Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, November 28, 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 7Svk/16/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5020200269
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Dzurdzík

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:5020200269.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala

Dzurdzíka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Zuzany
Šabovej, PhD. v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o. z., so sídlom Rovniankova
1667/14, 851 02 Bratislava, IČO: 31 820 174, zast. Advokátskou kanceláriou Tkáč & Partners, s.r.o.,
so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53 929 691, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina,
odbor starostlivosti o životné prostredie, oddelenie ochrany prírody a vybraných zložiek životného
prostredia, so sídlom Vysokoškolákov 8556, 010 08 Žilina, IČO: 00 151 866, za účasti: 1/ KAMETAL,
s.r.o., so sídlom Kamenná 8606/33C, 010 01 Žilina, IČO: 46 640 193, 2/ Mesto Žilina, IČO: 00 321

796, Nám. Obetí komunizmu 1, Žilina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA-
OOP3-2020/005230-002 zo dňa 27. mája 2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 30S/213/2021 zo dňa 28. novembra 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh na prerušenie kasačného konania sa zamieta.
II. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
III. Žalovanému a ďalším účastníkom sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Napadnutým rozsudkom sp. zn. 30S/213/2021 zo dňa 28. októbra 2022 Krajský súd v Žiline postupom

podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“) zamietol žalobu,
ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA-OOP3-2020/005230-002 zo
dňa 27. mája 2020. Týmto rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie
Okresného úradu Žilina, odboru starostlivosti o životné prostredie (ďalej len „prvostupňový správny
orgán“) č. OÚ-ZA-OSZP3-2019/003470-007 Hnl zo dňa 5. augusta 2019, ktorým bolo rozhodnuté, že
zámer navrhovanej činnosti „Zariadenie na zber a výkup odpadov KAMETAL, s.r.o., prevádzka Žilina“
uvedená v zámere predkladateľa KAMETAL, s.r.o., sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z.

z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (ďalej len „zákon č. 24/2006 Z. z.“).
2. Na základe odvolania žalobcu žalovaný rozhodnutím č. OU-ZA-OOP3-2020/005230-002 zo dňa
27. mája 2020 rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Žalovaný mal za to, že
prvostupňový správny orgán sa z vecného hľadiska dostatočne zaoberal navrhovanými podmienkami
dotknutej verejnosti, pričom pri ich posudzovaní vychádzal aj zo stanovísk dotknutých orgánov. Niektoré
podmienky, ktoré vyplynuli z doručených stanovísk, boli zahrnuté vo výrokovej časti napadnutého
rozhodnutia, ďalšie, týkajúce sa povinností navrhovateľa, vyplývajú z ustanovení všeobecne záväzných

predpisov. Tieto nemohli byť predmetom rozhodovania príslušného orgánu a následne budú riešené
v rámci povoľovacieho procesu, ktoré sú záväzné pre príslušný povoľovací orgán. Časť pripomienok
a navrhovaných podmienok rozhodnutia dotknutej verejnosti bola vyhodnotená nad rámec platnej
legislatívy alebo bola irelevantná a vykazovala neznalosť lokality, v ktorej je navrhovaná činnosťplánovaná, a preto neboli zapracované do záväznej časti rozhodnutia. Podľa žalovaného správny
orgán prvého stupňa preskúmal a zaoberal sa všetkými pripomienkami a návrhmi dotknutých
orgánov. Výstupom zisťovacieho konania je rozhodnutie o tom, či sa zmena navrhovanej činnosti

bude posudzovať podľa zákona EIA, ktoré správny orgán prvého stupňa na základe výsledkov
zisťovacieho konania aj vydal a prihliadal pri tom na kritériá stanovené zákonom EIA a všetky
stanoviská doručené k zámeru navrhovanej činnosti. Výsledky zisťovacieho konania nepoukázali
na predpokladané prekročenie medzných hodnôt alebo limitov ustanovených osobitnými predpismi
v oblasti životného prostredia v dôsledku realizácie navrhovanej činnosti na životné prostredie.

Správny orgán prvého stupňa do požiadaviek vo vzťahu k navrhovanej činnosti, ktoré bude potrebné
zohľadniť v procese konania o povolení činnosti podľa osobitných predpisov, zapracoval relevantné
a opodstatnené požiadavky, ktoré majú oporu v platnej legislatíve a bude ich potrebné zohľadniť pri
príprave dokumentácie v procese konaní o povolení činnosti podľa osobitných predpisov.
3. Správny súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že účelom predloženého zámeru k navrhovanej
činnosti je dobudovanie zariadenia na zber a výkup odpadov, železných a neželezných kovov,

papiera a akumulátorových batérií, ktoré je umiestnené v Žiline na ulici Kamenná. Celý areál
pozostáva z administratívnej a prevádzkovej budovy, skladových priestorov a manipulačných plôch.
Prevádzkovateľ uvažoval s rozšírením zberu o batérie a akumulátorové batérie a pripravoval
rekonštrukciuskladu-plechovejhalynapozemkuč.7022/65prepotrebyzhromažďovaniaaskladovania
akumulátorových batérií. Navrhovaná činnosť si nevyžaduje výstavbu nových objektov. Pre účel

skladovania akumulátorových batérií sa upraví existujúci zastrešený sklad umiestnený v areáli zberne v
jeho zadnej časti. V rámci novej činnosti sa prevádzková hala vybaví potrebnými kontajnermi, paletami
a obalmi na zber a dočasné skladovanie akumulátorových batérií a batérií v súlade so zákonom NR SR
č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a v znení neskorších právnych predpisov. Objekt bude rozčlenený na časť
na skladovanie odpadov a časť na manipuláciu s odpadom.

