Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 15, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/78/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123319420
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:6123319420.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej

a členov senátu JUDr. Jozefa Šuleka a JUDr. Jany Vargovej, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XXXX/XX, XXX XX A., právne zastúpenej JUDr. Ing. Ondrejom Randiakom, advokátom, so
sídlom Škultétyho 469/4, 036 01 Martin, IČO: 54 399 149, proti žalovanej: D. E., nar. XX.XX.XXXX,
bytom F. XX, XXX XX B., právne zastúpenej Mgr. Petrom Gilanom, advokátom, so sídlom Kukučínova
1, 036 01 Martin, IČO: 37 903 489, o zaplatenie 3.250,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 10C/70/2023-103 zo dňa 20.12.2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudokprvoinštančnéhosúduvovýroku,ktorýmnárokžalobkynevovýške250,-Eurspríslušenstvom

zamietol, p o t v r d z u j e .

V ostatnej časti rozsudok prvoinštančného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol
(výrok I.), žalovanej priznal proti žalobkyni právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok
II.) s tým, že o výške náhrady trov konania žalovanej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (výrok III.). Z vykonaného dokazovania
prvoinštančný súd považoval za preukázané, že žalobkyňa od roku 2020 so žalovanou žila v spoločnej
domácnosti ako s partnerkou. Žalobkyňa si začiatkom roku 2020 brala hypotéku na kúpu bytu, kde jej
žalovaná robila ručiteľku. Hypotéku navŕšila o sumu 8 000,- Eur, ktorá bola použitá na nákup motorového
vozidla a aj na splatenie pôžičky, ktorú žalovaná mala v tomto čase. Vozidlo bolo kúpené za necelých
3 500,- Eur, ako jeho držiteľka bola zapísaná žalovaná. Medzi stranami sporu mala byť dohoda v tom
smere, že ak by sa rozišli, tak motorové vozidlo žalovaná prepíše na žalobkyňu, čo sa ale ku dňu

výsluchu žalobkyne nestalo. Sumu 3 000,- Eur, ktorú žalobkyňa vybrala zo svojho účtu 02.03.2020,
v hotovosti poskytla žalovanej tak, ako si to ona želala. Išli spolu do G. G., kde žalovaná túto sumu vložila
na účet, resp. vložila menej, než 3 000,- Eur, aby zaplatila iný svoj úver. V tom období podľa tvrdenia
žalobkyne bola medzi stranami dohoda, že ak by sa rozišli, tak žalovaná žalobkyni túto pôžičku vráti.
K rozchodu medzi stranami sporu došlo 24.10.2022. Suma 200,- Eur, ktorá bola prevedená žalovanej
na účet 24.06.2021, mala slúžiť na nákup pneumatík, servis motorového vozidla, ktoré si strany sporu
kúpili, ale bolo zapísané na žalovanú. Vtedy sa ale strany sporu nedohodli na tom, kedy žalovaná

sumu 200,- Eur vráti, pretože žalobkyňa predpokladala, keďže 200,- Eur bolo použitých na servis a
nákup pneumatík na motorové vozidlo, že jej vozidlo bude vrátené, ak sa strany sporu rozídu. Ohľadne
transakcie z účtu žalobkyne na účet žalovanej v sume 50,- Eur dňa 12.07.2021 žalobkyňa vypovedala,
že táto suma mala byť použitá na servis motorového vozidla. Dohodu o vrátení tejto sumy strany sporuneuzavreli, pretože žalobkyňa sa domnievala, že financuje svoje auto. Hypotekárny úver si žalobkyňa
brala v roku 2020 a brala si ho vo výške 85 000,- Eur, pričom žalovaná bola uvedená ako spoludlžníčka
tohto hypotekárneho úveru. Úver bol použitý tak, že za 74 000,- Eur si žalobkyňa kúpila byt, v sume

4 000,- Eur z hypotéky zaplatila pôžičku vo B., ktorú mala a 2 000,- Eur použila na zariadenie bytu, ktorý
bol písaný len na žalobkyňu. Žalobkyňa sama hypotekárny úver splácala a stále ho spláca. Z potvrdenia
H. I. G. J., so sídlom v K. o výbere v hotovosti súd zistil, že dňa 02.03.2020 žalobkyňa zo svojho
účtu v H. I. vybrala sumu 3 000,- Eur (viď č.l. 12). Z odpovede dotazovanej banky G. G. J., so sídlom
v I., na dotaz súdu (č.l. 72) bolo zistené, že žalovaná k 02.03.2020 mala záväzok voči G. G. J. vo

