Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 12, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28CoCsp/9/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122427961
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Tischlerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:6122427961.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov

senátu Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobcu: 365.bank, a. s., so
sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890, zastúpeného splnomocnencom: Advokátska
kancelária RELEVANS s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 47 232 471,
proti žalovanej: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXXX/XXX, D. E., o zaplatenie 4.354,70 eura
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 1.
decembra 2023 č.k. 22Csp/19/2023-109 - proti výroku II. a III., takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zvyškovo zamietajúcom výroku II.

a závislom výroku III. o trovách konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 1.384,94 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku; výrokom II. žalobu vo zvyšku zamietol a
výrokom III. rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 7 ods. 1, 2, 16, 17 písm. b/, 20 písm. b/, 27,

§ 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“), § 497 zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“), čl. 8 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/
ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS.

3. Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 26.9.2022 domáhal zaplatenia sumy 4.354,70
eura s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 3.4.2018 uzatvorili žalobca ako veriteľ a žalovaná

ako dlžník zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 1823018568, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli o. i.
Obchodné podmienky pre spotrebiteľské úvery (ďalej aj „OP“). Na základe zmluvy žalobca poskytol
žalovanej peňažné prostriedky v sume 5.000 eur a žalovaná sa v zmysle zmluvy zaviazala vrátiť
žalobcovi istinu a zaplatiť mu úroky, poplatky a iné peňažné plnenia podľa zmluvných dokumentov.
Žalovaná neplnila úver riadne a včas. V dôsledku omeškania žalovanej s plnením úveru žalobca v
zmysle § 565 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
upozornil žalovanú na možné vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Keďže žalovaná na upozornenie

nereagovala, žalobca vyhlásil dňa 20.12.2021 úver za predčasne splatný. Po vyhlásení predčasnej
splatnosti úveru žalovaná dlžnú sumu neuhradila, a to ani čiastočne. Žalovaná by pri riadnom plnení
povinností zaplatila úroky z istiny vo výške 3.340,37 eura, pričom na úrokoch žalovaná dosiaľ zaplatila
1.323,32 eura. Žalovaná je teda povinná zaplatiť žalobcovi nesplatenú istinu úveru vo výške 4.318,70eura, vyčíslený zmluvný úrok z istiny vo výške 2.017,05 eura, vyčíslený zákonný úrok z omeškania
vo výške 4,70 eura (ide o úrok z omeškania od momentu poskytnutia úveru do momentu vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru), zákonný úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.318,70 eura od

21.12.2021 do zaplatenia, a poplatky vo výške 36 eur.

4. Súd prvej inštancie uviedol, že na to, aby mohla byť pohľadávka veriteľa voči spotrebiteľovi priznaná
v súdnom konaní, súd musí mať preukázané splnenie všetkých zákonných podmienok pokiaľ ide
o existenciu pohľadávky a jej uplatňovanie voči spotrebiteľovi. Kogentné právne normy upravujú

právne dôsledky porušenia povinností na strane veriteľa pri uzavieraní zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a pri výkone práv z nej vyplývajúcich, na ktoré súd musí prihliadnuť, a teda musí i posúdiť,
či je pohľadávka voči spotrebiteľovi uplatňovaná v súlade so zákonom. V zmysle § 7 ods. 16
a ods. 17 ZoSÚ je žalobca povinný preukázať, že pri poskytnutí spotrebiteľského úveru veriteľ
postupoval s odbornou starostlivosťou, najmä, že zodpovedajúcim spôsobom skúmal schopnosť
žalovanej splácať úver. Posudzovanie bonity je proces zhromaždenia a kvalifikovaného vyhodnotenia

relevantných údajov o aktuálnej finančnej situácii konkrétneho klienta, ktorý je veriteľ povinný vykonať s
odbornou starostlivosťou a obozretne, a ktorého vykonanie s odbornou starostlivosťou je veriteľ povinný
hodnoverne preukázať.

5. Žalobca podľa súdu prvej inštancie nepreukázal, že veriteľ s odbornou starostlivosťou skúmal

schopnosť žalovanej splácať úver v zmysle § 7 ZoSÚ. Žalobca k skúmaniu bonity argumentoval, že
veriteľ posudzoval bonitu podľa pravidiel stanovených v Opatrení NBS č. 10/2017 („Opatrenie“), a teda
postupoval s odbornou starostlivosťou. S týmto záverom sa súd nestotožnil. Poukázal pritom na to, že
z vyjadrenia žalobcu je zrejmé, že náklady na zabezpečenie základných životných potrieb žalovanej
veriteľ stotožnil so životným minimom, ku ktorému pripočítal paušálnu sumu výdavkov vo výške 20 %

rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa (žalobca
bral do úvahy náklady na zabezpečenie základných potrieb v celkovej výške 260,98 eura). Súd nemal za
preukázané a žalobca to ani netvrdil, že veriteľ v primeranom rozsahu zhromaždil a posudzoval aktuálne
informácie o skutočných nákladoch žalovanej na zabezpečenie jej základných životných potrieb (aj v
žiadosti o úveru zostala kolónka „Zrážky, výživné a iné výdavky“ nevyplnená). Z vyjadrenia žalobcu

vyplynulo, že podľa jeho názoru od účinnosti Opatrenia už veriteľ nemusí zhromažďovať údaje o
aktuálnych reálnych nákladoch žiadateľa o úver, ale postačuje tieto údaje nahradiť výškou životného
minima, v danom prípade zvýšenou o paušálnu sumu výdavkov vo výške 20 % rozdielu medzi celkovou
výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa. Podľa názoru súdu prvej inštancie
však aktuálnu právnu úpravu nemožno takto interpretovať a aplikovať, pričom nová právna úprava v

spojení s Opatrením nezrušila povinnosť veriteľa skúmať reálne náklady žiadateľa o úver. Ust. § 7 ods.
27ZoSÚvýslovneustanovuje,ževeriteľjepovinnýpoužiťdostatočné,primeranéaaktuálneinformácieo
príjmoch, nákladoch na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa. Posledná veta odseku
27 síce ustanovuje, že náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči
ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné minimum

ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa, avšak toto podľa názoru súdu nemožno
vykladať tak, že veriteľ vôbec nemusí od žiadateľa o úver zisťovať výšku jeho skutočných životných
nákladov. Citované zákonné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že veriteľ nesmie bez ďalšieho
vziaťdoúvahylenžiadateľomuvedenénáklady,aktietožiadateľuviedolvnižšejvýške,nežjestanovené
životné minimum (keďže je vysoký predpoklad nesprávnosti takého údaju). S uvedeným korešponduje

aj úprava v § 2 ods. 5 Opatrenia, podľa ktorého výška nákladov na zabezpečenie základných životných
potrieb spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. b) zákona sa na účely odseku 1 určuje najmenej vo výške
sumy životného minima... Ak zákon uvádza, že náklady spotrebiteľa treba posudzovať s ohľadom na
životné minimum a Opatrenie uvádza, že náklady sú najmenej vo výške životného minima, podľa názoru
súdu prvej inštancie to nenahrádza a neruší povinnosť veriteľa vynaložiť primerané úsilie na zistenie

informácií o aktuálnych reálnych nákladoch spotrebiteľa, ani veriteľovi nedáva možnosť sám si určiť
výšku týchto nákladov (či už vo výške životného minima alebo vyššej). Ak účelom posúdenia bonity
je zistiť, či žiadateľ o úver bude skutočne schopný splácať poskytnutý úver, potom je vylúčené, aby
veriteľ posudzoval bonitu bez akejkoľvek informácie od žiadateľa o úver o jeho reálnych nákladoch
na základné životné potreby. Okrem toho, že to výslovne ustanovuje ZoSÚ, je tomu tak aj preto, že

náklady na zabezpečenie základných životných potrieb priemerného spotrebiteľa výrazne prevyšujú
výšku životného minima (hoci aj zvýšenú o 20 % rozdielu medzi čistým príjmom spotrebiteľa a životnými
minimom), čo je všeobecne známa skutočnosť (aj v danom prípade bola žiadateľkou o úver rozvedená
žena žijúca vo vlastnom bývaní - je vysoko nepravdepodobné, že by jej mesačné náklady na bývanie,stravu a ďalšie základné potreby boli 260,98 eura; naopak, s pravdepodobnosťou blížiacou sa istote
možno tvrdiť, že tento údaj je zjavne nereálny a skutočné výdavky žalovanej túto sumu podstatne
prekračujú). Právo musí byť aplikované v kontexte aktuálnej spoločenskej reality tak, aby bol naplnený

účel právnej úpravy (v danom prípade je ním účinná ochrana spotrebiteľov pred nezodpovedným
uzatváraním zmlúv o úvere, ktoré prekračujú ich finančné možnosti a mohli by viesť k ich platobnej
neschopnosti). Posudzovanie bonity bez elementárnych vstupných údajov o skutočných nákladoch
žiadateľa o úver nemožno hodnotiť ako postup s odbornou starostlivosťou. Žalobca nepreukázal, že
veriteľ postupoval v súlade s § 7 ods. 1 ZoSÚ, pričom naopak súd mal z predložených listinných dôkazov

preukázané, že veriteľ neskúmal s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovanej splácať úver, a teda
veriteľovi s poukazom na § 11 ods. 2 ZoSÚ prvú vetu nemohlo ani vzniknúť právo vyhlásiť okamžitú
splatnosť úveru. Súd zároveň dospel k záveru, že v danom prípade išlo o hrubé porušenie povinnosti
veriteľa posudzovať bonitu s odbornou starostlivosťou (veriteľ posudzoval bonitu bez akýchkoľvek
údajov o reálnych nákladoch na základné životné potreby žalovanej, pričom tiež postupoval v rozpore s
§ 7 ods. 20 písm. b) v spojení s ods. 27 ZoSÚ), a teda úver sa s poukazom na § 11 ods. 2 ZoSÚ druhú,

tretiu a štvrtú vetu považuje za bezúročný a bez poplatkov.

6. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že uvedené porušenie ustanovení ZoSÚ nemá za následok zánik
práva veriteľa požadovať vrátenie istiny úveru, ktorú spotrebiteľovi poskytol. Ak aj žalobcovi nevzniklo
právo požadovať od žalovanej jednorazové splatenie úveru, žalovaná má naďalej právnu povinnosť

splatiť žalobcovi istinu úveru v pravidelných mesačných splátkach. Právne posúdenie prináleží výlučne
súdu. Vyššie uvedené závery preto nebránili súdu, aby priznal žalobcovi jednotlivé splátky istiny úveru,
ktoré sa stali splatnými do vyhlásenia rozsudku a ktoré zároveň neboli v čase podania žaloby premlčané
(§ 54a OZ). Žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 5.000 eur. V zmysle prehľadu splátok a úhrad
žalovaná žalobcovi zaplatila v splátkach sumu celkom 2.004,62 eura a poplatok za poskytnutie úveru

vo výške 100 eur; celkovo teda žalobcovi zaplatila 2.104,62 eura. Do rozhodnutia súdu v predmetnej
veci žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie celkom 67 mesačných splátok (splátky od 20.5.2018 do
20.11.2023, z toho žalovanou neuhradené boli splátky splatné od 20.5.2020, t.j. všetky neuhradené
splátky boli uplatnené v premlčacej lehote), a to (len) v rozsahu úverovej istiny v súhrnnej výške
3.489,56 eura (súd uvažoval tak, že pri dohode o splatení dlhu v 96 pravidelných mesačných splátkach

v rovnakej výške pri výške úveru 5.000 eur pripadá na jednu pravidelnú mesačnú splátku suma 52,083
eura, a teda pri 67 splátkach ide o sumu 3.489,56 eura). Rozdiel medzi sumou 3.489,56 eura, na
ktorú žalobcovi vznikol nárok do okamihu rozhodnutia vo veci, a sumou 2.104,62 eura, ktorú žalovaná
žalobcovi dosiaľ uhradila, predstavuje sumu 1.384,94 eura, čo je aktuálny dlh žalovanej, ktorý súd mohol
týmto rozsudkom žalobcovi priznať. V tejto časti preto súd žalobe vyhovel, a vo zvyšnej časti (úverová

istina prevyšujúca priznanú sumu, poplatky, úroky, úroky z omeškania) žalobu zamietol, s poukazom
na neexistenciu práva žalobcu úver zosplatniť a na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru pre hrubé
porušenie povinnosti veriteľa skúmať bonitu žalovanej.

7. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1

zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne tým, že v prevažujúcej miere
bola v konaní úspešná žalovaná, ktorej by tak patril i nárok na čiastočnú náhradu trov konania, keďže
si však žiadne trovy v konaní neuplatnila a ani zo spisu jej trovy nevyplývajú (žalovaná bola v konaní
pasívna), súd žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal.

8. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca v rozsahu výrokov II. a III. s návrhom na jeho
zrušenie v napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie;
alternatívne navrhol jeho zmenu v napadnutej časti tak, že odvolací súd žalobe v celom rozsahu
vyhovie a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolanie odôvodnil
§ 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP. Namietal záver súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal

v konaní postup v súlade s § 7 ZoSÚ, a teda vyhodnotil skúmanie bonity zo strany žalobcu ako
nedostatočné. Žalobca mal za to, že závery súdu prvej inštancie sú vecne nesprávne a v rozpore s
platnou právnou úpravou. Poukázal na § 7 ods. 1 a 2 ZoSÚ a uviedol, že pred poskytnutím úveru
skúmal platobnú schopnosť žalovanej, a to najmä v kontexte s prihliadnutím na účel úveru, dobru
trvania úveru, pričom overoval existujúce záväzky žiadateľa a výšku príjmu žiadateľa. Žalobca predložil

počas konania súdu žiadosť o úver, reporty zo SP a SRBI, ktoré preukazovali deklarovaný pracovný
pomer a príjem žalovanej a kompletné informácie o úverových záväzkoch žalovanej zo spoločného
úverového registra informácií. Žalobca pri skúmaní bonity žalovanej pracoval ďalej s informáciami,
ktoré mu boli poskytnuté zo strany žalovanej a vyplývali zo žiadosti o spotrebiteľský úver – žiadnevyživované dieťa a rodinný stav: rozvedená. Z reportu zo spoločného registra bankových informácií
sú zrejmé všetky záväzky žalovanej vrátane ukončených alebo predčasne ukončených výdavkov a aj
prípadnádelikvenciažalovanej.Žalobcaskúmalzáväzkyžalovanejzdostupnýchregistrov,pričomďalšie

výdavky žalovanej v čase posúdenia bonity fakticky nie je možné relevantne posúdiť, nakoľko tieto
výdavky mohla deklarovať len žalovaná, tá však dobrovoľne neoznámila žiadne ďalšie výdavky. Ak by
tak žalovaná aj dobrovoľne urobila, žalobca by tieto nemohol objektívne posúdiť, nakoľko by nemal k
dispozícii zdroj, ktorý by tvrdenia žalovanej potvrdili alebo vyvrátili. V dôsledku vyššie uvedeného, preto
došlo k precizovaniu právnej úpravy a zaviedla sa metodika výpočtu skúmania bonity, aby boli jasne

dané zákonné limity a predpoklady výpočtu platobnej schopnosti dlžníkov a predišlo sa tým svojvoľnému
zneužívaní uvedeného inštitútu.

9. Žalobca ďalej poukázal na § 7 ods. 41 ods. a) ZoSÚ, podľa ktorého Opatrením, ktoré vydá
Národná banka Slovenska, sa ustanoví metodika na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver, náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a

ich minimálna výška, výška a spôsob určenia limitov pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver, výška a spôsob zohľadnenia možného nárastu úrokových sadzieb a čo sa rozumie
výrazným prevyšovaním súčtu zostávajúcich výšok refinancovaných úverov alebo navýšených úverov
podľa odsekov 24 a 31. Dňa 1.1.2018 nadobudlo účinnosť Opatrenie Národnej banky Slovenska zo
14. novembra 2017, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať

spotrebiteľský úver. V zmysle § 1, 2 Opatrenia, ukazovateľ schopnosti splácať sa vypočíta ako podiel
výdavkov na peňažné záväzky spotrebiteľa podľa odseku 3 a celkovej výšky čistých príjmov spotrebiteľa
podľa odseku 4 zníženej o celkovú výšku nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb
spotrebiteľa podľa odseku 5. Všetky položky výpočtu ukazovateľa schopnosti splácať sa prepočítavajú
na obdobie jedného mesiaca. Limit ukazovateľa schopnosti splácať vypočítaného podľa odseku 1

