Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, May 28, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/23/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5818202330
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:5818202330.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Q.. Q. M.P., narodeného XX. N. XXXX, T.L., W.
XXXX/XX, doručovacia adresa V., V.. T.. Š. XX/A, proti žalovanému J.. Q. N., narodenému X. V. XXXX,
N., H. XXX/X, zastúpeného advokátom JUDr. Ctibor Stacha, Prievidza, Košovská cesta 1, IČO: 42 019
575, o zaplatenie 30.000 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn.
11C/55/2018, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 22.septembra 2022 sp.

zn. 10Co/32/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Námestovo (ďalej aj ,,súd prvej inštancie“) v poradí druhým rozsudkom uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 30.000 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy
29.500 eur od 1. júla 2017 do zaplatenia a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Konštatoval, že vzťah
medzi stranami, z ktorého si žalobca vyvodzuje svoj nárok, nebol vzťahom spotrebiteľským s poukazom
na skutočnosť, že pri spáchaní trestného činu, za ktorý bol žalovaný stíhaný v konaní, v ktorom ho
zastupoval žalobca, konal žalovaný ako konateľ obchodnej spoločnosti, resp. jej vedúci pracovník a
súčasne trestný čin bol spáchaný pri sledovaní záujmov danej spoločnosti. Potom ani následný vzťah

pri poskytovaní právnej pomoci v trestnom konaní nemožno hodnotiť ako spotrebiteľský.

1.2. Okresný súd tiež východiskovo uzavrel, že uplatnený nárok nie je premlčaný, pretože dotknutá
trestná vec bola právoplatne ukončená dňa 11. mája 2017, od ktorého dátumu začala plynúť trojročná
premlčacia doba. Žaloba bola síce na okresný súd doručená až 12. mája 2017, ale v dôsledku zákona
č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej

ľudskej choroby COVID - 19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v čase od 27.
marca 2020 do 30. apríla 2020 (35 dní) neplynuli premlčacie doby. To znamená, že z pohľadu eventuality
premlčania nároku ide o včas podanú žalobu. Okresný súd dodal, že vzhľadom na uplatnenie úroku
z omeškania od 1. júla 2017 (podaním na súd 29. júna 2020), nie je premlčaný nárok ani v časti jeho
príslušenstva.

1.3. Nebolosporné,žežalobcazastupovalžalovanéhoakoadvokátvrámcitrestnéhokonaniavedeného
(v štádiu pred súdom) na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 2T/21/2015. Na základe odporu žalovaného
proti prvotne vydanému platobnému rozsahu bola nesporná tiež skutočnosť, že žalovaný vlastnoručne
podpísal listiny s názvom ,,Splnomocnenie“ z 24. novembra 2014 a „Súhlas so substitučným zastúpením
v trestnom konaní“ z 10. apríla 2017. Neskoršie spochybňovanie podpisu týchto listín žalovaným
hodnotil okresný súd iba za účelové. Obdobne tak neskoršie spochybňovanie kvality právnych služieb

v rámci trestného konania, čo sa aj vzhľadom na jeho výsledok nejavilo ako opodstatnený argument.Spornou zostala otázka, či bola uzavretá dohoda o cene poskytovanej právnej služby, nakoľko listinu -
Splnomocnenie z 24. novembra 2014 - podľa názoru žalovaného nemožno považovať za takúto dohodu.

1.4. Okresný súd vo vzťahu k spôsobilosti žalovaného robiť právne úkony poukazoval na to, že žalovaný
od roku 1998 je nepretržite konateľom obchodnej spoločnosti, ktorej ročné príjmy sú takmer jeden milión
eur a zamestnáva cca 30 osôb. Jednoznačne tak je žalovaný osobou spôsobilou na uzatváranie dohôd,
chápanie ich obsahu a tiež mu je zrejmá povinnosť listiny pred ich podpisom prečítať. Doplnil, že v rámci
pojednávania žalovaný čítal výlučne bez okuliarov a pokiaľ tvrdil, že sa mu zrak zlepšil po očkovaní proti

ochoreniu COVID-19, označil okresný súd takéto tvrdenie až za absurdné, navyše žalovaným nijako
nepodložené. V spojitosti s tým, že splnomocnenie z 24. novembra 2014 má len štyri odseky a spolu päť
viet, tvrdenia žalovaného, že si sumu odmeny nevšimol, považoval za nedôveryhodné; obdobne tak vo
vzťahu k súhlasu so substitúciou z 10. apríla 2017, ktorá má štyri odseky. Navyše, podobným spôsobom
bola odmena za zastúpenie vyjadrená i v rámci ďalších/iných vzťahov zastupovania medzi žalobcom a
žalovaným. Okresný súd priebežne zhrnul, že dotknuté listiny vyhotovoval žalobca, avšak žalovaný ich

podpisom vyjadril súhlas s ich obsahom.

