Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, January 22, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Sfk/33/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6022200110
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Prof. JUDr. Peter Potásch

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:6022200110.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. PhDr.

Petra Potáscha, PhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a JUDr. Vlastimila
Pavlikovského, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): AQUATHERMAL SENEC, a. s., Slnečné jazerá
- sever, 903 01 Senec, IČO: 36 827 289, právne zastúpeného Mgr. et Mgr. Michalom Bezákom,
advokátom, so sídlom Medveďovej 1566/20 851 04 Bratislava, IČO 42 151 686, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102553450/2021 zo dňa 13.12.2021 - v konaní o kasačnej
sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. BB-

72S/12/2022-89 zo dňa 14. marca 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Vybrané zistenia z administratívneho konania, konanie pred správnym súdom
1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej aj ako „správca dane“ alebo „prvostupňový správny orgán“)
rozhodnutím č. 101626752/2021 zo dňa 03.09.2021 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“ alebo
„rozhodnutie správcu dane“) určil podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Daňový

poriadok“) žalobcovi rozdiel v sume 77.351,84 Eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“ alebo
„daň“) za zdaňovacie obdobie august 2019 (nepriznal nadmerný odpočet v sume 59.404,64 Eur a vyrubil
daň v sume 17.947,20 Eur).
2. Správca dane neuznal žalobcovi právo na odpočet DPH z faktúr vystavených deklarovanými
dodávateľmi:
a) Euro Consulting Group, s. r. o., Kutuzova 256/25, 831 03 Bratislava, IČO: 35 893 851, DIČ: 202 186
4933 (ďalej aj ako „Euro Consulting Group, s. r. o.“, alebo „ECG“), za sprostredkovanie mediálneho

priestoru na OUTDOOR / INDOOR obrazovkách - faktúra č. 190830001
b) Kafar, s. r. o., Nobelova 34, 831 02 Bratislava, IČO: 52 178 200, DIČ: 21 209 21 836 (ďalej aj len
„Kafar, s. r. o.“), vystavenej za činnosti podľa objednávky zo dňa 01.02.2019 (fakturované služby boli
služby spočívajúce v terénnych a záhradných prácach podľa súvisiacej objednávky žalobcu) - faktúra
č. 201908005.
3. Dôvodom pre neuznanie odpočítania dane bolo, že dokazovaním nebolo preukázané, že k dodaniu
tovaru a služby skutočne došlo tak, ako to bolo deklarované. Podľa správcu dane nepostačovalo len

predloženie dodávateľských faktúr, ale daňový subjekt musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné
obchody boli reálne uskutočnené práve osobou uvedenou na faktúre, keď základným predpokladom
vzniku nároku na odpočet DPH u príjemcu tovaru alebo služby je podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o DPH“) skutočnosť,
že vznikla daňová povinnosť dodávateľovi tovaru alebo služby.
4. Na základe odvolania žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu, žalovaný rozhodnutím č.

102553450/2021 zo dňa 13.12.2021 (ďalej aj ako „rozhodnutie žalovaného“ alebo „druhostupňové
rozhodnutie“) predmetné rozhodnutie potvrdil. Nezistil žiadny dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení rozhodnutia správcu dane.
Skonštatoval, že tento mal dostatočne zistený skutkový stav potrebný na rozhodnutie vo veci. Žalovaný
sa teda v celom rozsahu stotožnil s odvolaním napadnutým rozhodnutím správcu dane.

5. Dôvodom pre neuznanie odpočítania dane na základe faktúry vystavenej spoločnosťou Euro
Consulting Group, s. r. o. (k tomu pozri bod 2 písm. a) tohto rozsudku) bolo to, že dodanie
služby - sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR a INDOOR obrazovkách deklarovaným
dodávateľom Euro Consulting Group, s. r. o., v zdaňovacom období august 2019, nebolo preukázané.
6. K dôkazom, ktoré boli predložené žalobcom za služby fakturované spoločnosťou Kafar, s. r. o. (k
tomu pozri bod 2 písm. b) tohto rozsudku) žalovaný uviedol, že žalobca nepredložil k uskutočneným

zdaniteľným plneniam prijatým od spoločnosti Kafar, s. r. o. okrem faktúry a objednávky žiadne
iné dôkazy o ich vykonaní. Žalobca teda nepreukázal dodanie služby od spoločnosti Kafar, s. r. o.
Kontrolovaný daňový subjekt predložil faktúru, ktorou deklaroval dodanie služieb, ale dokazovaním bolo
zistené, že služby uvádzané na predmetnej faktúre neboli spoločnosťou Kafar, s. r. o. dodané.
7. O správnej žalobe žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného (v spojení s prvostupňovým rozhodnutím)

rozhodol Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom BB-72S/12/2022-89
zo dňa 14. marca 2024 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) tak, že túto zamietol (výrok I napadnutého
rozsudku) a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal (výrok II napadnutého rozsudku).
8. V rozsudku správny súd poukázal v prvom rade na tzv. hmotnoprávne podmienky, ktoré musí daňový
subjekt splniť, aby mu vzniklo právo na odpočítanie DPH, keď uviedol, že jednotlivými hmotnoprávnymi

podmienkami na odpočítanie dane sú (1), že poskytovateľom plnenia (dodávateľom) je iná osoba
registrovaná pre daň (t. j. status osoby dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde
o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a (3) že prijaté plnenie je príjemcom použité v
rámci jeho ekonomickej činnosti. V prípade, ak uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane
nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje,

právo na odpočítanie dane môže byť odopreté. Uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane
sú premietnuté do vnútroštátnej právnej úpravy, konkrétne zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty,podľaktoréhosiplatiteľdanemôževzmyslezákonaoDPHodpočítaťdaňdňomvznikudaňovej
povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH), pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru alebo
služby (§ 19 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH), daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje, musí byť voči

nemu uplatnená iným platiteľom dane z tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané
(§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH), zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane (§ 51 ods. 1
písm. a/ zákona o DPH), čo je však formálnou a nie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane.
9. Zosumarizoval, že v posudzovanej veci si žalobca uplatnil odpočítanie dane z faktúry vystavenej
spoločnosťou - Kafar, s. r. o., predmetom ktorej bolo dodanie služieb - činností podľa objednávky, s

