Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, February 6, 2025

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 13C/23/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724201663
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Lehotský

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2025:6724201663.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudcom JUDr. Jurajom Lehotským, v spore žalobcu A. B., nar.

XX.XX.XXXX, trvale bytom C. X, XXX XX B. – C., právne zastúpený Advokátska kancelária BUGRI s.r.o.,
Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, IČO: 56 434 995, proti žalovanému Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, 812 71
Bratislava - mestská časť Staré Mesto, o zaplatenie 5.600,68 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5.600,68 Eur v lehote
do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100% do 15 dní od
právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca podal na tunajšom súde dňa 9.4.2024 žalobu, ktorou sa domáhal voči žalovanému náhrady
škody spôsobenej porušením práva Európskej únie z dôvodu nesprávnej, resp. neúplnej transpozície
Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore,
za ktorú zodpovedá žalovaný na princípe absolútnej objektívnej zodpovednosti. Žalobca uviedol, že je
príslušníkom Hasičského a Záchranného zboru, pričom vykonáva štátnu službu v služobnej hodnosti

nadpráporčík vo funkcii hasič – záchranár v čate „B“ na hasičskej stanici v meste D..
„Služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ1 je rozvrhnutý nerovnomerne (§ 86 ZoHaZZ) a to tým
spôsobom, že pracovná zmena sa skladá z výkonu služby, po ktorom nasleduje služobná pohotovosť
na pracovisku (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ – ďalej aj „určená služobná pohotovosť“).
Jedna pracovná (služobná) zmena hasiča sa teda skladá z:
1.) výkonu služby, a
2.) určenej služobnej pohotovosti.

Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej
služobnej pohotovosti (t. j. v pomere 17/7), s účinnosťou od 01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté
na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín služobnej pohotovosti (t. j. v pomere 16/8). Celkovo v rámci jednej
pracovnej zmeny strávim ako hasič na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín.
Okrem určenej pohotovosti, ktorú odpracujem počas každej pracovnej zmeny, mi ako hasičovi môže byť
nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ
(ďalej aj „nariadená služobná pohotovosť“) a to napr. v prípade, ak je nevyhnutné zabezpečiť personálnu

obsadenosťvmiestevýkonuslužbyvdôsledkuabsencieniektoréhozkolegov,prirozsiahlychpožiaroch,
živelných pohromách resp. iných udalostiach vyžadujúcich zvýšený počet hasičov, na zastupovanie
kolegov, ktorí nemôžu nastúpiť do služby z dôvodu náhlych nepredvídateľných okolností a pod.Obe služobné pohotovosti, teda tak určená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, rovnako
aj nariadená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ, sa nezapočítavajú do pracovného času
a výkon týchto služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na výplatnej páske za príslušný kalendárny

mesiac, kde je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti.
Za vykonávanie určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ) je hasič odmeňovaný za každú
hodinu pohotovosti peňažnou náhradou vo výške 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného
platu (ak je služobná pohotovosť vykonávaná v bežný služobný deň), resp. peňažnou náhradou vo výške
30% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak je služobná pohotovosť vykonávaná

v deň služobného pokoja (v deň štátneho sviatku) – viď § 122 ods. 1 ZoHaZZ. Podľa výšky náhrady
poskytovanej za výkon pohotovosti, ktorá závisí od toho, či je pohotovosť vykonávaná v bežný služobný
deň alebo v deň služobného pokoja, je určená služobná pohotovosť rozlišovaná resp. označovaná aj
ako tzv. „15%-ná pohotovosť“ a „30%-ná pohotovosť“.
Samotný výkon služobnej pohotovosti je rozdelený na:
a) aktívnu časť služobnej pohotovosti – v prípade, ak je nahlásený výjazd (pri požiari, živelnej udalosti,

havárii a pod.) sa služobná pohotovosť mení na prácu nadčas, a
b) neaktívnu časť služobnej pohotovosti.
Určené služobné pohotovosti sú vykonávané počas nočných hodín. Do konca roka 2021 (v čase rozvrhu
pracovných zmien 17/7) boli služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:30 – 05:30 hod., od začiatku
roka 2022 (pri rozvrhu pracovných zmien 16/8) sú služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:00 –

06:00 hod.
V prípade, ak je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a ako hasiči sme vyslaní na zásah, mení
sa táto služobná pohotovosť na prácu nadčas. Keďže v mieste môjho výkonu služby na hasičskej stanici
vo Zvolene sa (tak, ako na každej hasičskej stanici) striedajú 3 hasičské zmeny – čaty „A“, „B“ a „C“,
pracovný čas hasiča je rozvrhnutý tak, že každý tretí deň odslúži každá hasičská zmena minimálne 24

hodín a následne majú mať príslušníci v tejto zmene dva dni voľna. Ide teda o nerovnomerné rozvrhnutie
služobného času, ktorého časť pripadá na tzv. určenú služobnú pohotovosť (§ 86 ods. 2 ZoHaZZ v
spojení s § 92 ods. 1 ZoHaZZ).
Nakoľko sa striedajú tri hasičské zmeny – prvá čata „A“, druhá čata „B“ a tretia čata „C“, sú služobné
zmeny hasičov (t. j. pracovný čas) rozvrhnuté v zásade tak, že každý tretí deň hasič odslúži minimálne 24

hodín v rámci zmeny a následne má mať dva dni voľna na odpočinok. Vzhľadom na takéto rozvrhnutie
služobného času každá hasičská zmena mesačne odslúži aspoň 10 pracovných zmien, pričom v
niektorých mesiacoch je to až 11 zmien. V niektorých týždňoch hasiči odslúžia 2 zmeny týždenne (48
hodín) a v niektorých týždňoch na hasiča vyjdú 3 zmeny týždenne (72 hodín) a to v závislosti od toho, na
ktoré dni im pripadnú dni služobných zmien v týždni (v prípade, ak hasič má zmenu v pondelok, ďalšie

zmeny mu pripadnú na štvrtok a nedeľu, čo sú 3 zmeny v týždni).
Pri takto stanovenom rozvrhnutí služobného času má teda hasič stráviť v službe minimálne 240 hodín
(pri 10 zmenách za mesiac) až 264 hodín mesačne (pri 11 zmenách za mesiac). Do tohto rozsahu pritom
nie sú zahrnuté hodiny nadčasov, keďže častokrát sa stane, že pred koncom služby (napr. o 05:00 hod.
ráno) je vyhlásený poplach a je potrebné ísť vykonať výjazd k požiaru, ktorého hasenie trvá napr. 5 hodín

– v takomto prípade teda hasič strávi v práci v rámci jednej zmeny 27 hodín nepretržite).
Vzhľadom na uvedené, služobný čas hasiča je rozdelený tak, že každý hasič v zmenovej službe má za
rok (365 dní), pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň, odpracovať 121,67 zmenových
služieb (365 dní / 3 zmeny). Ročne je to teda priemerne 2920 odpracovaných hodín (121,67 zmenových
služieb x 24 hodinová služba).

S poukazom na vyššie opísané rozvrhnutie služobného času, ktorého súčasťou je aj určená služobná
pohotovosť vykonávaná v mieste výkonu služby (t. j. na hasičskej stanici), som v žalovanom období apríl
2021 – február 2024 vrátane, len v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej služby (teda v tzv. 15%-nej a 30%-nej pohotovosti) odpracoval:

- v období od apríla 2021 do decembra 2021 vrátane: 451,47 hodín,
- v období od januára 2022 do decembra 2022 vrátane: 603,89 hodín,
- v období od januára 2023 do decembra 2023 vrátane: 633,49 hodín,
- v období od januára 2024 do februára 2024 vrátane: 111,83 hodín.

Za žalované obdobie od apríla 2021 do februára 2024 vrátane (t. j. od 01.04.2021 do 29.02.2024 - ďalej
aj „žalované obdobie“), som odpracoval spolu 1800,68 hodín určenej služobnej pohotovosti.
Za žalované obdobie som pritom celkovo odpracoval spolu 1875,18 hodín služobnej pohotovosti (z toho
1800,68hodínurčenej+74,50hodínnariadenej),pričomžiadnaztýchtoodpracovanýchhodínslužobnejpohotovosti mi nebola započítaná do pracovného času. Môj priemerný týždenný pracovný čas počas
celého žalovaného obdobia od apríla 2021 do februára 2024 vrátane, dosiahol najmenej 50,44 hodín
týždenne.

Dôkaz 2: Prehľadná tabuľka za žalované obdobie 04/2021 – 02/2024, z ktorej je zrejmý fond pracovného
času ako aj celkový počet hodín odslúženej služobnej pohotovosti
Dôkaz 3: Výplatné pásky za žalované obdobie 04/2021 – 02/2024, pričom v každej páske je uvedený aj
počet hodín služobnej pohotovosti na pracovisku a nadčasov za daný mesiac
Dôkaz 4: Mesačné výpisy Plánu služieb z dochádzkového systému SAP za žalované obdobie 04/2021

– 02/2024
Zdôrazňujem, že počas celého trvania služobnej pohotovosti, t. j. počas všetkých hodín, ktoré odslúžim
v rámci služobnej pohotovosti, sa ako hasič musím zdržiavať na pracovisku, t. j. na hasičskej stanici, z
tohto miesta sa nesmiem vzdialiť a musím byť vždy počas celej doby služobnej pohotovosti pripravený
na vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do 1 minúty od nahlásenia, pričom v tomto
čase (1 minúty) musí hasičské vozidlo vyraziť z hasičskej stanice na výjazd. Preto musím byť počas

celej služobnej pohotovosti oblečený v služobnej rovnošate a musím byť fyzicky aj psychicky pripravený
okamžite vykonať výjazd na miesto určenia. Teda aj napriek tomu, že časť služobnej pohotovosti tvorí
aj tzv. „neaktívna časť“, počas ktorej hasiči čakajú na vyhlásenie výjazdu, tak aj tento časový úsek som
povinný tráviť na pracovisku, z ktorého sa nesmiem vzdialiť a po celý čas trvania služobnej pohotovosti
musím byť okamžite pripravený poskytnúť zamestnávateľovi svoje služby – vykonať služobný zákrok.

Napriek uvedeným skutočnostiam sa však služobná pohotovosť (t. j. všetky hodiny „neaktívnej časti“
služobnej pohotovosti) nezapočítava do pracovného času a teda tieto odpracované hodiny nie sú
považované za pracovný (odpracovaný) čas! Zjednodušene povedané, napriek tomu, že v práci strávim
v rámci každej jednej zmeny minimálne 24 hodín, tak v súčasnosti 8 hodín z tohto času (do konca roku
2021 to bolo 7 hodín), ktoré strávim na pracovisku vždy pripravený na výkon práce, nie je považovaných

za pracovný čas!
Tátoskutočnosťsavpraxiprejavujetak,ženapr.vmesiaciapríl2021savmojomfondepracovnéhočasu
uvádza počet hodín 170, avšak tento údaj nezohľadňuje ďalších 46,27 hodín odpracovanej služobnej
pohotovosti. Z takto nereálne vykazovaného fondu pracovného času, ktorý reálne nezohľadňuje
odslúženú služobnú pohotovosť sa potom javí, že môj priemerný týždenný pracovný čas neprekračuje

48 hodín, čo je však pravidelne v absolútnom rozpore so skutočnosťou. Keďže sa vo fonde pracovného
času pracovná pohotovosť nezohľadňuje, tak ak vychádzame z deklarovaného počtu hodín vo fonde
pracovného času, potom sa javí, že za mesiac apríl 2021 bol môj priemerný týždenný pracovný čas len
39,63 hodín (170 hodín za mesiac : 4,29 týždňa = priemer 39,63 hodín za týždeň), avšak v skutočnosti
bol môj priemerný týždenný pracovný čas 50,41 hodín (celkovo spolu so započítaním odpracovaných

pohotovostí spolu 216,27 hodín za mesiac : 4,29 týždňa = 50,41 hodín za týždeň), nie teda 39,63 hodín
za týždeň, ako je to formálne vykazované vo fonde pracovného času a ako je to deklarované aj mojim
služobným úradom.
Vzhľadom na údaje vyplývajúce z priložených listinných dôkazov (viď Dôkaz 2 a Dôkaz 3) a prepočty
podrobne uvedené v odsekoch 37 – 40 tejto žaloby je zrejmé, že môj priemerný týždenný pracovný

čas počas žalovaného obdobia pravidelne značne presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný
čas príslušníka HaZZ tak, ako to ustanovuje § 85 ods. 2 ZoHaZZ (teda vnútroštátna právna úprava),
ale aj maximálne prípustný priemerný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje
článok 6 písm. b) Smernice (teda právo Európskej únie). K tejto skutočnosti pritom dochádza v priamom
dôsledku skutočnosti, že žiadna z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti mi nie je započítavaná

do fondu pracovného času, keďže vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ služobnú pohotovosť hasičov
nepovažuje za služobný (pracovný) čas, čo je v rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice a konštantnou
judikatúrou Súdneho dvora. Priemerná dĺžka týždenného pracovného času, ktorú hasiči pri uvedenom
rozvrhovaní ich pracovného času odpracujú, tak pravidelne zásadne prekračuje nielen dĺžku týždenného
pracovného času stanovenú ZoHaZZ a kolektívnymi zmluvami, ale aj Smernicou stanovenú maximálnu

hranicu priemerného týždenného pracovného času.“
1.1. Smernica predstavuje normu komunitárneho práva, ktorú je Slovenská republika ako členský štát
Európskej únie povinná dodržiavať. Vychádza sa zo zásady prednosti komunitárneho práva, t. j. že
právne predpisy Európskej únie majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi členských štátov. Na
základe princípu prednosti komunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená zodpovednosť

členského štátu v prípade jeho chybnej aplikácie, alebo opomenutia aplikácie, pričom osoby, ktoré sú
takýmto konaním poškodené, sa môžu voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Zodpovednosť
štátu je absolútna a objektívna, členský štát sa nemôže za žiadnych okolností zbaviť zodpovednosti,
ani sa z nej exkulpovať. Povinnosť súdov Slovenskej republiky dodržiavať komunitárne právo jeexplicitne zakotvená v Ústave Slovenskej republiky článok 144 ods. 1 a článok 7 ods. 2, ods.5.
Takéto posudzovanie vyplýva aj z konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok
C-106/77 zo dňa 9. 3. 1978, rozsudok C-429/09 zo dňa 25. 11. 2010). Žalobca tvrdil, že ním spomínaná

smernica nebola správne (resp. vôbec v časti) transponovaná do právneho poriadku SR, konkrétne do
ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., čím sú ustanovenia tohto zákona v rozpore s článkom 6 písm.
b Smernice. Aktuálne znenie zákona o HaZZ umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť služobný čas
príslušníka HaZZ tak, že tento pravidelne de facto sústavne prekračuje smernicou stanovený maximálny
48 hodinový týždenný pracovný čas. Základný problém je v obsahu pojmu pracovný čas tak, ako ho

stanovuje smernica a judikatúra súdneho dvora, oproti úprave v zákone o HaZZ. V článku 2 Smernice
je vymedzený pojem pracovného času ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi a / alebo praxou. Čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Súdny
dvor vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. Rozhodujúcim

faktorom pre záver naplnenia pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný
na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby (rozsudok súdneho
dvora C-397/1, C-14/04). Rovnaké závery boli prijaté v rozhodnutiach súdneho dvora týkajúce sa priamo
práce hasičov (C-518/15). V ustanoveniach § 85 ods. l, 2 zákona o HaZZ je vymedzený služobný čas ako
časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný

čas príslušníka je 40 hod týždenne. V ďalších ustanoveniach § 86 až § 94 zákona o HaZZ vymedzuje
pojmy nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok
medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba
nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Zo žiadneho ustanovenia zákona však nevyplýva, že by
služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného

času a v skutočnosti sa tak čas služobnej pohotovosti nezapočítava do pracovného času príslušníka
HaZZ. Tu je zjavný rozdiel medzi zákonom o HaZZ a všeobecným pracovnoprávnym predpisom, a to
Zákonníkom práce, ktorý v § 96 ods. 2 výslovne ustanovuje, že čas, počas ktorého sa zamestnanec
zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť
pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Táto právna úprava Zákonníka práce však

nie je aplikovateľná na služobný pomer príslušníka HaZZ. Keďže zákon o HaZZ nepovažuje služobnú
pohotovosť hasičov za súčasť ich služobného času, v tejto skutočnosti spočíva rozpor zákona o HaZZ
s komunitárnym právom ust. čl.2 ods. 1 Smernice, ako aj judikatúrou súdneho dvora. Smernica pritom
neumožňuje, aby členské štáty prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, než ako je definícia tohto pojmu
obsiahnutá v Smernici. Článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva Európskej

únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou
je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú (služobnú) pohotovosť a od ktorej sa
nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu

došlo so súhlasom dotknutého pracovníka. Súdny dvor pritom už opakovane rozhodol, že členské štáty
nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice tak, že uplatnenie tohto
nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu,
budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Vzhľadom však na účelové
oddelenie služobnej pohotovosti od služobného (pracovného) času, kedy služobná pohotovosť nie je

započítavaná do fondu pracovného času, sa potom formálne z hľadiska vykazovania fondu pracovného
času javí, že služobný čas neprekračuje 48 hodín týždenne. Služobná pohotovosť, ktorá je žalobcovi
nariaďovaná a ktorú odpracuje v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy, nie je považovaná za súčasť
jeho služobného času. Inak povedané, ak by zákon o HaZZ pojem služobný čas v súlade s judikatúrou
súdneho dvora zahŕňal aj služobnú pohotovosť, bez akýchkoľvek pochybností z formálneho hľadiska by

služobný čas hasičov prekračoval 48 hodín týždenne. Je teda možné jednoznačne a bez pochybností
uzavrieť, že vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore je
v rozpore s článkom 2 ods. 1 a článkom 6 písm. b) Smernice. Zo skutkového stavu opísaného v žalobe
a z priložených listinných dôkazov je zároveň preukázané, že žalobcov priemerný týždenný pracovný
čas za žalované obdobie apríl 2021 – február 2024 vrátane, predstavuje 50,44 hodín týždenne, čo

je nepochybne viac, než ktorý čas ako maximálny týždenný pracovný čas povoľuje článok 6 písm. b)
Smernice. Je teda zjavné, že žalobcove právo vyplývajúce z ustanovenia článku 6 písm. b) Smernice
bolo a naďalej je pravidelne porušované.1.2. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore, z rozsudku Súdneho dvora C-429/09 zo
dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy
účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi

súdmi. Je nepochybné, že ako jednotlivec sa touto žalobou môže voči žalovanému štátu domáhať
náhrady škody vzniknutej mu porušením úniového práva, a teda jeho aktívna vecná legitimácia v tomto
konaní je jednoznačne daná. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, tu je potrebné vziať na
zreteľ ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých

je Únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to
bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán
má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Podľa judikatúry
Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny
subjekt, ale aj samotný štát, pričom právo Únie nijako nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť
verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má

samotný členský štát. Pasívne vecne legitimovaným subjektom v takomto konaní je teda štát –
Slovenská republika. V mene žalovaného Slovenskej republiky koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán,
do pôsobnosti ktorého spadá Hasičský a záchranný zbor, ministerstvo bolo tiež garantom právnej
úpravy, zákon č. 315/2001 Z. z.
1.3. Súdny dvor vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že poškodený jednotlivec má právo na náhradu

škody porušením úniového práva zo strany štátu v prípade, ak sú splnené 3 podmienky: a/ cieľom
porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, b/
existencia škody, c/ priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou. Ak sú splnené všetky
3 uvedené podmienky, je štát povinný napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva
upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu. K splneniu prvej podmienky žalobca uviedol, že

článok 6 písm. b Smernice stanovuje minimálnu požiadavku na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci tým, že stanovuje povinnosť členským štátom ustanoviť maximálnu 48-hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, ktorá zahŕňa aj nadčasy. S poukazom na § 2 ods. 1 Smernice sa
od tejto povinnosti nemožno odchýliť, ak ide o také činnosti, akou je činnosť hasičov, a to ani vtedy,
ak by k prekročeniu 48 hodinovej hranice došlo so súhlasom dotknutého pracovníka. Je tak zjavné

a nepochybné, že cieľom smernice je priznať právo jednotlivcovi – pracovníkovi. Z judikatúry súdneho
dvora vyplýva, že vždy a v každom jednotlivom prípade sa porušenie práva únie považuje za dostatočne
závažné, ak je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora v danej oblasti. Žalobca poukázal na ním
citované rozhodnutia súdneho dvora, s ktorými je aktuálna právna úprava zákona o HaZZ v zjavnom
rozpore. Dospel jednoznačne k záveru, že je splnená aj podmienka dostatočnej závažnosti porušovania

právnej normy únie. K existencii škody žalobca uviedol, že Smernica samotná neobsahuje ustanovenia
týkajúce sa procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení, rovnako neobsahuje ani kritériá
zakotvujúce spôsob určenia výšky nároku na náhradu škody. Podmienky náhrady škody stanovené
vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných
vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli

k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Náhrada
škody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti (rozsudok súdneho dvora vo veci Brasserie du pecheur a
Factortame). Náš právny poriadok neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia pre posúdenie a určenie
výšky náhrady škody, ktorá vznikla porušením práva únie. Subsidiárne sa tak má použiť vnútroštátne
právo pri zachovaní princípu ekvivalencie a efektivity. Žalobca tak pri posudzovaní nároku na náhradu

škody poukazuje na analogické použitie ustanovení slovenského právneho poriadku obsahom a účelom
najbližšie, t. j. § 11 až 13 Občianskeho zákonníka. Žalobca uviedol, že vzhľadom na skutkový stav
opísanývžalobyjezrejmé,žedlhoročneafaktickysústavnedochádzakporušovaniuosobnostnýchpráv
žalobcu na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúce v porušení práva na primeranú
dobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život a to všetko v príčinnej súvislosti

s tým, že v dôsledku nezapočítania odpracovaných hodín služobnej pohotovosti do pracovného času
pravidelne odpracoval viac, než pripúšťa článok 6 písm. b) Smernice. Jeho osobnostné práva sú pritom
v dôsledku uvedeného porušované sústavne a dlhoročne, nielen teda počas žalovaného obdobia. Práca
hasiča je pritom veľmi zodpovednou prácou, ktorú vníma ako poslanie. Pri svojej práci neraz nasadzuje
svoj vlastný život, preto o to viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje dostatočný odpočinok po práci na

regeneráciu fyzických a psychických síl, čoho sa mu však v dôsledku sústavného porušovania práva na
primeranú dobu odpočinku nedostáva. Prichádza o čas, ktorý by inak chcel venovať najmä svojej rodine
či iným aktivitám nesúvisiacim s pracovným zaradením. Poukázal na to, že bežne odpracuje približne
5 až 8 hodín nad rámec maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného času, mnohokrát všakaj oveľa dlhšie. Nie sú žiadnou výnimkou ani týždne, kedy plnením pracovných povinností strávi 80 –
100 hodín za týždeň, kde takáto situácia nastáva vtedy, ak na daný týždeň mu vyjdú 3 zmeny a k tomu
naviac ešte nejaké pravidelné školenie resp. opakované preškoľovanie, kurz čí výcvik. Niektoré výcviky

pritom trvajú aj týždeň a to mimo domova (napr. vo výcvikovom centre HaZZ na E.), a v takéto obdobia
je so svojou rodinou absolútne minimálne. Povinné výcviky, kurzy a školenia (ktoré sa cyklicky opakujú)
sú pritom spravidla vykonávané mimo služobného času, teda práve v čase 2 dní medzi zmenami, ktoré
by mali predstavovať voľno po práci. Ako hasič slúžiaci v minimálne 24 hodinovej zmene pracuje v
režime „od rána do rána“ a má teda v porovnaní s bežnými ľuďmi úplne prevrátený spánkový režim a

narušený nočný spánok. Deň, kedy sa ráno vracia zo služby a ktorý má byť jedným z 2 voľných dní medzi
služobnými zmenami, častokrát venuje len nevyhnutnej regenerácii značného vyčerpania a nevyspatosti
tak, aby nasledujúci deň bol schopný znova plnohodnotne fungovať v bežnom živote. A práve medzi
zmenami musí častokrát absolvovať aj rôzne povinné školenia, prípadne je povolaný do tzv. nariadenej
služobnej pohotovosti a teda častokrát ani tie 2 dni voľna medzi pracovnými zmenami reálne nemá. Tým,
žeslužobnýčaszásahovýchhasičovjenastavenýaporovnávanýstzv.dennýmipríslušníkmiHaZZ(ktorí

nevykonávajú zásahovú činnosť), ktorých pracovný čas je rovnomerne rozvrhnutý na 40 hodín týždenne
a 5 pracovných dní. Napriek tomu, že je hasič v práci reálne podstatne dlhšie, ak napr. hasič odpracuje
v mesiaci „len“ 9 zmien (a na pracovisku tak strávi minimálne 9 x 24, teda 216 hodín), vykázaných
mu je len 9 x 16 = 144, čo znamená chýbajúcich 16 hodín do 160 hodinového fondu pracovného
času, takže mu formálne chýbajú „neodpracované“ hodiny na splnenie fondu pracovného času. Tieto

„chýbajúce“ hodiny následne musí hasič buď prísť dopracovať, alebo sa tieto „neodpracované“ hodiny
vykompenzujú náhradným voľnom, ktoré hasič dostane za tie hodiny, ktoré strávi na kurzoch, výcvikoch
čiškoleniach,naktorýchsazúčastňujespravidlavčasejehomedzizmenovéhovoľna.Vtakomtoprípade
teda v skutočnosti žiadne reálne „náhradné voľno“ nečerpá. Okrem toho, aj vo všeobecnosti môže
len zriedkavo čerpať náhradné voľno vtedy, kedy sám chce, keďže sa musí prispôsobovať fungovaniu

hasičských zmien, ktoré fungujú na tzv. minimálnych stavoch (7 príslušníkov je plný stav zmeny, avšak
podľa pokynov sa slúži na minimálnom stave zmeny v počet 5 príslušníkov, teda 2-ja príslušníci musia
čerpať buď náhradné voľno alebo dovolenku). To potom znamená, že náhradné voľno čerpá nie vtedy,
kedy sám chce, ale spravidla podľa toho, aby na zmene v daný deň pracovali len 5 príslušníci a zvyšní
členovia zmeny musia zostať doma. Takéto fungovanie a prioritné čerpanie „náhradného voľna“ má

potom zároveň vplyv aj na možnosť čerpania dovoleniek, ktoré reálne nestíha vyčerpať a pravidelne
ich prenáša do ďalších rokov, ev. je nútený ich častokrát čerpať vtedy, kedy ich reálne nepotrebuje.
Skutočnosť,ževprácidlhoročnetrávineprimeranedlhýčas,máznačnenepriaznivývplyvnakvalitujeho
súkromného života a nevyhnutne sa dotýka nielen jeho samotného, ale aj jeho najbližších. Prichádzam
totiž o ten čas, ktorý by inak (pri dodržiavaní rozsahu pracovného času či už podľa ZoHaZZ, alebo

„aspoň“ podľa Smernice) bol jeho voľným časom a ktorý by tak mohol venovať svojej rodine a najbližším,
priateľom, voľnočasovým aktivitám či akokoľvek inak podľa vlastného rozhodnutia, je tak porušované
jeho základné právo na ochranu súkromia a rodinného života. Tento čas mu už nikto nevráti a žalovaná
náhrada škody v podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje len čiastočnú náhradu utrpenej
ujmy. Nie je možné odo neho (ale ani od jeho kolegov) spravodlivo požadovať, aby tento stav ďalej

znášali bez akéhokoľvek odškodnenia o to viac, že žalovaný o tomto protiprávnom stave už aspoň 10
rokov objektívne vie, a to z niekoľkých stoviek súdnych rozhodnutí v takýchto sporoch. Napriek tomu
žalovaný doposiaľ nič nespravil pre to, aby tento protiprávny stav odstránil, práve naopak, zjavne ho
naďalej vedome udržiava. Žalobca poukázal aj na právny názor Najvyššieho súdu ČR, ktorý v rozsudku
sp. zn. 30Cdo/2865/2015 zo dňa 20.01.2016, že v prípade dokazovania nemajetkovej ujmy v obdobných

prípadoch je na priznanie nároku podstatné posúdenie, či by takú ujmu, o ktorú v tomto prípade ide,
ako zásadnú ujmu pociťovala aj iná osoba v obdobnom postavení. F., ktorú prekračovaním maximálnej
hranice pracovného času trpí žalobca, by ako zásadne negatívnu ujmu na svojich osobnostných právach
pociťoval absolútne každý, kto by sa nachádzal v takejto pozícii. Dostatok voľného času nielen na
fyzický odpočinok, ale aj na možnosť trávenia času so svojimi najbližšími, či iné aktivity má totiž

nepochybne zásadný vplyv na to, ako kvalitne jednotlivec prežíva svoj každodenný život, špecificky,
ak vykonáva tak náročnú prácu, akou práca zásahového hasiča nepochybne je. V danom prípade
porušovaním článku 6 písm. b) Smernice je porušované aj základné právo na ochranu zdravia, ktoré
je ako jedno z najvýznamnejších osobnostných práv zakotvených v Ústave (čl.40 ÚSR). Zároveň však
porušovaním Smernice dochádza aj k porušovania základného práva na spravodlivé a uspokojujúce

pracovné podmienky, ktoré rovnako zakotvuje Ústava (čl. 36 ÚSR). Vzhľadom na uvedené skutočnosti,
vychádzajúc z povahy škody, ktorá má v tomto prípade nemajetkovú povahu (strata času odpočinku a
s tým súvisiace porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života), je v slovenskom
právnom poriadku nutné analogicky použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickejosoby podľa ustanovení § 11 – 13 Občianskeho zákonníka, keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy
obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody porušením úniového práva ako je to v tomto prípade.
S poukazom na uvedené skutočnosti je splnená aj druhá podmienka nároku na náhradu škody, ktorou

je vznik škody resp. ujmy, pričom táto má v podmienkach slovenského právneho poriadku pri použití
analógie povahu nemajetkovej ujmy, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Napokon pokiaľ ide o
tretiu podmienku, ktorou je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice
a škodou vo forme nemajetkovej ujmy, aj túto považuje za naplnenú. Ak by totiž žalovaný správne
prebral ustanovenia článku 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z.

o Hasičskom a záchrannom zbore, resp. ak by boli tieto ustanovenia z materiálnej stránky v praxi
dodržiavané, nedochádzalo by k porušovaniu práva na maximálny 48 - hodinový týždenný pracovný čas
a teda nedošlo by ani k strate času odpočinku, na ktorý by žalobca mal nárok, ak by bol maximálny
týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením Smernice dodržaný. Nemožno pritom opomenúť
ani nedodržiavanie a ešte zásadnejšie je prekračovanie vnútroštátnej právnej úpravy pracovného času
hasičov, kedy § 85 ods. 2 ZoHaZZ stanovuje 40 – hodinový pracovný čas hasičov a podľa Kolektívnych

zmlúv vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ na rok 2021 mal byť služobný čas príslušníka 38 hodín
týždenne a následne v rokoch 2022, 2023 a 2024 služobný čas 37,5 hodín týždenne.
1.4. Pri vyčíslení výšky škody žalobca vychádzal z ustanovení peňažných náhrad za služobnú
pohotovosť § 122 ods. 1, 2 zákona o HaZZ. Za odpracované hodiny tzv. určenej služobnej pohotovosti je
mu uhrádzaná peňažná náhrada (nie teda „mzda“ resp. „služobný plat“, čo taktiež nepriamo potvrdzuje,

že služobná pohotovosť nie je považovaná za pracovný čas) vo výške 15% zo sumy, ktorou je
príslušná časť služobného platu (t. j. 15% z hodinovej mzdy). Práve hodiny tzv. určenej služobnej
pohotovosti sú tým časom, ktorý odpracuje v rámci každej 24 hodinovej služby v súčasnosti v čase
od 22:00 do 06:00 hod. (resp. do konca roka 2021 to bolo v čase od 22:30 do 05:30 hod.) a tieto
hodiny mu nie sú započítavané do služobného času. Od určenej služobnej pohotovosti sa nariadená

služobná pohotovosť odlišuje tým, že príslušník HaZZ je na výkon služby privolaný mimo rozpisu
svojich pravidelných služobných zmien a to spravidla z domu. Základný rozdiel je v tom, že zatiaľ
čo určenú služobnú pohotovosť hasič vykonáva v rámci každej jednej pracovnej zmeny a nachádza
sa v práci na hasičskej stanici, na výkon nariadenej pohotovosti je privolaný do služby mimo svojho
bežného služobného času a to spravidla v čase, keď sa nachádza v domácom prostredí príp. inde

(avšak mimo miesta výkonu služby). Za výkon takejto nariadenej pohotovosti sa poskytuje vyššia
peňažná náhrada, než za výkon určenej služobnej pohotovosti. Tento postup vyčíslenia z hľadiska
analógie iuris žalobca považoval za najbližšie prejednávanej veci, výšku nemajetkovej ujmy je potrebné
určiť spôsobom, ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti, za ktorých táto ujma vznikla. Hodiny
služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli započítané do služobného času, je možné analogicky posúdiť

ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času (čo je práve rozdiel medzi určenou služobnou
pohotovosťou podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 2
ZoHaZZ), keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu jeho práv nedochádzalo.
Primeranú náhradu škody v tomto prípade predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou
v § 122 ods. 1 ZoHaZZ a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, a to za

každújednuodpracovanúhodinuslužobnejpohotovostipočasžalovanéhoobdobia.Výškunemajetkovej
ujmy tak žalobca určil ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti za príslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady
z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka (50
% - 15 %) a v prípade odpracovania služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, ako súčin

odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady
z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50
% - 30 %). Primeraná náhrada škody tak predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej
služobnej pohotovosti a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť. Takýto spôsob výpočtu škody
spĺňa odškodňovaciu úlohu, je v súlade s judikatúrou súdneho dvora a zároveň spĺňa aj požiadavku

primeranosti, pričom nie je sumou neprimerane vysokou. V súvislosti s posudzovaním primeranosti tohto
nároku poukázal na už v súčasnosti ustálenú rozhodovaciu prax súdov o takej žalobe, akou je aj táto
žaloba. Tu žalovaný nárok je stanovený identickým spôsobom výpočtu, aký uplatnil za predchádzajúce
žalované obdobie a s ktorého legitímnosťou a primeranosťou sa stotožnil tak prvoinštančný, ako aj
následne odvolací súd. Poznajúc argumentáciu žalovaného z predchádzajúceho sporu aj tu žalobca

zdôraznil, že žalobou si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody porušením úniového
práva a spôsob výpočtu výšky škody použil výlučne z dôvodu neexistencie právnej úpravy, ktorá by
presne stanovovala spôsob výpočtu náhrady škody v takýchto prípadoch. Žalobca ďalej poukázal na
to, že jednotlivé dielčie nároky vznikali postupne, osobitne za každý mesiac, v ktorom boli jeho právaporušované, ku dňu splatnosti každej mesačnej mzdy. Rozhodujúcim momentom vzniku jeho ujmy je tak
výplatný termín. U príslušníkov HaZZ je mzda splatná vždy k 10-dňu nasledujúceho mesiaca. Splatnosť
mzdy za mesiac apríl 2021 nastala dňa 10.05.2021, splatnosť mzdy za mesiac máj 2021 nastala dňa

10.06.2021 atď. Vzhľadom k všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe vyplývajúcej z ustanovenia § 101
Občianskeho zákonníka si preto touto žalobou uplatňuje nárok spätne za obdobie 3 rokov pred podaním
tejto žaloby, a to počínajúc splatnosťou mzdy za mesiac apríl 2021 (ktorá nastala 10.05.2021) až po
február 2024 vrátane. Týmto postupom žalobca následne matematicky vyčíslil celkovú náhradu škody
vo forme nemajetkovej ujmy za žalované obdobie mesiac apríl 2021 až február 2024 vrátane (t. j. od

01.04.2021 do 29.02.2024), teda pri odpracovaných hodinách určenej služobnej pohotovosti podľa §
92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 1800,68 hodín predstavuje súhrnne sumu vo výške 5.600,68 Eur, ktorej
zaplatenia sa voči žalovanému domáha.

