Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, June 27, 2024

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 45Csp/61/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5123237091
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Svrčková

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2024:5123237091.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Renátou Svrčkovou v spore žalobkyne: A. B., nar.

XX.XX.XXXX,bytomC.XX/X,XXXXXD.,právnezastúpenáAdvokátskakanceláriaSLAMKA&Partners
s.r.o., so sídlom Radlinského 1735/29, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 50 120 000 proti žalovanému: Home
Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7443/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, právne zastúpený
Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s. r. o., so sídlom 1. mája 173/11, 911 01 Trenčín, IČO:
47 234 679, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300,-eur, a to
v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti žalobu zamieta.

III. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou Okresnému súdu Žilina dňa 30.10.2023 domáhala voči žalovanému
zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2.131,06 eur a náhrady trov konania.

2. Žalobkyňa žalobu skutkovo odôvodnil tým, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným dňa 12.07.2018
úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX (zmluva o úvere), na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver
vo výške 18.780,-eur. Žalovaný prostredníctvom návrhu na vydanie platobného rozkazu inicioval
upomínacie konanie vedené pod sp. zn. 24Up/843/2020, kedy sa od žalobkyne dožadoval zaplatenia
sumy 17.583,94 eur, ktorá vec bola neskôr postúpená Okresnému súdu Žilina a tam vedená pod sp.
zn. 49Csp/100/2020. Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 49Csp/100/2020 rozhodol

rozsudkom zo dňa 04.06.2021, v ktorého odôvodnení na 5. strane v 26 bode konštatoval: „že
zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti vyžadované v ustanoveniach § 9 ods. 2
písm. d) a h) zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase jej uzatvorenia, a to dobu trvania
zmluvy o úvere a predpoklady pre výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov...“, ďalej, že: „súd na
základe predložených listinných dôkazov dospel k záveru, že výzva k splateniu celého úveru, ktorú
predložil žalobca a je úkonom urobeným v rozpore so zákonom“. Na základe uvedeného ďalej súd
v danom rozhodnutí uviedol: v nadväznosti na vyššie uvedené konštatovanie, že predmetný úver je

bezúročný a bez poplatkov. Predmetným rozhodnutím Okresný súd Žilina jasne konštatoval porušenie
spotrebiteľských práv žalobkyne (tam žalovanej), keď zmluva o predmetnom úvere neobsahovala
povinné zmluvné náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, pričom žalovaná (tam žalobkyňa) pri vyhlásení mimoriadnejsplatnosti poskytnutého úveru postupovala v rozpore so zákonom. Proti rozhodnutiu Okresného súdu
Žilina podal žalovaný odvolanie, čím iniciovala odvolacie konanie, vo výsledku ktorého Krajský súd Žilina
rozhodol rozsudkom sp. zn. 10CoCsp/41/2021 zo dňa 21.01.2022. Odvolací súd v rozhodnutí potvrdil,

že v zmluve o úvere absentuje údaj o dobe trvania zmluvy, keď po predchádzajúcom odôvodnení v bode
20. rozsudku uviedol: „konštatované (ako samotný dôvod) z hľadiska procesnej ekonómie postačuje
(t.j. bez ohľadu na ne/dôvodnosť samotného záveru okresného súdu - o podkladoch pre výpočet
RPMN smerujúceho k rovnakému zákonnému dôsledku) pre verifikáciu opodstatnenosti čiastkového
záveru súdu prvej inštancie o bezúročnosti, bezpoplatkovosti dotknutého úveru“. K sume primeraného

finančného zadosťučinenia - do času iniciovania upomínacieho konania (kde si žalovaný uplatnil
sumu 17.583,94 eur s príslušenstvom), uhradila žalobkyňa žalovanému sumu 5.459,178 eur, ak by sa
žalobkyňa v danom upomínacom konaní a v naň nadväzujúcich konania nebránila, tak by po skončení
veci musela žalovanému zaplatiť sumu 23.431,118 eur, čo je suma o 4.262,17 eur vyššia ako suma,
na ktorú má žalovaný vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť daného úveru nárok. Rovnako
v súvislosti s uvedenými konaniami prežívala žalobkyňa veľmi stresujúce životné obdobie, keďže sa

obávala toho, že stratí výhodu splátok ako i toho, že bude musieť popri sume 17.583,94 eur zaplatiť
žalovanému a prípadné trovy právneho zastúpenia. Táto obava sa chvála Bohu nenaplnila, pretože
prípadné rozhodnutie súdu, ktorým by bola žalobkyňa zaviazaná zaplatiť žalovanému sumu 17.583,94
eur s príslušenstvom jedno-rázovo, by malo pre žalobkyňu devastujúce účinky. Žalovaný uzatvoril so
žalobkyňou úverovú zmluvu, ktorej obsah nespĺňal povinné náležitosti kladené zákonom č. 129/2010

Z.z., pričom tiež žalovaný voči žalobkyni v súvislosti s úverom uplatnil svoje právo na vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti poskytnutého úveru v rozpore so zákonom (§ 39, § 53 ods. 9, § 563 Občianskeho
zákonníka). Vzhľadom na uvedené žalobkyňa považuje za primeranú sumu 2.131,09 eur ako sumu
primeraného finančného zadosťučinenia, ktorá sa rovná polovici tej sumy, o ktorú by sa bol žalovaný
obohatil, keby sa žalobkyňa úspešne nedomáhala svojich spotrebiteľských práv v súdnych konania

uvedených vyššie v tejto žalobe.

3. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 04.12.2023 k žalobe uviedol, že žalobkyňa svoj nárok na primerané
finančné zadosťučinenie odôvodňuje tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.
49Csp/100/2020 bol ako žalovaný v konaní úspešný, keď súd žalobu žalobcu čiastočne zamietol a

zaviazal žalovaného uhradiť len sumu 362,08 eur s príslušenstvom. Na základe uvedeného rozsudku
požaduje žalobkyňa primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.131,09 eur s príslušenstvom.
Žalovaný so žalobou nesúhlasí, popiera ju v celom rozsahu. Základným predpokladom na úspešné
uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je okrem preukázania ujmy aj preukázanie, že
žalovaný svojím konaním porušil súčasne - kumulatívne ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa

a osobitného právneho predpisu. Žalobkyňa v podanej žalobe však nepreukázala, ktoré konkrétne
ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa a ktoré konkrétne ustanovenia osobitného právneho
predpisu žalovaný svojím konaním porušil. Ako vyplýva zo samotného pojmu inštitútu finančného
zadosťučinenia, ide o zadosťučinenie, ktorého účelom je reparovať a sankcionovať následky, ktoré
boli neoprávneným zásahom do práva na ochranu spotrebiteľa spôsobené. Predpokladom uplatnenia

tohto inštitútu je to, aby aspoň potenciálna hrozba ujmy v dôsledku porušenia práv alebo povinností
vznikla, inak nie je čo reparovať. Ďalším atribútom, ktorý musí súd zohľadniť pri priznaní finančného
zadosťučinenia je, že takéto zadosťučinenie môže priznať iba v prípadoch úspešného uplatnenia
porušenia práv alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými zákonmi.
Z hľadiska § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľov, preto musí byť preukázané, že došlo

k úspešnému uplatneniu práva na strane spotrebiteľa. Úspešné uplatnenie porušenia práv alebo
povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi - je nesporné, že
Okresný súd Žilina rozsudkom v konaní vedenom pod sp. zn. 49Csp/100/2020 žalobu žalobcu (v tomto
konaní žalovaného) čiastočne zamietol. Nevyhnutným je však podotknúť, že v tomto konaní nešlo o
aktívnu iniciatívu súčasnej žalobkyne, ktorá by si v konaní uplatňovala porušenie práv alebo povinností.

Právenaopak,boltožalobca(vtomtokonanížalovaný),ktorýsiuplatňovaldlžnúsumuzúverovejzmluvy
a to z dôvodu, že si žalobkyňa v pôvodnom konaní v postavení žalovaného neplnila svoje povinnosti
z úverovej zmluvy týkajúce sa uhrádzania splátok riadne a včas. Žalobkyňa čerpala úver na základe
úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX vo výške 18.780,-eur, pričom do dnešného dňa uhradila žalovanému
len sumu 14.352,17 eur, t.j. ani samotnú istinu poskytnutého úveru, v čase podania žaloby v konaní

vedenom pod sp.zn. 49Csp/100/2020 mala uhradenú len sumu 5.459,178 eur. Ak teda niekto porušil
povinnosti z úverovej zmluvy, bola to predovšetkým žalobkyňa, ktorá neuhrádzala splátky úveru ani
riadne, ani včas. Uvedené konanie nemožno označiť inak, ako za špekulatívne zneužívanie inštitútu
na ochranu spotrebiteľa, čo jednoznačne nebolo cieľom zákonodarcu pri koncipovaní ust. § 3 ods. 5zákona č. 250/2007 Z.z. V danom prípade nie je splnený ani jeden z predpokladov, ktoré ustanovenie §
3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. na primerané finančné zadosťučinenie vyžaduje. Žalovaný má za to,
že nie každé rozhodnutie súdu, v ktorom vystupoval ako účastník spotrebiteľ, je nevyhnutné okamžite

považovať za úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane
spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Predpokladom toho, aby súd mohol priznať primerané finančné
zadosťučinenie je, že spotrebiteľove práva a povinnosti sú porušené a sám vyvíja iniciatívu ako túto
situáciu odvrátiť a zabezpečiť si súdnym rozhodnutím ochranu. Spotrebiteľove práva a povinnosti však
úverovou zmluvou uzatvorenou so žalovaným neboli žiadnym spôsobom poškodené, spotrebiteľ žiadne

poškodenie práv neprezentoval. V prípade žalovanej úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX neexistuje už
prvýpredpoklad,ktorýnapriznanieprimeranéhofinančnéhozadosťučineniavyžadujezákonč.250/2007
Z.z. a to úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností zo strany žalobcu-ako spotrebiteľa
na súde. Rozsudkom v konaní vedenom pod sp.zn. 49Csp/100/2020 súd žalobu žalobcu čiastočne
zamietol. Nedošlo však k žiadnej deklarácií porušenia práv alebo povinností. Žalovaný v súvislosti
s vyhodnotením úverovej zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov poukazuje na veľmi rôznorodú a

nejednoznačnú judikatúru jednotlivých súdov pri posudzovaní náležitostí úverových zmlúv. Rovnakú
náležitosť, ktorú jeden súd vyhodnotí za uvedenú správne a korektne iný súd považuje za nevyhovujúcu.
Žalovaný pri koncipovaní úverovej zmluvy postupoval v dobrej viere, že plní literu zákona korektne
a komplexne. Preto zastáva názor, že je nesprávne, aby bol sankcionovaný za svoj výklad zákona,
pri ktorom sa ani výklad súdov nedokáže zjednotiť. V prípade náležitostí týkajúcej sa doby trvania a

termínu konečnej splatnosti (z dôvodu absencie ktorej bola úverová zmluva vyhlásená za bezúročnú a
bez poplatkov) nebola ani judikatúra súdov jednotná. Niektoré súdy ju považovali za uvedenú v súlade
so zákonným znením iné nie. Úverová zmluva bola uzatvorená dňa 12.07.2018, je preto nereálnym
a racionálne nezdôvodniteľným, aby sa náležitosti, o ktorých presnejšom a jednoznačnom výklade sa
rozhodlo až o niekoľko rokov neskôr, a aj to v prospech žalovaného, považovali za porušenie práv

spotrebiteľa. Podľa názoru žalovaného žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadne toho, že zo
strany žalovaného skutočne došlo k porušeniu práv alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane
spotrebiteľaaosobitnýmipredpismi,nakoľkovžalobenešpecifikovalaanibližšienekonkretizovalaakého
konkrétneho porušenia práva alebo povinnosti sa mal žalovaný údajne dopustiť, ani toto porušenie
presne nevymedzila odkazom na konkrétne ustanovenie zákona ani nepredložil súdu rozhodnutie,

ktoré by preukazovalo, že by žalovaný porušil práva alebo povinnosti ustanovené zákonom o ochrane
spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Rozsudok Okresného súdu Žilina v konaní sp. zn. 49Csp/100/2020,
o ktorý žalobkyňa opiera svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie nedeklaroval porušenie práv
alebo povinností, ale výlučne žalobu čiastočne zamietol a to aj z dôvodu predčasného zosplatnenia
úveru. Do pozornosti dávajú aj dôvodovú správu k zákonu č. 250/2007 Z.z. konkrétne k § 3 v

znení: z jednoznačnej špecifikácie práv spotrebiteľa v tomto ustanovení so zvýraznením postupnosti
ochrany života a zdravia spotrebiteľa, vyplýva aj nárok na výrobky a služby v kvalite, ktorá zodpovedá
technickýmpredpisomnavýrobkyaleboslužby,ktorénevykazujúzjavnévady.Náhradaškodyafinančné
zadosťučinenie je záverečným prostriedkom ochrany spotrebiteľa v prípade, že preventívne pôsobenie
nesplní svoj účel, aby boli nahradené, alebo zmiernené následky. Z výkladu tejto právnej normy vyplýva

nárok spotrebiteľa na poskytnutie finančného zadosťučinenia len v prípade, že poskytnuté plnenie (či už
tovaru alebo služby) malo vady. Plnenie z úverovej zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným
žiadne vady nevykazovalo, nakoľko predmet úveru - finančné prostriedky boli poskytnuté riadne a včas.
Represívny a sankčný charakter - ako vyplýva zo samotného inštitútu finančného zadosťučinenia, ide
o zadosťučinenie, ktorého účelom je reparovať potenciálnu ujmu, ktorá bola neoprávneným zásahom

do práva na ochranu spotrebiteľa spôsobená. Predpokladom uplatnenia tohto inštitútu je to, aby hrozba
ujmy vznikla, inak nie je čo reparovať. Žalobkyni nielen, že žiadna ani potenciálna ujma nevznikla,
ale naopak, do dnešného dňa neuhradila ani samotnú istinu poskytnutého úveru. Žalobkyňa na súde
neuplatňovala porušenie práv alebo povinností zo strany žalovaného, ale v pôvodnom konaní vedenom
pod sp.zn. 49Csp/100/2020 vystupovala výlučne v postavení žalovanej, ktorá sama svojím konaním

porušila povinnosti, ktoré mala z úverovej zmluvy vo vzťahu k terajšiemu žalovanému ako veriteľovi.
Nedošlo teda k naplneniu znakov ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., ktorých splnenie je nevyhnutné
na úspešné uplatnenie finančného zadosťučinenia na súde. Žalobkyňa uzatvorila úverovú zmluvu v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z., ktorý definuje zmluvu o spotrebiteľskom
úvere ako zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ

sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené
so spotrebiteľským úverovom. V danom prípade má žalovaný za to, že tieto skutočnosti neboli
preukázané, keďže žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a súdu hodnoverným a presvedčivým
spôsobomnepreukázala:1/úspešnéuplatnenieporušeniaprávaalebopovinnostiustanovenejzákonomo ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, 2/ ani, že jej v súvislosti s porušením práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi vznikla určitá ujma a ani, že táto ujma
mu vznikla vo výške 2.131,09 eur, ktorú požaduje v zmysle finančného zadosťučinenia. V súvislosti s

inštitútom primeraného finančného zadosťučinenia, ktorý si žalobkyňa - spotrebiteľ uplatňuje z úverovej
zmluvy je nevyhnutným uvedomiť si, že to bola práve žalobkyňa, ktorá si o poskytnutie úveru žiadala, s
výškou poskytnutého úveru bola oboznámená, taktiež si bola vedomá, že si berie spotrebiteľský úver, z
ktorého si veriteľ uplatňuje úroky a poplatky a rovnako bola oboznámená s výslednou sumou, ktorú má
nazákladeúverovejzmluvyzposkytnutéhoúveruuhradiť.Scelýmtýmtoprocesomžalobkyňa akoklient

vedome a dobrovoľne súhlasila. Hľadisko primeranosti je jednou z podmienok, ktoré je súd v konaní
povinný skúmať. Pokiaľ ide o skúmanie primeranosti výšky primeraného finančného zadosťučinenia,
žalovaný poukazuje na rozsudok Okresného súdu Humenné zo dňa 20.12.2018 v konaní vedenom
pod sp. zn. 15Csp/150/2018 v znení: „súd považoval však sumu 565,76 eur za neprimeranú, lebo má
za to, že nedošlo k sankcionovaniu spotrebiteľky, znevýhodňovaniu či diskriminácii a mal zato, že je
dostatočnou satisfakciou pre žalobkyňu to, že v pôvodnom konaní sp. zn. 15C/191/2015 bola žalobkyňa