1.5. Pokiaľ sa v trestnom spise nachádza obsahovo iné splnomocnenie, okresný súd konštatoval, že
ide o splnomocnenie určené na zastupovanie len v trestnom konaní. Tvrdenie žalovaného o tom, že sa o
odmene za zastupovanie mali dohodnúť až po ukončení zastupovania, boli v rozpore s tým, že žalovaný

dodatočne vo viacerých právnych veciach, kde ho zastupoval žalobca, minimálne deklaroval výšku
odmeny. V súdenej veci dokonca dva krát podpisoval listinu s takýmto obsahom, ktoré deklarovanie je
dôkazom o existencii ústnej dohody medzi stranami. Okresný súd doplnil, že dotknuté ustanovenie je
možné považovať aj za kumulatívnu nováciu (§ 516 ods. 1 Obč. zák.) a použitý minulý čas poukazuje
na to, že strany písomne upresňujú svoje vzájomné vzťahy. Dodal, že zákon o advokácii, ani Občiansky

zákonník nevyžadujú pre platnosť takejto dohody jej písomnú formu.

1.6. Okresný súd uviedol, že ak by aj žiaden z právnych úkonov týkajúcich sa odmeny za zastupovanie
nebol právne dokonalý, deklarovaním výšky odmeny by žalovaný opakovane úmyselne uvádzal žalobcu
do omylu. Obdobným spôsobom pritom žalovaný postupoval aj v prípade vecí prejednávaných na

tamojšom súde pod sp. zn. 12C/55/2018 a 7C/51/2018. Takéto konanie je jednoznačne konaním
v rozpore s dobrými mravmi a nemôže preto požívať právnu ochranu. Pri posúdení súladu výšky
dohodnutej odmeny s dobrými mravmi okresný súd vychádzal z výšky škody uplatňovanej v trestnom
konaní, vyjadrenej v obžalobe sumou 399.776,64 eura; k čomu je potrebné pripočítať ešte aj ďalšie
náklady a ekonomické straty. Následne dohodnutú výšku odmeny nepovažoval za neadekvátnu a teda

nesúladnú s dobrými mravmi.

1.7. Nakoľko žalovaný sa so svojim dlhom ocitol v omeškaní, zaťažuje ho i povinnosť zaplatiť súvisiace
úroky z omeškania. Tieto si žalobca uplatňoval vo výške 8 % ročne, ktorú neodôvodnil a ktorá nevyplýva
ani z právneho poriadku. V jeho zmysle má žalobca nárok na úrok z omeškania len v zákonnej výške 5 %

ročne; práve v dotknutej prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. O trovách konania rozhodol okresný
súd tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na ich náhradu v rozsahu 80 %, keď zohľadnil mieru
neúspechu žalobcu v otázke príslušenstva vyčísleného do dňa vyhlásenia napadnutého rozsudku.

2. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Žiline (ďalej aj ,,odvolací súd“ alebo ,,krajský súd“) rozsudkom

z 22. septembra 2022 sp. zn. 10Co/32/2022 rozsudok okresného súdu potvrdil vo výroku o uložení
povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 30.000 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy
29.500 eur odo dňa 1. júla 2017 do zaplatenia a vo výroku o nároku na náhradu trov konania. Druhým
výrokom odmietol odvolanie žalovaného proti výroku rozsudku okresného súdu o zamietnutí žaloby vo
zvyšnej časti. Tretím výrokom určil, že žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v rozsahu 100%.

2.1. Krajský súd poukázal na skutočnosť, že ustanovenia § 2 až § 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (prvá hlava druhej časti danej
vyhlášky), (ďalej aj ,,vyhláška číslo 655/2004 Z. z“) neobsahujú nielen žiadnu úpravu týkajúcu sa

samotnej formy dojednania zmluvnej odmeny, ale ani úpravy ohľadne toho, kde - v rámci akej písomnosti
- môže byť zahrnutá dohoda o zmluvnej odmene, resp. môže byť obsiahnuté konštatovanie o jej
dojednaní. Nadväzne nemá relevantnosť tvrdenie žalovaného o „nadbytočnosti“ (slovami odvolateľa „na
čobybola...“)dotknutýchustanovení,pokiaľbybolomožnésúčasneavrámcijednejpísomnostiuzavrieťdohodu o zastupovaní i dohodu o zmluvnej odmene. Krajský súd je názoru, že žalovaný len veľmi
všeobecne (bez uvedenia akýchkoľvek ustanovení) tvrdí, že priznanie odmeny žalobcovi je „v hrubom
rozpore“ so zákonom o advokácii. Uvedené konštatovanie rovnako platí aj o námietke rozpornosti s

dobrými mravmi a so zákonom o účtovníctve.

2.2. Krajský súd sa nestotožnil so záverom okresného súdu, že v prípade právneho vzťahu zastúpenia
žalovaného v trestnom konaní žalobcom nebol žalovaný v pozícii spotrebiteľa právnej služby. Je
nepochybné, že žalovaný bol stíhaný ako fyzická osoba a ako fyzická osoba uzavrel i zmluvu o

právnom zastúpení, t. j. vstúpil do vzťahu so žalobcom - subjektom poskytujúcim právne služby na
základe zákonom definovanej licencie, na základe výkonu advokátskej činnosti. Okolnosť, že skutku,
pre ktorý bolo trestné stíhanie vedené, sa žalovaný dopustil v rámci výkonu funkcie konateľa obchodnej
spoločnosti, resp. ako jeho riadiaci pracovník, nie je v danom smere osobitnejšie významná. Odvolací
súd je názoru, že je nutné vnímať aj celkové znenie zákonnej normy § 18 ods. 4 zákona o advokácii, ktorý
nehovorí o klientovi, ktorý je spotrebiteľom, ale používa termín „klient, ktorý je spotrebiteľom právnej

služby“; čo je výrazne širší kontext. Charakter spotrebiteľa sa totiž viaže nie na vzťah, v súvislosti s
ktorým potreba právneho zastúpenia vyvstala (t. j. na záležitosť, v ktorej má byť klient zastupovaný), ale
na samotný vzťah poskytovania právnej služby a v tom žalovaný v posudzovanej záležitosti jednoznačne
vystupoval ako fyzická osoba mimo predmet výkonu podnikania, t. j. ako spotrebiteľ právnej služby.
Dodal, že uvedený odlišný záver odvolacieho súdu však zásadným spôsobom nezmenil podstatu

posudzovaného sporu. Tá naďalej spočívala v diametrálne odlišných tvrdeniach sporových strán o
uzavretí a naproti tomu neuzavretí dohody o zmluvnej odmene vo výške 30.000 eur za zastupovanie v
predmetnej trestnej veci. Práve vzhľadom na túto absolútne protichodnú skutkovú argumentáciu strán
krajský súd i sám vykonal, resp. zopakoval dokazovanie.

2.3. Z výsluchu strán mal krajský súd za preukázané (zhodne stranami tvrdené), že to bol žalovaný,
kto oslovil žalobcu so žiadosťou o právnu pomoc/službu, že rokovanie prebehlo v priestoroch firmy/
obchodnej spoločnosti, ktorej je žalovaný konateľom, že žalobca naformuloval znenie splnomocnenia z
24. novembra 2014, že toto bolo stranami podpísané a že ešte v ten deň „sa išlo“ na políciu. Uvedené
korešponduje i s obsahom trestného spisu, keď z prezenčnej pečiatky Okresného riaditeľstva PZ v

Martine je zrejmé, že splnomocnenie bolo doručené/predložené dňa 24. novembra 2014 a tiež bolo
dohodnuté štúdium spisu advokátom, ktoré i prebehlo dňa 25.11.2014 (č. l. 13, 14, resp. 163 spisu
Okresného súdu Martin 2T/21/2015).