celkovou fakturovanou sumou 96 000,0 Eur, základ dane 80 000,00 Eur, 20% DPH 16 000,0 Eur a z
faktúry vystavenej spoločnosťou Euro Consulting Group, s. r. o., predmetom ktorej bolo dodanie služby
- s celkovou fakturovanou sumou 11 683,20 Eur, základ dane 9 736,00 eur, 20 % DPH 1 947,20 Eur.
10. V súvislosti so spornou faktúrou vystavenou spoločnosťou Euro Consulting Group, s. r. o. správny
súd uviedol, že vykonaným dokazovaním malo byť spochybnené dodanie služby - sprostredkovanie

mediálneho priestoru na OUTDOOR a INDOOR obrazovkách deklarovaným dodávateľom žalobcom
Euro Consulting Group, s. r. o., t.j. nebola primárne spochybnená existencia materiálneho plnenia, ako
jednej z hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane, ale bola spochybnená pri tejto službe osoba
dodávateľa. V tejto súvislosti správny súd podčiarkol, že hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie
dane nie je preukázanie konkrétnej osoby deklarovaného dodávateľa. Z rozsudku Súdneho dvora EU

C-154/20 Kemwater ProChemie však vyplýva, že hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane
je preukázanie statusu osoby dodávateľa (t. j. poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre
DPH) a dôkazné bremeno ohľadom statusu osoby dodávateľa má spravidla osoba, ktorá si uplatňuje
odpočítanie dane.
11. Uviedol, že dôkazné bremeno daňového subjektu sa vzťahuje tak k splneniu materiálnych/

hmotnoprávnych podmienok dane (podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH), ako aj k splneniu
formálnych podmienok (§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH ), pričom platí, že prípadné nedostatky na
straneformálnychpodmienokmožnoodpustiťvtedy,akjevdaňovomkonaníriadnepreukázanésplnenie
materiálnych/hmotnoprávnych podmienok predmetného daňového oprávnenia. Čo sa týka materiálnychpodmienok, správny súd doplnil, že z hľadiska dôkazného bremena daňového subjektu ich splnenie
nestačí len formálne deklarovať predložením vystavenej faktúry, ale v prípade vznesenia dôvodných
pochybností správcom dane, je tieto potrebné zo strany daňového subjektu aj preukázať.

12. Následne správny súd zopakoval, že jednou z materiálnych/hmotnoprávnych podmienok priznania
práva na odpočet dane podľa čl. 168 písm. a) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o
spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej aj ako „Smernica“ alebo
„Smernica 2006/112/ES“) je aj status dodávateľa ako zdaniteľnej osoby podľa čl. 9 ods. 1 Smernice.
Daňový subjekt uplatňujúci právo na odpočet dane zo zdaniteľných obchodov podľa čl. 168 písm. a)

Smernice, teda § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH musí byť schopný preukázať, že tovary/služby
boli aj reálne dodané zdaniteľnou osobou - teda osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty.
13. V tomto kontexte ustálil, že pokiaľ správca dane a žalovaný argumentovali, že žalobca nepreukázal,
že mu boli služby - sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR a INDOOR obrazovkách
dodané od deklarovaného dodávateľa - od spoločnosti Euro Consulting Group, s. r. o. (resp.
dodanie od deklarovaného dodávateľa bolo spochybnené), spochybnili teda práve splnenie materiálnej/

hmotnoprávnej podmienky práva na odpočet - dodanie tovaru osobou so statusom zdaniteľnej osoby
podľa čl. 168 písm. a) v spojení s čl. 287 Smernice, teda so statusom platiteľa dane podľa zákona o
DPH (z materiálneho hľadiska).
14. Správny súd doplnil, že dôkazné bremeno ohľadom statusu osoby dodávateľa má spravidla osoba,
ktorá si uplatňuje odpočítanie dane - žalobca. Pokiaľ však existujú osobitné skutkové okolnosti, tak

táto podmienka sa môže považovať za splnenú i bez jej preukázania zo strany osoby, ktorá si
uplatňuje odpočítanie dane. V danom prípade však osobitné skutkové okolnosti ohľadne statusu iných
dodávateľov zistené neboli a ani žalobca ich netvrdil - trval na tom, že služba (sprostredkovanie
mediálneho priestoru na OUTDOOR a INDOOR obrazovkách) mu mala byť dodaná spoločnosťou Euro
Consulting Group, s. r. o.

15.ZozistenísprávcudaneviažucichsakdodávateľoviEuroConsultingGroup,s.r.o.-podľasprávneho
súdu - vyplynulo, že dodanie predmetnej služby deklarovaným dodávateľom nebolo preukázané.
Splnomocneného zástupcu spoločnosti Euro Consulting Group, s. r. o. (S.. K. S.) sa na výsluch zo
zdravotných dôvodov nedostavil, avšak v telefonickom rozhovore sa vyjadril, že daňové a účtovné
doklady spoločnosti Euro Consulting Group, s. r. o. už nemá k dispozícii. Správca dane nahliadnutím

do spisov iných daňových kontrol zistil, že p. S. v čase keď bol splnomocneným zástupcom spoločnosti
Euro Consulting Group, s. r. o. so správcom dane už v tom čase nekomunikoval a neposkytol správcovi
dane daňové a účtovné doklady za zdaňovacie obdobie august 2019. Správny súd sa preto nestotožnil
so žalobcom, že by výpoveďou S.. K. S. bolo preukázané dodanie služby spoločnosťou Euro Consulting
Group, s. r. o.

16. Správny súd mal za to, že vyššie zmienené skutočnosti (chýbajúce konkrétne informácie
o zdaniteľných obchodoch na strane deklarovaného dodávateľa) predstavujú pochybnosti o
uskutočnení zdaniteľných obchodov spoločnosťou Euro Consulting Group, s. r. o., ktoré spochybňujú
hodnovernosť listinných dôkazov predkladaných žalobcom a prenášajú dôkazné bremeno (v záujme
obnovenia hodnovernosti listinných dôkazov) opätovne na žalobcu. Zistené pochybnosti boli žalobcovi

komunikované. Tento však tiež nemal dostatočné informácie o realizácii sporných obchodov - nemal
k dispozícii žiadne relevantné informácie o dodávke plnenia od Euro Consulting Group, s. r. o.
Neoznačil ani žiadnu inú osobu, ktorá by mala predmetné služby dodať a správny súd uviedol, že ani
z administratívneho spisu nevyplývajú také skutočnosti, z ktorých by bolo jednoznačne určiteľné, že
skutočný dodávateľ/lia služieb a tovarov (ktorých identita nebola odhalená), by museli mať nevyhnutne

postavenie zdaniteľných osôb, resp. platiteľov dane. Žalobca trval na tom, že službu mu dodal ním
deklarovaný dodávateľ spoločnosť Euro Consulting Group, s. r. o.
17. V súvislosti s faktúrami vystavenými spoločnosťou Kafar, s.r.o. správny súd uviedol, že pri tomto
žalobcom deklarovanom dodávateľovi, nebolo preukázané vecné plnenie, čiže dodanie služby.
18. Daňový subjekt nepredložil k uskutočneným zdaniteľným plneniam od spoločnosti Kafar, s. r. o.

