Uznesenie – Ostatné ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, October 22, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/10/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122210258
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8122210258.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu
JUDr. Martina Barana a JUDr. Kataríny Krochtovej, v spore žalobkyne: mal. A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. XXX, XXX XX, zast. zákonnými zástupcami: matka D. B., nar, 12.6.1995 a otec D. B., nar.
XX.X.XXXX, právne zast. Mgr. Vanda Durbáková, advokátka so sídlom Krivá 23, 040 01 Košice, proti
žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky,

Stromová 1, 813 30 Bratislava, o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, o odvolaní žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 18C/96/2022-254 zo dňa 06.11.2023, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ a „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:
„I. Súd určuje, že žalovaná porušila zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobkyni a dopustila

sa jej diskriminácie v prístupe k vzdelaniu a právu na prístup k informáciám a slobode prejavu z dôvodu
jej sociálneho pôvodu, majetku a rómskeho etnického pôvodu, a to neprijatím primeraných opatrení
vrátane zabezpečenia prístupu k internetu a digitálnym technológiám, ktoré by zabezpečili rovný prístup
žalobkyne ku vzdelaniu v čase prerušenej prezenčnej výučby počas pandémie covid - 19.
II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu vo výške 3000 eur,
a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalobkyni sa voči žalovanej priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých
bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.“
2. Rozhodnutie právne zdôvodnil čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 42 ods. 1 Ústavy SR; § 3 písm.
d), f), § 54 ods. 9, § 144 ods. 1 písm. a), e), § 145 ods. 1 a 2 zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a
vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „školský zákon“); § 2
ods. 1, § 2a ods. 1 a 3, § 8a ods. 1, § 8a ods. 2, § 9 ods. 1, 2 a 3, § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 365/2004

Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).
3. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia poukázal na dôvody žaloby, v ktorej žalobkyňa uviedla,
že je žiačkou základnej školy, v školskom roku 2019/2020 navštevovala 1. ročník, v školskom roku
2020/21 navštevovala 2. ročník a v školskom roku 2021/22 3.ročník E. F. C. XXX, ktorá je školou
so 100 % zastúpením rómskych žiakov a žiačok. Žije v spoločnej domácnosti so starými rodičmi

v marginalizovanej rómskej komunite v C.. Zriaďovateľom Základnej školy v C. XXX je G. C.. V
školskom roku 2019/2020 vzdelávala 325 žiakov a žiačok, z toho 250 bolo zo sociálne znevýhodneného
prostredia, v školskom roku 2020/2021 vzdeláva základná škola 316 žiakov a žiačok, z toho 245 zo
sociálne znevýhodneného prostredia a v školskom roku 2021/2022 vzdelávala základná škola 319
žiakov a žiačok z toho 242 zo sociálne znevýhodneného prostredia. Prezenčná výučba bola na škole
prerušená a nahradená dištančným vzdelávaním v marci a apríli v roku 2020, v máji sa žiaci 1. stupňa

vrátili do škôl a vyučovali sa podľa riadneho rozvrhu. V školskom roku 2020/2021 sa žiaci a žiačky
základnej školy vrátane žalobkyne vzdelávali dištančne od 8.10.2020 do 20.10.2020, od 11.01.2021do 08.02.2021 a od 05.03.2021 do 15.03.2021. V školskom roku 2021/2022 prebiehalo vzdelávanie
distančne od 14.02.2022 do 18.02.2022. Škola aj zriaďovateľ poskytli informáciu, že škola počas
pandémie zabezpečovala vzdelávanie pre všetkých žiakov a žiačky rovnakým spôsobom. Ak bola škola

z rozhodnutia ministra školstva zatvorená, vzdelávali dištančne offline pomocou pracovných listov, ktoré
vypracovali pedagógovia a distribuovali ich žiakom a žiačkam. Ďalej využívali aplikáciu ALF, ktorá
sa im osvedčila najviac. Pracovné listy distribuovala škola prostredníctvom rómskych asistentiek raz
týždenne do domácnosti žalobkyne. Žalobkyňa ich s podporou starej matky vyplnila za chvíľu, no na
ich vypracovanie už nedostala zo strany školy žiadnu spätnú väzbu, nikto zo školy si pre vypracované

pracovné listy nechodil. Výuka žalobkyne počas prerušenia prezenčnej výučby nikdy neprebehla online,
rodina žalobkyne by ju ostatne ani nezvládla, nemajú počítač, ani tablet a dostatočné digitálne zručnosti
na ich obsluhovanie a na zabezpečenie pripojenia.
4.Žalobkyňapoukázalanasprávyaanalýzyštátnychinštitúcií,nazákladektorýchväčšinarómskychdetí
žijúcich v marginalizovaných rómskych komunitách nemalo prístup k online dištančnému vzdelávaniu z
dôvodu obmedzeného prístupu k internetovému pripojeniu, digitálnym technológiám a tiež nedostatku

ich digitálnych zručností a zručností ich rodičov. Dištančné vzdelávanie malo negatívny dopad na
rómskych žiakov a žiačky z marginalizovaných rómskych komunít, ktorí tak nemali v porovnaní s deťmi
väčšinovej populácie rovný prístup k vzdelaniu. Žalobkyňa vyjadrila presvedčenie, že žalovaná mala
pred zavedením online systému dištančného vzdelávania prijať nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie
dostatočného prístupu k internetu a digitálnym technológiám i pre marginalizované rómske komunity.