výške 2 102,69 Eur z dôvodu spotrebného úveru poskytnutého v zmysle zmluvy o úvere podpísanej
30.04.2019. Dňa 02.03.2020 bol zrealizovaný na uvedený úver vklad v sume 2 500,- Eur a prostriedky
boli poukázané z účtu žalovanej. Na účet žalovanej boli prostriedky pripísané formou vkladu v hotovosti.
K 02.03.2020 evidovala banka aj záväzok v sume 0,50 Eur vyplývajúci z poskytnutého úverového
rámca na kartovom účte uvedenom vo vyjadrení banky. Z detailov transakcie z účtu žalobkyne (č.l.
13 – 14) bolo preukázané, že žalobkyňa zo svojho účtu na účet žalovanej dňa 24.06.2021 previedla

sumu 200,- Eur a dňa 12.07.2021 previedla sumu 50,- Eur. Obidva detaily týchto transakcií obsahujú
správu pre príjemcu DO 2021-01-18/ST. Ani jedna zo strán sporu nevedela vysvetliť, čo bolo mienené
takouto správou pre príjemcu. Z vykonaného dokazovania, z vyjadrenia strán sporu vyplynulo, že
hypotekárny úver bol poskytnutý obom zmluvným stranám ako spoludlžníčkam, ktoré v zmysle ust. § 511
ods. 1 Obč. zákonníka zodpovedali banke za vrátenie hypotekárneho úveru spoločne a nerozdielne.

Súčasne v zmysle ust. § 513 Obč. zákonníka, banka bola, pokiaľ šlo o poskytnutie hypotekárneho
úveru, zaviazaná obidvom stranám sporu ako veriteľom na rovnaké plnenie a na poskytnutie tohto
plneniaboliobidvespoludlžníčkyvovzťahukbankeoprávnenéspoločneanerozdielne,tedaktorákoľvek
z nich mohla žiadať celé plnenie, čiže banka bola povinná poskytnúť prostriedky z hypotekárneho úveru
v celom rozsahu tomu, kto o plnenie požiada prvý. Podľa dohody bol hypotekárny úver poskytnutý na

účet žalobkyne, ktorá z týchto prostriedkov odfinancovala nákup bytu. Podľa právneho názoru súdu
poskytnuté finančné prostriedky za predpokladu, že žalobkyňa nebola výlučnou dlžníčkou vo vzťahu
k banke, ale spoludlžníčkou popri žalovanej, neboli vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, ale sa stali
spoluvlastníctvom oboch dlžníčok (žalobkyne a žalovanej). Vzhľadom na uvedené je potom právne
nemožné zo strany žalobkyne uzavrieť odovzdaním časti takto získaných finančných prostriedkov vo

výške 3 000,- Eur žalovanej, platnú zmluvu o pôžičke, ale môže ísť o dohodu spoluvlastníkov o spôsobe
hospodárenia so spoločnou vecou, ktorú predpokladá ust. § 139 ods. 2 Obč. zákonníka. Je pre súd
hodnovernejší záver vychádzajúci z tvrdenia žalovanej, že pri poskytnutí sumy 3 000,- Eur, ktorá
bola v hotovosti odovzdaná žalobkyňou žalovanej dňa 02.03.2020, nešlo o plnenie z platne uzavretej
zmluvy o pôžičke. Prvoinštančný súd ďalej uvažoval, že v prípade vyplatenia finančných prostriedkov

na základe neplatnej zmluvy o pôžičke by plnenie žalobkyne žalovanej 02.03.2020 v rozsahu 3 000,-
Eur mohlo byť nanajvýš bezdôvodným obohatením v zmysle ust. § 451 ods. 2 Obč. zákonníka. V tejto
súvislosti poukázal na ust. § 107 ods. 1, 2 OZ i na predĺženie premlčacej doby v zmysle zákona č.
62/2020 Z.z. a následne jeho novely zákonom č. 9/2021 Z.z. o 76 dní a ustálil, že subjektívna dvojročná
premlčacia doba žalobkyni na vymáhanie bezdôvodného obohatenia uplynula 17.05.2022 (žaloba bola

podaná 17.05.2023 na Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní, teda po uplynutí dvojročnej
premlčacej doby). Podľa vykonaného dokazovania začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je
nutné viazať na deň 02.03.2020, keď žalobkyňa presne vedela, akú sumu komu odovzdala bez ohľadu
na prípadný omyl o platnosti úkonu, na základe ktorého tak robí. Súdu sa však vzhľadom na vzťah, ktorý
medzi stranami sporu začiatkom marca 2020 existoval a aj na právny vzťah strán sporu k finančným

prostriedkom získaným zo spoločného hypotekárneho úveru, javil napriek rozporným výpovediam strán
ako hodnoverný záver vyslovovaný žalovanou stranou, že poskytnuté finančné prostriedky slúžili na
vytvorenie vhodného ekonomického zázemia pre spolužitie strán sporu v spoločnej domácnosti a boli
z účtu žalobkyne v hotovosti k rukám žalovanej poskytnuté bez akejkoľvek dohody o ich vrátení.
O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a úspešnej žalovanej proti neúspešnej

žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu doručila v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Mala za to, že prvoinštančný súd na podklade výsledkov
vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, následne i nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci. Uviedol, že žalobca a žalovaný si vzali úver z toho dôvodu, že inak by žalobca

nemohol financovať nehnuteľnosť, ktorú kúpil práve žalobca. Je teda nesporné, že do zmluvného vzťahu
išiel žalovaný s tým, že nebude mať finančný prospech – nezíska finančné prostriedky, ale takto umožní
žalobcovi zadovážiť si nehnuteľnosť. Tomu zodpovedá aj následné konanie strán sporu, kedy vlastníkom
nehnuteľnosti sa stal iba žalobca a iba žalobca znášal všetky náklady spojené s nehnuteľnosťou asplácal poskytnutý úver. Je teda nesporné, že od začiatku bola vôľou zmluvných strán nadobudnúť
finančné prostriedky do majetku žalobcu a zaobstarať pre žalobcu predmetnú nehnuteľnosť. Právny
vzťah je nutné posudzovať podľa jeho obsahu a vôle a nie formy, v akej bol uzatvorený. Rovnako sa

žalobca nestotožňuje so skutkovými zisteniami ohľadom použitia finančných prostriedkov na motorové
vozidlo. V konaní nebola riešená otázka vlastníckeho práva k motorovému vozidlu a žiaden z účastníkov
konania vlastníctvo k motorovému vozidlu v tomto štádiu netvrdil. Napriek tomu sa konajúci súd rozhodol
sám túto otázku považovať za nevyjasnenú a tým odôvodnil záver o nepriznaní nároku žalobcu v časti
týkajúcej sa súm 200,- Eur a 50,- Eur. Skutkové závery, ku ktorým súd v tejto časti došiel nevyplývajú

zvykonanéhodokazovania,sámsisúdvyvodilspornosťotázkyvlastníctvamotorovéhovozidla.Konajúci
súd v otázke premlčania nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa názoru žalobcu
dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Žalobca má za to, že z vykonaného dokazovania
jednoznačne vyplýva úmysel žalovaného sa obohatiť. Od úplného začiatku, teda od uzatvorenia zmluvy
o úvere mal žalovaný jasno v tom, že finančné prostriedky nikdy nebude vracať. Napriek uvedenému
zneužil žalovaný túto skutočnosť a vylákal od žalobcu finančné prostriedky a to aj klamstvami, keď

žalobcovi tvrdil, že potrebuje vyššiu sumu, ako skutočne na zaplatenie dlhov potreboval. V prvom rade,
žalovaný vylákal 3 000,- Eur, ktoré mal použiť na splatenie svojich dlhov, pričom na tento účel ani
celú sumu nepoužil. Právny zástupca žalobcu aj vo svojej záverečnej reči reflektoval na to, že aj ak
konajúci súd posúdi nárok žalobcu ako nárok z bezdôvodného obohatenia, mal by sa rovnako zaoberať
otázkou úmyselného bezdôvodného obohatenia a 10 ročnej premlčacej lehoty. V tomto smere však

konajúci súd v rozsudku neuviedol žiadne odôvodnenie, prečo sa bezdôvodné obohatenie premlčuje v
2 ročnej subjektívnej lehote a nie 10 ročnej lehote z dôvodu úmyselného bezdôvodného obohatenia.
Žalobca sa od počiatku od žalovaného domáhal vrátenia finančných prostriedkov z titulu pôžičiek,
pričom takto si svoj nárok aj voči žalovanému v konaní uplatnil. Rovnako žiadal od žalobcu vrátenie
pôžičiek aj pred začatím konania, pričom takto to bolo komunikované aj v SMS komunikácii. Žalobca

tak nikdy subjektívne nevedel, že na strane žalovaného malo nastať bezdôvodné obohatenie. Toto
sa žalovaný dozvedel až po predbežnom právnom posúdení súdu. Avšak, v tomto štádiu už žalobca
mal svoj nárok uplatnený na súde. Žalobca má za to, že až týmto momentom (predbežným právnym
názorom súdu) sa subjektívne dozvedel o bezdôvodnom obohatení, čo je rozhodujúci moment pre
začatie plynutia subjektívnej premlčacej lehoty. Vzhľadom na uvedené mal podľa žalobcu posudzovať

konajúci súd začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty až k tomuto momentu. V tejto časti mal
za to, že súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým záverom a vec
nesprávne právne posúdil, keď začiatok plynutia premlčacej lehoty naviazal na moment poskytnutia
finančných prostriedkov žalovanému bez jasného a presvedčivého odôvodnenia skutočného začiatku
plynutia supletívnej premlčacej lehoty. Tým naplnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP.

