Rozsudok · Zodpovednosť za škodu · Judgement

Súd: Okresný súd Rožňava
Spisová značka: 6C/88/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7823202111
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ing. Judita Gabonaiová Hrenčuková

ECLI: ECLI:SK:OSRV:2024:7823202111.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Rožňava, sudkyňou Mgr. Ing. Juditou Gabonaiovou Hrenčukovou, v spore žalobcu A. B.

C., narodenému XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXX/X, XXX XX E., právne zastúpenému JUDr. Jánom
Klučkom, advokátom so sídlom Ku Potoku 4, 040 16 Košice, proti žalovanému Slovenskej republike,
v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o zaplatenie nemajetkovej
ujmy v peniazoch, takto

r o z h o d o l :

I. Súd z a v ä z u j e žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,- Eur, v lehote do pätnástich dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu z a m i e t a .

III. Súd p r i z n á v a žalobcovi náhradu trov tohto konania podľa pomeru úspechu vo veci vo výške
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práva
žalovaného podľa práva Európskej únie Slovenskou republikou vo výške 6.500,00 Eur od žalovanej
a náhrady trov konania. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie 3 rokov
pred podaním žaloby, t.j. od 22.09.2020 do 21.09.2023. Žalobu odôvodnil tým, že si uplatňuje nárok

na náhradu škody spôsobenej žalovaným v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme. V
okolnostiach prípadu je potrebné uviesť, že týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka Hasičského
zboru Slovenskej republiky sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje
7,5 hodinová pohotovosť (t.j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“
týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Úprava dovoleného rozsahu týždenného
pracovného času zamestnancov (vrátane hasičov) tvorí predmet úpravy práva Európskej únie (ďalej
len „ EÚ“), ktoré záväzne určuje maximálnu dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Jedná

sa o Smernicu 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, pričom jej porušenie
členským štátom EÚ vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva EÚ a pre osoby postihnuté takýmto
porušením zakladá právo na náhradu spôsobenej ujmy pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu.
O takýto prípad sa jedná aj u žalobcu. Služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý
nerovnomerne (§ 86 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov). Jeden
služobný deň žalobcu sa skladá zo štátnej služby, t.j. pracovnej zmeny v trvaní 16 hodín alebo 17
hodín a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti na pracovisku (§ 92 ZoHaZZ)

v trvaní 7 alebo 8 hodín. Počas rokov 2019-2021 sa jednalo o 17 hodinové pracovné zmeny (výkon
štátnej služby), po ktorých bezprostredne nasledovala určená 7 hodinová služobná pohotovosť na
pracovisku. Počas roku 2022 sa jednalo o 16 hodinové pracovné zmeny (výkon služby), po ktorých
bezprostredne nasledovala určená 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Celkovo strávilžalobca na pracovisku sústavne (minimálne) 24 hodín v jednom služobnom dni. Služobná pohotovosť
je určovaná počas služobného dňa na čas nočných hodín nasledovne : V rokoch 2019-2021 na čas
od 22:30 hod. do 5:30 hod., t.j. 7 hodín (od 7:00 do 22:30 a od 5:30 do 7:00 – štátna služba, t.j.

pracovná zmena v trvaní 17 hodín). V roku 2022 a 2023 na čas od 22:00 hod. do 6:00 hod., t.j. 8
hodín (od 7:00 do 22:00 a od 6:00 do 7:00 – štátna služba, t.j. pracovná zmena v trvaní 16 hodín).
V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, režim
služobnej pohotovosti sa mení na prácu nadčas. Keďže v mieste výkonu služby žalobcu sa strieda
niekoľko hasičských zmien, každý tretí deň odslúži každá pracovná zmena 24 hodín a následne majú

príslušníci v tejto zmene dva dni voľna. Ide teda o už spomínané nerovnomerné rozvrhnutie služobného
času. Ako už bolo vyššie uvedené, žalobca každý tretí deň odslúži 24 hodín a následne má dva dni
voľna. Mesačne odslúži každá hasičská zmena 10 pracovných zmien, pričom každý tretí mesiac je to
až 11 zmien, čo je v priemere 10,4 zmeny mesačne. Nakoľko na každú zmenu bezprostredne nasleduje
určená služobná pohotovosť, žalobca teda strávi na pracovisku bežne 240 až 264 hodín za mesiac,
pričom do tohto rozsahu nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. Počas služobnej pohotovosti sa žalobca ako

príslušník HaZZ musí zdržiavať na pracovisku, z tohto sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy počas celej
doby pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do 1 minúty
od vyhlásenia, teda žalobca musí byť počas celej doby služobnej pohotovosti, ktorá mu je nariaďovaná
v noci, okamžite pripravený na vykonanie zásahu. Napriek tejto skutočnosti sa mu však čas pracovnej
pohotovosti nezapočítava do fondu pracovného času. Táto skutočnosť sa potom v konečnom dôsledku

prejavuje tak, že aj keď reálne v súvislosti so služobnou činnosťou na pracovisku napr. v mesiaci február
2023 strávil viac než 223,5 hodín, v rámci fondu pracovného času mu je vykázaných len 151,5 hodín. Z
takto vykazovaného fondu pracovného času, ktoré nezohľadňuje skutočný čas pracovnej pohotovosti,
sa potom javí, že jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračuje 48 hodín, čo je však v absolútnom
rozpore so skutočnosťou. Žalobca nemá dostatočný čas na regeneráciu a odpočinok a jeho určený čas

služieb v jednotlivých týždňoch mu neumožňuje dostatočný odpočinok a regeneráciu, čo je v rozpore
s právom Európskej únie. Žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobným
úradom), musí tam byť fyzicky prítomný, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje
povinnosti (výjazd do 1 minúty od nahlásenia). Je oddelený od svojho vlastného súkromného sociálneho
prostredia,jehorodinnýchaspoločenskýchväziebajehomožnosťvenovaťsasvojimvlastnýmpotrebám

a organizovať si svoj súkromný čas a program je prakticky vylúčená. Žalobca plní v spoločnosti veľmi
zodpovednéúlohyapretojedôležité,abymalmožnosťsipopráciodpočinúť,nonapriektomuboloprávo
žalobcu na odpočinok ustavične niekoľko rokov porušované. Služobný čas žalobcu mal byť rozvrhnutý
tak,abynedochádzalokporušovaniujehoprávvyplývajúcichzoSmernice2003/88/ES.Kporušeniupráv
žalobcu pritom dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti. Uplynutý čas žalobcovi vrátiť možné

nie je a nemôže ho stráviť inak, preto si uplatňuje nemajetkovú ujmu voči žalovanému. Ako už bolo
spomenuté, v okolnostiach prípadu žalobcu sa jedná o Smernicu 2003/88/ES Európskeho parlamentu
a Rady zo 4.novembra 2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Ich základným
cieľomjezaručiťlepšiuochranubezpečnostiazdraviapracovníkovgarantovanímminimálnehodenného
a týždenného času odpočinku, ďalej primeraných prestávok v práci ako aj stanovením maximálneho

týždenného pracovného času. Účinná ochrana bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa zabezpečuje tým,
že členské štáty EÚ sú povinné zabezpečiť pracovníkom právo na stanovený týždenný pracovný čas ako
aj minimálny čas odpočinku. Článok 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES (Maximálny týždenný pracovný
čas) stanovuje, že : „Priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov
neprekročí 48 hodín“. Tento článok ukladá členským štátom opatrenia na zabezpečenie toho, aby

priemerný pracovný čas na každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín a pracovníkom
garantuje právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas, ktoré im vyplýva priamo z práva EÚ. Súdny
dvor EÚ (ďalej len ESD) súčasne spresnil, že aj v prípade hasičov nariadená pracovná pohotovosť na
pracovisku tvorí súčasť ich týždenného pracovného času ktorá, v spojení s ich „riadnym“ pracovným
časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Poukázal na rozhodnutia ESD: vo veci

C-429/09 G. Fuß tykajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov, vo
veci C-437/05 J. Vorel tykajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku. Je zrejmé, že podľa
ESD je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný
čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku skutočnosť,
že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby

v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné
považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka. V dôsledku toho kvalifikácia pracovného času
ako doby prítomnosti zamestnanca na pracovisku nemôže závisieť od intenzity činnosti pracovníka,
ale vyplýva výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi. (Rozsudok ESD C-14/04,Dellas, bod. 48, 58.). Uvedené rozsudky ESD potvrdzujú, že členské štáty EÚ nemôžu jednostranne
určovať rozsah pôsobnosti Čl.6 písmena b) Smernice 2003/88/ES tak, žeby 48 hodinový pracovný
čas viazali na nejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom svojvoľne porušovali. Akákoľvek

vnútroštátna právna úprava členského štátu, ktorá umožňuje aby bol týždenný pracovný čas dlhší ako
48 hodín vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku je v rozpore s požiadavkami Čl. 6 písmeno
b) Smernice 2003/88/ES (bod 100 rozsudku ESD C-397/01, Pfeiffer). Napriek tomu, že príloha č.4
k Zákonu o hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „Zákon o hasičskom zbore“ alebo „Zákon“)
uvádza, že do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.

novembra 2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (bod 6. Prílohy č.4), znenie jeho
príslušnýchustanovenítútoskutočnosťnepotvrdzuje.Vokolnostiachprípadužalobcujepotrebnéuviesť,
že žiadne ustanovenie Zákona o hasičskom zbore nepotvrdzuje, že služobná pohotovosť hasičov v
mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového
práva. V tomto smere sa Zákon o hasičskom zbore ako právna úprava lex specialis odlišuje od §
96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu ES a na ňu nadväzujúcu judikatúru ESD

