Rozsudok – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, November 21, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3To/69/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3824010427
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Hargaš

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3824010427.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Hargaša a sudcov JUDr.

Tomáša Brinčíka a JUDr. Juraja Valáška proti obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX C. B., trvale bytom
D. E. E. XXX, t. č. vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby Ilava, trestne stíhanému pre čin obžalobou
právne posúdený ako zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b),
ods. 3 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a) Tr. zák. v spojení s § 122 ods. 3 Tr. zák., s
poukazom na § 138 písm. d) Tr. zák. v spojení s § 122 ods. 7 Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. j) Tr.
zák. v spojení s § 127 ods. 12 Tr. zák., s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zák. v spojení s § 127
ods. 1 Tr. zák. a iné, na verejnom zasadnutí dňa 21. novembra 2024 prejednal odvolanie obžalovaného

proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 2. septembra 2024, sp. zn. 26T/30/2024 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. zrušuje sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v Partizánskom, trvale bytom D. E. E.
XXX, t. č. vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby Ilava,

j e v i n n ý, ž e

dňa 09.01.2024 v čase okolo 19:40 h v obci D. E. E. E. F. G., presne nezisteným spôsobom otvoril
uzamknutú drevenú vstupnú bráničku vedúcu na dvor rodinného domu č. 98 a neoprávnene vošiel do
dvora tohto rodinného domu, kde prišiel k poškodenému A. H., ktorý v uvedenom dome býva, a ktorý sa
v tom čase nachádzal na terase domu, a so sekerou v ruke opakovane zaútočil na poškodeného, pričom
sa mu pritom opakovane vyhrážal zabitím, na čo poškodený A. H., ktorý sa útokom obžalovaného uhol,
zostrachuosvojživotušieldodomucezvchodovédveredomu,ktorézasebouzavrelazamkol,vktorom
sa v tom čase nachádzala aj majiteľka domu, jeho družka, poškodená I. B. spolu so svojou maloletou

dcérou I. B., po čom obžalovaný A. B. opakovane približne deväťkrát udrel sekerou do zatvorených
a zamknutých vstupných dverí do domu, čím ich poškodil a opakovane sa poškodenému A. H. počas
tohto vyhrážal zabitím, pričom od svojho konania upustil a z miesta odišiel, čím obžalovaný porušil
domovú slobodu poškodenej I. B., nar. XX.XX.XXXX, poškodeného A. H., nar. XX.XX.XXXX a zároveň
svojimi vyhrážkami vzbudil u poškodeného A. H. dôvodnú obavu o svoj život a zdravie, že svoje vyhrážky
naplní a rovnako tak poškodením vstupných dverí spôsobil poškodenej I. B. škodu vo výške 400,- Eur,

t e d a

neoprávnene vnikol do obydlia iného a uvedený čin spáchal závažnejším spôsobom konania, a to so
zbraňou, násilím, hrozbou bezprostredného násilia alebo inej ťažkej ujmy, ako aj prekonaním prekážky,
ktorej účelom je zabrániť vniknutiu,

č í m s p á c h a lprečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b), Trestného zákona
č. 300/2005 Z. z. v súčasnosti účinnom znení (ďalej „Tr. zák.“) s poukazom na § 138 písm. a) Tr. zák.
v spojení s § 122 ods. 3 Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. d) Tr. zák. v spojení s § 122 ods. 7 Tr. zák.,

Z a t o s a o d s u d z u j e :

podľa § 194 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) a § 50 ods. 1 Tr. zák. sa obžalovanému podmienečne odkladá výkon trestu
odňatia slobody na skúšobnú dobu 3 (tri) roky.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. sa poškodená I. B., nar. XX.XX.XXXX v Partizánskom, bytom D. E. E. XX

s nárokom na náhradu škody odkazuje na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 2. septembra 2024, sp. zn. 26T/30/2024, bol obžalovaný
A.B.uznanývinnýmzospáchaniaprečinuporušovaniadomovejslobodypodľa§194ods.1,ods.2písm.
a), písm. b), Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. v účinnom znení s poukazom na § 138 písm. a) Tr. zák.

v spojení s § 122 ods. 3 Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. d) Tr. zák. v spojení s § 122 ods. 7 Tr. zák.,
v súbehu s prečinom nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe,
že dňa 09.01.2024 v čase okolo 19:40 h v obci D. E. E. E. F. G., presne nezisteným spôsobom otvoril
uzamknutú drevenú vstupnú bráničku vedúcu na dvor rodinného domu č. XX a neoprávnene vošiel do
dvora tohto rodinného domu, kde prišiel k poškodenému A. H., ktorý v uvedenom dome býva, a ktorý sa

v tom čase nachádzal na terase domu, a so sekerou v ruke opakovane zaútočil na poškodeného, pričom
sa mu pritom opakovane vyhrážal zabitím, na čo poškodený A. H., ktorý sa útokom obžalovaného uhol,
zostrachuosvojživotušieldodomucezvchodovédveredomu,ktorézasebouzavrelazamkol,vktorom
sa v tom čase nachádzala aj majiteľka domu, jeho družka, poškodená I. B. spolu so svojou maloletou
dcérou I. B., po čom obžalovaný A. B. opakovane približne deväťkrát udrel sekerou do zatvorených

a zamknutých vstupných dverí do domu, čím ich poškodil a opakovane sa poškodenému A. H. počas
tohto vyhrážal zabitím, pričom od svojho konania upustil a z miesta odišiel, čím obžalovaný porušil
domovú slobodu poškodenej I. B., nar. XX.XX.XXXX, poškodeného A. H., nar. XX.XX.XXXX a zároveň
svojimi vyhrážkami vzbudil u poškodeného A. H. dôvodnú obavu o svoj život a zdravie, že svoje vyhrážky
naplní a rovnako tak poškodením vstupných dverí spôsobil poškodenej I. B. škodu vo výške 400,- Eur.

Za to bol obžalovaný okresným súdom odsúdený podľa § 194 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2
Tr. zák., § 37 písm. h) Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 24
(dvadsaťštyri) mesiacov nepodmienečne.

Obžalovaný bol podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. zaradený pre výkon trestu odňatia slobody do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. bola poškodená I. B., nar. XX.XX.XXXX v Partizánskom, bytom D. E. E. XX,
odkázaná s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože obžalovaný podal proti nemu
odvolanie ihneď po vyhlásení rozsudku do zápisnice o hlavnom pojednávaní.

Obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu dodatočne písomne odôvodnil podané odvolanie

nasledovne:

„Domnievam sa, že sú prítomné nasledovné dôvody pre zrušenie napadnutého prvostupňového
rozsudku. Rozsudok by mal byť v odvolacom konaní odvolacím súdom zrušený:1. pre podstatné chyby konania, ktoré výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené
ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby. (§321 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona),

2. pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.
(§321 ods. 1 písm. b) Trestného zákona),
3. pre existujúce pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých
objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy, (§321 ods. 1 písm. c) Trestného

zákona),
4. uložený trest je neprimeraný. (§321 ods. 1 písm. e) Trestného zákona).
Odvolaciemu súdu si dovoľujem zdvorilo pripomenúť, že podľa ustanovení § 79 ods. 2 Trestného
poriadku by sa mal súčasne s prejednaním odvolania tiež zaoberať tiež otázkou, či dôvody väzby u
obžalovaného A. B. trvajú, či zanikli alebo či sa zmenili.

I.

Citát: „Podľa § 272 ods. 3 Tr. por. súd odmietol návrhy na doplnenie dokazovania opätovným výsluchom
maloletej svedkyne I. B., tentokrát pred súdom, návrh na výsluch členov hliadky nstržm. C. a nstržm. J.,
návrh na výsluch vyšetrovateľa A. A. K. a kriminalistického technika L. M..“, koniec citátu.

Týmto postupom v prípade navrhovanej svedkyne I. B. ml. súd odňal obhajobe možnosť viesť
kontradiktórnyprocesaklásťsvedkyniotázky,ktorýchdôvodnosťvzniklaneskôrporealizáciíjejvýsluchu
na kameru. Ide najmä o otázky kto a kedy volal na políciu a o obsah volania, k diktovaniu odpovedí
na otázky, kladené operátorom polície, otázky k rozporuplným tvrdeniam jej matky I. B. st. o tom,

kde sa nachádzala v čase, keď sa mal skutok stať, k otázkam osvetlenia miesta činu, kto kde stál,
kto čo videl. Tvrdenie o tom, že, citát: „...oživovanie v pamäti by vzhľadom na vek dieťaťa, povahu a
okolnosti spáchania skutku mohlo nepriaznivo ovplyvňovať duševný a mravný vývoj dieťaťa.“, koniec
citátu, sú v priamom rozpore s realitou výsluchu, ktorý bol vykonaný na kameru, kde je evidentné, že
svedkyňa maloletá vôbec nemala problém výsluchu sa podrobiť, nebola v strese a výsluch brala ako

zábavu, nereagovala skratovo a aj podľa vyjadrenia súdu pôsobila z vypočutých svedkov konsolidovane
a bezproblémovo.

Súd si tu bezpochyby zjednodušil situáciu odkazom na zákon, pričom sa vôbec nezaoberal osobou
maloletej svedkyne, či je vôbec daná dôvodná obava z negatívneho vplyvu kontradiktórneho výsluchu.

Na tomto mieste je treba poznamenať, že v prípade svedkyne I. B. ml., na základe jej výpovede,
možno prísť k záveru, že nejde o priamu svedkyňu, ktorá by bezprostredne svojimi zmyslami vnímala: 1.
porušenie domovej slobody obžalovaným tým, že tento mal prekonať prekážku tak, že vykopol bráničku
vnikol bez súhlasu jej matky na pozemok jej matky, 2. vyhrážky zo strany obžalovaného smerom k A.

H., 3. tvrdené poškodzovanie dverí sekerou zo strany obžalovaného. Tvrdenie súdu o tom, že ide o
usvedčujúci svedkyňu vo vzťahu k obžalovanému nemá oporu v dokazovaní, vykonanom v prípravnom
konaní. Potenciálne odstránenie týchto vád jej výpovede súd zmaril tým, že neumožnil jej kontradiktórnu
výpoveď na hlavnom pojednávaní. Treba poznamenať, že súd mal možnosť realizovať výsluch I. B.
ml. na hlavnom pojednávaní tak, aby táto neprišla do bezprostredného kontaktu s obžalovaným a

bezdôvodne tak neurobil.

K osobe tejto svedkyne je potrebné uviesť, že s ohľadom na výpoveď svedka I. B., jej otca, s ktorým
je dcéra v stálom kontakte, je veľmi zvláštne, že sa mu nezmienila o takejto podľa súdu stresujúcej
situácií. Vyvstáva otázka a pochybnosť o tom, ako táto svedkyňa prežívala skutok, keď o ňom dokonca

nepovažovala za potrebné o ňom informovať najbližšieho človeka. Veľmi zvláštny spôsob prežívania
vyvolal u obhajoby už v prípravnom konaní dôvodnú pochybnosť o dôveryhodnosti tejto svedkyne, preto
sme navrhli (podaniami zo 7. marca 2024, 2. mája 2024) znalecké dokazovanie smerom k posúdeniu
dôveryhodnosti ako svedkyne.
II.

Pokiaľ ide o odmietnutie výsluchu členov hliadky nstržm. C. a nstržm. J., návrh na výsluch vyšetrovateľa
A. A. K. a kriminalistického technika L. M., tu ide flagrantné porušenie práva na obhajobu, keď právedotyčné osoby mohli a mali objasniť, prečo najmä členovia hliadky nevykonali obhliadku miesta činu tak,
aby zaistili dôkazy potrebné pre objasnenie skutku, pre ktorý boli na miesto činu vyslaní.

Treba poznamenať, že hliadka bola na miesto činu vyslaná na základe volania na linku 158 zo strany I.
B. st. s tým, že im na pozemok vnikla osoba obvineného, táto má v ruke sekeru, napadla osobu A. H.
a rúbe im do dverí, teda že ide o podozrenie zo spáchania trestného činu nebezpečného vyhrážania,
porušovania domovej slobody a poškodzovania cudzej veci.

Hliadka sa teda mala okrem zaistenia miesta činu, s ohľadom na čas miesto a poveternostné podmienky
v čase príchodu na miesto činu sústrediť na vykonanie neodkladných a neopakovateľných úkonov,
za ktoré bolo možné jednoznačne považovať podrobnú obhliadku bráničky, ako prekážky ktorú mal
obžalovaný prekonať, aby sa dostal na pozemok poškodenej I. B. N.. S ohľadom na výpovede svedkov
H., B. O. M. o hukote a vykopnutí bráničky, mali sa sústrediť na zaistenie trasologických stôp na
bráničke, ktoré by mohli potvrdiť alebo vyvrátiť násilné prekonanie prekážky a vniknutie na pozemok,

ako i daktyloskopických stôp, ktoré by svedčali tomu, že by sa obžalovaný bol pri prekonávaní prekážky
dotkol brány a tomu, či obžalovaný použil pri príchode na miesto činu zvonček, ako to tvrdil vo svojej
výpovedi.
Výsledky daktyloskopie i trasológie mohli buď potvrdiť alebo vyvrátiť tvrdenia obžaloby či obhajoby,
išlo o dôkazné prostriedky, pôsobiace rovnako v prospech, ako i na ťarchu jednej alebo druhej strany,

ich vykonanie by nijako nezvýhodnilo nikoho, bolo by však z pohľadu obhajoby spôsobilé dokázať, že
obžalovaný síce do ulice, kde je dom I. B. st. prišiel, ale že tento zazvonil na zvonček na jej dome a že
vôbec na jej pozemok nevstúpil.

Ďalším z úkonov, ktoré mala hliadka PZ po príchode na miesto činu vykonať je hľadanie sekery na

pozemkupoškodenejI.B.N.,naulici,kdesanachádzajejpozemok,vbezprostrednejblízkostipozemku,
prezrieť všetky na ulici sa nachádzajúce kríky, osloviť všetkých susedov, či im náhodou niekto neprehodil
na pozemok sekeru. Nezaistenie sekery ako kvalifikačného znaku, že stíhaný skutok mal byť spôsobený
so zbraňou zoslabuje toto podozrenie a nekonvalidujú ho ani závery znaleckého posudku z oblasti
mechanoskopie, ktoré by inak svedčali použitiu ostrého predmetu, napr. sekery. Tým, že na mieste činu

nebola sekera zaistená sa totiž nedá vylúčiť ani tá verzia, ktorú tvrdil obžalovaný a síce, že poškodenie
dverí spôsobil vlastnou činnosťou A. H., čomu svedčí výpoveď svedka M. v prípravnom konaní i na
hlavnom pojednávaní.
Znova treba zdôrazniť, že riadne vykonanie obhliadky miesta činu a jeho bezprostredného a blízkeho
okolia mohlo dosiahnuť nájdenie sekery a jej odovzdanie na včasnú expertízu a teda buď potvrdiť alebo

vyvrátiť tvrdenia obžaloby či obhajoby, teda že skutok mal alebo nemal byť spáchaný so sekerou, teda
so zbraňou. Znova treba uviesť, že išlo o dôkazné prostriedky, pôsobiace rovnako v prospech, ako i na
ťarchujednejalebodruhejstrany,ichvykonaniebynijakonezvýhodnilonikoho.Úlohousúduapredtýmaj
OČTK bolo obstarávať a vykonávať dôkazy svedčiace rovnako na ťarchu, ako i na prospech obvineného
a neskôr obžalovaného. Konajúci policajt, vyšetrovateľ či sudca sa nemali uspokojiť s konštatovaním

status quo, ale posúdiť sa zistiť, prečo členovia hliadky nekonali ako mali a prísť k záveru o porušení
práva na obhajobu obvineného a neskôr obžalovaného a pokúsiť sa výsluchom o odstránenie týchto
flagrantných porušení povinností policajta.

Treba poznamenať, že podľa tvrdenia svedka A. H. na hlavnom pojednávaní dňa 19. júna 2024 mali

byť členovia hliadky hodinu až hodinu a pol. Ako teda využili tento veľmi dlhý časový úsek a to naviac
v čase, keď už bol obžalovaný obmedzený na osobnej slobode?

Súd si v prípade navrhovaného výsluchu členov hliadky zredukoval posúdenie dôvodnosti na zistenie
prítomnosti psa obžalovaného na mieste činu v čase spáchania skutku a bezprostredne po ňom.

Obhajoba neredukovala požiadavku na výsluchu týchto svedkov iba na túto skutočnosť. Poškodení
podľa vlastných výpovedí nepočuli a nevideli na mieste činu psa, pritom obžalovaný vlastnej výpovede
i podľa výpovede svedka M. pri sebe bezprostredne po spáchaní skutku a v bezprostrednej blízkosti
miesta činu mal. Pes pri predsa vo vypätej situácie hádky medzi obžalovaným a A. H. musel pôsobiť ako
rušivý prvok, musel ľudovopovedané haukať a rušiť priebeh a rovnako aj tvrdené prekonanie prekážky

vykopnutím bráničky, vniknutie na pozemok poškodenej a útok sekerou na A. H..

Objasnenie tejto skutočnosti pre obhajobu podstatné, nakoľko prítomnosť psa rozbíja konštrukciu skutku
zo strany OČTK aj v tej časti, keď je tvrdené, že videozáznam z kamery má dokazovať, že na záznameje obžalovaný a v ruke má držať predmet podobný sekere, pričom rovnako mohlo ísť o hociaký iný
podlhovastý predmet, napríklad psa alebo remeň na psa.

Treba dodať, že OČTK i súd odmietli tiež ďalšie pre obhajobu podstatné dôkazy a síce lokalizáciu polohy
obvineného, či vyšetrovací pokus. Podrobnejšie sa k nim vyjadrím neskôr.

III.

K výpovedi svedka - poškodeného (ďalej len svedok) H. na hlavnom pojednávaní konanom dňa 19. júna
2024 uvádzame, že tento vedel, že obžalovaný má doma sekeru a o akú sekeru má ísť.

Tento svedok tiež uviedol, že nevidel ako obžalovaný bráničku otvoril, že len počul buchot, že on to
neotváral tak jemne, buď do toho kopol alebo do toho sekerou buchol.
Z ďalších tvrdení toho svedka na hlavnom pojednávaní konanom dňa 19. júna 2024 vyberám:

1. hliadka u nás bola hodinu až hodinu a pol.,
2. má presne tú istú sekeru ako ja,
3. keď som otvoril dvere do domu nikto tam nestál, moja Lucia bola na gauči v obývačke, malá Lucia
bola v detskej izbe,
4. choď za malou, ten k... je tu,

5. ja som cúval,
6. brána je 1?7 metra,
7. telefonoval som s pánom B. o 19:38, ale len pár sekúnd,
8. trvalo to asi sedem minút,
9. na terase som mal zažaté,

10. hneď som ho nevidel, mal som tam krytinu.

Výpoveď svedka na hlavnom pojednávaní konanom dňa 19. júna 2024 je v priamom rozpore s
výpoveďou svedka A., ktorý tvrdí, že pomáhal poškodenému dvere opravovať.

Súd pri výpovedi svedka uviedol, že tento je pravák, pričom toto je v priamom rozpore s výpoveďou
svedka z prípravného konania zo dňa 11. marca 2024, že je pravák, ale že na prácu používa obidve ruky.
Poznamenávam to z dôvodu, že z fotodokumentácie z OMČ je zjavné, že niektoré stopy po úderoch na
dverách, ktoré mali byť poškodené bezpochyby poukazujú na údery pravou ale i ľavou rukou.

Výpoveď svedka na hlavnom pojednávaní konanom dňa 19. júna 2024 je v priamom rozpore s
výpoveďou svedkyne - poškodenej I. B., keď táto na hlavnom pojednávaní konanom dňa 31. júla 2024,
kde táto uviedla, že vyšla von, videla obžalovaného a videla utekať svedka Záhumenského dovnútra a
že spolu zavreli dvere, pričom tento už skôr uviedol, že dovnútra cúval, sám otvoril dvere, kde nik nestál
a že k nemu I. B. st. prišla až keď už bolo zavreté. Tento rozpor sa nepodarilo odstrániť, svedčí o úplne

inom skutkovom priebehu a výpoveď svedkyne I. B. st. možno považovať za nedôveryhodnú a klamstvo.

I. B. st. ako svedkyňa - poškodená (svedkyňa) na hlavnom pojednávaní konanom dňa 31. júla 2024,
kde táto uviedla, že :
1. išla som pozrieť von, že čo sa deje, zbadala som tam A. B., stál tam so sekerou..... a on nám vlastne

sekal so sekerou do dverí,
2. potom dcéra volala políciu,
3. keď som začula hluk, bola som v obývačke,
4. ja som bola vnútri, ja som potom vybehla von, keď bol ten strašný krik,... no dvere som otvorila,...
proste som išla pozrieť von, že čo sa deje,

5. videla som tam A., proste mal sekeru a neviem,
6. priateľ bežal dovnútra, nebežal a zavreli sme dvere,
7. sekal nám sekerou do dverí,
8. na políciu volala moja dcéra,
9. uviedla, že pri volaní na 112 neuviedla pravdu, keď tvrdila, že na mieste obžalovaného

nevidela (zvukový záznam 2024-01-09_194711053_sevcech1305989_TN158WS08_cbf3cb09-
d190-4bb5-92b0-f7b5a6c69b31 čas od 15:34 hod.),Výpoveď svedkyne I. B. st. si v priebehu vlastného výsluchu niekoľkokrát vnútorne odporuje, je v rozpore
s výpoveďou svedka H.. Svedkyňa tvrdí niečo, čo evidentne nemohla vidieť, pričom jediné, čo mohla
reálne vnímať, je hluk, hádku prípadne nadávky. Výpoveď svedkyne je tiež v priamom rozpore s jej

vlastným tvrdením z vyššie označeného zvukového záznamu (č. 9), pričom za dôveryhodnejšiu výpoveď
možno z praxe vždy považovať tú bezprostrednejšiu, teda skoršiu, čím v tomto prípade neuznávame ani
pravdivosť tej prvotnej. S odstupom času pred výpoveďou na hlavnom pojednávaní sa mohli spomienky
svedkyne na skutok zoslabiť, eventuálne si mohla skutočnosť prispôsobiť po dohode so svedkom H..

Tiež dodávam, že zo zvukového záznamu z linky 112 č.
2024-01-09-194711053_sevcech1305989_TN158WS08_cbf3cb09-d190-4bb5-92b0 f7b5a6c69b31
zreteľne vyplýva, že obžalovaného svedkyňa nevidela, nakoľko sa pýtala svedka poškodeného H., že
čo má obžalovaný oblečené, citát: „A., že čo má oblečené...“, koniec citátu, viď stopa 05:13 záznamu.

Svedkyňa I. M. na hlavnom pojednávaní dňa 31. júla 2024 uviedla:

1. ja som ho nevidela, iba počula,
2. na chodbe boli otvorené okná, v obývačke boli zavreté,
3. manžel mi povedal, že mu B. rozbíja dvere, H.,
4. manžel volal políciu keď tam bol ešte hluk a búchalo sa tam,
5. celé to trvalo 20 minút až 1/2 hodina,

6. manžel vyšiel na dvor, či bol aj na ulici neviem,
7. vyšiel na dvor jak zavolal policajtov,
8. nebolo vidno do dvora poškodených, lebo tam máme vysokú bránu.

Ide o nepriamu svedkyňu, ktorá vedomosť o skutku nadobudla od svojho manžela.

Svedok P. M. na hlavnom pojednávaní dňa 31. júla 2024 uviedol:
1. keď som počul buchot, išol som von na dvor,
2. bol to taký tupý buchot,
3. keď som vyšiel na dvor, nedialo sa nič, po minute ustal hluk,

4. na otázku prokurátorky, že či niečo videl (o 1:05:24 zvukového záznamu), uviedol áno,
5. videl som ako odchádzau a ešte buchol do brány a povedal: Ty špina a išou preč,
6. potom som išiel napriek dvora a tam bol opretý o môj vozík,
7. počul som iba A.
8. na otázku prokurátorky, ako identifikoval osobu, ktorá sa mala vyhrážať svedok uviedol: počul som

ho iba (o 1:07:01 zvukového záznamu),
9. mal som otvorené všetky štyri okná,
10. k vozíku mi z domu trvá 15-20 sekúnd, je to blízko
11. videl som ho zdvora keď vychádzau aj na ulici,
12. neviem, ja som tam nevidel, nebolo tam rozsvietené, nevidel som svietiť u suseda,

13. úder do bráničky, ktorý som počul, musel byť do dreva,
14. odstránenie rozporu s výpoveďou z prípravného konania z 26. februára 2024, ohľadne prítomnosti
psa uviedol, ja som zabudol, ja mám sklerózu, neviem, ktorá moja výpoveď je pravdivá,
15. na otázku sudcu, že či by vedel pri pohľade cez škáru v plote uviesť, kto vychádza od susedov:
nevedel by som kto vychádza (o 1:17:15 zvukového záznamu, tma je tam,

16. trvalo to asi 10 minút, ja som počul rany a buchot a až potom krik.

Svedok si vnútorne viac krát vnútorne odporuje, keď raz tvrdí, že obžalovaného na mieste činu videl a
potom že videl iba siluetu, lebo tam bola tma. Svedok neodstránil rozpor vo svojich výpovediach ohľadne
prítomnosti psa na mieste činu ešte z prípravného konania.

Tu je na mieste poznamenať, že tvrdenie súdu: citát: „On videl ako z dvora vychádza obžalovaný,
ešte obžalovaný povedal, „ty špina“ a išiel preč“. koniec citátu, sa vo výpovedi tak ako je uvedené v
odôvodnení rozsudku podľa zvukového záznamu vôbec nenachádza. V súvislosti s tvrdeniami svedka
ohľadne toho čo vnímal a čo vnímal sú podstatné podmienky a čas kedy to vnímal, teda že ulica bola
neosvetlená a videl neznámu osobu. Tiež z jeho výpovede vyplýva ako podstatná skutočnosť, že najprv

počul buchot, asi buchot do bráničky a až potom krik, následne počul krik svedka H. a hlas obžalovaného
počul až keď tento mal byť na ulici. Svetelné podmienky na ulici, resp. na pozemku svedkyne B. osvetlil
už svedok Záhumenský, ktorý vo svoje výpovedi uviedol, že osvetlenie dvora na senzor bolo vypnuté a
osvetlená bola iba malá časť pri dome, kde si upratoval veci.Pokiaľ ide o ďalšie svedecké výpovede, tak treba dodať, že svedok Q. A. klamal o skutočnosti, kde sa
nachádzal v čase spáchania skutku, teda 9. januára 2024, keď tvrdil, že bol obmedzený na osobnej

slobode až 15. januára 2024 o 10:15 hod., pričom sa dokázalo, že v tom čase bol doma (viď Zápisnica o
zadržaní a obmedzení osobnej slobody ČVS:ORP-3/DI-PE-2024 z 15. januára 2024). Ak tento svedok
klamal cielene o tom, kde bol v čase spáchania skutku zo dňa 9. januára 2024, zvyšuje sa tým pravdivosť
výpovede svedka Q. M. a A. B., ako i dôveryhodnosť zvukovej nahrávky, kde sa opisuje možnosť iného
skutkového priebehu a teda možnosti, že sa skutok nestal a že si vniknutie na pozemok poškodenej

I. B. st. a poškodenie vchodových dverí spôsobil poškodený Záhumenský sám s motívom pomsty a
ostrakizácie voči obžalovanému, alebo že na to využil tretiu osobu.

IV.

Pokiaľ ide o vecné dôkazy, tak pri Znaleckom posudku ČES: PPZ-KEU-SL-EXP-2024/603 zo dňa í.

apríla 2024 treba uviesť, že tento mechanoskopický posudok bol vypracovaný na základe dôkazného
návrhu obhajoby, žiaľ až v čase, keď si svedok - poškodený Záhumenský svojpomocne a neodborne
opravil dvere a nebolo vykonať expertízu in natura. Citujem z posudku: „Mechanoskopické stopy na
fotografiách, bez fyzicky zaisteného(in natura) a predloženého nositeľa týchto stúp nie je možné ďalej
skúmať za účelom potvrdenia druhovej, prípadne individuálnej identifikácie nástroja, ktorého násilným

pôsobením boli vytvorené.“, koniec citátu. Podľa záverov znaleckého posudku, citát: „tieto boli vytvorené
opakovanými údermi pozdĺžnej plochej pracovnej časti nástroja s ostrím, ako napr. ostrím čepele
sekery.“, koniec citátu.

Včasným nezaistením dverí, ako i nehľadaním a nenájdením sekery, ako pravdepodobného nástroja,

ktorým malo byť poškodenie spôsobené, teda chybami polície, bolo znemožnené riadne dokazovanie,
ktoré za určitých okolností mohlo potvrdiť buď tvrdenia poškodených alebo potvrdiť obhajobné tvrdenia
obžalovaného. Aj takto, snáď len nevedomým opomenutím polície v začiatkoch stíhania bol obžalovaný
výrazným spôsobom poškodený na svojom práve na obhajobu.

Pokiaľ ide o kamerový záznam z č. l. 179 poukážem len na tú skutočnosť, že tento kamerový záznam
nie je úplný a je tak nezreteľný, že sa nepodarilo stotožniť osobu, ktorá sa na ňom nachádza s osobou
obžalovaného a to ani pri najväčšej fantázií. Tiež k záznamu treba uviesť, že je tak nezreteľný, že
to, čo pán sudca označuje, citát: „vec v tvare palice s dĺžkou cca po kolená“, koniec citátu, môže byť
rovnako ako súdom tvrdená palica, aj maďarská saláma alebo vodítko na psa. Prosím o prepáčenie za

expresívnosť. Tento dôkaz je na účely ustálenie viny obžalovaného bez akejkoľvek hodnoty.

Ku zvukovým záznamov na tiesňovú linku 158 poznamenávam, že tieto boli realizované tak, že bol
prijatý hovor na operačné stredisko a tento bol následne prepnutý na konkrétneho operátora. Znamená
to, že už tu existujú časové posuny medzi prijatím volania a jeho ďalším spracovaním.

Dôležité pre skutok je tu prelínanie sa dvoch hovorov na linku 158 a síce hovoru, realizovanom
svedkyňou poškodenou I. B. st., ktorý začal o 19:47 a trval 19 minút a 46 sekúnd a hovoru, realizovanom
obžalovaným A. B., ktorý začal o 19:52 hod. a trval 2 minúty a 56 sekúnd, na ktorý bezprostredne
nadväzoval spätný hovor operátora obžalovanému prerušovane o 19:55 hod., 19:56 hod. a dlhšie o

19:57 hod. v trvaní 8 minút a 48 sekúnd.

Prečo je prelínanie dôležité? Nuž preto, že svedkyňa poškodená I. B. N. pri hovore uvádzala ešte
prebiehajúci útok, čo nebolo fyzicky možné, pretože v tom čase volal obžalovaný tiež na linku 158 a
to až do zhruba 19:29 hod., teda súčasne nemohol sekať sekerou do dverí, prípadne vykrikovať na

poškodených a tiež telefonovať na linku 158.

Nemožnosti priebehu skutku tak, ako je to uvedené v obžalobe, ale aj popísané v odôvodnení rozsudku
svedčí aj výpoveď svedka M., ktorý tvrdí, že skutok trval asi 10 minút, svedkyne M. 20 až 30 minút a
svedkyne I. B. ml. 10 až 15 minút.

Ak teda napríklad svedkyňa B. ml. hovorila vo svoje výpovedi z prípravného konania pravdu, tak o 19:47
hod. bolo videné búchanie sekerou do dverí zvnútra maloletou I., ktorá tiež videla H., ako ich drží. Tomuto
predchádzalo vykopnutie bráničky a jeho naháňanie sekerou po dvore a všetko to malo trvať 10-15 minúta skončilo volaním na políciu o 19:47 hod.. Predpokladaný čas začiatku skutku bol teda o 19:38 hod.,
čo je vlastne zhodný čas volania obžalovaného H..

Tiež z výpovede svedka M. vyplýva, že tento videl odchádzať z miesta činu, ale nevidel ho telefonovať,
hoci časovo by to malo byť tak, že ak M. neklamal o čase mieste a toho, čo videl, tak musel vidieť
obžalovaného telefonovať.

Ľudovo povedané, skutku sa nepodarilo napasovať čas tak, aby to bol nezmysel. Nesedí to dôkazne

a ani logicky.

Pokiaľ ide o stanovisko k odpisu z registra trestov, rozhodneme musím namietať hodnoteniu súdu, citát:
„Z pohľadu hodnotenia osoby v ponímaní sklonu k páchaniu určitého druhu trestnej činnosti...“, koniec
citátu, pretože takýto záver nepatrí súdu, ale patril by iba znalcovi a ak súd mal pocit, že u obžalovaného
u takýto sklon ide, nič mu nebránilo, aby na hlavné pojednávanie predvolal znalca A. C. N., ktorý do

konania vypracoval Znalecký posudok č. 17/2024 zo dňa 15. februára 2024, z ktorého nevyplýva, že by
obžalovaný trpel: 1. závislosťou od hocičoho, 2. chorobným sklonom k hocičomu a položil mu doplňujúce
otázky, prípadne mu uložil dopracovať posudok. Záver súdu o sklonu k páchaniu trestnej činnosti nie
je ničím podložený. K citovanému posudku znalca C. N. tiež dodávam to, čo opomenul uviesť súd
a síce, že citát: „Nie je zistené požívanie obvineným alkoholu ani iných psychotropných látok v dobe

inkriminovaného trestného činu.“, koniec citátu.

V.

Obhajoba sa nemôže stotožniť so záverom súdu, že na základe vykonaného dokazovania, hodnotiac

dôkazy jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti, tento dospel k záveru, že bez dôvodných pochybností
obžalovaný svojím konaním naplnil znaky trestných činov, ktoré sú špecifikované v právnej vete a
kvalifikáciiskutku,ktorýbolupravenývzmyslevykonanéhodokazovaniaprizachovanítotožnostiskutku.

Tvrdenie súdu, že citát: „Verzia, že si však poškodený skutok vymyslel a nahovoril by na krivú výpoveď

nie len poškodenú Peciarovú, jej maloletú dcéru, ale aj susedov, sám si rozbil dvere je absurdná a
ničím nepodložená...“ koniec citátu, nie je pravdivá. Tejto verzií naopak svedčí skutočnosť, že nik iný
ako svedok poškodený Záhumenský nemohol práve s odkazom na výpoveď tohto, vidieť obžalovaného
na mieste činu. Skúmaniu dôveryhodnosti svedkov- poškodených a maloletej I. B. zabránil vyšetrovateľ
odmietnutím dôkazného návrhu zo dňa 7. marca 2024, ako aj súdom na hlavnom pojednávaní, hoci

zo zmätených a vzájomne si odporujúcich výpovedí z prípravného konania i z hlavných pojednávaní
vyplývajú dôvodné pochybnosti o dôveryhodnosti ich výpovedí. Keďže v konaní absentujú vecné
dôkazy, odkazujúce prítomnosť obžalovaného na mieste činu (absencia sekery, žiadny priamy svedok,
nevykonaná lokalizácia pohybu obžalovaného) odmietnutím vykonania posúdenia dôveryhodnosti
poškodených ako svedkov, vyšetrovateľ i súd znemožnili obhajobe azda jediný spôsob spochybnenia

ich výpovedí. A to naviac v stave, keď si aj výpovede poškodených vzájomne odporujú a vyvracajú
vlastné tvrdenia.

Vedomé klamstvá poškodených o priebehu skutku naopak vyvolávajú otázky, či náhodou tvrdenia
svedka M. a svedka A. B., obsah zvukovej nahrávky v spojení s klamstvom svedka A. nesvedčia aj tomu

opisu, ktorý opisoval obžalovaný a ktoré súd opísal ako absurdné. Pokiaľ ide o tvrdenie súdu, že za čas
od telefonického rozhovoru obžalovaného s poškodeným Záhumenským nemohlo prísť k poškodeniu
dverí, nemožno sa s týmto konštatovaním stotožniť, nakoľko počet tých úderov nebolo možné presne
stanoviť ani s odkazom na OMČ či mechanoskopický posudok práve preto, že sám poškodený si dvere
bezprostredne po 9. januári 2024 opravil. Naopak sa domnievam, že sa to, teda tých cca 9 úderov, aj v

časovom rámci opísaným súdom stihnúť dá a pokiaľ ide o „presvedčovanie svedkov“, domnievam sa,
že pri predpokladanom predchádzajúcom dohovore to nebolo nutné a pokiaľ ide o svedkov manželov
M., týmto svedčili len o tom čo počuli a v prípade výpovede svedka M. tento výslovne uviedol, že najprv
počul údery a potom krik poškodeného Záhumenského, pričom obžalovaného mal počuť až následne.
Pri takomto priebehu sedí na rozdiel od skutkové priebehu, opísané v obžalobe a v rozsudku aj čas, aj

motív, je to jednoduché, žiadna zložitá logistika.Súd uvádza vlastnú úvahu, že obžalovaný aj obhajoba sa snažili spochybniť svedectvá skrz
nezrovnalosti, ktoré však súd nepovažuje za nijak zásadné, môžu ísť na vrub nepresnej pamäte, odstupu
času, ale súd pripúšťa aj nejakej snahy vykresliť sa v lepšom svetle.

Ku svedkyni R., ako k vtedajšej družke obžalovaného, súd od počiatku pristupoval tak, že jej neveril,
čo by sa ešte dalo pochopiť. Treba však uviesť, že svedkyňa R. nebola v žiadnom štádiu súčasťou
skutkového deja a poukazovala iba na motív.

Naopak prístup k hodnoteniu svedeckej výpovede svedkyne poškodenej B., poukazuje na selektívny
a v prospech svedkyne poškodenej zaujatý prístup súdu, ktorý na ospravedlnenie nezrovnalostí
vo výpovediach svedkyne poškodenej Peciarovej st. uvádza nasledovný príklad, citát: „Napríklad
poškodená B. bola pristihnutá pri tom, že najprv poprela, že by niekedy užila drogy, no následne
pripustila, že viedla vozidlo v minulosti pod ich vplyvom.“, koniec citátu. Súd si na vybral do svoje úvahy
práve to z výpovede svedkyne, ktoré pre ustálenie skutku to nepodstatné a síce situáciu z minulosti

svedkyne. Citovaná pasáž poukazuje iba na sklon svedkyne klamať, čo malo byť dôvodom na úplne inú
úvahu súdu a úvahu o posúdení dôveryhodnosti svedkyne smerom ku sklonu ku klamstvu a fabulácií.

Doslova zarážajúca je aj nasledovná úvaha súdu, citát: „Nesúlad vo výpovediach, či bol a kedy na
mieste aj pes, či mohla poškodená vidieť obžalovaného, keď poškodenú ju vo dverách nevidel, nie sú

nevysvetliteľné rozpory. Aj poškodený cúval, aby videl obžalovaného blížiaceho sa k nemu so sekerou
nemusel, si v istom čase sa vo dverách nachádzajúcu sa poškodenú.“, koniec citátu. Súd sa tu pokúša
sanovať rozpor vo výpovedi dvoch poškodených tak, aby opis zapadal do konštrukcie skutku a to napriek
tomu, že pri výsluchu oboch poškodených (opis v bode III. toho odôvodnenia) im boli nielen obhajobou
ale aj pani prokurátorkou kladené aj opakované otázky k osobnej prítomnosti pri dverách a možnosti

obžalovaného vidieť a obaja poškodení na svojich výpovediach trvali.

Pričom treba uviesť, že boli vypočúvaní na rozličných hlavných pojednávaniach a na obsahu svedeckých
výpovedí sa mohli vopred dohodnúť tak, aby boli súladne a neodporovali si. Ak totiž poškodený vo
svoje výpovedi uvádza, on otváral pri cúvaní dvere a poškodenú B. tam nevidel a až následne ju

zavolal, tak tam jednoducho nebola a prišla až vo fáze, keď už boli dvere zavreté. Takýto rozpor by
ani nenazýval nesúladom, ale výrazným a neodstrániteľným rozporom, ktorý sa nedá napraviť. Nejde o
nejakúčiastkovúinformáciu,ktorábybolasporná,aleozákladnýrozpor,činiektoniekdebolalebonebol.

Je zvláštne, že súd si pri hodnotení výpovede svedkyne poškodenej I. B. st. nevšimol iné zásadné

rozpory. Mám na mysli tie, na ktoré som poukázal pri hodnotení výpovedí jednotlivých svedkov v bode
III.. Ide totiž o také rozpory, ktoré sa konvalidovať proste nedajú, jednoducho svedkyňa poškodená I. B.
st. o skutku proste klame a súd sa mal skôr zamýšľať že prečo.

Úvaha súdu o tom, že citát: „...spáchanie skutku obžalovaným by nevylučovalo ani to, že by mal so

sebou už od počiatku psa, hoc najpravdepodobnejšie si ho vzal až vtedy, keď sa vracal druhýkrát a čakal
na hliadku...“, koniec citátu, je jedno z tých úvah, ktoré nie sú podložené žiadnym ani len nepriamym
dôkazom.

O mieste, kde sa mal obžalovaný v ktorom čase nachádzať by mohla svedčať lokalizácia polohy

obžalovaného, ktorú však odmietol vyšetrovateľ a súd, pričom sa uspokojili s informáciou od pracovníka
PZ K. R. S. o tolerancií ustálenia polohy v rádovo stovkách metrov, viď Úradný záznam vyšetrovateľa
z 19. januára 2024, hoci bolo na mieste, aby do konania bol prizvaný znalec, ktorý by sa lokalizáciou
podrobne zaoberal. Úvahy súdu tak nemuseli vyznievať až absurdne.

Na potrebu lokalizácie sme opakovane poukazovali už v priebehu prípravného konania, ako i na súde,
pričom vykonanie tohto dôkazu nenarušovalo zásadu rovnosti strán, ale mohlo vyprodukovať konečný
dôkaz, svedčiaci ako na prospech, tak možno i na neprospech obžalovaného. Ale takýto prístup,
teda obstarávanie dôkazov nielen na ťarchu, ale i na prospech prospech obžalovaného je jednou zo
základných zásad trestného poriadku (§ 2 ods. 10 Trestného poriadku).

K tvrdeniu súdu o tom, že, citát: „... z výpovede poškodeného A. H. považuje za preukázané, obžalovaný
prišiel v rozčúlení do dvora nehnuteľnosti, ktorú on s družkou a jej dcérou obýva, že sa na neho zaháňal
sekerou, hrozil sa mu smrťou až musel pred ním ujsť do domu, kde zamkol, na čo sa obžalovaný sekeroudobýjal do domu.“, koniec citátu uvádzam, že táto úvaha súdu nie podporená okrem výpovede svedka
poškodeného žiadnym ďalším priamym dôkazom.

Ďalšie tvrdenie súdu, že citát: „Obžalovaného videla aj poškodená I. B.. Tá pozná aj jeho hlas, pričom
rovnako popísala, že obžalovaný bil sekerou do dverí.“, stojí na rozpornom a vyvrátenom tvrdení
svedkyne I. B. N., pričom jej výpoveď je v priamom rozpore s výpoveďou svedka poškodeného H., ktorý
vo svojej výpovedi uvádza, kedy svedkyňa ku dverám podišla, že to bolo vtedy, keď už boli zavreté. Jej
výpoveď je taktiež v rozpore so skutočnosťou, že na otázku operátora linky 112 nevedela určiť oblečenie

obžalovanéhoktoréhomalapriamovidieťanajehooblečeniesavpriamomprenosenazáznameopýtala
svedka poškodeného H., viď bod. III., Keďže podľa tvrdenia svedka poškodeného H. prišla ku dverám
až v čase, keď už tieto boli zavreté, informáciu, že kto je za dverami mohla dostať maximálne od neho.

Tvrdenie súdu, že citát: „Maloletá I. B., obžalovaného nevidela, bola však účastná dobýjania sa
obžalovaného dnu, popísala aj to, že dvere ostali zabuchnuté a musel sa poškodený von dostať cez

okno na jej izbe. Hlas obžalovaného nepozná, no celkom jednoznačne uviedla, že pracovala s tou
vedomosťou, že do domu sa dobýja obžalovaný a nie iná osoba.“, koniec citátu, svedčí v súvislosti s
výpoveďou svedka poškodeného H. iba o tom, že o tvrdenej prítomnosti obžalovaného informoval obe
I. on sám.

Tvrdenie súdu, že citát: „Svedok M. mal osobu, o ktorej ani nepochyboval, že ide o obžalovaného
vychádzať z dvora obžalovaného a ešte zanadávať.“, koniec citátu, sa nezakladá na pravde, pretože
odkazujúc na citáty z výpovede svedka M. v čl. III uvádzam, že práve na doplňujúcu otázku sudcu, že či
by vedel pri pohľade cez škáru v plote uviesť, kto vychádza od susedov: nevedel by som kto vychádza
(o 1:17:15 zvukového záznamu, tma je tam. Súd si tu priamo odporuje, resp. selektívne vyberá rozporné

tvrdenia.

V ďalšom súd uvádza, že volania na číslo 112, zábery z kamery dávajú celkový obraz o priebehu skutku.
Obhajoba sa naopak domnieva, že poukazujú na závažné rozpory v konštrukcií skutku. Napríklad
volania na linku 112 v spojení s tvrdeniami poškodených a svedkov ukladajú čas spáchania skutku do

rámca, keď sám obžalovaný na políciu.

K tvrdeniu súdu, že citát: „Obžalovaný telefonoval poškodenému cca do 19:38:30 hod., pričom už v
tom čase mohol byť na ceste...“, koniec citátu, je dôkazmi nepodložené tvrdenie súdu, pričom ako
som uviedol vyššie, OČTK i súd sa vkľude mohli podrobnejšie zaoberať polohou obžalovaného a to

vykonaním lokalizácie a zistiť napríklad aj pohyb obžalovaného pri telefonovaní.

K tvrdeniu súdu, že citát: „Sám obžalovaný pritom pri volaní na linku 158 uvádza, že potrebuje 5 min
aby tam prišiel a že tam už bol, čo bolo v čase medzi 19:57 a 20:04 hod.“, koniec citátu, uvádzam, že
pokiaľ ide o miesto a čas, kde sa obžalovaný zdržoval v čase bezprostredne po spáchaní skutku, máme

pri odmietnutí dôkazu lokalizáciou jediný vlažný údaj a to výpoveď svedka M. na hlavnom pojednávaní,
keď tento uviedol, citát: „... k vozíku mi z domu trvá 15-20 sekúnd, je to blízko...“, koniec citátu.

K tvrdeniu súdu, že citát: „Vniknutie do dvora aj pri zamknutej bránke - viď fotodokumentácia
nevyžadovalo veľkú námahu, stačilo kopnúť či zatlačiť na bránku, bez stĺpika spojené brány, ktoré

boli len podložené, by sa rozišli. Jazýček bol podľa fotodokumentácie v zamknutom stave, no aj tak
nepredstavoval nejakú veľkú prekážku tomu, kto by do bránky vrazil či ju vykopol, to je aj dôvod, prečo
nie je viditeľne poškodená.“, koniec citátu, uvádzam, že prekonanie prekážky si predsa len vyžadovalo
nejakú námahu, nejaký dotyk vo forme zatlačenia či kopnutia a práve takýto výkon musel predsa na
bráničke stopu zanechať. Ak však trasologická či daktyloskopická stopa zistená na bráničke a ani nikde

na pozemku či vchodových dverách do domu nebola (je otázna, že či sa vôbec hľadala), nemožno
dokázať násilné prekonanie prekážky obžalovaným a jeho vniknutie na pozemok poškodenej.

K tvrdeniu súdu, že citát: „Obžalovaný tak prekonal prekážku slúžiacu zabráneniu vniknutiu, použil pri
vstupe fyzické násilie proti veci iného, aj hrozbu bezprostredného násilia voči osobe, pretože útočil

sekerou - zaháňal sa a snažil sa rozbiť dvere ...“, koniec citátu, uvádzam, že na mieste činu a ani v
bezprostrednej blízkosti miesta činu nebola nájdená sekera a obávam sa, že nebola ani nikdy hľadaná,
tvrdenie súdu o použití zbrane tak jednoznačne neobstojí. Na tomto mieste poznamenávam, že jednou
z otázok, ktoré som plánoval položiť navrhovaným svedkov z radov polície bolo, či a kde hľadali sekeru,keďže pri vyslaní na miesto činu, resp. na OMČ vedeli, že čin mal byť spáchaný so zbraňou, sekerou.
Zo spisu taktiež nevyplýva, že by u obžalovaného bola po jeho zadržaní vykonaná domová prehliadka
za účelom zaistenie takého dôležitého dôkazu ako sekery. Rovnako zo spisu nevyplýva, prečo neboli

na expertízu prevzaté sekery poškodeného a to bezprostredne po spáchaní trestného činu a na nich
vykonaná mechanoskopická expertíza.

Pre všetky tieto nedostatky v dokazovaní jednoznačne poškodili ústavné práva poškodeného na
obhajobu a porušili zásady trestného konania.

K tvrdeniu súdu, že citát: „Obžalovaný porušil záujem na ochrane domovej slobody a pokojného
spolunažívania.“, koniec citátu, uvádzam, že okrem pochybného tvrdenia svedka Záhumenského a
vyvráteného svedectva svedkyne poškodenej B. st. porušeniu domovej slobody nesvedčí žiaden iný
dôkaz, hoci by mal a to dôkaz o prekonaní prekážky, teda bráničky.

VI.

Pokiaľ ide o postoj obžalovaného k trestnej činnosti, ktorá sa mu kladie za vinu, obžalovaný spáchanie
skutkov tak, ako boli uvedené v uznesení o vznesení obvinenia i v obžalobe popiera. Pokiaľ však ide
o tvrdenie súdu, citát: „Obžalovaný vinu popieral, pripustil aj to len neurčito možnosť, že mu mohla

vykĺznuť nejaká vyhrážka pri hádke s poškodeným.“, koniec citátu, máme za to, že obžalovaný nikdy
nepopieral, že dňa 9. januára 2024 prišiel k pozemku poškodenej, zazvonil na zvonček, na čo sa za
plotom zjavil svedok poškodený H., s ktorým mal niekoľko minút trvajúcu hádku, pri ktorej padli slová,
ktoré si poškodený mohol vysvetliť ako nebezpečné vyhrážanie. Jediné, čo obžalovaný poprel resp.
nevedel sa k ním jasne vyjadriť bolo, či padli aj vyhrážky smrťou. Súd by mal vedieť, že priznanie

sa obžalovaného by podľa trestného poriadku muselo znamenať priznať ku skutku tak, ako bol tento
formulovaný v uznesení o vznesení obvinenia, resp. v podanej obžalobe. Ak však obžalovaný popieral
spáchanie skutku tak, ako bolo najneskôr v obžalobe uvedené, nemohlo sa od neho očakávať, že tak
urobí, ak to svoje priznanie myslel úprimne. Priznaniu obžalovaného svedčia dôkazy nespochybnené
obhajobou, to znamená vlastné tvrdenia obžalovaného a iba tá časť výpovedí svedkov, ktorá počula

hádku medzi obžalovaným a svedkom poškodeným H..

Domnievam sa, že zistený skutkový stav umožňuje bez akýchkoľvek dôvodných pochybností ustálenie
viny obžalovaného výlučne na právnej kvalifikácii prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods.
1 Trestného zákona a iba podľa tohto ustanovenia mu mal byť ukladaný trest.

K otázke ukladania druhu a výšky trestu by som chcel uviesť, že súd uložením trestu ako
nepodmienečného porušil niekoľko zásad pre ukladania trestu.

Predovšetkým ide o porušenie ustanovenia § 33a ods. 3 Trestného zákona, teda že tam, kde postačí

uloženie sankcie postihujúcej páchateľa menej citeľne, nesmie byť páchateľovi uložená sankcia, ktorá
ho postihuje citeľnejšie. Páchateľovi najmä nesmie byť uložená sankcia spojená s ujmou na osobnej
slobode páchateľa, ak možno účel sankcie dosiahnuť uložením sankcie nespojenej s ujmou na osobnej
slobode páchateľa.

Súd opiera svoju úvahu o okolnosti spáchania skutku, najmä o použitie zbrane, ktorá mala byť použitá
pri spáchaní stíhaných skutkov. Existencia zbrane však dokázaná nebola a preto sa domnievam, že
nedokázanou a spornou skutočnosťou nesmie byť odôvodňované uloženie nepodmienečného trestu.

Tiež úvaha súdu, že citát: „obžalovaný rozhodol ním ponímanú spravodlivosť vziať do svojich rúk a

do ruky vziať aj sekeru a napadnúť poškodeného a poškodených domovú slobodu sú tak závažné, že
nemožno považovať za dostatočný iný trest ako trest nepodmienečný.“, koniec citátu, je expresívna,
zaujatá, vecne nesprávna a dôkazmi nepodložená a má svoje miesto skôr v literárnej činnosti a nemala
by sa v takejto forme objaviť v úvahách o ukladaní trestov.

Tvrdenie súdu, že citát: „jeho agresívne správanie nie je blokované žiadnou účinnou brzdou, nemá ho
spojené so žiadnym odstrašujúcim účinkom, ktorý by ho nútil premýšľať nad svojím správaním prv, ako
sa uchýli k násiliu.“, koniec citátu, je tiež len nepodložené tvrdenie súdu, nemajúce základ vo vykonanomdokazovaní. Ako som uviedol už vyššie v bode IV., takáto úvaha patrí znalcovi a nie súdu, ktorý nie je
oprávnený na takéto závery, najmä ak nimi odôvodňuje ukladanie druhu a výšky trestu.

Tvrdenie súdu, že citát: „len sociálny aspekt, teda dopad na blízku osobu - dieťa, bol dôvod, prečo
súd neuložil trest vyšší. Tu však súd uvádza, že neprezumuje, že o dieťa sa má po prepustení
na slobodu starať otec - obžalovaný. O vhodnosti výchovného prostredia maloletého dieťaťa by
nemal rozhodovať len obžalovaný, ale obaja zákonní zástupcovia dieťaťa a ak sa tí nedohodnú súd.
Názor maloletého dieťaťa je síce potrebné zohľadniť, ale nie je výhradne určujúci či už pre vek a

vyspelosť dieťaťa a jeho rozhodnutí, či možné ovplyvňovanie zo strany rodičov či iných osôb.“, koniec
citátu, je nič neriešiacim priam alibistickým názorom, nakoľko uloženie ľubovoľného trestu ako trestu
nepodmienečného automaticky bude mať veľký a zásadný vplyv na rodinu obžalovaného a poruší
teda zásadu ukladania trestu podľa § 34 ods. 3 Trestného zákona, ktorá výslovne hovorí, že trest má
postihovaťibapáchateľa,takabybolzabezpečenýčonajmenšívplyvnajehorodinuajemublízkeosoby.

Z podrobného výsluchu obžalovaného, i z výsluchu svedka A. B. vyplýva, že po tom, ako obžalovaný/
obvinený bol obmedzený na osobnej slobode, maloletého syna A. opustila jeho matka a bývalá družka A.
R., ktorá odišla z miesta trvalého bydliska rodiny za novým priateľom do susednej dediny. Starostlivosť o
maloletého dočasne zabezpečil brat obžalovaného A. a po dočasnej dohode s rodičmi chlapcovej matky
sa tento nateraz zdržuje u nich. Starí rodičia dieťaťa sú však stále zamestnaní a na výchovu a výživu

maloletého prispieva zatiaľ brat obžalovaného A., keďže matka maloletého sa do starostlivosti o syna
vôbec nezapája a na jeho výchove a výžive sa nepodieľa. Pred začiatkom aktuálneho školského roka
napríklad brat obžalovaného A. zakúpil maloletému A. kompletne školské pomôcky a jesenné oblečenie
vrádovostovkácheura muselzabezpečovaťajtakéveci,akojenapríkladkaderníctvoastrihanievlasov
maloletého. Ako som už skôr uviedol v konaní o väzbe, viď spis, maloletý A. je silne citovo fixovaný na

otca, je s ním v pravidelnom telefonickom kontakte a neustále sa pýta, že kedy už ocko príde domov.

Asi neexistuje flagrantnejší zásah a vplyv do rodinných väzieb ako je v tomto prípade jednak väzba,
ktorá už trvá neprimerane dlho, tak i uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody v takej výške,
ako je uvedené v rozsudku.

Poukazujem tiež na skutočnosť, že v prípade uloženia trestu podmienečného alebo i v prípade
oslobodenia spod obžaloby, by sa už obžalovaný do D. E. E. nevrátil, ale až do definitívneho vyriešenia
bytovej otázky by obžalovaný aj so synom býval u brata v Topoľčanoch a stadiaľ by zabezpečoval
starostlivosť a výchovu synu, napríklad aj jeho školskú dochádzku.

I pri uznaní viny podľa obžaloby bolo možné, zákonné i odôvodniteľné uloženie iného druhu trestu,
najmä trestu nespojeného s osobným nepodmienečným výkonom a takto uložený trest by stále spĺňal
požiadavky na individuálnu a generálnu prevenciu.

VII.

S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, napadám rozsudok podľa ustanovení § 307 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku pre nesprávnosť výroku o vine.

Ako som už uviedol vyššie, domnievam sa, že sú prítomné nasledovné dôvody pre zrušenie
napadnutého prvostupňového rozsudku. Rozsudok by mal byť v odvolacom konaní odvolacím súdom
zrušený:
1. pre podstatné chyby konania, ktoré výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené
ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby. (§321 ods. 1 písm. a)

Trestného zákona),
2. pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.
(§321 ods. 1 písm. b) Trestného zákona),
3. pre existujúce pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých

objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy, (§321 ods. 1 písm. c) Trestného
zákona),
4. uložený trest je neprimeraný. (§321 ods. 1 písm. e) Trestného zákona).Preto Krajskému súdu v Trenčíne, ako odvolaciemu súdu navrhujem, aby postupom podľa § 317 ods.
1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo,

1. z dôvodov podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c) a e) Trestného poriadku, zrušil ako nezákonný rozsudok
Okresného súdu Prievidza zo dňa 2. septembra 2024 sp. zn. 26T/30/2024-499,
2. podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám vo veci rozhodol tak, že A. B. spod obžaloby prokurátora
oslobodil, eventuálne podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil Okresnému súdu Prievidza na
nové prejednanie a rozhodnutie vo veci samej.“

Obžalovaný A. B. zároveň dodatočne písomne odôvodnil podané odvolanie v ktorom uviedol, že sa
odvoláva do všetkých výrokov napadnutého rozsudku. Uviedol, že skutok, ktorý mu je kladený za vinu
sa stal inak. Mal za to, že okresný súd nesprávne vyhodnotil dôkazy a dospel k nesprávnemu záveru.
Podľa obžalovaného neboli zaistené daktyloskopické, trasologické, pachové, DNA stopy, či iné dôkazy,
ktoré by mohli potvrdiť alebo vyvrátiť jeho prítomnosť na mieste činu. Obžalovaný vo svojom odvolaní

popísal, ako sa podľa neho skutok naozaj stal a vyvracal a spochybňoval tvrdenia svedkov. Zastával
názor, že boli nesprávne vykonané dôkazy, ktoré podľa jeho názoru nekorešpondujú s osobou páchateľa
asospôsobomspáchaniaskutku.PretožiadalKrajskýsúdvTrenčíne,abyrozsudoksúduI.stupňazrušil
a vo veci rozhodol tak, že obžalovaného oslobodí spod obžaloby, nakoľko podľa jeho názoru nebolo
dostatočne preukázané, že skutok sa stal a že ho spáchal obžalovaný. Obžalovaný zároveň žiadal, aby

bol ihneď prepustený z väzby na slobodu.

Dňa 31.10.2024 bolo odvolaciemu súdu doručené doplnenie odôvodnenia odvolania obžalovaným A. B..
Obžalovaný podrobne popísal a zároveň spochybnil vykonané dôkazy a tvrdenia svedkov. Obžalovaný
naďalej zastával názor, že nebolo preukázané, že sa skutok stal. Poukázal na to, že vo väzbe sa

nachádza neprávom od 9. januára 2024. Obžalovaný preto žiadal krajský súd v Trenčíne o dôkladné
prehodnotenie dôkazov, prepustenie na slobodu a oslobodenie spod obžaloby.

Prokurátor sa do dňa konania verejného zasadnutia k podanému odvolaniu obžalovaného písomne
nevyjadril.

Na verejnom zasadnutí konanom o podanom odvolaní obžalovaného prokurátor navrhol odvolanie
obžalovanéhozamietnuťakonedôvodnépodľa§319Tr.por.Obžalovanýnavrholrozhodnúťpodľapetitu
písomných dôvodov podaného odvolania.

Krajský súd, ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre rozhodnutie podľa § 316 Tr. por., na podklade
podaného odvolania na verejnom zasadnutí preskúmal v rozsahu a z dôvodov podľa § 317 ods. 1
Tr.por. zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku okresného súdu, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Svoju prieskumnú povinnosť odvolací súd okrem vytýkaných
chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, avšak by odôvodňovali podanie

dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.por. Na základe vykonania svojej prieskumnej povinnosti v uvedených
zákonných medziach, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je dôvodné.

Pokiaľ ide o správnosť postupu okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu odvolaním obžalovaného
napadnutého rozsudku okresného súdu, z obsahu odvolania a jeho dôvodov vyplýva, že obžalovaný

namieta nevykonanie ním navrhnutých dôkazov. Na základe preskúmania konania predchádzajúceho
napadnutému rozsudku z uvedeného dôvodu sa odvolací súd nestotožnil s opodstatnenosťou uvedenej
námietky obžalovaného.

Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, na obsah ktorého týmto odvolací súd

poukazuje v zmysle jednoty rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa, odvolací súd konštatuje,
že okresný súd v súlade s ustanovením § 168 ods. Tr. por. jasne zrozumiteľne a aj právne
argumentačne vysvetlil, prečo nevyhovel návrhu obžalovaného na doplnenie dokazovania. Okresný súd
pri odôvodňovaní, prečo odmietol vykonať obžalovaným navrhované dôkazy, vychádzal z obsahu spisu
auviedolajprávnuargumentáciu,opierajúcusaozákonaustálenúsúdnuprax.Odvolacísúdnazáklade

preskúmania tejto argumentácie okresného súdu dospel k záveru, že argumentácia má oporu v obsahu
spisu a v celom rozsahu sa stotožnil so správnosťou uvedenej právnej argumentácie okresného súdu.Z odvolania obžalovaného a jeho dôvodov vyplýva, že namietal tiež správnosť skutkových zistení
okresného súdu na základe výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré výsledky nedávajú podklad
k právnym záverom okresného súdu vo vzťahu k vine obžalovaného a uloženým sankciám. Preto

navrhoval zrušiť napadnutý rozsudok z dôvodov podľa § 321 ods. 1 písm. b), c) Tr. por.

V súvislosti s otázkou obžalovaným namietanej správnosti postupu okresného súdu pri hodnotení
dôkazov odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že hodnotenie vykonaných dôkazov v
trestnom konaní upravuje ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. Podľa tohto ustanovenia orgány činné

v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na
starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich
obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Zákon pritom neustanovuje nijaké
pravidlá pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých
dôkazov. Voľné hodnotenie dôkazov je dôsledkom zložitej duševnej činnosti a vytvára sa logickým
úsudkom. Orgány činné v trestnom konaní a súd musia vo svojom rozhodnutí zdôvodniť svoje vnútorné

presvedčenie. Vnútorné presvedčenie je odôvodnené objektívnymi skutočnosťami a je ich logickým
dôsledkom. Možno preto teda preskúmať, či postup pri vytváraní vnútorného presvedčenia bol správny
a či vnútorné presvedčenie je dôvodné. Ak teda súd prvého stupňa postupuje pri hodnotení dôkazov
dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., to znamená, že ich hodnotí podľa vnútorného presvedčenia, ktoré
je založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, ako aj v ich súhrne a urobí

logicky odôvodnené úplné skutkové závery, nemôže odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por.
zrušiť napadnutý rozsudok ani preto, že by bolo možné na základe hodnotenia vykonaných dôkazov
v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. dospieť aj k iným do úvahy prichádzajúcim skutkovým
výsledkom. V takom prípade by totiž nebolo možné napadnutému rozsudku súdu prvého stupňa vytknúť
žiadnu vadu v zmysle ustanovenia § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por. V tejto súvislosti odvolací súd považuje

za potrebné zdôrazniť aj to, že ani v prípade, ak by skutkový stav veci nebol podľa názoru odvolacieho
súdu správne zistený, pretože súd prvého stupňa by nehodnotil správne, teda v súlade s ustanovením
§ 2 ods. 12 Tr. por., dôkazy vykonané vo veci samej, môže odvolací súd upozorniť súd prvého stupňa
len na to, v ktorých smeroch sa má konanie doplniť, alebo čím sa treba znovu zaoberať, nesmie však
udeľovať záväzné pokyny o spôsobe hodnotenia dôkazov.

Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku, na obsah ktorého týmto odvolací súd poukazuje, okresný
súd na základe vykonaného dokazovania dospel ku skutkovým záverom, podľa ktorých sa obžalovaný
dopustil činu tak, ako mu to kládla obžaloba za vinu. Okresný súd ustálil skutkový stav veci v skutkovej
vete rozsudku na podklade výpovedí poškodených, proti ktorým stála výpoveď obžalovaného. Okresný

súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil, že k obsahu výpovedi poškodených sa priklonil z dôvodu, že
výpoveď poškodenej plne korešpondovala s výpoveďami susedov poškodených, ako aj so zisteniami,
vyplývajúcimi z vykonaného znaleckého dokazovania, z kamerového záznamu, fotodokumentácie
miesta činu, nahrávok hovorov na tiesňovú linku. Podľa názoru odvolacieho súdu takýto postup
okresného súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov nevykazuje rozpor s ustanovením § 2 ods. 12 Tr.

por. a ani rozpor s ustálenou súdnou praxou.

Na základe preskúmania veci, odvolací súd dospel k záveru, že skutkové zistenia okresného súdu
majú úplnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a nevykazujú vady, ktoré by mali základ v

nesprávnej aplikácii ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por. Z vyššie citovaného obsahu odôvodnenia odvolania
obžalovaného odvolací súd konštatuje, že obžalovaný v dôvodoch odvolania ani nenamietal, že by
skutkové závery okresného súdu nemali oporu v tom, čo vyplynulo z vykonaného dokazovania na
hlavnom pojednávaní, resp. že by bol postup okresného súdu rozporný s ustanovením § 2 ods. 12 Tr.
por. v zmysle vyššie uvedeného teoretického rámca, ale sa len domáha vyvodenia iných záverov, iného

hodnotenia dôkazov s tým, aby odvolací súd nariadil okresnému súdu, čo má vyvodiť z vykonaných
dôkazov(ustáliťinéskutkovézáveryospáchanískutkuobžalovaným).Takejtopožiadavkevšakodvolací
súd v zmysle vyššie uvedených úvah o oprávnení odvolacieho súdu preskúmavať správnosť postupu
okresného súdu pri hodnotení dôkazov nemôže v žiadnom prípade vyhovieť, keďže odvolací súd nemá
právomoc udeľovať okresnému súdu záväzné pokyny o spôsobe hodnotenia dôkazov (nemá právo

prikazovať, o ktoré konkrétne dôkazy má oprieť skutkový stav veci a aké konkrétne závery má z
vykonaných dôkazov vyvodiť). Ako už bolo vyššie uvedené, odvolací súd môže upozorniť okresný súd
len na to, v ktorých smeroch sa má konanie doplniť, alebo čím sa treba znovu zaoberať.S poukazom na obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku a na základe preskúmania obsahu
spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd sa v odôvodnení napadnutého
rozsudku riadne vysporiadal so všetkými okolnosťami, významnými pre rozhodnutie a dal riadne

odpovede, prečo nedospel ku konkrétnym záverom, vyvodenia ktorých sa domáhal obžalovaný
v dôvodoch svojho odvolania. Odvolací súd musí tiež konštatovať, že argumentácia okresného súdu,
o ktorú oprel svoje závery o preukázaní skutku, z ktorého bol uznaný vinným napadnutým rozsudkom,
má úplnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania.

Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, okresný súd na základe svojho postupu pri
hodnotení dôkazov dospel k záveru, že na hlavnom pojednávaní vykonané dôkazy sú podľa jeho názoru
dostatočné na to, aby mohol na týchto dôkazoch založiť dôvodné presvedčenie o vine obžalovaného zo
spáchania činu, pre ktoré bola na neho podaná obžaloba. Okresný súd podľa názoru odvolacieho súdu
v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne, logicky a opierajúc sa o argumenty, ktoré majú úplnú
oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania, vysvetlil, prečo ho výsledky vykonaného dokazovania

presvedčili o preukázaní, že sa obžalovaný dopustil konania tak, ako ho ustálil v skutkovej vete
napadnutého rozsudku.

Odvolací súd z uvedených dôvodov nezistil skutočnosti, ktoré by mohli viesť k odôvodnenému záveru
o porušení ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por. okresným súdom pri hodnotení dôkazov vykonaných na

hlavnom pojednávaní.

Odvolací súd preto konštatuje, že v postupe okresného súdu nezistil chyby, zakladajúce dôvod pre
zrušenie rozsudku z obžalovaným namietaných dôvodov podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. c) Tr. por.

Pokiaľ ide o právne posúdenie zisteného skutku v predmetnej trestnej veci odvolací súd považuje za
potrebné poukázať na znenie nasledovných zákonných ustanovení:

Ustanovenie § 194 Tr. zák. v účinnom znení uvádza nasledovné:

(1) Kto neoprávnene vnikne do obydlia iného alebo tam neoprávnene zotrvá, potrestá sa odňatím
slobody až na dva roky.
(2) Odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1
a) závažnejším spôsobom konania,
b) prekonaním prekážky, ktorej účelom je zabrániť vniknutiu,

c) najmenej s dvoma osobami, alebo
d) z osobitného motívu.

(3) Odňatím slobody na tri roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku
1 alebo 2

a) voči chránenej osobe, alebo
b) ako člen nebezpečného zoskupenia.

Podľa § 138 Tr. zák. závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie trestného činu
a) so zbraňou okrem trestných činov úkladnej vraždy podľa § 144, vraždy podľa § 145, zabitia podľa §

147 a § 148, usmrtenia podľa § 149, ublíženia na zdraví podľa § 155, § 156 a § 157,
b) po dlhší čas,
c) surovým alebo trýznivým spôsobom,
d) násilím, hrozbou bezprostredného násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy,
e) vlámaním,

f) ľsťou,
g) využitím tiesne, neskúsenosti, odkázanosti alebo podriadenosti,
h) porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z páchateľovho zamestnania, postavenia alebo funkcie
alebo uloženej mu podľa zákona,
i) organizovanou skupinou, alebo

j) na viacerých osobách.

Podľa § 122 ods. 3 Tr. zák trestný čin je spáchaný so zbraňou, ak páchateľ alebo s jeho vedomím
niektorý zo spolupáchateľov použije zbraň na útok, na prekonanie alebo zamedzenie odporu alebo jumá na taký účel pri sebe; zbraňou sa rozumie, ak z jednotlivého ustanovenia nevyplýva niečo iné, každá
vec, ktorou možno urobiť útok proti telu dôraznejším. Trestný čin je spáchaný so zbraňou aj vtedy, ak
páchateľ použije napodobeninu zbrane alebo ju má pri sebe s úmyslom, aby bola považovaná za pravú.

Podľa § 122 ods. 7 Tr. zák trestný čin je spáchaný násilím, ak páchateľ použije na jeho spáchanie fyzické
násilie proti telesnej integrite inej osoby alebo ak je spáchaný na osobe, ktorú páchateľ uviedol do stavu
bezbrannosti ľsťou, alebo ak páchateľ použil násilie proti veci iného.

Každý skutok má byť právne posúdený podľa všetkých ustanovení osobitnej časti Trestného
zákona, pod ktoré možno skutok podradiť. Skutkom sa rozumie určitá udalosť vo vonkajšom svete
spočívajúca v konaní človeka, ktoré môže napĺňať znaky skutkovej podstaty jedného trestného
činu alebo viacerých trestných činov. Ak páchateľ jedným skutkom spácha viac trestných činov, ide
o jednočinný súbeh. Jednočinný súbeh trestných činov však neprichádza do úvahy v prípadoch
tzv. faktickej konzumpcie, teda v prípadoch, ak skutková podstata trestného činu obsahuje všetky

pojmové znaky iného zbiehajúceho sa trestného činu.

Odvolací súd na základe uvedeného dospel k záveru, že v posudzovanej veci bol čin obžalovaného
okresným súdom nesprávne kvalifikovaný aj ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1
Tr. zák.

Obžalovaný, ktorý neoprávnene vnikol do obydlia iného a uvedený čin spáchal závažnejším spôsobom
konania, a to so zbraňou, násilím, hrozbou bezprostredného násilia alebo inej ťažkej ujmy, ako aj
prekonaním prekážky, ktorej účelom je zabrániť vniknutiu, svojím konaním naplnil všetky zákonné znaky
kvalifikovanej skutkovej podstaty prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm.

a), písm. b) Tr. zák. v súčasnosti účinnom znení s poukazom na § 138 písm. a) Tr. zák. v spojení s §
122 ods. 3 Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. d) Tr. zák. v spojení s § 122 ods. 7 Tr. zák.

Z dôvodu faktickej konzumpcie bolo potom podľa názoru odvolacieho súdu vylúčený jednočinný súbeh
tohto trestného činu s prečinom nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák. Z toho potom

vyplýva, že zákonné podmienky pre ukladanie úhrnného trestu podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. neboli splnené.

Odvolací súd k tomu pre úplnosť dodáva, že okresný súd na podklade záverov vykonaného dokazovania
správne ustálil, že spáchanie trestného činu na dieťati, či na viacerých osobách nebolo bez dôvodných
pochybností v konaní preukázané.

Z uvedených dôvodov odvolací súd bol povinný podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. zrušiť odvolaním
napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu.

Odvolací súd ďalej skúmal, či sú splnené zákonné podmienky, aby mohol vo veci sám rozhodnúť

v zmysle § 322 ods. 3 Tr. por. Na základe preskúmania veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodné
skutkové zistenia okresného súdu v otázkach viny, trestu a náhrady škody v napadnutom rozsudku boli
správne ustálené. Preto odvolací súd dospel k záveru, že sú splnené zákonné podmienky podľa § 322
ods. 3 Tr. por. na rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej.

Pokiaľ ide vinu obžalovaného, na základe správne okresným súdom zisteného skutkového stavu
vyhodnotiac odvolacie námietky obžalovaného v tomto smere ako nedôvodné, odvolací súd v zmysle
vyššie uvedeného na rozdiel od názoru okresného súdu a prokurátora dospel k záveru, že konaním
obžalovaného boli naplnené všetky pojmové znaky skutkovej podstaty len prečinu porušovania domovej
slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Tr. zák.

Pokiaľ ide o výrok o treste v napadnutom rozsudku, na podklade odvolacích námietok obžalovaného, sa
odvolací súd po preskúmaní veci nestotožnil so záverom okresného súdu, že na zabezpečenie ochrany
spoločnosti a nápravu obžalovaného je priamy výkon trestu odňatia slobody nevyhnutný.

Odvolací súd uvádza, že pri ukladaní druhu a výmery trestu je potrebné dôsledne prihliadať na spôsob
spáchania činu a jeho následky, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na
osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy v zmysle § 34 ods. 4 Tr. zák. s prihliadnutím na
účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. Odvolací súd považuje za potrebné vysloviť názor, podľa ktoréhona okolnosti uvedené v ustanovení § 34 ods. 4 Tr. zák. nie je možné prihliadať mechanicky, ale v kontexte
prejednávaného prípadu je potrebné priradiť im rozumný význam pre potreby naplnenia účelu trestu.
Podľa názoru odvolacieho súdu sa má pri ukladaní trestov prihliadať na možnosti, aby uložený trest bol

čo najefektívnejší v rámci individuálnej, ako aj generálnej prevencie, ako aj čo najúčinnejšej prevýchovy
páchateľa. Vo všeobecnosti sa na páchateľa trestného činu pôsobí, pokiaľ to okolnosti prípadu dovoľujú,
miernejšou formou trestov, ako sú alternatívne prípadne podmienečné tresty odňatia slobody (viď aj §
33a ods. 3 Tr. zák.). Až v prípade, že tieto tresty nemali na páchateľa prevýchovný účinok, pristupuje sa
k ukladaniu najprísnejšieho možného trestu, a to vo forme nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Vzhľadom na vyššie uvedený záver odvolacieho súdu o nesprávnej kvalifikácii činu ako jednočinného
súbehu dvoch trestných činov, odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd v prípade obžalovaného
nesprávne zistil jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zák., teda že obžalovaný spáchal viac
trestných činov. Správne okresným súdom nebola u obžalovaného konštatovaná žiadna poľahčujúca
okolnosť. Pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností bol tak v prípade obžalovaného vyrovnaný.

Obžalovaný má všetky odsúdenia uvedené v registri trestov zahladené a hľadí sa neho akoby nebol
odsúdený. Doposiaľ nebol vo výkone trestu odňatia slobody. Odvolací súd prihliadol aj na okolnosti
daného prípadu. Konanie obžalovaného bolo v zmysle vykonaného dokazovania motivované jeho
subjektívnym presvedčením o tom, že jeden z poškodených mal priateľke obžalovaného predávať drogy

a pýtať za to od nej finančné prostriedky, čomu chcel obžalovaný „svojpomocne“ zabrániť, keď sa mu
podľa vlastných slov nedostalo pomoci od príslušných orgánov. Táto pohnútka obžalovaného, pokiaľ aj
nebola založená na objektívnom stave veci, čo nebolo predmetom tohto konania, ho síce v žiadnom
prípade neoprávňovala k spáchaniu predmetného činu, ale odvolací súd pri určovaní druhu a výmery
trestu musel na ňu prihliadnuť v zmysle § 33a Tr. zák a § 34 ods. 4 Tr. zák. Podľa vypracovaného

znaleckého posudku nie je pobyt obžalovaného na slobode z psychiatrického hľadiska nebezpečný
pre spoločnosť. Znalec nezistil u obvineného žiadnu závislosť na alkohole, prípadne iných omamných
a psychotropných látkach a nenavrhol žiadne ochranné liečenie. Zároveň odvolací súd vychádzal zo
zásady, že trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu
a jemu blízke osoby a prihliadol na skutočnosť, že obžalovaný je otcom maloletého syna.

Na základe preskúmania veci odvolací súd zároveň nezistil žiadne skutkové okolnosti podľa § 34
ods. 4 Tr. zák., ktoré by zvyšovali závažnosť obžalovaným spáchaného trestného činu nad mieru,
predpokladanú v jeho skutkovej podstate, uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona, preto dospel
k záveru, že účel trestu podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. je možné u obžalovaného dosiahnuť aj trestom odňatia

slobody, uloženým vo výmere dva roky s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu tri
roky.

V tejto súvislosti senát odvolacieho súdu prihliadol aj na doterajší výkon väzby obvineného,
ktorému výkonu napriek jeho zabezpečovaciemu charakteru nemožno uprieť aj určitý výchovný účinok

na obvineného.

Podľa § 50 ods. 4 Tr. zák. počas skúšobnej doby bude správanie obžalovaného sledované. Ak bude
obžalovaný viesť v skúšobnej dobe riadny život, po uplynutí skúšobnej doby súd vysloví, že sa osvedčil;
inak nariadi nepodmienečný trest odňatia slobody, a to prípadne už v priebehu skúšobnej doby.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. odvolací súd odkázal poškodenú I. B. s nárokom na náhradu škody na civilný
proces, nakoľko v zhode s názorom okresného súdu podľa výsledku dokazovania nebol podklad na
vyslovenie povinnosti na náhradu škody a na rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody by bolo treba
vykonať ďalšie dokazovanie.

Preto odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasmi členov senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.