2. Žalovaný sa písomne vyjadril k predmetnej žalobe a vo svojom písomnom vyjadrení okrem iného
uviedol, že nesúhlasí s podanou žalobou a žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť.

I.
K transpozícii relevantných článkov Smernice 2003/88/ES
Smernica 2003/88/ES v zásade ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia
pre organizáciu pracovného času, pokiaľ ide o doby denného odpočinku, prestávok v práci, týždenného
odpočinku, maximálneho týždenného pracovného času, ročnej dovolenky a aspekty nočnej práce, práce

na zmeny a rozvrhnutie práce. Smernica upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu
zdravia pre organizáciu pracovného času bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem
iného zákonom č. 315/2001 Z. z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom 5.
Žalobca konštatuje, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do zákona č.
315/2001Z.z.,podľaktoréhosapodľažalobcudobaslužobnejpohotovostinezapočítavadotýždenného

pracovného času hasičov.
Podľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené.
1. Transpozícia článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES
Podľa článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, cit.: „Na účely tejto smernice platia tieto definície: „pracovný
čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva

svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;“
V zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je teda pracovným (služobným) časom akýkoľvek
čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa1 a vykonáva svoju činnosť
alebo povinnosti v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času teda spadá
samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie

sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej
pohotovosti.PodľaustálenejjudikatúrySúdnehodvoraEurópskejúniejetotižrozhodujúcimfaktorompre
posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej službe, ktorú
pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste
určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť

primerané služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka.
Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na
pracovisku. V prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného
pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa2.
Zmysel článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z.

z. v ustanoveniach § 85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu
nadčas a dovolenku.
Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.“
Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý

nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov.“
Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka
služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania
štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania

štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.“
Podľa § 86 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Za služobný deň podľa odseku 2 sa považuje deň, v
ktorom príslušník podľa rozvrhu služobného času vykonáva štátnu službu.“Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.“

Predmetné ustanovenia teda definujú služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru ako
časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom
umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za
ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení
zákona č. 315/2001 Z. z. ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom

čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste
výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho
rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92
zákona č. 315/2001 Z. z.
Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne nepopierajú, že služobná
pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale ako už bolo uvedené vyššie, svojou

formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods.
1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm.
a) zákona č. 315/2001 Z. z.). Pri nariadenej služobnej
pohotovosti v štátnej službe podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. ide o služobnú
pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času,

čo je vyjadrené napríklad aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej
službe. Žalobca zrejme v tejto súvislosti opomenul, že ním citované ustanovenia zákona, najmä § 86
ods. 2 a § 92 ods. 1, rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej
služby,alesvojouformuláciouúčelovovystihujúrozdielmedziurčenouslužobnoupohotovosťouvštátnej
službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§

92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.) a slová v § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.3 len vystihujú
časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby a služobnou pohotovosťou.
V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času.
Žalovaný súčasne poukazuje aj na článok 15 Smernice 2003/88/ES4, ktorý umožňuje dohodnúť
aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase

podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na
rok 2021 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2021“), Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru na rok 2022 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2022“), Kolektívna
zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2023 (ďalej len
ako „Kolektívna zmluva 2023“) a Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a

záchranného zboru na rok 2024 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2024“) (ďalej Kolektívna zmluva 2021,
Kolektívna zmluva 2022, Kolektívna zmluva 2023, Kolektívna zmluva 2024 spolu len ako „Kolektívne
zmluvy“), ktoré vo väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhuje služobný čas na vykonávanie štátnej
služby a služobnú pohotovosť.
Explicitnejšie rozlíšenie jednotlivých častí služobného času je upravené ďalej v čl. 3 s nápisom

„Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, kde sa taktiež uvádza, cit.: „Pre
príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný
čas rozvrhnutý spravidla na 17 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá
bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní
7 hodín v jednej 24 – hodinovej zmene.“, v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3

Kolektívnej zmluvy 2022 a ďalej v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej
zmluvy2023,kdesataktiežuvádza,cit.:„Prepríslušníkovvykonávajúcichštátnuslužbusnerovnomerne
rozvrhnutým služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na 16 hodín vykonávania štátnej
služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v
mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 8 hodín v jednej 24 – hodinovej zmene.“ Rovnaké platí aj

pre Kolektívnu zmluvu 2024.
Vzhľadom na uvedené žalovaný má za to, že vyššie uvedené ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona
č. 315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy 2021 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2022 (čl.
3), Kolektívnej zmluvy 2023 (čl. 3) a Kolektívnej zmluvy 2024 (čl. 3) plne transponujú článok 2 ods. 1
Smernice 2003/88/ES.

2. Transpozícia článku 6 Smernice 2003/88/ES

Kritériá pre limity pracovného času ustanovuje článok 6 Smernice 2003/88/ES s názvom „Maximálny
týždenný pracovný čas.“Podľa článku 6 Smernice 2003/88/ES, cit.: „členské štáty prijímajú opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný
pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo

kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný pracovný čas pre
každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.“
Podľa článku 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES, cit.: „členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie
článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.“
Podľa článku 17 ods. 3 Smernice 2003/88/ES, cit.: „V súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať

odchýlky článkov 3, 4, 5, 8, a 16: a) v prípade činností, keď pracovisko pracovníka a jeho bydlisko sú
od seba vzdialené, vrátane práce na otvorenom mori, alebo keď sú rôzne pracoviská pracovníka od
seba vzdialené; b) v prípade bezpečnostných a dozorných činností, ktoré si vyžadujú trvalú prítomnosť
s cieľom ochrany majetku a osôb, najmä v prípade strážnikov a dozorcov alebo bezpečnostných firiem.“
Podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť
48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť

ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/ES tiež
umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri
nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely
uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17
ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť

dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách,
tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,
že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných
prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným
pracovníkom poskytne primeraná ochrana.

Ako vyplýva z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas hasičov
rozvrhnutýajnerovnomerne.Prinerovnomernomrozvrhnutívšaknesmiebyťdĺžkariadnehoslužobného
času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a
na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby
je najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. V zmysle Kolektívnej

zmluvy 2021, či Kolektívnej zmluvy 2022 hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým
služobným časom majú výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo
služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín / 16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v
trvaní 7 / 8 hodín v jednej 24 hodinovej zmene v zmysle vyššie citovaného čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy

2021, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023 a Kolektívnej zmluvy
2024.
Žalovaný dáva do pozornosti súdu rozsudky Súdneho dvora vo veciach C-107/19 (bod 42), C-344/19
(bod 58) a C-437/05 (bod 35), v zmysle ktorých sa na spôsob odmeňovania pracovníkov za čas
pracovnej pohotovosti nevzťahuje Smernica 2003/88/ES, ale relevantné ustanovenia vnútroštátneho

práva.
Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie
6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.
Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne
maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v

Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín
služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby
nadčas za príslušný rok.
Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy sú transponované v článku 6 Smernice 2003/88/
ES správne.

Záverom žalovaný opätovne pripomína, že predpisy Európskej únie neprikazujú, aby konkrétny odsek,
resp. článok smernice musel byť transponovaný iba do jedného článku, resp. odseku vnútroštátneho
právneho aktu členského štátu Európskej únie. Zároveň nie je nutné, aby bol článok smernice
transponovaný explicitne priamo do vnútroštátneho predpisu.
Podľa žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES do

zákona správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola v
priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.
II.
K výpočtu nemajetkovej ujmyŽalovaný poukazuje na § 124 ods. 1 CSP, cit.: „Každé podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu.“
Každé podanie sa musí skúmať z objektívneho hľadiska, teda ako je navonok prejavené a nie podľa
toho, či je medzi prejaveným procesným úkonom a vnútornou vôľou žalobcu skutočný súhlas, čo vyplýva

z tzv. teórie prejavu vôle. Nie je rozhodujúce, či strana svojím úkonom zamýšľala niečo iné. Náležitosti
vôle v hmotnoprávnom zmysle sa teda neskúmajú a rozhodujúci je prejav vôle. Prípadné skúmanie, či
prejavená vôľa žalobcu je skutočne jeho vôľou by viedlo k neprimeranému predlžovaniu konania, čo by
mohlo zmariť jeho účel. Prejav žalobcu je dostatočne určitý a zrozumiteľný, je bez vád a je spôsobilý,
aby nastali jeho účinky.

Nakoľko nastala situácia rozporu medzi prejavom vôle žalobcu a jeho vlastnou vôľou, tak je potrebné,
aby súd akcentoval na objektívne hľadisko a teda je nevyhnutné prihliadať na to, ako bola vôľa žalobcu
navonok prejavená (objektívny pohľad) a nie na jeho vnútornú vôľu (subjektívny pohľad).
Ustanovenie § 124 CSP predstavuje dôležité interpretačné pravidlo, ktoré jasne stanovuje objektívne
hľadisko posudzovania každého procesného podania, žalobu nevynímajúc. Je preto irelevantné, že
žalobca označuje predmetnú škodu ako náhrada škody z porušenia práva Európskej únie, ktorá má

podobu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom zo žaloby ako celku, respektíve z jednotlivých časti
bezpochyby vyplýva, že sa žalobca domáha náhrady mzdový nárokov vo forme doplatku za rozdiel
medzi odmenou za určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť.
Žalobca síce tvrdí, že jeho vôľa bola uplatniť si náhradu škody, resp. náhradu nemajetkovej ujmy podľa
§ 11 – 13 Občianskeho zákonníka, avšak s poukazom na § 124 ods. 1 CSP si uplatnil mzdové nároky.

Uvedené vyplýva z posúdenia viacerých častí žaloby jednotlivo, ako aj zo žaloby ako celku:
1. Žalobca sa v článku II. žaloby zameral na opis služobnej pohotovosti, kedy ju jasne rozdelil na určenú
služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť a v bode 8. zvýrazneným písomnom poukázal
na rozdielnu odmenu medzi nimi. Následne v bode 10. žaloby sa zameral na spočítanie svojej služobnej
pohotovosti v rámci žalovaného obdobia, pričom absolútne ignoruje fakt, či teda došlo k porušeniu

smernice alebo nie. Zameriava sa výhradne iba na služobnú pohotovosť.
V zmysle systematického výkladu predmetnej žaloby žalobca už v jej úvode poukazuje na služobnú
pohotovosť, dĺžku jej výkonu a predovšetkým na spôsob jej odmeny. Z uvedeného možno odvodiť záver,
že práve výkon služobnej pohotovosti a skutočnosť, ako uviedol v bode 8. žaloby, že je označovaná ako
tzv. „15%-ná pohotovosť“ a „30%-ná pohotovosť“, sú dôvody jeho vzniku škody a nie skutočnosť, že by

pracoval nad smernicou stanovený maximálny týždenný pracovný čas.
2. V časti „E. Spôsob výpočtu výšky náhrady škody“ žaloby, žalobca uvádza spôsob, ktorým exaktne
vypočítal svoju údajnú nemajetkovú ujmu. Tento spôsobom stanovil na výpočet rozdielu medzi odmenou
za určenú služobnú pohotovosť (15 %, resp. 30 %) a odmenou za nariadenú služobnú pohotovosť vo
výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu.

V uvedenej časti žalobca jasne a explicitne ustanovil spôsob výpočtu údajnej škody skrz ustanovenia o
mzdových nárokoch príslušníkov HaZZ za služobnú pohotovosť. § 122 ods. 1 a 2 Zákona č. 315/2001
Z. z. stanovuje spôsob výpočtu mzdových nárokov za služobnú pohotovosť príslušníkov HaZZ. Žalobca
vôbec nerozlišuje či ide o služobnú pohotovosť odpracovanú nad rámec smernice 2003/88/ES alebo
nie. Z uvedeného postupu je celkom zjavne zrejmé, že žalobcovi pri výpočte údajnej škody nezáleží na

tom, či výkon služobnej pohotovosti zasiahol do jeho práva podľa čl. 6 smernice 2003/88/ES alebo nie
a žiada doplatenie rozdielu za všetku určenú služobnú pohotovosť.
Ďalej žalobcovi záleží na tom, že určená služobná pohotovosť a nariadená služobná pohotovosť
sú odmeňované rozdielne, čo tvorí absolútny základ jeho žaloby. Zatiaľ čo počas určenej služobnej
pohotovosti mu škoda vznikla, tak počas nariadenej služobnej pohotovosti mu škoda už nevznikla. To

znamená, že ak by všetka jeho odslúžená služobná pohotovosť bola nariadená, teda nie určená, tak by
žiadnu škodu nepociťoval. Uvedené teda možno posúdiť ako mzdový nárok.
3. Tabuľka žalobcu priložená ako príloha k žalobe (dôkaz 2).
Žalobca vidí svoju ujmu v tom, že podľa jeho názoru má byť všetka služobná pohotovosť odmeňovaná
ako nariadená služobná pohotovosť, teda 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu podľa

§ 122 ods. 2 písm. a) Zákona č. 315/2001 Z. z. Vyplýva to z časti „E. Spôsob výpočtu výšky náhrady
škody“ ako aj z dôkazu č. 2 – Tabuľka žalobcu.
Žalobca si žiada náhradu len za určenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol odmenený vo výške 15 %,
resp. 30 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu a škodu dopočítava do výšky 50 %
zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu.

Pri nariadenej služobnej pohotovosti už žiadnu škodu žalobca nepociťuje. To znamená, že ak by aj došlo
k porušeniu smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi a týmto porušením by boli hodiny nariadenej
služobnej pohotovosti, tak by žalobca naďalej nepociťoval žiadnu ujmu vo vzťahu k týmto hodinám aj
napriek tomu, že by išlo o zásah do jeho práv podľa čl. 6 smernice 2003/88/ES, ale stále by pociťovalškodu len vo vzťahu k určenej služobnej pohotovosti a stále len do výšky rozdielu medzi poskytnutou
odmenou a 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu.
Z uvedeného vyplýva, že žalobca síce opisuje údajné porušenie jeho práv podľa článku 6 písm. b)

smernice 2003/88/ES, avšak len okrajovo a v zásade celá žaloba sa týka rozdielu medzi odmenou za
určenú a nariadenú služobnú pohotovosť. Uvedené tvrdenie vyplýva aj zo skutočnosti, že žalobca vo
svojej tabuľke len spočítal fond pracovného času so služobnou pohotovosťou, avšak žiadnym spôsobom
sa tomuto počítaniu bližšie nevenoval. Dokonca ani len nepoukazoval, či v tom-ktorom období došlo k
porušeniu smernice alebo nie, keďže predmetnými výpočtami len simuluje svoje mzdové nároky s tým,

že nesúhlasí s výškou odmeny za služobnú pohotovosť.
Žalovaný zároveň dodáva, že z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-742/19 (bod
98) vyplýva, že článok 2 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba,
ktorú príslušník strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne
nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva
skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní

služobné úlohy.
Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že žalobca, z hľadiska odmeny vyplatenej v predmetnom
období za vykonanú štátnu službu, nebol na svojich právach ukrátený.
Žalobca sa zároveň pri výpočte svojej údajnej nemajetkovej ujmy vo svojej tabuľke vôbec nevenuje
porušeniu článku 6 písm. b) smernice a tento fakt, na ktorom vlastne stavia celú svoju žalobu absolútne

ignoruje v podstatnej časti svojej žaloby a len si dopočítava rozdiel medzi odmenou za určenú a
nariadenú služobnú pohotovosť. Vo svojej tabuľke len spočítava fond pracovného času so služobnou
pohotovosťou, avšak absolútne ignoruje skutočnosť, či vlastne došlo v tom-ktorom období k porušeniu
smernice alebo nie.
4. Fond pracovného času:

Žalobca pri výpočte porušenia smernice 2003/88/ES vychádza z fondu pracovného času, ktorý sa
využíva pre naplnenie plánovaných hodín tak, aby z neho bolo možné vypočítať mzdu. Nejde o správny
ukazovateľ skutočne odpracovaných hodín, nakoľko v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. sa ako služobný
čas posudzuje aj čerpanie všetkej dovolenky, čas plateného služobného voľna, či čas náhradného
voľna za službu nadčas a službu vo sviatok ( § 97 ods. 1 Zákona č. 315/2001 Z. z.). Z uvedeného

dôvodu nemožno zamieňať pojmy „pracovný čas“ v zmysle čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES s fondom
pracovného času. Ide o nezameniteľné pojmy, ktorý každý má inú funkciu. Zatiaľ čo pracovný čas podľa
smernice započítava iba
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou; tak fond pracovného času

započítava výkon štátnej služby, do ktorého sa v zmysle § 97 ods. 1 zákona o HaZZ započítava aj čas
dovolenky a rôznych druhov voľna, ktoré v zmysle smernice 2003/88/ES spadajú pod čas odpočinku
podľa čl. 2 ods. 2. Je zrejmé, že ide o 2 rozdielne pojmy, ktoré žalobca mylne a účelne zamieňa.
5. K premlčacej dobe v bode 36. žaloby žalobca uvádza, že premlčacia doba vyplývajúca z § 101
Občianskeho zákonníka uplynie za 3 roky. Premlčaciu dobu viaže na deň splatnosti mzdy, teda na 10.

deň v tom-ktorom mesiaci. Z uvedeného dôvodu začína svoje výpočty počítať od apríla 2021, keďže
mzda za predmetný mesiac sa vypláca ku dňu 10.05.2021.
Žalobca začiatok premlčacej doby viaže na splatnosť mzdy za predchádzajúci mesiac a teda aj plynutie
premlčacej doby viaže na mzdové nároky a nie na vznik nemajetkovej ujmy, nakoľko s poukazom
na rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 16C/42/2023-202 zo dňa 22.09.2023, plynutie premlčacej

doby pri nemajetkovej ujmy začína dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Žalobca
ignoruje vznik nemajetkovej ujmy a veľmi zmätočne posudzuje vlastnú ujmu. Zatiaľ čo tvrdí, že žiada
nemajetkovú ujmu, tak plynutie premlčacej doby viaže na mzdový nárok. Vychádzajúc z tabuľky
priložených k žalobe žalobca cíti svoju škodu v nízkej odmene za určenú služobnú pohotovosť a jeho
škodu tvorí nedoplatok do výšky nariadenej služobnej pohotovosti v zmysle § 122 ods. 2 zákona č.

315/2001 Z. z. Z uvedeného je zrejmé, že začiatok plynutia premlčacej doby vo vzťahu k údajnej ujme,
ktorú pociťuje, by mal byť viazaný na existenciu predmetnej údajnej ujmy a teda by mala začať plynúť
deň po dni, kedy k nej došlo. To znamená, že premlčacia doba by sa mala viazať na deň služobnej
pohotovosti, v rámci ktorej došlo k údajnému zásahu do jeho práva podľa článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES.

Avšak, žalobca premlčaciu dobu viaže na splatnosť mzdy a teda jeho škoda mu vznikla až momentom
vyplatenia mzdy z dôvodu, že mu nebola vyplatená suma, ktorú sám očakával; teda až po vyplatení jeho
mzdy sa cítil poškodený, čo jednoznačne značí, že nežaluje nemajetkovú ujmu, ale mzdové nároky.Žalovaný v tomto zmysle poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo
138/2010 zo dňa 28.10.2010 (R 34/2011), cit.: „ Pri posudzovaní procesného úkonu účastníka konania
podľa jeho obsahu nemôže súd určitému úkonu dávať iný význam, než ten, ktorý zodpovedá obsahu

úkonu, jeho vnútornej skladbe, logike, zvolenej argumentácii, v úkone použitým výrazovým prostriedkom
a celkovému zmyslu úkonu účastníka. Ak nastane situácia, pri ktorej je potrebné skúmať otázku, či
existuje rozpor medzi prejavom účastníka urobeným v úkone a jeho vôľou, je potrebné akcentovať
objektívne hľadisko. Aplikujúc toto hľadisko, treba mať pri posudzovaní procesného úkonu účastníka
podľa jeho obsahu (§ 41 ods. 2 OSP) na zreteli to, ako v ňom bola navonok (objektívne) prejavená

vôľa konajúceho, a nie to, či je subjektívne (zo subjektívneho aspektu účastníka) zhoda medzi navonok
urobeným procesným úkonom a vnútornou vôľou toho, kto úkon urobil. Ani podstatný omyl účastníka
medzi tým, čo procesným úkonom prejavil a tým, čo ním prejaviť chcel, nemá na účinnosť už urobeného
procesného úkonu žiadny vplyv.“
V zmysle vyššie uvedených bodov, s poukazom na § 124 ods. 1 CSP, teda objektívne hľadisko
posudzovania procesných podaní v civilnom sporovom konaní má žalovaný za to, že žalobca žaluje

mzdový nárok z dôvodu:
1/ škodu odvodzuje od § 122 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z., ktorý hovorí o odmenách za služobnú
pohotovosť,
2/ podľa tabuľky predloženej žalobcom škodu pociťuje len vo vzťahu k určenej služobnej pohotovosti a
len v rozsahu rozdielu oproti odmene za nariadenú služobnú pohotovosť, pri ktorej už škodu nepociťuje

a zároveň nerozlišuje medzi hodinami služobnej pohotovosti nad rámec smernice 2003/88/ES a tými,
ktoré neodpracoval nad rámec,
3/ svoj výpočet odvodzuje z fondu pracovného času, ktorý slúži na výpočet mzdy a do ktorého sa
započítava aj čas odpočinku v zmysle smernice 2003/88/ES a teda nie len pracovný čas,
4/ premlčanie nároku odvodzuje od splatnosti mzdy za príslušný mesiac, teda svoju škodu pociťuje až

ku dňu vyplatenia mzdy a zo skutočnosti, že mu nebola na účet uhradená taká výška, ako by chcel.
V zmysle vyššie uvedeného má žalovaný za to, že z objektívneho pohľadu na žalobu žalobcu je zrejmé,
že sa žalobca domáha doplatku rozdielu medzi určenou a nariadenou služobnou pohotovosťou, čo
potvrdzuje aj skutočnosť, že svoju škodu pociťuje každý mesiac a vždy len k 10. dňu v mesiaci po
tom, ako mu je vyplatená mzda. Z uvedeného dôvodu je nespochybniteľné, že sa žalobca domáha

mzdových nárokov, čo žalovaný podporuje aj skutočnosťou, že žalobca pri výpočte svojej údajnej
„nemajetkovej ujmy“ absolútne ignoruje skutočnosť, že v tom-ktorom období došlo k porušeniu článku 6
písm. b) smernice 2003/88/ES alebo nie a ak áno, tak absolútne ignoruje prípadný rozsah toho-ktorého
porušenia.
III.

K údajnému porušeniu smernice 2003/88/ES
Žalovanýsavyjadrujekuspôsobuvýpočtuúdajnéhoporušeniasmernice2003/88/ESžalobcom.Žalobca
odkazuje pri porušení smernice na článok 6 písm. b) smernice, ktorý stanovuje, cit.: „priemerný pracovný
čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.“
V prípade, ak sa aj súd prvej inštancie stotožní s argumentom žalobcu, že nedošlo k správnej

transpozícií smernice 2003/88/ES a teda predmetná smernica je spôsobilá nadobudnúť priamy účinok,
tak predmetné konštatovanie súdu prvej inštancie nezakladá žiaden nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy, resp. náhradu mzdových nárokov žalobcu. Z uvedeného dôvodu je preto nevyhnutné, aby sa
smernica 2003/88/ES aplikovala priamo ako celok a nie len jej náhodné ustanovenia, na ktoré poukazuje
žalobca.

Z vyššie uvedeného dôvodu má žalovaný za to, že je nevyhnutné rozlišovať medzi transpozíciou
smerniceajejsamotnouaplikáciou.Toznamená,žeakajsúdrozhodne,žesmernica2003/88/ESnebola
transponovaný správne, tak je súd prvej inštancie naďalej povinný skúmať, či vôbec došlo pri aplikácií
rozvrhovania služobného času žalobcu k porušeniu článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES alebo nie. Z
uvedeného teda vyplýva, že bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu porušenia článku 6 písm. b) smernice

2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi samotnému sú bremenami žalobcu.
V prípade, ak súd aj vysloví nesprávnu transpozíciu smernice 2003/88/ES, tak je nevyhnutné, aby
sa zisťovalo aj konkrétne porušenie jej článku 6 písm. b) vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ
osobitne, čo vyplýva aj z podstaty inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy, ak by teda súd prvej inštancie
prijal závery žalobcu, že sa jedná o náhradu nemajetkovej ujmy, s čím žalovaný rozhodne nesúhlasí

(bližšie v článku III. tohto vyjadrenia).
Žalovaný v tomto zmysle poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-6/90 a
C-9/90, Francovich a Bonifaci v Talianska republika, cit: „Prvou podmienkou je, že výsledok stanovený
smernicou obsahuje priznanie práv jednotlivcom. Druhou podmienkou je, že obsah týchto práv je možnéidentifikovať na základe ustanovení smernice. Treťou podmienkou je existencia príčinnej súvislosti
medzi porušením povinnosti štátu a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby.“ Žalobca nepreukázal tretiu
podmienku a teda existenciu porušenia povinnosti štátu, škodu a príčinnú súvislosť medzi nimi. Je nutné

si predmetnú podmienku ďalej rozdeliť:
1. Porušenie povinnosti štátu vyplývajúce z práva Európskej únie,
2. Vznik škody,
3. Príčinná súvislosť medzi nimi.
Článok 6 smernice 2003/88/ES priznáva sociálne právo pracovníkom, avšak prípadné konštatovanie

súdu prvej inštancie, že došlo k jeho nesprávnej transpozícií neznamená, že je predmetný článok pri
aplikácií zákonných ustanovení v praxi porušený vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ v Slovenskej
republikeavovzťahukukaždejhodineslužobnejpohotovosti.Predmetnétvrdeniežalovanýpodporujeaj
odkazomnauznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.7Cdo/29/2021zodňa31.01.2023,
cit.: „K právnej otázke určenia pravidelnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy dovolací súd uvádza,
že otázka výšky náhrady nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych,

jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami
relevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je
založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné
prípady. Pokiaľ účelom § 421 ods. 1 písm. b) CSP je to, aby sa vyriešením niektorej, doposiaľ ešte
dovolacím súdom nevyriešenej právnej otázky vytvorila a ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu,

je namieste konštatovanie, že vyriešením takto individuálnej otázky ako je určenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy, sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Pri posúdení
a hodnotení zákonom ustanovených východísk na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupujú
súdy vždy rozdielne v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V
takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie

ani neprichádza do úvahy, keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvalifikovať
a vyčísliť.“
Z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že na účely stanovenia výšky
sumy nemajetkovej ujmy je zásada individuálneho prístupu ku každej žalobe o náhradu nemajetkovej
ujmy nevyhnutná. Najvyšší súd Slovenskej republiky jasne a explicitne vyjadril názor, že pri určení

výšky nemajetkovej ujmy sa nemôže vytvoriť ani ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu a
teda argumentum a fortiori sa nemôže vytvoriť ani ustálená rozhodovacia prax súdov nižšieho stupňa.
Zároveň Najvyšší súd Slovenskej republiky dal explicitne najavo, že nemajetková ujma nemôže byť
vyčíslená a exaktne kvalifikovaná spôsobom, ako to urobil žalobca.
Žalovaný v nadväznosti na vyššie uvedené poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn.

9Co/332/2012 z 02.10.2013, cit.: „Podľa ustálenej judikatúry (uznesenie Vrchného súdu v Prahe zo
dňa 31. 03. 1993, sp. zn. 5Co/18/93) súd pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy musí mať
preukázané, že sú tu okolnosti preukazujúce, že v konkrétnom prípade nestačí zadosťučinenie podľa
§ 13 ods. 1 OZ a to najmä z hľadiska intenzity trvania rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých
na postavení navrhovateľov v rodine a v spoločnosti, resp. okolnosti, ktoré majú nepriaznivé následky

na zdraví navrhovateľa v 1. rade. (...) V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť i otázku samotného
účelu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá v rámci primeraného zadosťučinenia konania o
ochranu osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej
ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť, nemajetková ujma, ktorá vznikla porušením
osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani odškodniť nedá. Je možné za ňu „len poskytnúť

zadosťučinenie“ (satisfakciu).“
IV.
K pojmu „pracovný čas“
Argumentácia, že sa priamo aplikuje iba článok 6 smernice 2003/88/ES nemôže obstáť, pretože z článku
6 písm. b) smernice 2003/88/ES nevyplýva definícia určitých pojmov a zároveň, ak teda prijmeme záver,

že predmetná smernica nebola správne transponovaná, tak definíciu predmetných pojmov nemožno
hľadať v zákone č. 315/2001 Z. z. Výklad článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES je teda nevyhnutné
hľadať v smernici samotnej. Z uvedeného dôvodu si žalovaný dovolí poukázať na články, ktoré bližšie
predmetné ustanovenie definujú. Sú nimi predovšetkým článok 2, 7, 16, 17 a 19 smernice 2003/88/ES.
Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES stanovuje určitú hornú hranicu priemerného pracovného času,

ktorú stanovuje v rámci nadčasov na 48 hodín týždenne. Z uvedeného ustanovenia však nemožno
bližšie definovať spôsob predmetného výpočtu a teda z uvedeného dôvodu nemožno považovať výpočty
žalobcu za správne. Spočítavanie fondu pracovného času so služobnou pohotovosťou je v zrejmomrozpore s článkom 2 smernice 2003/88/ES, teda s pojmom „pracovný čas“ v zmysle článku 2 ods. 1 a s
pojmom „čas odpočinku“ v zmysle článku 2 ods. 2 smernice 2003/88/ES.
Článok 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES, cit.: „pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník

pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s
vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;“
Článok 2 ods. 2 smernice 2003/88/ES, cit.: „čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným
časom.“
Z uvedeného ustanovenia smernice 2003/88/ES jasne vyplýva rozdiel medzi pracovným časom a časom

odpočinku, teda časom, ktorý sa na účely výpočtu priemerného pracovného času v zmysle článku 6
písm. b) smernice 2003/88/ES započítava do odpracovaných hodín a čas, ktorý sa do odpracovaných
hodín nezapočítava. Zákon č. 315/2001 Z. z. síce v § 97 ods. 1 posudzuje určitý čas odpočinku ako
služobný čas, avšak takýto čas nie je služobným časom. Žalovaný má však za to, že odpoveď na bližšiu
definíciu článku 6 písm. b) ohľadom „pracovného času“ je nevyhnutné hľadať v smernici samotnej a
nie v § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. tak, ako to urobil žalobca, pretože ak súd prvej inštancie

prijme názor, že smernica 2003/88/ES bola transponovaná nesprávne, tak nemožno náhodne spájať dva
predmetné právne predpisy. Zároveň žalovaný poukazuje aj na to, že ak sa súd prvej inštancie predsa
len prikloní k argumentácií žalobcu a článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES bude bližšie definovať aj v
zmysle § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., tak žalovaný poukazuje na gramatický výklad predmetného
ustanovenia, ktoré nezahŕňa predmetné časy odpočinku do služobného času, ale iba ich posudzuje ako

služobný čas. Ide o 2 významovo rozdielne pojmy a preto ich nemožno zamieňať. Časy odpočinku,
ako dovolenka, voľná či iné dni, počas ktorých žalobca nepracuje sa posudzujú ako služobný čas z
dôvodu, že ide o platené dni voľna a teda je nevyhnutné, aby boli zapísané v systéme SAP, teda v
evidencií dochádzky, z ktorej sa tvoria výplatné pásky, ktoré musia reflektovať všetky dni, za ktoré patrí
príslušníkom HaZZ mzda.

Z uvedeného dôvodu nemožno súhlasiť s výpočtami pracovného času žalobcu v žalobe, keďže žalobca
započítava do pracovného času aj čas odpočinku, ktorý smernica 2003/88/ES jasne od pracovného
času oddeľuje.
Okrem uvedeného žalovaný poukazuje aj na článok 16 písm. b) smernice 2003/88/ES, ktorý rozširuje
právnu ochranu pracovníkov o tzv. „neutrálne dni“, na ktoré nemožno v rámci referenčného obdobia

prihliadať, teda sa na ne prihliada ako keby neexistovali. Takýto deň sa v rámci výpočtu referenčného
obdobia preskočí a teda sa zníži počet dní, resp. týždňov, v tom-ktorom referenčnom období.
Predmetným postupom zákonodarca rozšíril ochranu pracovníkov o dni obsahujúce čas odpočinku
pracovníka (žalobcu), ktoré nemožno využiť na „kompenzáciu“ pracovného času z iných dní. To
znamená,žepredmetnýdeňnapríkladriadnejročnejdovolenky,počasktorejžalobcaodpracujevzmysle

článku 2 ods. 2 smernice 2003/88/ES nula hodín sa nemôže použiť v rámci výpočtu pracovného času a
to bez ohľadu na skutočnosť, či sa predmetný čas v rámci vnútroštátneho práva posudzuje ako služobný
čas alebo nie.
V rámci právneho poriadku Slovenskej republiky sa na účely výpočtu fondu pracovného času posudzuje
čas riadnej ročnej dovolenky ako 16 hodín. Avšak, na účely výpočtu priemerného pracovného času

podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES sa na takýto deň prihliada ako 0 odpracovaných hodín
(delenec) a 0 dní (deliteľ).
Príklad: Ak v priebehu 7 dní žalobca odpracuje 2 zmeny a počas týchto dní má 1 deň riadnu dovolenku
„DOV“, tak na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času v zmysle článku 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES s ohľadom na články 2 a 16 písm. b) smernice 2003/88/ES sa vypočíta priemerný

pracovný čas tak, že
Pracovný čas: 2 x 24 hodín = 48 hodín.
Neutrálne dni: 1 deň DOV.
Započítané dni: 6 dní zo 7 dní.
48 (hodín) : 6 (dní) = 8 hodín denne. Pričom, ak by sme neprihliadali na neutrálny deň, tak by bol

výsledok ešte nižší (6,857 hodín denne). Zákonodarca predmetným postupom chráni pracovníkov
pred kompenzáciou ich práce v rozsahu 4 týždňov riadnej ročnej dovolenky a pri všetkých dňoch
práceneschopnosti.
Z uvedeného dôvodu žalovaný nesúhlasí so skutočnosťou, že sa na účely výpočtu priemerného
týždenného pracovného času má započítavať každá hodina v zmysle fondu pracovného času tak, ako

to urobil žalobca.
Ak prijmeme argumentáciu žalobcu, že článok 2 smernice 2003/88/ES je nevyhnutné vykladať v zmysle
smernice, keďže bol údajne nesprávne transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky, taknemôžeme tak urobiť len v rozsahu služobnej pohotovosti, ale musíme ho aplikovať komplexne vo svetle
článku ako celku a nie len jeho časti.
V.

K pojmu „priemerný čas“
Žalovaný ďalej poukazuje na pojem „priemerný“ z článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES.
Článok 6 smernice 2003/88/ES zároveň pojednáva o „priemernom“ čase, teda nemožno hovoriť
o doslovnom výklade, že každých 7 po sebe nasledujúcich dní musí byť striktne dodržaná horná
hranica 48 hodín. Smernica pojednáva o priemere za určité obdobie a v čl. 16 písm. b) pojednáva o

referenčnom období nepresahujúcom štyri mesiace. Smernica zároveň v ods. 15 preambuly prezumuje
potrebu zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých ustanovení tejto smernice a súčasne zabezpečiť
dodržiavanie zásad ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov.
Zároveň aj v ods. 16 preambuly smernica ustanovuje potrebu odchýlok a to tak, že je treba ustanoviť,
že členské štáty alebo sociálni partneri môžu uplatniť odchýlky z určitých ustanovení. Ako všeobecné
pravidlo v prípade odchýlky, musia príslušní pracovníci dostať rovnocennú náhradnú dobu odpočinku;“

Požiarna ochrana musí byť v pohotovosti 24/7, nakoľko nie je možné predpokladať kedy a kde vypukne
požiar alebo nastane iná situácia vyžadujúca si zásah príslušníkov Hasičského a záchranného zboru.
Príslušníci Hasičského a záchranného zboru vykonávajú nesmierne dôležitú úlohu pri ochrane života
a zdravia osôb a ochrane majetku. Je preto nevyhnutné, aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení
smernice 2003/88/ES.

Jednu z nich ustanovuje smernica 2003/88/ES v čl. 17 ods. 3 písm. b) bodu iii), cit: „V súlade s odsekom
2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16: v prípade činností spojených s
potrebou nepretržitej služby alebo výroby, najmä služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a
telekomunikácií, sanitky, protipožiarne služby a služby civilnej ochrany;“ Uvedené ustanovenie povoľuje,
abysačlenskéštátyodchýliliodustanoveniačl.16smernice2003/88/ESaupravilisireferenčnéobdobie

v zmysle čl. 19, cit.: „Možnosť odchýlky z od článku 16 písm. b) uvedenej v článku 18 ods. 3 a v článku
18 nemôže viesť k ustanoveniu referenčného obdobia dlhšieho ako šesť mesiacov.“
Žalovaný teda poukazuje na § 86 ods. 1 Z. č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný čas príslušníkov môže
byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý
na obdobie šiestich mesiacov.“ Nakoľko smernice nepredpokladajú svoju doslovnú transpozíciu do

právnych poriadkov členských štátov, tak má žalovaný za to, že predmetná časť smernice bola do
právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, zároveň neodporuje žiadnej časti
smernice 2003/88/ES a preto je nevyhnutné, aby sme na ňu pri výpočtoch prihliadali.
V prípade ak sa súd prvej inštancie nestotožní s argumentáciu žalovaného, že v tejto časti bola smernica
2003/88/ES transponovaná správne, tak žalovaný poukazuje na skutočnosť, že v zmysle ods. 15

preambuly smernica jasne poukazuje na potrebu a nie na možnosť odchýlky od určitých ustanovení.
Túto potrebu jasne definuje v čl. 17 ods. 3 písm. b) bodu iii), kedy v prípade protipožiarnych služieb
poukazuje na skutočnosť, že je potrebné sa odchýliť od čl. 16 (4-mesačné referenčné obdobie), čím v čl.
19 rozširuje referenčné obdobie až na 6 mesiacov. V rovnakom článku ukladá možnosť členským štátom
rozšíriť toto referenčné obdobie až na 12 mesiacov. Zároveň 6-mesačné referenčné obdobie vyplýva

aj z logiky veci, keďže fond pracovného času (z ktorého vychádza aj samotný žalobca) sa rozpočítava
na 6-mesačné obdobia. V zmysle vyššieho uvedeného má žalovaný za to, že pojem „priemerný“ je
nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich mesiacov a teda
v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní.
S ohľadom na vyššie uvedené, teda na skutočnosti, že žalobca veľmi nesprávne vykladá pojmy

„pracovný čas“ a pojmy „priemerný čas“ v zmysle smernice 2003/88/ES, pričom jeho argumenty stoja
práve na skutočnosti, že smernica 2003/88/ES má priamy účinok a teda nemožno prihliadať na úpravu
podľa zákona č. 315/2001 Z. z., má žalovaný za to, že účelne mylné výpočtu žalobcu sú zavádzajúce,
nesprávne a nespôsobilé, aby žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody v akejkoľvek výške.
Zároveň má žalovaný za to, že nemožno považovať žalovaného za pasívne vecne legitimovaný subjekt,

a to vzhľadom na simulovaný úkon žaloby o náhradu mzdových nárokov, ktorý sa žalobca snaží zastrieť
žalobou o náhradu nemajetkovej ujmy. Náhrada mzdových nárokov je sporom pracovnoprávnym, v
zmysle ktorého je pasívne vecne legitimovaným subjektom zamestnávateľ žalobcu, čo Slovenská
republika nie je. Zároveň na účely prejednania konania v pracovnoprávnych sporoch je kauzálne
príslušným súdom Okresný súd Banská Bystrica podľa § 24 písm. c) Civilného sporového poriadku.

Žalovaný má za to, že predmetnou žalobou sa žalobca domáha nedoplatku rozdielu medzi odmenou za
určenúanariadenúslužobnúpohotovosť,kuktorémuzáverumožnobezpochybydospieťvýkladomčastí
žaloby, ako aj žaloby ako celku, keďže 1/ žalobca odvádza škodu od svojej nespokojnosti s rozdielom
odmeny za určenú a nariadenú služobnú pohotovosť, 2/ žalobca cíti svoju škodu vždy až k 10-temu dňu vmesiaci, teda v čase, kedy je mu poukázaná výplata na účet, 3/ žalobca počíta premlčaciu dobu odo dňa
vyplatenia mzdy žalobcu na jeho účet, 4/ žalobca vo svojej tabuľke vypočítava striktne len počet hodín
služobnej pohotovosti a skutočnosťou, či teda došlo k porušeniu článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES

sa vôbec nezaoberá a 5/ žaloba sa týka čisto len opisu služobnej pohotovosti bez ohľadu na skutočnosť
relevantného a dôvodného preukázania porušenia smernice pri jej aplikácií.
Žalobca uvedené podporuje aj skutočnosťou, že k žalobe prikladá výplatné pásky, čím poukazuje na
rozdiel medzi odmenou za určenú a nariadenú služobnú pohotovosť.
VI.

K nároku na náhradu škody
Žalovaný má za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym
spôsobom. V prvom rade žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda.
Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával
nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej
legislatívy odmeňovaný. Žalovaný chce zdôrazniť, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník

povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na
požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo
savenovaťinejčinnosti(tedavčase,keďsaodnehonežiadavýkonpráce).Rovnakotakvzmysleplatnej
legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp.
vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára

podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t.j. žalobcu. To znamená, že v čase služobnej pohotovosti
sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať
žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí
to znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti.

Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nie len za
vykonanúprácu,aleajzatakútoneaktívnučasťpráce.Žalobcadostávazataktostanovenýčaspracovnú
odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícií.
Žalobca mal možnosť sa pred nástupom na vykonávanie štátnej služby v Hasičskom a záchrannom
zbore oboznámiť so všetkými podmienkami výkonu služby, a to jednak z voľne prístupných zdrojov na

internete (stránky MV SR, príslušného krajského riaditeľstva HaZZ, zbierka právnych predpisov), ako
aj na informatívnom pohovore v rámci prijímacieho konania podľa § 20 zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré
zabezpečuje príslušné personálne oddelenie centra podpory. Z uvedeného vyplýva, že žalobca vopred
vedel o platových podmienkach, o služobnej pohotovosti a služobnom čase, ako aj o ďalších právach
a povinnostiach, ktoré sa na príslušníka s nerovnomerným rozvrhnutím služobného času vzťahujú

a akceptoval ich bez výhrad zložením služobnej prísahy ako podmienky vzniku služobného pomeru
príslušníka. Dovolávanie sa neskoršieho porušenia osobnostných práv príslušníka spočívajúcich v
ochrane zdravia, psychickej a telesnej integrity, nedostatku primeranej doby na odpočinok, ako aj
k porušeniu práva na súkromie a rodinný život vyznie v kontexte vyššie uvedeného ako účelové a
kontraproduktívne konanie zo strany žalobcu.

Žalovaný uvádza, že podľa § 13 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, cit.: ,,Fyzická osoba má právo
najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti,
aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by
sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená
dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch.“. Žalovaný podotýka, že samotný žalobca ani netvrdí v žalobe, že by
tento zásah sa negatívne odrazil napr. v medziľudských vzťahoch či to, že by mal negatívny dopad
na jeho zdravotný stav. Žalobca v žalobe žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu vznikol nárok
na náhradu škody. Žalovaný opakovane uvádza, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej
dĺžky trvania služobnej pohotovosti a napriek tomu mu zamestnávateľ vypláca dohodnutú odmenu za

takto strávený čas, t. j. nielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce, ktorou mu
zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícii. Zákon č. 315/2001 Z.
z. v § 88 ods. 1 stanovuje, že služobný úrad je povinný rozvrhnúť služobný čas tak, aby príslušník
mal medzi koncom služobného dňa a začiatkom nasledujúceho služobného dňa nepretržitý odpočinok
aspoň 12 hodín a raz za týždeň nepretržitý odpočinok v trvaní aspoň 32 hodín a podľa § 89 ods. 1 je

služobný úrad povinný rozvrhnúť služobný čas tak, aby všetci príslušníci mali raz týždenne dva po sebe
nasledujúcedninepretržitéhoodpočinku,ktorémusiapripadaťnapiatokasobotualebosobotuanedeľu,
alebo na nedeľu a pondelok. Zároveň z Kolektívnych zmlúv vyplývajú pre príslušníkov Hasičského azáchranného zboru viaceré výhody medzi ktoré patrí aj zvýšenie dovolenky nad rozsah ustanovený
zákonom č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov.
Žalovaný zdôrazňuje, že dôkazné bremeno je na strane žalobcu. Vyššie uvedené tvrdenie žalobcu

žalovaný nepovažuje za skutkové tvrdenie o tom ako konkrétne táto situácia zasiahla do osobnosti
žalobcu. V zmysle ustanovenia § 132 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskoršíchpredpisov(ďalejlenako„CSP“)skutkovétvrdenianemožnonahradiťodkazomnapredložený
dôkaz (mysliac tým tabuľku priloženú k žalobe). Žalovaný má za to, že v tomto prípade žalobca neuniesol
dôkazné bremeno.

Nemajetková ujma môže vzniknúť až konkrétnym porušením ustanovení predmetnej Smernice a len v
rozsahu tohto porušenia. Žalobca si uplatnil mzdový nárok vydávajúc ho za nemajetkovú ujmu vzniknutú
v dôsledku údajného porušenia Smernice.
Žalovaný ďalej na podporu svojich tvrdení poukazuje na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu
Liptovský Mikuláš sp. zn. 21C/60/2022 zo dňa 02.02.2023, v dôsledku ktorého bola žaloba zamietnutá,
a to z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcu. V predmetnom rozsudku sa uvádza, cit.:

„Preskúmaním súd zistil, že napriek tomu, že žaloba obsahuje rozsiahly právny rozbor a judikatúru
Európskej únie, túto teóriu neaplikuje na danú vec. Žalobca vôbec neuviedol v ktorom období malo dôjsť
kporušeniujehopráv,nakoľkojednoznačnýčasovýúdajžalobcaneuviedolvpriebehuceléhokonania.K
žalobe žalobca predložil evidenciu týždennej dochádzky za obdobie apríl 2019 až február 2022. Konanie
na súde sa začalo dňa 25. 04. 2022, kedy súdu bola doručená žaloba (§ 156 CSP), pričom právny

zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 02. 02. 2023 uviedol, že „žaloba sa týka obdobia posledných
3 rokov“. Odhliadnuc od toho, že predložená listina o týždennej dochádzke nie je zrozumiteľná bez
bližšieho vysvetlenia, žalobca nemohol nahradiť skutkové tvrdenia odkazom na túto listinu. Je totiž
vylúčené, aby súd nahrádzal skutkové tvrdenia žalobcu tým spôsobom, že z predloženej listiny bude
zisťovať kedy a koľko hodín odpracoval, či a v ktorom období došlo k prekročeniu 48 hodinového

týždenného pracovného času. Z podaní žalovaného a aj zo samotnej výpovede žalobcu vyplýva, že
plán služieb má určený vopred, ale skutočný výkon sa zisťuje až po uplynutí toho ktorého mesiaca.
V prípade, že sa počas nariadenej služobnej pohotovosti vyskytne zásah, práca hasiča počas tohto
zásahu posudzuje ako výkon štátnej služby nadčas (§ 122 ods. 3 zákona). Potom bez ohľadu na to, či
pracovná pohotovosť „určená alebo nariadená“ hasiča na pracovisku je potrebné považovať za súčasť

jeho pracovného času v zmysle Smernice 2003/88/ES vrátane judikatúry, citovanej žalobcom, súd pre
nedostatok skutkových tvrdení nemohol dospieť k záveru či, kedy a v akom rozsahu bola zo strany
zamestnávateľa žalobcu porušovaný článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.“
Žalobca teda vydávaním svojho nároku za nemajetkovú ujmu údajne vzniknutú porušením Smernice
maskujesvojemzdovénároky.Zuvedenéhodôvodužalovanýniejepasívnevecnelegitimovanýsubjekt,

nakoľko mzdových nárokov je možné domáhať sa len od žalobcovho služobného úradu, ktorým nie
je žalovaný Slovenská republika. Predmetom tohto konania nemôže byť doplatenie mzdy za služobnú
pohotovosť.
Ohľadom formy a spôsobu výpočtu náhrady škody, Súdny dvor v rozhodnutí C- 429/09 G. Fuß
uviedol veľmi jasne, cit.: „Smernica 2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody

vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva Únie v danej oblasti je na
vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity
jednak určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ako je G. Fuß vo veci samej, v dôsledku porušenia
právnej normy Únie, musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným
odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“

Žalovaný si v tejto súvislosti dovoľuje poukázať na rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k.
8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019 v rovnakej právnej veci, potvrdeného rozhodnutím odvolacieho
súdu, a to rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 15Co/6/2020-313 zo dňa 24.11.2020.
Žalovanýmázato,žečosatýkaposúdenia,čivprípadežalobcudošlokporušeniuprávanadmaximálny
48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne

pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž
hodinaminadmaximálnylimitpracovnéhočasu.Takistojepotrebnézohľadniťnerovnomernérozvrhnutie
služobného času u hasičov v referenčnom období. Ak prijmeme názor žalobcu, že došlo k nesprávnej
transpozícií smernice 2003/88/ES, tak je nevyhnutné tento dôkaz zakladať na ustanoveniach konkrétnej
smernice a nie ju náhodne zamieňať so zákonom č. 315/2001 Z. z. Je nevyhnutné, aby pracovný čas

bol pri výpočtoch žalobcu striktne oddeľovaný od času odpočinku prihliadnuc na článku 16 písm. b)
smernice a zároveň, aby bol tento vypočítaný v priemere za 6-mesačné referenčné obdobia.
V neposlednom rade žalovaný upozorňuje na to, že žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval
všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka Hasičského a záchrannéhozboru v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. S plánovaným rozvrhom služobného času bol žalobca vždy
oboznámený v súlade s § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z., čo potvrdzoval svojim podpisom. Rovnako
bol žalobca vždy riadne oboznámený so všetkými internými predpismi a Kolektívnymi zmluvami a to aj

s tými, ktoré upravujú rozsah výkonu služby.
Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca vedel o všetkých podmienkach výkonu služby a
nikdy nedošlo k tomu, že by tieto podmienky namietal, a ani nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani iným
spôsobom sa nedomáhal svojich práv, a rovnako nikdy neprišlo zo strany žalobcu k námietkam, ako sú
jeho služby plánované. Rovnako žalobca nevyužil svoje právo v zmysle § 69 ods. 1 písm. g) zákona

č. 315/2001 Z. z., podľa ktorého príslušník má právo podávať sťažnosti vo veciach vykonávania štátnej
služby služobnému úradu ak predpokladá, že jeho práva podľa tohto zákona, ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov a služobných predpisov sú alebo boli vo veciach vykonávania štátnej
služby porušené; to neplatí, ak boli práva porušené rozhodnutím podľa tohto zákona a je možné proti
takému rozhodnutiu podať opravný prostriedok; v takom prípade sa podanie neposudzuje ako sťažnosť.
VII.

Náhrada nemajetkovej ujmy
Určenie prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy je na zvážení súdu, avšak žalovaný musí
podotknúť, že výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje vo výške 5.600,68 €, žalovaný považuje
za premrštenú a absolútne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná
obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa nášho názoru

neporovnateľne vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej
ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené
kráľovstvo), pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku
ujmy (napr. Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo).
Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom

prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich
sa poškodenia dobrej povesti (napr. Público-Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon
Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných
práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je
priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala

bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú
za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).
Na podporu svojich tvrdení žalovaný ďalej uvádza v obdobnej veci rozsudok Okresného súdu Žiar
nad Hronom sp. zn. 19C/23/2022-86 zo dňa 10.11.2022, v ktorom samotný súd konštatoval, že:
„Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy súd vychádzal zo svojej rozhodovacej činnosti v obdobných

prípadoch, keď postupom podľa § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka určoval na základe svojej
úvahy nemajetkovú ujmu, napríklad v konaniach týkajúcich sa nesprávneho úradného postupu, či
nesprávneho úradného rozhodnutia orgánov verejnej moci, či v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy
pri zásahu do práva žalobcu na rodinný život dopravnou nehodou - teda napr. v konaní 19C/14/2020
týkajúcom sa nemajetkovej ujmy pri dopravnej nehode žalobcu (pri zohľadnení priznaných nárokov

SSU a bolestného), ktoré rozhodnutie bolo potvrdené Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn.
11Co/26/2022-211 priznaná nemajetková ujma vo výške 1.000,- €; v konaní o nemajetkovú ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným rozhodnutím, a to vedením nezákonného trestného stíhania voči
žalobcovi vo výške 8.000,- € v konaní 10C/27/2012-269 potvrdeným Krajským súdom v Banskej Bystrici
sp. zn. 12Co/391/2018-364; či v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy z titulu úmrtia syna a brata

žalobcov priznaná vo výške 8.000,- € každému z nich právoplatným rozhodnutím tunajšieho súdu sp.
zn. 22C/15/2016 zo dňa 26.11.2020). Vo všetkých uvedených prípadoch súd priznával na základe svojej
úvahy sumu nemajetkovej ujmy, postupom podľa § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom hodnotil
intenzitu zásahu do života dotknutých žalobcov, ako aj okolnosti, za ktorých došlo k danému zásahu.
S prihliadnutím na závažnosť situácií v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy pri úmrtí rodinného

príslušníka, či pri poškodení zdravia, alebo zásahu do života žalobcov v prípade niekoľkoročného
vedenia trestného konania na základe nesprávneho úradného postupu, či na základe nesprávneho
rozhodnutia, ktorých náhrady boli priznané vo vyššie uvedených výškach, súd dospel k záveru, že v
danom prípade je potrebné náhradu určiť primerane aj s ohľadom na vyššie uvedené súdne konania.“
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 19/2020, určenie výšky nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu
hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom
kvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimiobdobnú problematiku. Hoci výšku nemajetkovej ujmy súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu
nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú.
Žalobca ani do tohto momentu neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol v

čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu,
ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom
preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu
činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné
nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne.

Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy žalovaný uvádza, že okrem už uvádzanej právnej argumentácie
žalovaného je žalobcom požadovaná suma nezdôvodnená a premrštená, čím sa výrazne bagatelizuje
priznávanie náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá je poškodeným priznávaná za smrť blízkej osoby.
Príkladom žalovaný uvádza nasledovné rozhodnutia:
1. rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 10C/142/2002 zo dňa 15.05.2006 (matke priznaná
nemajetková ujma vo výške 6.638,78 EUR za smrť dcéry pri dopravnej nehode, pričom súd konštatoval,

cit.: „ ... vzhľadom na veľmi intenzívny zásah do súkromia a spôsobenú citovú ujmu je považovaný nárok
žalobkyne za primeraný.“),
2. rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 7C/818/1996 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici (matke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 9.958,18 EUR za smrť jej
syna v dôsledku rasovo motivovaného trestného činu spáchaného obzvlášť brutálnym spôsobom).

Žalovaný ďalej poukazuje na ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje
podmienky, kedy má žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaný má za to, že žalobca, ako
anijehoprávnyzástupca,vkonanínepreukázalizásahdosúkromného,rodinnéhoživotačineoprávnený
zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch či nepriaznivosť zdravotného stavu v
príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady

nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje.
Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať
len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola (vôbec) možná v zmysle § 13 ods.
1 Občianskeho zákonníka, resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy,
ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Podmienkou

priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na
individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne
preukázať.
Žalovaný má za to, že tabuľku priloženú žalobcom k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by
preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje, nakoľko predmetná tabuľka upravuje iba výpočet

rozdielu medzi odmenou za určenú a nariadenú služobnú pohotovosť a teda žiadnym spôsobom
neupravuje ani existenciu porušenia článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a ani existenciu akejkoľvek
nemajetkovej ujmy. Predmetná tabuľka sa žiadnym spôsobom netýka tohto súdneho konania, teda
konania o náhradu nemajetkovej ujmy, je teda zmätočná a na účely súdne konania v celom rozsahu
irelevantná.

Je potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na
zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, pokiaľ je v konaní zastúpený,
označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti hneď na začiatku
konania. Žalovaný má za to, že žalobca ani do tohto momentu konania nepreukázal a ani riadne
neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi.

V konaní v podobe nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia v tom, a to tak, že žalovaný by
spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý
privodiť ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma
mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti
svedčiace o existencii škody a zásahu. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej

ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj
skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére,
či v inom prostredí (rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021).
Žalovaný ďalej na podporu svojho právneho názoru ohľadne priznania nároku na náhradu škody, resp.
nemajetkovej ujmy poukazuje na rozhodnutia súdnych autorít Slovenskej republiky.

Krajský súd v Žiline v bodoch 19 až 23 na stranách 6 až 8 odôvodnenia rozsudku sp. zn. 6Co/159/2019
zo dňa 27.05.2020 uviedol, že cit.: „ ... Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
je vždy existencia závažnej ujmy5 ... Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na
ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musiavychádzať zo skutkového stavu, na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych
následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné
bremeno zaťažuje poškodeného.“

Krajský súd v Bratislave v bode 45 na stranách 18 a 19 odôvodnenia rozsudku č. k. 5Co/192/2019-310
zo dňa 29.10.2019 konštatoval, že cit.: „ ... preukázanie zásahu do osobnostných práv, ktoré má za
následok skutočne zníženie dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti v značnej miere
zaťažuje postihnutú fyzickú osobu. Nemajetkovú ujmu možno priznať len v prípadoch, kde došlo k
zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere a kde intenzita tohto

zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami. ... Bolo povinnosťou žalobcu, ktorý
mal v konaní dôkazné bremeno, preukázať vznik nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy t. j. preukázať,
že bola znížená dôstojnosť žalobcu a jeho vážnosť v spoločnosti a preukázať závažnosť vzniknutej ujmy
a závažnosť okolností, za ktorých došlo k porušeniu jeho práv. ... pri posudzovaní intenzity zásahu je za
určujúce hľadisko potrebné považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá
v ne/sporovom konaní môže byť iná ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a rovnako treba rozlišovať

medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne na zreteľ aj predmet
konania z hľadiska jeho významu pre stranu ... a ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa
v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jej osobné pomery či iné konkrétne skutkové okolnosti každého
individuálneho prípadu ... zvýšený význam predmetu konania pre osobu poškodeného musí táto osoba
v konaní nielen tvrdiť, ale aj spoľahlivo doložiť.“

Žalovaný v tomto smere znovu uvádza, že nemožno prihliadať na predmetné konanie tak
generalizovane, ako to robí žalobca. Je zrejmé, že každý prípad je iný, každý žalobca je iný a rovnako aj
každé rozvrhnutie služobného času je iné u každého príslušníka HaZZ. Je preto dôvodné znovu odkázať
na zásadu individuálneho prístupu ku žalobám o náhradu nemajetkovej ujmy.
Žalovaný má však naďalej za to, že žalobca svojou zmätočnou žalobou simuluje žalobu na náhradu

mzdových nárokov, kedy svoju škodu posudzuje práve podľa výšky svojej odmeny za rôzne druhy
služobnejpohotovostiapociťujejuvždyažvčasevýplatnéhotermínu.Zuvedenéhodôvodužalovanýnie
je pasívne vecne legitimovaným subjektom a zároveň ani súd prvej inštancie nie je kauzálne príslušným
súdom na prejednanie predmetnej veci.
Zároveň ak by súd prvej inštancie prijal záver, že ide o konanie o náhradu nemajetkovej ujmy, tak má

žalovaný za to, že prípadné konštatovanie súdu prvej inštancie, že došlo k nesprávnej transpozícií
smernice2003/88/ESdoprávnehoporiadkuSlovenskejrepublikynezakladážalobcoviprávonanáhradu
nemajetkovej ujmy, pretože táto skutočnosť sama o sebe nie je spôsobilá privodiť žalobcovi akúkoľvek
ujmu. Opačný názor by vytvoril absurdný prípad, že by štát mohla žalovať aj osoba, ktorej sa predmetná
smernica vôbec netýka. Z uvedeného dôvodu je žalobca povinný preukázať aj porušenie článku 6 písm.

b) smernice v zmysle ustanovení smernice 2003/88/ES, ak teda vychádza zo skutočnosti, že došlo k
jej priamej aplikácií z dôvodu rozporu zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou 2003/88/ES. Žalobca
je teda povinný poskytnúť prepočet priemerného pracovného času žalobcu v referenčných obdobiach
stanovených smernicou a v súlade s článkom 2 smernice 2003/88/ES teda v súlade s rozdelením
pracovného času a času odpočinku.

VIII.
Námietka miestnej nepríslušnosti
Vzhľadomnaskutočnosť,žežalobcanamietanesprávnutranspozíciuaaplikáciusmernice,žalovanýmá
za to, že túto má vykonať ústredný orgán štátnej správy. Keďže skutočnosťou, ktorá zakladá uplatnené
právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia smernice, ktorá patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra

SR, je miestne príslušným súdom okresný súd, v ktorého obvode má ústredný orgán štátnej správy
zodpovedný za transpozíciu namietanej smernice svoje sídlo.

Keďže Ministerstvo vnútra SR ako orgán konajúci v mene žalovaného má svoje sídlo na Pribinovej 2 v
Bratislave, príslušným je Mestský súd Bratislava IV.

Žalovaný preto navrhuje, aby bola vec podľa § 43 ods. 1 CSP postúpená na Mestský súd Bratislava IV.
Ak sa súd prvej inštancie nestotožní s predmetnou námietku žalovaného, tak žalovaný ďalej poukazuje
na skutočnosť, že v zmysle § 124 Civilného sporového poriadku sa žalobca domáha náhrady rozdielu
odmeny za určenú a nariadenú služobnú pohotovosť a teda ide o pracovnoprávny spor, ktorý spadá
pod výpočet kauzálnych príslušností súdov Slovenskej republiky a teda má predmetná príslušnosť

kauzálneho súdu prednosť. Súd prvej inštancie je povinný z úradnej povinnosti skúmať predmetnú
podmienkuatedanaúčelyprejednaniapredmetnéhokonaniajekauzálnepríslušnýOkresnýsúdBanská
Bystrica.Žalovaný preto navrhuje, aby bola vec podľa § 43 ods. 1 CSP postúpená v zmysle § 24 písm. c) CSP
na Okresný súd Banská Bystrica.“

3. Žalobca sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomne vyjadril k vyjadreniu žalovaného
a zotrval na podanej žalobe.

4. Žalovaný v písomnom stanovisku zotrval na svojej doterajšej argumentácii a vo svojom vyjadrení
okrem iného uviedol:

„Žalovaný poukazuje napríklad na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/82/2023 zo dňa
03.04.2024, ktorým Krajský súd v Košiciach vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie, cit.: „52. Aj
keďnastranejednejsanaprvýpohľadjaví,žesúdprirozhodovaníovýškenemajetkovejujmyvychádzal
z povahy nemajetkovej ujmy, v skutočnosti tomu tak nie je, pretože súd pri ustálení výšky tohto nároku
vychádzalzmatematickýchprepočtovpeňažnejnáhradypodľa§122ods.1písm.a)zákonač.315/2001
Z. z. a peňažnej náhrady podľa § 122 ods. 1 tohto zákona, čo je 50 % mínus 15 %, čo sa rovná 35

%, na základe čoho s prihliadnutím na to, v akej konkrétnej výške bola žalobcovi v rozhodnom období
vyplatená peňažná náhrada za každú hodinu služobnej pohotovosti, vypočítal žalobcovi nevyplatený
peňažný rozdiel, čím fakticky stotožnil nemajetkovú ujmu so mzdovým nárokom, resp. s vecnou škodou,
ktoré ale neboli predmetom tohto konania.“
Žalovaný v tejto súvislosti opätovne poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023, cit.: „(...) V takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej
výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy, keďže rozsah vzniknutej
nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvalifikovať a vyčísliť.“
Súdy nižšej inštancie sú povinné vysporiadať sa s prejednávanými vecami v zmysle rozhodnutí vyššej
inštancie a teda prípadný odklon od v zásade nového rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 31.01.2023 predstavuje zásah do práva na spravodlivý proces, čím sa narušuje princíp
právneho štátu ustanovený v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Žalovaný rovnako poukazuje aj na rad ďalších rozhodnutí súdov Slovenskej republiky v obdobných
veciach, kedy sa právni zástupcovia žalobcov pokúšali o uplatnenie rovnakého spôsobu, aký uplatnil aj
právny zástupca žalobcu v tomto konaní, avšak bezúspešne.

Žalovaný poukazuje na rozsudok Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8C/12/2024 zo dňa 30.05.2024,
ktorým žalobca žiadal rovnakým spôsobom náhradu „mzdový nárokov“ a námietka žalovaného bola
akceptovaná, cit.: „43. Potom čo sa týka samotnej nemajetkovej ujmy a jej výšky má súd za to, že účelom
a zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného
zásahu. Peňažná satisfakcia za neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá

od úvahy súdu, nemožno ju vyjadriť presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť
neoprávneného zásahu do nemajetkovej sféry – osobnosti jednotlivca. Výška náhrady nemajetkovej
ujmy vyjadrená v peniazoch nie je svojvoľná, ale je určovaná základnými kritériami, a to predovšetkým
závažnosťou vzniku nemajetkovej ujmy, ako i okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Za
závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu

práva došlo, intenzitu zásahu, trvanie takéhoto zásahu alebo dopady a dôsledky považuje za ujmu
značnú.“
Žalovaný poukazuje na totožný rozsudok Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8C/2/2024 zo dňa
04.04.2024, ako aj na totožný rozsudok Okresného súdu Prievidza 8C/73/2023 zo dňa 04.04.2024.
Žalovaný ďalej poukazuje aj na rozsudok Okresného súdu Pezinok sp. zn. 8C/51/2023 zo dňa

19.06.2024, kde si žalobca rovnako vypočítal náhradu nemajetkovej ujmy prostredníctvom ustanovení
o mzdových nárokoch vo výške 6.760,38 €, kedy súd prvej inštancie taktiež akceptoval námietku
žalovaného, cit.: „Určiť konkrétne pravidlá hodnotenia je takmer nemožné vzhľadom na rozdielnosť toho
– ktorého konkrétneho prípadu a vzhľadom na povahu osobnostného práva, ochrany ktorého sa fyzická
osoba domáha.“

Žalovaný ďalej poukazuje na rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 3C/18/2023 zo dňa
02.02.2024,cit.:„(...)výškarelutárnej(peňažnej)náhradymábyťprimeranásprihliadnutímnajedinečné
okolnosti prípadu, preto jedinečnosť každého jednotlivého prípadu vylučuje presnú zákonom stanovenú
metodiku výpočtu výšky peňažnej náhrady, prípadne existenciu nejakého bodového hodnotenia, resp.
doplňovania dopredu danej veličiny do stanovených šablón. Z uvedeného dôvodu sa súd nestotožnil s

výpočtom nemajetkovej ujmy, ktorý predložil žalobca, (...)“
Žalovaný poukazuje aj na obdobný prípad vyriešený rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota,
sp. zn. 17C/16/2023 zo dňa 05.01.2024, ktorý konštatoval, cit.: „Výšku náhrady nemajetkovej ujmy určil
súd voľnou úvahou s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniupráva došlo.“ Súd prvej inštancie sa ani v tomto prípade nestotožnil so spôsobom výpočtu nemajetkovej
ujmy formou matematických rovníc a výšku nemajetkovej ujmy určil sám.
V tejto súvislosti poukazujeme aj na ďalšie rozhodnutie, a to Krajského súdu v Nitre sp. zn.