(a túto skutočnosť výslovne potvrdzuje vo svojom odseku 2). Zákonník práce sa však na právnu
kvalifikáciu pohotovosti na príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje. Ďalším nedostatkom zákona o
Hasičskomazáchrannomzboreje,žezoSmernice2003/88/ESnepreberalustanoveniajejČl.6písmeno
b) stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín napriek tomu, že podrobne definuje
termíny služobná doba, služobná pohotovosť spôsoby ich finančného ohodnotenia a pod. Uvedené

pochybenia v Zákone o hasičskom zbore nemajú len abstraktný význam, keďže podľa práva EÚ takáto
úprava je na ujmu jeho príslušníkom, pretože im spôsobuje škodu, náhrady ktorej sa môžu domáhať
pred vnútroštátnymi súdmi. Ako už bolo spomenuté jej podstata spočíva v tom, že služobnú pohotovosť
hasičov Zákon o hasičskom zbore nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle
úniového práva v dôsledku čoho dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu. Takáto právna úprava

nie je v súlade s Čl. 2 (definícia pracovného času) ako aj Čl. 6 ods. 2 písmeno b) Smernice 2003/88/
ES (48 hodinový týždenný pracovný čas) Slovenskou republikou ako členským štátom EU a zakladá
jej povinnosť na náhradu škody takto postihnutým jednotlivcom v rámci a prostredníctvom súdnych
konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Skutočnosť, že týždenný pracovný čas hasičov prekračuje 48 hodín
žalobca dokumentuje listinami o týždennej dochádzke ktoré sú priložené k tejto žalobe. V tejto súvislosti

treba pripomenúť, že transpozícia smerníc nie je samoúčelná, nakoľko jej prostredníctvom sa do
vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov EÚ vnášajú požiadavky úniového práva a dosahuje
výsledok požadovaný úniovým zákonodarcom. Správnosť prebratia smerníc v súlade s požiadavkami
úniového zákonodarcu na prvom mieste potvrdzuje samotná prax uplatňovania jej pravidiel ustanovení
prostredníctvom vnútroštátnych preberacích zákonov t.j.v danom prípade zákona č.315/2001 Z.z. o

hasičskom a záchrannom zbore. Je zrejmé, že vo veci žalobcu výsledok jeho uplatňovania nie je v
súlade s úniovou požiadavkou 48 hodinového týždenného pracovného času pre členov hasičského a
záchranného zboru SR a jeho prostredníctvom sa nezaručuje plná účinnosť úniového práva na území
Slovenskej republiky čo je v rozpore s Čl. 4 Konsolidovaného znenia Zmluvy o európskej únii z r.1992.
Nie je preto možné v žiadnom prípade tvrdiť, že prebratie smernice 2003/88/ES do zákona č.315/2001

Z.z. v znení neskorších predpisov, je v súlade s úniovým právom, pokiaľ sa jeho uplatňovaním jej
nedosahuje stav požadovaný Smernicou. Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES ukladá členským
štátom povinnosť dosiahnuť určený výsledok, ktorý nie je obmedzený žiadnou podmienkou a fixuje
stanovenie hranice týždenného pracovného času na 48 hodín vrátane nadčasov. Vzhľadom na túto
formuláciu ESD vo veci C-429/09, G.Fuß uviedol, že Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES má priamy

účinok (bod 35), keďže priznáva priamo jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Ide o právo na to, aby v členskom štáte EÚ priemerný týždenný čas pracovníka
neprekračoval týždennú hranicu 48 hodín. V zmysle uvedeného rozhodnutia ESD má preto aj žalobca
pracujúcivHasičskomazáchrannomzboreSRprávodovolávaťsaporušeniaČl.6písmenob)Smernice
2003/88 voči žalovanému v dôsledku toho, že jeho pracovná (služobná) pohotovosť sa nezapočítava

do týždenného pracovného času pričom jej nezapočítanie (zakázané právom EÚ) má za následok,
že žalobca pracuje týždenne dlhšie ako 48 hodín čím dochádza k porušeniu jeho práva podľa Čl. 6
písmeno b) Smernice 2003/88/ES. ESD v prípade C-429/09 G. Fuß výslovne potvrdil, že : „...Pracovník
ktorý ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora odpracoval
týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písmeno

b) Smernice 2003/88 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa môže dovolávať práva
Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získania náhrady škody
vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia...“ (ods.1 Výrokovej časti rozsudku ESD). Pokiaľ
ide o uplatnenie práva na náhradu škody ako aj spôsob jej výpočtu, Smernica 2003/88/ES neobsahujeustanovenia týkajúce sa samotného procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V
prípade neexistencie ustanovení práva EÚ v tejto oblasti, je na vnútroštátnom práve každého členského
štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi v

dôsledku porušenia právnej normy EÚ má byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna
alebo finančným odškodnením a tiež aby definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu a výpočtu tejto
náhrady. Rozsudky ESD sa v tejto súvislosti obmedzujú na formulovanie zásad, ktoré je potrebné
rešpektovať pred súdnymi orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej v dôsledku
porušenia práva EÚ. Pokiaľ sa jedná o rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ

jednotlivcovi táto musí byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho úniových práv.
Vo svojom rozsudku vo veci C-46/93 (Brasserie du Pécheur, bod 82) ESD zdôraznil, že vnútroštátny
súd sa v konaní o náhradu škody musí osobitne zabezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je
v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady
škody poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb vychádzajúcich z
vnútroštátneho práva (bod 95 citovaného rozsudku ESD). V dôsledku toho musí každý člensky štát

vo vzťahu k nárokom na náhradu škody, ktoré majú základ v práve EÚ napraviť následky spôsobenej
škody podľa svojho vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom
podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné
ako podmienky tykajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti)
a nemôžu byť upravené tak aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania

náhrady pred vnútroštátnymi súdmi (zásada efektivity). (k tomu pozri Rozsudok ESD C-524/04,Test
Claimants, bod 123). Je rovnako úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či boli naplnené úniové
podmienky vzniku zodpovednosti členského štátu. V zmysle stabilizovanej judikatúry ide konkrétne
o to, či cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, či porušenie takejto
normy bolo dostatočne závažné a či medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom

existuje priama príčinná súvislosť. (C- 429/09,Fuß,bod.47,C-118/08,Trasportes Urbanos y Servicious
Generales,bod.30). ESD v tejto súvislosti tiež uviedol, že tieto tri podmienky musia byť splnené ak
sa jedná o stratu alebo škodu pričom náhrada za ne je podmienená výsledkom v rozpore s úniovým
právom alebo nekonaním zo strany členského štátu napríklad v prípade netranspozície smernice alebo
v prípade že bol legislatívny alebo administratívny akt prijatý v rozpore s komunitárnym právom bez

ohľadu na to či ho prijal samotný člensky štát alebo verejnoprávna inštitúcia právne nezávislá od štátu
(C-424/97, Haim, bod 37.) Žalobca tvrdí, že v jeho prípade boli splnené úniové podmienky založenia
zodpovednosti Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom vnútra SR, za porušenie jeho práva
garantovaného Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES, z ktorých vyplýva jeho nárok na náhradu takto
spôsobenej škody. Svoje tvrdenie opiera o judikatúru ESD a to predovšetkým o judikát vo veci G.Fuß

(C-429/09). Pokiaľ sa jedná o praktické uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej porušením
úniového práva fyzickej osoby ako aj spôsob jej výpočtu samotná Smernica 2003/88/ES neobsahuje
ustanovenia upravujúce proces náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení a ani stanovenia
jej výšky. Aj rozsudky ESD sa obmedzujú len na formulovanie zásad, ktoré treba rešpektovať pred
súdnymi orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej jednotlivcom v dôsledku

porušenia ich práv garantovaných právnym poriadkom EÚ. Pokiaľ ide rozsah náhrady škody spôsobenej
porušením práva EÚ, jednotlivcovi táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu
úniových práv. Podľa judikatúry ESD tykajúcej sa priamo škôd vznikajúcim hasičom pre nerešpektovanie
48 hodinovej pracovnej doby podľa Smernice 2003/88/ES treba pod škodou rozumieť: „škodu ktorá
vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku na ktorý by mal nárok ak by bol maximálny týždenný

pracovný čas upravený Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES rešpektovaný“ (bod 59 rozsudku ESD
vo veci C 429/09 G.Fuß). V tejto súvislosti uvádza bod 5 Preambule Smernice č.2003/88/ES, že
pojem „odpočinok" znamená, že pracovníci by mali mať primeraný čas odpočinku, trvanie ktorého
sa musí vyjadriť v jednotkách času. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný,
týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je tiež potrebné

zaviesť „maximálnu hranicu týždenného pracovného času“. V okolnostiach prípadu žalobcu preto
treba za primeraný odpočinok v zmysle Smernice považovať taký, ktorý by mal nasledovať po 48
hodinovej týždennej pracovnej dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku. Dlhodobé
nerešpektovanie takto určeného úniového týždenného pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES
sa tiež môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry fyzických osôb predovšetkým vo vzťahu k ochrane

ich práva na zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a tiež na ich celkovú fyzickú a/alebo morálnu integritu.
Preambula prvej smernice Rady 93/104/ES z 23.11.1993, ktorá sa týka niektorých aspektov organizácie
pracovnej doby v tejto súvislosti zdôrazňuje, že : „v záujme zaistenia bezpečnosti a zdravia pracovníkov
spoločenstva im musí byť poskytnutá minimálna denná, týždenná ročná doba odpočinku a primeranéprestávky v práci. V tejto súvislosti je tiež potrebné zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného
času“. Preambula platnej Smernice 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času
okrem potvrdenia uvedeného záväzku členských štátov uvádza tiež špecifikuje že : „...dlhé doby nočnej

práce môžu poškodiť zdravie pracovníkov a ohroziť bezpečnosť na pracovisku ...“ a tiež, že : „...treba
obmedziť trvanie nočnej práce vrátane nadčasov...“ (body 7 a 8 Preambule). Odpočinok pracovníka
by mal byť dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného
nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám
a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie... (bod 9 Preambuly)“ Analýza slovenského

právneho poriadku potvrdzuje neexistenciu osobitnej právnej úpravy obsahujúcej náležitosti konania o
náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá použitím ktorých by
sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. V dôsledku toho a vychádzajúc z povahy škody ktorá má
nemajetkovúpovahu(škodavzniknutávdôsledkustratyčasuodpočinku,naktorýbymalžalobcanárokv
prípade rešpektovania jeho 48 hodinovej týždennej pracovnej doby), ako aj z podmienok jej uplatnenia je
v slovenskom právnom poriadku možno použiť pravidlá tykajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej

osobektorápodľa§§11-13Občianskehozákonníka(ďalejlen„OZ“),nakoľkotietoustanoveniaupravujú
vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového
práva. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj úniové právo uznáva, že v dôsledku jeho porušenia
môže dôjsť u poškodenej osoby k náhrade nemateriálnej ujmy.(Čl.82 Nariadenia EU č.2016/679 o o
ochranefyzickýchosôbprispracúvaníosobnýchúdajovaovoľnompohybetakýchtoúdajov).Vdôsledku

toho (a berúc do úvahy citovanú judikatúru ESD) možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa
úniovéhoprávaposúdiťakonemajetkovúujmuvzmysleslovenskéhopráva,knáhradektorejdochádzav
peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady v peniazoch umožňuje § 13 ods. 2 OZ, pretože ju nepodmieňuje
výlučne situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti.
(formulácia „najmä“). Ustanovenia § 13 ods. 2 OZ totiž uvádza prípady, kedy je možné s ohľadom na

intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovú ujmy v peniazoch len demonštratívne. Nemožno preto
túto možnosť spájať iba so zásahmi proti dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti.( k tomu
pozri rozsudok NS ČR 30Cdo 2304/99). Podmienky uplatnenia vnútroštátnej zodpovednosti spôsobenej
zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa OZ sú v zásade identické s tými, ktoré sú obsiahnuté
v režime úniovej zodpovednosti, nakoľko sa rovnako predpokladá existencia zásahu spôsobilého

objektívnevyvolaťnemajetkovúujmu,ďalejžemusíísťozásahneoprávnený(t.j.zásahktorýjevrozpore
s objektívnym právom) a napokon že musí existovať príčinná súvislosť medzi uvedenými podmienkami.
Povaha konania o náhradu nemajetkovej ujmy súčasne spĺňa požiadavky zásad úniového práva na
rovnocennosť (ekvivalenciu) s prihliadnutím na náhrady poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci
sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich sa o vnútroštátne právo, ako aj efektivity nakoľko nejde

o konanie ktoré by prakticky znemožňovalo alebo nadmerne sťažovalo získanie náhrady nemajetkovej
ujmy za porušenie úniového práva jednotlivca pred vnútroštátnym súdom. Vzhľadom na procesnú
absenciu ako úniovej tak aj špeciálnej vnútroštátnej právnej úpravy by sa mal postup súdu v konaní o
náhradu škody spôsobenej žalobcovi porušením úniového práva spravovať existujúcimi vnútroštátnymi
pravidlami, t.j. že súd priznáva peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (vrátane jej konkrétnej

výšky), na základe vlastnej úvahy a pri zohľadnení všetkých okolností prípadu. Do úvahy je potrebné
brať primeranosť takto poskytovanej náhrady ktorou sa má zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej
nemajetkovej ujmy.

2. SR - Ministerstvo vnútra ako žalovaný sa k žalobe vyjadrilo podaním zo dňa 08.12.2023. Vo

svojom vyjadrení uviedli, že rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v čl. 2
ods. 1 Smernice 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Inak
povedané, Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh
služobného času sa Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného

zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako to tvrdí
žalobca. Podľa názoru žalovaného preto štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru,
vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na
ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť) možno jednoznačne subsumovať pod negatívne
vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Oproti štandardným

pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj
špecifikáštátnejslužbypríslušníkovPolicajnéhozboruakoajprofesionálnychvojakov(napr.vosobitnom
systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.). Rovnako úlohy, ktoré príslušníci
Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sacivilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a
záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb
civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Žalovaný má za to, že žalobca si nesprávne

vykladá pôsobnosť Smernice, nakoľko podľa nášho názoru sa Smernica nevzťahuje na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru. Rozsah pôsobnosti Smernice stanovuje článok 1 ods. 3, podľa
ktorého táto Smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku
2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 Smernice 89/391/EHS.
Smernica Rady 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 stanovuje, že Smernica 89/391/EHS sa neuplatňuje

tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných
služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej
ochrany. Z dikcie daného článku vyplýva, že ide len o exemplifikatívny a nie taxatívny výpočet činností,
ktoré možno označiť ako osobitné činnosti verejných služieb. Žalovaný má za to, že štátna služba
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú
nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou má charakter osobitnej

činnostislužiebcivilnejochrany.Ztohtodôvodužalobcovinemohlavzniknúťškoda,nakoľkoustanovenia
Smernice sa na neho nevzťahujú a teda nie je splnený základný predpoklad zodpovednosti za škodu.
Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh
na úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v
oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi

Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb
civilnej ochrany, na ktoré sa Smernice 89/391/EHS nevzťahuje. Inak povedané, v súčasnosti iné zložky
(okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým by boli zverené činnosti služieb civilnej ochrany
neexistujú. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v
prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti

vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia Smernice 2003/88/ES
na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.
Žalobu pre nestransponovanie smernice, resp. pre nesprávnu transpozíciu smernice môže podať: 1.
Európska Komisia, priamo na ESD, 2. fyzická/právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá, t.j.
došlo k porušeniu/poškodeniu jej práv a to na vnútroštátny súd členského štátu EU. Žalobca však

nezažaloval svojho zamestnávateľa ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy,
do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor, čo je zásadný rozdiel
v označení žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej legitimácii. Navyše, ak mal žalobca za to, že mu
zamestnávateľ určoval pohotovosť nad smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť
svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. a žiadať, aby mu táto nebola

určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Žalobca tak nielenže neurobil, ale navyše za každú hodinu
určenej služobnej pohotovosti, vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený
smernicou, mu boli riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné
voľno. Ak má žalobca za to, že smernica nebola v jeho prípade správne použitá, žalovaný namieta
nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že táto mu nie je daná. Smernica 2003/88/ES v

zásade ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného
času, pokiaľ ide o doby denného odpočinku, prestávok v práci, týždenného odpočinku, maximálneho
týždenného pracovného času, ročnej dovolenky a aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie
práce. Smernica upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu
pracovného času bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem iného zákonom č.

315/2001 Z. z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom 6. Žalobca konštatuje,
že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. podľa ktorého
sa podľa žalobcu doba služobnej pohotovosti nezapočítava do týždenného pracovného času hasičov.
Podľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené. V zmysle čl. 2 ods. 1 Smernice
2003/88/ES je teda pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec pracuje

podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade so vnútroštátnymi
právnymi predpismi. Do služobného času teda spadá samotný výkon pracovných úloh na pracovisku
na základe pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa
na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej pohotovosti. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie je totiž rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické

znaky pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku,
skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k
dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Tieto povinnosti je preto
potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka. Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadnypracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V prípade domácej pohotovosti
Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba čas skutočného
výkonu práce pre zamestnávateľa. Zmysel článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný v

štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach § 85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov,
služobnúpohotovosť,štátnuslužbunadčasadovolenku.Predmetnéustanoveniatedadefinujúslužobný
čas príslušníka hasičského a záchranného zboru ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu
službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne
a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa

rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. ďalej jasne vyplýva, že
okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj
služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času podľa § 91
zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. Ustanovenia § 86
ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej

službe je výkonom štátnej služby, ale ako už bolo uvedené vyššie, svojou formuláciou účelovo vystihujú
rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.
z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001
Z. z.). Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe podľa § 92 ods. 1 písm. a) zákona č.
315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ale

mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj vo výške peňažnej náhrady za čas
tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v tejto súvislosti opomenul, že ním citované
ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1, rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v
štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou
služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou

pohotovosťouvštátnejslužbe(§92ods.2písm.a)zákonač.315/2001Z.z.)aslováv§92ods.1zákona
len vystihujú časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby a služobnou pohotovosťou. V oboch
prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Žalovaný súčasne
poukazujeajnačlánok15Smernice2003/88/ES4,ktorýumožňujedohodnúťajpriaznivejšiepodmienky,
napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase podporuje aj Kolektívna zmluva

vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2019 – 2020 (ďalej len ako
„Kolektívna zmluva 2019 – 2020“), Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru na rok 2021 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2021“), Kolektívna zmluva vyššieho
stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2022 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva
2022“) a Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na

rok 2023 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2023“) (ďalej Kolektívna zmluva 2019 – 2020, Kolektívna
zmluva 2021, Kolektívna zmluva 2022 a Kolektívna zmluva 2023 spolu len ako „Kolektívne zmluvy“),
ktoré vo väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhuje služobný čas na vykonávanie štátnej služby
a služobnú pohotovosť. Explicitnejšie rozlíšenie jednotlivých častí služobného času je upravené v
čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020, ďalej v

čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, kde sa taktiež
uvádza, cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným
časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na 17 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej
pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej
služby, v trvaní 7 hodín v jednej 24 – hodinovej zmene.“, v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej

služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022, kde sa uvádza, cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu
službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na 16
hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 8 hodín v jednej 24 – hodinovej
zmene.“Kritériáprelimitypracovnéhočasuustanovuječl.6Smernice2003/88/ESsnázvom„Maximálny

týždenný pracovný čas.“ Smernica 2003/88/ES pripúšťa výnimku zo stanoveného limitu za dodržania
nasledujúcich kumulatívnych podmienok: písomný súhlas zamestnanca s výkonom práce nad zákonom
a smernicou povolený maximálny limit počtu hodín, zamestnávateľ vedie aktuálne záznamy o všetkých
zamestnancoch, ktorí vykonávajú takúto prácu a poskytne na požiadanie informáciu o prípadoch , kedy
zamestnanci dali súhlas k práci presahujúcej 48 hodín v dobe siedmich dní, čo sa vypočíta ako priemer

za referenčné obdobie, zamestnávateľ dodržiava všetky všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a
zdravia zamestnancov pri práci, žiadnemu zamestnancovi nevznikne zo strany zamestnávateľa ujma za
to, že nie je ochotný súhlasiť s vykonávaním takejto práce. Podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný
pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričomtýždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením
alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/ES tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie
iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok

16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času
referenčné obdobie na 4 mesiace. Čl. 17 ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám
možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je
to uvedené v kolektívnej zmluve, tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného
referenčného obdobia navyše je, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas

odpočinku alebo (vo výnimočných prípadoch) kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť
taký čas odpočinku, sa príslušným pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Zákon č. 315/2001 Z.
z. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas
príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle § 85 zákona č. 315/2001 Z. z.. Podľa § 91 ods. 3 zákona
č. 315/2001 Z. z. možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac
300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Ako vyplýva z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona

č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne. Pri nerovnomernom
rozvrhnutí však nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia
ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni podľa
§ 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. V zmysle Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020 ako aj Kolektívnej

zmluvy 2021, Kolektívnej zmluvy 2022 či Kolektívnej zmluvy 2023 hasiči vykonávajúci štátnu službu
s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového
riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín / 16 hodín vykonávania štátnej
služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v
mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7 / 8 hodín v jednej 24 hodinovej zmene v zmysle vyššie

citovaného čl. 3 ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, čl. 3 ods.
3 Kolektívnej zmluvy 2022 a čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023. Čo sa týka referenčného obdobia,
tak nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z. Uvedené referenčné obdobie však neodporuje tomu, aby bolo dodržané
zákonné ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného služobného času v súlade s rozvrhnutými

službami. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje
explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je
tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a kolektívna zmluva dostatočne ustanovujú počty
hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín
služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy transponovali čl.

