Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, October 29, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2CdoPr/10/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5918200639
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:5918200639.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej,

PhD. a členiek senátu JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Aleny Adamcovej, v spore žalobcu S.
Q., narodeného G., P., zast. advokátom JUDr. Andrejom Garom, Bratislava, Štefánikova 14, proti
žalovanému Prima banka Slovensko, a. s., Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, zast. SEDLAČKO
& PARTNERS, s. r. o., Bratislava, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, o zaplatenie sumy 10.530 eur s
príslušenstvom, pôvodne vedenom na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 3Cpr/7/2018, o dovolaní
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 27. februára 2024 sp. zn. 11CoPr/3/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a .

Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Ružomberok (ďalej ako „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 22.
januára 2019 č. k. 3Cpr/7/2018-304 výrokom I. zaviazal zaplatiť žalovaného žalobcovi sumu 10.530
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 10.530 eur odo dňa 30. júla 2016 do
zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; výrokom II. priznal žalobcovi nárok na náhradu
trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

1.1. Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 1 ods. 4, § 118 ods. 1, 2, § 119 ods. 3, § 9 ods. 1, §
10 ods. 1, 2, § 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „ZP“), § 191 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka č.
40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OZ“). Vzhľadom na zistené skutočnosti dospel k
záveru, že žalobou uplatnená zložka mzdy je variabilnou a nenárokovou zložkou mzdy, to znamená, že
zamestnancovi vzniká na ňu nárok až na základe osobitného rozhodnutia zamestnávateľa o jej priznaní.
Pre nenárokovú zložku mzdy je charakteristická jej fakultatívna povaha, ktorú táto zložka stráca až

rozhodnutím zamestnávateľa o jej priznaní zamestnancovi - takéto rozhodnutie zamestnávateľa má
konštitutívny účinok. Či zamestnávateľ takéto rozhodnutie prijme, a aký bude mať obsah, záleží výlučne
na úvahe zamestnávateľa (rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/229/2015, rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/31/2009).

1.2. Okresný súd mal preukázané, že zo strany zamestnávateľa došlo k rozhodnutiu o priznaní a
vyplatení mimoriadneho výkonnostného bonusu (ďalej aj „MVB“) vo výške 17.550 eur (32,5 % ročnej

základnej mzdy k januáru 2015), ktorý bude vo výške 60 % - 10.300 eur vyplatený po zavŕšení predajnej
transakcie a bonus vo výške 40 % - 7.020 eur s odloženou výplatou o 3 roky s termínom výplaty 2019,
ako vyplýva z listiny z 28. júla 2016 vydanej štatutárnym orgánom žalovaného - predstavenstvom. Medzi
stranami nebolo sporné, že toto rozhodnutie bolo vydané štatutárnym orgánom. Súd konštatoval, žemomentom vydania rozhodnutia vznikol žalobcovi nárok na vyplatenie bonusu vo výške a v lehotách
uvedených v tomto rozhodnutí.

1.3. Súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalovaného, že rozhodnutie predstavenstva č. 110/2016
z 28. júla 2016 o MVB bolo prijaté v krátkej dobe pred predajom banky a malo povahu tzv. zlatých
padákov s cieľom zabezpečiť vybraným členom manažmentu banky pomerne vysoký extraordinárny
príjem. Podľa súdu program Mimoriadneho výkonnostného bonusu bol riadne pripravený a následne
realizovaný transparentnou formou, sledoval jasný a konkrétny cieľ, a to zastabilizovanie vedúcich

zamestnancov, ich udržanie v procese predaja banky. Súd tiež nepovažoval za dôvodnú námietku
žalovaného s poukazom na nedostatky formálneho spôsobu prijatia rozhodnutia o priznaní MVB,
nezlučiteľnésjehoplatnosťouazáväznosťou.Kčomuuviedol,žeúkonnáslednéhozrušeniarozhodnutia
o priznaní bonusu v nadväznosti na právnu úpravu Obchodného zákonníka je z hľadiska robenia úkonov
zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch bezpredmetný. Ani tvrdenie žalovaného, že išlo o výkon
práce žalobcu pre iný subjekt odlišný od Sberbank Slovensko, a. s. v rámci programu mimoriadneho

výkonnostného bonusu, nemal súd za dôvodné. Žalobcovi bola daná ponuka zo strany predstavenstva
Sberbank Slovensko, a. s., t. j. od štatutárneho orgánu spoločnosti - zamestnávateľa, ktorý koná v
mene tejto spoločnosti v pracovnoprávnych vzťahoch, a nie od žiadnych akcionárov, napokon samotné
rozhodnutie o priznaní bonusu vydal ten istý orgán, teda žalobca nevykonával tieto práce pre iný subjekt
ako pre svojho zamestnávateľa. Nie je predmetom sporu skúmať dôvody, ktoré viedli zamestnávateľa

žalobcu k vykonaniu ponuky takejto práce pre žalobcu, nepochybne je však daný súvis tejto práce s
pracovným zaradením žalobcu, preto nie je namieste spochybňovať, že žalobca bol jedným z vedúcich
zamestnancov, ktorých význam bol podstatný v procese obchodnej transakcie, kto iný by mal vypracovať
a predložiť podklady k hospodáreniu spoločnosti, ak nie žalobca z titulu svojej pracovnej pozície.

1.4. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku zák. č. 160/2015
Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).

2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalovaného
rozsudkom (prvým v poradí) z 27. augusta 2019 č. k. 11CoPr/6/2019-352 potvrdil rozsudok súdu prvej

inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) na dovolanie
žalovaného uznesením z 28. februára 2023 sp. zn. 2Cdo/137/2021 rozsudok krajského súdu z 27.

augusta 2019 sp. zn. 11CoPr/6/2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože odvolací
súd v prejednávanej veci nezaujal k odvolacím námietkam žalovaného dostatočné stanovisko, jeho
rozhodnutie bolo nepreskúmateľné, v danom prípade došlo k zaťaženiu konania pred odvolacím súdom
tvrdenou zmätočnostnou vadou podľa § 420 písm. f) CSP.

4. Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovaného rozsudkom (druhým v poradí) z 27. februára
2024 č. k. 11CoPr/3/2023-437 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387
ods. 1, 2 CSP a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho
konania v rozsahu 100 %.

4.1. Odvolací súd odvolanie žalovaného nepovažoval za dôvodné. Pokiaľ žalobca (správne žalovaný
- pozn. dovolacieho súdu) namietal existenciu tzv. inej vady konania, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a túto odôvodňuje doručením jeho elektronického podania z 21.
decembra 2018 na Obchodnú akadémiu v Ružomberku, ktoré podanie bolo odovzdané do súdneho
spisu 21. februára 2019, uvedenú skutočnosť pod tvrdený odvolací dôvod subsumovať nemožno.

Odvolací súd nevie zaujať stanovisko, ako sa toto podanie ocitlo na Obchodnej akadémii v Ružomberku.
Pre odvolacie konanie je však rozhodné, či súd v čase rozhodovania mal toto podanie k dispozícii. Z
obsahu spisu vyplýva, že podanie označené ako „Vyjadrenie a zaslanie prekladov, príloh vyjadrenia k
žalobe“ z 21. decembra 2018 bolo doručené ako elektronické podanie Okresnému súdu Ružomberok
dňa 27. decembra 2018, stalo sa súčasťou spisu, keď je zažurnalizované na č. l. 245 - 285 spisu, z čoho

vyplýva, že súd ho mal v čase rozhodovania k dispozícii. Uvedená skutočnosť, na ktorú potom žalovaný
poukazoval, nemohla mať žiadny vplyv na meritórne rozhodnutie vydané vo veci.4.2. Odvolací súd konštatoval, že žalovaný sa ďalšími odvolacími námietkami snažil spochybniť
priznaný nárok žalobcu na vyplatenie MVB vo výške 10.300 eur, ktorý bol žalobcovi ako zamestnancovi
priznaný právnym predchodcom žalovaného, a to listom predstavenstva z 28. júla 2016 adresovanom

žalobcovi. Hoci bol nepochybne žalobca vedúcim zamestnancom, podliehal riadiacej pôsobnosti
štatutárneho orgánu spoločnosti, ktorý bol oprávnený v zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 veta prvá ZP v
pracovnoprávnych vzťahoch robiť právne úkony za zamestnávateľa. Pokiaľ predstavenstvo pri priznaní
tohtonárokunepostupovalovsúladesinternýmipredpismispoločnosti,prípadnenebolvyžiadanýsúhlas
dozornej rady, táto skutočnosť môže vyvolať zodpovednostné vzťahy medzi členmi štatutárneho orgánu

a samotnou spoločnosťou. Zamestnávateľa voči zamestnancovi však takýto akt predstavenstva, ako
štatutárneho orgánu konajúceho v pracovnoprávnych vzťahoch, zaväzuje (§ 10 ods. 1 ZP). Žalovaný
neprodukoval v konaní také dôkazy, z ktorých by súd mohol vyvodiť záver, že štatutárny orgán prekročil
právnym úkonom v pracovnoprávnych vzťahoch svoje oprávnenie a zamestnanec o tom vedel alebo
musel vedieť (§ 10 ods. 2 ZP). Argumentácia žalovaného, že odmenu žalobcu mala schváliť dozorná
rada, nie je akceptovateľná jednak vzhľadom na jednoznačné ustanovenie § 9 ods. 1 ZP (právne

úkony v pracovnoprávnych vzťahoch robí štatutárny orgán) a jednak vzhľadom na to, že žalobca ako
odmeňovaný zamestnanec nebol členom predstavenstva. Podľa čl. 6.1. internej smernice „Politika
odmeňovania“ malo rozhodnutia ohľadom pohyblivej zložky mzdy prijímať predstavenstvo a podľa čl.
6.3. mala dozorná rada kontrolovať len sumárny rozpočet pohyblivého odmeňovania, nie individuálne
priznaný bonus každého zamestnanca.

