Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 29, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Obo/8/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013895149
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Praženková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:1013895149.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Praženkovej a

členieksenátuJUDr.GabrielyMederovejaMgr.SonePekarčíkovej,vprávnejvecižalobcuSLOVENSKÝ
VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, štátny podnik, Bratislava, Martinská 49, IČO: 36 022 047, zastúpený
advokátskou kanceláriou BURDA LEGAL s.r.o., Bratislava, Rudnícka 8, proti žalovanému Slovenské
elektrárne, a.s., Bratislava, Mlynské nivy 47, IČO: 35 829 052, o zaplatenie 5 846 824,46 eura s
príslušenstvom, vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 12Cb/2/2013, o odvolaní žalobcu
proti II. a III. vete výroku rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 12Cb/2/2013-1484 zo dňa 22.
februára 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 22. februára 2022 č. k. 12Cb/2/2013-1484 v odvolaním
žalobcu napadnutej II. a III. vete výroku p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 12Cb/2/2013-1484 z
22. februára 2022 vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1 565 797,31 eura s
príslušenstvom. Vo výroku II súd žalobu vo zvyšku zamietol a vo výroku III. žalovanému priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 46,44 %. Tento rozsudok je v poradí tretím rozsudkom súdu prvej

inštancie v tomto spore.

2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca si voči žalovanému uplatnil nárok titulom dofakturácie
za celkové množstvo odobratej povrchovej vody za rok 2002 na základe právneho vzťahu medzi nimi,
resp. titulom vydania bezdôvodného obohatenia.

3. V odôvodnení ďalej krajský súd uvádza, že vydaniu tohto rozsudku súdu prvej inštancie predchádzal

(v poradí prvý) rozsudok zo dňa 30. apríla 2007 č. k. 3Cb/211/04-214, ktorým krajský súd žalobu zamietol
z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že v rámci
rokovania o uzavretí zmluvy na odber vody v roku 2002 nedošlo medzi žalobcom a žalovaným k dohode
o cene a účastníci ani výslovne neprejavili vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu bez určenia kúpnej ceny. Súd
preto dospel k záveru, že zmluva ako celok uzavretá nebola. Určil však, že na základe odsúhlaseného
množstva odobratej vody v rámci mesačných faktúr, vystavovaných v cenách dohodnutých v kúpnej
zmluve na rok 1999, ktoré žalovaný v celom rozsahu uhradil, došlo s poukazom na ustanovenie § 3 ods.

1 zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách (ďalej aj len „zákon o cenách“) k uzavretiu zmlúv v rozsahu zákonom
stanovených podstatných náležitostí. Na odvolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej
aj len „najvyšší súd“) ako súd odvolací uznesením zo dňa 23. apríla 2008 č. k. 3Obo/211/2007-241
rozsudok prvostupňového súdu č. k. 3Cb/211/04-214 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyššísúdkonštatoval,žesúdprvéhostupňapriposudzovaníuplatnenéhonárokužalobcunesprávneaplikoval
ustanovenie § 3 ods. 1 druhá veta zákona č. 18/1996 Z. z., podľa ktorého dohoda o cene vznikne aj
tým, že kupujúci zaplatí cenu tovaru vo výške požadovanej predávajúcim, a to z dôvodu, že žalovaný

žalobcom fakturovanú cenu za odber povrchovej vody v roku 2002 v celej požadovanej výške, t.j. aj
vrátane jej doúčtovania vo faktúre č. 91220080 z 15. januára 2003 v sume 176 141 433,60 Sk, nezaplatil.
Najvyšší súd považoval závery súdu prvej inštancie o tom, že platením faktúr došlo k dohode o cene
za nesprávne a konštatoval, že jeho rozhodnutie o nedôvodnosti uplatňovaného práva žalobcu z titulu
bezdôvodného obohatenia (ohľadom ktorého nebolo vykonané žiadne dokazovanie) je predčasné.

4. Súd prvej inštancie následne vo veci opätovne rozhodol (v poradí druhým) rozsudkom zo dňa 26.
novembra 2008 č. k. 3Cb/211/04-281 tak, že zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 176 141 433,60 Sk s
9,43%ročnýmúrokomzomeškaniaod30.januára2003dozaplateniaakoajnanáhradutrovkonania.V
odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že odber povrchovej vody bol v rozhodnom čase upravený jednak
predpismi verejnoprávnej povahy, najmä zákonom č. 138/1973 Zb. o vodách (od 1. júna 2002 zákonom

č. 184/2002 Z. z.) a vzhľadom na to, že súčasne ide aj o kúpu a predaj vody ako tovaru, tiež predpismi
súkromného práva, predovšetkým zákonom č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj len „ObZ“).
Právny vzťah žalobcu a žalovaného vymedzovala príloha č.1 k Výmeru MF SR č. R-1/1996 bod 1/ tak,
že regulácia cien sa vzťahuje na odbery povrchovej vody podľa § 43 ods. 1 zákona č. 138/1973 Zb. o
vodách (§ 74 zákona č. 184/2002 Z. z.), pričom podľa bodu 2/ odber vody sa uskutočňuje na základe

dohody o odplatnom odbere, ktorú uzatvára dodávateľ povrchovej vody s jej odberateľom. Nevyhnutnou
podmienkou pre uzavretie dohody je povolenie vodohospodárskeho orgánu. Podľa platných pravidiel
pre reguláciu cien príslušný cenový orgán (v rozhodnom období Ministerstvo financií SR) maximálnu
cenu tvoril skúmaním nákladov a ich vývoja definovaných v ustanovení § 2 ods. 3 písm. a/ zákona o
cenách, pričom jej výška bola stanovená tak, aby spolu s primeranou mierou zisku pokryla pomernú

časť nákladov vynakladaných správcom vodných tokov na túto správu. Z ekonomických dokladov
navrhovateľa, konkrétne Správy o výsledku rozboru hospodárskej činnosti za rok 2002 mal súd za
preukázané, že hospodársky výsledok podniku navrhovateľa - zisk vo výške 16,9 mil. Sk - bol tvorený
vrátane započítania spornej faktúry č. 91220080 zo dňa 15. januára 2003 vo výške 176 141 433,60 Sk;
inak by zaznamenal stratu vo výške cca 140 mil. Sk. Správou audítora z overenia účtovnej závierky

k 31. decembra 2002 bolo preukázané, že účtovná závierka vo všetkých významných súvislostiach,
majetok, záväzky a výsledok hospodárenia je v súlade s predpismi pre účtovníctvo. Preto audítor navrhol
zakladateľovi účtovnú závierku schváliť bez výhrad. Z uvedeného je teda zrejmé, že žalobca pre účely
tvorby svojich cien účtoval iba o ekonomicky oprávnených nákladoch, predpokladaných ust. § 2 ods.
3 písm. a/ zákona o cenách; neporušil teda ani podzákonné normy - výmery Ministerstva financií SR,

upravujúcevrozhodnomobdobícenovúreguláciu.Akmutedažalovaný nezaplatilsumu176141433,60
Sk, doúčtovaných faktúrou č. 91220080 zo dňa 15. januára 2003, získal na jeho úkor tovar vo vyššej
hodnote ako zaplatil, teda sa bezdôvodne obohatil. Na odvolanie žalovaného Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudkom zo dňa 16. decembra 2009 č. k. 3Obo/32/2009-344 rozsudok Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 26. novembra 2008 č. k. 3Cb/211/04- 281 potvrdil. Konštatoval, že súd prvého stupňa

dospel k správnemu záveru, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj len „OZ“) v rozsahu uplatnenom v žalobe, pričom,
vzhľadom na charakter daného prípadu prichádza do úvahy poskytnutie peňažnej náhrady v rozsahu
zodpovedajúcom ekonomicky oprávneným nákladom na poskytnuté plnenie.

5. Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 195/2012-66 bol rozsudok najvyššieho
súdu sp. zn. 3Obo/32/2009- 344 zo 16. decembra 2009 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie
konanie (výrok II). Ústavný súd považoval napadnutý rozsudok najvyššieho súdu za nepreskúmateľný
a nezodpovedajúci požiadavkám vyplývajúcim z obsahu základného práva na súdnu ochranu. Uložil
najvyššiemu súdu vysporiadať sa námietkami sťažovateľa ústavne akceptovateľným spôsobom, t.j.

aby k nim zaujal jednoznačný právny záver. Podľa názoru ústavného súdu by v danom prípade k
tomu výrazne prispelo aj to, ak by sa závery najvyššieho súdu zdôvodňujúce rozsah bezdôvodného
obohatenia opierali o výsledky znaleckého dokazovania.

6. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 31. júla 2013 č. k. 4Obo/91/2012-419

rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. novembra 2008, č. k. 3Cb/211/04-281 zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení vyslovil právny názor, že pokiaľ ide o uzavretie zmluvy o
odbere povrchových vôd pre rok 2002, odvolací súd sa stotožnil s konštatovaním súdu prvej inštancie,
podľa ktorého nedošlo medzi účastníkmi konania k uzavretiu zmluvy o odbere povrchových vôd pre rok2002, pretože v rámci rokovaní o uzavretie zmluvy nedošlo k dohode o cene, pričom neboli splnené
podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 18/1996 Z. z., podľa ktorého dohoda o
cene vznikne aj tým, že kupujúci zaplatí cenu tovaru vo výške požadovanej predávajúcim, pričom na

potrebu navýšenia ceny odberu povrchových vôd oproti predchádzajúcemu obdobiu poukazoval žalobca
pri rokovaniach so žalovaným v priebehu roka 2002. Uplatnenú pohľadávku, preto súd prvej inštancie
dôvodne posudzoval podľa ustanovenia § 451 ods. 1 OZ. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, týkajúcu sa
ceny prevzatého plnenia, odvolací súd po preskúmaní jeho vecných námietok ohľadom výšky peňažnej
náhrady konštatoval, že z dosiaľ vykonaného dokazovania nemožno dospieť k jednoznačnému záveru

o výške sumy, ktorá predstavuje peňažný ekvivalent plnenia, prevzatého žalovaným (§ 458 ods. 1 OZ),
keďže z rozboru hospodárskej činnosti žalobcu pre rok 2002, ako aj správy audítora z overenia účtovnej
závierky k 31. decembru 2002 jednoznačne nemožno zistiť dôvodnosť výšky žalobcom uplatnenej
pohľadávky.

7. V zmysle záverov vyššie uvedeného zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu (ako súdu

odvolacieho) krajský súd dokazovanie znaleckým posudkom, výsluchom znalca Ing. Jakuba Kintlera
PhD.,faktúrouč.91220080zodňa15.01.2003nasumu176141433,60Sk,obsahomlistinnýchdôkazov
tvoriacich obsah spisu. Berúc do úvahy aj právny názor odvolacieho súdu uvedený v rozhodnutí zo
dňa 31. júla 2013 č. k. 4Obo/91/2012-419, dospel súd prvej inštancie k záveru, že medzi stranami
sporu nedošlo k platnému uzatvoreniu zmluvy pre odber povrchovej vody pre rok 2002 a uplatnenú

pohľadávku je potrebné posudzovať podľa § 451 ods. 1 OZ titulom vydania bezdôvodného obohatenia.
V rámci rokovaní o uzavretí zmluvy totiž nedošlo k dohode o cene, pričom neboli splnené podmienky
pre aplikáciu ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 18/1996 Z. z., podľa ktorého dohoda o cene vznikne aj
tým, že kupujúci zaplatí cenu tovaru vo výške požadovanej predávajúcim, pričom na potrebu navýšenia
ceny odberu povrchových vôd oproti predchádzajúcemu obdobiu poukazoval žalobca pri rokovaniach

so žalovaným v priebehu roka 2002.

8. Vzhľadom na uvedené dospel súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania k záveru, že žalobcovi
vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1 565 797,31 eura (47 171 209,68 Sk)
vrátane 10 % DPH a vo zvyšku jeho žalobu zamietol. Pri výpočte súd vychádzal z nespornej skutočnosti,

že žalovaný odobral povrchovú vodu v množstve 266 880 960,00 m3, za ktorú uhradil jednotkovú
cenu 0,746 Sk/m3 a žalobcovi vznikol podľa znaleckého posudku nárok na dofakturovanie navýšenia
jednotkovej ceny o 0,175 Sk (266 880 960 m3 x 0,175 Sk = 46 704 168 Sk + 10 % DPH). Pre vysvetlenie
súd uviedol, že na dofakturovanie jednotkovej ceny 0,60 Sk (faktúra 91220080) podľa znaleckého
posudku nárok nevznikol, celkovo by išlo o jednotkovú cenu až 1,346 Sk/m3 (0,746 Sk/m3 + 0,60 Sk/

m3), pričom znalec za cenu obvyklú určil 0,921 Sk/m3 (0,746 Sk/m3 + 0,175 Sk/m3). Žalobcovi preto
vznikol nárok na navýšenie jednotkovej ceny o 0,175 Sk/m3.

9. Keďže žalovaný v lehote splatnosti nezaplatil cenu za odobraté množstvo povrchovej vody, dostal sa
do omeškania a žalobcovi vznikol nárok aj na zaplatenie úrokov z omeškania v súlade s § 369 ods. 1

ObZ. Vydanie bezdôvodného obohatenia predstavuje peňažný ekvivalent plnenia a pri posudzovaní, či
sa žalovaný dostal do omeškania s vydaním bezdôvodného obohatenia je potrebné podľa súdnej praxe
vychádzať z toho, že ten, kto sa bezdôvodne obohatil, je povinný bezdôvodné obohatenie vydať prvý
deň po tom, čo ho veriteľ požiadal o splnenie. V tomto prípade je výzvou na plnenie faktúra č. 91220080
splatná 29. januára 2003, ktorou si žalobca uplatnil nárok na dofakturáciu. Súd prvej inštancie preto

priznal žalobcovi nárok na 9,43 % úrok z omeškania ročne.

10. Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. februára 2022 č. k. 12Cb/2/2013-1484 podal
odvolanie žalobca (ďalej aj „odvolateľ“) v časti výroku II. a III., a teda proti výroku o zamietnutí zvyšku
žaloby a proti výroku o nároku na náhradu trov. Odvolacie dôvody vymedzil na základe § 365 ods. 1

písm. b), e) a f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a žiadal rozhodnutie
súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo
alternatívne rozhodnutie zmeniť a žalobe vyhovieť aj vo zvyšku uplatneného nároku nad rámec výroku I.
napadnutého rozhodnutia a žalobcovi priznať voči žalovanému nárok na náhradu trov konania rozsahu
100 %.

11. Z obsahu odvolania žalobcu vyplýva, že súhlasí s právnym posúdením súdu týkajúceho sa základu
uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to že, spornou zostala po zrušení
rozhodnutia odvolacím súdom iba výška uplatneného nároku, avšak nesúhlasí so závermi znalcaprezentovanými v znaleckom posudku vo vzťahu k výške priznaného nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Uviedol, že považuje za preukázané, že k uzavretiu zmluvy medzi žalobcom a žalovaným o
odbere povrchových vôd pre rok 2022 nedošlo, nakoľko nedošlo k dohode o cene, a teda neboli splnené

podmienky na aplikáciu ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 18/1996 Z. z. Poukázal tiež na záver súdu
prvej inštancie, že žalovaný v lehote splatnosti nezaplatil cenu za odobraté množstvo povrchovej vody
a tým sa dostal do omeškania a žalobcovi vznikol nárok aj na zaplatenie úrokov z omeškania v súlade s
§ 369 ods. 1 ObZ, pričom podľa súdnej praxe je potrebné vychádzať z toho, že ten, kto sa bezdôvodne
obohatil, je povinný vydať bezdôvodné obohatenie prvý deň po tom, čo ho veriteľ požiadal o plnenie.

12. Žalobca k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, a teda nevykonaniu navrhnutých
dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností uviedol, že trvá na záveroch v ním
predloženom znaleckom posudku č. 529/2016 (vyhotoveným znaleckou organizáciou JHS s.r.o.), v
odbornom vyjadrení č. 65/2017 (vyhotovenom znaleckou organizáciou Expert Group, k.s.). Odmieta
závery vyjadrené v odbornom vyjadrení č. 148/2016 (vyhotovenom Ústavom súdneho inžinierstva

Žilinskej univerzity v Žiline). Poukázal na to, že uvedené tri znalecké dokazovania, resp. vyjadrenia, ako
aj ďalší znalecký posudok č. 6/2016 (vyhotovený znalcom Ing. Jakubom Kintlerom, PhD.), doloženým
do spisu, obsahujú sporné a v mnohých prípadoch protichodné závery, a preto navrhol v zmysle § 208
ods. 3 CSP vykonanie výsluchu znalcov, resp. oprávnených osôb nasledovne: k znaleckému posudku č.
529/2016 (zn. org. JHS s.r.o.) Ing. Janu Lalíkovú a Igora Slemenského, k znaleckému posudku č. 6/2016

znalca Ing. Jakuba Kintlera, PhD., k odbornému vyjadreniu č. 148/2016 (Ústav súdneho inžinierstva
Žilinskej univerzity v Žiline) Ing. Tatianu Šajtlavovú a doc. Ing. Jána Podhorského, CSc. a k odbornému
vyjadreniu č. 65/2017 (zn. org. Expert Group, k.s.) Ing. Zuzanu Jánošdeákovú. Z navrhnutých výsluchov
znalcov krajský súd vykonal iba výsluch Ing. Jakuba Kintlera, PhD. k záverom uvedeným v znaleckom
posudku č. 6/2016, pričom ostatné návrhy výsluchov zamietol ako nehospodárne a nadbytočné.

Odvolateľ poukázal na to, že vykonaním výsluchu znalca Ing. Jakuba Kintlera, PhD., ktorý zotrval
na svojich záveroch uvedených v znaleckom posudku, nedošlo k odstráneniu vytýkaných rozporov a
nedostatkov ním vyhotoveného znaleckého posudku, a preto bolo vo veci potrebné vykonať navrhnuté
dokazovanie výsluchom a následne a zrejme tiež vykonať ďalšie znalecké dokazovanie v zmysle § 207
ods. 3 CSP. Odvolateľ má za to, že odmietnutím návrhov na dokazovanie došlo k naplneniu odvolacieho

dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP.

13. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP žalobca uviedol, že odmietnutím jeho
návrhov na doplnenie dokazovania výsluchmi došlo k znemožneniu uskutočňovania práv žalobcu v
konaní v takej miere, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky (ďalej aj len „Ústava SR“). Poukázal, že prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí uviedol,
že pri hodnotení znaleckého posudku je vo všeobecnosti prijímaný záver, že hodnoteniu nepodliehajú
znalecké závery v zmysle ich odbornej správnosti, súd však hodnotí presvedčivosť posudku, čo do
jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie znaleckého nálezu a jeho súlad s ostatnými
vykonanými dôkazmi. Zároveň sa však v odôvodní rozhodnutia náležitým spôsobom nevysporiadal

s obsahom znaleckého posudku č. 529/2016 a odborných vyjadrení a ich rozpormi so znaleckým
posudkom č. 6/2016 vyhotoveným súdnym znalcom Ing. Jakubom Kintlerom, PhD. V tejto súvislosti
poukázal na ustálenú súdnu prax Najvyššieho súdu SR v otázke presvedčivého odôvodenia. Poukázal
tiež na vyslovený názor Ústavného súdu SR, že ak všeobecný súd nevykoná dôkaz navrhovaný
stranou konania, hoci tento má preukazovať takú medzi stranami konania spornú okolnosť, ktorá je

pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná, či dokonca rozhodujúca, znemožní tým strane
konania uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na
spravodlivý proces, čo v konečnom dôsledku znamená porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V zmysle uvedeného považuje žalobca odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia za arbitrárne, a má za to, že sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom

nevysporiadal s uvedeným znaleckým posudkom a odborným vyjadrením, čím podľa jeho názoru došlo
k znemožneniu uskutočňovania práv žalobcu v konaní v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a teda k naplneniu odvolacieho dôvodu
podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

14. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP žalobca uviedol, že zastáva názor,
že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo zvyšnej nepriznanej časti 5 846 824,46 eura s
príslušenstvom je dôvodný v celom rozsahu a za týmto účelom predložil súdu prvej inštancie znalecký
posudok č. 529/2016 (vyhotovený znaleckou organizáciou JHS s.r.o.) a poukázal na závery v ňomuvedené. Argumentoval, že odmietnutím návrhov na doplnenie dokazovania výsluchom navrhnutých
svedkov a rozhodnutia o výške nároku žalobcu výhradne na podklade znaleckého posudku č. 6/2016
(vyhotovenom súdnym znalcom Ing. Jakubom Kintlerom, PhD.) rezultoval záver, že súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím došlo k naplneniu tohto
odvolacieho dôvodu.

15. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný tak, že podľa jeho názoru odvolaním nie je možné napadnúť
len výrok II. a III. rozhodnutia. Poukázal, že výsledkom prejednania a rozhodnutia sporu prvoinštančným

súdom v tomto konaní je výška bezdôvodného obohatenia, ktorá bola zistená znaleckým posudkom,
a teda súd vychádzajúc zo záverov tohto znaleckého posudku, žalobe v časti vyhovel a priznal časť
uplatneného nároku. dôvodom. Výrok I. (ktorým súd čiastočne žalobe vyhovel) žalobca nenapadol z
dôvodu,žesúhlasísnázoromsúdu,ktorýmuznalexistenciubezdôvodnéhoobohatenia,avšaknesúhlasí
s jeho ustálenou výškou. Uviedol, že žalobca na jednej strane poukazuje na nesprávnosť skutkového
zistenia vykonaným dokazovaním znaleckým posudkom obstaraným súdom prvej inštancie (č. 6/2016),

teda že znalecký posudok ako taký neobstojí, na druhej stane opomína skutočnosť, že tento znalecký
posudok a závery v ňom uvedené tvoria podklad aj pre výrok I. napadnutého rozhodnutia, ktorý žalobca
odvolaním nenapadol. Žalovaný zastáva názor, že ak žalobca považuje skutkové závery zistené súdom
nazákladeznaleckéhoposudkuzanesprávneanedostatočné,nemožnoichzrovnakýchdôvodovpoužiť
ani pre rozhodnutie vo výroku I. rozsudku, keďže by v zmysle tejto žalobcovej argumentácie vlastne

prvoinštančný súd dospel na základe toho istého vykonaného dokazovania aj k správnym skutkovým
zisteniam čo do výroku II. Žalovaný teda považuje argumentáciu odvolateľa za nelogickú a vnútorne
rozpornú a poukázal na naviazanosť výroku I. a výroku II. napadnutého rozhodnutia. Poukázal na
ustanovenie § 379 písm. a) CSP, podľa ktorého odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem
prípadov, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý. Uviedol,

že odvolaním je dotknutý nielen výrok II. rozhodnutia, ale aj výrok I., čo má vplyv na právoplatnosť a
vykonateľnosť rozhodnutia. Argumentoval, že v prípade závislosti výrokov môže odvolací súd prejednať
aj závislý výrok bez toho, aby bol odvolateľom napadnutý a účinky sa vzťahujú aj na tento nenapadnutý
výrok, ale závislý výrok. Závislosť výrokov od seba závisí od konkrétneho právneho vzťahu. O závislosti
možno hovoriť aj vtedy, ak medzi výrokmi existuje istý vzťah prejudiciality (R 73/2004). Poukázal, že

zmenavýrokuII.napadnutéhorozhodnutiaozamietnutížalobyvozvyškunapriznaniecelejpožadovanej
sumy bezdôvodného obohatenia na jednom skutkovom základe spôsobí, že výrok I. rozhodnutia sám
osebe neobstojí z vyššie uvedených dôvodov. Ak by odvolací súd svojim rozhodnutím zrušil výrok II.
napadnutého rozhodnutia, následkom by bolo zmätočné a nepreskúmateľné rozhodnutie v merite sporu
z dôvodu, že o jednom žalovanom nároku na základe rovnakého skutkového a právneho základu by súd

rozhodol na základe rozdielneho zisteného a odporujúceho si skutkového stavu, došlo by k porušeniu
princípu právnej istoty a princípu legitímneho očakávania z dôvodu, že súd má za rovnakých skutkových
okolností rozhodovať rovnako a ustálene, ako aj porušeniu práva na spravodlivý proces.

16. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP žalovaný uviedol, že vo vzťahu k

námietkamžalobcuohľadnerozporovvzáverochvyjadrenýchvznaleckýchposudkoch,resp.odborných
vyjadreniach, súd vyslúchol znalca ustanoveného súdom, pričom nedospel k záveru o nepresvedčivosti
posudku, čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logickému odôvodneniu jeho záverov a jeho súlad s
ostatnými vykonanými dôkazmi. V rámci procesu hodnotenia dôkazov, súd hodnotí znalecký posudok
tým, že skúma, či odôvodnenie posudku je v súlade so všeobecnými skúsenosťami a poznatkami, či

je logické a či znalec prihliadol na všetko, čo mu bolo predložené na účely vypracovania znaleckého
posudku. Súd neposudzuje vecnú správnosť znaleckého posudku. Hodnotenie spočíva len v tom, či je
znalec vierohodný a či odôvodnenie jeho posudku zodpovedá pravidlám správneho myslenia. Žalovaný
uviedol, že dôvodom pre nevyhovenie dôkazného návrhu strany sporu je v zmysle ustálenej súdnej
praxe argument, že tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je nahrnutý dôkaz je bez

relevantnej súvislosti s predmetom konania, alebo že dôkaz neoverí či nevyvráti tvrdenú skutočnosť,
a teda je nadbytočným z dôvodu, že táto skutočnosť už je doterajším konaním bez dôvodných
pochybností overená alebo preukázaná. Poukázal, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia vysporiadal s odvolateľom namietanými rozpormi v znaleckých posudkoch, resp. odborných
vyjadreniach. Žalovaný je názoru, že odvolací dôvod porušenia práva na spravodlivý proces v zmysle

ustálenej súdnej praxe neobstojí.

17. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP uviedol, že súd prvej inštancie v
súlade s ustálenou rozhodovacou praxou, na ktorú poukázal vo vyjadrení k odvolaniu, dostatočne zistilskutočnosti rozhodujúce pre prijatie rozhodnutia o priznaní nároku na bezdôvodné obohatenie, ako aj o
jeho výške znaleckým posudkom a prijal záver, že ďalšie vykonávanie dokazovania by bolo finančne a
časovo náročné, ako aj nadbytočné a nemalo by vplyv na zmenu rozhodnej skutočnosti. Nevykonanie

navrhovaných dôkazov žalobcom nemôže mať za následok porušenie práva na spravodlivý proces z
dôvodu, že súd prvej inštancie dostatočne jasne a zrozumiteľne odôvodnil svoj postup, odstránil rozpory
namietané žalobcom v znaleckých posudkoch, resp. odborných vyjadreniach, konkretizované vo svojich
vyjadreniach a zároveň súd považoval vykonanie ďalšieho dokazovania za nehospodárne a nadbytočné
z dôvodu, že nemajú potenciál preukázať rozhodnú skutočnosť, resp. je preukázaná inými dôkazmi

alebo už bola spoľahlivo zistená doterajších dokazovaním.

18. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP uviedol, že súd prvej inštancie dospel k
správnym skutkovým zisteniam vykonaným znaleckým dokazovaním, pričom má za to, že súd uviedol
v odôvodnení rozhodnutia záver, ku ktorému dospel vychádzajúc z dielčích a pre rozhodnutie vo veci
samej významných skutkových zistení a uviedol aj na základe akých dôkazov k nemu dospel.

19. V nadväznosti na uvedené argumenty žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v
zmysle § 387 CSP potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu.

20. K vyjadreniu žalovaného doručeného súdu žalobca podal odvolaciu repliku, v ktorej k rozsahu
odvolania voči výroku II. a výroku III. napadnutého rozhodnutia uviedol, že odvolanie môže podať
iba strana v konaní, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Žalobca považoval za nelogické a
neprípustné podanie odvolania voči napadnutému rozhodnutiu v časti, v ktorej mu súd prvej inštancie
výrokom I. vyhovel, pričom sa domnieva, že prípadné odvolacie proti napadnutému rozhodnutiu vo

výroku I. by odvolací súd bol povinný odmietnuť v zmysle ustanovenia § 386 písm. b) CSP, pretože by
bolo podané neoprávnenou stranou. Uviedol, že podľa jeho názoru výrok I. nie je závislý od výroku II. a
výroku III., a preto nepodlieha prieskumu odvolacieho súdu v rozsahu ustanovenia § 379 CSP. Poukázal,
že práve žalovaný bol oprávnený podať odvolanie voči výroku I., keďže ho zaviazal uhradiť žalobcovi
1 565 797,31 eura s príslušenstvom a ten tak neurobil, v čoho dôsledku sa napadnutý rozsudok stal

právoplatným a vykonateľným. V zmysle uvedené je teda názoru, že zo strany žalovaného ide o snahu
o dodatočnú nápravu nenapadnutia výroku I. opravným prostriedkom zo strany žalovaného.

21.Knaplneniuodvolacíchdôvodovžalobcauviedol,žezákonneustanovujepredpokladyprenariadenie
vypracovania revízneho znaleckého posudku a ponecháva ich na úvahe súdu, pre prípad, ak by mal súd

pochybnosti o správnosti už vypracovaného znaleckého posudku. Je názoru, že ak mal súd k dispozícii
dva znalecké posudky s rozdielnymi závermi o tej istej otázke, mal ich zhodnotiť v tom zmysle, ktorý z
nich a z akých dôvodov vezme za podklad svojho rozhodnutia a z akých dôvodov nevychádzal zo záveru
druhého znaleckého posudku. Pre túto úvahu bolo potrebné vypočuť oboch znalcov. Ak by ani takto
nedošlo k odstráneniu rozporov, bolo potrebné závery posudkov preskúmať iným znalcom, vedeckým

ústavom alebo inou inštitúciou. Opätovne poukázal, že sa súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení
nevysporiadalžiadnymspôsobomsozávermiostatnýchznaleckýchdokazovaní.Sohľadomnauvedené
zotrval na svojich odvolacích návrhoch.

22. V nadväznosti na uvedené vyjadrenie podal žalovaný odvolaciu dupliku v ktorej sa pridržiaval

už doteraz uvedených argumentov a má za to, že žalobca mal napadnúť odvolaním celý rozsudok
ako celok, resp. predmetom preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu má byť tak výrok II. ako aj
výrok I. nenapadnutý odvolaním. Poukázal na ich vzájomnú závislosť. Nad rámec už uvedených
argumentov uviedol k tvrdeniam žalobcu v odvolacej replike, že stanovisko žalobcu, v zmysle ktorého
je odvolaním možné napadnúť len rozhodnutie vydané v neprospech strany, nie je v zmysle právnej

teórie prípustné a nie je v tomto ponímaní správne z dôvodov, ktoré vyplývajú jednak z právnej doktríny,
ako aj rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR. V zmysle právnej doktríny, kedy je rozhodnutie
vydané v neprospech strany, je ponechané na výklad orgánov aplikujúcich právo. Pri posudzovaní, či
je rozhodnutie vydané v neprospech žalobcu sa budú zohľadňovať iné skutočnosti ako pri žalovanom.
Rozhodujúcim meradlom pri posudzovaní, či sa rozhodlo v neprospech žalobcu, bude porovnanie

petitu posledného procesného úkonu urobeného žalobcom v priebehu konania na súde prvej inštancie.
Navzájom sa porovnáva ich obsah a rozsah v tom zmysle, či výrok rozhodnutia znevýhodňuje žalobcu,
pričom za znevýhodňujúce, resp. vydané v neprospech žalobcu sa považuje najmä, keď žalobe nebolo
vyhovené v časti alebo v celom rozsahu. Podľa žalovaného je zrejmé, že žalobca mal v pomere žalobya výsledku v spore neúspech, keďže neuspel so svojim nárokom vo výške 73,22 % a uspel len vo
výške 26,78 %, a teda mal napadnúť odvolaním aj výrok I. rozhodnutia súdu prvej inštancie. V tejto
súvislosti taktiež poukázal na názor vyslovený najvyšším súdom v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/206/2019 zo

dňa 22. júla 2020, ktorý vychádza podľa žalovaného z rovnakej situácie a v ktorom súd uviedol, že ak
sa odvolaním vytýkané chyby týkajú viacerých výrokov rozhodnutia, potom sa odvolanie vzťahuje aj na
výrok rozhodnutia, u ktorého nie je splnená objektívna stránka prípustnosti odvolania.

23. K argumentácii žalobcu vo vzťahu k záverom uvádzaným v znaleckom posudku súdneho znalca a

k nevykonaniu navrhnutých dôkazov výsluchom svedkov za účelom odstránenia namietaných rozporov
v znaleckých dokazovaniach, nad rámec už uvedeného vo vyjadrení k odvolaniu, žalovaný uviedol, že
súd prvej inštancie postupoval pri dokazovaní správne, keď obom stranám sporu predložil znalecký
posudok Ing. Jakuba Kintlera, PhD., na vyjadrenie, ktoré obe strany aj podali a vzniesli námietky a
poukázali a jeho rozpory s už predloženými znaleckými posudkami, resp. odbornými vyjadreniami.
Uviedol, že všetky znalecké posudky a odborné vyjadrenia doložené do spisu boli navzájom obom

stranám konania doručené a strany sa k nim vyjadrili. Súd prvej inštancie postupoval podľa žalovaného
správne, keď odstraňoval námietky a rozpory vznesené stranami sporu k znaleckému posudku formou
ich oznámenia súdnemu znalcovi, ktorý sa k nim písomne vyjadril a následne aj jeho výsluchom.
Žalovaný nesúhlasí s názorom žalobcu, že v tomto prípade mal súd postupovať tak, že keď mal k
dispozícii dva znalecké posudky s rozdielnymi závermi o tej istej otázke, mal vykonať dokazovanie

výsluchom znalcov, eventuálne dať tieto závery preskúmať iným znalcom. Poukázal, že znalecký
posudok predložený žalobcom neobsahuje doložku podľa § 209 ods. 2 CSP, a preto nie je možné, aby
sa dokazovanie ním vykonávalo ako znaleckým posudkom zaobstaraným súdom. Uvedený znalecký
posudok sa vykonal ako listinný dôkaz. Odborné vyjadrenie, hoci obsahuje doložku podľa § 209 ods.
2 CSP nie je znaleckým posudkom a súd prvej inštancie ustálil, že pre určenie výšky bezdôvodného

obohatenia je potrebný znalecký posudok. Žalovaný záverom uviedol, že z dôvodu neexistencie dvoch
znaleckých posudkov (vyplývajúcej z vyššie uvedenej argumentácie týkajúcej sa § 209 ods. 2 CSP)
so vzájomne si odporujúcimi závermi, potom nebolo potrebné, aby súd prvej inštancie hodnotil, ktorý
znalecký posudok a z akých dôvodov vezme za podklad svojho rozhodnutia a z akých dôvodov
nevychádza zo záveru druhého znaleckého posudku, a preto vykonať výsluch znalcov pre odstránenie

rozporov v záveroch uvedených v týchto znaleckých posudkoch, prípadne aj pristúpiť k revíznemu
znaleckému dokazovaniu.

24. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „odvolací súd, príp. najvyšší súd“), ako súd funkčne
príslušný podľa § 34 ods. 3 CSP rozhodnúť o odvolaní proti rozsudku krajského súdu ako súdu prvej

inštancie prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu a z dôvodov v ňom uvedených podľa § 379, § 380
ods. 1 a § 385 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania, po zistení, že odvolanie podala včas (§ 362
ods. 1 veta prvá CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo v napadnutej časti rozhodnuté (§ 359
CSP), proti rozsudku, proti ktorému zákon podanie tohto opravného prostriedku nevylučuje (§ 355 ods.
1 CSP ) a dospel k záveru, že podané odvolanie žalobcu nie je dôvodné, rozsudok súdu prvej inštancie

je v napadnutej II. a III. výrokovej vete vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil. Rozsudok odvolacieho súdu bol podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP verejne vyhlásený,
pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej
tabuli a webovej stránke najvyššieho súdu dňa 23. mája 2024.

25. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

26.Podľa§387ods.2CSP,aksadovolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

27. Podľa § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd
prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými

v odvolaní.

