Uznesenie – Majetok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, July 3, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6To/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8722010106
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 07. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Dubňanský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8722010106.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Dubňanského a sudcov JUDr.
Petra Farkaša a JUDr. Rastislava Vargu, PhD., LL.M., MBA na verejnom zasadnutí konanom dňa 03.
júla 2024, v trestnej veci obž. A. B. pre zločin marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania podľa §
243 ods. 1 písm. c), ods. 2, ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného
zákona, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 6T/10/2022 zo dňa 04.

októbra 2023, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovanej A. B..

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 6T/10/2022 zo dňa 04. októbra 2023 bola obžalovaná A.
B. uznaná za vinnú zo spáchania zločinu marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania podľa §
243 ods. 1 písm. c), ods. 2, ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného

zákona, na tom skutkovom základe, že

hoci vedela, že C. C. D. ako správa konkurznej podstaty úpadcu E. F. – F., G., H. I. J. XXXX, IČO:
43 385 362, dňa 28.09.2015 vypovedal zmluvy o zapožičaní dopravných prostriedkov Citroen Jumper,
VIN: K., EČV: G., Citroen Jumpy, VIN: K., EČV: G. a Citroen C3 Picasso, VIN: K., EČV: G., uzatvorené
dňa 11.12.2014 medzi spoločnosťou DLUKING TRADE, s. r. o. so sídlom G., Ul. L. I. J. XXXX/XX,

IČO: 47 241 683 ako nájomcom a E. F. – F., G., H. I. J. XXXX, IČO: 43 385 362 ako vlastníkom,
keďže predmetnú výpoveď ako konateľka spoločnosti DLUKING TRADE, s. r. o. prevzala osobne dňa
30.09.2015, v dôsledku čoho zmluvy o zapožičaní dopravných prostriedkov zanikli ku dňu 30.11.2015
a mala vedomosť o tom, že predmetné vozidlá boli poňaté do súpisu hnuteľných vecí podliehajúcich
konkurzu, napriek tomu, ako aj ďalším výzvam zo strany správcu konkurznej podstaty do zániku zmluvy
predmetné vozidlá patriace do konkurznej podstaty v období od 01.12.2015 do 31.01.2018 nevydala

správcovi konkurznej podstaty C. C. D. a naďalej ich bezodplatne užívala, kde takýmto spôsobom po
dlhší čas marila priebeh konkurzného konania úpadcu E. F. – F., IČO: 43 385 362 a spôsobila tak na
majetku, patriacom do konkurznej podstaty škodu vo výške minimálne 26.209,99 Eur.

Za uvedené konanie bolo obžalovanej podľa § 243 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 36 písm.
j), písm. l) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo

výmere 3 (troch) rokov.

Podľa§51ods.1Trestnéhozákonaspoužitím§49ods.1písm.a)Trestnéhozákonaokresnýsúdvýkon
trestu podmienečne odložil a zároveň uložil probačný dohľad nad správaním obžalovanej v skúšobnej
dobe.Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona bola obžalovanej určená skúšobná doba na 2 (dva) roky a zároveň
jej bola podľa § 51 ods. 4 písm. j) Trestného zákona uložená povinnosť spočívajúca v príkaze podrobiť
sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku prvostupňový súd uložil obžalovanej povinnosť nahradiť
poškodenému: C. C. D., M. XX, XXX XX G. – správca úpadcu E. F., nar. XX.XX.XXXX, L. I. XXXX/XX,
G., podnikajúcu pod obchodným menom E. F. – F. s miestom podnikania I. XXXX, XXX XX G., IČO: 43
385 362, škodu vo výške 6.148,43 Eur.

Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku bol poškodený C. C. D., M. XX, XXX XX G. – správca úpadcu
E. F., nar. XX.XX.XXXX, L. I. XXXX/XX, G., podnikajúcu pod obchodným menom E. F. – F. s miestom
podnikania I. XXXX, XXX XX G., IČO: 43 385 362 s nárokom na náhradu škody odkazuje na civilný
proces.

Proti tomuto rozsudku podala obžalovaná prostredníctvom zvolenej obhajkyne v zákonom stanovenej
lehote odvolanie, v ktorom napádala výroky o uloženom treste a nároku na náhradu škody. Výrok o
uložení podmienečného trestu odňatia slobody v trvaní 3 rokov so skúšobnou dobou 2 rokov považuje
za nesprávny, pričom v tejto súvislosti má za to, že uložený trest odňatia slobody je v jej prípade
neprimerane prísny a do úvahy prichádzala aplikácia mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia v

zmysle ust. § 39 ods. 1 Trestného zákona ako aj ust. § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona
umožňujúceho uloženie trestu odňatia slobody pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu zákonom
stanovenej trestnej sadzby trestu odňatia slobody. Odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa zároveň považuje pre nedostatok dôvodov za nepreskúmateľné a arbitrárne. Následne cituje ust.
§ 34 ods. 1, 39 ods. 1, 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona, k čomu predkladá svoj výklad.

Trest uložený páchateľovi za konkrétny trestný čin musí na to, aby mohol byť považovaný za zákonný,
spĺňať viaceré zásady - zásadu úmernosti, zásadu individualizácie použitých sankcii, zásadu personality
sankcie a zásada humanizmu, ktoré bližšie rozvíja. Dôvodom pre aplikáciu zmierňovacieho ustanovenia
§ 39 ods. 1 Trestného zákona a uloženie trestu odňatia slobody pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu
trestu odňatia slobody sú predovšetkým okolnosti tohto prípadu, ako aj osobné pomery obžalovanej

ako páchateľa predmetného trestného činu. Vo vzťahu k okolnostiam predmetného prípadu poukazuje
predovšetkým na skutočnosť, že skutku, zo spáchania ktorého bola uznaná vinnou, sa dopustila po
dohode s právnikom, ktorý ju v tejto súvislosti uistil, že dopravné prostriedky – motorové vozidlá,
ktoré sú predmetom tohto skutku, môže aj naďalej používať. Vzhľadom na uvedené právne relevantné
skutočnosti možno konštatovať, že úmysel obžalovanej spáchať predmetný trestný čin bol minimálny,

resp. úplne zanedbateľný. Vo vzťahu k osobným pomerom poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že
vedie a aj doposiaľ viedla bezúhonný život a nikdy doposiaľ nebola súdne trestaná, ktoré skutočnosti
mal súd za dostatočne preukázané v priebehu tohto trestného konania zadováženým výpisom z registra
trestov. Tieto skutočnosti pritom považuje za dostatočne spôsobilé okolnosti, umožňujúce aplikáciu
predmetného zmierňovacieho ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona a uloženie trestu odňatia

slobody pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestu odňatia slobody. S týmito skutočnosťami sa však
súd konajúci vo veci, aj napriek ich preukázaniu v priebehu tohto súdneho konania, pri rozhodovaní
o uložení trestu vôbec nezaoberal a žiadnym spôsobom sa s nimi v odôvodnení svojho rozhodnutia
nevysporiadal, v dôsledku čoho je odvolaním napadnuté rozhodnutie v tejto časti pre nedostatok
dôvodov nepreskúmateľné a arbitrárne. Dôvodom pre aplikáciu ustanovení § 39 ods. 2 písm. d), ods.

4 Trestného zákona a uloženie trestu odňatia slobody pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestu
odňatia slobody je v prípade obžalovanej predovšetkým skutočnosť, že v rámci hlavného pojednávania
konaného dňa 04.10.2023 spravila vyhlásenie o vine a ku skutkom kladeným jej za vinu v tomto
trestnom konaní sa v celom rozsahu priznala a ich spáchanie úprimne oľutovala. Má teda za to, že
prichádza do úvahy, v rámci ukladania trestu, nielen aplikácia postupu spočívajúceho v pripočítaní

jej poľahčujúcej okolnosti v zmysle ust. § 36 písm. l) ako to správne spravil aj súd konajúci vo veci,
avšak predovšetkým aj následná s tým spojená aplikácia inštitútu mimoriadneho zníženia trestu pod
zákonom ustanovenú hranicu trestnej sadzby v zmysle ust. § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného
zákona. V tejto súvislosti cituje aj zo Stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj 55/2016. Súd prvej inštancie v jej prípade nekonštatoval existenciu

žiadnych mimoriadnych okolností daných samotným prípadom či pomermi páchateľa, umožňujúcich
vyššie uvedený navrhovaný postup, pričom však nemožnosť mimoriadneho zníženia trestu odňatia
slobody vyššie uvedeným postupom, súd konajúci vo veci, žiadnym spôsobom neodôvodnil. Nie je teda
vzhľadom na vyššie uvedené možné zistiť na základe akých skutočností dospel súd konajúci vo vecik záveru o nemožnosti aplikovať v obžalovanej prípade uvedený postup spočívajúci v mimoriadnom
znížení trestu odňatia slobody, na ktorý postup sú však, vzhľadom na vyššie uvedené právne relevantné
skutočnosti splnené všetky zákonom stanovené podmienky. Poukazuje aj na ústavnoprávnu povinnosť

súdu dostatočne odôvodniť súdne rozhodnutie, čo vyplýva z Dohovoru, Ústavy SR aj Listiny základných
práv a slobôd. Uložený trest považuje obžalovaná za neprimerane prísny, pričom má za to, že na jej
nápravu, prevýchovu a na dosiahnutie účelu trestu postačí aj trest kratšieho trvania. S poukazom na
uvedené skutočnosti navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok v jeho napadnutej časti v zmysle § 321
ods. 1 Trestného poriadku a v zmysle § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil súdu 1. stupňa, aby ju v

potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, alternatívne navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok
v jeho napadnutej časti a sám rozhodol tak, že obžalovanej uloží trest odňatia slobody mimoriadne
znížený pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestu odňatia slobody.
V doplnení dôvodov odvolania obžalovaná uviedla, že toto smerovalo rovnako proti výroku o náhrade
škody poškodenému C. C. D. vo výške 6.148,43 Eur, na náhradu ktorej bola zaviazaná predmetným
odvolaním napadnutým rozsudkom. V tejto súvislosti uviedla, že výrok súdu konajúceho vo veci, ktorým

jej bola uložená povinnosť na náhradu škody poškodenému vo výške 6.148,43 Eur, považuje v celom
rozsahu za nesprávny a nezákonný. Uvedené vyplýva predovšetkým z dôvodu, že nárok na náhradu
škodynebolzostranypoškodenéhovpriebehutohtotrestnéhokonaniauplatnenýsprávnymazákonným
spôsobom, nakoľko, ako je zrejmé, poškodený si v rámci náhrady škody neuplatnil iba amortizáciu, ale
aj náhradu spôsobenú za používanie predmetných motorových vozidiel v zmysle platných právnych

predpisov, pričom však je zrejmé, že samotné motorové vozidlá pomerne dlhú časovú dobu stáli v
servise, a teda sa nepoužívali. Ako je však zrejmé z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku,
na predmetné skutočnosti súd konajúci vo veci pri rozhodovaní neprihliadal, pričom však má za to, že
vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, a predovšetkým na skutočnosť, že nárok na náhradu škody
nebolzostranypoškodenéhouplatnenýriadne,malbyťpoškodenýsosvojimnárokomnanáhraduškody

odkázaný v celom rozsahu na civilný proces.

K takto podanému odvolaniu sa vyjadrila prokurátorka, ktorá považuje rozhodnutie súdu za zákonné a
správne, vydané v súlade so zisteným skutkovým stavom a uložený trest za zákonný a dostatočný na
nápravuobžalovanej.Nestotožňujesasnámietkamiobžalovanej,žetentotrest,ktorýsúduložilnadolnej

hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, je neprimerane prísny. Má za to, že súd sa v odôvodnení
napadnutého rozsudku dostatočne vysporiadal so všetkými okolnosťami a skutočnosťami, týkajúcimi
sa žalovaného skutku a osoby obžalovanej a správne konštatoval, že po vykonaní dokazovania
nebola zistená existencia takých mimoriadnych okolností, či už daných samotným prípadom alebo
pomermi páchateľa, teda obžalovanej, ktoré by odôvodňovali mimoriadne zníženie trestu za podmienok

uvedených v § 39 ods. 1 Trestného zákona, ale ani analogicky v zmysle § 39 ods. 4 Trestného
zákona, a to aj vzhľadom k tomu, že obžalovaná v prípravnom konaní skutok nepriznávala. Okresný súd
postupoval v súlade s ustanovením § 34 ods. 4 Trestného zákona, keď prihliadol na zákonné kritéria,
rozhodné pre ukladanie trestu a trest uložil na samej dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby
s podmienečným odkladom, kde konštatoval, že práve doterajší život obžalovanej a jej osoba dávajú

dostatočnúgaranciunato,abyúčeltrestubolnaplnenýajlenhrozboutrestupočasprimeranejskúšobnej
doby. Skutočnosť, že obžalovaná na hlavnom pojednávaní urobila vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku, teda, že je vinná zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe a na súdom
položené otázky podľa § 333 ods. 3 písm. c) , d), f), g), h) Trestného poriadku odpovedala áno, samo o
sebe nie je dôvodom pre uplatnenie inštitútu mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody pod dolnú

hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby v zmysle § 39 Trestného zákona. Súd prvého stupňa práve
priznanie obžalovanej zohľadnil pri ukladaní trestu ako jednu z poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm.
l) Trestného zákona, pričom zobral do úvahy aj ďalšiu poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. j)
Trestného zákona, teda, že obžalovaná pred spáchaním trestného činu viedla riadny život, preto má
strana obžaloby za to, že práve tieto dve poľahčujúce okolnosti nie je možné zároveň posudzovať ako

dôvody pre mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu, ako sa toho domáha obžalovaná v podanom
odvolaní. Pre uplatnenie ustanovenia § 39 Trestného zákona musia existovať mimoriadne okolnosti a nie
tie, ktoré sú vyššie uvedené, aby súd mohol uložiť trest pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej
sadzby. Takéto okolnosti však u obžalovanej zistené neboli, preto okresný súd uvedené ustanovenie na
danú vec neaplikoval. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby Krajský súd v Prešove odvolanie obžalovanej

podľa § 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.

Z vyjadrenia poškodeného vyplýva, že obžalovaná doposiaľ neprejavila ani minimálnu snahu a záujem
škodu nahradiť, ani len nekontaktovala správcu v snahe riešiť náhradu škody a neurobila tak ani povyhlásení rozsudku. Ak obžalovaná ľutuje svoje konanie, ako tvrdí, súčasťou ľútosti by mala byť aj
snahaškodunahradiť.Suvádzanýmidôvodmiobžalovanejsaakopoškodenýnemôžestotožniť,pretože
obžalovaná bola upozornená, že výpoveďou zmluvy jej zaniklo právo vozidlá užívať, že ich má vydať do

konkurznej podstaty. Napriek tomu tak neurobila, vozidlá užívala bezodplatne a odovzdala ich až potom,
čo nekalým spôsobom previedla obchodný podiel v spoločnosti DLUKING TRADE s.r.o. na nekontaktnú
osobu. Z tohto jej konania naopak vyplýva, že jej úmysel bol jasný v tom, že si bola vedomá toho,
že vozidlá užíva bez právneho titulu. Je toho názoru, že súd sa riadne vysporiadal s tým, že nezistil
existenciu mimoriadnych okolností, ktoré by odôvodňovali mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu

trestnej sadzby a preto sú dôvody odvolania v tomto smere nedôvodné.

Na základe takto podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľka podala
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného

poriadku a dospel k záveru, že odvolanie obžalovanej nie je dôvodné.

V prvom rade krajský súd v tejto trestnej veci konštatuje, že obžalovaná na hlavnom pojednávaní
konanom dňa 04.10.2023, po zákonnom poučení, urobila vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku, t.j. že je vinná zo spáchania skutku, ktoré bolo po splnení procesného postupu

podľa § 333 ods. 3 písm. c),d),f),g),h) Trestného poriadku a po návrhu prokurátora prijaté súdom, s tým,
že dokazovanie v rozsahu v akom sa obžalovaná priznala sa nevykoná a vykonajú sa dôkazy súvisiace
s výrokom o treste, resp. zložení ochranného opatrenia a náhrade škody.

Vychádzajúc z ust. § 257 ods. 5 Trestného poriadku a § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, po

preskúmaní trestného spisu, odvolací súd uvádza, že nezistil zásadné porušenie práva obžalovanej na
obhajobu vo vzťahu k prijatému vyhláseniu výroku o vine.

Keďže v danej trestnej veci bolo podané odvolanie obžalovanou čo do výroku o treste a náhrade škody,
krajský súd nezistiac dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, preskúmal len tieto

napadnuté výroky.

Konanie obžalovanej bolo po právnej stránke zákonným spôsobom kvalifikované ako zločin marenia
konkurzného alebo vyrovnacieho konania podľa § 243 ods. 1 písm. c), ods. 2, ods. 3 písm. b) Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, keďže obžalovaná marila konkurzné konanie

tým, že nevydala veci (v skutkovej vete uvedené motorové vozidlá) patriace do konkurznej podstaty
a spôsobila tak väčšiu škodu (viac ako 2.660,- Eur, podľa skutku uvedeného v obžalobe minimálne
26.209,99 Eur) a čin spáchala závažnejším spôsobom konania – po dlhší čas (od 01.12.2015 do
31.01.2018), čím naplnila ako po objektívnej tak aj po subjektívnej stránke obligatórne náležitosti
súdeného trestného činu.

Prvostupňový súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberal poľahčujúcimi a priťažujúcimi
okolnosťami, pričom zistil u obžalovanej dve poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. j), l) Trestného
zákona, t.j., že obžalovaná doposiaľ viedla riadny život a ku trestnému činu sa priznala a úprimne ho
oľutovala. Priťažujúce okolnosti na strane obžalovanej zistené neboli a preto okresný súd pri ukladaní

trestu postupoval podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona, t. j. znižoval hornú hranicu trestnej sadzby o 1/3.
S takto uvedeným hodnotením týchto okolnosti sa krajský súd stotožnil a v ďalšom naňho odkazuje.

Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona, trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým,
že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby

viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 3 Trestného zákona, trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo
najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.Podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery
páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa

neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno
páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.

Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku mimo iné uviedol, že za uvedený trestný čin obžalovanej
hrozil trest odňatia slobody vo výmere 3 až 8 rokov. Pri úvahách o treste súd prihliadal na základné

kritéria trestu vyjadrené v ustanovení § 34 ods. 1 a nasledujúcich Trestného zákona, keď trest
má plniť represívnu funkciu a zároveň funkciu individuálnej aj generálnej prevencie a súčasne má
predstavovaťmorálneodsúdeniepáchateľaspoločnosťou.Sprihliadnutímnazákonnékritéria,rozhodné
pre ukladanie trestu, potom bol okresný súd tohto názoru, že jeho účel bude naplnený aj uložením
trestu odňatia slobody na spodnej hranici trestnej sadzby vo výmere 3 rokov, pričom osoba obžalovanej
a jej doterajší život dáva dostatočnú garanciu nato, aby sledovaný účel bol naplnený aj hrozbou

trestu počas primeranej skúšobnej doby, a preto trest vyslovil, ako trest podmienečný. Vzhľadom na
skutočnosť, že výmera takto ukladaného trestu presahuje výmeru 2 rokov, bolo súčasne nevyhnutné
trest ukladať aj s probačným dohľadom. Za primeranú skúšobnú dobu považoval potom dobu 2
rokov. Zároveň, vzhľadom na okolnosti skutku, súd prvého stupňa v rámci ukladania primeraných
obmedzení či zákazov, ktoré tvoria súčasť probačného dohľadu mal zato, že obžalovanej je potrebné

uložiť aj povinnosť spočívajúcej podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na
psychologickom poradenstve. Súčasne na podklade vykonaného dokazovania, okresný súd v danej
veci nekonštatoval existenciu žiadnych mimoriadnych okolnosti daných samotným prípadom či pomermi
páchateľa, ktoré by odôvodňovali mimoriadne zníženie trestu za podmienok uvedených v § 39 ods. 1
Trestného zákona, ale ani analogicky v zmysle § 39 ods. 4 Trestného zákona, keďže obžalovaná v

prípravnom konaní skutok nepriznávala.

V prvom rade je potrebné uviesť, že trest plní funkciu ochrany spoločnosti jednak pred páchateľom
trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabránenie v trestnej činnosti), a prvok
individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu), a jednak aj voči ďalším občanom - potenciálnym

páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na
ostatných členov spoločnosti). Individuálna prevencia teda spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu
odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie
ostatných, potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale má viesť i k utvrdeniu pocitu
právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva

ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest je protiprávne a nežiadúce.
Varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trest pritom
realizuje svoje poslanie - ochranu spoločnosti niekoľkými funkciami, ako sú represia, resocializácia
páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Cieľom trestného
konania má byť dosiahnutie toho, aby obvinený páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu sebakritický

a kajúcny postoj, ktorý sľubuje možnosť jeho nápravy. Páchateľ je pritom súdom odsudzovaný za
nespravodlivosť (bezprávie), ktoré trestným činom spáchal, kedy je nevyhnutné celkové posúdenie
osobnosti obžalovaného, jeho osobnostného profilu, charakterových a psychických vlastností, veku a
podobne, ako i individuálne posúdenie pohnútok a dôvodov, ktoré viedli k spáchaniu trestného činu.

Európsky súd pre ľudské práva, Ústavný súd Slovenskej republiky ako aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky vo svojich rozhodnutiach pri uplatňovaní požiadavky primeranosti trestu uplatňuje princíp
proporcionality, vyjadrujúci požiadavku zachovania spravodlivej rovnováhy medzi všeobecnými
záujmami spoločnosti a garanciami základných práv jednotlivcov, resp. požiadavku proporcionálnosti
medzi zásahom do práva a sledovaným cieľom, pričom nevyhnutnosť rešpektovania tohto princípu

zdôrazňuje aj pri zásahoch do práv chránených dohovorom majúcich podobu trestných sankcií. Aj
keď trestnou sadzbou zákonodarca v súlade so zásadou nulla poena sine lege stanovuje súdu isté
mantinely pri jeho rozhodovaní, zároveň mu ponecháva dostatočný priestor pre individualizáciu trestu
podľa okolností konkrétneho prípadu. Trest (osobitne trest odňatia slobody) ako sankcia predstavuje
najcitlivejší a najtvrdší prostriedok štátneho donútenia. Z hodnotového systému právneho štátu je nutné

vyvodiť, že sloboda môže byť zachovaná jedine tak, že sa s ňou bude nakladať ako s najväčším
princípom, ktorý nesmie byť obetovaný účelnosti a jednotlivým výhodám. Medzi skutočnosti, na ktoré
by v záujme individualizácie trestu má súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadať je aj
celkové posúdenie osobnosti obžalovaného, jeho osobnostného profilu, charakterových a psychickýchvlastností, veku a podobne, ako i individuálne posúdenie pohnútok a dôvodov, ktoré viedli k spáchaniu
trestného činu.