nemôže prekročiť hodnotu 1. V zmysle § 7 ods. 1 Opatrenia sa § 2 ods. 5 uplatňuje tak, že za celkovú
výšku nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa sa považuje výška nákladov
na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa § 2 ods. 5 prvej vety, zvýšená o
20 % rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa,
životným minimom osoby, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť a ktorá žije so spotrebiteľom

v spoločnej domácnosti a výdavkami na inú osobu, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť vo
výške určenej právoplatným rozhodnutím súdu.

10. S poukazom na uvedenú právnu úpravu postupoval aj žalobca, pričom práve táto právna úprava v
sebe subsumuje aj iné životné náklady dlžníkov, ktoré sa majú zohľadňovať percentuálnym zvýšením

rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa, čo vyplýva
z Opatrenia NBS. Žalobca teda nemusí zisťovať ďalšie skutočnosti od dlžníkov, ktoré by nemuseli byť
ani relevantne preukázateľné. Potreba zisťovania iných nákladov na život (ako napr. SIPO, rodinný
rozpočet) v kontexte právnej úpravy je absurdná a nezákonná požiadavka. Žalobca postupoval v súlade
s platnou právnou úpravou, čo deklaroval aj uvedením presného výpočtu skúmania bonity, podmienok

a východísk, ktoré pre výpočet použil vo svojom vyjadrení z 20.10.2023. Žalobca tak mal za to, že
dostatočne preukázal splnenie si povinnosti v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ a odôvodnenie súdu prvej
inštancie je v rozpore s platnou právnou úpravou v čase uzavretia zmluvy medzi žalobcom a žalovanou.
Súd nemôže arbitrárne posudzovať a vyžadovanie plnenie podmienok, ktoré nie sú stanovené platnou
právnou úpravou, právne posúdenie veci súdom prvej inštancie je teda neudržateľné. Skutkové tvrdenia

a listinné dôkazné prostriedky predložené žalobcom v konaní boli plne spôsobilé privodiť žalobcovi
procesný úspech. Súd svojím rozhodnutím vytvoril pre žalovanú „ideálnu“ pozíciu, v ktorej jej umožnil
zmariť vymoženie pohľadávky, pričom vôbec nezohľadnil nespravodlivé dôsledky svojho rozhodnutia
vo vzťahu k žalobcovi. Absolútne a nekritické favorizovanie spotrebiteľa, ktorého sa súd dopustil, je
iracionálne a nelegitímne. Právne závery súdu prvej inštancie považuje žalobca za zjavne arbitrárne,

v dôsledku čoho zasahujú do jeho základného práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces
a práva vlastniť majetok. Ak súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nezohľadnil vyššie uvedené
východiská, potom jeho prístup nemožno hodnotiť inak, ako tendenčný.

11. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
v napadnutej časti vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákonodvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti
(§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm.
b/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a

dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd
prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je v napadnutom zvyškovo zamietajúcom výroku II. a závislom výroku III. o trovách konania

vecne správny, preto boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

13. Keďže vyhovujúci výrok I. nebol napadnutý odvolaním žiadnej zo strán sporu, je rozsudok súdu prvej
inštancie v tejto časti právoplatný a nebol predmetom prieskumu odvolacieho súdu.

14. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na

odôvodneniepreskúmavanéhorozsudkuboloposúdiť,čisúdprvejinštancienazákladenímvykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu žalobcu
domáhajúceho sa zaplatenia sumy 4.354,70 eura s príslušenstvom zamietol v časti prevyšujúcej sumu
1.384,94 eura, keď dospel k záveru, že veriteľ hrubo porušil povinnosti posudzovať bonitu s odbornou
starostlivosťou, keďže posudzoval bonitu bez akýchkoľvek údajov o reálnych nákladoch na základné

životné potreby žalovanej, pričom postupoval v rozpore s § 7 ods. 20 písm. b) v spojení s ods. 27 ZoSÚ, a
teda úver sa s poukazom na § 11 ods. 2 ZoSÚ považuje za bezúročný a bez poplatkov, a z tohto dôvodu
priznal žalobcovi len jednotlivé splátky istiny úveru, ktoré sa stali splatnými do vyhlásenia rozsudku a
ktoré zároveň neboli v čase podania žaloby premlčané (§ 54a OZ).

15. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej
sumy a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací
súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom

rozsahu vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací
súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej
inštancie odchýliť, a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:

16. Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, a teda
namietal nesprávne zistený skutkový stav súdom prvej inštancie, nesprávne právne posúdenie, ako aj
nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie porušujúci právo žalobcu na spravodlivý súdny proces,
keď napadnuté rozhodnuté považoval za arbitrárne.

17. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený
vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú
intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne
pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

18. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno
napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať
len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť
žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

19. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny

predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

20. Jednou z odvolacích námietok žalobcu bola námietka nesprávne zisteného skutkového stavu.
Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke odvolací súd konštatuje, že CSP vychádza zo zásady voľnéhohodnotenia dôkazov. Záver, ktorý si sudca urobí o vykonaní dôkazov z hľadiska pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Voľnosť
hodnotenia dôkazu neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti

rozhodnutia, naopak konečné meritórne rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú
zhodu s priebehom konania. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení
dôkazov a hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo
zisteného skutkového stavu veci. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia
vo vzťahu zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (a to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a

pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Pri
tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi.
K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym hodnotením
dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Výsledky hodnotenia
dôkazov sú pritom imanentnou súčasťou odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). V tomto smere súd
prvej inštancie dôsledne postupoval v zmysle § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a

výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a
akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie neodporuje
zásadám logiky a ani zistenému skutkovému stavu. Námietky žalobcu vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov
súdom prvej inštancie odvolací súd nepovažoval za dôvodné, keďže z odvolania ani neplynie v čom
konkrétnom súd prvej inštancie zistil skutkový nesprávne, a to najmä za situácie, keď v konaní nebolo

sporu o tom, že žalobca ako veriteľ posudzoval bonitu žalovanej bez akýchkoľvek údajov o reálnych
nákladoch na základné životné potreby žalovanej, ale automaticky náklady na zabezpečenie základných
životných potrieb žalovanej stotožnil so životným minimom, ku ktorému pripočítal paušálnu sumu
výdavkovvovýške20%rozdielumedzicelkovouvýškoučistéhopríjmuspotrebiteľaaživotnýmminimom
spotrebiteľa.

21. Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je
oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého
porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom

bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia
na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení
§ 7 ods. 19 až 42.

22. V zmysle § 7 ods. 20 písm. b/ ZoSÚ, na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver sa o.i. použijú tieto položky: náklady na zabezpečenie základných životných potrieb
spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť.

23. Podľa § 7 ods. 27 ZoSÚ, veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a

pobočka zahraničnej banky sú povinní pri posudzovaní položiek podľa odseku 20, ktoré sa použijú pri
výpočte ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, použiť dostatočné, primerané
a aktuálne informácie o príjmoch, nákladoch na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa
a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť,17ta) peňažných záväzkoch spotrebiteľa a
ďalšie informácie o finančnej a ekonomickej situácii spotrebiteľa. Informácie o príjme podľa prvej vety

je potrebné overovať preukázateľným spôsobom prostredníctvom interných zdrojov alebo externých
zdrojov, ktoré sú nezávislé od spotrebiteľa. Náklady na zabezpečenie základných životných potrieb
spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť,17ta) je nevyhnutné posudzovať
s ohľadom na životné minimum ustanovené osobitným predpisom17td) a príjem spotrebiteľa.

24. Pokiaľ žalobca namietal záver súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal v konaní postup v
súlade s § 7 ZoSÚ, a teda vyhodnotil skúmanie bonity zo strany žalobcu ako nedostatočné, i túto
odvolaciu námietku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre
ktorý by sa odchýlil od právneho názoru súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo preukázané (a
žalobca to ani netvrdil), že veriteľ v primeranom rozsahu zhromaždil a posudzoval aktuálne informácie o

skutočných nákladoch žalovanej na zabezpečenie jej základných životných potrieb, keďže aj v žiadosti
o úver zostala kolónka „Zrážky, výživné a iné výdavky“ nevyplnená). Podľa názoru odvolacieho súdu,
súd prvej inštancie sa správne vysporiadal s tvrdeniami žalobcu, že od účinnosti Opatrenia NBS č.
10/2017 už veriteľ nemusí zhromažďovať údaje o aktuálnych reálnych nákladoch žiadateľa o úver, alepostačuje tieto údaje nahradiť výškou životného minima, v danom konkrétnom prípade zvýšenou o
paušálnu sumu výdavkov vo výške 20 % rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa
a životným minimom spotrebiteľa, pričom v podrobnostiach na jeho zdôvodnenie odkazuje (ods. 20

napadnutého rozsudku). I podľa názoru odvolacieho súdu aktuálna právna úprava v spojení s Opatrením
nezrušila povinnosť veriteľa skúmať reálne náklady žiadateľa o úver. Ustanovenie § 7 ods. 27 ZoSÚ
výslovne stanovuje, že veriteľ je povinný použiť dostatočné, primerané a aktuálne informácie o príjmoch,
nákladoch na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa. Posledná veta ods. 27 síce
ustanovuje, že náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým

má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné minimum
ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa, avšak uvedené nemožno vykladať tak, že
veriteľ vôbec nemusí od žiadateľa o úver zisťovať výšku jeho skutočných životných nákladov. Veriteľ
teda nesmie bez ďalšieho vziať do úvahy len žiadateľom uvedené náklady, ak tieto žiadateľ uviedol v
nižšej výške, než je stanovené životné minimum. S uvedeným korešponduje aj úprava v § 2 ods. 5
Opatrenia, podľa ktorého výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa

podľa § 7 ods. 20 písm. b) zákona sa na účely odseku 1 určuje najmenej vo výške sumy životného
minima. Ak zákon uvádza, že náklady spotrebiteľa treba posudzovať s ohľadom na životné minimum a
Opatrenie uvádza, že náklady sú najmenej vo výške životného minima, i podľa názoru odvolacieho súdu
to nenahrádza a neruší povinnosť veriteľa vynaložiť primerané úsilie na zistenie informácií o aktuálnych
reálnych nákladoch spotrebiteľa, ani veriteľovi nedáva možnosť sám si určiť výšku týchto nákladov

(či už vo výške životného minima alebo vyššej). Ak účelom posúdenia bonity je zistiť, či žiadateľ o
úver bude skutočne schopný splácať poskytnutý úver, potom je vylúčené, aby veriteľ posudzoval bonitu
bez akejkoľvek informácie od žiadateľa o úver o jeho reálnych nákladoch na základné životné potreby.
Jednak to výslovne ustanovuje ZoSÚ, a jednak náklady na zabezpečenie základných životných potrieb
priemerného spotrebiteľa výrazne prevyšujú výšku životného minima. Ako správne uviedol súd prvej

inštancie, právo musí byť aplikované v kontexte aktuálnej spoločenskej reality tak, aby bol naplnený
účel právnej úpravy, ktorým je v danom prípade účinná ochrana spotrebiteľov pred nezodpovedným
uzatváraním zmlúv o úvere, ktoré prekračujú ich finančné možnosti a mohli by viesť k ich platobnej
neschopnosti. Posudzovanie bonity bez elementárnych vstupných údajov o skutočných nákladoch
žiadateľaoúvernemožnohodnotiťakopostupsodbornoustarostlivosťou.Súdprvejinštancietakdospel

k správnemu záveru, že žalobca nepreukázal, že veriteľ postupoval v súlade s § 7 ods. 1 ZoSÚ, a teda
mu nevzniklo právo úver zosplatniť.

25. Zároveň sa odvolací súd stotožňuje s právnym posúdením súdu prvej inštancie, podľa ktorého v
danom prípade išlo o hrubé porušenie povinnosti veriteľa posudzovať bonitu spotrebiteľa s odbornou

starostlivosťou, keďže veriteľ posudzoval bonitu bez akýchkoľvek údajov o reálnych nákladoch na
základné životné potreby žalovanej, pričom tak postupoval v rozpore s § 7 ods. 20 písm. b) v spojení s
ods. 27 ZoSÚ, a teda úver sa s poukazom na § 11 ods. 2 ZoSÚ považuje za bezúročný a bez poplatkov.

26. Odvolací súd dodáva, že zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje skúmanie bonity klienta s

odbornou starostlivosťou, t.j. vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti. Táto zákonná podmienka
je premietnutá v ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, pričom s „odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver“ je potrebné vykladať tak, že pre naplnenie tohto zákonného znenia
predmetného ustanovenia nepostačuje len uvedenie údajov v podobe výšky príjmov a výdavkov zo
strany spotrebiteľa, ale od veriteľa sa vyžaduje, aby poskytnuté informácie analyzoval a vyhodnocoval.

27. Cieľom ust. § 7 ods. 1 v spojitosti s § 11 ods. 2 ZoSÚ je predovšetkým dosiahnuť, aby dodávateľ
vzal na zreteľ existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na
základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať.
Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami

spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne
takáčiastka,akábudepotrebnápresplácanieúveru.Informácieprerozhodnutieveriteľaotom,čizmluvu
uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní
relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako
z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava

z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich
dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také
informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej
finančnej situácii. Z dikcie zákona posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácaťspotrebiteľský úver logicky vyplýva, že posúdenie s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa
splácať úver nie je možné bez porovnania mesačných príjmov a samozrejme nevyhnutných mesačných
výdavkochžiadateľa.Spotrebiteľjepovinnýposkytnúťveriteľovinajehožiadosťúplné,presnéapravdivé

údaje. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti
na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných
prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej
výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet, ako
stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza

iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. Cieľom
zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky
riadne splácať. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods. 1 ZoSÚ
nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým
spôsobomdodávateľpristupovalkzisťovaniuahodnoteniubonityklienta.Vdanomprípadevšakžalobca
svoje povinnosti porušil, keď nezisťoval reálne náklady na zabezpečenie základných životných potrieb

žalovanej (a teda ich ani nevyhodnotil), pričom s poukazom na § 11 ods. 2 veta štvrtá ZoSÚ je potrebné
toto porušenie povinnosti veriteľa kvalifikovať ako hrubé, ktoré má za následok tiež sankciu bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru.

28. Dôvodnou nebola ani námietka žalobcu, že závery súdu prvej inštancie v odôvodnení rozsudku sú

svojvoľné a arbitrárne. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP rozsudok musí obsahovať odôvodnenie,
pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami
strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti,
pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť
v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre dohady a
domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti
tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a

aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený
skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Zákonom
požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou
požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo
neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu,

tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom
odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť
i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť preskúmateľné.

29. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa

žalobcom v odvolaní namietaných skutočností je správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá
všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská strán k prejednávanej veci (tu len žalobcu, keďže žalovaná v konaní ostala pasívna),
výsledky vykonaného dokazovania, právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých

vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia
nevyplýva svojvoľnosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalobca s dôvodmi
uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté
nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu

čiastočne zamietol.

30. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal tiež nedôvodné favorizovanie žalovanej ako spotrebiteľa, čím
v podstate namietal porušenie zásady rovnosti sporových strán, ani táto námietka nebola dôvodná. Súd
je totiž povinný v spotrebiteľských sporoch aj bez námietky strany sporu, teda aj bez popretia skutkových

tvrdení, skúmať ex offo okrem iného aj skutočnosť, či veriteľ pred uzavretím zmluvy posúdil úverovú
bonitu spotrebiteľa (por. rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zn. C-679/18, C-449/13).31. Pre úplnosť sa dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka
konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04).

32. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou
žalobcu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zvyškovo zamietajúcom
výroku II. ako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého výroku III. o nároku na náhradu trov
konania, odvolacími dôvodmi žiadnej zo strán osobitne nenapadnutým, s použitím § 387 ods. 1, 2 CSP

potvrdil.

33. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP
v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, pričom v odvolacom konaní úspešnej žalovanej náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, pretože sa k odvolaniu nevyjadrila, v odvolacom konaní zostala pasívna
a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli (R 72/2018).

34. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie
môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa
§ 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do

konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).