu na žalobe o určení, že žalobca nie je správcom sporných
nehnuteľností, osobitne v situácii, keď žalobca na základe zápisu poznámky na LV č. XXX. kat. úz. G.
odôvodňuje žalovaného aktívnu vecnú legitimáciu na podanej žalobe“. Konštatoval, že k odchýlke došlo
tým, že odvolací súd mal za to, že naliehavý právny záujem nie je daný pre nedostatok danosti stavu

právnej neistoty.

20. Žalobca v písomnom podaní zo dňa 27. januára 2023 k tvrdeniu žalovaného, že nárok žalobcu na
bezdôvodné obohatenie má svoj zákonný základ v zápise správy tohto majetku na LV č. XXX kat. úz.
G., pričom podľa jeho názoru nespĺňal náležitosti záznamu, poukázal žalobca na svoje predchádzajúce

podanie a zdôraznil, že takýto záznam nemohol byť vykonaný v katastri nehnuteľností len na základe
žiadosti žalobcu, ale podkladom pre neho bol zápis predmetných pozemkov v železničnej knihe.

21. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v zmysle § 35 CSP (ďalej aj „dovolací súd“ alebo
„NS SR“) po zistení, že dovolanie podala strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424

CSP), zastúpená v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 443 CSP) skúmal najskôr to, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
mimoriadnym opravným prostriedkom.

22. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie

odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku.

23. Podľa ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to
zákon pripúšťa. Z citovaného rozhodnutia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza,

že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie
nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú
alebo nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.24. Dovolateľ v rámci dovolania uplatňoval dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP a zároveň dovolací
dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

25. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

26. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva
na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba

rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu
rámcu a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s
uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci, za prítomnosti strany
sporu, právo vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,

na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu,
spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené
so zákazom denegatio iustitiae - odmietnutia spravodlivosti (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
6Cdo/155/2017 z 25. októbra 2017).

27. Dovolateľ videl porušenie jeho práva na spravodlivý proces v tom, že konateľovi žalovanej
spoločnosti nebolo na pojednávaní umožnené vyjadriť sa k výške požadovaného bezdôvodného
obohatenia a predniesť záverečnú reč, resp. doplniť záverečnú reč právneho zástupcu žalovaného. Po
vypočutí si zvukového záznamu vyhotoveného z pojednávania konaného dňa 19. októbra 2021 dovolací
súd zistil, že právny zástupca žalovaného dvakrát žiadal, aby bolo umožnené konateľovi žalovaného sa

opätovne vyjadriť k výške žalobcom vyčísleného bezdôvodného obohatenia a bol vypočutý ako účastník
konania a že súd tejto žiadosti nevyhovel, skutočnosť ktorá nebola zaznamenaná v zápisnici spísanej
z tohto pojednávania. Dovolací súd je však toho názoru, že vzhľadom na skutočnosť, že z obsahu
zápisnice, ako aj zvukového záznamu vyplýva, že sa na pojednávaní dňa 19. októbra 2021 právny
zástupca žalovaného opätovne k veci podrobne vyjadril s tým, že nenavrhoval vykonať ďalšie dôkazy a

bolo mu súdom prvej inštancie v zmysle § 182 CSP umožnené aj predniesť jeho záverečnú reč a tiež na
skutočnosť, že konateľ žalovaného Ing. Jozef Marhefka bol súdom v zmysle § 195 CSP na pojednávaní
konanom dňa 8. júna 2021 vypočutý s tým, že sa vyjadroval aj k výške žalobcom požadovaného
bezdôvodného obohatenia, obsah svojho vyjadrenia doložil do spisu aj v písomnej podobe, spolu s
pripojenými listinnými dôkazmi s tým, že účastníci boli vyzvaní sa k nim vyjadriť, nedošlo podľa názoru

dovolacieho súdu neumožnením ďalšieho vyjadrenia sa konateľovi žalovaného Ing. Jozefovi Marhefkovi
k takému závažnému porušeniu procesných ustanovení, aby bolo možné dospieť k záveru, že bolo
porušené právo žalovaného na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP.