(okrem faktúry a objednávky) žiadne iné dôkazy o vykonaní služieb. Bývalý konateľ spoločnosti Kafar,
s. r. o., p. Skyrčák, v priebehu ústneho pojednávania nepredložil žiadne daňové a účtovné doklady,
ktoré by preukazovali uskutočnenie zdaniteľných plnení vykonaných pre žalobcu v zdaňovacom období
august 2019, nakoľko spoločnosť predal p. Igorovi Zavadanovi, ktorý so správcom dane nekomunikuje.
Správca dane preveroval údaje v Sociálnej poisťovni týkajúce sa spoločnosti Kafar, s. r. o. a spoločnosti

T-TRADE, s. r. o., ktorá mala byť dodávateľom služieb pre spoločnosť Kafar, s. r. o., pričom zistil, že
obe spoločnosti mali iba po jednom zamestnancovi, čo správca dane vyhodnotil, že títo potencionálni
dodávatelia služieb neboli schopní služby realizovať, čí bol nepriamo potvrdený záver správcu dane,že služby uvádzané na faktúre vystavenej spoločnosťou Kafar, s. r. o. neboli spoločnosťou Kafar, s. r.
o. dodané.
19. Vychádzajúc zo žalobných bodov, správny súd sa v závere napadnutého rozsudku osobitne venoval

tomu, že správca dane (napriek návrhu žalobcu), nevypočul ako svedkyňu p. N. G.. K tomu správny
súd uviedol, že pokiaľ žalobca namietal, že výsluchom navrhovanej svedkyne mohlo byť preukázané
dodanie predmetnej služby [pozn.: sprostredkovanie mediálneho priestoru na obrazovkách], správny
súd ustálil, že pani N. G. pracovala v spoločnosti DIGITAL SCREEN MEDIA, s. r. o. a spoločnosti
Digitalia, s. r. o. Pri telefonickom kontakte so správcom dane uviedla, že už nepracuje ani v jednej z

uvedených spoločností a nemá prístup k listinným dôkazom. Ďalej správny súd doplnil, že správca dane
vykonal vlastné dokazovania a vypočul konateľa spoločnosti DIGITAL SCREEN MEDIA, s. r. o. a získal
aj listinné dôkazy od spoločnosti Digitalia, s. r. o. Vyhodnotením uvedených dôkazov dospel správca
dane k záveru, že ani tieto jednoznačne nepreukazujú, že došlo k zdaniteľnému plneniu v zdaňovacom
období august 2019 spoločnosťou Euro Consulting Group, s. r. o. Naviac správny súd poznamenal, že
v danom prípade osobitné skutkové okolnosti ohľadne statusu iných dodávateľov zistené neboli a ani

žalobca ich netvrdil - trval na tom, že služba (sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR a
INDOOR obrazovkách) mu mala byť dodaná spoločnosťou Euro Consulting Group, s. r. o., teda nie je
dôvodné sa domnievať, že službu - sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR a INDOOR
obrazovkách by mala poskytnúť či už spoločnosť DIGITAL SCREEN MEDIA, s. r. o., alebo Digitalia, s.
r. o. Ani správnemu súdu preto nebolo zrejmé, čo by mala navrhovaná svedkyňa pani N. G. k priamemu

dodávateľovi služby Euro Consulting Group, s. r. o. ozrejmiť.
20.Vzhľadomnato,žesprávnužalobužalobcupovažovalsprávnysúdzanedôvodnú(vcelomrozsahu),
podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“) ju zamietol. V
nadväznosti na tento výrok (neúspech žalobcu v konaní) následne rozhodol o trovách konania výrokom
II napadnutého rozsudku.

II. Kasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenie žalovaného, ďalšie vyjadrenie sťažovateľa

21. Proti rozsudku správneho súdu (bod 7 tohto rozsudku) podal kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej aj
ako „sťažovateľ“). Túto odôvodnil tým, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP). Skonštatoval, že právne posúdenie veci je omyl správneho
súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav veci, pričom má za to, že k takémuto pochybeniu došlo

v jeho veci.
22. Uviedol, že v zmysle teórie procesného práva, pod nesprávnym právnym posúdením (§ 440 ods. 1
písm. g) SSP) treba rozumieť pochybenie správneho súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový
stav v predmetnej veci (i) neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo (ii) aplikoval nesprávnu právnu
normu, alebo (iii) aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo (iv)

právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.
23. Mal za to, že výrok, ako aj odôvodnenie napadnutého rozsudku sú nepredvídateľné, nepresvedčivé a
nepreskúmateľné (pozn.: bez podrobnej osobitnej - kvalifikovanej argumentácie ku kvalite odôvodnenia
napadnutého rozsudku).
24. Poukázal na to, že Slovenská republika je materiálny (nie formálny) právny štát, ako aj na princíp

sebalimitácie verejnej moci právom/enumeratívnosti verejnoprávnych pretenzií. Doplnil, že podľa čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ a že zásada zákonnosti daňového konania vyplýva
z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je ústavodarcom právne reglementovaný v čl.
59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú

garanciu právnej istoty daňových subjektov.
25. S poukazom na princíp sebalimitácie štátnej moci právom - podľa sťažovateľa - (i) žalovaný, (ii)
správca dane, ako aj (iii) všeobecné resp. správne súdy (a teda aj Správny súd v Banskej Bystrici) sú
štátne orgány Slovenskej republiky (zriadené zákonom). Preto tieto môžu (ako štátne orgány): (A) konať
vo vzťahu ku sťažovateľovi, ako aj (B) rozhodovať v právnej veci Sťažovateľa výlučne len Secundum

et intra legem (na základe zákona a v medziach zákona). Ak títo v príslušných konaniach postupujú
voči sťažovateľovi inak ako na základe zákona a v jeho medziach (Secundum et intra legem), konajú v
rozpore s princípom legality, čo je v Slovenskej republike ako materiálnom právnom štáte neprípustné.
Na základe ústavného princípu legality a zásady zákonnosti v daňovom konaní platí, že: (i) súdnekonanie vo veci správnej žaloby pred správnym súdom ako aj: (ii) správu daní v SR v daňovom konaní je
možné vykonávať zo strany kompetentných orgánov (správneho súdu, resp. žalovaného/správcu dane)
výlučne spôsobom, ktorý je súladný so všeobecne záväznými právnymi predpismi právneho poriadku