28. Z vyššie uvedených ustanovení CSP vyplýva, že vecná správnosť ako zákonný predpoklad
na vydanie potvrdzujúceho rozhodnutia súdu sa vyžaduje iba v prípade výroku preskúmavanéhorozhodnutia. Vecná nesprávnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, nebráni tomu, aby
odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. Samozrejme musí platiť, že rozhodnutie vo
výroku vecne správne bolo vydané na základe postupu súdu súladného s ustanoveniami procesného

práva. K záveru o vecnej správnosti výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie môže odvolací súd
dospieť aj z odlišných dôvodov ako súd prvej inštancie, pričom odvolací súd je oprávnený v zákonných
medziach v odvolacom konaní zopakovať alebo doplniť dokazovanie a takto vykonané dokazovanie
vyhodnotiť. Potvrdzujúce rozhodnutie môže byť založené aj na odlišnom právnom posúdení ako súd
prvej inštancie, a to za splnenia podmienky ustanovenia § 382 CSP (výzva stranám sporu k možnému

použitiuustanovenia,ktorénebolopridoterajšomrozhodovanívovecpoužité),čímsazabrániprijatiutzv.
prekvapivého rozhodnutia. Ak sa odvolací súd stotožní v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia a prípadne ich na zdôraznenie správnosti doplniť o ďalšie dôvody.
Aj v takomto prípade skráteného odôvodnenia však odvolací súd musí dať stanovisko k podstatným
vyjadreniam strán predneseným pred súdom prvej inštancie, ak k nim v napadnutom rozhodnutí nezaujal

stanovisko súd prvej inštancie, a zároveň vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami (t. j. takými, ktoré v
prípade ich preukázania môžu priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa) uvedenými v odvolaní
(porov. Števček in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.
a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str. 1295-1297).

29. Odvolací súd podľa § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť dôvodov rozsudku krajského súdu v
napadnutej časti, stotožňuje sa s týmto odôvodnením a odkazuje naň. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje aj na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria
jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové
a právne závery súdu prvej inštancie.

30. Na doplnenie správnosti odôvodnenia a k odvolacím námietkam žalobcu a k vyjadreniu žalovaného
k nim uvádza, že pri svojom rozhodovaní je viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP), čo
znamená, že je oprávnený posudzovať len tie odvolateľom uplatnené odvolacie dôvody, vo vzťahu
ku ktorým uviedol odvolaciu argumentáciu. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v ďalšom konaní

posudzoval: námietku, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), námietku, že súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. e/ CSP), námietku, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP). Odvolací súd ako dôvodné
akceptoval vyjadrenie žalovaného k odvolaniu s výnimkou časti, v ktorej sa venuje rozsahu odvolania s
tým, že žalobca mal napadnúť aj I. výrokovú vetu, keďže nebol úspešný v celom objeme uplatneného
právanavydaniebezdôvodnéhoobohatenia,pričomideozávislývýrokkII.výrokovejvete(podrobnejšie
uvedené v bode 43. tohto odôvodnenia).

31. Medzi stranami po viacerých predchádzajúcich odvolacích konaniach už nebolo sporné právne
posúdenie uplatneného nároku - ako vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 451 OZ, teda plnenia,
resp. náhrady za prijaté plnenie bez uzavretej zmluvy. Sporná a namietaná aj v tomto odvolacom konaní
zostala výška tejto náhrady, ktorá aj v zmysle záverov súdu vyššej inštancie v tomto konaní, mala byť

určená na základe výsledkov odborného znaleckého posúdenia.

32. Vo vzťahu k námietke nevykonania navrhnutých dôkazov, potrebných na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ktoré mali spočívať vo výsluchu navrhnutých znalcov, resp. osôb, ktoré vyhotovili súkromný
znalecký posudok a odborné vyjadrenie, ktoré predložil žalobca, odborné vyjadrenie predložené

žalovaným, ako aj súdom ustanoveného znalca, a v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu práva na
spravodlivý proces na strane žalobcu, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie zreteľne odôvodnil
vo svojom rozhodnutí, prečo tento dôkazný prostriedok nevykonal a návrh na ich vypočutie zamietol.
Uviedol, že výsluchom znalca ustanoveného súdom odstraňoval rozpory medzi súdnym znaleckým
posudkom a súkromným znaleckým posudkom, ako aj odbornými vyjadrenia, pričom znalec jasne a

zrozumiteľne na pojednávaní zodpovedal otázky, ktoré boli stranami konania uvádzané ako sporné.
Súd prvej inštancie tiež uviedol, že výpoveď ostatných navrhovaných osôb k záverom uvedeným v ich
odborných vyjadreniach a súkromnom znaleckom posudku, by žiadnym spôsobom nemalo potenciál
preukázať rozhodnú skutočnosť, majúcu vplyv na závery uvedené znalcom v jeho výpovedi, ako anizávery uvedené v ním vypracovanom znaleckom posudku. Výsluchy ostatných navrhovaných osôb
považoval za nadbytočné, nemajúce potenciál spochybniť závery, ktoré sú preukázané inými dôkazmi
a ako také vo svojej podstate za nehospodárne, a preto ich nevykoval. Odvolací súd pripomína, že do

práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormi, hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 22/2004) a ani právo na to, aby bola strana konania pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (sp. zn. I. ÚS 50/2004)

33. Odvolateľ uviedol, že súhlasí so závermi uvedenými v ním predloženom súkromnom znaleckom

posudku č. 529/2015 a odbornom vyjadrení č. 65/2017. Namieta závery odborného vyjadrenia č.
148/22016 predloženého žalovaným, a zároveň neodstránenie rozporov medzi znaleckými posudkami
súdom určeného znalca a znalca, ktorého si vybral sám žalobca a jeho posudok predložil súdu ako
listinný dôkaz znaleckého posudku spolu s odborným vyjadrením ním vybratej znaleckej organizácie.

34. Súd prvej inštancie odstraňoval namietané rozpory výsluchom súdom ustanoveného znalca, ktorý

na pojednávaní dňa 22. februára 2022 uviedol, že na svojich záveroch uvedených v znaleckom posudku
zotrváva, taktiež ozrejmil, že rozhodný región vymedzil ako územie celej Slovenskej republiky, nakoľko
žalobca má monopolné postavenie na trhu a pôsobí na celom území. K uvedenému dôvodil, že tak
postupoval aj z dôvodu, že pracoval s agregovanými údajmi, účtovnými podkladmi, ktoré sa týkali celého
hospodárenia žalobcu. Pri vymedzení obvyklej ceny sa musí zohľadniť trhové prostredie, dodávatelia,

odberatelia, ktorí v tomto prípade nie sú. Za rozhodné obdobie pre výpočty za rok 2002 použil roky 2000
a 2001, keďže od roku 2002 vykazoval žalobca záporný hospodársky výsledok a vypočítaval obvyklú
cenu za rok 2002. Pri výpočte obvyklej ceny zohľadnil cenovú diskrimináciu vzhľadom na množstvo
odobranej vody.

35. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s čl. 15 CSP ako aj § 191 CSP,
keď si ustálil názor, že výpovede ostatných navrhnutých osôb nepovažoval za potenciálne ovplyvniť
závery vypočutého znalca určeného súdom. Odvolateľ namietal závery prijaté v odbornom vyjadrení
žalovaného č. 148/2016, pričom poukázal, že odporujú určeniu rozhodného regiónu v ním preloženom
znaleckom posudku č. 529/2015. V tejto súvislosti najvyšší súd dáva do pozornosti, že rozhodný región

bol v tomto posudku vymedzený ako Zemplín v Košickom kraji, pričom znalec stanovenie obvyklej ceny
určil v rozpätí 0,00 Sk/m3 až 2,00 Sk/m3. . Výška cenového rozpätia je v súlade so závermi znaleckého
posudku č. 6/2016 vyhotoveného súdom ustanoveným znalcom, ako aj v súlade so zákonom o cenách.
Pokiaľ ide o rozpor v závere otázky týkajúcej sa súvisu navýšenia ceny s priamymi nákladmi žalobcu,
odvolací súd konštatuje, že záver znaleckého posudku č. 529/2015 konštatuje priamy súvis navýšenia

ceny, pričom vychádza z definície ustanovenia § 2 ods. 3 písm. a) zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách,
ako aj výšky vypočítaného doúčtovania. Záver znaleckého posudku vyhotoveného súdnym znalcom
konštatuje, že súvis s priamymi nákladmi možno konštatovať len čiastočne, nakoľko z podkladov nie
je možné jednoznačne identifikovať priame náklady žalobcu. Znalec vyslovil názor, že navýšenie ceny,
ktoré súvisí s priamymi nákladmi žalobcu je v celkovej výške 0,175 Sk/m3, teda v sume, ktorú si žalobca

dodatočne vyfakturoval. Za cenu obvyklú určil sumu 0,921 Sk/m3. Odvolateľom predložený znalecký
posudokč.529/2015určilcenusúladnúsprávnymipredpismiakocenovérozpätie,takakosúdnyznalec.
Odborné vyjadrenie č. 65/2017, ktoré predložil taktiež odvolateľ určilo obvyklú cenu vo výške 2,00 Sk/
m3, pričom rozhodný región bol stanovený ako miesto reálneho odberu. Podklady a vstupné údaje pri
spracovaní odborného vyjadrenia č. 65/2017 pre toto vymedzenie však nekorešpondujú s podkladmi, na

