Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, July 29, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/10/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5120200068
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Mesiarkinová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:5120200068.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej

a členov senátu JUDr. Martina Holiča a JUDr. Alexandry Hanusovej, v spore žalobcu HARD FOREST
s.r.o., Lopušné Pažite 20, IČO: 36 414 298, zastúpeného advokátskou kanceláriou hbr advokáti s. r.
o., Bratislava, Kalinčiakova 33, IČO: 47 239 310, proti žalovanému Urbariát, pozem. spol. Kysucké
Nové Mesto, Kysucké Nové Mesto, Námestie slobody 184, IČO: 42 349 737, zastúpenému Advokátskou
kanceláriou JUDr. Ing. Martin Chlapík s.r.o., Žilina, Sládkovičova 13, IČO: 47 253 339, o ochranu dobrej
povesti právnickej osoby a poskytnutie primeraného zadosťučinenia, vedenom na Okresnom súde Žilina
pod sp. zn. 7C/1/2020, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 28. júna 2022 sp.

zn. 11Co/42/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 22. septembra
2021, č. k. 7C/1/2020-179 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd žalovanému uložil
povinnosť v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku zverejniť na svojom webovom sídle rozsudok
Okresného súdu Žilina zo dňa 11. februára 2016, č.k. 18C/79/2013-400 a rozsudok Krajského súdu v

Žiline zo dňa 29. novembra 2016, č.k. 10Co/201/2016-455 v plnom znení, anonymizovaním osobných
údajov spolu s ospravedlnením a aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške
10.000 eur. Predmetným rozsudkom súd prvej inštancie zároveň priznal žalovanému nárok na náhradu
trov konania proti žalobcovi v celom rozsahu.
1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že medzi stranami konania nebolo sporné,
že žalobca listom zo dňa 3. júna 2019 zaslal žalovanému výzvu na stiahnutie správy pod označením
„Doterajšia činnosť výboru“ z webovej stránky žalovaného, zverejnenie rozsudkov okresného súdu a

Krajského súdu v Žiline, ako aj zaplatenie peňažnej satisfakcie vo výške 10.000 eur, na ktorú žalovaný
reagoval prostredníctvom svojho právneho zástupcu listom zo dňa 10. júna 2019, v ktorom poukazoval
na to, že správa o činnosti výboru bola zverejnená a určená členom urbariátu a nie verejnosti, teda nikde
inde v žiadnych médiách nebola uverejnená alebo zverejnená. Pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré sú v tejto
správe uvedené a týkajú sa žalobcu, tak tieto vychádzali z vypracovaného znaleckého posudku č. 2/2011
znalkyňou D.. Z.. T. R., O.., čo sa týka súdnych konaní je zrejmé, že pozemkové spoločenstvo nebolo
účastníkomtýchtosúdnychkonaní,ktorésúzáväznélenpreúčastníkovkonania,apretoniejeanidôvod,

aby rozhodnutia z týchto súdnych konaní boli zverejňované na stránke pozemkového spoločenstva.
Súd prvej inštancie poukázal na to, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný na základe
výzvy žalobcu predmetnú správu „Doterajšia činnosť výboru“ stiahol z internetovej stránky. Súd prvej
inštancie ustálil, že žalobca si v danom prípade uplatňoval nárok na ochranu dobrej povesti právnickejosoby podľa § 19b Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), v zmysle ktorého potom súd prvej inštancie
žalobu právne posudzoval. Vzhľadom na kvalifikovanú námietku premlčania vznesenú žalovaným v
celom rozsahu uplatneného nároku, súd prvej inštancie prednostne posudzoval oprávnenosť vznesenej

námietky. Dospel k záveru, že právo na ochranu dobrej povesti právnickej osoby je majetkovým právom,
a teda nárok uplatnený žalobcom má majetkovú povahu a podlieha premlčaniu. Pritom vychádzal
zo systematiky Občianskeho zákonníka a právnej úpravy § 19b Občianskeho zákonníka, ktorá je
obsiahnutá v druhom oddiele druhej hlavy. Poukázal na to, že v prípade neoprávneného zásahu má
právnická osoba, do povesti ktorej bolo zasiahnuté, právo na ochranu, a to prostriedkami podľa § 19b