2.4. Z pohľadu pravdivosti vyjadrení sporových strán tieto zistenia značne znižujú vierohodnosť tvrdení

žalovaného. Ten totiž v odpore proti pôvodne vydanému platobnému rozkazu tvrdil, že splnomocnenie
podpisoval v nočných hodinách o 23.00 hod. bez predchádzajúceho rokovania. Žalobca zároveň
vysvetlil, prečo splnomocnenie založené v trestnom spise neobsahuje pasáž týkajúcu sa dojednanej
zmluvnej odmeny. Keďže v daný deň 24. novembra 2014 sa skutočne ponáhľali na políciu, v rýchlosti
zabudli so sebou zo sídla spoločnosti, ktorej je žalovaný konateľom, vziať podpísané splnomocnenie,

z ktorého titulu žalobca vyhotovil tú veľmi stručnú verziu plnomocenstva, ktorá je založená v trestnom
spise, ktorá však bola dostatočná z hľadiska jeho oprávnenia zastupovať/obhajovať žalovaného v
pozícii obvineného. Predmetné skutkové tvrdenia žalovaný žiadnym spôsobom nenamietal. Rovnako
tak nespochybňoval vyjadrenie žalobcu, že bezprostredne on vypracoval odvolanie v trestnej veci, ktoré
bolo žalovaným „len“ podpísané a podané.

2.5 Krajský súd nadväzne konštatuje, že je vecne opodstatneným záver okresného súdu, že listinami
z 24. novembra 2014 a 10. apríla 2017, ktoré obsahujú výslovné konštatovanie o dojednaní zmluvnej
odmeny za zastupovanie v trestnej veci vo výške 30.000 eur, je nepriamo preukázaná existencia
takejto predošlej ústnej dohody strán. Okresný súd náležite poukázal i na stručnosť obsahu daných

písomností, v ktorých navyše suma 30.000 eur je jediným finančným číselným údajom. Následne značne
účelovo vyznieva obrana žalovaného, že písomnosti nečítal, resp., že si uvedenie sumy 30.000 eur
na dotknutých listinách nevšimol. Krajský súd opakoval, že argument o podpisovaní splnomocnenia
v neskorých večerných až nočných hodinách bol na pojednávaní odvolacieho súdu vyvrátený aj
vyjadrením samotného žalovaného. Nepresvedčivým bolo i tvrdenie žalovaného, že o odmene za

zastupovaniesamalojednaťažpoukončenízastupovania.Nielenžebyvovšeobecnostiišlooabsolútne
neštandardnýspôsobdojednávaniaodplatyzaposkytovanie(akýchkoľvek)služieb,aležalovanýknemu
neuvádza ani skutkové podrobnosti, ktoré by takýto postup dojednávania odmeny mali potvrdzovať
a zároveň je uvedené v protiklade s ďalšími/inými vlastnými vyjadreniami žalovaného. Ak by sa oodmene za právne služby malo rokovať až po jej poskytnutí, prečo by už v priebehu zastupovania
poskytoval žalovaný plnenia (predovšetkým vozenie žalobcu na rôzne stretnutia a rokovania), ktoré sám
žalovaný opakovane označoval ako protiplnenia za právne služby. Rovnako listina, resp. jej fotokópia

predložená žalovaným až v odvolacom štádiu - výber v hotovosti z účtu vo M., P.. B.. z roku 2008 -
nepreukazuje žiadnu relevantnú skutkovú okolnosť viažucu sa bezprostredne k súdnej veci. Súčasne,
bez vymedzenia akýchkoľvek skutkových konkrétnosti nepreukazuje ani to, že pri danom zastupovaní
žalovaného (zrejme ešte advokátom JUDr. Múkerom, u ktorého žalovaný pôsobil ako advokátsky
koncipient) by mala byť odmena dojednávaná až po ukončení zastupovania.

2.6. Krajský súd je názoru, že nedojednanie času splatnosti zmluvnej odmeny bezprostredne v štádiu
dohody o tomto spôsobe odplaty za poskytnuté právne služby, čo potvrdil v rámci výsluchu pred
odvolacím súdom i žalobca, nemá vplyv na jej platnosť. Jednak bolo výslovne dohodnuté, čo je zrejmé
i z textu splnomocnenia, že zastupovanie bude trvať do právoplatného skončenia trestnej veci na súde,
a jednak otázka času plnenia záväzku vyplýva zo všeobecných ustanovení § 559 a nasl. Občianskeho

zákonníka. Nakoľko zmluvná odmena bola dohodnutá ako paušálna (§ 5 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.),
nebola viazaná na určitý výsledok. Navyše, žalovaný v priebehu celého konania ani len netvrdil, že by
odmena za zastupovanie mala byť podmienená nejakým konkrétnym výsledkom trestného stíhania voči
jeho osobe.

2.7. O náhrade trov aktuálneho odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení
s § 396 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia §
421 ods. 1 písm. b) CSP. Podľa jeho názoru rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP) a to otázky, či ,,medzi žalobcom ako advokátom a žalovaným
ako klientom bola uzavretá dohoda o cene poskytovanej právnej služby, t. j. či predloženú listinu -
Splnomocnenie zo dňa 24. novembra 2014 možno považovať za dohodu o zmluvnej odmene podľa
Vyhl. č. 655/2004 Z. z., konkrétne podľa ustanovení § 2 až § 8 (prvá hlava druhej časti cit. vyhlášky ).
Z iného pohľadu, či je možné v dohode o plnej moci uviesť sumu, ktorá bude znamenať vznik dohody o

zmluvnej odmene podľa vyššie citovaných ustanovení Vyhl. č. 655/2004 Z. z. a následne vznik záväzku
pre žalovaného ako klienta“.

3.1. Dovolateľ nesprávnosť v právnom posúdení veci odvolacím súdom zdôrazňuje, že nespochybňuje
zistený skutkový stav, ktorý považuje za dostatočne zistený, teda z vykonaných dôkazov je možné

vyvodiť právny záver vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej. Omyl súdu spočíva vtom, že na zistený
skutkový stav síce použil správny právny predpis § 2 až § 8 Vyhl. č. 655/2004 Z. z., ale nesprávne
ho interpretoval na daný právny pomer vzniknutý medzi žalobcom a žalovaným. Teda procesný súd zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

3.2. Poukazuje, že Splnomocnenie zo dňa 24. novembra 2014 je dvojstranným právnym úkonom, ktorý
oprávňuje advokáta konať v mene klienta podľa predmetu ( rozsahu) udeleného plnomocenstva. Ani pri
plnej moci zákon priamo neukladá povinnosť uzavrieť tento právny úkon písomne, pretože ho možno
udeliť aj ústne, priamo do zápisnice, či už v civilnom, alebo tiež aj v trestnom konaní. Je to však evidentne
právny úkon, ktorý aby splnil obsahové náležitosti platného právneho úkonu musí obsahovať kto, koho

splnomocňuje, k čomu ho splnomocňuje a tiež na akú dobu. V prípade plných moci uzatvorených s
advokátom ide celé konanie v danej trestnej veci. Nemožno preto považovať uvedenie sumy 30.000 eur
do uvedeného plnomocenstva za dohodu, tak ako to ustálil Krajský súd v Žiline sp. zn. 9Co/274/2019,
resp. 10Co/266/2019, teda nestačí iba odkaz na plnomocenstvo zo dňa 24. novembra 2014 s uvedením
sumy 30.000 eur, pretože je to v danom smere nedostatočné. Nie je teda možné v jednom právnom

úkone, ktorý je vo svojej podstate určený na niečo iné (plnomocenstvo obhajcu na obhajobu v trestnej
veci) zahrnúť do neho iný právny úkon (dohodu o zmluvnej odmene advokáta) len uvedením sumy
30.000 eur za právne zastúpenie.

3.3. Dovolateľ poukazuje, že dohoda o zmluvnej odmene pre svoju platnosť síce nevyžaduje písomnú

formu, ale samotná písomná forma sa zákonodarcom predpokladá, tak ako aj u samotnej plnej moci,
ktorú klient udeľuje advokátovi. Iná forma ako písomná sa predpokladá (tak ako aj pri plnej moci) len
vo výnimočných prípadoch, a teda v tomto prípade nič nebránilo žalobcovi, aby vypracoval dohodu
o zmluvnej odmene písomne so všetkými obsahovými náležitosťami, ako sú uvedené v § 2 až 8vyhl. č. 655/2004 Z. z. Je v záujme právnej istoty oboch zmluvných strán, teda tak klienta a tiež aj
advokáta, aby bola dohoda o odmene na sumu 30.000 eur mala písomnú formu. Takýto postup má
byť však predovšetkým primárnou povinnosťou advokáta, aby postupoval s vyššie uvedenou odbornou

starostlivosťou, ako to predpokladá aj zákonodarca v ustanovení § 18 ods. 2 Zákona o advokácii. Podľa
§ 34 Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku
tých práv alebo povinností , ktoré právne predpisy s takýmto prejavom vôle spájajú. Výkladom právneho
úkonu podľa § 35 ods.2 Občianskeho zákonníka nemôže ani súd nahradiť či meniť už urobené prejavy
vôle. Tu platí zásada, že ak sa slová zhodujú s vôľou konajúceho, nie je tam priestor pre žiadny výklad.