28. V ďalšom sa dovolateľ, v časti dovolania, ktorým odôvodňuje naplnenie ustanovenia § 420

písm. f) CSP, v podstate domáha revízie právnych záverov vo veci konajúcich súdov a to najmä
o existencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, s ktorými nesúhlasil a spochybňoval ich správnosť.
Súdom tiež vytýkal nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov, predovšetkým tých, ktorými mali súdy
preukázanú existenciu aktívnej legitimácie žalobcu na podanie predmetnej žaloby, keď súdom vytýkal
nesprávny postup pri hodnotení vykonaných dôkazov, keďže ich nehodnotili vo vzájomnej súvislosti, v

dôsledku čoho sa nedopracovali k požadovanému výsledku. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje
na stabilnú rozhodovaciu činnosť ústavného súdu (napr. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010), podľa
ktorej nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesných úspechom vo veci. Podľa § 185
ods. 1 CSP je súd tým, kto rozhoduje o tom, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazu
navrhnutého stranou sporu, resp. vykonanie iného dôkazu na zistenie skutkového stavu veci v zásade

nemožno považovať za postup, ktorým by súd strane sporu odňal možnosť konať pred súdom. Dovolací
súd nie je oprávnený preskúmať správnosť a úplnosť skutkových zistení súdom nižšej inštancie už len
z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože v dovolacom konaní
je dokazovanie vylúčené. Podľa názoru dovolacieho súdu sa odvolací súd dostatočným spôsobomzaoberal argumentáciou žalovaného, týkajúcou sa procesu dokazovania, resp. jeho hodnotenia zo
strany súdu prvej inštancie, dôvody, svedčiace o správnosti záverov súdu prvej inštancie, týkajúce sa
predovšetkým právneho nástupníctva žalobcu po štátnom podniku Železnice Slovenskej republiky a

aktívnej legitimácie žalobcu odvolací súd ešte doplnil (odsek 13, 14, 15, 16 odôvodnenia jeho rozsudku)
a poukázal aj na predchádzajúce konanie samotného žalovaného, ktoré potvrdzuje, že žalovaný právny
vzťah žalobcu k dotknutým pozemkom v minulosti nespochybňoval.

29. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

30. Podľa ustanovenia § 432 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým,

že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

31. Podľa ustanovenia § 432 ods. 2 CSP, dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

32. Podľaustanovenia§428CSP,vdovolanísapoprivšeobecnýchnáležitostiachuvedie,protiktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

33. Podľa ustanovenia § 440 CSP, dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

34. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ založil prípustnosť svojho dovolania aj na ustanovení
§ 421 ods. 1 písm. a) CSP.

35. Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť
dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie
prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite
doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky
a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná

v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku
vedú k jeho odmietnutiu, je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje
prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom právnu otázku, od vyriešenia ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a vysvetliť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom

odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a uviesť, ako mala byť táto otázka správne
riešená. Otázka riadneho vyjadrenia dovolacieho dôvodu je následne predmetom posúdenia zo strany
najvyššieho súdu. V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah,
ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Ak v dovolaní absentuje uvedené
vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania (uznesenie NS SR sp.

zn. 1Cdo/206/2016 z 26. septembra 2017, uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/52/2017 z 8. júna 2017).
Dovolanie neslúži na všeobecnú revíziu právnych názorov krajského súdu.

36. Právna otázka takto dovolateľom v dovolaní nenastolená a nekonkretizovaná, nemá relevanciu
z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Z dovolania vyplýva, že

žalovaný vytýka odvolaciemu súdu viacero nesprávností, sčasti namieta, že rozhodnutie odvolacieho
súdu nie je podložené náležitým zistením skutkových okolností významných pre správne právne
posúdenie veci, kritizuje správnosť jeho právnych úvah, náhľadov a záverov, ako aj neopodstatnenosť
niektorých jeho konštatovaní. Posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho
(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery

prichádza do úvahy až vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné (viď R 54/2012 a rozhodnutia NS
SR sp. zn. 1Cdo/62/2010, sp. zn. 2Cdo/97/2010, sp. zn. 4Cdo/68/2011, sp. zn. 7Cdo/17/2013). Pri
vymedzení dovolacích právnych otázok nemá byť najvyšší súd formalistický, má sa snažiť autenticky
porozumieť dovolateľovi. Na strane druhej však najvyšší súd, pri dovolacom dôvode nesprávnehoprávneho posúdenia, nemôže hádať, akú právnu otázku dovolateľ žiada preskúmať (porovnaj napr. sp.
zn. III. ÚS 32/2024 z 25. januára 2024, sp. zn. I. ÚS 183/2023 z 23. marca 2023, sp. zn. II. ÚS 291/2021
z 30. septembra 2021).