4. Konštatoval, že zámerom navrhovateľa KAMETAL s.r.o. je teda komplexná prestavba súčasne
existujúcej skladovej haly na zariadenie na zber a výkup odpadov. Predpokladaný zámer navrhovanej
činnosti podáva základnú charakteristiku navrhovanej činnosti, základné údaje o súčasnom stave
životného prostredia a základné údaje o predpokladaných vplyvoch na životné prostredie. Ďalej zo
spisového materiálu správny súd zistil, že k tomuto zámeru sa vyjadrili dotknuté orgány, pričom ich

prípadné pripomienky boli riadne vyhodnotené v rámci rozhodnutia, pričom všetky dotknuté orgány
vyjadrili záver, že posudzovanie zámeru je potrebné ukončiť v zisťovacom konaní. K predmetnému
zámeru sa vyjadril aj žalobca ako dotknutá verejnosť podľa § 24 zákona č. 24/2006 Z. z., ktorý mal
k predloženému zámeru viacero pripomienok. Tieto pripomienky boli predmetom skúmania zo strany
správneho orgánu, ktorý tieto pripomienky vyhodnotil a k jednotlivým vyjadreniam žalobcu sa písomne

vyjadril vo svojom stanovisku, ktoré je obsahom prvostupňového rozhodnutia ako aj napadnutého
rozhodnutia.
5. Správny súd uviedol, že z obsahu jednotlivých pripomienok, ktoré vzniesol v rámci zisťovacieho
konania žalobca ako zainteresovaná verejnosť, nevyplývajú žiadne konkrétne negatívne vplyvy, ktoré
by vznikli v procese navrhovanej činnosti pri prestavbe existujúcej haly na zariadenie na zber a výkup

odpadov, ktoré drží odpady len po krátky čas, a teda žalobca v konaní neuviedol žiadne konkrétne
dôvody, z ktorých by vyplývalo, že navrhovaná činnosť, ktorú chce uskutočniť navrhovateľ predloženého
zámeru, negatívne ovplyvní životné prostredie v danej lokalite. V súvislosti s jednotlivými námietkami,
ktoré vzniesol žalobca v danom konaní, správny súd poznamenal, že žalobca sa stavia do pozície osoby,
ktorá háji záujmy verejnosti na úseku ochrany životného prostredia, keď pri rozličných investičných

zámeroch podáva námietky a žaloby, ktoré sú obsahovo obdobné, nereagujúce na špecifiká jednotlivých
investičných zámerov a špecifiká oblastí, v ktorých sa majú tieto realizovať. Takéto nekonkrétne
argumenty, ktoré sú aj obsahom námietok pred správnymi orgánmi, majú za následok to, že táto činnosť
môže byť posudzovaná aj na hranici toho, že zo strany žalobcu sa jedná o účelové konanie, ktorého
cieľomniejepoukazovaťnanegatívnevplyvynaživotnéprostredie,aležesajednáčistooosobnýzámer

žalobcu, kde chýba akýkoľvek verejný záujem. V danom konaní správny súd neupiera právo žalobcu
ako právo dotknutej osoby alebo dotknutej verejnosti vplývať a svojimi námietkami regulovať nepriaznivé
vplyvy navrhovanej investičnej činnosti na životné prostredie, avšak námietky ktoré sú vznášané zo
strany žalobcu vzbudzujú pochybnosti, že ide o námietky, ktoré sú presadzované vo verejnom záujme.
6. V súvislosti s námietkou žalobcu, že prvostupňový správny orgán vo svojom prvostupňovom

rozhodnutí nesprávne aplikoval § 29 ods. 3 a 13 zákona č. 24/2006 Z. z., keď žalobcovi neboli
sprístupnené verejné doklady, o ktoré žiadal a ku ktorým sa chcel vyjadriť predtým ako bolo vydané
prvostupňové rozhodnutie, dospel správny súd k záveru, že ide o neodôvodnenú námietku. Z obsahu
spisového materiálu takéto porušenie zo strany prvostupňového správneho orgánu ani žalovanéhonezistil,keďžejezrejmé,žeinvestičnýzámerbolzverejnenýnawebovejstránkeOkresnéhoúraduŽilina,
odboru starostlivosti o životné prostredie a navyše pred vydaním rozhodnutia prvostupňový správny
orgánlistomč.OU-ZA-OSZP3-2019/003470-006/Hnl,oznámilvšetkýmúčastníkomkonania,žesamôžu

oboznámiť s podkladmi rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 zákona o správnom konaní a majú možnosť
pred vydaním rozhodnutia sa k týmto podkladom aj vyjadriť prípadne navrhnúť ich doplnenie. K námietke
žalobcu, že mu zo strany prvostupňového správneho orgánu neboli zaslané požadované doklady zo
spisu, správny súd uviedol, že úlohou správneho orgánu nie je v tomto smere poskytovať zo spisu listiny
ktoré požaduje niektorý z účastníkov, keď táto možnosť účastníkovi vyplýva priamo zo zákona, ktorý

môže v rámci celého konania nahliadnuť do spisu a tieto listinné dôkazy si môže zo spisu zabezpečiť
osobne na svoje náklady. Rovnako tak námietka nezverejnenia všetkých podkladov na webovej stránke
je nedôvodná, nakoľko uvedená povinnosť nevyplýva zo znenia zákona, pričom žalobcov právny názor
v danej veci je príliš extenzívny nemajúci oporu v platnej právnej úprave.
7. K námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené nakoľko neobsahuje
vyhodnotenie stanovísk podľa § 29 ods. 13 zákona č. 24/2006 Z. z., správny súd uviedol, že je

neopodstatnená. Podľa § 29 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z. z., ak sa rozhoduje o tom, či sa navrhovaná
činnosť alebo jej zmena bude posudzovať podľa tohto zákona, použijú sa primerane pre zisťovacie
konanie kritériá ktoré sú obsiahnuté v prílohe č. 10 citovaného zákona, pričom príslušný orgán prihliada
aj na stanoviská dotknutých orgánov podľa § 23 ods. 4. Správny súd mal za to, že žalovaný ako aj
prvostupňový správny orgán vyhodnotili tak žalobcove pripomienky, ako skutočnosti uvedené v odvolaní

a riadne sa s nimi vysporiadali, pričom v rozhodnutí vyhodnotili aj návrhy na prijatie opatrení. Skutočnosť,
že týmto pripomienkam nevyhoveli, resp. nezapracovali návrhy na prijatie opatrení, ktoré vyhodnotili ako
nedôvodné, nie sú samy o sebe dôvodom na zrušenie rozhodnutia, zvlášť ak posúdenie tak pripomienok
ako návrhov opatrení žalobcu súd posúdil ako vecne správne.
8. Podľa názoru správneho súdu zo strany správnych orgánov nedošlo ani k porušeniu zákona

č. 43/2006 (Aarhuský dohovor), keď prvostupňový správny orgán sprístupnil verejnosti informácie
o životnom prostredí, ako aj zámer o navrhovanej činnosti a toto sprístupnenie bolo vykonané
spôsobom, ktorý je v dnešnej dobe štandardný, teda tieto doklady boli zverejnené na webovej stránke
prvostupňového správneho orgánu resp. Ministerstva životného prostredia SR. Pokiaľ ide o námietku
žalobcu, že tento nemohol riadne hájiť svoje záujmy a nebolo mu umožnené zúčastniť sa konzultácií

počas celého procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie v zmysle § 63 zákona č. 24/2006
Z. z., tak správny súd sa stotožnil so záverom žalovaného, že konzultácie v zmysle ustanovenia § 63
zákona EIA sú v dispozícii konajúceho správneho orgánu, ktorý v konkrétnom prípade na základe voľnej
úvahy zváži vhodnosť ich vykonania. Z predmetného ustanovenia zákona č. 24/2006 Z. z. nevyplýva
povinnosť správneho orgánu vykonať konzultácie na žiadosť dotknutej verejnosti, ale právo dotknutej

verejnosti zúčastniť sa konzultácií v prípade, že správny orgán rozhodne o ich vykonaní.
9. Pokiaľ žalobca argumentoval, že administratívny spis mal prvostupňový správny orgán k dispozícii v
elektronickej podobe a že teda mohol žalobcovi zaslať jednotlivé kópie listov ktoré žiadal, tak správny
súd poznamenal, že je na úvahe správneho orgánu či takýto postup zvolí a či zašle tieto listiny na
žiadosť žalobcu účastníkovi konania. Pokiaľ však zaujme k tejto otázke negatívne stanovisko, nejde o

skutočnosť, ktorá by mala za následok nezákonnosť postupu správneho orgánu, pretože žalobca ako
účastník konania si mal právo zabezpečiť aj iným spôsobom tieto listiny a to ako už bolo vyššie uvedené
osobnou návštevou a nahliadnutím do spisového materiálu a zabezpečením si kópií z tohto spisu.
Pokiaľ sa žalobca v súvislosti s neposkytnutím spisového materiálu v elektronickej podobe odvoláva
na Aarhuský dohovor, tak správny súd poznamenal, že cieľom tohto dohovoru je umožniť účastníkom

za podmienok určených vnútroštátnym právom prístup k informáciám, avšak nie tým, že na požiadanie
žalobcu bude správny orgán sprístupňovať a zasielať spisové materiály účastníkom konania. Uvedený
dohovor apeluje na príslušné orgány umožniť účastníkom konania prístup do spisu, čo značí, že k
porušeniu zákona a k porušeniu tohto dohovoru by došlo iba v prípade, ak by správny orgán akýmkoľvek
spôsobom zamedzil účastníkovi konania prístup k spisu, nahliadnutie, zabezpečenie si fotokópie a pod.

V danom prípade však táto skutočnosť zo strany správnych orgánov nebola zistená súdom a preto
považoval právny súd konanie a postup správnych orgánov za súladný s Aarhuským dohovorom.
10. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu, mal za to, že tieto rozhodnutia spĺňajú náležitosti rozhodnutí v
zmysle správneho poriadku a že tieto rozhodnutia sú dostatočne odôvodnené a poskytujú dostatočný

záver o tom, že v rámci zisťovacieho konania bola navrhovaná činnosť z hľadiska povahy a
rozsahu navrhovanej činnosti, miesta jej vykonávania a očakávaných vplyvov na životné prostredie a
zdravie obyvateľov, možnosti realizácie opatrení navrhnutých v zámere na odstránenie a zmiernenie
nepriaznivých dopadov navrhovanej činnosti na životné prostredie a zdravie obyvateľov dostatočnevyhodnotená správnym orgánom a že táto navrhovaná činnosť nemá negatívny vplyv na životné
prostredie v danej lokalite. Na základe uvedeného žalobu s poukazom na ustanovenie § 190 SSP
zamietol.

II. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde
11. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej len
„sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP.
12. V rámci argumentácie k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu poukázal na svoju činnosť
a ciele ako ekologickej organizácie, na svoje východiská a názory vo vzťahu k činnosti jeho organizácie

a ochrane životného prostredia. Tiež sa vyjadril k činnosti bývalého ministra hospodárstva SR a činnosti
bývalého ministra životného prostredia SR. V rámci všeobecných východísk sťažovateľ poukázal na
práva garantované Aarhuským dohovorom, ako aj na právo na priaznivé životné prostredie v zmysle
Ústavy Slovenskej republiky. Namietal, že krajský súd svojou rozhodovacou praxou porušuje jeho
ústavné práva, a to tým, že sa jeho správnymi žalobami zaoberá povrchne a predpojato.
13. Sťažovateľ tiež poukázal na ustanovenie § 29 ods. 13 a § 20a zákona č. 24/2006 Z. z., v zmysle

ktorýchjenapríslušnomorgáne,abyvybralvhodnéopatreniavovzťahuk?ochraneživotnéhoprostredia,
ktoré stanoví určito, zrozumiteľne, budú preskúmateľné a?vykonateľné a tento výber náležite odôvodnil.
V danom prípade bolo úlohou práve prvostupňového správneho orgánu posúdiť a?zvážiť vhodnosť
opatrení na minimalizáciu zásahov do životného prostredia, a nie sa snažiť nesprávnym pochopením
a?aplikáciou práva preniesť túto povinnosť na určenie konkrétnych opatrení zo seba na sťažovateľa.

