Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy Judgement was issued on Tuesday, November 12, 2024

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13Csp/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122387513
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2024:6122387513.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: Home Credit Slovakia, a.s.,

Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ
GABRIELA s.r.o., 1. mája 173/11, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234 679, proti žalovanému: A. B., nar.
X.X.XXXX, naposledy bytom C. XX, XXX XX D., o zaplatenie 3.252,88 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2.829,93 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 1.843,79 Eur od 7.2.2022 do 8.7.2022 do zaplatenia, a to v lehote do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Žalobca m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 74%, o ktorých výške
rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou pôvodne na Okresný súd Banská Bystrica dňa 30.7.2022 (v rámci upomínacieho
konania o návrhu na vydanie platobného rozkazu) sa žalobca domáhal, aby súd vydal platobný rozkaz,
ktorým by rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť mu sumu 3.252,88 Eur pozostávajúcu z nesplatenej
istiny vo výške 1.843,79 Eur, úrokov vo výške 398,98 Eur, dlžných splátok vo výške 986,14 Eur

a zmluvnej pokuty vo výške 24,- eur s príslušenstvom.

2. Žalobu odôvodnil tým, že ako veriteľ uzatvoril so žalovaným ako dlžníkom – spotrebiteľom dňa
14.8.2017 Úverovú zmluvu č. E., ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Úverové zmluvné podmienky
spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s.. Predmetom úverovej zmluvy bolo poskytnutie spotrebiteľského
úveru vo výške 8.050,- Eur zo strany žalobcu, a žalovaný sa zaviazal peňažné prostriedky vrátiť
v pravidelných mesačných splátkach (pozn. súdu: ktoré žalobca v žalobe nijako nešpecifikoval). Žalobca

uviedol, že žalovaný sa dostal do omeškania s plnením svojich zmluvných povinností, keď úver
riadne a včas nesplácal. Napriek opakovaným upozorneniam dlžné splátky nedoplatil, a teda nedošlo
k riadnemu a včasnému splácaniu úveru. Na základe tejto skutočnosti žalobca dňa 12.4.2022 pristúpil
k zosplatneniu budúcich splátok úveru a vyzval žalovaného k splateniu celého zostatku úveru a dlžných
splátok, pričom žalovaný v lehote na plnenie dlžnú sumu neuhradil, a preto si žalobca okrem dlžnej sumy
uplatňuje aj zákonné úroky z omeškania z dlžnej istiny. Dodal, že sadzbu úroku z omeškania vo výške 5
% ročne si uplatňuje podľa základnej úrokovej sadzby ECB platnej k prvému dňu omeškania s plnením

peňažného dlhu, t.j. ku dňu 7.5.2022 navýšenej o 5 percentuálnych bodov.

3. V súvislosti s upomínacím konaním žalobca uviedol, že pred podaním žaloby vyzval listom z 9.6.2022
žalovaného k zaplateniu aktuálne dlžnej sumy s upozornením, že ak v stanovenej lehote dlžnú sumuneuhradí, bude vo veci podaná žaloba, a teda žalovaný bol vyzvaný na úhradu dlhu v posledných troch
mesiacochpredpodanímtohtonávrhu.Vsúvislostisošpecifikácioužalovanejsumyaprehľadomsplátok
a úhrad žalobca odkázal na prílohu označenú ako „kalkulácia finančného vyrovnania“ s tým, že je v nej

uvedená „čiastka predčasného splatenia“. Dodal, že žalovaný ku dňu podania žaloby celkovo uhradil
sumu 9.855,12 Eur, a že ako vyplýva z prehľadu splátok a úhrad, žalobca eviduje voči nemu dlh vo výške
3.252,88 Eur, ktorý pozostáva z nasledovných položiek:
- nesplatená istina vo výške 1.843.79 Eur s tým, že táto suma prestavuje neuhradenú istinu
zosplatnených splátok,

- úrokové vyrovnanie vo výške 398,95 Eur,
- dlžné splátky vo výške 986,14 Eur,
- dlhy ostatné (zmluvné pokuty) vo výške 24,- Eur ako sankcie, ktoré súvisia omeškaním žalovaného
a sú dojednané medzi stranami sporu
/pozn. sudu: bez toho aby bolo zrejmé, z čoho tieto sumy presne pozostávajú, najmä ako ich, s uvedením
všetkých konkrétnych vstupných údajov a na základe čoho, a prípadne aj z akých súm a za aké obdobia,

vypočítal/.

