Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, November 29, 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Svk/9/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5022200011
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:5022200011.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy

Takáčovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Martina Tisa a JUDr. Michala Matulníka, PhD., v právnej
veci žalobcov: 1/ Y. O., narodená XX. P. XXXX, bytom v Ž., T. S. Č.. XXX/XX, 2/ U. C., narodená XX. Y.
XXXX, bytom v Ž.G., O. Č.. XXXX/XX, 3/ Q. O., narodený XX. X. XXXX, bytom v Ž.G., T. S. Č.. XXX/XX,
4/ P. O., narodená XX. Y. XXXX, bytom v Ž., I.Í. Č.. XXX/XX, 5/ S. N., narodená XX. E. XXXX, bytom v
Ž.G., O. Č.. XXXX/XX, 6/ E. K., narodený XX. Y. XXXX, bytom v Ž., P.Á. Č.. XXX/XX, 7/ Y. N., narodená
XX. A. XXXX, bytom v P. Č.. XXX, 8/ B. O., narodená XX. Y. XXXX, bytom v Ž.G., G. Č.. XXXX/XB,
všetci právne zast.: JUDr. Andrejom Lalinským, advokátom a konateľom LALINSKÝ ADVOKÁT s.r.o.,

so sídlom v Žiline, Kálov č. 653/23-2, IČO: 47 253 096, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, Odbor
opravných prostriedkov, so sídlom v Žiline, Vysokoškolákov č. 8556/33B, za účasti ďalších účastníkov
konania: 1/ Slovenský pozemkový fond, so sídlom v Bratislave, Búdková č. 36, 2/ Fakultná nemocnica s
poliklinikou Žilina, so sídlom v Žiline, Vojtecha Spanyola č. 43, právne zast.: JUDr. Jaroslavom Plunárom,
advokátom a konateľom AdvokAAt advokátska kancelária s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pri Habánskom
mlyne č. 16, IČO: 52 998 215, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 11. novembra 2021,
číslo OU-ZA-OOP6-2021/038355-003, o kasačnej sťažnosti žalobcov 1/ až 8/ proti rozsudku Správneho

súdu v Banskej Bystrici z 18. januára 2024, č. k. ZA-30S/5/2022-267, t a k t o

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcov 1/ až 8/ z a m i e t a.

Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

Ďalším účastníkom konania 1/ a 2/ náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) rozsudkom z 18. januára 2024, č. k.
ZA-30S/5/2022-267 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku
(ďalej len „SPP“) zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnostirozhodnutiažalovanéhoz11.novembra2021,čísloOU-ZA-OOP6-2021/038355-003,ktorým
tento postupom podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v
rozhodnom znení (ďalej len „Správny poriadok“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové
správne rozhodnutie Okresného úradu Žilina, pozemkový a lesný odbor z 23. júla 2021, číslo OU-ZA-

PLO1-2021/003590-084. Predmetným rozhodnutím prvostupňový správny orgán ako príslušný orgán
štátnej správy podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene
a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach nausporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov v rozhodnom znení (ďalej len „zákon
č. 503/2003 Z.z.“) rozhodol tak, že
i/ právnym nástupcom v priebehu konania zomrelých navrhovateľov Y. O., Q.Í. O., P. K., teda žalobcom

1/ až 8/, nenavrátil vlastnícke právo k EN parcele č. XXXX/X - zastavaná plocha o výmere 728 m2 v
k. ú. Ž., ktorá bola vytvorená z časti komasovanej parcely č. X.XXX v k. ú. Ž. - pôvodne evidovanej
v komasačnom hárku č. 0559, ako zastavaná plocha o výmere 1.341 m2 na spoluvlastníkov E. O.,
nebohý a vdova B. O. a zároveň im nepriznal ani právo na náhradu podľa § 6 ods. 2 zákona č. 503/2003
Z.z., nakoľko bolo v konaní preukázané, že neboli k tejto časti splnené podmienky uvedené v § 1 písm.

a/ a b/ zákona č. 503/2003 Z.z. pre priznanie nároku.
ii/ právnych nástupcov v priebehu konania zomrelých navrhovateľov Y. O., Q. O., P. K., teda žalobcom
1/ až 8/, nenavrátil vlastnícke právo k EN parcele č. X.XXX/X - záhrada o výmere 647 m2 v k. ú. Ž., ktorá
bola vytvorená z časti komasovanej parcely č. X.XXX v k. ú. Ž. - pôvodne evidovanej v komasačnom
hárku č. 0559, ako zastavaná plocha o výmere 1.341 m2 na spoluvlastníkov E. O., nebohý a vdova B.
O. a zároveň im nepriznal ani právo na náhradu podľa § 6 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z., nakoľko v

konaní v tejto časti nebolo preukázané splnenie podmienky uvedenej v § 3 ods. 1 písm. j/ zákona č.
503/2003 Z.z. pre priznanie nároku.

2. Správny súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v
intenciách § 1, § 2 ods. 1 a § 3 ods. 1 páim. j/ zákona č. 503/2003 Z.z. a v zmysle právnej úpravy

ustanovenej SSP a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby.

3. Správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru o zákonnosti správnou žalobou napadnutého
rozhodnutia, ako aj postupu predchádzajúcemu vydaniu tohto rozhodnutia. K dotknutej EN parcele č.
XXXX/X - zastavaná plocha o výmere 728 m2 uviedol, že rozsiahlym dokazovaním bolo preukázané,

že predmetná parcela bola v rozhodnom období (v čase podpisu kúpnej zmluvy) zastavanou plochou,
a teda nešlo o poľnohospodársky pôdny fond, ani o pozemky, ktoré do neho patria a ani o lesný
pôdny fond podľa § 1 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona č. 503/2003 Z.z. K dotknutej EN parcele č. X.XXX/
X - záhrada o výmere 647 m2 uviedol, že predpokladom pre navrátenie vlastníctva podľa § 3 ods. 1
písm. j/ zákona č. 503/2003 Z.z. je kumulatívne splnenie podmienok tiesne a nápadne nevýhodných

podmienok. Prvostupňový správny orgán pripustil, že právny predchodcovia žalobcov mohli v súvislosti
s podpisom predmetnej kúpnej zmluvy pociťovať tieseň, a to s ohľadom na vtedajší štátny režim,
avšak podľa prvostupňového správneho orgánu predmetná kúpna zmluva nebola uzavretá za nápadne
nevýhodných podmienok. V čase uzatvorenia kúpnej zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka bol
neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporoval zákonu alebo ho obchádzal

alebo sa priečil záujmom spoločnosti, pričom podľa § 399 ods. 2 Občianskeho zákonníka dohodnutá
cena kúpenej veci nesmela presahovať cenu určenú podľa cenových predpisov. Legálne nadobudnúť
vec, vrátane nehnuteľností, do vlastníctva štátu, za cenu vyššiu ako určovali cenové predpisy, teda
nebolo možné. Ak v čase podpisu kúpnej zmluvy bola vyplatená právnym predchodcom žalobcov
kúpne cena 10,- Kčs/m2, kúpna cena bola stanovená v zmysle vyhlášky č. 47/1969 Zb. v platnom

znení o cenách stavieb v osobnom vlastníctve a o náhradách pri vyvlastnení nehnuteľností. Záver
prvostupňového správneho orgánu a tiež žalovaného, že predmetná kúpna zmluva nebola uzavretá
za nápadne nevýhodných podmienok potom vyhodnotil ako správny. V tomto smere ako nedôvodné
vyhodnotil námietky žalobcu týkajúce sa nevypočutia navrhovaných svedkov, nakoľko prvostupňový
správny orgán pripustil, že právni predchodcovia žalobcov mohli pri podpise kúpnej zmluvy konať v

tiesni. Dôvodom pre nevydanie predmetnej nehnuteľnosti parcely EN č. X.XXX/X - záhrada o výmere
647 m2, ktorá bola vytvorená z časti komasovanej parcely č. X.XXX pôvodne evidovanej v komasačnom
hárku č. 0559, bolo nesplnenie druhej kumulatívnej podmienky. Predmetná zmluva nebola uzavretá za
nápadne výhodných podmienok. V konaní pred správnymi orgánmi nebolo preukázané, že by právni
predchodcovia žalobcov boli nápadne znevýhodnení pri uzatváraní kúpnej zmluvy v porovnaní s inými

občanmi, v danej lokalite a v danom čase. Predmetné nehnuteľnosti boli štátu odpredané za cenu podľa
v tom čase platnej vyhlášky. Správne orgány potom správne aj vo vzťahu k tejto parcele uzavreli, že
neboli splnené podmienky pre priznanie nároku podľa § 3 ods. 1 písm. j/ zákona č. 503/2003 Z.z.

4. Vo veci neúspešným žalobcom 1/ až 8/ a ďalším účastníkom konania 1/ a 2/ náhradu trov konania

nepriznal.

II.5. Proti rozsudku správneho súdu podali žalobcovia 1/ až 8/ v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.

6. Namietali, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym

procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP) a tiež, že
rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).

7. Konkrétne namietali, že nápadne nevýhodné podmienky, za ktorých bola kúpnopredajná zmluva z 08.

decembra 1977 podpísaná sú zrejmé z toho, že za odplatu, ktorá bola právnym predchodcom žalobcov
za dom a pozemky v centre mesta vyplatená, si právni predchodcovia mohli dovoliť len kúpu malého
bytu mimo centra, ktorý sa svojou hodnotou v žiadnom prípade nemohol vyrovnať nehnuteľnostiam,
ktoré právni predchodcovia žalobcov boli nútení opustiť. Existenciu nápadne nevýhodných podmienok
podporili aj s odkazom na rozsudok Okresného súdu Žilina zo 14. júla 1994, sp. zn. 7C/170/1992,
ktorý prejednával skutkovo obdobnú vec a dospel k záveru o splnení druhej podmienky pre naplnenie

podmienky na vydanie nehnuteľnosti, teda podmienky nápadne nevýhodných podmienok. Uviedli, že
išlo o totožnú situáciu ako v tu prejednávanej veci, keď tiež preukázali tieseň v podobe listu, ktorý hrozil
vyvlastnením, začatie zemných a výkopových prác cca pol roka pred podpisom kúpnej zmluvy, kúpna
cena bola v sume 237.953,45,-Kčs, presťahovanie sa z veľkého rodinného domu so záhradou a poľom
na pestovanie zeleniny a ovocia do 1-izbového bytu. Navyše poukázali aj na fakt, že cena nehnuteľnosti

bola neoprávnene znížená z 249.600,70,-Kčs na sumu 237.953,45,-Kčs, teda o 11.647,25,-Kčs, čo
potvrdzuje, že právni predchodcovia žalobcov nemohli jednať o podmienkach predaja nehnuteľnosti.
Podporne poukázali na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžr/65/2016 a sp.
zn. 6Sžo/193/2010.

8. Ďalej uviedli, že z predložených dôkazov a hlavne z kúpnej zmluvy z 08. decembra 1977 je zrejmé,
že rodinný dom bol menší ako pozemok pôvodnej parcely č. X.XXX z hárku 0559, zastavaná plocha o
výmere 1.341 m2, a teda je zrejmé, že parcela nemohla byť celá zastavaná, ale zvyšok bol využívaný
ako záhrada a pôda na poľnohospodárske účely. Predchodcovia žalobcov nemôžu niesť bremeno
nesprávneho zápisu druhu pozemku, t.j., že celý pozemok bol vedený ako zastavaná plocha.

9. Dodali, že doposiaľ nebolo zo strany správnych orgánov riadne odôvodnené, prečo považujú
žalobcami predložené dôkazy o existencii nápadne nevýhodných podmienok za nedostatočné. Rovnako
správny súd sa dostatočne nevyjadril k argumentácií žalobcov týkajúcej sa nápadne nevýhodných
podmienok. Rozsudok správneho súdu tak považovali za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

10. Správny súd tiež opomenul vykonať svoju procesnú povinnosť predpísanú v § 181 ods. 2 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, a to určiť, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné,
ktoré považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná. Neuviedol tiež, svoje predbežné
právne posúdenie veci.

11. Navrhli, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo zmenil rozsudok správneho súdu a zrušil správnou žalobou
napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím a vec vrátil žalovanému na
ďalšie konanie.

III.

12. Ďalší účastník konania 2/ sa ku kasačnej sťažnosti žalobcov 1/ až 8/ vyjadril podaním z 29. apríla
2024 majúc za to, že správny súd sa vyčerpávajúco a vecne vysporiadal so všetkými podstatnými

skutkovýmitvrdeniami,predloženýmidôkazmiavyjadreniamiúčastníkovkonania.RozsudokOkresného
súdu Žilina sp. zn. 7C/170/1992 nemôže obstáť, predstavuje ojedinelé rozhodnutie, pričom sa týkalo
iných nárokov, ako boli uplatnené žalobcami v tu prejednávanej veci. Uviedol, že ak by žalobcovia
disponovali takými dôkazmi, ktoré by spoľahlivo preukazovali tieseň a nápadne nevýhodné podmienky,
správne orgány ani súd by tieto dôkazy neignorovali. Nápadne nevýhodné podmienky musia byť

objektívne, predávajúci dostali náhradu v tom čase primeranú a možnosť náhradného bývania. Dodal,
že právni predchodcovia žalobcov podali žiadosť z nesprávnych skutkových dôvodov (vyvlastnenie bez
náhrady) a viedli dokazovanie k iným skutočnostiam. Keď sa v priebehu konania zistilo, že nehnuteľnosti
boli prevedené na štát kúpnou zmluvou z roku 1977, argumentáciu a dokazovanie účelovo viedli aprispôsobovali tomu, aby im bol nárok priznaný z iných dôvodov (údajná tieseň a nápadne nevýhodné
podmienky). Uzavrel, že žalobcami uplatnený kasačný dôvod § 440 ods. 1 písm. f/ SSP nebol naplnený
a rovnako tak dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP, keď neuviedli právne posúdenie veci, ktoré

považovali za správne. Uvedenie vlastnej verzie skutkového stavu nie je preukázaním kasačného
dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP. Mali teda špecifikovať právnu otázku a uviesť, z akých dôvodov
zaujal správny súd nesprávny právny názor. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
kasačnú sťažnosť žalobcov 1/ až 8/ ako nedôvodnú zamietol.

13. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcov 1/ až 8/ nevyjadril.

14. Ďalší účastník konania 1/ sa ku kasačnej sťažnosti žalobcov 1/ až 8/ nevyjadril.

15. Vyjadrenie ďalšieho účastníka 2/ ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalobcom, žalovanému a
ďalšiemu účastníkovi konania 1/ dňa 02. mája 2024 na vedomie.

IV.

16. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§
11 písm. h/ SSP) viazaný rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti (§ 453 ods.1,2 SSP) preskúmal

napadnutý rozsudok správneho súdu ako aj konanie predchádzajúce jeho vydaniu postupom bez
nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcov 1/ až 8/
nie je dôvodná.

17. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom

chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

18. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,

nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

19.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej

správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

20. Podľa § 6 ods. 2 písm. a/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách.

21. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

22. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako
účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu

verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

23. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd zamietol
ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného z 11. novembra 2021, číslo OU-ZA-OOP6-2021/038355-003, ktorým tento postupom podľa

§59ods.2Správnehoporiadkuzamietolodvolaniežalobcuapotvrdilprvostupňovésprávnerozhodnutie
OkresnéhoúraduŽilina,pozemkovýalesnýodborz23.júla2021,čísloOU-ZA-PLO1-2021/003590-084.
Predmetným rozhodnutím prvostupňový správny orgán ako príslušný orgán štátnej správy podľa § 5
ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. rozhodol spôsobom už bližšie vymedzeným v bode 1 tohto rozsudku.

24. Zákon č. 503/2003 Z.z., upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa
osobitného predpisu. 1) (odkaz na zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a
inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov a tiež § 37 až 39 zákona Slovenskej
národnej rady č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších
predpisov; pozn. súdu). Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria a/ poľnohospodársky pôdny
fond alebo do neho patria, 2) (odkaz na § 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 307/1992 Zb. o ochrane

poľnohospodárskeho pôdneho fondu v znení neskorších predpisov; pozn. súdu) a b/ lesný pôdny fond.
3) (odkaz na zákon č. 61/1977 Zb. o lesoch v znení neskorších predpisov; pozn. súdu). (§1)

25. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z., právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto
zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na

jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948
do 1. januára 1990 (ďalej len "rozhodujúce obdobie") spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.

26. Podľa § 3 ods. 1 písm. j/ a m/ zákona č. 503/2003 Z.z., oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo
k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku
j/ kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok,

m/ vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady.

27. Podľa § 5 ods. 3 zákona č. 503/2003 Z.z., na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú všeobecné
predpisy o správnom konaní.

28. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

29. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav

veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

30. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a
zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k

spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

31. Podľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými
možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

32. Podľa § 34 ods. 2 Správneho poriadku, dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny
a ohliadka.

33. Podľa § 34 ods. 3 Správneho poriadku, účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich
tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe.

34. Podľa § 34 ods. 4 Správneho poriadku, vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu.

35. Podľa § 34 ods. 5 Správneho poriadku, správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

36. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

37. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

38. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovaného
mal preukázané, že:
- dňa 20. decembra 2004 pod číslom 2004/02615/OPÚ si právni predchodcovia aktuálne v konaní
označených žalobcov 1/ až 8/ (Y. O., Q. O. a P. K.) z dôvodu uvedeného v § 3 ods. 1 písm. m/ zákona č.503/2003 Z.z. (vyvlastnenie bez vyplatenia náhrady) uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva k pozemku
nachádzajúcom sa na k. ú. Ž., označenom ako pkn vl. č. 0559, pkn parcela č. X.XXX o výmere 1.341
m2, zastavané plochy, ktoré prešli na Krajský ústav národného zdravia - krajská nemocnica v Žiline

[k príslušnému návrhu vo forme príloh doložili osvedčenia o štátnom občianstve],
- následne v priebehu konania a po ustálení si právnych nástupcov po pôvodných navrhovateľoch na
základe dedičských konaní prvostupňový správny orgán listom zo 04. marca 2020 predvolal žalobcov
1/ až 8/ na rokovanie; zároveň žalobcov poučil o možnosti oboznámiť sa s príslušnou dokumentáciou,
vyjadriť sa k podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie,

- listom z 24. marca 2020 prvostupňový správny orgán i/ oboznámil žalobcov, že rokovanie, o ktorom
boli upovedomí listom zo 04. marca 2020 sa z dôvodu opatrení prijatých v súvislosti so zabránením
šírenia koronavírusu neskutoční, ii/ zároveň ich poučil o úmysle vydať rozhodnutie o nepriznaní
nároku s poukazom na § 1 zákona č. 503/2003 Z.z., nakoľko pozemok v čase jeho predaja netvoril
poľnohospodársky pôdny fond ani do neho nepatril a netvoril ani lesný pôdny fond, ale išlo o zastavanú
plochu, iii/ tiež žalobcov poučil o možnosti uvedenia relevantných dôvodov v prípade nesúhlasu s

takýmto postupom,
-žalobkyňa2/vovyjadrenízo14.mája2020ažalobca3/vovyjadrenízo07.mája2020vyjadrilinesúhlas
so zámerom vydať rozhodnutie o nepriznaní reštitučného nároku,
- prvostupňový správny orgán následne rozhodnutím z 01. júna 2020, číslo OU-ZA-
PLO1-2020/009675-015 žalobcom nenavrátil vlastnícke právo ku komasovanej (EN) parcele č. X.XXX

v k.ú. Ž. pôvodne evidovanej v komasačnom hárku 0559 ako zastavaná plocha o výmere 1.341m2
a zároveň im nepriznal právo na náhradu, z dôvodu nesplnenia podmienky plynúcej z 01 zákona č.
503/2003 Z.z.,
- na odvolanie žalobcov žalovaný rozhodnutím z 12. augusta 2020, číslo OU-ZA-
OOP6-2020/035461-002 zrušil prvostupňové správne rozhodnutie z 01. júna 2020 a vec vrátil

prvostupňovému správnemu orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie
[odvolací správny orgán primárne vytkol prvostupňovému správnemu orgánu nedostatočné zistenie
skutkovéhostavuvecizdôrazniacnevyhnutnosťjednoznačnéhopreukázania,akoboldotknutýpozemok
v roku 1977, t.j. v čase podpisu kúpnej zmluvy vedený v evidencii nehnuteľností; mal preukázané,
že v spise sa nenachádzal žiaden doklad z bývalej evidencie nehnuteľností, ktorý by preukazoval, či

tento pozemok alebo jeho časť, v čase uzatvárania kúpnej zmluvy tvoril súčasť poľnohospodárskeho
pôdneho fondu, alebo do neho patril, respektíve netvoril súčasť poľnohospodárskeho pôdneho fondu a
ani do neho nepatril; dodal, že žalobcovia nepredložili rozhodnutie o vyvlastnení, ktorým by bol dotknutý
pozemok vyvlastnený už v rokoch 1951 - 1952; v tomto smere vyslovil potrebu vykonania ďalšieho
dokazovania za účelom jednoznačného preukázania, kedy a akým právnym titulom prešiel pozemok

na štát, v akom druhu pozemku a v akej výmere bol v čase prechodu na štát vedený v evidencii
nehnuteľností],
- prvostupňový správny orgán listom z 05. mája 2021 pozval účastníkov konania na rokovanie, ktoré sa
uskutočnilo 07. júna 2021 a ktorého sa zúčastnili žalobcovia 2/, 3/, 6/, 8/ a ďalší účastník konania 2/,
ktorú skutočnosť potvrdzuje zápisnica zo 07. júna 2021,

- prvostupňový správny orgán následne rozhodnutím z 23. júla 2021 rozhodol spôsobom už bližšie
vymedzeným v bode 1 tohto rozsudku,
- na odvolanie žalobcov žalovaný tu preskúmavaným rozhodnutím z 11. novembra 2021 zamietol
odvolanie žalobcov a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie z 23. júla 2021.

39. Najvyšší správny súd po vyhodnotení žalobcami v kasačnej sťažnosti uplatnenými dôvodmi vo
vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného
administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od argumentov
a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa
k predmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú

dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát najvyššieho
správnehosúdupovažujeprávneposúdeniepreskúmavanejvecisprávnymsúdomzasprávneasúladné
so zákonom.

40. Najvyšší správny súd v prvom rade zdôrazňuje, že právni predchodcovia aktuálne označených

žalobcov 1/ až 8/ (Y. O., Q. O. a P. K.) si uplatnili reštitučný nárok v režime zákona č. 503/2003
Z.z. Konkrétne si uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva k pozemku nachádzajúcom sa v k. ú. Ž.,
označenom ako pkn vl. č. 0559, pkn parcela č. X.XXX o výmere 1.341 m2, zastavané plochy, ktoré
prešli na Krajský ústav národného zdravia - krajská nemocnica v Žiline, a to z dôvodu uvedeného v §3 ods. 1 písm. m/ zákona č. 503/2003 Z.z., podľa ktorého oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo
k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku vyvlastnenia bez vyplatenia
náhrady. V priebehu správneho konania však bolo nesporne preukázané, že parcela č. X.XXX neprešla

do vlastníctva štátu vyvlastnením v súvislosti s konaním Jednotného národného výboru, technického
referátu v Žiline pod č. XI-198-52-I-179 a následne. Krajský národný výbor v Žiline vydal na základe
žiadosti Štátnej oblastnej nemocnice Žilina dňa 13. septembra 1951 pod č. 8989/127.41951-Ú/II. výmer,
ktorým určil pre rozšírenie štátnej oblastnej nemocnice v Žiline stavebný obvod, na parcely č. XXXX až
XXXX a XXXX až XXXX v k.ú. Ž.. Následne vydal Jednotný národný výbor - technický referát v Žiline

pod značkou Zn.:XI-198-52-I-179 dňa 16. januára 1952 výmer, ktorým bol povolený Štátnej oblastnej
nemocnici v Žiline vstup na nehnuteľnosti v k.ú. Ž., za účelom vykonávania na nich potrebných meraní a
umiestňovať na nich meračské značky. Medzi týmito pozemkami sa uvádzala aj pkn. parcela č. XXXX (tu
dotknutá parcela č. X.XXX) zapísaná v pkn. hárku číslo 277. Dňa 05. marca 1952 vydal Krajský národný
výbor v Žiline, plánovací referát pod č. 1083/127.4-1952-II/Ú výmer, ktorým pozmenil svoj výmer z 13.
septembra 1951 ohľadom určenia stavebného obvodu v tom zmysle, že namiesto parc. čísiel XXXX

až XXXX a XXXX až XXXX sa nahrádzajú správne komasačné čísla: 0111, 1919, 0412, 0434, 0925,
0924, 0721, 0723, 0553, 0763, 0568, 0705, 0224, 0486 a 0560, na ktoré sa určuje predbežne stavebný
obvod. Na parcely čísel XXXX, XXXX, XXXX, XXX, XXXX, XXXX Y. XXXX sa súčasne vydal stavebný
zákaz, ktoré parcely budú slúžiť pre ďalšie rozšírenie Štátnej oblastnej nemocnice v Žiline. Teda zo
stavebného obvodu okrem iných parciel vypadla aj komasovaná parcela č. X.XXX z komasačného hárku

č. 0559 vlastníka E. O. a spol., pričom boli vykonané v tomto smere aj zmeny vo vyvlastňovacom súpise
vyhotovenom v roku 1951 - tieto položky boli v ňom prečiarknuté. Jednotný národný výbor - technický
referát v Žiline vydal dňa 06. augusta 1952 v súvislosti s konaním na stavbu rozšírenia nemocnice
vyvlastňovací výmer, pod značkou Zn.: XI-198-51-T-4513, v ktorom sa parcela č. X.XXX v hárku č.
0559 nenachádzala. Z uvedeného je potom zrejmé, že právnymi predchodcami uplatnený reštitučný

nárok a vychádzajúci z § 3 ods. 1 písm. m/ zákona č. 503/2003 Z.z., ktorého idea spočívala v tom,
že oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú
osobu v dôsledku vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady, nebol opodstatnený. Možno len doplniť, že ani
samotní, či už právni predchodcovia alebo v tomto konaní vystupujúci žalobcovia 1/ až 8/, v priebehu
správneho konania nedoložili žiaden relevantný doklad, ktorý by preukazoval prechod parcely č. X.XXX

na štát titulom plynúcim z § 3 ods. 1 písm. m/ zákona č. 503/2003 Z.z.

41. Správne orgány potom správne identifikovali, že jediný titul, z ktorého vyplýval prechod vlastníctva
dotknutej parcely č. X.XXX zo súkromného vlastníctva na štát (Okresný ústav národného zdravia v
Žiline) predstavovala kúpna zmluva z 08. decembra 1977 schválená Finančným odborom Okresného

národného výboru Žilina dňa 30. decembra 1977, z ktorého dôvodu potom ako jediný do úvahy
prichádzajúci reštitučný titul bol reštitučný titul obsiahnutý v § 3 ods. 1 písm. j/ zákona č. 503/2003 Z.z.,
podľa ktorého oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na
inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok.
Predpokladom navrátenia vlastníctva v zmysle § 3 ods. 1 písm. j/ zákona č. 503/2003 Z.z. oprávneným

osobám je, aby pozemok v zákonom stanovenom období, t. j. v čase od 25. februára 1948 do 01.
januára 1990, prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v
tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Z dikcie predmetného zákonného znenia je zrejmé, že
obidve zákonné podmienky (tieseň i nápadne nevýhodné podmienky) musia byť splnené súčasne.
Reštitučné zákony nepredpokladajú (neprezumujú) ani jednu z podmienok stanovených v príslušných

ustanoveniach jednotlivých zákonov (v danom prípade § 3 ods. 1 písm. j/ zákona č. 503/2003 Z.z.), takže
pre úspešné uplatnenie nároku musí oprávnená osoba preukázať súčasnú existenciu tiesne aj nápadne
nevýhodných podmienok v čase uzavretia zmluvy. Splnenie oboch týchto podmienok pritom nemožno
bez ďalšieho vyvodiť priamo ani zo zákona ako určitú fikciu a vždy prítomnú súčasť majetkových
dispozícií medzi štátom a fyzickou osobou, ale ani zo všeobecnej situácie, jestvujúcej, či už v štáte

ako celku (danej napríklad politickým, právnym a ekonomickým systémom) alebo v niektorom z jeho
regiónov či lokalít (napríklad určenie na rozsiahlu investičnú akciu); vždy je preto potrebné skúmať, či
táto všeobecná situácia v konkrétnom prípade toho-ktorého konajúceho mala za následok uzavretie
zmluvyvtiesniazanápadnenevýhodnýchpodmienok(napríkladrozsudokNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky z 24. januára 2018, sp. zn. 10Sžr/19/2017).