ktorýchbolozaloženéznaleckédokazovanievychádzajúcez ekonomickýchukazovateľovvyplývajúcich
z účtovných podkladov. V ďalšom kroku súdom ustanovený znalec určil cenu obvyklú v zákonných
limitoch tohto cenového rozpätia. Zo znaleckého posudku č. 529/2015 vyplýva záver, že kalkulácia
ekonomicky oprávnených nákladov pre rok 2002 vychádzala z percentuálneho podielu jednotlivých
položiek kalkulácie na celkových ekonomicky oprávnených nákladoch pre rok 2003. Hlavná účtovná

kniha však znalcovi neposkytla informácie, na základe ktorých by bolo možné jednoznačne stanoviť
ekonomickú oprávnenosť nákladov vstupujúcich do kalkulácie nákladov a cien odobratej povrchovej
vody. Záver znaleckého posudku konštatuje, že rozdiel medzi ekonomicky oprávnenými nákladmi a
cenou za povrchovú vodu za 1 m3 po zaokrúhlení predstavuje sumu 0,60 Sk/m3 (dodatočne účtovanú
sumu), a táto je v zákonných limitoch na stanovenie ceny. Súdom ustanovený znalec dospel k záveru,

že presne identifikovať súvis s priamymi nákladmi z predložených podkladov nie je možné, avšak
priklonil sa k názoru, že predmetná suma 0,60 Sk/m3 súvisí k vynaloženými nákladmi za odber vody
a je v zákonných limitoch na jej stanovenie. Pokiaľ ide o vymedzenie rozhodného regiónu, súdny
znalecký posudok ho vymedzil ako územie celej Slovenskej republiky, čo konzumuje vymedzenieregiónu znaleckým posudkom č. 529/2015, ktorý ho vymedzil ako Košický kraj. Pokiaľ ide o námietku
vo vzťahu k záverom odborného vyjadrenia žalovaného č. 148/2016, ohľadne vymedzenia rozhodného
regiónu,tennebolvymedzenýspoukazomnatvrdenie,žehonemožnovymedziťsohľadomnaodlišnosti

vo vstupných údajoch. Otázka súvisu navýšenia ceny s priamymi nákladmi žalobcu, bola zodpovedaná
tak, že žalobcovi nemali vzniknúť a ani nebolo preukázané, že by mu reálne vznikli nejaké náklady
súvisiace s odberom vody.

36. Zo záverov uvedených v odbornom vyjadrení č. 148/2016 vypracovaného Ústavom súdneho

inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, ktoré predložil žalovaný, vyplýva (vychádzajúc aj údajov
uvedených v súkromnom znaleckom posudku žalobcu), že žalovaný predstavuje väčšinového
odberateľa povrchovej vody od žalobcu (až vo výške presahujúcej 75 % množstva odobratej vody) v
posudzovanom roku 2002. Uviedol, že je zaužívanou praxou pri cenotvorbe, počítať s množstevnými a
vernostnými rabatmi pre najväčších a najvýznamnejších klientov. Taktiež s ohľadom na predpokladané
vynaložené náklady na strane žalovaného súvisiace s odberom povrchovej vody treba počítať, že tieto

vstupujú do nákladov spoločnosti žalovaného na výrobu elektriny a stávajú sa tak súčasťou tvorby ceny
elektriny. Zároveň Ústav súdneho inžinierstva nesúhlasí s určením ekonomicky oprávnených nákladov
v znaleckom posudku č. 529/2015, nakoľko bola na ich výpočet použitá kalkulácia predložená žalobcom
za rok 2003, t. j. pri určovaní nákladov sa vychádzalo z roku nasledujúceho pre rok posudzovaný, čo
považujezanepoužiteľnýúdajpreustáleniezáveruotom,žedofakturáciavuplatnenejvýškezodpovedá

ekonomicky oprávneným nákladom vynaloženým žalobcom. Kalkulácia spracovaná odkazom na rok
2003 nezohľadňuje plánový stav na rok 2002, keďže kalkulácie pre príslušný rok sa spracúvajú v
roku predchádzajúcom. Kalkulácia za rok 2002 predložená nebola, teda nebola ani podkladom na
vyhotovenie súkromného znaleckého posudku predloženého žalobcom. Z údajov za odber povrchovej
vody za roky 2003 až 2005, ktoré poskytol žalovaný vyplýva, že v roku 2003 sa odber povrchovej

vody oproti roku 2002 znížil, pričom cena bola vo výške 0,8268 Sk/m3. Súdom ustanovený znalec
pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzal najmä z účtovných podkladov za roky 1999 až 2004,
hlavných kníh a správ o výsledku rozboru hospodárskej činnosti za roky 2000 až 2004. K námietke
odvolateľa, že odborné vyjadrenie č. 65/2017 má odvolací súd (predtým aj súd prvej inštancie)
posudzovať ako dôkaz znaleckým posudkom vyhotoveným súdom ustanoveným znalcom, odvolací súd

uvádza, že strany konania majú možnosť postupom súladným s ustanovením § 209 CSP predložiť súdu
súkromný znalecký posudok, pričom ak tento obsahuje náležitosť v zmysle ustanovenia § 209 ods. 2
CSP, a to doložku znalca o tom, že si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku,
má súd postupovať pri vykonávaní tohto dôkazu, akoby išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného
znalca. Odvolací súd sa však nestotožnil s argumentáciou odvolateľa, že uvedené ustanovenie sa

vzťahuje aj na odborné vyjadrenie predložené stranou v konaní v zmysle ustanovenia § 206 CSP.
Najvyšší súd považuje v tejto súvislosti za potrebné poukázať na odlišnosť znaleckého posudku a
odborného vyjadrenia tak, ako ju vníma aj zákonodarca, a síce, že znalecké dokazovanie sa vykonáva
vtedy, keď je predmetom posúdenia taká zložitá odborná otázka, na zodpovedanie ktorej odborné
vyjadrenie nepostačuje a sú potrebné vedecké poznatky. Odborné vyjadrenie má zodpovedať otázky,

na ktoré netreba vedecké znalosti. Odborné znalosti možno charakterizovať ako vedomosti, na získanie
ktorých je potrebná odborná znalosť alebo odborná skúsenosť. Zároveň je potrebné poukázať na to, že v
zmysle § 206 CSP odborné vyjadrenie zabezpečuje na návrh strany sporu súd. Uplatňovanie dôkazných
prostriedkov v rámci procesného útoku a procesnej obrany strany sporu (nesporne zahŕňajúc aj odborné
vyjadrenia) je plne v súlade so základnými zásadami Civilného sporového poriadku a kontradiktórnosťou

civilného sporového konania, avšak nemožno popierať zmysel a účel podmienky úrovne odbornosti,
resp. vedeckosti znaleckého dokazovania obsiahnutej v ustanovení § 207 CSP. Najvyšší súd v tejto
súvislosti uzatvára, že nemožno sa stotožniť s argumentom odvolateľa, že uvedením „vyhlásenia“
znalca (tzv. doložky), v ním predloženom odbornom vyjadrení, je možné „pretransformovať“ listinný
dôkaz, ktorým odborné vyjadrenie je, na znalecký posudok s dôkaznou váhou znaleckého posudku

vyhotoveného súdom ustanoveným znalcom. V opačnom prípade by takýto výklad ustanovenia § 209
ods.2CSPpotieralrozdielmedziznaleckýmposudkomaodbornýmvyjadrenímakotakým.Odvolacísúd
v tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 195/2012-66
zo dňa 16. augusta 2012, v ktorom vyjadril názor, že pri určovaní rozsahu bezdôvodného obohatenia,
ktorý zostal v predmetnom konaní sporný, je potrebné vychádzať z výsledkov znaleckého dokazovania,

čím taktiež poukázal na zložitosť odbornej otázky, na ktorú sú potrebné vedecké poznatky v danom
vedeckom odbore, a teda na určenie výšky žalobného nároku je potrebné znalecké dokazovanie. Súd
prvej inštancie v zmysle vyššie uvedeného aj znalecké dokazovanie nariadil. Len pre úplnosť odvolací
súd dodáva, že ani ustanovenie § 18 zákona č. 382/2004 Z. z. zákona o znalcoch, tlmočníkoch aprekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 382/2004 Z. z.“) v znení
platnom a účinnom do 30. júna 2018, v zmysle ktorého pri vykonávaní ostatných znaleckých úkonoch
znaleckejčinnostiznalecprimeranepoužijeustanoveniaoznaleckomposudku,tedapripojíkodbornému

vyjadreniu tzv. doložku s vyhlásením znalca, v kontexte na ustanovenie § 209 ods. 2 CSP, tak ani
tento postup nemôže mať za následok stotožnenie odborného vyjadrenia so znaleckým posudkom,
resp. jeho dôkaznej váhy, práve s poukazom na primárny účel odlišnosti týchto dvoch procesných
inštitútov. Ak by odvolací súd prijal takúto argumentáciu, došlo by k následku, kedy by pri posúdení
vysoko odborných otázok kľúčových pre rozhodnutie sporu súdmi, bolo možné obchádzať (minimálne

spochybňovať) znalecké dokazovanie vykonané súdom „len“ odborným vyjadrením vždy a priori. V
konkrétnych súvislostiach znaleckého posudku vyhotoveného súdnym znalcom, súkromným znaleckým
posudkom č. 529/2015, ako aj odbornými vyjadreniami s akcentom na ustanovenie § 209 ods. 2 CSP
nemožno hovoriť o existencii viacerých navzájom si odporujúcich znaleckých posudkoch. Odvolací
súd zároveň obiter dictum uvádza, že aj v prípade protichodných znaleckých posudkov, automatické
nariadenie ďalšieho znaleckého dokazovania, nemusí byť vždy správne ani hospodárne.

37. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, keď nevzhliadol dôvod na základe
ustáleného zisteného skutkového stavu za potrebné a hospodárne vykonať ďalšie znalecké
dokazovanie, nakoľko mal sporné otázky v kontexte všetkých vykonaných dôkazov za odstránené. Súd
prvej inštancie vykonané dôkazy správne vyhodnotil a posúdil a správne z nich ustálil skutkový stav veci.

Najvyšší súd uvádza, že pri hodnotení znaleckého posudku ako dôkazného prostriedku sa uplatňujú
pravidlá hodnotenia dôkazov v zmysle základných zásad civilného sporového procesu upravených v
čl. 15 a § 191 CSP a vyhodnocujú sa podľa voľného hodnotenia dôkazov. Pri jeho vyhodnocovaní
súdom nepodliehajú hodnoteniu znalecké závery čo do ich odbornej správnosti. Predmetom hodnotenia
je presvedčivosť posudku, jeho úplnosť vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie znaleckého nálezu

a jeho súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi. Znalecký posudok sa hodnotí z troch hľadísk, a
to z formálneho, či posudok spĺňa formálne požiadavky, materiálneho, či obsahuje logickú analýzu
skutočnosť, z ktorých znalec vychádzal a či analyzuje všetky skutočnosti, ktoré majú byť hodnotené a
či záver posudku je logickým vyústením rozboru skúmaného materiálu. Tretie kritérium hodnotenia je
samotnáosobaznalca.Súdnehodnotísprávnosťodbornýchzáverovakotakých.Osobasúdnehoznalca

spochybnená nebola. Súd prvej inštancie konštatoval, že namietané rozpory považuje za odstránené.

38. Do dispozičnej právomoci súdu v zmysle § 185 ods. 1 CSP patrí rozhodovanie o tom, ktoré z
navrhnutých dôkazov vykoná, resp. nevykoná. Súd vykonáva dokazovanie a hodnotí predložené dôkazy
podľa svojho uváženia v zmysle zákona. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a

táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti
a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového
postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a výsledok
hodnotenia dôkazov má byť súčasťou rozhodnutia. V preskúmavanej veci nemal odvolací súd za
preukázané, že by sa týmto postupom súd prvej inštancie neriadil.

39. K odvolacej námietke nevykonania ďalšieho znaleckého dokazovania súdom, v dôsledku ktorého
malo dôjsť k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojich rozhodnutiach vyslovil názor, že nevykonanie dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na
posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno

kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (III. ÚS 332/2009). Z uvedeného dôvodu odvolací súd považoval za nevyhnutné zaoberať
skutočnosťou, či o takýto prípad nejde aj v predmetnej súdenej veci, avšak dospel k záveru, že o takýto
prípad v danej veci nejde.

40. Najvyšší súd nesúhlasí s odvolateľom, že nevykonaním navrhnutého dôkazného prostriedku, a to
ďalším súdno-znaleckým dokazovaním znaleckým ústavom v zmysle ustanovenia § 207 ods. 3 CSP,
neboli zistené rozhodujúce skutočnosti. Do dispozičnej právomoci súdu v zmysle § 185 ods. 1 CSP
patrí rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, resp. nevykoná. Svoje úvahy o tom
uvedie v rozhodnutí vo veci samej. Oprávnenie žalobcu ako sporovej strany navrhnúť dôkazy nie je

možné zamieňať s právom súdu, ktorý rozhoduje, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, resp. nevykoná.
Odvolací súd uvádza, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa súd
stotožnil s jej právnymi názormi, s jej návrhmi dôkazov a ani s jej vyhodnotením dôkazov. Odvolací
súd poukazuje, že návrh na nariadenie znaleckého dokazovania znaleckým ústavom je prípustný len vobzvlášť závažných prípadoch, vyžadujúcich si osobitné vedecké posúdenie alebo ak závery znalcov
sú v zrejmom rozpore. Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreného v uznesení
sp. zn. III. ÚS 332/2009 zo dňa 26. januára 2010 k porušeniu práva na spravodlivý proces dochádza

v prípadoch, kedy súd nevykoná stranou navrhovaný dôkaz, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie
skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť. V tejto súvislosti
považuje odvolací súd za potrebné poukázať aj na čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej lej „Dohovor“), ktorý zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, ale neustanovuje
žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, akým majú byť posúdené. Význam dôkazov a

potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je v zásade v právomoci orgánu, ktorý rozhoduje
o merite veci. Z uvedeného vyplýva, že právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe zahŕňa
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné (I. ÚS 52/2003).

41. Odvolací súd nad rámec už uvedeného uvádza, že v zmysle § 207 ods. 3 CSP sa znalecký ústav
do konania priberie len v obzvlášť závažných prípadoch, ktoré si vyžadujú osobitné vedecké posúdenie

alebo ak závery znalcov sú v zrejmom rozpore. Na margo uvedeného najvyšší súd uvádza, že v kontexte
všetkých konštatovaných odborných záverov a výpovede súdneho znalca na pojednávaní vyhodnotil
vykonané dôkazy podľa svoje voľnej úvahy jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti a v záveroch
k posudzovanej otázke nevzhliadol taký rozpor, na základe ktorého by považoval za opodstatnené
vykonanie ďalšieho znaleckého dokazovania. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že stranou

konania bolo predložené odborné vyjadrenie vypracované Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej
univerzity v Žiline, ktoré poukázalo na viaceré nedostatky súkromného znaleckého posudku, týkajúcich
sa vstupných údajov pre prijatie explicitných záverov na položené otázky. Zhodne so znaleckými
posudkami však prijal záver, že suma fakturovaná žalobcom aj po jej dofakturovaní je sumou zákonnou,
zhodujúcou sa aj v rozhodnom regióne. Odvolací súd na tomto mieste dodáva, že odborné vyjadrenie

č. 148/2016 vyhotovené znaleckým ústavom je listinným dôkazom, ktoré síce nenahrádza znalecké
dokazovanie, avšak je opodstatnené mu pri prijatí záveru o nastolených vedeckých otázkach venovať
adekvátnu pozornosť a náležite vyhodnotiť jeho dôkaznú silu v kontexte všetkých vykonaných dôkazov,
s poukazom na osobitné postavenie Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline ako
znaleckého ústavu v zozname znalcov, ktoré vedie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a

predstavuje tzv. pomyselný vrchol v sústave znalcov.

42. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil váhu vykonaných
dôkazov a zistil skutkový stav, keď sa priklonil k záverom súdom ustanoveného znalca, a to aj s
poukazom práve na väčšiu presvedčivosť a odbornosť súdneho znaleckého posudku v kontexte ďalších

vykonaných dôkazov a odborné vyjadrenie Ústavu súdneho inžinierstva. Okrem už uvedeného odvolací
súd tiež poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie ustanovil súdneho znalca z odboru Ekonómia
a manažment, pričom znalecká organizácia, ktorá vyhotovila súkromný znalecký posudok č. 529/2015,
predloženýžalobcom,jezapísanávzoznameznalcovvedenomMinisterstvomspravodlivostiSlovenskej
republiky v odbore Ekonomika a riadenie podnikov, čo je odbor s iným obsahovým zameraním ako

odbor Ekonómia a manažment podnikov (viď obsahové vymedzenie znaleckých odborov a odvetví na
www.slov-lex.sk).

43. Odvolací súd nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že žalobca mal napadnúť aj výrok I. napadnutého
rozsudku, ktorým mu bola priznaná časť z uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.

