Rozsudok – Dôchodky ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, September 30, 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Ssk/14/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201347
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:1017201347.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy

Takáčovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej
veci žalobcu: B.. L. V., narodený XX.XX.XXXX, bytom Z. E. XX, D., právne zastúpený: JUDr. Marián
Ďurina, advokát, Sibírska 4, Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ulica 29. augusta
8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej číslo: XXX XXX XXXX X zo
dňa 27.06.2017, o prepočítanie starobného dôchodku, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku
Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-6Sa/70/2017-153 zo dňa 12. októbra 2023, t a k t o

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
1. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) rozsudkom z 12.10.2023, č. k. BA-6Sa/70/2017-153
zamietol správnu žalobu v sociálnej veci o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej
číslo: XXX XXX XXXX X z 27.06.2017, ktorým podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) odvolanie B.. L. V. (ďalej
len „žalobca“) podané proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa

23.11.2016, vo veci zamietnutia žiadosti o prepočítanie starobného dôchodku zamietol v celom rozsahu
a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie.

2. Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 23.11.2016 podľa § 66 a §
112 ods. 1 a 4 zákona č. 461/2003 Z.z. zamietla žiadosť o prepočítanie sumy starobného dôchodku,
ktorý bol žalobcovi priznaný od 07.02.2011 v sume 45,00 eur mesačne (Rozhodnutím z 29.07.2014 bola
priznaná suma starobného dôchodku od 07.02.2011 upravená na 54,80 eur mesačne po dodatočnom

zhodnotení obdobia evidencie v nezamestnanosti od 08.03.1999 do 17.10.1999, poznámka kasačného
súdu). Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že žalobcovi bol výsluhový dôchodok priznaný rozhodnutím
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky priznaný od 01.03.1999 podľa § 38 a v súlade s § 26 zákona
č. 114/1998 Z.z. o sociálnom zabezpečení vojakov a podľa § 125 ods. 11 zákona č. 328/2002 Z.z.
o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov. Pri určení výšky starobného dôchodku bolo potrebné do doby dôchodkového
poistenia započítať aj doby hodnotené na účely výsluhového dôchodku. Až po takomto stanovení výšky

starobného dôchodku možno sumu starobného dôchodku krátiť o pomernú časť sumy dôchodku za
obdobie výkonu služby. Pre výpočet starobného dôchodku bolo v danom prípade hodnotené obdobie
dôchodkového poistenia od 01.09.1968 do 17.10.1999, čo bolo uvedené v rozhodnutí č. XXX XXX XXXX
X zo dňa 30.05.2014 a 29.07.2014. Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne, príslušný na rozhodovaniepodľa § 215 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 677/2006 Z.z. vo veci odvolania rozhodol
podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. tak, že odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie o
zamietnutie žiadosti z 12.10.2016 o prepočítanie sumy starobného dôchodku potvrdil. Dôvodil tým, že k

žiadosti o prepočítanie dôchodku a ani k podanému odvolaniu neboli predložené doklady preukazujúce
získanie ďalšieho obdobia dôchodkového poistenia. Žalobca v odvolaní uviedol, že od 02.05.2002 do
02.07.2008 bol evidovaný ako osoba vypomáhajúca manželke. Pojem vypomáhajúca osoba sa aplikoval
na daňové účely podľa § 11 ods. 3 zák. č. 366/1999 Z.z. o daniach z príjmov účinného do 31.12.2003.
Predpisy o sociálnom poistení, resp. zabezpečení tento pojem nepoznajú, zákon č. 100/1988 Zb. o

sociálnom zabezpečení v znení účinnom od 01.09.1994 však v ustanovení § 4a ods. 2 definoval pojem
spolupracujúce osoby samostatne zárobkovo činných osôb. Ustanovenie § 14 zákona č. 274/1994 Z.z.
o Sociálnej poisťovni v znení neskorších predpisov ukladalo spolupracujúcim osobám zúčastneným
na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení platiť poistné na nemocenské poistenie a
dôchodkové zabezpečenie. Z údajov evidovaných v informačnom systéme Sociálnej poisťovne vyplýva,
že žalobca nebol prihlásený na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie ako spolupracujúca

osoba samostatne zárobkovo činnej osoby. Ako druhý odvolací dôvod uviedol, že od 03.07.2008
do 31.01.2017 pracoval u zamestnávateľa KAMI-TERM s.r.o.; zároveň tvrdil, že aj v období od
18.10.1999 do 01.05.2002 pracoval u jednotlivých subjektov. Podľa výpisu z obchodného registra
Slovenskej republiky bolo zistené, že žalobca je štatutárnym orgánom a tiež spoločníkom obchodnej
spoločnosti KAMI-TERM, s.r.o., so sídlom Suvorovova 26, Pezinok, ktorá bola do obchodného registra