4.3. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že nešlo o výkon práce pre zamestnávateľa, ale o výkon
práce v prospech pôvodného akcionára spoločnosť Sberbank Europe. Tieto tvrdenia sú irelevantné,
pretože je nepochybné, že žalobca vykonával túto činnosť z rozhodnutia a na základe pokynov
štatutárneho orgánu. Odvolací súd nezistil skutočnosti, pre ktoré by bolo dôvodné uplatnený nárok

nepriznať z dôvodu jeho rozporu s dobrými mravmi. V tejto súvislosti odvolací súd konštatoval, že každá
sporová strana má povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú. Väčšina skutočností, ktoré sú obsahom
odvolania, je len v rovine tvrdení bez toho, aby žalobca predložil o týchto skutočnostiach do času
koncentrácie konania, t. j. do vyhlásenia dokazovania za skončené, relevantné dôkazy. Z obsahu spisu
nemožnozistiťtakéskutočnosti,prektorébybolodôvodnéprijaťzáver,žeuplatňovanýnárokjevrozpore

s dobrými mravmi.

4.4. Pokiaľ žalovaný napádal záver súdu prvej inštancie o tom, že MVB je v rozpore so zákonom
č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov, odvolací súd nezistil rozpor priznaného
nároku so zákonom o bankách. Možno iba súhlasiť s tvrdením žalovaného, že MVB, ktorého zaplatenia

sa domáha žalobca, nemožno považovať za súčasť základnej zložky mzdy. Nemožno však súhlasiť
s ďalším tvrdením žalovaného, že tvrdený MVB nemal ani atribúty negarantovanej pohyblivej zložky
odmeny. Práve ako negarantovanú pohyblivú zložku mzdy tento nárok vyhodnotil aj súd prvej inštancie.
Nepochybne v danom prípade išlo o motivačnú pohyblivú zložku mzdy, ktorej výška nebola garantovaná
a bola závislá na rozhodnutí štatutárneho orgánu. Až rozhodnutím predstavenstva ako štatutárneho

orgánu zamestnávateľa sa tento nárok žalobcu stal právne nárokovateľný. Zákon o bankách v tom čase
priznanie pohyblivej zložky odmeny závislej od hodnotenia výkonnosti zamestnanca umožňoval, nešlo
teda o plnenie, ktoré by bolo v rozpore s § 23b ods. 1 písm. a) vtedy účinného zákona o bankách.

4.5. Mimoriadny výkonnostný bonus, ktorý bol žalobcovi priznaný, korešponduje s povahou pohyblivej

zložky mzdy, ktorá závisí od hodnotenia výkonnosti dotknutého vedúceho zamestnanca podľa § 23b
ods. 1 písm. a) zákona o bankách účinného v čase priznania mimoriadneho výkonnostného bonusu.
Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie (výsluch žalobcu), ktorého závery žalovaný nespochybnil, a
z ktorého vyplýva, že žalobca vykonával na základe pokynov zamestnávateľa úlohy nad rámec svojich
bežných povinností - viď ods. 17. preskúmavaného rozsudku. MVB potom nebol priznaný ako zložka

odmeny zamestnanca, ktorú zákon priznať zakazuje, ale naopak, zodpovedá § 23b ods. 1 písm. a)
zákona o bankách.

4.6. Pokiaľ žalovaný poukazoval, že zákon o bankách je verejnoprávnym predpisom, odvolací
súd s uvedeným súhlasil, avšak v tejto súvislosti poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

1Cdo/103/2021, v ktorom najvyšší súd uviedol: „... avšak nemožno súhlasiť s tým, že ide o predpis,
ktorý sa vzťahuje na výkon práce zamestnanca. Aj keď zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách obsahuje
ustanovenia o zásadách odmeňovania niektorých osôb vrátane niektorých vedúcich zamestnancov, ide
o pravidlá určené bankám (§ 23a ods. 1: „Banka je povinná uplatňovať zásady odmeňovania podľa tohtozákona ...“) v rámci regulácie fungovania bánk a nie o pravidlá priamo sa vzťahujúce na pracovnoprávny
vzťah medzi bankou a jej zamestnancami. Tomu zodpovedá aj znenie § 23c zákona o bankách účinné
v čase priznania predmetného mimoriadneho výkonnostného bonusu, podľa ktorého ustanoveniami §

23b ods. 1 (t. j. pravidlami pre pohyblivú zložku celkovej odmeny) nie sú dotknuté ustanovenia § 118
Zákonníka práce (ustanovenia o mzde).“

4.7. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že priznaním MVB v jeho konkrétnej výške došlo k porušeniu zákona o
bankách, argumentuje len jednotlivými zákonnými ustanoveniami a všeobecnými tvrdeniami, pričom z

obsahu odvolania nemožno dospieť k záveru o konkrétnom porušení pravidla odmeňovania. Aby mohol
odvolacísúdtútoodvolaciunámietkupreskúmať,bolopovinnosťouodvolateľapresnešpecifikovať,ktoré
ustanovenie a akým spôsobom bolo porušené. V tejto súvislosti však uviedol, že právny úkon vykonaný
štatutárnym orgánom banky ako zamestnávateľom v pracovnoprávnych vzťahoch vo forme priznania
mimoriadnej odmeny zamestnancovi, aj keby bol v rozpore s niektorou povinnosťou banky ustanovenou
zákonom o bankách, zaväzuje banku ako zamestnávateľa vo vzťahu k príslušnému zamestnancovi. Aj

keby bol takýto právny úkon pre rozpor s právnymi predpismi neplatný (pričom v súdenej veci o takýto
prípad nejde), zamestnancovi nemôže byť na ujmu neplatnosť, ktorú sám nespôsobil (§ 17 ods. 3 ZP).

4.8. Odvolací súd nemohol prehliadnuť, že podstatou sporu je odmietanie plnenia nároku tým,
kto nárok po vyhodnotení podmienok jeho splnenia už priznal. Zamestnávateľ, právny predchodca

žalobcu (správne žalovaného, pozn. najvyššieho súdu), požadoval od zamestnanca vykonanie
činností, ktoré boli nad rámec pracovných povinností daných existujúcou pracovnou zmluvou a z
nej vyplývajúcou pracovnou náplňou. Po ich vykonaní aj priznal zamestnancovi finančný nárok, ale
následne, keď má tento nárok vyplatiť, právny nástupca zamestnávateľa odmieta plniť. Práve inštitút
právneho nástupníctva má garantovať istotu právnych vzťahov, a to osobitne v pracovnoprávnych

vzťahoch. Žalovaný mal možnosť komplexne sa oboznámiť s pracovnoprávnou agendou svojho
právneho predchodcu a jeho prípadnú nedôslednosť nie je akceptovateľné prenášať na žalobcu
ako zamestnanca. Pokiaľ predstavenstvo právneho predchodcu žalovaného pri priznaní nároku
nepostupovalo v súlade s internými predpismi spoločnosti, alebo nebodaj s právnymi predpismi, táto
skutočnosť môže vyvolať zodpovednostné vzťahy medzi členmi štatutárneho orgánu a samotnou

spoločnosťou. Zamestnávateľa voči zamestnancovi však takýto akt predstavenstva ako štatutárneho
orgánu konajúceho v pracovnoprávnych vzťahoch zaväzuje (§ 10 ods. 1 ZP). Žalovaný neprodukoval
v konaní také dôkazy, z ktorých by súd mohol vyvodiť záver, že štatutárny orgán prekročil právnym
úkonom v pracovnoprávnych vzťahoch svoje oprávnenie a zamestnanec o tom vedel alebo musel vedieť
(§ 10 ods. 2 ZP).

4.9. Výrok o trovách odvolacieho a dovolacieho konania oprel o § 396 ods. 1 CSP s poukazom na § 255
ods.1CSP,úspešnýmúčastníkomvodvolacomkonaníbolžalobca, pretomuvznikolvočineúspešnému
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Hoci v dovolacom konaní bol
úspešný žalovaný, zásadným je celkový úspech v spore, pričom tento na strane žalovaného nemožno

konštatovať. Nárok na náhradu trov dovolacieho konania má v spore úspešný žalobca.

5. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný (ďalej len „dovolateľ“) dovolanie podľa § 420 písm.
f), § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

5.1. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ uviedol, že v konaní opakovane
argumentovalpredovšetkýmtým,že:-priznanýmimoriadnyvýkonnostnýbonusjevrozporeskogentnou
právnou úpravou odmeňovania bankových zamestnancov podľa zákona o bankách (ďalej aj „ZoB“),
- žalobca (vedúci zamestnanec banky) musel vedieť, že priznanie mimoriadneho výkonnostného
bonusu je v rozpore s internými predpismi banky a existovali prekážky pre jeho výplatu (ekonomická

strata banky a pod.). Odvolací súd (rovnako aj súd prvej inštancie) sa uvedenými právnymi a skutkovými
tvrdeniami žalovaného zaoberal iba formálne. V poradí prvé rozhodnutie krajského súdu v tejto veci
pritom zrušil najvyšší súd práve pre nedostatočnú reakciu na odvolaciu argumentáciu žalovaného. V
napadnutom rozsudku odvolací súd napriek tomu svoje závery opäť bližšie nezdôvodnil.