V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/206/2019, z
ktorého uzavrel, že ak sa odvolaním vytýkané chyby týkajú viacerých výrokov rozhodnutia, potom sa
odvolanie vzťahuje aj na výrok rozhodnutia, u ktorého nie je splnená objektívna stránka prípustnosti
odvolania. V uvedenom rozhodnutí najvyššieho súdu sa však v bode 21. odôvodnenia uvádza: „podať
odvolanie je oprávnená strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Z povahy odvolania ako

riadneho opravného prostriedku teda vyplýva, že odvolanie môže podať len tá strana sporu, ktorej
nebolo rozhodnutím súdu prvej inštancie v celom rozsahu vyhovené, prípadne ktorej bola rozhodnutím
spôsobená iná určitá ujma na jej právach. Rozhodujúci je pritom výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie,
pretože existenciu možnej ujmy možno hodnotiť len z procesného hľadiska. Pri tomto hodnotení sa
neprihliada na subjektívne presvedčenie sporovej strany, ale na objektívnu skutočnosť, že rozhodnutím

súdu jej bola spôsobená určitá ujma, ktorú možno odstrániť zrušením alebo zmenou napadnutého
rozhodnutia (k tomu pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/215/2010).
Subjektívna stránka prípustnosti odvolania sa viaže na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje
osobný aspekt toho, kto podáva odvolanie - či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie(hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom); takým dôvodom
je skutočnosť, že rozhodnutím súdu prvej inštancie bol odvolateľ po procesnej stránke negatívne
dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Záver o tom, že podané odvolanie

je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o jeho prípustnosti tak po stránke objektívnej, ako aj po
stránke subjektívnej. Posúdenie subjektívnej prípustnosti odvolania, ale vo všeobecnosti predchádza
posúdeniu objektívnej prípustnosti odvolania (k tomu pozri i rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 3Cdo/240/2012).“ Žalovaný opomenul prihliadnuť aj na závery najvyššieho súdu,
ktoré sú uvedené v nasledujúcom bode 22. odôvodnenia rozhodnutia sp. zn. 8Cdo/206/2019: ... súd

uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 734,98 eur s 9,25 % ročným úrokom z omeškania
od 21. februára 2012 do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach po 50 eur, splatných vždy do konca
príslušného mesiaca, počínajúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku až do vyrovnania,
pod hrozbou straty výhody splátok s tým, že povinnosť plnenia žalovanej zaniká v rozsahu poskytnutého
plnenia na základe trestného rozkazu Okresného súdu Trenčín, vydaného dňa 30. októbra 2012, č. k.
1T/141/2012-151 dlžníkom - obvineným N., nar. XX. Q. XXXX (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol

(výrokII.)ažalobcoviuložilpovinnosťzaplatiťžalovanejnáhradutrovkonaniavrozsahu91,46%krukám
jej právneho zástupcu, v lehote 30 dní od právoplatnosti uznesenia súdneho úradníka tunajšieho súdu,
ktorým bude po právoplatnosti rozsudku určená výška náhrady trov konania (výrok III.). Z uvedeného
vyplýva, že výrokom I. bolo žalobe (v časti žalovanej istiny 734,98 eur s príslušenstvom) vyhovené, a
preto týmto výrokom nemohla byť žalobcovi spôsobená žiadna ujma. Z hľadiska subjektívnej stránky

prípustnostiodvolania,vočitomutovýrokutakneboloodvolaniezostranyžalobcuprípustné(protitomuto
výroku mohla odvolanie podať výlučne žalovaná). Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že žalobca
svojimodvolaním„formálne“napadolrozsudoksúduprvejinštancievcelomjehorozsahu,t.j.vovšetkým
jeho výrokoch. Žalobca bol oprávnený odvolaním napadnúť iba ten výrok rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorým bola jeho žaloba vo zvyšku zamietnutá (výrok II.). Iba v tejto časti bol totiž žalobca v konaní

pred súdom prvej inštancie neúspešný, a teda iba týmto výrokom mu mohla byť spôsobená ujma na
jeho právach.“ S dôvodmi najvyššieho súdu vo vzťahu k prípustnosti odvolania uvedenými v bode 21.
citovaného rozhodnutia sp. zn. 8Cdo/206/2019 sa odvolací súd stotožňuje a poukazuje na ne v celom
rozsahu,pričomsaodnichnemieniodkloniť.Objektívnastránkaprípustnostiodvolaniasanevzťahujena
osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku - či smeruje

proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je odvolanie prípustné
(objektívna prípustnosť odvolania je vymedzená ust. § 355 a nasl. CSP určujúcim podmienky, v prípade
splnenia ktorých je odvolanie prípustné). Voči predmetnému rozsudku bolo podať odvolanie objektívne
prípustné. Na rozdiel od toho sa subjektívna stránka prípustnosti odvolania viaže na osobu konkrétneho
odvolateľa(§ 359 CSP) a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva odvolanie - či je u neho

daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému
týmto opravným prostriedkom); takým dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím súdu prvej inštancie bol
odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho
pomery. Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o jeho prípustnosti
tak po stránke objektívnej, ako aj po stránke subjektívnej. Na základe toho najvyšší súd ako súd v tomto

prípade odvolací vyvodil rovnaký záver ako vyvodil najvyšší súd v uznesení sp. zn. 8Cdo/206/2019
vo vzťahu k subjektívnej neprípustnosti odvolania žalobcu proti žalobe v časti vyhovujúcemu výroku a
prípustnosti odvolania proti žalobu vo zvyšku zamietajúcemu výroku i v tomto konaní. Žalobca bol vo
výroku I. čiastočne úspešný, keďže v tejto časti súd prvej inštancie žalobe vyhovel, preto proti výroku v
tejto časti žalobca nebol oprávnený podať odvolanie. Odvolanie proti tomuto výroku mohol ako v tejto

časti neúspešná strana v konaní podať len žalovaný, čo však žalovaný neurobil, a tak v tejto časti, t. j.
vo výroku I. rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť. S poukazom na obsah odvolania
žalobcu, žalobca správne podal odvolanie len proti výrokom, v ktorých nebol v konaní úspešný, a to
proti výrokom II. a III. Tieto výroky, resp. rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti a konanie, ktoré
im predchádzalo, na základe žalobcovho odvolania preskúmal, a to v rozsahu odvolacích dôvodov. Na

odvolací prieskum výroku I. v tomto odvolacom konaní nebol dôvod, keďže nebol napadnutý odvolaním
podaným oprávnenou stranou konania - v danom prípade žalovaným.

44.Pooboznámenísasobsahomrozhodnutiasúduprvejinštancieiobsahomspisu,odvolacísúddospel
k záveru, že nemožno konštatovať, že súd prvej inštancie znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval

jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací
súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie
danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2
CSP. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeranýmspôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne
vysvetlil, pričom dostatočne objasnil, z akých úvah vychádzal. Pri výklade aplikácie právnych predpisov
sa súd prvej inštancie neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu.

45. Odvolateľ v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj pred odvolacím súdom, neuviedol žiadne
argumenty spôsobilé zmeniť, resp. spochybniť správnosť zistených skutkových záverov súdu prvej
inštancie. Odvolací súd vyhodnotil jeho odvolacie námietky ako nedôvodné s poukazom na to, že súd
prvej inštancie správne zistil skutkový a právny stav, z ktorého vyvodil aj správny právny záver, pričom

svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil.

46. Odvolací s poukazom na vyššie uvedené nezistil, že by súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), alebo ,
že by nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (odvolací dôvod

podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP), ako aj, ani, že by súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP).
Ide o rozhodnutie, s ktorého skutkovými a právnymi závermi sa žalovaný nestotožnil. Odvolací súd
zdôrazňuje, že polemizovanie, či nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a
s právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity

preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), nezakladá dôvodnosť
odvolania.

47. Vzhľadom na závery prijaté a vysvetlené v tomto rozhodnutí, odvolací súd nezistil relevantnosť
ani jedného z odvolacích dôvodov žalobcu, preto rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním žalobcu

napadnutej II. výrokovej vete potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.

48. K odvolaniu žalobcu voči výroku III. o priznaní nároku na náhradu trov prvoinštančného konania
žalovanému v rozsahu 46,44 % uvádza, že v prvej výrokovej vete bol žalobcovi priznaný nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1 565 797,31 eura s príslušenstvom, čo je 26,78 % z

pôvodne uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 5.846 824.46 eura. Z toho
vyplýva, že žalovaný mal oproti žalobcovi úspech v pomere 73,22 % : 26,78 %. Keďže súd priznal nárok
na náhradu trov konania žalovanému v rozsahu 46,44 % z jemu vzniknutých a účelne vynaložených trov
konania, zohľadnil čiastočný úspech žalobcu v konaní vo výške 26,78 %. Súd prvej inštancie postupoval
teda správne, keď tento čiastočný úspech žalobcu odpočítal od čiastočného úspechu žalovaného v

konaní a percentuálny rozdiel ako nárok na náhradu trov konania žalovanému priznal, čo je v súlade s
ust. § 255 ods. 2 CSP. Vzhľadom k tomu, že rozsudok súdu prvej inštancie bol v napadnutom výroku II.
potvrdený, nebol dôvod na zmenu pomeru úspechu strán sporu v konaní, a teda ani na zmenu výroku o
priznaní nároku na náhradu trov konania žalovanému vo výške 46,44 %. Odvolací súd preto napadnutý
rozsudok aj v III. vete výroku podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

49. V tomto odvolacom konaní bol žalovaný plne úspešný, a preto mu vznikol proti žalobcovi nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov bude rozhodnuté samostatným
uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom na súde prvej inštancie do 60 dní po právoplatnosti
tohto rozhodnutia (§ 396 ods. 1 v spojení s § 262 a § 255 ods. 1 CSP).

50. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej môže podať dovolanie strana, v neprospech ktorej bol
rozsudok vydaný, v lehote dvoch mesiacov odo dňa jeho doručenia oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa dovolateľ
domáha (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľom právnická

osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 písm. a/ a b/ CSP).

Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej,
alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne
konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, hl ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená alebo c/ je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne.