Uznesenie – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, May 28, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/21/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115220044
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:6115220044.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu X. Š., narodeného XX. F. XXXX, Y., Š. XX,
zastúpeného advokátom Mgr. Borisom Stanclom, Bratislava, Bárdošova 19, proti žalovanej Slovenskej
republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Račianska 71, o
náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 14C/324/2015, o dovolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 8. februára 2022 sp. zn. 14Co/72/2020, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e priznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom
z 28. júna 2017 č. k. 14C/324/2015 - 224 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanej domáhal

zaplatenia sumy 278.483,50 eur spolu s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej mu pri
výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím; rozhodol tiež o trovách konania. V odôvodnení svojho
rozhodnutia s poukazom na § 3, § 4 ods. 1 písm. a), bod 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
(ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), § 415, § 441 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
(ďalej len „Občiansky zákonník“) uviedol, že žalobcom požadovaná náhrada škody predstavuje sumu,

ktorú vyplatil advokátovi JUDr. Jozefovi Malovcovi na základe právoplatných a vykonateľných súdnych
rozhodnutí ako odmenu za právne zastupovanie (rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č. k.
11C/51/2008 - 390 z 1. februára 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 16Co/70/2010 z 15. apríla 2010), ktoré boli uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 9. mája 2012 sp. zn. 3MCdo/8/2011 na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora
Slovenskej republiky pre nepreskúmateľnosť (nezákonnosť) zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.

Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 3. júla 2012 sp. zn. IV. ÚS 159/2012 konštatoval, že je potrebné obidve zrušené rozhodnutia
považovať za nezákonné. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca si uplatnil v dôsledku zrušenia
predmetných rozhodnutí najprv nárok na zaplatenie žalovanej sumy voči JUDr. Malovcovi a po jeho smrti
voči jeho právnym nástupcom (synom) titulom bezdôvodného obohatenia. Žalovaná suma predstavuje
rozdiel medzi žalobcom zaplatenými sumami na účet JUDr. Malovca (278.809,35 eur) a sumou, ktorú

žalobcovi zaplatili jeho právni nástupcovia (325,85 eur). Rozdiel by od právnych nástupcov JUDr.
Malovca žalobca nevymohol, keďže viac ako mu uhradili, po JUDr. Malovcovi nezdedili. Z tohto dôvodu
vzal žalobca žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia voči právnym nástupcom JUDr. Malovca
späť, na základe čoho bolo konanie zastavené (uznesenie Okresného súdu Lučenec z 13. januára
2016 sp. zn. 17C/33/2013). Rovnako bolo zastavené aj konanie vedené na Okresnom súde Rimavská
Sobota o žalobe JUDr. Malovca o zaplatenie odmeny za právne zastupovanie prebiehajúce po zrušení

predmetného rozhodnutia súdu prvej inštancie dovolacím súdom, keďže právni nástupcovia po JUDr.
Malovcovi nežiadali pokračovať v konaní (uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota z 25. mája 2015sp. zn. 11C/1/2012). Ako súd prvej inštancie ďalej uviedol, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia
nedošlo však k preskúmaniu, či právny dôvod žalobcom poskytnutého plnenia JUDr. Malovcovi spočíval
v hmotnom práve, alebo nie, a teda či vzniklo z tohto dôvodu žalobcovi právo na vydanie bezdôvodného

obohatenia. Len v prípade, že právny dôvod pre plnenie nebol daný hmotným právom, došlo zrušením
vykonateľného rozhodnutia súdu k odpadnutiu právneho dôvodu a tým plnením uskutočneným na
jeho základe k vzniku bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie zdôraznil, že ak by vyplatením
žalovanej sumy aj došlo (v dôsledku zrušenia vykonateľného rozhodnutia) k vzniku bezdôvodného
obohatenia, a tým, kvôli jeho bezúspešnej vymáhateľnosti, k vzniku škody žalobcovi, tento si nepočínal v

zmysle § 415 Občianskeho zákonníka tak, aby škode zabránil. V konaní medzi stranami nebolo sporné,
že žalobca nepodal v exekučnom konaní začatom na vykonanie predmetného rozhodnutia Okresného
súdu Rimavská Sobota námietky, ani žiadosť o odklad exekúcie, odôvodnenú podaním podnetu na
mimoriadne dovolanie smerujúceho k zrušeniu exekučného titulu, čo by viedlo k zastaveniu exekúcie (§
57 ods. 1 písm. b) v tom čase účinného zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti). Preto súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca mal prostriedky v zmysle Exekučného

poriadku, prípadne možnosť žiadať o odklad vykonateľnosti, ako sa brániť zaplateniu vymáhanej sumy, s
ktorou nesúhlasil, a tak škode predísť. Povolením odkladu exekúcie, prípadne odložením vykonateľnosti
napadnutého rozhodnutia, by súdny exekútor nemohol vykonávať žiadne úkony, nedošlo by tak k
predaju žalobcovho majetku a nevznikli by ani ďalšie trovy exekúcie. K tvrdenej argumentácií žalobcu,
že žalovanú sumu musel vyplatiť aj kvôli obmedzeniu v nakladaní s nehnuteľnosťami predbežným

opatrením, súd prvej inštancie uviedol, že k úhrade nepristúpil žalobca hneď po jeho nariadení (rok
2008), ale až v roku 2010, po začatí exekúcie na vykonanie predmetného rozhodnutia. Záverom súd
prvej inštancie uzavrel, že predpokladom vlastnej zodpovednosti poškodeného za vzniknutú škodu nie
je zavinenie v zmysle úmyslu, či nedbanlivosti a nemusí sa u neho jednať ani o protiprávne konanie.
Žalobca si výlučne sám zavinil uplatňovanú škodu, znáša ju preto sám (§ 441 Občianskeho zákonníka).