Žalobkyňa mala v čase prerušenia prezenčnej výučby obmedzený prístup k internetu, a to z hľadiska
pripojenia na internet (nemala internetovú prípojku a možnosť pripojenia mala len cez mobilný telefón) a
vybavenostislúžiacejkpripojeniu(tzn.hardwareakopočítaččitablet).Žalobkyňajepresvedčená,žeako
príslušníčka marginalizovanej rómskej menšiny trpí neprimerane obmedzeným prístupom k digitálnym
technológiám a ich cenovej dostupnosti (tzv. „digitálna priepasť“ alebo „digital divide“). Namietala, že

v období pandémie Covidu-19 nezabezpečila žalovaná spravodlivé rozdelenie výhod vyplývajúcich z
internetu tým, že neprijala dostatočné opatrenia pre všeobecný a cenovo dostupný prístup k internetu a
súvisiacim technológiám ako prostriedku, ktorý má právo využívať každý jednotlivec rovnako. Tým došlo
k nepriamej diskriminácii žalobkyne (a aj mnohých iných detí z marginalizovaných rómskych komunít)
žijúcej v marginalizovanej rómskej komunite, s extrémne obmedzeným prístupom k internetu, bez

vlastníctva počítača, či tabletu a digitálnych zručností, na základe jej sociálneho a rómskeho etnického
pôvodu a majetku.
5. Keďže nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená aj ľudská
dôstojnosť žalobkyne, spoločenská vážnosť a najmä spoločenské uplatnenie, domáhala sa aj náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to vo výške 3 000 eur. Zdôraznila pritom dopad tohto porušenia na

jej ďalšie vzdelávanie do budúcna. Rovnako uvedená suma zodpovedá výške, v akej bola náhrada
nemajetkovej ujmy priznaná poškodeným osobám v prípadoch porušenia práva na vzdelanie (napr.
5 000 eur - rozsudok Okresného súdu v Prešove zo dňa 24.11.2021, sp.zn. 15C14/2016, 4000 eur -
rozsudok Veľkého senátu ESĽP v prípade D. H. a ostatní proti Českej republike) a v Maďarsku (1 milión
HUF - cca 3500 eur - pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu v prípade Horváth a Kiss).

6. V súvislosti s námietkou pasívnej vecnej legitimácie žalovanej súd prvej inštancie citoval z rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/102/2020 z 15.12.2022 a dodal, že Slovenská republika ako štát
má zabezpečiť ústavou garantované právo na vzdelávanie (prístup k nemu) a v prípade namietania
diskriminácie vo vzťahu k tomuto základnému právu je jej zodpovednosť daná. Takýto záver prijali
súdy aj v obdobných prípadoch a súd nevidí dôvod na odklon od ich záverov a v plnom rozsahu na

ne poukazuje, cit.: „19. Nepochybným v prejednávanej veci je, že Ministerstvo školstva proaktívne
nevytvorilo v spojení so zákonodarnou mocou mechanizmy nielen na významné obmedzenie porušenia
práv detí na prístup k primeranému vzdelaniu, ale navyše pokiaľ už dôjde k porušeniu práv detí,
neexistuje žiadny mechanizmus na reparáciu pre poškodených žalobcov, za čo nepochybne nesie
zodpovednosť aj žalovaný v 3. rade Ministerstvo školstva Slovenskej republiky. Inak povedané stav

vzdelania (nevzdelania) v tomto prípade žalobcov je nezvratný a každý zo žalovaných sa na tomto stave
nepochybne podieľal.“ (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 20Co 21/2022 z 30.3.2023).
7. Nepriama diskriminácia na rozdiel od diskriminácie priamej nie je vždy na prvý pohľad zrejmá, či
zrejmá práve s ohľadom na to, že rozlišovacím hľadiskom nie je podozrivé kritérium, ale až dôsledok
určitej praxe, v ktorej je inak neutrálne kritérium uplatňované. V tejto súvislosti súd prvej inštancie

citoval body 43 až 45 odôvodnenia nálezu Ústavného súdu ČR zo dňa 12.08.2015 sp. zn. III. ÚS
1136/13. Nepriama diskriminácia sa líši od priamej diskriminácie v tom, že presúva dôraz z rozdielneho
zaobchádzania na rozdielne účinky.8. Pri posúdení nepriamej diskriminácie súd skúmal, či v súdnej veci existuje zjavne neutrálne
pravidlo, kritérium alebo prax, či toto navonok neutrálne ustanovenie, kritérium alebo prax znevýhodňuje
„chránenú skupinu“, teda či je účinok určitého pravidla, kritéria alebo postupu výrazne negatívnejší než