9Co/332/2012 zo dňa 02.10.2013, cit.: „V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť i otázku samotného
účelu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá v rámci primeraného zadosťučinenia konania o
ochranu osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej
ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť, nemajetková ujma, ktorá vznikla porušením
osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani odškodniť nedá. Je možné za ňu „len poskytnúť

zadosťučinenie“ (satisfakciu).“
Žalovaný ďalej poukazuje aj na rozsudok Okresného súdu Michalovce sp. zn. 27C/87/2021 zo dňa
06.06.2023, cit.: „Pokiaľ sa týka existencie škody je potrebné uviesť, že ujma vznikla žalobcovi v
nemajetkovej sfére – nie tým, že pracovná pohotovosť je ohodnotená nižšie ako výkon v rámci
pracovného času (Smernica uvedené nerieši), (...)“
Zároveň žalovaný poukazuje aj na najnovšie uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veciach

právneho zástupcu G. A. C., ktorými Krajský súd v Banskej Bystrici veci vrátil veci súdom prvej inštancie
nanovékonanie.UznesenímKrajskéhosúduvBanskejBystricisp.zn.11Co/26/2024zodňa30.05.2024
Krajský súd v Banskej Bystrici vec vrátil Okresnému súdu Lučenec na nové konanie, a to z dôvodu,
že Okresný súd Lučenec porušil zásadu „ne ultra petitum“, keď rozhodol vo veci priznaním plnej výšky
žiadanej žalobcom, ktorú si vypočítal totožným spôsobom ako v tomto prípade. Obdobne sa tak stalo aj

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/27/2024 zo dňa 30.05.2024, ktorý obsahuje
totožnú situáciu. Na podporu rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici žalovaný znovu poukazuje
na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/82/2023 zo dňa 03.04.2024 (viď
strana 2 tohto vyjadrenia).
Z vyššie uvedených rozhodnutí je zrejmé, že tvrdenia žalobcu v bode 4. repliky nie sú pravdivé. Súdy

Slovenskej republiky sa odkláňajú od predmetného spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy z dôvodu, že
tento celkom zrejme odporuje podstate a účelu náhrady nemajetkovej ujmy a fakticky „zlieva“ pojem
nemajetková ujma s pojmom vecná škoda.
Takýto spôsob rozhodovania súdov predstavuje konanie v excese, kedy takéto prípadné rozhodnutie
predstavujeporušeniezásadyneultrapetitum,tedarozhodovanievrozpores§216Civilnéhosporového

poriadku (ďalej len ako „CSP“).
Je zrejmé, že žalobca si vypočítal svoju nemajetkovú ujmu spôsobom výpočtu finančnej škody, teda
medzi týmito pojmami vôbec nerozlišuje. Z uvedeného dôvodu žalovaný opätovne poukazuje na § 124
ods. 1 CSP a teda na skutočnosť, že súd je povinný posudzovať každé podanie podľa jeho obsahu.
Je zrejmé, že obsahom žaloby, ako aj repliky, je náhrada nemajetkovej ujmy, čo žalobca niekoľkokrát

deklaroval (viď napr. bod 4. a 6. repliky).
Z vyššie uvedeného dôvodu možno bezpochyby konštatovať, že predmetom žaloby je náhrada
nemajetkovej ujmy a nie náhrada skutočnej škody spočívajúcej v rozdielnom finančnom ohodnotení
žalobcu za služobnú pohotovosť, ktorá skutočnosť ani nie je porušením žiadneho práva žalobcu, čo
deklaroval samotný Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci C-742/19 (bod 98), z ktorého vyplýva, že

článok 2 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba, ktorú príslušník
strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na
vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu,
odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy.
Žalovaný s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-742/19 má za to, že keď nemožno

hovoriť o skutočnej škode spočívajúcej v rozdielnom ohodnotení výkonu služby a služobnej pohotovosti,
teda na skutočnosť, že ich rozdielne ohodnotenie neznamená zásah do mzdových práv pracovníkov,
tak žalovanému nie je zrejmé, prečo žalobca počíta svoju nemajetkovú ujmu práve týmto spôsobom.
Žalovaný má teda za to, že keď rozdielne ohodnotenie určenej a nariadenej služobnej pohotovosti
nepredstavuje skutočnú škodu, tak nemožno toto rozdielne ohodnotenie určenej a nariadenej služobnej

pohotovosti považovať za spôsobilé na vypočítanie nemajetkovej ujmy.
Zuvedenéhodôvodužalovanýpovažujezanesprávne,abyžalobcavôbectvrdil,ženeexistujerozsudok,
ktorým by akýkoľvek súd vyhovel námietke žalovaného, že žalobca kamufluje mzdové nároky za
nemajetkovú ujmu.
Je zrejmé, že viaceré súdy Slovenskej republiky odmietajú predmetný spôsob výpočtu a chránia

podstatu rozdielnosti inštitútov nemajetkovej ujmy a skutočnej škody. Ide o 2 nezávislé inštitúty, ktoré sa
prejavujú v absolútne rozdielnych sférach. Zatiaľ čo skutočná škoda sa prejavuje skutočným znížením
majetku tej-ktorej osoby, tak nemajetková ujma sa prejavuje vo vnútornej sfére tej-ktorej osoby. Z
uvedenéhodôvodunemožnotieto2inštitútyzlievaťdojednéhoaignorovaťichrozdielnosťajedinečnosť.Žalovaný v tomto smere poukazuje aj na článok 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý obsahuje
generálnu interpretačnú klauzulu, cit.: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.“
Žalovaný má za to, že predmetné ustanovenia obsahuje hodnotovo nabité pojmy, ktorých účelom je

udržiavať a chrániť koherentnosť právneho poriadku Slovenskej republiky. Pod predmetné pojmy možno
subsumovať radu princípov a zásad, podľa ktorých sa majú určité situácie vykladať. Z uvedeného
dôvodu žalovaný má za to, že prípadný výklad pojmov „nemajetková ujma“ a „skutočná škoda“ ako
totožný pojem predstavuje ich faktické zjednotenie, ktorý výklad je absolútne neudržateľný a v rozpore s
princípom právneho štátu, nakoľko právny poriadok Slovenskej republiky spolu s rozhodnutiami súdov

Slovenskej republiky, predovšetkým Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jasne deklarujú rozdielnosť
týchto dvoch pojmov a potrebu ich odlišovania.
Zároveň žalovaný poukazuje aj na systematický výklad predmetných pojmov. Zatiaľ čo nemajetková
ujma je upravená v § 11 až § 16 Občianskeho zákonníka, tak skutočná ujma je upravená v § 415 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Teda aj zo systematického výkladu predmetných pojmov je zrejmé, že nejde o
totožné pojmy a nemožno ich chápať ako jeden totožný pojem len preto, že žalobca svoj nárok označí

ako „Náhrada škody z porušenia práva Európskej únie, ktorá má podobu nemajetkovej ujmy...“
Predmetné konanie nie je výnimkou a preto žalovaný považuje za nanajvýš nesprávne, aby či už
žalobca alebo prípadne aj samotný súd vypočítal nemajetkovú ujmu matematickým vzorcom a tým
absolútne ignoroval rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, ktoré predmetný spôsob výpočtu celkom
jasne odmietajú.

Uvedené tvrdenie podporuje aj uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/66/2023 zo dňa
19.07.2023, cit.: „46. V súvislosti s určením výšky náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch
iných žalobcov voči tej istej žalovanej prax okresných súdov v obvode Krajského súdu v Košiciach
aj tohto krajského súdu je dlhodobo jednotná ohľadne záveru, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je
ekvivalentom straty na zárobku, ktorú žalobcovia

utrpeli v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice. Súdy preto aj keď spočiatku priznávali nemajetkovú
ujmu vo výške 35 % zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu toho ktorého žalobcu, keď
vychádzali z argumentácie, že nemajetková ujma má najbližšie k náhrade škody vzniknutej v dôsledku
konštatovaného porušenia práva a jej výpočet ako rozdiel náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z. z. a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 písm. a/ cit. zákona je možné považovať

za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej ujmy, postupne od tejto súdnej praxe bolo upustené
a výška náhrad nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch iných žalobcov sa pohybuje v rozpätí od
1.500 € do 2.500 € (viď rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/35/2022, 6Co/60/2022,
6Co/193/2022, 6Co/102/2022, 11Co/222/2020, 11CoPr/1/2020, 11CoPr/4/2020 – vo všetkých priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 2.000 €, sp. zn. 2CoPr/3/2019 – priznaná náhrada 1.500 € a sp.

zn. 6Co/129/2022 – priznaná náhrada 2.500 €). (...) Z hľadiska určenia tejto výšky nie je rozhodujúce,
v akej výške došlo k strate na zárobku žalobcu, keď za pracovnú pohotovosť mu bola vyplácaná iba
odmena vo výške 15 % platového stupňa, hoci za naridenú služobnú pohotovosť by mu patrila za každú
hodinu peňažná náhrada vo výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (pozn.
bod 49. uznesenia).“

Rovnaký právny názor možno nájsť aj v bode 26 uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
5Co/85/2023 zo dňa 06.03.2024, cit.: „26. V súvislosti s určením výšky náhrady nemajetkovej ujmy v
obdobných prípadoch iných žalobcov voči tej istej žalovanej prax okresných súdov v obvode Krajského
súduvKošiciachajtohtokrajskéhosúdujedlhodobojednotnáohľadnezáveru,ženáhradanemajetkovej
ujmy nie je ekvivalentom straty na zárobku, ktorú žalobcovia utrpeli v dôsledku nesprávnej transpozície

Smernice. Súdy preto aj keď spočiatku priznávali nemajetkovú ujmu vo výške 35 % zo sumy, ktorou je
príslušná časť služobného platu toho ktorého žalobcu, keď vychádzali z argumentácie, že nemajetková
ujma má najbližšie k náhrade škody vzniknutej v dôsledku konštatovaného porušenia práva a jej výpočet
ako rozdiel náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 Zákona č. 315/2001 Z. z. a peňažnej náhrady uvedenej v §
122 ods. 2 písm. a/ cit. zákona je možné považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej

ujmy, postupne od tejto súdnej praxe bolo upustené a výška náhrad nemajetkovej ujmy v obdobných
prípadoch iných žalobcov sa pohybuje v rozpätí od 1 500 € do 2.500 €.“
Krajský súd v Košiciach priznal, že spočiatku súdy prihliadali na predmetný spôsob výpočtu ako na
výpočet,ktorýbolprípustnýnavýpočetnemajetkovejujmy,avšaksohľadomnarozhodnutiaNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky ohľadom podstaty nemajetkovej ujmy, ako aj na zásadnú rozdielnosť pojmov

„nemajetková ujma“ a „skutočná škoda“ od takéhoto spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy upustili.
Skutočnosť, že je možné sa odkloniť od predošlého rozhodovania súdov v rovnakej, resp. obdobnej
veci konštatoval aj Krajský súd v Trenčíne č. k. 6Co/318/2017-513 zo dňa 24.09.2018, cit.: „Pokiaľ ide
o námietku žalobcu, že pri rešpektovaní princípu právnej istoty nemôže odvolací súd v rovnakej vecizaujať právny názor na pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných a pri nezmenenom skutkovom a právnom
stave neskôr začať uvažovať o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných, pretože by mal byť
viazaný vlastným právnym názorom o to viac, že nedošlo k žiadnym zmenám, odvolací súd podotýka, že

vo všeobecnosti možno konštatovať, že pre odvolací súd nevyplýva zo žiadneho ustanovenia Civilného
sporového poriadku (rovnako ako predtým z Občianskeho súdneho poriadku) viazanosť jeho vlastným
právnym názorom. Odvolací súd teda svoj skorší záväzný právny názor môže aj zmeniť. Potvrdzuje
to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak
svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení. Odvolací súd by ale mal v takomto prípade

zmenu svojho právneho názoru vo svojom novom rozhodnutí riadne odôvodniť (viď napr. uznesenie
NS SR sp.zn. 6Cdo/172/2016 zo dňa 31.10.2017). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na
judikatúru Najvyššieho súdu SR publikovanú v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 68/1971, v
zmysle ktorej Občiansky súdny poriadok (rovnako ako aktuálne účinný Civilný procesný poriadok)
nemá ustanovenie, ktoré by vyslovovalo viazanosť súdu, ktorý pôvodný právny názor vyslovil, ak sa
vec v dôsledku opravného prostriedku podaného proti ďalšiemu rozhodnutiu znova stane predmetom

opravného konania. Podporne, s poukazom na blízkosť právnej úpravy odvolacieho konania v Českej
republike (Občanský soudní řád), Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn. 22Cdo/1349/2006
zo dňa 03.05.2007 uviedol, že aj keď zmena skoršieho, pre súd prvého stupňa záväzného právneho
názoru odvolacieho súdu, je v zásade nežiaduca, nemožno ju považovať za nepatričnú, predovšetkým
s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom.

Bolo by potom v rozpore s účelom civilného sporového konania, ak by odvolací súd v dôsledku svojho
vlastného skôr vysloveného právneho názoru musel rozhodnúť rovnako, hoci by bol presvedčený o
nezlúčiteľnosti takého rozhodnutia so zákonom (podporne viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu ČR,
publikované pod č. Rc/80/2008).“
Krajský súd v Košiciach jasne ustanovil, že predmetný spôsob výpočtu nie je správny a síce dodatočne,

ale predsa sa od neho odklonil. Nakoľko žiadne iné súdy v Slovenskej republike, okrem niektorých
súdov Banskobystrického kraja, nepovažujú predmetný výpočet za správny, tak má žalovaný za to, aby
aj Okresný súd Zvolen prihliadol na predmetné rozsudky a uznesenia okresných a krajských súdov
Slovenskej republiky a upustil od rozhodovania predmetným spôsobom.
Žalovaný ďalej poukazuje na podstatu nemajetkovej ujmy a spôsob zisťovania jej výšky:

Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ide o ujmu postihujúcu inú ako majetkovú sféru osobnosti,
sféru osobnostnú (rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo/265/2009).
Žalovaný odkazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/82/2023 zo dňa 03.04.2024,
cit.: „51. Odvolací súd poukazuje na to, že nemajetková ujma je ujma, ktorá sa premieta do psychickej
sféry fyzickej osoby, a do jej postavenia v spoločnosti. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná
základnými zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za
ktorých k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom
na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda

to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná
závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a
výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadať aj na okolnosti
za ktorých k porušeniu práva došlo.“
Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 139/2011, cit.: „Okolnosti, za ktorých k neoprávnenému

zásahu došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka) sú veľmi široko chápanými okolnosťami. Vždy
musia byť zisťované okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby,
konkrétne, napríklad, aký je podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu vyúsťujúcej
do neoprávneného zásahu.“
UznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.5Cdo/126/2007zodňa30.04.2008konštatuje,

že súd pri úvahách o tom, či je namieste priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch prihliada aj na iné kritéria, ako sú kritéria uvedené v § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon ponecháva na voľnej úvahe súdu – ten však
musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu.
Žalovaný ďalej poukazuje na rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 3C/18/2023 zo dňa

02.02.2024, cit.: „(...) Základom pre priznanie a určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
sú zákonom stanovené dve kritéria, z ktorých súdy musia vychádzať, a to závažnosť vzniknutej ujmy
a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby došlo.(...) Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorá musí byť odôvodnená a musí mať
základ v čo najúplnejšom zistenom skutkovom stave.“
Žalovaný ďalej poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/139/2021 zo

dňa 10.03.2022, ktorým súd taktiež odmietol matematický výpočet nemajetkovej ujmy žalobcom a
konštatoval, cit.: „Ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka upravuje ochranu rýdzo osobnostných práv
občana, ktoré ovplyvňujú osobnosti a sú s ním úzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej
osobnosti, jej fyzickej (telesnej) ako aj psychicko-morálno-sociálnej integrite. Funkciou práva na ochranu
osobnosti je zabezpečenie dôstojnej existencie a slobodného rozvoja v osobnosti fyzickej osoby.“

Žalovaný rovnako poukazuje aj na rozsudok Okresného súdu Košice II. sp. zn. 18Cpr/7/2021 zo dňa
21.04.2023, cit.: „Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby,
a do jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do
majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy vzniknutej ako priamy
dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. (...)“

Predmetný spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy v obdobných veciach (teda, že výšku nemajetkovej
ujmy stanovuje súd a nemožno ju akokoľvek vypočítať prostredníctvom matematického vzorca) bol
prijatý množstvom súdov Slovenskej republiky vrátane okresných súdov v Banskobystrickom kraji, ktoré
boli potvrdené aj Krajským súdom v Banskej Bystrici. Z uvedeného dôvodu žalovaný považuje za
správne, aby sa aj v tomto prípade prihliadalo na všetky okolnosti prípadu a bol to súd, ktorý určí

výšku nemajetkovej ujmy v prípade, ak bude konštatovať existenciu nároku a teda na výpočty žalobcu
neprihliadne.
III.
K priemernému pracovnému času žalobcu
Žalovaný poukazuje na body IV. až V. vyjadrenia žalovaného, kde rozsiahlo rozobral pojmy zo smernice

2003/88/ES. Argumentácia v predmetných bodoch vyjadrenia vyplýva priamo z ustanovení smernice
2003/88/ES, a to z dôvodu, ako ustanovil aj sám žalobca, súdnej praxe v obdobných prípadoch, kedy
súdy konštatujú neúplnú transpozíciu smernice 2003/88/ES.

Žalovaný k predmetnému uvádza, že prípadné konštatovanie nesprávnej, resp. neúplnej transpozície

smernice 2003/88/ES nie je spôsobilou skutočnosťou pre zásah do článku 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES. Skutočnosť, že by žalovaný nesprávne transponoval smernicu 2003/88/ES do právneho poriadku
nezakladáautomatickyporušeniečlánku6písm.b)smernice.Akbyajsúdprvejinštanciekonštatoval,že
došlo k nesprávnej, resp. neúplnej transpozícií smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej
republiky a teda je jeho povinnosťou aplikovať smernicu 2003/88/ES priamo, tak musí skúmať samotné

porušenie článku 6 písm. b), od ktorého si žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody vo forme
nemajetkovej ujmy.
Žalovaný nemôže súhlasiť s argumentáciou, že by bol článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu
k žalobcovi porušený z dôvodu nesprávnej transpozície smernice 2003/88/ES, nakoľko predmetná
argumentácia je v absolútnom rozpore s logikou právnych noriem.

Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES znie: Členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: priemerný
pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.
Z uvedeného jasne vyplýva, že bez bližšieho zaoberania sa počtom odpracovaných hodín v zmysle
článku 2 smernice 2003/88/ES s prihliadnutím na neutrálne dni podľa článku 16 písm. b) smernice

2003/88/ES a na referenčné obdobie podľa článku 19 nemožno konštatovať, že by skutočnosť, že
žalovaný nesprávne, resp. neúplne prebral smernicu 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej
republiky zakladala porušenie predmetného článku. Inými slovami skutočnosť, že by smernica 2003/88/
ES nebola správne transponovaná nemôže automaticky zakladať domnienku, že žalobca pracoval
počas výkonu svojej služby pravidelne viac ako 48 hodín. Je preto povinnosťou žalobcu preukázať

samotné porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k jeho plánu služieb, aby mohol
byť v predmetnom konaní úspešný.
Z uvedeného dôvodu nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že by nesprávnosť, resp. neúplnosť
transpozície smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky zakladala odôvodnenosť
uplatneného nároku a protiprávne konanie žalovaného. Uvedené by dokonca neodôvodňovalo ani len

existenciu prvej podmienky nároku na náhradu škody, keďže tou je až samotné porušenie smernice
2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi, išlo by len o ustanovenie priameho účinku smernice 2003/88/ES v
tomto konaní.Žalovaný zároveň poukazuje aj na rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 16C/11/2023 zo
dňa 30.01.2024, ktorý žalobu zamietol v celom rozsahu z dôvodu jej nedôvodnosti. Žalovaný poukazuje
na body. 14 až 16 predmetného rozsudku, cit.:

„14. Len samotná prípadná nesprávna transpozícia smernice ešte žiadny nárok na náhradu škody
nezakladá,kuvznikuškodysúpotrebnéajnegatívnedôsledkyvpríčinnejsúvislostisporušenímpravidiel
obsiahnutých v Smernici. Vychádzajúc na tomto mieste z predpokladu, že Smernica by nebola do
vnútroštátneho poriadku transponovaná správne, a nijako nespochybňujúc dôvody uvedené vyššie,
potom pre prípadný vznik nároku na náhradu škody by bolo rozhodujúce porušenie dotknutých pravidiel

Smernice.Rozsahbremenažalobcutvrdiťrozhodujúceskutkovéokolnostiakoajrozsahjehodôkazného
bremena a vice versa aj miera zistenia skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie vo veci sú určené
tzv. teóriou noriem, t. j. právna norma, ktorej aplikácia pripadá do úvahy, svojou hypotézou a dispozíciou
určujezameraniedokazovaniaamieruapotrebuzisťovaniarozhodujúcichskutkovýchokolností.Vtomto
prípade aplikovanou normou je pravidlo o maximálnom priemernom pracovnom čase pre každé obdobie
siedmich dní vrátane nadčasov neprekračujúcom 48 hodín. Prípadný nárok žalobcu je preto potrebné

založiť na skutkovom základe, ktorý bude vychádzať z pravidelne striedajúcich sa sedemdňových
období. ... ani Smernica ani Zákonník práce ani zákon č. 315/2001 Z. z. nestanovuje, že aj služobná
pohotovosť na pracovisku musí byť zaplatená rovnakou sadzbou ako tzv. odpracované hodiny. Zákonom
stanovená výška náhrady za služobnú pohotovosť je pre súd záväzná a jej neuspokojivú hodnotu
nemožno obchádzať žalobou o náhradu nemajetkovej ujmy.

15. Aj keby ako porušenie pravidla obsiahnutého v článku 6 písm. b) Smernice postačilo už len samotné
prekročenie 48-hodinového času v niektorých týždňoch, bez ohľadu na celkový priemerný pracovný
čas žalobcu, pre vznik nároku na náhradu žalobou uplatnenej nemajetkovej ujmy okrem porušenia
uvedeného pravidla je rozhodujúca existencia peňažnou formou odčiniteľných negatívnych následkov v
priamej príčinnej súvislosti s porušením uvedeného pravidla t. j. v súvislosti so samotným prekročením

48-hodinového pracovného času v týždni.
16. Nárok žalobcu nemožno založiť na skutkovom základe vychádzajúcom z rozsahu jeho pracovného
času v priebehu jednotlivých mesiacov preto, že z pohľadu aplikovanej právnej normy nie je rozsah
pracovného času žalobcu v každom mesiaci rozhodujúci. ... Údaj o výške FPČ vo výplatných páskach je
iba teoretické číslo vyjadrujúce koľko pracovných hodín základného pracovného času má zamestnanec

k dispozícii v mesiaci pri jeho spôsobe rozvrhnutia pracovného času, nehovorí však nič o tom, koľko
z toho zamestnanec v mesiaci aj reálne odpracoval. Ako pracovný čas možno posudzovať len hodiny
strávené v práci ako odpracované hodiny alebo pohotovosťou v mieste výkonu štátnej služby, iba tieto
hodiny spolu tvoria celkový pracovný čas, a ich celkový počet je možné zistiť len po skončení mesiaca
v závislosti o reálneho výkonu práce zamestnancom. Čas dovolenky (D) ani čas voľna za sviatok (VS)

nie sú pracovným časom, ale sú práve dobou určenou na regeneráciu a oddych (zhodne článok 2 bod
1 a bod 2 Smernice, aj § 85 ods. 1 Zákonníka práce aj § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.). Ako výkon
práce nemožno posudzovať ani dni, v ktorých zamestnanec nepracoval z dôvodu práceneschopnosti
(PN), alebo z dôvodu návštevy lekára (LEK) či sprevádzania rodinného príslušníka (SRP) alebo z iných
dôvodov (SVP). Pracovné hodiny pripadajúce na deň, ktorý žalobca z rôznych dôvodov neodpracoval

(D, VS, PN, LEK, SRP, SVP) však stále zostávajú súčasťou hodnoty FPČ v danom mesiaci. Celkový
počet hodín FPČ v každom mesiaci je určený iba tým, koľko pracovných dní v mesiaci prichádza do
úvahy podľa spôsobu rozvrhnutia pracovného času zamestnanca a koľko pracovných hodín v týchto
dňoch zamestnanec môže teoreticky odpracovať, ak by odpracoval všetky dni v mesiaci. Celkový počet
hodín FPČ je pritom určený vopred na začiatku mesiaca bez ohľadu na to, že neskôr v priebehu mesiaca

zamestnanec jeden alebo viac pracovných dní reálne neodpracuje – takéto skutočnosti sa potom na
výplatnej páske zaznamenajú v iných položkách, ale nie v úprave hodnoty FPČ.“
Podľa názoru žalovaného je povinnosťou súdu skúmať v prvom rade, či vôbec došlo k porušeniu
smernice 2003/88/ES, nakoľko prípadné konštatovanie jej nesprávnej transpozície nie je spôsobilé byť
v priamej príčinnej súvislosti s akoukoľvek žalobcom tvrdenou nemajetkovou ujmou.

Žalovaný v tomto zmysle predkladá súdu prvej inštancie prepočet priemerného služobného času
žalobcu vyplývajúci z ustanovení smernice 2003/88/ES, ktorým sú aplikované všetky jej ustanovenia –
predovšetkým článok 2, 6, 16, 17 a 19:
V 1/ referenčnom období (od apríla 2021 do septembra 2021) žalobca odpracoval spolu 1.032,400 hodín
v 24,858 týždňoch, čo predstavuje 174 dní a teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období

je 41,532 hodín týždenne. Z uvedeného dôvodu možno konštatovať, že k porušeniu článku 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES n e d o š l o.V 2/ referenčnom období (od októbra 2021 do marca 2022) žalobca odpracoval spolu 1.198,100 hodín
v 25,00 týždňoch, čo predstavuje 175 dní a teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období
je 47,924 hodín týždenne. Z uvedeného dôvodu možno konštatovať, že k porušeniu článku 6 písm. b)

smernice 2003/88/ES n e d o š l o.
V 3/ referenčnom období (od apríla 2022 do septembra 2022) žalobca odpracoval spolu 1.123,667 hodín
v 25,143 týždňoch, čo predstavuje 176 dní a teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období
je 44,691 hodín týždenne. Z uvedeného dôvodu možno konštatovať, že k porušeniu článku 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES n e d o š l o.

V 4/ referenčnom období (od októbra 2022 do marca 2023) žalobca odpracoval spolu 842,333 hodín v
24,715 týždňoch, čo predstavuje 173 dní a teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období
je 34,082 hodín týždenne. Z uvedeného dôvodu možno konštatovať, že k porušeniu článku 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES n e d o š l o.
V 5/ referenčnom období (od apríla 2023 do septembra 2023) žalobca odpracoval spolu 1.034,500 hodín
v 24,715 týždňoch, čo predstavuje 173 dní a teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období

je 41,857 hodín týždenne. Z uvedeného dôvodu možno konštatovať, že k porušeniu článku 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES n e d o š l o.
V 6/ referenčnom období (od októbra 2023 do marca 2024) žalobca odpracoval spolu 954,00 hodín v
21,286 týždňoch, čo predstavuje 149 dní a teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období
je 44,818 hodín týždenne. Z uvedeného dôvodu možno konštatovať, že k porušeniu článku 6 písm. b)

smernice 2003/88/ES n e d o š l o.
Dôkazy: Výpočet priemerného služobného času žalobcu
Plachty služieb žalobcu – predložené žalobcom
Prehľad plánu služieb žalobcu
Žalovaný má za to, že obsahom žaloby je náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej porušovaním

smernice 2003/88/ES z dôvodu jej nesprávnej, resp. neúplnej transpozície do právneho poriadku
Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu je nevyhnutné, ako už bolo vyššie spomenuté, aby súd
skúmal, či pri priamej aplikácii smernice 2003/88/ES aj skutočne došlo k jej porušeniu a ak áno, tak v
akom rozsahu, resp. v akom rozsahu došlo k ujme na nemajetkovej, teda vnútornej sfére toho-ktorého
žalobcu.

Neexistuje spôsob, ktorým by bolo možné všeobecne určiť, že všetci príslušníci Hasičského a
záchranného zboru disponujú rovnakou nemajetkovou ujmou, keďže každého život je rozdielny a
rovnako aj rozvrh služieb, čerpanie dovoleniek, voľných dní či nástup na PN-ku sú rozdielne.
Z praxe súdov po celej Slovenskej republike je zrejmé, že aj spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy nemôže
byť vo forme matematickej rovnice vyplývajúcej z ustanovení o mzdových nárokoch (§ 122 zákona č.

315/2001 Z. z.) a teda ani tento spôsob nemôže predstavovať určitú „alfu-omegu“ tak, ako to prezentuje
žalobca.
Z uvedeného dôvodu si žalovaný dovolí opätovne, tentokrát v krátkosti, vysvetliť predmetný prepočet
priemerného služobného času žalobcu, ktorý predkladá ako prílohu tohto vyjadrenia.
Žalovaný súdu prvej inštancie predložil prepočet skutočne odpracovaných hodín, do ktorých zahrňoval

všetky hodiny v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES. V tomto smere poukazujeme napríklad
na rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 3C/18/2023 zo dňa 02.02.2024, cit.: „Fond
pracovného času v každom mesiaci nie je veličina, z ktorej by sa malo vychádzať, pretože ide len o
vyjadrenie počtu pracovných hodín, ktoré má zamestnanec pri jeho spôsobe rozvrhnutia pracovného
času k dispozícií, nevyjadruje reálne číslo, koľko zamestnanec v práci za mesiac skutočne odpracoval.“

Žalovaný teda poukazuje na článok 2 ods. 2 smernice 2003/88/ES, cit.: „čas odpočinku je akýkoľvek čas,
ktorý nie je pracovným časom.“ Zároveň žalovaný poukazuje na § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.,
ktorý posudzuje určité časy odpočinku ako služobný čas, avšak tieto časy odpočinku nie sú služobným
časom. § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. predmetné časy odpočinku len posudzuje ako služobný
čas z dôvodu, aby sa aj tento čas odpočinku, za ktorý žalobcovi patrí náhrada mzdy, odzrkadlil vo fonde

pracovného času a teda aj na výplatných páskach.
Z uvedeného dôvodu žalovaný do kolónky „počet odslúžených celých zmien“ započítava celkový počet
24-hodinových zmien v tom-ktorom mesiaci, ktorý na účely výpočtu jeho skutočného pracovného času
(teda na účely stĺpca „počet skutočne odslúžených hodín v mesiaci“) násobí číslom 24.
Následne pracovný čas žalobcu sa započítava aj do stĺpca „počet odslúžených hodín mimo celých

zmien“,vktoromsapremietapracovnýčasžalobcuvdňoch,vktorýchneodpracovalcelých24hodín.Ide
o dni napríklad poldňovej dovolenky alebo iného voľna, návštevy lekára alebo sprevádzania rodinného
príslušníka do lekárskeho zariadenia, pracovný čas počas rekondičných pobytov, či školenia alebo
zvyšovanie kvalifikácie.Pracovný čas žalobcu sa premieta aj v stĺpci „celkový čas zásahu po ukončení služobného dňa po 7:00
hod.“, nakoľko ide o čas, kedy má žalobca výjazd v ranných hodinách, kedy mu už má skončiť 24-
hodinová služba, avšak z dôvodu potreby výmeny zmien zostáva v práci aj po ukončení jeho pracovného

dňa. Ide teda o pracovný čas, ktorý trávi výkonom služby po 7:00 hod. a tento čas po 7:00 hod. teda
nemožno premietnuť v stĺpci „počet odslúžených celých zmien“, keďže tento predstavuje iba 24 hodín.
Uvedené 3 stĺpce sa spočítajú do stĺpca „počet skutočne odslúžených hodín v mesiaci“ a tieto
predstavujú delenca v rovnici pri výpočte jeho priemerného služobného času.
Stĺpec „počet dní v mesiaci“ predstavuje celkový počet dní v mesiaci. Avšak smernica 2003/88/ES v

článku 16 písm. b) ustanovuje dni, ktoré nemožno použiť na kompenzáciu pracovného času žalobcu v
iných dňoch. Ide o dni času odpočinku, počas ktorých žalobca odpracuje 0 pracovných hodín, avšak
tento deň nemožno použiť v priemerovaní jeho pracovného času na účely článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES.
Uvedeným postupom sa ponižuje deliteľ a zvyšuje sa podiel, čím smernica 2003/88/ES poskytuje
zvýšenú ochranu pracovníkom. Žalovaný uvádza, že smernica 2003/88/ES považuje za neutrálne dni

iba dni riadnej ročnej dovolenky v rozsahu 4 týždňov (v plachtách služieb označené ako „DOV“) a všetky
dni práceneschopnosti (v plachtách služieb označené ako „PN“, „PNK“ a „OČR“). Žalovaný uvádza, že
na účely neutrálnych dní považuje všetku „DOV“, „PN“, „PNK“, „OČR“ a nad rámec aj dni „VSZ“.
Z uvedeného dôvodu v stĺpci „počet dní DOV, OČR, PN, PNK, VSZ“ sa premietajú neutrálne dni, ktoré
nie sú zahrnuté v stĺpci „započítané dni“ a teda sa nevyužívajú na výpočet priemerného služobného

času žalobcu.
Výsledkom je teda stĺpec „priemerný počet skutočne odslúžených hodín za týždeň“, ktorý predstavuje
podiel medzi delencom (počet skutočne odslúžených hodín v mesiaci) a deliteľom (priemerný počet
týždňov v sledovanom období).
V zmysle predmetných prepočtov služobného času žalobcu máme za to, že do práva žalobcu v zmysle

článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES zasiahnuté n e b o l o; teda tu nie je dôvod na priznanie
akejkoľvek výšky náhrady nemajetkovej ujmy.
Žalovaný má za to, že ide o nesmierne dôležitú skutočnosť v predmetnom konaní a súd je povinný na
ňu prihliadnuť.
Avšak, je zrejmé, že aj prípadná priama aplikácia smernice 2003/88/ES by nebola spôsobilou

skutočnosťou na preukázanie porušenia smernice 2003/88/ES teda zásahu do práv žalobcu podľa jej
článku 6 písm. b). Z uvedeného dôvodu neexistuje žiaden dôvod na to, aby súd vyhovel predmetnej
žalobe v akomkoľvek rozsahu.
IV.
K výške nemajetkovej ujmy

Z opatrnosti žalovaný však poukazuje aj na výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žiada žalobca. Predmetná
žalovaná suma predstavuje marginálny rozdiel oproti najnovším rozsudkom okresných súdov, resp.
krajských súdov, v predmetných veciach. Súdna prax v prípadoch, kedy došlo k porušeniam smernice
2003/88/ES sa ustálila v rozsahu 1.500,- € až 2.500,- €.
Žalovaný preto poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/85/2023 zo dňa

06.03.2024, cit: „Napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný z dôvodu neodôvodnenia priznanej výšky
nemajetkovej ujmy 6.996,04 Eur. Zároveň súd v svojom rozhodnutí neprihliadal na bežnú rozhodovaciu
prax súdov v obdobných prípadoch, v ktorých súdy priznávajú priemernú náhradu približne 2 500 eur,
(...)“ a ďalej v bode 26., cit.: „ (...) výška náhrad nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch iných
žalobcov sa pohybuje v rozpätí od 1 500 € do 2.500 € (viď rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach

sp.zn. 6Co/35/2022, 6Co/60/2022, 6Co/193/2022, 6Co/102/2022, 11Co/222/2020, 11Copr/1/2020,
11CoPr/4/2020 – vo všetkých priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 €, sp. zn.
2CoPr/3/2019 – priznaná náhrada 1 500 € a sp.zn. 6Co/129/2022 – priznaná náhrada 2 500 €).“
ZrovnakéhodôvodužalovanýpoukazujeajnauznesenieKrajskéhosúduvKošiciachsp.zn.5Co/7/2023
zo dňa 09.01.2024, ktorým odvolací súd zrušil rozhodnutia súdu prvej inštancie a vec vrátil na nové

konanie taktiež poukazujúc na rôzne rozhodnutia krajských súdov, v ktorých je za „bežnú prax súdov“
označovaná čiastka od 1.500,- € do 2.500,- €.
ŽalovanýzrovnakédôvodupoukazujeďalejajnanedávneuznesenieKrajskéhosúduvKošiciachsp.zn.
5Co/82/2023 zo dňa 03.04.2024, ktorým zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie konštatujúc, že priznaná
suma 4.445,48 € je nedôvodne vysoká.

Žalovaný ďalej poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/66/2023 zo dňa
19.06.2023 v bode 46. odôvodnenia, ktorý sa priklonil k rovnakému záveru a zrušil rozsudok Okresného
súdu Michalovce č. k. 5C/22/2022-150 zo dňa 05.12.2022, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.640,93 € a vec vrátil na nové konanie.Žalovaný poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Košiciach 11CoPr/1/2023 zo dňa 17.04.2024,
ktorý taktiež v bode 12. a 13. odôvodnenia stanovil spôsob stanovenia výšky náhrady nemajetkovej
ujmy, ako aj bežnú prax súdov v rozsahu 1.500,- € až 2.500,- €.

Žalovaný si dovolí poukázať aj na niekoľko ďalších rozhodnutí a výšku súm, ktorá bola priznaná v
obdobných prípadoch, napríklad:
- Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoSp/4/2020 z 5.5.2021 – 2.089,- €,
- Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/1/2020 z 19.11.2020 – 2.000,- €,
- Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/54/2020 z 3.12.2020 – 2.452,92 €,

- Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/60/2019 z 5.3.2020 – 1.500,- €,
- Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11CoPr/4/2019 z 6.5.2020 – 1.500,- €,
- Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 15Co/6/2020 z 24.11.2020 – 243,98 €,
- Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/193/2023 z 19.04.2024 – 1.500,- €,
- Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2C/17/2021 z 20.5.2022 – 2.100,- €,
- Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2C/15/2021 z 27.5.2022 – 2.100,- €,

- Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5C/16/2021 z 19.4.2022 – 2.100,- €,
- Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3C/15/2021 z 11.5.2022 – 2.400,- €,
- Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 21C/60/2022 z 02.02.2023 – 0,00 €,
- Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 16C/11/2023 z 30.01.2024 – 0,00 €,
- Rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. 21C/45/2023 z 10.04.2024 – 1.200,- €,

- Rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. 5C/76/2023 z 11.01.2024 – 1.500,- €.

Respektíveajinérozhodnutia,akonapríkladrozhodnutieOkresnéhosúduKošiceIIsp.zn.37Cpr/6/2016
zo dňa 29.11.2021 (priznaná suma vo výške 1.500,- €), rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa sp.
zn. 25C/29/2019 zo dňa 24.11.2020 (priznaná suma vo výške 1.200,- €), rozhodnutie Okresného súdu

Žiar nad Hronom sp. zn. 19C/23/2022 zo dňa 10.11.2022 (priznaná suma vo výške 1.000,- €).
V skratke žalovaný poukazuje aj na rozhodnutia Okresného súdu Pezinok sp. zn. 47C/3/2022,
9C/43/2022, 4C/60/2022, 47C/2/2022, 45C/63/2022, 8C/64/2022 alebo 8C/51/2023, ktorými súd priznal
po 2.500,- €; rozhodnutia Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 12C/24/2023, 6C/29/2023,
17C/12/2023, 17C/13/2023, 17C/16/2023, 17C/17/2023 alebo 10C/6/2023, ktorými súd priznal 2.000,-

€; rozhodnutia Okresného súdu Rožňava sp. zn. 6C/35/2023, 6C/36/2023, 6C/37/2023, 6C/38/2023,
6C/88/2023, 11C/56/2023, 11C/89/2023 alebo 1C/38/2023, ktorými súd priznal 2.000,- €; rozhodnutia
Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8C/23/2023, 8C/24/2023 alebo 8C/34/2023, ktorými súd priznal
2.000,- €; rozhodnutie Okresného súdu Trebišov sp. zn. 13C/7/2023, ktorým súd priznal 2.000,- €.
Jezrejmé,žesúdypocelejSlovenskejrepublikesaneprikláňajúkmatematickémuvýpočtunemajetkovej

ujmy.
Zároveň je zrejmé, že súdy mimo Banskobystrického kraja, resp. aj niektoré súdy v rámci
Banskobystrického kraja priznávajú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v rozsahu 1.000,- € až 2.500,- €,
resp. viac iba v odôvodnených prípadoch, a aj to len do výšky približne 3.500,- €.
Žalovaný zároveň dodáva, že súdy Slovenskej republiky skúmajú aj samotné porušenie smernice

2003/88/ES a jeho rozsah, nakoľko nemožno generalizovane ustanoviť, že by nesprávna, resp. neúplná
transpozícia smernice 2003/88/ES zakladala akýkoľvek nárok tomu-ktorému žalobcovi bez bližšieho
zisťovania špecifických osobitostí toho-ktorého prípadu. Žalovaný preto považuje za dôvodné, aby aj
v tomto prípade sa súd zaoberal predloženými výpočtami priemerného týždenného služobného času
žalobcu a na tieto prihliadol pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy.

Žalovaný dodáva, že nepovažuje žalobu za dôvodnú a nakoľko nedošlo k zásahu do práv žalobcu
podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a tak neexistuje dôvod, aby bola priznaná žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy v akejkoľvek výške. Avšak, žalovaný z opatrnosti predostrel súdu najnovšie
rozhodnutia iných súdov v Slovenskej republike, ktoré sa vyjadrili k výpočtu, ako aj stanoveniu výšky
nemajetkovej ujmy.

V.
K niektorým tvrdeniam žalobcu
K bodu 11 repliky žalovaný uvádza, že prepočet predostretý žalovaným vychádza priamo zo smernice
2003/88/ES, keďže práve žalobca považuje zákon č. 315/2001 Z. z. za neaplikovateľný z dôvodu, že v
ňom nie je transponovaná smernica 2003/88/ES úplne. Z uvedeného dôvodu žalobca predostrel súdu

prvého stupňa výpočet priemerného týždenného pracovného času, ktorý vyplýva, ako už bolo vyššie
uvedené, priamo zo smernice 2003/88/ES tak, ako to tvrdí žalobca.
Nakoľko žalobca tvrdí, že nedošlo k úplnej transpozícií smernice 2003/88/ES a teda je nevyhnutné
aplikovať smernicu 2003/88/ES priamo, tak žalovaný pristúpil k prepočtu priemerného týždennéhoslužobného času podľa tejto smernice a odklonil sa od dikcie zákona č. 315/2001 Z. z. Zároveň žalovaný
dodáva, že ak by sme postupovali podľa zákona č. 315/2001 Z. z., tak tento bol rovnako dodržaný.
K bodu 12 repliky žalovaný uvádza, že § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nepovažuje, ale len

posudzuje tieto časy odpočinku ako výkon štátnej služby. Žalobca veľmi nesprávne používa slovo
„považovať“ a nezmyselne ho zamieňa s pojmom „posudzovať“. Z gramatického výkladu predmetného
ustanovenia je zrejmé, že pojem „posudzuje“ neznamená, že predmetné časy odpočinku sú výkonom
štátnej služby. Predmetné časy odpočinku sa len posudzujú ako výkon štátnej služby, čo predstavuje
diametrálny rozdiel v tvrdeniach žalobcu a skutočnosťou podľa § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.

Predmetný rozdiel sa vzťahuje teda aj na bod 11 repliky na strane 13 a nasl., kedy žalobca tvrdí, že je
jedno či sa na účely mzdy evidujú odpracované hodiny alebo nie, keďže údajne jeho plat vychádza z
tarifného platu v závislosti od konkrétnej platovej triedy. Je zrejmé, že tvrdenie žalobcu je nepravdivé, a
to z dôvodu, že v prípade, ak by sa predmetné časy odpočinku neposudzovali ako výkon štátnej služby,
tak by žalobca v žiadnom mesiaci nenaplnil fond pracovného času a teda by mu nemohla byť vyplatená
ani odmena podľa platových tabuliek. Preto je nanajvýš podstatné, či sa teda tieto časy posudzujú ako

výkon štátnej služby alebo nie a teda tvrdenia žalobcu sú zavádzajúce a nepravdivé.
K časti repliky „K pojmu priemerný čas“ žalovaný uvádza, že nie je podstatné, či ustálime referenčné
obdobie podľa smernice 2003/88/ES alebo podľa zákona č. 315/2001 Z. z. Zo smernice celkom zrejme
vyplýva, že pri protipožiarnych službách je referenčné obdobie na výpočet priemerného týždenného
pracovného času 6 mesiacov. Vyplýva to z účelu predmetných ustanovení, keďže v prípadoch podľa

článku 17 je nevyhnutné na účely zabezpečenia chodu predmetných odvetví, ktoré vyžadujú neustálu
činnosť, aby bolo možné sa odchýliť od 4-mesačných referenčných období a toto obdobie rozšíriť až do
rozsahu 12 mesiacov v určitých špecifických prípadoch za podmienok stanovených smernicou 2003/88/
ES. Z uvedeného dôvodu žalovaný poukazuje na článku 19, ktorý stanovuje, že referenčné obdobie v
tomto prípade je 6 mesiacov.

Zároveň, nakoľko žalobca veľmi zmätočne preskakuje zo smernice 2003/88/ES na zákon č. 315/2001 Z.
z. a späť podľa toho, ktoré ustanovenie mu vyhovuje viac, žalovaný uvádza, že predmetná časť smernice
a teda referenčné obdobie dlhé 6 mesiacov bola s určitosťou transponovaná aj do vnútroštátneho
právneho poriadku Slovenskej republiky. Účel § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. je totožný s účelom
článkov 16 a 19, teda rozvrhnutie služobného času do určitých referenčných období. Tieto ustanovenia

vytvárajú priestor na rozvrhovanie služieb do určitého časového rozmedzia, v rámci ktorého sa počíta
priemerný pracovný čas. V podmienkach Slovenskej republiky sa toto časové rozmedzie chápe ako 6
kalendárnych mesiacov v rade, konkrétne v čase od januára do júna a od júla do decembra. Zároveň zo
smernice 2003/88/ES vyplýva len, že referenčné obdobie predstavuje 6 kalendárnych mesiacov po sebe
a vôbec ho „neukotvuje“ do konkrétnych kalendárnych mesiacov. Z uvedeného dôvodu, ak prijmeme

argumentáciu žalobcu, že smernica 2003/88/ES bola nesprávne transponovaná a je nevyhnutné ju
aplikovať priamo, tak na účely predmetného súdneho konania, ako aj ďalších obdobných, možno prijať
záver, že podľa smernice 2003/88/ES vychádzame zo šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov na účely
výpočtupriemernéhopracovnéhočasužalobcuatedaobdobieposledných3rokovrozdelímedošiestich
6-mesačných referenčných období, v rámci ktorých vypočítame priemerný pracovný čas žalobcu.

Z uvedeného celkom zjavne vyplýva, že v 6-mesačných referenčných obdobiach nedošlo ani k jednému
prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času v zmysle článku 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES.
Zároveň z uvedeného rovnako vyplýva, že ak by sme prijali aj tvrdenia žalobcu ohľadom 12-mesačného
referenčného obdobia, tak ani v tých obdobiach nedôjde k porušeniu smernice 2003/88/ES, keďže sa

tak nestalo ani pri kratšom rozhraní mesiacov, t. j. pri 6-mesačných obdobiach.
K bodu VII. repliky žalovaný uvádza, že predmetom žaloby nie je otázka, či sa má služobná
pohotovosť započítavať do fondu pracovného času na účely výplaty plnej zložky mzdy, ale otázka,
že ak započítame služobnú pohotovosť do pracovného času, či dôjde k prekročeniu 48-hodinového
maximálneho týždenného pracovného času.

Z uvedeného dôvodu žalovaný dodáva, že do predložených tabuliek priemerného týždenného
pracovného času žalobcu sa započítavajú v časti pracovného času:
1/ Výkon štátnej služby,
2/ Služobná pohotovosť,
3/ Školenia,

4/ Zvyšovanie kvalifikácie a
5/ Rekondičné pobyty.Z uvedeného dôvodu aj s ohľadom na spomínaný rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010
vo veci Günter Fuß je možné konštatovať, že k zásahu do práv žalobcu podľa článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES n e d o š l o.

K zvyšným tvrdeniam žalobcu v replike žalovaný odkazuje na vyššie body tohto vyjadrenia, ako aj na
vyjadrenie zo dňa 26.06.2024.
VI.
Návrh na vykonanie dokazovania
Žalovaný si zároveň vo vzťahu k výpočtom priemerného týždenného pracovného času žalobcu v

sledovaných referenčných obdobiach počas žalovaného obdobia, ktoré žalovaný namietal vo vyjadrení
zo dňa 26.06.2024, ako aj v predmetnom vyjadrení (duplike), a vzhľadom na podstatu a charakter
prejednávaného prípadu, obsah rozsiahlych vyjadrení žalovaného, ako aj v snahe žalovaného súdu
prvej inštancie bližšie popísať organizáciu Hasičského a záchranného zboru, predložené výpočty spolu s
fungovaním systému SAP a s tým súvisiacim plánovaním hodín príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru, si žalovaný dovoľuje súdu prvej inštancie navrhnúť výsluch svedka / svedkov z úrovne vecného

gestora žalovaného (z úrovne Krajského riaditeľstva HaZZ v Banskej Bystrici) v tomto súdnom konaní,
ktorý bude upresnený / ktorí budú z dôvodu ich služobnej vyťaženosti upresnení (v prípade, ak Okresný
súd Zvolen vyhovie návrhu žalovaného na vykonanie dokazovania), keď žalovaný bude mať vedomosť
o termíne pojednávania, sa žalovaný obratom dohodne s konkrétnym, kompetentným pracovníkom /
konkrétnymi, kompetentnými pracovníkmi, ktorého / ktorých účasť na pojednávaní žalovaný následne aj

samozrejme zabezpečí a meno konkrétneho, kompetentného pracovníka vecného gestora žalovaného /
mená konkrétnych, kompetentných pracovníkov vecného gestora žalovaný súdu prvej inštancie obratom
písomne oznámi.“

5. Žalobca sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril k podrobnému vyjadreniu žalovaného

a vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:
„2. Žalovaný si v rámci jeho najnovšej verzie obhajobných tvrdení v týchto sporoch vytvoril zavádzajúci
„vzorec“ výpočtu údajného priemerného týždenného pracovného času, ktorý nastavil tak, aby umelo
znížil výsledný pracovný čas a to nielen nesprávnym (ne)zohľadnením jednotlivých ustanovení Zákona
o hasičskom a záchrannom zbore a Smernice 2003/88/ES, ale dokonca aj nezohľadnením tých údajov

o odpracovaných hodinách, ktoré vyplývajú aj zo žalovaným predložených listín! V mojom prípade
žalovaný v jeho „výpočte“ z (ne)pochopiteľného dôvodu nezohľadnil celkovo 146:00 hodín (t. j. 146 hodín
a 0 minút), ktoré som v žalovanom období preukázateľne odpracoval aj podľa tých listín, ktoré sám súdu
predložil!
Žalovaný účelovo a nesprávne vykladá jednotlivé ustanovenia ZoHaZZ ako aj ustanovenie Smernice,

pričom takýmto spôsobom sa snaží prezentovať záver, že k porušovaniu práv zásahových hasičov a
k prekračovaniu limitov pracovného času vlastne nedochádza, čo je však v absolútnom rozpore so
skutočnosťou. Skutkové ako aj právne tvrdenia žalovaného uvedené v Duplike, rovnako ako aj údaje v
tabuľke označenej ako „Výpočet priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných
obdobiach“ (a to aj tej, ktorá bola priložená k jeho vyjadreniu zo dňa 15.01.2024) preto v celom rozsahu

popieram ako zjavne nesprávne a zavádzajúce.
III.
K nemajetkovej ujme a k žalobou uplatnenému spôsobu stanovenia výšky nároku
3. Žalovaný naďalej tvrdí, že sa mojou žalobou v skutočnosti domáham akéhosi „mzdového nároku“,
pričom spochybňuje moje tvrdenia o tom, že táto jeho námietka bola súdmi v sporoch o takejto žalobe

vo viac ako 100 prípadoch odmietnutá.
K tomuto uvádzam, že pokiaľ som v odseku 4 môjho predchádzajúceho písomného podania,
označenéhoako„Vyjadreniežalobcukvyjadreniužalovanéhokžalobe,vkonanívedenomnaOkresnom
súde Zvolen pod sp. zn. 13C/23/2024“ zo dňa 22.07.2024 (ďalej aj „Replika žalobcu“) uvádzal, že
námietka žalovaného o „mzdovom nároku“ bola súdmi doposiaľ vo viac než 100 prípadoch odmietnutá,

tak na tomto tvrdení ako na presnom a správnom naďalej trvám.
Žalovaný totiž opätovne akosi „prehliadol“, že toto moje tvrdenie sa výslovne týkalo prípadov, „v ktorých
súdy posudzovali právne identickú žalobu, akou je aj moja žaloba v tomto spore (t. j. v sporoch, v ktorých
žalobcov hasičov zastupoval môj právny zástupca).“ Presne tak totiž znela formulácia uvedeného
tvrdenia. Je zjavné, že som citované tvrdenie vzťahoval na rozhodnutia súdov o žalobách, ktoré boli

vo všetkých relevantných skutočnostiach právne identické s moju žalobou. Žalovanému je pritom
nepochybne známe, že v žiadnom z týchto prípadov za viac než 3,5 roka, odkedy môj právny zástupca
zastupuje žalobcov – hasičov v týchto sporoch, s predmetnou námietkou o „mzdovom nároku“ nikdy
neuspel a ak by tomu tak bolo, nemal by žalovaný problém takéto súdne rozhodnutie označiť.Ak už totiž žalovaný chce porovnávať právne názory či závery súdov, mal by porovnávať priamo
porovnateľné–vtomtosmerebytedamalžalovanýporovnávaťzáverysúdovvyslovenépriposudzovaní
identicky uplatnených a dokazovaných nárokov. Zjavne nie je náhoda, že vo spomedzi všetkých tých

súdnych rozhodnutí, ktoré žalovaný zmieňuje v celej Duplike, snažiac sa tým podložiť tvrdenie o údajne
neprimeranej výške mnou žalovaného odškodnenia a „mzdovom nároku“, žalovaný neuvádza ani jediné
z doposiaľ 73 právoplatných rozhodnutí súdov, ktoré prejednávali skutočne „právne identickú žalobu“ o
akú ide aj v tomto prípade, pričom všetky tieto rozhodnutia boli predmetom posudzovania aj odvolacím
súdom.

Nie je mi známe, ako boli koncipované žaloby v tých iných sporoch, z rozhodnutí z ktorých žalovaný
rozsiahlo cituje, ako boli tam uplatnené nároky skutkovo a právne preukazované a odôvodňované. Zo
skúseností z viac než 100 doterajších sporov, v ktorých môj právny zástupca zastupoval žalobcov –
hasičov je však zrejmé, že žalovaný ďalej pokračuje v tom spôsobe procesnej obrany, aký prezentoval
vo všetkých predchádzajúcich obdobných sporoch. Je pritom signifikantné, že jeho rozhodujúce právne
tvrdenia sa pravidelne menia, napokon, aj tvrdenia žalované v aktuálnej Duplike sú značne rozdielne

s jeho predchádzajúcim vyjadrením k žalobe. Žalovaný pritom v uplynulých rokoch poskytol súdom už
mnoho verzií tvrdení o tom, aký je vlastne priemerný týždenný pracovný čas hasičov, či je tento ešte
stále u každého zásahového hasiča v trvaní 47,84 hodín týždenne tak, ako to tvrdil v predchádzajúcich
sporoch na tunajšom súde a na základe čoho sa teda zmenil na ním aktuálne tvrdený, aké dlhé sú
vlastne ním tvrdené „referenčné obdobia“, či 4, 6 alebo 12 mesačné a kedy začínajú plynúť, kde tieto

meniace sa tvrdenia žalovaného sú predpokladám tunajšiemu súdu dobre známe z predchádzajúcich
súdnych sporov mojich kolegov hasičov, v ktorých súd už rozhodoval.
Je pravidlom, že žalovaný si z rozhodnutí súdov pravidelne vyselektuje niektorú, z kontextu vytrhnutú
vetu či pasáž odôvodnenia, ktorá by zrejme mala vyznievať v prospech žalovaného, a následne na
ňu paušálne poukazuje vo všetkých ostatných sporoch bez ohľadu na to, či takýto právny názor súdu

vyslovený v inom spore za úplne iných procesných okolností je vzhľadom na konkrétny spor vôbec
použiteľný. Je síce faktom, že súdy rozličným spôsobom posudzovali a priznávali žalobcom výšku
nemajetkovej ujmy, avšak žalovaný samozrejme selektívne poukazuje len na tie súdne rozhodnutia
(mnohé pritom doposiaľ neprávoplatné), v ktorých síce súdy žalobcom priznali nižšiu sumu, avšak už
zjavne vedome neuvádza, z akých dôvodov a v akých prípadoch tomu tak bolo. V tomto smere mi je

pritom známe, že žalobcovia (hasiči) v sporoch, na ktoré žalovaný poukazuje, vyčísľovali a aj dôkazne
preukazovali výšku nároku úplne iným spôsobom, než aký som uplatnil ja v tomto konaní ako aj ďalší
moji kolegovia, ktorých zastupoval môj právny zástupca.
Je totiž podľa môjho názoru taktiež rozdiel, či si žalobca žalovanú sumu určí vlastnou úvahou bez
toho, aby podrobne preukazoval všetky rozhodujúce skutočnosti (napr. aj ohľadne presného rozsahu

odpracovaného času, nezapočítaných hodín pohotovostí, presného vyčíslenia nároku a napokon aj
všetkých ostatných rozhodujúcich skutočností), alebo či svoju žalobu odôvodní a dôkazne aj čo do
žalovanej výšky preukazuje tak podrobne a detailne, ako som sa to snažil spraviť ja v tomto spore.
Nemožno opomenúť ani tú zásadnú skutočnosť, že žalobcovia v žalovaným uvádzaných sporoch ani
nenapádali zamietajúce výroky rozsudkov odvolaním a teda odvolací súd sa v tých prípadoch ani

nevenovaltomu,čibyprípadnevýškaodškodnenianebolaprimeranáajvovyššej(tedažalovanej)sume.
Za týchto okolností je potom nekorektné až zavádzajúce poukazovanie žalovaného na „priemernú výšku
doposiaľpriznanejškody“atoužlenpreto,žeprocesnýpostupžalobcovaokolnostivnímoznačovaných
sporoch boli zjavne iné, než je tomu v tomto mojom spore.
Žalovaný taktiež neberie vôbec ohľad na to, že ak napríklad Najvyšší súd Slovenskej republiky v

nejakom rozhodnutí uvedie názor na posudzovanie výšky nemajetkovej ujmy, nie je tento právny názor
automatickybezďalšiehobezvýhradneaplikovateľnývkaždomspore,vktoromsalenanalogickypoužijú
ustanoveniaoochraneosobnosti.Presneotakúsituáciusajednáajvprípadežalovanýmoznačovaného
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023, v ktorom
však súd vychádzal z absolútne neporovnateľných skutkových okolnostní, ktoré zakladali nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V danom prípade totiž išlo o nárok pozostalých po obeti
dopravnej nehody, čiže išlo o skutkové aj právne okolnosti neporovnateľné s týmto sporom. Je potom
očividne zavádzajúce tvrdenie žalovaného, podľa ktorého „prípadný odklon od v zásade nového
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.01.2023 predstavuje zásah do práva na
spravodlivý proces, čím sa narušuje princíp právneho štátu ustanovený v článku 1 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky.“
Rovnako novým nie je na prístup žalovaného, kedy rozsiahlo avšak selektívne poukazuje na
neprávoplatné rozhodnutia prvoinštantných súdov aj napriek tomu, že tieto zjavne boli napadnuté
odvolaním (a to paradoxne vždy aj samotného žalovaného), pričom z týchto rozhodnutí si znovapovyberá len tie časti odôvodnení, ktoré mu situačne vyhovujú. Samozrejme však to, či sa s týmito
právnymi názormi stotožnil alebo nestotožnil odvolací súd v prípade podaného odvolania, to už žalovaný
nikdy neuvádza. Na rozdiel od žalovaného ja vo svojom predchádzajúcom vyjadrení (Replike žalobcu) a

aj v tomto aktuálnom vyjadrení porovnávam len priamo porovnateľné a právoplatné rozhodnutia súdov,
v ktorých súdy posudzovali právne identickú žalobu, akú som podal aj ja v tomto spore, pričom tu (v
záujme odstránenia pochybností žalovaného o tom, čo je „právne identická žaloba“) znova dodávam,
že hovorím o doposiaľ 73 právoplatných rozhodnutiach, ktoré boli preskúmané odvolacím súdom a v
ktorých mojich kolegov – žalobcov hasičov, právne zastupoval môj právny zástupca.

4. Za zavádzajúce až doslova demagogické považujem tvrdenia, podľa ktorých „žalovaný poukazuje
aj na najnovšie uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veciach právneho zástupcu G. A. C.,
ktorými Krajský súd v Banskej Bystrici vrátil súdom prvej inštancie na nové konanie (...) a to z dôvodu,
že Okresný súd Lučenec porušil zásadu „ne ultra petitum“, keď rozhodol vo veci priznaním plnej výšky
žiadanej žalobcom, ktorú si vypočítal totožným spôsobom ako v tomto prípade.“

Žalovaný týmto očividne dáva do súvisu fakt o zrušení predmetných rozhodnutí odvolacím súdom s tým,
že žalobcovia v tých prípadoch vyčísľovali výšku žalovanej sumy identickým spôsobom, ako som to
aplikoval aj ja v mojej žalobe, čím chce žalovaný zjavne naznačiť, že sa odvolací súd od akceptovania
tohto spôsobu stanovenia výška žalovaného nároku odklonil. Toto však samozrejme nie je pravdou.
Skutočným dôvodom, pre ktoré odvolací súd zrušil rozhodnutia senátu 16C Okresného súdu Lučenec

bol ten, že súd (resp. sudca tamojšieho súdu) odmietol rešpektovať doterajšiu rozhodovaciu prax
odvolacieho súdu, čo výslovne konštatoval vo svojich rozhodnutiach. Zároveň prisúdený nárok právne
kvalifikoval ako „stratu nádeje na zmenu legislatívy“ s odškodnením vo výške 500,- Eur za každý mesiac
žalovaného obdobia, ďalej neaplikoval analogicky ustanovenia § 11-13 OZ, ale postupoval podľa zákona
č. 513/2004 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci a u každého so žalobcov

považoval za primerané odškodnenie sumu vo výške prevyšujúcej 19.500,- Eur.
Odvolací súd tak prvoinštančnému súdu v zrušujúcom uznesení vytýkal to, že sa zaoberal iným plnením,
než bolo v žalobe uvedené a tieto skutočnosti boli práve dôvodom na konštatovanie, že prvoinštantný
súd porušil zásadu „ne ultra petitum“. Táto skutočnosť je očividná už zo samotného znenia uznesenia
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/27/2024 zo dňa 30.05.2024, na ktoré sa žalovaný

odvoláva:
„9.1 Odvolací súd však konštatuje, že v posudzovanej veci išlo o otázku „iura novit curia“, ale o otázku
skutkovú. Žalobca v žalobe uplatnený nárok skutkovo vymedzil tak, že si uplatňuje nárok, ktorý mu
vznikol v dôsledku dlhodobého zásahu do jeho osobnostných práv; domáhal sa náhrady škody vo
forme nemajetkovej ujmy, ktorú vyčíslil podľa počtu hodín nariadenej služobnej pohotovosti, ktoré reálne

odslúžil a ktoré hodiny mu neboli, v rozpore s čl. 2 ods.1 a čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES,
započítané do fondu pracovného času. Žalobca sa nedomáhal nároku z dôvodu straty nádeje na zmenu
legislatívy; rovnako sa nedomáhal nemajetkovej ujmy za počet hodín odpracovaných nad smernicou č.
2003/88/ES stanovený limit 48 hodín týždenne v rámci jednotlivých referenčných období.
9.2 Súd prvej inštancie, ktorý vlastným výpočtom určil výšku náhrady nemajetkovej ujmy odôvodňujúc

uvedené stratou nádeje na zmenu legislatívy, svojim postupom nahradil procesnú aktivitu žalobcu a
porušil tým zásadu „ne ultra petitum“ predpokladanú ustanovením § 216 C.s.p. Na uvedenom závere
nič nemení ani skutočnosť, že súd v konečnom dôsledku priznal žalobcovi len ním uplatnené plnenie
vo výške 6.201,36 Eur, nakoľko v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že žalobcovi „patrí
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za stratu nádeje na zmenu legislatívy za mesiace od 02.09.2020

až do 02.12.2023 v celkovej sume 19.500,- Eur.“.
10. Keďže je v sporovom konaní základnou povinnosťou žalobcu uviesť rozhodujúce skutkové tvrdenia
a predložiť dôkazy za účelom ich preukázania a žalobca svoj nárok v žalobe odôvodnil porušovaním
práva na ochranu súkromia a rodinného života, práva na ochranu zdravia a práva na spravodlivé a
uspokojujúce pracovné podmienky, nebol daný dôvod, aby súd prvej inštancie vytváral nový/iný právny

nárok a skutkovo ho inak odôvodňoval (výpočet, koľko hodín v každom referenčnom období žalobca
odpracoval nad smernicou stanovený limit; strata nádeje na zmenu legislatívy).
10.1 Zároveň platí, že súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t.j. rozhodnutia iných sudcov (resp.
senátu) toho istého súdu. Rozhodovacia prax Okresného súdu Lučenec (ako aj iných okresných súdov
v obvode pôsobnosti konajúceho krajského súdu) je jednotná v názore, že v obdobných veciach si

žalobcovia správne uplatňujú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na ustanovenia § 11
- § 13 Občianskeho zákonníka, ktoré závery boli niekoľkokrát potvrdené odvolacím súdom; predmetné
ustanovenia sú totiž obsahom aj účelom najbližšie náhrade škody spôsobenej jednotlivcovi porušenímpráva únie; inštitútom najbližším prejednávanej veci tak nie je odškodnenie za nezákonnú väzbu,
konštatovanie súdu prvej inštancie v tomto smere nebolo správne.
(...)

12. S ohľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie svojim postupom
(aplikáciou ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.; odôvodňujúc priznanie uplatneného nároku stratou
nádeje na zmenu legislatívy) prekročil rámec vymedzeného petitu tým, že žalobcovi priznal plnenie z
iného skutkového, než v žalobe vymedzeného, základu, čím porušil zásadu „ne ultra petitum“; uvedené
malo za následok porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces.“

V skutočnosti teda odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie to, že nepostupoval podľa doterajšej
rozhodovacej praxe či už svojho odvolacieho – Krajského súdu v Banskej Bystrici, alebo dokonca
aj všetkých ostatných senátov svojho Okresného súdu Lučenec v sporoch o právne identických
žalobách, práve naopak, túto prax vyslovene ignoroval a aj po zrušení jeho rozhodnutí odvolacím súdom
postupuje v priamom rozpore s pre neho záväzným právnym názorom odvolacieho súdu. Rozhodnutia
všetkých ostatných senátov tamojšieho súdu (Okresného súdu Lučenec), v ktorých súd postupoval

podľa doterajšej ustálenej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu v 73 prípadoch odvolacím súdom
prejednaných vecí (ktoré je identická s doterajšou rozhodovacou praxou senátov Okresného súdu
Zvolen), neboli ani v jedinom prípade zrušené.
Je teda očividné, že dôvody zrušujúcich uznesení odvolacieho súdu nemali absolútne žiadny súvis s
tým, čo naznačuje žalobca, a to že súd „rozhodol vo veci priznaním plnej výšky žiadanej žalobcom, ktorú

si vypočítal totožným spôsobom ako v tomto prípade“, práve naopak, ak by bol senát 16C Okresného
súdu Lučenec postupoval (ako mimochodom všetky ostatné senáty tamojšieho súdu) podľa doterajšej
rozhodovacej praxe súdov v rozhodnutiach o žalobách, v ktorých žalobcov zastupoval môj právny
zástupca,takjehorozhodnutiabyzrušenéneboli.Keďžepredpokladám,žeajautorposlednecitovaného
tvrdenia žalovaného je schopný čítať s porozumením rozhodnutia súdov, tak takéto tvrdenia žalovaného

o tom, čo bolo dôvodom zrušenia daných rozhodnutí, považujem len za pokus o prvoplánové a až
nedôstojné zavádzanie. Vzhľadom na postavenie žalovaného je pre mňa zarážajúce, že sa žalovaný
zníži až k takémuto priehľadnému zavádzaniu.
5. Žalobou uplatnený spôsob výpočtu nároku - teda to, ako som vypočítal a uplatnil výšku žalovaného
nároku - v žiadnom prípade neznamená, že žalobou uplatňujem „mzdový nárok“ tak, ako to v týchto

sporoch pravidelne a zjavne účelovo tvrdí žalovaný. Tento spôsob výpočtu nároku som použil hlavne
z dôvodu, že naša právna úprava neobsahuje spôsob stanovenia výšky náhrady škody z porušenia
úniového práva. Stanovenie výšky nároku analogickým použitím § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ a § 122
ods. 1 ZoHaZZ naďalej považujem za logický a plne legitímny spôsob stanovenia výšky primeraného
odškodnenia, ktorý súčasne rešpektuje zásadu ekvivalencie a efektivity tak, ako ich stanovuje judikatúra

Súdneho dvora, pričom tento spôsob stanovenia výšky nároku je široko akceptovaný aj rozhodovacou
praxou súdov o presne tak vymedzenej žalobe, akou je aj moja žaloba v tomto spore, nevynímajúc ani
tunajší súd.
Zdôrazňujem, že podanou žalobou sa domáham náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej
podľa celkového počtu (súčtu) hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré som počas žalovaného reálne

odslúžil (odpracoval) a ktoré mi neboli započítané do služobného (pracovného) času. Žalobou teda
neuplatňujem nárok na náhradu škody vyčíslený za presný počet hodín odpracovaných nad 48 hodín
týždenne, ako sa žalovaný snaží v týchto sporoch pravidelne tvrdiť.
Primárnym dôvodom, prečo výšku žalovaného nároku odvodzujem od celkového súčtu odpracovaných
hodín určenej služobnej pohotovosti za celé žalované obdobie je to, že práve určené služobné

pohotovosti vykonávam počas každej a jednej 24 hodinovej služobnej zmeny a žiadna z týchto
odpracovaných hodín sa mi nezapočítava do pracovného času. Služobná pohotovosť hasičov pritom
podľa judikatúry Súdneho dvora musí byť považovaná za pracovný čas, avšak nakoľko žalovaný,
rovnako ako aj samotný ZoHaZZ, služobnú pohotovosť nepovažuje za pracovný čas, dochádza tým k
porušovaniu článku 2 ods. 1 Smernice.

Zároveň práve toto nezapočítavanie určenej služobnej pohotovosti do pracovného času sa následne
prejavuje v tom, že zásahový hasič sústavne pracuje nielen nad rámec vnútroštátnymi predpismi
stanovený týždenný pracovný čas v trvaní 40 hodín týždenne (§ 85 ods. 2 ZoHaZZ) resp. 37,5
hodín týždenne (Kolektívne zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ), ale pravidelne aj nad
rámec maximálneho limitu priemerného týždenného pracovného času, limitovaného článkom 6 písm. b)

Smernice (48 hodín týždenne).
Nesporným faktom, ktorý nijako nespochybňuje ani samotný žalovaný, je pritom tá skutočnosť, že
žiadna z hodín určenej služobnej pohotovosti (aktuálne 8 hodín, do konca roka 2021 to bolo 7
hodín), ktorú každý hasič odpracuje v rámci každej jednej služobnej zmeny, nie je započítaná doodpracovaných hodín. Medzi nezapočítavaním služobných pohotovostí do pracovného času na jednej
strane a prekračovaním limitu pracovného času na strane druhej je teda nevyhnutná súvislosť, kde k
porušovaniu ustanovení o pracovnom čase dochádza kvôli formálnemu oddeleniu služobnej pohotovosti

od služobného času a nepovažovaním takto odpracovaných hodín služobných pohotovostí za pracovný
čas!
Ak by určené služobné pohotovosti (tvoriace aktuálne 1/3 z celkového času každej jednej 24 hodinovej
hasičskej zmeny) boli reálne započítavané do pracovného času, nedochádzalo by k prekračovaniu či
už vnútroštátne stanoveného resp. aj Smernicou obmedzeného maximálneho služobného (pracovného)

času hasičov, pretože služobný čas hasičov by musel byť rozvrhnutý tak, aby pri započítaní určených
služobných pohotovostí do pracovného času (teda pri považovaní pohotovostí za služobný čas)
nedochádzalo k prekračovaniu stanoveného resp. maximálneho limitu pracovného času. K porušovaniu
Smernice teda dochádzalo a naďalej dochádza nielen tým, že som pravidelne priemerne odpracoval
viac, než maximálne prípustných 48 hodín týždenne (resp. vnútroštátnym právom a kolektívnymi
zmluvami stanovených 38 hodín, resp. 37,5 hodín týždenne), ale zároveň a nevyhnutne už aj tým, že

žiadna z odslúžených služobných pohotovostí mi nebola započítaná do služobného (pracovného) času.
Vzhľadom na tieto skutočnosti som výšku žalovaného nároku odvíjal od súčtu hodín určenej služobnej
pohotovosti, ktoré som vynásobil sumou predstavujúcou 20%, resp. 35% z príslušnej časti môjho
služobného platu za každú konkrétnu hodinu. Práve tento postup pritom zohľadňuje a odškodňuje aj
základné porušovanie článku 2 ods. 1 Smernice – teda nezapočítavanie týchto služobných pohotovostí

do pracovného času. V tejto súvislosti zdôrazňujem, že s takýmto spôsobom určenia výšky nároku sa
dominantne stotožňujú súdy prvej inštancie ako aj odvolací súd, zhodne považujúc takto uplatnený a
vyčíslený nárok za dôvodný, preukázaný a zodpovedajúci aj požiadavke primeranosti.
Žalovaný pri svojej argumentácii predstiera, akoby nezapočítavanie služobných pohotovostí do
pracovného času nebolo žiadnym porušovaním Smernice (zrejme preto sa k tejto skutočnosti priamo

radšej ani nevyjadruje) a malo by byť vlastne jedno, že k takémuto následku dochádza napriek tomu, že
v tomto smere ide o (ďalšie) priame porušenie článku 2 Smernice, ktoré vedie (nie len) k prekračovaniu
zákonom stanoveného týždenného pracovného času, ale častokrát aj maximálneho limitu týždenného
pracovného času. Je viac než zrejmé, že žalovaný nepristúpil k právnej úprave služobných pohotovostí
ako pracovného (služobného) času práve z dôvodu, že ak by takto priznal, že pohotovosti sú pracovným

časom, tak by bez ďalšieho nevyhnutne dochádzalo k prekračovaniu či už vnútroštátne stanoveného
týždenného pracovného času, ale aj Smernicou obmedzeného maximálneho limitu dĺžky priemerného
týždenného pracovného času.
Ďalším praktickým dôsledkom tejto skutočnosti totiž je aj to, že všetky hodiny odpracovanej služobnej
pohotovosti (určenej ani nariadenej) sa mi nezapočítavajú ani do celkového odpracovaného času na

účely určenia výsluhového dôchodku, čo má samozrejme negatívny vplyv aj na jeho budúcu výšku.
Opätovne však zdôrazňujem, že to, akou sumou som „odmeňovaný“ za výkon služobnej pohotovosti,
nie je podstatou tohto sporu a nepredstavuje ani samotný dôvod podania mojej žaloby a túto skutočnosť
uvádzam len z dôvodu, aby bolo zrejmé, že predmetný protiprávny stav má aj ďalšie zjavne negatívne
právne dôsledky.

V uvedených súvislostiach zároveň dodávam, že tento spôsob výpočtu resp. stanovenia výšky nároku
som použil aj preto, že doposiaľ už vo viac než 100 (z toho 73 už právoplatných) právne identických
súdnych sporoch prešiel testom proporcionality, súdy ho považovali za primeraný, legitímny a plne
akceptovateľný spôsob stanovenia výšky odškodnenia škody resp. nemajetkovej ujmy vzhľadom na
všetky skutkovo a právne relevantné okolnosti takéhoto sporu. Z tohto dôvodu, v záujme právnej

istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, som aj v tomto prípade logicky zvolil práve tento spôsob
stanovenia výšky žalovaného nároku.
V tejto súvislosti taktiež zdôrazňujem, že viaceré senáty tunajšieho súdu, ale aj Okresného súdu Banská
Bystrica a Okresného súdu Lučenec vyslovili právny názor, že za primeranú mieru odškodnenia by
bolo možné považovať aj takú celkovú sumu, kedy by súd za každú z odpracovaných hodín služobnej

pohotovosti žalobcovi priznal odškodnenie vo výške 100% z hodinovej mzdy. Ja pritom v skutočnosti
za žiadnu z hodín odslúženej a do pracovného času nezapočítanej určenej služobnej pohotovosti
neuplatňujem náhradu škody vyššiu, než sumu zodpovedajúcu maximálne 35 % z mojej hodinovej mzdy
za danú konkrétnu hodinu!
6. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a samotný obsah žaloby je podľa môjho názoru právne

nepochybné, že podstatou sporu a dôvodom podania žaloby nie je to, že som za výkon služobnej
pohotovosti odmeňovaný inak (v podstatne nižšej sume), než za zostávajúcu časť môjho služobného
času (teda za výkon služby). Je potom právne irelevantná námietka žalovaného, kedy poukazuje na
rozsudok Súdneho dvora vo veci C-742/19 (bod 98), v ktorom Súdny dvor uviedol, že:„Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že článok 2 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom
zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba strážnej služby, počas ktorej je vojak povinný zdržiavať sa v
kasárňach, kde je pridelený, pričom nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom ako doba

strážnej služby, počas ktorej tento vojak skutočne pracuje.“
Žalobou sa domáham náhrady škody za porušovanie mojich osobnostných práv vymedzených v žalobe,
vzniknutej porušením článku 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) Smernice (ako aj porušením vnútroštátnej
právnej úpravy pracovného času), teda prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času
(resp. prekračovaním týždenného pracovného času podľa § 85 ods. 2 ZoHaZZ a kolektívnych zmlúv), k

čomu dochádza v priamom dôsledku nezapočítavania odpracovaných hodín služobnej pohotovosti do
pracovného času. Bod 98 rozsudku Súdneho dvora C-742/19, na ktorý sa žalovaný odvoláva, pritom
rieši úplne inú právnu otázku, než ktorá je predmetom a podstatou tohto sporu nehovoriac o tom, že
Súdny dvor v ňom posudzoval výkon služby vojakov a nie hasičov. Je teda zjavné, že poukazovanie
žalovaného na predmetné rozhodnutie Súdneho dvora v tom smere, akým ním žalovaný argumentuje,
nemôže obstáť.

Z tejto obrany žalovaného sa javí, že žalovaný len odvádza pozornosť od podstaty a opätovne aj v tomto
smere len účelovo naznačuje, že žalobou vlastne uplatňujem nejaký „mzdový nárok“ a to napriek tomu,
že už v samotnej žalobe podrobne dôvodím, prečo sa o žiadny mzdový nárok nejedná. Keďže žalobou
uplatnený nárok na náhradu škody vzniknutej porušením úniového práva nezakladám na tvrdení, že
som za výkon služobnej pohotovosti odmeňovaný inak (v nižšej sume), než za ostatný môj služobný

čas, tak poukazovanie na vyššie citovanú časť bodu 98 rozsudku Súdneho dvora vo veci C-742/19 je
zo strany žalovaného absolútne bezpredmetné a znova raz len očividne zavádzajúce.
7. Som presvedčený, že výpočet (priemerného) týždenného služobného času tak, ako ho uvádzam v
žalobe, je správny. Tu v prvom rade zdôrazňujem, že priemerný týždenný pracovný čas je v mojej žalobe
vypočítaný úplne identickým spôsobom, ako bol tento vypočítavaný vo všetkých doterajších súdnych

sporov mojich kolegov, ktorých zastupoval môj právny zástupca. Dôvod, prečo pri výpočte priemerného
týždenného pracovného času je potrebné vychádzať práve z fondu pracovného času je ten, že v ňom
by mali byť zahrnuté všetky hodiny, ktoré musí zamestnanec za daný mesiac odpracovať tak, aby splnil
zákonom (príp. kolektívnou zmluvou) stanovený týždenný pracovný čas (tu § 85 ods. 2 ZoHaZZ, resp.
článok 3 ods. 1 Kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ). Jednoducho povedané, vo

fonde pracovného času by mali byť zahrnuté všetky zložky služobného času (teda akákoľvek časť toho,
čo sa považuje za služobný čas).
V tomto prípade je však nesporné, že práve hodiny služobnej pohotovosti nie sú započítané do fondu
pracovného času a to napriek tomu, že tieto sú súčasťou pracovného času a zároveň o ich presnom
počte (minimálne pokiaľ ide o určené služobné pohotovosti) žalovaný (resp. aj môj služobný úrad) má

nepochybnevedomosťvopred,nakoľkosúsúčasťoukaždejjednejslužobnejzmenyzásahovéhohasiča.
Z tejto skutočnosti vyplýva, že do fondu služobného času hasiča sa výlučne započítava len 17 (do
konca roka 2021) resp. 16 hodín (od roku 2022). Celkový pracovný čas hasiča predstavuje súčet fondu
pracovného času, služobných pohotovostí a nadčasov za daný mesiac.
Ako pritom vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu o právne identických žalobách,

v ktorých mojich kolegov – žalobcov hasičov zastupoval môj právny zástupca, odvolací súd rovnako
vychádza zo záveru, že odpracované avšak do služobného času nezapočítané hodiny služobnej
pohotovosti je možné posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času, pričom k zásahu do
práv poškodeného hasiča dochádza nielen tým, že pravidelne odpracuje v priemere viac než 48 hodín
týždenne, ale aj (zároveň a nevyhnutne) tým, že žiadna z odpracovaných hodín služobnej pohotovosti

mu nie je v rozpore s článok 2 ods. 1 Smernice započítaná do pracovného času! Práve preto aj ja
odvodzujem výšku žalovanej sumy od celkového súčtu hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré som
za žalované obdobie odpracoval!
V tomto smere príkladnom poukazujem na recentné rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici:
„(6.6) zásah do osobnosti žalobcu bol tak spôsobený jednak skutočnosťou, že (a) žalobca priemerne

každý týždeň odpracoval viac ako 48 hodín podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (súčasne viac
ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 615/2001 Z. z.) a jednak skutočnosťou, že
(b) žiadna z odpracovaných 1.883,73 hodín v žalovanom období od augusta 2020 do mája 2023 nebola
v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 bod 1 smernice 2003/88/
ES započítaná do pracovného času žalobcu;

(...)
(6.11) prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy považuje odvolací súd za primeranú; odvolací súd
sa stotožnil so súdom prvej inštancie, že hodiny, ktoré žalobca odpracoval nad limit maximálneho
priemerného týždenného pracovného času, je možné analogicky posúdiť ako odpracované mimorozvrhnutia služobného času, keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu práv
nedochádzalo, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti;
nemajetkovú ujmu nie je ani podľa odvolacieho súdu možné nahradiť inak, pretože uplynutý čas žalobca

nemôže stráviť inak (ide o nezvrátiteľný

stav); žalobca počas trojročného sporného obdobia odpracoval 1.883,73 hodín služobnej pohotovosti,
ktorá mu nebola započítaná do pracovného času, čo predstavuje náhradu škody (nemajetkovú ujmu)
v sume 3,79 € za hodinu (7.149,19 € / 1.883,73 hodín), ktorú musel v rámci služobnej pohotovosti

nezahrnutej do pracovného času naviac stráviť v práci a nemohol ju venovať rodine, priateľom, osobným
záľubám, regenerácii či odpočinku; vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku
porušenia práva únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi
zásahov ako to namietal žalovaný v podanom odvolaní (v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou
kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti); v každom prípade však
prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp. v

prípadoch obetí trestných činov; na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie vo vyhovujúcom výroku čo do sumy 7.149,19 € z titulu nemajetkovej ujmy za obdobie od
01.08.2020 do 31.05.2023 považuje za vecne správny.“
IV.
K nesprávnosti žalovaným predloženého výpočtu (priemerného) týždenného služobného času žalobcu

a ku skutkovým tvrdeniam žalovaného
8.ŽalovanýspolusDuplikousúdupredložilnikýmnepodpísanúanedatovanúlistinu–tabuľku,označenú
ako „Výpočet priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných obdobiach“. Na
základe týchto „výpočtov“ žalovaný tvrdí, že môj priemerný týždenný pracovný čas ani v jednom zo
žalovaným označovaných „referenčných období“ neprekročil 48 hodín.

Pokiaľ ide o žalovaným označované „referenčné obdobia“, tieto nie sú v našich podmienkach použiteľné
už len preto, lebo takáto právna úprava nebola prevzatá do nášho vnútroštátneho právneho poriadku
a z dôvodov, ktoré som podrobne uviedol už v mojej Replike žalobcu a na tam uvedenej argumentácii
naďalej v celom rozsahu zotrvávam.
Tvrdenia žalovaného o mojom priemernom týždennom pracovnom čase nie sú správne a to nielen z

právnych dôvodov, keďže žalovaný nastavil „vzorec“ na výpočet priemerného týždenného pracovného
času tak, aby nezohľadnením právne relevantných skutočností (vyplývajúcich z právnej úpravy) umelo
znížil výslednú dĺžku priemerného týždenného pracovného času, ale aj preto, že žalovaný ani vo svojich
výpočtoch ani len nezohľadnil počet reálne odpracovaných hodín!
Vo výpočte resp. tabuľke žalovaného totiž v mojom prípade chýba minimálne 146:00 hodín (v 60-tkovej

číselnej sústave, teda 146 hodín a 0 minút), ktorých odpracovanie vyplýva aj z tých údajov resp. listín,
ktoré žalovaný predložil spolu s Duplikou, avšak vo svojom výpočte ich žalovaný z (ne)pochopiteľného
dôvodu vôbec nezohľadnil!
Nezahrnutím minimálne 146:00 hodín odpracovaných hodín do výpočtu účelovo znížil výsledný
(priemerný) týždenný pracovný čas, keďže do výpočtu nezahrnul:

- Nariadená pohotovosť: 24:00 hod.
- Určená pohotovosť: 31:00 hod.
- Výkon služby 25:50 hod.
- Rekondičný pobyt 60:00 hod.
- Práca nadčas 05:10 hod.

V skutočnosti teda žalovaný do výpočtu nezahrnul ani len tie časové obdobia, o ktorých v závere článku
IV. Dupliky výslovne tvrdí, že ich v predložených tabuľkách priemerného týždenného pracovného času
započítal!
9. V prvom rade teda poukazujem na nezrovnalosti údajov o odpracovaných hodinách tak, ako sú tieto
uvedené v tabuľke „Výpočet priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných

obdobiach“. Všetky nižšie zvýraznené hodiny, ktoré som reálne odpracoval, neboli v žalovaným
predloženom výpočte resp. tabuľke vôbec zohľadnené!

09.06.2021 - nezohľadnené hodiny výkonu služby na pracovisku 09:30 hod.
28.06.2021 - nezohľadnené hodiny výkonu služby na pracovisku 00:30 hod.

28.06.2021 - nezohľadnené hodiny určenej pohotovosti na pracovisku 07:00 hod.
15.09.2021 – nezohľadnené hodiny nariadenej pohotovosti na pracovisku 24:00 hod.
22.11.2021 - nezohľadnené hodiny nariadenej práce nadčas na pracovisku 00:30 hod.
23.11.2021 - nezohľadnené hodiny nariadenej práce nadčas na pracovisku 00:30 hod.13.03.2022 - nezohľadnené hodiny výkonu služby na pracovisku 11:00 hod.
06.04.2022 - nezohľadnené hodiny určenej pohotovosti na pracovisku 08:00 hod.
15.04.2022 - nezohľadnené hodiny služobnej cesty 00:30 hod.

16.04.2022 - nezohľadnené hodiny nariadenej práce nadčas 00:30 hod.
07.-08.05.2022 – nezohľadnené hodiny účasti na rekondičnom pobyte 15:00 hod.
14.-15.05.2022 – nezohľadnené hodiny účasti na rekondičnom pobyte 15:00 hod.
12.09.2022 - nezohľadnené hodiny určenej pohotovosti na pracovisku 08:00 hod.
12.12.2022 - nezohľadnené hodiny výkonu služby na pracovisku 02:20 hod.

11.03.2023 – nezohľadnené hodiny nariadenej práce nadčas na pracovisku 00:30 hod.
12.03.2023 – nezohľadnené hodiny nariadenej práce nadčas na pracovisku 00:30 hod.
08.04.2023 – nezohľadnené hodiny nariadenej práce nadčas na pracovisku 00:30 hod.
06.-07.05.2023 – nezohľadnené hodiny účasti na rekondičnom pobyte 15:00 hod.
13.-14.05.2023 – nezohľadnené hodiny účasti na rekondičnom pobyte 15:00 hod.
03.06.2023 – nezohľadnené hodiny nariadenej práce nadčas na pracovisku 00:45 hod.

04.06.2023 – nezohľadnené hodiny nariadenej práce nadčas na pracovisku 00:45 hod.
24.06.2023 – nezohľadnené hodiny určenej pohotovosti na pracovisku 08:00 hod.
19.09.2023 – nezohľadnené hodiny nariadenej práce nadčas na pracovisku 00:10 hod.
03.10.2023 – nezohľadnené hodiny výkonu služby 02:00 hod.
07.12.2023 – nezohľadnené hodiny nariadenej práce nadčas na pracovisku 00:30 hod.

Sumár odpracovaných hodín, ktoré žalovaný nezohľadnil vo svojom výpočte:
Nariadená pohotovosť: 24:00 hod.
Určená pohotovosť: 31:00 hod.
Výkon služby 25:50 hod.
Rekondičný pobyt 60:00 hod.

Práca nadčas 05:10 hod.
SPOLU 146:00 hod.
10. Na vysvetlenie a preukázanie mnou tvrdených skutočností o chybných údajoch v žalovaným
predloženom „Výpočte priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných
obdobiach“ ako aj v ňom chýbajúcich hodinách a celkovo zavádzajúco nastavenom „vzorci“ výpočtu

pracovného času, si dovoľujem súdu uviesť nasledovné príklady.
Žalovaný v ním predloženom „Výpočte priemerného služobného času v sledovaných referenčných
obdobiach“ v položke označenej ako „počet odslúžených celých zmien“ pri mesiaci jún 2021 uvádza 8,
čomu zodpovedá celkový počet odslúžených hodín v mesiaci 192:00 (8x24 = 192). Tieto celé zmeny som
preukázateľne podľa žalovaným predloženom „Prehľade plánu pre obdobie: 01.04.2021 – 31.12.2021“

odslúžil v dňoch 01.06.2021, 04.06.2021, 07.06.2021, 10.06.2021, 13.06.2021, 16.06.2021, 19.06.2021
a 23.06.2021. Tieto odpracované celé zmeny vyplývajú aj z predloženého Dôkazu č. 4 k žalobe –
mesačných výpisov z dochádzkového systému SAP týkajúcich sa mojej osoby.
Zároveň však v mesiaci jún 2021 z týchto listinných dôkazov jednoznačne vyplýva, že dňa 09.06.2021
som odpracoval v čase od 07:00 hod. do 16:30 hod. ďalšie hodiny v rozsahu 09:30, ktoré však žalovaný

vo svojom „Výpočte priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných obdobiach“
nezohľadnil ani v jednej položke, preto je žalovaným uvádzaný počet skutočne odslúžených hodín v
mesiaci zjavne nesprávny. Zároveň som v mesiaci jún 2021 ďalšiu službu odslúžil dňa 28.06.2021 v
rozsahu 19:54 hodín, z ktorých 12:54 hodín predstavoval výkon služby a 7 hodín som odslúžil určenú
služobnú pohotovosť. Z týchto odslúžených hodín žalovaný v ním predloženom „Výpočte priemerného

týždenného služobného času v sledovaných referenčných obdobiach“ v položke „počet odslúžených
hodín mimo celých zmien“ uviedol len 12:24 hodín. Služobnú pohotovosť v rozsahu 7 hodín a zároveň
výkon služby v rozsahu 0:30 hod. mi žalovaný vôbec do výpočtu nezahrnul. Týmto mi tak v mesiaci
jún 2021 nezohľadnil celkovo 10 hodín výkonu služby, ktoré som reálne odpracoval a zároveň 7 hodín
určenej služobnej pohotovosti, pričom počet skutočne odslúžených hodín má zodpovedať hodnote

221:24 a nie 204:24 ako uvádza žalovaný.
Skutočnosť, že mi žalovaný nezohľadnil 7 hodín určenej služobnej pohotovosti vyplýva aj z tej
skutočnosti, že v položke „celková odslúžená nočná pohotovosť“ v predloženom „Výpočte priemerného
týždenného služobného času v sledovaných referenčných obdobiach“ predstavuje 63:00 hodín. Tento
údaj je zhodný s údajom uvedeným v Dôkaze č. 4 k žalobe – mesačnom výpise z dochádzkového

systému SAP týkajúceho sa mojej osoby, kde pri mesiaci jún 2021 je v položke „PR“, kde sa uvádzajú
údaje o odslúženej pohotovosti a nadčasov, uvedených 63:00 hodín odslúženej pohotovosti.
Ak som však podľa žalovaného odslúžil v mesiaci jún 2021 odslúžil celkovo 8 zmien v rozsahu 24
hodín, t.j. spolu 192 hodín, potom z týchto hodín predstavuje 56:00 hodín (8 x 7=56) určená služobnápohotovosťa136hodínpredstavujevýkonslužby(8x17=136).Priodslúžených63:00hodináchurčenej
služobnejpohotovostijepotomzrejmé,ževmesiacijún2021somodslúžil9zmien,naktorénadväzovala
určená služobná pohotovosť (9 x 7 = 63). V predloženom „Výpočte priemerného týždenného služobného

času v sledovaných referenčných obdobiach“ v položke „počet skutočne odslúžených hodín v mesiaci“ je
uvedený údaj 204,400 (v šesťdesiatkovej sústave to predstavuje 204:24 hodín), ktorý zodpovedá súčtu
hodín uvedených v položkách „počet odslúžených celých zmien“ t. j. 8 x 24 = 192 a „počet odslúžených
hodín mimo celých zmien“ t. j. 12:24 hodín (192 + 12:24 = 204:24 resp. 204,400).
Z uvedeného je evidentné, že žalovaný nezapočítaval do odpracovaných hodín aj výkon služby resp.

hodiny, ktoré som v rámci jednotlivých mesiacoch odpracoval ako výkon služby, ktoré však neboli
súčasťou celej 24-hodinovej zmeny, ale mimo týchto celých zmien. Odpracovanie týchto hodín sa
nezohľadnilo ani v položke „počet odslúžených celých zmien“, resp. sa zohľadnila len časť týchto hodín
napriek skutočnosti, že žalovaný ich započítavanie deklaruje vo svojom dopĺňajúcom vyjadrení.
Za najzávažnejší nedostatok predloženého „Výpočtu priemerného týždenné služobného času“ tak
považujem to, že žalovaný do svojich výpočtov zahŕňa len celé zmeny odslúžené v rozsahu 24 hodín.

Ak som však v rámci mojej zmeny čerpal napr. pol dňa dovolenku alebo som bol len pár hodín u
zubára resp. na lekárskom vyšetrení, žalovaný už zvyšné hodiny z tejto zmeny, ktoré som riadne odslúžil
vrátane určenej služobnej pohotovosti do svojho výpočtu vôbec nezahrnul, a to ani do položky „počet
odslúžených hodín mimo celých zmien“. Tento nesprávny postup sa následne odzrkadlil aj v položke
„počet skutočne odslúžených hodín v mesiaci“, kde v súčte nie sú opätovne tieto mnou odslúžené hodiny

započítané. Ako príklad uvádzam práve mesiac jún 2021, pričom rovnako žalovaný postupoval aj v iných
mesiacoch (marec 2022, apríl 2022, september 2022 alebo jún 2023).
Považujem pritom za preukázané, že v mesiaci jún 2021 som odslúžil 8 celých zmien v trvaní 24 hodín,
t. j. 192 hodín, dňa 09.06.2021 som odslúžil zmenu v trvaní celkovo 09:30 hodín a dňa 28.06.2021
som odslúžil zmenu v trvaní 19:54 hodín, z ktorej výkon služby predstavoval 12:54 hodín a odslúžená

určená pohotovosť 7 hodín. Súčet týchto hodín predstavuje 221:24 hodín (192 + 09:30 + 12:54 + 07:00 =
221:24). Rozdiel medzi hodnotami 221:24 a 204:24 predstavuje 17 hodín, pričom ide práve o chýbajúce
hodiny výkonu služby a odslúženej určenej služobnej pohotovosti v dňoch 09.06.2021 a 28.06.2021,
ktoré neboli zohľadnené (dňa 09.06.2021 v rozsahu 09:30 hod. a dňa 28.06.2021 v rozsahu 07:30 hod.)
v celkovom počte odslúžených hodín v mesiac jún 2021 deklarovaných žalovaným. Z mnou uvedených

skutočností tak jednoznačne vyplýva, že výkon služby a určenú služobnú pohotovosť dňa 28.06.2021 a
dňa 09.06.2021 v celkovom súčte 17:00 hodín žalovaný do svojich výpočtoch nezahrnul, preto je údaj
o počte skutočne odslúžených hodín v mesiaci jún 2021 nesprávny a zavádzajúci.
Žalovaný tiež deklaruje, že vo „Výpočte priemerného týždenného služobného času v sledovaných
referenčných obdobiach“ v položke „počet odslúžených hodín mimo celých zmien“ sa započítava aj

pracovný čas počas rekondičných pobytov alebo školenia. Aj toto tvrdenie žalovaného je zavádzajúce,
nakoľko v mojom prípade som sa školenia zúčastnil napríklad dňa 03.10.2023, kedy zo žalovaným
predloženom „Prehľade plánu pre obdobie: 01.01.2023 – 31.12.2023“ vyplýva, že tohto školenia som sa
zúčastnil v čase od 07:00 hod. do 16:30 hod., t.j . v rozsahu 09:30 hod.
Žalovaný však vo „Výpočte priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných

obdobiach“ v položke „počet odslúžených hodín mimo celých zmien“ v mesiaci október 2023 udáva
rozsah 07:30 hod., napriek tomu, že som na školení preukázateľne strávil 09:30 hodín. Je evidentné, že
tento údaj uvedený žalovaným vo „Výpočte priemerného týždenného služobného času v sledovaných
referenčných obdobiach“ nie je správny a nezohľadňuje všetky mnou strávené hodiny na školení, kedy
rozdiel predstavuje 02:00 hodiny. Žalovaný mi rovnako tak dňa 15.04.2022 nezapočítal služobnú cestu,

ktorú som absolvoval za účelom presunu na HS DT. Vo vzťahu k mnou absolvovanému rekondičnému
pobytu si dovoľujem uviesť, že žalovaný mi nezapočítal všetky mnou strávené dni na rekondičnom
pobyte, k čomu sa podrobnejšie vyjadrím nižšie.
Ďalším nedostatkom predloženého výpočtu je aj selektívny prístup žalovaného k jednotlivým dňom
„voľna“. Napríklad v mesiaci február 2023 mi žalovaný odpočítava 3 kalendárne dni, počas ktorých

som čerpal dovolenku, napriek tomu, že v tomto mesiaci som dovolenku čerpal počas štyroch
kalendárnych dní. V dňoch 29.11.2022 až 12.12.2022 som čerpal tzv. materskú (rodičovskú) dovolenku,
ktorú mi žalovaný rovnako tak žiadnym spôsobom pri svojich výpočtoch nezohľadnil. Takýto postup
žalovaného je zjavne nesprávny a zavádzajúci, čo má za následok aj nesprávnosť výpočtu priemerného
služobného času žalovaným uvedený v predloženom „Výpočte priemerného týždenného služobného

času v sledovaných referenčných obdobiach“.
Všetky mnou zistené nesprávnosti a chýbajúce hodiny vyplývajúce z listín predložených žalovaným som
podrobnešpecifikovalvodseku10tohtočlánkumôjhovyjadrenia,pričommámzato,žeužlentietomnouzistené nedostatky vyvracajú správnosť údajov a tvrdení žalovaného o mojom priemernom týždennom
čase v žalovaným určených „referenčných obdobiach“.
Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že „výpočet“ žalovaného vychádza z nesprávnych (neúplných)

vstupnýchúdajov,pričompodľanašichskúsenostízosporov,vktorýchžalovanýpredložiltakýtovýpočet,
sa obdobné nezrovnalosti objavujú u každého jedného príslušníka. V mojom prípade takto žalovaný do
výpočtu z (ne)pochopiteľných dôvodov nezahrnul až 146:00 hodín, ktoré som reálne odpracoval! Už len
pre túto zásadnú skutočnosť je výpočet žalovaného absolútne zavádzajúci a očividne nesprávny, preto
z neho ani nemožno žiadnym spôsobom vychádzať.

11. Okrem vyššie uvedených údajov, ktoré vo výpočte žalovaný z (ne)pochopiteľných dôvodov vôbec
nezohľadnil, sú tu však aj ďalšie časové obdobia, ktoré žalovaný v rozpore s vnútroštátnou právnou
úpravou nepovažuje za výkon štátnej služby a teda za odslúžené hodiny, pričom v jeho výpočtoch o tieto
časové obdobia v skutočnosti znižuje priemerný týždenný pracovný čas každého hasiča.
Žalovaný totiž do výpočtu v tabuľke započítava len to, čo on sám označuje za „skutočne
odpracované hodiny“, počas ktorých som mal „pracovať“ na mieste výkonu práce alebo podľa pokynov

zamestnávateľa. Týmto však žalovaný v prvom rade de facto sám priznáva, že Smernicu netransponoval
úplne a správne tak, ako sa o tom snažil presvedčiť súd vo svojich predchádzajúcich písomných
vyjadreniach a zároveň potvrdzuje, že postupuje v rozpore so Smernicou, ak nezapočítava čas určených
služobných pohotovostí do služobného času.
V jeho predchádzajúcom vyjadrení (Duplike) však už žalovaný svoj postoj koriguje keď sám, v zmysle

jeho výkladu definície „pracovného času“ v článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, započítava podľa
jeho výpočtov a ním predložených plachiet služieb mnou skutočne odpracované hodiny, a to riadnu
časť služby, ako aj služobnú pohotovosť. Do odpracovaných hodín pritom žalovaný už zrazu zahrnul
aj školenia, či zvyšovanie kvalifikácie. Aj s takto upraveným resp. značne korigovaným vyjadrením
žalovaného o pracovnom čase môžem súhlasiť len čiastočne napriek tomu, že táto časť vyjadrenia

žalovaného predstavuje značný posun v ním predtým prezentovanom chápaní pojmu „pracovný čas“.
Článok 2 ods. 1 Smernice je totiž koncipovaný tak, že pracovným časom je aj čas, počas ktorého
zamestnanec vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti podľa pokynov zamestnávateľa alebo v súlade
s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.
Žalovaný na jednej strane tvrdí, že do pracovného času započítava aj účasť na školeniach a

rekondičných pobytoch, ktoré sú v zmysle § 97 ods. 1 ZoHaZZ považované za vykonávanie štátnej
služby. Na druhej strane už však žalovaný odpočítava z ním stanoveného referenčného obdobia dni
čerpania dovolenky, plateného služobného voľna, náhradného voľna za štátnu službu nadčas, doby
pracovnej neschopnosti a pod., ktoré podľa žalovaného nemajú byť považované za pracovný čas a má
ísť podľa neho o „doby odpočinku“ a to napriek tomu, že všetky tieto obdobia sú v § 97 ods. 1 ZoHaZZ

považovanézavýkonštátnejslužbyúplnerovnako,akoajúčasťnaškoleniacharekondičnýchpobytoch,
o ktorých už žalovaný naopak priznáva, že majú byť považované za pracovný (služobný) čas. Je teda
zjavné, že žalovaný si z ustanovenia § 97 ods. 1 ZoHaZZ účelovo vyberá obdobia, ktoré označuje za
služobný čas a ktoré nie, napriek tomu, že všetky tieto obdobia sú z hľadiska ich posudzovania ako
služobného času absolútne rovnocenné priamo podľa znenia § 97 ods. 1 ZoHaZZ.

