Uznesenie – Všeobecne nebezpečné a proti… ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, June 11, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6To/15/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8823010322
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Dubňanský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8823010322.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Dubňanského a sudcov JUDr.
Petra Farkaša a JUDr. Rastislava Vargu, PhD., L.LM., MBA na verejnom zasadnutí konanom dňa 11.
júna 2024, v trestnej veci obž. A. B. a spol. pre prečin týrania zvierat podľa § 305a ods. 1 písm. c/ Tr.
zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, spáchaný v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr.
zákona, o odvolaní prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 13T/50/2023

zo dňa 06. februára 2024, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 13T/50/2023 zo dňa 06. februára 2024 boli
obžalované A. B. a ml. A. C. uznané za vinné zo spáchania prečinu týrania zvierat podľa § 305a ods. 1
písm. c/ Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, spáchaný v štádiu pokusu podľa

§ 14 ods. 1 Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že

dňa 12.11.2022 v čase okolo 15:10 hod. na cintoríne v obci Vyšný Žipov po predchádzajúcej dohode
sa bez primeraného dôvodu a v rozpore s § 22 ods. 2 písm. b/ zákona č. 39/2007 Z.z. o veterinárnej
starostlivosti v znení neskorších predpisov pokúsili usmrtiť psa nezisteného plemena a pohlavia, a to
tak, že ml. A. C. najprv za týmto účelom otvorila poklop studne na cintoríne, potom sa obe vydali chytiť

psa, ktorého chytila A. B. a tá ho do studne hodila, z čoho sa obe radovali a následne z cintorína odišli
preč, pričom pes bol neskôr zo studne vytiahnutý a týmto konaním neutrpel viditeľné zranenia,

Súd prvého stupňa podľa § 40 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona upustil od potrestania A. B. a podľa § 98 písm.
a/ Tr. zákona upustil od potrestania mladistvej A. C..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie prokurátor, ktorý v písomnom
zdôvodnení považuje upustenie od potrestania obžalovaných za nezákonné. Následne cituje
odôvodnenie napadnutého rozsudku vo vzťahu k týmto výrokom, pričom tieto závery súdu považuje za
nepochopiteľné a za zjavne diskriminačné, v zmysle pozitívnej diskriminácie obvinených z dôvodu ich
pôvodu. Súd de facto ospravedlňuje správanie obvinených, aj keď v odôvodnení tvrdí, že to tak nie je a
významne bagatelizuje správanie obvinených spočívajúce v týraní zvierat. Ak by sme si takéto závery

súdu osvojili a aplikovali ich aj v budúcnosti, vytvorili by sme veľmi nebezpečný precedens, v zmysle
ktorého by sme de facto mohli ospravedlniť konanie osôb žijúcich v „marginalizovaných komunitách
postihnutých generačnou chudobou“, kedy by títo mohli takmer beztrestne páchať majetkovú alebo
násilnú trestnú činnosť, lebo podľa názoru súdu, oni za to v podstate nemôžu a takéto ich správanie je
podľa súdu v podstate vrodené a ospravedlniteľné. Podľa takejto logiky by mohli byť ospravedlňované
aj trestné činy terorizmu páchané osobami, ktoré pochádzajú z kultúry uznávajúcej takéto konanie.

Takýmto postupom zjavne dochádza k pozitívnej diskriminácii obvinených, pretože pochádzajú z inej
„kultúry“, čo je v rozpore nielen so základnými zásadami trestného konania, ale aj so základnýmiľudskými právami garantovanými Ústavnou SR, k čomu cituje čl. 12 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR.
Je neprípustné, aby niekto bol pozitívne diskriminovaný za svoje protiprávne konanie len pre jeho
príslušnosť k „marginalizovanej skupine“, alebo preto, že pochádza z „kultúry generačnej chudoby“.

Ospravedlňovanietakéhotokonaniaobvinených„generačnouchudobou“,ktorábymohlabyťhypoteticky
aplikovaná iba a výlučne v prípade, ak by napríklad spáchali majetkovú trestnú činnosť z dôvodu, že
nemali čo jesť a boli prinútené hladom, je v danom prípade absolútne vylúčené. Tu išlo v podstate o
sadistické správanie obvinených, ktoré v nich následne vyvolalo radosť a eufóriu. Nezanedbateľnou je
aj skutočnosť, že tieto závery súdu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, keďže súd sa obmedzil