v prípade iných osôb v podobnej situácii.
9. Súd mal za preukázané, že Základná škola s materskou školou, C. XXX vzdelávala žiakov
dištančne, a to pomocou pracovných listov, ktoré vypracovali pedagógovia a distribuovali ich žiakom
prostredníctvom pomocných vychovávateľov, ktorí boli zamestnancami susednej Základnej školy XXX
H. C.. Tento postup sa neosvedčil, nakoľko sa pracovné listy nevracali späť na kontrolu a neskôr

distribúciu pracovných listov pomocní vychovávatelia odmietali robiť, lebo sa báli nákazy COVID-
om. Preto ďalej využívali edupage a aplikáciu ALF. Išlo podľa vyjadrenia riaditeľky školy tak o cca
30% žiakov, ktorí s uvedenými programami pracovali. Na využívanie edupage a aplikácie ALF je
nevyhnutné internetové pripojenie, vlastníctvo, resp. užívanie notebooku, tabletu, či aspoň mobilného
zariadenia. Ďalším nevyhnutným predpokladom sú aj počítačové zručnosti, bez ktorých využívanie
aplikácii možné nie, resp. ich užívanie je značne sťažené. Za tohto stavu možno uzavrieť, že na prvý

pohľad neutrálne kritérium dopadá o poznanie silnejším spôsobom na chránenú skupinu, ktorou je
v súdnej veci marginalizované rómska komunita. Totižto iba 54% osôb z marginalizovanej rómskej
komunity má v domácnosti internet a iba 23% osôb z tejto komunity má doma počítač alebo notebook.
10. Žalovaná sa v konaní bránila tým, že prostredníctvom dištančného vzdelávania bolo zachované
ústavné právo žiakov na vzdelanie a nemohlo tak dochádzať k jeho obmedzeniu. Tento postup je

nevyhnutný na dosiahnutie stanoveného cieľa, t.j. ochrany života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti
so vznikom pandémie COVID-19 s ohľadom na vývoj epidemiologickej situácie na území Slovenskej
republiky. Rozhodnutie ministra preto nie je možné hodnotiť ako diskriminačné, ale naopak ako zákonom
nutné, na ochranu zdravia dovolené a v medziach, ktoré odstraňujú znevýhodnenia tých žiakov, ktorým
ich podmienky neumožňujú prístup k dištančnému vzdelávaniu.

11. Podstata predchádzania a odstraňovania diskriminácie, k čomu by zákon mal vytvoriť vhodné
predpoklady, nespočíva v rovnakom (identickom) zaobchádzaní za každých okolností, ale vo vytvorení
rovných šancí pre všetkých ľudí so svojimi rozličnými danosťami a inakosťami. Výsledkom takéhoto
zaobchádzania má byť skutočná rovnosť, ide teda o rovné a nie rovnaké zaobchádzanie (Horná, D.,
Petőcz, K.: Právo na vzdelanie a jeho kľúčové aspekty. Štátny pedagogický ústav, Bratislava 2015,

16-17).
12. Ustanovenie § 8a ods. 1 antidiskriminačného zákona upravuje prijímanie dočasných vyrovnávacích
opatrení, ktoré sú súborom rôznych prístupov a nástrojov, ktorými sa legislatíva, verejné orgány,
ale aj iné právnické osoby, u ktorých dochádza k realizácii práv (ako napr. práva na prácu,
práva na vzdelanie), snažia eliminovať alebo prinajmenšom aspoň redukovať znevýhodnenia, pre

ktoré sú niektoré skupiny diskriminované. Cieľom dočasných vyrovnávacích opatrení je podpora
znevýhodnených jednotlivcov a skupín, čím sa im poskytujú rovnaké príležitosti v porovnaní s ostatnými.
Dočasnými vyrovnávacími opatreniami sa predovšetkým odstraňujú znevýhodnenia v oblasti sociálneho
a ekonomického znevýhodnenia, v oblasti zamestnania, vzdelávania, kultúry, zdravotnej starostlivosti
a služieb. Dočasnými vyrovnávacími opatreniami sa podporuje záujem znevýhodnených skupín a

jednotlivcov o dané oblasti života, ale snažia sa aj vytvárať prístupu k daným oblastiam, pričom k
oblastiam pre vytváranie prístupu možno pridružiť aj prístup k bývaniu (Matejka, O., Friedmannová D.,
Masár B., Kovačik R., Kubáň T.: Antidiskriminačný zákon. Komentár. Wolters Kluwer, Bratislava, 2017
s. 85-86). V tomto smere však žalovaný žiadne vyrovnávacie opatrenia nevykonal.
13. Podľa súdu prvej inštancie bolo preukázané, že na Základnej škole C. XXX prebiehalo

dištančné vyučovanie spočiatku prostredníctvom odovzdávania pracovných listov. Pracovné listy boli
vypracovávané triednymi učiteľmi a odovzdávané žiakom prostredníctvom pomocných vychovávateľov
pôsobiacich pri Základnej škole C. XXX. Rovnako bolo preukázané, že skutočnosť, či pracovné listy
boli žiakmi vypracované (správne alebo nesprávne) nebolo zo strany triednych učiteľov kontrolované,
keďže sa tieto pracovné listy do školy nevracali. Škola tento postup vyhodnotila ako neefektívny.