42. Tieseň podľa ustálenej judikatúry a súdnej praxe pri aplikácií reštitučných zákonov (teda aj zákona
č. 503/2003 Z.z.) je hospodársky, či sociálny stav, v ktorom sa nachádza určitý subjekt v čase robenia
právneho úkonu, ktorý stav na neho pôsobí takým spôsobom a takou intenzitou, že v dôsledku nehourobíprávnyúkon,ktorýbyinak,nebyťtiesne,neurobil(napríkladrozsudkyNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky z 24. januára 2018, sp. zn. 10Sžr/19/2017, z 28. februára 2018, sp. zn. 2Sžo/114/2015,
prípadne recentnejší rozsudok najvyššieho správneho súdu z 22. decembra 2023, sp. zn. 2Svk/43/2022

vrátane v ňom obsiahnutej relevantnej judikatúry a v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 03. septembra 2024, sp. zn. I. ÚS 476/2024). Tento stav musí mať základ v objektívne
existujúcich (teda nielen domnelých) okolnostiach a vždy determinovaný subjektívnou stránkou -
samotným konajúcim a jeho „odolnosťou“ proti pôsobiacej ťaživej situácii. Rovnaká objektívna situácia
môže u jedného subjektu vyvolať tieseň, u druhého nemusí. Pritom z hľadiska existencie tiesne je

potrebné osobitne zdôrazniť, že je irelevantné, ako tento stav vznikol a čo ho spôsobilo. Právny význam
treba preto priznať aj tiesni majúcej základ v iných než politických motívoch, ba aj tiesni vyvolanej
samotným konajúcim. V predmetnej veci otázka tiesne ako jednej z kumulatívnych podmienok pri
uplatnení reštitučného titulu podľa § 3 ods. 1 písm. j/ zákona č. 503/2003 Z.z. nebola sporná; sám
správnyorgántotižuznal,žeprávnipredchodcoviažalobcovvistomzmyslemohlipociťovaťistúintenzitu
tiesne, keď boli štátom obmedzení v slobode rozhodovania a postupom štátom boli prinútení podpísať

príslušnú zmluvu. Na druhej strane možno však doplniť, že hrozba vyvlastnením nemôže byť posúdená
ako tieseň, pretože v čase uzavretia kúpnej zmluvy išlo len o legálny postup v zmysle platných právnych
predpisov, zákona č. 50/1976 Zb. a ktorý navyše existuje doposiaľ (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 29. júna 2011, sp. zn. 10Sžr/31/2011).

43. Druhú kumulatívnu požiadavku zákona č. 503/2003 Z.z. predstavuje existencia nápadne
nevýhodných podmienok, za ktorých bola zmluva uzavretá. Možno zdôrazniť, že zákon č. 503/2003
Z.z. v ustanovení § 6 ods. 1 písm. j/ nestanovuje ako jednu z kumulatívnych podmienok navrátenia
vlastníctva „nevýhodné podmienky“ uzatvorenia zmluvy, ale „nápadne nevýhodné podmienky“. Pri
skúmaní naplnenia znakov nápadne nevýhodných podmienok treba teda vždy hodnotiť, či ide o

nevýhodnosť takej intenzity, že ju možno kvalifikovať ako nápadnú voči stavu, ktorý existoval v dobe
uzavretia kúpnej zmluvy vzhľadom k podmienkam vtedy obvyklým (pozri rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž-o-Ks 1/2004). Pri posudzovaní tvrdenej nevýhodnosti podmienok
je preto potrebné prihliadnuť najmä na to, aké plnenie bolo predávajúcim na základe kúpnej zmluvy
poskytnuté, a na aké plnenie mali právny nárok. Ak je medzi týmito plneniami zjavný hodnotový

nepomer možno posúdiť podmienky existujúce v okamihu uzatvorenia kúpnej zmluvy ako nápadne
nevýhodné. Pojem nápadne nevýhodných podmienok je potrebné vykladať tak, že išlo predovšetkým
o rozpor s cenovými predpismi platnými v čase uzavierania kúpnej zmluvy (napríklad rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 1997, sp. zn. 5Cdo/93/97). Nápadne nevýhodné
podmienky treba posudzovať podľa konkrétnych okolností daného prípadu, musia objektívne existovať

v čase právneho úkonu a nemôžu spočívať v subjektívnom cítení dotknutej osoby. U odplatných
zmlúv pôjde predovšetkým o posúdenie, či nebola porušená ekvivalentnosť vzájomných plnení a či
objektívne bol pomer získanej hodnoty k vydávanej protihodnote nápadne nevýhodný, pričom musí ísť
o nevýhodnosť takej intenzity, aby ju bolo možné kvalifikovať ako nápadnú. Nemožno však hovoriť o
nápadne nevýhodných podmienkach z pohľadu porovnania vtedajších a dnešných cien nehnuteľností,

pretože takto ,,nevýhodné podmienky“ boli všeobecným produktom vtedajšej doby a postihovali rovnako
každého, kto vtedy nehnuteľnosti predával. Nápadnú nevýhodnosť je potrebné posudzovať z hľadiska
súladu kúpnej ceny s vtedy platnými právnymi predpismi a možno ju preukázať vo vzťahu k iným, vtedy
uzatváraným porovnateľným zmluvám, pretože vždy musí znamenať konkrétnu nevýhodu reštituenta
v porovnaní s inými občanmi (bližšie pozri tiež rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.

septembra 2015, sp. zn. 10Sžr/117/2014, z 29. júna, 2011, sp. zn. 10Sžr/31/2011, zo 17. januára 2012,
sp. zn. 1Sžr/32/2011, zo 16. júna 2010, sp. zn. 6Sžo/304/2009, z 19. mája 2010, sp. zn. 1Sžo/376/2009
v spojení s nálezom Ústavného súdu z 08. februára 2011, sp. zn. III. ÚS 363/2010). Konkrétne, za
nápadne nevýhodné podmienky možno považovať napríklad stanovenie neprimerane nízkej kúpnej
ceny, stanovenie ceny na základe svojvôle, bezdôvodné stanovenie ceny rozdielnej od výkupnej ceny

používanej v iných prípadoch výkupu pozemkov totožnej bonity a v totožnej lokalite a pod. (pozri
napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 03. decembra 2008, sp. zn. 6Sžo/80/2008).

44. Z obsahu spisového materiálu najvyšší správny súd nemal za preukázané, že by žalobcovia riadne
preukázali, že predmetná kúpna zmluva z 08. decembra 1977 bola uzavretá v tiesni a predovšetkým

za nápadne nevýhodných podmienok. Z obsahu predmetnej kúpnej zmluvy vyplýva, že bola uzavretá v
súlade s vtedy platnými cenovými predpismi. Predmet kúpnej zmluvy predstavoval pozemok, zapísaný
v pozemkovej knihe pri Štátnom notárstve v Žiline, v k.ú. mesta Ž. parc. č. KN X.XXX, ev. číslo 461
vo výmere 1.281 m2, na ktorom sa v danom čase nachádzali stavby a sčasti nezastavaný - voľnýpriestor (dvor, záhrada), tiež rodinný dom č. X.XXX s ďalšími stavbami a príslušenstvom (drobnými
stavbami), ako aj jednoizbová stavba pod číslom X.XXX, ďalej spevnené plochy, plotenia, porasty
- stromy, kríky (časť I. kúpnej zmluvy). Cena predmetu kúpy bola vyčíslená na základe odhadu

realizovaného súdnym znalcom z odboru stavebníctvo. Dotknutý pozemok (parcela č. X.XXX vo výmere
1.281 m2) bol ohodnotený podľa § 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky Slovenského cenového úradu a
Ministerstva financií Slovenskej socialistickej republiky z 13. mája 1969 číslo 47/1969 Zb. o cenách
stavieb v osobnom vlastníctve a o náhradách pri vyvlastnení nehnuteľností (ďalej len „Vyhláška“) za
maximálnu kúpnu cenu podľa platných cenových predpisov - 10,-Kčs/m2 (t.j. celá výmera za 12.810,-

Kčs).Spoluscenouexistujúcichporastov,kultúravonkajšíchúpravbolavýškakúpnejceny249.600,70,-
Kčs, pričom táto suma bola zo strany finančného odboru Okresného národného výboru v Žiline
znížená o 11.647,25,-Kčs, t.j. na sumu 237.953,-Kčs. V tomto smere žalobcovia v kasačnej sťažnosti
namietali neoprávnené zníženie súdnym znalcom určenej hodnoty, avšak bližšie túto „neoprávnenosť“
nešpecifikovali. Neuviedli, ktorá konkrétna položka mala byť ohodnotená inak a z akého nimi tvrdeného
dôvodu. Samotné zníženie hodnoty nemôže bez ďalšieho naplniť podstatu nápadne nevýhodných

podmienok. Možno k tomu dodať, že Okresný ústav národného zdravia, Žilina (kupujúci) listom z 28. júla
1977 predložil znalecký odhad finančnému odboru Okresného národného výboru v Žiline za účelom jeho
preskúmania a vydanie súhlasu k odplatnému nadobudnutiu predmetu kúpy. Súčasne vyslovil potrebu
úpravy amortizácie pri jednotlivých položkách, nakoľko znalecký odhad bol vypracovaný 20. apríla 1976
akúpnazmluvasamalarealizovaťvroku1977.NásledneOkresnýústavnárodnéhozdravia,Žilinavliste

z 30. septembra 1977 pristúpil k úprave hodnoty ceny jednak z hľadiska dodržania ustanovení Vyhlášky
a jednak z časového hľadiska. Zníženie ceny odôvodnil tým, že ak predávajúci je vlastníkom oboch
rodinných domov, jeden z týchto musí byť ocenený ako súkromné vlastníctvo podľa § 13 Vyhlášky s tým,
že podľa toho istého paragrafu bude ocenený i drevený sklad, ako i jedna garáž, pretože vlastníkom
jednej garáže nebol predávajúci. V predmetnom liste bolo zároveň uvedené, že ak vlastník pristúpi na

upravenú kúpnu cenu, kupujúci bude môcť uzatvoriť kúpnu zmluvu. Je teda zrejmé, že predávajúci s
takto upravenou cenou vyjadril súhlas, inak by nedošlo k uzavretiu kúpnej zmluvy. V tomto smere teda
žalobcovia žiadne konkrétne relevantné námietky neuvádzali.

45.Jetieždôležitéuviesť,ževroku1977bolúčinnýObčianskyzákonníkč.40/1964Zb.vznenízákonač.

58/1969 Zb. (ďalej len „Občiansky zákonník“), v zmysle ktorého podľa § 229 sa cena pri uzavretí zmluvy
určila podľa cenových predpisov a takto určená cena podmieňovala platnosť zmluvy podľa § 39. V čase
uzatvorenia kúpnej zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka bol neplatný právny úkon, ktorý svojim
obsahom alebo účelom odporoval zákonu alebo ho obchádzal alebo sa priečil záujmom spoločnosti,
pričom podľa § 399 ods. 2 Občianskeho zákonníka dohodnutá cena kúpenej veci nesmela presahovať

cenu určenú podľa cenových predpisov. Ak nebolo možné takto cenu určiť, určila sa odhadom. Legálne
nadobudnúť vec, vrátane nehnuteľností, do vlastníctva štátu, za cenu vyššiu ako určovali cenové
predpisy, nebolo možné. Z uvedeného vyplýva, že v čase, kedy došlo k uzavretiu predmetnej zmluvy
(rok 1977) bolo možné predávať a kupovať nehnuteľnosti len na základe vtedy platného Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorého platnosť kúpnej zmluvy bola podmienená kúpnou cenou stanovenou podľa

cenového predpisu platného v čase urobenia právneho úkonu smerujúceho či už k predaju alebo ku
kúpe. Štát nemal možnosť dohody o kúpnej cene, ale bol povinný riadiť sa vtedy platnými cenovými
predpismi, a teda navrhnúť cenu v súlade s nimi. Kúpna cena za pozemok bola stanovená v čiastke
10,-Kčs/m2 podľa § 14 ods. 1 Vyhlášky. Ak by platilo, že ak bola cena určená orgánom štátu a nie
dohodnutá účastníkmi zmluvného vzťahu a toto by bolo možné automaticky považovať za nápadne

nevýhodné podmienky, všetky kúpne zmluvy uzatvorené so štátom ako kupujúcim, kde kúpna cena bola
stanovená na základe platného predpisu, by museli byť uzatvorené v tiesni, a teda by mali právnu vadu,
ktorá by mala za následok ich neplatnosť. Takýto právny názor by vnášal do právneho systému neistotu,
a spochybňoval by všetky právne úkony uzatvorené v minulosti. Je vylúčené posudzovať právnymi
predpismi stanovenú kúpnu cenu za nápadne nevýhodnú, nakoľko je zrejmé, že vyhláška o cenách bola

aplikovaná pri kúpe nehnuteľností od ktoréhokoľvek občana, reštituentov nevynímajúc.

46. Existenciu nápadne nevýhodných podmienok a vo svojej podstate čiastočne aj tiesne vylučuje v
administratívnom spise žalovaného založený záznam spísaný dňa 27. júla 1976, ktorého prílohu tvorila
zápisnica spísaná na právnom odbore Okresného ústavu národného zdravia v Žiline za prítomnosti

právnych predchodcov žalobcov (Y. O., Q. O. a P. K.), z ktorej vyplývalo, že si boli plne vedomí
faktu, že dotknutý pozemok kupujúci pre výstavbu ďalších objektov - oddelení, a preto plánovaným
akciám kupujúceho nebudú brániť a rovnako nemali námietky, aby sa vysporiadanie uskutočnilo formou
kúpnopredajnej zmluvy. Z príslušnej zápisnice tiež vyplývalo, že Y. O. žiadal o pridelenie jednéhotrojizbového bytu v meste Žilina, a to zo štátnej bytovej výstavby; družstevný byt odmietol, pretože
v roku 1977 chcel započať s výstavbou rodinného domu v Trnovom, kde mal na tento účel už
zakúpený stavebný pozemok, Q. O. uviedol, že býva s rodinou vo vlastnom rodinnom dome v Trnove, z

ktorého dôvodu bytovú náhradu nepotreboval, P. K. uviedla, že býva s rodinou v samostatnom štátnom
dvojizbovom byte v Žiline, z ktorého dôvodu tiež bytovú náhradu nepotrebovala.

47. K námietke žalobcov, že z predložených dôkazov a hlavne z kúpnej zmluvy z 08. decembra
1977 bolo zrejmé, že rodinný dom bol menší ako pozemok pôvodnej parcely č. X.XXX z hárku 0559,

zastavaná plocha o výmere 1.341 m2, a teda bolo zrejmé, že parcela nemohla byť celá zastavaná, ale
zvyšok bol využívaný ako záhrada a pôda na poľnohospodárske účely, najvyšší správny súd uvádza,
že správe orgány aj s odkazom na príslušné vyjadrenia Okresného úradu Žilina, katastrálny odbor
mal za preukázané, že kupujúci (Okresný ústav národného zdravia v Žiline) požiadal dňa 03. mája
1978 o zápis vlastníckeho práva k predmetu kúpnej zmluvy, pričom sa zistilo, že parcela KN č. X.XXX
bola po reambulácii (jednorazové prešetrenie, zameranie a zobrazenie zmien predmetov merania a

prešetrovania do danej mapy) z roku 1978 podlomená na parcelu č. X.XXX/X - zastavaná plocha o
výmere 728 m2 a parcelu EN č. X.XXX/X - záhrada o výmere 647 m2. Z uvedeného je potom zrejmé,
že parcela č. X.XXX vo výmere 1.281 m2 nebola ako celok zastavaná, ktorá skutočnosť sa prejavila po
reambulácii tým, že táto parcela bola rozdelená na parcelu č. X.XXX/X, ktorú tvorila práve zastavaná
plocha a parcelu č. X.XXX/X, ktorú tvorila nezastavaná plocha - záhrada. Z tohto dôvodu prvostupňový

správny orgán správne postupoval, keď vo výrokovej časti tieto parcely rozlíšil a každú z nich podriadil
pod iný právny režim. Potom bol správny záver správnych orgánov, že
i/ vo vzťahu k parcele č. X.XXX/X - zastavaná plocha, žalobcovia nespĺňajú podmienky na navrátenie
vlastníckeho práva (ani právo na náhradu), nakoľko bolo v konaní preukázané, že neboli k tejto časti
splnené podmienky uvedené v § 1 písm. a/ a b/ zákona č. 503/2003 Z.z., podľa ktorého vlastnícke právo

sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria, lesný pôdny
fond (t.j. nie zastavané plochy)
ii/vovzťahukparceleč.X.XXX/X-záhrada,žalobcovianespĺňajúpodmienkynanavrátenievlastníckeho
práva (ani právo na náhradu), nakoľko v konaní v tejto časti nebolo preukázané splnenie podmienky
uvedenej v § 3 ods. 1 písm. j/ zákona č. 503/2003 Z.z. pre priznanie nároku, t.j. nebolo preukázané,

že vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy
uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok.

48. Vo vzťahu k rozhodnutiam, na ktoré žalobcovia v podanej kasačnej sťažnosti odkazovali najvyšší
správny súd uvádza, že každú jednu vec je potrebné vyhodnocovať prísne individuálne v kontexte na

jednotlivé (najmä) skutkové špecifiká tej-ktorej prejednávanej veci. Rozsudok Okresného súdu Žilina sp.
zn. 7C/170/92 nepredstavuje rozhodnutie najvyššej súdnej autority. Navyše v uvedenom rozsudku bolo
(okrem iného) vyslovené, že hoci štát nebol vlastníkom nehnuteľnosti, započal so stavebnými prácami
a tiež, že navrhovatelia boli vlastníkmi rodinného domu a 2 parciel, ktorých výmera bola okolo 950 m2,
dom a pozemok úplne vyhovoval potrebám členov domácnosti, každý mal vlastnú izbu, boli tam ovocné

stromy, kríky, chovali hospodárske zvieratá, pestovali zeleninu, a toto všetko právnym úkonom previedli
na štát za 482.588,-Sk, pričom sa presťahovali do paneláku s 3 izbami. V tomto smere možno len dodať,
že v tu prejednávanej veci na dotknutej parcele X.XXX stáli aj nehnuteľnosti, a teda nie je zrejmé, ako by
mohli začať výkopové a stavebné práce, pričom už vyššie súd aj s odkazom na záznam spísaný dňa 27.
júla 1976, ktorého prílohu tvorila zápisnica spísaná na právnom odbore Okresného ústavu národného

zdravia v Žiline za prítomnosti právnych predchodcov žalobcov (Y. O., Q. O. a P. K.) mal preukázané,
že menované osoby si boli plne vedomé faktu, že dotknutý pozemok kupujúci potrebuje pre výstavbu
ďalších objektov - oddelení, a preto plánovaným akciám kupujúceho nebudú brániť a rovnako nemali
námietky, aby sa vysporiadanie uskutočnilo formou kúpnopredajnej zmluvy. Z príslušnej zápisnice tiež
vyplývalo, že Y. O. žiadal o pridelenie jedného trojizbového bytu v meste Žilina, a to zo štátnej bytovej

výstavby; družstevný byt odmietol, pretože v roku 1977 chcel započať s výstavbou rodinného domu v
Trnovom, kde mal na tento účel už zakúpený stavebný pozemok, Q. O. uviedol, že býva s rodinou vo
vlastnom rodinnom dome v Trnove, z ktorého dôvodu bytovú náhradu nepotreboval, P. K. uviedla, že
býva s rodinou v samostatnom štátnom dvojizbovom byte v Žiline, z ktorého dôvodu tiež bytovú náhradu
nepotrebovala.

49. Pokiaľ ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. augusta 2011, sp. zn.
6Sžo/193/2010, najvyšší správny súd konštatuje, že v uvedenom rozsudku išlo o záhradu o rozlohe
9.139 m2, vo vzťahu ku ktorej bolo zo strany toho času navrhovateľky namietané, že na pozemkochpestovala ovocné dreviny, z ktorých mala úrodu v priemere 450 kg marhúľ denne, ročne sa do výkupu
odovzdalo v priemere 5.625 kg marhúľ a pri priemernej výkupnej cene marhúľ (3,17,- Kčs za 1 kg) bol
ročný výnos z celých pozemkov 17.831,25,- Kčs, teda na navrhovateľku pripadal podiel vo výške jednej

tretiny, t. j. 5.943,75,- Kčs. Nakoľko strata bola v pomere k výške jej dôchodku vysoká a absentoval
znalecký posudok v procese uzatvárania zmluvy, vec bola vrátená na ďalšie konanie priamo správnemu
orgánunadoplneniedokazovania.Vpredmetnejvecitakýto,respektíveobdobnýstavnebolpreukázaný.
50.Rozsudkomz29.júna2016,sp.zn.10Sžr/65/2016NajvyššísúdSlovenskejrepublikyzasezrušilako
nepreskúmateľnýrozsudokKrajskéhosúduvBratislavez28.apríla2014,č.k.5Sp/2,3/2013-133vznení

uznesenia z 28. apríla 2014, č. k. 5Sp/2,3/2013-137 a v znení opravného uznesenia z 28. apríla 2014, č.
k. 5Sp/2,3/2013-138 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní však Krajský súd v Bratislave
rozsudkom z 29. marca 2017, č. k. 5Sp/2/2013, 5Sp/3/2013-413 opätovne zrušil rozhodnutie toho času
odporcu [Okresný úrad Bratislava, pozemkový a lesný odbor (predtým Obvodný pozemkový úrad v
Bratislave)], ktorým tento rozhodol, že účastníci konania spĺňajú podmienky uvedené v § 6 ods. 1 písm.
k/ zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku,

nakoľko vlastníctvo k uplatneným pozemkom prešlo na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej
zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Najvyšší súd Slovenskej republiky však
následne rozsudkom z 24. januára 2018, sp. zn. 10Sžr/19/2017 rozsudok krajského súdu potvrdil.
Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením z 23. mája 2018, sp. zn. IV. ÚS 331/2018 ústavnú sťažnosť
odmietol ako neprípustnú, keď mal preukázané, že nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil

zrušujúci rozsudok krajského súdu, potom predmetná vec sa nachádza opätovne v štádiu konania pred
orgánom verejnej správy a účastníci majú zachované všetky dostupné prostriedky nápravy. V ďalšom
konaní, t. j. po zrušení napadnutého rozhodnutia, orgán verejnej správy rozhodol tak, že žalobcovia nie
sú oprávnenými osobami a nespĺňajú podmienky uvedené v § 6 ods. 1 písm. k/ zákona č. 229/1991 Zb.,
nakoľko vlastníctvo k uplatnenému pozemku neprešlo na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku

kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, a preto im nepriznal vlastnícke
právo a ani právo na náhradu. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 12. mája 2022, č. k. 1S/59/2020-166
správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, najvyšší správny súd rozsudkom z 22. decembra 2023, sp. zn.
2Svk/43/2022kasačnúsťažnosťzamietol.ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyuznesenímz03.septembra
2024, sp. zn. I. ÚS 476/2024 ústavnú sťažnosť žalobcov odmietol.

51. K poukazu žalobcov na § 181 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, podľa
ktorého cit.: „Po vyvolaní veci a úkonoch podľa § 180 žalobca prednesie podstatný obsah žaloby a
vyjadrenípodľa§167.Žalovanýmáprávovyjadriťsakprednesužalobcu.Stranamôžeodkázaťnasvoje
písomné podanie“ (ods. 1), cit.: „Po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi

stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy
nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval
pri predbežnom prejednaní sporu“ (ods. 2) najvyšší správny súd uvádza, že v predmetnej veci nebolo
nariadené pojednávanie a správny súd v súlade s § 137 ods. 4 SSP (v kontexte na § 107 ods. 2 SPP)
verejne vyhlásil rozsudok.

52. Najvyšší správny súd tiež vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalobcu, ktorou namietal
nepreskúmateľnosť rozsudku správneho súdu, ako aj rozhodnutia žalovaného. V tejto súvislosti aj
Ústavný súd Slovenskej republiky pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Všeobecný súd je povinný na procesné úkony
účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s
platným právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia procesu, v ktorom účastník konania

uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (I. ÚS 372/06). Aj Európsky súd pre ľudské
práva vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však
nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (rozsudokvo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, č. 16034/90, § 61). Podľa konštantnej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva rozsudky súdov majú byť primerane odôvodnené. Rozsah, v akom
sa táto povinnosť odôvodnenia uplatňuje, sa môže líšiť v závislosti od povahy rozhodnutia a musí

sa určiť na základe okolností prípadu. Bez toho, aby sa vyžadovala podrobná odpoveď na každý
argument predložený sťažovateľom, táto povinnosť predpokladá, že strany súdneho konania môžu
očakávať, že dostanú konkrétnu a výslovnú odpoveď na argumenty, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok
tohto konania (Meli a Swinkels Family Brewers N.V v. Albánsko zo 16. júla 2024, č. 41373/21 a č.
48801/21, bod 68). Pri skúmaní spravodlivosti súdneho konania Európsky súd pre ľudské práva najmä

v minulosti rozhodol, že ignorovaním konkrétneho, relevantného a dôležitého argumentu sťažovateľa
vnútroštátne súdy porušia svoje povinnosti podľa článku 6 ods. 1 dohovoru (Cupiał v. Poľsko, z 9. marca
2023, č. 67414/11, bod 57; Zhang v. Ukrajina, z 13. novembra 2018, č. 6970/15, bod 61). Vo svetle
takto prezentovaných záverov možno potvrdiť, že správny súd konal v medziach svojej právomoci,
primerane a v okolnostiach veci dajúc zreteľ na charakter súdneho prieskumného konania v rámci
správneho súdnictva reflektoval na žalobcami vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval

relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov a
svoje rozhodnutie, ktorým správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol primerane odôvodnil. Rovnako z
obsahu prvostupňového správneho rozhodnutia je zrejmý skutkový stav, sú tam uvedené skutočnosti,
ktoré boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov. Žalovaný
sa následne v dostatočnej miere zaoberal aj námietkami žalobcov uvedenými v podanom odvolaní.

Obe napadnuté rozhodnutia aj podľa názoru najvyššieho správneho súdu vo svojich odôvodneniach
dostatočne uvádzajú konkrétne dôvody, na základe ktorých pristúpili k vydaniu rozhodnutia o tom, že
žalobcom 1/ až 8/ nevznikol nárok na navrátenie vlastníckeho práva a ani nárok na náhradu k príslušnej
parcele č. X.XXX/X a č. X.XXX/X.

53. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší správny súd vyhodnotil rozsudok správneho súdu ako vecne
správny, preto kasačnú sťažnosť žalobcov 1/ až 8/ ako nedôvodnú postupom podľa § 461 SSP zamietol.

54. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcom 1/ až 8/, ktorí
v tomto konaní úspech nemali, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP)

a žalovanému ich nepriznal, lebo nebola splnená podmienka výnimočnosti na jeho strane (§ 467 ods.
1 SSP v spojení s § 168 veta druhá SSP). Ďalším účastníkom konania 1/, 2/ náhradu trov kasačného
konania nepriznal, nakoľko im v kasačnom konaní nebola uložená povinnosť, s plnením ktorej by im
trovy kasačného konania vznikli (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP).

55. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá
SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.