Nie je tak daná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a uplatňovanou škodou, ako jeden
z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej
moci nezákonným rozhodnutím (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.). O trovách konania rozhodol podľa
§ 255 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobcu
rozsudkom z 18. decembra 2018 sp. zn. 14Co/367/2017 (v poradí prvým) napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. V odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že napadnutý rozsudok zodpovedá náležite zistenému skutkovému stavu vyplývajúcemu z
vykonaných dôkazov, pričom súd prvej inštancie starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo počas konania

najavo a vec správne právne posúdil, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je odôvodnený v súlade
s požiadavkami obsiahnutými v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Na podporu správnosti záveru súdu
prvej inštancie o nutnosti zamietnutia žaloby odvolací súd konštatoval správnosť právneho vyhodnotenia
súdom prvej inštancie, že v dôsledku zrušenia rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota z 1.
februára 2010 sp. zn. 11C/51/2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15.

apríla 2010 sp. zn. 16Co/70/2010, sa uvedené rozsudky (okresného, ako aj krajského súdu) považujú
za nezákonné. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nepreukázal vznik samotnej škody a ani
existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a prípadnou škodou, pretože žalobca v
konaní nepreukázal, že v jeho majetkovej sfére nastala ujma (R 55/1971) v dôsledku plnenia na základe
vykonateľných rozhodnutí, pretože, ako odvolací súd zdôraznil, uvedené rozhodnutia mali deklaratórnu

povahu (deklarovali právnu povinnosť žalobcu spočívajúcu v plnení JUDr. Malovcovi), čo znamená,
že nezakladali právny dôvod plnenia, nevytvárali nový právny stav. Právnym dôvodom plnenia, ako to
vyplývalo aj z uvedených rozhodnutí (žalobca právny dôvod plnenia nespochybňoval), bolo poskytnutie
právnych služieb žalobcovi zo strany JUDr. Malovca na základe dohody medzi žalobcom a JUDr.
Malovcom (právne služby spočívali v zastupovaní v konaní vedenom na Okresnom súde Lučenec pod

sp. zn. 8C/119/2001 a na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17Co/35/2005). Preto, ako
odvolací súd ďalej uviedol, nedošlo k zmenšeniu majetku žalobcu v dôsledku nezákonného rozhodnutia,
ale v dôsledku plnenia zmluvnej povinnosti voči JUDr. Malovcovi vyplývajúcej z hmotného práva a štát
v tomto prípade nemôže nastupovať ako subjekt zodpovedný za náhodu - spočívajúcu v tom, že súd
(Okresný súd Rimavská Sobota v konaní sp. zn. 11C/51/2008) v ďalšom konaní už nemohol a ani

nemôže, pre úmrtie JUDr. Malovca, prejednať nárok JUDr. Malovca uplatnený žalobou v spomenutom
konaní. Odvolací súd záverom uzavrel, že žalobca si nepočínal tak, aby škode v zmysle § 415
Občianskeho zákonníka zabránil, a to použitím rôznych právnych inštitútov odďaľujúcich plnenie. O
trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 CSP.3. Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací
súd“) ako súd dovolací uznesením z 24. júna 2020 sp. zn. 4Cdo/117/2019 rozsudok Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 18. decembra 2018 sp. zn. 14Co/367/2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, nakoľko odvolací súd sa pri posudzovaní vzniku škody bude musieť prejudiciálne zaoberať
hmotnoprávnym nárokom týkajúcim sa odmeny advokáta v pôvodnom spore a opätovne posúdiť, či
by žaloba právneho zástupcu ako pôvodného žalobcu voči pôvodnému žalovanému (ne)bola dôvodná,
resp. v akom rozsahu.

4. Po vrátení veci najvyšším súdom Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom (v poradí druhým) z
8. februára 2022 sp. zn. 14Co/72/2020 I. rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, II. žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní odo
dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o výške trov a III. žalobcovi uložil
povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní odo

dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške. Odvolací súd opätovne
preskúmal a prejednal vec v napadnutom rozsahu a viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§
455 CSP), rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že keďže
ani v prejednávanej veci o náhradu škody, ani v konaní vedenom Okresným súdom Lučenec o vydanie
bezdôvodného obohatenia nebolo preukázané, že by sa splnomocňujúci klient - žalobca dohodol s

JUDr. Jozefom Malovcom na bezodplatnom zastupovaní a nebola preukázaná ani dohoda o podielovej
odmene len v prípade úspechu žalobcu v konaní, konajúcemu advokátovi vznikol hmotnoprávny nárok
na odmenu za poskytnuté služby právnej pomoci priamo zo zákona o advokácii a podľa ustanovení
vykonávacieho právneho predpisu o tarifnej odmene advokáta. Zdôraznil, že pojmovým znakom zmluvy
o právnom zastúpení, ktorá je zmluvou príkaznou, je odplatnosť, čo znamená, že advokát má nárok

na odmenu v konaní pred súdmi (a tiež inými orgánmi), bez ohľadu na to, či súd o takejto povinnosti
rozhodne alebo nie. Dospel k záveru, že rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 11C/51/2008
- 390 z 1. februára 2010, ukladajúci X. Š. povinnosť zaplatiť JUDr. Jozefovi Malovcovi sumu 217.070,76
eur titulom odmeny advokáta za poskytnuté právne služby, spolu s 6 % úrokom z omeškania ročne,
potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/70/2010 - 481 z 15. apríla 2010, „len“

deklaroval(i) povinnosť platiť odmenu za poskytnuté právne služby, takúto povinnosť novo nezakladali,
nekonštituovali, avšak ju špecifikovali vo výške. Preto rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota
mal povahu deklaratórneho rozhodnutia a nárok advokáta, ktorý mal v konaní vedenom Okresným
súdom Rimavská Sobota pod sp. zn. 11C/51/2008 postavenie žalobcu, mal základ v hmotnom práve,
konkrétne v zákone o advokácii, vo vyhláške MS SR č. 240/1990 Zb. a vo vyhláške MS SR č.

163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Uviedol, že
zrušenie právoplatného rozsudku deklaratórnej povahy v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku
nezakladá na strane, ktorá na základe takéhoto rozsudku plnila, dôvod na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal vznik škody a existenciu
príčinnej súvislosti medzi tvrdenými nezákonnými rozhodnutiami a prípadnou škodou, keď žalobcovi

nevznikla ujma, resp. nedošlo k zmenšeniu majetkovej sféry žalobcu na základe konštitutívneho
súdneho rozhodnutia (nakoľko rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota bol deklaratórnej povahy),
ktorý by sám zakladal určitý právny stav alebo konštituoval povinnosť, ale k zmenšeniu majetku
žalobcu došlo v dôsledku splnenia povinnosti platiť odmenu splnomocnenému advokátovi, ktorý
žalobcovi preukázateľne poskytoval právne služby na základe uzavretej zmluvy o právnom zastúpení,

ktorá hmotnoprávna povinnosť žalobcu existovala už v čase zmluvného vzťahu medzi žalobcom a
splnomocneným advokátom. Doplňujúco odvolací súd dodal, že v čase plnenia nebol tak naplnený ani
všeobecný predpoklad vzniku škody v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka - porušenie povinnosti,
nakoľko k plneniu zo strany žalobcu smerom k advokátovi došlo na základe zákona o advokácii a jeho
vykonávacích predpisov a zároveň išlo o splnenie záväzku žalobcu vyplývajúceho z príkaznej zmluvy,

majúceho základ v hmotnom práve. Konštatoval, že štát nemôže nastupovať ako subjekt zodpovedný
za náhodu spočívajúcu v tom, že Okresný súd Rimavská Sobota už nemohol a nemôže prejednať nárok
JUDr. Malovca uplatnený žalobou v spomenutom konaní. O trovách prvoinštančného a odvolacieho
konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. O trovách
dovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 3 a § 255 ods. 1 CSP.