Z vykonaného dokazovania bolo tiež preukázané, že pracovné listy boli po odovzdaní zo strany
pomocných vychovávateľov staršími žiakmi pred nimi potrhané. Z výsluchu svedkyne I. J. D. dokonca
vyplynulo, že deti zo zaostalejších rodín nemali ani ako vypĺňať papiere, keďže nemali ani ceruzu
ani pero. Pokiaľ ide o učebnice, tieto niektorým žiakom dať ani nemohli, lebo by sa nevrátili späť a
niektorí žiaci to ani nechceli. Následne základná škola C. XXX zvolila dištančné vyučovanie formou

online vyučovania. Pred zavedením online výučby sa triedna učiteľka každého rodiča pýtala, či nebude
problém, ak prejdú na internet. Mali uviesť, že počítač doma nemajú, ale internet doma majú. Počítačové
zručnosti však nepreverovali. Rovnako nerealizovali skúšobné pripojenie. Otázny bol aj objem dát v
každej rodine, keďže sa tieto informácie nezisťovali. Za takto preukázaného skutkového stavu bezprijatia dočasných vyrovnávacích opatrení sa štartovacia čiara do života žiakov z marginalizovaných
rómskych komunít oproti iným žiakov nevyhnutne vzdialila. Totiž v marginalizovanej rómskej komunite
počas obdobia COVID-19 malo reálny prístup k vzdelaniu len cca 30% žiakov. Prihliadajúc na to, že

spôsobený škodlivý následok v rámci diskriminácie v prístupe k vzdelaniu žalobkyne, ktorý má nezvratný
charakter, má súd za to, že nemajetková ujma vo výške 3 000 eur zodpovedá závažnosti vzniknutej
ujmy a okolnostiam, za ktorých došlo k jej vzniku.
14. Posúdenie nepriamej diskriminácie pojmovo odpútava od situácie konkrétnych jedincov,
dostatočnýmdôkazomjeodlišnézaobchádzaniesoskupinou,nieodlišnézaobchádzaniesjednotlivcom.

Keďže bolo preukázané, že uplatňovanie neutrálneho pravidla a praxe malo v rozhodnej dobe
neprimeraneškodlivýdopadnarómskukomunitu,pretotomutodiskriminačnémuzaobchádzaniumusela
byť nutne vystavená aj žalobkyňa ako príslušníčka tejto komunity (Kmec, J., Kosař, D. Kratochvíl, J.,
Bobek, M., Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydání. Praha: C.H. Beck, 2012, s. 1232
-1233). Majúc na zreteli uvedené, súd žalobe vyhovel.
15. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255

ods. 1 CSP a úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanej nárok na plnú (100 %) náhradu trov konania.
16. Proti rozsudku podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 písm. b), f) a h) CSP.
17. Žalovaná počas pandémie COVID-19 pristupovala zodpovedne aj k sociálne znevýhodneným
skupinám, o čom svedčia aj vydané rozhodnutia žalovanej, ktoré boli vydané po októbri 2020 a v ktorých
boli upravené aj podmienky vzdelávania v malých skupinách pre žiakov zo sociálne znevýhodneného

prostredia, ak nemali vytvorené podmienky pre dištančné vzdelávanie, a to v prípadoch, keď to
umožňovali prevádzkové podmienky a rozhodol o nich zriaďovateľ. Žalovaná má za to, že prvoinštančný
súd pri svojom rozhodovaní vôbec nevzal do úvahy, že žalovaná prijímala opatrenia v čase, keď bol
na celom území Slovenskej republiky vyhlásený núdzový stav a bezprostredne dochádzalo k ohrozeniu
zdravia a života obyvateľov Slovenskej republiky. Prerušenie školského vyučovania na školách a

prevádzky v školských zariadeniach na základe rozhodnutia ministra školstva, vedy, výskumu a športu
Slovenskej republiky, bolo uskutočnené na základe § 150 ods. 8 školského zákona, ktoré je potrebné
vykladať tak, že prerušenie školského vyučovania je časovo ohraničené trvaním núdzového stavu alebo
mimoriadnej situácie, t. j. vyučovanie nie je prerušené na neurčitý čas.
18. Žalovaná poukázala na to, že v čase pandémie a vyhláseného núdzového stavu na území

celej Slovenskej republiky bolo možné v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa
závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na
bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky a prijímať za tým
účelom potrebné opatrenia vrátane opatrení na zmiernenie a odstraňovanie následkov spôsobených v
čase núdzového stavu (čl. 5 a čl. 6 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v

čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu).
19. Podľa žalovanej súd nesprávne vyvodil právny záver, a to z pohľadu nepriamej diskriminácie,
ktorá mala byť spôsobená žalovanou. Prvoinštančný súd nevzal do úvahy prípady, keď predpis,
rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a tieto sú
primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu, t. j. posúdil právnu vec v rozpore s § 2a ods. 3

antidiskriminačného zákona. Školský zákon, ktorý ustanovuje „medze“ uplatňovania práva na vzdelanie,
upravuje možnosť dištančného vzdelávania počas mimoriadneho prerušenia školského vyučovania,
teda aj v čase vyhláseného núdzového stavu a „uprednostňovanie“ dištančného vzdelávania v čase
núdzového stavu bolo zároveň odôvodnené ochranou verejného zdravia. Tento postup bol nevyhnutný
na dosiahnutie stanoveného cieľa, t. j. ochrany života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom

pandémie s ohľadom na vývoj epidemiologickej situácie na celom území Slovenskej republiky a mal iba
dočasný charakter.
20. Žalovaná súčasne uviedla, že zaobchádzanie nie je diskriminačné, ak je objektívne a rozumne
zdôvodnené a sleduje legitímny cieľ. Počas pandémie COVID-19 a zároveň v čase vyhláseného
núdzového stavu sa žalovaná usilovala o zachovanie rovnakého prístupu ku vzdelávaniu u detí zo

sociálne znevýhodneného prostredia, a to tým, že obnovila školské vyučovanie v základných školách a
strednýchškoláchvmalýchskupináchprežiakovzosociálneznevýhodnenéhoprostredia,akpodmienky
neumožňovaliprístupkdištančnémuvzdelávaniuaaktoumožňovaliprevádzkovépodmienkyarozhodol
o nich tak zriaďovateľ.
21. K nedostatočne zistenému skutkovému stavu žalovaná uviedla, že súd prvej inštancie nezohľadnil,

že žalobkyňa mala aj mobilné zariadenie a že mala možnosť prostredníctvom mobilného zariadenia
prihlásiť sa ku vzdelávaniu, o čom svedčí aj výpoveď triednej učiteľky, citujeme: „Žalobkyňa bola
pripojená párkrát“, (bod 14 a 15 rozsudku). Z poskytnutia informácií zo strany školy zo dňa 07.07.2022
vyplýva, že v školskom roku 2021/2022 bola škola zatvorená v marci a apríli, v máji začali učiť v malýchskupinách 5+1 na 2. stupni a žiaci 1. stupňa sa vrátili do škôl a vyučovali sa podľa riadneho rozvrhu.
Jednotliví žiaci nechodili pravidelne do školy, no škola dbala na to, aby nemali neospravedlnené hodiny,
taktiež žalobkyňa počas tohto obdobia prezenčnej výučby nechodila pravidelne do školy, nakoľko sa

báli v rodine ochorenia COVID-19 a taktiež z výsluchov asistentov učiteľov vyplýva, že babka viackrát
nepreberala pracovné listy, ktoré asistenti učiteľov nosili žiakom domov, s čím sa súd žiadnym spôsobom
nevysporiadal. (bod 16 bod. nasl. rozsudku). Súd nevzal do úvahy ani rozvoz zošitov, pier a ceruziek
zo strany riaditeľky školy (bod 13 rozsudku) a prácu rómskych asistentov počas pandémie COVID-19,
ktorí sa usilovali roznášať nielen pracovné listy, ale aj bagety každému žiakovi danej školy (bod 16 a

nasl. rozsudku).
22. Žalovaná namietala pasívnu vecnú legitimáciu. V bode 59 rozsudku súd prvej inštancie len
konštatoval, že „aktívna“ legitimácia žalovanej je nepochybne daná, a to s prihliadnutím na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/102/2020 z 15.12.2022 (bod 56 rozsudku) a na
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20Co 21/2022 z 30.3.2023 (bod 58 rozsudku). Žalovaná tiež
poukázala na to, že v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo/102/2020

zo dňa 15.12.2022, je pasívne vecne legitimovaná nielen žalovaná, ale aj obec K. J.. Podľa žalovanej
súd rozsudok v tomto ohľade nedostatočne zdôvodnil.
23. Za nedostatočne odôvodnený žalovaná považovala rozsudok aj v tej časti, v ktorej súd iba
skonštatoval, že nemajetková ujma vo výške 3 000 eur zodpovedá závažnosti vzniknutej ujmy a
okolnostiam, za ktorých došlo k jej vzniku (bod 88 rozsudku).