ods. 2 a 3, teda má možnosť domáhať sa na súde, aby sa pôvodca zásahu - zdržal zásahov do dobrej
povesti, t.j. uplatnil tzv. zdržovaciu žalobu, - odstránil závadný stav, t.j. uplatnil tzv. reštitučnú žalobu a
- poskytol primerané zadosťučinenie, ktoré môže požadovať v peniazoch, t.j. uplatnil tzv. satisfakčnú
žalobu. Konštatoval, že pri posudzovaní predmetných nárokov sa v právnej praxi vychádza z podobnosti
právnej úpravy ochrany osobnostných práv fyzických osôb. Druhý oddiel druhej hlavy Občianskeho
zákonníka, ktorý obsahuje aj ust. § 19b, však neupravuje osobnostné práva právnickej osoby. Dobrá

povesť právnickej osoby sa zaručuje ako majetkové právo chránené prostredníctvom čl. 1 Protokolu
č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a je taktiež obsiahnuté v čl. 20 ods. 1
Ústavy SR, a to ako právo vlastniť majetok. Keďže ide o majetkové právo, nároky z neho vyplývajúce,
ktoré upravuje § 19b ods. 2 Občianskeho zákonníka, podliehajú premlčaniu. Súd prvej inštancie v
odôvodnení rozhodnutia súčasne poukázal na to, že § 101 Občianskeho zákonníka upravuje všeobecnú

premlčaciu dobu, ktorá platí vo všetkých prípadoch, pokiaľ zákon pre jednotlivé práva neustanovuje
osobitnú premlčaciu dobu, keď všeobecnú premlčaciu dobu ustanovuje zákon v dĺžke troch rokov a
súčasne stanovuje objektívny začiatok plynutia premlčacej doby. Premlčacia doba plynie odo dňa, kedy
sa právo mohlo vykonať prvý raz a za tento deň sa všeobecne považuje deň, kedy sa právo mohlo
po prvý raz uplatniť na súde, teda len čo mohla byť podaná žaloba. Počiatok plynutia všeobecnej

trojročnej premlčacej doby na uplatnenie nárokov na ochranu dobrej povesti právnickej osoby podľa §
101 Občianskeho zákonníka je viazaný na okamih, kedy došlo k tvrdenému neoprávnenému zásahu
objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť dobrú povesť právnickej osoby. V danom prípade došlo
k zverejneniu predmetnej správy na internetovej stránke žalovaného dňom 29. novembra 2011, a teda
žalobca mohol svoje právo vykonať, t.j. uplatniť nároky vyplývajúce z ustanovenia § 19b ods. 2 OZ

po prvý raz dňom nasledujúcim po tomto dni, t.j. 30. novembra 2011 a od tohto dňa mu začala plynúť
všeobecná trojročná premlčacia doba na uplatnenie predmetných nárokov, ktorá skončila 30. novembra
2014. Keďže žalobca podal žalobu na súd dňa 20. januára 2020, učinil tak po uplynutí premlčacej
doby. Súd prvej inštancie sa súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku nestotožnil s argumentáciou
žalobcu, že až skončením trvania zásahu v roku 2019, kedy došlo k odstráneniu predmetnej správy

z internetovej stránky žalovaného, začala plynúť premlčacia doba, keď k tvrdenému zásahu došlo
momentom zverejnenia dňa 29. novembra 2011 a bol jediným konaním žalovaného, aj keď jeho účinky
mohlipretrvávaťdlhšiudobu,aodnasledujúcehodňamoholžalobcauplatniťvšetkyprostriedkyochrany,
ktoré mu dáva § 19b ods. 2 Občianskeho zákonníka a nečakať tak neprimeranú dobu s ich uplatnením
s odôvodnením, že zásah trval do roku 2019. Na základe uvedeného súd prvej inštancie nárok žalobcu

vyhodnotil ako premlčaný a žalobu zamietol.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 28. júna 2022 sp.
zn. 11Co/42/2022 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového
poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov - ďalej len „CSP“) ako vecne správny

potvrdil a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
%.
2.1. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej
inštancie. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd konštatoval, že
rozhodnou právnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti vznesenej námietky premlčania bolo ozrejmenie

právnej povahy práv, ktorých ochrany sa žalobca v prejednávanom spore domáhal. Žalobca sa v
prejednávanom spore domáhal ochrany práva prezumovaného ust. § 19b ods. 3 v spojení s § 19b
ods. 2 Občianskeho zákonníka vo forme ospravedlnenia zo strany žalovaného a súčasne primeraného
finančného zadosťučinenia v peniazoch z dôvodu uvedenia nepravdivých informácií o ňom na webovej
stránke www.I..sk, keď tieto informácie boli zverejnené na predmetnej webovej stránke od 29. novembra

2011 najneskôr do (10.) júna 2019. Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie dospel k
záveru, že ochrana dobrej povesti právnickej osoby úzko súvisí s ústavným právom fyzickej osoby
prezumovaným čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo na zachovanie ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Uvedené práva, ako práva osobnostné, všakmožno priznať iba fyzickej osobe, pričom žalobca je právnickou osobou. Právnická osoba, hoci táto má
zákonom priznané právo na dobré meno a dobrú povesť, je entitou vo svojej podstate založenou na
majetkovom (a nie osobnostnom) základe. Odvolací súd ustálil, že právo na ochranu dobrej povesti

právnickej osoby zodpovedá svojím charakterom (na rozdiel od práva na ochranu dobrej povesti fyzickej
osoby) majetkovému právu (a teda nie vo všeobecnosti nepremlčateľnému osobnostnému právu), a to
napriek tomu, že ich obsahom sa jedná o podobné práva sledujúce rovnaký účel. Odvolací súd sa potom
stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že práva uplatnené žalobcom v prejednávanom spore (a to
tak právo na ospravedlnenie, ako aj právo na finančné zadosťučinenie) podliehajú premlčaniu.

2.2. Súčasná rozhodovacia činnosť súdov, ako aj právna veda v súčasnosti všeobecne akceptuje názor,
že práva fyzických osôb na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa premlčujú vo všeobecnej 3-
ročnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ a odvolací súd nevzhliadol v tomto prípade nijaký dôvod sa
od uvedených záverov odchýliť. Napriek tomu, že uvedený záver sa týka nárokov fyzických osôb
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, niet žiadneho dôvodu (vzhľadom na obdobnosť ochrany
poskytovanej právnickým osobám, avšak na inom ústavnoprávnom a s tým súvisiacom hmotnoprávnom

základe), že by ho nebolo primerané použiť aj na obdobné nároky právnických osôb, nakoľko sa (ako
už bolo uvedené) jedná o majetkové práva právnických osôb zodpovedajúce osobnostným právam
fyzických osôb. Pri posúdení námietky premlčania bolo potom podľa názoru odvolacieho súdu rozhodné
vychádzať z ust. § 101 OZ, ktorý upravuje všeobecnú premlčaciu dobu. V súlade so závermi ustálenej
rozhodovacej praxe týkajúcej sa premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy fyzickej osoby

v peniazoch je začiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu
ujmu podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína
plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Odvolací
súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Obo/44/1997 zo dňa 15.

mája 1997, publikovaný pod R 1/1998, podľa ktorého všeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo
dňa,keďsaprávomohlovykonaťpoprvýraz.Týmjeobjektívnevymedzenýzačiatokplynutiapremlčacej
doby od slova „mohlo“ a nie od slova „mohol“. Tento okamih je daný objektíve a nezávisle na subjektívnej
okolnosti, teda či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve.
2.3. V prejednávanej veci nebolo medzi stranami sporné, že k zverejneniu nepravdivej informácie

na webovej stránke žalovaného došlo dňa 29. novembra 2011 a uvedené zverejnenie nepravdivej
informácie predstavuje zásah do práva na dobrú povesť žalobcu, s ktorým platné právo v § 101
OZ spája začiatok plynutia premlčacej doby. Odvolací súd názor žalobcu vychádzajúci z toho, že
pre začatie plynutia premlčacej doby bolo rozhodné, kedy došlo k ukončeniu predmetného zásahu
(stiahnutie informácie z internetu avizované právnym zástupcom žalovaného zo dňa 10. júna 2019),

považuje za nesprávny. Daný záver nemá žiadnu oporu v relevantnej právnej úprave § 101 OZ, keď
akceptovaním výkladu žalobcu by si žalobca (podľa jeho vôle) v prípade ním deklarovaného „trvajúceho“
neoprávneného zásahu sám určoval začiatok plynutia premlčacej doby, čo by viedlo k neudržateľnému
záveru (za vymedzených podmienok) o (na strane žalobcu subjektívnej) nepremlčateľnosti tohto práva.
Odvolacísúdsapotomnestotožnilsargumentácioužalobcuoexistencii„trvajúceho“zásahu,keďdospel

k záveru, že nárok na ochranu pred zásahom do dobrej povesti vznikol už samotným zásahom do dobrej
povesti zakladajúcim právo na ochranu (t.j. zverejnením nepravdivej informácie) a nie „pretrvávaním“
tohto stavu.
2.4. S poukazom na vyššie uvedené právne závery o tom, že právo na ochranu dobrej povesti (so
všetkými jeho atribútmi ochrany) je svojim charakterom majetkové právo, a teda ako majetkové právo sa

premlčuje tak vo vzťahu k požadovanému ospravedlneniu, ako aj vo vzťahu k primeranému finančnému
zadosťučineniu, odvolací súd v zhode so závermi súdu prvej inštancie dospel k záveru, že obidva
nároky,čiužideonárokžalobcunapožadovanieospravedlnenia,alebonároknapriznanienemajetkovej
ujmy v peniazoch, sú premlčané. Pokiaľ žalobca vo svojej právnej argumentácii v odvolaní poukazoval
na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, odvolací súd poukázal na skutočnosť, že

sa jedná o rozsudok vychádzajúci z premís správneho práva, ktoré je verejným právom, a nie práva
civilného, ktoré je právom súkromným, a preto jeho použitie v občianskoprávnych vzťahoch (ktoré v
danom prípade navyše nijakým spôsobom nesúvisia s administratívnoprávnymi vzťahmi) nie je náležité.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej tiež „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť

vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Odvolací súd dospel podľa dovolateľa k
nesprávnemu právnemu záveru o posúdení okamihu, od ktorého plynie premlčacia doba pre uplatnenie
práva z trvajúceho zásahu do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby, pričom určenie
tohto okamihu považuje dovolateľ za rozhodujúcu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutieodvolacieho súdu. Napadnuté rozhodnutie podľa dovolateľa nezohľadňuje osobitosti internetu ako
ubiquitného nástroja modernej doby, ani súkromný charakter zverejneného zasahujúceho obsahu.
Zverejnenie správy zasahujúcej do dobrej povesti žalobcu predstavuje trvajúci zásah, pričom kvalita

ujmy sa plynutím času po ktorý zásah trvá, zvyšuje a ujma narastá. Požadovaná peňažná náhrada je v
priamej súvislosti s rozsahom ujmy, preto čím rozsiahlejšia a závažnejšia je ujma, tým vyššia by mala
byť požadovaná peňažná náhrada. Pokiaľ čas predstavuje faktor závažnosti ujmy, a faktor určenia výšky
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, je podľa dovolateľa potrebné nahliadnuť na začiatok premlčacej
doby ako na okamih, kedy došlo k zásahu v plnom rozsahu, pričom jeho rozsah je určiteľný až ku dňu

jeho skončenia. Dovolateľ má za to, že konanie žalovaného možno analogicky prirovnať k trvácemu
trestnému činu, ktorého podstatou je to, že sa postihuje práve udržiavanie protiprávneho stavu. Žalovaný
vyvolal protiprávny stav tým, že zasahujúci obsah zverejnil na svojej webovej stránke a ponechaním tejto
správy na webovej stránke protiprávny stav naďalej udržiaval až do dňa stiahnutia zasahujúcej správy z
webovej stránky žalovaného. Podľa dovolateľa nemôže začať plynúť premlčacia doba skôr, než dôjde k
ukončeniuprotiprávnehokonania(protiprávnehostavu),pretojenamiestepožadovať,abysúdzohľadnil,

resp. sa kvalifikovane vysporiadal aj s možnosťou použitia analógie s trestným právom hmotným v tomto
prípade. Dovolateľ považuje za dôležité, aby sa súd vysporiadal s otázkou posúdenia začatia plynutia
premlčacej doby v prípade nároku na peňažnú náhradu za ujmu spôsobenú zásahom do práva na
ochranu dobrej povesti právnickej osoby pri zásahu, ktorý trvá dlhší čas. Aj keď hľadisko plynutia času v
súvislosti so závažnosťou spôsobenej ujmy nie je výslovne predmetom právnej úpravy, neznamená to,

že v práve neexistuje. Vzhľadom na uvedené dovolateľ navrhuje, aby dovolací súd napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhuje, aby dovolací súd dovolanie žalobcu
odmietol, prípadne ako nedôvodné zamietol a priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu

trov dovolacieho konania. Dovolací dôvod vymedzený žalobcom nie je podľa názoru žalovaného daný s
poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo/146/2008 zo dňa 31. júla
2008, v zmysle ktorého „v prípadoch, kde záväzok smeruje k nekonaniu, t.j. ak ide o povinnosť niečo
nekonať alebo strpieť, je actio nata vtedy, keď povinný po prvý raz porušil svoju povinnosť. Tu začína
plynúť premlčacia doba porušením niektorej z týchto povinností.“ Odvolací súd rovnako ako súd prvej

inštancietakdospeliksprávnymprávnymzáveromohľadomzačatiaaplynutiapremlčacejdobyvdanom
prípade v súlade s citovaným rozhodnutím dovolacieho súdu. Tvrdenie žalobcu o tom, že premlčacia
doba by mala začať plynúť až od skončenia protiprávneho konania t. j. v danom prípade od 10. júna
2019 nemá žiadnu oporu v zákone. Žalovaný má aj napriek premlčaniu nároku za to, že zverejnením
danej správy na webovej stránke žalovaného k žiadnemu protiprávnemu konaniu zo strany žalovaného,

ktoré by znamenalo zásah do dobrej povesti žalobcu nedošlo.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), senát 9C, ktorému bola vec pridelená
4. júla 2023 na základe Opatrenia č. 6 k Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, po
zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so

zákonom (§ 429 ods. 1, 2 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
po prejednaní veci bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu
je potrebné zamietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon

pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Žalobca vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP, podľa
ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

8. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o
skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou
odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríkladObčianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine alebo iného
predpisu považovaného za súčasť tzv. hmotného práva), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo
na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť pritom o právnu otázku, ktorú odvolací

súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napádané dovolaním (ktoré by pri inom riešení otázky
vyznelo inak). Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie
ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu
konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia.
Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní

(a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú pre
rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je pritom rozhodujúci subjektívny
názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne záver
dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní.

9. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolací súd v súlade s vyššie

uvedeným skúmal, či žalobca v dovolaní identifikoval takú právnu otázku, na vyriešení ktorej spočívalo
rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej viedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho
súdu), či vymedzil jej podstatu a uviedol súvisiace právne úvahy spolu s dôvodmi, pre ktoré vzhliadol
nesprávnosť právneho riešenia odvolacieho súdu.

10. Dovolateľ za právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, označil
otázku začiatku plynutia premlčacej doby pre uplatnenie práva na ochranu proti trvajúcemu zásahu do
dobrej povesti právnickej osoby. Skúmaním podmienok prípustnosti dovolania dovolací súd dospel k
záveru, že ide o otázku relevantnú v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Rozhodnutie odvolacieho súdu
totiž skutočne záviselo od dovolateľom vymedzenej právnej otázky, keď nižšie súdy dospeli zhodne k

záveru, že žalobcom uplatňované nároky sú premlčané. Po zistení, že podmienky prípustnosti dovolania
sú splnené, dovolací súd následne pristúpil ku skúmaniu, či podané dovolanie je aj dôvodné, t.j. či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu skutočne vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
v predmetnej právnej otázke.

11. V súvislosti s dovolateľom nastolenou otázkou začiatku plynutia premlčacej doby odvolací súd
vychádzal zo záverov ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu týkajúcej sa premlčania práva
na náhradu nemajetkovej ujmy fyzickej osoby v peniazoch, v zmysle ktorých „ je počiatok plynutia
všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu podľa § 101 Občianskeho
zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť

alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim
po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. (porovnaj uznesenie NS SR
zo dňa 17.2.2011 sp. zn. 5 Cdo/265/2009, príp. rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 194/2011 zo dňa
27.11.2012).“ Napriek tomu, že tieto závery sa týkajú nárokov fyzických osôb na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, podľa odvolacieho súdu možno tieto použiť aj na obdobné nároky právnických osôb,

nakoľko sa jedná o majetkové práva právnických osôb zodpovedajúce osobnostným právam fyzických
osôb. Odvolací súd potom názor žalobcu vychádzajúci z toho, že pre začatie plynutia premlčacej doby
bolo rozhodné, kedy došlo k ukončeniu predmetného zásahu, považoval za nesprávny. Daný záver
nemá žiadnu oporu v relevantnej právnej úprave § 101 OZ, keď akceptovaním výkladu žalobcu by
si žalobca v prípade ním deklarovaného „trvajúceho“ neoprávneného zásahu sám určoval začiatok

plynutia premlčacej doby, čo by viedlo k neudržateľnému záveru o (na strane žalobcu subjektívnej)
nepremlčateľnosti tohto práva. Odvolací súd dospel k záveru, že nárok na ochranu pred zásahom do
dobrej povesti vznikol už samotným zásahom do dobrej povesti zakladajúcim právo na ochranu (t.j.
zverejnením nepravdivej informácie) a nie „pretrvávaním“ tohto stavu. Dovolací súd sa s uvedeným
názorom odvolacieho súdu plne stotožňuje a uvádza nasledovné.

12. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť
námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká,
iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v
dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť

na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a
zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené plniť svoje
povinnosti.13. Premlčacou dobou sa rozumie časový úsek, v ktorom musí byť právo vykonané, inak môžu nastať
účinky premlčania podľa § 100 Občianskeho zákonníka. Premlčacia doba je ustanovená konkrétnym
časovým úsekom, ktorý má určený začiatok plynutia. Dĺžku premlčacej doby určuje zákon. Ustanovenie

§ 101 Občianskeho zákonníka upravuje trojročnú všeobecnú premlčaciu dobu. Občiansky zákonník
stanovuje objektívny začiatok plynutia premlčacej doby. Trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď
sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Za tento deň sa všeobecne považuje deň, keď sa právo mohlo
po prvý raz uplatniť na súde, teda len čo mohla byť dôvodne podaná žaloba na súd (actio nata). Ako
na to správne poukázal aj odvolací súd, ide o objektívnu možnosť vykonať právo bez zreteľa na to,

či oprávnená osoba by mohla právo subjektívne vykonať alebo nie, t.j. či oprávnený subjektívne vedel
alebo nevedel o svojom práve (viď napr. R 17/2017).

14. Správnosť právneho záveru odvolacieho súdu v otázke začiatku plynutia premlčacej doby podporuje
okrem už uvedeného i skutočnosť, že opačný názor zastávaný dovolateľom podmieňuje objektívny
charakter začiatku plynutia premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka subjektívnym prvkom

v podobe odstránenia neoprávneného zásahu, čo by znamenalo neprípustné posunutie začiatku
plynutia premlčacej doby podľa ľubovôle porušovateľa práva na dobrú povesť právnickej osoby. K
obdobnémuzáveru(ikeďnazákladeodlišnýchskutkovýchokolností)dospelnajvyššísúdajvrozhodnutí
sp.zn. 3Cdo/174/2016, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. 17/2017, keď konštatoval, že objektívny charakter začiatku plynutia

premlčacej doby, ktorý vyplýva z § 101 Občianskeho zákonníka, nemôže byť závislý na subjektívnom
prvku, keďže by to bolo v zrejmom rozpore s účelom inštitútu premlčania. Uvedené platí podľa názoru
dovolacieho súdu bez ohľadu na to, či ide o trvajúci zásah, nakoľko aj prípadné zvyšovanie závažnosti
zásahu v súvislosti s plynutím času by mohlo mať vplyv iba na rozsah, nie však na samotný vznik nároku
na ochranu proti zásahu do dobrej povesti právnickej osoby. V danom prípade sa subjektívne právo

žalobcu transformovalo do nároku momentom, kedy žalovaný po prvý raz porušil svoju povinnosť tým, že
zverejnil na svojom webovom sídle obsah, ktorý možno považovať za zásah do dobrej povesti žalobcu,
a teda premlčacia doba na uplatnenie práva na ochranu dobrej povesti žalobcu začala plynúť dňom
nasledujúcim po dni, kedy bol tento obsah zasahujúci do dobrej povesti žalobcu zverejnený na internete.

15. Pokiaľ dovolateľ prirovnáva konanie žalovaného k trvácemu trestnému činu a žiada, aby sa
zohľadnila „možnosť použitia analógie s trestným právom hmotným v tomto prípade“, dovolací súd dáva
do pozornosti, že analógiu možno uplatniť výlučne v prípadoch, kedy zákon konkrétnu problematiku
neupravuje. Otázku začiatku plynutia premlčacej doby upravuje Občiansky zákonník výslovne v
ustanovení § 101, keď normuje, že „premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo

vykonať po prvý raz.“ V danom prípade preto možno uvažovať nanajvýš o použití rôznych výkladových
metód, nie však o analógii, použitie ktorej v prípade problematiky výslovne upravenej v zákone by bolo
v rozpore s ústavným princípom legality štátnej moci.

16. So zreteľom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že žalobcom podané dovolanie

síce vyvolalo procesný účinok umožňujúci uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu, výsledok
tohto dovolacieho prieskumu ale vedie k záveru, že jeho dovolanie nie je dôvodné - právne posúdenie
žalobcom nastolenej právnej otázky odvolacím súdom (i súdom prvej inštancie) bolo správne. Keďže
žalobca dovolaním napadol vecne správny rozsudok odvolacieho súdu, najvyšší súd jeho dovolanie ako
nedôvodne podané podľa § 448 CSP zamietol.

17. Žalovaný bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol mu nárok
na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd podľa § 453 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia
dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

18. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.