5.2. Napadnutý rozsudok obsahuje iba simplexné zdôvodnenie potvrdzujúceho výroku: - k rozporu
uplatneného nároku so ZoB (teda verejnoprávnou kogentnou normou), ktorý žalovaný dôkladne ozrejmil
vo svojich podaniach, uviedol odvolací súd, že podľa jeho názoru uplatnený nárok zákonu neodporuje.
To je pritom zrejmé už zo samotného výroku rozsudku (inak by odvolací súd nepotvrdil napadnutýrozsudok súdu prvej inštancie). Chýba však odpoveď na otázku „prečo?“, ktorá tvorí esenciálnu podstatu
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Žalovanému teda nie je zrejmé, ako odvolací súd dospel k tak
jednoznačnému záveru. Inými slovami, žalovaný nevie ani z odôvodnenia v poradí druhého rozsudku

abstrahovať, prečo bola jeho odvolacia argumentácia nedôvodná. - skúmaniu vedomosti žalobcu o
prekročení oprávnení štatutárneho orgánu banky (a teda prípustnosti aplikácie výnimky podľa § 10
ods. 2 ZP) sa KS v Žiline prakticky vyhol konštatovaním, že: „V tomto konaní však nebolo preukázané
prekročenie oprávnení štatutárneho orgánu, teda logicky nemohla byť preukázaná ani skutočnosť,
že by žalobca o prekročení oprávnení vedel alebo musel vedieť.“ Rozporom dotknutých rozhodnutí

predstavenstva banky s jej internými predpismi (teda porušením povinností tohto orgánu) sa však
oba súdy odmietli zaoberať. Argumentovali tým, že rozhodnutia neboli napadnuté žalobou podľa
Obchodného zákonníka, a preto nemožno preskúmavať ich platnosť v tomto spore (toho sa pritom
žalovaný ani nedomáhal). Samotné súdy sa preto odmietli zaoberať relevantnými skutočnosťami, ktoré
prekročenie preukazovali. Za týchto okolností vyznieva absurdne, ak odvolací súd vytýka žalovanému,
že v konaní nepreukázal prekročenie oprávnení štatutárneho orgánu banky. Navyše, odvolací súd

dodal, že táto argumentácia by bola irelevantná aj vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nebol členom
predstavenstva banky.

5.3. Dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP namietal nesprávny postup
odvolacieho súdu, pretože odvolací súd postupoval nesprávne, ak žalobcovi priznal voči žalovanému

nárok na náhradu trov za jednu z častí, v ktorej mal naopak plný procesný úspech žalovaný. Krajský súd
priznal žalobcovi aj nárok na náhradu trov dovolacieho konania napriek tomu, že v dovolacom konaní
bol preukázateľne úspešný žalovaný (v nadväznosti na jeho dovolanie najvyšší súd zrušil napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu). Odvolací súd sa mylne domnieva, že pre plný procesný úspech žalobcu vo
veci nemôže mať žalovaný voči nemu nárok na náhradu trov dovolacieho konania, v ktorom bol naopak

procesne úspešný on. Súdne konanie tvorí podľa krajského súdu jeden nedeliteľný celok. Nárok na
náhradutrovtakmôžemaťibajednazosporovýchstrán,anieobe.Tátoargumentáciaodvolaciehosúdu
odporuje ustálenej rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít, a to konkrétne uzneseniu Ústavného
súdu SR z 19. novembra 2019 sp. zn. I. ÚS 453/2019, publikovanému v ZNaU ÚS SR pod č. 56/2019,
sp. zn. I. ÚS 296/2020 a rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/266/2019.

5.4. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ uviedol, že krajský súd
nesprávne vyhodnotil právne otázky, ktoré ešte neboli vyriešené v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
a od ktorých záviselo jeho rozhodnutie, a to: 1. „Vzťahujú sa ustanovenia § 23a a nasl. ZoB v znení
účinnom do 29. 12. 2020 na pracovnoprávny vzťah medzi bankou a jej zamestnancami?“. 2. „Možno

zamestnancovi banky podľa § 23a ods. 1 ZoB v znení účinnom do 29. 12. 2020 priznať nárok na
pohyblivú zložku odmeny, ktorú kogentná právna úprava v § 23b ods. 1 ZoB v znení účinnom do 29. 12.
2020 nepripúšťa?“. 3. „Zaväzujú zamestnávateľa voči zamestnancovi úkony jeho štatutárneho orgánu,
ktorými prekročil svoje oprávnenie, ak zamestnávateľ preukáže, že zamestnanec mal poznať interné
predpisy zamestnávateľa, ktoré upravovali konkrétne kompetencie štatutárneho orgánu, a teda musel

vedieť o prekročení oprávnení štatutárneho orgánu zamestnávateľa?“

5.5. K prvej a druhej právnej otázke dovolateľ poukazujúc na § 23a ods. 1 písm. c), ods. 2, § 23b
ods. 1, 3, 4, 6 ZoB v znení účinnom do 29. decembra 2020 uviedol, že sa nemožno stotožniť s
názorom súdu, že ZoB sa neaplikuje na pracovnoprávny vzťah medzi bankou a jej zamestnancom.

Údajne by tento záver mal vyplývať z návetia § 23a ods. 1 ZoB: „Banka je povinná uplatňovať zásady
odmeňovania podľa tohto zákona (...).“, ktoré stanovuje povinnosť iba banke. Prezentovaný argument
dovolateľ odmietol. Obdobná formulácia právnych noriem je pomerne bežná. Napríklad § 118 ods. 1 ZP
stanovuje zamestnávateľovi povinnosť platiť zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu: „Zamestnávateľ
je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.“ Napriek tomu, že ide o povinnosť

vzťahujúcu sa výlučne na zamestnávateľa, nemožno pochybovať o tom, že sa dotknuté ustanovenie
ZP aplikuje na pracovnoprávny vzťah. Neobstojí ani ďalší argument na vylúčenie aplikovateľnosti
ZoB, a to že pravidlami odmeňovania v § 23b ods. 1 ZoB nie je dotknuté ustanovenie § 118 ZP (§
23c ZoB). Uvedené vyplýva zo vzájomného vzťahu medzi lex specialis (ZoB) a lex generalis (ZP).
Pravidlá odmeňovania upravené v ZoB obmedzujú pohyblivé zložky mzdy, ktoré môže inkasovať

vybraná kategória zamestnancov banky. Aby nevznikali pochybnosti o tom, aké plnenie možno na účely
aplikácie tohto osobitného pravidla v pracovnoprávnych vzťahoch považovať za mzdu, zákon dodáva,
že ustanovenie § 118 ZP, ktoré upravuje túto otázku, ostáva nedotknuté.5.5.1. Vzhľadom na právny názor o vylúčení aplikácie ZoB, vyznieva paradoxne záver súdu, že
uplatňovaný nárok na výplatu mimoriadneho výkonnostného bonusu vyplýva žalobcovi z § 23b ods.
1 písm. a) ZoB, t. j. ako motivačná zložka odmeny, ktorej výška závisí od hodnotenia výkonnosti

zamestnanca, banky alebo od kombinácie týchto hodnotení. Uvedená konklúzia opomína skutkové
okolnosti veci, ktoré sú pre korektnú aplikáciu zákona kľúčové. V prvom rade bol program mimoriadny
výkonnostný bonus vypracovaný ako satisfakcia za zotrvanie v zamestnaní. Takýto bonus nie je ani
jednou z prípustných foriem pohyblivej zložky mzdy podľa ZoB. V liste predstavenstva Sberbank
Slovensko, a. s. zo 14. decembra 2015 (v ktorom predstavenstvo banky informovalo zamestnancov o

možnosti získania bonusu) sa uvádza, že bonus bude závisieť tiež od „úspešného zavŕšenia obchodu“.
Takto prezentoval uplatnený nárok aj žalobca v súdnom spore. Úspešné zavŕšenie obchodu (predaj
akcií) pritom ako zamestnanec Sberbank Slovensko, a. s., ktorej akcie boli predávané, nemohol nijak
ovplyvniť. Nejde ani o výsledok, z ktorého by mala banka akýkoľvek prospech.

5.5.2. Navyše, hodnotenie výkonnosti konkrétneho zamestnanca v tomto procese mal podľa následného

listu predstavenstva Sberbank Slovensko, a. s. z 28. júla 2016 (od ktorého súdy odvodzujú nárok
žalobcu) vykonať „Management Board Skupiny Sberbank“. Nešlo teda o orgán Sberbank Slovensko,
a. s. (zamestnávateľa žalobcu), ale o orgán jedného z akcionárov, ktorý predával svoje akcie. Tým
je zdôraznená skutočnosť, že práca bola vykonávaná práve v prospech tohto akcionára, a nie
v prospech zamestnávateľa žalobcu (právneho predchodcu žalovaného). Bilancovanie výkonnosti

žalobcu, vykonané treťou stranou, nemôže zakladať nárok na motivačnú zložku odmeny podľa § 23b
ods. 1 písm. a) ZoB, ktorá sa odvíja od hodnotenia samotnej banky.