Slovenskej republiky a nie inak. Ústavnoprávnu argumentáciu napokon sťažovateľ doplnil citáciou čl.
2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ((3) Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho
nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.).
26. Materiálnym bodom podanej kasačnej sťažnosti žalobcu je pritom to, že správny súd mal nesprávne
právne posúdiť postup orgánov verejnej správy, ktoré vo veci nevypočuli svedkyňu p. N. G..

27. Odkazom na ustanovenie § 3 ods. 1 Daňového poriadku uviedol, že správca dane nemôže konať
nad rámec jeho zákonnom ustanovených povinností, žalovaný/správca dane, ako aj správny súd môžu
v daňovom resp. správnom súdnom konaní postupovať voči sťažovateľovi a rozhodovať iba na zákale
zákona a v jeho medziach.
28. Poukázal tiež na zásadu spolupráce (podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku) a zásadu objektívneho
hodnotenia dôkazov (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku), keď uviedol, že pre všetky zásady daňového

konania je signifikantné, že predstavujú nenahraditeľné interpretačné návody, z ktorých je nutné
vychádzať pri výklade a aplikácii jednotlivých ustanovení predovšetkým Daňového poriadku, ako aj
súvisiacich všeobecne záväzných platných právnych predpisov aplikovaných v daňovom konaní.
29. V súvislosti s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší súd“) - sp.
zn. 6Sžfk/54/2019 zo dňa 20.01.2021 uviedol, že pri správe daní postupuje správca dane v konaní o

daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a dbá pritom na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených
na daňovom konaní. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov
jesícezáujemštátunadradený,avšaknievtomzmysle,abysavýnosdaníakopríjmovrozpočtudosiahol
na úkor nedodržania práva.

30. Nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom pri nevypočutí svedkyne N. G. vymedzil
sťažovateľ nasledovne: vo všeobecnosti svedok v daňovom konaní je fyzická osoba rozdielna od iných
subjektov daňového konania (predovšetkým od správcu dane, daňového subjektu, znalca), ktorá sama
skutočnosti a udalosti dôležité pre daňové konanie vnímala (poznala svojimi zmyslami, videla a počula),
tieto si zapamätala a je schopná pred správcom dane či súdom ich zreprodukovať. Svedok je fyzická

osoba, ktorá je (aj v daňovom konaní) osobou nezastupiteľnou.
31. Uviedol, že v obsahu jeho písomného vyjadrenia k protokolu o výsledku daňovej kontroly zo dňa
20.11.2020 v rámci dokazovania v daňovom konaní navrhol ako svedkyňu vypočuť pani N. G., ktorá
mala pracovať v spoločnostiach označených v príslušnom vyjadrení sťažovateľa.
32. Namietol, že správca dane výsluch svedkyne nerealizoval, lebo táto na výzvu správcu dane mala

oznámiť,ževdanejspoločnostiužniejezamestnaná.Podľasťažovateľato,žeosobasvedkavdaňovom
konaní - svedkyňa už nepracuje u určitého zamestnávateľa, nezbavuje svedkyňu jej zákonnej povinnosti
svedčiť (§ 25 ods. 1 Daňového poriadku). Rovnako tak to tiež nezbavuje žalovaného/správcu dane jeho
zákonnej povinnosti zistiť skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní čo najúplnejšie, pričom nie je
viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku).

33. Podľa sťažovateľa mal správny súd na toto sťažovateľom namietané procesné pochybenie reagovať
tak, že mal skonštatovať porušenie ustanovení § 25 ods. 1 a § 25 ods. 4 Daňového poriadku.
34. Odkazujúc na vybrané časti odôvodnenia správneho súdu k tomu, že ním opakovane navrhovaná
svedkyňa nebola orgánmi verejnej správy vypočutá (k tomu pozri aj bod 19 tohto rozsudku vyššie)
zopakoval, že ukončenie pracovného pomeru osoby u určitého zamestnávateľa nemení nič na jej

povinnosti svedčiť. Podľa sťažovateľa nie je zrejmé, prečo žalovaný a správny súd dospeli k záveru,
že táto svedkyňa za žiadnych okolností nemohla prispieť k preukázaniu, že „došlo k zdaniteľnému
plneniu v zdaňovacom období august 2019“. Osobitne v tejto súvislosti brojil proti záveru vyjadrenému
v napadnutom rozsudku správneho súdu, kde tento uviedol, že nie je zrejmé, čo by mala navrhovaná
svedkyňa ozrejmiť. Doplnil, že navrhnutá svedkyňa mohla preukázať samotnú obchodnú spoluprácu a

jej reálnosť „ako kontaktná osoba za spoločnosť Digital screen media s.r.o.“.
35. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky (sp. zn.
9 Afs 288/2014), podľa ktorého „Klíčovou vlastností svědecké výpovědi, odlišující ji od jiných důkazních
prostředkú, je rovněž její nezprostředkovanost - svědek vypovídá za přítomnosti pracovníka správce
daně i daňového subjektu a závěry o věrohodnosti a relevanci jeho výpovědi proto lze činit i z jeho

nonverbálního projevu a celkového dojmu, kterým působí. V rozporu se zákonem proto je snaha správce
daně o účelové vyhýbání se výslechu svědků a jejich nahrazování listinnými důkazy, například protokoly
o výslechu pořízenými v jiných řízeních.“36. Sťažovateľ mal za to, že (v materiálnom právnom štáte) nie je možné (i) bez toho, aby bola v
daňovom konaní zrealizovaná svedecká výpoveď uvedenej svedkyne k reálnosti zdaniteľného plnenia
v predmetnej daňovej veci sťažovateľa, (ii) (najmä bez toho, aby žalovaný/správca dane a súd poznali