Poukázal na rozhodnutie 7Sžik/3/2017.
14. Sťažovateľ rovnako považuje za nesprávne vysporiadanie sa zo strany správneho súdu so žalobným
bodom nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia. Podľa sťažovateľa tým, že napadnuté rozhodnutie
vo vyhodnotení kritérií podľa prílohy č. 10 zákona EIA nevyhodnocovalo žiadne ukazovatele podľa
osobitných hmotno-právnych predpisov (poukazujúc na § 11 a § 12 zákona 7/1992 Zb. o životnom

prostredí ), je úvaha žalovaného svojvoľná. Sťažovateľ tvrdí, že jadrom rozhodnutia podľa § 29 ods. 3
zákonaEIAjeaplikáciakritériípodľaprílohyč.10menovanéhozákonanazámer,pritomsazohľadňujúaj
doručené stanoviská, a teda rozhodnutie zo zisťovacieho konania je determinované úvahou správneho
orgánu o tom, aké vplyvy sa predpokladajú, a to z vecných hľadísk určených prílohou č. 10. Podľa
sťažovateľa ani jedna jeho pripomienka nie je takýmto spôsobom vyhodnotená.

15. Správne orgány podľa sťažovateľa svojvoľne a šikanózne aplikujú právo, keď?nenariaďujú ústne
konzultácie s odôvodnením, že podľa § 21 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán nariadi
ústne pojednávanie, len ak to vyžaduje povaha veci alebo ak?to?ustanovuje osobitný zákon. Podľa
sťažovateľa sú konzultácie podľa § 63 zákona EIA inštitútom, ktorý môže verejnosť využiť kedykoľvek
počas procesu EIA. Tento inštitút tiež vyplýva z článku 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru. Nenariadenie

konzultácie je podľa sťažovateľa prejavom svojvôle úradníka brániacim účinnému uplatňovaniu práv
verejnosti v procese EIA. Ak sťažovateľ o konzultáciu požiada, má sa konzultácia vykonať, aby bol
dosiahnutý účel a cieľ zákona EIA. Zmyslom konzultácie je podrobnejšie oboznámenie sa subjektov
zúčastnených na procese EIA s informáciami týkajúcimi sa posudzovaného predmetu činnosti a
jeho možných vplyvov na životné prostredie. Sťažovateľ poukázal na dobrý správny postup, ktorý

predstavuje očakávanú normu správania sa úradníkov Európskej únie, pričom postup žalovaného ako
aj prvostupňového správneho orgánu nemožno v žiadnom prípade považovať za dobrý správny postup.
16. Ďalej namietal nesprávne zverejnenie všetkých informácií na webovom sídle Ministerstva životného
prostredia Slovenskej republiky, keď správne orgány podľa jeho názoru konali v rozpore s ustanovením
§ 24 ods. 1 písm. i) zákona č. 24/2006 Z. z. Sťažovateľ poukazoval na to, že termín „povolenie“ užívaný

týmto ustanovením je potrebné vykladať širšie v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady
č. 2011/92/EÚ z 13. decembra 2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov
na životné prostredie (ďalej len „smernica EIA„) a mal by zahŕňať všetky rozhodnutia podľa zákona EIA,
nielen záverečné stanovisko. Podľa sťažovateľa mal správny orgán povinnosť v súlade s § 29 ods.
3 zákona EIA zverejniť aj vyjadrenia dotknutých orgánov, verejnosti a doplňujúce informácie. Odkaz

na ustanovenie § 23 správneho poriadku je podľa sťažovateľa v tomto prípade nesprávny. V tomto
smere podľa sťažovateľa správny orgán obmedzil verejnosti, ktorá nie je účastníkom konania, znalosti o
predmetnom zámere do takej miery, že jej zmaril možnosť podať odvolanie podľa § 24 ods. 4 zákona EIA
z dôvodu, že nemal dostatočné informácie o tom, na základe akých podkladov správny orgán rozhodol.
17. Sťažovateľ tvrdí, že nebolo zo strany správny orgánov postupované v zmysle „princípov dobrej

verejnej správy“ (Good Governance, Good Administration, majúce základe v literatúre, judikatúre
európskych inštitúcií a niektorých dokumentoch najmä Rady Európy, a to v odporúčaniach a rezolúciách
Výboru ministrov Rady Európy a Európskej únie). Tieto princípy vo svojej podstate znamenajú výkon
právomoci správneho orgánu ako službu občanom, nezneužívanie voľnej úvahy správneho orgánu avýkon jeho právomoci len za účelom ustanoveným zákonom. Sťažovateľ poukazuje napr. na rozsudok
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 10Sžo/38/2015 zo dňa 25.05.2016 a rozsudok Najvyššieho súdu SR,
sp. zn.10Asan/3/2017 zo dňa 27.04.2018. Správny súd sa nezaoberal, či postup správneho orgánu

je v súlade s princípmi dobrej verejnej správy, ale skúmal činnosť sťažovateľa namiesto preskúmania
zákonnosti rozhodnutia. Nutnosť dobrého správneho postupu, zákonnosti a správnosti rozhodnutí
orgánov verejnej moci v súlade s princípmi Good Governance a Good Administration je rovnako ako
ochrana práva na priaznivé životné prostredie verejným záujmom, nakoľko smeruje k budovanie viery v
právny štát a dôveru k správnosti rozhodnutia orgánov verejnej moci. Tak rozhodnutie správneho orgánu

napadnuté správnou žalobou ako aj rozsudok krajského súdu sú v priamom rozpore s týmito princípmi,
a teda nemôžu obstáť.
18. V závere kasačnej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby sa kasačný súd obrátil?na?Súdny dvor
Európskej únie s prejudiciálnymi otázkami:
a) Či samotná podobnosť jednotlivých podaní a žalôb sťažovateľa je zneužívaním práva, ktoré priznáva
Smernica EIA verejnosti.

b) Či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu ku konzultáciám je v súlade so Smernicou
EIA.
c) Či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu k nutnosti zverejňovania informácii pre
verejnosť sú v súlade so Smernicou EIA.
d) Či výklad práva, ktorý nepreferuje dosiahnutie zmieru v rámci konania o posudzovaní vplyvov je v

súlade so Smernicou EIA.
19. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal
napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktorému predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej
sťažnosti (§ 440 SSP), kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň
vyhláseniarozhodnutiabolzverejnenýminimálne5dnívoprednaúradnejtabulianainternetovejstránke

Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s
§ 452 ods. 1 SSP.
III. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal
20. Podľa § 23 ods. 1 Správneho poriadku účastníci konania a ich zástupcovia a zúčastnené osoby
majú právo nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc

o hlasovaní alebo dostať informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom.
21. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a
zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k
spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
22. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi

predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.
23. Podľa § 47 ods. 1, 2, 3 Správneho poriadku, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie
a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania
vyhovuje v plnom rozsahu. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho

predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ
sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu;
lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán
uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení
dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako

sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
24. Podľa § 29 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, príslušný orgán na základe
zámeru alebo oznámenia o zmene navrhovanej činnosti vykoná zisťovacie konanie o posudzovaní
navrhovanej činnosti k zámeru alebo k oznámeniu o zmene navrhovanej činnosti a rozhodne, či sa

predmet zisťovacieho konania bude posudzovať podľa tohto zákona.
25. Podľa § 63 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, (1) Príslušný orgán pri posudzovaní
vplyvov strategických dokumentov alebo navrhovaných činností alebo ich zmien zabezpečí vykonanie
konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým

orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou, ktorá má možnosť zúčastniť sa konzultácií počas
celého procesu posudzovania vplyvov. (2) Obsahom konzultácií medzi navrhovateľom, obstarávateľom
a ostatnými subjektmi procesu posudzovania vrátane verejnosti môžu byť najmä a) doplňujúce
informácie o strategickom dokumente a navrhovanej činnosti, b) informácie o možných vplyvochstrategického dokumentu a navrhovanej činnosti na životné prostredie vrátane zdravia, c) vzájomné
oboznámenie sa so stanoviskami, d) doplnenie alebo upresnenie navrhovaných opatrení, e) obsah a
rozsah poprojektovej analýzy. (3) Príslušný orgán uvedie výsledky konzultácií v odôvodnení rozhodnutia

zo zisťovacieho konania podľa § 7 a 29 a v záverečnom stanovisku podľa § 14 a 37.
26. Podľa § 64 zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, na konania podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis
o správnom konaní okrem a) konania podľa druhej a štvrtej časti zákona, b) osobitosti konania podľa §
20 ods. 1 a 3, c) upustenia od variantného riešenia podľa § 22 ods. 6, d) určenia obcí, v ktorých bude

zámer k nahliadnutiu podľa § 23 ods. 2, e) určenia rozsahu hodnotenia a harmonogramu podľa § 30,
f) konfliktu záujmov podľa § 63a.
27. Podľa § 23 ods. 4 zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, Rezortný orgán, povoľujúci orgán, dotknutý orgán
a dotknutá obec doručia písomné stanoviská 23) k zámeru príslušnému orgánu do 21 dní od jeho
doručenia; ak sa nedoručí písomné stanovisko v uvedenej lehote, stanovisko sa považuje za súhlasné.

Verejnosť môže doručiť svoje písomné stanovisko k zámeru príslušnému orgánu do 21 dní od
zverejnenia zámeru na webovom sídle ministerstva alebo od zverejnenia oznámenia podľa odseku 3;
písomné stanovisko sa považuje za doručené, aj keď je doručené v stanovenej lehote prostredníctvom
dotknutej obce.
IV. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

28. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku
Krajského súdu v Žiline po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a
dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná. Je zároveň potrebné uviesť, že
kasačná sťažnosť je inštitútom mimoriadneho opravného prostriedku. Z tohto dôvodu jej podanie je
koncipované na konkrétnom tvrdení sťažovateľa o pochybení krajského súdu v konaní. Sťažovateľ

namietal dôvody kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP.
29. Kasačný súd uvádza, že sťažovateľ síce podal rozsiahlu kasačnú sťažnosť, ale jej obsah bol na
mnohých miestach neurčitý a s prejednávanou vecou zjavne nesúvisiaci. Kasačný súd sa nemohol
zaoberať vágne formulovanými generálnymi výhradami sťažovateľa, že sa jeho námietkami nezaoberal
správny súd. Kasačná sťažnosť musí byť naformulovaná dostatočne konkrétne, pretože kasačnému