6 Smernice 2003/88/ES správne. Záverom žalovaný opätovne pripomína, že predpisy EÚ neprikazujú,
aby konkrétny odsek, resp. článok smernice musel byť transponovaný iba do jedného článku, resp.
odseku vnútroštátneho právneho aktu členského štátu EÚ. Zároveň nie je nutné, aby bol článok
smernice transponovaný explicitne priamo do vnútroštátneho predpisu. Podľa žalovaného sa žalobcovi
nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES do zákona správne, preto sa mu

nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti
s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Článok 6 Smernice 2003/88/ES je spomenutý v článku
17 ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským štátom aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku,
za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom
jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia (ako to je v tomto prípade) keď sa jedná o protipožiarne

služby a služby civilnej ochrany. Pokiaľ by napriek vyššie uvedenej argumentácií súd dospel k názoru,
že odchylná úprava nie je možná, tak žalovaný poukazuje na všeobecné podmienky vyplývajúce
z judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné upletenie si nároku
na náhradu škody za porušenie práva Únie. Tieto podmienky sú definované nasledovne: 1) cieľom
porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, 2) porušenie je dostatočne závažné a 3)

medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť. Žalovaný má
za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. V prvom
rade žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. Sám žalobca veľmi
nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú
pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný.

Žalovaný chce zdôrazniť, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení
zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho
zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej
činnosti (teda v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce). Rovnako tak v zmysle platnej legislatívy pritakto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp. vymedzený
priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára podmienky na
oddych (spánok) zamestnanca, t.j. žalobcu. To znamená, že v čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu

nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať
alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon
práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí to znamená,
že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu
zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nie len za vykonanú

prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostáva za takto stanovený čas pracovnú odmenu,
ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícií. Pokiaľ súd,
napriek všetkým doteraz uvedeným skutočnostiam, dospeje k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú
vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať
do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody.
Súdny dvor vo svojom rozsudku v spojených veciach C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pecheur uviedol,

cit.: „Zvlášť je vhodné upresniť, že na účel stanovenia škody, za ktorú možno priznať náhradu, môže
vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu
alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. V súlade
so všeobecnou zásadou spoločnou pre právne poriadky členských štátov musí poškodená osoba
preukázať primeranú snahu obmedziť rozsah škody, inak jej hrozí, že škodu bude znášať sama.“ (bod

84 a 85 rozsudku). V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C- 46/93 Brasserie du Pecheur (bod 84) by mal
teda vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu
alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný
by chcel zdôrazniť, že žalobca žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta
vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť

o tom, že výkon služobnej pohotovosti (za ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu), považuje
resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Z vyššie uvedeného dôvodu nebolo možné, aby zamestnávateľ včas
zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah. Podľa zásady, ktorá je spoločná
právnym systémom členských štátov, musí totiž poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude
musia znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky F. a i / Rada a

komisia, C-104/89 a C- 37/90). Žalobca však žiadnym spôsobom neprejavil svoju nevôľu so súčasným
stavom, čím by mohol obmedziť rozsah škody, ktorú mu mal žalovaný spôsobiť. Ohľadom formy a
spôsobu výpočtu náhrady škody, Súdny dvor v rozhodnutí C- 429/09 G. Fuss uviedol veľmi jasne, cit.:
„ smernica 2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej
ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve

dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či
škoda vzniknutá pracovníkovi, ako je G. H. vo veci samej, v dôsledku porušenia právnej normy Únie,
musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a jednak
definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“ Žalovaný si v tejto súvislosti dovoľuje
poukázať na rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019 v

rovnakej právnej veci, potvrdeného rozhodnutím odvolacieho súdu, a to rozsudkom Krajského súdu
v Prešove č. k. 15Co/6/2020-313 zo dňa 24.11.2020. Žalovaný má za to, že čo sa týka posúdenia,
či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas,
je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné
obdobie. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného

času.Takistojepotrebnézohľadniťnerovnomernérozvrhnutieslužobnéhočasuuhasičovvreferenčnom
období. Žalovaný upozorňuje na to, že žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval všetky
podmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru
v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. S plánovaným rozvrhom 14 služobného času bol žalobca vždy
oboznámený v súlade s § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z., čo potvrdzoval svojim podpisom. Rovnako

bol žalobca vždy riadne oboznámený so všetkými internými predpismi a Kolektívnymi zmluvami a to
aj s tými, ktoré upravujú rozsah výkonu služby. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca
vedel o všetkých podmienkach výkonu služby a za toto obdobie nedošlo k tomu, že by tieto podmienky
namietal, a ani nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani iným spôsobom sa nedomáhal svojich práv,
a rovnako nikdy neprišlo zo strany žalobcu k námietkam, ako sú jeho služby plánované. Rovnako

žalobca nevyužil svoje právo v zmysle § 69 ods. 1 písm. g) zákona č. 315/2001 Z. z., podľa ktorého
príslušník má právo podávať sťažnosti vo veciach vykonávania štátnej služby služobnému úradu ak
predpokladá, že jeho práva podľa tohto zákona, ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov a
služobných predpisov sú alebo boli vo veciach vykonávania štátnej služby porušené; to neplatí, ak bolipráva porušené rozhodnutím podľa tohto zákona a je možné proti takému rozhodnutiu podať opravný
prostriedok; v takom prípade sa podanie neposudzuje ako sťažnosť. Určenie prípadnej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy je na zvážení súdu, avšak musíme podotknúť, že výšku nemajetkovej ujmy, ktorú

žalobca požaduje vo výške 6.500,- EUR, žalovaný považuje za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním
výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou
žalobcu podľa nášho názoru neporovnateľne vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy
Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo), pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov

preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Žalobca
neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“
zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v
živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové
tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných
prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v

každom jednom prípade individuálne. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej
ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj
skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére,
či v inom prostredí (rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021).
Vzhľadomnaskutočnosť,žežalobcanamietanesprávnutranspozíciuaaplikáciusmernice,žalovanýmá

za to, že túto má vykonať ústredný orgán štátnej správy. Keďže skutočnosťou, ktorá zakladá uplatnené
právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia smernice, ktorá patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky, je miestne príslušným súdom okresný súd, v ktorého obvode má ústredný orgán
štátnej správy zodpovedný za transpozíciu namietanej smernice svoje sídlo. Keďže Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky ako orgán konajúci v mene žalovaného má svoje sídlo na Pribinovej 2 v Bratislave,

príslušným je Mestský súd Bratislava IV. Žalovaný preto navrhuje, aby bola vec podľa § 43 ods.
1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako
„CSP“) postúpená na Mestský súd Bratislava IV. Vzhľadom na námietku pôsobnosti Smernice 2003/88/
ES, námietku nedostatku splnenia procesných podmienok konania, a námietku nedôvodnosti žaloby,
žalovaný v súlade so zásadou hospodárnosti konania v zmysle čl. 8 CSP a čl. 17 CSP navrhuje, aby

sa súd prvej inštancie pred ďalším postupom v konaní vysporiadal s vyššie uvedenými námietkami
žalovaného. V prípade, že sa súd prvej inštancie stotožní s vyššie uvedenými námietkami, žalovaný
navrhuje, aby Okresný súd Rožňava v tejto právnej veci konanie zastavil. V prípade, že sa súd prvej
inštancie nestotožní s vyššie uvedenými námietkami, žalovaný navrhol súdu prvej inštancie, aby vydal
rozsudok, ktorým žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.

3. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného zo dňa 11.01.2024 uvádza, že žalovaný vo svojom
vyjadrení okrem iného argumentoval tým, že pôsobnosť uplatňovania Smernice 2003/88/ES je upravená
nielen v jej Čl. 2 ods. 1 a 2 ale na základe odkazu ods. 3 Článku 2 aj príslušnými ustanoveniami Smernice
89/391/EHS keďže : „Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné v

zmysle článku 2. Smernice 89/391/EHS bez toho by boli dotknuté články 14,17,18,19 tejto smernice“.
Žalovaný tiež poukázal na Článok 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS, podľa ktorého : „Táto smernica sa
neuplatňuje... pre určité osobitné činnosti verejných služieb ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia
alebo na určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“, v dôsledku čoho dochádza k záveru, že
štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť možno

„jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie Smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na
podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri prácu v zmysle jej článku 2 ods. 2.
Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych
vojakov. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov hasičského a záchranného zboru v prípade

služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti
vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia Smernice 2003/88/ES
na prípad žalobcu nemôžu aplikovať preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.“
Opierajúc sa o túto argumentáciu (a prostredníctvom zjednodušeného výkladu) žalovaný dochádza
k záveru, že nakoľko hasiči sa podieľajú aj na civilnej ochrane obyvateľstva Smernica 2003/88/ES

sa na nich nemôže vzťahovať a preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.
Významom a výkladom Čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/ES sa zaoberali viaceré rozsudky ESD výklad
ktorých je všeobecne záväzný s ktorými je tvrdenie žalovaného v nesúlade. V prípade Pfeiffer súd
konštatoval, že : „Čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391 nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochranyako také ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné
činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice“ (C-397/01, bod. 53).V dôsledku toho „výnimka
uvedená v Čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho

fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku ak nastane
osobitne vážna situácia lebo situácia osobitného rozsahu -napríklad katastrofa pre ktoré je typické, že
nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové záchranné tímy (bod. 55 rozsudku).Rovnako aj
Uznesenie ESD prijaté vo veci C-52/04 potvrdzuje, že na „ činnosti zásahových síl verejnej hasičskej
služby sa nevzťahuje výnimka uvedená v Čl. 2 ods. 2 smernice č.89/131/EHS ale tieto činnosti naopak

patria do pôsobnosti tejto smernice pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok“ (bod. 57). Pokiaľ
ide o novšiu judikatúru ESD možno spomenúť vec R.Matzaka. Tieto závery sú potvrdené aj samotnou
Smernicou 2003/88/ES, ktorá v Článku 17 ods.3 bode iii) výslovne uvádza aj protipožiarne služby a
služby civilnej ochrany. K údajnému nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného žalobca uvádza,
že žalovaným je Slovenská republika. Podľa ust. § 21 Občianskeho zákonníka pokiaľ je účastníkom
občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. Žalovaná ako členský štát a adresát smernice