24. Na základe uvedených skutočností žalovaná žiadala, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok
tak, že žalobu zamietne alebo aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.
25. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že napadnutý rozsudok považuje za
správny, a preto odvolaciemu súdu navrhla, aby ho potvrdil. Vyslovila názor, že žalovaná nepreukázala

svojzodpovednýprístupkdeťomzoznevýhodnenýchrómskychkomunít,naopakžalobkyňapreukázala,
že mnohé z nich vrátane nej, nemali v čase zatvorených škôl zabezpečený rovný prístup k online
vzdelaniu,atozdôvoduichnedostatočnéhoprístupukdigitálnymtechnológiámanedostatkudigitálnych
zručností.
26. Žalobkyňa poukázala na svoje tvrdenia o tom, že žalovaná v čase prerušenia prezenčnej

výučby z dôvodu pandémie Covid - 19 zaviedla online dištančné vzdelávanie, ktoré bolo podmienené
digitalizáciou - prístupom k internetu a digitálnym technológiám, vlastníctvom počítačového zariadenia
a počítačovými zručnosťami, ktoré žalovaná nezabezpečila pre deti v marginalizovaných rómskych
komunitách. Žalovaná tak zaviedla online digitálne vzdelávanie bez toho, aby zabezpečila digitalizáciu
v marginalizovaných rómskych komunitách alebo zabezpečila, aby marginalizované rómske komunity,

vrátane žalobkyne, mali prístup k nevyhnutným digitálnym technológiám iným dostatočným spôsobom.
Offline dištančné vzdelávanie (prostredníctvom distribúcie pracovných listov), na ktoré tak bola
žalobkyňa odkázaná, bolo výrazne menej efektívne ako online dištančné vyučovanie, ku ktorému mala
prístup väčšina detí žijúcich mimo marginalizovanej rómskej komunity. Má za to, že súd prvej inštancie
postupoval správne, ak konanie žalovanej definoval ako nepriamu diskrimináciu a správne uzavrel, že

keďže pandémia COVID-19 narušila vzdelávanie detí, bolo úlohou štátu – žalovanej nevyhnutne prijať
opatrenia na zmiernenie účinkov pandémie, a to aj s poukazom na už existujúcu nerovnosť. Na uvedenú
skutočnosť nemá vplyv to, že stará matka žalobkyne vlastnila mobilný telefón a žalobkyňa sa údajne
na vyučovanie pár krát pripojila, pričom žalovaná túto skutočnosť žiadnym spôsobom nepreukázala.
Súd správne zohľadnil svedeckú výpoveď starej matky žalobkyne, ktorá potvrdila, že mobilný telefón

vie využívať len na komunikáciu prostredníctvom sociálnych sietí a že žiadnu aplikáciu alf či edupage
nepozná. Ostatne aj svedkyne - riaditeľka a učiteľky školy potvrdili nízku mieru pripájania sa detí na
vyučovanie online.
27. Žalobkyňa považovala rozhodnutie súdu prvej inštancie za dostatočne odôvodnené a trvala na to,
že žalovaná je pasívne vecne legitimovaná v danom spore. Preto navrhla, aby odvolací súd rozsudok

súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
28. V odvolacej replike žalovaná zotrvala na doterajšej argumentácii.
29. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovanej ďalej nevyjadrila.
30. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému

jeodvolanieprípustné(355CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutie,akoajkonaniemupredchádzajúce
v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a násl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario)
a zistil, že nie sú splnené podmienky ani pre potvrdenie, ani pre zmenu napadnutého rozsudku.31. Odvolací súd posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s porušením práva
na spravodlivý proces, nesprávne zisteným skutkovým stavom a nesprávnym právnym posúdením veci
a dospel k záveru že odvolanie žalovanej je dôvodné.

32. Predmetom prejednávanej veci je nárok žalobkyne titulom porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania, ktorá sa zároveň domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Porušenie svojich
práv žalobkyňa vzhliadla v postupe žalovanej, ktorá v čase pandemickej situácie v súvislosti s ochorením
COVID – 19, pristúpila k dištančnej forme vzdelávania. Žalobkyňa ako príslušníčka marginalizovanej
rómskej etnickej skupiny mala za danej situácie znemožnený prístup k digitálnym technológiám, pričom

žalovaná nevykonala zodpovedné opatrenia na elimináciu znevýhodnenia žalobkyne oproti digitálne
gramotnej väčšinovej časti obyvateľstva, ktorá sa v rozhodnej dobe mohla online dištančne vzdelávať.
Konanie žalovanej súd prvej inštancie identifikoval ako nepriamu diskrimináciu a priznal jej náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 3 000 eur.
33. Podstatou odvolacích námietok žalovanej boli tvrdenia, že počas pandémie prijala všetky relevantné
opatrenia čo súd prvej inštancie nevzal do úvahy. Prerušenie vyučovania a jeho dištančná forma sa

uskutočnili na základe § 150 ods. 8 školského zákona. Podľa žalovanej súd vec nesprávne právne
posúdil, a to v rozpore s § 2a ods. 3 antidiskriminačného zákona z pohľadu nepriamej diskriminácie.
Podľa žalovanej bol jej postup v čase pandémie zameraný na ochranu života a zdravia osôb, pričom
dištančná forma vzdelávania sledovala tento oprávnený záujem a bola v súlade s ochranou verejného
zdravia. Navyše tieto opatrenia boli zdôvodnené, sledovali legitímny cieľ a mali dočasný charakter.