V odvolacom návrhu žiadal rozsudok prvoinštančného súdu zrušiť a vo veci rozhodnúť tak, že žalobe
vyhovie v celom rozsahu.

3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne poukázala na to, že Okresný súd Martin vykonal v
tejto veci rozsiahle dokazovanie a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým

zisteniam. Jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci a nedopustil sa
nesprávneho procesného postupu, ktorým by znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Navrhovala, aby odvolací súd
rozsudok prvoinštančného súdu ako správny potvrdil a priznal žalovanej vo vzťahu k žalobkyni nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej zotrvala na podanom odvolaní. Uviedla, že vyjadrenie
žalovaného neobsahuje žiadne skutočnosti, ku ktorým by sa žalobca chcel dodatočne vyjadriť.

5. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), súc viazaný rozsahom a dôvodmi podaného

odvolania (§ 379, § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario
rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti rozhodnutia.
6. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd ohľadne nároku žalobkyne vo
výške 250,- Eur s príslušenstvom, z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým
zisteniam, vec i správne právne posúdil. Na druhej strane, vo vzťahu k uplatnenému nároku vo výške

3 000,- Eur s príslušenstvom dospel odvolací súd k záveru, že ohľadne tohto nároku prvoinštančný súd
nielenže nevykonal potrebné dokazovanie, ale nedospel ani k správnym skutkovým zisteniam a vec
i nesprávne právne posúdil.7. Pokiaľ sa týkalo nároku žalobkyne na vrátenie sumy 250,- Eur s príslušenstvom, odvolací súd sa
plne stotožnil so záverom prvoinštančného súdu o tom, že úmysel žalobkyne nesmeroval k dočasnému
poskytnutiu finančných prostriedkov žalovanej vo forme pôžičky a preto nárok na zaplatenie týchto súm

(200,- Eur + 50,- Eur) žalobkyňa nemôže opierať o ustanovenia zmluvy o pôžičke. Zo strany žalobkyne
nebolo ani preukázané, či ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré mohlo žalovanej
vzniknúť tým, že žalobkyňa plnila na údržbu vecí vo výlučnom vlastníctve žalovanej (motorového
vozidla). Dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že previedla na účet žalovanej na nákup
pneumatík a servis motorového vozidla, ktoré si strany sporu kúpili (podľa vyjadrenia žalovanej v roku

2019 a toto vozidlo je písané na žalovanú). Ohľadne tejto sumy sa strany spotu nedohodli na tom,
že žalovaná sumu vráti, pretože žalobkyňa predpokladala, že vozidlo jej bude vrátené, ak sa strany
sporu rozídu. Ohľadne transakcie na účet žalovanej vo výške 50,- Eur dňa 12.07.2021 vypovedala, že
suma mala byť použitá na servis motorového vozidla a dohoda o vrátení sumy nebola uzavretá, pretože
žalobkyňa sa pri tejto úhrade domnievala, že financuje vlastné motorové vozidlo.

8. V tomto smere i odvolací súd dospel k presvedčeniu, že žalobkyňa pri poskytovaní súm v úhrnnej
výške 250,- Eur tieto neposkytovala žalovanej ako pôžičku, ale ako investíciu do vlastného motorového
vozidla. Nemožno iba z dôvodu, že k vráteniu motorového vozidla doposiaľ zo strany žalovanej žalobkyni
nedošlo, inak posúdiť poskytnutie týchto finančných prostriedkov podľa situácie, ktorá dodatočne
nastala. Existencia právneho vzťahu sa vždy posudzuje k momentu jeho vzniku. Žalobkyňa tým, že

sama vo výpovedi uviedla, že predpokladala, že motorové vozidlo jej bude vrátené, ak sa strany spory
rozídu, sama spochybnila vôľu finančné prostriedky vo výške 250,- eur poskytnuté žalovanej považovať
za pôžičku, ktorú by jej mala žalovaná vrátiť.
9. Vzhľadom na uvedené preto odvolací súd v tejto časti rozsudok prvoinštančného súdu ako správny
potvrdil.

10. Na druhej strane sa odvolací súd nestotožnil so záverom prvoinštančného súdu o tom, že v prípade
poskytnutia finančných prostriedkov vo výške 3 000,- Eur môže eventuálne ísť o dohodu spoluvlastníkov
o spôsobe hospodárenia so spoločnou vecou, ktorú predpokladá ust. § 139 ods. 2 OZ.
11. Z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyni bol poskytnutý peňažným
ústavom hypotekárny úver vo výške 85 000,- Eur v roku 2020, sporným v konaní bolo, či žalovaná bola

uvedená ako spoludlžníčka tohto hypotekárneho úveru, alebo bola jeho ručiteľkou.
12. Preto bude potrebné zo strany prvoinštančného súdu oboznámiť sa so zmluvou o poskytnutí
hypotekárneho úveru na objasnenie tejto skutočnosti. Za zásadnú okolnosť pre zrušenie rozhodnutia
v tejto časti odvolací súd považoval argumentáciu prvoinštančného súdu na strane 10 v odseku 40.
o tom, že poskytnuté finančné prostriedky z hypotekárneho úveru sa stali spoluvlastníctvom žalobkyne

i žalovanej, a to vzhľadom na to, že žalovaná mala byť spoludlžníčkou tohto úveru.
13. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že poskytnutím úveru dochádza k vzniku
vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom. Veriteľom je obyčajne banka alebo iný finančný inštitút a dlžníkom je
podnikateľ alebo fyzická osoba. Úver sa poskytuje vždy len na určité časové obdobie, ktoré je dopredu
dohodnuté, s podmienkou návratnosti. Z ekonomického hľadiska je úver dočasným cudzím zdrojom

financovania, ktorý sa musí po určitom stanovenom čase vrátiť. Predstavuje dlh, ktorý musí dlžník vrátiť
v jeho pôvodnej výške a ešte zaplatiť aj cenu úveru, ktorou sú úroky z úveru.
14. Práve z tohto dôvodu je primárne potrebné ustáliť, či hypotekárny úver bol poskytnutý stranám ako
spoludlžníčkam, alebo bol poskytnutý iba žalobkyni a žalovaná bola jeho ručiteľkou. Na objasnenie tejto
skutočnosti bude potrebné zabezpečiť do spisu zmluvu o poskytnutí hypotekárneho úveru a oboznámiť

sa s jej obsahom. Ak bol poskytnutý hypotekárny úver obom zmluvným stranám ako spoludlžníčkam,
tieto v zmysle ust. § 511 ods. 1 OZ zodpovedali banke za jeho vrátenie spoločne a nerozdielne, pričom
zároveň platí, že ak dlžník v rozsahu uplatneného nároku dlh sám splatil, je oprávnený požadovať
náhradu od ostatných podľa ich podielov (§ 511 ods. 3 OZ).
15. Z obsahu spisu nie je možné zistiť postavenie žalovanej pri vzniku zmluvy o poskytnutí

hypotekárneho úveru, a to či už ako ručiteľky, prípadne ako spoludlžníčky, nebolo možné ani
jednoznačne ustáliť, či v jej prípade išlo o pasívnu solidaritu povedľa žalobkyne. Vo väzbe na to odvolací
súd považoval prvoinštančným súdom vyslovené závery za predčasné a zároveň nesprávne. Ak by totiž
žalovaná i bola spoludlžníčkou povedľa žalobkyne, v konaní bolo nesporne preukázané, že hypotekárny
úver bol v celosti poskytnutý žalobkyni na zabezpečenie uspokojenia jej vlastných potrieb. Žalobkyňa

napriek tomu časť vo výške 3.000,- Eur odčlenila a preukázateľne poskytla žalovanej na úhradu jej
vlastného úveru, ktorým žalovaná zabezpečovala a pokrývala vlastné potreby (v konaní iné tvrdené
nebolo). I keby boli žalobkyňa a žalovaná spoludlžníkami z hypotekárneho úveru, nie je možné takto
získané finančné prostriedky považovať za ich spoluvlastníctvo ako ustálil prvoinštančný súd v ods.40. na str. 10. Úverom získané finančné prostriedky ako zdroj financovania boli v celosti potrebované
a pretransformované do podoby, ktoré v konečnom dôsledku poslúžili. Inak povedané, úverom získané
finančné prostriedky sa nestávajú vlastníctvom dlžníka ale zdrojom na financovanie jeho záležitostí.

16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)