2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedná za prijatie všetkých
opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. Nakoľko smernica
2003/88/ES je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v konaní o náhradu škody
spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je pasívne vecne
legitimovaná žalovaná Slovenská republika (štát). Vzhľadom na uvedené je možné konštatovať, že

námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného nie je dôvodná. K transpozícii relevantných
článkov Smernice možno v tejto súvislosti uviesť, že slovenský zákonodarca rozhodol, že smernica
2003/88/ES bude transponovaná do zákona č.315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore čo
výslovne potvrdzuje jeho príloha č. 4 v bode 6. Žalobca tvrdí, že niektoré ustanovenia zákona č.315/2001
Z.z. sú rozpore so smernicou pretože ich uplatnením sa negarantuje 48- hodinový pracovný čas pre

hasičov. Práve naopak týždenný „súčet“ služobného času hasičov a nariadenej služobnej pohotovosti
prekračuje 48 hodín týždenne, čím dochádza k porušeniu čl. 6 písmeno b) smernice 2003/88/ES na
ujmu žalobcu. Stačí uviesť, že každý hasič pracujúci na zmeny bežne strávi na pracovisku týždenne
57,95 hodiny, čo je v rozpore s Čl.6 písmeno b) Smernice. Výsledné číslo približne 56 hodín predstavuje
skutočný priemerný týždenný pracovný čas hasičov. Na podporu svojho tvrdenia, že smernica bola

riadne transponovaná do zákona č.315/2001 Z.z. žalovaný popisuje (cituje) akým spôsobom sa viaceré
jej ustanovenia (vrátane Čl. 2 ods. 1) premietli do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore a keďže
sa tak po legislatívnej stránke stalo má za to, že transponovanie smernice bolo správne. Takýto výklad
však nespĺňa požiadavky úniového práva nakoľko je len formálny a nedosahuje sa ním Smernicou
požadovaný výsledok t.j. zabezpečenie 48 hodinového priemerného služobného času pre príslušníkov

hasičského zboru Slovenskej republiky. Žiadne ustanovenie Zákona o hasičskom zbore nestanovuje,
že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného
služobného času. V tomto smere sa Zákon o hasičskom zbore ako právna úprava lex specialis odlišuje
od § 96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu ES a na ňu nadväzujúcu judikatúru
ESD (a túto skutočnosť výslovne potvrdzuje (vo svojom odseku 2). Zákonník práce sa však v otázke

právnej kvalifikácie pohotovosti na príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje. Skutočnosť, že podľa
Zákona o hasičskom zbore pracovnú pohotovosť hasičov zákonodarca nekvalifikuje ako súčasť ich
služobného času tiež výslovne potvrdzujú jeho viaceré ustanovenia: § 85 Zákona,§ 92, 86 ods. 2
Zákona, z citovaných ustanovení vyplýva, že služobná pohotovosť podľa Zákona o hasičskom zbore sa
nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje

na vykonávanie štátnej služby“ a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase.“
Ustanovenie § 92 Zákona o hasičskom zbore (Služobná pohotovosť v štátnej službe príslušníkov)
výslovne potvrdzuje že služobný úrad môže nariadiť alebo s dohodnúť s pracovníkom aby sa mimo
rámca rozvrhu služobného času a po vopred určený rozvrhnutia služobného času : „zdržiaval po určený
čas na určitom mieste a bol pripravený na to, že bude povolaný na vykonávanie štátnej služby, ide o

služobnú pohotovosť v štátnej službe“ (§ 92 ods. 1 Zákona). Takto nariadená služobná pohotovosť preto
nie je výkonom štátnej služby nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie
štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. § 122 Zákona potom spresňuje, že ak počas doby
trvaniaslužobnejpohotovostidošlokvykonaniuštátnejslužby„takétovykonanieštátnejslužbyještátnou
službou nadčas“ (ods. 2) a § 91 ods. 1 Zákona tiež uvádza, že : „Štátnou službou nadčas je aj služba

ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 2“. V tejto súvislosti treba
upozorniť na to, že Smernica 2003/88/ES neupravuje žiadnu „prechodnú“ kategóriu medzi pracovným
časom a časom odpočinku (C- 437/05, Vorel, bod 25,C-258/10, bod.43) ako zákon č.315/2001 Z.z. vo
formeslužobnejpohotovostihasičanapracovisku.VdôsledkutohobybolopožiadavkeSmernicemožnévyhovieť len vtedy ak by sa pracovná pohotovosť hasiča na pracovisku považovala za súčasť jeho
pracovného času čo však zákon č.315/2001 nestanovuje. Po takto definovanom pracovnom čase má
hasičprávonaodpočinok(Čl.2ods.1a2Smernice)To,žepracovnúpohotovosťhasičanapracoviskuje

potrebné považovať za súčasť jeho pracovnej doby potvrdzuje aj judikatúra ESD. Rovnako ako v prípade
Čl. 2 ods. 1 Smernice aj v prípade jej Čl. 6 žalovaný iba popisuje (cituje) akým spôsobom sa viaceré
ustanovenia Smernice 2003/88/ES (Čl. 6,16,17) premietli do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore
a keďže sa tak po legislatívnej stránke stalo má za to, že „dotknuté právne predpisy transponovali Čl.
6 Smernice správne“. Žalovaný sa konkrétne zaoberá jednak tzv. referenčným obdobím, ktoré v súlade

s Čl. 16 písmeno b) Smernice môže štát pre uplatňovanie článku 6 Smernice (maximálny týždenný
pracovný čas) stanoviť na dobu presahujúcu štyri mesiace pričom podľa Čl. 17 ods. 3 písmeno iii) a
pre protipožiarne služby môže toto referenčné obdobie dokonca predĺžiť. Podľa § 86 ods. 2 zákona
č.315/2001 Z.z. je nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas hasičov aplikovaný v rámci šesť mesačného
referenčného obdobia. Hoci žalovaný sa pomerne podrobne zaoberá zákonnou úpravou služobnej doby
v rámci referenčného obdobia nereaguje na kľúčový problém t.j. či aj počas referenčného obdobia

sú štáty povinné garantovať priemerný 48 hodinový týždenný pracovný čas podľa Čl. 6 písmeno b)
Smernice. Žalobca tvrdí, že tento záväzok platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu
nakoľko žiadne ustanovenie Smernice nespája so zavedením referenčných období pre štáty možnosť
nerešpektovať ich záväzok podľa Čl. 6 písmeno b) Smernice. V dôsledku toho ak štát nie je schopný
zabezpečiť 48 hodinový priemerný týždenný pracovný čas v rámci stanoveného preferenčného obdobia

dostáva sa do rozporu s požiadavkou Čl. 6 písmeno b) Smernice. Na základe argumentácie žalobcu
ako aj z vybranej judikatúry ESD vyplýva, že zákon o Hasičskom a záchrannom zbore nesprávne
transponoval Smernicu 2003/88/ES. Je tomu tak z toho dôvodu, že za súčasť pracovnej (služobnej) doby
hasičov nepovažuje ich pracovnú pohotovosť na pracovisku čo je v rozpore s Čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice.
Pokiaľ ide o čas pracovnej pohotovosti, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že čas, v rámci ktorého

pracovník skutočne nevykonáva žiadnu činnosť v prospech svojho zamestnávateľa, nepredstavuje
nevyhnutne „čas odpočinku“ na účely uplatnenia smernice 2003/88 (rozsudok C-514/20 bod 32). Súdny
dvor dospel k záveru, že v rámci tohto času pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je povinný
zdržiavať sa na svojom pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí zdržiavať
mimo svojho rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si čas, v rámci

ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje. Celú túto dobu treba preto kvalifikovať ako „pracovný čas“
v zmysle smernice 2003/88 bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom počas
uvedenej doby (rozsudky Jaeger, C-151/02, EU:C:2003:437, bod 65; Pfeiffer a i., C-397/01 až C-403/01,
bod 93, ako aj Dellas a i., C-14/04, body 46 a 58). K nároku na náhradu škody, žalobca uvádza, že svoj
nárok oprel o § 11 – 13 Občianskeho zákonníka a to z toho dôvodu, že v Slovenskej republike absentuje

osobitná právna úprava, ktorá by mu umožňovala v okolnostiach prípadu presne vypočítať výšku
svojho nároku. Žalobca nesúhlasí s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v
zmysle ktorého možno žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie
podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená

dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo
v danom prípade porušené (právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno
podľa žalobcu podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým
je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany
osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna úprava

nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie,
pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. K výške nemajetkovej ujmy žalobca
poukázal na právoplatné súdne rozhodnutia, ktorými bola v obdobných prípadoch priznaná náhrada

nemajetkovej ujmy vo výške 2.500,00 Eur do 6.167,21 Eur.

4.Žalovanýsavpodanízodňa26.01.2024vplnomrozsahupridržalsvojhovyjadreniazodňa11.01.2024
k žalobe a rovnako zotrval na všetkých skutočnostiach a svojich tvrdeniach uvedených žalovaným
vo vyjadrení. Priemerná výšky doposiaľ priznanej škody v jednotlivých rozhodnutiach podľa neho

predstavuje sumu 1.000,00 Eur až 2.500,00 Eur

5. Súd vo veci nariadil pojednávanie.6. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že trvá na podanej žalobe, ako aj na svojich
písomných vyjadreniach v celom rozsahu tak ako boli súdu doručené. Poukázal na skutkové a právne
vymedzenie vo svojich podaniach. Vzhľadom k rozsiahlosti žaloby, vyjadrení, jednotlivých listinných

dôkazov na len odkázal. Mal za to, že žaloba bola podaná dôvodne. Navrhol, aby súd žalobe v plnom
rozsahuvyhovelažalobcovipriznalnáhradutrovkonaniavrozsahu100%.Vpredmetnomkonanínavrhli
vykonanie dvoch dôkazov, na ktorých trval, a to listinného dôkazu dochádzky žalobcu zo systému, ktorý
je vedený samotným žalovaným, v konaní rozporovaný nebol a to s poukazom na znenie § 204 CSP,
ako aj na výsluchu samotného žalobcu.

7. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že sa tiež v plnom rozsahu pridržiava svojich vyjadrení a dôvodov
v nich uvedených. Poukazuje na to, že neboli splnené podmienky pre priznanie žalovaného nároku
žalobcovi. V prvom rade mal za to, že nebola preukázaná ani samotná existencia žalovaného nároku
a sporná je aj výška uplatňovaného nároku, ktorú považuje za privysokú. Pokiaľ si žalobca v konaní
uplatňuje ochranu svojej osobnosti v zmysle § 11 – 13 OZ mal za to, že v konaní doposiaľ nepreukázal,

že došlo k zásahu do jeho osobnej, rodinnej sféry, do medziľudských vzťahov, prípadne, že by došlo
k poškodeniu alebo mal by tento zásah nejaké následky čo sa týka jeho zdravotného stavu. Rovnako mal
za to, že výška nároku je neprimerane vysoká, pričom poukazoval na rozhodnutia v obdobných veciach,
kedy bola výška nemajetkovej ujmy priznávaná len v rozpätí 1.000,- až 2.500,- Eur. Tabuľka, na ktorú
žaloba poukazuje tiež nepreukazuje, že samotnému žalobcovi vznikla ujma, nakoľko v tejto tabuľke sa

jednáorozpisypodľajednotlivýchmesiacov,kedyžalobcanereflektujenato,žejepotrebnézadeleniena
referenčné obdobia, v ktorých by malo dôjsť k prekročeniu pracovného času. Čo sa týka do osobnostnej
sféry žalobcu, jeho konštatovanie je všeobecné a strohé. Z uvedených dôvodov navrhol, aby súd žalobu
zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania. V prípade ak by súd žalobu nezamietol, navrhol,
aby súd umožnil žalovanému zaplatiť predmetnú sumu v dlhšej paričnej lehote, zhruba 15 dní.

8. Právny zástupca žalobcu sa k reakcii žalovaného vyjadril, že vzhľadom na dikciu práva EÚ, ako
aj judikatúru súdu EÚ, čo všetko špecifikovali v písomných podaniach, ako aj prax súdov SR, ktorá
bola potvrdená aj súdmi v BB, v PV, v BA aj v KE, základ nároku žalobcu je daný. Čo sa týka výšky
ujmy, ktorú si žalobca nárokuje mal za to, že táto je primeraná vzhľadom na okolnosti jeho rodiny

a súkromný život, práve kvôli tomu, aby to preukázali bude žalobca vypovedať. Čo sa týka ich tabuliek,
poukazoval na to, že žalovaný žiadne svoje prepočty, ktoré by spochybňovali správnosť ich výpočtov
nepredložil. Čo sa týka výpočtu, SR hovorí o pracovnom čase väčšinou na mesiace, v SR nie je zvykom
počítať pracovný čas na týždne, z toho dôvodu zvolili prepočet na mesiace, z ktorého referenčné
obdobia veľmi ľahko prepočítajú, aj ich prepočítali. SR legislatívne čo sa týka hasičského a záchranného

zboru nestanovila referenčné obdobie, či je 4 alebo 6 mesiacov. Žalovaný sa snaží podsunúť ideu, že
plánovanie,nepravidelnérozvrhnutiepracovnéhočasuhasičovautomatickyzakladáreferenčnéobdobie
6 mesiacov, ale nie je to tak. Ak by bola smernica pretransformovaná do zákona o hasičskom zbore
úplne a správne, referenčné obdobie by sa tam bolo previedlo, tak ako je to v zákonníku práce uvedené.
Tak isto odkázal aj na zákonník práce ČR, všade sa uvádza, že pokiaľ sa počíta maximálny týždenný

pracovný čas, tento sa má spriemerovať za určité obdobie. ČR to uvádza v týždňoch, SR v zákonníku
práce to uvádza na mesiace. V zákone č. 315/2001 sa žiadne takéto ustanovenia nenachádzajú. Mal
za to, že SR to nestanovila presne. Čo sa týka referenčných období tak konkrétne u žalobcu došlo
k prekročeniu v mesiaci september – december 2020 odpracoval priemerne 52,04 hodín/týždeň, január
– apríl 2021 je to 50,45 hodín/týždeň, január – apríl 2022 je to 49,14 hodín, september – december 2022

je to 49,14. Čo sa týka 4 – mesačného referenčného obdobia sú to štyri prekročenia. Ak by brali 6 –
mesačné pohyblivé obdobie je tu prekročenie a porušenie práv maximálneho povoleného týždenného
priemerného pracovného času, september 2020 – február 2021 je to 52,93, september 2022 – február
2023 je to 49,07. Vzhľadom na to, že SR neustanovila či referenčné obdobie má byť fixné, kalendárne
od januára, alebo je pohyblivé tak právo žalobcu na neprekročenie tohto maximálneho týždenného

pracovného času môže byť v zmysle práva EÚ garantované len tým, že ktorékoľvek, či už 6 alebo 4,
vždyckymusídávaťmaximálne48hodíntýždennevpriemereatútosvojuargumentáciumajúpodloženú
aj judikatúrou súdneho dvora EÚ, judikát C 254/2018 Syndicst, v ktorom sa hovorí, že čl. 6 písm. b)
a čl. 16 písm. b) a čl. 19 Smernice o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa majú
vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely výpočtu priemerného

týždenného pracovného času stanovuje referenčné obdobia, ktoré sa začínajú a končia v určitých
kalendárnych dátumoch, pokiaľ táto práva úprava obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť,
že priemerný maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas každého
obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčnýchobdobí. Vysvetlil 6 mesiacov, konkrétne prípad H., kde legislatívou je 6 mesiacov zakotvených, preto
súd hovorí v prípade o šiestich mesiacoch, ale jasne z tohto rozhodnutia súdneho dvora EÚ vyplýva,
že je nevyhnutné kontrolovať ak sú pevné stanovené za sebou idúce referenčné obdobia, ktorékoľvek

pohyblivé, ktoré zasahuje do týchto dvoch tak isto musí dávať maximálne 48 hodín. Zároveň súdu
krátkou cestou predložil prepočet v rámci 4 a 6 mesačných referenčných období.

9. Žalovaný sa k predloženým prepočtom nevedel bez prípravy vyjadriť, ale uviedol, že v pojednávaní
je možné pokračovať.

10. Žalobca na pojednávaní uviedol, že pracuje v hasičskom zbore od roku 2003 na pozícii technik
– špecialista na hasičskej stanici v Rožňave. Po veliteľovi je najvyššia funkcia, zabezpečuje školenia,
techniku, opravu a ďalšie veci, je to komplikované. Zároveň je školiteľom výškovej techniky pre košický
kraj na čo sa musí tiež pripravovať. Uvedenú žalobu podal aj z rodinných dôvodov, nakoľko je
v rozvodovom konaní a jedným z dôvodov jeho rozvodu je aj jeho zamestnanie, ktoré mu uberá víkendy,

sviatky. Tak isto školenia je potrebné absolvovať mimo služby, teda z pracovného voľna. Manželka mu
vytýkala, že nevozí dcéru do a zo školy. Tak isto jeho rodičia už sú na dôchodku a je pomerne zložité
zadeliť si čas tak, aby mu ostával aj na nich. Ako už uviedol, školenia a výcviky nie sú v rámci pracovnej
služby, ale v rámci voľna. Na otázku, či je pravda, že má rozvrhnutý pracovný čas tak, že po 24 -
hodinovej službe máte 2 dni voľna, odpovedal áno. Na otázku, či ho počas týchto dní nemôžu volať do

služby, uviedol, že 8 hodín by mali byť nedotknuteľní, ale už sa stalo, že keď bol požiar tak nemohli ísť
domov, ale museli ostať v službe. Vo všeobecnosti platí, že sú povinní sa do dvoch hodín dostaviť na
stanicu. Či môže odmietnuť, uviedol, že by nemal. Na otázku ohľadom jeho rodinného života, či pred
rozvodovým konaním v dôsledku pracovnej vyťaženosti sa necíti byť podráždený, unavený, uviedol, že
áno, po zásahoch si to človek v myšlienkach ešte často prehráva. Doma je stále v napätí, lebo čaká stále

na telefonát. Viackrát sa nemohol zúčastniť rodinných osláv z pracovných dôvodov. Túto skutočnosť
vníma tak, že ho to mrzí, pretože rodina by mala byť na prvom mieste. Nedá sa na to zvyknúť. Čo sa
týka záľub, či má na nich čas, uviedol, že sa k tomu nevie vyjadriť, chcel chodiť na bicykel, ale následne
mu to rodina vyčíta, že ide bez nich. Záľuby vlastne ani nie sú. V dôsledku pracovnej vyťaženosti nemá
na záľuby ani čas. Nie je pravidlom ani to, že by mal počas sviatkov voľno, ale už sa to podarilo.

Ohľadom sociálnych väzieb a priateľstiev uviedol, že sú viac menej pretrhnuté z dôvodu pracovnej
zaneprázdnenosti. Väčšinou si ľudia vyjdú niekam v piatok alebo v sobotu, ale on väčšinou v piatok
alebo sobotu pracuje, nemôže ísť von, pretože ráno musí byť čerstvý. Čo sa týka zdravotného stavu
a prípadných dôsledkov nočnej práce, keď je v práci nevie si ani ľahnúť ani zaspať, aj doma pociťuje
stále napätie či mu budú volať. V práci majú odpočinkovú miestnosť, ale pokiaľ je v službe nie je to

spánok, nevie si ľahnúť a spať, stále je v napätí, čaká na výjazd. Dva dni voľna po službe nepovažuje
za dostačujúce na oddych, navyše ani nie vždy ich má. Na otázku, prečo takúto žalobu podal až po
toľkých rokoch služby, či sa niečo zmenilo, či považuje ujmu aktuálne za intenzívnejšiu uviedol, že sa
dopočul sa o týchto konaniach a prišlo mu to logické. Konečne sa niekto zaoberá aj touto otázkou a týmto
problémom. Či z jeho strany bola snaha upozorniť zamestnávateľa, že s takto rozvrhnutým pracovným

časom má problém, že mu to nevyhovuje, uviedol, že sa o tom bavil len s veliteľom a vedúcim. Na
otázku, či bol oboznámený pred nástupom do práce s rozvrhom pracovného času, uviedol, že im bolo
len povedané, že budú pracovať 24 hodín, ale nie, že sa im zaráta len 16 hodín. Nikto im to adekvátne
nevysvetlil. Ohľadom uplatnenej výšky nemajetkovej ujmy uviedol, že za tie roky služby má za to, že ani
táto suma nie je adekvátna. Za roky svojej pracovnej služby, možno občas absolvoval nejakú brigádu,

ale nejednalo sa o inú zárobkovú činnosť. Na otázku koľkokrát za posledné tri mesiace mal počas služby
výjazd, uviedol, že to to neviem uviesť, ale počas poslednej smeny boli v noci pri otváraní bytu, cez deň
pri dopravnej nehode, je toho dosť.

11. Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu a oboznámením sa s listinnými dôkazmi

založenými v spise a zistil nasledovný skutkový stav.

12. Z tabuľkového prehľadu s uvedením rokov 2020-2023 a určitých súm pri každom mesiaci v tom
ktorommesiaciod09/2020do06/2023súdzistil,žežalobcavsledovanomobdobípravidelneodpracoval
nad povolený limit práva EÚ hodiny služobnej pohotovosti nezapočítané do fondu pracovného času

( minimálne počas 14 mesiacov v sledovanom období a to v štyroch 4. mesačných referenčných
obdobiach a dvoch 6. mesačných referenčných obdobiach). Žalobca je príslušníkom Hasičského a
záchranného zboru, ktorý vykonáva stálu štátnu službu v meste Rožňava. Žalobca minimálne od
septembra 2020 do júna 2023 pracoval na zmeny, teda vykonával službu 17, resp. 16 hodiny a následnena to nadväzovala pracovná pohotovosť v trvaní 7, resp. 8 hodín, počas ktorej bol v mieste výkonu služby
k dispozícii zamestnávateľovi pripravený na prípadný zásah. Celkový čas, počas ktorého bol žalobca k
dispozícii počas jednej zmeny vrátane služobnej pohotovosti, bol 24 hodín.

13. Podľa článku 7, druhá, tretia veta Ústavy SR právne záväzné akty európskych spoločenstiev a
európskej únie majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 5.

14. Podľa článku 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí, a pri rozhodovaní
sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa článku 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

15. Podľa § 3 Civilného sporového poriadku (ďalej aj C.s.p.), súdy prejednávajú a rozhodujú
súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú
iné orgány.

16. Podľa § 19 písm. b) C.s.p., osobitná miestna príslušnosť, popri všeobecnom súde žalovaného je
na konanie miestne príslušný aj súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na
náhradu škody.

17. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času
ustanovuje smernica európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.11.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času.

18. V článku 1 bod 2 smernice, táto rieši a.) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku

a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas, b.) určité aspekty nočnej
práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

19. Článok 1 bod 3 smernice, táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné v zmysle
článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14,17,18 a 19 tejto smernice.

20. Podľa článku 2 ods. 1 smernice pracovný čas je akýkoľvek čas počas ktorého pracovník pracuje
podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť, alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi
právnymi predpismi alebo praxou.

21. Podľa článku 6 písm. b.) Smernice členské štáty prijmú opatrenia na zabezpečenie toho, že v súlade
s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní
vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

22. Podľa článku 16, písm. b.) smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6

( maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace.

23. Štátnu službu a právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a príslušníkov Horskej záchrannej služby, upravuje zákon
č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení (ďalej len Zákona).

24. Podľa ustanovenia § 85 ods. l zákona č. 315/2001 Z. z. ("Zákon") služobný čas príslušníka je časový
úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

25. Podľa ustanovenia § 85 ods. 2 Zákona služobný čas príslušník je 40 hodín týždenne. Skrátenie

týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

26. Podľa ustanovenia § 86 ods. 1 a 2 Zákona služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných

dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu bezprostredne
nadväzujúcejslužobnejpohotovostivmiestevykonávaniaštátnejslužbyjenajviac24hodínvslužobnom
dni.27. Podľa ustanovenia § 91 ods. 1 Zákona štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad
rámec určeného služobného času.

28. Podľa ustanovenia § 91 ods. 3 Zákona v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu
službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

29. Podľa ustanovenia § 92 ods. 1 Zákona služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie

štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

30. Podľa ustanovenia § 97 ods. l písm. h) zákona č. 315/2001 Z.z. ako vykonávanie štátnej služby
sa posudzuje čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo
sviatok.

31. Podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy.

32. Podľa ustanovenia § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä

sa domáhať , aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo je vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy

a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo

33.Vprvomradesasúdmuselvysporiadaťsobranoužalovanéhoasjehonámietkamiohľadommiestnej
príslušnosti, pasívnej vecnej legitimácie, nesplnenia procesných podmienok konania a nedôvodnosti
žaloby.

34. Námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Rožňava vznesenú žalovaným (nakoľko
skutočnosťou, ktorá zakladá uplatnené právo je podľa žalobcu nesprávna transpozícia a aplikácia
smernice, ktorá patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra a preto je miestne príslušný okresný súd,
v obvode ktorého má ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciou svoje sídlo), súd

vyhodnotil ako nedôvodnú, s poukazom na znenie §19 písm. b) C.s.p. a teda mal za to, že sa jedná o
osobitnú miestnu príslušnosť, kedy popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný
aj súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody, nakoľko si žalobca
v predmetnom konaní uplatňuje nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, preto je miestne
príslušným súdom na konanie o náhradu takto spôsobenej škody popri všeobecnom súde žalovaného

aj súd podľa miesta vzniku škody, t.j. výkonu služobnej činnosti žalobcu. Súd preto ako miestne príslušný
vo veci konal.

35. Žalobca odôvodňoval svoj nárok na náhradu škody tým, že Slovenská republika neprevzala
(nesprávne prevzala) do vnútroštátnej úpravy Článok 6 písm. b/ Smernice vo vzťahu k úprave

pracovného času hasičov, ktorý predmet sporu sa nepochybne dotýka práva Únie. Vzťah úniového a
vnútroštátne práva sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku, ktoré zásady sú povinné rešpektovať
aj vnútroštátne súdy v zhode s Článkom 7 ods. 2, 5, Článkom 144 Ústavy SR, ako aj Článkom 3
Civilného sporového poriadku. V zmysle uvedeného je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami
Slovenskejrepubliky,ktorémajúprednosťpredzákonom,judikatúrouEurópskehosúdupreľudsképráva

a Súdneho dvora Európskej únie. Právo na náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie patrí
medzi všeobecné zásady komunitárneho práva vyplývajúce priamo z judikatúry SDEÚ bez ohľadu na
vnútroštátnu právnu úpravu, a odráža základné vlastnosti komunitárneho práva - zásadu prednosti a
priameho účinku, ako aj povinnosť vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex
officio. Judikatúra SDEÚ vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie je založená na

zásade pacta sunt servanda vyjadrenej v Článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa
ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov
vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by
mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy, alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva.36. Žalovaný namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Žalobca svoj nárok na náhradu škody
odvodzuje z porušenia úniového práva (nedodržanie 48 hodinového týždenného pracovného času,

ktorý mu úniové právo garantuje) a nie z dôvodu, že Smernica č. 2003/88/ES nebola v jeho prípade
správne použitá a preto je žalovaný v spore pasívne legitimovaný. Porušenia úniového práva sa môže
dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene členského štátu. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú
škodu v zmysle judikatúry SDEÚ vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu
za takto vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na prípady ad 1/ porušenia práva únie členským štátom

pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc (prípad C 6/90 a 9/90 Francovich, C- 178,179
a 188 až 190/94 Dillenkofer), ad 2/ aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu
úniovému právu (ČEZ C-115/08, Simmenthal II C 106/77), ad 3./ vydanie súdneho alebo správneho
rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie ( C 2/06 Kempter, vec C 453/00 Kühnnea Heitz), ad
4/ neprijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom Únie (C 46 a 48/93
BrasserieduPěcheuraFactortame).Zodpovednosťčlenskéhoštátuzavzniknutúškodupodľajudikatúry

SDEÚ nastáva, ak sú splnené tri predpoklady (bod 20 rozhodnutia C 445/06 Danske Slagterier, bod 51
rozhodnutia C 224/01 Köbler, bod 51 rozhodnutia C 46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur a Factortame,
bod 40 rozhodnutia C 6/90 a 9/90 Francovich, ) : 1/ porušená úniová norma priznáva právo fyzickým
alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát ( napr. C 524/04 Test Claimants
Thin Cap), 2/ porušenie úniového práva je dostatočné závažné a 3/ medzi porušením úniového práva

členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť. O
výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.

37. V otázkach neupravených normami komunitárneho práva, resp. judikatúrou SDEÚ v sporoch o
nárokoch na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie členským štátom, sa

subsidiárne použije vnútroštátne právo pri zachovaní princípu rovnocennosti (ekvivalencie) a účinnosti
(efektivity). Zásada rovnocennosti znamená, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým
prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval
v konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, čo znamená, že dotknutý subjekt musí
mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý mu vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za

akých by si mohol nárok uplatniť založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového
prvku. Zásada účinnosti - efektivity znamená, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych
konaniach určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych
subjektov, nemôže byť upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym
poriadkom prakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Z vyššie uvedeného plynie, že pokiaľ pre

takto vymedzenú oblasť zodpovednosti štátu neexistuje špecializovaná vnútroštátna právna úprava,
je namieste využitie právnej úpravy obsahom a účelom najbližšej v zmysle zásad analógie iuris a
analogie legis rešpektujúc princípy úniového práva. Vo všeobecnosti otázku zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje zákon č. 514/03 Z.z., ktorý v § 4 písm. e/ vymedzuje
ako za škodu zodpovedný orgán konajúci v mene štátu ministerstvo, či iný ústredný orgán štátnej správy,

ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice EÚ alebo v dôsledku nedodržania lehoty určenej na
prebratie, vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti
tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy. Zodpovednosť štátu, za ktorý koná
zákonom označený orgán je však daná len v prípade, ak existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny
úradný postup, v príčinnej súvislosti s ktorými vznikla škoda. Sporová vec sa týka porušenia práva

Únie pre absentujúcu, resp. nesprávnu transpozíciu Smernice do zákona č. 315/01 Z.z., pretože do
pracovného času hasiča sa nezarátava aj jeho pracovná pohotovosť na pracovisku počas jej neaktívnej
časti (§ 12 ods. 6 v spojení s § 193 zákona č. 315/01 Z.z vylúčil aplikáciu § 96 ods. 2 Zákonníka
práce na služobné pomery hasičov). Absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice EÚ do noriem
vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle § 9

vylúčený z pôsobnosti zákona č. 514/03 Z.z., keďže za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup
alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 86 písm. a/, d/ Ústavy
SR a postup alebo výsledok postupu vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 119 písm. b/
Ústavy SR. Zohľadňujúc existujúcu vnútroštátnu právnu úpravu pri rešpektovaní princípov ekvivalencie
a efektivity niet však prekážok, aby pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o nároku na

náhradu škody voči štátu bola Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako
orgán do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR, ktorý orgán bol tiež garantom
právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/01 Z.z.. Na takomto závere o pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného v konaní nič nemení ani to, ak by základ zodpovednosti štátu spočíval v nesprávnej aplikáciiustanovení vnútroštátneho právneho poriadku, ktorý prípad porušenia práva Únie rovnako zakladá
priamu zodpovednosť členského štátu. Táto objektívna zodpovednosť štátu tu existuje bez ohľadu na
to, ktorý verejný orgán sa porušenia práva únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu

podľa vnútroštátnych noriem nahradiť (napr, C 429/09 G. Fuß bod 46).( rozsudok KS Košice sp.zn.
2Co/1/2020 zo dňa 19. 11. 2020)

38. Námietka žalovaného, aby sa na daný prípad neaplikovala Smernica tiež nebola súdom zohľadnená,
pretože ESD v Rozsudku Fus uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči.

V bode 33 konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva
Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je
výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto
smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti,

ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu
dotknutého pracovníka (rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeifferai. C-397/01 až 103/01, s. I-8835, body 98
a100, ako aj Fuß, už citovaný, body 33 až 35 a 38). Otázku, či do rozsahu pracovného času možno
zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov) riešil Súdny dvor EU (ďalej len
ESD) vo svojom rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010 G. Fus tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť

tvoriacasúčasťichtýždennéhopracovnéhočasuvspojenísďalším"riadnym"pracovnýmčasomnesmie
prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Vo veci C-429/09 G.Fus týkajúcej sa pracovnej doby a
právnehorežimupohotovostiunemeckýchhasičovESDďalejuviedol,že:"pracovnýčaszodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na
pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice 2003/88/ES". V dôsledku toho právo

Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že
zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v
čl. 6 písm. b) uvedenej smernice (bod 25 Rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010). Vo veci C-437/05 J.
Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor rovnako uviedol, že pracovná
pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa

musí považovať ako celok za "pracovný čas" v zmysle smernice 93/104/ES nezávisle od toho akú
prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti"(bod 27 Rozsudku ESD
vo veci 437/05 z 11.1.2007). Vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych
záchranárov (C-397/01, Pfeiffer) ESD uviedol, že " ...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba
v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času" (bod

95 Rozsudku ESD C-397/02 z 5.10.2004). V dôsledku takého prístupu je zrejmé, že podľa ESD je
rozhodujúcim faktorom pre posúdenie či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v
pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je
povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade
potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Bez vplyvu na porušenie Článku 6 písm. b/

Smernice je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena. Preto je tieto
povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka (Rozsudok ESD C-14/04, Dellas.
bod 48, 58). Ďalej v bode 35 Rozsudku ESD C-429/09 konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že
členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88 tak,
že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto

maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (pozri
rozsudky Pfeiffer a i., už citovaný bod 99, ako aj Fus už citovaný bod 52). Okrem toho Súdny dvor
tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom
práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffera a i., už
citovaný, body 103 až 106, ako aj Fuß, body 56 až 59). V bode 38 Rozsudku ESD C-429/09 Súdny

dvor konštatuje, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G. Fus, ktorého v zásahovej službe
zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení článku 6 písm. b) smernice 2003/88
voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na priemerný pracovný
čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok Fus, bod 60). ( rozsudok
Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5C/49/2018 zo dňa 15.10.2019)

39. V zmysle vyššie citovaných súdnych rozhodnutí Súdny dvor tiež rozhodol, že Smernica sa má
uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na
tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávanéza obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu
tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám.
Na účely Smernice nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych

predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto
vykonávaskutočnéakonkrétnečinnostiprezamestnávateľaaprávnapovahapracovnoprávnehovzťahu
z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva
Únie. Vzhľadom na uvedené sú irelevantné námietky žalovaného o tom, že Smernica sa nevzťahuje
na postavenie žalobcu ako príslušníka hasičského zboru, a bez právneho významu je aj fakt, či

hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny.
Článok 6 písm. b/ Smernice predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu
dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (bod 33 až 35 vo veci C 429/09 Fuß).

40. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k názoru, že služobná pohotovosť, ktorú žalobca vykonáva
niejevýkonomštátnejslužby,nakoľkoodrážalenstavpripravenostipracovníkanaeventuálnevykonanie
štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie § 122 zákona č. 315/2001 Z. z. potom
upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, "takéto

vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas" (ods. 2) a § 91 ods. 1 zákona tiež uvádza, že
"štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti
podľa § 92 ods. 2". Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej
finančnéhoodmeňovania,ktorýnemápovahuslužobnéhoplatu.Ustanovenie§103zákonaohasičskom
zbore výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho

odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi
peňažná náhrada v štátnej službe (ods. 5 ustanovenia § 103 v spojení s ustanovením § 122 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z.). V konaní pritom nebolo sporné, že žalobca v posudzovanom období po
zohľadnení služobného pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad rámec 48
hodinového pracovného týždňa určeného Čl. 6 písm. b/ Smernice, čím dochádza k porušeniu práva

Únie a toto porušenie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v
danej oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora totiž jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice. Otázka súvisiaca s pojmom "pracovný čas" v
zmysle Smernice neponecháva priestor na akékoľvek pochybnosti o tom, že žalobca pracoval nad

stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice a že medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice
a ujmou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času, na ktorý by mal žalobca nárok (ak by bol
maximálnytýždennýpracovnýčasupravenýtýmtoustanovenímdodržaný)aktorýbymoholvyužiťpodľa
vlastnej vôle, existuje príčinná súvislosť.

41. Ak žalovaný tvrdil, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, pretože
neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu
na svojich právach, je opätovne nutné poukázať na ustálenú judikatúru SDEÚ, ktorá takúto požiadavku
nepredpokladá, a ani z predpisov komunitárneho práva nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor rešpektuje
zásadu spoločnú právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama

bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky
C-104/89 a C-37/90 Mulder, C-46/93 a 48/93 Brasserie duPécheur Factortame), súčasne berie na zreteľ,
že výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený
alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu,
že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti,

alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok C-445/06 Danske Slagterier). SDEÚ
vo veci C-429/09 Fuß prihliadajúc na to, že Čl. 6 písm. b/ Smernice je pravidlom sociálneho práva s
osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi
ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu,
preto je nutné zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel

k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia
nároku na získanie náhrady škody, najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by
bola v rozpore so zásadou efektivity (bod 76 až 87 C-429/09 Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno
preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mužalovaným pri implementácii noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane
zamestnanca,ktorýpreduplatnenímnárokunasúdenepožiadalzamestnávateľao„dodržiavanienoriem
komunitárneho práva“, by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva

Únie na jednotlivcov, a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z
uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (bod 83 C-429/09 Fuß).
( rozsudok KS Košice sp.zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19. 11. 2020)

42. Žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, fyzicky i

psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd
aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka zohľadniac pri
určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej praxe.

43. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,

aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 OZ náhradu
nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú
ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje
sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ako to
tvrdí žalovaný, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca.

Žalobca svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, a preto súd posudzoval tento nárok
ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu Smernice rady 89/391/EHS a tiež
Smernice rady 2003/88/ES. Uvedené smernice boli prijaté v záujme zamedzenia výskytu pracovných
úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal

podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom
pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa
zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz
ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia
zdravie. Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie, prišiel

o voľný čas, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a
psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného
času žalobcu, došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva
na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na
formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď

ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu
pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a
práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. ( rozsudok KS Košice
sp.zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19. 11. 2020) Bolo na rozhodnutí žalobcu, aké právne prostriedky ochrany
osobnosti použije, či mu postačí konštatovanie porušenia jeho práv, alebo sa bude domáhať stanovenia

dodatočného náhradného voľna, prípadne náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z podanej žaloby
mal súd za jednoznačne preukázané, že žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
vo výške 6.500,00 Eur.

44. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do

jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do
majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy vzniknutej ako
priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Náhrada nemajetkovej ujmy
poskytuje najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súčasťou práva na ochranu

osobnosti je právo na súkromie a rodinný život. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy
súdu. Súd vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy v konkrétnej výške. I keď výška nemateriálnej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha
sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými
zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za ktorých k

porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda
to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotnázávažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným
a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na
okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo.

45. Žalobca skutočne do súčasnej doby vykonáva náročnú prácu nad čas povolený právom únie, ktorá
vyžaduje aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi. Tým dochádza k
zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať,
udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Žalobca sa

objektívne nemôže venovať rodine v rozsahu v akom by chcel, ale najmä nemôže zo svojim časom voľne
nakladať, nemôže sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času nemôže ani oddychovať, hoci relax
jevzhľadomnarizikovosťjehoprácenesmiernepotrebný.Právonaodpočinokjeužalobcupermanentne
niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz
vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Súd považuje pracovnú pozíciu žalobcu za vysoko zodpovednú,
rizikovú a fyzicky aj psychicky náročnú. Pri stanovení náhrady za zásahy žalovaného do nemajetkovej

sféry žalobcu - práva na odpočinok, súkromie a rodinný život, súd prihliadal na kritéria uvedené v bode
95 Rozsudku Fus, a na závažnosť ujmy, ktorá mu takým (dostatočne závažným) zásahom vznikla, na
následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a v neposlednom rade aj na náhradu nemajetkovej
ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13
Občianskeho zákonníka. ( rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5C/49/2018 zo dňa

15.10.2019)

46. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca má na primeranú finančnú náhradu v sume
2.000 Eur nárok, nakoľko porušením práva Únie bolo ( aj doposiaľ je) skutočne do jeho osobnostnej
sféry zasiahnuté. V prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu zamietol, pretože žalobca nepreukázal že by

sa tento zásah negatívne odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch alebo že by mal dopad na jeho
zdravotnýstav.Vzhľadomnaabsenciutakýchtonásledkovsúdpovažovalsumu2.000Eur,zaprimeranú.
Zobral pritom v úvahu i skutočnosť, že žalobcovi priznanú výšku nemajetkovej ujmy súdy priznávajú
v obdobných súdnych sporoch ( napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoPr/1/2019,
5Co/26/2022, 5Co/64/2022).

47. Výrok o náhrade trov konania sa opiera o ustanovenie § 255 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku,
podľa ktorého: (1) Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. (2) Ak
mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo; v spojení s ustanovením § 262 ods. 1,2

Civilného sporového poriadku: (1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

48. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol aplikujúc článok 4 ods. 2 základných princípov
C.s.p. ako aj ustanovenie § 255 C.s.p, tak, že priznal právo na náhradu trov konania plne úspešnému
žalobcovi v rozsahu 100 %, ( zo súdom priznanej sumy 2.000,00 Eur), pretože stanovenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. Žalobcu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za
(ne)predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov bolo treba v tomto

prípade ustáliť, že základom bolo konštatovanie zásahu a vznik ujmy u žalobcu. Pritom súd odkazuje na
nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99 a tiež na komentár k Civilnému sporovému poriadku (Števček,
M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový
poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 926).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní od doručenia rozsudku, ktoré sa podáva
na Okresnom súd Rožňava a o odvolaní rozhodne Krajský súd v Košiciach.

Podľa ustanovenia § 363 Civilného sporového poriadku v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 Civilného sporového poriadku
odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa odseku 2 citovaného § odvolanie proti
rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré
predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na
rozhodnutie vo veci samej. Podľa odseku 3 citovaného § odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie

možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 125 ods. 1,2,3 Civilného sporového poriadku podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej
podobe alebo v elektronickej podobe. (2) Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez
autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej

podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na
podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. (3) Podanie urobené v listinnej
podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami
mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa
nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie

urobil.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (č. 233/1995 Z.z. - Exekučného poriadku).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Nov 15, 2025. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok – Zodpovednosť za škodu , Potvrdené, Prvostupňové nenapadnuté opravnými… Judgement was issued on Tuesday, April 23, 2024

Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdené, Prvostupňové nenapadnuté opravnými… Judgement was issued on Tuesday, April 23, 2024