Žalovaná namietala, že súd nezohľadnil skutkové zistenia o tom, že žalobkyňa bola párkrát pripojená
online, po obnove prezenčnej výučby nechodila pravidelne do školy a jej babka pravidelne nepreberala
pracovné listy. S týmito skutočnosťami sa súd nevysporiadal. Žalovaná považovala rozsudok súdu prvej
inštancie za nedostatočne odôvodnený aj v otázke pasívnej vecnej legitimácie a tiež ohľadom výšky
náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd žalobkyni priznal.

34. V zmysle čl. 12 ods. 1 Ústavy SR všetci ľudia sú si rovní v právach. Nerovnováha, ktorá
v naznačenom kontexte vznikne, je porušením zásady rovnakého zaobchádzania a nazýva sa
diskrimináciou. Je potrebné rozlišovať medzi priamou diskrimináciou a nepriamou diskrimináciou.
Priamou diskrimináciou je každé rozdielne zaobchádzanie s osobami, ktoré sa nachádzajú
v porovnateľnej situácii. Inými slovami priamou diskrimináciou je, ak s rovnakým sa za totožných

podmienok zaobchádza rozdielne a s takým, čo si vyžaduje odlišný prístup sa v porovnaní s takým,
čo odlišný prístup nevyžaduje, zaobchádza rovnako. Pri diskriminácii je zásadným hľadiskom práve
porovnateľnosť situácie. Nepriamou diskrimináciou je navonok neutrálna situácia s nepriaznivým
dopadom na chránenú skupinu (titulom pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti
k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského

stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo
sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo
inejprotispoločenskejčinnosti).Opriamudiskrimináciuidenapríkladvprípade,akzamestnávateľvyhlási
výberové konanie, do ktorého sa prihlásia dve osoby. V prvom prípade ide o osobu mužského pohlavia
a v druhom prípade o osobu ženského pohlavia. Obaja uchádzači na konkurze dosiahli totožné výsledky.

Zamestnávateľ si vyberie muža, čo oficiálne odôvodní tým, že muž sa mu na pracovnú pozíciu hodí viac,
nakoľko bude výkonnejší a nie je predpoklad, aby otehotnel a odišiel na materskú dovolenku. Dôvod,
pre ktorý sa tak zamestnávateľ rozhodol, je založený na preferencii pohlavia, čo je potrebné označiť za
zakázaný vylučovací dôvod. Naproti tomu nepriama diskriminácia sa od priamej odlišuje tým, že zvolené
kritérium sa javí ako neutrálne, avšak má nepriaznivý dopad na chránenú skupinu. Napríklad v divadle

vyhlásia výberové konanie na obsadenie voľných miest do baletného súboru s požiadavkou, že opálenie
nie je vítané. Navonok sa to javí, že nie je vítaný každý, kto je opálený. Avšak za daných okolností
dochádza k diskriminácii rasy, a to ľudí s tmavou pleťou. Ide o diskrimináciu skrytú, latentnú.
35. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku založil dôvodnosť podanej žaloby na nepriamej
diskriminácii.

36. Žalovaná namietala, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, a to v rozpore s § 2a ods.
3 antidiskriminačného zákona, ktoré ustanovenie obsahuje definíciu nepriamej diskriminácie.
37. K námietke o nesprávnom právnom posúdení je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na

zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).38. Pokiaľ ide o nepriamu diskrimináciu z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva D. H. a
ďalší proti Českej republike vyplýva, že osoba, ktorá namieta nepriamu diskrimináciu, nemusí svoje
pozitívne tvrdenia konkrétne doložiť. Tieto tvrdenia musia vyúsťovať iba do vyvrátiteľnej domnienky,

že k diskriminácii došlo, pričom následne štát musí na túto domnienku reagovať dôkazom, že k žiadnej
diskriminácii nedošlo. V prípade, ak sa preukáže, že neutrálne kritérium zásadne dopadá na chránenú
skupinu a že osoba je členom tejto chránenej skupiny, štát nutne musí preukázať, že pre neprimerané
znevýhodnenie chránenej skupiny existuje objektívne a rozumné zdôvodnenie.
39. V danom prípade súd nerovnosť zaobchádzania so žalobkyňou ako príslušníčkou rómskej etnickej

skupiny vzhliadol v tom, že počas pandemickej situácie, ktorá panovala od jari roku 2020 na celom
svete, štát prijal opatrenia v záujme ochrany verejného zdravia, a to v oblasti výchovno – vzdelávacích
procesov takým spôsobom, že pristúpil k dištančnej forme vzdelávania aj na základných školách. Táto
situácia sa týkala aj žalobkyne. Žalobkyňa ako príslušníčka rómskej etnickej skupiny a žiačka základnej
školy, ktorú navštevujú žiaci zo sociálne slabšieho prostredia, bola podľa názoru súdu prvej inštancie
diskriminovaná z dôvodu znevýhodnenia v prístupe k digitálnym technológiám, a to oproti iným deťom