obsah svedeckej výpovede svedkyne a zároveň, aby svedkyni mohol sťažovateľ klásť aj otázky a (iii)
teda súčasne tiež poznali aj obsah odpovedí na otázky - či už sťažovateľa alebo žalovaného/správcu
dane, (iv) správne a zákonné uzavrieť, že svedecká výpoveď svedkyne p. N. G. by za žiadnych okolností
nemohla v daňovom konaní prispieť k náležitému objasneniu skutočností nevyhnutných na účely správy
daní čo najúplnejšie. Teda v predmetnej daňovej veci sťažovateľ [mohol] „potvrdiť reálnosť uskutočnenia

zdaniteľného plnenia“.
37. Napokon zosumarizoval vybrané zákonné ustanovenia (§ 3, § 24, § 25 Daňového poriadku),
ktoré mali byť orgánmi verejnej správy nevypočutím p. N. G. porušené a zároveň toto ich pochybenie
(nezákonnosť) malo byť správnym súdom akceptované (v rozpore s účelom správneho súdnictva
vyjadreným v § 5 ods. 2 SSP).
38. Sťažovateľ záverom kasačnej sťažnosti uviedol, že napadnutý rozsudok je porušením

ústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantovaných základných princípov (zásad) materiálneho
právneho štátu, najmä princípu materiálnej spravodlivosti a materiálnej ochrany zákonnosti vrátane
princípov riadneho a spravodlivého procesu, princípu právnej istoty a princípu predvídateľnosti práva
vrátane predvídateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci, ako aj princípu ochrany legitímnych
očakávaní [legitímnej dôvery] a tiež princípu, že právo nemôže vzniknúť (vzísť) z bezprávia a

nespravodlivosti.
39. Z uvedených dôvodov potom sťažovateľ kasačnému súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok
správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal právo na náhradu
trov konania a trov kasačného konania.
40. K podanej kasačnej sťažnosti sa podaním zo dňa 19.09.2024 vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že

trvá na svojom rozhodnutí, jeho odôvodnení a trvá na vyjadrení k žalobe. Navrhol, aby bola žaloba
zamietnutá a aby bol žalobca zaviazaný „znášaním trov konania zo svojho“ (pozn.: žalovaný vo vyjadrení
ku kasačnej sťažnosti použil pojmy indikujúce vyjadrenie k žalobe tak, ako to vyplýva z tohto bodu
odôvodnenia).
41. Sťažovateľ sa k predmetnému vyjadreniu žalovaného vyjadril podaním zo dňa 11.10.2024, v ktorom

uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojich chronologicky skorších podaní/vyjadrení vo veci - a
to vrátane podanej kasačnej sťažnosti a dôkazov k nim pripojené. Zopakoval navrhovaný petit tak, ako
je uvedený v bode 39 tohto rozsudku.

III. Konanie pred Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky

42. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“
alebo „Najvyšší správny súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej
sťažnosti (k tomu pozri aj § 441, § 445 ods. 2 SSP). Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a
rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých

zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP.
43. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a
rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa
vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.
44. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP kasačný súd skonštatoval, že

podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou
osobou a včas.
45. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového
materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

IV. Vybraná súvisiaca právna úprava

46. Podľa § 19 ods. 2 zákon o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
47. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

48. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,
daň z tovaru a služieb, ktorú použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov
3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.49. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa
§ 71. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných

právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pri tom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
50. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

51. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť,
správnosť a úplnosť evidencie a záznamov, ktoré je povinný viesť.
52.Podľa§24ods.2Daňovéhoporiadku,správcadanevediedokazovanie,pričomdbá,abyskutočnosti

nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.
53. Podľa § 25 ods. 4 Daňového poriadku, ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca
má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka
včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu.

V. Právne posúdenie veci kasačným súdom

54. Ako to vyplýva z čl. I tohto rozsudku, orgány verejnej správy sťažovateľovi nepriznali právo
na odpočítanie DPH z dvoch faktúr, a to od dvoch rôznych dodávateľov. Kým faktúra vystavená

spoločnosťou Kafar, s.r.o. sa týkala rôznych terénnych a záhradných prác (k tomu pozri bod 2
písm. b) tohto rozsudku), faktúra vystavená spoločnosťou Euro Consulting Group, s.r.o. sa týkala
sprostredkovania mediálneho priestoru na INDOOR/OUTDOOR obrazovkách (bod 2 písm. a) tohto
rozsudku).
55.Nastranedruhej,zčl.IItohtorozsudkujezrejmé,sťažovateľvkasačnejsťažnostifaktickynapádalen

to, že orgány verejnej správy v jeho veci nevypočuli ako svedkyňu p. N. G., keď jej výpoveď sa mala týkať
dodávky mediálnych služieb (t. j. spornej faktúry uvedenej v bode 2 písm. a) tohto rozsudku) - a - naopak
- adresné námietky k neuznaniu dodávateľskej faktúry od spoločnosti Kafar, s.r.o. v podanej kasačnej
sťažnosti sťažovateľ neformuloval a súvisiace právne názory správneho súdu v kasačnej sťažnosti
nenapádal.

56. Pre úplnosť je potrebné dodať, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nenapadol ani vlastné meritórne
posúdenie veci správnym súdom v tom zmysle, že dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie
DPH zo spornej faktúry od spoločnosti Euro Consulting Group, s.r.o. bolo primárne to, že zo strany
sťažovateľa nebolo preukázané, že mu fakturované služby dodala práve uvedená spoločnosť (resp. zo
strany orgánov verejnej správy bolo toto spochybnené), t. j. že nebolo preukázané, že predmetné služby

boli sťažovateľovi poskytnuté inou zdaniteľnou osobou (čo je jednou z hmotnoprávnych podmienok
pre priznanie práva na odpočítanie DPH) - k tomu pozri napr. aj bod 10 tohto rozsudku, resp.
bod 35 napadnutého rozsudku správneho súdu („[...] teda nebola primárne spochybnená existencia
materiálneho plnenia, ako jednej z hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane, ale bola
spochybnená pri tejto službe osoba dodávateľa“.) Kasačný súd preto v tomto konaní neposudzoval

správnosť záverov správneho súdu vo vzťahu k dodávateľovi Kafar, s.r.o. (k tomu pozri aj bod 55 vyššie)
a rovnako ani meritórne závery správneho súdu pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH z faktúry
spoločnosti Euro Consulting Group, s.r.o., ale - aj v zmysle koncentračnej zásady, ktorá v súdenej veci
platípodľapríslušnýchustanoveníSSP(ktomupozriajbod42vyššie)-zameralsvojupozornosťvýlučne
na otázky namietané v kasačnej sťažnosti týkajúce sa nevypočutia svedkyne p. G. (k tomu pozri aj bod