V súlade so zásadou individualizácie trestu preto Trestný zákon umožňuje vo výnimočných prípadoch
uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu stanovenú v osobitnej časti. Umožňuje tak uloženie trestu
aj tým páchateľom, u ktorých by uloženie trestu v rámci trestnej sadzby nezodpovedalo konkrétnym
okolnostiam prípadu alebo pomerom páchateľa. Takýmito okolnosťami budú najmä inak poľahčujúce
okolnosti, za predpokladu, že ich rozsah alebo význam prekračujú hranice bežné pre priznanie

statusu poľahčujúcich okolností, napr. osobné pomery páchateľa, silné citové rozrušenie, starostlivosť
páchateľa o väčší počet osôb na neho odkázaných, závislosť početnej rodiny páchateľa od jeho príjmu
a podobne. Nie je možné však vylúčiť, že viacero okolností, ktoré inak samy o sebe sú len všeobecnými
poľahčujúcimi okolnosťami, vo svojom súhrne nadobudnú v konkrétnom prípade taký význam, že ich
bude možné posúdiť ako mimoriadne okolnosti v zmysle ustanovení § 39 ods. 1 Trestného zákona.

V kontexte uvedeného krajský súd po zvážení všetkých ďalších pri rozhodovaní o výmere trestu do
úvahy prichádzajúcich okolností, s prihliadnutím aj na osobu obžalovanej a jej doterajší bezúhonný
život rovnako ako prvostupňový súd vyvodil záver, že ukladanie trestu obžalovanej v rámci upravenej
zákonnej trestnej sadzby (na 3 roky až 6 rokov a 4 mesiace) bolo správne a zákonné. Odvolací súd sa
preto stotožnil s rozhodnutím okresného súdu ohľadne druhu a výšky trestu. Krajský súd zastáva názor,

že trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov, t.j. na samej dolnej hranici trestnej sadzby, uložený súdom
prvého stupňa v plnej miere zodpovedá zásadám pre ukladanie trestov, vzhľadom na uvedené konkrétne
okolnosti a to aj z hľadiska individuálnej a generálnej prevencie a to aj so zohľadnením závažnosti
konania obžalovanej a dotknutý záujem chránený Trestným zákonom.

Po vyhodnotení všetkých okolností súvisiacich s rozhodovaním o spôsobe výkonu uloženého trestu
bol zo strany okresného súdu vyvodený záver, že sú splnené podmienky ustanovené v § 51 ods. 1
Trestného zákona v spojení s § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, a preto bol výkon uloženého trestu
odňatia slobody obžalovanej A. B. podmienečne odložený, za súčasného uloženia probačného dohľadu
a stanovenia skúšobnej doby na 2 roky. Odvolací súd má za to, že boli splnené zákonné podmienky

pre uloženie takéhoto trestu a účel trestu odňatia slobody sa dosiahne i bez jeho výkonu. Obžalovaná
v priebehu plynutia tejto skúšobnej doby spôsobom svojho života a svojím správaním preukáže, či účel
trestu sa dosiahne aj bez nariadenia výkonu trestu.

Dostatočnosť ochrany spoločnosti je potrebné skúmať vždy s ohľadom na individuálne skutkové

okolnosti konkrétnej trestnej veci v úzkej súvislosti s vlastnosťami a osobnosťou páchateľa. Úsudok
o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy
a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri
náležitomzhodnoteníosobypáchateľa.Možnosťnápravypáchateľakonkretizujejehoosobuvovšetkých
zásadných súvislostiach. Primárne ide o stanovenie prognózy budúceho vývoja správania sa páchateľa

na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností a ich spojitostí so spáchaným trestným činom,
vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry. Z hľadiska posúdenia možnosti nápravy páchateľa má veľký
význam celkový spôsob jeho života a jeho správanie pred spáchaním trestného činu a jeho postoj k
spáchanému trestnému činu (Rt 23/1967). Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v
plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom

spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov
spoločnosti. Za účelom posilnenia výchovného účinku na obžalovanú jej bola uložená povinnosť ako
súčasť probačného dohľadu spočívajúca v príkaze podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo
zúčastniť sa na psychologickom poradenstve.

Čo sa týka výroku o náhrade škody, resp. odkázaní poškodeného s jeho zvyškom na civilný proces, tieto
považuje odvolací súd za zákonné a správne, keďže poškodený, ktorému bol sčasti priznaný nárok si
ho uplatnil riadne a včas, t.j do skončenia vyšetrovania v prípravnom konaní za súčasného presného
identifikovania a zdôvodnenia uplatňovanej výšky náhrady škody, a boli splnené podmienky na uloženie
takejto povinnosti obžalovanej. Zároveň odvolací súd akceptoval a stotožnil sa aj s nepriznaním časti

uplatneného nároku na náhradu škody poškodenému a to z dôvodov uvedených v rozsudku okresného
súdu. Aj keď obhajoba tvrdí, že predmetné vozidla pomerne dlhú dobu stáli v servise a nepoužívali
sa, tu treba uviesť, že poškodený si uplatnil riadne a včas náhradu škody, pričom mu bola priznaná vo
výške 6.148,43 Eur, ktorá spočívala v neoprávnenom používaní motorových vozidiel identifikovanýchv skutku za obdobie od 18.01.2017 do 31.01.2018. Vychádzalo sa pritom zo stavu tachometra zisteného
pri odovzdaní a prevzatí týchto vozidiel poškodeným –správcom úpadcu - vynásobeného zákonným
koeficientom za počet najazdených kilometrov za hore uvedené obdobie (bližšie viď čl. 572). Teda sa