5.5.3. Je rovnako vylúčené, aby mimoriadny výkonnostný bonus predstavoval motivačnú zložku odmeny
za plnenie dosahovaných výsledkov dlhodobej obchodnej stratégie a záujmov banky (§ 23b ods. 1

písm. c) ZoB). Údajný prínos žalobcu k úspešnej realizácii transakcie mal byť totiž vykonaný v prospech
Sberbank Europe (akcionára), a nie v prospech Sberbank Slovensko, a. s., v ktorej žalobca pôsobil.
Predaj samotnej banky prima facie ani nemôže byť jej dlhodobou obchodnou stratégiou (!). V tejto
súvislosti dovolateľ zdôraznil, že povinnosťou zamestnávateľa je platiť zamestnancovi mzdu za prácu,
ktorú vykonal preňho (§ 118 ods. 1 ZP). Sberbank Slovensko, a. s. (zamestnávateľ žalobcu) nemala

žiadny prínos z činnosti žalobcu. MVB tak ani nemôže predstavovať pohyblivú zložku mzdy. Tento fakt
je osobitne významný aj vzhľadom na skutočnosť, že povinnosť uhradiť MVB (ako časť mzdy) prešla na
žalovaného v dôsledku prechodu práv a povinností zamestnávateľa (§ 27 ZP).

5.5.4. Napokon, v zmysle § 23b ods. 7 ZoB je banka povinná pri určení pohyblivej zložky mzdy

zohľadniť hodnotu svojich vlastných zdrojov. Tomu zodpovedá aj čl. 10 ods. 5.1. písm. a) a b) Politiky
odmeňovania Sberbank Slovensko, a. s., ktorý pri určovaní pohyblivej zložky mzdy prikazuje zohľadniť
finančné potreby banky a zachovanie jej finančnej výkonnosti. Sberbank Slovensko, a. s. vykazovala
pred predajom majoritného podielu akcií dlhodobú stratu. V roku 2015 išlo o stratu vo výške takmer 19,4
milióna eur a za prvých 9 mesiacov roku 2016 dosiahla stratu 12,6 mil. eur. Výplata pohyblivej zložky

mzdy by preto nekorešpondovala s princípom zodpovedného hospodárenia banky, ako to vyžaduje
legislatíva EÚ, zákon a interné predpisy banky.

5.6. K tretej právnej otázke dovolateľ poukazujúc na § 10 ods. 2 ZP uviedol, že v pracovnoprávnych
vzťahoch platí, že zamestnávateľa zaväzujú aj tie právne úkony, pri ktorých štatutárny orgán prekročí

svoje oprávnenie. Výnimkou je situácia, ak zamestnanec vedel alebo musel vedieť, že k takémuto
prekročeniu došlo. Vzhľadom na postavenie žalobcu (vedúci zamestnanec) žalovaný apeloval na súdy,
aby pri rozhodovaní o nároku na mimoriadny výkonnostný bonus zohľadnili aj § 10 ods. 2 ZP.

5.6.1. Odvolací súd (rovnako aj súd prvej inštancie) sa k síce namietanému excesu pri výkone práv

štatutárneho orgánu Sberbank Slovensko, a. s. postavil skôr vyhýbavo a priamo sa ním nezaoberal,
avšak dodal, že by bol voči žalobcovi (zamestnancovi) bez právneho významu. Vychádzal z mylnej
domnienky, že zamestnanec môže vedieť o nesprávnom postupe týchto orgánov, iba ak je ich členom:
„Argumentácia žalovaného, že odmenu žalobcu mala schváliť dozorná rada, nie je akceptovateľná
jednak vzhľadom na jednoznačné ustanovenie § 9 ods. 1 ZP (právne úkony v pracovnoprávnych

vzťahoch robí štatutárny orgán) a jednak vzhľadom na to, že žalobca ako odmeňovaný zamestnanec
nebol členom predstavenstva.“ (ods. 17 odôvodnenia).5.6.2. Podmieňovanie aplikácie § 10 ods. 2 ZP reálnou možnosťou zamestnanca ovplyvniť postup
štatutárneho orgánu ide nad rámec právnej úpravy. V zmysle zákona postačuje, že zamestnanec
musel vedieť o prekročení oprávnenia štatutárneho orgánu. Žalovaný v tejto súvislosti opakovane

zdôrazňoval, že žalobca bol v zmysle pracovnej zmluvy povinný vykonávať svoje práva a povinnosti v
súlade s právnym poriadkom SR [časť „práva a povinnosti zmluvných strán“ písm. c)] a zodpovedal za
vypracovanie a schválenie organizácie a systému riadenia banky podľa stanov zamestnávateľa [časť
„práva a povinnosti zmluvných strán“ písm. d)].

5.6.3. Poskytovanie mimoriadnych odmien vybraným zamestnancom Sberbank Slovensko, a. s. (medzi
ktorých patrí aj žalobca) bol upravený v interných predpisoch, ktoré žalobca mal poznať. Iba ak by bol
radovým zamestnancom, mohol by byť dobromyseľný vo vzťahu k neznalosti interných procesov na
úrovni vedenia banky. Navyše, pri ustanoveniach kogentnej právnej úpravy v ZoB platí bezvýnimočne
princíp ignoratia iuris non excusat. Priznanie nároku na výplatu MVB listom predstavenstva z 28. júla
2016 jednoznačne odporuje stanoveným interným postupom. Navyše, priznaný bonus nezodpovedal ani

schválenej schéme programu mimoriadneho výkonnostného bonusu, ktorá bola prezentovaná žalobcovi
v decembri 2015 (ako zamestnancovi, ktorého sa program týkal). Za týchto okolností sa možno legitímne
domnievať, že o prekročení oprávnenia predstavenstvom banky žalobca prinajmenšom musel vedieť.
Preto bolo namieste uplatniť výnimku v zmysle § 10 ods. 2 ZP a nepriznať protiprávnym úkonom
predstavenstva banky relevantné právne účinky.

5.7. Právne otázky, od vyriešenia ktorých záviselo napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, a ktoré
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené (§ 432 ods. 1 písm. b) CSP), mali byť
zodpovedané takto: 1. „Ustanovenia § 23a a nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 29. 12. 2020 sa vzťahujú na pracovnoprávny vzťah

medzi bankou a jej zamestnancami.“. 2. „Zamestnancovi banky podľa § 23a ods. 1 ZoB v znení účinnom
do 29. 12. 2020 nemožno priznať nárok na pohyblivú zložku odmeny, ktorú kogentná právna úprava v
§ 23b ods. 1 ZoB v znení účinnom do 29. 12. 2020 nepripúšťa.“. 3. „Zamestnávateľa nezaväzujú voči
zamestnancovi úkony jeho štatutárneho orgánu, ktorými prekročil svoje oprávnenie, ak zamestnávateľ
preukáže, že zamestnanec mal poznať interné predpisy zamestnávateľa, ktoré upravovali konkrétne

kompetencie štatutárneho orgánu, a teda musel vedieť o prekročení oprávnenia štatutárneho orgánu
zamestnávateľa.“

5.8. Žalovaný sa domáha, aby najvyšší súd dovolaniu v celom rozsahu vyhovel a rozsudok krajského
súdu zmenil tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zmení, žalobu zamietne a prizná

žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, trov odvolacieho
konania a trov dovolacieho konania.

6. K dovolaniu žalovaného žalobca v písomnom vyjadrení uviedol, že dovolanie v časti namietajúcej
vadyzmätočnostipodľa§420písm.f)CSPjenedôvodnéavčasti§421ods.1písm.b)CSPjedovolanie

neprípustné, preto navrhol, aby dovolací súd dovolanie ako celok zamietol a zároveň žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal
v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania, v ktorého neprospech bolo napadnuté

rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba zamietnuť.

8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

9. Vdanomprípadedovolateľvyvodzovalprípustnosťdovolaniazustanovenia§420písm.f)CSP,podľa
ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým
sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

9.1. Hlavnýmiznakmicharakterizujúcimiprocesnúvaduvzmysle§420písm.f)CSP jea)zásahsúdudo
práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, abysvojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite),
v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

11. V danom prípade dovolateľ k zmätočnostnej vade v zmysle § 420 písm. f) CSP namietal

nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, keď odvolací súd sa opakovane dostatočným
spôsobom nevysporiadal s jeho podstatnou odvolacou námietkou, že žalobcovi priznaný mimoriadny
výkonnostný bonus je v rozpore s kogentnou právnou úpravou odmeňovania bankových zamestnancov
podľa zákona o bankách.

12. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní ďalej vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP opieral

o námietku nedostatočného odôvodnenia (nepreskúmateľnosť) rozhodnutia odvolacieho súdu, k
uvedenému dovolací súd uvádza, že aj keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho
riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť
sporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie
práva na spravodlivý proces, v prejednávanej veci o taký prípad nešlo.

13. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť
dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami
vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že

nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia
Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

14. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“)
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal
so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a
právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a
relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa
musí týkať skutkovej i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery

súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia
nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho
argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda

inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto
premísdospel,bolipreširšiuprávnickú(aleajlaickú)verejnosťprijateľné,racionálne, alevneposlednom
rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

15. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry

ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa

zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami
strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá
i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.16. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa teda
odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup

musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho
súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení
predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného
právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne

nepodriadil zistený skutkový stav. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj
dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho
súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné.

17. K dovolacej námietke týkajúcej sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd
vo väzbe na body 10. až 14. tohto rozhodnutia uvádza, že v posudzovanom spore obsah spisu nedáva

podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú
vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.

17.1. Z obsahu odôvodnenia preskúmavaného rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP stotožniac sa s

dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie vrátane správnych skutkových a právnych záverov, na ktoré aj
odkázal v zmysle § 387 ods. 2 CSP (pozri odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu). Odvolací súd svoje
rozhodnutie nezaložil v porovnaní so súdom prvej inštancie na žiadnych iných, či nových skutkových
a právnych záveroch. V dôvodoch rozsudku sa vyjadril k nosnej argumentácii odvolateľa (žalovaného)
uplatnenej v odvolaní (rovnako aj v dovolaní) ohľadom ním spochybňovaného priznania nároku na

mimoriadny výkonnostný bonus v rozpore s kogentnou právnou úpravou odmeňovania bankových
zamestnancov podľa zákona o bankách (pozri body 21. až 25. rozhodnutia odvolacieho súdu a
bod 17. rozhodnutia súdu prvej inštancie). V rozpore s uvedeným potom vyznieva tvrdenie dovolateľa
o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu.

17.2. Keďže odvolací súd sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie stotožnil, treba jeho dôvody
posudzovať v kontexte s dôvodmi uvedenými v rozsudku okresného súdu, s ktorým vytvára organickú
(kompletizujúcu) jednotu, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu
jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody
rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové

zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po
obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.

17.3. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej
inštancie, má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle

ustanovenia § 393 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie
všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú
zhodu s priebehom konania a nemožno ho považovať za neodôvodnené. Dovolací súd nezistil, že by
v danej veci išlo o takýto prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k
porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok svojho

rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu.

17.3.1. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd podrobne zdôvodnil, prečo potvrdil rozhodnutie súdu
prvej inštancie, ktorým súd žalobe o zaplatenie sumy 10.530 eur s prísl. titulom nárokovateľného
mimoriadneho výkonnostného bonusu vyhovel, keď zhodne so súdom prvej inštancie uzavrel, že ide

o variabilnú a nenárokovateľnú zložku mzdy, na ktorú žalobcovi ako zamestnancovi vznikol nárok na
základe osobitného rozhodnutia zamestnávateľa o jeho priznaní za prácu, ktorú vykonal podľa pokynov
a na žiadosť zamestnávateľa. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej
inštancie,skutkovýstav,ktorýpovažovalodvolacísúdzarozhodujúci,obsahodvolaniaiprávnepredpisy,
z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení, a prečo rozhodnutie okresného súdu

považuje za vecne správne, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti doplnil aj ďalšie dôvody, najmä v
reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami žalovaného.17.3.2. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobou uplatnená zložka mzdy je variabilnou a
nenárokovou zložkou mzdy, tzn. zamestnancovi vzniká na ňu nárok až na základe osobitného
rozhodnutia zamestnávateľa o jej priznaní. Pevnú zložku mzdy predstavuje základná mesačná mzda,

ktorej výška bola dojednaná v pracovnej zmluve. Pre nenárokovú zložku mzdy je charakteristická
jej fakultatívna povaha, ktorú táto zložka stráca až rozhodnutím zamestnávateľa o jej priznaní
zamestnancovi - takéto rozhodnutie zamestnávateľa má konštitutívny účinok. Či zamestnávateľ takéto
rozhodnutie prijme a aký bude mať obsah, záleží výlučne na úvahe zamestnávateľa (rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/31/2009). V tomto prípade súd mal preukázané, že zo strany

zamestnávateľa došlo k rozhodnutiu o priznaní a vyplatení mimoriadneho výkonnostného bonusu ako
vyplýva z listiny z 28. júla 2016 vydanej štatutárnym orgánom žalobcu - predstavenstvom, čo je v súlade
s § 9 ods. 1 veta prvá ZP (pozri bod 15. rozhodnutia súdu prvej inštancie). Pokiaľ žalovaný namietal, že
rozhodnutie predstavenstva o MVB bolo prijaté v krátkej dobe pred predajom banky za prácu
pre iného, malo nedostatky formálneho spôsobu prijatia a povahu tzv. zlatých padákov, súd
uviedol, že program MVB bol riadne pripravený a následne realizovaný transparentnou formou.

Štatutárnym orgánom, ktorý koná v mene banky je predstavenstvo banky, ktoré rozhoduje o všetkých
záležitostiach spoločnosti, pokiaľ nie sú zákonom alebo stanovami vyhradené do pôsobnosti valného
zhromaždenia alebo dozornej rady. Predstavenstvo nesie plnú zodpovednosť za to, aby jeho konanie
bolo v súlade s príslušnými zákonmi (napr. zákon o bankách) a internými predpismi (napr. Politika
odmeňovania), v opačnom prípade je zodpovedné za ich porušenie. Ak aj dôjde k obmedzeniu práva

predstavenstva konať v mene spoločnosti, tieto obmedzenia nie sú účinné voči tretím osobám, tzn.
že obmedzenie platí len do vnútra vo vzťahu medzi akciovou spoločnosťou a predstavenstvom, resp.
členmi predstavenstva. Ak obchodná spoločnosť si interne upravila požiadavku schválenia rozhodnutia
predstavenstva o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu dozornou radou, uvedené nie je účinné
vo vzťahu k zamestnancom. Žalovaný nepreukázal, že žalobca mal akýkoľvek vplyv na rozhodnutia

predstavenstva banky, a že pri priznanom výkonnostnom bonuse nemohol byť dobromyseľný. Tvrdenie,
že žalobca mal, resp. musel vedieť o tom, že predstavenstvo v rozpore s internými pravidlami odmeňuje
kľúčových zamestnancov nebolo zo strany žalovaného dokázané (pozri bod 16. a 17. rozhodnutia súdu
prvej inštancie).

17.3.2.1. Súd prvej inštancie k namietanému rozporu mimoriadneho výkonnostného bonusu s § 23b
ods. 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách uviedol, že je vylúčený prieskum rozhodnutia predstavenstva
akciovej spoločnosti súdom, pretože súd môže v zásade zasahovať do vnútorných pomerov akciovej
spoločnosti len v zákonom stanovených prípadoch a za splnenia zákonom stanovených podmienok,
konkrétne možno sa domáhať na súde určenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia akciovej

spoločnosti v zmysle § 131 Obchodného zákonníka, ktoré určuje okruh oprávnených osôb a lehotu,
v ktorej možno takýto návrh podať. Napokon pokiaľ tvrdil žalovaný, že išlo o výkon práce žalobcu
pre iný subjekt odlišný od Sberbank Slovensko, a. s. v rámci programu mimoriadneho výkonnostného
bonusu, súd dospel k záveru, že táto námietka je nedôvodná. Žalobcovi bola daná ponuka v tomto
smere zo strany predstavenstva Sberbank Slovensko, a. s., t. j. od štatutárneho orgánu spoločnosti -

zamestnávateľa, ktorý koná v mene tejto spoločnosti v pracovnoprávnych vzťahoch, a nie od žiadnych
akcionárov, napokon samotné rozhodnutie o priznaní bonusu vydal ten istý orgán, teda žalobca
nevykonával tieto práce pre iný subjekt ako pre svojho zamestnávateľa. Nie je predmetom sporu skúmať
dôvody, ktoré viedli zamestnávateľa žalobcu k vykonaniu ponuky takejto práce pre žalobcu, nepochybne
je však daný súvis tejto práce s pracovným zaradením žalobcu, nie je namieste spochybňovať, že

žalobca bol jedným z vedúcich zamestnancov, ktorých význam bol podstatný v procese obchodnej
transakcie, kto iný by mal vypracovať a predložiť podklady k hospodáreniu spoločnosti, ak nie žalobca
z titulu svojej pracovnej pozície (bod 17. rozhodnutia súdu prvej inštancie).