väčšinovej populácie, ktoré v rámci dištančného vzdelávania pochádzali z prostredia umožňujúceho
prístup k počítačom, tabletu, internetu a podobne. To znamená, že takéto deti sa mohli učiť dištančne
tzv. online výučbou. Keďže digitálna gramotnosť v rómskej etnickej menšine nebola na požadovanej
úrovni, výučba bola realizovaná offline prostredníctvom tzv. pracovných listov, ktoré boli roznášané
poverenými osobami do príbytkov rómskych detí. Žalobkyňa však tvrdila, a to aj s poukazom na

oficiálne zistené údaje, že takáto forma vzdelávania bola neefektívna, nakoľko nemala spätnú väzbu
zo strany školy. Je teda zrejmé, že neutrálne kritérium dopadlo na žalobkyňu, ktorá je súčasťou
chránenej skupiny. Za danej situácie sa odvolací súd nedomnieva aby štát, ktorý v mimoriadnej situácii
vytvoril podmienky na prijatie opatrení, ktorými sa snažil zabezpečiť vzdelávací proces pre všetkých
žiakov najrozumnejším spôsobom, sa dopustil nepriamej diskriminácie. Totiž daná situácia bola

vyvolaná pandémiou a výnimočnými okolnosťami, v rámci ktorých sa na prvé miesto záujmu dostala
ochrana verejného zdravia. Tento záujem je potrebné považovať za objektívne, legitímne a racionálne
zdôvodnenie vzniknutej situácie, ktorá mala dočasný charakter.
40. Žalovaná v odvolaní namietala aj to, že súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal zisteným
skutkovým stavom, a to najmä vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré súd prvej inštancie popísal v bodoch

13. až 16. napadnutého rozsudku. Vo vzťahu k uvedenému súd prvej inštancie uviedol svoje úvahy
v bodoch 71. a 72. odôvodnenia. Neprihliadol však na okolnosť, že žalobkyňa bola párkrát pripojená
online a toto zistenie nevyhodnotil v kontexte príležitosti absolvovať dištančné vzdelávanie online.
Rovnako súd nevyhodnotil správanie žalobkyne ohľadom preberania a odovzdávania pracovných listov.
41.Zistenieskutkovéhostavu,ktorýobjektívnezodpovedástavuvecijejednouznajdôležitejšíchčinností

v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi
overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a
unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní
(primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012).Vychádzajúc z uvedeného je odvolací súd toho
názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým

zisteniam.
42. Žalovaná tiež namietala, že súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal otázkou pasívnej vecnej
legitimácie a nedostatočne zdôvodnil výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Podľa názoru odvolacieho súdu
sú dané námietky žalovanej dôvodné.
43. Súčasťou práva na spravodlivý proces je aj zrozumiteľné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia,

ktoré dáva odpoveď stranám na podstatné argumenty, na ktorých stojí rozhodnutie.
44. Súd prvej inštancie existenciu pasívnej vecnej legitimácie zdôvodnil len odkazom na rozhodovaciu
činnosť vyšších súdnych autorít. Subjektu, ktorý je pasívne vecne legitimovaný, svedčí povinnosť
vyplývajúca z hmotného práva. Súd prvej inštancie však svoje úvahy o tom, že žalovaná má v danom
spore pasívnu legitimáciu nepodporil právnym rámcom, z ktorého by bola zjavná hmotnoprávna

povinnosť žalovanej. Rovnako tak súd prvej inštancie nekonkretizoval kritéria v zmysle § 9 ods. 3
antidiskriminačnéhozákona,ktorézohľadnilpriurčenívýškynáhradynemajetkovejujmy,ktorúžalobkyni
priznal.
45. S poukazom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ustanovenia § 389
ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie.
46. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom zdôvodniť existenciu
pasívnej vecnej legitimácie žalovanej odkazom na konkrétnu právnu úpravu a skutkové zistenia.
Súd prvej inštancie sa bude opätovne zaoberať otázkou nepriamej diskriminácie najmä z pohľaduobjektívneho a rozumného odôvodnenia vzniknutej situácie, v ktorej sa ocitla žalobkyňa ako príslušníčka
rómskej etnickej skupiny v čase pandémie, keď prvoradou úlohou štátu a celej spoločnosti bola ochrana
verejného zdravia. Súd prvej inštancie sa zároveň vysporiada so skutkovými zisteniami o tom, že

žalobkyňa bola v rozhodnom čase párkrát pripojená online, že pracovné listy neprevzala a neodovzdala
ich, ktoré skutočnosti nesvedčia o tom, že k diskriminácii žalobkyne došlo. Povinnosťou súdu prvej
inštancie bude náležite svoje rozhodnutie odôvodniť s odkazom na konkrétne skutkové okolnosti.
Zároveň rozhodne aj o všetkých trovách konania (§ 396 ods. 3 CSP).
47. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2
CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).