Uznesenie – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Thursday, September 25, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Tdo/43/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2121011687
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Patrik Príbelský
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:2121011687.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Patrika Príbelského, PhD.
a sudcov JUDr. Martina Bargela a JUDr. Emila Klemaniča na neverejnom zasadnutí konanom 25.
septembra 2024 v Bratislave v trestnej veci obvineného G. Y. pre prečin porušovania domovej slobody
podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona a iné, o dovolaní obvineného proti uzneseniu
Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 6To/17/2022, z 24. februára 2022

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného G. Y. o d m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 29T/53/2021, z 12. januára 2022 bol obvinený G. Y. uznaný
za vinného v bode 1/ zo spáchania prečinu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla
podľa § 216 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. f) Trestného zákona a
v bode 2/ z prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona

s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona, ktorých sa dopustil na skutkovom základe, že

1/ dňa 31.3.2021 v čase okolo 13:30 hod. pod zámienkou návštevy domácnosti rodinného domu
na P.B. ulici č. XXX/XX v obci Z. poškodenej I. B.É. počas návštevy bez jej vedomia, využijúc jej
nepozornosť, zobral z predsiene originálny kľúč od jej osobného motorového vozidla zn. Chevrolet
Aveo KLAS/SN5/477, EČ: O. XXX Q., v hodnote 2 500 €, v čase okolo 13:46 hod. si prostredníctvom

originálneho kľúča bez vedomia a súhlasu poškodenej odomkol a naštartoval predmetné motorové
vozidlo, odparkované pred rodinným domom na P. ulici č. XXX/XX v obci Z., s ktorým následne
neoprávnene jazdil po presne nezistených miestach až do času 23:08 hod. dňa 31.3.2021,

2/ dňa 31.3.2021 v čase okolo 23:08 hod. po odparkovaní neoprávnene používaného motorového
vozidla zn. Chevrolet Aveo KLAS/SN5/477, EČ: O. XXX Q. na P. ulici č. XXX/XX v obci Z., nerešpektujúc

výzvy príslušníkov Policajného zboru, preliezol 170 cm vysoké čelné oplotenie pozemku s rodinným
domom na ulici P. č. XXX/XX v obci Z., prešiel po pozemku do zadnej časti k 185 cm vysokému oploteniu,
ktoré oddeľuje pozemok od pozemku s rodinným domom na P. ulici č. XXX/XX v obci Z., oplotenie
preliezol a po pozemku prešiel k zadnému vchodu do rodinného domu na P. ulici č. XXX/XX v obci Z.,
cez vchod vnikol do vnútorných priestorov domu, kde napriek výzve poškodeného T. B. na opustenie
domu neoprávnene v dome zotrval až do času okolo 23:25 hod, kedy bol na osobnej slobode obmedzený

príslušníkmi Policajného zboru.

Za to bol obvinenému G. Y. uložený podľa § 194 ods. 2, § 41 ods. 1, § 38 ods. 2, ods. 4, § 37 písm. h),
písm. m), § 36 písm. k) Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov; pričom na
výkon trestu odňatia slobody bol zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd rozhodujúci na podklade odvolania obvineného rozhodol
uznesením,sp.zn.6To/17/2022,z24.februára2022tak,žehopodľa§319Trestnéhoporiadkuzamietol.Obvinený G. Y. podal prostredníctvom obhajcu proti uzneseniu odvolacieho súdu dovolanie, a to s
poukazom na údajné naplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), písm.

d), písm. e), písm. f), písm. g), písm. h) a písm. i) Trestného poriadku.

V súvislosti s uplatnenými dovolacími dôvodmi obvinený v podstate namietal:
- Uviedol, že mu bolo porušené právo na obhajobu. Súd prvého stupňa bez rešpektovania pravidiel a
mechanizmu náhodného výberu ex offo obhajcov pristúpil k určeniu náhradného obhajcu, hoci pre takýto

mimoriadny postup neboli splnené podmienky. Následne takto ustanovený náhradný obhajca vykonával
obhajobu namiesto zvoleného obhajcu na pojednávaní 12. januára 2022, pri ktorom sa zvolený obhajca
musel ospravedlniť pre kolíziu s inou väzobnou vecou.
- Celý priebeh prvostupňového súdneho konania sa vyznačoval ignorovaním podaní a námietok
produkovaných stranou obhajoby. Majorita podaní bola odmietnutá len aplikáciou ich neprípustnosti
z titulu opakovanej námietky, pričom nebol zohľadnený absolútne nový a odlišný obsah podaní.

Podčiarkol, že zamedzenie obštrukciám nemôže byť postavené nad ústavné právo na obhajobu a
spravodlivé súdne konanie.
- Aj napriek väzobnému charakteru tejto trestnej veci nie je možné ospravedlniť ignorovanie práv
obvineného spadajúcich do jeho práva na obhajobu. Dal do pozornosti prekážku v realizácii
pojednávania 14. decembra 2021 a 12. januára 2022 v podobe absencie rozhodnutia o skoršej

námietke zaujatosti, ktorá okolnosť v intenciách § 32 ods. 4 Trestného poriadku bráni vo vykonaní
hlavného pojednávania. Súd sa nevysporiadal s námietkou zaujatosti založenej na pomere sudcu k
osobe obvineného, ktorá vznikla inzultáciou obvineného vo forme vulgárnych nadávok a opľutia sudcu,
pričom objektívny pozorovateľ by uvedenú situáciu vyhodnotil v smere, že možno mať pochybnosti
o nezaujatosti sudcu vzhľadom na správanie obvineného (podanie trestného oznámenia, iniciovanie

disciplinárneho potrestania obžalovaného v rámci ústavu). Tomuto súd nevenoval žiadnu pozornosť a
sa s tým žiadnym spôsobom nevysporiadal. Nejednalo sa o námietku založenú na tých istých dôvodoch
a táto náležitosť nemala ani charakter procesnej otázky, keďže sa jedná priamo o vzťah sudcu k osobe
obvineného.
-Obvinenýtiežnamietalnevykonanienavrhnutýchdôkazov,keďmusúdodňalmožnosťvýsluchusvedka

Q. Y., ktorý v prípravnom konaní verbalizoval vedomosť o súhlase poškodenej s požičaním vozidla, ako
aj potvrdzoval ním tvrdenú verziu. Okresný súd Trnava sa uspokojil s jedným neúspešným pokusom o
predvedenie,hocitentoojedinelýmomentnemôžeodôvodňovaťzáveronemožnostijehozabezpečenia.
Rovnako súd nepripustil ani výsluch svedkyne H. X., ktorá údajne počas telefonickej komunikácie s
obžalovaným počula, ako mu poškodená poskytla súhlas s použitím jej vozidla. Súd tak podľa neho

uprednostnil svoje domnienky a dojmy. Pričom nedošlo k žiadnej previerke tvrdení obvineného, že má
rozhovor so svojou družkou nahratý na telefóne.
- Zároveň rozporoval, že súd prvého stupňa pri plánovaní a vedení pojednávaní žiadnym spôsobom
nenotifikoval obvineného a obhajobu, že sa má pripraviť na záverečný prednes, ktorý predstavuje
bazálnu zložku práva na obhajobu. A tak z dôvodu kolízie zvoleného obhajcu s iným pojednávaním

a nevedomosti o plánovaní ukončenia dokazovania na pojednávaní 12. januára 2022 došlo k
faktickému odňatiu riadnej prípravy pre obvineného na tento významný a obsahovo náročný prejav. Súd
neakceptoval námietky obžalovaného, aby mu bol poskytnutý priestor pre riadnu prípravu záverečného
prednesu s jeho zvoleným obhajcom a došlo k realizácii prednesov bez porady so zvoleným obhajcom.
- Ďalej obvinený namietal odňatie práva na preštudovanie spisu, pretože v rámci úkonu, ktorý mal byť

spojený s preštudovaním spisu došlo z jeho strany k vzneseniu námietky voči vyšetrovateľovi, pričom z
dôvodu potreby rozhodnutia o tejto námietke sa preštudovanie spisu nerealizovalo, ale on sa práva na
preštudovanie spisu nevzdal a bez preštudovania spisu došlo k ukončeniu vyšetrovania.
- Podľa názoru obvineného bola porušená zásada ne bis in idem, keď znak viac trestných činov bol
skonzumovaný aplikáciou úhrnného mechanizmu s jeho asperáciou, a preto podľa neho nemohla byť

táto okolnosť vzhliadnutá aj ako priťažujúca.
- Ďalším pochybením Okresného súdu Trnava malo byť nevykonávanie oboznamovania s doterajším
priebehom konania pred otvorením ďalšieho pojednávania, a to aj napriek prítomnosti dlhších
časových medzier medzi jednotlivými zasadnutiami súdu. Vytkol aj to, že súd výsluch neviedol právom
predpokladaným spôsobom, ale ako voľnú diskusiu s obžalovaným, ktorého sa snažil presvedčiť o

nepravdivosti jeho vyjadrení.
- Následne obvinený kritizoval určenie krátkej lehoty na odvolanie s odôvodnením do 5 dní, a teda reálne
súd obhajobe poskytol neprimerane redukovaný priestor na generovanie bazálneho podania v podobe
odvolania voči rozsudku, ktorý odsudzuje obvineného na trojročný nepodmienečný trest a zároveň napodklade písomného vyhotovenia nie je možné získať spoľahlivé argumenty a myšlienkové postupy,
ktoré viedli súd k prijatiu rozhodnutia.
- Súd mal suplovať rolu prokuratúry a sám iniciatívne realizoval všetky výsluchy. Obvinenému nekládol

otázky, ale diskutoval s ním a predkladal mu svoje domnienky, čím došlo k porušeniu pravidiel
kontradiktórnosti.
- Rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozhodnutia arbitrárne a vágne.
- Obvinený namietal rovnako právnu kvalifikáciu a kvalifikačné pojmy ľsťou a vlámaním. Neoprávnené
používanie cudzieho motorového vozidla už v základnej skutkovej podstate predpokladá, že sa páchateľ

zmocní kľúčov od vozidla, preto toto konanie nemožno ani v tomto prípade pokryť ľsťou. A pokiaľ
ide o druhý kvalifikačný moment, obvinený uviedol, že poškodená a jej syn zhodne potvrdili, že
zadné dvere do priestoru domu neboli uzamknuté, a preto nemohol prekonávať žiadne uzamknutie
a už vôbec nie použitím sily. Uzavretosť je základnou súčasťou obydlia, a preto prekonanie plotu
nemôže byť interpretované ako kvalifikovaná skutková podstata. Je podľa neho nelogické, aby svedok
vyzval obžalovaného, aby dom opustil a pritom ho držal, aby nemohol odísť a držal dvere pred

jeho únikom. Navyše syn poškodenej, ktorý bol počas celého incidentu pri obvinenom, prítomnosť
poškodenej neuvádza. Vstup do domu poškodených nemožno podľa neho rozhodne subsumovať pod
režim neoprávneného vniknutia, keďže je príbuzným obyvateľov domu a obdobné návštevy realizoval
na pravidelnej báze.
- Obvinený zdôraznil, že Okresný súd Trnava bez opory v dôkaznom stave privolil osamotenej výpovedi

poškodenej, že súhlas s požičaním vozidla neposkytla, pričom neprihliadol na protichodné tvrdenie
svedka a obvineného. Poškodená mala motív kriminalizovať obvineného a z pomsty ho dostať do
tejto situácie, keďže jej podľa súdu zasielal správy s výhražným obsahom a taktiež syn poškodenej
hodnotil ich vzťah ako negatívny. Obvinený nemal dôvod nedôverovať súhlasu poškodenej s požičaním
jej vozidla. Rovnako tak k preskočeniu plotu došlo v dôsledku obavy o jeho zdravie, a preto tu neexistuje

vôľa obžalovaného k akémukoľvek porušeniu domovej slobody.
- Nebol preukázaný ani len úmysel obvineného smerujúci k neoprávnenému vedeniu vozidla alebo
vniknutiu či zotrvaniu v obydlí inej osoby.
- Uložený trest obvinený vnímal ako neprimerane prísny a nesúladný s cieľom a účelom trestania v
trestnom práve.

Mal tak za to, že konaním súdov došlo zásadným spôsobom k porušeniu práv obvineného, ktoré
predstavujú porušenie zákona a napĺňajú dovolacie dôvody vymedzené v podanom dovolaní. Všetky
ním komunikované momenty by mali mať za následok potrebu zrušenia rozhodnutia súdu prvého stupňa
i odvolacieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie naposledy označenému súdu. Navrhol vyslovenie
porušenia zákona v spomínaných oblastiach, zrušenie napadnutých rozhodnutí v časti o vine aj treste

a prikázanie danej veci súdu prvého stupňa na nové prerokovanie a rozhodnutie.
Následne obvinený dovolanie doplnil vlastným podaním, v ktorom v podstate zopakoval argumentáciu,
ktorú už uviedol v dovolaní podanom prostredníctvom obhajcu.

K dovolaniu sa využijúc svoje právo podľa § 376 Trestného poriadku vyjadril prokurátor, a síce v podstate

takto:
„Zhrnúc odôvodnenie dovolacích dôvodov je potrebné konštatovať, že je v podstate obsahovo zhodné
s odôvodnením odvolania obvineného ako aj vyjadreniami obvineného v konaní, ktoré predchádzalo
rozhodnutiam súdov. S týmito námietkami sa v celom rozsahu dostatočne a podrobne zaoberali
prvostupňový súd i odvolací súd vo svojich rozhodnutiach. So závermi týchto súdov sa v plnej miere

stotožňujem. K jednotlivým častiam dovolania ďalej dodávam:
Dovolacie námietky obvineného G. Y. smerujú okrem iného i k tomu, že podľa jeho názoru súd nevykonal
dostatočné dokazovanie, v nedostatočnom rozsahu zistil skutkový stav pre potreby svojho rozhodnutia
a tento nesprávne posúdil a vyhodnotil. Dovolací súd nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých
je založené napadnuté rozhodnutie súdu, a to aj neúplnosť skutkových zistení, prípadne nesprávne

hodnotenie dôkazov.
Zásadným porušením práva na obhajobu [§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] sa rozumie najmä
porušenie ustanovení o povinnej obhajobe alebo stav, keď obvinený po určitú časť trestného konania
nemalobhajcunapriektomu,žehomalmať,keďorgányčinnévtrestnomkonaníalebosúd,vtomtočase
skutočne vykonávali úkony trestného konania, ktoré smerovali k vydaniu meritórneho rozhodnutia, ktoré

bolo napadnuté dovolaním. Ustálená súdna judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
podľa citovaného ustanovenia chápe ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv
obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu
na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Prípadné porušenie len niektorého z práv obvineného,pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe
nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia
totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobil naplniť

uvedený dovolací dôvod.
K otázke náhradného obhajcu je dôvodné dodať, že Mgr. Šutovská bola ustanovená ako
obhajkyňa prostredníctvom programového prostriedku schváleného ministerstvom spravodlivosti a k jej
ustanoveniu ako náhradnej obhajkyne prišlo z dôvodu hospodárnosti konania s ohľadom na znalosť
predmetnej veci.

Totožne k otázke neavizovania záverečných rečí konštatujem, že žiadne zákonné ustanovenie neukladá
súdu povinnosť oznamovať, že bude realizovaný prednes záverečných rečí, pričom lehota na prípravu
pojednávania bola zachovaná vo vzťahu k dovolateľovi ako aj obhajcovi JUDr. Lanczovi. Rovnako
zo zápisníc z hlavných pojednávaní vyplýva, že pred pokračovaním v odročenom pojednávaní bol
oboznámený obsah predošlého pojednávania.
V daných súvislostiach konštatujem, že nebol naplnený ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.

g) Trestného poriadku, keďže uvedený dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať iba v prípadoch,
keď rozhodnutie súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané, resp.
neboli vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch získaných
nezákonné, musí byť z obsahu spisového materiálu zrejmá a nemožno ju vyvodzovať na základe toho,
že by sa mali inak vyhodnocovať existujúce už vykonané dôkazy. Dovolací dôvod taktiež nemožno

vyvodzovať len zo skutočnosti, že súd nevykonal všetky dôkazy, ktoré navrhol obvinený, prípadne že
vykonané dôkazy nevyhodnotil podľa jeho predstáv. Za naplnenie tohto dovolacieho dôvodu nemožno
považovaťzistenieskutkusúdomnapodkladedôkazovvykonanýchnahlavnompojednávanívsúladeso
zákonom,tedanemožnovyvodiť,žerozhodnutiejezaloženénadôkazoch,ktorénebolisúdomvykonané
zákonným spôsobom.

K prečítanej výpovedi svedka Q. Y. postupom podľa § 263 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku uvádzam,
že išlo o zákonný postup, pričom výsluch svedka bol realizovaný kontradiktórnym spôsobom v rámci
prípravného konania.
S jednotlivými podaniami dovolateľa, vrátenie uplatnených námietok zaujatosti sa súd prvého stupňa
ako aj odvolací súd dôsledne a v súlade so zákonom vysporiadali.

Zvážením všetkých aspektov konštatujem, že v danom trestnom konaní sa nevyskytli žiadne
procesnoprávne ani hmotnoprávne pochybenia, ktoré by zakladali dôvody dovolania. Uvádzané dôvody
dovolania v tomto prípade nie sú dané. S poukazom na uvedené skutočnosti je potrebné prijať záver,
že neboli splnené dôvody dovolania v zmysle ustanovenia § 371 Trestného poriadku.
Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu,

ktorým bol porušený zákon, alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu prechádzalo, ak je
toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti je zrejmé, že neboli splnené dôvody dovolania v zmysle ustanovenia
§ 371 Trestného poriadku, a preto navrhujem, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd
dovolanie obvineného G. Y., nar. X. H. XXXX, zastúpeného obhajcom JUDr. Albínom Lanczom, na

neverejnomzasadnutípodľa§382ods.1písm.c)Trestnéhoporiadkuodmietolabezpreskúmaniaveci“.

+ + +
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním
rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre jeho podanie a zistil, že dovolanie

bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku a § 566
ods. 3 Trestného poriadku], osobou oprávnenou na jeho podanie [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného
poriadku], prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), v zákonnej lehote (§ 370 ods.
1 Trestného poriadku), na príslušnom súde (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), že spĺňa obligatórne
obsahové náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a tiež, že obvinený pred jeho podaním

využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté (§ 372 ods. 1 Trestného
poriadku). Najvyšší súd po splnení vyššie vymedzenej formálnej prieskumnej povinnosti zistil, že
dovolanie obvineného je treba odmietnuť ako nedôvodné podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku,
nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 a nasl. Trestného poriadku.

Najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto
opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom
poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých
najzávažnejších, mimoriadnych, procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvodytaxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom v porovnaní s dôvodmi
zakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne
užšie.

Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný
prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty.
Preto sú možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, striktne obmedzené, aby sa širokým
uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a

dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie odvolanie“.

Čo sa týka viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385
ods. 1 Trestného poriadku k tomu treba poznamenať, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého
rozhodnutiaakonania,ktorémupredchádzalo(§374ods.1Trestnéhoporiadku)anieprávnychdôvodov
dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia

podľa § 371 Trestného poriadku. Zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené
dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku.

Z toho vyplýva, že v prípade, ak chybám vytýkaným v dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného
poriadku nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa § 371 Trestného poriadku a ani

iný dôvod dovolania uvedený v tomto ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 382 písm.
c) Trestného poriadku, alebo zamietne podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku bez toho, aby zisťoval
inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania
označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku.

Akaledovolacísúdzistíchyburozhodnutiaalebokonania,vecnešpecifikovanúdovolateľompodľa§374
ods. 1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný právne
uplatniteľný dôvod dovolania, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného
poriadku, dovolací súd dovolaniu vyhovie postupom podľa § 386 a nasledujúcich ustanovení Trestného
poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu

(viď k tomu bližšie uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 2Tdo/30/2011, zo 16. augusta 2011, publikované
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012).

Námietky obvineného boli naprieč dovolaním vo veľkej miere aj skutkového charakteru, najvyšší súd
tak hneď úvodom pripomína, že na základe dovolania podaného obvineným sa skutkovým stavom nie

je oprávnený zaoberať.

V dovolaní spísanom a podanom prostredníctvom obhajcu obvinený ďalej nepodradil jednotlivé
dovolacie námietky pod konkrétne dôvody dovolania v zmysle § 371 ods. 1 Trestného poriadku, tieto iba
označil a v ďalšom bola preto namiesto obhajoby, úlohou najvyššieho súdu táto kvalifikovaná činnosť.

Dovolaciemu súdu je zároveň zrejmé, že s väčšinou námietok aktuálne uplatnených (opakovane) ako
námietky dovolacie sa vo svojich rozhodnutiach Okresný súd Trnava, sp. zn. 29T/53/2021, z 12. januára
2022 a Krajský súd v Trnave, sp. zn. 6To/17/2022, z 24. februára 2022 už vysporiadali a najvyšší
súd preto tam, kde je to vhodné a účelné na túto argumentáciu poukazuje. Vzhľadom na identitu

veľkej časti pôvodne odvolacích a aktuálne dovolacích námietok sa preto najvyšší súd nižšie venuje
najpodstatnejším tvrdeniam obvineného, ale zároveň summa summarum opakuje už tie závery prijaté
vo vyššie citovaných rozhodnutiach súdov nižších stupňov, s ktorými sa stotožnil.

Namietanými tvrdeniami zo strany dovolateľa sa vo svetle vysvetleného v predchádzajúcich riadkoch

bolo potrebné zaoberať pod dôvodmi dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
[zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu], § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku [vo
veci konal, alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený
z vykonávania úkonov trestného konania], § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku [rozhodnutie je
založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom] a § 371 ods. 1 písm.

i) Trestného poriadku [rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku
alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku
však dovolací súd nemôže skúmať a meniť]. Ostatné dôvody dovolania, ktoré označila obhajoba, buď
charakteristikou nespadali pod žiaden z dôvodov v zmysle § 371 ods. 1 Trestného poriadku, viacerénámietky neboli vôbec adekvátne, obvinený dostal jednoznačnú odpoveď už skôr vo veci konajúcimi
súdmi a ich argumentáciu by bolo nadbytočné opäť zopakovať, alebo správne podradenie tvrdení urobil
najvyšší súd nižšie. Dovolacie námietky obvineného tak boli najvyšším súdom subsumované pod vyššie

uvedené dovolacie dôvody a v tomto „režime“ sa bude viesť aj argumentácia dovolacieho súdu.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku:

Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo

porušené právo na obhajobu.

Jednou zo základných zásad trestného konania je aj zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení
§ 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), písm. c),
písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na obhajobu patrí k základným

atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej
strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov
a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je
dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia.

Zásada práva na obhajobu vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv
a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného
výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne
zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo
svojejpodstatejejrealizáciavčonajširšommeradlejenielenvzáujmeosoby,protiktorejsavedietrestné

konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale
aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy. Podľa názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje
ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane
základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu
medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.

Vyššie podrobne opisovaná zásada obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného:
- právo obhajovať sa osobne, alebo
- právo obhajovať sa za pomoci obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
- právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky

na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti.

Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného
a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie

každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú
jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania.
Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení
obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na

obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o
zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v
jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.

Takétopochybeniedovolacísúdvkonanínezistil,tedanemožnokonštatovať,žedošlokporušeniupráva

na obhajobu obvineného G. Y. zásadným spôsobom, a teda že existuje skutočnosť, ktorá sama o sebe
znamená naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Napriek tomu sa dovolací súd zaoberal aj konkrétnymi námietkami, ktoré v rámci tohto dovolacieho
dôvodu menovaný uviedol v písomných dôvodoch dovolania.

Obvinenývovzťahukdovolaciemudôvodupodľa§371ods.1písm.c)Trestnéhoporiadkuargumentoval
vecne (nie však relevantne) v zásade tým, že sa nemohol stotožniť s odôvodnením rozsudku súdu
prvého stupňa.Na tomto mieste je ku namietanému potrebné uviesť najprv to, že hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý
nezodpovedá predstavám obvineného, nepredstavuje porušenie jeho práva na obhajobu zásadným

spôsobom v zmysle uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Jedná sa o skrytú formu vyjadrenia záujmu obvineného, aby boli vykonané dôkazy vyhodnotené v jeho
prospech.

Nie je ďalej podľa najvyššieho súdu možné podať úspešne dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.

c) Trestného poriadku na podklade toho, že sa návrhom na vykonanie dôkazu nevyhovelo. Za porušenie
práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku teda nemožno považovať obsah
a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných
prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Ak by záver súdu o tom, že
určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal
opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to

viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktorá
vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie
správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. Najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia,
prehodnocovať vykonané dôkazy aj ich hodnotenie súdmi nižších stupňov. Ťažisko dokazovania je v
konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, upravovať, alebo meniť iba

súd odvolací (§ 322 ods. 3 a § 326 ods. 5 Trestného poriadku).

Ak by však aj podľa vyššie uvedených kritérií išlo o porušenie práva na obhajobu, bolo by potrebné
posúdiť, či toto právo bolo porušené zásadným spôsobom, a to v závislosti na tom, či by porušenie práva
na obhajobu mohlo vyvolať odlišné rozhodnutie vo veci samej.

Z obsahu spisu je však zrejmé, že obvinený mal v konaní pred súdom možnosť navrhovať, predkladať a
obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, čo napokon aj využil a o týchto návrhoch súdy zákonným
spôsobom rozhodli.

Obvinený zároveň uvádzal, že pri ukončení vyšetrovania mu bolo upreté právo na preštudovanie spisu.
Táto jeho námietka však nekorešponduje s realitou, pretože pred ukončením vyšetrovania sa on i jeho
obhajca mali možnosť riadne sa oboznámiť so spisom, bola im daná možnosť na jeho preštudovanie
a toto aj využili.

Taktiež všetky ostatné práva, ktoré sú vyjadrením práva na obhajobu a podmienky na spoľahlivé zistenie
objektívnejpravdybolivpredmetnejveciriadnezabezpečené.Akovšakužbolouvedené,zistenieskutku
súdom na podklade dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní nemožno považovať za porušenie
práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Obvinený vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. l písm. c) Trestného poriadku ďalej
argumentoval len samotným označením tohto dôvodu a námietkou nedostatočného odôvodnenia
uznesenia odvolacieho súdu, ktorý nenapravil ním vytýkané pochybenia.

V úzkej spojitosti s právom na obhajobu treba vnímať právo strany na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, a preto námietky obvineného týkajúce sa nevykonania ním navrhovaných dôkazov posúdil
najvyšší súd výlučne optikou práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia spočíva v troch nasledujúcich a vzájomne sa
doplňujúcich rovinách:

a) je korelátom práva účastníka konania prednášať návrhy, argumenty a námietky, aby na tieto dostal
od súdu náležitú odpoveď,
b) predstavuje jednu zo záruk, že ,,výkon spravodlivosti“ (justice in procedural effect, resp. justice in
action) nie je arbitrárny (svojvoľný), nepriehľadný a že rozhodovanie verejnej moci je kontrolované
verejnosťou,

c) vytvára predpoklad pre účinné uplatnenie opravných prostriedkov, ktoré má strana konania k
dispozícii.Napriek nespornému významu vyššie rozvedeného práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
nejde o právo absolútne. Povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie nemožno interpretovať v tom
zmysle, že by zahŕňalo podrobnú odpoveď na každý argument strany konania (Van de Hurk v.

Holandsko, resp. Ruiz Torija v Španielsko).

Podstatou práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je povinnosť súdu vyhodnotiť a v
odôvodení rozhodnutia zareagovať na hlavné námietky účastníka konania (Donadze v. Gruzínsko) a
riadne posúdiť tvrdenia, argumenty a dôkazy predložené stranou konania (opätovne viď napr. Van de

Hurk v. Holandsko). Na podklade takéhoto postupu súdu je následne možné kvalifikovaným spôsobom
posúdiť, či bolo konanie ako celok spravodlivé. Mlčanie odvolacieho súdu ohľadom zákonnosti
odmietnutia vykonania dôkazov navrhnutých obvineným odporuje myšlienke spravodlivého procesu
(Krasulya v. Rusko).

Jedným zo základných princípov trestného konania je nutnosť starostlivo a úplne popísať dôkazný

postup,ktorýsúčasnetrebalogickyapresvedčivoodôvodniť.Uvedenúpožiadavkuzakotvilzákonodarca
do sústavy nárokov na odôvodnenie rozsudku, a tak isto aj uznesenia, ktoré má povahu rozhodnutia
vo veci samej. Preto nie je prípustné, aby odôvodnenie rozhodnutia, ktoré musí rešpektovať vyššie
vymedzené kritériá, bolo založené na skutkových zisteniach, ktoré nie sú náležitým spôsobom
odôvodnené, resp. primerane vysvetlené. Takéto rozhodnutia (ich odôvodnenie alebo absencia

takéhoto odôvodnenia tam, kedy rozhodné skutočnosti v zásade musia byť odôvodnené) nie sú
adhézne k určite zistenému skutkovému stavu vyjadrenému v odôvodnení dotknutého rozhodnutia.
Za takéhoto procesného stavu ide o rozhodnutia, ktoré nerešpektujú požiadavky Trestného poriadku
ako základného procesnoprávneho predpisu upravujúceho trestné konanie. V konečnom dôsledku sa
takéto rozhodnutie ,,posúva” aj do protiústavnej polohy, a to najmä z hľadiska nároku trestne stíhaného

obvineného na spravodlivé posúdenie jeho trestnej veci (ÚS 181/2000 - ČR). Napriek prezumpcii, že súd
nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy, platí, že musí o vznesených návrhoch na vykonanie
dokazovania rozhodnúť a pokiaľ im nevyhovie, musí vo svojom rozhodnutí vysvetliť, z akých dôvodov
navrhnuté dôkazy nevykonal, resp. prečo ich neprevzal ako základ svojich skutkových zistení (ÚS
413/2002 - ČR). Je vecou súdov nižšieho stupňa, ktoré dôkazy a v akej kvantite považujú za dostatočné

na preukázanie skutkového stavu.

Zo strany odvolacieho súdu ide preto o otázku právnu, kedy by zistené pochybenie mohlo potenciálne
zakladať dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (primerane pozri
1TdoV/6/2017). Pre dovolací súd je z pohľadu skúmania dodržania práva na obhajobu podľa § 371

ods. 1 písm. c) Trestného poriadku podstatným zistenie či sa súd prvého stupňa, alebo odvolací súd
návrhom obvineného na vykonanie dokazovania zaoberali (t. j. či ho zaregistrovali) a súčasne uviedli
aspoň stručné dôvody, na podklade ktorých sa takémuto návrhu rozhodli nevyhovieť.

Povinnosťou súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu je rešpektovať ústavne garantované právo

obvineného na obhajobu, z ktorého vyplýva požiadavka, aby sa konajúce súdy vysporiadali s
námietkami odvolateľa, ktorými toto svoje právo realizuje (pre odvolací súd je táto povinnosť zvýraznená
prostredníctvom článku 2 ods. 1 dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd). Túto povinnosť konajúce súdy porušujú, ak ignorujú námietky odvolateľa voči dôkazom, na
ktoré je v odsudzujúcom rozhodnutí poukazované ako na kľúčové pre tvrdené skutkové závery.

Výrok rozhodnutia sám o sebe totiž nestačí na to, aby naplnil požiadavku spravodlivého procesu,
pretože z pohľadu obvineného je potrebné, aby bolo zrejmé, akými úvahami sa súd riadil, ako sa
vysporiadalsdôkazmiaktoráargumentáciabolapresúdpresvedčivejšiaatvorízákladjehorozhodnutia.
Preto musí byť daný výrok náležite odôvodnený. Sprostredkovaným výsledkom je následne možnosť

obvineného ,,skontrolovať“, ako sa súd vysporiadal s jeho argumentáciou a dôkazmi, čím získa obraz
o výkone spravodlivosti, v ,,jej mene“ (Tatishvili v. Rusko). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia sa musí
vysporiadať s relevantnými právnymi a skutkovými otázkami ako aj argumentami obvineného, ktoré sú
podstatného právneho významu.

Ak ide o náležitý argument významný pre rozhodnutie, odpoveď naň musí byť nielen konkrétna, no
navyše aj v zásade špecifická. Nakoľko platí predpoklad, že v zásade každý návrh obvineného je
potrebné vnímať čo do významového hľadiska (pre obvineného) zvlášť citlivo, treba dodať, že v konaní
vedenom pred profesionálnymi sudcami, obvineného chápanie jeho odsúdenia vychádza predovšetkýmz dôvodov uvedených v súdnych rozhodnutiach. V takých prípadoch musia vnútroštátne súdy uviesť
dostatočne jasne dôvody, na ktorých sa zakladajú ich rozhodnutia. Odôvodnené rozhodnutia tiež slúžia
v dokazovaní stranám, ktoré boli vypočuté, a tým prispievajú k väčšej ochote prijať rozhodnutia o ,,ich“

strane. Okrem toho je povinnosťou súdu založiť svoje úvahy na objektívnych argumentoch a tiež chrániť
právo na obhajobu. Rozsah povinnosti odôvodnenia závisí od povahy rozhodnutia a musí byť stanovený
s ohľadom na okolnosti prípadu.

Na splnenie požiadavky na spravodlivý proces, obvinený a samozrejme aj verejnosť musia byť schopní

pochopiť verdikt súdu, ktorý bol daný - to je zásadnou poistkou proti svojvôli (Taxquet v. Belgicko). V
nadväznosti na to je úlohou súdu, aby sa jasným, právne korektným, no najmä zrozumiteľným spôsobom
vyrovnal so všetkými právnymi a skutkovými okolnosťami, ktoré tvoria podklad jeho rozhodnutia z
hľadiska právneho významu (IV. ÚS 14/07).

Okresný súd na stranách 3-20 svojho odsudzujúceho rozsudku dôsledne, precízne, zrozumiteľne a

vyčerpávajúco rozobral všetky vykonané dôkazy, tieto vyhodnotil jednotlivo i v súhrne, presvedčivo
vysvetlil, prečo neuveril tvrdeniam obvineného a najmä, ktoré dôkazy preukazujú jeho vinu. Zároveň
podrobne vysvetlil, z akých dôvodov určité (aj obvineným navrhované) dôkazy nevykonal. Najvyšší
súd považuje odôvodnenie rozsudku okresného súdu za „skvelú ukážku toho“, ako má odôvodnenie
rozsudku vyzerať, aby zodpovedalo nielen ustanoveniu § 168 Trestného poriadku, ale aj požiadavke čl.

6 ods. 1 Dohovoru. Tu treba poznamenať, že aj krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým
zamietol odvolanie obvineného na stranách 11-18 reagoval na všetky jeho podstatné odvolacie námietky
a náležitým spôsobom vysvetlil, prečo neakceptoval jeho odvolacie argumenty.

Pokiaľ ide o namietanú kontradiktórnosť konania, naopak, celá trestná vec prebehla v súlade s touto

zásadou. Nie ako tvrdil obvinený. Navyše spojitosť tejto zásady s namietanou aktivitou súdu nie je
na mieste, o to viac, keď na podklade obžaloby podanej prokurátorom, bol obvinený vykonaným
dokazovaním súdom uznaný za vinného.

Čo sa ešte týka náhradného obhajcu, Mgr. Andrea Šutovská bola najprv ustanovená ako obhajkyňa

obvinenému, a to prostredníctvom programového prostriedku schváleného ministerstvo spravodlivosti
a neskôr ako náhradná obhajkyňa, ktorá mala znalosť o veci v celom rozsahu a mohla realizovať práva
obvineného. Zanedbateľná nie je v tomto smere ani dôvodná hospodárnosť konania. Teda ustanovením
náhradného obhajcu nemohlo byť zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu
zásadným spôsobom, a to bez ohľadu na formálny proces ustanovenia náhradnej obhajkyne.

K otázke neavizovania záverečných rečí Okresným súdom Trnava, najvyšší súd už len dodáva, že zákon
neukladá povinnosť oznámiť, že bude realizovaný ich prednes, navyše lehota na prípravu pojednávania
bola zachovaná, tak obvinenému, ako aj jeho obhajcovi. V zásade platí, že obhajca a obvinený by mali
byť pripravení na to, že na akejkoľvek časti hlavného pojednávania môže prísť k prednesu záverečných

rečí, ak sú splnené podmienky na jeho ukončenie. Aj pred pokračovaním v odročenom hlavnom
pojednávaní bol oboznámený obsah toho predošlého.

S jednotlivými podaniami dovolateľa, vrátane námietok zaujatosti ním uplatnených, sa oba súdy tiež
dôsledne a v súlade so zákonom vysporiadali.

Zo zmieneného vyplýva, že v trestnej veci obvineného skutočne nemožno dospieť k záveru o tom, že
by bol naplnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku:

Podľa tohto dovolacieho dôvodu možno namietať, že vo veci konal, alebo rozhodol orgán činný v
trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného
konania.

Na naplnenie tohto dôvodu dovolania sa vyžaduje splnenie podmienky, že vo veci konal, alebo rozhodol
orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený, pričom o jeho vylúčení
sa v súlade so zákonom nerozhodlo.Pod uvedený dovolací dôvod nemožno zahrnúť napríklad také námietky, ktoré sa týkajú údajného
zaujatého prístupu sudcov a ktoré majú abstraktný, resp. všeobecný charakter. Zo súdnej judikatúry
vyplýva, že obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť vyhovieť

každému návrhu obžalovaného a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania vo
veci pre jeho zaujatosť. Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z
ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý zákonnému sudcovi, treba trvať na tom, že
vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno len výnimočne a zo skutočne
závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom a spravodlivo. Pri

posúdení otázky nestrannosti sudcu treba brať na zreteľ všetky aspekty subjektívneho aj objektívneho
charakteru. Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k procesným stranám trestného konania. Pri subjektívnej nestrannosti
sa vychádza zo zásady prezumpcie nestrannosti, až kým sa nepreukáže opak. Na preukázanie
nedostatkusubjektívnejnestrannostisavyžadujedôkazoskutočnejzaujatosti,pričomniejerozhodujúce
stanovisko (subjektívne) sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu

vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho
stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Pri hodnotení nestrannosti sudcu treba uvažovať
o tom, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.

Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je však

to, či obava obvineného je objektívne oprávnená, pričom relevantnou je len taká obava z nedostatku
nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach
(pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 1Tdo/23/2011).

Podstatou dovolacích námietok obvineného v tejto časti bolo, že o viacerých jeho námietkach nebolo

procesným spôsobom rozhodnuté a súdy sa s nimi nevysporiadali. Najmä poukazoval na skutočnosť,
že sa súdy procesne riadne nezaoberali jeho námietkou zaujatosti založenej na pomere sudcu k osobe
obvineného, ktorá vznikla inzultáciou obvineného vo forme vulgárnych nadávok a opľutia sudcu. To
predstavovalo i prekážku v realizácii pojednávania v dňoch 14. decembra 2021 a 12. januára 2022. Ani
v uvedenom prípade nebola vec predložená na rozhodnutie o námietke založenej na tomto dôvode na

súd vyššieho stupňa. Podľa obvineného nemožno uvažovať o naplnení režimu § 32 ods. 6 Trestného
poriadku, ktorý sa súdy snažili využiť ako únikovú stratégiu.

Genéze podávania námietok zaujatosti zo strany obvineného a ich posudzovaniu zo strany konajúceho
súdu sa veľmi podrobne a vyčerpávajúco (až kazuisticky) venoval už okresný súd vo svojom rozsudku

na č. l. 11-14. Najvyšší súd sa s touto argumentáciou a ergo i s postupom okresného súdu v plnej miere
stotožnil.

V podstate možno uviesť, že všetky námietky zaujatosti vznesené zo strany obvineného boli založené
výlučne na dôvodoch procesného postupu a na tomto základe rozvíjaných subjektívnych domnienkach

obvineného, ktoré neboli podložené objektívnymi skutočnosťami. Je evidentné, že sa jednalo o stratégiu
obvineného, ktorej primárnym cieľom bolo dosiahnutie vylúčenia konajúceho sudcu súdu prvého stupňa
z rozhodovania vo veci. Obvinený síce, snažiac sa dosiahnuť vylúčenie sudcu, pri podávaní námietok
formuloval, že obsahujú nové skutočnosti, ale v skutočnosti išlo len o opakovanie pôvodných námietok
pozmenenou formuláciou, majúcich pôvod v procesnom postupe. Okresný súd preto správne podané

námietky posúdil podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku (vo vtedy platnom znení) a nekonal o nich.
Správne okresný súd postupoval aj vo vzťahu k návrhu na odňatie a prikázanie veci, keď s poukazom
na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR uverejneného pod č. 48/2021 v Zbierke
stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, podľa ktorého ak sa podľa § 32 ods. 6 Trestného
poriadku o námietke zaujatosti vznesenej voči konkrétnemu sudcovi, ktorá je založená na iných

dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31 Trestného poriadku, nekoná, a teda takáto námietka nie je spôsobilá
vyvolať konanie o vylúčení ani konkrétneho (jednotlivého) sudcu, o to viac nie je potrebné konať ani
o návrhu na odňatie a prikázanie veci, ktorý je založený len na takejto procesne neúčinnej námietke
zaujatosti smerujúcej voči všetkým sudcom príslušného súdu (argumentum a minori ad maius).

Vo vzťahu k podaniu trestného oznámenia na samosudcu zo strany obvineného možno uviesť, že ani
táto skutočnosť nebola sama osobe spôsobilá byť dôvodom na vylúčenie samosudcu z rozhodovania. V
prvom rade je potrebné uviesť, že trestné oznámenie podal obvinený, a to pre podozrenie zo spáchania
trestnéhočinuohýbaniaprávaamareniaspravodlivosti.Užzosamotnejformulácietrestnéhooznámeniaje zrejmé, že jeho dôvodom bol predchádzajúci procesný postup zo strany súdu (samosudcu) voči
obvinenému, teda obvinený len inou formou v podstate opätovne namietal procesný postup. Zároveň
samotné podanie trestného oznámenia obvineného na sudcu nie je bez ďalšieho dôvodom na vylúčenie

sudcu. To potvrdzuje i súdna judikatúra, podľa ktorej záverov ani podanie trestného oznámenia, návrhu
na disciplinárne opatrenie alebo žaloby na ochranu osobnosti nemusí viesť k vylúčeniu úradnej osoby
(napr. R 11/2009, R 22/2011, uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Tdo/23/2015), a to primárne
v situácii, ak trestné oznámenie či iný návrh podá účastník konania. Z tejto judikatúry vyplýva, že
uplatnenie inštitútu o vylúčení orgánov trestného konania (a sudcov) prichádza do úvahy len vtedy, ak

je existencia vzťahu či pomeru predpokladaného v § 31 ods. 1 Trestného poriadku preukázaná. Nebude
tak tomu vtedy, keď obvinený podá na konajúcich sudcov, resp. všetkých sudcov súdu prvého a druhého
stupňa trestné oznámenie. Skutočnosť, že obvinený podal na konkrétneho sudcu trestné oznámenie,
sama osebe nie je dôvodom na vylúčenie sudcu z trestného konania, pretože nevyhnutnou súčasťou
profesionalitysudcujeto,abybolschopný,napriektakémutooznámeniu,rozhodnúťnestranne,zákonne
a spravodlivo v danej veci.

Rovnako ani vulgárne správanie obvineného voči sudcovi na hlavnom pojednávaní 2. decembra 2021
nebolo dôvodom na vylúčenie sudcu z rozhodovania danej veci. Samosudca na toto správanie reagoval
procesne uložením poriadkovej pokuty. I v tomto prípade sa prezumuje nutná dávka profesionality
sudcu tak, ako je vyššie uvedená. Nadôvažok celý „incident“ obvinený realizoval primárne a len s

úmyslom a cieľom vyvolať vo vzťahu k sudcovi stav, na základe ktorého by bol v danej veci vylúčený.
Prizmou nestranného pozorovateľa sa potom správanie iniciované výlučne procesnou stranou, ktorej
jediným cieľom je vyvolaním konfliktu dosiahnuť vylúčenie sudcu, nemôže javiť ako spôsobilé narušiť
presvedčenie o tom, že bude schopný nezaujato a nestranne rozhodnúť.

Napokon ani (anonymný) list, ktorý údajne zaslala obvinenému neznáma osoba, nie je spôsobilý vyvolať
otázky ohľadne nezaujatosti a nestrannosti sudcu, pretože objektívne neobsahuje také skutočnosti,
ktoré by naznačovali možnú zaujatosť samosudcu vo vzťahu k obvinenému, resp. iné dôvody zaujatosti.
Obsah daného listu skôr svedčí o značnej dávke naivity a prvoplánovitosti zo strany jeho pisateľa a skôr
ako pochybnosť o nezaujatosti a nestrannosti je u objektívneho pozorovateľa schopný vyvolať úsmev.

Navyše, údaje v liste uvedené ostanú vždy v rovine subjektívneho tvrdenia, ktoré objektívne nie je možné
overiť.

Nemenej dôležité je to, že samosudca riadne obvinenému vždy uviedol, prečo sa nejedná o námietku
zaujatosti a z akých dôvodov sa potom nebude o nej konať. Rovnako tak to bolo i pri návrhoch na odňatie

a prikázanie veci.

Sumárne povedané, najvyšší súd v danom prípade nedetekoval prítomnosť žiadnych takých
objektívnych okolností, ktoré by svedčili o tom, že vo veci konal a rozhodol sudca, ktorý mal byť vylúčený
z vykonávania úkonov trestného konania.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku preto naplnený nebol.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku:

Podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na
dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch,
keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané

zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so
zákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou
zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá i
samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku.

Z uvedeného logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže
byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp.
mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného
postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, a to aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces
v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené
výlučne alebo v rozhodujúcej miere („solely or to a decisive extent“) na dôkazoch získaných nezákonným

spôsobom, čo sa v predmetnej veci nestalo (pozri Mariana Marinescu v. Rumunsko - rozsudok ESĽP
z 2. februára 2010, Emen v. Turecko - rozsudok ESĽP z 26. januára 2010, Van Mechelen a ďalší v.
Holandsko - rozsudok ESĽP z 23. apríla 1997, Visser v. Holandsko - rozsudok ESĽP zo 14. februára
2002, Al-Khawaja a Tahery v. Spojené kráľovstvo - rozsudok ESĽP z 15. decembra 2011 a ďalšie).

V rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1
písm. g) Trestného poriadku môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister
spravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz
alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k
záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia,
prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov.

Najvyšší súd dopĺňa, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku - „rozhodnutie
je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom“ a jeho zrkadlové znenie
- „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom“, nemožno
vykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak,

že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli
a tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a
dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, §
2ods.11Trestnéhoporiadku)anapokonsúdnemusívykonaťanitiedôkazy,ktoréstranysícenavrhli,ale
„neskoro“ (§ 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie

(§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku).

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený len vtedy, ak súd
vykonal dôkazy nezákonným spôsobom tzn., že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní)
bol porušený zákon. Preto platí, že nevykonanie dôkazu súdom, nie je možné považovať za okolnosť

odôvodňujúcu existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, nakoľko
iba opačný postup súdu - vykonanie dôkazu nezákonným spôsobom môže naplniť dovolací dôvod podľa
§ 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.

Nevykonanie (arbitrárne), pre spravodlivé rozhodnutie známeho a dôležitého, významného či

rozhodného dôkazu súdom, môže však byť dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 3 Trestného
poriadku, pretože posúdenie rozsahu (ne)vykonaných dôkazov je otázkou skutkovou a nie právnou. Za
skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti
rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie.
S ohľadom na to nemôže argumentácia dovolateľa, ktorým nie je minister spravodlivosti, o nevykonaní

navrhnutého dôkazu súdom (o odmietnutí vykonania, ktorého bolo rozhodnuté podľa § 272 ods. 3
Trestného poriadku a rozhodnutie o tom bolo riadne odôvodnené minimálne v rozsudku v zmysle § 168
ods. 1 druhá veta Trestného poriadku) zodpovedať dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c),
resp. písm. g) Trestného poriadku.

Vyslovený záver v plnom rozsahu zodpovedá doterajšej aplikačnej praxi i judikatúre Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky o nemožnosti preskúmavania správnosti a úplnosti skutkových zistení súdmi v
pôvodnom konaní, s výnimkou prieskumu ich rozhodnutí uvedeným spôsobom z podnetu dovolania
podaného ministrom spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku.

Pokiaľ tak neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní dovolací súd
nemôže preskúmavať v rámci dovolateľom (obvineným alebo generálnym prokurátorom) uplatneného
dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, nemožno takéto „skutkové“
preskúmanie rozhodnutí súdov v pôvodnom konaní dosiahnuť (a vo svojej podstate obchádzať)
prostredníctvom uplatnenia dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c), resp. písm. g)

Trestného poriadku, konkrétne uplatnením dovolacej námietky spočívajúcej v tom, že v pôvodnom
konaní nebol vykonaný konkrétny dôkaz, ktorý však podľa subjektívneho hodnotenia dovolateľa
vzhľadom na jeho význam (dôležitosť) vykonaný byť mal.Posúdenie dôležitosti (významu) konkrétneho dôkazu totiž nie je možné bez komplexného vyhodnotenia
dôkazného stavu na podklade rozsahu a kvality procesu dokazovania vykonaného súdmi v pôvodnom
konaní, ktorého výsledkom je nimi zistený skutkový stav, v konečnom dôsledku odzrkadlený v tzv.

skutkovej vete výroku o vine obvineného.

Záver o dôležitosti (významu) takého dôkazu preto logicky nie je možný bez primárneho posúdenia
otázky náležite zisteného skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorý je zase
výsledkom procesu hodnotenia dôkazov podľa kritérií upravených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku,

z ktorého obsahu je navyše nepochybné, že žiadny dôkaz v trestnom konaní nemožno posudzovať
izolovane od iných, v danej veci zabezpečených, resp. vykonaných dôkazov.

Vyššie uvedený záver tak zohľadňuje systematickú prepojenosť jednotlivých dovolacích dôvodov
upravených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ich vzájomné vzťahy a obsahovú nadväznosť, v
posudzovanom prípade medzi dovolacími dôvodmi upravenými v tomto ustanovení pod písmenami c) a

i) a na vetu za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku logicky nadväzujúci ako jediný
možný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku.

K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, opäť bez
priradenia dovolacích námietok pod tento dôvod, v podstate obvinený nič závažné neuviedol, namietal

len nezákonné dôkazy ktoré mali byť voči nemu použité a tvrdil, že prečítaná výpoveď svedka Q. Y.
nebola zákonná.

Pokiaľ ide o tieto skutočnosti, nie je najvyššiemu súdu známe, na základe čoho ku nim obvinený
dospel.Nahlavnompojednávanísúdprvéhostupňavykonaldokazovaniezákonnýmspôsobom,vrátane

namietaného.

Čo sa týka prečítanej výpovede svedka Q. Y. postupom podľa § 263 ods. 3 písm. a) sa jednalo o zákonný
postup, pričom výsluch svedka ako už bolo uvedené vyššie, bol v rámci prípravného konania realizovaný
kontradiktórnym spôsobom.

V ďalšom obvineným namietanom možno iba predpokladať, že takto formulované dovolacie námietky
smerujú výlučne len voči finálnemu hodnoteniu vykonaných dôkazov, ktoré nekorešponduje jeho
predstavám.

Najvyšší súd preto môže len [s odkazom na znenie § 371 ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou
Trestného poriadku] pre úplnosť poznamenať, že v predmetnej trestnej veci boli dôkazy vykonané
zákonnýmspôsobomanáslednetomuzodpovedajúcvzmysle§2ods.12Trestnéhoporiadkuajnáležite
vyhodnotené.

S poukazom na uvedené najvyšší súd nezistil ani naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. g) Trestného poriadku.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku:

Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na
nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať, ani meniť.

Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia existencie tohto dovolacieho dôvodu, je dovolací súd vždy

viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy nižšieho stupňa, a teda dôvodom
dovolania nemôžu byť skutkové zistenia, čo vyplýva z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku.

Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete

výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky
skutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam
súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej
inštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie jeoprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní
sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery
môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je

odvolacou inštanciou zameranou na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa.

Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí
kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo že ustálený skutok
vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného

činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia
hmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený
pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad
(nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu.

Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatočné posúdenie

okolností vylučujúcich protiprávnosť (§ 24 - krajná núdza, § 25 - nutná obrana, § 26 - oprávnené
použitie zbrane, § 27 - dovolené riziko, § 28 - výkon práva a povinnosti, § 29 - súhlas poškodeného,
§ 30 Trestného zákona - plnenie úlohy agenta), prípadne zániku trestnosti činu (najmä § 87 Trestného
zákona - premlčanie trestného stíhania), resp. chybné rozhodnutia súdu pri uložení úhrnného trestu a
spoločného trestu (§ 41 Trestného zákona), súhrnného trestu (§ 42 Trestného zákona), trestu odňatia

slobody na doživotie (§ 47 a nasl. Trestného zákona) a pod.

Ako z citovaného ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, tak aj z inštitútu dovolania je
zrejmé, že trestné konanie je v zásade dvojinštančné. Inak povedané, dovolací súd je viazaný zisteným
skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Rovnako nie je oprávnený posudzovať

spôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania skôr vo veci konajúce a rozhodujúce súdy
vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu. Preto platí, že vo vzťahu ku skutkovému
stavu zistenému súdmi prvého prípadne druhého stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku môže
obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, no nikdy nie námietky skutkové.

Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti
rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov. Dovolací
súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez
ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať
(dokazovanie tu právna úprava pripúšťa len celkom výnimočne a v značne obmedzenom rozsahu, keď

môže byť zamerané výlučne na to, aby mohlo byť rozhodnuté o dovolaní - viď § 379 ods. 2 Trestného
poriadku). Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže
doplňovať, alebo korigovať len odvolací súd (v zmysle druhej vety § 317 ods. 1 Trestného poriadku
však nie obligatórne). Dovolací súd nie je možné chápať ako druhú, „odvolaciu“ inštanciu zameranú k
preskúmaniu rozhodnutí súdu nižšieho stupňa.

Dovolací súd obvinenému pripomína, že právomoc dovolacieho súdu je v prípade dovolania podaného
oprávnenouosobouuvedenomv§369ods.2Trestnéhoporiadkustriktneohraničenádôvodmidovolania
len podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku (prvá veta v odseku 2 § 369 Trestného poriadku) a pokiaľ
ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (tento prípad), naviac vetou za

bodkočiarkou - ,,správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť“.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že dovolací súd nemôže už v tretej inštancii opätovne
hodnotiť dôkazy, a tak (ako sa to domáha dovolateľ) dokonca dospieť k iným, nepochybne skutkovým
záverom,spočívajúcimvtomčiboli,resp.nebolikonanímuvedenýmvskutkovejveteobžalobynaplnené
všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu. Hodnotenie dôkazov a vyvodenie z toho právnych

záverov je celkom nepochybne kategóriou procesného práva - § 2 ods. 12 Trestného poriadku.

Je potom bez významu, či dospeli skôr konajúce a rozhodujúce súdy pri použití ich zákonom zverenej
povinnosti tak, ako je táto vymedzená v § 2 ods. 12 Trestného poriadku k záverom markantne odlišným
od tých, ktoré v podanom dovolaní predkladá subjekt podávajúci dovolanie.

Ustálenie záveru o naplnení, či nenaplnení znakov skutkovej podstaty trestného činu (v posudzovanom
prípade o to viac aktuálne, keď obvinený namietal predovšetkým subjektívnu stránku skutkovej podstaty
podvodu) vždy podlieha rozboru dôkaznej situácie a okolností prípadu, pričom postup podľa § 119 ods. 1Trestného poriadku (čo je tak isto kategória procesného práva) ukladá povinnosť dokazovať v trestnom
konaní najmä
a) či sa stal skutok a či má znaky trestného činu,

b) kto tento skutok spáchal a z akých pohnútok,
c) závažnosť činu vrátane príčin a podmienok jeho spáchania,
d) osobné pomery páchateľa v rozsahu potrebnom na určenie druhu a výmery trestu a uloženie
ochranného opatrenia a iné rozhodnutia,
e) následok a výšku škody spôsobenú trestným činom,

f) príjmy z trestnej činnosti a prostriedky na jej spáchanie, ich umiestnenie, povahu, stav a cenu.

S poukazom na vyššie uvedené je logické, ak najvyšší súd jeho dovolacie námietky obvineného
smerujúce len k nesprávnosti a neúplnosti skutkových zistení, rozsahu dokazovania a hodnoteniu
dôkazov - označí v predmetnej trestnej veci ako stojace zjavne mimo uplatnený dovolací dôvod. Naviac,
taktoformulovanédovolacienámietkynemožnokvalifikovanepodradiťanipodakýkoľvekinýuplatniteľný

dovolací dôvod, nakoľko sa nimi v súvislosti s ich obsahom v podstate nie je možné z právneho hľadiska
zaoberať tak, aby bol dovolací prieskum aspoň okrajovo súladný s platnou a účinnou právnou úpravou
(výnimkou je už skôr zmieňovaná procesná situácia, keď je subjektom podávajúcim dovolanie minister
spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku).

Najvyšší súd preto pripomína, že v prípade podania dovolania obvineným nie je odvolacím súdom a
má doslova zakázané opätovne skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku a v rámci toho
prehodnocovať vykonané dôkazy a vyslovovať iné skutkové závery ako súd prvej a súd druhej inštancie
- viď veta za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Pre dovolací súd je v zmysle uvedeného kľúčovým skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený
G. Y. spáchal trestné činy tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, následne
potvrdeného rozhodnutím odvolacieho súdu. Popísanému skutkovému stavu plne zodpovedá aj právny
záver vyjadrený v posúdení konania obvineného ako prečinu neoprávneného používania cudzieho
motorovéhovozidlapodľa§216ods.1,ods.2písm.d)Trestnéhozákonaaprečinuporušovaniadomovej

slobody podľa § 194 ods. 1 , ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Použitú právnu kvalifikáciu podľa
citovaných ustanovení odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku zahrnuté a ktoré
vyjadrujú naplnenie príslušných znakov skutkovej podstaty označených trestných činov. To platí aj o
poukaze na § 138 písm. f) Trestného zákona - ľsťou - u prvého z citovaných trestných činov a poukaze
na § 138 písm. e) Trestného zákona - vlámaním - pri tom druhom v poradí.

Zo skutkovej vety rozsudku je zrejmé, že obvinený sa najprv zmocnil kľúčov od motorového vozidla a
následne i vozidla poškodenej pod zámienkou návštevy a využijúc jej nepozornosť - teda ľsťou. Podľa
§ 122 ods. 6 Trestného zákona za lesť sa považuje, trestný čin je spáchaný ľsťou, ak bol spáchaný s
využitím omylu, ktorý páchateľ vyvolal alebo s použitím úskoku. Zo skutkovej vety vyplýva, že úmysel

zmocniť sa motorového vozidla poškodenej „maskoval“ obvinený návštevou u nej.

Následne zo skutkovej vety vyplýva, že obvinený prekonaním (preskočením) oplotenia dvoch rodinných
domov (vo výške 170 cm a 185 cm) bez dovolenia poškodenej vnikol do jej rodinného domu - teda
vnikol do uzatvoreného priestoru prekonaním zabezpečovacej prekážky s použitím sily, čo sa považuje

za vniknutie do obydlia iného vlámaním.

Najvyšší súd nezistil pochybenia súdov pri ukladaní trestu menovanému obvinenému. Primeranosťou,
resp. neprimeranosťou výšky uloženého trestu sa dovolací súd ani nie je oprávnený zaoberať.

Ak obvinený vo vzťahu k ukladaniu trestu poukazoval na údajné nerešpektovanie ustanovenia § 38 ods.
1 Trestného zákona z dôvodu, že bola aplikovaná priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného
zákona (spáchanie viacerých trestných činov) a zároveň ukladaný trest úhrnný podľa § 41 ods. 1
Trestného zákona, tak dovolací súd musí konštatovať, že ustanovenie § 38 ods. 1 Trestného zákona tým
porušené nebolo. Uvedené ustanovenie by mohlo byť porušené len v situácii, ak by zároveň pri zistení

uvedenej priťažujúcej okolnosti bol obvinenému ukladaný úhrnný trest podľa § 41 ods. 2 Trestného
zákona, čo sa však v danom prípade nestalo. Na túto námietku napokon dostal obvinený potrebné
vysvetlenie už v uznesení krajského súdu.Čo sa týka námietok obvineného spočívajúcich v polemike so závermi súdov o naplnení subjektívnej
stránky skutkovej podstaty trestného činu, ktorý bol predmetom trestného stíhania najvyšší súd
poukazuje na závery plynúce zo stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikované v

Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky pod č. 3/2011, podľa ktorého dovolací
dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nemôže napĺňať poukaz na to, že vykonaným
dokazovaním nebola v konaní preukázaná subjektívna stránka trestného činu. Táto totiž predstavuje
vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len
sprostredkovane, t. j. tak, ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, na základe konkrétnych skutkových

okolností, ktorých správnosť a úplnosť v rámci dovolacieho konania nie je možné skúmať a meniť.
Predmetom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku potom môže byť už
len nesprávne právne posúdenie takto ustáleného skutku v skutkovej vete rozhodnutí súdov prvého
a druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové zistenia, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možné
akokoľvek dopĺňať a meniť, k čomu je možné opätovne poukázať na skôr prezentované právne úvahy
najvyššieho súdu vo vzťahu k § 119 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku ako všeobecného ustanovenia

upravujúceho predmet dokazovania.

Z uvedeného vyplýva, že v trestnej veci obvineného nemožno dospieť k záveru o tom, že by bol naplnený
dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, a preto dovolaciu argumentáciu
obvineného najvyšší súd odmietol ako zjavne nedôvodnú.

Ak sa najvyšší súd nevyjadril k niektorej z dovolacích námietok obvineného, je tomu tak z dôvodu, že
tieto nepovažoval za relevantné alebo vecne súvisiace.

Nakoľko najvyšší súd s poukazom na vyššie konštatované nezistil naplnenie žiadneho z dôvodov

dovolania namietaných obvineným, rozhodol v konečnom dôsledku tak, ako je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.