4. Upomínací súd jeho návrhu vyhovel a platobný rozkaz vydal, tento sa však žalovanému nepodarilo
doručiť do vlastných rúk, o čom upomínací súd žalobcu upovedomil a vyzval aby navrhol pokračovanie
v konaní, a keďže žalobca v stanovenej lehote navrhol pokračovať v konaní na súde príslušnom na

prejednanie veci podľa Civilného sporového poriadku, platobný rozkaz sa tým podľa § 10 ods. 3 zák. č.
307/2016 Z.z. zrušil a upomínací súd túto vec postúpil na prejednanie tunajšiemu súdu.

5. Žalovaný sa k žalobe nevyjadrili, hoci ho na to súd pri príprave pojednávania uznesením doručeným
mu prostredníctvom jeho zamestnávateľa vyzval, a žaloba s prílohami im bola doručená ešte dňa

30.1.2023 (spolu s poučením o jeho procesných práva a povinnostiach, vrátane poučenia o doručovaní).
V súvislosti s tým však súd pripomína, že „I. Pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok
(aplikáciou § 151 ods. 1 a 2 CSP) povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok.
II. Všeobecný súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany
poprieťtvrdeniažalobcu,akžalobcasamotnýzanedbalsvojupovinnosťtvrdenia.Povinnosťstranysporu

tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (čl. 8
CSP – procesné povinnosti a procesné bremená).“ (uznesenie Ústavného súdu SR z 11. júna 2019, sp.
zn. I. ÚS 246/2019, zdroj a analytická právna veta: ustavnysud.sk)

6. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktoré sa žalobca a ani žalovaný, ktorý bol na

pojednávanie predvolaný v súlade s poučením riadne a včas z adresy trvalého pobytu podľa § 106
ods. 1 písm. a) CSP (fikciou), nedostavili, hoci ich naňho súd predvolal, žalobca však svoju neúčasť
z ospravedlnil a súhlasil s prejednaním a rozhodnutím veci v jeho neprítomnosti, preto súd v zmysle ust.
§ 180 CSP vec prejednal v ich neprítomnosti, a prihliadol pritom na obsah spisu a vykonané dôkazy.

7. Podľa Čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách
jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu
podľa odseku 1.

8. Podľa Čl. 5 CSP zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom

v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie
práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným
prieťahom v konaní.

9. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä

skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky

10. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej

obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom
na rýchlosť a hospodárnosť konania.11. Podľa § 215 ods. 1 a 2 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav
sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

12. „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú
spôsobilébyťpredmetomdokazovania.Takétonesubstancovanéprejavyžalobcusúdvkonanílegitímne
opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie.“ (in: Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C. H. Beck, 2016, s. 670. + ďalej podrobnejšie viď aj bod 29. a nasl. tohto odôvodnenia).

13. V súvislosti s eventuálnym dopĺňaním skutkových tvrdení (ako podkladu zisťovania skutkového
stavu) súd tiež pripomína, že podľa § 140 ods. 2 CSP zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo
doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, pričom podľa § 294 CSP zmena žaloby sa v
spotrebiteľských sporoch nepripúšťa, ak je žalovaným spotrebiteľ.

14.Súdsavovecioboznámilsožalobou,vykonaldokazovanieoznačenýmidôkazmi(§132ods.1CSP),
ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (§204 CSP), a na základe zhodných (resp.
nespochybnených)tvrdenýchrozhodujúcichskutočností(§132ods.1a§186ods.2CSP)avykonaných
dôkazov zistil tento skutkový stav:

15. Dňa 14.7.2017 uzatvoril žalobca ako veriteľ so žalovaným ako klientom písomnú zmluvu
o spotrebiteľskom úvere č. E., predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 8.050,- Eur
financovania predmetu časti kúpnej ceny za motorové vozidlo škoda OCTAVIA s uvedením ročnej
úrokovej sadzby 16,821176%, RPMN 18,2%, priemernej hodnoty RPMN 10%, celkovými nákladmi
spotrebiteľa 3.883,40 Eur, celkovou čiastkou splatnou spotrebiteľom 11.933,40 Eur, odplatou 16,82%,

termínom konečnej splatnosti 9.8.2022, dátumom prvej mesačnej splátky 9.9.2017, počtom splátok 60,
mesačno splátkou 198,89 Eur a dobou trvania zmluvy 60 mesiacov. Z nespochybnených tvrdení žalobcu
ďalej vyplýva, že žalovaný sa dostal do omeškania s plnením zmluvných povinností, keď úver riadne
a včas nesplácal, na základe čoho žalobca dňa 12.4.2022 pristúpil k zosplatneniu budúcich splátok
úveru a vyzval žalovaného k splateniu celého zostatku úveru a dlžných splátok. Vo vzťahu k uplatneným

úrokom (označeným ako „úrokové vyrovnanie“) a zmluvným pokutám, najmä ich výpočtu (z akých
konkrétnych súm a za aké konkrétne obdobie, a najmä na základe čoho ich žalobca vyúčtoval), však
súd zo žalobných tvrdení (§ 132 ods. 2 CSP) nezistil nič.

16. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci súd osobitne zdôrazňuje, že žiadne iné než

vyššie uvedené podstatné skutočnosti v konaní stranami konkrétne uvedené a ani zákonom stanoveným
procesným postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) zistené neboli a ani nevyšli najavo (§ 191 ods. 1 CSP).

Relevantné hmotnoprávne normy

17. V prejednávanom prípade je zrejmé, že ide o právny vzťah vyplývajúci zo zmluvy o úvere, ktorá
má v zmysle ust. § 261 ods. 6 OBZ povahu tzv. absolútneho obchodného záväzkového vzťahu
spravujúceho sa ustanoveniami tretej časti tohto zákona. Zo skutočností uvedených žalobcom však
vyplýva,ževpodrobnostiachideonárokymedzižalobcomakoveriteľomažalovanýmakospotrebiteľom
vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a právny vzťah (zmluvu) medzi účastníkmi je preto

potrebné posúdiť aj podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy („ZoSU“), ktorý stanovuje
špeciálnu úpravu spotrebiteľských úverov.

18. Podľa § 1 ods. 1 ZoSU tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním

spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania
spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových
nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu
spotrebiteľa.

19. Podľa § 1 ods. 2 ZoSU spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej
platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.20. V zmysle ust. § 11 ZoSU (označeného ako dôsledky porušenia povinností) ak zmluva neobsahuje
tam uvedené náležitosti, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (t.j.
bez nároku na zmluvné úroky a poplatky). Iné následky spojené s eventuálnym nedostatkom v ňom

uvedených náležitostí však tento zákon nestanovuje.

21. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ

právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.
Podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v čase vzniku právneho vzťahu), výška úrokov
z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej

banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

22. Predmetom konania je vrátenie zostatku peňažných prostriedkov s príslušenstvom poskytnutých
žalovanému na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá musí byť podľa zákona písomná a spĺňať
aj ďalšie zákonom stanovené náležitosti. Všetky tieto náležitosti zmluvy sú pritom síce povinné, pre

posúdenie celkového nároku (vrátane práva na úroky a poplatky) sú však rozhodujúce najmä náležitosti
uvedené v ust. § 11 ods. 1 ZoSU (inak sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov). Základné právo na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov má totiž veriteľ v podstate
vždy (či už na základe tejto zmluvy o úvere, ak je platná, alebo na základe bezdôvodného obohatenia
v prípade, ak by bola neplatná), a predpísané náležitosti zmluvy sú tak podstatné najmä z hľadiska ich

príslušenstva (úrokov a poplatkov).

23. V danom prípade má pritom zmluva o úvere, vychádzajúc z vyššie uvedeného tvrdeného a zisteného
skutkového stavu, všetky podstatné zákonné náležitosti, uplatnené nároky nevyplývajú z neprimeraných
zmluvných podmienok, pričom súd, zrejme v zhode s upomínacím súdom, nezistil ani žiadne také

nedostatky zmluvy, pre ktoré by bolo možné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov.
Podanej žalobe, ktorou je súd viazaný, vychádzajúc zo skutočností v nej uvedených, však nemožno
vyhovieť úplne.

24. V návrhovom konaní je výlučne na žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe

akých skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca
v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok
(povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhom
je súd viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu

procesných prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobu
prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej § 132 ods. 1 CSP. Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie
rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa § 150 ods. 1 CSP
strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce
sa sporu.

25. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.
Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj
nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je
potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi

skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na
akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj
tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor
rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

26. Rozsah nutných údajov, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky (bremeno
tvrdenia), je pritom určovaný hypotézou právnej normy, ktorá sa má na daný právny vzťah resp. skutkový
stav aplikovať.27. Žalobca si v tomto konaní podanou žalobou uplatnil voči žalovanému ako spotrebiteľovi v súvislosti
s jeho vzťahom s ním ako dodávateľom zaplatenie požadovanej sumy len všeobecne – poukazom na
poskytnutý úver a pripojené listiny. Ako dodávateľ tak ale, najmä vo vzťahu časti označenej ako úrokové

vyrovnanie a zmluvné pokuty, procesne netvrdil a nepreukázal všetky také rozhodujúce skutočnosti,
ktoré by konkrétne a komplexne (podľa § 132 ods. 1 a 150 ods. 1 CSP úplne) skutkovo identifikovali a
odôvodňovali celý uplatnený nárok voči žalovanému čo do základu a výšky, a umožňovali ho preskúmať,
a preto považoval súd podanú žalobu v tejto časti za nedôvodnú. V súvislosti s úvahami o úplnosti
podania má pritom súd za to, že žaloba má po formálnej stránke všetky minimálne obsahové náležitosti,

jevnejobsiahnutéčohosatýkaačosleduje,akoajuvedeniepodľažalobcupodstatných(rozhodujúcich)
skutočností, a jej posúdenie ako aj posúdenie (ne)úplnosti týchto tvrdení tak bolo už len vecou posúdenia
a rozhodnutia súdu vo veci samej (v opačnom prípade by žalobu, pre neunesenia bremena tvrdenia,
nebolo možné nikdy zamietnuť). Pre úplnosť tiež treba uviesť, že ďalšie dopĺňanie rozhodujúcich
skutočností ani neprichádzalo do úvahy - keďže podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich
skutočností tvrdených v žalobe sa v spotrebiteľských veciach nepripúšťa (porovnaj § 294 v spojení s ust.

§ 140 ods. 2 CSP).

28. Súd pripomína, že dôvod uplatneného nároku musí byť v žalobe vymedzený dostatočne konkrétne,
určite a nezameniteľne (aj pre vymedzenie totožnosti rozhodovanej veci) tak, aby bolo zrejmé o čom a na
základe akých skutočností (teda v tomto konkrétnom prípade zrejme na základe ktorých konkrétnych

skutočností súvisiacich s tzv. úrokovým vyrovnaním a zmluvnými pokutami) má súd o nároku na
zaplatenie uplatnenej sumy (resp. jej zložiek) rozhodnúť. Uvedené má význam jednak z hľadiska
prekážky litispendencie a res iudicata, ako aj v zmysle uplatnenia prejednacieho princípu a zásady
koncentrácie, a toho, aby sa žalovaný k predmetu konania vôbec mohol riadne vyjadriť (vrátane
konkrétneho výpočtu tzv. úrokového vyrovnania a zmluvných pokút). V návrhovom (sporovom) konaní

je preto zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť (substancovať) všetky také
skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), v zmysle prejednacej zásady a
zásady kontradiktórnosti súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za žalobcu rozhodujúce
skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, a tieto len posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného
skutkového stavu). Skutkový stav sa pritom zisťuje len v rámci vymedzenom procesným útokom

a obranou procesným postupom podľa zákona, a teda, okrem niektorých výnimiek, iba na základe
predložených skutkových tvrdení, a to či už zhodných (§ 186 ods. 2 CSP), nepopretých (§ 151 ods. 1
CSP)aleboverifikovaných(preukázaných)povykonanomdokazovaní(§220ods.2CSP),askutočnosti,
ktoré procesne nikto netvrdil (okrem skutočností všeobecne známych, alebo skutočností známych
súdu z jeho činnosti, prípadne niektorých skutočností vyplývajúcich z verejných registrov) podkladom

rozhodnutia nie sú. Inými slovami teda možno povedať, že skutočnosti (z ktorých by eventuálne bolo
možné vyvodzovať právo žalobcu – na tzv. úrokové vyrovnanie a zmluvné pokuty), ktoré žalobca
(dodávateľ) netvrdil, sa teda inak v konaní vyhľadávať (zisťovať), preukazovať a pri rozhodovaní tak ani
posudzovať nebudú. Súd sám nevyšetruje a nevyhľadáva skutočnosti potrebné pre priznania práva –
rozhoduje len v rámci procesného útoku a na základe skutkového stavu zisteného procesným postupom

podľa zákona (viď § 181 ods. 3, § 215 ods. 2 CSP, ako aj obsahovú štruktúru rozsudku podľa § 220 ods.
2 CSP – v ktorom súd uvedie čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké
prostriedky procesného útoku použil, a ako súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, a ako vec právne posúdil), a preto v prípade,
že z tvrdených skutočností právo na zaplatenie požadovanej sumy nevyplýva (neunesenie bremena

tvrdenia), a v spotrebiteľských veciach sa podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností
tvrdených v žalobe ani nepripúšťa (§ 294 v spojení s ust. § 140 ods. 2 CSP), nemožno mu priznať súdnu
ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v tomto rozsahu zamietnutý.

29. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej

„základnú procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné
a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu).
V sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne
opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu
bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho

procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je
v rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť
ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda
in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúceskutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.
H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné

preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu
súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ...
žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa ku všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným
dôkazom. Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového
tvrdenia, ktoré samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej

miery vecnosti a zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol
v zmysle § 129 ods. 3 CSP, nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne
substancoval svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto
okolnosti sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne
zistený skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie
konania), za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného

procesného úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda
bdelosti a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové
tvrdenia žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného
v jeho vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať
stranám možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup

je však na úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ
čo v mimospore je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez
ohľadu na (ne)aktivitu účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno
vydať až vtedy, keď budú všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom
spore (na tomto mieste odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie

a preukázanie relevantných skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej
procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné
skutočnosti preukázané, ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala
príležitosť) „posúvať“ spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu
meritórneho rozhodnutia v sporovom procese súd v zhode s jurisprudenciou poukazuje na to, že „v

klasickom sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý
zistí skutkový stav len z komponentov (pozri aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany.
Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či
„materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán.
Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje – uzavrie proces skutkového

základu pre meritórne rozhodnutie a vec rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

30. Na zdôraznenie uvedeného, s ohľadom na podanú žalobu, pre komplexné odôvodnenie rozsudku
podľa § 220 ods. 2 CSP (predtým obdobne § 157 ods. 2 O.s.p., s uvedením čoho sa žalobca
domáhal a z akých dôvodov, t.j. aké skutočnosti tvrdil) považuje preto súd za potrebné opätovne

poukázať na to, že žalobca vo svojom návrhu v podstate ani len riadne netvrdil všetky rozhodujúce
skutočnosti (skutkové okolnosti), ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovali celý uplatnený nárok,
resp. jeho jednotlivé položky. V postupoch dodávateľov, v nadväznosti na ich často neprijateľne
zjednodušené a netransparentné obchodné praktiky k spotrebiteľom, resp. často aj neprijateľné
podmienky (ktoré požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím

zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ
nedostáva dohodnuté protiplnenie, viď § 53 ods. 4 písm. v OZ – čo taktiež súvisí s bremenom
tvrdenia ohľadom požadovaných plnení), stalo sa už aj v súdnom konaní negatívnym javom iba
všeobecné uplatňovanie nárokov nekonkrétnym poukazom na prílohy pripojené k návrhu. Na tento
trend už reagoval aj zákonodarca, a v ustanovení § 132 ods. 2 platného Civilného sporového

poriadku (účinného od 1.7.2016) už výslovne stanovil, že opísanie rozhodujúcich skutočností v žalobe
nie je možné nahradiť odkazom na označené dôkazy. V danom prípade pritom ani z týchto príloh
nevyplývajú jasne a zrozumiteľne všetky dôvody uplatnených nárokov. Podľa názoru súdu ide
o typický prejav tzv. „Mcdonaldizácie“ spoločnosti a právnych služieb (Václav Vlk: Mcdonaldizace
mění advokacii, je nutné reagovat; dostupné na www.ceska-justice.cz). Celá žaloba má skôr len

všeobecnúrámcovú(formulárovú)podobu(okrempetitusúvnejkonkrétneuvedenélen3dátumyačíslo
zmluvy) s požadovanou úhradou údajného dlhu bez uvedenia všetkých nevyhnutných (rozhodujúcich)
skutočností tak, aby bolo jasné o čom a na akom základe má súd rozhodnúť.31. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien.
Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno
tieto skutočnosti preukázať. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska

hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti
tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec
netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o
skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti
bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.

32. „Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh
rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny
pomerúčastníkov.Tátonormazásadneurčujejednakrozsahdôkaznéhobremena,t.j.okruhskutočností,
ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena
tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma

práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť
žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.“ (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo 17/2010).

33. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Nejvyššího soudu ČR zo dňa 17. 6. 2010, sp. zn.

33 Cdo 2259/2008, podľa ktorého nestačí len „aby žalobce předložil soudu celou řadu listin a v žalobě
(či jejím doplňku) souhrnně a nekonkrétně, bez vztahu k jednotlivým rozhodným tvrzením odkázal na
tyto listiny. Takový postup by stíral rozdíl mezi skutkovými tvrzeními stran a skutkovými zjištěními, která
soud činí z provedených důkazů, a zcela nepřípustným způsobem by přenášel aktivitu a odpovědnost
příslušející účastníkům řízení na soud a byl by též v rozporu se základními zásadami občanského

(sporného) řízení - zásadou dispoziční, projednací, rychlosti a hospodárnosti.“

34. Dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to, čo strany tvrdili, a nie zisťovať to, čo strany
netvrdili (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.
Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 571)

35. V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným bola uzavretá platná písomná
zmluva o spotrebiteľskom úvere so záväzkom veriteľa poskytnúť žalovanému peňažné prostriedky,
a záväzkom žalovaného poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť veriteľovi určité úroky (a
poplatky), a ďalej že mu veriteľ určité peňažné prostriedky aj reálne poskytol a žalovaný ich nevrátil,

prípadne nezaplatil dohodnuté konkrétne špecifikované úroky (a poplatky), a že zmluva obsahuje všetky
obligatórne obsahové náležitosti. Žalobca však všetky tieto skutočnosti v konaní riadne ani netvrdil,
a žaloba, hoci má po formálnej stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, je len rámcová s tvrdením
o údajnom dlhu bez uvedenia všetkých skutočností, ktoré by ho odôvodňovali.

36. Tento nedostatok sa pritom týka predovšetkým tzv. úrokového vyrovnania a zmluvných pokút.
Žalobca uplatnil právo na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov, ku ktorým pripočítal aj
tieto položky, vo vzťahu k nim však neuviedol všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré by ich
odôvodňovali. Celá argumentácia k nim je v podstate založená len na poukaze a dôvere na ich strohé
vyčíslenie žalobcom bez toho, aby bolo zo žaloby zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti tento dlh, vrátane

jeho základu, výšky i času vzniku odôvodňujú. Takúto prax však už nemožno tolerovať. Vo vzťahu
k požadovanej sume v tejto časti žalobca zjavne neuviedol všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce
ich určenie, prípadne overenie ich výpočtu. Obdobný postup, založený v podstate len na všeobecnom
účtovaní žalobcu, bol síce v minulosti možný v zmysle bývalého (dnes už neplatného) znenia ust. § 172
ods.1O.s.p.(vzneníúčinnomdor.2003)aksaprávoopieralootzv.výpiszkníhtuzemskéhopeňažného

ústavu (zrejme ako relikt bývalého štátneho vlastníctva, kontroly a z toho a priori predpokladanej
správnosti účtovania všetkých peňažných ústavov), a aj to len pri vydávaní platobných rozkazov
(procesne bez osobitného skúmania a dokazovania). V súdnom konaní v súčasnosti, s rovnocenným
postavením sporových strán, osobitne v prípadoch ex offo kontroly nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy,
však nemožno nekriticky akceptovať a vychádzať iba z jednostranných nepreskúmateľných vyčíslení

sporovej strany (dodávateľa) bez posúdenia práva. Z tvrdených (a preukazovaných) skutočností musí
právo konkrétne vyplývať. Nemožno súhlasiť s postupom a nepriamym tvrdením žalobcu, že jeho
evidovanie pohľadávky (v jeho „informačnom systéme“) je snáď akousi verejnou listinou, a že toto
odôvodňuje a potvrdzuje výšku žalobcom uplatnenej pohľadávky voči žalovanému. V opačnom prípade,ak by už samotné takéto vyjadrenia žalobcu mali byť dôkazom o výške dlhu, bez možnosti preskúmania
ich správnosti a výpočtu, by bola úloha súdu zbytočná a jeho tvrdenia či výstup z jeho „informačného
systému“ – závislý od vstupných údajov žalobcu – by mohol byť rovno exekučným titulom (tak ako napr.

platobný výmer niektorých verejnoprávnych inštitúcií, pri ktorých to ale ustanovuje zákon), čo je zjavný
nezmysel. Podľa § 205 CSP iba listiny vydané orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci, ako
aj listiny, ktoré sú osobitným predpisom vyhlásené za verejné, potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich
osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak.

37. Vo vzťahu k tzv. úrokovému vyrovnaniu a zmluvným pokutám žalobca neuviedol (určite
a zrozumiteľne) žiadne rozhodujúce skutočnosti umožňujúce ich určenie, prípadne overenie ich výpočtu.
V návrhovom (sporovom) konaní je pritom zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť
všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), súd nie je povinný a ani
oprávnený vyhľadávať za žalobcu rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, tieto len
posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového stavu), a preto v prípade, že z tvrdených

skutočností právo tzv. úrokové vyrovnanie a zmluvné pokuty nevyplýva (neunesenie bremena tvrdenia),
nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v tomto rozsahu
zamietnutý.

38. Vzhľadom na to teda súd priznal žalobcovi voči žalovanému iba právo na zaplatenie nesplatenej

istiny a neuhradených dlžných splátok spolu s úrokmi z omeškania z dlžnej istiny vo výške 5% ročne
uplatnenými v súlade so zákonom odo dňa nasledujúceho po lehote na úhradu uvedenej vo výzve
žalobcu k splateniu úveru, a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

39. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na

náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255
ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana
vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna
zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

40. Žalobca bol v konaní o svojej žalobe na zaplatenie 3.252,88 Eur s príslušenstvom úspešný v časti
o zaplatenie 2.829,93 Eur, čo predstavuje 87% úspešnosť, žalovaný bol v konaní procesne úspešný
vo zvyšku, čo predstavuje 13% úspešnosť, takže žalobca má potom podľa pomeru úspechu nárok na

náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie práva v rozsahu pomerného rozdielu vo výške
74%.

41. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.