úspešná a žaloba voči nej bola zamietnutá. Súdu však nie je jasné, prečo si žalobkyňa uplatňuje
primerané finančné zadosťučinenie práve vo výške 565,76 eur, keď k ujme v takej výške nedošlo. Ku
zamietnutiu žaloby v konaní sp. zn. 15C/191/2015 došlo nie úspešným bránením práva spotrebiteľky a
iniciatívnymkonanímžalobkyne(účinnouobranouspotrebiteľavkonanízačatomnapodnetdodávateľa),
ale ex offo - z úradnej moci z dôvodu premlčania nároku. Obdobný názor vyjadril v rozsudku zo dňa

27.06.2019 aj Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 22Co/58/2019, v ktorom uviedol
nasledovné: všeobecnou právnou zásadou vlastnou európskej právnej kultúre je princíp primeranosti,
ktorý zvolil zákonodarca aj vo vzťahu k zadosťučineniu, na ktoré má mať nárok spotrebiteľ úspešne
sa domáhajúci ochrany svojho práva spotrebiteľa, je preto na súde, ktorý je orgánom s právomocou
právnu normu vyložiť a poskytnúť ochranu subjektívnemu právu, vyhodnotiť v konkrétnych súvislostiach

primeranosťpožiadavkyspotrebiteľa.Jevšakzrejmé,žeprijejurčovanísazohľadňujúrôznekritéria,ato
intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a sankčná funkcia a pod. Za primerané v danej
veci je potrebné považovať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100,-eur a to s ohľadom na
intenzitu zásahu žalovaného do práva žalobkyne ako spotrebiteľ, ktoré nemusí byť v rovnakej numericky
vyjadrenej výške, ako ujma, ktorá hrozila.“ Zo žalovaným popísaných skutočností je zrejmé, že v danom

prípade žalobkyni žiadne, ani len potenciálne riziko ujmy nehrozilo, ale z celého zmluvného vzťahu so
žalovanýmsasnažívyťažiťlenvýhodyafinančnéprostriedky.Anisúdybynemalispotrebiteľovzbavovať
zodpovednosti za svoje záväzky a následne im ešte priznať primerané finančné zadosťučinenie.

4. Žalobkyňa v replike zo dňa 05.02.2024 uviedla, že žalovaný vo svojom vyjadrení namieta, že v

tomto konkrétnom prípade nebol splnený ani jeden z predpokladov, ktoré zakladajú nárok spotrebiteľa
na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa. V prvom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že hypotéza právnej normy (§
3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa) vyžaduje pre vznik nároku spotrebiteľa
na primerané finančné zadosťučinenie nasledovné predpoklady: úspešné uplatnenie porušenia alebo

povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi,
spôsobilosť takého porušenia práva či povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. V obdobných prípadoch
si pod úspešným uplatnením práva možno predstaviť i vyjadrenie nesúhlasu spotrebiteľa s pohľadávkou
uplatnenou veriteľom, pričom predmetná právne norma nevyžaduje, aby bola spotrebiteľovi ujma reálne
privodená. Z doposiaľ priložených dôkazov vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn.

49Csp/100/2020 zo dňa 04.06.2021, ktorého správnosť je potvrdená rozsudkom Krajského súdu v
Žiline sp. zn. 10CoCsp/41/2021 zo dňa 21.01.2022, bola žalobkyňa v vtedy v pozícií žalovanej, a že
v danom prvostupňovom ako i odvolacom konaní konajúce súdy hodnotili úver poskytnutý zmluvou č.
XXXXXXXXXX zo dňa 12.07.2018 ako bezúročný a bez poplatkov a to predovšetkým pre absenciu
náležitostí vyžadovaných ust. § 9 ods. 2 písm. d) a h) zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v

čase uzatvorenia predmetnej zmluvy. V kontexte uvedeného je teda bez akýchkoľvek pochýb možné
konštatovať, že si žalobkyňa v daných konaniach úspešne uplatnila svoje právo súvisiace s jej
ochranou v pozícií spotrebiteľky, čo je prvotným zákonným predpokladom pre priznanie finančného
zadosťučinenia, keďže žalovaným bol porušený osobitný predpis a to zákon č. 129/2010 Z.z. účinný v
čase uzatvorenia uvedenej zmluvy. Je potrebné si uvedomiť, že vo vzťahu k úspešnému uplatneniu

práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie,
tento predpoklad je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti
žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak tak urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľom
uplatnenému nároku (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Co/80/2016 zo dňa 20.03.2018).Žalovaný ďalej uvádza, že pri koncipovaní predmetnej úverovej zmluvy postupoval v dobrej viere, že
plní literu zákona korektne a komplexne a preto je nesprávne, aby bol sankcionovaný za svoj výklad
zákona. Táto skutočnosť, fikcia, alebo úvaha žalovaného je bezpredmetná, nakoľko nemá vplyv na už

právoplatne konštatovanú bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Žalovaný mal postupovať s odbornou
starostlivosťou a počínať si tak, aby svojim konaním neporušoval práva tretích osôb (o to viac pokiaľ
ide o osoby „slabšie strany“, ktoré užívajú vyššiu mieru ochrany). Sú názoru, že akékoľvek „nové“
právne posudzovanie už právoplatných z toho plynúcu ich záväznosť a nezmeniteľnosť, je v ďalších
konaniach medzi tými istými účastníkmi vylúčené a teda neprípustné. Ďalej k námietke žalovaného,

kedy tvrdí, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, keď nevymedzila konkrétne ustanovenie zákona
a ani nepredložila rozhodnutie súd, ktoré by preukazovalo, že by žalovaný porušil práva alebo povinnosti
ustanovené zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Dané skutočnosti priamo vyplývajú
z príloh podanej žaloby, z predmetných rozhodnutí súdov. Samotné konštatovanie o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru konajúcimi súdmi v pripojených rozhodnutiach potvrdzuje
porušenie spotrebiteľských práv žalobkyne. Poukazujú pri tom konkrétne na 26. bod odôvodnenia

rozhodnutia Okresného súdu Žilina sp. zn. 49Csp/100/2020 zo dňa 04.06.2021, ktorým bola žalobkyňa
(tam žalovaná) zaviazaná k povinnosti zaplatiť žalovanému (tam žalobcovi) sumu 362,08 eur spolu
s príslušným úrokom z omeškania. V druhom výroku daného rozhodnutia súd v časti o zaplatenie
830,-eur zastavil (pre späťvzatie žaloby žalovaného -tam žalobcu) v treťom výroku rozhodnutia
žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Z 26. bodu odôvodnenia daného rozhodnutia jednoznačne vyplýva,

prečo rozhodol konajúci súd tak ako je uvedené. Na jednej strane išlo skutočnosť, že v zmluve
absentovali povinné zmluvné náležitosti v zmysle zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a
to konkrétne § 9 ods. 2 písm. d) a písm. h) čo má za následok bezpročnosť bezpoplatkovosť úveru s
prihliadnutím na ust. § 11 ods. 1 písm. b) daného zákona (týmto nebola zo strany žalovaného dodržaná
povinnosť uložená mu predmetným zákonom a teda povinnosť uviesť v zmluve povinné zmluvné

náležitosti). Na strane druhej išlo o porušenie povinnosti žalovaného pri vyhlasovaní mimoriadnej
splatnosti úveru upozorniť spotrebiteľa na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle
ust. § 53 ods. 9 v spojená s ust. § 565 Občianskeho zákonníka. Tieto povinnosti vyplývajú priamo
z uvedených osobitných predpisov, ktorými zákon spotrebiteľských úveroch a Občiansky zákonník
vo vzťahu k zákonu o ochrane spotrebiteľa sú. Z uvedeného dôvodu sa nemožno stotožniť s