2 písm. a) tohto rozsudku).
57. Pri súvisiacej argumentácii poukázal sťažovateľ na vybrané zásady správy daní a ustanovenia
Daňového poriadku týkajúce sa dokazovania. Uviedol, že sa nestotožňuje s postupom orgánov verejnej
správy, keď tieto odmietli p. G. vypočuť z dôvodu, že už nebola v pracovnom pomere so spoločnosťou
DIGITAL SCREEN MEDIA, s.r.o., resp. spoločnosťou Digitalia, s.r.o. (bod 3.22 kasačnej sťažnosti). Má

za to, že svedkyňa mala byť vypočutá, aby jej sťažovateľ mohol klásť otázky a z dôvodu, že jej výpoveď
mohla prispieť k objasneniu veci a mohla potvrdiť reálnosť uskutočnenia zdaniteľného plnenia.
58. Kasačný súd verifikoval, či sťažovateľ v rámci konania orgánov verejnej správy výsluch p. G. navrhol
a zistil, že ten tak urobil napr. podaním zo dňa 08.01.2021. V ňom uviedol, že materiálne plnenieje možné preukázať „výsluchom konateľa spoločnosti INFRANOVA, s.r.o. Mgr. art. Stanislav Herko,
trvale bytom Z. N. XXXX/XX.G., XXX XX G. - mestská časť H. I. a rovnako výsluchom N. G. ako
kontaktnej osoby spoločnosti DIGITAL SCREEN MEDIA, s.r.o. [...] ktorá je podľa našich informácií

aktuálne zamestnancom spoločnosti Digitalia s.r.o., IČO: 52 247 163. Spoločnosť Digitalia s.r.o., IČO:
52 247 163 podľa informácií disponuje archívom kampaní ako súčasný vlastník OUTDOOR a INDOOR
obrazoviek.“.
59. S predmetným dôkazným návrhom sa správca dane vysporiadal tak, že výsluch Mgr. art. Herka na
návrh sťažovateľa uskutočnil, a to dňa 29.04.2021 (č. l. 261 administratívneho spisu). Oznámením zo

dňa 22.06.2021 správca dane sťažovateľa upovedomil, že p. G. od 01.11.2020 nie je zamestnancom
spoločnosti Digitalia, s.r.o. a že „v súčasnej dobe už nemá prístup k archívnym veciam, ani v spoločnosti
DIGITAL SCREEN MEDIA s.r.o. a ani v spoločnosti Digitalia, s.r.o.“ (str. 1 oznámenia správcu dane zo
dňa 22.06.2021, č. l. 317 administratívneho spisu) a že z týchto dôvodov navrhnutá svedkyňa nebude
vypočutá.
60. I napriek uvedenému sťažovateľ zopakoval svoj návrh p. G., a to v podaní zo dňa 12.07.2021 (str.

5, č. l. 337 administratívneho spisu), resp. na ústnom pojednávaní dňa 27.07.2021 (k tomu pozri str. 5
rozhodnutia správcu dane č. 101626752/2021 zo dňa 03.09.2021, č. l. 345 administratívneho spisu).
61. Správca dane následne v prvostupňovom rozhodnutí v nadväznosti na skutočnosti zistené od p. G.
v súvislosti s vykonanými dôkazmi uviedol, že táto „aktuálne nie je zamestnancom spoločnosti Digitalia,
s.r.o., a to od dátumu 01.11.2020 a v súčasnej dobe už nemá prístup k archívnym veciam v spoločnosti

DIGITAL SCREEN MEDIA s.r.o. a ani v spoločnosti Digitalia, s.r.o.“. Na základe uvedeného potom
správca dane dospel k záveru, že uvedenú osobu ako svedkyňu nevypočuje (str. 15 rozhodnutia správcu
dane č. 101626752/2021 zo dňa 03.09.2021, č. l. 362 administratívneho spisu a str. 16 rozhodnutia
správcu dane č. 101626752/2021 zo dňa 03.09.2021, č. l. 363 administratívneho spisu). Práve v
súvislosti s nevykonaním predmetného návrhu na doplnenie dokazovania správca dane v tom istom

rozhodnutí (str. 14) uviedol, že správca dane vypočul konateľa spoločnosti DIGITAL SCREEN MEDIA
s.r.o. a že získal aj listinné dôkazy od spoločnosti Digitalia, s.r.o., a preto správca dane nesúhlasil s
výsluchom p. N. G. (str. 16 rozhodnutia správcu dane č. 101626752/2021 zo dňa 03.09.2021, č. l. 363
administratívneho spisu).
62. Tu kasačný súd uvádza, že ako to vyplýva aj z vyššie uvedeného, dôvodom pre nevypočutie p.

G. správcom dane nebola samotná skutočnosť, že táto už v čase, keď k výsluchu malo dôjsť nebola
zamestnaná v spoločnosti DIGITAL SCREEN MEDIA s.r.o., resp. v spoločnosti Digitalia, s.r.o., ale aj
to, že táto už - práve z dôvodu, že pre predmetné spoločnosti už nepracovala - nemala ani prístup
k archívnym dokumentom ohľadom reklamných kampaní. Ak teda sťažovateľ v bode 3.22 kasačnej
sťažnosti poukázal len na túto skutočnosť ako na údajný dôvod, pre ktorý p. G. správcom dane nebola

vypočutá, Najvyšší správny súd uvádza, že z listín založených v administratívnom spise vyplýva, že
dôvodom pre jej výsluch bolo primárne to, že už nedisponovala prístupom k tomu, aké reklamné
kampane zabezpečovala v rámci spoločností, v ktorých pracovala.
63. Tu nie je možné opomenúť, že sťažovateľ na preukázanie materiálnej existencie plnenia (reklamné
služby v mesiaci august 2019) navrhol dvoch svedkov, a to Mgr. art. Stanislava Herka a p. G.. Správca

dane Mgr. art. Herka vypočul (t. j. tomuto návrhu sťažovateľa vyhovel) a naviac (berúc do úvahy,
že p. G. už prístup k archívnym kampaniam nedisponovala), správca dane si obstaral priamo od
spoločnosti Digitalia, s.r.o. dôkazy k reklamným kampaniam za rozhodný časový úsek (k tomu pozri
aj toto odôvodnenie vyššie). Vykonané dôkazy pritom poskytnutie reklamných služieb deklarovaným
dodávateľom sťažovateľovi v mesiaci august 2019 nepotvrdili.

64. Podľa názoru kasačného súdu, postup správcu dane bol v podmienkach súdenej veci zo zákonného
hľadiska plne udržateľný. Vykonal jeden z dôkazov, ktorý sťažovateľ navrhol vykonať na preukázanie
materiálnej existencie plnenia (výsluch Mgr. art. Stanislava Herka) a nevypočul p. G., keď táto vo vzťahu
k správcovi dane odkomunikovala, že už s dotknutými spoločnosťami nie je v pracovnom pomere a
zároveň uviedla, že už nemá prístup k archívnym reklamným kampaniam. Tento stav dokonca správca

dane kompenzoval tým, že si obstaral relevantné dokumenty, ktoré by mohli preukazovať poskytnutie
reklamných služieb, priamo od spoločnosti Digitalia, s.r.o., pre ktorú p. G. od 01.11.2020 nepracuje. V
tejto súvislosti však kasačný súd zároveň pripomína, že dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie
DPH zo spornej faktúry - ako to ustálil správny súd a tento záver v kasačnej sťažnosti sťažovateľ
nenapadol - bolo v zásade to, že nebolo preukázané, že by fakturované mediálne služby sťažovateľovi

poskytla spoločnosť Euro Consulting Group s.r.o. ako iná zdaniteľná osoba (a iný dodávateľ s takýmto
statusom preukázaný nebol). Toto, logicky, redukuje aj nevyhnutnosť vypočutia sťažovateľom navrhnutej
svedkyne, keď táto - podľa dôkazného návrhu - mala preukázať samotnú existenciu plnenia, nie status
osoby dodávateľa.65. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených skutočností, postupu správcu dane, ktorý za opísaných
okolností nepristúpil k výsluchu p. G., kasačný súd nič nevytýka.
66. Zákonnosť tohto postupu vo všeobecnej rovine odôvodnil v napadnutom rozsudku aj správny súd

(konkrétne v bode 48 napadnutého rozsudku - k tomu pozri aj bod 19 vyššie), z ktorého vybrané časti
sťažovateľ citoval v kasačnej sťažnosti (body 3.23 až 3.25 kasačnej sťažnosti) spochybňujúc, resp.
napádajúc tak správnosť právnych záverov správneho súdu.
67.Správnysúdjasnesťažovateľoviozrejmil,žezvykonanýchdôkazovnevyplynulo,žebysťažovateľovi
boli poskytnuté reklamné služby v auguste 2019 spoločnosťou Euro Consulting Group s.r.o. ako

zdaniteľnou osobou. Za vyššie uvedených okolností (ako aj okolností uvedených ďalej v tomto rozsudku)
- a vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v kasačnej sťažnosti, ktorej dôvody a rozsah
sú limitom prieskumu v tomto konaní (§ 441, § 445 ods. 2 SSP) - neidentifikoval ani Najvyšší
správny súd ako podstatnú vadu konania to, že p. G. správca dane nevypočul. Na strane druhej,
tento sa preukázateľne snažil - aj mimo dôkazných návrhov sťažovateľa - ďalšími dôkazmi zistiť, či
príslušná služba v danom čase (august 2019) poskytnutá bola, príp. kým, keď takto získané dôkazy

žiadne relevantné skutočnosti v tomto smere nepreukázali. Proti záveru správcu dane, že listiny o
minulých kampaniach získané od spoločnosti Digitalia s.r.o. poskytnutie reklamy v mesiaci august 2019
spoločnosťou Euro Consulting Group, s.r.o. nepreukazujú, sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nič nevytýka.
68. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na významnú časť odôvodnenia týkajúcu sa nevypočutia p.
G.,ktorúsťažovateľzrejmeopomenul,resp.naňuvkasačnejsťažnostineodkázal.Jednásakonkrétneo

časť bodu 48 napadnutého rozsudku, ktorá znie: „[...] Vyhodnotením uvedených dôkazov dospel správca
dane k záveru, že ani tieto jednoznačne nepreukazujú, že došlo k zdaniteľnému plneniu v zdaňovacom
období august 2019 spoločnosťou Euro Consulting Group, s. r. o. Naviac správny súd poznamenáva,
že v danom prípade osobitné skutkové okolnosti ohľadne statusu iných dodávateľov zistené neboli a ani
žalobca ich netvrdil - trval na tom, že služba (sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR a

INDOOR obrazovkách) mu mala byť dodaná spoločnosťou Euro Consulting Group, s. r. o., teda nie je
dôvodné sa domnievať, že službu - sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR a INDOOR
obrazovkách by mala poskytnúť či už spoločnosť DIGITAL SCREEN MEDIA, s. r. o., alebo Digitalia, s.
r. o. [...]“ (pozn. zvýraznenie textu pridané kasačným súdom pre účely tohto rozsudku). Z meritórneho
hľadiska sa pritom jedná o významnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorá podstatným

spôsobom odôvodňuje aj to, prečo nebolo relevantné - v daných podmienkach - realizovať výsluch p. G..
69. Ako to vyplýva z tohto rozsudku a aj zo samotného dôkazného návrhu sťažovateľa (k tomu
pozri toto odôvodnenie vyššie), p. G. mala pracovať pre spoločnosť DIGITAL SCREEN MEDIA s.r.o.,
resp. Digitalia, s.r.o., nebola teda zamestnankyňou spoločnosti Euro Consulting Group, s.r.o., ktorá
bola priamym dodávateľom sťažovateľa. Dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH zo

spornej faktúry pritom bolo primárne to, že nebolo preukázané, že uvedené služby dodala sťažovateľovi
spoločnosť Euro Consulting Group, s.r.o. ako iná zdaniteľná osoba. Keďže sťažovateľ netvrdil, že
by mu služby mediálnej kampane dodala iná spoločnosť ako Euro Consulting Group, s.r.o., výsluch
svedkyne G. (ktorá pracovala pre iné spoločnosti) sa aj kasačnému súdu za daných okolností nejaví
ako nevyhnutný.