súdu nepatrí úloha namiesto sťažovateľa vyhľadávať možné porušenia zákona zo strany správneho
súdu. Zároveň pri posudzovaní námietok sťažovateľa je nevyhnutné uviesť, že v kasačnej sťažnosti
zjavne absentuje vymedzenie uplatneného dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP spôsobom,
ako to vyžaduje § 440 ods. 2 SSP. Z kasačnej sťažnosti nemožno zistiť aké konkrétne právne
posúdeniesprávnehosúdupovažujesťažovateľzanesprávneazároveň,logicky,absentujeajakákoľvek

sťažovateľova argumentácia ohľadom toho, v čom má spočívať nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Ako je zrejmé aj z citovanej odbornej literatúry, dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm.
g) SSP musí byť v kasačnej sťažnosti riadne vymedzený. Nestačí, keď sťažovateľ formálne uvedie,
že uplatňuje tento dôvod (odkazom na príslušné zákonné ustanovenie), ale v kasačnej sťažnosti musí
jasne vymedziť, ktorú relevantnú právnu otázku považuje zo strany správneho súdu za nesprávne

vyriešenú a v čom konkrétne má nesprávnosť riešenia spočívať. Kasačná sťažnosť je tak v podstatnej
častineprípustná,nakoľkodôvodpodľa§440ods.1písm.g)SSPniejevkasačnejsťažnostivymedzený
predpísaným spôsobom.
30. Bolo by v rozpore so zásadou procesnej ekonómie, ak by mal súd reagovať na každé
jednotlivé tvrdenie sťažovateľa, obzvlášť pokiaľ už podstatu sťažovateľových námietok vysporiadala

predchádzajúca súdna a správna prieskumná inštancia a pokiaľ sťažovateľ nepredkladá argumentáciu
tomuto názoru konkurujúcu. Súčasne kasačný súd pripomína, že v konaní o kasačnej sťažnosti
vystupuje ako inštancia kasačná. Jeho úlohou teda nie je primárne preskúmať skutkové zistenia
správnych orgánov a krajských súdov, ale podrobiť hodnoteniu ich právne posúdenie veci, a to v spojení
s právnymi názormi krajského súdu. Kasačná sťažnosť sťažovateľa je do podstatnej miery formulovaná

vo všeobecnej rovine, pričom značná časť kasačnej sťažnosti nesmerovala adresne voči napadnutému
rozsudku alebo preskúmavaným rozhodnutiam orgánov verejnej správy, ale venovala sa všeobecne
vzneseným námietkam voči činnosti konkrétnych orgánov a ich vrcholných predstaviteľov (nie však
správnych orgánov konajúcich v predmetnej veci), pričom súvis týchto námietok s predmetnou vecou
nebol sťažovateľom kvalifikovane špecifikovaný.

31. Sťažovateľ opakovane a v rôznych veciach pred kasačným súdom poukazuje na práva garantované
Aarhuským dohovorom, na ustanovenia § 29 ods. 13 a § 20a zákona?EIA. Rovnako namieta, že
orgány verejnej správy svojvoľne a šikanózne aplikujú právo, keď?nenariaďujú ústne konzultácie a
namieta nezákonnosť rozhodnutia z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia. K predmetnýmnámietkam sa už vyjadril kasačný súd napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 3Svk/39/2022, kde konštatoval,
že:
32. „Kasačný súd rovnako zobral do úvahy aj to, že vložením podmienok eliminujúcich alebo

zmierňujúcich vplyvy na životné prostredie do výrokovej časti rozhodnutia zo zisťovacieho konania sa
naplnila požiadavka novely smernice EIA č. 2014/52/EÚ (dôvodová správa k zákonu EIA). Táto zmenila
čl. 4 ods. 5 písm. a) Smernice EIA tak, že v rozhodnutí, ak sa v zisťovacom konaní rozhodne, že nie
je potrebné posúdenie vplyvov na životné prostredie, uvádza hlavné dôvody nepožadovania takéhoto
posúdenia s odkazom na príslušné kritériá uvedené v prílohe III a uvedie aj všetky vlastnosti projektu a/

alebo plánované opatrenia, ktorými sa má zabrániť alebo predísť tomu, čo by inak mohli byť významné
nepriaznivé účinky na životné prostredie, ak ich navrhovateľ navrhol. Slovenský právny poriadok teda
nad rámec požiadaviek Smernice EIA stanovil povinnosť v každom rozhodnutí zo zisťovacieho konania
určovať podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv stavby na životné prostredie (a to aj v prípade,
ak ich navrhovateľ nenavrhol), hoci zo smernice takáto požiadavka nevyhnutne nevyplývala.“
33. „Ak sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že v zisťovacom konaní neboli zverejnené vyjadrenia

dotknutých orgánov, aj túto námietku kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V zmysle príslušných
ustanovení § 24 ods. 1 zákona EIA príslušný orgán má povinnosť zverejniť informácie o navrhovanej
činnosť alebo jej zmene (napr. kde možno získať informácie o zmene navrhovanej činnosti, o prístupe
verejnosti) a podľa § 29 zákona EIA zverejňuje napr. oznámenie o zmene navrhovanej činnosti, kde
možno do zámeru nahliadnuť či kedy k nemu možno zasielať pripomienky. Žiadne ustanovenie zákona

EIA nestanovuje povinnosť príslušného orgánu zverejňovať stanoviská dotknutých orgánov, z toho
dôvodu kasačný súd vyhodnotil postup príslušného orgánu za zákonný a námietku sťažovateľa za
nedôvodnú.“
34. „Ďalšou z kľúčových námietok sťažovateľa bolo nevykonanie konzultácií podľa § 63 zákona EIA,
o ktoré žiadal v rámci zaslania pripomienok v zisťovacom konaní. Podľa § 63 ods. 1 zákona EIA

príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov strategických dokumentov alebo navrhovaných činností alebo
ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom,
rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou, ktorá má možnosť
zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov. Vychádzajúc z vlastného znenia
citovaného ustanovenia, zákon EIA inštitút tzv. konzultácií spája až so samotným posudzovaním vplyvov

navrhovaných činností alebo ich zmien na životné prostredie. Uvedené korešponduje aj so Smernicou
EIA, ktorá rovnako tento inštitút spája až s konaním o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. V
zmysle čl. 2 písm. g) Smernice EIA sú konzultácie zaradené do procesu posudzovania vplyvov na
životné prostredie a rovnako sú systematicky následne zaradené pod čl. 5 Smernice EIA, ktorý upravuje
vykonanie posudzovania vplyvov na životné prostredie a nie zisťovacie konanie, ktoré je upravené v

čl. 4 smernice. Rovnako samotný sťažovateľ v kasačnej sťažnosti okrem iného odkazuje na bod 29
úvodných ustanovení novely č. 2014/52/EÚ Smernice EIA, ktorá konzultácie v zisťovacom konaní len
odporúča ako „dobrý správny postup“. Vzhľadom na to, že zákon EIA a ani Smernica EIA v zisťovacom
konaní výslovne nepredpokladajú vykonanie konzultácií, ktoré sú až inštitútom posudzovania vplyvov na
životnéprostredie,vprípade,žepríslušnýorgántietovzisťovacomkonanínevykonal,nemožnouvedené

považovať za nezákonný postup a námietku sťažovateľa v tomto smere preto kasačný súd rovnako
vyhodnotil ako nedôvodnú. Uvedený záver však nevylučuje, aby príslušné orgány vykonali konzultácie
aj v rámci zisťovacieho konania, ak ich vykonanie môže byť prínosné pre dôkladné posúdenie veci. Ich
nevykonanie však nemôže byť vyhodnotené ako nezákonné.“
35. „Na tomto mieste však kasačný súd musí dať sťažovateľovi za pravdu, že inštitút tzv. konzultácií

podľa zákona EIA nemožno spájať len s vykonaním ústneho pojednávania v zmysle § 21 Správneho
poriadku, ako sa o to snažil žalovaný a toto v podstate potvrdil aj správny súd. Inštitút konzultácií je
pojem širší, ktorý zahŕňa aj napr. písomné podania alebo verejnú anketu (čl. 6 ods. 5 Smernice EIA)
a je potrebné ho vnímať ako dialóg medzi developerom, príslušným orgánom a ostatnými účastníkmi,
teda aj zainteresovanou verejnosťou. V rámci konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie

ide o významný inštitút, ktorý môže zásadným spôsobom ovplyvniť celý proces posudzovania, pričom
zákon EIA ako aj Smernica EIA jeho vykonanie predpokladajú. Uvedený záver kasačného súdu však
nič nemení na tom, že v posudzovanom prípade, kde išlo o zisťovacie konanie, zákon s konzultáciami
nepočíta a nemožno ich nevykonanie preto považovať za nezákonný postup príslušného orgánu, ktorý
by mal za následok nezákonnosť posudzovaných rozhodnutí.“

36. „Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti tiež rozporoval postup správneho súdu, ktorý porušil povinnosť
obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnou otázkou, ktorú mal sťažovateľ formulovať
v správnej žalobe. Kasačný súd po preskúmaní správnej žaloby sťažovateľa žiaden takýto návrh
neidentifikoval, preto uvedenú námietku sťažovateľa vyhodnotil ako netýkajúcu sa tu preskúmavanéhokonania, a teda nedôvodnú. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky v kasačnom konaní kasačný
súd uvádza, že?návrh na začatie prejudiciálneho konania predstavuje dialóg medzi súdmi a?jeho
začiatok závisí výlučne od toho, ako vnútroštátny súd posúdi relevantnosť a?potrebu takéhoto návrhu

(rozsudky zo 16. decembra 2008, Cartesio, C210/06, Zb. s.?I9641, bod?91, a?z?9.?novembra 2010,
VB Pénzügyi Lízing, C137/08, Zb. s.?I10847, bod?29). V posudzovanej veci kasačný súd konštatuje, že
sám nevzhliadol potrebu predloženia prejudiciálnej otázky ani v kasačnom konaní. Zo strany sťažovateľa
sa prvá nastolená otázka týkala inštitútu zneužitia práva, ktorý ale nebol jedným z dôvodov, na ktorých
by bolo postavené rozhodnutie správneho alebo kasačného súdu, preto položenie tejto otázky nemohlo

ovplyvniť rozhodnutie v prejednávanej veci. Druhá navrhovaná otázka bola nekonkrétna, sťažovateľ
nevysvetlil, ktoré konkrétne normy európskeho práva majú byť objasnené a aplikované v danej veci. Za
týchto okolností kasačný súd dospel k záveru, že nie je povinný iniciovať konanie pred Súdnym dvorom
Európskej únie v?režime článku 267 Zmluvy o?fungovaní Európskej únie.“
37. Za nedôvodnú vyhodnotil kasačný súd aj námietku sťažovateľa, že nebolo zo strany správnych
orgánov postupované v zmysle „princípov dobrej verejnej správy“. V tejto súvislosti nemožno opomenúť

skutočnosť, že verejná správa je službou verejnosti a základné pravidlá konania uvedené v § 3
Správneho poriadku, pre ktoré východiskom je systém prameňov práva predovšetkým ústava (najmä
čl. 2) a zákony (vrátane právnej úpravy založenej právom Európskych spoločenstiev resp. upravenej
medzinárodnými zmluvami) i keď sú formulované viac všeobecným spôsobom, je potrebné, vzhľadom
na to, že slovenské právo je súčasťou európskeho právneho systému, v praxi interpretovať v duchu

európskeho štandardu všeobecných požiadaviek na kvalitu postupov a činnosti verejnej správy súhrnne
označovaných ako princípy „dobrej správy“ (Good Governance, Good Administration), majúceho základ
v judikatúre európskych inštitúcií a niektorých dokumentoch najmä Rady Európy (najmä odporúčania a
rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy) a Európskej únie ako je Odporúčanie CM/Rec (2007) Výboru
ministrov členských štátov Rady Európy z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe.