5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie s tým, že odvolací súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP a nesprávnymprávnym posúdením veci podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP. Uviedol, že po vrátení veci dovolacím
súdom odvolací súd konal vo veci, pripojil súdne spisy právoplatne skončených konaní a na odvolacích
pojednávaniach vykonal dôkazy, ktoré ani jedna strana nenavrhla, pričom vykonané dôkazy vyzneli

vždy v neprospech dovolateľa a žalovaná nemusela vykonať akúkoľvek aktivitu alebo prejaviť žiaden
záujem o dokazovanie. Bol názoru, že odvolací súd mal v záujme práva dovolateľa na spravodlivý súdny
proces vykonať len také dôkazy, ktoré boli navrhnuté niektorou zo sporových strán. Uviedol, že obsahom
záruky na spravodlivý súdny proces z pohľadu oprávnenia navrhovať dôkazy je limitovanie tejto voľnej
úvahysúduatýmtolimitomjepožiadavka,abynevykonanienavrhnutýchdôkazovalebovykonanieiných

dôkazov nepostavilo účastníka konania do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s jeho odporcom
v súdnom spore. Poukázal na to, že dovolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení neinštruoval, aby
krajský súd doplnil dokazovanie alebo aby sa zaoberal existenciou hmotného nároku, ale dovolací
súd uviedol, že krajský súd má posúdiť len dôvodnosť žaloby. Uvedené bolo podľa názoru dovolateľa
potrebné vykladať tak, že krajský súd má posudzovať, či by žaloba JUDr. Malovca bola dôvodná s
ohľadom na stav súdneho spisu pôvodného konania (so zohľadnením procesnej a dôkaznej situácie) a

teda, ak by boli riadne navrhnuté dôkazy, pre posúdenie krajského súdu by mohli byť relevantné len tie,
ktoré boli navrhnuté a vykonané už v pôvodnom konaní a pri ostatných dôkazoch je nutné vychádzať z
toho, že sa ich JUDr. Malovec rozhodol nepredložiť. Ďalej uviedol, že ak by krajský súd mal z niečoho
vychádzať, mal by byť viazaný závermi dovolacieho súdu v uznesení sp. zn. 3MCdo/8/2011, v ktorom
dovolací súd deklaroval, že „Vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľa, že „tarifná odmena je uplatňovaná,

pretože iná dohoda o odmene medzi účastníkmi nebola dohodnutá“, je síce opodstatnená argumentácia
uvedená v jeho vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu, že nemožno preukázať neexistujúcu skutočnosť
(„nemožno preukázať, čo sa nestalo“), napriek tomu ale bolo na navrhovateľovi, aby v rámci plnenia
svojich základných procesných povinností podrobne vysvetlil skutkový rámec predzmluvných rokovaní
s odporcom (t. j. „aby preukázal, čo sa stalo“) a aby k svojim skutkovým tvrdeniam adekvátne splnil

svoju dôkaznú situáciu“ a „Súd prvého stupňa, ani odvolací súd ale dostatočne nevysvetlili, či (a čím)
splnil svoje procesné povinnosti navrhovateľ, osobitne či on sám uniesol svoje dôkazné bremeno“
a „V súvislosti s tým treba opätovne zdôrazniť, že ani v konaní o zaplatenie odmeny advokátovi za
právnu pomoc poskytnutú klientovi, v ktorom prípadne prichádza do úvahy uplatnenie nevyvrátiteľnej
domnienky v zmysle § 2 ods. 2 vyhlášok č. 240/1990 Zb. a č. 163/2002 Z. z. nemôže byť vecou

navrhovateľa (advokáta) iba samo preukázanie poskytnutia právnej pomoci a nezaplatenia odmeny
za poskytnutú právnu pomoc s tým, že všetky ostatné rozhodujúce skutkové okolnosti musí tvrdiť a
preukazovať odporca (klient).“ Napriek tomu však odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku opiera
toto rozhodnutie práve o tézu, že pri absencii preukázania inej dohody platí nevyvrátiteľná domnienka o
tarifnej odmene advokáta a to bez potreby ďalšieho dokazovania. Bol názoru, že odvolací súd rozhodol

v rozpore s právnym názorom vysloveným v konkrétnej veci a svoj rozsudok založil na právnom
názore, ktorý najvyšší súd rozporoval. Bol názoru, že za účelom riadneho posúdenia dôvodnosti žaloby
JUDr. Malovca bol odvolací súd v prejednávanej veci viazaný právnym názorom vysloveným dovolacím
súdom v uznesení 2012. Za otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola riešená
považoval otázku „Je súd posudzujúci predbežnú otázku viazaný právnym názorom dovolacieho súdu,

ktorý rozhodoval v inom konaní vo veci, ktorá je predmetom predbežnej otázky. Ak nie, je povinný
sa vysporiadať s týmto právnym názorom dovolacieho súdu v zmysle § 194 ods. 2 CSP.“ Vytkol
odvolaciemu súdu, ktorý konštatoval, že štát nemôže zodpovedať za náhodu spočívajúcu v tom, že
Okresný súd Rimavská Sobota už nemohol a nemôže prejednať nárok JUDr. Malovca v pôvodnom
konaní a namietal, že uvedené nemožno vykladať ako zodpovednosť za náhodu, ale zodpovednosť

za zákonnosť súdneho procesu, keď štát je zodpovedný za to, že súdy budú konať vždy spravodlivo,
v súlade so svojimi ústavnými povinnosťami a musí zabezpečiť, že súdy nebudú vydávať nezákonné
vykonateľné rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že JUDr. Malovec podal žalobu v pôvodnom konaní
24. apríla 2008 a zomrel XX. X. XXXX a teda štát mal dostatok času, priestoru a príležitostí rozhodnúť
v pôvodnom konaní zákonne. Bol názoru, že ak štát vytvoril systém, v rámci ktorého nezákonne

uloží povinnosť plniť, pričom následne sa dotknutá osoba nemôže tohto plnenia domôcť, musí za
(ne)fungovanie tohto systému prevziať plnú (absolútnu objektívnu) zodpovednosť. Za otázku, ktorá v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola riešená považoval i otázku „Nesie štát zodpovednosť za to,
že nebolo v súdnom konaní riadne meritórne rozhodnuté v dôsledku nezákonných rozhodnutí a čo je v
takom prípade škodnou udalosťou zakladajúcou škodu“. Uviedol, že odvolací súd vec nesprávne právne

posúdil pri posúdení skutočnej škodnej udalosti, v dôsledku čoho nesprávne právne posúdil aj dôsledky
nezákonných rozsudkov, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi nimi. Poukázal na skutočnosť, že
nezákonnými rozsudkami bola JUDr. Malovcovi priznaná náhrada trov konania vo výške 3.667,59 eur a
rozhodnutie o priznaní nároku na náhradu trov konania predstavuje rozhodnutie konštitutívnej povahy,keďže až na jeho základe vzniká daný nárok a odvolací súd pochybil, ak celý uplatnený nárok dovolateľa
považoval za priznaný deklaratórnym rozhodnutím a dovolateľovi v tejto súvislosti nepriznal náhradu
škody ani len čiastočne vo výške 3 667,59 eur a poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 5Cdo/109/2018, 5Cdo/49/2012 (R 13/91,), 2 Cz 71/87 (R 14/91). Navrhol, aby dovolací
súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil a žalobe vyhovel.

6. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že dovolací súd inštruoval odvolací súd, aby sa v
ďalšom konaní prejudiciálne zaoberal hmotnoprávnym nárokom týkajúcim sa odmeny advokáta v

spore vedenom pod sp. zn. 11C/51/2008 a opätovne posúdil, či by žaloba advokáta bola dôvodná,
keďže od toho závisí rozhodnutie v tomto konaní, z čoho vyplýva, že nemožno vyniesť správny,
zrozumiteľný a spravodlivý úsudok v tejto otázke bez toho, aby sa súd oboznámil so spisovým
materiálom pochádzajúcim z pôvodných konaní. Bola názoru, že odvolací súd dostatočne a riadne
zdôvodnil svoje rozhodnutie, čím sa nevytvoril priestor na niektorú z vád konania, ktorá by odôvodňovala
niektorý z dovolacích dôvodov podľa § 420 CSP. Poukázala na to, že najvyšší súd svojím rozhodnutím

sp. zn. 3MCdo/8/2011 rozhodnutia dovtedy konajúcich súdov zrušil z dôvodu, že sú zmätočné, z dôvodu
nedostatočného vysvetlenia ich myšlienkových procesov a ich skutkových a právnych záverov. Navrhla,
aby dovolací súd dovolanie odmietol, resp. zamietol.

7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§

427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,
že dovolanie nie je procesne prípustné a treba ho odmietnuť.

8. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu

spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo
domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa
sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane
dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

9. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu.

Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III.
ÚS 550/2012).

10. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo

veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

11. Dovolací súd pripomína, že dôvod zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP nahradil pôvodný

dôvod podľa § 237 písm. f) OSP (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom). Z dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu vyplýva, že doterajší pojem „odňatie možnosti konať
pred súdom“ sa nahradil pojmom „právo na spravodlivý proces“, ktorého obsahové znaky vyplývajú
z konštantnej judikatúry Európskeho súd pre ľudské práva i Ústavného súdu Slovenskej republiky. V
tomto zmysle musí konanie ako celok vykazovať znaky spravodlivosti, nestačí jedna izolovaná vada na

uplatnenie dovolania, a naopak, ak konanie ako celok znaky spravodlivosti nevykazuje, bude dovolanie
prípustné vždy. Pri posudzovaní nesprávneho procesného postupu, ktorý spočíva v tom, že strane
bolo znemožnené uskutočňovať jej patriace procesné práva, bude nevyhnutné posudzovať intenzitu
zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv bude potrebné
hodnotiť v kontexte celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a

možnosti strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu.

12. Žalobca vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal vykonanie
dôkazov odvolacím súdom, ktoré neboli navrhnuté stranami sporu.13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky

poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za

účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

14. Žalobca namietal, že dokazovanie nebolo realizované v intenciách zákona. K tomu dovolací súd
uvádza, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov
pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové
závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z

toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej
inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov.
ustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má

možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní
(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či
konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k
vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd takúto vadu v posudzovanom spore

nezistil.

15. Pokiaľ dovolateľ namietal vykonanie dokazovania listinnými dôkazmi, ktoré žiadna zo sporových
strán nenavrhla, dovolací súd uvádza, že kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou
povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná (porov.

§ 185 ods. 1 CSP). Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci súdu korigovať návrhy strán na
vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa
zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo
smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.

16. K základným právam procesnej strany nesporne patrí aj právo navrhovať a predkladať dôkazy,
ale nie je procesným pochybením súdu skutočnosť, že súd procesnou stranou navrhované dôkazy
neakceptoval, resp. nevykonal v tomto smere dokazovanie. Súd hodnotí predložené dôkazy, resp.
vykonáva dokazovanie aj inými dôkazmi, než predložia strany a následne ich hodnotí podľa svojho
uváženia v zmysle zákona. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a táto zásada

znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu,
pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a výsledok
hodnotenia dôkazov majú byť súčasťou rozsudku. Dovolací súd zdôrazňuje, že procesným pochybením
by bol taký postup súdu, ktorý by procesnej strane v konaní znemožnil dôkazy predkladať alebo

navrhovať. Táto námietka dovolateľa teda vzhľadom na uvedené nie je dôvodná.

17. Dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na
rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa žaloba (návrh) týka, v sebe obsahuje i právomoc
posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí

dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd nie je v civilnom konaní viazaný návrhmi strán (účastníkov)
na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu
na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania
vykonané, je vecou súdu, a nie strán (účastníkov) konania. Pokiaľ súd v priebehu civilného konania
(prípadne) nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich

skutočností, nemožno to považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných
oprávnení strany (účastníka) konania (viď R 125/1999).18. Dovolací súd naviac uvádza, že v uznesení z 24. júna 2020 sp. zn. 4Cdo/117/2019, ktorým najvyšší
súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. decembra 2018 sp. zn. 14Co/367/2017
uložil odvolaciemu súdu povinnosť v ďalšom konaní sa prejudiciálne zaoberať hmotnoprávnym nárokom

týkajúcim sa odmeny advokáta v pôvodnom spore a opätovne posúdiť, či by žaloba právneho zástupcu
akopôvodnéhožalobcuvočipôvodnémužalovanému(ne)boladôvodná,resp.vakomrozsahu.Odvolací
súd bol preto povinný akceptovať právny názor dovolacieho súdu vyjadrený v nosných dôvodoch
zrušujúceho uznesenia s tým, že rozhodnutie najvyššieho súdu bolo pre neho smerodajné. Ako už bolo
uvedené vyššie, je vecou súdu, či vykoná i iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností. Ak teda

odvolací súd (aby naplnil úlohu, ktorá mu bola uložená dovolacím súdom) za účelom zistenia riadneho
skutkového stavu veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi nemožno takémuto postupu odvolacieho
súdu nič vytknúť. Dovolací súd považuje takýto postup odvolacieho súdu ako nespôsobilý zasiahnuť do
práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že týmto
postupom nedošlo k založeniu vady podľa § 420 písm. f) CSP.

19. Sumarizujúcvyššieuvedenédovolacísúdvokolnostiachpreskúmavanejvecinezistilústavnoprávne
deficity v rámci zisťovania skutkového stavu veci, odvolací súd postupoval v súlade so základnými
princípmi civilného sporového konania, najmä zásadou voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 CSP) a
princípmi všeobecnej spravodlivosti. Odvolací súd pri zisťovaní skutkového stavu rešpektoval ústavno-
procesné zásady (ako sú zákaz tzv. deformácie dôkazu, či opomenutého dôkazu, zásadu rovnosti

zbraní, priamosti, voľného hodnotenia dôkazov), náležitým spôsobom zistil skutkový stav veci a po
výkladeapoužitírelevantnýchprávnychnoriemrozhodoltak,žejehoskutkovéaprávnezáverynemožno
považovať za svojvoľné, neudržateľné, ani prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces. Z tohto hľadiska preto nemožno postupu odvolacieho súdu nič vytknúť a
námietky žalobcu preto dovolací súd považoval z hľadiska prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa §

420 písm. f) CSP za neopodstatnené.

20. Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval i z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP a za
otázku, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
považoval otázku, či je súd posudzujúci predbežnú otázku viazaný právnym názorom dovolacieho súdu,

ktorý rozhodoval v inom konaní vo veci, ktorá je predmetom predbežnej otázky. Ak nie, je povinný sa
vysporiadať s týmto právnym názorom dovolacieho súdu v zmysle § 194 ods. 2 CSP.

21. Vtejtosúvislostipoukázalnarozhodovaciupraxdovolaciehosúduatorozhodnutienajvyššiehosúdu
z 31. marca 2016 sp. zn. 3Cdo/12/2016, v ktorom sa o. i. konštatuje: (...)postup súdu nižšej inštancie

spočívajúci v nerešpektovaní záväzného právneho názoru, vysloveného v zrušujúcom uznesení súdu
vyššej inštancie a to len na základe vlastného uváženia, je neprípustným postupom, ktorý narúša princíp
právnej istoty.

22. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

23. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na

zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho
ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

24. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka).
Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej
riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

25. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP je charakteristický
„odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide
teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej
otázky ale odvolací súd sa svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolaciehosúdu“ (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. augusta 2018 sp. zn. 3Obdo/42/2018
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 9/2018,
pod R 83/2018).

26. Ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vytváraná najvyššími súdnymi autoritami, ktorú
vyjadrujú predovšetkým rozhodnutia a stanoviská najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Rozhodovanie v súlade
s ustálenou súdnou praxou je naplnením spravodlivého procesu, princípu rovnosti právnej istoty a

legitímneho očakávania strán (čl. 2 ods. 1. ods. 2, čl. 3 Základných princípov CSP). Do tohto pojmu však
možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho
súdu alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,
prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (napr. rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 3Cdo/6/2017, sp. zn. 3Cdo/158/2017, sp. zn. 4Cdo/95/2017, sp. zn. 5Cdo/87/2017,

sp. zn. 6Cdo/21/2017 a sp. zn. 6Cdo/129/2017). Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané
civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných
Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí
a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní

súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v
rokoch 1974, 1980 a 1986 (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2018 sp.
zn. 6Cdo/29/2017, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č.
8/2018, pod R 71/2018).

27. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP by mal dovolateľ a/
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť a
prípadným označením rozhodnutí najvyššieho súdu doložiť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím
súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako by mala byť táto
otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu,

prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k
riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

28. Žalobca v súvislosti s namietaným dovolacím dôvodom § 421 ods. 1 písm. a) CSP považoval
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu za nesprávny, pretože sa odklonil od právneho názoru

dovolacieho súdu vyjadreného v uznesení sp. zn. 3Cdo/12/2016, v ktorom dovolací súd konštatoval, že
„postup súdu nižšej inštancie spočívajúci v nerešpektovaní záväzného právneho názoru, vysloveného
v zrušujúcom uznesení súdu vyššej inštancie a to len na základe vlastného uváženia, je neprípustným
postupom, ktorý narúša princíp právnej istoty“.

29. V prvom rade je potrebné uviesť, že medzi žalobcom a JUDr. Jozefom Malovcom prebiehalo
konanie o zaplatenie 270.995,58 eur s príslušenstvom, v ktorom vystupoval žalobca v pozícii
žalovaného. Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom z 1. februára 2010 č. k. 11C/51/2008 -390
žalovanému(X.Š.)uložilpovinnosťzaplatiťnavrhovateľovi217.070,76eurspríslušenstvom.Predmetný
rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. apríla 2010 sp. zn.

16Co/70/2010. Na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky boli
tieto rozsudky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/8/2011 zrušené pre
nepreskúmateľnosť.

30. V prejednávanom spore Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 24. júna 2020 sp. zn.

4Cdo/117/2019rozsudokKrajskéhosúduvBanskejBystriciz18.decembra2018sp.zn.14Co/367/2017
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a uložil odvolaciemu súdu pri posudzovaní vzniku škody
prejudiciálne sa zaoberať hmotnoprávnym nárokom týkajúcim sa odmeny advokáta v pôvodnom spore a
opätovneposúdiť,čibyžalobaprávnehozástupcuakopôvodnéhožalobcuvočipôvodnémužalovanému
(ne)bola dôvodná, resp. v akom rozsahu.

31. Dovolací súd v tejto súvislosti opätovne pripomína, že v prejednávanom spore Krajský súd v Banskej
Bystrici rozhodol prvýkrát rozsudkom z 18. decembra 2018 sp. zn. 14Co/367/2017, ktorý bol Najvyšším
súdom Slovenskej republiky uznesením z 24. júna 2020 sp. zn. 4Cdo/117/2019 zrušený a vec mu bolavrátená na ďalšie konanie. Je teda nepochybné, že odvolací súd bol predovšetkým viazaný právnym
názorom dovolacieho súdu vysloveným v tejto právnej veci. Pokiaľ dovolateľ namietal, že odvolací súd
sa mal riadiť právnym názorom vysloveným v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

3MCdo/8/2011 z 9. mája 2012, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15.
apríla 2010 sp. zn. 16Co/70/2010 a rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota z 1. februára 2010 č.
k. 11C/51/2008, okrem výroku, ktorým bol návrh v časti o zaplatenie 53.924,82 eur zamietnutý a vec
bola v rozsahu zrušenia vrátená Okresnému súdu Rimavská Sobota na ďalšie konanie, dovolací súd
uvádza, že citované rozsudky boli dovolacím súdom zrušené pre nepreskúmateľnosť.

32. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

33. Požiadavky na reflektovanie právneho názoru najvyššieho súdu zaujaté v tej istej právnej veci
a vyjadrené v jeho zrušujúcom rozhodnutí sú pri následnom rozhodovaní odvolacieho súdu výrazne

prísnejšie, než v prípade precedenčnej záväznosti. Pre konanie po zrušení rozhodnutia dovolacím
súdom platí bezvýnimočne zásada viazanosti a podriadenosti nižšieho súdu právnym názorom
vysloveným dovolacím súdom. Kasačná (inštančná) záväznosť môže byť (okrem niektorých výnimiek)
reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu (pozri R 76/2016).

34. Tými výnimkami sú najčastejšie zmeny v skutkových zisteniach, alebo prípad zmeny právnej
úpravy, ku ktorej došlo po zrušovacom rozhodnutí, ale pred opätovným rozhodnutím odvolacieho súdu.
Odvolací súd môže rozhodnúť inak aj z dôvodu zásadného judikatórneho posunu (napr. Európskeho
súdneho dvora, alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Slovenskej republiky alebo
najvyššieho súdu) v otázke, ktorá v čase rozhodovania dovolacieho súdu nebola celkom uspokojivo

vyriešená.

35. O žiadnu z týchto výnimiek v ods. 34. sa však pred opätovným rozhodovaní veci odvolacím súdom
nejednalo.

36. V prípade kasačnej záväznosti bol preto odvolací súd povinný (pri nezmenených skutkových
a právnych okolnostiach veci) bezvýhradne akceptovať právny názor dovolacieho súdu vyjadrený v
nosných dôvodoch zrušujúceho uznesenia s tým, že rozhodnutie najvyššieho súdu bolo pre neho
smerodajné s interpretačno-aplikačnou prednosťou.

37. Ako už bolo povedané, spor už bol v rámci dovolacieho konania predmetom dovolacieho prieskumu,
primárne z hľadiska právneho posúdenia veci, ktorého výsledkom bolo uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 24. júna 2020 sp. zn. 4Cdo/117/2019, ktorým dovolací súd zrušil pôvodné
rozhodnutie odvolacieho súdu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Najvyšší súd rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že odvolací súd sa v ďalšom

konaní bude musieť prejudiciálne zaoberať hmotnoprávnym nárokom týkajúcim sa odmeny advokáta
v pôvodnom spore a opätovne posúdiť, či by žaloba právneho zástupcu ako pôvodného žalobcu voči
pôvodnému žalovanému (ne)bola dôvodná, resp. v akom rozsahu.

38. Dovolací súd explicitne vyjadril svoj právny názor na vec, že ak teda bude právoplatný rozsudok,

na základe ktorého žalovaný (v pôvodnom konaní) už plnil zrušený, je nutné rozlíšiť, či z hľadiska
hmotného práva bol žalobca veriteľom (t. j. či mu prislúchal materiálny nárok), alebo nebol. Ak totiž
žalobca veriteľom bol, došlo v momente plnenia žalovaným dlžníkom k zániku záväzku (§ 559 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Zrušenie právoplatného rozsudku na tom nič nezmení, lebo tak ako nemá na
hmotné právo vplyv nadobudnutie právoplatnosti rozsudku, nemá naň dopad ani to, že taký rozsudok

bol zrušený. Preto je nesprávny názor, že zrušením právoplatného rozsudku vzniklo automaticky na
strane žalobcu bezdôvodné obohatenie pre odpadnutie právneho dôvodu plnenia, alebo ujma na strane
žalovaného pre uplatnenie náhrady škody. Rovnako tak zrušenie právoplatného rozsudku nemá za
následok oživenie už raz zaniknutého záväzku formou jeho splnenia, lebo záväzok, ktorý zanikol, zanikol
už raz navždy a nemôže už obživnúť. Pokiaľ žalovaný plnil, hoci nebol z hľadiska hmotného práva

dlžníkom a žalobca veriteľom (hmotný nárok v skutočnosti neexistoval), bude sa môcť žalobca domáhať
vydania bezdôvodného obohatenia či náhrady škody. V danom prípade však hmotnoprávny vzťah
existoval, keď sa opieral o ustanovenie § 8 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z., ktorý žalobca spochybňuje
a ktorý potom musí opätovne posúdiť odvolací súd v tomto konaní, keď žalobca tak opomenul vpôvodnom konaní vzájomnou žalobou hlavne preto, lebo už v tom čase (po rozhodnutí o mimoriadnom
dovolaní) zaplatil advokátovi pôvodne prisúdenú sumu ako odmenu za poskytnuté právne služby.
Takýmto procesným postupom by bol zabránil zastaveniu konania v pôvodnom spore. Uvedené závery

satýkajúdeklaratórnychrozsudkov,lebovprípadekonštitutívnychrozhodnutíjesituáciaodlišná,pretože
nimi sa hmotnoprávne vzťahy zakladajú, menia či rušia. Pokiaľ by teda bolo konštitutívne rozhodnutie
zrušené, odpadá tým zároveň dôvod, na základe ktorého vznikol právny vzťah, z ktorého bolo plnené.

39. Bolo by nelogické a v rozpore s princípom právnej istoty, resp. v rozpore s požiadavkou stability

a konformity rozhodovacej praxe súdov (v čl. 2 ods. 2 CSP), ak by dovolací súd v tej istej veci najprv
judikoval nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom a následne, v tej istej veci, by rozhodol
presne opačne - čo v podstate žalobca svojim dovolaním žiada.

40. Viazanosť súdu nižšieho stupňa právnym názorom súdu vyššieho stupňa je vykonaním ústavného
princípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ktorého je integrálnou súčasťou. Zmyslom

ustanovenia § 455 CSP je zabrániť tomu, aby sa odvolací súd dopustil znova po zrušení jeho skoršieho
rozhodnutia rovnakých pochybení. Bez existencie povinnosti odvolacieho súdu rešpektovať právny
názor dovolacieho súdu vyslovený v jeho zrušujúcom rozhodnutí by sa narušil účel dovolacieho konania.
Princíp viazanosti odvolacieho súdu právnym názorom dovolacieho súdu je legislatívnym premietnutím
práve princípu právnej istoty a zákazu svojvôle do súdneho rozhodovania. Ak by kasačné rozhodnutie

dovolacieho súdu nebolo pre odvolací súd záväzné, potom by oprávnenie dovolacieho súdu zrušiť
napadnuté rozhodnutie nemalo žiadny rozumný zmysel.

41. Pre konanie po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom platí bezvýnimočne zásada viazanosti a
podriadenosti nižšieho súdu právnym názorom vysloveným dovolacím súdom. Kasačná (inštančná)

záväznosť môže byť (okrem niektorých výnimiek) reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním
rozhodnutia najvyššieho súdu (pozri R 76/2016).

42. Je teda nepochybné, že odvolací súd v prejednávanej veci nemal inú možnosť, iba rešpektovať
rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo zrušené jeho predchádzajúce rozhodnutie v tej istej veci a

nemohol rešpektovať rozhodnutie najvyššieho súdu v inej veci; o to viac, ak predchádzajúce rozhodnutia
boli zrušené pre nepreskúmateľnosť.

43. V danom prípade žalobca v dovolaní namietal i nesprávne právne posúdenie v časti rozhodnutia
odvolacieho súdu týkajúcej sa náhrady trov právneho zastúpenia a v tejto súvislosti poukázal na

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/49/2012 a 2Cz/71/87 (R14/1991).

44. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal náhrady škody
vo výške 278.483,50 eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie rozsudkom z 28. júna 2017 č. k.
14C/324/2015 - 224 žalobu zamietol. Žalobca proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie, avšak

(ne)správnosť právneho posúdenia nároku v časti týkajúcej sa náhrady trov právneho zastúpenia v ňom
nenamietal. Odvolací súd, ktorý bol v zmysle § 380 CSP viazaný odvolacími dôvodmi, preto nemal
možnosť zaoberať sa touto žalobcom vytýkanou nesprávnosťou, a teda ani dôvod v odôvodnení svojho
rozhodnutia zaujať k tejto skutočnosti svoje stanovisko.

45. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je vo vzťahu k odvolaniu ako riadnemu
opravnému prostriedku subsidiárny nielen z procesného hľadiska - teda že dovolanie možno podať
len proti rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní (čo znamená, že odvolacie konanie predchádza
dovolaciemu konaniu), ale aj z hmotnoprávneho hľadiska, ktoré zohľadňuje skutočnosť, že dovolateľ
môže v mimoriadnom opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré

namietol už v rámci riadneho opravného prostriedku a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím
súdom. V prípade, že takéto námietky v odvolacom konaní neuplatnil, hoci tak urobiť mohol a mal, tieto
námietky ex post nemôžu byť spôsobilé založiť prípustnosť dovolania.

46. Všeobecne princíp subsidiarity vychádza z toho, že najlepšie postaveným k plneniu úloh sú najnižšie

články hierarchie súdov; vyššie články systému zasahujú len vtedy, kedy už prípad nemôže byť riešený
na úrovni článku nižšieho. Ide o všeobecný princíp organizácie celej spoločnosti a súdnictva osobitne.47. Z uvedeného teda vyplýva, že dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia je pre prípustnosť
dovolania relevantný len vtedy, ak vec nesprávne právne posúdil odvolací súd alebo ak v odvolaní
namietané nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie odvolací súd svojím procesným

postupom nenapravil. Avšak nemôže tomu byť v prípade, ak samotná strana sporu nevyužila svoje
právo namietať konkrétnu nesprávnosť v rámci podaného odvolania; v takom prípade strana sporu
mala možnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok konania vo vzťahu ku konkrétnej otázke, ale keď tak
neurobila,hocitakurobiťmohlaamala,predmetnáotázkasanestalapredmetomprieskumuodvolacieho
súdu, ktorý nemal možnosť v rámci opravného konania vyhodnotiť jej opodstatnenosť aj vo vzťahu k

existujúcej judikatúre najvyššieho súdu. V tomto prípade odvolací súd neposudzoval uplatňovaný nárok
pre jeho nenamietanie žalobcom, preto sa jeho opätovného preskúmania nemôže úspešne domáhať v
dovolacom konaní.

48. Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že
dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie

návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy
odvolací súd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny právny záver. Povedané inými slovami,
nedávalo by žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ
uplatniť už v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu. Takto by totiž
nastala celkom absurdná situácia, kedy by najvyšší súd preskúmaval rozsudok odvolacieho súdu (teda

jeho „zákonnú správnosť a spravodlivosť“), hoci by však tento odvolací súd nemal žiaden dôvod, pre
ktorý by sa mohol (a mal) zaoberať určitou argumentáciou, ktorá mu nebola známa (zrejmá), pretože
ju dovolateľ nepoužil a „vyčkal“ by s ňou až na konanie pred dovolacím súdom. Inak povedané,
dovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania
riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale

aj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne); hodnotové obmedzenie prípustnosti
opravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti.

49. V tomto prípade ide totiž o kontradiktórne sporové konanie, v ktorom platí zásada, že práva patria
bdelým (vigilantibus iura scripta sunt). Ak potom žalobca uvedenú námietku, zakladajúcu prípustnosť a

dôvodnosť dovolania, neuplatnil v odvolacom konaní - hoci mu bola známa (viď jeho žaloba) - v rámci
ochrany svojich práv, nemôže ju dovolací súd posudzovať pre nedostatok svojej právomoci (§ 419 CSP a
contrario), lebo inak by fakticky preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie namiesto odvolacieho súdu,
ktorý však na to nedostal príležitosť.

50. Z uvedeného možno urobiť záver, že dovolateľ môže urobiť spôsobilým predmetom dovolacieho
konania len také námietky, ktoré už uplatnil v odvolacom konaní, pokiaľ tak s ohľadom na konkrétne
okolnosti prípadu urobiť mohol, a tak poskytol príležitosť odvolaciemu súdu sa k nim vyjadriť.

51. V podstate obdobne postupuje vo svojej činnosti aj ústavný súd, z ktorého judikatúry vyplýva, že

ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom
argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd
na jej posúdenie nemá právomoc a sťažnosť sťažovateľa odmietne (II. ÚS 70/2017).

52. Žalobca prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval zároveň z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b)

CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

53. Žalobca tvrdí, že odvolací súd nesprávne právne posúdil otázku či Nesie štát zodpovednosť za to,

že nebolo v súdnom konaní riadne meritórne rozhodnuté v dôsledku nezákonných rozhodnutí a čo je v
takom prípade škodnou udalosťou zakladajúcou škodu.

54. Dovolací súd zdôrazňuje, že nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania
podľa§421písm.b)CSPje,žeideootázku,ktorúodvolacísúdriešilanajejvyriešenízaložilrozhodnutie

napadnuté dovolaním. Právna otázka, vyriešenie ktorej nemalo určujúci význam pre rozhodnutie
odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i
keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z
hľadiska tohto ustanovenia.55. Osobitne významným znakom otázky relevantnej v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP je jej zásadný
právny význam. Aj za účinnosti nových civilných predpisov je opodstatnené konštatovanie, že otázkou

zásadného právneho významu je otázka, ktorá je významná nielen pre tú ktorú prejednávanú právnu
vec (spor), ale aj zo širších hľadísk, najmä z hľadiska celkovej rozhodovacej praxe všeobecných súdov
Slovenskej republiky (1Cdo/132/2009, 2Cdo/71/2010, 3Cdo/51/2006, 4Cdo/151/1998, 5Cdo/1/2010,
7Cdo/117/2011). Účelom § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dosiahnuť vyriešenie dosiaľ ešte nevyriešenej
právnej otázky (a „zaplnením bielych miest doterajšieho rozhodovania dovolacieho súdu prispieť k

vytvoreniu jeho ustálenej rozhodovacej praxe“).

56. Naostatok treba uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP
je relevantná len otázka, ktorá kumulatívne vykazuje všetky vyššie uvedené znaky. Ak z týchto znakov
chýba čo i len jeden, nemôže byť dovolanie procesne prípustné.

57. Vychádzajúc z obsahu spisu a z obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu, odvolací súd dospel k
záveru, že nebolo preukázané, že by sa splnomocňujúci klient - žalobca dohodol s JUDr. Jozefom
Malovcom na bezodplatnom zastupovaní a nebola preukázaná ani dohoda o podielovej odmene len v
prípade úspechu žalobcu v konaní, konajúcemu advokátovi vznikol hmotnoprávny nárok na odmenu za
poskytnuté služby právnej pomoci priamo zo zákona o advokácii a podľa ustanovení vykonávacieho

právneho predpisu o tarifnej odmene advokáta. Zdôraznil, že pojmovým znakom zmluvy o právnom
zastúpení, ktorá je zmluvou príkaznou, je odplatnosť, čo znamená, že advokát má nárok na odmenu
v konaní pred súdmi (a tiež inými orgánmi), bez ohľadu na to, či súd o takejto povinnosti rozhodne
alebo nie. Dospel k záveru, že rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 11C/51/2008 - 390
z 1. februára 2010, ukladajúci X. Š. povinnosť zaplatiť JUDr. Jozefovi Malovcovi sumu 217.070,76

eur titulom odmeny advokáta za poskytnuté právne služby, spolu s 6 % úrokom z omeškania ročne,
potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/70/2010 - 481 z 15. apríla 2010, „len“
deklaroval(i) povinnosť platiť odmenu za poskytnuté právne služby, takúto povinnosť novo nezakladali,
nekonštituovali, avšak ju špecifikovali vo výške. Preto rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota
mal povahu deklaratórneho rozhodnutia a nárok advokáta, ktorý mal v konaní vedenom Okresným

súdom Rimavská Sobota pod sp. zn. 11C/51/2008 postavenie žalobcu, mal základ v hmotnom práve,
konkrétne v zákone o advokácii, vo vyhláške MS SR č. 240/1990 Zb. a vo vyhláške MS SR č. 163/2002
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Uviedol, že zrušenie
právoplatnéhorozsudkudeklaratórnejpovahyvkonaníomimoriadnomopravnomprostriedkunezakladá
na strane, ktorá na základe takéhoto rozsudku plnila, dôvod na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Odvolací súd konštatoval k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal vznik škody a existenciu príčinnej
súvislosti medzi tvrdenými nezákonnými rozhodnutiami a prípadnou škodou, keď žalobcovi nevznikla
ujma, resp. nedošlo k zmenšeniu majetkovej sféry žalobcu na základe konštitutívneho súdneho
rozhodnutia, ktorý by sám zakladal určitý právny stav alebo konštituoval povinnosť, ale k zmenšeniu
majetku žalobcu došlo v dôsledku splnenia povinnosti platiť odmenu splnomocnenému advokátovi, ktorý

žalobcovi preukázateľne poskytoval právne služby na základe uzavretej zmluvy o právnom zastúpení,
ktorá hmotnoprávna povinnosť žalobcu existovala už v čase zmluvného vzťahu medzi žalobcom a
splnomocneným advokátom. Doplňujúco odvolací súd dodal, že v čase plnenia nebol tak naplnený ani
všeobecný predpoklad vzniku škody v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka - porušenie povinnosti,
nakoľko k plneniu zo strany žalobcu smerom k advokátovi došlo na základe zákona o advokácii a jeho

vykonávacích predpisov a zároveň išlo o splnenie záväzku žalobcu vyplývajúceho z príkaznej zmluvy,
majúceho základ v hmotnom práve.

58. Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dôvodom, pre ktorý bola žaloba zamietnutá
bolo zistenie súdov nižších inštancií, že žalobca v konaní nepreukázal vznik škody a existenciu

príčinnej súvislosti medzi tvrdenými nezákonnými rozhodnutiami a prípadnou škodou, keď žalobcovi
nevznikla ujma, resp. nedošlo k zmenšeniu majetkovej sféry žalobcu. Súdy nižších inštancií teda
otázku zodpovednosti štátu za to, že nebolo v súdnom konaní riadne meritórne rozhodnuté neriešili a
neposudzovali. Ani prípadné riešenie tejto otázky by nezmenilo právne postavenie žalobcu, nakoľko
(ako bolo uvedené vyššie) žaloba bola zamietnutá z dôvodu, že žalobca nepreukázal vznik škody a

existenciu príčinnej súvislosti a teda neprichádza do úvahy zodpovednosť štátu.

59. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že otázka, ktorú dovolateľ nastolil v podanom dovolaní tak nebola
zásadnou otázkou, na ktorej by spočívalo rozhodnutie týchto súdov a preto táto otázka nemôžu byťrelevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP a nemôže viesť k založeniu prípustnosti dovolania
žalobcu v zmysle tohto ustanovenia.

60. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu v časti, v ktorej namietal vadu zmätočnosti
podľa § 420 písm. f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a v časti, v ktorej namietal nesprávne právne
posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie,
ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.

61. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

62. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.