17.3.3. Odvolací súd potvrdzujúc rozhodnutie súdu prvej inštancie doplnil, že mimoriadny výkonnostný

bonus v plnej miere korešponduje s povahou pohyblivej zložky odmeny viažucej sa na motivačnú
pohyblivú zložku odmeny, ktorej výška nebola garantovaná a bola závislá na rozhodnutí štatutárneho
orgánu. Až rozhodnutím predstavenstva ako štatutárneho orgánu zamestnávateľa sa tento nárok
žalobcu stal právne nárokovateľný. Zákon o bankách v tom čase priznanie pohyblivej zložky odmeny
závislej od hodnotenia výkonnosti zamestnanca umožňoval, nešlo teda o plnenie, ktoré by bolo v

rozpore s § 23b ods. 1 písm. a) vtedy účinného zákona o bankách. MVB priznaný žalobcovi závisel od
ohodnotenia výkonnosti dotknutého vedúceho zamestnanca (§ 23b ods. 1 písm. a) zákona o bankách
v rozhodnom znení). V súvislosti s konštatovaním, že zákon o bankách je verejnoprávnym predpisom,
poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/103/2021 z 25. októbra 2023, z ktorého citovalaj s poukazom na § 23a ods. 1, § 23c a § 23b ods. 1 zákona o bankách (pozri body 22. až 24.
rozhodnutia odvolacieho súdu). Ešte k tvrdeniu žalovaného, že priznaním MVB v jeho
konkrétnej výške došlo k porušeniu zákona o bankách, odvolací súd uviedol, že žalovaný argumentuje

len jednotlivými zákonnými ustanoveniami a všeobecnými tvrdeniami, pričom z obsahu odvolania
nemožno dospieť k záveru o konkrétnom porušení pravidla odmeňovania. Aby mohol odvolací súd túto
odvolaciu námietku preskúmať, bolo povinnosťou odvolateľa presne špecifikovať, ktoré ustanovenie
a akým spôsobom bolo porušené. V tejto súvislosti uviedol, že právny úkon vykonaný štatutárnym
orgánom banky ako zamestnávateľom v pracovnoprávnych vzťahoch vo forme priznania mimoriadnej

odmeny zamestnancovi, aj keby bol v rozpore s niektorou povinnosťou banky ustanovenou zákonom
o bankách, zaväzuje banku ako zamestnávateľa vo vzťahu k príslušnému zamestnancovi. Aj keby bol
takýto právny úkon pre rozpor s právnymi predpismi neplatný (pričom v súdenej veci o takýto prípad
nejde),zamestnancovinemôžebyťnaujmuneplatnosť,ktorúsámnespôsobil(§17 ods.3ZP).Obdobne
je to aj s internými predpismi banky o odmeňovaní zamestnancov. Hoci tieto formálne zaväzujú všetkých
zamestnancov, ktorí sú s nimi oboznámení, ukladajú povinnosti osobám, ktoré v mene banky rozhodujú

o odmeňovaní zamestnancov a nie zamestnancom, ktorí sú prijímateľmi predmetného odmeňovania.

18. Na základe uvedeného dovolací súd môže len konštatovať, že z odôvodnenia rozhodnutia
odvolacieho súdu (body 9. až 28.), ako aj odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie (body 7. až
18.), nevyplýva nedostatočnosť, či nezrozumiteľnosť alebo nepresvedčivosť, ani absencia o skutkových

a právnych záveroch, ktoré majú pre vec podstatný význam, či taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Obsah
spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne a náležite neodôvodnil,
a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu dovolateľa.

19. Skutočnosť, že dovolateľ sa nestotožňuje s názorom odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie),
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o neodôvodnenosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho
súdu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP tak nemožno považovať to, že súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne
uspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad. Skutočnosť, že sa dovolateľ nestotožňujú s odôvodnením

rozhodnutia odvolacieho súdu a výsledkom vykonaného dokazovania, nezakladá dôvodnosť podaného
dovolania. Aj stabilná rozhodovacia prax ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok. Podľa názoru dovolacieho súdu

námietka dovolateľa predstavuje prostý nesúhlas dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu a jeho
odôvodnením, keď dovolateľ sa bez ďalšej bližšej konkretizácie nestotožňuje s rozhodnutím odvolacieho
súdu.

20. Pre úplnosť dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne

odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP
správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne
právne posúdenie veci túto vadu zmätočnosti nezakladá (porovnaj judikáty R 54/2012 a R 24/2017),
tento právny záver považuje i ústavný súd za akceptovateľný (I. ÚS 61/2019).

21. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolateľ neopodstatnene namieta zmätočnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu v takej miere, že by došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces
(§ 420 písm. f) CSP). Dovolací súd preto dovolanie žalovaného ako nedôvodné v zmysle § 448 CSP
zamietol.

22. Žalovaný dovolaním podľa § 420 písm. f) CSP napadol aj výrok o trovách, ktorým odvolací súd
priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania. K uvedenému dovolací súd
zdôrazňuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania, i keď je obsiahnuté vo
výrokovej časti rozsudku, má povahu uznesenia (porovnaj § 392 CSP).

23. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád vymenovaných
v § 420 písm. a) až f) CSP. Spoločným znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým jedovolanie prípustné podľa § 420 CSP, je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej, alebo o rozhodnutie,
ktorým sa konanie končí.

24. Keďže v danom prípade žalovaný podaným dovolaním napadol rozhodnutie odvolacieho súdu
vo výroku o trovách konania, dovolací súd sa v prvom rade zaoberal otázkou prípustnosti takéhoto
dovolania.

25. Ústavný súd v náleze z 2. apríla 2020 sp. zn. I. ÚS 387/2019 uviedol, ,,(...) že problematikou

prípustnosti opravných prostriedkov podľa Civilného sporového poriadku sa zaoberal v uznesení sp. zn.
I. ÚS 275/2018 z 15. augusta 2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované v Zbierke nálezov a uznesení
Ústavného súdu Slovenskej republiky 2018, s. 1270), v ktorom vyslovil: «Ustanovenie § 420 Civilného
sporovéhoporiadku(ďalejlen„CSP“)zakotvujeprípustnosťdovolaniavalternatívebuďprotirozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej, t. j. proti rozhodnutiu majúcemu hmotnoprávny charakter, alebo proti
rozhodnutiu, ktoré síce nemá charakter rozhodnutia o matérii konania, t. j. nejde síce o rozhodnutie vo

veci samej, ale ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd o danej otázke rozhodovanie končí inak ako
meritórnym (hmotnoprávnym) rozhodnutím vo veci samej. Aj rozhodnutie vo veci samej (t. j. meritórne
rozhodnutie) je svojou podstatou a svojimi dôsledkami rozhodnutím, ktorým sa konanie o predmete
sporu končí, avšak pre účely posudzovania prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP takéto rozhodnutie
nemožnozaradiťdoskupinyrozhodnutí,„ktorýmsakonaniekončí“,pretožepretentoúčeljeužzaradené

do skupiny rozhodnutí „vo veci samej“. Za rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o
danej otázke končí, teda možno považovať rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní inak
ako jeho vecným prejednaním (t. j. rozhodnutie o odmietnutí odvolania alebo o zastavení odvolacieho
konania), rozhodnutie odvolacieho súdu o zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby po rozhodnutí
prvostupňového súdu a pred rozhodnutím odvolacieho súdu (§ 370 CSP) a uznesenie, ktorým odvolací

súd potvrdil alebo zmenil prvostupňové uznesenie o otázke, ktorej vyriešenie sa týmto uznesením končí,
pričom spravidla pôjde o uznesenia odvolacieho súdu, ktorými rozhodol o odvolaní proti uzneseniam
podľa § 357 CSP, ktoré síce možno v dovolacom konaní preskúmať z dôvodov zmätočnosti uvedených
v § 420 CSP, avšak z dôvodov zásadnej právnej významnosti sú v zmysle § 421 ods. 2 CSP z prieskumu
dovolacím súdom vylúčené. Podľa § 357 písm. m) CSP jedným z uznesení, proti ktorým je prípustné

odvolanie, a ktoré sú tak v danej nimi riešenej otázke s konečnou platnosťou preskúmateľné v rámci
odvolacieho konania, je aj uznesenie, ktorým prvostupňový súd rozhodol o nároku na náhradu trov
konaniaskonečnouplatnosťou,takžerozhodnutieodvolaciehosúduotomtoodvolaníjevotázkenároku
na náhradu trov konania rozhodnutím konečným (ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí, pozn.),
a teda ho možno v zmysle už uvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom konaní

z dôvodov zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. (...)“

25.1. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania je
integrálnou súčasťou civilného sporového konania, a ako také spadá pod čl. 46 ods. 1 ústavy,
prostredníctvom ktorého sa zaručuje každému základné právo na súdnu ochranu. Všeobecný súd pri

poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom
(čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo strany sporu na súdnu ochranu. Či je
základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4
ústavy),určujezákonnáúpravanáhradytrovkonaniaobsiahnutávCivilnomsporovomporiadkuúčinnom
od 1. júla 2016 (§ 255 a nasl., predtým v Občianskom súdnom poriadku účinnom do 30. júna 2016,

§ 142 a nasl.). Procesné predpisy, ktoré upravujú rozhodovanie o náhrade trov konania, preto treba
vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Trovy
vynaložené účastníkom konania (sporovou stranou) v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho
procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie
uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému nároku. Účelnosť sa v zásade dá

stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným
právom na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 ústavy a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti
za účelne vynaložené trovy považujú. Trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa
však nemôžu posudzovať ako celok, a to aj keď má účastník (sporová strana) nárok na náhradu trov
konania, pretože mal vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať

samostatne; to platí aj pre trovy právnej služby (viď II. ÚS 78/03, III. ÚS 481/2015, IV. ÚS 83/2018).

25.2. Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o náhrade trov konania pre existenciu
vady v zmysle § 420 písm. f) CSP konštatoval dovolací súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach (pozrisp. zn. 8Cdo/266/2019, 8Cdo/111/2019, 4Cdo/70/2020, 4Cdo/155/2020, 4Cdo/69/2022, 2Cdo/89/2020
a iné).

26. Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalovaného proti výroku rozsudku
odvolaciehosúdu,ktorýmodvolacísúdrozhodolotrováchkonania,jepodľa§420písm.f)CSPprocesne
prípustné, keďže je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí.