Dovolateľ je názoru, že ak odvolací súd tvrdí, že došlo k uzatvoreniu dohody medzi účastníkmi na sumu
30.000 eur ústne so splatnosťou 12. mája 2017, dohoda o zmluvnej odmene, ako každý dvojstranný
právny úkon, by okrem subjektov právneho vzťahu mal obsahovať svoj predmet, teda podmienky,
na ktoré je vyplatenie sumy 30.000 eur možné viazať. Teda nie je možné z vykonaných dôkazov
ustáliť, resp. považovať za preukázané, že ústny prejav vôle žalovaného - J.. N. v čase podpísania
plnomocenstva zo dňa 24. novembra 2014 smeroval k uzatvoreniu dohody o zmluvnej odmene v sume

30.000 eur, teda nedošlo k uzatvoreniu platného právneho úkonu podľa ustanovení § 34 Občianskeho
zákonníka.Tomutonasvedčujeajpostupžalobcu,ktorý(aktedavychádzamezinformácie,žeukončenie
právneho zastúpenia nastalo 12. mája 2017 ) vôbec nevystavil faktúru na sumu 30.000 eur, teda dá sa
predpokladať, že takúto sumu nemá ani medzi pohľadávkami vo svojom účtovníctve ako podnikateľ.

3.4. Dovolateľ záverom dovolania žiadal podľa § 444 ods. 1 CSP dovolací súd o odklad vykonateľnosti
napadnutého rozhodnutia, pretože sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Uviedol, že žalobca už
viackrát prostredníctvom sms - správ vyzýval žalovaného, aby urýchlene sumu 30.000 eur zaplatil,
pretože podáva návrh na vykonanie exekúcie. Ak by začal vo veci konať exekútor, vzhľadom na
vymáhanú sumu s príslušenstvom by mohol byť nariadený výkon rozhodnutia predajom nehnuteľnosti,

v ktorej J.. N. býva spolu so svojou vážne chorou manželkou a teda exituje tu reálna hrozba vzniku
nenapraviteľnej alebo ťažko napraviteľnej ujmy v exekučnom konaní.

3.5. V nadväznosti na odôvodnenie svojho dovolania navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
zrušil rozsudky oboch súdov nižšej inštancie a vec vrátil súdom na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Žalobca sa k dovolaniu vyjadril a navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalovaného zamietol ako
nedôvodné.

5. Posúdením návrhu dovolateľa o odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia najvyšší

súd nezistil splnenie podmienok pre vyhovenie návrhu v zmysle ustanovenia § 444 ods. 2 CSP, a preto v
súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Uvedený procesný postup
z ústavnoprávneho hľadiska považuje za udržateľný aj Ústavný súd Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS
158/2022, IV. ÚS 442/2022).

6. Najvyšší súd Slovenskejrepubliky (ďalej aj„najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35
CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade
so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je prípustné.

6.1. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

6.2. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

6.3. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

6.4. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §

431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

6.5. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo
domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho

stupňa, sa v civilnom procese zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za
splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky
štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Ako už
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval vo viacerých skorších rozhodnutiach (por. napr. sp.
zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012,

7Cdo/ 92/2012), dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je (nesmie byť vnímaný
ako) tretia inštancia, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Tejto mimoriadnej
povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne
neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno

také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia,
či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou
zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS
324/2010, III. ÚS 550/2012).

6.6. Podľa názoru žalovaného je jeho dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b)
CSP, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola ešte riešená.

6.7. Ustanovenie § 432 ods. 2 CSP je nutné vykladať v spojitosti s § 421 ods. 1 písm. b) CSP
zakladajúcim prípustnosť dovolania v prípade nesprávneho právneho posúdenia veci, čo znamená, že
dovolateľ je povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky,
od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Tento dôvod prípustnosti sa teda viaže na ustálenú
judikatúru najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo strany odvolacieho súdu, a to konkrétne v
tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší súd
vo svojich rozhodnutiach.

