Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, February 26, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7CoCsp/22/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122201980
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8122201980.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov doc.

JUDr. Petra Molitorisa, PhD. a JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, na ul. Mýtnej č. 48, IČO: 35 831 154, právne zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom,
advokátom, so sídlom v Bratislave, na ul. Karadžičovej č. 8, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bývajúcemu v C., na ul. D. č. XXX/XX, právne zastúpenému JUDr. Danielom Tarbajom, advokátom, so
sídlom v D., E. F. G. H. XXX/XX, o vzájomnej žalobe žalovaného o určenie, že úver je bezúročný a bez
poplatkov, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 15.05.2024 č.k. 29Csp
27/2022- 296, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania a žalovaný nemá právo na ich náhradu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom vzájomnú žalobu žalovaného zamietol. V konaní
o vzájomnej žalobe žalovaného priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

2. Vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané, že medzi stranami sporu bola dňa 16.11.2018

uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere majúca charakter zmluvy v zmysle ust. § 1 a nasl. zák. č.
129/2010Z.z.vpredmeteposkytnutiaviazanéhospotrebiteľskéhoúverunakúputovarušpecifikovaného
v zmluve vo výške 775,56 eur s uvedením jeho kúpnej ceny, výšky splátky, výšky splátky s poistením,
počtusplátok,celkovejčiastkyacelkovejčiastkyspoistením,RPMNakoajfixnejročnejúrokovejsadzby,
celkových nákladov spotrebiteľa, termínov splatnosti splátok úveru, ktorej súčasťou bol aj splátkový
kalendár s uvedením termínu splatnosti jednotlivých splátok vrátane ich rozlíšenia na splátku úveru,
úroku a poistenia.

3. V danom prípade sa súd I. inštancie nestotožnil s tvrdením žalovaného o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti predmetného úveru pre absenciu obligatórnej náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm.
d) zák. č. 129/2010 Z.z. z dôvodu absencie údaja o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

4. Súd prvej inštancie poukázal na záver rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
1Cdo/167/2021, z ktorého vyplýva, že dobu trvania spotrebiteľského úveru je potrebné vo všeobecnosti

chápať ako celkovú dobu medzi uzatvorením zmluvy a okamihom, dokedy je spotrebiteľ povinný
najneskôr splatiť úver, respektíve pokiaľ je tento okamih závislý na ďalších okolnostiach, okamih
konečného splatenia úveru. Z celkového obsahu konkrétnych zmluvných dojednaní medzi stranami bolo
možnézistiťúdajeodobe,čidĺžketrvaniazmluvy.Zmluvaobsahovalaúdajotermínekonečnejsplatnostiúveru 20.08.2022 (splátkový kalendár bod XVII. Zmluvy), tento údaj zodpovedal údaju 57. mesačných
splátok od 20.12.2018 s termínom splatnosti ďalších splátok vždy k 20. dňu v mesiaci. Z uvedeného
teda vyplýva, že zmluva zrozumiteľným spôsobom nepripúšťajúcim pochybnosti aj z perspektívy tzv.

priemerného spotrebiteľa obsahovala údaj o dobe trvania zmluvy.

5. Rovnaký záver bol prijatý aj ďalšími rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.
1Cdo/78/2020, 1Cdo/200/2022, 2Cdo/69/2020 a 6Cdo/44/2021, teda vo vzťahu k uvedenej obligatórnej
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere súd I. inštancie rozhodol v súlade s ustálenou rozhodovacou

praxou najvyšších súdnych autorít.

6. Zároveň neobstojí námietka žalovaného o nesprávnosti výpočtu RPMN z dôvodu nezapočítania
nákladov za poistenie.

7. Z ust. § 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z.z. nesporne vyplýva, že celkovými nákladmi spotrebiteľa

spojenými so spotrebiteľským úverom sú aj náklady na doplnkové služby, a to najme poistné ak
spotrebiteľ navyše musí uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby.

8. Z predložených štandardných európskych informácii podpísaných žalovaným však nesporne vyplýva
konkrétne z bodu 3, že poistenie na zabezpečenie spotrebiteľského úveru nie je podmienkou poskytnutia

spotrebiteľského úveru a preto náklady spojené s poistením úveru nemali byť započítané do celkových
nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom.

9. Zároveň podpísal ďalšie 2 dokumenty a to konkrétne informácie finančného sprostredkovateľa k
dojednávanému poisteniu na č.l. 33 spolu s informačným dokumentom o poistnom produkte poistenia

schopnosti splácať úverové splátky na č.l. 35, v ktorých opätovne je zvýrazneným písmom uvedené,
že klient bol zo strany sprostredkovateľa poistenia poučený o tom, že vyššie uvedené poistenie je
dobrovoľné a nie je podmienkou poskytnutia úveru klientovi zo strany poskytovateľa úveru.