Ak vnútroštátny predpis (tu § 97 ods. 1 ZoHaZZ) konkrétne časové obdobia považuje za výkon štátnej
služby a nie za čas odpočinku, potom tieto sú služobným (pracovným) časom. Žalovaný nemôže sám
určovať, ktoré časy resp. dni bude započítavať či „neutralizovať“ tak, aby mu to vyhovovalo pre účely
konkrétneho súdneho konania. Z tejto interpretácie žalovaného vyplýva, že sa takto snaží v rámci
výpočtu „priemerného pracovného času“ navodiť dojem o tom, že ním vybrané „časy odpočinku“ sa

nemajú do pracovného času v zmysle Smernice započítavať resp. majú byť neutralizované, hoci on sám
tieto časy resp. dni považuje za služobný čas tým, že tento čas ako odpracované hodiny započítava
do fondu pracovného času a za čas výkonu štátnej služby ich napokon považuje aj ustanovenie § 97
ZoHaZZ. Za služobný čas je však nutné považovať aj ostatné druhy „voľna“, počas ktorých môže byť
príslušníkovi nariadená služobná pohotovosť a musí byť na základe § 92 ZoHaZZ pripravený nastúpiť

do služby. Ako príklad si dovolím uviesť deň 15.09.2021, kedy mi bola nariadená služobná pohotovosť
v trvaní 24 hodín, ktorú mi však žalovaný do odpracovaných hodín vôbec nezapočítal.
12. Ako vyplýva aj z vyjadrení žalovaného, môj služobný čas je rozvrhovaný nerovnomerne po dobu
šiestich mesiacov, a vykonávanie služobných činností sa rozvrhuje spravidla na obdobie jedného
mesiaca vrátane určenej služobnej pohotovosti v súlade s § 92 ZoHaZZ. Zákonodarca v § 85 ZoHaZZ

ustanovil týždenný služobný čas príslušníkov v rozsahu 40 hodín týždenne, pričom ako vyplýva z
„Plachiet služieb“ a z položky „PH“ (skratka pre „Plánované Hodiny“), v mesiaci apríl 2021 mi bolo určené
odpracovať resp. mi bolo naplánované odpracovať celkovo 167:12 hodín, čo zodpovedá ustanovenému
služobnému týždennému času v zmysle kolektívnej zmluvy na rok 2021 v rozsahu 38 hodín týždenne.Podľa aktuálnej právnej úpravy týkajúcej sa nerovnomerného rozvrhnutia služobného času platí, že
v období šiestich mesiacov môj priemerný týždenný pracovný čas nesmie presiahnuť ustanovený
týždenný pracovný čas (v roku 2021 to bolo 38 hodín v zmysle kolektívnej zmluvy). Dokonca aj z

nesprávneho, žalovaným predloženého „Výpočtu priemerného služobného času“ vyplýva, že v každom
a jednom tam uvedenom období, môj priemerný týždenný služobný čas aj podľa výpočtov žalovaného
značne presiahol ustanovený týždenný služobný čas.
Z predložených listinných dôkazov je evidentné, že môj služobný čas sa nerozvrhuje nerovnomerne,
ale plánuje sa a porovnáva sa so služobným časom príslušníkov, ktorým sa služobný čas rozvrhuje

rovnomerne. Práve preto vznikajú v jednotlivých mesiacoch niekedy kladné, inokedy záporné rozdiely
odpracovaných hodín, a to aj z dôvodu, že do služobného času príslušníka s nerovnomerne rozvrhnutým
služobným časom sa nezapočítavajú hodiny určenej služobnej pohotovosti.
Keďže môj služobný čas je rozdelený na zmeny a na služobné dni, nie je možné vychádzať
z rovnomerného rozvrhnutia služobného času, keďže služobný deň u príslušníkov s rovnomerne
rozvrhnutým služobným časom sa líši počtom služobných dní v týždni (5 pracovných dní) a počtom

odslúžených hodín v rámci služobného dňa (8 resp. 7,5 hodiny). V mojom prípade je počet pracovných
dní v týždni rovnajúci sa počtu odslúžených služobných dní, kedy v jednom služobnom dni odslúžim
24 hodín.
13. Špecifiká nerovnomerného rozvrhnutia služobného času nezohľadňuje ani samotný žalovaný pri ním
prezentovanom„Výpočtepriemernéhotýždennéhoslužobnéhočasu“,čojeďalšídôvod,prečotentojeho

výpočet ani nemôže byť správny. Navyše, výpočet žalovaného je zavádzajúci aj tým, že žalovaný si sám
určuje, čo odpočíta a čo neutralizuje v rozpore s vnútroštátnou úpravou a ustanovením § 97 ZoHaZZ.
Nemôže totiž ostať bez povšimnutia ani to, že žalovaný si sám určuje, koľko hodín započíta ako
„odpracované hodiny“ napr. v prípade rekondičného pobytu. Napriek tomu, že žalovaný priznáva, že
rekondičný pobyt má byť započítavaný do pracovného času, žalovaný do pracovného času započítava

len ním svojvoľne určený počet hodín. Rekondičný pobyt musí povinne absolvovať každý príslušník,
ktorý v zbore odslúžil viac než 10 rokov. Rekondičný pobyt pritom trvá nepretržite 14 po sebe
nasledujúcich kalendárnych dní, počas ktorých musí byť príslušník sústavne prítomný v na to určenom
zariadení, a to vrátane víkendov. Žalovaný však (bežne v obdobných konaniach) každý z týchto dní
zohľadňuje ako odpracovaný len v rozsahu 7,5 hodiny a aj to len v rámci pracovných dní (od pondelka

do piatku), pričom 2 víkendové dni nie sú príslušníkovi zohľadnené ako odpracované ani len z časti (teda
za tieto dni sa mu započíta 0 hodín).
V mojom prípade žalovaný postupoval rovnako ako som opísal vyššie. Z predloženého Dôkazu
č. 4 k žalobe – mesačného výpisu z dochádzkového systému SAP ako aj zo žalovaným
predloženého „Prehľadu plánu pre obdobie: 01.01.2022 – 31.12.2022“ a „Prehľadu plánu pre obdobie

01.11.2020-31.12.2021“ a v časti označenej ako „Prehľad plánu pre obdobie: 01.01.2023-31.12.2023“
vyplýva, že som sa na rekondičnom pobyte zúčastnil v mesiacoch máj 2022 a máj 2023. Pre upresnenie
uvádzam, že v mesiaci máj 2022 som sa rekondičného pobytu zúčastnil v dňoch od 03.05.2022 do
16.05.2022 a v mesiaci máj 2023 som sa rekondičného pobytu zúčastnil v dňoch 01.05.2023 do
14.05.2023. Zdôrazňujem, že na rekondičnom pobyte som sa v týchto mesiacoch zúčastnil štrnásť za

sebou nasledujúcich kalendárnych dní, pričom za účasť na týchto rekondičných pobytoch mi žalovaný
zohľadnil v rámci odslúžených hodín mimo celých zmien len pracovné dni (t.j. v mesiaci máj 2022 mi
zohľadnil 10 pracovných dní po 7,5 hodiny a v máji 2023 mi zohľadnil 10 pracovných dní po 7,5 hodiny).
Ako je evidentné, žalovaný nezapočítal ani jeden víkendový deň z 14 kalendárnych dní strávených v
príslušnom mesiaci na rekondičnom pobyte. V mesiaci máj 2022 žalovaný v predloženom „Výpočte

priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných obdobiach“ v stĺpci „počet
odslúžených hodín mimo celých zmien“ uvádza údaj 82:30. Z týchto hodín predstavuje 07:30 hodín
účasti na školení dňa 02.05.2022 a zvyšných 75:00 zodpovedá účasti na rekondičnom pobyte v trvaní
10 dní (10x7,5=75). Ak teda žalovaný vo svojom doplňujúcom vyjadrení uvádza, že v tomto stĺpci
zohľadňujeajhodinystrávenémnounarekondičnompobyte,potomminiejezrejmé,prečovmesiacimáj

2022 uvádza v tomto stĺpci len údaj zodpovedajúc účasti na rekondičnom pobyte v trvaní 75:00 hodín,
keď som sa preukázateľne na tomto rekondičnom pobyte zúčastnil 14 kalendárnych dní nasledujúcich
po sebe. Preukázateľne mi tak žalovaný v mesiaci máj 2022 nezohľadnil a nezapočítal za 4 kalendárne
dni strávené na rekondičnom pobyte, t.j 30 hodín (4 x 7,5 =30). Žalovaný mi teda nezapočítal práve
víkendové dní, ktoré pripadli na dni 07.-08.05.2022 a 15.-16.05.2022

Rovnako postupoval žalovaný aj v mesiaci máj 2023, kedy som rekondičný pobyt absolvoval v
dňoch 01.05.2023 – 14.05.2023. V mesiaci máj 2023 žalovaný v predloženom „Výpočte priemerného
týždenného služobného času v sledovaných referenčných obdobiach“ v stĺpci „počet odslúžených
hodín mimo celých zmien“ uvádza údaj 75:00. Je tak evidentné, že v mesiaci máj 2023 žalovanýopätovne zohľadnil len 10 pracovných dní a nezohľadnil ani len jeden víkendový deň absolvovaný
mnou na rekondičnom pobyte. Preukázateľne mi tak žalovaný v mesiaci máj 2023 opätovne nezohľadnil
a nezapočítal za 14 kalendárnych dní strávených na rekondičnom pobyte 4 kalendárne dni, ktorým

zodpovedá 30 hodín (4 x 7,5 = 30).
Ak by mi však žalovaný započítal v rámci absolvovania rekondičného pobytu všetky mnou strávené dni
tak ako som ich vyššie vymedzil, potom by mi musel zohľadniť ďalších 30:00 hodín v mesiaci máj 2022
a ďalších 30:00 hodín v mesiaci máj 2023.
Týmto postupom žalovaného mi tak chýba spolu za vyššie uvedené mesiace máj 2022 30:00 hodín a máj

2023 ďalších 30 hodín, čo opätovne skresľuje môj priemerný týždenný pracovný čas. Práve v dôsledku
takéhoto nesprávneho postupu potom opätovne žalovaný deklaruje, že v ním uvádzaných referenčných
obdobiach nedošlo k porušeniu Smernice. Pokiaľ by mi boli zohľadnené aj chýbajúce hodiny v celkovom
rozsahu 60:00 hodín, tak ako uvádzam vyššie ako aj ďalšie hodiny, ktoré žalovaný v tomto období
nezapočítal, môj priemerný týždenný pracovný čas by bol oveľa vyšší.
14. V prípade dovolenky alebo PN-ky, sa mi započítava len 17 hodín (do konca roka 2021) resp. 16

hodín (od roku 2022), ale z celkového počtu dní v mesiaci odpočítava 1 deň, tzn. celý môj služobný
deň, ktorý je v rozsahu 24 hodín. Zjednodušene povedané, ak mám 1 deň dovolenky, ktorá zodpovedá
1 služobnému dňu (ktorý trvá min. 24 hodín), malo by sa mi aj na účely započítania dovolenky ako
služobného času (§ 97 ZoHaZZ) započítať 24 hodín, v skutočnosti sa mi však započítalo len 17 (pri
režime 17/7) resp. 16 hodín (pri režime 16/8).

Na tomto mieste si tiež dovolím poukázať na zmätočný postup žalovaného, ktorý mi v ním predloženom
„Výpočte priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných obdobiach“ v mesiaci
február 2023 odpočítal z kalendárnych dní daného mesiaca celkove 3 kalendárne dni, počas ktorých
som čerpal dovolenku. V daný mesiac február 2023 som však dovolenku čerpal dňa 03.02.2023,
15.02.2023, 24.02.2023 a dňa 27.02.2023. Napriek tomu, že dovolenku som čerpal počas štyroch dní,

kedy som mal naplánované služby, žalovaný mi odpočítal len tri kalendárne dni. V mesiaci apríl 2023
som dňa 04.04.2023 čerpal 0,5 dňa dovolenky a 0,5 dňa dodatkovej dovolenky a dňa 19.04.2023
som opätovne čerpal dovolenku. Napriek tomu mi žalovaný odpočítal celé dva kalendárne dni ako
čerpanie dovolenky. Dňa 08.03.2023 som tiež čerpal dodatkovú dovolenku, ktorú mi však žalovaný z
kalendárnych dní neodpočítal. Poukazujem tiež na to, že v dňoch 29.11.2022 až 12.12.2022 som bol na

materskej dovolenke, pričom týchto 14 kalendárnych dní mi žalovaný žiadnym spôsobom nezohľadnil a
z kalendárnych dní príslušného mesiaca ani neodpočítal.
Zároveň žalovaný postupuje zmätočne aj vo vzťahu k jednotlivým služobným dňom, ktoré som síce
neodslúžil, ale v týchto dňoch som bol u lekára, alebo čerpal dovolenku (či už dodatkovú dovolenku,
riadnu dovolenku, materskú dovolenku alebo tzv. „voľno za sviatok“). K týmto dňom pristupuje selektívne

a veľmi svojvoľne, kedy nie je možné zistiť, prečo niektoré dni z kalendárnych dní príslušného mesiaca
odpočítava a niektoré nie.
Keďže je služobný čas zásahových hasičov (ktorí majú nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas) v
skutočnosti rozvrhovaný podľa príslušníkov HaZZ s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom, potom
by mi v prípade čerpania dovolenky mali byť z príslušného mesiaca odpočítané celkove 2 dni, a nie len

1 deň zodpovedajúci môjmu služobnému dňu.
Z počtu dní v mesiaci žalovaný odpočítava iba dovolenku alebo PN-ku, a nie aj ostatné voľná, ktoré iba
neutralizoval, ale už ich z počtu započítaných dní neodpočítal tak, ako v prípade dovolenky alebo PN-
ky, čím sa snažil skresliť výpočet tak, aby tým celkový priemerný služobný čas znížil. Domnievam sa, že
ak samotný žalovaný považuje aj ostatné voľná za „dobu odpočinku“, teda sú rovnocenné dovolenke,

ktorú žalovaný odpočítava, potom neexistuje žiadny dôvod, prečo by logicky aj tieto ním tvrdené „doby
odpočinku“ nemali byť rovnako tak odpočítavané a prečo by aj o tieto dni nemalo byť skrátené žalovaným
uvádzané obdobie. Uvedené má zásadný význam najmä v tom, že žalovaný odpočítava len kalendárne
dni v mesiaci, neodpočítava už však služobné dni, ktoré na daný mesiac pripadajú.
15. Údaje uvádzané žalovaným v ním predloženom „Výpočte priemerného týždenného služobného času

vsledovanýchreferenčnýchobdobiach“súnesprávneajzďalšíchdôvodov,ktorésompodrobnerozpísal
vyššie, t. j. preto, že žalovaný nezapočítal mnou skutočne odslúžené hodiny, ktoré som preukázateľne
odpracovalaktorévyplývajúajzpredloženýchlistinnýchdôkazov.Samotnáskutočnosť,žemižalovanýv
jeho výpočte nezohľadnil minimálne 146:00 odpracovaných hodín napriek tomu, že údaje o odpracovaní
týchto hodín preukazujú aj tie listinné dôkazy, ktoré žalovaný sám predložil, spochybňuje žalovaným

predložený výpočet môjho priemerného týždenného služobného času.
Tieto „nezrovnalosti“ pritom nevyznievajú inak než tak, že žalovaný nielenže vytvoril „vzorec“ výpočtu
pracovného času, ktorý účelovo nastavil tak, aby čo najviac znížil dĺžku priemerného týždenného
pracovného času hasiča, ale zároveň v jeho „výpočtoch“ (tabuľke) pracovného času žalobcov častokrátz nepochopiteľných dôvodov neuvádza ani tie údaje (počty odpracovaných hodín), ktoré vyplývajú aj z
ním preložených listín. Tieto odpracované hodiny však vo „výpočtoch“ žalovaného nikde nefigurujú.
Nechcem radšej polemizovať o tom, či takýto postup je výsledkom „omylu“, alebo ide o úmyselné a

vedomé vynechanie niektorých údajov spoliehajúc sa na to, že pri tomto počte údajov a príslušníkov
nebude v našich možnostiach tieto nezrovnalosti spozorovať, keďže žalovaný súd a žalobcov doslova
„zasype“ enormným množstvom údajov a následných „výpočtov“, kde na prvý pohľad možno tieto údaje
vyzerajú legitímne, avšak v skutočnosti sú absolútne nesprávne. Takéto nezrovnalosti v rádoch desiatok
až stoviek hodín (a to aj v rozsahu 500 a viac hodín) však boli zistené u každého jedného žalobcu, v

spore ktorého žalovaný takýto „výpočet“ predložil.
16. Žalovaný aj v tomto spore tvrdí, že niektoré z období uvedených v § 97 ZoHaZZ nie je možné
považovať za odpracované na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času. K tejto
skutočnosti som sa už podrobne vyjadroval v článku V. mojej Repliky žalobcu.
Ak by si však samotný žalovaný bol istý správnosťou tejto jeho argumentácie, podľa ktorej teda obdobia
PN, dovolenky a pod. nemajú byť považované za odslúžený služobný čas, nemajú byť započítané

do odslúžených hodín a preto ani nemajú byť brané do úvahy pri výpočte priemerného týždenného
pracovného času hasiča, neexistoval by logicky absolútne žiadny dôvod na zamýšľanú legislatívnu
zmenuZoHaZZ,ktoréjeaktuálnepredloženávoformenávrhunazmenuustanoveníZoHaZZvNárodnej
rade Slovenskej republiky!
Dňa 22.05.2024 bol totiž poslancom Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „NR SR“) B. G. podaný

návrh na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v
znení neskorších predpisov, s navrhovaným dátumom účinnosti od 15.10.2024. Týmto návrhom zákona
sa má zmeniť ZoHaZZ okrem iného práve aj v časti ustanovenia § 97 ZoHaZZ, ktorý sa má doplniť o
nové ustanovenia nasledovne:
§ 97 sa dopĺňa odsekom 3, ktorý znie:

„(3) Na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času, ktorý vrátane štátnej služby nadčas
v období šiestich mesiacov nesmie prekročiť 48 hodín, sa ako vykonávanie štátnej služby neposudzujú
časy podľa odseku 1 písm. a) až c) a písm. h) až l); čerpanie dovolenky podľa § 93 ods. 1 prvej a druhej
vety a čas podľa odseku 1 písm. j) prvý bod sa na účely výpočtu priemerného týždenného služobného
času do obdobia šiestich mesiacov nezarátavajú.“.

Príloha: návrh zákona, ktorým sa dopĺňa ZoHaZZ, kompletne dostupný aj na H.
Je teda zjavné, že podľa predloženého návrhu novely ZoHaZZ sa za vykonávanie štátnej služby nemajú
posudzovať práve tie časové obdobia, o ktorých žalovaný už v súčasnosti tvrdí, že podľa aktuálne
platného a účinného znenia ZoHaZZ sa tieto obdobia nepovažujú za výkon štátnej služby a preto ani
nezahŕňajú do výpočtu priemerného týždenného služobného času hasičov! Je však zrejmé, že ak by už

zo v súčasnosti platného a účinného znenia ZoHaZZ vyplývalo to, čo žalovaný v rámci svojej procesnej
obrany účelovo tvrdí, neexistoval by žiadny dôvod, aby poslanec NR SR (ktorý je členom rovnakej
politickej strany, ako súčasný Minister vnútra Slovenskej republiky), podával návrh na takúto zmenu
ZoHaZZ.
Skutočnosť, že z aktuálne platného a účinného znenia ZoHaZZ vyplýva presný opak toho, čo žalovaný

ohľadne jednotlivých období uvedených v § 97 ods. 1 ZoHaZZ tvrdí, nepriamo potvrdzuje aj dôvodová
správa k navrhovanej zmene ZoHaZZ, v ktorej navrhovateľ uvádza:
„Vnavrhovanom§97ods.3bolopotrebnéurčitéčasypodľa§97ods.1zákonač.315/2001Z.z.naúčely
výpočtu priemerného týždenného služobného času negatívne vymedziť, t. j., že sa tieto časy na účely
výpočtu priemerného týždenného služobného času neposudzujú ako výkon štátnej služby. Znamená to,

že sa tieto časy budú považovať za čas odpočinku. Čas čerpania dovolenky podľa § 93 ods. 1 prvej a
druhej vety a čas podľa § 97 ods. 1 písm. j) prvý bod, nebude možné zarátať do výpočtu priemerného
týždenného služobného času v období šiestich mesiacov, a to z dôvodu, aby sa nezvyšoval služobný
čas, ktorý by tieto časy kompenzovali.“
Aj z dôvodovej správy a použitia budúceho času (viď znenie „budú považovať“ resp. „nebude možné“)

je zrejmé, že podľa v súčasnosti platného znenia ZoHaZZ sa všetky tie obdobia, ktoré sú uvedené v
§ 97 ods. 1 ZoHaZZ a ktorých sa dotýka zamýšľaná zmena resp. doplnenie ustanovenia § 97 ods. 3
ZoHaZZ, nepovažujú za „čas odpočinku“, ako to v rámci svojej procesnej obrany v tomto spore účelovo
tvrdí žalovaný.
Absolútne pritom nepochybujem o tom, že dôvod tejto zamýšľanej legislatívnej zmeny je práve reakciou

na také v súčasnosti prebiehajúce (a aj budúce) súdne spory, akým je aj tento môj spor so žalovaným
(navrhovaný dátum účinnosti novely zákona je k 15.10.2024). Som presvedčený, že cieľom tejto
úpravy má byť len do budúcnosti umelo „na papieri“ znížiť výsledný priemerný týždenný pracovný čas
hasičov tak, aby žalovaný mohol v takýchto súdnych sporoch naďalej tvrdiť, že vlastne nedochádza kprekračovaniu či už vnútroštátne stanoveného týždenného pracovného času podľa § 85 ods. 2 ZoHaZZ
a kolektívnych zmlúv, alebo aj maximálneho priemerného týždenného pracovného času podľa článku
6 písm. b) Smernice.

Je len poľutovania hodné a žiaľ aj o mnohom z hľadiska „kvality“ právneho štátu vypovedajúce, že
takáto zamýšľaná účelová zmena ZoHaZZ je fakticky jedinou celoplošnou „zmenou“, na ktorú sa tento
štát zmohol po 10 rokoch súdnych sporov stovkách súdnych rozhodnutí, v ktorých je súdmi konštantne
potvrdzované porušenie práva zásahových hasičov na dodržanie limitu pracovného času. Takáto zmena
však podstatu problému v skutočnosti absolútne nijako nerieši a ide znova len o spôsob, akým sa snaží

žalovaný formálne resp. legislatívne „zakryť“ porušovanie práv zásahových hasičov na dodržiavanie či
už vnútroštátnych, ako aj úniových limitov pracovného času.
17. V súvislosti s (ne)dodržiavaním ustanovení o pracovnom čase hasičov je potrebné zdôrazniť aj tú
skutočnosť, že žalovaný v celej jeho Duplike aj v tabuľke „Výpočet priemerného týždenného služobného
času v sledovaných referenčných obdobiach“ spochybňuje len to, že podľa neho nedochádzalo k
prekračovaniu 48-hodinového priemerného týždenného služobného času a teda k porušovaniu článku

6 písm. b) Smernice.
Aj na tomto mieste však opätovne zdôrazňujem, že žalovaný absolútne nereaguje na tú zásadnú
skutočnosť, že spôsobom rozvrhovania služobného času zásahových hasičov a nezapočítavaním
pohotovostí do služobného času dochádza aj k porušovaniu vnútroštátnej právnej úpravy pracovného
času hasičov!

Táto skutočnosť má pritom priamy vplyv aj na porušovanie článku 6 písm. a) Smernice, pretože práve
toto ustanovenie Smernice ukladá členským štátom povinnosť vnútroštátnou úpravou stanoviť (a potom
nepochybne aj dodržiavať) dĺžku týždenného pracovného času, ktorý je v § 85ods. 2 ZoHaZZ stanovený
na 40 hodín týždenne a kolektívne zmluvy stanovujú ešte kratší, a to 38 hodinový (v roku 2022) resp.
37,5 hodinový (od roku 2023) týždenný služobný čas hasičov!

Dokonca aj nesprávne a neúplné výpočty žalovaného v ním predloženej „tabuľke“, ktorými sa žalovaný
snažil umelo znížiť môj pracovný čas potvrdzujú, že stanovený týždenný pracovný čas bol takmer
počas každého žalovaným tvrdeného „referenčného obdobia“ zásadne prekročený! Na túto skutočnosť
žalovaný absolútne nijako nereaguje a ani sa k nej radšej nevyjadruje!!!
Keďže fond pracovného času v sebe zahŕňa všetky zložky toho, čo služobným časom je a čo som

mal podľa plánu služieb odslúžiť, potom k takto mne vykazovanému fondu pracovného času treba
pripočítať všetky nadčasy a odslúžené hodiny služobnej pohotovosti a z týchto údajov potom vychádzať
pri zisťovaní priemerného týždenného času za žalované obdobie, keďže žiadne referenčné obdobia
v súvislosti s výpočtom priemerného pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice HaZZ
neupravuje. Mnou prezentovaný výpočet priemerného týždenného pracovného času je tak podľa môjho

názoru súladný nielen so Smernicou, ale aj vnútroštátnou právnou úpravou.
V.
Námietka k návrhu žalovaného na vykonanie dôkazu výsluchom svedka
18. Žalovaný v článku VI. Dupliky zároveň navrhol vykonanie dôkazu výsluchom bližšie neurčeného
svedka (resp. svedkov) „z úrovne vecného gestora, Krajského riaditeľstva HaZZ v Banskej Bystrici“, čo

odôvodnil tým, že tento „svedok“ (resp. „svedkovia) sa má vyjadriť k „výpočtom priemerného týždenného
pracovného času žalobcu v sledovaných referenčných obdobiach počas žalovaného obdobia“.
Žalovaným navrhnutý dôkaz výsluchom svedka (svedkov) namietam a vykonanie takéhoto „dôkazu“
považujem za neúčelné a procesne absolútne nedôvodné a neopodstatnené. Už zo samotného
odôvodnenia tohto dôkazného návrhu je zjavné, že takýto, bližšie nešpecifikovaný „svedok“ (resp.

„svedkovia), sa má podľa žalovaného vyjadrovať k (ne) správnosti výpočtov môjho priemerného
týždenného služobného času a k tomu, ktoré obdobia sa majú či nemajú do výpočtu priemeru
započítavať. Týmto „dôkazom“ chce žalovaný zjavne súd presviedčať, že jeho výpočty a skutkové
tvrdenia o mojom pracovnom čase sú správne a práve o tomto má „svedčiť“ ním navrhovaný „svedok“.
Obe sporové strany predložili svoje verzie výpočtu priemerného týždenného služobného času, pričom

rozhodnutie o tom, ktorá z týchto verzií je správna a zákonná, prináleží súdu a je závislá na právnom
posúdení veci, ktoré rovnako prináleží len súdu. Žiadny svedok nie je oprávnený riešiť právne otázky,
ktorých posúdenie je vo výlučnej kompetencii súdu.
Svedok sa nemôže vyjadrovať k referenčným obdobiam, k tomu kedy začínajú a aké dlhé sú, rovnako
tam nemôže „svedčiť“ o tom, ktoré obdobia sa majú alebo nemajú započítavať na účely stanovenia

resp. výpočtu priemerného týždenného pracovného času, pretože všetky tieto skutočnosti sú výlučne
právnymi otázkami, ktoré vyhodnotí súd v rámci jeho právneho posúdenia. Súd má k dispozícii všetky
relevantné, oboma stranami predložené listinné dôkazy týkajúce sa mnou odpracovaných hodín v rámci
celého žalovaného obdobia, rovnako tam má k dispozícii rozsiahlu argumentácii sporových strán aj ktejto otázke, pričom výsluch žalovaným navrhovaného svedka resp. svedkov nemôže nijako prispieť
k (právnemu) objasneniu veci. Jednoducho povedané, inštitút výsluchu svedka neslúži na to, aby sa
strana sporu jeho prostredníctvom snažila súd presvedčiť o správnosti svojej právnej argumentácie a je

viac než zrejmé, ako objektívne by asi takýto „svedok“ z pozície „vecného gestora“ žalovaného v konaní
„svedčil“.
Zuvedenýchdôvodovjevykonaniežalovanýmnavrhovaného„dôkazu“absolútneneúčelnéapovažujem
ho len za snahu odvádzať pozornosť od podstaty sporu. Dôkazný návrh žalovaného na výsluch bližšie
nešpecifikovaného svedka resp. svedkov preto namietam a navrhujem, aby súd tento navrhovaný dôkaz

nevykonal.
VI.
Zhrnutie
19. Zhrnúc všetky vyššie uvedené skutočnosti preto jednoznačne tvrdím, že výpočty žalovaného v
tabuľke priloženej k Duplike sú očividne nesprávne a nemožno z nich vychádzať. „Výpočet“ žalovaného
je nesprávny nielen z vecných dôvodov (nezahrnutie minimálne 146:00 hodín do výpočtu), ale aj z

právnych dôvodov (nezohľadňovanie jednotlivých období uvedených v § 97 ods. 1 ZoHaZZ do výpočtu v
rozpore s právnou úpravou a všeobecne nesprávne a účelovo nastavený „vzorec“ resp. spôsob výpočtu,
ktorý umelo znižuje výslednú dĺžku priemerného týždenného pracovného času). Skutkové tvrdenia
žalovaného ohľadne dĺžky môjho (priemerného) týždenného pracovného času preto v celom rozsahu
popieram.“

6. Súd vykonal dokazovanie na pojednávaní konanom dňa 6.2.2025 výsluchom strany a to žalobcu,
oboznámením sa s prednesom právneho zástupcu žalobcu, oboznámením sa s prednesom zástupcu
žalovaného, ako aj oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to dokladmi žalobcu k vymenovaniu za
príslušníka HaZZ, rozpisom pracovnej pohotovosti, vyčíslením nároku žalobcu, výplatnými páskami

žalobcu, plánom služieb, dokladmi žalovaného, prehľadom plánu služieb, výpočtom priemerného
služobného času žalobcu a zistil tento skutkový stav.

7. Súd z výsluchu strany a to žalobcu na pojednávaní konanom dňa 6.2.2025 zistil, že tento v celom
rozsahu sa pripája k písomne podanej žalobe, ako aj k prednesu svojho právneho zástupcu a žiada

žalobe v celom rozsahu vyhovieť. K veci uviedol, že má G. a majú X malé deti vo veku X rokov, pričom
sa jedná o I. a žalobca sa im nestíha venovať ako si predstavuje. Tvrdil, že trávi veľmi veľa času v práci
a keď máva voľno po 24-hodinovej smene v trvaní 2 dni a niekedy ani to nemá, napr. keď je výjazd v noci,
tak jeden deň z tých dvoch sa stratí, keďže musí doma odpočívať. K veci ďalej uviedol, že v podstate je
v robote 240 hodín do mesiaca a to má aj nejaké školenia. Čo sa týka narodenia jeho X detí, tak tieto

sa narodili v novembri XXXX s tým, že po narodení I. to bolo náročné, ale je pravda, že v tom čase im
pomáhali svokrovci. Žalobca ďalej k veci uviedol, že vo voľnom čase, keďže dostal do daru rodinný dom,
ktorý treba rekonštruovať, tak sa snaží tento dom opravovať a to za tým účelom, že po oprave tohto
domu sa mienia do tohto rodinného domu s rodinou nasťahovať. Ďalej k veci žalobca uviedol, že má
rodičov, ktorí majú viac ako XX rokov a samozrejme sa im snaží v rámci voľného času pomáhať. Ostáva

mu málo času aj na jeho koníčky, resp. žiadny čas. Ako koníčky mával napr. bicykel, turistiku. Vzhľadom
na jeho pracovné nasadenie je veľmi náročné zvládať všetky tieto veci, ktoré musí v živote absolvovať.
Žalobca k veci uviedol, že zatiaľ nepociťuje nejaké zdravotné komplikácie v súvislosti s výkonom jeho
práce. Žalobca k veci uviedol, že do roka sa žalobca v rámci svojej profesie musí zúčastňovať výcviku
a školení približne 6 – 7x. Žalobca ďalej k veci uviedol, že v prípade keď v noci nie je žiadny výjazd, je

potrebné sa starať o techniku a robia sa aj iné údržbové práce okolo útvaru. Žalobca potvrdil, že počas
nočnej pohotovosti je čas na odpočinok, avšak nie taký odpočinok ako doma, keďže v prípade potreby
do minúty je povinný absolvovať výjazd.

8. Súd v prvom rade sa zaoberal námietkou žalovaného miestnej a kauzálnej nepríslušnosti tunajšieho

súdu a námietku svojej pasívnej vecnej legitimácie.

9. Podľa § 19 písm. b) CSP, popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd,
v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.

10. Podľa § 40 CSP, súd aj bez námietky skúma vecnú príslušnosť, kauzálnu príslušnosť a funkčnú
príslušnosť počas celého konania; kauzálnu príslušnosť v obchodnoprávnych sporoch súd skúma iba
do otvorenia pojednávania alebo predbežného prejednania sporu.11. Podľa § 42 CSP, ak je námietka miestnej nepríslušnosti nedôvodná alebo ak nie je uplatnená
včas, súd na ňu neprihliadne a spor prejedná a rozhodne. Neprihliadnutie na námietku súd odôvodní v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

12. Podľa § 43 ods. 1 CSP, ak súd postupom podľa § 40 a 41 zistí, že nie je príslušný, bezodkladne
postúpi spor príslušnému súdu bez rozhodnutia a upovedomí o tom žalobcu. Žalovaného upovedomí
len vtedy, ak mu už bola žaloba doručená.

13. Pokiaľ žalovaný namietal miestnu nepríslušnosť tunajšieho súdu, túto námietku súd vyhodnotil ako
nedôvodnú a v zmysle § 42 CSP na ňu neprihliadol. Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu
škody. Zo skutočností uvádzaných v žalobe je zjavné, že za skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu
škody, žalobca označil zásah do jeho práv postupom žalovaného, v dôsledku čoho mu vznikla škoda a
to v súvislosti v výkonom povolania žalobcu. Miesto výkonu jeho stálej služobnej činnosti je hasičská
stanica vo D., ktoré je v územnom obvode Okresného súdu Zvolen, kde vznikli a prejavili sa následky

škody vo forme nemajetkovej ujmy. S poukazom na ust. 19 písm. b) CSP je tak miestna príslušnosť
tunajšieho súdu daná. Kauzálnu príslušnosť súd skúma ex offo aj v prípade, ak žiadna zo strán takúto
námietku nevznesie. Súd pri začatí konania nezistil, že by sa jednalo o pracovnoprávny spor, kde od
platnosti a účinnosti novely CSP súvisiacej so zmenou súdnej mapy sa kauzálne príslušným súdom
od 01. 06. 2023 v individuálnych pracovnoprávnych sporoch stal Okresný súd Banská Bystrica pre

obvod Krajského súdu v Banskej Bystrici. Doposiaľ vo všetkých právoplatných rozhodnutiach súdov SR
boli opakovane vyvrátené námietky žalovaného, že v obdobných sporoch sa jedná o pracovnoprávny
spor, s čím súvisela aj námietka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, bolo jednoznačne ustálené,
že žalobca podáva žalobu o náhradu škody, ktorá mu vznikla porušením práva Európskej únie. Súd
pri úvahe o jeho právomoci vo veci konať a rozhodnúť dospel k záveru, že jeho právomoc je daná,

keďženeexistuježiadnyinýorgándisponujúcikompetenciounarozhodnutieoprávežalobcunanáhradu
nemajetkovej ujmy voči štátu za porušenie práva EÚ. Súd preto konštatuje, že je vecne a miestne
príslušným na rozhodovanie a prejednanie žaloby žalobcu.
Pokiaľ súd zotrval na posúdení nároku žalobcu ako nároku o náhradu škody, ktorá mu vznikla porušením
práva Európskej únie, nebola dôvodná ani námietka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, keďže

predmetomžalobyniejepracovnoprávnyspor,niejedôvod,abyžalobcažalovalsvojhozamestnávateľa.
Naopak bolo doposiaľ vždy právoplatne judikované, že žalovaný je v spore pasívne vecne legitimovaný
- pasívne vecne legitimovaným subjektom v danom spore je Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor. V
tejto súvislosti treba poukázať na princíp právnej istoty vyjadrený v článku 2 C. s. p., ktorý znamená

okrem iného aj legitímne očakávania sporových strán, že ich spor bude rozhodnutý spravodlivo. Hoci
o otázkach, ktoré súdu v tomto konaní rieši ako otázky predbežné, neexistuje „ ustálená rozhodovacia
prax najvyšších súdnych autorít“, existuje stabilná rozhodovacia prax súdov prvoinštatnčných, ako aj
súdov druhoinštančných, a žalovaný neuviedol žiadne také skutočnosti a dôkazy, z ktorých by súd mohol
vyvodiť iné právne závery.

Žalovaný v konaní namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá Smernica nebola do právneho poriadku SR
transformovaná správne, tvrdil, že úprava v ZoHaZZ neodporuje dotknutej Smernici, a že nie je daný
základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia jeho práv plynúcich z čl. 2 a 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES.
14. Podľa Čl.2 ods. 1 C.s.p., ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených

záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Podľa ods. 2, právna
istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet,
aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Podľa ods.
3, ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak,

každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.
Súd poukazuje na princíp právnej istoty vyjadrený v článku 2 C. s. p., ktorý znamená okrem
iného aj legitímne očakávania sporových strán, že ich spor bude rozhodnutý spravodlivo. Zásada
právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Ochrane právnej istoty ako
základnému aspektu právneho štátu venuje náležitú pozornosť aj Európsky súd pre ľudské práva

vo svojej judikatúre (rozsudok vo veci Brumărescu proti Rumunsku z 28. októbra 1999 a vo veci
Ryabykh proti Rusku z 24. júla 2003). Žalovanému, ktorý je stranou sporu na strane žalovaného
vo všetkých takýchto obdobných sporoch sú isto známe závery stoviek právoplatných rozhodnutí
súdov SR (provinštančných a druhoinštančných), že dotknutá Smernica nebola do ZoHaZZ prevzatásprávne, pretože vnútroštátna právna úprava (ZoHaZZ) umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať
neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času v rozpore s čl. 2 Smernice a rozvrhnúť
žalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu

stanovenú v čl. 6 písm. b/ predmetnej smernice, a zároveň že základ nároku žalobcu je tak daný,
keďže sú splnené 3 podmienky: 1. cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom
práva a porušenie je dostatočne závažné; 2. existencia škody a 3. priama príčinná súvislosť medzi
porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Bolo by nadbytočné opakovane v tomto
rozhodnutí uvádzať totožné obsiahle odôvodnenie, preto súd poukazuje príkladom na závery rozsudku

prejednávajúceho senátu sp.zn. 13C/15/2023 zo dňa 24.07.2023 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu Banská Bystrica sp.zn. 13Co/73/2023 z 31.07.2024 ako aj na ine rozhodnutia KS BB ako napr.
(11Co/85/2023,17Co/141/2023,15Co/25/2024,13Co/62/2023).Natýchtozáverochsúdvplnomrozsahu
zotrváva a odkazuje na ne.
15. Žalovaný sa k záverom o tom, že nezapočítaním neaktívnej časti služobnej pohotovosti do
pracovného času žalobcu dochádza k porušovaniu čl. 2 Smernice, nijako nevyjadril. Žalovaný namietal,

že žalobca v konaní nepreukázal skutočnosť, že v tomto konkrétnom prípade došlo k prekračovaniu
maximálneho týždenného pracovného času 48 hod./ týždenne, keď namietol správnosť výpočtu žalobcu
uvedený v žalobe a zároveň predložil súdu vlastný výpočet priemerného týždenného pracovného času.
V tomto svojom výpočte určil referenčné obdobia 6 mesiacov: apríl – september 2021, október 2021 –
marec 2022, apríl – september 2022, október 2022 – marec 2023, apríl – september 2023, október 2023

– február 2024. K výpočtom uviedol, že do odslúžených hodín započítal o.i. aj čas služobnej pohotovosti,
nezapočítaval niektoré časy služobného voľna s náhradou mzdy. V rámci tohto prepočtu ani v jednom
období nezistil prekročenie maximálneho týždenného pracovného času nad 48 hod./týždenne. Žalobca
namietol správnosť výpočtov, kedy žalovaný zjavne nezohľadnil pracovný čas v niektorých prípadoch,
kedy žalobca v uvedenom období reálne vykonával službu a to v celkovom súčte 146:00 hodín. Žalovaný

sa k tejto námietke nijako nevyjadril. Žalobca namietol uvedený prepočet ako nesprávny a zavádzajúci,
nakoľko nemá oporu vo vnútroštátnej úprave, ani v práve EÚ, ani v judikatúre Súdneho dvora. Žalovaný
svojvoľne niektoré časy plateného voľna žalobcu ako dovolenka, PN, a iné nezapočítal na odpracovaný
čas, iné zas započítal. Žalovaný sa k týmto námietkam nevyjadril. Kontrolný výpočet vykonal žalovaný
len pre účely tohto súdneho konania, neexistuje žiadna úprava na nerovnomerné rozvrhovanie

služobného času pri plánovaní služieb v rámci vopred určených „referenčných období“ tak, aby aj pri
zohľadnení času neaktívnej časti služobnej pohotovosti nedochádzalo k prekračovaniu maximálneho
týždenného pracovného času tak, ako to uviedol žalobca v žalobe. Nie je zrejmé, na základe čoho
potom žalovaný v tomto konaní vychádzal z ním určených referenčných období stanovených výlučne
na obdobie, za ktoré si žalobca uplatňuje svoj nárok. Podmienky pre neprekračovanie maximálneho

týždenného pracovného času musia byť pre všetkých zamestnancov rovnaké, nemôžu byť pre každého
jednotlivého hasiča odlišne stanovené. Podľa všeobecnej zásady čl.6 Smernice členské štáty prijmú
opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že nebude prekračovaný maximálny týždenný pracovný
čas nad 48 hod./týždenne pre každé obdobie siedmich dní. Žalovaný neuviedol žiadne také všeobecne
záväznéopatrenie,ktorébyuvedenézabezpečovaloprirozvrhovaníslužobnéhočasuhasičovslúžiacich

v zmenách v určenom referenčnom období 6 mesiacov. Pri tom nie je sporné, že aktuálne je
určovaný plán služieb na mesačnej báze, žalovaný neuviedol, akým spôsobom pri takomto rozvrhovaní
služieb sa zabezpečí neprekračovanie maximálneho týždenného pracovného času 48 hod./ týždenne.
Podľa rozsudku Súdneho dvora C-254/18: „Článok 6 písm. b), článok 16 písm. b) a článok 19 prvý odsek
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave,
ktorá na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času stanovuje referenčné obdobia,
ktoré sa začínajú a končia v určitých kalendárnych dátumoch, pokiaľ táto právna úprava obsahuje
mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48
hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po

sebe nasledujúcich pevných referenčných období.“ Naša vnútroštátna právna úprava v prípade hasičov
neobsahuje žiadne mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že nebude prekračovaný 48 hodinový týždenný
pracovný čas v každom období dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období. Žalobca
uviedol výpočet priemerného týždenného pracovného času za jednotlivé roky pri zohľadnení skutočného
počtu hodín služobnej pohotovosti, ktorých výkon preukázal z dokladov získaných od žalovaného ( ktoré

slúžia na výpočet mzdy), kedy evidentne opakovane dochádza k prekročeniu maximálneho priemerného
týždenného pracovného času. Preto súd tvrdenie žalobcu považoval za preukázané. Potom sa súd
plne stotožňuje s výpočtom žalobcu v žalobe, ktorý preukázal, že za celé žalované obdobie dochádzak prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času (súd v tomto smere poukazuje aj na
zdôvodnenie námietok žalobcu proti výpočtom žalovaného viď bod 5. tohto odôvodnenia).

16. Súd sa vzhľadom na vyššie uvedené podrobnejšie zaoberá v dôvodoch rozhodnutia uplatnenou
výškou odškodnenia.

17. Podľa čl. 36 ods.1 písm. c), d) a e) zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy SR (ďalej len ako „Ústava SR“),
zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje

najmä
ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c),
najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času (písm. d),
primeraný odpočinok po práci (písm. e).

18. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako

„Obč. Z.), fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a
ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

19. Podľa § 13 ods. 1 Obč. Z., fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov

a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa ods. 2, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Podľa ods. 3, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

20. Podľa § 853 ods. 1 Obč. Z., občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto
ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom
im najbližšie.

21. Súdny dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva
zo strany členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje
komunitárna právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho
právneho poriadku, pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v
prípade porušenia vnútroštátneho práva, a rovnako tieto

kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne
ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva
Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom
na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či

sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme
finančného odškodnenia a aby definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská
právna úprava neobsahuje pravidlá na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva.
V posudzovanej veci dospel súd k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že
nerešpektovaním Smernice mu vznikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu

- § 853 Obč. Z.) posudzovať podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka,
vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR
majú mať zamestnanci (teda aj žalobca) právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky
a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im má zabezpečiť o.i. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl.

40 Ústavy SR má každý právo na ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu
zdravia zabezpečované predovšetkým zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovného
času a odpočinku. Každý má pritom právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia
pracovného času a pravidelne platenej dovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24 Všeobecnej
deklarácie ľudských práv. Samotná Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali

z faktu, že ešte je stále príliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa
musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú
mať primeranú dobu odpočinku a všetkým pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálnydenný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je
potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu týždenného času. Na základe dokladov predložených
žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným

časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu 48-hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu
v rozhodnom období (apríl 2021 - február 2024) a to najmä v súvislosti s nezapočítavaním neaktívnej
časti služobnej pohotovosti do odpracovaného času pre účely rozvrhovania služieb. Súd vzhľadom
na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2 a čl. 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho

základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia
pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci,
ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže
poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa
satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti,
že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom pomere hasičov, aby boli transformované

dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba
na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na
mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania
neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy
ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto

prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade
súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie §
13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len
príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov
obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3

podmienky, štát musí s výhradou nároku náhrady škody, ktorá má základ priamo v práve Únie, napraviť
následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú
škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť
menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada
ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému

sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). V danej veci je podstatnou tá skutočnosť, že právo
žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušované,
pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj
nasadenievlastnéhoživotaapretojenesmiernedôležité,abyžalobcamalmožnosťsipovykonanejpráci
si aj primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej

právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu
počas celého trvania služobného pomeru skracuje čas odpočinku. Tým mal súd preukázanú existenciu
škody na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho
práva. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní
pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu

osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu
do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na
vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.
Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada

sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.

22. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v tom smere, že
má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii
normy Európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia resp. posudzovania výšky je na úvahe súdu.

Slovenská právna úprava odlišuje medzi právom na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Obč. z.) a právom
na náhradu škody (§ 415 a nasl. Obč. z.), nakoľko je medzi nimi pojmová i obsahová odlišnosť.
Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko späté
s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej, ako aj právnickej
osobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj medzi

odškodnenímnemajetkovejujmyvpeniazochanáhradyškodyakomajetkovejujmy,ktorýspočívavtom,
že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah
vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne uviesť
a preukázať (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. apríla 2011, sp. zn. 4Cdo 168/2009). V zmyslenálezu Ústavného súdu III. Ús 288/2017 z 05.12.2017, „...pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia
všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a teda v súlade s princípom
rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako, a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah

priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“. Ústavný súd skonštatoval,
že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, na druhej
strane však táto úvaha neznamená priestor na svojvôľu, či arbitrárnosť. Príslušný súd musí uskutočniť
dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť, či táto ujma vznikla
a ako bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť navrhovateľ, ktorý nesie dôkazné bremeno.

Príslušné závery súdu musia byť riadne odôvodnené a musia spočívať na logických a legitímnych
faktoch. Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2008, sp.zn. 5 Cdo 126/2007, súd pri
úvahách o tom, či je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliada aj na iné
kritéria, ako sú kritéria uvedené v § 13 ods. 2 Obč. Z. Priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon
ponecháva na voľnej úvahe súdu – ten však musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú
povahu konkrétneho prípadu. Určiť konkrétne pravidlá hodnotenia je takmer nemožné vzhľadom na

rozdielnosť toho - ktorého konkrétneho prípadu a vzhľadom na povahu osobnostného práva, ochrany
ktorého sa fyzická osoba domáha. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je určitá satisfakcia
za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života fyzickej osoby a nemôže na strane žiadateľa
slúžiť na neprípustné obohacovanie a na druhej strane nemôže mať likvidačný charakter voči tomu,
kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný (Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 25. septembra

2013, sp. zn. 25 Co 18/2013). Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je zo zákona na voľnej úvahe
súdu, ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom stave. Nevyhnutné
je zohľadniť aj samotný účel náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý v rámci primeraného
zadosťučinenia konania o ochrane osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah
vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Nemajetková ujma, ktorá

vzniklaporušenímosobnostnýchprávsavovšeobecnomslovazmysleaniodškodniťnedáajemožnéza
ňu poskytnúť len satisfakciu (Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 2. októbra 2013, sp. zn. 9 Co 330/2012).

23. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa teda posudzuje podľa
pravidiel, ktoré ustanovil Súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však už závisia od vnútroštátnej

právnej úpravy členského štátu. Vnútroštátna úprava však musí rešpektovať požiadavku, že kritériá na
určenierozsahuodškodnenianesmúmaťtakýcharakter,žespôsobiapraktickúnemožnosťodškodnenia
alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Rovnako poskytnutá náhrada škody musí byť
adekvátna spôsobenej škode. V slovenskom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti
štátuzaškodučl.46ods.3ÚstavySlovenskejrepubliky,ktorýustanovuje,žekaždýmáprávonanáhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy
alebo nesprávnym úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone.
Slovenská republika prijala zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci účinný od 1. júla 2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho
práva v zmysle tejto úpravy je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona (§

3), explicitne zákon uvádza (§ 9 ods. 1), že sa z právnej úpravy vylučuje postup alebo výsledok
postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy
Slovenskej republiky ( „do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí najmä: a) uznášať sa
na ústave, ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa dodržiavajú“). Pokiaľ si teda žalobca
uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 13 v spojení s § 11 OZ, súd aplikáciu ustanovení o nároku na

náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv
považoval za správny, zohľadniac pri určení výšky náhrady kritériá stanovené zákonom a vyplývajúce
z judikatúry. Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými dokladmi preukázal, že pri takomto
rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ, prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol
venovať rozvoju osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácií. Naopak,

o to viac času trávi v práci, pričom sa jedná o fyzicky aj psychicky náročné zamestnanie, čo má dopad
na jeho zdravotný aj psychický stav. Žalobca výpoveďou preukázal, že daný stav mal vplyv na jeho
súkromný život, kedy vzhľadom na pracovnú zaťaženosť má obmedzený kontakt s rodinou, sťažený
časový priestor na budovanie spoločného domova, má obmedzené možnosti pri pomoci svojim rodičom
( matke v čase jej choroby). Nemá čas a možnosť venovať sa aktívne športu – futbal, rozvíjať priateľské

vzťahy a väzby. Na svojom zdravotnom stave pociťuje nedostatok voľného času na regeneráciu, ako
následok pracovného nasadenia zvýšenie krvného tlaku, cholesterolu. Uvedené nemožno zľahčovať,
najmä ak takýto stav pretrváva dlhodobo a žalovaný nevyvíja žiadne kroky k zmene tohto stavu napriek
množstvu právoplatných súdnych rozhodnutí. Je zjavné, že doposiaľ určené sumy odškodnenia nemalidostatočne účinný vplyv na kroky žalovaného, ktorými by daný protiprávny stav odstránil. Žalobca
zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej
podľa počtu hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané

do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných
hodín nad 48 hod týždenne tak, ako sa to snažil prezentovať žalovaný ( zjavne nesprávne ). Žalobca
sám poukázal na to, že počas žalovaného obdobia odpracoval 1800,68 hodín určenej služobnej
pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času, po prepočte predstavuje nemajetkovú
ujmu v peniazoch vo výške 3,11 EUR (5.600,68 EUR : 1800,68hodín) za každú hodinu porušovania

jeho práv. Táto suma je približne rovnaká, než je priemer minimálnych hodinových miezd v Slovenskej
republike pre prvý, t. j. najľahší stupeň náročnosti práce, ktorá za žalované obdobie predstavovala
priemerne sumu vo výške 3,91 EUR ( 2021 – 2024 ). Žalobca za primeranú náhradu považuje
finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri nariadenej
služobnej pohotovosti (t.j. mimo určenej služobnej pohotovosti). Súd stanovený postup žalobcu pri
výpočte náhrady škody považoval za primeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj

k následkom na jeho živote a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal
žalobca. Preukázaná ujma na strane žalobcu súvisí s výkonom jeho práce, preto postup pri hodnotení
primeranosti uplatneného nároku v porovnaní s ocenením takejto práce podľa zákonných pravidiel
súd považuje za prípustný. Súd uvedené porovnanie nepovažuje za vyčíslenie mzdových nárokov ale
len za porovnanie vyčísleného a uplatneného nároku žalobcu s obdobnými mzdovými nárokmi. Súd

tiež v záujme právnej istoty poukazuje na to, že z vlastnej činnosti je mu známy obdobný postup
výpočtu náhrady škody v porovnateľných prípadoch, ktorý bol preskúmaný na odvolanie žalovaného
aj druhoinštančným súdom (Krajský súd v Banskej Bystrici – viď aj bod 23 odôvodnenia rozsudku
Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn. 17Co/100/2023 z 20. 03. 2024). Žalovaný v rámci svojej obrany
poukázal na množstvo rozhodnutí v obdobných sporoch najmä Okresného súdu Košice II, kde bola

priznaná náhrada vo výške 1.000 Eur až 2.500 Eur. Z činnosti súdu sú známe rozhodnutia iných
súdov, ktorými boli priznané aj vyššie náhrady cca od 2.500 Eur do 6.100 Eur (napr. KS KE sp. zn.
3Co/229/2019, KS KE, sp. Zn. 6CoPr/2/2019, Krajský súd Banská Bystrica, sp. zn. 14Co/36/2022).
Žalobcom uplatnený nárok za rovnaké porušovanie jeho práv, za porovnateľné obdobie, vo výške
6.516,35 Eur tak zjavne neprekračuje náhrady priznávané v obdobných veciach. Okrem toho súd vzal

do úvahy aj plynutie času, keďže nárok žalobcu je porovnávaný s minimálnymi mzdovými nárokmi v SR,
je zrejmé, že plynutím času od doby predchádzajúcich rozhodnutí (spory sa vedú od roku 2015) došlo
k zvyšovaniu minimálnej mzdy, ktorá sa odvíja od priemernej nominálnej mzdy zamestnanca za určený
kalendárny rok, kedy napr. roku 2018 bola minimálna hodinová mzda v najnižšej triede 2,759 EUR,
v roku 2024 je to 4,31 EUR. Z uvedeného je zrejmé, že aj odmena za prácu žalobcu plynutím času

sa zvyšuje. Pokiaľ súd hodnotí individuálny nárok žalobcu, prihliada aj na okolnosť miesta a času jeho
uplatnenia, je tak na mieste priznať vyšší nárok oproti predchádzajúcemu obdobiu. Zvlášť významné
v danom prípade je aj to, že napriek stovkám právoplatných rozhodnutí súdov SR žalovaný doposiaľ
neprijal žiadne opatrenie na nápravu daného dlhodobého protiprávneho stavu, z čoho možno vyvodiť
tiež záver, že doposiaľ miernejšie náhrady nemali žiaden ev. len zanedbateľný vplyv na žalovaného

z hľadiska toho, aby primerané odškodnenie zabezpečilo skutočnú ochranu žalobcu. Pokiaľ žalovaný
poukázal na rozhodovanie v iných prípadoch nemajetkovej ujmy pri dopravných nehodách, keď bola
spôsobená smrť (rozhodnutie z roku 2002) pri trestnom čine, keď bola spôsobená smrť (rozhodnutie
z roku 1996), súd uvádza, že tieto prípady vzhľadom na odstup času a odlišné skutkové okolnosti nie
je možné porovnať. Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za smrť blízkej osoby neznamená

ocenenie hodnoty ľudského života, pretože tento má nevyčísliteľnú hodnotu, ale jej cieľom je určitá
satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života poškodeného, v čom sa prejavuje
individuálnosť každého prípadu, ktorý súd hodnotí na základe individuálnych okolností každej veci
a každej osoby zvlášť. V tu prejednávanej veci nie je dobre možné porovnanie zásahu do práv žalobcu
oproti odškodneniu poškodených stratou blízkej osoby, hoci aj v danom prípade z hľadiska zásady

rovnocennosti nemožno priznávať nepomerne vyššie náhrady ujmy. Súdu je známa rozhodovacia
činnosť ostatných súdov v tejto oblasti, či už z vlastnej činnosti tunajšieho súdu alebo rozhodnutia
iných súdov. Súd poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/182/2013 z 24. 09.
2013 – priznané manžel + dve deti: 3 x 10.000,-- Eur (úmrtie pri dopravnej nehode nárazom do auta
stojaceho v kolóne na diaľnici), rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/264/2013 z 28. 10. 2013

– priznané manželke 20.000,-- Eur, dieťaťu 23.000,-- Eur, rodičom 2x 10.000,-- Eur (smrť chodca na
prechode), rozsudok Krajský súd Banská Bystrica sp. zn. 12Co/465/2014 z 30. 07. 2015: priznané
manželke a deťom 3x 33.500,-- Eur, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/18/2016: priznané
manželoviadeťom3x23.000,--Eur.Súduvádza,žežalobcomuplatnenánáhradazjavnenevybočujeaniz rozsahu priznávaných náhrad za smrť spôsobenú pri dopravných nehodách, či náhrad priznávaných
obetiam trestných činov. Rovnako žalovaný nepreukázal tvrdenie o posune v právnom posúdení súdov
SR obdobných nárokov ako je tu uplatnený nárok, či o zmene posúdenia takto uplatneného postupu

vyčíslenia náhrady škody Krajským súdom Banská Bystrica, keď dôvodom žalovaným uvádzaných
rozhodnutíboliinéprocesnépochybeniaprvoinštančnéhosúdu(OkresnýsúdLučenec).Nárokvyčíslený
žalobcom tak súd považuje za primeraný a korektný. Napokon súd uvádza, že žalovaný sa vo všetkých
doposiaľ právoplatne priznaných nárokoch, a to aj spôsobom posúdeným ako v tomto prípade, ani
raz nedomáhal preskúmania najvyššími súdnymi autoritami – NS SR, či ÚS SR. Uvedené skôr svedčí

o akceptovaní právnych záverov nižších súdov SR, preto súd v tomto konaní nevzhliadol žiaden dôvod
na odklon od doposiaľ uplatňovanej súdnej praxe.

24. Žalobca vykonal prepočet hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu
pracovného času v žalovanom období, pričom vychádzal z informácií a podkladov získaných od svojho
zamestnávateľa (dochádzkový systém), konkrétne v rozsahu 1.800,68 hodín, pričom súd vychádzal

z takto predložených listinných dôkazov. Takto stanovené hodiny žalobca navrhol odškodniť odmenou,
ktorá sa inak priznáva za výkon nariadenej pohotovosti podľa § 122 ods. 2 ZoHaZZ, pričom za stanovené
obdobie od 1.4.2021 do 29.2.2024 si uplatnil nemajetkovú ujmu v celkovej výške 5.600,68 Eur za
odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti v rozsahu 1800,68 hodín, čo za 1 hodinu predstavuje
sumu 3,11 Eur. Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v §

122 ods.1 ZoHaZZ (15% alebo 30% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2
ZoHaZZ (vo výške 50% z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné
určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti podľa § 92

ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej
35% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roku (50% - 15%) a v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1
ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku v čase pracovného pokoja ako
súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady

z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50%
- 30%).

25. Obdobie apríl 2021 – december 2021:
(i) fond pracovného času 1516,60 hodín;

(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 451,47 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 24 hodín;
(iv) nadčasy 8,91 hodín;
V období apríl 2021 – december 2021 podľa § 92 ods.1 ZoHaZZ odpracoval 423,47 hodín 15%-nej
určenej služobnej pohotovosti, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného

platu za každú hodinu a 28 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za
ktorú prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.

Počet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac
(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť spolu (15% a 30%)
Hodinová sadzba
Rozdiel 35%

(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Rozdiel 20% (medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)

15%
30%
(hodín)(€)
(€)
(€)

(€)
(€)
(€)
2021
04/2021

32,27
14,00
46,27
8,4909
2,9718
1,6982

95,9005
23,7745
119,6750
05/2021
28,00

28,00
8,4909
2,9718
1,6982

83,2108
0,0000
83,2108
06/2021
63,00

63,00
8,4909
2,9718
1,6982

187,2243
0,0000
187,2243
07/2021
41,23

41,23
8,4909
2,9718
1,6982

122,5279
0,0000
122,5279
08/2021
49,00

49,00
8,4909
2,9718
1,6982

145,6189
0,0000
145,6189
09/202149,00

49,00

8,4909
2,9718
1,6982
145,6189
0,0000

145,6189
10/2021
61,18

61,18
8,4909

2,9718
1,6982
181,8156
0,0000
181,8156

11/2021
46,42
7,00
53,42
8,4909

2,9718
1,6982
137,9517
11,8873
149,8389

12/2021
53,37
7,00
60,37
8,4909

2,9718
1,6982
158,6058
11,8873
170,4930

Spolu
423,47
28,00
451,47
Náhrada za ujmu

1 258,47 €
47,55 €
1 306,02 €

Nemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2021 (apríl 2021 – december 2021)
predstavovala spolu sumu 1.306,02 Eur.

26. Obdobie január 2022 – december 2022:
(i) fond pracovného času 1932,83 hodín;

(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 603,89 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 50,50 hodín;
(iv) nadčasy 15,82 hodín.V období január 2022 až december 2022 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 555,89 hodín 15%-nej
určenej služobnej pohotovosti, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného
platu za každú hodinu a 16 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za

ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.

Počet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac

(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť spolu
(15% a 30%)
Hodinová sadzba
Rozdiel 35%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)

Rozdiel 20%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)

15%
30%
(hodín)
(€)

(€)
(€)
(€)
(€)
(€)

2022
1/2022
48,00
8,00
56,00

8,4909
2,9718
1,6982
142,6471
13,5854

156,2326
2/2022
62,03

62,03

8,4909
2,9718
1,6982
184,3417
0,0000

184,3417
3/2022
56,00

56,00

8,4909
2,9718
1,6982
166,42160,0000
166,4216
4/2022

52,43
16,00
68,43
8,4909
2,9718

1,6982
155,8123
27,1709
182,9831
5/2022
24,00

24,00
8,4909
2,9718
1,6982

71,3236
0,0000
71,3236
6/2022
70,60

70,60
8,4909
2,9718
1,6982

209,8101
0,0000
209,8101
7/2022
31,58

8,00
39,58
8,6939
3,0429
1,7388

96,0937
13,9102
110,0039
8/2022
72,00

72,00
8,7364
3,0577
1,7473

220,1573
0,0000
220,1573
9/2022
40,00

8,00
48,00
8,7364
3,05771,7473
122,3096
13,9782

136,2878
10/2022
64,00

64,00

8,7364
3,0577
1,7473
195,6954
0,0000
195,6954

11/2022
0,00

0,00
9,0061

3,1521
1,8012
0,0000
0,0000
0,0000

12/2022
35,25
8,00
43,25
9,0061

3,1521
1,8012
111,1128
14,4098
125,5225

Spolu
555,89
48,00
603,89
Náhrada za ujmu

1 675,73 €
83,05 €
1 758,78 €

Nemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2022 (január 2022 – december 2022)
predstavovala spolu sumu 1.758,78 Eur.

27. Obdobie január 2023 – december 2023:

(i) fond pracovného času predstavuje 1958 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 633,49 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 0 hodín;
(iv) nadčasy 19,17 hodín.
V období január 2023 až december 2023 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 593,49 hodín

15%-nejurčenejslužobnejpohotovosti,zaktorúmuprináležalaodmenavrozsahu15%zpríslušnejčasti
služobného platu za každú hodinu a 40 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu.Počet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac
(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť spolu
(15% a 30%)
Hodinová sadzba

Rozdiel 35%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Rozdiel 20%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť

Nemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)

15%
30%
(hodín)

(€)
(€)
(€)
(€)
(€)

(€)
2023
1/2023
47,17
8,00

55,17
9,5545
3,3441
1,9109
157,7400

15,2872
173,0272
2/2023
32,00

32,00
9,5545
3,3441
1,9109
107,0104

0,0000
107,0104
3/2023
54,50

54,50
9,5545
3,3441
1,9109
182,2521

0,0000
182,2521
4/2023
40,0016,00
56,00
9,5545

3,3441
1,9109
133,7630
30,5744
164,3374

5/2023
36,37

36,37
9,5545
3,3441

1,9109
121,6240
0,0000
121,6240
6/2023

55,42

55,42
9,5545
3,3441

1,9109
185,3286
0,0000
185,3286
7/2023

21,93

21,93
9,5545
3,3441

1,9109
73,3356
0,0000
73,3356
8/2023

55,83
8,00
63,83
9,5545
3,3441

1,9109
186,6997
15,2872
201,9869
9/2023

55,32
8,00
63,32
10,3242
3,6135

2,0648
199,8972
16,5187
216,415910/2023
78,23

78,23
10,3242
3,6135
2,0648
282,6818

0,0000
282,6818
11/2023
56,00

56,00

10,3242
3,6135
2,0648
202,3543
0,0000

202,3543
12/2023
60,72

60,72

10,3242
3,6135
2,0648
219,4099
0,0000

219,4099
Spolu
593,49
40,00
633,49

Náhrada za ujmu
2 052,10 €
77,67 €
2 129,77 €

Nemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2023 (január 2023 – december 2023)
predstavovala spolu sumu 2.129,77 Eur.

28. Obdobie január 2024 – február 2024:
(i) fond pracovného času predstavuje 320 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 111,83 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 0 hodín;
(iv) nadčasy 3,96 hodín.

V období január 2024 až február 2024 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 111,83 hodín 15%-
nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti
služobného platu za každú hodinu a 0 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu.

Počet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť spolu
(15% a 30%)

Hodinová sadzba
Rozdiel 35%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Rozdiel 20%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)

Nemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)

15%
30%

(hodín)
(€)
(€)
(€)
(€)

(€)
(€)
2024
1/2024
55,83

55,83
10,3758
3,6315
2,0752

202,7483
0,0000
202,7483
2/2024
56,00

56,00
10,3758
3,6315
2,0752

203,3657
0,0000
203,3657
Spolu
111,83

0,00
111,83
Náhrada za ujmu
406,11 €
0,00 €

406,11 €

Nemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2024 (január 2024 – február 2024)
predstavovala spolu sumu 406,11 Eur.

29. Na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení skutkového a právneho stavu súd dospel
k jednoznačnému záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody titulom porušenia komunitárneho práva
neprevzatím resp. nesprávnym prevzatím Smernice do vnútroštátneho práva v oblasti právnej úpravyslužobného pomeru príslušníkov HaZZ, konkrétne do zákona o HaZZ, je v celom rozsahu daný čo do
dôvodu a výšky. Súd ho považuje za riadne preukázaný a preto žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel
a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a čo sa týka určenia paričnej lehoty,

súd postupoval tak, že určil paričnú lehotu na plnenie v rozsahu 15 dní vzhľadom na technické možnosti
žalovaného v prípade správoplatnenia predmetného rozhodnutia.

30. Podľa § 255 ods.1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

31. O trovách konania rozhodoval súd podľa § 255 ods.1 CSP a žalovanému uložil povinnosť nahradiť
žalobcovi,ktorýbolvkonaníplneúspešný,trovykonaniavrozsahu100%.Ovýškenáhradytrovkonania
bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
(§ 262 ods.2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom

tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v potrebnom počte vyhotovení (§ 355
ods. 1,§ 362 ods. 1 CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie

dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363, § 364 CSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa

dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 CSP).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).

Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné,

ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť vyhotovené v písomnej
forme, podpísané a v prípade doručenia podania do prebiehajúceho konania s uvedením spisovej
značky (§ 127 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1

CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a/ sa týkajú procesných podmienok,
b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti – Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších
predpisov).