6.8. Pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 ods. 1 písm. b) CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny
význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v
dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia môže byť pritom len
otázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie
tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie

napríkladObčianskehozákonníka,Obchodnéhozákonníka,Zákonníkapráce,Zákonaorodine),akoajo
otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Aby
určitá otázka spĺňala kritérium prípustnosti dovolania podlá § 421 ods. 1 CSP, musí ísť predovsˇetky´m o
otázku zásadného právneho významu (nie o otázku skutkovú), od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktorá je v dovolaní vymedzená jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý

umožňuje posúdiť prípustnosť (pripadne aj dôvodnosť) dovolania. Pokiaľ nie je splnený niektorý z
týchto predpokladov prípustnosti, dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustne´. V
takomto prípade je tu bez dˇalsˇieho dôvod na odmietnutie dovolania a dovolací súd dˇalsˇie podmienky
prípustnosti dovolania neskúma.6.9. Zároveň platí, že dôvody prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP sa vzťahujú výlučne na právnu
otázku, riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu (t. j. právnu

otázku, ktorá bola rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej). Právna otázka, na vyriešení ktorej
nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k právnym záverom vyjadreným v
rozhodnutíodvolaciehosúdu),ikebybolaprípadnevpriebehukonaniasúdmiposudzovaná,nemôžebyť
považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú
pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je rozhodujúci subjektívny

názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne záver
dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní.

6.10. Vyššie uvedené znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp.
v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky, ktoré nemajú
s rozhodovaným sporom vôbec súvis. Len polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu,

prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k
riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

6.11. Pri skúmaní procesnej prípustnosti dovolania a náležitého vymedzenia dovolacieho dôvodu v
zmysle § 421 ods. 1 v spojení s § 432 CSP dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľom nastolená

právna otázka vyššie uvedené kritériá nespĺňa a je formulácia opomína základné závery, na ktorých
založili svoje rozhodnutia súdy nižšieho stupňa.

6.12. Dovolateľ položil právnu otázku, či „medzi žalobcom ako advokátom a žalovaným ako klientom
bola uzavretá dohoda o cene poskytovanej právnej služby, t. j. či predloženú listinu - Splnomocnenie zo

dňa 24. novembra 2014 možno považovať za dohodu o zmluvnej odmene podľa Vyhl. č. 655/2004 Z.
z., konkrétne podľa ustanovení § 2 až § 8 ( prvá hlava druhej časti cit. vyhlášky ). Z iného pohľadu, či
je možné v dohode o plnej moci uviesť sumu, ktorá bude znamenať vznik dohody o zmluvnej odmene
podľa vyššie citovaných ustanovení Vyhl. č. 655/2004 Z. z. a následne vznik záväzku pre žalovaného
ako klienta“.

6.13. Dovolací súd uvádza, že nebolo sporné, že žalobca zastupoval žalovaného ako advokát v rámci
trestnéhokonaniavedeného(vštádiupredsúdom)naOkresnomsúdeMartinpodsp.zn.2T/21/2015.Na
základe odporu žalovaného proti prvotne vydanému platobnému rozsahu bola nesporná tiež skutočnosť,
že žalovaný vlastnoručne podpísal listiny s názvom „Splnomocnenie“ z 24. novembra 2014 a „Súhlas

so substitučným zastúpením v trestnom konaní“ z 10. apríla 2017. Neskoršie spochybňovanie podpisu
týchto listín žalovaným hodnotil okresný súd iba za účelové. Obdobne tak neskoršie spochybňovanie
kvality právnych služieb v rámci trestného konania, čo sa aj vzhľadom na jeho výsledok nejavilo ako
opodstatnený argument. Spornou zostala otázka, či bola uzavretá dohoda o cene poskytovanej právnej
služby, nakoľko listinu - Splnomocnenie z 24. novembra 2014 - žalovaný nepovažuje za takúto dohodu.

6.14. V rozsahu dovolateľom nastolenej dovolacej otázky odvolací súd formuloval svoje skutkové
zistenia na základe (predovšetkým) vyjadrení sporových strán a výpovedí svedkov, listinných dôkazov
tak, že dohoda o zmluvnej odmene advokáta nemusí mať písomnú formu a ustálili, že v konkrétnom
prípade došlo k uzavretiu takejto dohody medzi stranami. Ustanovenia § 2 až § 8 vyhlášky č. 655/2004

Z. z. (prvá hlava druhej časti danej vyhlášky) neobsahujú nielen žiadnu úpravu týkajúcu sa samotnej
formy dojednania zmluvnej odmeny, ale ani úpravy ohľadne toho, kde - v rámci akej písomnosti
- môže byť zahrnutá dohoda o zmluvnej odmene, resp. môže byť obsiahnuté konštatovanie o jej
dojednaní. Nadväzne nemá relevantnosť tvrdenie žalovaného o „nadbytočnosti“ (slovami odvolateľa
„na čo by bola...“) dotknutých ustanovení, pokiaľ by bolo možné súčasne a v rámci jednej písomnosti

uzavrieť dohodu o zastupovaní i dohodu o zmluvnej odmene. Podstata posudzovaného sporu spočívala
v diametrálne odlišných tvrdeniach sporových strán o uzavretí a naproti tomu neuzavretí dohody o
zmluvnej odmene vo výške 30.000 eur za zastupovanie v predmetnej trestnej veci. Práve vzhľadom
na túto absolútne protichodnú skutkovú argumentáciu strán krajský súd i sám vykonal, resp. zopakoval
dokazovanie. Odvolací súd okrem iného uviedol, že nedojednanie času splatnosti zmluvnej odmeny

bezprostredne v štádiu dohody o tomto spôsobe odplaty za poskytnuté právne služby, čo potvrdil
v rámci výsluchu pred odvolacím súdom i žalobca, nemá vplyv na jej platnosť. Mal za to, že bolo
výslovne dohodnuté, čo je zrejmé i z textu splnomocnenia, že zastupovanie bude trvať do právoplatného
skončenia trestnej veci na súde, a otázka času plnenia záväzku vyplýva zo všeobecných ustanovení§ 559 a nasl. Občianskeho zákonníka. Nakoľko zmluvná odmena bola dohodnutá ako paušálna (§ 5
vyhlášky č. 655/2004 Z. z.), nebola viazaná na určitý výsledok. Navyše, žalovaný v priebehu celého
konania ani len netvrdil, že by odmena za zastupovanie mala byť podmienená nejakým konkrétnym

výsledkom trestného stíhania voči jeho osobe. Inak povedané, právne významné okolnosti, od ktorých
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu (§ 421 ods. 1 CSP), záviseli od skutkového stavu substrátu,
ktorého individuálny obsah limitoval aj záver o tom, či bola uzavretá dohoda o cene poskytovanej právnej
služby, nakoľko listinu - Splnomocnenie z 24. novembra 2014 žalovaný nepovažoval za takúto dohodu.
Dovolací súd záverom uvádza, že splnomocnenie je jednostranný právny úkon zastúpenej strany,

ktorým sa súdu a iným subjektom konania preukazuje existencia vzťahu zastúpenia a jeho rozsah. Bez
predloženiariadnehosplnomocnenianekonásúdsostranouakosozastúpenýmsubjektomaneprihliada
ani na úkony zástupcu urobené v mene zastúpeného (1Cdo/100/2019). Zákon o advokácii neupravuje
formálnu stránku právnych úkonov medzi advokátom a klientom, vôbec neukladá povinnosť uzatvoriť
zmluvu o poskytovaní právnych služieb, ani výslovne neustanovuje, že uzatvorením tejto zmluvy vzniká
právny vzťah medzi klientom a advokátom. Právna veda aj judikatúra zmluvu o poskytovaní právnej

pomoci, považuje za zmluvu príkaznú (§ 724 a nasl. OZ). Odmena advokáta, ktorý poskytuje právne
služby za odmenu sa spravuje zmluvou, ktorú uzavrel s klientom, v prípade že absentuje dohoda
o odmene platia ustanovenia o advokátskej tarife (§ 24 Zákona o advokácii). Pokiaľ teda žalovaný
poukazuje na neplatnosť právneho úkonu z dôvodu nezhody vôle s prejavom, najvyšší súd je totožného
názoru ako súdy nižšieho stupňa, že žalovaný nepreukázal tieto tvrdené skutočnosti a jeho tvrdenie

o prípadnej neplatnosti dohody. Vo vzťahu k tomu najvyšší súd poukazuje na konštantnú judikatúru
Ústavného súdu Slovenskej republiky v zmysle ktorej platí preferencia výkladu právneho úkonu v
prospech jeho platnosti (napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 01. apríla 2015 sp. zn. I.ÚS
640/2014).

6.15. Preto odpoveď na dovolaciu otázku formulovanou žalovaným bude vždy závislá od výsledku
posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú
nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Vzhľadom na to, že dovolateľom takto
namietaná bola skutková (nie právna) okolnosť, dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovaného
proti rozsudku odvolacieho súdu nie je podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP prípustné.

7. Dovolací súd preto uzatvára, že dovolateľ nevymedzil svoju právnu otázku tak, ako to predpokladá
§ 421 ods. 1 písm. b) v spojení s § 432 ods. 2 CSP; absenciu takej náležitosti považuje CSP za dôvod
pre odmietnutie dovolania. Dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako
dovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.

8. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

9. . Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.