iba na výsluch oboch obvinených a na listinné dôkazy nachádzajúce sa vo vyšetrovacom spise, pričom
sa vôbec nezaoberal tým, či obvinené naozaj podochádzajú z prostredia postihnutého „generačnou
chudobou“ a predovšetkým tým, či takéto ich správanie je naozaj súčasťou ich kultúry a preto toto
ich konkrétne konanie bolo podmienené práve týmto faktorom. Súd v podstate iba generalizoval svoje
závery o „generačnej chudobe“ bez reálneho podkladu. Súd zároveň vôbec nebral do úvahy aj to,
či „oľutovanie“ obvinených a ich tvrdenia o tom, že to vlastne nechceli vôbec urobiť, sú pravdivé a

bez ďalšieho im uveril. Z kamerového záznamu, ktorý je súčasťou spisového materiálu, je zjavné, že
obvinené po tom čo psa hodili do studne, sa z tohto činu radovali a tancovali okolo studne, čo je
zavrhnutiahodné a svedčí to o pokrivenom charaktere obvinených, resp. o ich absolútnej neúcte k životu
zvierat.Takýtoprístupsúduvôbecnemávýchovnýúčinokvovzťahukobvinenýmanemáanipreventívny
charakter a to tak individuálny alebo generálny, keďže obvineným, ale aj iným budúcim páchateľom

pochádzajúcim z takejto „kultúry“ jednoznačne hovorí, že ak budú pochádzať z „marginalizovaných
skupín postihnutých generačnou chudobou“, môžu bez problémov páchať trestnú činnosť, za ktorú
nebudú potrestaní, lebo oní inak nevedia žiť. Zároveň im súd takto dáva najavo aj to, že sa nemusia
prispôsobiť spoločnosti a podriadiť právnemu poriadku. K uvedenému tiež cituje z rozhodnutí Ústavného
súdu sp.zn. I. ÚS 190/09 zo dňa 23.11.2011 a PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28.11.2012. Odvolaciemu

súdu navrhol, aby v súlade s § 321 ods. 1 písm. e/ Tr. poriadku predmetný rozsudok v napadnutých
výrokoch o treste zrušil a aby sám vo veci rozhodol a uložil obžalovaným aspoň trest odňatia slobody s
podmienečným odkladom, čo sa týka obvinenej S. B. a aspoň podmienečné upustenie od potrestania,
čo sa týka obvinenej ml. S. C., eventuálne vec vrátil súdu prvého stupňa na nové rozhodnutie.

Na základe takto podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým prokurátor podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku
a dospel k záveru, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné.

V prvom rade odvolací súd v tejto trestnej veci konštatuje, že obžalované A. B. a ml. A. C. na hlavnom
pojednávaní konanom dňa 06.02.2024, po zákonnom poučení, urobili vyhlásenie podľa § 257 ods. 1
písm. b/ Tr. poriadku, t.j. že sú vinné zo páchania skutku, ktoré bolo po splnení procesného postupu
podľa § 333 ods. 3 písm. c/,d/,f/,g/,h/ Tr. poriadku, a po návrhu procesných strán prijaté súdom, s tým,

že dokazovanie v rozsahu v akom sa obžalované priznali sa nevykoná a vykonajú sa dôkazy súvisiace
s výrokom o treste.

Vychádzajúczust.§257ods.5Tr.poriadkua§371ods.1písm.c/Tr.poriadku,popreskúmanítrestného
spisu, odvolací súd uvádza, že nezistil zásadné porušenie práva obžalovaných na obhajobu vo vzťahu

k prijatému vyhláseniu výroku o vine.

Keďže v danej trestnej veci bolo podané odvolanie prokurátorom len čo do výrokov o upustení od
potrestania, krajský súd nezistiac dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1 Tr. poriadku, preskúmal
len tieto napadnuté výroky.

Konanie obžalovaných bolo po právnej stránke zákonným spôsobom kvalifikované ako prečin týrania
zvierat podľa § 305a ods. 1 písm. c/ Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona,
spáchaný v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zákona, keďže obžalované spoločným konaním sa
dopustili konania, ktoré bezprostredne smerovalo k utýraniu zvieraťa (chytili a hodili do studne psa),

pričom k dokonaniu prečinu nedošlo (pes bol zachránený hasičmi), čím naplnili ako po objektívnej tak
aj po subjektívnej stránke obligatórne náležitosti súdeného prečinu v štádiu pokusu.Prvostupňový súd po sumarizácii hodnotení ( ÚPSVaR Vranov nad Topľou, ZŠ Vyšný Žipov, Obce
Skrabské) a výsledkov lustrácii (Register trestov a evidencie priestupkov) sa následne zaoberal
inštitútom upustenia od potrestania, čo je v podstate zvláštnym prípadom pohrozenia trestom v tom

zmysle, že pokiaľ nie je právoplatne rozhodnuté o tom, že súd od uloženia trestu upustí, na páchateľa
pôsobí samotný fakt odhalenia trestného činu, jeho vyšetrovanie spojené s trestným konaním vedeným
proti nemu, súdne prejednanie skutku a následne počas trestného stíhania existujúca hrozba uloženia
trestu súdom.

Okresný súd konštatoval u oboch obžalovaných splnenie podmienky a teda u obžalovanej A. B., že bola
uznaná za vinnú z takého prečinu ako predpokladá ustanovenie § 40 Tr. zákona, že spáchanie skutku
priznala, keď na hlavnom pojednávaní urobila vyhlásenie o vine a svoje konanie aj oľutovala, tak ako to
vyplýva z jej výpovede ale aj záverečnej reči a súčasne prehlásila, že sa už takéhoto konania nedopustí,
keď uviedla, že už to nikdy neurobí. Rovnako ml. obžalovaná A. C. bola uznaná za vinnú z prečinu,
pričom vo vzťahu k mladistvým zákon bližšie nešpecifikuje spáchaný prečin, resp. nestanovuje žiadne

bližšie kritéria, vo vzťahu k akému prečinu je možné uplatniť postup v zmysle § 98 Tr. zákona. Taktiež
na hlavnom pojednávaní urobila vyhlásenie o vine a svoje konanie aj oľutovala, tak ako to vyplýva z jej
výpovede ale aj záverečnej reči a rovnako prehlásila, že sa už takéhoto konania nedopustí, teda, že už
to nikdy neurobí. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal najmä na správu základnej školy, ktorej je
obžalovaná žiačkou, a teda, že v ostatnej dobe došlo k zlepšeniu pokiaľ sa týka výchovno-vzdelávacích

výsledkov, zlepšila sa aj spolupráca s rodinou, mladistvá nie je záškoláčkou. K povahe spáchaného
prečinu okresný súd poukázal aj na tú skutočnosť, že zo zabezpečených správ či už obce, školy ale
aj úradu práce je nepochybné, že u oboch obžalovaných sa jedná o osoby z marginalizovanej skupiny
obyvateľstva, vo vzťahu ku ktorej možno bohužiaľ prijať záver, že sa jedná o prostredie generačnej
chudoby, ktorú následne bližšie rozvíja a analyzuje.

Súd prvého stupňa tiež uviedol, že svojím konštatovaním nebagatelizuje konanie obžalovaných,
neospravedlňuje ho a ani neznižuje závažnosť jeho konania len prostredím, v ktorom žijú obžalované,
ale podľa súdu je aj toto hľadisko dôležité. Okresným súdom uvádzané pomery oboch obžalovaných
rodinné a sociálne by zohľadňoval aj pri prípadnom ukladaní trestu.

Berúc potom do úvahy vyššie uvedené a taktiež, že obe obžalované pred spáchaním skutku viedli riadny
život, neboli priestupkovo postihnuté ani trestne stíhané, mal prvostupňový súd za to, že už samotné
prejednanie veci pred súdom bude pre obe obžalované dostatočným dôvodom na to, aby sa vyvarovali
do budúcna obdobného ale aj iného protispoločenského konania a že v danom prípade sa jednalo o

vymedzenie z medzí inak riadne vedeného života, že možno dôvodne očakávať, že samotný priebeh
trestného konania mal dostatočný výchovný vplyv na osobu oboch obžalovaných a že upustenie od
potrestania bude mať tie isté výchovné a preventívne účinky, ako by malo uloženie a výkon akéhokoľvek
druhu trestu, preto u oboch pri konštatovaní splnenia podmienok na takýto postup od potrestania upustil.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zákona, trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu
zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny
život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie
páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 3 Tr. zákona, trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší
vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Podľa § 34 ods. 4 Tr. zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na

osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 40 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, od potrestania páchateľa prečinu, ak ním nebola spôsobená smrť
alebo ťažká ujma na zdraví, možno upustiť, ak páchateľ priznal spáchanie prečinu, jeho spáchanie ľutuje
a prejavuje účinnú snahu po náprave a ak vzhľadom na povahu spáchaného prečinu a na doterajší

život páchateľa možno dôvodne očakávať, že už samotné prejednanie veci pred súdom postačí na jeho
nápravu.Podľa § 97 ods. 1 Tr. zákona, účelom trestu u mladistvého je predovšetkým vychovať ho na riadneho
občana, pričom trest má zároveň pôsobiť na predchádzanie protiprávnych činov a primerane chrániť aj
spoločnosť; uložený trest má súčasne viesť k obnoveniu narušených sociálnych vzťahov a k začleneniu

mladistvého do rodinného a sociálneho prostredia.