27. Dovolateľ vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP opieral o nesprávny procesný postup

odvolacieho súdu, keď podľa jeho názoru odvolací súd nesprávne priznal žalobcovi nárok na náhradu
trov dovolacieho konania, v ktorom mal plný procesný úspech žalovaný.

28. Dovolací súd poukazuje, že v tomto prípade o trovách dovolacieho konania vedeného pod sp.
zn. 2Cdo/137/2021 rozhodoval odvolací súd v rámci druhého výroku rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým odvolací súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

Pričom odvolací súd rozhodoval vo veci samej opäť potvrdzujúcim prvým výrokom po zrušení jeho
predchádzajúceho potvrdzujúceho rozhodnutia (rozsudku z 27. augusta 2019 č. k. 11CoPr/6/2019-352)
najvyšším súdom uznesením z 28. februára 2023 sp. zn. 2Cdo/137/2021.

29. Na rozhodovanie o trovách dovolacieho konania sa primerane používajú ustanovenia o trovách

konania pred súdom prvej inštancie (§ 251 až § 264 CSP vo väzbe na § 453 ods. l CSP) s akcentom
na zásadu úspechu v spore vyjadrenú v § 255 CSP ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov
konania. Úspech v spore, resp. úspech vo veci súd vždy skúma čo do právneho základu veci
a čo do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu)
charakteristická pre sporové konania sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť

v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré jej vznikli. Nejde však o náhradu všetkých trov, ale iba
trov vymedzených v § 251 CSP, to znamená všetkých trov, ktoré sú preukázané, odôvodnené, účelne
vynaložené, a ktoré vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Procesný úspech
sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom (t. j. víťazstvom) v spore. Plný úspech v spore sa zisťuje
porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Pomer rozdelenia

náhrady trov konania zodpovedá pomeru víťazstva strany vo veci samej zníženého o pomernú časť jej
neúspechu.

30. Základné ustanovenie o nároku na náhradu trov konania vyjadrené v § 255 CSP (zásada úspechu v
konaní) nevylučuje rôzny pomer úspechu v jednotlivých fázach konania - prvoinštančného, odvolacieho

i dovolacieho, ktorý by vyústil do rozhodnutia o nároku na náhradu trov jednotlivých konaní (§ 262
ods. 1 CSP) tromi samostatnými výrokmi. Takéto rozhodnutie potom tvorí základ pre rozhodnutie súdu
prvej inštancie postupom uvedeným v § 262 ods. 2 CSP. Možno preto uzavrieť, že dovolacie konanie
predstavuje v tomto smere síce samostatnú, od ostatného konania nezávislú časť konania, čo zakladá
súdu možnosť nezávisle od celkového výsledku sporu rozhodnúť len o trovách dovolacieho konania,

s prihliadnutím na úspech sporovej strany v dovolacom konaní, bez ohľadu na definitívny výsledok sporu
(takýto stav by mal následne nájsť vyjadrenie vo výroku rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, pozn.);
(z rozhodnutia ústavného súdu z 19. novembra 2019 sp. zn. I. ÚS 453/2019, publikované v Zbierke
nálezov a uznesení ústavného súdu pod č. 56/2019, aj I. ÚS 296/2020).

30.1. Z uvedeného rozhodnutia ústavného súdu nevyplýva povinnosť súdov takto postupovať, ide len
o možnosť, vždy ale so zreteľom na zásadu úspechu v spore vyjadrenú v zákonnom ustanovení § 255
ods. l CSP skúmanú čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku, keď procesný
úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom v spore. Preto v prípade rozhodnutia o trovách
dovolacieho konania v rámci rozsudku krajského súdu, ktorým sa konanie končilo, sa síce zohľadňoval

výsledok dovolacieho konania, keď na dovolanie žalovaného (dovolateľa) bolo rozhodnutie odvolacieho
súdu pre nepreskúmateľnosť zrušené (vo vzťahu k predmetu sporu nešlo o úspech žalovaného v
dovolacom konaní), ktorý ale iný výsledok dovolateľovi vo veci samej nepriniesol, pretože bol v konaní
vo veci samej vo vzťahu k predmetu sporu v odvolacom konaní opätovne neúspešný, nakoľko odvolací
súd opätovne potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým bolo žalobe žalobcu vyhovené.

30.2. V rozhodnutí ústavného súdu zo 17. júna 2020 sp. zn. I. ÚS 296/2020 ústavný súd konštatoval v
bode 33., že aj keď v tomto prípade o trovách odvolacieho konania vedeného pod sp. zn. 1Cob/321/2014
nebolo rozhodované samostatným výrokom a o náhrade týchto trov bolo rozhodnuté v rámci druhéhovýroku rozsudku okresného súdu sp. zn. 25Cb/95/2012 zo 7. marca 2017, ktorým okresný súd priznal
sťažovateľke náhradu trov konania v plnom rozsahu (sťažovateľka bola vo veci samej plne úspešná,
pozn. dovolacieho súdu), ústavný súd konštatuje, že uvedené zároveň nevylučuje možnosť okresného

súdu, ktorý rozhoduje už o konkrétnej výške tejto náhrady za prvoinštančné a odvolacie konanie,
tieto nepriznať z dôvodu, že v tejto konkrétnej fáze konania - v odvolacom konaní bola strana sporu
neúspešná, z čoho vyplýva síce okresným súdom explicitne nevyjadrený záver o ich neúčelnosti.
Vychádzajúc z uvedeného, pokiaľ v danom spore bola sťažovateľka vo veci samej plne úspešná a aj
napriek tomu jej okresný súd nepriznal plnú náhradu trov konania, potom nemôže byť v rozpore s týmto

rozhodnutím ústavného súdu postup odvolacieho súdu, ktorý nepriznal vo veci samej neúspešnej strane
sporu trovy konania za dovolacie konanie.

30.3. Podľa názoru dovolacieho súdu argumentácia odvolacieho súdu tak neodporuje ustálenej
rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít vyjadrenej v uzneseniach ústavného súdu sp. zn. I. ÚS
453/2019 a I. ÚS 296/2020, ani rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/266/2019, v ktorom sa

riešila náhrada škody v celkovej výške 1.132.320,73 eur s prísl., keď žalobkyňa bola úspešná len v časti
257.022,62 eur s prísl., boli identifikované tri druhy škôd a zodpovednosť žalovanej bola konštatovaná
len v jednom v pomere 1/2 pre spoluzavinenie žalobkyne, t. j. skutkovo, aj právne iná situácia ako v
posudzovanom spore.

31. Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že pokiaľ dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov týkajúcich sa priznania nároku na náhradu trov konania (zásadu úspechu), uvedená námietka
zodpovedá nesprávnemu právnemu posúdeniu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav, ku ktorému dochádza vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, avšak nesprávne ho interpretoval alebo ak zo

správnychskutkovýchzáverovvyvodilnesprávneprávnezávery.Nesprávneprávneposúdenievecivšak
neznemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných oprávnení. Nesprávne právne posúdenie veci
preto nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (rovnako platí už uvedené v bode 18.
tohto rozhodnutia ohľadom judikátov a ústavnej akceptovateľnosti).

32. Navyše, ak by aj skutočne dovolateľ mienil svojou argumentáciou týkajúcou sa nesprávnej aplikácie
právnych predpisov vo vzťahu k trovám konania založiť dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP,
dovolací súd opakovane zdôrazňuje, že rozhodnutie o trovách konania má povahu uznesenia a túto
povahu nestráca, aj keď je súčasťou rozsudku. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP je
v zmysle § 421 ods. 2 CSP (ktorý je vo vzťahu k § 421 ods. 1 CSP osobitným ustanovením, t. j.

lex specialis) vylúčená (§ 357 písm. m) CSP); (obdobne pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
5Cdo/142/2019, 4Cdo/71/2019, 7Cdo/276/2019, 5Cdo/114/2020, 7Cdo/125/2020, 7Cdo/113/2021, aj
uznesenie ústavného súdu z 8. februára 2017 sp. zn. I. ÚS 56/2017, viď bod 27.).

33. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd považuje dovolanie žalovaného proti výroku o trovách

konania podľa § 420 písm. f) CSP za prípustné, avšak nedôvodné.

34. Žalovaný prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval aj z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého je
dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie
súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v

rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

35. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

36. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny
význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.
Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková), ktorá

musí mať zreteľné charakteristické znaky. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia
vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa
odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce,
Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesnýchustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie
napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu
(vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne

v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto
ustanovenia. V prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP ide,
teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj napr. sp. zn. 1Cdo/126/2017, 2Cdo/225/2016,
3Cdo/235/2016, 4Cdo/89/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/73/2017).