38. Sťažovateľ síce správne poukazuje na východiská dobrej verejnej správy a z toho plynúce
požiadavky dobrého správneho postupu, zákonnosti a správnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci
v súlade s princípmi Good Governance a Good Administration ako aj na to, že ochrana práva na
priaznivé životné prostredie je verejným záujmom, nakoľko smeruje k budovaniu viery v právny štát
a dôveru k správnosti rozhodnutia orgánov verejnej moci, nepreukázal však, že správne orgány takto

nepostupovali a nepreukázal, že konali v rozpore s princípmi dobrej verejnej správy. Práve naopak
tým, že správny súd podrobne reagoval na všetky podstatné námietky sťažovateľa, ktoré smerovali vo
svojej podstate k porušeniu niektorých princípov dobrej verejnej správy (ako napríklad sťažovateľom
tvrdené porušenie práva na prístup k podkladom rozhodnutia, resp. sťažovateľom namietané porušenie
povinnosti správnych orgánov (v zmysle Správneho poriadku, Aarhuského dohovoru a Ústavy SR)

nedoručením kópie spisu o ktorú požiadal, ale aj sťažovateľom namietaná porušená povinnosť
správnych orgánov náležite odôvodniť svoje rozhodnutia), ktoré vyhodnotil správny súd ako nedôvodné,
s čím sa kasačný súd stotožnil, nebolo možné takúto kasačnú námietku sťažovateľa vyhodnotiť za
dôvodnú. Preto námietku sťažovateľa, že rozhodnutie správneho orgánu napadnuté správnou žalobou
ako aj rozsudok správneho súdu sú v priamom rozpore s týmito princípmi, nemohla aj na základe vyššie

uvedených dôvodov (pozri bližšie vyhodnotenie predchádzajúcich námietok sťažovateľa) obstáť.
39. K namietanému nezohľadneniu prílohy č. 10 zákona EIA upravujúcou kritériá pre zisťovacie konanie
kasačný súd uvádza, že z obsahu prvostupňového správneho rozhodnutia a tiež správnou žalobou
napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že príslušné správne orgány vychádzajúce z odborných
stanovísk príslušných dotknutých orgánov sa riadne zaoberali relevantnými kritériami plynúcimi z

menovanej prílohy č. 10, čo do posúdenia povahy a rozsahu navrhovanej činnosti, miesta vykonávania
navrhovanej činnosti a významu a vlastností očakávaných vplyvov vrátane ich jednotlivých položiek.
Kasačný súd má za preukázané, že príslušné dotknuté orgány vo svojom stanovisku pripojili isté
požiadavky, ktoré následne boli aj zo strany prvostupňového správneho orgánu v súlade s § 29 ods.
13 zákona EIA začlenené do prvostupňového rozhodnutia v podobe podmienok na eliminovanie alebo

zmiernenie vplyvu zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie. Na základe uvedeného hodnotí
kasačný súd túto kasačnú námietku ako nedôvodnú.
40. Kasačný súd uvádza, že písomné vyhotovenie rozhodnutia obsahuje vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu. Správny súd teda postupoval v intenciách ustanovenia § 139 ods.
2 SSP, ktoré zakladá povinnosť súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť a napadnutý rozsudok spĺňa

nevyhnutné limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku. V zmysle ustálenej
judikatúry, správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania
alebo odpovedať na každú jeho námietku či argument, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalido všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia správneho
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov
41. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť je s
ohľadom na § 440 ods. 1 písm. g) SSP nedôvodná, pretože námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej
sťažnostivyhodnotilakobezpredmetné,ktorénebolispôsobiléspochybniťvecnúsprávnosťrozhodnutia.
Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP, ako nedôvodnú, zamietol.

42. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky kasačný súd záverom konštatuje, že vzhľadom na jeho
postavenie - ako vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok, mu z čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ vyplýva povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku,
ktorej zodpovedanie by bolo nevyhnutné pre jeho rozhodnutie vo veci. Nie je pritom viazaný návrhmi
účastníkov konania. V posudzovanej veci kasačný súd nevzhliadol potrebu predloženia prejudiciálnej
otázky. Sťažovateľom navrhované prejudiciálne otázky boli nekonkrétne, pričom nevysvetlil, ktoré normy

európskeho práva majú byť objasnené a aplikované v danej veci. Sťažovateľ pritom ani neformuloval
priamy návrh na prerušenie konania. Prvá sťažovateľom formulovaná otázka (zneužitie práva) nemá
zásadnýprínoskprejednávanejveci,keďžesúdsprávnužalobumeritórneprejednal.Vovzťahukústnym
konzultáciám (ktorých opodstatnenosť sťažovateľ žiadnym spôsobom bližšie neodôvodnil) kasačný súd
jasne vyjadril svoj konštantný právny názor bez potreby predloženia prejudiciálnej otázky v tomto smere.

Tretiu a štvrtú formulovanú otázku kasačný súd hodnotí ako všeobecné, nemajúce zásadný význam pre
rozhodnutie vo veci samej. Za týchto okolností kasačný súd dospel k záveru, že nie je povinný iniciovať
konanie pred Súdnym dvorom EÚ.
43. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167
ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému

náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po
splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych
spisov nenastali, preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. Ďalším
účastníkom konania trovy kasačného konania nevznikli, preto mu ich kasačný súd v zmysle § 169 SSP
v spojení s § 467 ods. 1 SSP nepriznal.

44. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 147 ods. 2
SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.