Podľa § 98 písm. a/ Tr. zákona, súd môže upustiť od potrestania mladistvého, ktorý spáchal prečin, jeho
spáchanie ľutuje a prejavuje účinnú snahu po náprave, ak vzhľadom na povahu spáchaného činu a na
doterajší život mladistvého možno dôvodne očakávať, že už prejednanie veci pred súdom postačí na

jeho nápravu.

Trest plní funkciu ochrany spoločnosti jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje
prvok represie (zabránenie v trestnej činnosti), a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu
životu), a jednak aj voči ďalším občanom - potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje
prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Individuálna

prevencia teda spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny
život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných, potenciálnych páchateľov od
páchania trestných činov, ale má viesť i k utvrdeniu pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných
členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo,
že konanie, za ktoré bol uložený trest je protiprávne a nežiaduce. Varuje ich pred páchaním trestnej

činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trest pritom realizuje svoje poslanie -
ochranu spoločnosti niekoľkými funkciami, ako sú represia, resocializácia páchateľov trestných činov a
výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Cieľom trestného konania má byť dosiahnutie
toho, aby obvinený páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu sebakritický a kajúcny postoj, ktorý
sľubuje možnosť jeho nápravy. Páchateľ je pritom súdom odsudzovaný za nespravodlivosť (bezprávie),

ktoré trestným činom spáchal, kedy je nevyhnutné celkové posúdenie osobnosti obžalovaného, jeho
osobnostného profilu, charakterových a psychických vlastností, veku a podobne, ako i individuálne
posúdenie pohnútok a dôvodov, ktoré viedli k spáchaniu trestného činu.

Pri určovaní druhu a konkrétnej výmery trestu okresný súd prihliadol na zásady uvedené v § 34

Tr. zákona, najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a
poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery, možnosť nápravy páchateľa a tiež na účel
trestu.

Z oboznámených listín je zrejmé, že obidve obžalované neboli doposiaľ súdom trestané ani

sankcionované za priestupok, teda je zrejmé, že pred spáchaním trestnej činnosti, ale aj po jej spáchaní,
obžalované viedli riadny život, pričom osoba mladistvej obžalovanej je kladne hodnotená aj orgánom
sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately – od novembra 2022 do septembra 2023 bolo v rodine
ml. obžalovanej vykonávaná odbornou metódou práca na podporu riešenia výchovných problémov,
sociálnych problémov a iných problémov v rodine a medziľudských vzťahoch podľa § 11 ods. 1, bod

3 z.č. 305/2002 Z.z. V čase spáchania skutku mala ml. obžalovaná cca 15 rokov a 8 mesiacov a obž. A.
B. niečo vyše 18 rokov a 7 mesiacov, čiže bola vo veku blízkom veku mladistvých. Osoby obžalovaných
možnopritomhodnotiťpozitívne,vrátanespôsobuživota,ktorýdoterazviedli,nakoľkospáchanietrestnej
činnosti možno považovať len za ojedinelé vybočenie z vedenia inak riadneho života. Ani u jednej z
obžalovaných odvolací súd nevzhliadol existenciu priťažujúcej okolnosti, a v prípade ukladania trestu by

u oboch obžalovaných zhodne konštatoval 2 poľahčujúce okolnosti – priznanie sa a oľutovanie skutku
a vedenie riadneho života. Za takéhoto stavu by sa znižovala horná hranica zákonom ustanovenej
trestnej sadzby podľa ust. § 38 ods. 3 Tr. zákona o jednu tretinu, teda obžalovanej A. B. by bolo možné
uložiť trest odňatia slobody na šesť mesiacov až dvadsaťšesť mesiacov. Mladistvej obžalovanej by bolo
možné uložiť po predchádzajúcom znížení trestnej sadzby aj podľa § 117 ods. 1 Tr. zákona trest odňatia

slobody na tri mesiace až trinásť mesiacov. Okrem pomeru bolo potrebné prihliadnuť aj na závažnosť
poľahčujúcich okolností podľa ust. § 38 ods. 2 Tr. zákona, ktoré vo svojom súhrne výrazne vyznievali
v prospech obidvoch obžalovaných.

Dôležitým bolo aj zohľadnenie skutočnosti, že obžalované na hlavnom pojednávaní urobili vyhlásenie

o vine a ich vyhlásenia následne okresný súd uznesením prijal. Zo zjednocujúceho stanoviska
trestnoprávneho kolégia NS SR vyplýva, že samotné vyhlásenie viny obžalovaného na hlavnom
pojednávaní podľa zmieneného zákonného ustanovenia Trestného poriadku a jeho následné prijatie
súdom samo o sebe síce nie je možné považovať za poľahčujúcu okolnosť podľa ust. § 36 písm. n/Tr. zákona, ale len za poľahčujúcu okolnosť podľa ust. § 36 písm. l/ Tr. zákona, avšak takýto postoj
obžalovaného je potrebné vziať v úvahu, keďže neodvolateľne prijme všetky právne účinky uznania viny,
dokonca bez toho, aby vopred vedel, aký druh trestu a v akej výmere mu bude následne súdom uložený,

a preto možno aplikovať pri ukladaní trestu ust. § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Tr. zákona vzťahujúce sa na
konanie o dohode o uznaní viny a prijatí trestu, t.j. môže mu byť uložený trest odňatia slobody znížení
o 1/3-inu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby.

Keďže obe obžalované viedli po spáchaní prečinu riadny život, nedopustili sa žiadneho protiprávneho

konania a k trestnej činnosti zaujali kritický postoj, mal odvolací súd za to, že súd prvého stupňa
zákonne a správne rozhodol, ak upustil od ich potrestania. Uloženie prísnejšieho druhu trestu, a to
podmienečného trestu odňatia slobody u obž. A. B. a u obž. ml. A. C. podmienečné upustenia od
potrestania, by bolo v danom prípade neprimerane prísne a na dosiahnutie účelu trestu nebolo u nich
nevyhnutným ani uloženie niektorého z miernejších alternatívnych druhov trestov. Obžalované sa k
spáchanému prečinu priznali, oľutovali ho, prejavili účinnú snahu po náprave a vzhľadom na povahu

spáchaného prečinu a jeho celkovú závažnosť, ako aj ich doterajší život, boli splnené všetky zákonné
podmienky na aplikáciu ust. § 98 písm. a/ Tr. zákona, resp. § 40 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona.

Predovšetkým osoba mladistvej obžalovanej A. C. a najmä jej predchádzajúce správanie sa voči jej
okoliu odôvodňuje upustenia od potrestania. Pri ukladaní trestu u mladistvého páchateľa vystupuje

do popredia najmä jeho výchovná funkcia, pričom trest má pôsobiť aj na predchádzanie trestnej
činnosti a primerane sa ním aj chráni spoločnosť (generálna prevencia). Jeho uložením sa sleduje
aj individuálna prevencia, a to začlenenie mladistvého do rodinného a sociálneho prostredia. Trest,
ktorý súd ukladá mladistvému musí byť primeraný a musí sa v jeho druhu a výmere vždy premietnuť
o akú osobnosť sa jedná, výšku jeho veku, rozumovú a mravnú vyspelosť, osobné, rodinné a sociálne

zázemie. Mladistvému možno trest odňatia slobody uložiť iba vtedy, ak sú splnené zákonom stanovené
podmienky, t. j. ak po zhodnotení subjektívnych ako aj objektívnych okolností vrátane neúčinnosti
predchádzajúcich opatrení – prirodzene aj so zreteľom na skôr uložené a vykonané tresty bez
odňatia slobody, uloženie iného druhu trestu nemá nádej na dosiahnutie účelu trestu. S poukazom na
horeuvedené skutočnosti možno konštatovať, že okresný súd v rámci zásad platných pre ukladanie

trestov mladistvým dostatočne vyhodnotil všetky okolnosti, ako aj momenty, ktoré ovplyvňujú požiadavku
ochrany spoločnosti a občanov pred páchaním takejto trestnej činnosti, pričom zvážil aj okolnosti na
strane mladistvej obžalovanej.

Obžalované sú na druhej strane mladými ľuďmi a ku skutku sa priznali a vyjadrili úprimnú ľútosť

nad svojím konaním. Účelom trestu v tomto prípade má byť z pohľadu obžalovaného uvedomenie
si následkov svojho konania a z pohľadu prvostupňového súdu preventívne pôsobenie trestu na
obžalovaného, ktorý by sa mal z tohto svojho konania poučiť a v budúcnosti sa podobného konania
vyvarovať.

Krajský súdu zohľadniac uvedené podrobil prieskumu v rámci odvolacieho konania výroky napadnuté
prokurátorom a má za to, že súd prvého stupňa pri ich určovaní správne a zákone vychádzal
jednak z hodnotenia osôb obžalovaných a jednak závažnosti činu. S poukazom na hore uvedené
skutočnosti možno konštatovať, že okresný súd v rámci všeobecných zásad platných pre ukladanie
trestov dostatočne vyhodnotil všetky okolnosti, ako aj momenty, ktoré ovplyvňujú požiadavku ochrany

spoločnosti a občanov pred páchaním takejto trestnej činnosti, pričom zvážil aj okolnosti na strane
obžalovaných. Odvolací súd sa preto stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa ohľadne upustenia od
potrestania u oboch obžalovaných, pričom má za to, že tieto výroky v plnej miere zodpovedajú zásadám
pre ukladanie trestov vzhľadom na vyššie uvedené konkrétne okolnosti prípadu a to aj z hľadiska
individuálnej a generálnej prevencie. Prihliadal pritom i na spôsob spáchania činu a jeho následok, na

hodnotenie osoby obžalovaných, ich pomery a možnosti nápravy, z čoho vyvodil záver, že boli splnené
zákonné podmienky pre upustenie od potrestania.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam prokurátora krajský súd uvádza, že pri zamietnutí jeho odvolania
nevychádzal z idei ospravedlnenia konania osôb žijúcich v „marginalizovaných komunitách postihnutých

generačnou chudobou“, ale predovšetkým z princípov, na ktorých je zakotvený inštitút upustenia
od potrestania, ktorý je potrebné vnímať ako zmierňujúce ustanovenie, prostredníctvom ktorého
zákonodarca poskytuje súdu možnosť neuložiť trest páchateľovi prečinu. Koncepčné ponímanie
upustenia od potrestania tkvie v myšlienke, že už samotná skutočnosť, že voči konkrétnej osobe jevedené trestné stíhanie môže pri určitých páchateľoch pôsobiť dostatočne výchovne. To má svoj základ
práve vo výrazne nižšej typovej závažnosti prečinu v porovnaní so závažnosťou zločinu a obzvlášť
závažného zločinu (uvedené platí a minori ad maius). Dôraz je teda kladený na výchovný charakter

trestného konania, pričom k naplneniu primárneho účelu ukladania trestu, t.j. k ochrane spoločnosti
pred páchateľom trestnej činnosti, dôjde už samotným prejednaním veci. Je potrebné si tiež uvedomiť,
že v prípadoch, keď sa súd rozhodne upustiť od potrestania, nedochádza ku konštatovaniu neviny
páchateľa prečinu, ale práve naopak, k uznaniu páchateľa vinným zo spáchania skutku, no bez uloženia
trestu a faktického pôsobenia trestnoprávnej represie. Okrem osôb obžalovaných, ktoré možno hodnotiť

pozitívne, vrátane spôsobu života, ktorý doteraz viedli, nakoľko spáchanie trestnej činnosti možno
považovať len za ojedinelé vybočenie, a k trestnej činnosti zaujali kritický postoj, vyznievali v ich
prospech viaceré okolnosti prípadu, vyplývajúce z oboznámených listinných dôkazov súdom prvého
stupňa. Priznanie sa obžalovaných k spáchaniu skutku, ich úprimné oľutovanie (o ktorom nemá odvolací
súd aj napriek prezentovaným námietkam prokurátora najmenšiu pochybnosť), vyhlásenie o vine pred
súdom,môžuprávevichprípadeodôvodniťpostupspočívajúcivupusteníodpotrestania.Vtomtosmere

odvolací súd vzhľadom aj na osobnostné charakteristiky obžalovaných (ktoré doposiaľ neboli súdom
trestané ani priestupkovo postihnuté), nepovažoval postup súdu prvého stupňa v rozpore so zákonom
a tiež dospel k záveru, že samotné prejednanie veci pred súdom bez uloženia trestu bude postačovať k
naplneniu účelu trestu tak, ako to má na mysli ustanovenie § 34 Tr. zákona.

Záverom krajský súd dodáva, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého
stupňa tvoria jednotu, je preto nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne
skutkové a právne závery súdu prvého stupňa, tak ako je tomu aj v tomto prejednávanom prípade.

Rozhodnutie bolo prijaté jednohlasne.

jednohlasný

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie
je prípustný.