Slovenskej republiky zapísaná 03.07.2008; žalobca však nebol v Sociálnej poisťovni registrovaný ako
dôchodkovo poistená osoba a Sociálnej poisťovni neboli doručené doklady preukazujúce vznik a trvanie
dôchodkového poistenia, či už povinného dôchodkového poistenia zamestnanca zamestnávateľa KAMI-
TERM s.r.o. alebo iného dôchodkového poistenia. V odvolacom konaní bolo zistené a na základe
predložených dokladov potvrdené, že do vzniku nároku na dôchodok, t.j. do 26.08.2008 žalobca

preukázateľne získal 11 362 dní dôchodkového poistenia, t.j. 31 rokov a 47 dní; od 26.08.2008 nezískal
obdobie dôchodkového poistenia.

3. Správny súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovanej preskúmal na základe správnej
žaloby, vec prejednal na verejnom pojednávaní (§ 107 ods. 1 písm. a/ SSP) a po oboznámení sa s

pripojenými spismi, listinnými dôkazmi predloženými žalobcom v intenciách jednotlivých ustanovení,
najmä zákona č. 461/2003 Z.z., zákona č. 100/1988 Zb. a zákona č. 92/1949 Sb. Branný zákon a
príslušných ustanovení SSP dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná.

4. Správny súd mal z obsahu spisov a vyjadrení účastníkov konania za preukázané, že žalobca v

správnej žalobe namietal rovnaké skutočnosti ako v odvolacom konaní. Podstatou odvolacích námietok,
ako aj žalobných námietok bola nezákonnosť rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ktorá
spočívala v:
- k posúdeniu splnenia zákonných podmienok nároku žalobcu na zníženie dôchodkového veku podľa §
21 a § 174 zák. č. 100/1988 Zb. správny súd k splneniu zákonnej podmienky podľa § 174 ods. 1 zák.

č. 100/1977 Zb. konštatoval, že so vznikom tohto nároku na zníženie dôchodkového veku je spojená
ďalšia zákonná podmienka podľa § 174 ods. 2 zákona, a to trvanie služby I. alebo II. kategórie ku dňu
31.12.1999, pričom žalobca službu zaradenú do I. kategórie funkcií vykonával do 28.02.1999, kedy
jeho služobný pomer k ozbrojeným silám zanikol; od 01.03.1999 mu bol priznaný výsluhový dôchodok.
Námietku vyhodnotil správny súd za nedôvodnú,

- k zaradeniu obdobia štúdia v 1. a 2. ročníku na Vojenskej strednej škole elektrotechnickej a
rádiolokačnejvLiptovskomMikulášivobdobíod01.09.1970doI.kategórie funkciísprávnysúdpoukázal
na status služby vojaka z povolania a v bodoch 20 až 27 rozhodnutia uviedol, že v čase nástupu
žalobcu do prvého ročníka VSS, resp. počas jeho štúdia v 1. a 2. ročníku na predmetnej škole (od
01.09.1968 do 31.07.1970) v zmysle účinných všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich

sociálnezabezpečenie(zákonč.101/1964Zb.osociálnomzabezpečenívzneníúčinnomdo31.12.1975
a jeho vykonávacej vyhlášky Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia, ako aj zákona č. 121/1975
Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov) štúdium v 1. a 2. ročníku na vojenských
stredných odborných školách nebolo zaradené do I. ani do II. kategórie funkcií. Rovnako štúdium
v týchto prvých dvoch ročníkoch VSOŠ nebolo zaradené na základe splnomocňujúcich ustanovení

zákonov do rezortných zoznamov príslušných ministrov obrany do I. kategórie funkcií. S prihliadnutím na
účel sledovaný zákonmi sociálneho zabezpečenia, ktorým bolo pre účely dôchodkového zabezpečenia
zvýhodniť vojakov z povolania, nezaradenie činnosti žiakov VSOŠ v predmetom období do I. kategórie
funkcií nemožno kvalifikovať ako opomenutie alebo nečinnosť kompetentných rezortných orgánovsprávyvozbrojenýchsiláchštátu,snásledkomukráteniavojakovslužbezaradenejdoI.kategóriefunkcií
a ich oprávnené nároky na výkon prípravy na budúce povolanie. Uvedenú zákonnú úpravu stanovenia
I. a II. kategórie funkcií pre účely dôchodkového zabezpečenia vojakov z povolania je podľa názoru

správneho súdu potrebné vykladať v kontexte s účinným Branným zákonom (zákon č. 92/1949 Zb. v
znení neskorších predpisov), ktorý stanovil minimálny vek pre účely vzniku brannej povinnosti, t.j. na 1.
január roku, v ktorom občan dovŕšil 17. rok (§ 5 ods. 2 a § 6 ods. 1 Branného zákona v znení účinnom
do 31.12.1978, aj v znení do 01.01.1998), okrem dobrovoľne prevzatej brannej povinnosti bez ohľadu
na vek, avšak za brannej pohotovosti štátu (§ 6 ods. 1 Branného zákona). Status vojaka definovalo

ustanovenie § 2 ods. 2 veta druhá Branného zákona, podľa ktorého vojakmi sa rozumeli osoby, ktoré
boli odvedené a mali služobnú povinnosť. V tejto súvislosti správny súd poznamenal, že ešte nešlo o
vojaka z povolania, čo je status potrebný pre priznanie služby zaradenej do I. kategórie funkcií. Zároveň
konštatoval, že činnosť 14 až 16-ročných žiakov v prvých a druhých ročníkoch vojenských stredných
odborných škôl nemožno subsumovať pod žiadnu z vojenských činných služieb v zmysle § 20 ods. 2
písm. a) až g) Branného zákona, rovnako nie je možné konštatovať, že boli u týchto žiakov splnené

zákonné podmienky vzniku služobného pomeru vojaka z povolania podľa § 2 ods. 1 a 2, § 24 ods. 1 a 2
a § 25 zák. č. 76/1959 Zb. v spojení s § 25 ods. 1 Branného zákona. Vzhľadom na Branným zákonom
stanovený minimálny vek brannej povinnosti a dobrovoľnej brannej povinnosti, žiaci VSOŠ mohli skladať
prísahu až v 3. ročníku VSOŠ, t.j. v roku, v ktorom dovŕšili 17. rok života. Správny súd ďalej uviedol,
že žiaci VSOŠ až po zložení prísahy vykonávali vojenskú činnú službu, pričom až po jej absolvovaní

boli splnené zákonné podmienky na prijatie vojakov do služobného pomeru vojakov z povolania podľa
§ 24 ods. 1 a 2, § 25 zák. č. 76/1959 Zb. a na vznik ich povinnosti vojenskou činnou službou podľa
zák. č. 76/1959 Zb. v spojení s § 25 ods. 1 Branného zákona. V tejto súvislosti uviedol, že žiadne
povinnosti,ktoréžiacivpriebehu1.a2.ročníkaVSOŠvrámcivýchovnéhoprocesuvykonávalianazývali
sa službami (napr. dozorná služba), hoci sa svojím názvom, obsahom alebo náplňou činnosti javili byť

totožné s výkonom činnosti vojakov z povolania, nemožno podradiť pod vojenské činné služby vojakov z
povolania v zmysle Branného zákona. V tomto ohľade správny súd konštatoval, že žiaci 1. a 2. ročníkov
VSOŠ boli vojakmi mimo činnej služby, a teda ani vo vzťahu k ich činnosti v rámci vzdelávacieho procesu
nemohlo byť realizované zaradenie medzi služby vojakov z povolania do I. kategórie funkcií,
- k námietke zneužívania detskej práce, obmedzovanie osobnej slobody žiakov a prísny režim pri ich

výchove počas sporných dvoch ročníkov VSOŠ, ako aj ich protizákonné ozbrojovanie a porušovanie
príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov o zbraniach a strelive a Zákonníka práce správny
súd uviedol, že tieto tvrdené skutočnosti nie sú predmetom súdneho prieskumu zákonnosti žalobou
napadnutého administratívneho rozhodnutia a postupu predchádzajúceho jeho vydaniu. Rovnako
konštatoval, že ozbrojovanie 14 až 16-ročných žiakov VSOŠ a náplň ich činnosti, hoci podobnej činnosti

vojakov v činnej službe alebo službe vojakov z povolania, nezakladali a ani v zmysle branného zákona
a zákona č. 76/1959 Zb. nemohli zložiť služobný pomer týchto žiakov ako vojakov z povolania, ktorý
je pre účely zaradenia služby do I. kategórie funkcií v zmysle § 120 ods. 1 a 2 zák. č. 121/1975
Zb., ako aj podľa ustanovení zák. č. 100/1988 Zb., rozhodujúci. Z uvedeného dôvodu nebolo možné
preklenúťanirozhodovacoučinnosťousúdovúčelsledovanýzákonmiosociálnomzabezpečení,výlučne

vo vzťahu ku kategorizácii preferovaných služieb vojakov z povolania a kreovať pre účely dôchodkového
zabezpečenia vojakov z povolania namiesto príslušného štátneho orgánu na úseku správy ozbrojených
síl zoznam činností zaradených do I. alebo II. kategórie funkcií z činnosti vojakov mimo činnej služby a
mimo služby vojakov z povolania. Správny súd odkázal na už ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších
súdnych autorít, na ktoré poukázala aj žalovaná, preto za neopodstatnené považoval aj návrhy

žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov a znaleckým dokazovaním z odboru služobného
práva, pretože navrhované dokazovanie by nemalo za následok vnesenie nových skutočností do
posudzovaného prípadu, najmä s prihliadnutím na to, že posúdenie zaradenia štúdia v 1. a 2. ročníku
strednej vojenskej školy do výkonu činnej vojenskej služby je otázkou právnou.

5. Pri posudzovaní vecnej správnosti žalobou napadnutého rozhodnutia správny súd vychádzal zo
skutkových záverov, ktoré boli predmetom rozhodovania správnych orgánov. Žalobu podľa § 190 SSP
správny súd ako nedôvodnú zamietol.

6. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP. Žalobcovi, ktorý nebol v

konaní úspešný, nárok na náhradu trov konania nepriznal. Rovnako nepriznal náhradu trov konania ani
žalovanej, pretože neboli splnené podmienky na aplikáciu ust. § 168 SSP.

II.7. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.

8. Namietal, že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil sťažovateľovi, aby uskutočnil
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440
ods. 1 písm. f/ SSP) a rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm.
g/ SSP).

9. V kasačnej sťažnosti na úvod uviedol, že žalobca ako 15 ročný nastúpil dňom 01.09.1968 na VSOŠ
v Liptovskom Mikuláši. Svoju študentskú a vojenskú povinnosť si počas 1090 dní ako mladistvý riadne
plnil od 01.09.1968 do 26.08.1971, t.j. tri ročníky a 26 dní zo štvrtého ročníka VSOŠ, kedy dosiahol
vek dospelosti. Po celý čas štvorročného obdobia od 01.09.1968 do 24.06.1972 na VSOŠ vykonával
1393 dní aj rôzne druhy vojenských služieb, z toho 1090 dní ako mladistvý, teda nedobrovoľne a z
dôvodov hrubého zneužívania a na zakázaný vojenský výcvik a vojenskú prípravu. Pripomenul, že

až dňa XX.XX.XXXX dosiahol plnoletosť, tesne po tomto termíne o 5 dní bol už žiakom 4. ročníka
VSOŠ. Vojenskú prísahu zložil 29.08.1970; vo štvrtom ročníku dňa 07.06.1972 zložil maturitnú skúšku.
Od počiatku nástupu do vojenskej školy bol mladistvým 1. a 2. ročníku VSOŠ; po nástupe dostal
kompletnú vojenskú výbavu a výstroj vo verzii leto-zima, oficiálnu uniformu s vojenským a štátnym
znakom ČSĽA; bol zaradený do vojenských štruktúr ČSĽA, musel zastávať najnižšie vojenské funkcie

veliteľa družstva a zástupcu veliteľa čaty, pomocník výkonného práporčíka a tvoriť mužstvo, nastupovať
do vojenských dozorných služieb, rôznych iných druhov vojenských služieb a hotovosti a pod. Poukázal
na to, že sa tak stalo v rozpore so žiadosťou o štúdium na VSOŠ, ktorú podpisovali jeho rodičia a
mladistvý žiak. Zdôraznil, že z titulu výkonu dôchodkového poistenia nesmie byť vylúčené posúdenie
tohto obdobia týkajúceho sa základných práv a slobôd, zneužívania mladistvého na vojenskú prípravu

a ostrý vojenský výcvik, obmedzovanie slobody pohybu bez opory v zákone, porušovanie vojenských
služobných predpisov platných v Ozbrojených silách ČSSR. Sťažovateľ sa v tejto časti kasačnej
sťažnosti venoval podrobnej právnej analýze jednotlivých ustanovení Branného zákona a náležite
pozornosť venoval opisu postavenia mladistvého žiaka VSOŠ; zneužívaniu mladistvého na vojenské
účely, sankčným postihom, atď.

10. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti žalovanej namietal nedostatočne vykonané dokazovanie, najmä
čo sa týkalo vynucovanej služby na VSOŠ a výkonu nútených prác, za čo sťažovateľovi patrí
finančná náhrada a vyššie dôchodkové náležitosti ako u dospelých príslušníkov PTP. Poukázal na
to, že ako mladistvý dostával finančné a naturálne príjmy počas štyroch rokov na VSOŠ, na čo

nadväzovala vojenská služba 8 rokov (neskôr 10 rokov) v armáde alebo zaplatenie 24 000,- Kčs.
Sťažovateľ podstatnú časť svojej kasačnej sťažnosti venoval citácii článkov Ústavy Slovenskej republiky,
podrobil kritike rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 362/2023 v obdobnej právnej veci.
Vyslovil presvedčenie, že bol výrazne ukrátený na výške starobného dôchodku a nebol riadne hmotne
zabezpečený tak, ako mu to garantuje ústava; namiesto tohto musel riešiť administratívne veci,

dožadovať sa, aby boli vzaté na zreteľ aj nám predložené dôkazy a kontrolovať, či mu boli priznané
správne nároky, resp. správna výška starobného dôchodku. Tým bol ukrátený o čas aj peniaze.

III.
11. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti písomne vyjadrila 24.01.2024. Dôvody, ktoré uviedol žalobca

v kasačnej sťažnosti nepovažovala za opodstatnené. Kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú navrhla
zamietnuť.

IV.

12. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej ku kasačnej sťažnosti poukázal na sústavné ignorovanie
argumentov uvedených v podaniach žalobcu a žiadal, aby boli všetky rozhodnutia orgánov štátnej moci
a štátnej správy citované a brané na zreteľ. Zdôraznil, že s posudzovaním doby služby vojenských
vyslúžilcov, nie je všetko v poriadku, o čom svedčí aj stanovisko Slovenského národného strediska pre
ľudské práva a vyjadrenie MO SR, že činnosti, ktoré vykonávali mladiství vo VSOŠ, niesli znaky výkonu

vojenskej služby, čo preukázal prílohou. Okrem toho žiadal posudzovať tento problém aj v kontexte
medzinárodných zmlúv a Dohovorov o ochrane detí a mládeže pred zneužívaním na vojenský výcvik a
vojenskú prípravu a taktiež o zákaz nočných práv a zákaze nadčasov pre mladistvých. O tom niet nikde
v rozhodnutiach a rozsudkoch ani zmienky a nikto to nechce riešiť.V.

13. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§
11 písm. g/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo
jeho vydaniu postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a dospel k záveru, že kasačná
sťažnosť žalobcu nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.
14. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom

chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.
15. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

16.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.
17. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v

sociálnych veciach.
18. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.
19. Podľa § 202 ods. 2 SSP správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne.
Neformálne posudzovanie znamená, že správny súd o nej ďalej koná aj bez toho, aby formálne

obsahovala všetky náležitosti podania v zmysle § 57 SSP alebo osobitné náležitosti správnej žaloby
podľa § 202 ods. 1 SSP. Predpokladom je však „ustálenie“ toho, aké rozhodnutie alebo opatrenie a
ktorého orgánu verejnej správy je žalobou namietané.

20. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd zamietol

žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej z
27.06.2017, číslo: XXX XXX XXXX X. Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne, príslušný na rozhodovanie
podľa § 215 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 677/2006 Z.z. vo veci odvolania proti
rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 23.11.2016 podľa § 218 ods.
2 zákona č. 461/2003 Z.z. odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ústredie, vo veci

nového určenia sumy starobného dôchodku zamietol v celom rozsahu a potvrdil rozhodnutie Sociálnej
poisťovne, ústredie.

21. Podľa čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v
starobe. Primeraným je také hmotné zabezpečenie, ktoré zodpovedá celej dĺžke poistenia bez ohľadu

na to, či poistenie bolo získané v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia (ktorý sa vyčlenil
zo všeobecného systému dôchodkového poistenia) alebo iba vo všeobecnom systéme sociálneho
poistenia.
22. Podľa § 112 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. dávka sa prizná alebo sa zvýši odo dňa, od ktorého dávka
alebo jej zvýšenie patrí, najviac tri roky spätne odo dňa zistenia, že sa dávka priznala alebo sa vyplácala

v nižšej sume, ako patrí, alebo najviac tri roky spätne od uplatnenia nároku na dávku alebo nároku na
jej zvýšenie, ak sa dodatočne zistí, že sa dávka a) priznala v nižšej sume, ako patrí; b) vypláca v nižšej
sume, ako patrí; c) odoprela neprávom alebo d) priznala od neskoršieho dátumu, než od ktorého patrí.
23. Najvyšší správny súd mal z obsahu spisov za preukázané, že žalobcovi bol od 07.02.2011 priznaný
starobný dôchodok v sume 54,80 eur mesačne; od 01. januára 2012 bola priznaná suma starobného

dôchodku postupne každý rok zvýšená podľa platných právnych predpisov. Ku dňu vzniku nároku na
starobný dôchodok, k 26. augustu 2008, žalobca obdobia dôchodkového poistenia vrátane doby služby,
čo na účely výpočtu starobného dôchodku, je 31,1288 rokov obdobia dôchodkového poistenia. Suma
priznaného starobného dôchodku patriaca za obdobie dôchodkového poistenia (vrátane doby služby)
do vzniku nároku na starobný dôchodok bola 534,92882 eur mesačne. Pretože žalobca bol v čase

rozhodovania o priznaní starobného dôchodku poberateľom dávky z osobitného systému sociálneho
zabezpečenia Slovenskej republiky a na určenie sumy starobného dôchodku podľa zák. č. 431/2003 Z.z.
mu bola započítaná doba služby a osobné vymeriavacie základy dosiahnuté počas výkonu doby služby,
suma starobného dôchodku sa znížila podľa článku 33 ods. 2 Dohovoru o invalidných, starobných apozostalostných dávkach (č. 128) o sumu starobného dôchodku zodpovedajúcu obdobiu dôchodkového
poistenia (481,16235935 eur), ktorým je doba služby zhodnotená na určenie sumy výsluhového
dôchodku za celé roky. Obdobie dôchodkového poistenia, rozhodujúce obdobie na výpočet dôchodku,

sumy vymeriavacích základov na určenie poistného na dôchodkové poistenie, všeobecné vymeriavacie
základy a osobné mzdové body sú uvedené v osobnom liste, ktorý tvorí prílohu rozhodnutia a je
jeho neoddeliteľnou súčasťou. Žalobca dňa 12.10.2016 podal žiadosť o prepočítanie sumy starobného
dôchodku. Pretože nebolo zistené, že sa mu starobný dôchodok priznal v nižšej sume, ako patrí a
nezmenili sa skutočnosti rozhodujúce pre nárok na výplatu starobného dôchodku, žiadosť zo dňa

12.10.2016 bola rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X z 23.11.2016 podľa § 66 a § 112 ods. 1 a 4 zák. č.
461/2003 Z.z. zamietnutá. Preskúmavaným rozhodnutím číslo XXX XXX XXXX X z 27.06.2017 žalovaná
odvolanie zamietla v celom rozsahu a rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o prepočítanie sumy starobného
dôchodku potvrdila.
24. Z dôvodov správnej žaloby, doručenej Krajskému súdu v Bratislave kasačný súd zhodne ako
správny súd zistil, že žalobca vymedzil dôvody, pre ktoré podal žiadosť o prepočítanie priznanej sumy

starobného dôchodku tak, že nenamieta nesprávnosti týkajúce sa obdobia dôchodkového poistenia,
rozhodujúceho obdobia na výpočet dôchodku, nenamieta ani sumy vymeriavacích základov na určenie
poistnéhonadôchodkovépoistenie,taktiežanivšeobecnévymeriavaciezákladyaosobnémzdovébody,
ktoré sú uvedené v osobnom liste, ktorý tvorí prílohu rozhodnutia č. XXX XXX XXXX X z 29.07.2017
o priznaní starobného dôchodku od 07.02.2011. Žalobca v kasačnej sťažnosti zhodne ako v správnej

žalobe namietal nezákonnosť postupu pri nehodnotení štúdia (cca 1090 dní) prvých troch ročníkov
Vojenskej strednej odbornej školy v Liptovskom Mikuláši v bývalej ČSFR (od 01.09.1968) u mladistvého
študenta vo zvýhodnenej I. kategórii funkcií do zloženia vojenskej prísahy, do 29.08.1970. Kasačnou
sťažnosťou sa domáhal, aby sa odkryla nezákonnosť na vojenských stredných odborných školách od
roku 1967 do roku 1991.

25. Žalobca v dôvodoch kasačnej sťažnosti podrobne popisuje podmienky štúdia na vojenskej strednej
škole. Správnym orgánom a súdom vytýka, že nestrážia základné ľudské práva a slobody svojich
obyvateľov, hlavne mladistvých. Vytýka im, že pri rozhodovaní porušujú Ústavu Slovenskej republiky a
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Kriticky sa vyjadril aj k rozhodnutiu Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 362/2023 v obdobnej právnej veci, v ktorej účastník konania

(zhodne ako žalobca v danej veci) zastúpený advokátom JUDr. Mariánom Ďurinom namietal a uviedol
v podstate totožné dôvody, ktoré sa týkali hlavne posúdenia obdobia štúdia mladistvého študenta
vojenskej strednej odbornej školy do zloženia vojenskej prísahy vo zvýhodnenej kategórii funkcií a
porušovania ľudských práv študentov stredných vojenských škôl vyhodnotil najvyšší správny súd ako
nespôsobilé zvrátiť vecnú správnosť preskúmaného rozhodnutia s poukazom na osobitnú úpravu

rehabilitačných zákonov, ktorých účelom bola náprava krívd spred roka 1990. Ústavný súd v označenom
rozhodnutí uviedol, že: „Najvyšší správny súd (sp. zn. 6Ssk/17/2022) poukázal na rozhodnutie sp.
zn. 7So/29/2018, z ktorého vyplýva, že zaradenie doby služby vojaka do I. a II. kategórie funkcií je
vo výlučnej kompetencii Ministerstva obrany Slovenskej republiky, ktoré zodpovedá za údaje, ktoré
poskytneSociálnejpoisťovniaktorésúpreňuprirozhodovaníodávkachstarobnéhodôchodkuzáväzné.

26. Rovnaký právny názor vyslovil ústavný súd aj v skoršom uznesení sp. zn. II. ÚS 246/2020-35
dňa 26.05.2020, kde v bode 33 uviedol: „Ústavný súd v danej súvislosti poznamenáva, že právnym
prostriedkom na riešenie uvedených námietok sťažovateľa boli reštitučné zákony, účelom ktorých bolo
naprávať (väčšinou iba čiastočne) krivdy, ku ktorým došlo pred rokom 1990. Vzhľadom na charakter

námietok uplatňovaných sťažovateľom (JUDr. Mariánom Ďurinom, pozn. kasačného súdu) môže ako
príklad poslúžiť zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov“.

27. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, kasačný súd námietky žalobcu uvedené v kasačnej
sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú
sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

28. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že účastníkom konania
nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 a § 168 SSP). Žalobca v

kasačnom konaní úspech nemal a žalovanej trovy kasačného konania nevznikli.

29. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá
SSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.