neúčtovala amortizácia vozidiel v dobe, keď mali byť v servise ako to namieta obhajoba, ale len ich
reálne používanie, teda jazdenie na nich v čase, keď už mali byť vydané správcovi konkurznej podstaty,
pričom ich obžalovaná používala bez právneho titulu (napr. nájomnej zmluvy), čím vzniklo na jej strane
bezdôvodné obohatenie za každý ubehnutý kilometer na predmetných vozidlách, za ktorý by bola inak
povinná platiť všeobecnú cenu nájmu.

Vo vzťahu k námietkam obhajoby, krajský súd po preskúmaní napadnutého výroku o treste
uloženého obžalovanej sa nestotožnil s argumentáciou strany obhajoby týkajúcou sa nepoužitia § 39
ods. 1 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu, keďže ukladanie trestu aj pri zohľadnení
uvedeného ustanovenia nebolo žiadnym spôsobom s touto procesnou stranou konkrétne zdôvodnené.
Poukázanie len na všeobecné skutočnosti vzťahujúce sa na osobu obžalovanej (nebola doposiaľ súdne

trestaná) a okolností prípadu ( konala tak na radu svojho právnika), v ktorých vidí obhajoba dôvod na
použitie mimoriadneho zníženia trestu - § 39 ods. 1 Trestného zákona bez ich bližšej a detailnejšej
špecifikácie, považuje odvolací súd za nedostatočné a nepreskúmateľné. Mimoriadnosť zníženia
trestu vyžaduje mimoriadnosť okolností na aplikáciu tohto inštitútu, čo je naplnené len vtedy, ak tieto
okolnosti budú skutočne významného charakteru. Každý súd vybavujúci trestnú agendu pri uplatňovaní

požiadavky primeranosti trestu je povinný uplatňovať princíp proporcionality. Musí vychádzať zo zásady
humanity, ktorá obsahuje princíp úmernosti, represie, a preto nesmie prekročiť mieru nevyhnutnú pre
splnenie účelu trestu. Tak príliš mierny trest ako aj trest prísny nepôsobia výchovne a bol by v rozpore s
individuálnou, ako aj generálnou prevenciou. Trestné konanie musí totiž rovnako sledovať preventívny,
ako aj resocializačný cieľ a tiež musí prispievať k náprave a polepšeniu páchateľa. Primeranosť trestu je

nevyhnutným predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, a preto je vždy potrebné prihliadať
na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho závažnosť a zároveň tiež musí zabrániť mechanickému
postupovaniu súdu pri rozhodovaní o treste. V súvislosti s vyššie uvedeným je potrebné zdôrazniť,
že okolnosťami prípadu sú všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie povahy, charakteru a
závažnosti trestného činu, vrátane možnosti nápravy páchateľa. Mimoriadne zníženie trestu odňatia

slobody možno odôvodniť aj okolnosťami, ktoré sú znakom príslušnej skutkovej podstaty trestného činu,
pokiaľ ich význam alebo intenzita, ktorou boli naplnené, výraznejšie vybočujú z obvyklých prípadov
takých trestných činov, a preto odôvodňujú zhovievavejší prístup pri ukladaní trestu. Okolnosťami
prípadu však môžu byť aj také okolnosti, ktoré nie sú nevyhnutnou súčasťou skutkovej podstaty, pokiaľ
sa v danej kvalite a kvantite pravidelne nevyskytujú. Pomery páchateľa sa týkajú jeho osobnostného

hodnotenia. Ide teda o okolnosti, ktoré charakterizujú osobu páchateľa ako objekt trestu, a tiež okolnosti,
pre ktoré je rovnaký trest pre rôznych páchateľov rôzne citeľný. Ich význam pre mimoriadne zníženie
trestu odňatia slobody sa zhodnotí podobne ako význam okolností prípadu. Z hľadiska tohto ustanovenia
sa vyžaduje, aby išlo o pomery takého charakteru, z ktorých je zjavné, že trest odňatia slobody uložený v
rámci zákonnej trestnej sadzby by páchateľ pociťoval podstatne citeľnejšie ako iní páchatelia. V podstate

sa hodnotia rodinné a osobné pomery, ktoré existujú až v čase rozhodovania o treste (napr. majetkové
pomery páchateľa, jeho zdravotný stav a jeho rodiny, starostlivosť o početnú rodinu, tehotenstvo a pod.).
Zapomerypáchateľaodôvodňujúcepostuppodľatohtoustanoveniamožnopovažovaťviacvýznamných
poľahčujúcich okolností pri nedostatku priťažujúcich okolností, vážnu chorobu páchateľa, závislosť
mnohopočetnej rodiny od jeho zárobku, stav zníženej príčetnosti a podobne. Pomermi páchateľa sú