námietkou žalovaného o neunesení dôkazného bremena žalobkyňou, pričom niet žiadnych pochýb
o úspešnom uplatnení si práva súvisiaceho s ochranou žalobkyne ako spotrebiteľky v pôvodných
súdnychkonaniach.Jenepochybnéavpôvodnomkonanísúdomjudikované,žesubjektom,ktorýporušil
ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka bol práve žalovaný, ktorý
nerešpektoval tam stanovené predpoklady platné pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, rovnako

akonerešpektovaltamstanovenézákonnépovinnézmluvnénáležitostikaždejzmluvyospotrebiteľskom
úvere. Z pôvodného konania je preukázané, že žalobkyňa bola v pôvodnom konaní úspešná v otázke
porušenia jej práv, ktoré ustanovuje osobitný predpis. Rovnako považujú za bezpredmetnú námietku
žalovaného spočívajúcu v tom, že v pôvodnom konaní nebolo konštatované porušenie povinností
žalovaného (tam žalobcu), nakoľko v pôvodnom konaní súd rozhodol tak, ako je uvedené v jeho

rozhodnutí. V odôvodnení daného rozhodnutia mohol v pôvodnom konaní konajúci súd jedine uviesť
dôvody, pre ktoré tak učinil a tam nepochybne konštatovať absenciu povinných zmluvných náležitostí
a neplatnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru pre rozpor so zákonom, ktoré nepochybne
zapríčinil neodborným konaní žalovaný, keď predmetné zákonné ustanovenia nerešpektoval, pričom
tieto boli nepochybne zákonodarcom prijaté z dôvodu ochrany spotrebiteľa. Ak by si žalobkyňa úspešne

neuplatnila porušenie práv a povinností zo strany žalovaného v pôvodných konaniach, tak by konajúce
súdy priznali žalovanému (tam žalobcovi) v plnej miere to, čo žalobou v pôvodnom konaní požadoval.
Ak by si žalobkyňa úspešne neuplatnila porušenie práv a povinností zo strany žalovaného v pôvodných
konaniach tak by za straty výhody splátok musela žalovanému zaplatiť aj sumu nad rámec istiny,
čo by malo pre ňu devastačné účinky. Ak by si žalobkyňa úspešne neuplatnila porušenie práv a

povinností zo strany žalovaného v pôvodných konaniach, tak by po skončení veci musela žalovanému
zaplatiť sumu 23.431,118 eur, čo je suma o 4.262,17 eur vyššia ako suma, na ktorú ma žalovaná
vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť daného úveru nárok, a to všetky za straty výhody splátok.
Je teda zrejmé, že ak by si žalobkyňa úspešne neuplatnila porušenie práv a povinností zo strany
žalovaného v pôvodnom konaní hrozila jej ujma. Zároveň uvádzajú, že žalobkyňa si od skončenia

pôvodného konania riadne plní všetky svoje záväzky vo vzťahu k žalovanému. Aktivita žalobkyne
v pôvodnom konaní predstavuje ňou účinne vznesené a trefné námietky. Žalobkyňou uplatňované
primerané finančné zadosťučinenie nie je umelo vykonštruované, ale jeho vznik vyplýva priamo z
naplnenia predpokladov uvedených dikciou ustanovenia zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.,napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 24.08.2022, sp. zn. 7Cdo 80/2020, kde konštatuje správnosť
rozhodnutia Krajského súdu v Prešove zo dňa 16.10.2018 sp. zn. 3Co/5/2018, ktoré Najvyšší súd
pretlmočil v 2.1 bode odôvodnenia nasledovne: „V podstatnom uviedol, že úspešné uplatnenie na súde

zo strany spotrebiteľa, ktoré je predpokladom priznania finančného zadosťučinenia, nemožno vykladať
reštriktívne len na spory, kedy spotrebiteľ je v pozícií žalobcu, resp. v rámci konania, ak žalovaný podá
protižalobu. Naopak v tomto prípade je nutné vychádzať z teleologického výkladu právnej normy, a
to s poukazom na cieľ, ktorý chcel zákonodarca dosiahnuť, ktorým nepochybne bola širšia ochrana
spotrebiteľa, ktorý má pozíciu slabšej strany. Z tohto dôvodu je nutné predmetné ustanovenie vkladať

tak, že aj v prípade úspešnej obrany svojich práv, ktoré je výsledkom obrany žalovaného v konaní, v
ktorom bol v pozícií žalovaného možno subsumovať pod pojem úspešné uplatnenie porušenia práva
alebo povinností ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Z tohto dôvodu
nebola odvolacia námietka odvolacím súdom posúdená ako dôvodná“. Sú si vedomí, že stanovenia
výšky primeraného finančného zadosťučinenia v končenom dôsledku v plnej miere podlieha voľnej
úvahe konajúceho súdu, avšak vzhľadom na všetky skutočnosti v pôvodnom konaní sú názoru, že

žalobkyňou uplatňovaná čiastka zodpovedá požiadavke primeranosti a to predovšetkým s prihliadnutím
na nasledovné: rozsah porušenia práva našej klientky a povinností žalovaného (neuvedenie povinných
zmluvných náležitostí v zmluve, vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru v rozpore so zákonom),
postavenie klientky (spotrebiteľ - slabšia strana), nutnosť pri obrane svojho práva obrátiť sa na
advokátsku kanceláriu, dĺžku trvania pôvodného konania, postavenie žalovaného pri porušovaní svojich

povinností a práv žalobkyne (silnejšia strana vo vzťahu ku ktorej nie je navrhovaná výška primeraného
finančného zadosťučinenia likvidačná a zároveň je dostatočne vysoká aby naplnila svoj účel), odradila
žalovaného od takého konania vo vzťahu k ostatným spotrebiteľom do budúcnosti, pôvodné súdne
konanie bolo pre klientku stresujúce, pričom klientka až do právoplatností rozhodnutí nemala istotu v
názore, ktorý pri svojej obrane uplatňovala, pôvodné konanie spôsobovalo žalobkyni dlhotrvajúce stav

nepokoja, stresu a strachu (najme pre stratu výhody splátok).

5. Žalovaný v duplike zo dňa 19.04.2024 uviedol, že v konaní absentuje už prvý predpoklad, ktorý
na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia citované ustanovenie vyžaduje a to úspešné
uplatnenie porušenia práv alebo povinností spotrebiteľom ako žalobcom na súde. Žalobkyňa žiadne

konanie neiniciovala, nepodala žalobu, ktorou by uplatnila porušenie svojich práv alebo povinností
zo strany žalovaného. V konaní bola teda pasívnou stranou sporu, čo jednoznačne nemôže spĺňať
kritérium na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Vznik nároku na vyplatenie primeraného
finančného zadosťučinenia bližšie ozrejmil vo svojom rozsudku zo dňa 30.01.2019 aj Najvyšší súd
SR v konaní vedenom pod sp. zn. 6Cdo/127/2017 v zmysle ktorého: možno ho však chápať aj ako

prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom
v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Jediným predpokladom, ktorý
citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením
porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v

prospechspotrebiteľakonkrétnynárokzporušeniaprávaalebopovinnosti,napr.nárokzozodpovednosti
za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne
vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve. Najvyšší súd teda deklaruje
dve podmienky, ktoré zákon na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vyžaduje. Prvou
je aktivita a iniciovanie súdneho konania zo strany žalobcu ako spotrebiteľa a druhou je priznanie

určitého nároku. V prípade konania vedeného pod sp. zn. 49Csp/100/2020 však nedošlo k splneniu
ani jednej z vyššie uvedených podmienok. Súdny spor inicioval súčasný žalovaný v postavení žalobcu
ako veriteľa z dôvodu nesplácania dlhu žalobkyňou ako spotrebiteľom riadne a včas. Okrem toho súd
len rozhodol o povinnosti žalovaného (v tomto konaní žalobcu) hradiť určitú finančnú čiastku, v časti
konanie zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovaný má v predmete činnosti ako nebankový subjekt

poskytovanie úverov, za ktoré mu v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (platný a
účinný v čase uzatvorenia úverovej zmluvy) patria úroky a poplatky. Je preto neopodstatnené vyhodnotiť
konanie žalovaného ako úmyselné a smerujúce k získaniu bezdôvodného obohatenia. V danom prípade
jednoznačne absentuje preukázanie úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohatiť. Žalovaný v rámci
predmetupodnikaniaposkytolžalobkyniúver,zaktorýpožadovalnazákladeúverovejzmluvyodžalobcu

zaplatiť úroky. Aký by malo zmysel, aby žalovaný úmyselne nedodržal všetky zákonné náležitosti, za
ktoré by bol následne sankcionovaný bezúročnosťou a bezpoplatnosťou on sám a nie žalobca ako
klient. Ujma teda vznikla jedine žalovanému, lebo prišiel o zisk, ktorý mal pri uzatváraní úverovej zmluvy
dohodnutý. Okrem toho je nevyhnutným dodať, že žalobkyňa nemá stále doplatenú ani samotnú istinuposkytnutého úveru (k dnešnému dňu úhrady celkovo predstavujú sumu 15.152,-eur). Napriek tomu,
že voči žalobkyni ako klientovi už bolo vedené súdne konanie, nedodržiava striktne splácanie splátok
istiny riadne a včas, vo februári 2024 napr. nerealizovala žiadnu úhradu. Nakoľko ide o vysokoškolsky

vzdelanú osobu, musí si byť vedomá svojich povinností a zrejme jej predchádzajúce súdne konanie
nespôsobovalo až taký stres ako prezentuje, nakoľko je schopná porušovať svoje zmluvné povinnosti
opakovane. K primeranosti žalovanej výšky finančného zadosťučinenia sa vyjadroval vo svojom
rozsudku zo dňa 27.09.2023 aj Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7CoCsp/21/2023
nasledovne: „podanou žalobou sa žalobca (teraz žalovaný) domáhal zaplatenia sumy 3.947,44 eur

s príslušenstvom od žalovanej (teraz žalobkyne). V tomto konaní v spojení s rozhodnutím Krajského
súdu Žilina č.k. 6CoCsp/55/2021-260 zo dňa 31.3.2022 bolo vyhovené žalobe žalobcu v rozsahu istiny
476,78 eur a v rozsahu uplatnenej istiny 3.470,66 eur bola jeho žaloba zamietnutá. Žalobkyňa bola v
pôvodnom konaní zaviazaná uhradiť žalovanému istinu 476,78 eur z dôvodu, že v tom čase (hoci už
po splatnosti) nemala splnenú povinnosť voči žalovanému vrátiť mu poskytnutú sumu z úveru. Teda
v čase pôvodného konania o zaplatenie istiny, žalobkyňa nezaplatila ani samotnú istinu poskytnutého

úveru do podania žaloby v konaní vedenom pod sp. zn. 27Csp/87/2019, a v tejto časti bola žaloba
voči nej podaná opodstatnene. Z uvedeného je možné uzavrieť, že i samotná žalobkyňa sa nesprávala
voči žalovanému korektne. Žalobkyňa v žalobe výšku uplatňovaného finančného zadosťučinenia bližšie
neodôvodňovala, nešpecifikovala, okrem poukázania na pôvodné rozhodnutie, v ktorom mala čiastočný
úspech. Po zhodnotení všetkých týchto okolností dospel odvolací súd k záveru, že primeraným je

finančné zadosťučinenie pre žalobkyňu vo výške 100,-eur. Táto suma zohľadňuje ujmu na strane
žalobkyne a predstavuje (spolu s bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru) dostatočnú sankciu pre
žalovaného, ktorá by ho mala pri ďalšom poskytovaní úverov odradiť od porušovania príslušných noriem
na ochranu spotrebiteľa a na strane žalobkyne nebude plniť funkciu finančného obohatenia alebo
majetkovej škody. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak,

že žalobkyni priznal finančné zadosťučinenie vo výške 100,-eur.“ V konaní je nevyhnutným skúmať aj
hľadiskoprimeranostiuplatnenéhonároku.Žalobkyňadoposiaľžiadnymspôsobomnepreukázala,včom
pociťovalaporušeniesvojichpráv,akétomaloprenehodôsledky,včomvidíodôvodnenosťpožadovanej
výšky primeraného finančného zadosťučinenia v horibilnej sume 2.131,09 eur a podobne, ktoré sú
nevyhnutné na priznanie žalovanej sumy. Účelom priznania primeraného finančného zadosťučinenia

pri porušení práv nemá byť na jednej strane len odradenie dodávateľa od nekalých praktík, ale na
druhej strane nemá byť ani nástrojom obohatenia sa pre druhú stranu sporu. Preto vyplatenie žalovanej
sumy vo výške 2.131,09 eur považujú za nedôvodné, nepreukázané a v rozpore s cieľom normy, ktorú
zákonodarca primeraným finančným zadosťučinením sledoval. Žalobkyňou prezentované konanie - ako
podklad pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia jednoznačne nemožno vyhodnotiť ako

porušenie práv alebo povinností žalobcu zo strany žalovaného, ktoré by zakladalo nárok na vyplatenie
primeraného finančného zadosťučinenia. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
3Co/185/2019 nasledovne: preto pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení aj podľa ust. § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa sa nemá brať zreteľ na materiálne prvky, keďže jeho
poslanie má byť kompenzácia ujmy spôsobenej žalobcovi ako spotrebiteľovi. V danom prípade ujmy,

ktorá mu nastala z dôvodu, že prípadne uplatnený nárok preplatil a to aj so zreteľom na výšku, a z toho
dôvodu mu vznikla nejaká ujma, ktorú ale treba odôvodniť so zreteľom na jej následok, ako aj následné
posudzovanie „primeranosti“ poskytnutej finančnej ujmy, ktorej výška je uplatnená v tomto konaní,
keďže primerané finančné zadosťučinenie nemôže slúžiť neprimeranému finančnému obohacovaniu
spotrebiteľa. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd apeluje na to, že každú vec treba

posudzovať individuálne, čo sa týka konkrétnych okolností daného prípadu, vychádzajúc z odôvodnenia
podanej žaloby, ako aj vykonaného dokazovania a v danom prípade z ujmy, ktorá bola žalobcovi
ako spotrebiteľovi spôsobená, keďže len samotné konštatovanie, že predmetná úverová zmluva bola
uzavretá v rozpore s ust. § 9 ods. 2 písm. k), j), n) a y) zákona č. 129/2010 Z.z., dôsledkom čoho je
poskytnutý úver bezúročný a bezpoplatkový v zmysle § 11 tohto zákona, s odkazom na právoplatný

a vykonateľný rozsudok zo dňa 24.04.2017 č.k. 5Csp/168/2016 vydaný Okresným súdom Michalovce,
nepostačuje na primerané priznanie finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa.“ K obdobnému záveru smeruje aj najnovšia judikatúra tak okresného, ako aj
KrajskéhosúduvPrešove,ktorásasvojímprístupomsnažíeliminovaťzneužívanieinštitútuprimeraného
finančného zadosťučinenia v prípadoch, kedy bola náprava zjednaná už vydaním bezdôvodného

obohatenia, prípadne vyhlásením úveru za bezúročný a bez poplatkov a rozsah priznaného finančného
zadosťučinenia považuje za dostačujúci v rozmedzí 50 až 100,-eur.6. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 27.06.2024, na ktorom vec prejednal a rozhodol
v neprítomnosti právneho zástupcu žalovaného. Právny zástupca žalovaného podaním doručeným
súdu dňa 21.06.2024 ospravedlnil neúčasť žalovaného, právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní,

súhlasil s rozhodnutím vo veci v ich neprítomnosti. Právny zástupca žalobkyne na pojednávaní uviedol,
že trvajú na podanej žalobe, majú za to, že sú splnené všetky zákonné podmienky na priznanie nároku
na finančné zadosťučinenie a čo sa týka sumy, výšku zdôvodňovali tým, že úroky boli vo výške cca
4.262,-eur a požadujú od žalovaného iba polovicu z týchto úrokov.

7. Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov, celým spisovým materiálom a zistil
nasledovný skutkový stav:

8. Okresný súd Žilina rozsudkom č.k. 49Csp/100/2020-130 zo dňa 04.06.2021 rozhodol tak, že uložil
žalovanej: A. B. povinnosť zaplatiť žalobcovi (Home Credit Slovakia, a.s.) sumu 362,08 eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 362,08 eur od 31.05.2021 do zaplatenia, v lehote do

3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok), konanie v časti o zaplatenie sumy 830,-eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 830,-eur od 18.09.2020 do zaplatenia, zastavil (II. výrok),
vo zvyšnej časti žalobu zamietol (III. výrok). Predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy
17.583,94 eur s príslušenstvom. Súd v bode 26. odôvodnenia tohto rozsudku konštatoval, že „zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti vyžadované v ustanoveniach § 9 ods. 2 písm. d) a písm.

h) zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase jej uzatvorenia, a to dobu trvania zmluvy o úvere
a predpoklady pre výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (v zmluve je uvedená RPMN, ktorej
zodpovedá údaj - 17,8 %, avšak chýba uvedenie predpokladov použitých na jej výpočet). Pri uvedených
nedostatkoch spotrebiteľskej zmluvy zákon sankcionuje veriteľa bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou
predmetného úveru, a to podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch.

Súd konštatuje, že žalobca nepreukázal, že pred samotným zosplatňovacím úkonom upozornil žalovanú
v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva žiadať zaplatenie celej pohľadávky podľa ust. §
565 OZ, existenciu takého upozornenia netvrdil, a v konaní ani nepreukázal. Pre uvedený nedostatok
súd posúdil zosplatňovací právny úkon zo strany žalobcu ako neplatný právny úkon pre rozpor so
zákonom. Z dôvodu neplatného zosplatnenia úveru je potrebné konštatovať, že v čase vyhlásenia

rozsudku v predmetnej veci boli po splatnosti splátky úveru splatné do 30.05.2021, v nadväznosti na
vyššie uvedené konštatovanie, že predmetný úver je bezúročný a bezpoplatkový súd zobral do úvahy
sumu poskytnutého úveru (t.j. istinu), ktorú vydelil počtom splátok, v ktorých bola žalovaná zaviazaná
predmetný úver splácať (t.j. 96 splátok), pričom na jednu splátku potom pripadla suma 195,625 eur.
Vzhľadom na skutočnosť, že prvá splátka bola splatná 30.08.2018, ku dňu vyhlásenia rozsudku bolo

splatných 5 splátok pripadajúcich na rok 2018 (08-12/2018), 12 splátok pripadajúcich na rok 2019, 12
splátok pripadajúcich na rok 2020, 5 splátok pripadajúcich na rok 2021 (01-05/2021), t.j. spolu splatných
34 splátok. Následne súd vynásobil počet ku dňu vyhlásenia rozsudku splatných splátok (34) výškou
jednej splátky (resp. jej istiny - 195,625), z čoho vzišla suma 6 651,25 eur (34 x 195,625). Zo žalobcom
predloženej tabuľky splácania úveru vyplynulo, že žalovaná na predmetný úver splatila sumu 5.459,17

eur, pričom po podaní žaloby žalovaná splatila sumu 830,-eur, čo v súčte predstavuje sumu 6.289,17 eur.
Súd následne od sumy, ktorá predstavovala súčet splatných splátok úveru ku dňu vyhlásenia rozsudku
v predmetnej veci odpočítal sumu, ktorú žalovaná na predmetný úver splatila, pričom výsledkom tohto
výpočtu bola suma 362,08 eur (6.651,25 - 6.289,17). Súd vzhľadom na uvedené výrokom č. I. rozsudku
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 362,08 eur spolu s príslušným úrokom z omeškania.

Krajský súd v Žiline rozsudkom č.k. 10CoCsp/41/2021 zo dňa 31.01.2022 rozhodol tak, že rozsudok
súdu prvej inštancie ponecháva nedotknutým vo výroku (I.) o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi
sumu 362,08 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z priznanej istiny od 31.5.20251 do
zaplatenia, vrátane lehoty splatnosti a vo výroku (II.) o čiastočnom zastavení konania, rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdzuje, vo zvyšnej časti (výroky III. a IV), žalovaná m á voči žalobcovi n á r o k na

náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

9. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd danú vec posúdil podľa nasledovných zákonných
ustanovení:

10. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o ochrane
spotrebiteľa), proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa
môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môžena súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil
protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú
len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských

práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy
spotrebiteľov“).Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto
za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

11. Žalobkyňa sa žalobou v danom spore domáhala voči žalovanému zaplatenia primeraného
finančného zadosťučinenia vo výške 2.131,06 eur, ktorého nárok, výšku nároku odvodzovala od
rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 49Csp/100/2020-130 zo dňa 04.06.2021 v spojení s rozsudok
Krajského súdu Žilina č.k. 10CoCsp/41/2021 zo dňa 31.01.2022. Žalovaný v rámci procesnej obrany
namietal uplatnený nárok žalobkyne, čo do jeho základu a výšky, výšku požadovaného primeraného
finančného zadosťučinenia považoval za neprimeranú. Žalovaný mal za to, že nie sú splnené

predpoklady pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, absentuje úspešné uplatnenie
porušenia práva alebo povinnosti spotrebiteľom, nakoľko žalobkyňa konanie neiniciovala, nepodala
žalobu, žalovaný má za to, že žalobkyni žiadna ani potenciálna ujma nevznikla.

12. Medzi stranami sporu nebolo sporným, že žalovaný v procesnej pozícii žalobcu sa voči žalovanej

(žalobkyni) návrhom na vydanie platobného rozkazu podaným na Okresnom súde Banská Bystrica dňa
01.05.2020 domáhal zaplatenia sumy 17.583,94 eur s príslušenstvom. Okresný súd Banská Bystrica
vyhovel návrhu žalobcu vydaním platobného rozkazu č.k. 24Up/843/2020 zo dňa 19.05.2020. Žalovaná
podala odpor proti platobnému rozkazu, v ktorom namietala neplatnosť zosplatnenia úveru, poukazovala
na splátky úveru, že aj žiadala veriteľa o dočasné zníženie splátok pre dočasnú neschopnosť

splácať úver. Vec bola postúpená na rozhodnutie Okresnému súdu Žilina, ktorý vo veci rozhodol
rozsudkom č.k. 49Csp/100/2020-130 zo dňa 04.06.2021 v spojení s rozsudok Krajského súdu Žilina č.k.
10CoCsp/41/2021 zo dňa 31.01.2022 (rozhodnutie v danej veci nadobudlo právoplatnosť 08.03.2022).

13. Sporným medzi stranami sporu vzhľadom na procesnú obranu žalovaného sa tak stal samotný

uplatnený nárok žalobkyne na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, teda či sú splnené
zákonné predpoklady pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, sporná bola aj samotná
výška uplatneného nároku.

14. Zo znenia ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa vyplýva, že podmienkou

priznania finančného zadosťučinenia spotrebiteľovi je predchádzajúce úspešné uplatnenie porušenia
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi na súde. Žalovaný namietal,
že žalobkyňa neiniciovala konanie, nepodala žalobu. Súd v tejto veci poukazuje na rozsudok Krajského
súdu Prešov sp. zn. 13Co/80/2016 zo dňa 20.03.2018, ktorý v bode 23. odôvodnenia konštatoval,
že „ z § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa vyplýva splnenie predpokladu na

primerané finančné zadosťučinenie pri uplatnenom porušení práva alebo povinnosti ustanovenej nielen
samotným zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ale aj osobitnými predpismi. Pokiaľ ide o
úspešnéuplatnenieporušeniaprávaalebopovinnostiakopredpokladuprepriznanieprávanaprimerané
finančné zadosťučinenie, tento predpoklad je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie
práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak tak urobí v rámci svojej obrany

proti dodávateľom uplatnenému nároku. Podľa názoru odvolacieho súdu, na úspešné uplatnenie práva
postačuje aj to, keď spotrebiteľ vyjadrí nesúhlas s uplatnenou pohľadávkou“. Súd ďalej poukazuje aj na
rozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.7Cdo/80/2020zodňa24.08.2022,vktorývbode2.1odôvodnenia
konštatoval: „ v podstatnom uviedol, že úspešné uplatnenie na súde zo strany spotrebiteľa, ktoré je
predpokladom priznania finančného zadosťučinenia, nemožno vykladať reštriktívne len na spory, kedy

spotrebiteľ je v pozícií žalobcu, resp. v rámci konania ak žalovaný podá protižalobu. Naopak v tomto
prípade je nutné vychádzať z teleologického výkladu právnej normy, a to s poukazom na cieľ, ktorý chcel
zákonodarca dosiahnuť, ktorým nepochybne bola širšia ochrana spotrebiteľa, ktorý má pozíciu slabšej
strany. Z tohto dôvodu je nutné predmetné ustanovenie vykladať tak, že aj v prípade úspešnej obrany
svojich práv, ktoré je výsledkom obrany žalovaného v konaní, v ktorom bol v pozícií žalovaného možno

subsumovať pod pojem úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o
ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi.“15. Teda v zmysle uvedeného, na úspešné uplatnenie práva postačuje, keď spotrebiteľ vyjadrí nesúhlas
s uplatnenou pohľadávkou, v prípade úspešnej obrany svojich práv, ktoré je výsledkom obrany
žalovaného v konaní, v ktorom bol v pozícii žalovaného možno subsumovať pod pojem úspešné

uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými
predpismi. Žalobkyňa ako spotrebiteľ bola úspešná v otázke uplatnenia porušenia jej práv alebo
povinností,ktoréustanovujeosobitnýprávnypredpisprežalovaného,tentozodpovedázatotoporušenie
(čo sa týka obligatórnych náležitostí zmluvy vyžadovaných zákonom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z.z., podmienky zosplatnenia uvedené v § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka).

16. Nedôvodná je námietka žalovaného, že pri koncipovaní úverovej zmluvy postupoval v dobrej
viere, nedôvodná je aj námietka spočívajúca v tom, že nebolo konštatované porušenie povinností
žalovaného. Súd v bode 26. odôvodnenia rozsudku č.k. 49Csp/100/2020-130 zo dňa 04.06.2021
konštatoval porušenie povinností žalovaného a to: zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje
náležitosti vyžadované v ustanoveniach § 9 ods. 2 písm. d) a písm. h) zákona o spotrebiteľských úveroch

účinného v čase jej uzatvorenia, a to dobu trvania zmluvy o úvere a predpoklady pre výpočet ročnej
percentuálnej miery nákladov (v zmluve je uvedená RPMN, ktorej zodpovedá údaj - 17,8 %, avšak
chýba uvedenie predpokladov použitých na jej výpočet). Pri uvedených nedostatkoch spotrebiteľskej
zmluvy zákon sankcionuje veriteľa bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou predmetného úveru, a to podľa
ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd zároveň konštatoval aj

neplatnosť zosplatennia úveru. Z dôvodu neplatného zosplatnenia úveru, bezúročnosti úveru súd priznal
veriteľovi iba splátky splatné do vyhlásenia rozsudku, odpočítal zároveň, čo žalobkyňa (v uvedenom
spore žalovaná) uhradila a priznal veriteľovi iba sumu 362,08 eur s príslušenstvom. Žalovaný v konaní
sp.zn.49C/100/2020(vprocesnompostavenížalobcu)sadomáhalvočižalovanej(žalobkyni)zaplatenia
sumy 17.583,94 eur s príslušenstvom. Subjektom, ktorý porušil ust. zákona č. 129/2010 Z.z. (náležitosti

zmluvy vyžadované zákonom), ustanovenia Občianskeho zákonníka (podmienky pre zosplatnenie
úveru žalovaný nedodržal), bol to teda žalovaný, ktorý porušil, nerešpektoval zákonné ustanovenia
v osobitných predpisoch.

17. Súd poukazuje na to, že zo znenia ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. jednoznačne

vyplýva, že pre vznik nároku na finančné zadosťučinenie v prípade spotrebiteľa sa vyžaduje porušenie
jeho práva osobou, ktorá za toto porušenie zodpovedá. Inak povedané, zákon vyžaduje na podanie
takejto žaloby úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti spotrebiteľa ustanovenej zákonom
o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, čo znamená, aby súd rozhodol o porušení práva
spotrebiteľa zo strany dodávateľa. Súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.01.2019

sp. zn. 6Cdo/127/2017, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané zadosťučinenie
od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi
zodpovedá. Vo veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 49C/100/2020 žalobkyňa v postavení
spotrebiteľky (žalovanej v tom konaní) úspešne uplatnila porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej

osobitnými predpismi, v rámci úspešnej obrany svojich práv proti dodávateľovi uplatneného nároku
(žalobcovi v tom konaní).

18. Hmotnoprávne predpoklady na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia požadovaného
žalobkyňou upravuje zákon o ochrane spotrebiteľa v ust. § 3 ods. 5. Základnými predpokladmi

vzniku nároku na primerané finančné zadosťučinenie je: existencia porušenia práva alebo povinnosti
ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi slúžiacimi na ochranu
spotrebiteľa (napr. zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zákon o finančných službách
na diaľku, ustanovenia Občianskeho zákonníka), úspešné uplatnenie porušenia tohto práva alebo
povinnostispotrebiteľomnasúdeapasívnevecnelegitimovanýsubjekt,ktorýzaporušeniepredmetného

práva alebo povinnosti zodpovedá. Z uvedeného vyplýva, že ak spotrebiteľ úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej, či už zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitným predpisom,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom alebo iným predpisom zodpovedá. Pričom spotrebiteľ môže v spore
vystupovať aj na strane žalovaného s poukazom na cit. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

7Cdo/80/2020 zo dňa 24.08.2022 (..aj v prípade úspešnej obrany svojich práv, ktoré je výsledkom
obrany žalovaného v konaní, v ktorom bol v pozícií žalovaného možno subsumovať pod pojem úspešné
uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými
predpismi). V súvislosti s výkladom samotného pojmu „úspešné uplatnenie práva“ zo strany spotrebiteľa,súd tiež poukazuje na interpretačné pravidlo citované v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo
45/2012 zo dňa 24.06.2013, podľa ktorého „pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek problematiky
týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, je potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje záujem

spotrebiteľa“.

19. Pokiaľ bol spotrebiteľ v predchádzajúcom spore úspešný pri uplatnení porušenia jeho práva ako
spotrebiteľa, základ nároku je daný. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa
30.01.2019 uviedol nasledovné: „ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. má plniť jednak

funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od
protiprávneho konania
vočispotrebiteľom.Možnohovšakchápaťajakoprostriedoknavyvolanieaktivityspotrebiteľovdomáhať
sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom
porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako
slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie

vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že
spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi. Žiadnu inú podmienku, aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma,
nevyžaduje.“

20. Súd dospel k záveru, že dikcia ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
bola naplnená, a preto žalobkyňa ako spotrebiteľ, ktorá na súde úspešne uplatnila porušenie práva
alebo povinnosti ustanovenej zákonom o spotrebiteľských úveroch, má právo na primerané finančné
zadosťučinenie od žalovaného, ktorý za toto porušenie práv spotrebiteľa, resp. povinností dodávateľa
zodpovedá, základ nároku je teda daný. Súd navyše zastáva názor, že porušenie práva alebo povinnosti

vo vzťahu k spotrebiteľovi nemusí byť konštatované vo výroku rozsudku, pretože takáto podmienka
nevyplýva zo znenia ust. § 3 ods. 5 poslednej vety zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

21. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, ust. § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje

primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Táto závisí od úvahy súdu. Súd ju určí
podľa svojej úvahy po zhodnotení okolností konkrétneho prípadu. Pri jej určovaní sa zohľadňujú rôzne
kritériá, napr. intenzita zásahu do práv spotrebiteľa, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a
sankčná funkcia a podobne.

22. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že žalobkyňa má nárok
na primerané finančné zadosťučinenie voči žalovanému, avšak nestotožnil sa so žalobkyňou uplatnenou
výškou primeraného finančného zadosťučinenia, ale určil ju vo výške 300,-eur a to tak, ako je uvedené
vo výroku tohto rozsudku (I. výrok), v prevyšujúcej časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol (II. výrok).

23. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia, súd má za to, že priznaná suma reflektuje
závažnosť konkrétnych porušení práv spotrebiteľa, konkrétne skutkové okolnosti v danom prípade
a intenzitu, dobu trvania a rozsahu nepriaznivých následkov, prípadne potenciálnych dôsledkov, ktoré
spotrebiteľovi hrozili, ako aj subjektívny prístup oboch strán.

24. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017, sp. zn. 7Cdo/92/2021 zo dňa
30.06.2022: pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by
bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného
zadosťučinenia.

25. V spore sp. zn. 49Csp/100/2020 sa žalovaný (v procesnom postavení žalobcu) domáhal proti
žalobkyni (v procesnom postavení žalovanej) zaplatenia sumy 17.583,94 eur s príslušenstvom (nakoľko
nesplácala úver riadne a včas na základe dojednaných zmluvných podmienok, žalobkyňa si neplnila
povinnosti, na ktoré sa zaviazala). Súd rozsudkom zo dňa 04.06.2021 uložil žalobkyni zaplatiť sumu
362,08 eur s príslušenstvom. V odôvodnení rozsudku č.k. 49Csp/100/2020-130 zo dňa 04.06.2021

súd poukázal na to, že medzi žalobkyňou a žalovaným bola uzatvorená dňa 12.07.2018 zmluva
o spotrebiteľskom úvere (účelový revolvingový úver), na základe ktorej veriteľ poskytol žalobkyni
úver vo výške 18.780,-eur (96 mesačných splátok po 351,17 eur, prvá splátka splatná 30.08.2018).
Súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že ku dňu vyhlásenia rozsudku žalobkyňa na daný úverzaplatila spolu sumu 6.289,17 eur. Je však potrebné zdôrazniť: 1/ že to bol žalovaný, kto nepostupoval
s odbornou starostlivosťou, keď uzatváral so žalobkyňou zmluvu o spotrebiteľskom úvere, v ktorej
absentovali obligatórne náležitosti zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch, v dôsledku čoho bolo potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov, 2/ taktiež
žalovaný nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keď nedodržal zákonné podmienky zosplatnenia
úveru vyžadované Občianskym zákonníkom (§ 53 ods. 9 + § 565), súd konštatoval, že zosplatnenie
úveru je neplatné pre rozpor so zákonom. Z dôvodu neplatného zosplatnenia úveru, v nadväznosti na
konštatovanie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, súd priznal veriteľovi (žalovanému) iba splátky

splatné ku dňu vyhlásenia rozsudku, zároveň odpočítal, čo žalobkyňa dovtedy zaplatila na daný úver.

26. Účelom primeraného finančného zadosťučinenia pri porušení práv spotrebiteľa síce nemá byť len
odradenie dodávateľa od takýchto praktík do budúcna, je ním aj určitá satisfakcia pre spotrebiteľa
za to, že sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím
úspechom priniesol potenciálny benefit aj pre ostatných spotrebiteľov, avšak stále so zreteľom na to,

že primerané finančné zadosťučinenie nemá byť nástrojom obohatenia sa pre spotrebiteľa. Základným
účelom primeraného finančného zadosťučinenia je predovšetkým satisfakcia žalobcu ako spotrebiteľa,
čo vyplýva zo samotného názvu tohto inštitútu „zadosťučinenie“.

27. Žalovaný vo veci sp. zn. 49Csp/100/2020 sa domáhal voči žalobkyni zaplatenia sumy 17.583,94

eur s príslušenstvom, súd rozsudkom č.k. 49Csp/100/2020-130 zo dňa 04.06.2021 priznal žalovanému
iba sumu 362,08 eur s príslušenstvom, žalovaný podal odvolanie voči rozsudku, trval na požadovanom
nároku, daný spor trval cca 2 roky (od podania žaloby po rozhodnutie odvolacieho súdu).

28. Súd prihliadol aj na to, s poukazom na vyjadrenie žalovaného zo dňa 19.04.2024, že žalobkyňa

doteraz na istinu úveru zaplatila celkom sumu 15.152,-eur (zo strany žalobkyne uvedené nebolo
rozporované), teda aj po vydaní rozsudku č.k. 49Csp/100/2020-130 zo dňa 04.06.2021 žalobkyňa
vykonávala splátky na daný úver (v čase rozhodovania súdu ku dňu 04.06.2021 žalobkyňa na daný úver
zaplatila spolu sumu 6.289,17 eur).

29. Žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 18.780,-eur, žalobkyňa doteraz uhradila na daný úver
spolu sumu 15.152,-eur (od rozhodnutia súdu dňa 04.06.2021 doteraz úver žalobkyňa spláca, za
uvedené obdobie zaplatila sumu 8.862,83 eur). Súd prihliadol i na to, že žalobkyňa doteraz neuhradila
žalovanémucelúistinuposkytnutéhoúveru.Inštitútprimeranéhofinančnéhozadosťučinenianemáslúžiť
na finančné obohatenie žalobkyne, má zostať na úrovni a vo forme účinného prostriedku ochrany. Súd

dospel k záveru, že primeraným finančným zadosťučinením pre žalobkyňu je suma 300,-eur. Táto suma
predstavuje(spolusbezúročnosťouabezpoplatkovosťouúveru),prihliadnucnato,žežalobkyňadoteraz
nezaplatila celú istinu úveru, dostatočnú sankciu pre žalovaného, ktorá by ho tak mala pri ďalšom
poskytovaníúverovodradiťodporušovaniapríslušnýchprávnychpredpisovnaochranuspotrebiteľaana
strane žalobkyne nebude plniť funkciu finančného obohatenia. Neobmedzené priznávanie primeraného

finančného zadosťučinenia bez prihliadnutia na to, či spotrebiteľ vrátil, resp. splatil veriteľovi istinu, by
mohlo viesť k zneužívaniu inštitútu finančného zadosťučinenia.

30. Žalobkyňa si žalobou uplatnila primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.131,09 eur ako
polovicu zo sumy, o ktorú sa mal žalovaný obohatiť. Podľa žalobkyne úroky predstavovali výšku cca

4.262,-eur a ona požaduje polovicu z týchto úrokov. S poukazom na všetky už uvedené skutočnosti
mal súd za to, že požadovaná výška je nedôvodná. Pri určení výšky primeraného finančného
zadosťučinenia sa nemožno striktne držať ujmy, ktorá žalobkyni hrozila. Inštitút primeraného finančného
zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie žalobkyne, musí zostať na úrovni a vo funkcii
účinného a odrádzajúceho prostriedku ochrany. Preto súd priznal žalobkyni nárok na primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 300,-eur a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

31. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP), súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

32. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP : (1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.33. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 CSP,
keď žalobkyni ako plne úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému

v rozsahu 100%. Súd vychádzal zo skutočnosti, že žalobkyni priznal základ nároku a o výške (rozsahu)
bolo rozhodnuté na základe úvahy súdu. Žalobkyňu treba považovať za plne úspešnú stranu sporu,
keď mala plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia závisela výlučne
od úvahy súdu, hoci bola výška finančného zadosťučinenia znížená. Preto súd úspech žalobkyne
v spore vyhodnocoval z úspešnosti v základe nároku (základ nároku bol daný a len výška plnenia -

primeraného finančného zadosťučinenia závisela od úvahy súdu, zamietnutie žaloby v prevyšujúcej
časti nepredstavuje úspech žalovaného, ale je len dôsledkom úvahy súdu) a teda rozhodol tak, ako je
uvedené vo výroku tohto rozsudku (III. výrok) s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde

Žilina.

Podľa § 125 ods. 1 CSP odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej
podobe.

Podľa § 125 ods. 2 CSP podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie
podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe
autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie
sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

Podľa § 125 ods. 3 CSP odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte
rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby
každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a
príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti).