Rozsudok – Vydržanie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, July 29, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/40/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5123201997
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5123201997.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členov

JUDr.JanyUrbanovejaJUDr.VladimíraTopoľančíka,vsporežalobcu:A.B.,nar.XX.XX.XXXX,bytomC.
XXX/XX, XXX XX D., Česká republika, zastúpeného obchodnou spoločnosťou advokátskou kanceláriou
ADVOKÁT ADRIANA HRDINOVÁ, s.r.o., so sídlom Vojtecha Spanyola 1726/13, 010 01 Žilina, IČO:
47 245 841, proti žalovanému: D. D. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XX/XX, XXX XX F. - D.,
zastúpenému JUDr. Martinom Olosom, advokátom so sídlom Karola Kašjaka 1, 013 13 Rajecké Teplice,
IČO: 42 055 148, o vydanie majetku z dedičstva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Žilina č. k. 51C/17/2023-141 zo dňa

29. januára 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 51C/17/2023-141 zo dňa 29. januára 2024 potvrdzuje.

II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina (ďalej „súd prvej inštancie“) žalobu v celom rozsahu
zamietol (výrok I.). Zároveň žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 % (výrok II.).
2. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou mu

dňa 05.03.2023 domáhal, aby žalovanému bola uložená povinnosť vydať žalobcovi majetok, ktorý
nadobudol z dedičstva po poručiteľovi A. B., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, na základe
uznesenia Okresného súdu Žilina č. k. 9D/410/2022-27,
Dnot220/2022zodňa10.10.2022,právoplatnéhodňa04.11.2022,atospoluvlastníckepodielyoveľkosti
17/100000 v nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v Okrese D. D., obec G., k. ú. G., evidované na
poručiteľa na LV č. XXX, LV č. XXX, LV č. XXXX, LV č. XXXX, LV č. XXXX, LV č. XXXX, LV č. XXXX, LV
č. XXXX, LV č. XXXX, LV č. XXXX, LV č. XXXX, LV č. XXXX a LV č. XXXX a hnuteľnosti, práva a iné

hodnoty:termínovanývkladsuvedenýmčíslomvedenýnamenoporučiteľavH.I.D.,J.vrátanevšetkých
prostriedkov na účte (ku dňu úmrtia poručiteľa vo výške 1.580,28 eur) a bežný účet s uvedeným číslom
vedený na meno poručiteľa v H. I. D., J. vrátane všetkých prostriedkov na účte (ku dňu úmrtia poručiteľa
vo výške 1.371,52 eur). Žalobca žalobu skutkovo odôvodnil tým, že uznesením Okresného súdu Žilina
č. k. 9D/410/2022-27, Dnot 220/2022 zo dňa 10.10.2022 vydal súd vyššie uvedený majetok poručiteľa
ako nepatrný majetok žalovanému, ktorý sa postaral o pohreb poručiteľa. Notárka podľa žalobcu zistila,
že jediným oprávneným dedičom po poručiteľovi je žalobca, s ktorým ale v konaní nekonala. Mal za

to, že majetok jednoznačne nepredstavuje majetok nepatrnej hodnoty a notárka ho vydala osobe, ktorá
nie je v príbuzenskom vzťahu k poručiteľovi. Žalovaný mal sám uviesť, že poručiteľ bol v čase úmrtia
vdovec a jeho manželka zomrela dňa XX.XX.XXXX, žil sám a o žiadnych jeho potomkoch nevie. Tiež savyjadril, že poručiteľ nezanechal žiadny závet alebo listinu o vydedení. Žalobca sa o smrti svojho otca
dozvedel až začiatkom roka 2023 a následne aj o vydanom rozhodnutí.
3. Vo vyjadrení doručenom súdu prvej inštancie dňa 26.01.2024 žalobca následne navrhol, aby súd

prvej inštancie pripustil zmenu žaloby tak, aby výrok rozsudku bol spôsobilý pre zápis nehnuteľností
do katastra nehnuteľností. V upravenom petite žaloby navrhol, aby označený nehnuteľný majetok bol
prikázaný do jeho výlučného vlastníctva a zároveň žalovanému určil povinnosť vydať žalobcovi celý
označený majetok a špecifikované finančné prostriedky v celkovej sume 2.951,80 eur zaplatil na jeho
účet. Súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 29.01.2024 pripustil túto zmenu žaloby.

4. Súd prvej inštancie mal na podklade vykonaného dokazovania preukázané, že žalovaný je v katastri
nehnuteľností evidovaný ako vlastník žalobcom označeného nehnuteľného majetku, a to s titulom
nadobudnutia: uznesenie 9D/410/2022 zo dňa 10.10.2022. Z obsahu spisu Okresného súdu Žilina spis.
zn. 9D/410/2022 súd prvej inštancie zistil, že A. A. B., K. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXXX/X,
F., zomrel dňa XX.XX.XXXX. V poznámke v oznámení o úmrtí je uvedený ako žiadateľ o pohrebné
žalovaný. Uznesením spis. zn. 9D/410/2022 zo dňa 20.07.2022 bolo začaté dedičské konanie vo

veci poručiteľa. Podľa lustrácie nebol zistený závet poručiteľa a bola vykonaná lustrácia v katastri
nehnuteľností a vykonaný súpis jeho majetku. Do pasív dedičstva bola prihlásená pohľadávka správcu
bytového domu súp. č. XXXX na ul. L. v F. vo výške 194,46 eur za neuhradené vyúčtovanie nákladov
spojených s užívaním bytu za obdobie od 01.01.2021 do 28.02.2021. Z lustrácie v Registri fyzických
osôb bolo ďalej zistené, že potomkom poručiteľa je žalobca bez uvedenia adresy. Z lustrácií v systéme

bánk bol zistený účet s termínovaným vkladom so zostatkom 1.580,28 eur a bežný účet so zostatkom
1.371,52 eur. Zo zápisnice o predbežnom vyšetrení spísanej na notárskom úrade dňa 06.10.2022 súd
prvej inštancie zistil, že žalovaný bol bez príbuzenského vzťahu k poručiteľovi a do zápisnice uviedol,
že nevie uviesť potomkov, rodičov alebo súrodencov poručiteľa a ich detí, že poručiteľ žil sám, jeho
žena zomrela, poručiteľ nezanechal závet, ani listinu o vydedení. Zároveň vyhlásil, že sa postaral o

pohreb poručiteľa a súhlasí s prevzatím majetku poručiteľa. Uznesením Okresného súdu Žilina spis. zn.
9D/410/2022 zo dňa 10.10.2022, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 04.11.2022, bol následne nepatrný
majetok poručiteľa pozostávajúci z nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. G., okres D. D., vedených
na LV č. XXX, XXX,XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
termínovaného vkladu na meno poručiteľa a bežného účtu vedeného na meno poručiteľa vydaný osobe

žalovaného a konanie o dedičstve bolo zastavené. Uznesenie bolo doručované žalovanému ako osobe,
ktorá sa postarala o pohreb poručiteľa.
5. Súd prvej inštancie citujúc ust. § 132, § 460, § 485 ods. 1 a 2 a § 487 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len „OZ“), § 188 ods. 1 až 3, § 189 ods. 1, § 203 ods. 1, § 204 ods. 1 a § 212 zákona
č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“) ďalej uviedol, že žalobca sa žalobou

domáhal vydania majetku z dedičstva po poručiteľovi A. A. B., ktorý mal z dedičstva nadobudnúť on
ako oprávnený dedič. Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že bolo vedené dedičské konanie
po poručiteľovi pred súdnym komisárom JUDr. Alexandrou Vrlíkovou, a toto bolo ukončené uznesením
zo dňa 10.10.2022 tak, že nepatrný majetok poručiteľa bol vydaný žalovanému a konanie zastavené.
Tiež nebolo podľa súdu prvej inštancie sporné, že žalovaný sa postaral o pohreb poručiteľa a aj to,

že žalobca ako potomok poručiteľa nebol účastníkom dedičského konania. Súd prvej inštancie sa
následne zaoberal posúdením, či sú splnené podmienky pre aplikáciu ust. § 485 OZ v podmienkach
prejednávanej veci. Inak povedané, či v prípade, ak dedičské konanie skončilo zastavením konania
a vydaním nepatrného majetku osobe, ktorá sa postarala o poručiteľov pohreb, možno sa domáhať
vydania majetku voči tejto osobe ako voči nepravému dedičovi. K tomu súd prvej inštancie uviedol, že

predpokladom uplatnenia práva dediča na vydanie dedičstva je právoplatnosť uznesenia o dedičstve
alebo osvedčenia o dedičskom práve, teda nadobudnutie právoplatnosti uznesenia vydaného podľa ust.
§ 203 ods. 1 CMP v prospech nepravého dediča. Predpokladom pre postup podľa ust. § 485 OZ je
skutočnosť, že prejednanie dedičstva bolo skončené právoplatnosťou uznesenia podľa ust.
§ 203 CMP (§ 204 ods. 1 CMP). Kým hmotnoprávna úprava používa na časové vymedzenie

slovné spojenie „po prejednaní dedičstva“, procesnoprávna úprava používa slovné spojenie „skončenie
prejednania dedičstva“. V ust. § 202 až 204 CMP so spoločným názvom „skončenie prejednania
dedičstva“ sú upravené spôsoby, ako môže súd rozhodnúť o dedičstve. Podľa ust. § 204 ods. 1
CMP je prejednanie dedičstva skončené právoplatnosťou takéhoto rozhodnutia o dedičstve. Podľa
hmotnoprávnejúpravyjededičstvopovinnývydaťten,ktodedičstvonadobudol,akoprávnenýmdedičom

je niekto iný. Podľa procesnoprávnej úpravy sa môže svojho práva domáhať žalobou ten, kto nebol
účastníkom konania o dedičstve. Aj keď v procesnoprávnej úprave nie je výslovne uvedené, kto je
pasívne vecne legitimovaný, na základe logického výkladu ním nemôže byť nikto iný ako ten, kto
nadobudol dedičstvo na základe súdneho rozhodnutia, hoci mu toto právo neprislúchalo alebo muprislúchalo v menšom rozsahu. Ochrana oprávneného dediča spočíva v práve domáhať sa majetku
od nepravého dediča, resp. štátu, ak dedičstvo pripadlo štátu (§ 487 OZ). Nepravým dedičom je ten,
kto v rozpore s hmotným právom nadobudol dedičstvo na základe rozhodnutia o dedičstve, hoci ho

vôbec nemal nadobudnúť, pretože mu nesvedčil žiaden dedičský titul alebo ho mal nadobudnúť v
menšom rozsahu, v akom ho skutočne nadobudol. Nepravým dedičom tak môže byť fyzická osoba,
právnická osoba alebo štát. Oprávneným (pravým) dedičom sa rozumie ten, kto mal na základe dedenia
zo zákona, zo závetu alebo z oboch týchto titulov nadobudnúť dedičstvo namiesto toho, komu bolo
potvrdené nadobudnutie dedičstva (odúmrť) súdom v konaní o dedičstve. Žaloba na vydanie dedičstva

je vo všeobecnosti chápaná ako prostriedok nápravy nesprávneho, resp. nedostatočného zistenia
skutkového stavu v dedičskom konaní a nachádza svoje uplatnenie najmä v situáciách, keď sa po
skončení dedičského konania objaví závet alebo dedič, ktorý v čase dedičského konania nebol známy
(prípadne bolo známe, že nejaký dedič ešte existuje, ale bol na neznámom mieste). Avšak podstatou
žaloby o vydanie dedičstva je vydanie majetku, ktorý žalovaný nadobudol ako dedičstvo.
6. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že predpokladom ochrany oprávneného dediča v zmysle ust. § 485

OZ je právoplatné skončenie konania o dedičstve, z ktorého vzniklo uznesenie o nadobudnutí dedičstva
nepravého dediča, teda táto ochrana prichádza do úvahy v prípade, ak by súd rozhodol vo vzťahu
k osobám odlišným od skutočných (oprávnených) dedičov, vydaním uznesenia o dedičstve v zmysle
ust. § 203 ods. 1 CMP. Platí preto, že ten, komu síce bolo dedičstvo potvrdené, ale je neoprávneným
(nepravým) dedičom, je povinný vydať majetok, ktorý z dedičstva má, oprávnenému dedičovi, a to

podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení (§ 485 ods. 1 OZ). Hoci dedičstvo sa nadobúda smrťou
poručiteľa (§ 460 OZ), na to, aby nastali účinky prechodu práv a povinností vrátane vlastníckeho práva,
je nevyhnutné dedičské rozhodnutie. Túto skutočnosť teda potvrdzuje následné rozhodnutie vydané
v konaní o dedičstve (§ 203 CSP). V ňom sa potvrdzuje nadobudnutie dedičstva (jedinému dedičovi
alebo viacerým podľa ich dedičských podielov), alebo vykoná vyporiadanie medzi dedičmi buď dohodou,

alebo rozhodnutím súdu, alebo prenechá predlžené dedičstvo na úhradu dlhov, alebo potvrdí pripadnutie
dedičstva štátu. Naproti tomu vlastníctvo k veciam tvoriacim nepatrný majetok poručiteľa nenadobúda
obstarávateľ pohrebu dedením, ale ich vydaním, pričom k ich vydaniu dochádza na základe rozhodnutia
súdu, ktorým sa súčasne konanie o dedičstve zastavuje. Z toho vyplýva, že sa jedná o nadobudnutie
vlastníctva k veciam, resp. majetku nepatrnej hodnoty rozhodnutím štátneho orgánu podľa ust. § 132

OZ. V prípade vydania nepatrného majetku tomu, kto sa postaral o pohreb poručiteľa a zastavenia
konania, teda táto osoba nenadobúda majetok z titulu dedenia, ako dedič, ale na základe rozhodnutia
súdu. Ten, kto sa postaral o pohreb poručiteľa a z tohto dôvodu nadobudol podprahový majetok, nemá
postavenie dediča a neprechádzajú na neho dlhy poručiteľa. Táto osoba má právo zvoliť si, či bude s
vydaním majetku súhlasiť, pričom sa musí vydať celý majetok poručiteľa, nielen jeho časť, alebo súhlasiť

nebude a súd nepatrný majetok prejedná ako dedičstvo. Osobu, ktorá sa postarala o poručiteľov pohreb,
nemožno totiž nútiť k prevzatiu nepatrného majetku poručiteľa. V prípade, že súd v konaní o dedičstve
neprikročil k potvrdeniu nadobudnutia dedičstva dedičom, pretože konanie o dedičstve bolo zastavené,
nezisťuje sa dedičské právo, pretože k samotnému dedeniu nedochádza, nestanovujú sa dedičské
podiely a započítanie na dedičské podiely je za tejto situácie pojmovo vylúčené. Z uvedeného taktiež

vyplýva, že v prípade prenechania majetku nepatrnej hodnoty neprichádza do úvahy zodpovednosť
dedičov za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy v zmysle ust.
§ 470 OZ. Taktiež platí, že ak bolo konanie o dedičstve zastavené a majetok nepatrnej hodnoty bol
vydaný v celosti osobe, ktorá sa postarala o pohreb poručiteľa, v takomto prípade poručiteľ nemá
majetkových právnych nástupcov. Vyplýva to aj zo súčasnej právnej úpravy, z ust. § 189 ods. 1 CMP.

Súd teda upovedomuje dedičov o ich dedičskom práve až vtedy, keď nie sú dané dôvody na zastavenie
konania. Súd konanie o dedičstve zastaví z už uvedených dôvodov, teda pre nemajetnosť poručiteľa
alebo ak poručiteľ zanechal majetok nepatrnej hodnoty alebo ak majetok poručiteľa nedosahuje výšku
primeraných nákladov spojených s pohrebom poručiteľa. Uvedené potom vylučuje, aby sa v prípade
zastavenia konania a vydania nepatrného majetku mohol oprávnený dedič domáhať žalobou podľa ust.

§ 485 OZ vydania dedičstva voči osobe, ktorá sa postarala o pohreb poručiteľa ako voči nepravému
dedičovi, keďže táto osoba nie je dedičom, nikdy mu nesvedčalo dedičské právo. K rozhodnutiu o
vydaní nepatrného majetku a k zastaveniu konania o dedičstve dochádza bez prejednania dedičstva.
Uvedené potvrdzuje aj to, že OZ v ust. § 487 osobitne pamätal v súvislosti s ochranou oprávneného
dediča aj na situácie, keď dedičstvo pripadlo štátu ako odúmrť, hoci štát v takom prípade tiež nebol

dedičom. Situáciou, kedy bolo konanie zastavené a nepatrný majetok vydaný sa zákon na tomto
mieste nezaoberá. Uznesenie o zastavení konania o dedičstve podľa ust. § 188 CMP nemá vplyv na
hmotnoprávne vzťahy dedičov, nie je prekážkou podania určovacej žaloby, že určitá vec alebo právo
patrí do dedičstva po poručiteľovi a ani prekážkou pre podanie návrhu na dodatočné konanie o dedičstve(§ 211 CMP). Dedičia nedisponujú žalobou o vydanie dedičstva voči tomu, kto nadobudol majetok
podprahovej hodnoty, a to ani vtedy, ak sa neskôr zistí, že poručiteľ zanechal aj iný majetok, prípadne
ak sa zistí, že o pohreb poručiteľa sa postarala iná osoba.

7. Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol. Zároveň uviedol, že hoci
v danom prípade bola vylúčená možnosť oprávneného dediča domáhať sa obnovy konania o dedičstve,
oprávnenémudedičovizostávazachovanéprávonanáhraduškody,zaktorúprípadnemôžezodpovedať
štát podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
(obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR spis. zn. 28Cdo/3916/2011).

8. Na doplnenie súd prvej inštancie uviedol, že zamietol návrhy na vykonanie dokazovania produkované
stranami – výsluch strán sporu, výsluch súdnej komisárky, vyžiadanie si správy od spoločnosti Bytterm,
a. s. a úradu práce sociálnych vecí a rodiny, pripojenie exekučného spisu, vyžiadanie zmlúv z katastra
nehnuteľností, z dôvodu, že ich vykonanie vzhľadom na vyššie uvedené závery by bolo nadbytočné.
Rovnako pokiaľ ide o listinné dôkazy predložené stranami, sa nimi vzhľadom na dôvody zamietnutia
žaloby bližšie nezaoberal, iba ich stručne uviedol v odôvodnení rozsudku.

9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1
a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) tak, že žalovanému
voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pretože bol v konaní v celom
rozsahu úspešný.
10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý

navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.
11. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie porušil jeho právo na spravodlivý proces,
napadnutý rozsudok považoval za arbitrárny a nepreskúmateľný, súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, ktoré boli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a napadnutý rozsudok

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej považoval zamietnutie návrhov na vykonanie
dôkazov z dôvodov nadbytočnosti za deformovanie práva v rozpore so základnými princípmi zákonného
a spravodlivého procesu. Poukázal na ust. čl. 3 a čl. 4 CSP s tým, že rozhodnutie považoval za arbitrárne
a svojvoľné, nie založené na vykonaní a hodnotení dôkazov, ale na subjektívnom presvedčení sudcu
aplikujúceho zákon v rozpore s princípmi, na ktorých zákon stojí. Výklad súdu prvej inštancie považoval

za rozporný s tým, čo je jasné a nepochybné v slovách a vetách zákona. Namietal, že zamietnutie žaloby
len z dôvodu právneho posúdenia veci, bez vykonania dokazovania, je odmietnutím spravodlivosti.
V tomto kontexte argumentoval, že žalobca nie je povinný právne vec kvalifikovať a právne posúdenie
veci je úlohou súdu. Zopakoval, že dedičský súd s ním nekonal, pričom je jediným oprávneným dedičom
po poručiteľovi. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že sa postaral o pohreb poručiteľa, tak v dedičskom konaní

nepredložil žiadne relevantné dôkazy. Žalovaného nikto nemusel nútiť prevziať podprahový majetok,
keďže týmto dostal šancu obohatiť sa na úkor pravého dediča. Súdna komisárka nezisťovala reálnu
hodnotu zanechaného majetku, žalovanému boli vydané nehnuteľnosti, ktoré neohodnotila a taktiež
peniaze na účtoch v hodnote cca 3.000,- eur, čo samé o sebe predstavuje viac, ako primerané náklady
pohrebu. Súd prvej inštancie tieto skutočnosti nezaujímali, nebol ochotný vykonať žiadne dokazovanie

týkajúce sa bezdôvodného obohatenia. Žalobca zároveň namietal, že výklad zákona prezentovaný
súdom prvej inštancie popiera jeho právo na spravodlivosť a odmieta mu domôcť sa majetku, čo je
prejavom neúcty k právam slušných ľudí. Súd prvej inštancie svojím výkladom porušujúcim právne
princípy mu spôsobil stav bezprávia a žalovanému spokojný život. K odôvodneniu súdu prvej inštancie,
že má k dispozícií iné právne inštitúty proti rozhodnutiu o zastavení dedičského konania žalobca uviedol,

ženávrhysúduprvejinštanciesúzprávnehohľadiskaabsurdnéaneuskutočniteľné.Kmožnostináhrady
škody, za ktorú prípadne môže zodpovedať štát, žalobca uviedol, že toto je nerealizovateľné, pretože
domôcť sa náhrady škody voči štátu je možné len za podmienok uvedených v zákone č. 514/2003 Z.
z., ktoré v tomto prípade splnené neboli. Nemá inú právnu možnosť ochrany, ako postup podľa ust. §
485 OZ. Žalobca tiež namietal, že súd prvej inštancie účelovo deformuje pojem dedičstvo. Dedičstvo

je masa majetku, ktorá v prípade smrti zostane ako jeden celok po poručiteľovi a nadobúda sa ipso
iure, to znamená, že k prechodu majetku z poručiteľa na dedičov dochádza priamo zo zákona a dedič
nemusí urobiť nijaký prijímací prejav. Potvrdenie o dedičstve má deklaratórny význam a de facto aj de
iure umožňuje dedičovi nakladať s majetkom a užívať ho. Ústava SR garantuje každému právo dediť.
Toto jeho právo bolo porušené vydaním dedičstva žalovanému, a to v rozsahu, ktorý značne presahuje

vynaložené výdavky na pohreb. Ust. § 485 OZ je špeciálnou úpravou k všeobecnému ustanoveniu, že
kto sa bezdôvodne obohatil, musí obohatenie vydať tomu, na úkor koho sa obohatil. Jediný, kto má
absolútne právo na majetok poručiteľa, je len oprávnený dedič, čo je v tomto prípade žalobca. Notárka
s ním v konaní nekonala, nebol prizvaný do dedičského konania a nemal možnosť sa vyjadriť k postupunotárky a uplatňovať svoje práva ako dedič. Zdôraznil, že pre tieto účely slúži ochrana pravého dediča
vyjadrená v ust. § 485 OZ, ktorá zaručuje, aby nemal neoprávnený dedič majetkový prospech na ujmu
pravého dediča.

12. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu považoval odvolanie za nedôvodné a navrhol,
aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a priznal mu náhradu trov
odvolacieho konania. Uviedol, že súd prvej inštancie vyčerpávajúcim spôsobom jasne a logicky vysvetlil
svoje úvahy a závery, reagujúc na argumentáciu žalobcu. Žalobca v odvolaní neustále zotrváva na
svojej neudržateľnej argumentácii, ktorú žalovaný považuje za špekulatívnu, protichodnú a v rozpore

s vykonanými dôkazmi. Žalobca interpretuje právnu úpravu ako i skutkový stav podľa jeho potrieb v
rozpore s obsahom spisu. K námietke, že súd prvej inštancie prekrútil právo, žalovaný uviedol, že súd
prvej inštancie vychádzal z právnej úpravy a svoje rozhodnutie zrozumiteľne a kvalifikovane odôvodnil.
Poukázal na ust. § 132
a § 485 OZ a úpravu zastavenia konania podľa ust. § 187 a § 188 CMP. Považoval za nesporné, že
sa kompletne postaral o celý pohreb poručiteľa, znášal všetky s tým spojené náklady a za poručiteľa

uhradil aj jeho dlhy. Žalobcu označil za pasívneho, dlhodobo sa nezaujímajúceho sa o poručiteľa, aj
keď mal vedomosť o tom, že jeho otec žije. Uviedol, že o poručiteľa - strýka sa dlhodobo staral sám
a zabezpečoval jeho bežné a životné potreby. Posledné tri roky, po smrti poručiteľovej manželky, sa
poručiteľovstavzačalzhoršovať.Kmajetkuporučiteľauviedol,žetentonenadobudolztituludedenia,ale
rozhodnutím štátneho orgánu a v rozhodnutí nebol považovaný za dediča. K osobe žalobcu uviedol, že

nie je opomenutým dedičom, pretože o ňom dedičský súd vedel, ale nekonal s ním z dôvodu zastavenia
dedičského konania. Postup dedičského súdu považoval za zákonný a za nepatrný majetok sa považuje
aj nehnuteľnosť. Dodal, že ak konanie súd zastaví, rozhodnutie doručí účastníkom, ktorí sú známi a
ktorých pobyt je známy. Poukázal na nejednotnú prax pri doručovaní rozhodnutia, kedy niektoré súdy
doručovali uznesenie všetkým potenciálnym dedičom, iné ho doručovali len usporiadateľovi pohrebu.

Nová úprava problém odstránila s úmyslom zbytočne nepredlžovať konanie. Ďalej uviedol, že žaloba
oprávneného dediča podľa ust. § 485 OZ je právnym prostriedkom, ktorým sa oprávnený dedič môže
domôcť ochrany svojho dedičstva. Žaloba nie je žalobou na určenie existencie či neexistencie právneho
pomeru. Dedičské právo je pritom právom majetkovým, nie vlastníckym. Žaloba môže byť úspešná, len
ak sa žalobcovi podarí, pri splnení zákonných predpokladov, vyvrátiť právnu domnienku subjektívneho

dedičského práva žalovaného tým, že preukáže svoje dedičské právo. Žaloba na ochranu oprávneného
dediča oproti žalobe na ochranu vlastníka podľa ust. § 126 ods. 1 OZ sa odlišuje hlavne tým, že právo
oprávneného dediča sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Povinnosť nepravého
dediča pri vydávaní dedičstva sa riadi zásadami o bezdôvodnom obohatení, z ktorých vyplýva, že v
prvom rade pôjde o naturálnu reštitúciu a ak táto nie je možná, má sa pravému dedičovi poskytnúť

peňažná náhrada. Pre konanie o vydanie dedičstva je rozhodujúci právny stav v čase, kedy súd
rozhoduje o vydaní veci. Za nesprávny považoval žalovaný aj petit žaloby, ktorý mal za formálne
nesprávny a zmätočný, pretože vydanie termínovaného vkladu a prostriedkov na bežnom účte už ani
nie je možné, pretože tieto účty už neexistujú a boli financie spotrebované. Vydanie in natura je tak
nereálne a navyše právne ide o pohľadávky z účtu, a nie o peniaze. K zastaveniu dedičského konania sa

vyjadril tak, že ak poručiteľ nezanechal žiadny majetok, nedochádza k prejednaniu dedičstva. Rovnaký
postup sa má použiť aj vtedy, ak po poručiteľovi zostane len nepatrný majetok. Ten súd vydáva tomu,
kto sa postaral o pohreb poručiteľa a nemá význam ani upovedomenie dedičov o ich dedičskom práve.
Vydanie majetku sa musí týkať celého majetku poručiteľa vo vzťahu k tomu, kto sa postaral o pohreb.
Žalovaný poukázal na Zborník č. I Najvyššieho súdu ČSSR o občianskom súdnom konaní a konaní pred

štátnym notárstvom, r. 1974, str. 532 s tým, že je zrejmé, že pri uplatnení inštitútu vydania nepatrného
majetku osobe, ktorá sa postarala o pohreb poručiteľa, nejde o dedenie v pravom zmysle slova, a tak
bol názoru, že podmienky určené v ust. § 485 ods. 1 OZ nenastali. Na záver žalovaný zopakoval, že
nie je dedičom, nededil po poručiteľovi a majetok nie je ex lege dedičstvom. Civilný súd podľa jeho
názoru nemôže v civilnom sporovom konaní negovať či preskúmavať právoplatné procesné uznesenie

o zastavení konania a o vydaní majetku a zasahovať do právomoci dedičského súdu a jeho procesného
postupu v konaní o dedičstve a je na ťarchu žalobcu, že sa nepostaral ani
o pohreb svojho otca, s čím boli spojené náklady, výdavky, ktoré on vynaložil. Zároveň žalovaný
uviedol, že uhradil nielen pohrebné trovy poručiteľa, nájom hrobového miesta, ale za jeho života na jeho
žiadosť aj záväzok voči justičnej pokladnici v sume 2.970,50 eur, pretože poručiteľovi hrozili zrážky zo

starobného dôchodku, čo mal preukázať listinnými dôkazmi. V prípade meritórneho dedenia by žalobca
ako jediný potomok poručiteľa za tieto dlhy i tak zodpovedal do výšky čistej hodnoty dedičstva, čiže by
bol prakticky pri dedení ekonomicky takzvane na nule.
13. Ďalšie podania strán sporu neboli v odvolacom konaní produkované.14. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalobcu proti rozsudku
súdu prvej inštancie bolo podané oprávneným subjektom, keď súd prvej inštancie jeho žalobu zamietol
a priznal žalovanému voči nemu nárok na náhradu trov konania, teda rozhodol v jeho neprospech (§

359 CSP) a včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť takýmto opravným
prostriedkom [§ 355 ods. 1 a 2 v spojení s § 357 písm. m) CSP], preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie
v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez
nariadenia pojednávania postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 219 ods. 3
CSP rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v celom rozsahu

potvrdil.
15. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, pričom
sa stotožnil so zásadnými skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených

dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
16. Je potrebné zdôrazniť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať
na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V dvojinštančnom
súdnom konaní rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby
odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.
17. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné tiež uviesť, že je v zmysle ust. § 380 CSP
viazaný odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa procesných podmienok, na ktoré je

povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné
pochybenia súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak
mohli byť v zmysle ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, prihliadať nemôže, aj keď by takéto
pochybenia zistil. Vady týkajúce sa procesných podmienok odvolací súd nezistil.
18. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobcu

formulované v jeho opravnom prostriedku, pričom sa tak v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal
inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie.
19. Žalobca v odvolaní zásadne namietal, že súd prvej inštancie na danú vec neaplikoval ust. čl. 3 ods.
1 a čl. 4 ods. 1 CSP, pričom napadnuté rozhodnutie považoval za arbitrárne, za zjavné prekrúcanie
a deformovanie práva v rozpore so základnými princípmi zákonného a spravodlivého procesu. Daným

postupom súdu prvej inštancie malo podľa názoru žalobcu dôjsť až k odmietnutiu spravodlivosti.
20. V kontexte odvolacích námietok žalobcu vo všeobecnosti odvolací súd zdôrazňuje že do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. IV.ÚS 252/2004 zo dňa
31.08.2004), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo

v súlade s jej požiadavkami (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. I.ÚS 50/2004 zo dňa 03.03.2004).
Do obsahu základného práva podľa ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa
ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí ani právo strany
sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. II. ÚS 3/1997

zo dňa 19.03.1997 a spis. zn. II. ÚS 251/2003 zo dňa 17.12.2003). Právo na súdnu ochranu teda
nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť pred súdom úspešnou; prípadne s „právom“ na vydanie
rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Preto nie je porušením daného základného
práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu; vrátane predstáv o obsahu odôvodnenia
súdneho rozhodnutia.

21.Zobsahužalobyvyplýva,žežalobcasavočižalovanémudomáhalvydaniamajetku(špecifikovaného
v uznesení Okresného súdu Žilina č. k. 9D/410/2022-27, Dnot 220/2022 zo dňa 10.10.2022) na tom
skutkovom základe, že žalovanému bol označeným uznesením dedičského súdu (Okresného súdu
Žilina) vydaný majetok poručiteľa A. B., a to napriek skutočnosti, že jediným oprávneným dedičom
po poručiteľovi bol žalobca, s ktorým dedičský súd nekonal a rozsah majetku poručiteľa jednoznačne

prekračoval rozsah majetku nepatrnej hodnoty.
22. Odvolanie žalobca argumentoval tým, že dedičstvo sa nadobúda ipso iure, čo znamená, že
k prechodu majetku z poručiteľa na dedičov dochádza priamo zo zákona, v momente smrti poručiteľa,
teda dedič nemusí urobiť nijaký prijímací prejav a dedičstvo prechádza na dediča bez toho, aby samu muselo dedičstvo odovzdať. Podmienkou nadobudnutia dedičstva k zdedenému majetku nie je
rozhodnutie súdu, či osvedčenie o dedičstve. Potvrdenie o dedičstve má len deklaratórny význam a
umožňuje dedičovi de facto aj de iure so zdedeným majetkom nakladať a využívať v celom rozsahu

obsah tohto vlastníckeho práva k zdedenému majetku, a to bez ohľadu na to, či ide o majetok
veľký, alebo majetok nepatrnej hodnoty. Na podklade uvedeného žalobca vyvodil, že za dedičstvo sa
považuje akýkoľvek majetok poručiteľa, teda aj majetok nepatrnej hodnoty, pričom aj na takéto dedičstvo
v posudzovanom prípade má právo len žalobca ako jediný oprávnený dedič poručiteľa. Pokiaľ takýto
majetok nadobudol rozhodnutím dedičského súdu žalovaný, je povinný ho žalobcovi ako jedinému

oprávnenému dedičovi vydať, a to podľa zásad o bezdôvodnom obohatení.
23. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal
vydania majetku z dedičstva po poručiteľovi A. B., ktorý mal z dedičstva nadobudnúť on ako oprávnený
dedič. Nebolo sporné, že po poručiteľovi bolo vedené dedičské konanie pred súdnym komisárom JUDr.
Alexandrou Vrlíkovou, pričom uvedené konanie bolo skončené uznesením zo dňa 10.10.2022 tak, že
nepatrný majetok poručiteľa bol vydaný osobe, ktorá sa postarala o jeho pohreb (žalovaný) a konanie

bolo zastavené v zmysle ust. § 188 CMP. Ďalej za nesporné považoval to, že žalovaný sa postaral
o pohreb poručiteľa a rovnako aj to, že žalobca ako potomok poručiteľa nebol účastníkom dedičského
konania po poručiteľovi, jeho otcovi. Ďalej súd prvej inštancie založil odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia na právnom závere, že ochrana oprávneného dediča spočíva v práve domáhať sa majetku
od nepravého dediča, resp. štátu, ak dedičstvo pripadlo štátu (§ 487 OZ). Nepravým dedičom je ten, kto

v rozpore s hmotným právom nadobudol dedičstvo na základe rozhodnutia o dedičstve, hoci ho vôbec
nemal nadobudnúť, pretože mu nesvedčil žiaden dedičský titul alebo ho mal nadobudnúť v menšom
rozsahu, v akom ho skutočne nadobudol. Nepravým dedičom tak môže byť fyzická osoba, právnická
osobaaleboštát.Oprávneným(pravým)dedičomsarozumieten,ktomalnazákladededeniazozákona,
zo závetu alebo z oboch týchto titulov nadobudnúť dedičstvo namiesto toho, komu bolo potvrdené

nadobudnutie dedičstva (odúmrť) súdom v konaní o dedičstve. Naproti tomu vlastníctvo k veciam
tvoriacim nepatrný majetok poručiteľa nenadobúda obstarávateľ pohrebu dedením, ale ich vydaním,
pričom k ich vydaniu dochádza na základe rozhodnutia súdu, ktorým sa súčasne konanie o dedičstve
zastavuje. Z toho vyplýva, že sa jedná o nadobudnutie vlastníctva k veciam, resp. majetku, nepatrnej
hodnoty rozhodnutím štátneho orgánu podľa ust. § 132 OZ. V prípade vydania nepatrného majetku

tomu, kto sa postaral o pohreb poručiteľa a zastavenia konania, teda táto osoba nenadobúda majetok
z titulu dedenia, ako dedič, ale na základe rozhodnutia súdu. Ten, kto sa postaral o pohreb poručiteľa
a z tohto dôvodu nadobudol podprahový majetok, nemá postavenie dediča a neprechádzajú na neho
dlhy poručiteľa. Žaloba na vydanie dedičstva je vo všeobecnosti chápaná ako prostriedok nápravy
nesprávneho, resp. nedostatočného zistenia skutkového stavu v dedičskom konaní a nachádza svoje

uplatnenie najmä v situáciách, keď sa po skončení dedičského konania objaví závet alebo dedič, ktorý
v čase dedičského konania nebol známy (prípadne bolo známe, že nejaký dedič ešte existuje, ale bol
na neznámom mieste). Avšak podstatou žaloby o vydanie dedičstva je vydanie majetku, ktorý žalovaný
nadobudol ako dedičstvo. Zastavenie dedičského konania a vydanie majetku nepatrnej hodnoty osobe,
ktorá sa postarala o pohreb poručiteľa podľa ust. § 188 ods. 1 CMP však vylučuje žalobu oprávneného

dediča podľa ust. § 485 OZ domáhať sa vydania dedičstva voči osobe, ktorá sa postarala o pohreb
poručiteľa, keďže táto osoba nie je dedičom (teda ani nepravým dedičom), nikdy jej nesvedčalo dedičské
právo. Dedičia nedisponujú právom podľa ust. § 485 OZ voči tomu, kto nadobudol majetok podprahovej
hodnoty ani vtedy, ak sa neskôr zistí, že poručiteľ zanechal aj iný majetok, prípadne ak sa zistí, že o
pohreb poručiteľa sa postarala iná osoba. Uvedené potvrdzuje aj to, že OZ v ust. § 487 osobitne pamätá

v súvislosti s ochranou oprávneného dediča aj na situácie, keď dedičstvo pripadlo štátu ako odúmrť,
hoci štát v takom prípade tiež nie je dedičom (pozn. štát podľa § 472 ods. 1 OZ rovnako ako dedič
zodpovedá za dlhy poručiteľa a za primerané náklady jeho pohrebu). Uznesenie o zastavení konania
o dedičstve podľa ust. § 188 CMP nemá vplyv na hmotnoprávne vzťahy dedičov a nie je prekážkou
podania určovacej žaloby, že určitá vec alebo právo patrí do dedičstva po poručiteľovi a ani prekážkou

pre podanie návrhu na dodatočné konanie o dedičstve (§ 211).
24. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie správne aplikoval a vyložil v napadnutom rozhodnutí
citované právne normy. V podstatnej časti odôvodnenie napadnutého rozsudku vychádza aj z odbornej
literatúry (k tomu viď Smyčková, R., Števček, M., Löwy, A., Tomašovič, T. a kol. Civilný mimosporový
poriadok. Komentár. 2. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2024, str. 703 až 707, ďalej Števček, M.,

Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 -
880.2.vydanie.Komentár.Praha:C.H.Beck,2019,strana1825-1826).Rozhodnetaknešlooabsurdnú
argumentáciu súdu prvej inštancie, popierajúcu právo žalobcu na súdnu ochranu, ako dôvodil v odvolaní
žalobca, zjavne len preto, že sa s ňou nestotožnil, keďže napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancienevyznelo v jeho prospech. Odvolací súd sa s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie v plnom
rozsahu stotožnil a nemá čo k nemu dodať, keďže dáva jasnú odpoveď na argumentáciu žalobcu a
vymedzuje jasne dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú bez ďalšieho zamietol.

25. V uvedenom kontexte nemôže obstáť ani odvolacia argumentácia žalobcu založená vo svojej
podstate na tom, že súd prvej inštancie prostredníctvom aplikácie ust. čl. 3 ods. 1 a čl. 4 ods.
1 CSP nevytvoril normu, na základe ktorej by priznal žalobcovi žalovaný nárok. Základné princípy
civilného sporového konania obsiahnuté v ust. čl. 1 až 18 sú právnymi normami procesnými, a nie
hmotnoprávnymi. Ust. čl. 3 ods. 1 CSP sa venuje problematike výkladu ustanovení CSP, teda

procesných noriem, a nie výkladu hmotnoprávnych noriem, z ktorých možno odvodiť žalobou uplatnený
nárok. Rovnako ust. § 4 CSP upravuje analógiu legis (ods. 1), resp. iuris (ods. 2) len v procesnom
práve, a nie v práve hmotnom. Obdobne nenáležitým bol aj odkaz žalobcu na ust. čl. 5 CSP,
ktoré sankcionuje zneužívanie procesných práv. Žalobca v odvolaní ani nedefinoval, ktoré konkrétne
procesné práva mali byť v posudzovanom spore tou ktorou stranou (zrejme žalovaným) zneužité. Je
potrebné zdôrazniť, že v posudzovanom spore na základe žalobcom zvolenej žaloby nemožno revidovať

(ním namietaný) prípadný nesprávny procesný postup dedičského súdu, resp. jeho prípadné vecne
nesprávne rozhodnutie, čomu žalobca venoval značnú časť svojej odvolacej argumentácie (námietky,
že dedičský súd nekonal so žalobcom ako jediným oprávneným dedičom po poručiteľovi; že dedičský
súd nesprávne vyhodnotil, že poručiteľ zanechal majetok, ktorý je nepatrnej hodnoty a nedostatočne
skúmal, či žalovaný je vôbec osobou, ktorá sa postarala o pohreb poručiteľa a či všeobecná hodnota

dedičstva presahovala žalovaným vynaložené a preukázané výdavky na pohreb poručiteľa). Inými
slovami povedané žalobu žalobcu nemožno považovať za opravný prostriedok účastníka dedičského
konania
(§ 165 CMP) proti rozhodnutiu Okresného súdu Žilina v dotknutom dedičskom konaní vedenom pod
spis. zn. 9D/410/2022 a na základe nej preskúmavať úvahy a skutkové či právne závery tohto súdu, na

ktorých založil svoje rozhodnutie.
26. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci
dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu. Nevyhovenie
dôkaznému návrhu strany sporu možno odôvodniť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého
tvrdená skutočnosť, ku overeniu alebo vyvráteniu ktorej je navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti

s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť,
čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Tretím je nadbytočnosť dôkazu, t.
j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorého overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný,
už bolo doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené.
27. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP riadne

uviedol, prečo nevykonal ďalšie stranami navrhované dôkazy (viď odsek č. 27 napadnutého rozsudku),
teda pre nadbytočnosť dokazovania a odvolací súd tieto dôvody považoval za vecne správne. Súd
prvej inštancie dospel bez ďalšieho dokazovania k správnemu záveru o nedostatku vecnej legitimácie
strán v spore, a preto bolo nadbytočné vykonávať ďalšie dôkazy navrhované stranami sporu (napr.
o rozsahu žalobcom tvrdeného bezdôvodného obohatenia žalovaného získaného na úkor žalobcu ako

oprávneného dediča). Za popísanej procesnej situácie, by akékoľvek ďalšie dokazovanie bolo v rozpore
so zásadou hospodárnosti konania. Preto nebola opodstatnená ani odvolacia námietka žalobcu, že súd
prvej inštancie nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností
[§ 365 ods. 1 písm. e) CSP].
28. Pokiaľ žalobca v odvolaní ďalej namietal, že mu súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí

„odporučil“ iné právne inštitúty uplatnenia jeho práv, odvolací súd poukazuje, že súd prvej inštancie
uviedol, že uznesenie o zastavení konania o dedičstve nie je prekážkou podania určovacej žaloby,
že určitá vec alebo právo patrí do dedičstva po poručiteľovi a ani prekážkou pre podanie návrhu na
dodatočné konanie o dedičstve (§ 211), len v rámci všeobecného výkladu (odsek č. 25 odôvodnenia
rozsudku), a nie ako určitý prostriedok, ktorým by si mal žalobca uplatniť nm tvrdené právo. Rovnako aj

odkaz súdu prvej inštancie na možnosť uplatnenia si práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003
Z. z. bol uvedený len za podmienky prípadnej zodpovednosti štátu za škodu. V končenom dôsledku
nebolo úlohou súdu prvej inštancie poskytovať žalobcovi poučenie o náležitých prostriedkoch právnej
ochrany, ale len rozhodnúť o ním uplatnenom nároku, a toto rozhodnutie odôvodniť v súlade s ust. §
220 ods. 2 CSP.

29. S poukazom na uvedené tak nebol naplnený žiaden zo žalobcom uvedených odvolacích dôvodov
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), e) a h) CSP. V nadväznosti na neopodstatnenosť odvolania odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v celom rozsahu,
teda aj v závislom výroku II. o nároku na náhradu trov konania, potvrdil.30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1
v spojení s ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods. 1 CSP, a to tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalovaný bol totiž aj v odvolacom konaní

plne úspešnou sporovou stranou a vznikol mu tak podľa ust.
§ 255 ods. 1 CSP proti neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu účelne vynaložených trov odvolacieho
konania spojených s uplatňovaním a bránením jeho práva. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady
trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

31. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba

oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].