37. Dovolateľ namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spore záviselo od vyriešenia troch právnych
otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené (bod 5.4. až 5.7. tohto
rozsudku). Dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP
považoval za podstatné to, či nastolené právne otázky ne/boli v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
riešené. Dospel k záveru, že tak v čase rozhodovania odvolacieho súdu (27. februára 2024), aj v čase

podania dovolania (6. mája 2024) už existovali rozhodnutia dovolacieho súdu v druhovo totožných
veciach, v ktorých sa dovolací súd položenými právnymi otázkami zaoberal [napr. rozsudok z 25. októbra
2023 sp. zn. 1Cdo/103/2021, rozsudok z 29. novembra 2023 sp. zn. 6Cdo/34/2021 (prešiel testom
ústavnosti III. ÚS 246/2024 zo 6. mája 2024), rozsudok z 29. novembra 2023 sp. zn. 6Cdo/139/2022].
Na uvedené rozhodnutia nadviazali aj ďalšie rozhodnutia dovolacieho súdu (rozsudok z 27. marca 2024

sp. zn. 5CdoPr/5/2023, rozsudok z 30. septembra 2024 sp. zn. 7CdoPr/7/2024). Prípustnosť dovolania
preto dovolací súd posúdil podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a skúmal, či sa odvolací súd odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

38. Vo vzťahu k položeným otázkam žalovaným: (i) „Vzťahujú sa ustanovenia § 23a a nasl. ZoB v znení

účinnom do 29. 12. 2020 na pracovnoprávny vzťah medzi bankou a jej zamestnancami?“, (ii)
„Možno zamestnancovi banky podľa § 23a ods. 1 ZoB v znení účinnom do 29. 12. 2020 priznať nárok na
pohyblivú zložku odmeny ?“, (iii) „Zaväzujú zamestnávateľa voči zamestnancovi úkony jeho štatutárneho
orgánu, ktorými prekročil svoje oprávnenie, ak zamestnávateľ preukáže, že zamestnanec mal poznať
interné predpisy zamestnávateľa, ktoré upravovali konkrétne kompetencie štatutárneho orgánu a teda

musel vedieť o prekročení oprávnení štatutárneho orgánu zamestnávateľa?“ najvyšší súd zotrváva na
argumentácii vyslovenej vo vyššie označených rozhodnutiach (bod 37. tohto rozhodnutia), od ktorej sa
dovolací súd posudzujúc predmetný spor nepovažuje za potrebné odkloniť, a na ktorú v celom rozsahu
odkazuje.

38.1. Vo vzťahu k vyššie uvádzaným otázkam (i), (ii) a (iii) z vyššie označených rozhodnutí
najvyššieho súdu (bod 37. tohto rozhodnutia) zhodne vyplýva, že aj keď zákon o bankách obsahuje
ustanovenia o zásadách odmeňovania niektorých osôb, vrátane niektorých vedúcich zamestnancov, ide
o pravidlá určené bankám v rámci regulácie fungovania bánk, nie o pravidlá priamo sa vzťahujúce na
pracovnoprávny vzťah medzi bankou a jej zamestnancami. Súd prvej inštancie vyjadril názor (s ktorým

sa odvolací súd stotožnil), že banka v rámci zásad odmeňovania osôb stanovených podľa § 23a ods. 1
zákona o bankách môže okrem zaručenej pevnej zložky celkovej odmeny poskytovať aj pohyblivú zložku
celkovej odmeny podľa § 23a ods. 2 zákona o bankách, ktorá nemusí byť priamo dohodnutá v pracovnej
zmluve. Zákon o bankách v tom čase priznanie pohyblivej zložky odmeny, závislej od hodnotenia
výkonnosti zamestnanca, umožňoval. Nešlo teda o plnenie, ktoré by bolo (čo do podstaty nároku) v

rozpore s týmto ustanovením. Právny úkon vykonaný štatutárnym orgánom banky ako zamestnávateľa
v pracovnoprávnych vzťahoch vo forme priznania mimoriadnej odmeny zamestnancovi, aj
keby bol v rozpore s niektorými povinnosťami banky ustanovenými zákonom o bankách, banku ako
zamestnávateľa vo vzťahu k príslušnému zamestnancovi zaväzuje. Aj keby bol takýto právny úkon
pre rozpor s právnymi predpismi neplatný (pričom v tomto spore nešlo o taký prípad), zamestnancovi

nemôže byť na ujmu neplatnosť, ktorú sám nespôsobil.

39. Dovolací súd zastáva rovnaký názor, že interné predpisy banky o odmeňovaní zamestnancov,
hoci formálne zaväzujú všetkých zamestnancov, ktorí s nimi boli oboznámení, ukladajú povinnosti
osobám, ktoré v mene banky rozhodujú o odmeňovaní zamestnancov, a nie zamestnancom, ktorí sú

prijímateľmi takéhoto odmeňovania. Svedčí o tom aj bod 6.1. internej smernice Sberbank pod názvom
„Politika odmeňovania“, podľa ktorého celkové pohyblivé odmeňovanie hodnotí osoba zodpovedná za
odmeňovací systém a táto osoba aj zodpovedá za prípravu rozhodnutí ohľadom pohyblivej zložky
odmeny, prijímaných predstavenstvom. Aj keby bol žalobca ako zamestnanec oboznámený s Politikouodmeňovania Sberbank, v pozícii zamestnanca - prijímateľa odmeny nebol povinný skúmať, či mu táto
odmena bola priznaná v správnej výške a správnym interným procesným postupom.

40. Podľa § 9 ods. 1 ZP v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa,
ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu (okrem toho aj vedúci
zamestnanci alebo poverení zamestnanci). I v preskúmavanej veci bolo rozhodnutie (oznámenie) o
priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu podpísané predsedom predstavenstva a jednou členkou
predstavenstva zamestnávateľa, čo bolo nielen v súlade s ustanovením § 9 ods. 1 ZP (a analogicky aj s

právnym názorom o právnych úkonoch konateľov, ak ich je viac, ako ho vyslovil dovolací súd v rozsudku
z 25. novembra 1998 sp. zn. 4Cdo/118/98, publikovanom ako judikát R 85/2001), ale aj v súlade s
vtedy v obchodnom registri zapísaným spôsobom konania v mene spoločnosti Sberbank Slovensko, a.
s. (vyžadovali sa podpisy dvoch členov predstavenstva, pričom predseda predstavenstva nesporne je
jedným z členov predstavenstva).

41. Právne úkony štatutárnych orgánov alebo členov štatutárnych orgánov podľa § 10 ods. 1 ZP
zamestnávateľa zaväzujú v zásade bez ohľadu na to, či pri nich bol alebo nebol dodržaný postup
stanovený internými predpismi. Takéto úkony by zamestnávateľa nezaväzovali jedine v prípade, ak
by zamestnanec vedel alebo musel vedieť, že štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu
prekročil svoje oprávnenie (§ 10 ods. 2 ZP). V tomto konaní nebolo preukázané prekročenie oprávnení

štatutárneho orgánu (pozri odôvodnenie prvoinštančného, aj odvolacieho rozsudku), teda logicky
nemohla byť preukázaná ani skutočnosť, že by žalobca o prekročení oprávnení vedel alebo musel
vedieť. Argumentácia žalovaného, že odmenu mala schváliť dozorná rada, nebola akceptovateľná
jednak vzhľadom na jednoznačné znenie § 9 ods. 1 ZP (právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch
robí štatutárny orgán, čo bolo naplnené) a jednak vzhľadom na to, že odmeňovaný zamestnanec

nebol členom predstavenstva. Podľa už vyššie citovaného článku 6.1. internej smernice „Politika
odmeňovania“ malo rozhodnutia ohľadom pohyblivej zložky mzdy prijímať predstavenstvo a podľa
článku 6.3. mala dozorná rada kontrolovať len sumárny rozpočet pohyblivého odmeňovania, nie
individuálne priznaný bonus každého zamestnanca. Treba poznamenať, že preukazovanie vedomosti
zamestnancaonejakejskutočnosti,resp.preukazovanieokolnostínasvedčujúcich,žeotejtoskutočnosti

musel vedieť, je pritom otázkou dokazovania a zisťovania skutkového stavu, do ktorého nie je možné
zasahovať v dovolacom konaní, pretože dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
odvolací súd (§ 442 CSP).

42. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd môže len konštatovať, že právne posúdenie sporu

odvolacím súdom je v súlade s vyššie prezentovaným ustáleným právnym názorom dovolacieho
súdu a nepredstavuje tak nesprávne právne posúdenie veci, či odklon od vyššie uvádzanej
ustálenej praxe dovolacieho súdu (bod 37. tohto rozhodnutia). Odvolacím súdom zvolenú interpretáciu
na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov, na základe ktorej dospel k záveru o dôvodnosti
žalobcom uplatňovaného nároku voči žalovanému na zaplatenie sumy 10.530 eur s prísl. ako

mimoriadneho výkonnostného bonusu priznaného rozhodnutím predstavenstva ako štatutárneho
orgánu zamestnávateľa, považuje najvyšší súd za správnu a zodpovedajúcu zistenému skutkovému
stavu. Odvolací (i prvoinštančný) súd jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe
vyhovel a závery, ktoré prijal, logicky, primerane a zrozumiteľne vysvetlil, uviedol teda dostatočné a
relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po stránke

právnej.

43. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovaného v časti
namietajúcej vadu podľa § 420 písm. f) CSP je prípustné, ale nie je dôvodné a v časti namietajúcej
nesprávne právne posúdenie sporu neopodstatnene smeruje proti takému rozsudku odvolacieho súdu,

ktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd preto nedôvodné dovolanie
žalovaného ako celok zamietol podľa § 448 CSP.

44. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 453
ods. 1 CSP. Žalobca mal v dovolacom konaní plný úspech, preto mu proti neúspešnému žalovanému

vznikol nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

45. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.