10. Súd prvej inštancie zároveň na základe pokynu odvolacieho súdu žalovaného predvolal za

účelom jeho výsluchu k celému priebehu kontraktačného procesu, avšak tento sa napriek opakovaným
predvolaniam na pojednávanie neustanovil a ani svoju neúčasť neospravedlnil, preto nie je možné mať
za preukázané jeho skutkové tvrdenie, že poistenie nebolo dobrovoľné.

11. Súd prvej inštancie sa ďalej nestotožnil s námietkou žalovaného, že výška úrokovej sadzby

predmetného spotrebiteľského úveru je úrokovou sadzbou odporujúcou dobrým mravom.

12. Pokiaľ žalovaný poukazoval na výšku úrokovej sadzby 5,70 % táto nebola priemernou úrokovou
sadzbou poskytovanou na bankovom trhu pre slovenských klientov, ale pre klientov eurozóny.
Podľa bankovej úrokovej štatistiky zverejnenej Národnou bankou Slovenska bola v čase uzatvorenia

predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere výška úrokovej sadzby pri spotrebiteľských úveroch s dobou
splatnosti od jedného do piatich rokov v rozsahu 10,04 %.

13. Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie
peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od

spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať.

14. Z ust. § 1a) ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. vyplýva, že odplata pri poskytnutí peňažných
prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej hodnoty RPMN podľa § 1 ods. 4 pri
obdobnom úvere alebo pôžičke ročne.

15. Podľa pripojeného dokumentu, zverejneného Ministerstvom financií SR, najvyššia prípustná výška
odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru, platná pre zmluvy uzatvorené od 21.08.2018 do
20.11.2018 pri zmluvnej splatnosti od 1 do 5 rokov vrátane je 20,88 %.

16. V zmysle vyššie uvedeného, potom výška úrokovej sadzby v predmetnej úverovej zmluve v rozsahu
18,89 % neodporuje ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 1 a 1a Nariadenia vlády č.
87/1995 Z.z. a preto nejde o zmluvné dojednanie, ktoré by bolo v rozpore s ust. § 39 a 39a Občianskeho
zákonníka.17. Uvedený záver je aj v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
konkrétne v rozhodnutí 4Cdo/191/2022, ktorý rozhodoval o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v

Trenčíne zo dňa 29.03.2022 pod sp. zn. 27CoCsp/9/2022.

18. V uvedenom konaní odvolací súd uzavrel, že v dotknutej zmluve dohodnutá úroková sadzba úroku
23,12 % je len nepatrne nižšia ako 2-násobok priemernej úrokovej sadzby 11,65 % uplatňovanej v
priemere bankami pri poskytovaní úverov, alebo pôžičiek v rozhodnom období a preto záver súdu I.

inštancie o neplatnosti dojednania o úrokoch pre rozpor s dobrými mravmi podľa ust. § 39 Občianskeho
zákonníka považoval za správny.

19. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že dôvody, ktoré viedli odvolací súd k takému
rozhodnutiu sú výsledkom svojvoľného výkladu a aplikácie práva, keď v odpovedi na žalovanou
nastolenú odvolaciu námietku, týkajúcu sa najvyššej prípustnej výšky odplaty stanovenej ust. § 53 ods.

6 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1a ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorú dohodnutá
výška úroku v danom prípade nepresahuje, odvolací súd argumentoval tým, že síce tvrdenie odvolateľky
je pravdivé, avšak ani táto skutočnosť nie je faktorom diskvalifikujúcim súd z možnosti podrobiť výšku
dojednaného úroku jeho súladnosti s dobrými mravmi.

20. Dovolací súd poznamenal, že výkladom proti doslovnému jazykovému zneniu zákona a na jeho
základe rozhodovaním contra legem nevyhnutne dochádza k intenzívnemu zásahu do jedného zo
základných princípov právneho štátu a to princípu právnej istoty. Rozhodovať takto nie je možné nikdy
v prípade, pokiaľ sa aplikuje jasný, jednoznačný a zjavne úplný text zákona, resp. právnej normy
obsiahnutej v zákone, pričom vzhľadom na všetky okolnosti niet pochýb o úmysle zákonodarcu na takej

úprave právnych vzťahov; čo platí práve pre daný prípad. Tým, že odvolací súd priznal ust. § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka a inštitútu dobrých mravov väčšiu váhu, než mu v konfrontácii s jasnými a z
hľadiska obsahu dispozície právnej normy pochybnosti nevzbudzujúcimi ust. § 53 ods. 6 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 1a ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. prináležala, zásadne poprel účel
a význam príslušných ustanovení. Uvedenými ustanoveniami bolo zavedené generálne pravidlo, podľa

ktorého odplata nesmie prevýšiť najvyššie prípustnú mieru, ktorú od spotrebiteľa možno požadovať
a to z dôvodu, že v praxi bolo potrebné reagovať na ekonomickú, sociálnu a celkovo spoločenskú
zmenu pomerov v súvislosti s požičiavaním peňazí spotrebiteľom. Aby bolo možné flexibilne zohľadniť
potrebu zmien pri odplate a stanovenie jej najvyššej prípustnej výšky, ponechalo sa toto určenie Vláde
Slovenskej republiky, ktorá odplatu a jej najvyššiu prípustnú výšku ustanovuje vládnym nariadením.

Možno prisvedčiť argumentácii dovolateľky, že účelom predmetných ustanovení je okrem iného aj
ochrana veriteľov, ktorí dodržujú zákon pred nejednotnou rozhodovacou praxou štátnych orgánov.
Veriteľ, ktorý svojim konaním rešpektuje právnu úpravu stanovujúcu limit pre úrokové sadzby má
legitímne očakávanie, že za to nebude zo strany štátnych orgánov sankcionovaný. Pokiaľ súdy v
preskúmavanej veci vyhodnotili odplatu za poskytnutý spotrebiteľský úver ako rozpornú s dobrými

mravmi napriek skutočnosti, že bola dohodnutá v zákonom stanovených mantineloch, vo svojich
dôsledkoch nenaplnili ústavno-právnu požiadavku vyplývajúcu z princípu právnej istoty a to legitímnu
predvídateľnosť postupov súdu a práva. Preto dovolací súd uzatvára, že pokiaľ odvolací súd svoje
rozhodnutie založil na konštatovaní rozporu dohodnutej výšky odplaty v spotrebiteľskom úvere, ktorá
pritom bola v zákonom stanovenom limite, s dobrými mravmi, zvolil v danom prípade neprípustný výklad

contra legem, čím sa dopustil závažného interpretačného a judikatúrneho excesu.

21. Ďalej súd prvej inštancie skúmal, či právny predchodca žalobcu pred poskytnutím predmetného
úveru postupoval v súlade s ust. § 7 zákona č. 129/2010 Z.z., v spojení s opatrením Národnej banky
Slovenska č. 10/2017 v znení neskorších zmien.

22. Z ust. § 7 ods. 41 zákona č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že Národná banka Slovenska vydá Opatrenie,
ktorým ustanoví metodiku na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver, náklady na zabezpečenie základných životných potrieb a ich minimálnu výšku, výšku a spôsob
určenia limitov pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať úver, čo sa rozumie prevyšovaním súčtu

zostávajúcich výšok refinancovaných úverov, ďalej požiadavky na zisťovanie informácií a predkladanie
dokladov o príjmoch a nákladoch spotrebiteľa a na overenie údajov o príjmoch a nákladoch, limit pre
lehotu splatnosti úveru, ako aj podrobnosti o podmienkach na postupné splácanie, vrátane limitu na
podiel výšky celkovej zadlženosti.23. V zmysle vyššie uvedeného potom podľa názoru súdu I. inštancie je možné vyvodiť jednoznačný
záver, že pokiaľ veriteľ pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver postupoval

v súlade s metodikou vypracovanou Národnou bankou Slovenska, konkrétne opatrením č. 10/2017,
potom nie je možné konštatovať, že tento postupoval v rozpore s povinnosťami mu vyplývajúcimi z
ust. § 7 zákona č. 129/2010 Z.z.. Práve žalovaný svojim pasívnym prístupom v konaní o vzájomnej
žalobe znemožnil súdu I. inštancie vykonať dokazovanie za účelom zistenia pravdivosti jeho skutkového
tvrdenia, teda, že dodávateľ vyššie uvedené údaje vôbec nezisťoval, prípadne, či samotný žalovaný

neuviedol nepravdivé údaje, aby vyššie uvedený splátkový úver získal.

24. K otázke odbornej starostlivosti ku skúmaniu bonity žalovaného právny predchodca žalobcu uviedol,
že v žiadosti o poskytnutie spotrebiteľského úveru žalovaný uviedol čistý mesačný príjem vo výške
388,33 eur (príjem za posledné 3 mesiace - 397 eur, 369 eur a 399 eur), ktorý bol overený dopytom do
Sociálnej poisťovne. Zároveň uviedol rodinný stav slobodný, počet nezaopatrených detí 0 a mesačných

výdavkov 0. Pre zistenie skutočných finančných nákladov žalovaného bol vykonaný dopyt do registra
SRBI zo dňa 16.11.2018, ktorým boli zistené mesačné finančné náklady v registri vo výške 0.

25. Pri zohľadnení životného minima žiadateľa vo výške 205,07 eur bol tak voľný zostatok žalovaného
vo výške 183,26 eur, ktorý postačoval na úhradu splátky predmetného úveru v sume 21,40 eur.

26. Na základe uvedeného, preto súd prvej inštancie musel konštatovať, že právny predchodca žalobcu
zisťoval údaje o rodinnom stave žalovaného, počte jeho vyživovacích povinností, výške jeho príjmu, ako
aj výške výdavkov s predložením listín, preukazujúcich overenie deklarovaného príjmu prostredníctvom
reportu Sociálnej poisťovne, ako aj výpis úverového registra, teda preukázal splnenie povinnosti

odbornej starostlivosti v zmysle ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z..

27. Napriek tomu, že súd prvej inštancie pri lustrácii pobytu žalovaného zistil, že v čase poskytnutia
úveru mal žalovaný vyživovaciu povinnosť k piatim maloletým deťom, uvedené skutkové zistenie nie
je možné vykladať v neprospech veriteľa pokiaľ žalovaný v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviedol

nepravdivý údaj o počte svojich vyživovacích povinnosti, pričom veriteľ nemal akúkoľvek možnosť si
uvedenú skutočnosť overiť nahliadnutím do verejných registrov.

28. Z ustanovenia § 2 ods. 5 uvedeného opatrenia v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb

spotrebiteľa podľa § 7 ods.20 písm. b) citovaného zákona sa určuje najmenej vo výške sumy životného
minima spotrebiteľa a životného minima na osobu, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť
a ktorá žije so spotrebiteľom v spoločnej domácnosti. Celkovou výškou nákladov sa rozumie výška
nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa prvej vety zvýšená o 20 %
rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimum spotrebiteľa, životným

minimom osoby, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť a ktorá žije so spotrebiteľom v
spoločnej domácnosti a výdavkami na inú osobu, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť.

29. Podľa § 2 ods. 6 opatrenia, zvýšenie výšky nákladov podľa ods. 5 druhej vety sa nevykoná, ak
hodnota pomeru k celkovej zadlženosti spotrebiteľa, vrátane poskytovaného spotrebiteľského úveru

k čistému ročnému príjmu spotrebiteľa určenému ako 12-násobok celkovej výšky čistých príjmov
spotrebiteľa podľa ods. 4 nepresiahne hodnotu 1.

30. Z ustanovenia § 7 ods. 20, 21 zákona č. 129/2010 Z.z. nesporne vyplýva, že súčet položky
nákladovnazabezpečeniezákladnýchživotnýchpotriebspotrebiteľaaosôb,vočiktorýmmávyživovaciu

povinnosť, výšky splátky spotrebiteľského úveru a peňažných záväzkov znižujúcich príjem spotrebiteľa
nesmie prevyšovať hodnotu čistého mesačného príjmu.

31. Pokiaľ žalovaný v zmluve o spotrebiteľskom úvere neuviedol údaj o počte svojich vyživovacích
povinností, potom právny predchodca žalobcu pred poskytnutím predmetného úveru si splnil svoju

povinnosťodbornejstarostlivostipredpokladanúust.§7ods.19až21zákonač.129/2010Z.z.,priurčení
limitu pre ukazovateľ schopnosti splácať úver, keďže súčet výšky nákladov na zabezpečenie základných
životných potrieb v sume životného minima žalovaného v rozhodnom období vo výške 205,07 EUR spolu
so splátkou predmetného úveru neprevyšuje položku čistého mesačného príjmu žalovaného v sume388,33 EUR. Na základe uvedeného potom nebolo možné považovať predmetný spotrebiteľský úver za
bezúročný a bez poplatkov v súlade s ust. § 11 zákona č. 129/2010 Z.z..

32. Pokiaľ odvolací súd poukazoval na odmietnuté žiadosti o poskytnutie úveru žalovanému, tieto boli
realizované niekoľko rokov pred poskytnutím predmetného úveru a pokiaľ išlo o žiadosť o poskytnutie
úveru z novembra roku 2018, je nepochybné, že žalovaný žiadal o poskytnutie úveru v sume, ktorá o
viac ako 10-násobok prevyšovala hodnotu predmetného úveru, potom je logické, že zo strany veriteľa,
s poukazom na výšku jeho príjmu nemohlo dôjsť k poskytnutiu úveru v takejto výške.

33. Na základe vyššie uvedených skutočností, preto súd žalobu žalovaného o určenie bezúročnosti a
bezpoplatkovosti predmetného úveru zamietol.

34. Výrok o trovách bol odôvodnený ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 C.s.p.

35. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok
zmeniť tak, aby vzájomnej žalobe žalovaného bolo vyhovené. Ako dôvod uviedol, že súd prvej
inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zároveň prvoinštančný súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci.

36. K otázke dobrovoľnosti poistenia a možnosti ho odmietnuť je potrebné vychádzať priamo z formulára
zmluvy, kde možnosť odmietnuť poistenie úveru vôbec nie je daná. Je daný iba výber konkrétneho
balíkapoistenia.Poisteniebolodopreduvúverovejzmluvepredformulovanéabolalenmožnosťúverovú

zmluvu podpísať tak, ako bola dodávateľom pripravená na podpis. Formulár zmluvy okrem informácie
o type poistenia neobsahuje žiaden prejav vôle, z ktorého by bolo možné zistiť, že spotrebiteľ dobrovoľne
chce poistenie úveru. Takýto postup dodávateľa zďaleka nespĺňa požiadavky úniového práva na
splnenie predzmluvných a informačných povinností dodávateľa voči spotrebiteľovi. Samotné poistenie je
nanajvýš netransparentné. Poisťovňu vyberá dodávateľ bez možnosti voľby. Preto poistenie vstupuje do

celkových nákladov a celkovej čiastky, ktoré je spotrebiteľ povinný zaplatiť a teda aj do výpočtu RPMN.

37. Pokiaľ ide o úrokovú sadzbu, táto je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi. Primeranosť odplaty
nemožno stotožňovať s primeranosťou úroku, pretože odplata zahŕňa vrátane úroku aj iné zložky, ktoré
sú ponúknuté spotrebiteľovi, ten ich akceptuje a za ich protiplnenie je ochotný uhradiť určitú sumu.

Odplata ako množina všetkých odplatných zložiek úveru je samozrejme vyššia ako samotný úrok,
ktorý musí spĺňať určité kritéria. Výška odplaty je regulovaná § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka a
Nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z. Výška úroku je však regulovaná dobrými mravmi cez ust. § 3 ods.
1 Občianskeho zákonníka.

38. Žalobca nijako nevyvrátil hrubé porušenie povinnosti dodávateľa postupovať s odbornou
starostlivosťou pri skúmaní výdavkov spotrebiteľa, keďže svojvoľne vychádzal zo sumy 0 eur. Taktiež
okrem výšky príjmu nie je uvedený žiaden ďalší údaj, čo sa týka skúmania bonity žalovaného. Dôkaz
o tom, že úver žalovanému nemal byť poskytnutý vyplýva priamo z faktu neschopnosti splácať úver
žalovaným. Dodávateľ v súvislosti s overovaním bonity žalovaného pri poskytnutí úveru nemal k

dispozícii všetky relevantné údaje, ktorými sú informácie o jeho rodinnom stave, počte vyživovacích
povinností, výške príjmu, ako aj výške celkového objemu jeho výdavkov, čím tak došlo k naplneniu
hypotézy právnej normy § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., v dôsledku čoho sa predmetný úver
považuje nielen za bezúročný a bez poplatkov, ale súčasne nebolo možné požadovať od spotrebiteľa
jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Zároveň v čase uzavretia úverovej zmluvy nemal

žalovaný ani uzatvorený pracovný pomer na neurčitý čas ako to dodávateľ uviedol do zmluvy. Súd prvej
inštancie pri lustrácii pobytu žalovaného zistil, že v čase poskytnutia úveru mal žalovaný vyživovaciu
povinnosť k piatim maloletým deťom, hoci dodávateľ ako modus operandi uvádza do úverových zmlúv,
rovnako ako v tomto prípade, výšku výdavkov 0 eur, aj počet vyživovacích povinností 0, nehovoriac,
že všetci jeho klienti majú uzatvorený pracovný pomer na dobu neurčitú. Dodávateľ, resp. poverený

zástupca pri uzatváraní úverovej zmluvy sa svojich klientov vôbec nepýta a nezisťuje potrebné údaje.
Ak by sa aj pýtal, jeho povinnosťou ako osoby postupujúcej s odbornou starostlivosťou, je prezistiť
spotrebiteľom uvedené skutočnosti, čo zjavne neurobil, lebo ak by tak učinil, dospel by k rovnakému
zisteniu ako súd prvej inštancie o počte vyživovacích povinností k maloletým deťom.39. Žalobca pri poskytovaní spotrebiteľského úveru postupoval zjavne v rozpore s dobrými mravmi.
Veriteľ nijako neskúmal a ani sa nedopytoval ohľadom výšky výdavkov žalovaného a u Sociálnej

poisťovni si dokonca ani neoveril jeho príjem. Už len táto skutočnosť opodstatňuje hrubé porušenie
povinnosti dodávateľa v zmysle § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch v spojení s §
11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, čo je spojené so zákonnou sankciou bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru. V preskúmavanom prípade žalobca nijako nepreukázal, že výdavky alebo
príjem overoval, čím postupoval priamo contra legem. Žalobca sa spoliehal v otázke bonity na minimálne

a neoverené údaje, čo nemožno vyhodnotiť ako dodržanie povinnosti skúmať bonitu spotrebiteľa
s odbornou starostlivosťou. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre
rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu so spotrebiteľom uzavrie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to
aj v spolupráci so žiadateľom o úver alebo aj údajmi z príslušných databáz. Je povinnosťou veriteľa
takto získané informácie vyhodnotiť, ale aj overovať a za dostatočné sa považujú iba také informácie, z
ktorých je veriteľ schopný zistiť objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii.

40. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie
žalovaného nie je opodstatnené.

41. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

42. Pokiaľ ide o námietky žalovaného o porušení jeho práv na spravodlivé súdne konanie, s týmito nie
je možné sa stotožniť.

43. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká

nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom

svojvoľného postupu a so zákazom odmietnutia spravodlivosti.

44. Na rokovaní Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 03. decembra
2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie

rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.“.

45. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, je potrebné považovať za plne opodstatnené aj v

preskúmavanej veci. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila
druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len
celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, prípadne ak došlo

k vade tak zásadnej, že mala za následok justičný omyl.

46. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.47. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých
prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p.

48. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale
pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a

predstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol
v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnoteniavykonanýchdôkazov.Podprocesnýmpostupomsarozumielenfaktická,vydaniukonečného
rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti

na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

49. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy a v súlade s princípmi, na ktorých

spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú dôkaznú zákonnú silu (článok 15 Základných
princípov Civilného sporového poriadku). Rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 C.s.p.) a nie strán sporu.

50.Okremzákladnýchprincípovjehodnoteniedôkazovupravenévust.§191C.s.p.Vychádzajúcztohto

ustanovenia, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť
každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

51. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich

pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymipredpismivtom,akomázhľadiskapravdivostitenktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatuzásada
voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a
prostriedkamiprocesnejobranyspochybnenýtým,žesapripúšťadôkazopakudokazovanejskutočnosti.
Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz

svojho opaku.

52. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti
prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov

navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo
nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky
unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie
zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných
dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k

uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu
aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný
skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze,
ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné

bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.

53. V prejednávanej veci, ako to vyplýva z obsahu spisu, Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa
13.09.2023 č.k. 7CoCsp 47/2022-175 zrušil rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 13.07.2022 č.k.
29Csp27/2022-108svýnimkounenapadnutéhovýrokuozamietnutížalobyvprevyšujúcejčastiavýroku

o vylúčení vzájomnej žaloby žalovaného na samostatné konanie a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V tomto zrušujúcom uznesení sa poukázalo na
pochybenie súdu prvej inštancie, ak vo veci vyhlásil rozsudok bez nariadenia pojednávania v zmysle
ust. § 297 písm. b) C.s.p., nakoľko porušil svoju obligatórnu povinnosť v zmysle ust. § 181 ods. 2C.s.p. tým, že neurčil, ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné, čím porušil zákonom dané procesné
práva žalovaného pre jeho procesný postup v kontradiktórnom spornom konaní, najmä vytvorenie
mu priestoru na uplatnenie primeraných prostriedkov procesného útoku (procesnej obrany) vo vzťahu

k ochrane subjektívnych práv a oprávnených záujmov. V tomto zrušujúcom uznesení bolo zdôraznené,
že ak zo samotného žalobcom predloženého výpisu z registra klientskych informácií vyplývali závažné
pochybnosti o dostatočnom skúmaní bonity žalovaného, povinnosťou súdu prvej inštancie bolo vo veci
nariadiť pojednávanie a na tomto pojednávaní podrobne vypočuť žalovaného ako stranu sporu v súlade
s ust. § 195 C.s.p. na okolnosti uzatvorenia zmluvy, najmä so zameraním na spôsob, akým zo strany

žalobcu bola zisťovaná schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský úver.

54. Prvoinštančný súd na základe pokynu odvolacieho súdu predvolal žalovaného za účelom
jeho výsluchu k celému priebehu kontraktačného procesu, avšak žalovaný napriek opakovaným
predvolaniam sa na nariadené pojednávania neustanovil, ani svoju neúčasť neospravedlnil. V dôsledku
tejto pasivity žalovaného súd prvej inštancie správne postupoval, ak pri rozhodovaní vychádzal

z dôkazov v spise sa nachádzajúcich, ktoré nepotvrdzovali ničím nepodložené skutkové tvrdenia
žalovaného o nemožnosti odmietnutia poistenia úveru a zanedbaní odbornej starostlivosti pri skúmaní
bonity žalovaného.

55. Zo žalobcom predložených štandardných európskych informácií o spotrebiteľskom úvere (č.l. 28

až 31 spisu) podpísaných žalovaným, a to konkrétne z bodu 3. jednoznačne vyplýva, že poistenie na
zabezpečenie spotrebiteľského úveru nie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru, a preto
náklady spojené s poistením úveru nemohli byť započítané do celkových nákladov spotrebiteľa
spojených so spotrebiteľským úverom. Rovnako so žalovaným podpísaných ďalších dvoch listín,
a to konkrétne z informácie finančného sprostredkovateľa k dojednanému poisteniu (č.l. 33 spisu)

a z informačného dokumentu o poistnom produkte (č.l. 35 spisu) je zrejmé, že žalovaný bol zo
strany sprostredkovateľa poistenia poučený o tom, že vyššie uvedené poistenie je dobrovoľné a nie je
podmienkou poskytnutia úveru klientovi zo strany poskytovateľa úveru.

56. Za správny je potrebné považovať tiež záver o splnení si povinnosti zo strany veriteľa vyplývajúcej

z ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy. V zmysle
tohto ustanovenia veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto
zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel

spotrebiteľského úveru.

57. Zákon o spotrebiteľských úveroch neukladal povinnosti len veriteľovi, ale aj spotrebiteľovi. V zmysle
ust. § 7 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľ je
povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie

schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať
informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom.

58. Je nepochybné, že žalovaný v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviedol nepravdivý údaj o počte
svojich vyživovacích povinností, pričom túto skutočnosť si veriteľ nemal možnosť overiť nahliadnutím

do verejných registrov.

59. Pokiaľ ide o výšku nákladov na zabezpečenie životných potrieb žalovaného, veriteľ, teda právny
predchodca žalobcu nevychádzal z deklarovaných nulových výdavkov žalovaného, ale zo sumy
životného minima v zmysle zákona č. 601/2003 Z.z. o životnom minime vo vtedy účinnom znení, ktorý

postup bol akceptovateľný aj vzhľadom na to, že žalovaný v zmluve uviedol, že je slobodný, bez
nezaopatrených detí.

60. Aj v našom právnom poriadku sa uplatňuje rímska zásada, že nikto nemôže ťažiť z vlastnej
nepoctivosti, resp. nikto sa nemôže dovolávať ochrany svojho protiprávneho konania, a preto je

neakceptovateľné, aby žalovaný, ktorý porušil svoju právnu povinnosť poskytnúť veriteľovi úplné,
presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie jeho schopnosti splácať úver s odkazom na ním
uvedené, neúplné a nepravdivé údaje ťažil z vlastnej nepoctivosti a tvrdil, že s poukazom na tieto
nepravdivé a neúplné údaje uvedené žalovaným žalobca, resp. jeho právny predchodca s odbornoustarostlivosťou neposúdil jeho schopnosť splácať spotrebiteľský úver. V prejednávanom spore neboli
splnené podmienky vyplývajúce z ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy, ktoré by mohli viesť k záveru o hrubom porušení povinnosti veriteľa podľa ust.

§ 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, čo by malo mať
za následok žalovaným tvrdenú bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, keďže veriteľ neposudzoval
schopnosť žalovaného splácať úver bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a jeho rodinnom
stave, prípadne bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra. Vzhľadom na okolnosti
daného prípadu žalobca ako právny nástupca pôvodného veriteľa hodnoverne preukázal vynaloženie

odbornej starostlivosti v zmysle ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy, a preto pre absenciu hrubého porušenia povinností podľa ust. § 7 ods. 1 citovaného
zákona nebolo možné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov.

61.Právnebezvýznamnýjepoukazžalovanéhonaneplatnosťdohodnutejúrokovejsadzbyprejejrozpor
s dobrými mravmi.

62. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že prvoinštančný súd svoje rozhodnutie nezaložil na skúmaní
a porovnávaní v zmluve dojednaného úroku s úrokovými sadzbami uplatňovanými bankami pri
poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Úroky predstavujú len jednu zložku odplaty, pričom táto nesmie
prevýšiťdvojnásobokpriemernejročnejpercentuálnejmierynákladovpriobdobnomúverealebopôžičke

ročne. Za takejto situácie súd prvej inštancie nemohol konštatovať rozpor dohodnutej výšky odplaty
v spotrebiteľskom úvere, ktorá bola v zákonom stanovenom limite s dobrými mravmi. V opačnom
prípade by totiž zvolil neprípustný výklad contra legem, čím by porušil právo žalobcu na súdnu ochranu
a spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

63. Podľa ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie
peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od
spotrebiteľapriposkytnutípeňažnýchprostriedkovpožadovať.Odplatu,podrobnostiostanoveníodplaty,
kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis. Týmto

vykonávacím predpisom je Nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z., ktorý v ust. § 1a ods. 1 upravuje, že ak ods.
2 a 3 neustanovujú inak, odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť
dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo
pôžičke ročne. Na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný
produkt,ktorýjesvojoupovahounajbližšíformeposkytnutiapeňažnýchprostriedkovspotrebiteľovipodľa

predchádzajúcej vety.

64. Výkladom proti doslovnému jazykovému zneniu zákona a na jeho základe rozhodovaním contra
legem by totiž nevyhnutne došlo k intenzívnemu zásahu do jedného zo základných princípov právneho
štátu a to princípu právnej istoty. Rozhodovať takto nie je možné nikdy v prípade, pokiaľ sa aplikuje jasný,

jednoznačný a zjavne úplný text zákona, resp. právnej normy obsiahnutej v zákone, pričom vzhľadom
na všetky okolnosti niet pochýb o úmysle zákonodarcu na takej úprave právnych vzťahov, čo platí práve
pre daný prípad. Tým, že prvoinštančný súd nepriznal ustanoveniu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a inštitútu dobrých mravov väčšiu váhu než mu v konfrontácii s jasnými a z hľadiska obsahu dispozície
právnej normy pochybnosti nevzbudzujúcimi ustanoveniami § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka

v spojení s § 1a ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. prináležala, nepoprel účel a význam príslušných
ustanovení.Uvedenýmiustanoveniamibolozavedenégenerálnepravidlo,podľaktoréhoodplatanesmie
prevýšiť najvyššie prípustnú mieru, ktorú od spotrebiteľa možno požadovať a to z dôvodu, že v praxi
bolo potrebné reagovať na ekonomickú, sociálnu a celkovú spoločenskú zmenu pomerov v súvislosti
s požičiavaním peňazí spotrebiteľom. Aby bolo možné flexibilne zohľadniť potrebu zmien pri odplate

a stanovení jej najvyššej prípustnej výšky, ponechalo sa toto určenie Vláde Slovenskej republiky, ktorá
odplatu aj najvyššiu prípustnú výšku stanovuje vládnym nariadením. Účelom predmetných ustanovení je
okrem iného aj ochrana veriteľov, ktorí dodržujú zákon pred nejednotnou rozhodovacou praxou štátnych
orgánov. Veriteľ, ktorý svojim konaním rešpektuje právnu úpravu stanovujúcu limit pre úrokové sadzby,
má legitímne očakávanie, že za to nebude zo strany štátnych orgánov sankcionovaný. Pokiaľ súd prvej

inštancie vyhodnotil odplatu za poskytnutý spotrebiteľský úver ako súladnú s dobrými mravmi, nakoľko
táto bolo dohodnutá v zákonom stanovených mantineloch, vo svojich dôsledkoch naplnil ústavnoprávnu
požiadavku vyplývajúcu z princípu právnej istoty a to legitímnu predvídateľnosť postupov súdu a práva.Tento záver bez akýchkoľvek pochybností vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 26.01.2023 vydaného vo veci 4Cdo 191/2022.

65. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok
ako vecne správny potvrdil.

66. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 255 ods.
1 C.s.p. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní úspešnému

žalobcovi žiadne trovy nevznikli a neúspešný žalovaný nemá právo na ich náhradu.

67. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).