37. Dovolateľ vymedzil právnu otázku tak, že „Je nerelevantnosť, pri ktorej sa Krajský súd v Prešove
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke (ne)existencie právneho záujmu

na žalobe o určení, že žalobca nie je správcom sporných nehnuteľností, osobitne v situácii, keď žalobca
na základe zápisu poznámky na LV 145 kat. úz. Poprad odôvodňuje svoju aktívnu vecnú legitimáciu
na podanie žaloby“. Dovolateľ uviedol (str. 11 dovolania), že takto vyvodzuje dôvod podľa § 432
ods. 2 CSP a má za to, že by tak mali byť dané podmienky pre posúdenie prípustnosti podaného
dovolania. Ako odchýlku označil to, že odvolací súd mal za to, že naliehavý právny záujem nie je
daný pre nedostatok danosti právnej neistoty, pričom dodal, že ide o nesprávny názor odvolacieho

súdu. Vychádzajúc z uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľ nešpecifikoval právnu
otázku riešenú odvolacím súdom a neuviedol ani ako sa riešenie právnej otázky odklonilo od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Za odklon od ustáleného spôsobu riešenia právnej otázky
nemožno považovať dovolateľov nesúhlas so záverom odvolacieho súdu, že v prejednávanej právnej
veci nie je daný naliehavý právny záujem na žalovaným požadovanom určení pre nedostatok danosti

právnej neistoty. Dovolateľ v skutočnosti nesúhlasí so súdmi, na základe nimi vykonaného dokazovania,
zisteným skutkovým stavom o neexistencii jeho stavu neistoty. Z obsahu právnej otázky, tak ako ju
formuloval žalovaný, taktiež nepochybne vyplýva, že žalovaný nesúhlasí s vyhodnotením obsahu LV
č. XXX kat. úz. G. vo veci konajúcimi súdmi, keď na jeho základe dospeli k záveru o aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu. Vychádzajúc z obsahu dovolania podľa názoru dovolacieho súdu dovolateľ nielenže

nekonkretizoval ním tvrdený odklon riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od toho, ako mala byť táto otázka
správne riešená, aby zodpovedala riešeniu, na ktorom sa už ustálilo rozhodovanie senátov dovolacieho
súdu, ale neuviedol ani samotnú ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Odklon, ktorý má na
mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, zakladajúci prípustnosť dovolania, nemožno podľa názoru odvolacieho
súdu bez ďalšieho stotožniť iba s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu, ktorý sa stotožnil so

záverom súdu prvej inštancie, tak ako odklonenie sa od ustálenej rozhodovacej praxe špecifikoval na
str. 11 dovolania dovolateľ. Len samotné spochybňovanie správnosti rozhodnutia krajského súdu, či
kritika jeho prístupu pri právnom posúdení nezodpovedá predpokladom prípustnosti dovolania z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci.

38. Dovolací súd záverom uzaviera, že prípustnosť dovolania žalovaného podľa ustanovenia §§ 420
písm. f) a ani 421 ods. 1 písm. a) nie je procesne daná, v dôsledku čoho rozhodol tak, že dovolanie
žalovaného podľa ustanovenia § 447 písm. f/ CSP odmietol.

39. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451

ods. 3 druhá veta CSP).

40. Dovolateľ v dovolaní súčasne žiadal, aby dovolací súd v zmysle § 444 CSP odložil vykonateľnosť
napadnutého rozhodnutia, nakoľko žalobcom požadovaná výška bezdôvodného obohatenia je pre neho
likvidná. Vzhľadom na odmietnutie dovolania dovolacím súdom dovolací súd o tomto návrhu žalovaného

ako o bezpredmetnom nerozhodoval.

41. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.