Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, November 7, 2024

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: SK-3C/23/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201124

Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Tvrdíková

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2024:8619201124.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

SK-3C/23/2019

Okresný súd Bardejov, JUDr. Mária Tvrdíková, v spore žalobcu A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX,
XXX XX D., zastúpený advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, advokátska kancelária Nám. SNP 7, 091

01 Stropkov, proti žalovanej Orange Slovensko a.s., Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270,
zastúpená Advokátskou kanceláriou Branislava Máčaja, s.r.o. so sídlom Bajkalská 5, 831 04 Bratislava,
IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti takto

r o z h o d o l :

SK-3C/23/2019

I. Konanie v časti prevyšujúcej sumu 110,- Eur z a s t a v u j e.

II. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 110,- Eur do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.

III. Žalobcovi p r i z n á v aproti žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

SK-3C/23/2019O d ô v o d n e n i e

1. Žalobca sa podanou žalobou proti žalovanému domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške
5.000,- Eur.

2. Žalobu odôvodnil tým, že v rokoch 2011 a 2012 bol klientom žalovanej, pretože na základe
zmluvy o pripojení, ktorú so žalovanou uzatvoril, využíval jej služby telekomunikačného operátora.

Dňa 09.02.2017 E. D. našiel v Stropkove za budovou na F. G. H. XX, v ktorej sídli značková
predajňa Orange Slovensko, a.s. v neuzamknutom priestore určenom na skladovanie papierového
odpadu, medzi papierovým odpadom aj archívnu krabicu, v ktorej sa nachádzalo množstvo originálnych
písomností s osobnými údajmi zákazníkov spoločnosti Orange Slovensko, a.s., vrátane originálu
písomnosti označenej ako „Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“ zo dňa
11.4.2012, na ktorej sa nachádzali jeho osobné údaje, ale aj originály písomností s osobnými údajmi

ďalších zákazníkov (klientov) žalovanej. Úrad na ochranu osobných údajov neskôr kvalifikoval tento
skutok v administratívnom konaní vedenom proti obchodnému zástupcovi žalovanej z hľadiska ochrany
osobných údajov ako bezpečnostný incident. Je toho názoru, že žalovaná nesie voči nemu objektívnu
súkromnoprávnu zodpovednosť za situáciu, že pri spracúvaní jeho osobných údajov prostredníctvom
spoločnosti ELSIG s.r.o., Biela Voda 1054/11, 060 01 Kežmarok, IČO: 47 709 014 (ďalej ELSIG

s.r.o.) nebolo postupované pri manipulácii s nimi a pri ich likvidácii v súlade so zákonom (§ 17, § 19
zákona č. 122/2013 z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov – ďalej ZOOÚ), čím boli flagrantným spôsobom porušené ustanovenia zákona
o ochrane osobných údajov a tým porušené právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
jeho súkromného života pri spracúvaní jeho osobných údajov. Predmetnou žalobou sa domáha svojho

práva na ochranu osobnosti v zmysle ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka voči žalovanej, ktorá
objektívne (bez nevyhnutnosti preukazovať jej zavinenie), zodpovedá za porušenie a ohrozenie jeho
osobnostných práv. Tým, že jeho osobné údaje sa najmenej od 25. 01. 2017 do 09. 02. 2017 nachádzali
v neuzamknutom sklade na papierový odpad za značkovou predajňou žalovanej v Stropkove, kde ich
v rozpore s predpismi o ochrane osobných údajov umiestnil vedúci značkovej predajne žalovanej v

Stropkove, boli tieto osobné údaje vystavené možnosti neoprávneného sprístupnenia neobmedzenému
okruhu subjektov. Existovalo pritom vysoké riziko zneužitia jeho osobných údajov ich nelegálnou
manipuláciou s dopadom na jeho materiálnu, prípadne nemateriálnu sféru. Z toho dôvodu musí
žalovaná niesť občianskoprávnu zodpovednosť za zásah do jeho súkromného života, pričom originálna
písomnosť, ktorá sa týkala jeho, obsahovala jeho osobné údaje a to: meno a priezvisko, adresu

bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný
podpis. Tento zásah do jeho osobnostných práv je vážnym súkromnoprávnym deliktom, za ktorý
zodpovedá žalovaná, a ktorý je nevyhnutné napraviť aj primeraným finančným zadosťučinením (§ 13
ods. 2, 3 OZ). Preto žiada finančnú satisfakciu vo výške 5.000,- Eur, ktorej výšku odôvodňuje: značnou
intenzitou porušenia a ohrozenia osobnostných práv vzhľadom k veľkému množstvu osobných údajov),

ktoré boli protiprávne spracúvané, kategóriou neoprávnene sprístupnených osobných údajov (rodné
číslo a vlastnoručný podpis ako osobitná kategória zákonom zvlášť chránených osobných údajov),
výnimočným rozsahom bezpečnostného incidentu, ktorý sa týka viac než 400 dotknutých osôb, časom
trvania protiprávneho konania a osobou žalovanej, ktorá je na slovenskom trhu jedným z najväčších
telekomunikačných operátorov a spracúva osobné údaje státisícov svojich klientov.

3. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 21.8.2019 namietla miestnu príslušnosť
Okresného súdu Svidník, nakoľko zo žaloby bez akýchkoľvek pochybností je zrejmé, že ide o žalobu na
ochranu osobnosti a miestne príslušným súdom na konanie v prvej inštancii v prípade žaloby na ochranu
osobnosti je podľa § 13 CSP všeobecný súd žalovanej, t.j. v tomto prípade Okresný súd Bratislava II. Má

za to, že v prípade žaloby na ochranu osobnosti nejde o druh sporu, ktorý by vyplýval zo spotrebiteľskej
zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou. V prípade práva na ochranu osobnosti ide o špecifický
nárok, ktorým disponuje každá fyzická osoba zo zákona a existencia tohto práva teda nijako nesúvisí
so spotrebiteľskou zmluvou (zmluva o pripojení) uzatvorenou medzi ňou a žalobcom. Ďalej uviedol, že
odmieta tvrdenie žalobcu o flagrantnom porušení viacerých ustanovení zákona o ochrane osobných

údajov zo strany žalovanej. Do dnešné ho dňa neboli zistené okolnosti, ktoré bv nasvedčovali, že bv
došlo k zneužitiu osobných údajov žalobcu, s následným vznikom materiálnej ujmy na jeho strane
a rovnako je vylúčené zneužitie osobných údajov žalobcu v súvislosti s týmto incidentom do budúcnosti,
nakoľko dokumenty, ktoré tieto osobné údaje obsahujú, sa nachádzajú u právneho zástupcu žalobcuna účely súdneho konania. Má za to, že žalovaná neporušila žiadnu svoju povinnosť, ktorá jej vyplýva
zo zákona o ochrane osobných údajov, od ktorého porušenia žalobca odvodzuje jej občianskoprávnu
zodpovednosť za neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu osobnosti a teda nie je žalovaná

v tomto konaní ani pasívne legitimovaná. Aj v prípade, keby súd dospel k záveru, že zo strany žalovanej
došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, v plnom rozsahu odmieta jeho nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá žalobcovi podľa neho mohla vzniknúť prípadným
zneužitím jeho osobných údajov. Poukázala na to, že žalobca nijakým spôsobom nešpecifikoval, v čom
by mala táto nemajetková ujma spočívať, a akým spôsobom, z čoho by v súvislosti s predmetnými

osobnými údajmi mala na strane žalobcu vzniknúť. Zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch odmieta
v plnom rozsahu čo do právneho dôvodu, ako aj výšky a požadovanú sumu 5.000,- Eur považuje za
celkom zjavne neadekvátnu. Poukázal pritom na konštančnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva pri určovaní náhrady za porušenie osobnostných práv.

4. Žalobca v replike zo dňa 16.9.2019 k námietke miestnej príslušnosti uviedol, že úvahy žalovanej o

miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník považuje za nesprávne z dôvodov, že žalobca založil
miestnu príslušnosť Okresného súdu Svidník ako osobitnú miestnu príslušnosť (danú na výber) v
zmysle ust. § 19 písm. d) CSP. V konkrétnej právnej veci má žalobca adresu trvalého pobytu v obvode
Okresného súdu Svidník. Nemôžu byť žiadne pochybností o tom, že právny vzťah medzi žalobcom a
žalovanou vznikol na základe zmluvy o pripojení, ktorú žalobca uzatváral so žalovanou ako dodávateľom

v pozícii spotrebiteľa, teda slabšej strany v kontraktačnom procese. Zmluva o pripojení je teda bez
pochyby zmluvou spotrebiteľskou. Súčasťou zmluvy o pripojení je súhlas žalobcu so spracovaním jeho
osobných údajov a jej dodatky a práva uplatňované žalobou sú realizované v rámci spotrebiteľského
vzťahu založeného práve zmluvou o pripojení a jej dodatkami. Ide teda o spor medzi dodávateľom
a spotrebiteľom, ktorý v širšom kontexte vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy (povinnosť dodávateľa

chrániť a bezpečne spracovávať, teda aj likvidovať osobné údaje spotrebiteľov), ale zároveň je to spor,
ktorý celkom jednoznačne súvisí so spotrebiteľskou zmluvou (Zmluvou o pripojení), preto spĺňa všetky
kritéria spotrebiteľského sporu v zmysle § 290 CSP a keďže spotrebiteľským sporom je v zmysle
ustanovenia § 290 CSP spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy
alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou, je možné bez akýchkoľvek pochybností prijať záver o

spotrebiteľskom charaktere sporu. Čo sa týka veci samej, žalobca uviedol, že právny vzťah, v rámci
ktorého došlo k legitímnemu odovzdaniu osobných údajov žalobcu, bol uzatvorený len medzi žalobcom
a žalovanou, preto iba žalovaná (nie jej obchodný zástupca) musí niesť za porušenie ochrany osobných
údajov žalobcu občianskoprávnu zodpovednosť, ktorá je v podmienkach súkromnoprávnej ochrany
osobnostných práv žalobcu založená na objektívnom princípe, a to v plnom rozsahu. Zdôraznil, že

žalobca si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do svojho súkromného života
v súvislosti s porušením práva na ochranu osobných údajov.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 20.9.2019 k replike žalobcu uviedol, že náhrada nemajetkovej
ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka má zásadne subsidiárnv charakter, prichádza do úvahy

len v prípadoch, kedy iné primerané zadosťučinenie nie je postačujúce, najmä preto, že neoprávneným
zásahom do osobnostných práv fyzickej osoby došlo k závažnej ujme. Podmienkou priznania náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch je však vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach prípadu -
existencia závažnej ujmy. Žalobca je vždy povinný existenciu závažnej ujmy bez ohľadu na to, v čom
táto závažná ujma spočíva, v konaní riadne preukázať.

6. Súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 3C/23/2019 – 152 zo dňa 25.8.2022 a to tak, že žalovaného
zaviazal zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 2.175,- Eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Zároveň
žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

7. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný, pričom Krajský súd v Prešove uznesením sp.
zn. 8Co/11/2023 - 244 zo dňa 4.4.2024 predmetný rozsudok zrušil vo výroku I. a III. a v rozsahu zrušenia
vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Odvolací súd považoval za nedôvodnú námietku nedostatku miestnej príslušnosti pôvodne

Okresného súdu Svidník s poukazom na to, že v danom prípade je miestna príslušnosť daná na výber,
keďže podľa § 19 písm. b/ CSP je popri všeobecnom súde žalovaného na konanie príslušný aj súd,
v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Rovnako odvolací súd
považoval za nedôvodnú námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.9. V zmysle odôvodnenia odvolacieho súdu (bod 16.) na základe skutkového stavu zisteného súdom
prvej inštancie je nepochybné, že došlo k situácii, keď osobné údaje žalobcu boli vystavené možnosti

oboznámiť sa s nimi, resp. ich aj zneužiť nepovolanými osobami, čo je samo o sebe zásahom do jeho
práva na ochranu osobnosti, nakoľko je to v rozpore s objektívnym právom. Odvolací súd sa stotožnil
s východiskom pre kvantifikáciu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, nie však s výškou nemajetkovej
ujmy, ktorú kvantifikoval súd prvej inštancie (bod 20.). Odvolací súd poukázal na to, že pri určení výšky
primeraného finančného zadosťučinenia je potrebné vziať do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej

veci, pričom priznaná výška musí zodpovedať princípu preporcionality (bod 22.).

10. Odvolací súd v kontexte určenia výšky nároku poukázal aj na to, že výška protiprávneho konania,
ktorá skončila vo februári 2017 nebola ustálená, činnosť žalovaného nevykazuje znaky vysokej intenzity
protiprávneho konania alebo toho, že by v jeho prípade išlo o konanie, cieľom ktorého bolo úmyselné
narušenie chránených osobnostných práv. Išlo však o zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý narušiť

alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 OZ, kedy sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov.
Táto skutočnosť je podľa názoru odvolacieho súdu dôležitá pre formu primeraného zadosťučinenia
aj v kontexte s významným postavením žalovaného na telekomunikačnom trhu, ako aj vzhľadom na
preventívnu ochranu segmentu, ktorý je osobitne chránený – osobné údaje (bod 23.).

11. Úlohou súdu prvej inštancie bolo opätovne vyhodnotiť nárok žalobcu z hľadiska ustanovenia § 13
Občianskeho zákonníka, a to s poukazom na to, či v danom prípade nie je postačujúce ospravedlnenie
žalovaného (bod 26.).

12. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

13. Po vrátení veci žalobca zobral žalobu späť v časti prevyšujúcej sumu 110,- Eur, preto súd v súlade
s § 145 ods. 2 CSP konanie v časti prevyšujúcej sumu 110,- Eur zastavil.

14. Žalobca vo svojom podaní zo dňa 16.5.2024 poukázal na porušenie práva žalobcu na informačné
sebaurčenie podľa čl. 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, pretože boli sprístupnené osobné
údaje žalobcu: meno, priezvisko, adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne
číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis žalobcu. Individuálne pocity žalobcu nie sú rozhodujúcim
kritériom pre posúdenie závažnosti vzniknutej viny, ale dôležitý je objektívny pohľad vo vzťahu

k akejkoľvek fyzickej osobe, do práv ktorej by bolo zasiahnuté (uznesenie NS SR zo dňa 29.6.2011,
sp. zn. 4Cdo/232/2010). Poukázal na rad rozhodnutí v identických veciach, kde bola priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy v sume 110,- Eur a jej nepriznanie by znamenalo porušenie právnej istoty
v materiálnom právnom štáte a popretie zásady predvídateľnosti a jednotnosti súdneho rozhodnutia.
Pokiaľ ide o predmetnú vec, žalovaný sa žalobcovi neospravedlnil, preto aj postreh odvolacieho súdu

v zrušujúcom rozhodnutí je nesprávny.

15. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 10.7.2024 k podaniu žalobcu uviedol, že zotrváva na vznesenej
námietke miestnej príslušnosti Okresného súdu Bardejov, a že nie je v konaní pasívne legitimovaný.
Pokiaľideonemajetkovúujmuuviedol,žežalobcanepreukázaljejvznikadoposiaľnešpecifikoval,včom

táto ujma spočíva. Poukázal na predpoklady vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu a to porušenie
právnej povinnosti (protiprávny zásah do osobnostných práv žalobcu), existencia nemajetkovej ujmy
na strane žalobcu, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a nemajetkovou ujmou
vzniknutou žalobcovi. Pokiaľ ide o náhradu trov konania, navrhol nepriznať žalobcovi nárok na náhradu
trov konania, prípadne túto náhradu krátiť s poukazom na spoluzodpovednosť žalobcu za výsledok

sporu, aj keď priznaná náhrada závisela od úvahy súdu, prípadne aby súd aplikoval ustanovenie §
257 CSP a trovy konania žalobcovi nepriznal, alebo ich primerane znížil. Poukázal na ďalšie identické
prípady, kedy je žalobcom priznaná náhrada trov konania, ktorých celková výška násobne prevyšuje
výšku priznanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. Uvedené považuje za výnimočnú situáciu, ktorá
odôvodňuje aplikáciu § 257 CSP. Ďalším dôvodom pre aplikáciu § 257 CSP žalovaný označil počet

ďalších identických konaní, kde sa opakuje veľký počet obsahovo a formálne tých istých úkonov, ktoré
nie sú odborne a časovo náročné. Trovy konania predstavujú len trovy právneho zastúpenia, pretože
žalobca neplatil súdny poplatok zo žaloby.16. Na pojednávaní zástupca žalobcu uviedol, že čo sa týka trov konania, nie je dôvodné argumentovať
§ 257 CSP už aj s poukázaním na rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II.ÚS 233/2022 -18 zo dňa 24.5.2022,
pretože dôležité pre posúdenie trov je, či bol uznaný základ nároku žalobcu a nie je podstatné, či a v akej

výške bol priznaný nárok na nemajetkovú ujmu.

17. Predmetom konania bol rozhodnúť o náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 110,- Eur.

18. Z výsledkov vykonaného dokazovanie súd zistil tento skutkový stav:

19. Dňa 9.2.2017 našiel E. D. v Stropkove za budovou na F. G. H. XX, v ktorej sídli značková predajňa
Orange Slovensko, a.s. v neuzamknutom priestore určenom na skladovanie papierového odpadu, medzi
papierovým odpadom aj archívnu krabicu, v ktorej sa nachádzalo množstvo originálnych písomností
s osobnými údajmi zákazníkov spoločnosti Orange Slovensko, a.s., vrátane originálu písomnosti
označenej ako „Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“ zo dňa 24.11.2011,

na ktorej sa nachádzali osobné údaje žalobcu, ale aj originály písomností s osobnými údajmi ďalších
zákazníkov (klientov) žalovanej. V nájdenej archívnej krabici ARCHIVE BOX, TYP 1/75, na bočnej
strane, ktorej je rukou napísané „ID 35OGPBO1 ORANGE SLOVENSKO, a.s. CHYBNÉ SIM KARTY
VÝMENA2011,8.11.2011-3.11.2012"sanachádzaliprevažnepísomnostisnázvom:„Žiadosťovydanie
novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“, „Výmena SIM karty“ a „Žiadosť o znovupripojenie SIM

karty“. Predmetná archívna krabica s nájdenými písomnosťami bola ako dôkazný materiál odovzdaná
E. D. advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi, ktorý bol splnomocnený právnym zastupovaním vo veci
neoprávneného zásahu do súkromného života dotknutých osôb v súvislosti so spracovávaním osobných
údajov spoločnosťou Orange Slovensko a.s.

20. Listom zo dňa 28.2.2017 zástupca žalobcu vyzval žalovanú v súvislosti s jej protiprávnym zásahom
do práv žalobcu na mimosúdne rokovanie, pri ktorom požadoval písomné ospravedlnenie, finančnú
satisfakciu a náhradu nákladov právneho zastúpenia.

21. Právny zástupca žalovaného listom zo dňa 16.3.2017 zástupcovi žalobcu oznámil, že spoločnosť I.

D. sa ospravedlňuje za vzniknutú situáciu a ubezpečuje ich, že urobí všetko preto, aby sa v budúcnosti
takáto situácia neopakovala. Zároveň odmietol zaplatenie finančnej satisfakcie v sume 5.000,- Eur
z dôvodu, že prípadný zásah do osobnostných práv dotknutých osôb nedosiahol takú intenzitu
a následky s ohľadom na ich súkromný život, aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch.

22. Zo záznamu Okresného riaditeľstva policajného zboru vo Svidníku, odbor poriadkovej polície,
Obvodné oddelenie policajného zboru Stropkov zo dňa 20.2.2017 ČPS: ORPZ-SK-OPP5-77/2017-P je
zrejmé, že J. F., nar. XX.X.XXXX, bytom D., ul Hrnčiarska č. 1618/40 podal oznámenie o priestupku
proti majetku podľa § 50 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov,

pričom v oznámení uviedol, že je vedúcim predajne spoločnosti Orange a.s., ktorá sídli na ulici Hlavnej č.
60 v objekte bývalého hotela Tokajík. Zároveň je oprávnený na zastupovanie tejto spoločnosti. Uviedol,
že dňa 20.2.2017 v čase o 11.00 hod. zistil, že zo skladu, ktorý sa nachádza hneď za predajňou bol
ukradnutý jeden igelitový mech o objeme 60 litrov, ktorý bol plný tlačív s osobnými údajmi ich klientov
a tento bol určený na skartovanie. Tieto tlačivá si v sklade naposledy všimol ešte dňa 25.1.2017, kedy

boli tlačivá s mechom uložené na podlahe. Krádežou tlačív a mecha bola pre spoločnosť Orange a.s.
Bratislava spôsobená škoda vo výške 2,- Eur.

23. Z listu OR PZ vo Svidníku zo dňa 30.3.2017 vyplýva, že vykonaným objasňovaním bolo zistené,
že v predmetnej veci krádežou tlačív, ktoré boli voľne uložené v igelitovom vreci v sklade za predajňou

Orange na ulici Hlavnej v Stropkove, nedošlo k spáchaniu priestupku proti majetku, nakoľko podozrivý
E. D., nar. XX.X.XXXX trvale bytom E., Čsl. armády 674/28, t.č. bytom D., G. K. H. XXXX/X, nájdením
a následným prisvojením si predmetných tlačív z neuzamknutého skladu spoločnosti Orange Slovensko
a.s. nespôsobil žiadnu majetkovú škodu, čo vylučuje naplnenie skutkovej podstaty priestupku proti
majetku podľa § 50 ods. 1 Zákona o priestupkoch, avšak vzniklo podozrenie z porušenia zákona č.

122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov podľa § 19 ods. 1, kde za bezpečnosť osobných údajov
zodpovedá prevádzkovateľ, v predmetnej veci spoločnosť I. D., a preto vec bola podľa § 60 ods. 3 písm.
c/ Zákona o priestupkoch s poukázaním na § 63 ods. 5 Zákona o ochrane osobných údajov odovzdaná
Úradu na ochranu osobných údajov, Hraničná 12, Bratislava.24. Z Rozhodnutia ÚOOÚ SR zo dňa 16.8.2017 Číslo: XXXXX/XXXX-XX-17 vyplýva, že spoločnosť
ELSIG s.r.o. ako sprostredkovateľ „porušil ustanovenie § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 zákona tým, že

pri likvidácii dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti Orange Slovensko a.s. v
rozsahu meno a priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo
OP, pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka
ako aj informácie o predajnom mieste nepostupoval s náležitou starostlivosťou, pričom tieto boli uložené
v archívnej krabici s označením ARCHIVE BOX, TYP 1/75, na bočnej strane, ktorej je rukou napísané

„ID 35OGPBO1 ORANGE SLOVENSKO, a.s. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011, 8.11.2011 -
3.11.2012“ (ďalej len „archívna krabica") a umiestnené v sklade na papierový odpad nachádzajúceho
sa za budovou, v ktorej sídli predajňa Orange Slovensko, a.s. na Ul. Hlavná 60 v Stropkove“.
Úrad neuložil citovaným rozhodnutím spoločnosti ELSIG s.r.o. opatrenie na odstránenie zistených
nedostatkov a príčin ich vzniku, keď konštatoval, že sprostredkovateľ v priebehu konania preukázal
plneniepovinnostivyplývajúcemuzustanovenízákonaanáslednepobezpečnostnomincidentenanovo

prijal bezpečnostné opatrenia a tým uloženie opatrení na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich
vzniku už nebolo v danom prípade dôvodné a účelné. Následne Úrad rozhodnutím zo dňa 22.12.2017
číslo: XXXXX/XXXX-XX-9 uložil sprostredkovateľovi - obchodnému zástupcovi žalovanej, spoločnosti
ELSIG s.r.o. za porušenie povinnosti v súvislosti s bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a v
súvislostislikvidácioudokumentovpokutuvovýške5000eur.Totorozhodnutiebolonazákladerozkladu

spoločnosti ELSIG, s.r.o. potvrdené rozhodnutím predsedníčky ÚOOÚ SR zo dňa 9.3.2018 číslo:
XXXXX/XXXX-XX-7. Administratívne konanie (konanie o ochrane osobných údajov) na základe podnetu
spoločnostiOrangeSlovensko,a.s.protiadvokátoviJUDr.AmbrózoviMotykovibolorozhodnutímÚOOÚ
SR zo dňa 8.9.2017 číslo: XXXXX/XXXX-XX-11 zastavené. Rovnako bolo zastavené aj administratívne
konanie voči žalovanej a to rozhodnutím ÚOOÚ SR zo dňa 23.8.2018 pod číslom: XXXXX/XXXX-XX-21,

v ktorom bol navrhovateľom E. D..
25. Zo žiadosti o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí zo dňa 11.4.2012 je zrejmé, že
táto listina obsahovala tieto osobné údaje žalobcu: meno a priezvisko, adresu bydliska, rodné číslo,
číslo OP, telefónne číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo a vlastnoručný podpis. Táto listina s osobnými
údajmi žalobcu bola neodborne odložená v archívnej krabici v sklade za tovarom značkovej predajne

žalovanej v Stropkove spoločne s cca 480 ďalšími originálnymi listinami klientov žalovanej a to v období
od 25.1.2017 – 9.2.2017.
26. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že incidente sa dozvedela z listu, ktorý jej bol doručený a keď sa
to dozvedela, čo sa stalo, tak ju to pohoršilo, lebo tam boli všetky jej osobné údaje a bolo to pre ňu veľmi
nepríjemné. Mala obavu, lebo hocikto mohol jej údaje zneužiť a použiť ich na uzavretie pôžičky alebo

poistky. Vie, že dokumenty boli vyhodené na smetisku dlhšiu dobu. Mohol sa k ním ktokoľvek dostať,
údaje si nafotiť a tieto údaje mohol aj zneužiť.
27. Z vyjadrenia žalovanej k otázkam žalobcov zo dňa 14.1.2020 (z konania OS Svidník, sp. zn.
6C/39/2018) súd zistil, že lehota uloženia písomných dokumentov, na ktorých sa nachádzali osobné
údaje žalobcov, je podľa registratúrneho plánu žalovanej 10 rokov odo dňa zániku platnosti zmluvy

o pripojení. Predmetné písomné dokumenty sa nearchivujú na predajnom mieste, kde boli vytvorené.
Predmetné dokumenty sa prikladajú k zmluve o pripojení, resp. zmluve o poskytovaní verejných služieb.
Po vyhotovení týchto dokumentov na predajnom mieste, sa tieto dokumenty v najbližšom termíne
zvozu dokumentácie (raz za 14 kalendárnych dní) od vzniku dokumentu zasielajú na účely archivácie
do centrálneho archívu žalovanej v Lučenci, kde sa priložia k zmluve o pripojení, resp. k zmluve o

poskytovaní verejných služieb, ku ktorej boli vyhotovené, to jest archivujú sa spolu s touto zmluvou.
Každý zákaznícky dokument, ktorý je vytvorený na predajnom mieste, je zaevidovaný v aplikácii
Archivnet, kde je uvedený aj jeho status, t.j. je možné určiť v každom okamihu, či sa dokument na
predajni stále nachádza alebo bol vyexpedovaný do centrálneho archívu žalovanej v Lučenci.
28. Podľa § 13 CSP, na konanie v prvej inštancii je miestne príslušný všeobecný súd žalovaného, ak

nie je ustanovené inak.
29. Podľa § 19 písm. d) CSP, popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj
súd, v obvode ktorého má adresu trvalého pobytu žalobca, ktorý je spotrebiteľom, ak ide o spotrebiteľský
spor alebo o konanie v sporoch týkajúcich sa spotrebiteľského rozhodcovského konania.
30. Podľa § 36 ods. 1 CSP, konanie sa uskutočňuje na súde, ktorý je na prejednanie príslušný.

31. Podľa § 41 CSP, súd skúma miestnu príslušnosť iba na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr
pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patrí; výlučnú miestnu príslušnosť skúma aj bez námietky na
začiatku konania.32. Podľa § 42 CSP, ak je námietka miestnej nepríslušnosti nedôvodná alebo ak nie je uplatnená
včas, súd na ňu neprihliadne a spor prejedná a rozhodne. Neprihliadnutie na námietku súd odôvodní v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

33. Podľa § 290 CSP, spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo
spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.
34. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
35. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
36. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.
37. Súd pri skúmaní svojej príslušnosti vychádzal z podstaty sporu, ktorý je síce sporom o ochranu
osobnosti z dôvodu zásahu do súkromia žalobcov, avšak zásah do súkromia bezprostredne súvisí s

porušením ochrany osobných údajov pri ich spracúvaní žalovanou v rámci plnenia Zmluvy o pripojení.
38. Právny základ pre spracúvanie osobných údajov je vo všeobecnosti stanovený v § 9 ZOOÚ.
39. Podľa § 9 ods. 1 ZOOÚ, prevádzkovateľ môže spracúvať osobné údaje len na základe priamo
vykonateľného právne záväzného aktu Európskej únie, medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská
republika viazaná, ustanovení tohto zákona alebo osobitného zákona, alebo na základe súhlasu

dotknutej osoby.
40. Právnym základom pre spracúvanie osobných údajov žalobcov žalovanou ako telekomunikačným
operátorom je zákon č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov
(ďalej len „ZEK“), teda osobitný zákon, na ktorý odkazuje § 9 ods. 1 ZOOÚ.
41. Podľa § 56 ods. 3 ZEK, podnik, ktorý poskytuje verejné služby, môže na účely uzavretia a plnenia

zmluvy o poskytovaní verejných služieb, jej zmeny, ukončenia alebo prenesenia čísla, fakturácie,
prijímania a evidencie platieb, pohľadávok a postupovania pohľadávok a vypracovania zoznamu
účastníkov získavať a spracúvať údaje účastníkov, ktorými sú telefónne číslo, výška neuhradených
záväzkov a
a) meno, priezvisko, titul, adresa trvalého pobytu, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu alebo iného

dokladu totožnosti fyzickej osoby, štátnu príslušnosť,
b) obchodné meno, miesto podnikania a identifikačné číslo fyzickej osoby – podnikateľa alebo
c) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo právnickej osoby.

42. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaná na účely uzavretia zmluvy o pripojení, ale aj ďalších činností

súvisiacich s plnením tejto zmluvy, mala zákonné oprávnenie spracúvať osobné údaje žalobcu. Ak teda k
zásahu do súkromia žalobcu malo dôjsť pri legitímnom spracúvaní osobných údajov žalobcu a žalovaná
takéto svoje oprávnenie (právny základ) môže pre účely uzavretia a plnenia Zmluvy o pripojení odvodiť
priamo zo zákona (§ 56 ods. 3 písm. a) ZEK) a na spracúvanie osobných údajov nepotrebuje ani súhlas
žalobcu, potom zásah do súkromia žalobcu pri porušení ochrany jeho osobných údajov bez akýchkoľvek

pochybností súvisí so Zmluvou o pripojení, o ktorej spotrebiteľskom charaktere nemôže byť žiaden spor.
43. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že uplatňované právo žalobcu nijako nesúvisí so
spotrebiteľskou zmluvou (zmluva o pripojení) uzatvorenou medzi žalobcom a žalovanou a skutočnosť,
že strany uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu je v tomto prípade podružná, pretože právny základ nároku
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva z iného právneho vzťahu, resp. má iný právny základ

ako spotrebiteľská zmluva (zmluva o pripojení).
44. Súd konštatuje, že právo na ochranu osobnosti za zásah do súkromného života žalobcu pre
porušenie ochrany jeho osobných údajov bezprostredne súvisí so základným spotrebiteľským vzťahom
medzi stranami založeným Zmluvou o pripojení, pretože k porušeniu ochrany osobných údajov došlo v
súvislosti so službami telekomunikačného operátora, ktoré žalovaná poskytovala žalobcovi na základe

Zmluvy o pripojení a v jej rámci.
45. „Za spotrebiteľský spor možno považovať spor o akejkoľvek otázke týkajúcej sa (vyplývajúcej zo)
spotrebiteľskej zmluvy, napríklad či zmluva vznikla, či je platná, či naďalej trvá, ďalej otázke výkladu
obsahu spotrebiteľskej zmluvy, posúdenie nárokov z nej vyplývajúcich, ako aj nárokov z jej porušenia
a iné. Za spory súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou môžu byť považované aj nároky z bezdôvodného

obohatenia, nároky z mimozmluvnej zodpovednosti, nároky z nekalej súťaže a nekalých obchodných
praktík, nároky zo zodpovednosti za škodu spôsobenú vadnou vecou a iné. Aspekt sporu vyplývajúceho
zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiacej so spotrebiteľskou zmluvou je zachovaný aj v prípade, ak sa
sportýkainýchzmluvnýchdokumentovsúvisiacichsospotrebiteľskouzmluvou“.(Števček,M.,Ficová,s.,Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C.H.Beck, 2016, s. 1020)
46. Vychádzajúc z uvedeného preto súd považoval predmetný spor za spor spotrebiteľský.

XX. Podporne možno uviesť, že v danom prípade sa jedná aj o spor vyvolaný zásahom do práva na
ochranu osobnosti v zmysle ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Zároveň sa žalobca
domáha primeraného finančného zadosťučinenia, pričom tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
možno subsumovať pod pojem škoda tak, ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora

z 24.10.2013 vo veci C -22/2012 (Hassová), kedy obdobne aj v tomto prípade, keď súdny dvor uviedol,
že nemajetková ujma je v zmysle smernice o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod pojem škody.
Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je zložkou nároku na
náhradu škody. V súvislosti s týmto konštatovaním možno uviesť, že tunajší súd je miestne príslušným
súdom v zmysle ustanovenia § 19 písm. b/ CSP, kedy popri všeobecnom súde žalovanej je na konanie
miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že udalosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody a teda jej súčasti
ako nemajetkovej ujmy, nastala v obvode tunajšieho súdu Svidník, Táto skutočnosť ohľadom úniku
dokladov s osobnými dátami žalobcu nebola v konaní sporná. Preto aj z uvedených dôvodov má tunajší
súd za to, že je daná jeho miestna príslušnosť aj ako osobitná miestna príslušnosť podľa § 19 CSP.

48.PodľaČl.10ods.2Listinyzákladnýchprávaslobôd,každýmáprávonaochranupredneoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.

49.PodľaČl.10ods.3Listinyzákladnýchprávaslobôd,každýmáprávonaochranupredneoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

50. Podľa Čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na
rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

51. Podľa Čl. 16 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, každý má právo na ochranu osobných

údajov, ktoré sa ho týkajú.

52. Podľa Čl. 16 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, Európsky parlament a Rada v súlade
s riadnym legislatívnym postupom ustanovia pravidlá, ktoré sa vzťahujú na ochranu fyzických osôb,
pokiaľ ide o spracúvanie osobných údajov inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie, ako aj

členskými štátmi pri výkone činností, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti práva Únie, a pravidlá, ktoré sa
vzťahujú na voľný pohyb takýchto údajov. Dodržiavanie týchto pravidiel podlieha kontrole nezávislých
orgánov.

53. Podľa Čl. 8 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, každý má právo na ochranu osobných

údajov, ktoré sa ho týkajú.

54. Podľa Čl. 8 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, tieto údaje musia byť riadne spracované
na určené účely na základe súhlasu dotknutej osoby alebo na inom oprávnenom základe ustanovenom
zákonom.Každýmáprávonaprístupkzhromaždenýmúdajom,ktorésahotýkajú,aprávonaichopravu.

55. Podľa Čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.

56. Podľa Čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe .

57. Podľa Čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ
a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

58. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.59. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

60. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

61. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

62. V čase vzniku bezpečnostného incidentu bol účinný zákon č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných
údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý súd na tento prípad aplikoval.

63. Podľa § 1 zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov (ďalej len „ZOOÚ“), tento zákon
upravuje
a) ochranu práv fyzických osôb pred neoprávneným zasahovaním do ich súkromného života
pri spracúvaní ich osobných údajov,
b) práva, povinnosti a zodpovednosť pri spracúvaní osobných údajov fyzických osôb,

c) postavenie, pôsobnosť a organizáciu Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej
republiky (ďalej len „úrad")".

64. Podľa § 3 ods. 3 ZOOÚ, týmto zákonom nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti.

65. Podľa § 4 ods. 1 ZOOÚ, osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej
osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe
všeobecne použiteľného identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov,
ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu.

66. Podľa § 4 ods. 2 ZOOÚ, na účely tohto zákona sa rozumie
a) dotknutou osobou každá fyzická osoba, ktorej sa osobné údaje týkajú,
b)prevádzkovateľomkaždý,ktosámalebospoločnesinýmivymedzíúčelspracúvaniaosobnýchúdajov,
určí podmienky ich spracúvania a spracúva osobné údaje vo vlastnom mene; ak účel, prípadne aj
podmienky spracúvania osobných údajov ustanovuje zákon, priamo vykonateľný právne záväzný akt

Európskej únie alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, prevádzkovateľom
je ten, kto je na plnenie účelu spracúvania za prevádzkovateľa ustanovený alebo kto spĺňa zákonom,
priamo vykonateľným právne záväzným aktom Európskej únie alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou
je Slovenská republika viazaná, ustanovené podmienky,
d) sprostredkovateľom každý, kto spracúva osobné údaje v mene prevádzkovateľa, v rozsahu a za

podmienok dojednaných s prevádzkovateľom v písomnej zmluve podľa § 8 a v súlade s týmto zákonom.

67. Podľa § 4 ods. 3 ZOOÚ, na účely tohto zákona sa ďalej rozumie
a) spracúvaním osobných údajov vykonávanie operácií alebo súboru operácií s osobnými údajmi,
najmä ich získavanie, zhromažďovanie, šírenie, zaznamenávanie, usporadúvanie, prepracúvanie

alebo zmena, vyhľadávanie, prehliadanie, preskupovanie, kombinovanie, premiestňovanie, využívanie,
uchovávanie, blokovanie, likvidácia, ich cezhraničný prenos, poskytovanie, sprístupňovanie alebo
zverejňovanie; niektorými operáciami s osobnými údajmi sa podľa prvej vety rozumie
2. sprístupňovaním osobných údajov oznámenie osobných údajov alebo umožnenie prístupu k nim
príjemcovi, ktorý ich ďalej nespracúva,

5. likvidáciou osobných údajov zrušenie osobných údajov rozložením, vymazaním alebo fyzickým
zničením hmotných nosičov tak, aby sa z nich osobné údaje nedali reprodukovať.

68. Podľa § 5 ods. 1 ZOOÚ, osobné údaje možno spracúvať len spôsobom ustanoveným týmto zákonom
a v jeho medziach tak, aby nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd dotknutých osôb, najmä k

porušeniu ich práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti alebo k iným neoprávneným zásahom do ich
práva na ochranu súkromia.

69. Podľa § 5 ods. 1 ZOOÚ, osobné údaje môže spracúvať iba prevádzkovateľ a sprostredkovateľ.70. Podľa § 6 ods. 2 písm. h) ZOOÚ, prevádzkovateľ je povinný zlikvidovať tie osobné údaje, ktorých
účel spracúvania sa skončil, po skončení účelu spracúvania možno osobné údaje ďalej spracúvať len

za podmienok ustanovených v odseku 5.

71. Podľa § 8 ods. 1 ZOOÚ, prevádzkovateľ je oprávnený na základe písomnej zmluvy poveriť
spracúvaním osobných údajov sprostredkovateľa. Na účely poverenia sprostredkovateľa spracúvaním
osobných údajov podľa prvej vety sa súhlas dotknutej osoby nevyžaduje.

72. Podľa § 8 ods. 2 ZOOÚ, prevádzkovateľ je pri výbere sprostredkovateľa povinný dbať na jeho
odbornú, technickú, organizačnú a personálnu spôsobilosť a jeho schopnosť zaručiť bezpečnosť
spracúvaných osobných údajov opatreniami podľa § 19 ods. 1. Prevádzkovateľ nesmie zveriť
spracúvanie osobných údajov sprostredkovateľovi, ak by tým mohli byť ohrozené práva a právom
chránené záujmy dotknutých osôb.

73. Podľa § 8 ods. 9 ZOOÚ, povinnosti prevádzkovateľa stanovené v jeho § 8 ods. 6, § 15 až 18
a § 28 až 32 môže vykonať sprostredkovateľ, ak sa tak výslovne dohodne v zmluve uzatvorenej s
prevádzkovateľom.

74. Podľa § 8 ods. 10 ZOOÚ, sprostredkovateľ zodpovedá za plnenie povinností podľa odseku 9 v
rozsahu zmluvy uzatvorenej s prevádzkovateľom.

75. Podľa § 17 ods. 1 ZOOÚ, prevádzkovateľ je po splnení účelu spracúvania povinný bez zbytočného
odkladu zabezpečiť likvidáciu osobných údajov.

76. Podľa § 19 ods. 1 ZOOÚ, za bezpečnosť osobných údajov zodpovedá prevádzkovateľ.
Prevádzkovateľ je povinný chrániť spracúvané osobné údaje pred ich poškodením, zničením, stratou,
zmenou, neoprávneným prístupom a sprístupnením, poskytnutím alebo zverejnením, ako aj pred
akýmikoľvek inými neprípustnými spôsobmi spracúvania. Na tento účel prijme primerané technické,

organizačné a personálne opatrenia (ďalej len „bezpečnostné opatrenia") zodpovedajúce spôsobu
spracúvania osobných údajov, pričom berie do úvahy najmä použiteľné technické prostriedky, dôvernosť
a dôležitosť spracúvaných osobných údajov, ako aj rozsah možných rizík, ktoré sú spôsobilé narušiť
bezpečnosť alebo funkčnosť informačného systému.

77. Podľa § 60 CSP, stranami sú žalobca a žalovaný.

78.Potom,čosasúdvysporiadalsotázkoumiestnejpríslušnosti,zaoberalsaotázkouvecnejlegitimácie
strán. Platí, že okruh strán sporu určuje žalobca. Jedným zo základných predpokladov úspešnosti žaloby
je aj to, aby stranami boli všetky vecne legitimované osoby. Všeobecne sa pod vecnou legitimáciou

rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden účastník občianskeho súdneho konania je
subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný) a účastník
na opačnej procesnej strane je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne legitimovaný).
Procesnú zodpovednosť za označenie strán v žalobe vždy nesie žalobca v tom zmysle, že nedostatočné
označenie vecne legitimovaných strán znamená zamietnutie žaloby.

79. Súd pri rozhodovaní o akejkoľvek žalobe je vždy povinný skúmať existenciu vecnej legitimácie
strán, a to aj ak ju v konaní nikto nenamieta. Pokiaľ sa súd k tejto otázke aj výslovne nevyjadrí,
neznamená to, že sa s ňou nevysporiadal. Súd mal za preukázané, že žalobca bol dňa 24.11.2011, kedy
bol v mene žalovanej vyhotovený dokument s jeho osobnými údajmi, klientom žalovanej na základe

zmluvy o pripojení. Súd zároveň žalobcu považoval za dotknutú osobu v zmysle § 4 ods. 2 písm. a)
zákona č. 122/2013 Z.z o ochrane osobných údajov, u ktorej došlo pri spracúvaní jeho osobných údajov
prostredníctvom spoločnosti ELSIG s.r.o. k porušeniu ustanovení zákona o ochrane osobných údajov
a tým k zásahu do jeho súkromného života. Žalobca sa teda touto žalobou domáhal svojho práva na
ochranu osobnosti v zmysle ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka, čím bola založená aktívna vecná

legitimácia žalobcu a táto nebola ani žalovanou stranou v konaní namietaná. Svoju pasívnu legitimáciu
namietala žalovaná vo vyjadrení k žalobe a v priebehu konania.80. Žalobca za pasívne legitimovanú stranu označil spoločnosť I. D. a.s., pretože písomné materiály,
na ktorých sa nachádzali jeho osobné údaje a ktoré boli spracúvané v rozpore so zákonom o
ochrane osobných údajov boli vyhotovené v súvislosti s plnením Zmluvy o pripojení medzi žalobcom

a žalovanou. Súd konštatuje, že občianskoprávna zodpovednosť žalovanej za zásah do súkromia
žalobcu má objektívny charakter, ktorý vyplýva z ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka ako
generálnej klauzuly ochrany osobnosti v súkromnom práve. „Zamestnanec, prípadne iná použitá osoba
nezodpovedá osobne priamo postihnutej fyzickej osobe; za nemajetkovú ujmu zodpovedá právnická
alebo fyzická osoba, ktorá takúto osobu na svoju činnosť použila („použité" osoby zodpovedajú len v

tzv. vnútornom vzťahu)“ (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 3. októbra 2011, sp.zn. 30 Cdo 1509/2011),
„Ak bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý
právnickou alebo inou fyzickou osobou k realizácii činnosti tejto právnickej či inej osoby, pričíta sa
neoprávnený zásah samotnej fyzickej či inej právnickej osobe“ (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn.
30 Cdo 2712/2005). „Pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby (§ 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka) spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti

tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou. Pre
posúdenie, či išlo o takúto činnosť, je určujúca existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k
plneniu danej činnosti“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn . 3 Cdo 228/2012).
81. Pri posúdení občianskoprávnej zodpovednosti teda nebolo podstatné, že žalovaná konala
prostredníctvom svojich obchodných zástupcov, ktorí sa postupne menili, ani to, že kto písomné

dokumenty s osobnými údajmi vytvoril, spracúval, až napokon ich protiprávne likvidoval a sprístupnil
a to obchodný zástupca ELSIG s.r.o., ale je právne významné, že porušenie ochrany osobných údajov,
ako Úradom na ochranu osobných údajov preukázaný bezpečnostný incident, bolo spôsobené pri plnení
Zmluvy o pripojení, ktorú mal žalobca uzatvorenú práve so žalovanou. Objektívna zodpovednosť je
zodpovednosťou za výsledok (bez potreby preukazovať zavinenie) konania účastníka v konkrétnom

právnom vzťahu. Na základe uvedeného mal súd preukázanú pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej a
teda rozhodol, že žalovaná zodpovedá žalobcovi v súkromnom občianskoprávnom vzťahu za zásah do
jeho práva na ochranu osobných údajov zakotveného v čl. 19 Ústavy SR a poskytol žalobcovi súdnu
ochranu.
82. Na tomto mieste súd považuje za dôležité zdôrazniť rozdiel medzi občianskoprávnou a

administratívnou (správnou) zodpovednosťou subjektov v režime zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane
osobných údajov, ktorý bol platný v čase vzniku a trvania bezpečnostného incidentu. Bezpečnostný
incidentjetermínadministratívnehokonaniaoochraneosobnýchúdajovpodľaZOOÚavkonkrétnejveci
ním Úrad na ochranu osobných údajov skutkovo aj právne vymedzil protiprávne konanie obchodného
zástupcu žalovanej pri spracúvaní osobných údajov žalobcov tak, ako to vyplýva z rozhodnutí

Úradu na ochranu osobných údajov číslo: XXXXX/XXXX-XX-17 zo dňa 16.8.2017, číslo: XXXXX/
XXXX-XX-9 zo dňa 22.12.2017 a z rozhodnutia predsedníčky Úradu na ochranu osobných údajov
číslo: XXXXX/XXXX-XX-7 zo dňa 9.3.2018. Administratívna zodpovednosť pri spracúvaní osobných
údajov vyplýva pre zainteresované subjekty z § 1 písm. b) ZOOÚ, pričom dozor nad dodržiavaním
pravidiel ochrany osobných údajov daných ZOOÚ vykonáva orgán štátu, ktorým je Úrad na ochranu

osobných údajov. Administratívna zodpovednosť teda znamená zodpovednosť osoby zainteresovanej
na spracúvaní osobných údajov (napr. prevádzkovateľ, sprostredkovateľ a osoby vymedzené v § 2
ods. 1 ZOOÚ) voči štátu za dodržiavane presných pravidiel pre vykonávanie jednotlivých operácií s
osobnými údajmi v rôznych spoločenských oblastiach. Administratívna zodpovednosť je kategóriou
verejného práva založenou na subjektívnej zodpovednosti, preto na jej naplnenie sa vyžaduje zavinenie

(postačuje nedbanlivostné). Občianskoprávna zodpovednosť je však kategóriou súkromného práva
(medzi subjektami právneho vzťahu) a je založená na princípe objektívnej zodpovednosti (za výsledok)
bez potreby preukazovať zavinenie.
83. Skutok, ktorým došlo pri spracúvaní osobných údajov žalobcov v rámci ich právneho vzťahu so
žalovanou k zavinenému porušeniu ich ochrany zo strany žalovanou povereného sprostredkovateľa

ako obchodného zástupcu žalovanej je bezpečnostným incidentom, za ktorý v rovine administratívneho
práva (voči štátu reprezentovaného Úradom) zodpovedá poverený sprostredkovateľ ako priamy
pôvodca zásahu do práv žalobcov. V administratívnom konaní bolo právoplatne rozhodnuté, že
sprostredkovateľ(ELSIGs.r.o.)porušil§17ods.1a§19ods.1ZOOÚ,čímsadopustiladministratívneho
deliktu podľa § 68 ods. 5 písm. d) a § 68 ods. 5 písm. e) ZOOÚ, za čo mu bola uložená pokuta vo výške

5.000,- Eur.
84. Ten istý bezpečnostný incident je v rovine súkromného práva skutkovým základom protiprávneho
konania, za ktoré nesie voči žalobcom občianskoprávnu zodpovednosť žalovaná, pretože ako už bolo
súdom konštatované, k zásahu do práva na súkromný život (na súkromie) žalobcov došlo pri spracúvaníosobných údajov žalobcov v súvislosti poskytovaním telekomunikačných služieb žalovanou žalobcom
na základe Zmluvy o pripojení. Pre posúdenie občianskoprávnej zodpovednosti je pritom bez právneho
významu, že osobné údaje žalobcov spracúvala v rozpore so zákonom osoba poverená žalovanou,

pretože právny základ pre ich spracúvanie (§ 56 ods. 3 ZEK) svedčil žalovanej a osobné údaje poverená
osoba (sprostredkovateľ) spracúvala v mene a v záujme žalovanej v súvislosti s plnením Zmluvy o
pripojení. Preto žalovaná občianskoprávne zodpovedá žalobcom za zásah do ich súkromia. Napokon
aj zákon o ochrane osobných údajov okrem administratívnej zodpovednosti, ktorú priamo upravuje,
odkazuje v ustanovení § 3 ods. 3 na možnosť dotknutej osoby uplatniť prostriedkami súdnej ochrany

právo na ochranu osobnosti podľa § 11 až 16 Občianskeho zákonníka. Súd na margo občianskoprávnej
zodpovednosti žalovanej voči žalobcom poznamenáva, že z listu žalovanej zo dňa 16.3.2017, ktorý
bol reakciou na list žalobcov zastúpených právnym zástupcom zo dňa 28.2.2017, nevyplýva, aby
žalovaná namietala svoju zodpovednosť za „uvedený incident“. V liste žalovaná uvádza, že k takejto
situácii došlo aj napriek skutočnosti, že spoločnosť I. D. vynakladá maximálne úsilie na zabezpečenie
efektívnej ochrany osobných údajov svojich účastníkov a zároveň prijala opatrenia, aby sa v budúcnosti

eliminovala v maximálnej miere možnosť vzniku takejto alebo podobnej situácie. Žalovaná v liste zo
16.3.2017 uviedla: „Pokiaľ ide o Vašu požiadavku na zaplatenie finančnej satisfakcie v sume 5.000,00
EUR (slovom päťtisíc euro) pre každého z klientov, zaujíma k tejto spoločnosť Orange Slovensko
negatívne stanovisko. Podľa názoru spoločnosti Orange Slovensko nedosiahol prípadný zásah do
osobnostných práv Vašich klientov ako dotknutých osôb takú intenzitu a následky s ohľadom na ich

súkromný život, aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Rovnako tak v tomto momente, ako aj Vy sám uvádzate, nie sú známe ani informácie o tom, že by
ktorejkoľvek z Vami zastupovaných osôb vznikla akákoľvek škoda v príčinnej súvislosti s popisovanou
udalosťou. Spoločnosť I. D. sa zároveň touto cestou Vašim klientom ospravedlňuje za vzniknutú situáciu
a ubezpečuje ich, že urobí všetko preto, aby sa v budúcnosti takáto situácia neopakovala“.

85. Z takéhoto stanoviska žalovanej sa súdu skôr javí, že žalovaná nepopiera svoju zodpovednosť za
bezpečnostný incident vo vzťahu k žalobcom (smeruje k tomu aj jej ospravedlnenie), ale „prípadný“
zásah do osobnostných práv žalobcov nedosiahol podľa žalovanej takú intenzitu a následky s
ohľadom na ich súkromný život, aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Z uvedeného jasne vyplýva, že negatívne stanovisko žalovanej vo vzťahu k

požadovanej finančnej satisfakcii žalobcu v predsúdnom štádiu sa neopieralo o argument popretia
vlastnej zodpovednosti za bezpečnostný incident, ale o nedostatok intenzity zásahu do osobnostných
práv a jeho následky v sfére súkromného života dotknutých osôb.
86. Zmena postoja žalovanej nastala v súdnom konaní, kde žalovaná svoju pasívnu legitimáciu
namietala od začiatku a okrem už spomínanej argumentácie poukazovala aj na skutočnosť, že v

administratívnom konaní proti žalovanej bolo rozhodnutím ÚOOÚ SR z 23.8.2018 číslo: XXXXX/XXXX-
XX-21 konanie o ochrane osobných údajov proti žalovanej ako prevádzkovateľovi zastavené, pretože
Úrad nezistil v príčinnej súvislosti medzi vznikom bezpečnostného incidentu a plnením zákonných
povinností prevádzkovateľa porušenie zákona. Citované rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím
predsedníčky ÚOOÚ SR zo dňa 22.11.2018 č.k.: XXXXX/XXXX-XX-4. Vzhľadom k uvedeným

rozhodnutiam žalovaná navrhovala, aby súd postupoval podľa § 193 CSP, podľa ktorého je súd
viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitného predpisu. Súd sa s argumentáciou žalovanej nestotožnil, pretože citované rozhodnutia
ÚOOÚ SR a jeho predsedníčky nepatria medzi rozhodnutia, ktorých záväznosť pre súd by mala vyplývať
z § 193 CSP.

87. Podľa § 193 CSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je
v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný

podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo
zániku spoločnosti.
88. Citovanými rozhodnutiami príslušný správny orgán (ÚOOÚ SR) nerozhodol o tom, že bol spáchaný
iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu (ZOOÚ) a o tom, kto ho spáchal, ale rozhodol
o zastavení konania o ochrane osobných údajov vedeného voči žalovanej. Takéto rozhodnutie nie je

pre súd záväzné, ani čo sa týka výroku, ani odôvodnenia. Napriek uvedenému sa súd s citovanými
rozhodnutiami oboznámil a zistil, že administratívny orgán sa v správnom konaní o ochrane osobných
údajovprotižalovanejnezaoberalniektorýmiskutočnosťami,ktorébymohlimaťvýznampriposudzovaní
administratívnej zodpovednosti žalovanej.89. Písomná dokumentácia týkajúca sa osobných údajov žalobcu sa podľa vyjadrenia spoločnosti
ELSIG s.r.o. nachádzala na obchodnej prevádzke žalovanej v Stropkove už v roku 2014, keď
ELSIG s.r.o. ešte neprevádzkoval predajňu v Stropkove. ELSIG s.r.o. ako sprostredkovateľ sa v

administratívnomkonaníÚOOÚSRč.01515/2017-Osvrozkladeprotirozhodnutiuz22.12.2017vyjadril,
že uvedenú dokumentáciu nikdy písomne neprebrali a nemali k nej vzťah ani ako prevádzkovateľ alebo
sprostredkovateľ.
90. Žalovaná v podaní zo dňa 14.1.2020, v ktorom odpovedala na písomné otázky žalobcov v konaní
na tunajšom súde pod sp. zn. 6C/29/2018 uviedla, že každý zákaznícky dokument, ktorý je vytvorený

na predajnom mieste je zaevidovaný v aplikácii Archivnet, kde je uvedený aj jeho status, t.j. je možné
určiť v každom okamihu, či sa dokument na predajni stále nachádza alebo bol vyexpedovaný do
centrálneho archívu žalovanej v Lučenci. Žalovaná v tom istom podaní konštatovala, že po vyhotovení
týchto dokumentov na predajnom mieste sa tieto dokumenty v najbližšom termíne zvozu dokumentácie
(razza14kalendárnychdní)odvznikudokumentuzasielajúnaúčely archivácie do centrálneho archívu
žalovanej v Lučenci, kde sa priložia k zmluve o pripojení, resp. k zmluve o poskytovaní verejných

služieb, ku ktorej boli vyhotovené, to jest archivujú sa spolu s touto zmluvou. Najmä tu uvádzané
skutočnosti navodzujú opodstatnené pochybnosti o tom, či žalovaná v súvislosti s posudzovaným
bezpečnostným incidentom aj sama osobne neporušila niektoré z ustanovení ZOOÚ, keď jej patriaca
dokumentácia s osobnými údajmi jej zákazníkov sa po prevzatí obchodného zastúpenia žalovanej
v Stropkove od J. B. v prospech L. H. ELSIG bezdôvodne nachádzala v predajni v Stropkove, kde

bola od roku 2014 až do mesiaca február 2017 nepovšimnutá a neodborne odložená v sklade za
tovarom v značkovej predajni (z odôvodnenia rozhodnutia predsedníčky ÚOOÚ SR zo dňa 9.3.2018
číslo: XXXXX/XXXX-XX-7 na strane 9). Predsedníčka ÚOOÚ SR v citovanom rozhodnutí na stranách
10) a 11) ďalej konštatuje, že v prípade zániku výkonu oprávnení obchodného zastúpenia v značkovej
predajni práva a povinností súvisiace s prevádzkovaním značkovej predajne spoločnosti Orange, alebo

vzhľadom na svoju povahu slúžiace tomuto účelu prechádzajú späť na spoločnosť Orange, prípadne
na iného obchodného zástupcu určeného spoločnosťou Orange. Ak nový obchodný zástupca tvrdí,
že uvedenú dokumentáciu nikdy neprevzal a nemal k nej žiaden vzťah a žalovaná nepreukázala, že
túto dokumentáciu novému obchodnému zástupcovi protokolárne odovzdala (odpoveď na otázku č. 6
v podaní žalovanej zo 14.1.2020) potom je evidentné, že žalovaná nemala dlhodobo pod kontrolou

predmetné písomnosti a to napriek jej tvrdeniu o fungujúcej aplikácii Archivnet aj napriek pravidelnému
štrnásťdňovému zberu originálnych dokumentov do centrálneho archívu žalovanej v Lučenci.
91. Súd v predchádzajúcej argumentácii už vysvetlil, že v administratívnom konaní zistený bezpečnostný
incident tvorí skutkový základ protiprávneho konania, ktoré v rámci objektívnej občianskoprávnej
zodpovednosti voči žalobcovi za zásah do jeho súkromia dopadá na žalovanú.

92. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi 110,-
Eur ako náhradu nemajetkovej ujmy vo forme finančného zadosťučinenia za neoprávnený zásah do
svojho súkromného života v súvislosti s porušením práva na ochranu osobných údajov.

93. Pod nemajetkovou ujmou možno vo všeobecnosti rozumieť akúkoľvek ujmu, ktorá pre poškodeného

nepredstavuje priamu stratu na majetku, a teda nie je vyjadriteľná v peniazoch. Postihuje inú ako
majetkovú sféru poškodeného - sféru osobnostnú. Všetky práva, ktoré sú späté s ochranou osobnosti
a ktoré sú zakotvené v Ústave Slovenskej republiky, sú v našom právnom poriadku chránené
prostredníctvom právnych noriem, ktoré patria do rôznych odvetví práva. Ochrana osobnosti fyzickej
osoby je podrobne upravená normami súkromného práva, predovšetkým občianskeho práva. Právo na

ochranu osobnosti fyzickej osoby ako takej je chránené štátom a vyplýva priamo z Ústavy Slovenskej
republiky, ale aj z ostatných právnych predpisov a medzinárodných noriem. Do práva na ochranu
osobnosti preto nemožno zasahovať a ani ho nemožno nikomu vziať či obmedziť.
94. Občiansky zákonník v ustanovení § 11 a nasl. poskytuje ochranu osobnosti subjektom, proti ktorým
smeroval zásah znižujúci ich vážnosť, dôstojnosť a česť a ohrozujúci ich postavenie a uplatnenie v

spoločnosti. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti najmä života a zdravia, občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Česť fyzickej osoby
je výrazom úcty, uznania a ocenenia, teda vážnosti konkrétnej fyzickej osoby, ktorú požíva pre svoje
postoje a chovanie u ostatných členov spoločnosti a ktorá ovplyvňuje posudzovanie jej postavenia a
uplatňovanie v spoločnosti. Neoprávnený zásah do cti a dôstojnosti fyzickej osoby môže teda spočívať

buď v skutkových tvrdeniach, alebo v kritike, t.j. v hodnotiacich úsudkoch. Fyzická osoba má právo
najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby
sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. l OZ).
Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa § l3 ods. l OZ najmä preto, že bola v značnejmiere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 OZ).

95. Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že
zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 OZ. „Základnou
hmotnoprávnoupodmienkouvznikuzodpovednostipodľa §13OZje,abyzásahbolobjektívnespôsobilý
vyvolaťnemajetkovúujmuspočívajúcubuďvporušení,alebolenvohrozeníosobnostnéhoprávafyzickej
osoby, pokiaľ ide o jej fyzickú a morálnu integritu“ (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 22.06.2006, sp.

zn. 30 Cdo 2914/2005).

96. Zásah do práva na ochranu osobnosti je svojou povahou civilným deliktom a primerané
zadosťučinenie v ktorejkoľvek zákonom predpokladanej forme jednou z civilnoprávnych sankcií.
Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázaný zásah do súkromia žalobcov pri protiprávnom
spracúvaní ich osobných údajov, preto súd v ďalšom skúmal, aká ujma bola žalobcom spôsobená, jej

závažnosť a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva žalobcov došlo. Súd sa nestotožnil s argumentáciou
žalovanej, že žalobcovia nijakým spôsobom nešpecifikovali a už vôbec nepreukázali, v čom by mala
táto morálna ujma spočívať a akým spôsobom a z čoho by v súvislosti s predmetnými osobnými údajmi
mala na strane žalobcov vzniknúť. Žalovaná zastávala stanovisko, že v tomto prípade morálna ujma
žalobcom z uvedeného incidentu ani len objektívne vzniknúť nemohla, pričom aj s týmto tvrdením nie

je možné súhlasiť.

97. Vo všeobecnosti je možné konštatovať, že osobné údaje sú vstupnou bránou do súkromia každého
jedinca, preto právo na ich ochranu musí požívať vysoký stupeň právnej ochrany. Postupujúcou
globalizáciou súčasnej informačnej spoločnosti a možnosťami, ktoré ponúkajú nové technológie

a aplikácie sa riziká, ktorým je vystavené súkromie každého jedinca, ešte zvyšuje.

98. Tvrdenie žalovanej, že žalobcovi žiadna ujma nevznikla a vzhľadom k povahe osobných údajov
ani len vzniknúť nemohla je v úplnom rozpore s konštatovaním predsedníčky úradu v rozhodnutí
zo dňa 9.3.2018, č.k. 00103/2018-Op-7 o rozklade spoločnosti Elsig s.r.o. proti rozhodnutiu úradu

o uložení pokuty za predmetný bezpečnostný incident, ktorým bolo zasiahnuté do práv žalobcu.
Súd sa stotožnil s argumentáciou predsedníčky ÚOOÚ SR v jej rozhodnutí, že významný vplyv na
celkovú závažnosť protiprávneho konania mal i zistený počet odcudzenej dokumentácie (viac než 400
dokumentov), okolnosti, za akých došlo k vzniku bezpečnostného incidentu (umiestnenie archívnej
krabice do neuzamknutého skladu na papierový odpad), sprístupnenie osobných údajov dotknutých

osôb neobmedzeného počtu neoprávnených osôb, kategória neoprávnene sprístupnených osobných
údajov (vrátane rodného čísla ako jedinečného identifikátora) a čas trvania protiprávneho konania.
Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia na stranách 8 a 9 súd cituje: „ Predsedníčka úradu konštatuje, že
zo strany prvostupňového orgánu došlo k náležitému prešetreniu závažnosti a následkov protiprávneho
konania, ktorého sa sprostredkovateľ dopustil. Zistený počet odcudzenej dokumentácie má významný

vplyv na celkovú závažnosť protiprávneho konania, ktorej riadne posúdenie predpokladá aj ustanovenie
§ 70 ods. 4 zákona č. 122/2013 Z.z., avšak je nesporné, že prvostupňový orgán prihliadal pri ukladaní
výšky pokuty najmä na mieru závažnosti bezpečnostného incidentu, okolnosti, za akých došlo k vzniku
bezpečnostného incidentu a to umiestnenie archívnej krabice do neuzamknutého skladu na papierový
odpad, do ktorého mal prístup neobmedzený počet osôb, čím došlo k neoprávnenému sprístupneniu

osobných údajov dotknutých osôb, neobmedzenému počtu neoprávnených osôb, a z ktorého bola
archívna krabica začiatkom mesiaca február 2017 odnesená M. E. D. do miesta sídla advokátskej
kancelárie L. N. E. a súčasne je potrebné poukázať na kategóriu neoprávnene sprístupnených osobných
údajov, keďže zmluvná dokumentácia obsahoval aj údaje o rodných číslach klientov spoločnosti Orange
akodotknutýchosôb,čímdošlokohrozeniucitlivéhoosobnéhoúdajuvoformejedinečnéhoidentifikátora

dotknutej osoby, ktorému zákon č. 122/2013 Z.z. poskytuje zvýšenú ochranu. Negatívnym následkom
neoprávneného sprístupnenia je samotný vznik rizika pre práva a slobody fyzických osôb a to najmä
strata kontroly nad svojimi osobnými údajmi a ďalšie riziká s rôznym stupňom pravdepodobnosti
a závažnosti, ktoré by mohli čo i len viesť k ujme či už majetkovej alebo nemajetkovej, a to najmä
pokiaľ takáto spracovateľská operácia môže viesť napríklad ku krádeži totožnosti, podvodu alebo

finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti osobných údajov alebo akémukoľvek
hospodárskemu alebo sociálnemu znevýhodneniu. Predmetné spracúvanie zahŕňalo veľké množstvo
citlivých osobných údajov a malo a čo i len mohlo mať negatívne dôsledky na veľký počet dotknutých
osôb. Predsedníčka úradu dopĺňa závery prvostupňového orgánu a poukazuje aj na čas trvaniaprotiprávneho konania a to približne od roku 2014, kedy došlo k preberaniu značkovej predajne
spoločnosti Orange a k uloženiu pokynu ku likvidácii nájdenej dokumentácie, ktorý ale vedúcim
zamestnancom nebol splnený a namiesto toho bola archívna krabica neodborne odložená v sklade za

tovarom značkovej predajne, teda v rozpore s nastavenými procesmi a postupmi archivácie do mesiaca
február 2017, kedy došlo k samotnému vzniku bezpečnostného incidentu. Počas celého tohto obdobia
bola archívna krabica nezabezpečená a vedúcim zamestnancom a samotným sprostredkovateľom
nepovšimnutá. A práve tieto skutočnosti – kategória spracovateľskej operácie, čas trvania protiprávneho
konania, kategória osobných údajov, nedodržanie bezpečnostných opatrení sprostredkovateľom sú

priťažujúcimi okolnosťami, pre ktoré prvostupňový orgán pristúpil k určeniu výšky uloženej pokuty.“

99. V zhode s predsedníčkou ÚOOÚ SR súd konštatuje, že negatívnym následkom neoprávneného
sprístupnenia je samotný vznik rizika pre práva a slobody fyzických osôb, a to najmä strata kontroly
nad svojimi osobnými údajmi a ďalšie riziká s rôznym stupňom pravdepodobnosti a závažnosti,
ktoré by mohli čo i len viesť k ujme, či už majetkovej alebo nemajetkovej, a to najmä pokiaľ takáto

spracovateľská operácia môže viesť napríklad ku krádeži totožnosti, podvodu alebo finančnej strate,
poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti osobných údajov alebo akémukoľvek hospodárskemu
alebo sociálnemu znevýhodneniu. Predmetné spracúvanie zahŕňalo veľké množstvo citlivých osobných
údajov a malo alebo čo i len mohlo mať negatívne dôsledky na veľký počet dotknutých osôb vrátane
žalobcu.

100. Uvedené len potvrdzuje skutočnosť, že takto vymedzená ujma v sfére súkromného života žalobcu
by bola (musela byť) každou inou fyzickou osobou nachádzajúcou sa v danom mieste a čase a
v tej istej situácii objektívne vnímaná vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,
intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo jeho dopad a dôsledky, ako ujma závažná. Subjektívne pocity nie

sú rozhodujúce, podstatné je objektívne hľadisko (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.6.2011 sp.zn.
4Cdo 232/2010).

101. Ak ochrana súkromia a ochrana osobných údajov sa svojim obsahom a povahou zaradzujú medzi
základné ľudské práva, potom neoprávnené sprístupnenie osobných údajov v rozsahu predmetného

bezpečnostného incidentu by z objektívneho hľadiska znamenalo významné dátové obnaženie každého
subjektu s dôsledkami uvedenými v bode 87 odôvodnenia, preto aj ujmu tým vzniknutú by každý subjekt
nachádzajúci sa v situácii žalobcu pociťoval ako ujmu závažnú.

102. Vzhľadom k širokej škále prejavov a súčastí súkromného života fyzickej osoby môže dochádzať

k rozmanitým prejavom zásahov do súkromia a ich dôsledkov na chránené osobnostné práva. Tieto
zásahy v určitých prípadoch môžu (avšak nemusia) mať aj difamačné dôsledky - neoprávnený zásah do
tohto čiastkového práva (práva na súkromie) nemusí vždy vyvolať zníženie vážnosti alebo dôstojnosti
dotknutej fyzickej osoby. Porušenie práva na súkromie je potrebné dôsledne odlišovať od prípadov
neoprávnených zásahov do práva na česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti (rozsudok Najvyššieho

súdu SR z 18.2.2010 sp.zn. 3Cdo 137/2008).

103. Keďže listina základných práv a slobôd je súčasťou právneho (ústavného) poriadku SR (ústavný
zákon č. 23/1991 Z.z.), súd konštatuje, že v predmetnej právnej veci došlo u žalobcu sprístupnením
osobných údajov v kombinácii: meno, priezvisko, adresa bydliska, rodné číslo, číslo OP, telefónne číslo,

číslo SIM karty a vlastnoručný podpis, a to neobmedzenému počtu neoprávnených osôb, k porušeniu
práva na informačné sebaurčenie podľa čl. 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čím bolo
neprípustne zasiahnuté so súkromia žalobcu. Právo na rešpekt k súkromnému životu a právo na
informačné sebaurčenie sú podrobne analyzované v náleze pléna ústavného súdu ČR, sp. zn. PI.ÚS
24/10 z 22.3.2011 bod VII, z ktorého vyplýva, že „primárnou funkciou práva na rešpekt k súkromnému

životu je zabezpečiť priestor pre rozvoj a sebarealizáciu individuálnej osobnosti. Vedľa tradičného
vymedzenia súkromia v jeho priestorovej dimenzii (ochrana obydlia v širšom slova zmysle) a v súvislosti
s autonómnou existenciu a verejnou mocou nerušenou tvorbou sociálnych vzťahov (v manželstve,
rodine, spoločnosti) právo na rešpekt k súkromnému životu zahŕňa i garanciu sebaurčenia v zmysle
zásadnéhorozhodovaniajednotlivcaosebesamom.Inýmislovamiprávonasúkromiegarantujerovnako

právo jednotlivca rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či prípadne, v akom rozsahu a akým spôsobom
a za akých okolností majú byť skutočnosti a informácie z jeho osobného súkromia sprístupnené iným
subjektom. Ide o aspekt práva na súkromie v podobe práva na informačné sebaurčenie výslovne
garantovaný čl. 10 ods. 3 listiny.“104. Z uvedeného je zrejmé, že medzi bezpečnostným incidentom ako protiprávnym konaním a vznikom
ujmy vo sfére zásahu do súkromia žalobcu je bezprostredná príčinná súvislosť.

105. Žalobca ako právny prostriedok ochrany za zásah do svojho súkromia požadoval náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 110,- Eur . Súd konštatujúc splnenie podmienok pre priznanie
relutárnej náhrady sa pri rozhodovaní o výške náhrady zaoberal závažnosťou vzniknutej ujmy a
okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 OZ). Podrobné odôvodnenie tohto

rozsudku ponúka opis závažnosti ujmy aj okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, pričom nad
rámec už uvedeného súd konštatuje, že žalovaná ako významný podnik na telekomunikačnom trhu
sa k bezpečnostnému incidentu týkajúceho sa stoviek jej zákazníkov postavila pomerne
benevolentne, keď po prvotnom ospravedlnení sa žalobcom listom zo 16.3.2017 v ďalšom už popierala
akúkoľvek svoju zodpovednosť za bezpečnostný incident a konanie svojho obchodného zástupcu (jeho
pracovníka) ako priameho pôvodcu zásahu značne relativizovala. Súd nezdieľa názor žalovanej, že

osobné údaje žalobcu boli do neuzamknutého skladu na papierový odpad umiestnené „omylom, resp.
nedopatrením“, pretože podľa názoru súdu sa tak stalo hrubou nedbanlivosťou osoby pracujúcej v
prospech obchodných záujmov žalovanej. Dokumenty s osobnými údajmi žalobcov boli naviac už od
roku 2014 po odchode obchodnej zástupkyne J. B. nedbalo uložené (založené tovarom) v značkovej
predajni žalovanej v Stropkove a žalovaná ani nepreukázala odovzdanie týchto dokumentov novému

obchodnému zástupcovi, pretože už v roku 2014 nebol dôvod uchovávať tieto dokumenty z rokov 2011
a 2012 na značkovej predajni, ale mali byť bezpečne uložené v centrálnom archíve žalovanej. Písomné
materiály s osobnými údajmi žalobcov boli naviac uložené v originálnej archívnej krabici a v tejto krabici
„umiestnené“ do neuzamknutého skladu na papierový odpad, čo len zvýrazňuje stupeň nedbanlivosti
priameho pôvodcu zásahu.

106. Ústavný súd SR v Náleze z 9.11.2016 sp.zn. I.ÚS 689/2014 skonštatoval, že optimalizácia medzi
základnými funkciami primeraného zadosťučinenia a špecifikum každého jednotlivého prípadu vylučujú
pevnú zákonom ustanovenú štandardizáciu sadzieb či hraníc (či minimálnu alebo maximálnu), exaktnú
metodiku výpočtu alebo existenciu nejakého bodového ohodnotenia, na základe ktorých by sa výška

relutárnej náhrady priznávanej súdom stanovovala a ktoré môžu byť v žalobách žiadané. Stanovenie
výšky náhrady je tak zo zákona preto vecou voľnej úvahy súdov, ktorá musí byť odôvodnená a
musí mať svoj základ v zistenom skutkovom stave týkajúcom sa obidvoch zákonom predvídaných
kritérií, t.j. závažnosti vzniknutej ujmy i okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3
Občianskeho zákonníka). Pri úvahe o primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je

rovnakonevyhnutnéprihliadaťnasamotnýúčelafunkcietohtoinštitútupriochraneosobnosti.Primárnou
je funkcia satisfakčná, ale je tu aj funkcia preventívno-sankčná, ktorú by relutárna náhrada mala
plniť z hľadiska špeciálnej a generálnej prevencie; medzi nimi by mal existovať vzťah komplementarity
(navzájom sa dopĺňajú, posilňujú) i vzťah konkurencie.
107. Pri posudzovaní najvhodnejších právnych prostriedkov pre ochranu osobnosti súd v tejto veci

zohľadnil skutočnosť, že bezpečnostný incident, ktorým došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu
sa týkal bezmála 500 osôb a tento incident trval najmenej 15 dní (od 25.01.2017 do 09.02.2017).

108. Z rozhodnutia Úradu na ochranu osobných údajov z 09.03.2018 však vyplýva, že protiprávne
konanie trvalo približne už od roku 2014, kedy došlo k preberaniu značkovej predajne Orange a k

uloženiu pokynu ku likvidácii nájdenej dokumentácie, ktorý ale vedúcim zamestnancom nebol splnený
a namiesto toho bola archívna krabica neodborne odložená v sklade za tovarom značkovej predajne,
teda v rozpore s nastavenými procesmi a postupmi archivácie do mesiaca február 2017, kedy došlo
k samotnému vzniku bezpečnostného incidentu. Počas celého tohto obdobia bola archívna krabica
nezabezpečená a vedúcim zamestnancom a samotným sprostredkovateľom nepovšimnutá.

109. Neobmedzenému počtu nepovolaných osôb boli sprístupnené najcitlivejšie osobné údaje žalobcu,
ktoré ho jednoznačne identifikujú a to vrátane zvlášť chráneného jedinečného osobného identifikátora,
ktorým je rodné číslo.

110. Z vykonaných dôkazov súd ustálil, že bezpečnostným incidentom nedošlo len k „potencionálnej
možnosti“ ohrozenia osobnostných práv žalobcu, ako to konštatuje Krajský súd v Prešove v rozsudku z
30. marca 2021 č.k. 13Co/7/2021-530, ale priamo k ich porušeniu.111. Nálezca archívnej krabice E. D. bol nepovolanou osobou pre oboznamovanie sa s osobnými údajmi
žalobcu. Neoprávnené sprístupnenie osobných údajov nepovolaným osobám je protiprávnym konaním
s presahom do súkromia osoby, ktorej osobné údaje boli takto zneužité.

112. Bezpečnostný incident znamenal zásah do práva žalobcu na súkromie (v užšom slova zmysle na
informačné sebaurčenie) a to spôsobom porušenia tohto práva ako aj spôsobom ohrozenia tohto práva.

113. V danom prípade sa vzhľadom k vyššie uvedenému morálna satisfakcia javí súdu ako

nepostačujúca a vzhľadom na významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu ako aj
vzhľadom na funkciu preventívno - sankčnú je žalobcovi potrebné priznať finančnú náhradu.

114. Pri úvahe o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal súd z porovnania výšky
odškodnenia pre obete násilných trestných činov podľa zákona č. 274/2017 Z.z.. V rozhodnom období
kedy došlo k zásahu do práv žalobcu to bola suma 4.350,- Eur.

115. Pokiaľ sa týka stanovenia primeranej výšky finančnej náhrady, súd vychádzal zo spôsobu výpočtu
súdov v identických veciach, pričom vychádzal z judikatúry súdov Slovenskej republiky vo vzťahu
k priznaným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré sa zvyčajne priznávajú pozostalým po
osobách, ktoré boli usmrtené pri dopravných nehodách či zo zákonnej právnej úpravy, ktorá upravuje

nároky poškodených z trestných činov. Pri náhradách nemajetkovej ujmy pri pozostalých z dopravných
nehôd sa tieto sumy pohybujú cca 15.000,- až 20.000,- Eur pri príbuzných v priamom rade, čo však
samozrejme závisí od individuálnych okolností prípadu, no berúc do úvahy takto priznané sumy ako aj
berúc do úvahy nároky, ktoré sú priznané osobám ako obetiam trestných činov je nepochybné, že miera
zásahu do osobnostných práv v tomto prípade je nepomerne nižšia. Možno hovoriť o rozsahu cca 10 %

zo základu priznaného pre obete násilných trestných činov (4.350,- Eur, § 12 ods. 3 Zákona č. 274/2017
Z.z.). Zároveň je nutné brať do úvahy to, že v danom prípade nedošlo k jej zásahu do osobnostných
práv žalobcu, došlo len k potencionálnej možnosti jeho ohrozenia, čo nepochybne odôvodňuje ďalšie
zníženie minimálne na hodnotu 50 % z vyššie uvedenej úvahy, t.j. 435/2, t.j. 220,- Eur. Zároveň neboli
zistené ani dôvody, akými sú napríklad škandalizácia (či iné vyššie uvedené okolnosti majúce význam

pre výšku náhrady), čím je dôvodné túto sumu ponížiť o 50 %, t.j. na sumu 110,- Eur.

116. Vzhľadom na množstvo osobných údajov žalobcu, ktoré boli neoprávnene sprístupnené, ich
charakter, dĺžku času protiprávneho konania a postavenie žalovaného na telekomunikačnom trhu súd
priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 110,- Eur.

117. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
118. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

119. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal náhradu
trov konania v rozsahu 100%, pretože výška náhrady záležala od úvahy súdu. O výške trov konania
bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
120. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa. Žalovaný požadoval aplikáciu ustanovenia § 257 CSP a nepriznanie náhrady trov

konania úspešnému žalobcovi, resp. ich primerané zníženie. Jeho argumentácia sa týkala prevýšenia
priznaných náhrad trov konania priznanej výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy a opakovania
veľkého počtu obsahovo a formálne rovnakých úkonov. V prejednávanej veci súd nezistil existenciu
výnimočných okolností, a ani dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali aplikáciu
ustanovenia § 257 CSP, kedy súd výnimočne neprizná náhradu trov konania úspešnej strane sporu, čo

jeodklonomodzásahuzodpovednostizavýsledokkonania.Preúčelyrozhodovaniaotrováchkonaniaje
irelevantné, že výška náhrady trov konania prevyšuje priznanú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
za situácie, ak súd konštatoval dôvodnosť podanej žaloby, čo do právneho základu, a to konštatovania,
že bolo zasiahnuté do osobnostných práv žalobcu porušením právnej povinnosti žalovaného. Pokiaľ
ide o opakovanie počtu obsahovo a formálne rovnakých úkonov, tak táto argumentácia je pre účely

tohto konania taktiež bez právneho významu. Žalobca podal jednu žalobu proti žalovanému a žiadne
právne úkony vo vzťahu k žalovanému neopakoval. Na základe žaloby žalobcu sa vedie jediné konanie
voči žalovanému a žalobca bol v konaní o ochranu osobnosti úspešný. Súd nezistil žiadne výnimočné
okolnosti, aby sa odklonil od zásady úspešnosti v konaní. Náhrada trov konania sa priznáva starnesporu, nie právnemu zástupcovi, ktorý je platobným miestom. Napokon dĺžku konania a rad právnych
úkonov ovplyvnil aj postoj žalovaného, ktorý popieral svoju zodpovednosť za zásah do osobnostných
práv žalobcu napriek tomu, že táto zodpovednosť už bola opakovane judikovaná odvolacím súdom

v identických veciach.

Poučenie:

SK-3C/23/2019

P O U Č E N I E :

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od .doručenia rozhodnutia na súde, proti

ktorého rozhodnutiu smeruje. ..........................................

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). (§ 363 CSP)

Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(§ 365 ods.1 CSP)
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

(§ 366 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania. (§ 364 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP)

Žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť a nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou
žalobou. (§ 371 a § 372 CSP)
Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona a to Exekučného poriadku a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov.

Vo Svidníku dňa 7. novembra 2024

JUDr. Mária Tvrdíková

sudca