tiež okolnosti, týkajúce sa osobnostného hodnotenia, ktoré charakterizujú osobu páchateľa ako objekt
trestu prostredím, v ktorom nateraz žije, sankciami, ktoré na neho doposiaľ pôsobili a nepochybne,
ktoré mali na jeho správanie vplyv a tiež okolnosti, pre ktoré je rovnaký trest pre rôznych páchateľov
rôzne citeľný. Okolnosti prípadu a pomery páchateľa môžu odôvodňovať spôsob vykonania činu, jeho
následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa.

Preskúmaním priloženého spisového materiálu krajský súd, v zhode s názorom prvostupňového súdu,
na rozdiel od skutočností uvádzaných obžalovanou, nevzhliadol žiadne také mimoriadne pomery či už
na strane páchateľky alebo okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali postup pre mimoriadne zníženie
trestu u obžalovanej podľa ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona a následne znížiť trest pod dolnú

hranicu trestnej sadzby ako to žiadala obhajoba. Obžalovaná sa ku skutku kladenej jej obžalobou za
vinu v priebehu trestného konania nepriznávala, v súdnom konaní voči vydanému trestnému rozkazu
podala odpor argumentujúc tým, že sa necíti byť vinná z marenia konkurzného konania. Len riadne
správanie sa obžalovanej pred spáchaním skutku, vedenie riadneho spôsobu života a jej kladnécharakteristiky v mieste bydliska nie je možné považovať na strane pomerov obžalovanej za také
mimoriadne skutočnosti, ktoré by mali viesť k záveru, že trest na dolnej hranici zákonom stanovenej
trestnej sadzby by bol považovaný za trest neprimerane prísny. Taktiež zo stanoviska NS SR sp. zn. Tpj

55/2016 nevyplýva povinnosť súdu v prípade uznania viny podľa § 257 ods. 1 písm. b), c) Trestného
poriadku obligatórne a paušálne postupovať podľa ust. § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona.
Ide len o fakultatívnu možnosť súdu. Ani krajský súd pritom nezistil žiaden iný relevantný dôvod na
jeho aplikáciu a len samotné vyhlásenie o vine automaticky neznamená aj nutnosť použitia ustanovenia
o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody podľa ust. § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného

zákona. Inak povedané, ak obžalovaný, ktorý takéto vyhlásenie na hlavnom pojednávaní urobí, nemá
automaticky nárok na takéto mimoriadne zníženie trestu. Senát odvolacieho súdu vyslovuje názor, že
takáto „možnosť“ mimoriadneho zníženia trestu musí byť vždy posudzovaná spolu s účelom trestu tak,
ako je uvedený v ustanovení § 34 ods. 1 Trestného zákona. Okrem ochrany spoločnosti je dôraz kladený
najmä na výchovný (prevýchovný) účel trestu. Splnenie podmienok uvedených v § 39 Trestného zákona
je nutné zvážiť vzhľadom na všetky individuálne okolnosti daného prípadu ako i pomery páchateľa.

Obžalovanej bol pritom ukladaný trest odňatia slobody na samej dolnej hranici trestnej sadzby, t.j. 3
roky, pričom práve vyhlásenie o vine obžalovanej bolo podľa názoru krajského súdu aj tou skutočnosťou,
ktorá umožnila súdu prvého stupňa ukladať tento trest ako trest podmienečný a nie nepodmienečný za
súčasného uloženia probačného dohľadu a vyššie zmienenej povinnosti. Nemožno pritom prehliadať ani

výšku spôsobenej škody obžalovanou (minimálne 26.209,99 Eur), ktorá je tesne pod hranicou značnej
škody (viac ako 26.660,- Eur), čo je tiež potrebné zohľadniť pri výmere trestu.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je síce aj právo
obžalovaného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu, avšak všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené obžalovaným, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných procesnými stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

v podstatných bodoch a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o
tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo obžalovaného na spravodlivý proces.
V prejednávanej veci, podľa názoru krajského súdu, okresný súd dostatočným spôsobom, ktorý nie je
možné považovať za svojvoľný, či arbitrárny, uviedol, ktoré skutočnosti vzal do úvahy pri posudzovaní
napadnutých výrokov stranou obhajoby.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré krajský súd riadny opravný prostriedok obžalovanej A. B. vyhodnotil
ako nedôvodný a jej odvolanie zamietol postupom podľa § 319 Trestného poriadku.

Rozhodnutie bolo prijaté jednohlasne.

jednohlasný

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie
je prípustný.