Uznesenie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, October 29, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/103/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1221202951
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1221202951.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu
JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Krajčovej, v právnej veci žalobkyne: I. Y., I.. XX.XX.XXXX,
Z. I. E. R. XA, Z., zast.: JUDr. Ľuboš Jurčo, advokát, Pribinova 25, Bratislava, proti žalovanému: R. Y.,
I.. XX.XX.XXXX, Z. I. E. R. XA, Z., zast.: JUDr. Barbora Vrbová, advokátka, Wilsonova 6, Bratislava,
o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na odvolanie žalobkyne proti uzneseniu

Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 9. mája 2024, č. k. B2-29C/39/2021-359, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave Mestského súdu Bratislava IV z 9. mája 2024, č. k.
B2-29C/39/2021-359, v napadnutom výroku m e n í tak, že žalovanému nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania n e p r i z n á v a.

Žalobkyni n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) uznesením zo dňa 9.5.2024, č.
k. B2-29C/39/2021- 359 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), zastavil konanie (výrok I.) a žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II.).

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami §

144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „C.s.p.“) a vecne tým, že nakoľko žalobkyňa zobrala žalobu v celom rozsahu späť
(žalovaný so späťvzatím žaloby súhlasil), súd konanie zastavil. Nakoľko žalobkyňa vzala žalobu späť
bez uvedenia dôvodu, procesne zavinila zastavenie konania, a preto súd priznal žalovanému nárok na
náhradu trov konania (§ 256 ods. 1 C.s.p.).

3. Proti tomuto uzneseniu podala žalobkyňa odvolanie a napadla ním výrok, ktorým súd
prvej inštancie priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania (výrok II.). Navrhla, aby odvolací
súd uznesenie v napadnutom výroku zmenil tak, že žalovanému neprizná nárok na náhradu trov
konania. Poukázala na to, že žalobu zobrala späť výlučne z dôvodu, že medzi stranami sporu došlo k
uzavretiu dohody o urovnaní, ktorou si vyporiadali bezpodielové spoluvlastníctvo. Túto síce ku svojmu
podaniu, ktorým zobrala žalobu späť, neprijala, mala však za to, že súd bol pravidelne informovaný

o prebiehajúcich mimosúdnych rokovaniach, čo je obsiahnuté aj v zápisniciach z pojednávania. Z
opatrnosti túto dohodu priložila k podanému odvolaniu. Záverom uviedla, že právna zástupkyňa
žalovaného jej telefonicky dňa 28.5.2024 uviedla, že súhlasí s nepriznaním trov žalovanému.

4. Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

5. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1
C.s.p.). Vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia§ 385 ods. 1 C.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať
dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu
prvej inštancie je potrebné zmeniť.

6. V danej veci súd bolo predmetom konania vyporiadanie BSM strán sporu, kedy už na
prvom pojednávaní (dňa 1.4.2022) strany prejavili ochotu spor urovnať zmierlivým riešením. Na tento
účel bolo pojednávanie odročené na 3.6.2022. Toto pojednávanie bolo zo zdravotných dôvodov na
strane žalovaného odročené na 30.9.2022. Z rovnakého dôvodu bolo potom odročené aj pojednávanie,

ktoré malo prebehnúť uvedeného dňa s tým, že ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na 13.1.2023. Aj
predmetné pojednávanie bolo odročené z dôvodu dlhodobo plánovanej zahraničnej cesty právneho
zástupcu žalobkyne. Na ďalšom pojednávaní, ktoré prebehlo dňa 3.3.2023 strany vyhlásili, že sporné
medzi nimi zostáva už len vyporiadanie nehnuteľností v W. pod W. z dôvodu, či tieto patria/nepatria do
masy BSM. Pojednávanie, ktoré malo prebehnúť dňa 14.4.2023 sa neuskutočnilo pre ospravedlnenie
žalovaného. Súd následne predvolal strany na pojednávanie dňa 28.6.2023, ktoré neprebehlo z dôvodu

ospravedlnenia oboch strán sporu. Na nasledujúcom pojednávaní dňa 29.9.2023 obe strany prejavili
vôľu spor urovnať mimosúdnym riešením. Z rovnakého dôvodu (z dôvodu prebiehajúcich mimosúdnych
rokovaní) bolo odročené aj pojednávanie nariadené na deň 13.12.2023. Ďalšie pojednávanie (ktoré malo
prebehnúť dňa 14.2.2024) bolo odročené na návrh oboch strán s tým, že sa finalizuje podpísanie dohody
o urovnaní (vyporiadaní BSM). Vo veci posledné nariadené pojednávanie, ktoré malo prebehnúť dňa

15.5.2024 sa neuskutočnilo z dôvodu, že žalobkyňa vzala žalobu v celom rozsahu späť s tým, že si
neuplatňuje trovy konania. Žalovaný so späťvzatím žaloby súhlasil a súčasne sa vzdal odvolania proti
uzneseniu o zastavení konania. Spor o vyporiadanie BSM bol napokon skutočne skončený uzavretím
dohody o rozdelení a vyporiadaní BSM zo dňa 28.2.2024.

7. Z vyššie uvedeného prehľadu úkonov je potom zrejmé, že v danej veci (napriek viacerým
vytýčeným pojednávaniam) nedošlo k meritórnemu prejednaniu sporu, nakoľko väčšina pojednávaní
bola odročovaná z dôvodu prebiehajúcich mimosúdnych rokovaní o vyporiadaní BSM (ochota vec
uzavrieť zmierom bola stranami deklarovaná už na prvom pojednávaní). Viaceré pojednávania boli
odročované aj pre nepriaznivý zdravotný stav žalovaného.

8. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu
vo veci (§ 255 C.s.p.) a zásadou zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 C.s.p.). Len výnimočne
nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania (§ 257 C.s.p.).

9. Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo
svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných
okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu § 257 C.s.p. a v ňom
obsiahnutej formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti
za výsledok (§ 255 C.s.p.), aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 C.s.p.). Súd podľa

neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí
zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane.
Dôvodyhodnéosobitnéhozreteľaanivýnimočnéokolnostizákonneuvádzaaniexemplifikatívneavýklad
týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom
voľnú úvahu súdu.

10. Vzmyslednesužustálenejjudikatúry(pozriktomunapr.uzneseniaNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010, či sp. zn. 3MCdo/46/2012) ustanovenie § 257
C.s.p. nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle
svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú

zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť
trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 C.s.p. preto nie je možné vykladať tak, že je
naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.

11. AjpodľazáverovvyjadrenýchvnálezeÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyzodňa10.9.2009,sp.

zn. II. ÚS 122/09 je potrebné pri rozhodovaní o tom, či sú splnené podmienky na výnimočné nepriznanie
(úplné či čiastočné) náhrady trov konania úspešnej procesnej strane, aby skutkové okolnosti, v ktorých
sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania, boli
preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné.V opačnom prípade môže dôjsť pri rozhodovaní o náhrade trov konania k porušeniu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (publikované v

Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 63/2009).

12. Rozhodovacia prax je už dlhodobo ustálená v názore, že pri posudzovaní dôvodov hodných
osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán
sporu (teda nielen tej strany, ktorú by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť

trovy konania, ale aj tej strany, ktorej majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov
dotknutá). V neposlednom rade je potrebné všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku
na súde a ich postoj v konaní (porov. R 24/1964).

13. Nie každú okolnosť, ktorá by aj bola príčinou vzniku sporu, možno považovať za dôvod hodný
osobitnéhozreteľa,prektorýbyinakúspešnémuúčastníkovikonaniasúdnáhradutrovkonanianepriznal

(porov. 4MCdo/2/2008).

14. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 24.10.2019, sp. zn. IV. ÚS 83/2019 vyslovil,
že za dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žiadnej zo strán v zmysle §
257 C.s.p. možno považovať aj skutočnosť, že pri spracovaní ROEP došlo k hrubej chybe nezavinenej

stranami sporu. Tento záver má podľa ústavného súdu racionálny základ, a je preto legitímny a z
ústavného hľadiska akceptovateľný. Aj v uznesení zo dňa 13.5.2021, sp. zn. III. ÚS
299/2021,ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikypovažoval zaústavneudržateľnúčiastočnúaplikáciu
moderačného oprávnenia súdu (§ 257 C.s.p.) v situácii, keď primárna príčina sporu medzi procesnými
stranami bola daná chybou orgánu verejnej správy. Na druhej strane, ani chybu orgánu verejnej správy,

ktorá bola príčinou pre iniciovanie súdneho sporu, však nemožno automaticky pokladať za dôvod hodný
osobitného zreteľa v zmysle § 257 C.s.p.. Dôležité je zohľadniť všetky podstatné okolnosti konkrétneho
prípadu, najmä následnú chronológiu súdneho konania, ako aj zvolenú procesnú obranu žalovaných
(porov. III. ÚS 299/2021).
15. Zásada úspechu strany v konaní, upravená v ustanovení § 251 C.s.p., je základným kritériom

priznania náhrady trov konania. Z ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. nevyplýva, že by strany sporu boli
povinné uplatniť si náhradu trov konania, naopak nárok na takú náhradu strana nadobúda práve na
základe úspechu v spore. Na rozdiel od úpravy platnej pred 01.07.2016 (§ 151 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok) Civilný sporový poriadok na účely priznania náhrady
trov úspešnej strane sporu neupravuje jej povinnosť takú náhradu uplatniť (navrhnúť). O náhrade trov

konania teda súd rozhoduje ex offo, bez návrhu. Strana konania tak už nie je povinná uplatňovať nárok
na náhradu trov konania ako samostatný nárok. Aplikácia ustanovenia § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o
náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie
náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré
náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v

rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj
v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa
treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na
okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady
trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich

kritérií je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi konania a
aby neodporovalo dobrým mravom. Ustanovenie § 257 C.s.p. nie je možné považovať za predpis, ktorý
by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je
súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku
ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie

§ 257 C.s.p. preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na
základné zásady rozhodovania o trovách konania.

16. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie sa mal potom, čo si najskôr ustálil, ktorá
strana procesne zavinila zastavenie konania (§ 256 ods. 1 C.s.p.) následne zaoberať aj možnosťou

aplikácie ust. § 257 C.s.p. a skúmať, či v prejednávanej veci existovali/neexistovali zvláštne okolnosti
hodné osobitného zreteľa, ku ktorým by bolo potrebné pri stanovení povinnosti žalobkyne nahradiť
trovy konania žalovanému výnimočne prihliadnuť (súdu naviac zo znalosti prebiehajúcich mimosúdnych
rokovaní medzi stranami sporu - čo bol spravidla dôvod pre odročovanie pojednávaní, muselo byťzrejmé, že žalobkyňa žalobu zobrala späť práve z dôvodu mimosúdneho urovnania sporu - pozn.). Na
účely moderácie nie je pritom rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené a ktorá strana
ich má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného konania. Aplikácia § 257 C.s.p. pri rozhodovaní

o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady
na priznanie náhrady trov konania podľa zásady úspechu v konaní (príp. podľa procesného zavinenia
zastavenia konania), príslušný súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre
ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť
v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v

okolnostiach u strán sporu. Takéto rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania sa nesmie javiť ako
neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom.

17. Odvolací súd má potom za to, že v danej veci ide práve o takýto prípad. Ako už bolo
uvedené vyššie, v danej veci nedošlo k meritórnemu prejednaniu žaloby, nakoľko medzi stranami od
počiatku prebiehali mimosúdne rokovania, ktoré boli dôvodom odročenia pojednávaní (naviac viaceré

pojednávania boli odročené pre prekážku na strane žalovaného). Tento prístup strán bol potom súd
povinný pri rozhodovaní o trovách konania zohľadniť, pričom bol povinný zohľadniť aj záver týchto
rokovaní, a teda, že spor bol skutočne urovnaný mimosúdne. Ako už bolo uvedené vyššie, kritériom
pre postup podľa § 257 C.s.p. (výnimočnosť tohto postupu) spočíva predovšetkým v okolnostiach danej
veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania (strán sporu). K dôvodom hodným osobitného

zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácie. Tento dôvod je
teda daný charakterom tohto konania (napr. konanie o vyporiadanie BSM) alebo charakterom procesnej
situácie (späťvzatie žaloby z dôvodu uzavretia mimosúdnej dohody). Do úvahy treba brať tiež také
okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj strán v konaní.

18. V danej veci boli potom takýmito (výnimočnými) okolnosťami samotná povaha sporu
(vyporiadanie BSM), jeho ukončenie mimosúdnym urovnaním (nepristúpenie súdu k meritórnemu
prejednaniu žaloby), ako aj prístup strán k nariadeným pojednávaniam (opakované žiadosti o odročenie
pojednávaní), kedy je namieste, aby trovy konania, ktoré stranám v tomto konaní vznikli, si tieto znášali
každá samostatne. Naviac priznanie trov žalovanému, na strane ktorého boli viaceré dôvody, pre ktoré

boli pojednávania odročené (hoci išlo o nepriaznivý zdravotný stav), by nebolo voči žalobkyni ani
spravodlivé.

19. Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil (§
388 C.s.p.) tak, že žalovanému (hoci tento procesne nezavinil zastavenie konania) nárok na ich náhradu

nepriznal, nakoľko v danej veci existovali dôvody hodné osobitného zreteľa pre postup podľa § 257
C.s.p..

20. Výrok, ktorým súd konanie zastavil (výrok I.) nebol odvolaním napadnutý a nadobudol
právoplatnosť.

21. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, ods. 2 C.s.p. v spojení
s § 257 C.s.p. tak, že žalobkyni nárok na ich náhradu nepriznal (kedy z rovnakého dôvodu - z rovnakých
dôvodov hodných osobitného zreteľa - nebolo možné priznať trovy odvolacieho konania ani žalobkyni,
hoci táto bola v odvolacom konaní úspešná).

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).