Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 1Sfk/119/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7019200242
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Fečík

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:7019200242.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.

Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a JUDr.
Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): AST - Ing. Sergej Špak, spol. s r.
o., so sídlom: Odborárov 49, Spišská Nová Ves 052 01, IČO: 36 196 312, právne zastúpený: Advokátska
kancelária Taragel a Akram, s. r. o., so sídlom: Starosaská 11, Spišská Nová Ves 052 01, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica,
IČO: 42 499 500, v konaní o správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 100472119/2019 zo dňa 19. februára 2019, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7S/4/2019 zo dňa 08. júna 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.

II. Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi finančnej správy

1. Daňový úrad Košice (ďalej ako „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej
hodnoty (ďalej ako „daň“ alebo „DPH“) za zdaňovacie obdobie november 2011, december 2011, o

výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 104416316/2016 zo dňa 06. decembra 2016.
2. Na základe výsledkov daňovej kontroly správca dane vydal rozhodnutie č. 100032627/2018
zo dňa 04. januára 2018 (ďalej ako „pôvodné prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol žalobcovi
vyrubený rozdiel dane na DPH v sume 3.546,71 eur za zdaňovacie obdobie november 2011. Voči
pôvodnémuprvostupňovémurozhodnutiusprávcudanepodalžalobcaodvolanie.Žalovanýrozhodnutím
č. 100842608/2018 zo dňa 27. apríla 2018 zrušil pôvodné prvostupňové rozhodnutie správcu dane
a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu nedostatočne vykonaného dokazovania a

nedostatočného odôvodnenia vyvodených záverov.

3. Následne správca dane po vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie postupoval v intenciách
právneho názoru žalovaného vysloveného v zrušujúcom rozhodnutí, vykonal vyrubovacie konanie a
vo veci vydal nové rozhodnutie č. 102032977/2018 zo dňa 12. októbra 2018 (ďalej ako „prvostupňové
rozhodnutie“), ktorým zotrval na svojich pôvodných záveroch - žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume
3.546,71 eur za zdaňovacie obdobie november 2011. Správca dane žalobcovi neuznal právo na

odpočítanie dane z faktúr od deklarovaného dodávateľa spoločnosti NIVON s. r. o., Fraňa Kráľa 2, 052
01 Spišská Nová Ves, IČO: 17 077 249 (ďalej ako „NIVON s. r. o.“ alebo „deklarovaný dodávateľ“):- č. 110051 zo dňa 07. decembra 2011 (dátum dodania: 24. novembra 2011) za „vykonané stavebné
práce na akcii Rekonštrukcia skladovacích kapacít MH a hnojovice, objekt SO-03- prečerpávacia žumpa
Široké, podľa priloženého súpisu vykonaných prác“,

- č. 110052 zo dňa 07. decembra 2011 (dátum dodania: 25. novembra 2011) za „vykonané stavebné
práce na akcii Rekonštrukcia skladovacích kapacít MH a hnojovice, objekt SO-06- žumpa Víťaz, podľa
priloženého súpisu vykonaných prác“;
(ďalej aj ako „dodávateľské faktúry“)

4. Správca dane daňovou kontrolou preveroval deklarované zmluvné a obchodné vzťahy v predmetnom
období v uzatvorenom reťazci platiteľov DPH: Poľnohospodárske družstvo Branisko v Širokom ›
NIVON s. r. o. › žalobca › Poľnohospodárske družstvo Branisko v Širokom. Z dodávateľských a
odberateľských faktúr správca dane zistil, že žalobca v zdaňovacom období november 2011 vystupoval
v deklarovaných obchodných vzťahoch ako príjemca a zároveň ako dodávateľ služieb - stavebných
prác. Na základe vykonaného dokazovania správca dane uzavrel, že stavebné práce vykonal samotný

investor Poľnohospodárske družstvo Branisko v Širokom na vlastnom nehnuteľnom majetku, stavebné
práce nemohli byť predmetom dodania v uvedenom fakturačnom reťazci, transakcie tak nenaplnili
predmet dane podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej
ako „zákon o DPH“), a preto nemohlo dôjsť k vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 zákona o DPH.
Deklarovanému dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 zákona o DPH, žalobca tak

nemal právo na odpočítanie DPH z dodávateľských faktúr.

5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým
rozhodnutím č. 100472119/2019 zo dňa 19. februára 2019 (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného“), tak
že prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. Podľa žalovaného, sporné dodávateľské faktúry

nebolo možné považovať za faktúry, ktoré by reflektovali reálne dodanie služieb - stavebných prác
žalobcovi a je ich možné považovať iba za doklad, na ktorom je uvedená daň. Žalovaný taktiež uzavrel,
že deklarovanému dodávateľovi spoločnosti NIVON s. r. o. nevznikla povinnosť zaplatiť daň na základe
vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, ale len v zmysle § 69 ods. 5 zákona o DPH,
podľa ktorého každá osoba, ktorá uvedie na faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná túto

daň zaplatiť. Z dodávateľských faktúr žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane podľa § 49 zákona
o DPH v nadväznosti na § 51 zákona o DPH.

II. Konanie pred správnym súdom

6.ŽalobcapodalnaKrajskýsúdvKošiciach(ďalejako„správnysúd“)správnužalobu,ktorousadomáhal
preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného. Správny súd rozsudkom sp. zn. 7S/4/2019
zo dňa 08. júna 2022 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa § 190 Správneho súdneho poriadku
(ďalej len „SSP“) správnu žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania
rozhodol správny súd podľa § 168 SSP tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

7. Správny súd po preskúmaní obsahu žalobných námietok (tak hmotnoprávnych, ako aj
procesnoprávnych) dospel k záveru, že žiadna zo vznesených žalobných námietok (žalobných bodov)
nemá právny potenciál pre zrušenie preskúmavaného rozhodnutia žalovaného.

8. Správny súd už v inom konaní, ktoré sa týkalo toho istého žalobcu a žalovaného a totožného predmetu
konania i keď iného zdaňovacieho obdobia (zdaňovacie obdobie október 2011) vydal rozhodnutie sp.
zn. 8S/40/2019 zo dňa 12. mája 2022, ktorým podľa § 190 SSP žalobu zamietol. Uvedený rozsudok bol
vydaný na rovnakom skutkovom aj právnom základe. Správny súd konštatoval, že dôvody obsiahnuté
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného korešpondujú s dôvodmi jeho rozhodnutia, ktoré

bolo predmetom súdneho prieskumu v konaní vedenom na správnom súde pod sp. zn. 8S/40/2019.
Rovnako žalobné dôvody žalobcu v oboch konaniach korešpondujú, pričom v týchto veciach bolo
potrebné posúdiť, či žalobcovi vzniklo právo na odpočítanie dane v súlade s § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona
o DPH v nadväznosti na § 19 zákona o DPH z faktúr od deklarovaného dodávateľa spoločnosti NIVON
s. r. o. za predmetné zdaňovacie obdobia (október 2011 a november 2011).

9. Správny súd uzavrel, že neexistuje relevantný dôvod, pre ktorý by sa mal odkloniť od právneho názoru
správneho súdu vysloveného v rozsudku sp. zn. 8S/40/2019 zo dňa 12. mája 2022, a preto stotožňujúc
sa s jeho závermi, v zmysle § 140 SSP odkázal v celom rozsahu na jeho rozsiahle odôvodnenie.10. Správny súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 8S/40/2019 zo dňa 12. mája 2022, v rámci posúdenia
predmetnej veci, uviedol, že základom na uplatnenie práva na odpočítanie dane, je reálne prijatie

zdaniteľného plnenia, teda naplnenie obsahu právneho úkonu, ktorý je definovaný na faktúrach.
Prijímateľom tovaru alebo služby má byť iný platiteľ dane, ktorému vzniká právo na odpočítanie dane
podľa § 49 v nadväznosti na § 51 zákona o DPH a povinnosti platiteľa dane pri vzniku daňovej povinnosti
v zmysle § 19 zákona o DPH.

11. Podľa správneho súdu z administratívneho spisu vyplýva, že plnenie, ktoré mal žalobca na základe
zmluvy č. 22-AST-SČ-08 vykonať pre Poľnohospodárske družstvo Branisko v Širokom je totožné s
plnením, ktoré mal pre žalobcu na základe zmluvy 08-AST-SČ-10 vykonať deklarovaný dodávateľ
spoločnosť NIVON s. r. o. V stavebnom denníku týkajúcom sa stavby, ktorý viedlo Poľnohospodárske
družstvo Branisko v Širokom, je tento subjekt zároveň uvedený ako priamy investor tejto stavby. Z
poznámky uvedenej v tomto denníku vyplýva, že dňa 28. októbra 2011 boli ukončené práce na stavbe,

podľa projektovej dokumentácie, a dňa 31. októbra 2011 dodávateľ stavby - žalobca odovzdal stavbu k
užívaniu jej investorovi Poľnohospodárskemu družstvu Branisko v Širokom.

12. Z výpovede konateľa spoločnosti NIVON s. r. o. vyplynulo, že na realizácii rekonštrukčných
stavebných prác sa dohodol s predsedom Poľnohospodárskeho družstva Branisko v Širokom, pričom

nevedel povedať odkiaľ družstvo zabezpečilo pracovné sily na vykonanie týchto prác. Domnieval sa
tiež, že aj mechanizmy patrili Poľnohospodárskemu družstvu Branisko v Širokom. Dôvod, prečo sa
mal realizovať takýto systém dodávania a odoberania stavebných prác nevedel uviesť, odvolal sa
na vzájomnú dohodu zúčastnených subjektov. Predseda Poľnohospodárskeho družstva Branisko v
Širokom sa v priebehu daňového konania vyjadril, že práce vykonávali sami, s vlastnými ľuďmi, na

vlastné náklady a z dôvodu potreby stavebného dozoru vstúpili do zmluvného vzťahu s dodávateľom
NIVON s. r. o..

13. Správny súd podotkol, že existencia dodávateľskej faktúry spolu s prehľadom prác, ktoré mali byť
vykonané, nezakladajú dôvod konštatovať, že tieto práce boli žalobcovi reálne dodané spoločnosťou

NIVON s. r. o.. Rekonštrukčné stavebné práce, ktoré fakturovalo Poľnohospodárske družstvo Branisko
v Širokom spoločnosti NIVON s. r. o., táto bez akéhokoľvek reálneho vkladu vyfakturovala žalobcovi,
pričom ten následne tieto stavebné práce vyfakturoval Poľnohospodárskemu družstvu Branisko v
Širokom, ktoré bolo vlastníkom nehnuteľností, kde mali stavebné práce prebiehať. Správny súd tak
na základe preskúmaných faktov dospel k záveru, že spoločnosť NIVON s. r. o. žalobcovi reálne

nedodalapredmetfakturácie,ataktiežnebolopreukázané,žetentopredmetfakturáciežalobcanásledne
reálne dodal svojmu odberateľovi Poľnohospodárskemu družstvu Branisko v Širokom. Naopak, z
vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že fakturované stavebné práce realizovalo
Poľnohospodárske družstvo Branisko v Širokom (stavebný denník týkajúci sa stavby, ktorý viedlo
Poľnohospodárske družstvo Branisko v Širokom nepreukazuje, že by tieto práce vykonával niekto iný)

tak po technickej, ako aj personálnej stránke.

14. Ďalej súd uviedol, že uskutočnenie stavebných prác na vlastnej nehnuteľnosti nie je dodaním
služby, pretože tá istá služba bola následne žalobcom fakturovaná späť Poľnohospodárskemu družstvu
Branisko v Širokom, ktoré bolo ich objednávateľom a zároveň končeným odberateľom. Vznik daňovej

povinnosti u dodávateľa je základnou hmotnoprávnou podmienkou pre uplatnenie odpočítania dane.
V danom prípade nemožno hovoriť o dodaní služby, resp. tovaru zdaniteľnou osobou (spoločnosťou
NIVON s. r. o.) inej zdaniteľnej osobe (žalobcovi), a preto deklarované zdaniteľné obchody nenaplnili
predmet dane, tak ako je definovaný v ustanovení § 2 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Aj napriek sporu
medzi žalobcom a žalovaným či fakturované rekonštrukčné stavebné práce sú tovarom alebo službou,

správny súd nepovažoval, aj vzhľadom na skutočnosť, že tak dodanie tovaru, ako aj poskytnutie služby
sú za splnenia ďalších zákonných predpokladov predmetom DPH v zmysle ust. § 2 ods. 1, písm. a) a
b) zákona o DPH, zodpovedanie tejto otázky za prioritné. Správny súd pritom poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžfk/61/2018, ktorý dôvodil, že „Realizácia stavebných
prác vlastnými zamestnancami na vlastnej nehnuteľnosti, aj keď bola vystavená faktúra pre celkového

dodávateľa stavby, nie je naplnením pojmu ekonomická činnosť.“ Následne poukázal aj na rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžfk/61/2019, 6Sžfk/27/2019 a 3Sžfk/23/2019.15. Správny súd zdôraznil, že správca dane ani žalovaný nepoukazovali na § 3 ods. 6 zákona
č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej ako „Daňový poriadok“), ani na judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veci zneužitia práva v

daňovej oblasti (C-255/02 Halifax). Závery orgánov verejnej správy vo veci neuznania odpočítania
dane z dodávateľských faktúr sú založené na zistení, že deklarovaný dodávateľ nedodal predmet
fakturácie žalobcovi a žalobca následne tento predmet fakturácie reálne nedodal svojmu odberateľovi
Poľnohospodárskemu družstvu Branisko v Širokom, ktorý bol vlastníkom rekonštruovaných objektov
a súčasne jediný realizátor rekonštrukčných stavebných prác, čím nedošlo k splneniu zákonných

podmienok pre uplatnenie odpočítania dane (§ 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH).

III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde

16. Proti právoplatnému rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej ako „sťažovateľ“) v zákonnej
lehote kasačnú sťažnosť, z dôvodov uvedených v § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP a navrhol, aby

kasačný súd zmenil rozsudok správneho súdu tak, že rozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vráti na
ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby kasačný súd priznal sťažovateľovi úplnú náhradu trov konania.

17. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti na úvod poukázal na bod 14. napadnutého rozsudku správneho
súdu, podľa ktorého správny súd už v inom konaní konal vo veci sťažovateľa a žalovaného s rovnakým

predmetom konania, v ktorom konajúci správny súd žalobu rozsudkom sp. zn. 8S/40/2019 zo dňa
12. mája 2022 zamietol, a preto napadnutý rozsudok v zmysle § 140 SSP, čo sa týka odôvodnenia
rozhodnutia vo veci samej, v celom rozsahu odkazuje na rozsudok sp. zn. 8S/40/2019, s ktorým
sa správny súd stotožnil a nevidel dôvod sa od neho odkloniť. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť,
sťažovateľove odôvodnenie kasačnej sťažnosti reaguje na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

8S/40/2019 zo dňa 12. mája 2022.

18. Sťažovateľ v rámci kasačných námietok odôvodňujúcich porušenie práva na spravodlivý súdny
proces [§ 440 ods. 1 písm. f) SSP] vytkol správnemu súdu, že odôvodnenie napadnutého rozsudku
nenapĺňa očakávané kvalitatívne znaky súdneho rozhodnutia, je arbitrárne a nepreskúmateľné, keď

nedáva odpovede na podstatné otázky a námietky spochybňujúce zákonnosť rozhodnutia žalovaného,
a zároveň je v niekoľkých častiach nelogické a navzájom si odporujúce.

19. Sťažovateľ nesúhlasil s tým, že by jeho pozícia stavebného dodávateľa bola len formálna a že bol
odkázaný na dodávateľa NIVON s. r. o. (jeho know-how v oblasti poľnohospodárskeho stavebníctva).

Sťažovateľ uviedol, že zastrešoval stavebnú časť po projekčnej stránke, čo bola preňho najdôležitejšia
časť stavebnej stránky diela. Uviedol, že spoločnosť NIVON s. r. o. vykonala stavebné práce podľa
pokynov a pod kontrolou sťažovateľa, bez neho by nevedela, ako má stavebnú časť zhotoviť. Rovnako
to nevedelo ani Poľnohospodárske družstvo Branisko v Širokom, ktorého pokyny k vykonaniu diela boli
len v tom zmysle, že družstvo vedelo, aké nové technológie chce a v akej cene, ale nevedelo si vybrať

konkrétne zariadenia ani ich inštalovať a nevedelo ani, aké stavebné práce sú potrebné.

20. Sťažovateľ v tejto súvislosti namietal, že správny súd vyslovil v ústnom odôvodnení záver a
právne posúdenie o tom, že sťažovateľ nemohol byť zhotoviteľom a je sprostredkovateľom. Sťažovateľ
poukázal na to, že o tomto právnom posúdení nie je v písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku

ani zmienka, a tiež že sťažovateľ považuje takýto záver za neprijateľný. Sťažovateľ poukázal na to,
že celé ústne odôvodnenie napadnutého rozsudku sa venovalo v podstate len subdodávateľskému
vzťahu sťažovateľa a ohľadom ostatných žalobných dôvodov správny súd uviedol, že „ich závažnosť
nepôsobí tak, aby boli dôvodom pre vydanie nezákonného rozhodnutia“. S týmto sťažovateľ nesúhlasil
a takúto odpoveď na prepracovanú žalobnú argumentáciu považoval za nedostatočnú. Podľa názoru

sťažovateľa hmotnoprávne predpisy na úseku DPH ani procesné predpisy nepoznajú viac a menej
závažné pochybenia, ktoré môžu mať v závislosti od závažnosti vplyv na nezákonnosť rozhodnutia,
preto takéto odôvodnenie zamietnutia žaloby nie je namieste.

21. Sťažovateľ mal za to, že v konaní preukázal, že oznámenie o začatí daňovej kontroly zaňho

neprevzala osoba, ktorá na to bola oprávnená, keď ho prevzala zamestnankyňa, ktorá nebola oprávnená
zásielky doručované do vlastných rúk preberať. Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentuje, že pokiaľ
zákon vyžaduje, že písomnosť musí byť doručená do vlastných rúk a písomnosť takto doručená nie
je, je nutné dospieť k záveru, že nie je doručená vôbec. Zvlášť pri písomnosti týkajúcej sa začatiadaňového konania, v ktorom bol sťažovateľ ako daňový subjekt povinný poskytovať súčinnosť a
niesť dôkazné bremeno. Sťažovateľ preto nesúhlasil so záverom správneho súdu, že námietka o
nedoručení oznámenia o daňovej kontrole by bola dôvodná, len ak by nedoručením oznámenia do

vlastných rúk bolo zmarené právo sťažovateľa byť aktívnym činiteľom tohto procesu, kedy by z tohto
dôvodu nemohol uplatňovať svoje práva a obhajovať záujmy. Nedostatky doručenia písomnosti podľa
§ 31 Daňového poriadku podľa sťažovateľa nie je možné zhojiť „správaním daňového subjektu po
tom čo mala byť písomnosť doručená“, a to konkrétne tým, že daňový subjekt bol počas daňovej
kontroly aktívny. Sťažovateľ poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.

ÚS 148/2018 zo dňa 14. júna 2018 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3
Cdo 196/2012 zo dňa 07. augusta 2012, ktoré sa venovalo doručovaniu platobného rozkazu súdu
do vlastných rúk podľa Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ mal za to, že závery ohľadom
doručovania platobného rozkazu sú analogicky použiteľné aj na doručovanie do vlastných rúk podľa
Daňového poriadku a odklonom od citovaného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podľa
sťažovateľa napadnutý rozsudok napĺňa dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP.

22. Ďalej sťažovateľ namietal, že p. Ing. Jozef Baluch (štatutár Poľnohospodárskeho družstva Branisko
v Širokom) v rámci miestneho zisťovania produkoval významné tvrdenie, o ktoré sa správca dane a
žalovaný opierajú vo svojich rozhodnutiach, podľa ktorého „práce vykonávali sami (Poľnohospodárske
družstvo Branisko), s vlastnými ľuďmi, na vlastné náklady a z dôvodu potreby stavebného dozoru

vstúpili do zmluvného vzťahu s NIVON s.r.o.“. Podľa sťažovateľa uvedeným tvrdením p. Ing. Jozef
Baluch jednoznačne komentoval a vyjadroval sa k svojmu obchodnému vzťahu so sťažovateľom.
Ak by pri výsluchu tohto svedka mohol byť prítomný sťažovateľ, žiadal by podrobnejšie ozrejmiť
myšlienkové pochody Ing. Balucha o tom, že poľnohospodárske družstvo vykonávalo práce samo pre
seba. Sťažovateľ mal za to, že je bezpredmetné, či účelom miestneho zisťovania bol aj výsluch svedka

Ing. Balucha. Podstatné je, že na miestnom zisťovaní produkoval dôležité tvrdenie, ktoré si správca dane
ochotne vypočul a následne sa oň opieral v rozhodnutí.

23. V rámci kasačnej námietky podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP sťažovateľ uviedol, že zásadne
nesúhlasí s posúdením veci správnym súdom, v zmysle ktorého spoločnosť NIVON s. r. o. nemala dodať

sťažovateľovi stavebné práce, teda dielo, len preto, lebo na vykonanie diela použila ďalšieho zhotoviteľa,
t. j. subdodávateľa vo vzťahu k sťažovateľovi. Ďalej považoval za nesprávny názor správneho súdu, v
zmysle ktorého uskutočnenie stavebných prác na vlastnej nehnuteľnosti nie je dodaním služby, a to ani
za okolností, aké nastali v prípade sťažovateľa:
- sťažovateľ nezodpovedá za výber subdodávateľa jeho zhotoviteľom,

- práce, ktoré vykonalo Poľnohospodárske družstvo Branisko v Širokom, by bez pokynov a kontroly
spoločnosti NIVON s. r. o. (ktorej dal pokyny a kontroloval ju sťažovateľ) nevedelo urobiť, pretože by
skrátka nevedelo, čo má robiť,
- práce, ktoré vykonalo Poľnohospodárskeho družstvo Branisko v Širokom, sa týkali len časti zákazky,
ktorú vykonával sťažovateľ.

24. Zároveň podľa sťažovateľa v napadnutom rozsudku absentuje odôvodnenie, že sporné obchody
nenaplnili predmet dane definovaný v § 2 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Záver správneho súdu o tom,
že nedošlo k zdaniteľnému plneniu, pokiaľ dielo nebolo reálne stavebne vykonané zhotoviteľom, ale
podzhotoviteľom, je podľa sťažovateľa bezprecedentný, prekvapivý a spôsobilý nabúrať koncepciu

bežného fungovania obchodných vzťahov v stavebníctve. V nadväznosti na uvedené podľa sťažovateľa
správny súd nesprávne vyhodnocoval, či spoločnosť NIVON s. r. o. spĺňala predpoklady na reálne
vykonanie diela z hľadiska jej personálnej obsadenosti zamestnancami a materiálno-technickým
zabezpečením.

25. Sťažovateľ zdôraznil, že nesúhlasí s poukazom správneho súdu na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 4Sžfk/61/2018 zo dňa 14. januára 2020 (tiež rozsudky Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžfk/61/2019, sp. zn. 6Sžfk/27/2019. sp. zn. 3Sžfk/23/2018), ktorý podľa
neho vychádza z diametrálne odlišného skutkového stavu. Sťažovateľ popieral, že už pri uzatváraní
zmluvných vzťahov medzi figurujúcimi spoločnosťami malo byť jasné a zrejmé postavenie skutočného

poskytovateľa a príjemcu plnenia (Poľnohospodárske družstvo Branisko v Širokom), tento záver podľa
sťažovateľa nemá žiadny reálny podklad vo vykonanom dokazovaní. Sťažovateľ rovnako namietal
aj tvrdenie žalovaného, že z prítomnosti sťažovateľa na kontrolných dňoch mu musela byť zrejmáskutočnosť o spôsobe realizácie stavebných prác pracovníkmi Poľnohospodárskeho družstva Branisko
v Širokom.

26. Sťažovateľ nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že v správnom konaní neozrejmil dôvod svojej účasti
v uzavretom zmluvnom a fakturačnom reťazci a ani účel, či ekonomickú opodstatnenosť deklarovaného
zdaniteľného obchodu. Takéto konštatovanie je v príkrom rozpore s dokazovaním vykonaným v
administratívnom konaní. Uviedol, že prioritne bolo predmetom jeho obchodného záujmu dodanie
technologickej časti diela pre Poľnohospodárske družstvo Branisko v Širokom, ktoré by nebolo možné

dodať bez realizácie aj stavebnej časti diela.

27. Sťažovateľ uviedol, že to, že spoločnosť NIVON s. r. o. vykonala dielo pre sťažovateľa
prostredníctvom ďalšieho zhotoviteľa, a kto bol týmto zhotoviteľom, už nie je jeho vecou. Tiež uviedol,
že o ďalšom podzhotoviteľovi neexistovala dohoda medzi sťažovateľom, spoločnosťou NIVON s. r.
o. a Poľnohospodárskym družstvom Branisko v Širokom. Sťažovateľ zdôraznil, že napriek tomu, že

nepriznanie odpočtu DPH je výlučne založené na skutkových okolnostiach týkajúcich sa obchodného
vzťahu, na ktorom sa sťažovateľ nezúčastnil, správny súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho
argumentáciou, keď v žalobe poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako
aj rozsudky Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorých žalovaný nemôže od sťažovateľa vyžadovať, aby
zodpovedal za správanie iného daňového subjektu. Poukázal pritom na rozsudky Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/22/2019 zo dňa 26. mája 2020 a sp. zn. 10Sžfk/44/2019 zo dňa
24. novembra 2020 a v tejto súvislosti konštatoval, že z dôvodu odklonu správneho súdu od názorov
uvedených v predmetných rozsudkoch je vo vzťahu k napadnutému rozsudku naplnený dôvod podania
kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP.

28. Sťažovateľ namietal aj záver správneho súdu, ktorý ustálil, že sťažovateľ neuniesol dôkazné
bremeno, pričom z rozsudku správneho súdu nie je zrejmé ohľadom ktorých konkrétnych skutočností
pri daňovej kontrole sťažovateľ neuniesol svoje dôkazné bremeno. Uvedené podľa sťažovateľa napĺňa
dôvod kasačnej námietky podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP. Sťažovateľ konštatoval, že uniesol dôkazné
bremeno tak, ako mu to ukladá § 24 ods. 1 Daňového poriadku v spojení s § 49 ods. 2 a § 51

zákona o DPH a svoje povinnosti ohľadom vedenia dokazovania v zmysle § 24 ods. 2 a 4 Daňového
poriadku si nesplnil správca dane a žalovaný. Sťažovateľ preukázal, že si uplatnil odpočítanie dane v
súvislosti s vykonaním diela, ktoré bolo riadne vykonané, odovzdané, vyfakturované a zaplatené, pričom
podľa sťažovateľa žalovaný a správca dane rozhodne neuniesli svoje dôkazné bremeno ohľadom
preukázania skutočnosti, že sťažovateľ bol súčasťou akéhosi fakturačného reťazca, ktorý mal zastrieť

to, že Poľnohospodárske družstvo Branisko v Širokom vykonalo predmet diela samo pre seba.
29. Záverom sťažovateľ uviedol, že nerozumie, prečo v kontexte ustanovení § 24 ods. 2 a 4 Daňového
poriadku dal správny súd za pravdu žalovanému, že správca dane a žalovaný nemal povinnosť vyhovieť
návrhu sťažovateľa na vykonanie dokazovania, aby do administratívneho spisu z daňovej kontroly bol v
rámcidokazovaniapripojenývcelomrozsahuspisztrestnéhokonaniavedenomOkresnýmriaditeľstvom

PZPrešovpodČVS:ORP:1317/OEK-PO-2013.Ztohtodokazovaniabysažalovanýnapríkladdozvedel,
že Poľnohospodárske družstvo Branisko v Širokom by ani v teoretickej rovine nebolo schopné vykonať
dielo, ktoré preň dodával sťažovateľ, keďže na vykonanie takéhoto diela nemalo odborné znalosti ani
praktické skúsenosti a v žiadnom prípade nešlo o to, že by sťažovateľ a spoločnosť NIVON s. r. o.
boli súčasťou obchodného vzťahu s Poľnohospodárskym družstvom Branisko v Širokom len preto, aby

zastreli skutočnosť, že dielo vykonalo samotné poľnohospodárske družstvo. Za podstatné považoval,
že správca dane sa oboznámil s vyšetrovacím spisom, ktorý žiadal do konania sprístupniť sťažovateľ
a zároveň odmietol sťažovateľovi sprístupniť obsah tohto spisu, minimálne meritórne rozhodnutie o
zastavení trestného stíhania a sprístupnil mu len výpovede niektorých svedkov. Neexistoval žiadny
rozumný dôvod, aby správca dane nevykonal dokazovanie v požadovanom rozsahu, minimálne, čo sa

týka sprístupnenia meritórneho rozhodnutia.

30. Uviedol tiež, že tvrdenie správneho súdu v bode 44. napadnutého rozsudku, že „o odmietnutí
trestného oznámenia vo veci podozrenia zo spáchania zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276
ods. 1 a 3 Trestného zákona, nebolo v čase záveru vyrubovacieho konania ešte rozhodnuté (Uznesenie

ČVS: ORP-421/2-VYS-SN-2020 zo dňa 05.06.2020)“ je zavádzajúce. Ako je zrejmé aj zo značiek
vyšetrovacích spisov, uznesenie ČVS: ORP-421/2-VYS-SN-2020 nebolo to, ktoré sťažovateľ žiadal
sprístupniť v rámci daňovej kontroly. Sťažovateľ tak odôvodnene nadobudol dojem, že zamestnanci
správcu dane voči nemu nepostupujú nezaujato a objektívne a namietal preto ich zaujatosť a postupvo veci. Zotrval na tvrdení, že správca dane o námietke voči postupu zamestnancov správcu dane
nerozhodol a naviac rozhodnutie o námietkach o zaujatosti zamestnancov bolo vydané až po vydaní
prvostupňového rozhodnutia, čo odôvodňoval tým, že rozhodnutie o jeho námietkach nebolo súčasťou

administratívneho spisu (v čase keď sa s ním sťažovateľ oboznamoval dňa 12.10.2018) a nie dátumom
vydania tohto rozhodnutia.

31. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 30. septembra 2022 uviedol, že v plnom
rozsahu zotrváva na svojej predchádzajúcej rozsiahlej argumentácii a navrhol, aby Najvyšší správny súd

Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú. Žalovaný uviedol, že správca dane a
žalovaný rozsiahlym dokazovaním preukázali, že deklarované zdaniteľné obchody nie sú predmetom
dane podľa § 2 ods. 1 písm. a) a b) zákona o DPH a bolo zistené, že nejde o dodanie tovaru podľa
§ 8, ani o dodanie služby podľa § 9 daného zákona. Dodávateľské faktúry č. 110051 z 07. decembra
2011 a č. 110052 z 07. decembra 2011 vyhotovené spoločnosťou NIVON s. r. o. nie sú faktúrami, ktoré
by reflektovali reálne dodanie služieb - stavebných prác sťažovateľovi, deklarovanému dodávateľovi

nevznikladaňovápovinnosťvzmysle§19zákonaoDPH,tedanebolanaplnenázákladnáhmotnoprávna
podmienka pre odpočítanie dane.

32. Fakturované stavebné práce podľa žalovaného mali byť realizované na stavbách na hospodárskych
dvoroch v Širokom a Hrabkove, ktoré sú od roku 1984 vo vlastníctve Poľnohospodárskeho družstva

Branisko v Širokom, teda subdodávateľa a súčasne prijímateľa fakturovaných služieb. Sťažovateľ
deklarované stavebné práce nedodal sám, ale uzatvoril zmluvu o dielo na ten istý rozsah prác so
spoločnosťou NIVON s. r. o., ktorá tieto stavebné práce na objektoch Poľnohospodárskeho družstva
Branisko v Širokom nevykonala, ale objednala si ich u Poľnohospodárskeho družstva Branisko v
Širokom. Z uvedeného vyplýva, že jediným skutočným dodávateľom a zároveň konečným prijímateľom

fakturovaných stavebných prác bolo Poľnohospodárske družstvo Branisko v Širokom. Investor -
Poľnohospodárske družstvo Branisko v Širokom stavebné rekonštrukčné práce, ktoré sú predmetom
spornej faktúry, vykonalo samo pre seba, a to na vlastnom nehnuteľnom majetku, s dodaním materiálu,
mechanizmov a pracovných síl. Stavebné práce teda vykonal samotný objednávateľ, čím došlo k
splynutiu osoby objednávateľa a zhotoviteľa.

33. Žalovaný sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľa a uviedol, že ani správca dane, ani správny
súd nespochybňovali právo podnikateľov dodať tovar alebo služby subdodávateľským spôsobom, ako
to podsúva sťažovateľ, avšak za daného zisteného skutkového stavu, teda ak došlo k splynutiu osoby
vykonávateľa a objednávateľa, či konečného príjemcu prác, nemožno hovoriť o dodaní tovaru, resp.

služby v zmysle zákona o DPH a takéto obchodné vzťahy nenapĺňajú definíciu predmetu dane v zmysle
§ 2 zákona o DPH.

34. Žalovaný považoval za nepravdivé a nepreukázané aj tvrdenia sťažovateľa, že zastrešoval stavebnú
časť po projekčnej stránke a že spoločnosť NIVON s. r. o. vykonala stavebné práce podľa jeho pokynov

a pod jeho kontrolou, pretože z vykonaného dokazovania tieto tvrdenia nevyplývajú. Práve naopak, z
dokladov predložených do obchodu zapojenými spoločnosťami - zo súpisov prác vyplýva, že zapojené
spoločnosti si navzájom fakturovali identický rozsah stavebných prác bez preukázanej pridanej hodnoty,
na žiadnom stupni reťazca sa v súpise prác nenachádzajú položky ako napr. stavebný dozor, či kontrola
vykonávania prác.

35. Žalovaný poukázal tiež na skutočnosť, že sťažovateľ s Poľnohospodárske družstvo Branisko
v Širokom uzatvoril dve zmluvy, a to na vykonanie stavebných prác na jeho objektoch, ale aj na
dodanie technológií a ich montáž. Pri dodaní technologickej časti nebol zistený uzatvorený fakturačný
reťazec platiteľov, ani účasť spoločnosti NIVON s. r. o. na tejto dodávke, za dodanie technológii a

technologickej časti vystavil sťažovateľ Poľnohospodárske družstvo Branisko v Širokom ďalšie faktúry,
ktorých opodstatnenosť správca dane nespochybnil. Rekonštrukcia a modernizácia fariem z pohľadu
stavebnej a technologickej boli pripravované súbežne. Správca dane v záujme úplného a presného
zistenia skutkového stavu obstaral množstvo dôkazov z rôznych zdrojov, čo svedčí o objektivite
vykonaného dokazovania a takýto postup správcu dane nemožno hodnotiť ako zaujatý, či neobjektívny.

36. Žalovaný zastával názor, že poukazovanie na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 4Sžfk/61/2018 (obdobne aj na rozsudky č. k. 2Sžfk/61/2019, 6Sžfk/27/2019, 3Sžfk/23/2019) je v
preverovanom prípade správne, pretože zistený skutkový stav je obdobný, ako bol v prejednávanomprípade. Sťažovateľ v podanej kasačnej sťažnosti namietal aj procesné pochybenia správcu dane
a žalovaného, s ktorými sa žalovaný podrobne vysporiadal v napadnutom rozhodnutí, vo svojich
vyjadreniach, ako aj na ústnom pojednávaní.

37. Sťažovateľ podal k vyjadreniu žalovaného ku kasačnej sťažnosti repliku zo dňa 19. októbra 2022, v
ktorej poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo
dňa 30. júna 2022, v ktorom podľa sťažovateľa súd dospel k opačným záverom, ako v predchádzajúcej
judikatúre, na ktorú odkazoval správnu súd v napadnutom rozsudku.

38. Prejednávaná vec bola dňa 19. októbra 2022 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj „kasačný súd“) ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie, podľa právnej úpravy
účinnejkdanémudňu.Nakasačnomsúdebolavecnáhodnýmvýberompridelenánarozhodnutiesenátu
1S.

IV. Právne názory kasačného súdu

39. Kasačný súd po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP),
oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP) a má predpísané náležitosti (§
445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných

bodov uplatnených sťažovateľom (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu
a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie
je dôvodná.

40. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo

právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené
záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu
verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa
môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

41. Podľa § 139 ods. 2 SSP, v odôvodnení rozsudku uvedie správny súd stručný priebeh
administratívneho konania, stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie argumentov
žalobcu a vyjadrenia žalovaného, prípadne ďalších účastníkov, osôb zúčastnených na konaní a
zainteresovanejverejnosti,posúdeniepodstatnýchskutkovýchtvrdeníaprávnychargumentov,prípadne

odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Ak správny súd zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vráti
mu vec na ďalšie konanie, je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, ako má orgán verejnej správy
vo veci ďalej postupovať. Správny súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

42. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH je predmetom dane poskytnutie služby za protihodnotu v

tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
43. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

44. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3

a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

45. Podľa § 464 ods. 1 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už
bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už

len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.

46. Kasačný súd pri preskúmavaní kasačnej sťažnosti zistil, že sa už v obdobnej veci totožného
sťažovateľa a žalobcu, vo vzťahu k obdobným rozhodnutiam správcu dane, žalovaného a správneho
súdu, ktoré boli založené na totožnom skutkovom a právnom posúdení, i keď vo vzťahu k odlišnému

zdaňovaciemu obdobiu, posudzujúc takmer totožne koncipované kasačné sťažnosti, zaoberal rovnakou
právnou otázkou v rozhodnutí sp. zn. 4Sfk/113/2022 zo dňa 21. februára 2024, na základe ktorého
konajúci kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamietol ako nedôvodnú.47. Kasačný súd preto postupom podľa § 464 ods. 1 SSP poukazuje na rozhodnutie sp. zn.
4Sfk/113/2022 zo dňa 21. februára 2024, v ktorom konajúci kasačný súd k argumentácii sťažovateľa
uviedol:

„49. K námietkam v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) kasačný súd uvádza, že sú nedôvodné. Kasačný
súd upresňuje, že pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup správneho
(krajského) súdu, ktorým sa znemožnila účastníkovi konania realizácia tých procesných práv, ktoré majú
slúžiť na ochranu a obranu jeho práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto

porušeniabudeznamenaťnespravodlivýsúdnyproces.Zároveňjevšaknutnépodotknúť,žedoprávana
spravodlivý súdny proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená
ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté
v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov,
resp.toho,abysúdypreberalialebosariadilivýkladomvšeobecnezáväznýchpredpisov,ktorýpredkladá
účastník konania.
50. Sťažovateľ v uvedenom prípade namietal nedostatok a zmätočnosť odôvodnenia rozsudku

správneho súdu a následne skutočnosť, že v písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku nie je
zmienka o tom, že sťažovateľ nemohol byť zhotoviteľom a je sprostredkovateľom, pričom takýto záver
považuje za neprijateľný. K zvyšným námietkam mal správny súd len podotknúť, že ich závažnosť
nepôsobí tak, aby boli dôvodom pre vydanie nezákonného rozhodnutia. Rovnako namietal tvrdenie
správneho súdu o neunesení dôkazného bremena.

51. Kasačný súd pripomína, že dôvody kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP, treba
vymedziť konkrétnym porušením práva na spravodlivý proces, ku ktorému došlo postupom správneho
súdu tak, že sťažovateľovi bolo znemožnené uskutočnenie jemu patriacich procesných práv. Rozhodne
nestačí iba všeobecne tvrdiť, že právo na spravodlivý proces bolo porušené, ale treba konkrétne uviesť
a odôvodniť, v čom konkrétne toto porušenie spočíva. Rozhodne však nemožno ako porušenie práva

na spravodlivý proces uznať námietku sťažovateľa, že nesúhlasí s posúdením veci správnym súdom
a považuje jeho závery za neprijateľné, spolu s opísaním skutkového stavu, ktorý sťažovateľ v danom
prípade považuje správny. V prípade, ak sa sťažovateľ nestotožnil s právnym posúdením veci správnym
súdom, uvedená skutočnosť zakladala sťažnostný bod v zmysle námietky podľa § 440 ods. 1 písm. g)
SSP.

52. K tvrdeniu sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení kasačný súd uvádza, že právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania,
jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu
síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (pozri napr. Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998). Rovnako sa ústavný súd vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v
náleze č. k. III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). 33. Z
ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky taktiež vyplýva, že „Súd by mal vo svojej
argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť,

teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís
dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom
rade aj spravodlivé a presvedčivé. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má
byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným
pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické

hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.“ (Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 114/08 zo dňa 12.06.2008).
53. Z vyššie uvedeného možno konštatovať, že správny súd pri odôvodnení rozsudku postupoval
v zmysle vyššie uvedených zásad. Podľa kasačného súdu sa správny súd vysporiadal so všetkýmipodstatnými tvrdeniami uvedenými v žalobe ako aj vo vyjadreniach a to ako v písomnom vyhotovení
rozsudku, tak aj v ústnom odôvodnení rozsudku po skončení pojednávania. Z ústneho odôvodnenia
vyhláseného rozsudku jasne vyplýva, že vo veci hmotnoprávneho posúdenia preskúmavanej veci,

nebola spochybnená existencia stavebných úprav, ale to, že tieto sťažovateľovi dodala spoločnosť
NIVON s. r. o. Tak isto je z ústneho vyhlásenia rozsudku zrejmé, že v danom prípade nemožno hovoriť
o dodaní služby resp. tovaru zdaniteľnou osobou (spoločnosťou NIVON s. r. o.) inej zdaniteľnej osobe
(sťažovateľovi), a preto deklarované zdaniteľné obchody nenaplnili predmet dane, tak ako je definovaný
v ustanovení § 2 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Uvedené tvrdenia a s tým súvisiace právne posúdenie, ako

aj skutočnosť, že sťažovateľ nebol zhotoviteľom ale len sprostredkovateľom pri dodaní stavebných prác
rovnako nachádzame v písomnom vyhotovení rozsudku (napr. body 34,36,37,38 aj 41 rozsudku).
54. Kasačný súd dodáva, že uvedené platí aj pri žalobných námietkach sťažovateľa týkajúcich
sa rozloženia dôkazného bremena, opakovanej daňovej kontroly, vykonania dokazovania či
nespochybnenie existencie stavby. K uvedenej námietke tak kasačný súd uvádza, že medzi zvukovým
záznamom z pojednávania konaného na správnom súde a ústnym odôvodnením rozsudku a písomným

vyhotovením kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku neidentifikoval žiadne zásadné odlišnosti,
ktoré by ho viedli k záveru o možnej aplikácii kasačného dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP.
Správny súd sa so všetkými podstatnými argumentmi sťažovateľa dostatočne vysporiadal v ústnom
odôvodnení rozhodnutia, ktoré sa následne premietlo aj do jeho písomného vyhotovenia. Kasačný súd
už len dodáva, že všeobecne nemožno legitímne očakávať, že odôvodnenie ústneho rozhodnutia, ktoré

správny súd vyhlási okamžite po skončení pojednávania bude obsahovo rovnako vyčerpávajúce ako
v prípade vyhotovenia písomného rozsudku. Podstatnou skutočnosťou je, že sa v takomto prípade
správny súd dostatočne a presvedčivo vysporiadal s argumentami sťažovateľa v kľúčových aspektoch
prejednávanej veci, (t. j. podstata stanoviska súdu k zásadným argumentom strany)...“
„...56. Za dôvodné možno považovať tvrdenie sťažovateľa, že v tomto smere mal správny súd rozvinúť

svoju argumentáciu a upresniť, prečo nebol dôvod spochybňovať rozhodnutie žalovaného. So zreteľom
navšetkyskutočnosti,najmä,žeprávneposúdenievecivsamotnejpodstatebolosprávne,všakkasačný
súd nepovažuje z uvedeného dôvodu za hospodárne zrušiť napadnutý rozsudok správneho súdu, ktorý
nemožno považovať za zmätočný alebo nepreskúmateľný. Zrušením napadnutého rozsudku by totiž v
žiadnom smere neprišlo k zmene právneho postavenia sťažovateľa, ani k zmene právneho posúdenia.

Zrušenie napadnutého rozsudku by tak bolo len formálnym deklarovaním pochybenia správneho súdu,
ktoré by však nemalo žiaden dopad na práva a povinnosti sťažovateľa, pričom právne posúdenie veci by
zostalo nezmenené. Takýto postup by bol čisto formalistický a zbytočne by len zvyšoval trovy všetkých
subjektov. Kasačný súd by tak konal v rozpore s princípom hospodárnosti konania vyjadreným v čl. 17
CSP, ktorý sa primerane vzťahuje aj na konania podľa SSP (§ 5 ods. 1 SSP).

57. K námietke sťažovateľa ohľadne nedoručenia oznámenia o začatí daňovej kontroly sťažovateľovi
kasačný súd uvádza, že nemá dôvod sa odchýliť od logických argumentov a záverov, ktoré správny súd
v napadnutom rozsudku uviedol. V tomto smere dáva kasačný súd do pozornosti uznesenie veľkého
senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 19SVs/3/2023 zo dňa 04.12.2023 v
spojení s opravným uznesením zo dňa 06.02.2024 (body 43 a nasl.), podľa ktorého: „43. .......prístup k

doručovaniu písomností, ktorý je považovaný za tzv. formálny, musí niekedy pri posúdení konkrétnych
okolností ustúpiť tzv. materiálnemu prístupu vnímania právneho inštitútu doručovania, ktorým je v
súlade s jeho zmyslom a účelom predovšetkým oboznámenie sa účastníkov konania s doručovanou
písomnosťou. Akokoľvek je totiž tento inštitút v právnom poriadku významný a sú s ním spojené
významné následky (ako napr. fikcia doručenia) a právne účinky, nie je možné prehliadať fakt, že svojou

podstatou ide o komunikačný prostriedok, ktorý má slúžiť na oznámenie účastníkom konania o úkonoch
správnych orgánov, v tomto prípade daňových. 44. V tomto zmysle je preto dôležité nachádzanie
rovnováhy medzi prirodzenou a logickou ochranou procesných práv účastníkov a medzi snahou štátu
o efektívne doručovanie tak, aby sa účastníci dozvedeli o úkonoch príslušných orgánov. Pre materiálny
prístup k doručovaniu písomnosti je preto podstatné to, či sa adresát mohol s doručovanou písomnosťou

zoznámiť a tak bolo zachované jeho právo na podanie efektívnych opravných prostriedkov alebo na
súdnu ochranu. V takom prípade už posudzovanie zákonnosti doručovania nie je potrebné skúmať a
nemôže mať vplyv na závery o účinkoch doručenia, keďže požiadavka materiálneho doručenia bola
dodržaná. V zmysle uvedeného preto, hoci aj doručovanie písomnosti vykazuje znaky nezákonnosti,
ale účastník konania sa preukázateľne s obsahom doručovanej písomnosti oboznámil (o oboznámení

sa nesmú byť pochybnosti), a spôsob doručenia mu nezabránil včas a účinne realizovať jeho procesné
práva (realizoval svoje procesné práva riadne a včas), je potrebné túto považovať za riadne doručenú.
To platí napr. vtedy, ak účastník včas podá opravný prostriedok, z ktorého jasne vyplýva, že obsah
doručovanej písomnosti mu je známy, a teda nedošlo k reálnemu zásahu do jeho procesných práv.“58. Kasačný súd tak aj v zmysle vyššie uvedeného právneho posúdenia konštatuje, že sťažovateľ bol
s obsahom oznámenia o daňovej kontrole oboznámený, o čom ako správne podotkol aj správny súd,
svedčí aj jeho ďalšia aktivita v konaní. Sťažovateľ sa dostavil ku správcovi dane a predložil požadované

doklady presne v deň, ktorý bol uvedený v oznámení o daňovej kontrole. Nedošlo teda k žiadnemu
obmedzeniu na právach sťažovateľa, ktorý sa mohol v konaní ďalej riadne a informovane brániť. Z
uvedeného dôvodu je aj táto námietka sťažovateľa nedôvodná.
59. Ďalšou námietkou sťažovateľa bolo, že správca dane vykonaním miestneho zisťovania a kladením
otázok prítomnému Ing. Baluchovi obchádzal inštitút ústneho pojednávania a neprizval naň sťažovateľa.

Podľa § 39 ods. 1 Daňového poriadku, je počas miestneho zisťovanie daňový subjekt alebo iná
osoba povinná poskytnúť zamestnancovi správcu dane, ktorý vykonáva miestne zisťovanie, pomoc a
súčinnosť potrebnú na účinné vykonanie miestneho zisťovania, najmä mu podať potrebné vysvetlenia.
V uvedenom prípade správny súd správne posúdil, že zo zápisnice o miestnom zisťovaní v priestoroch
Poľnohospodárskeho družstva Branisko v Širokom, č. 101122080/2017, spísanej dňa 30.05.2017 je
zrejmé, že Ing. Balucha zamestnancom správcu dane prítomným na miestnom zisťovaní odovzdal

tam uvedené listiny, pričom títo vyzvali Ing. Baluchu, aby sa vyjadril výlučne k spôsobu účtovania
odberateľských faktúr pre spoločnosť NIVON s. r. o. a tiež dodávateľských faktúr od sťažovateľa.
Z vyjadrenia Ing. Baluchu nevyplýva, že by sa v nej dotkol iných skutkových okolností, napríklad,
že by akýmkoľvek spôsobom komentoval obchodný vzťah ku kontrolovanému daňovému subjektu/
sťažovateľovi.

60. Zároveň kasačný súd v súvislosti s nastolenou námietkou dáva do pozornosti, že pochybnosti
správcu dane a žalovaného neboli postavené len na zisteniach správcu dane od Ing. Balucha.
Zohľadňujúc uvedené východiská týkajúce sa procesných nedostatkov, bez záveru o tom, či
spochybnené miestne zisťovanie bolo alebo nebolo zákonným dôkazom, kasačný súd konštatuje, že
nejde o rozhodujúci dôkaz v predmetnom konaní. Aj po jeho vylúčení by naďalej v plnom rozsahu

obstáli závery správcu dane a žalovaného, ako aj podstatné skutkové zistenia, na ktorých sú ich
závery postavené. Totožný právny názor kasačný súd zaujal k danej otázke aj v obdobnej veci sp. zn.
3Sfk/137/2022 zo dňa 21.11.2023.
61. Kasačný súd preto aj v tejto časti považoval kasačnú sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú.
62. K ďalším námietkam sťažovateľa kasačný súd uvádza, že jeho úlohou ani úlohou správneho

súdu nie je zisťovať alebo ustaľovať skutkový stav či nanovo vyhodnocovať dôkazy vykonané v
daňovom konaní. Jeho úlohou je najmä posúdiť, či správca dane, resp. žalovaný postupovali pri
zisťovaní skutkového stavu zákonným spôsobom, nasledovali pritom pravidlá logického uvažovania
a či riadne popísali svoje hodnotiace úvahy. Podľa ustálenej súdnej judikatúry (viď. napr. Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II.ÚS 127/07-21 alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 2Sžo/5/2009, sp. zn. 8Sžo/547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva
nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda
to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou
rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.
63. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt.

Správca dane vykonáva a vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a
informácie o všetkých skutočnostiach, dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane
niejepridokazovaníviazanýibanávrhmidaňovýchsubjektov,jevšakpovinnýzistiťskutkovýstavvecičo
najúplnejšie.Daňovékonanieniejekonanímvyhľadávacím.Zuvedenéhovyplýva,žejetoprávesprávca

dane kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery
vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a
zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať.
64. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v rozsudku sp. zn. 4Sžf/30/2014
zo dňa 17.02.2015 aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na

svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového
konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko,
čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí
zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácii relevantných ustanovení.

65. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu
dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového
subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností,
keďže daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcomdokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná a akým spôsobom dokazovanie doplní, akú
hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich
vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má

správca dane v priebehu konania k dispozícii.
66. Kasačný súd po vyhodnotení súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného,
dospel k rovnakému záveru ako správny súd, a to, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne
a rozsiahlo popísali zistený skutkový stav, ktorý aj samotný správny súd uviedol vo svojom rozhodnutí,
v ktorom riadne vyhodnotil predložené dôkazy a dôkladne sa vysporiadal aj so všetkými námietkami

sťažovateľa. Uvedené platí aj vo vzťahu k námietkam týkajúcich sa vyšetrovacieho spisu Okresného
riaditeľstva PZ Prešov pod ČVS: ORP: 1317/OEK-PO-2013.
67. Kasačný súd pripomína, že daňová kontrola a následné vyrubovacie konanie sú samostatným
správnym konaním, ktoré sa riadi osobitnými právnymi normami a zásadami, a ktoré sú nezávislé vo
vzťahu ku konaniu iných orgánov v danej veci. Skutočnosť, že v niektorej veci bolo vedené alebo
zastavené trestné stíhanie podľa Trestného poriadku, nezakladá dôvod na automatické subsumovanie

veci do konania vedeného správcom dane. Napriek tomu správca dane vyhodnotil ako potrebné
zabezpečiť dôkazy aj z uvedeného vyšetrovacieho spisu, s ktorými bol sťažovateľ, správca dane a
aj žalovaný oboznámený a zohľadnili ich pri rozhodovaní vo veci. Uvedené možno konštatovať aj
k námietke sťažovateľa, že v čase, keď sa oboznamoval s obsahom spisu v prejednávanej veci
(dňa 12.10.2018), rozhodnutie o námietke zaujatosti nebolo súčasťou spisu, kasačný súd zhodne so

správnym súdom uvádza, že je zrejmé, že v čase vydania odvolaním napadnutého rozhodnutia o
námietke zaujatosti už rozhodnuté bolo. Sťažovateľ v tomto smere nepredložil akýkoľvek dôkaz, ktorý
by preukazoval opak.
68. Taktiež kasačný súd opakovane zdôrazňuje, že dôkazné bremeno, ktoré ťaží na preukázanie
skutkovej okolnosti - faktická realizácia prác dodávateľským subjektom, nemožno prenášať na správcu

dane a tým subsumovať kasačný dôvod pod § 440 ods. 1 písm. f) SSP.
69. Vo vzťahu k dôvodom kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP, kasačný súd
opakovane konštatuje, že jeho úlohou ani úlohou správneho súdu nie je zisťovať alebo ustaľovať
skutkový stav či nanovo vyhodnocovať dôkazy vykonané v daňovom konaní. Jeho úlohou je najmä
posúdiť, či správca dane, resp. žalovaný postupovali pri zisťovaní skutkového stavu zákonným

spôsobom,nasledovalipritompravidlálogickéhouvažovaniaačiriadnepopísalisvojehodnotiaceúvahy.
70. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti v podstate namieta skutkové zistenia správcu dane a opakovane
tvrdí, že svojho dodávateľa si vybral z dôvodu predchádzajúcich pozitívnych skúsenosti a že sa
jedná o etablovanú spoločnosť na trhu. Zároveň poukázal na skutočnosť, že stavebné práce boli
reálne vykonané. Vo vzťahu k týmto tvrdeniam kasačný súd uvádza, že správny súd sa s nimi

v napadnutom rozsudku dostatočne vysporiadal. Kasačný súd zdôrazňuje, že dôvody neuznania
odpočtu DPH sú konkrétne špecifikované tak v rozhodnutiach daňových orgánov, ako aj v napadnutom
rozsudku správneho súdu. Závery správneho súdu ako aj orgánov verejnej správy vo veci neuznania
odpočítania dane z faktúry vyhotovenej deklarovaným dodávateľom sťažovateľa sú založené na zistení,
že (deklarovaný) dodávateľ nedodal predmet fakturácie sťažovateľovi a sťažovateľ následne tento

predmet fakturácie reálne nedodal svojmu odberateľovi (Poľnohospodárskeho družstva Branisko v
Širokom), ktorý bol vlastníkom rekonštruovaných objektov a súčasne jediný realizátor rekonštrukčných
stavebných prác, čím nedošlo k splneniu zákonných podmienok pre uplatnenie odpočítania dane (§ 49
ods. 1 a 2 zákona o DPH).
71. Vo vzťahu k prenosu dôkazného bremena kasačný súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR

sp. zn. I. ÚS 377/2018, v zmysle ktorého: „Ústavný súd už judikoval (III. ÚS 401/09), že daňový subjekt
má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať.
Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie
(povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych
predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom

konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných
podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených
daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v
takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov
vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese

dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým
subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady
prejednacej.“72. V danej veci správca dane sťažovateľovi notifikoval svoje pochybnosti o tom, že sťažovateľ
deklarované stavebné práce nedodal sám, ale uzatvoril zmluvu o dielo na ten istý rozsah prác so
spoločnosťou NIVON s.r.o., ktorá tieto stavebné práce na objektoch PD Branisko nevykonala, ale

objednala si ich u PD Branisko v Širokom, pričom poukázal na konkrétne dôkazy, ktoré ho k takýmto
záverom viedli. Bolo teda na sťažovateľovi, aby pochybnosti správcu dane vyvrátil.
73. Kasačný súd preto konštatuje, že z vykonaného dokazovania orgánmi verejnej správy vyplýva,
že jediným dodávateľom a zároveň konečným prijímateľom fakturovaných stavebných prác bolo PD
Branisko v Širokom, ktorý stavebné rekonštrukčné práce, ktoré sú predmetom spornej faktúry, vykonal

sám pre seba, a to na vlastnom nehnuteľnom majetku, s dodaním materiálu, mechanizmov a pracovných
síl. Správny súd ako aj žalovaný vec správne právne posúdili keď uviedli, že stavebné práce vykonal
samotný objednávateľ, čím došlo k splynutiu osoby objednávateľa a zhotoviteľa. Konštrukcia zmluvných
vzťahov tak v danom prípade nemala racionálny zmysel, resp. ekonomické opodstatnenie.
74. Uskutočnenie stavebných prác na vlastnej nehnuteľnosti totiž nie je dodaním služby, keď tá istá
služba bola následne sťažovateľom fakturovaná späť objednávateľom, ktorý bol zároveň aj končeným

odberateľom. V danom prípade nemožno hovoriť o dodaní služby resp. tovaru zdaniteľnou osobou
(spoločnosťou NIVON s. r. o.) inej zdaniteľnej osobe (sťažovateľovi), a preto deklarované zdaniteľné
obchody nenaplnili predmet dane, tak ako je definovaný v ustanovení § 2 ods. 1 a 2 v nadväznosti na
§ 8, § 9 a § 19 ods. 2 zákona o DPH.
75. Kasačný súd k veci zároveň dodáva, že závery správcu dane, žalovaného a ani správneho súdu

nevedú k skutočnosti, že by sťažovateľ nemohol dielo vykonávať v subdodávke ako sa snaží sťažovateľ
tvrdiť. Ich závery sa zakladajú na skutočnosti, že neboli splnené zákonné podmienky dane odpočítanie
dane podľa zákona o DPH, nakoľko došlo k splynutiu osoby vykonávateľa a objednávateľa stavebných
prác a preto nemožno hovoriť o dodaní tovaru, resp. služby v zmysle zákona o DPH. V tomto prípade
je preto pre posúdenie veci irelevantnou aj otázka, či sa malo jednať o dodanie služby alebo tovaru.

76. Kasačný súd pritom dodáva (k námietke sťažovateľa, že nemohol sledovať konanie svojho
dodávateľa), že rešpektuje rozsudky Súdneho dvora EÚ aj judikatúru Najvyššieho súdu, ktoré zaujímajú
stanovisko k možnosti daňového subjektu sledovať zákonnosť výrobných a obstarávacích procesov
svojich dodávateľov. Tieto závery sa však týkajú len vzdialenejších dodávateľov v reťazci, ktorí
priamo nerealizujú obchodnú transakciu ako bezprostredný dodávatelia preverovaného daňového

subjektu, subjekt u ktorého sa vyskytujú pochybnosti alebo nezrovnalosti, ktoré nekorešpondujú s
údajmi deklarovanými preverovaným daňovým subjektom, ktorý s ním konal a bol priamo účastný
deklarovaného zdaniteľného plnenia, nemá takýto subjekt možnosť obhajovať sa nemožnosťou dosahu
a preverenia zákonom vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie, nakoľko
bol sám spoluaktérom tejto transakcie a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako

aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia DPH.
77. Kasačný súd v súvislosti s ďalšími námietkami sťažovateľa poukazujúc aj na rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvádza, že daňové orgány ani netvrdili, že v danom prípade
išlo o zneužitie práva alebo podvodné konanie s cieľom získať daňovú výhodu, a preto neuvádzali
v rozhodnutiach objektívne prvky, z ktorých by vyplynulo, že hlavným cieľom bolo získať daňovú

výhodu. Žalovaný a správca dane poukazovali na ekonomickú neopodstatnenosť fakturácie. Preto
uvedené tvrdenia sťažovateľa nemajú opodstatnenie. Rovnako to platí aj pri poukazovaní sťažovateľa
na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sa však zaoberá dôkazným bremenom pri
preukazovaní účasti daňového subjektu na daňovom podvode. V aktuálne prejednávanej veci uvedené
nie je relevantné, keďže ako už bolo spomenuté, daňové orgány svoje závery nezaložili na účasti

daňového subjektu na daňovom podvode. Vychádzajúc z uvedeného, kasačný súd považoval kasačné
dôvody sťažovateľa podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP za nedôvodné.“

48. Kasačný súd sa v tejto veci s vyššie uvedenými právnymi závermi stotožňuje, považuje ich za
správne a nezistil dôvody, pre ktoré by sa od nich bolo potrebné odchýliť.

V. Záver

49. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných

námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje vo výroku za vecne správny, dostatočne
odôvodnený a vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci. Preto kasačnú sťažnosť
sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.50. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov nepriznal,
keďže sťažovateľ nemal úspech v kasačnom konaní a u procesne úspešného žalovaného nezistil
výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v

spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP).

51. Toto rozhodnutie prijal kasačný senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.