70. V bode 42 napadnutého rozsudku správny súd jednoznačne vymedzil (a toto sťažovateľ ani v
kasačnej sťažnosti nenapadol), že pri posudzovaní veci vychádzal z toho, že „[...] bol spochybnený
žalobcom deklarovaný dodávateľ Euro Consulting Group, s. r. o., t. j. bola spochybnená hmotnoprávna
podmienka na odpočítanie dane z pridanej hodnoty - status osoby dodávateľa. Dôkazné bremeno
ohľadom statusu osoby dodávateľa má spravidla osoba, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane - žalobca.

Pokiaľ však existujú osobitné skutkové okolnosti, tak táto podmienka sa môže považovať za splnenú
i bez jej preukázania zo strany osoby, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane. V danom prípade osobitné
skutkové okolnosti ohľadne statusu iných dodávateľov zistené neboli a ani žalobca ich netvrdil - trval
na tom, že služba (sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR a INDOOR obrazovkách)
mu mala byť dodaná spoločnosťou Euro Consulting Group, s. r. o. Keďže splnenie hmotnoprávnych

podmienok na odpočítanie dane preukazuje osoba, ktorá si odpočítanie dane uplatňuje (žalobca), bol
žalobca následne povinný pochybnosti správcu dane vyvrátiť a preukázať, že hmotnoprávne podmienky
na odpočítanie dane splnil (pozn. zvýraznenie textu pridané kasačným súdom pre účely tohto rozsudku).
71. Túto koncepciu právneho hodnotenia veci potvrdil správny súd aj v bode 43 napadnutého rozsudku
(napr. „[...] Zo zistení správcu dane viažucich sa k dodávateľovi Euro Consulting Group, s. r. o.

vyplynulo, že dodanie predmetnej služby deklarovaným dodávateľom nebolo preukázané. [...]“ a
napokon súhrnne aj v bode 44 napadnutého rozsudku, kde uviedol: „Vyššie zmienené skutočnosti
(chýbajúce konkrétne informácie o zdaniteľných obchodoch na strane deklarovaného dodávateľa)
predstavujú pochybnosti o uskutočnení zdaniteľných obchodov spoločnosťou Euro Consulting Group,s. r. o., ktoré spochybňujú hodnovernosť listinných dôkazov predkladaných žalobcom a prenášajú
dôkazné bremeno (v záujme obnovenia hodnovernosti listinných dôkazov) opätovne na žalobcu. Zistené
pochybnosti boli komunikované žalobcovi. Tento však tiež nemal dostatočné informácie o realizácii

sporných obchodov - nemal k dispozícii žiadne relevantné informácie o dodávke plnenia od Euro
Consulting Group, s. r. o. Žalobca pritom neoznačil žiadnu inú osobu, ktorá by mala predmetné služby
dodať a ani z administratívneho spisu nevyplývajú také skutočnosti, z ktorých by bolo jednoznačne
určiteľné, že skutočný dodávateľ/lia služieb a tovarov (ktorých identita nebola odhalená) by museli mať
nevyhnutne postavenie zdaniteľných osôb, resp. platiteľov dane. Žalobca trval na tom, že službu mu

dodal ním deklarovaný dodávateľ spoločnosť Euro Consulting Group, s. r. o. “ (pozn. zvýraznenie textu
pridané kasačným súdom pre účely tohto rozsudku).
72. Z uvedeného je teda zrejmé, že predmetom dopĺňania dokazovania, resp. formulovania návrhov na
doplnenie dokazovania zo strany sťažovateľa (ak mienil uniesť súvisiace dôkazné bremeno odôvodňuje
priznanie práva na odpočítanie DPH) mali byť primárne dôkazy smerujúce k preukázaniu toho, že
sporné reklamné služby v mesiaci august 2019 boli sťažovateľovi reálne poskytnuté spoločnosťou Euro

Consulting Group, s. r. o. - ako jeho priamym dodávateľom (a zdaniteľnou osobou). Ako to totiž uviedol
správny súd v napadnutom rozsudku (k tomu pozri aj toto odôvodnenie vyššie), sťažovateľ tvrdil, že mu
služby poskytol deklarovaný dodávateľ Euro Consulting Group, s. r. o., resp. nikdy netvrdil, že by mu
služby dodal iný dodávateľ (a kto by ním mal byť), a preto bolo jeho povinnosťou preukázať poskytnutie
služby práve týmto subjektom ako zdaniteľnou osobou.

73. Práve tieto skutočnosti správny súd primerane zhrnul v tej časti odôvodnenia, ktorú kasačný súd
citoval vyššie v bode 68 tohto rozsudku. Akokoľvek teda brojil sťažovateľ proti názoru správneho súdu,
že správnemu súdu nie je zrejmé, „čo by mala navrhovaná svedkyňa ozrejmiť“, toto konštatovanie
správneho súdu je logické, keď p. G. titulom jej skoršieho pracovného pôsobenia v iných spoločnostiach
ako v spoločnosti Euro Consulting Group, s. r. o. by - vychádzajúc aj z iných dôkazov, ktoré orgány

verejnej správy vykonali - nemohla dokázať poskytnutie reklamných služieb sťažovateľovi spoločnosťou
Euro Consulting Group, s. r. o., keď ona sama mala v rozhodnom čase pracovať pre spoločnosť DIGITAL
SCREEN MEDIA s.r.o., ktorá vlastnila obrazovky, na ktorých mohla reklama sťažovateľa bežať. Toto
by však nepreukazovalo, že tieto služby sťažovateľovi poskytla spoločnosť Euro Consulting Group,
s. r. o. (ako iná zdaniteľná osoba). V tomto kontexte Najvyšší správny súd dopĺňa, že ani dôkazný

návrh sťažovateľa (k tomu pozri bod 58 vyššie) nesmeroval k tomu, že by táto osoba bola schopná
svojou svedeckou výpoveďou preukázať, že dodávateľom reklamnej služby v mesiaci august 2019
sťažovateľovi bola spoločnosť Euro Consulting Group, s. r. o., ale to, že táto osoba by mala disponovať
archívnymi kampaňami, keďže pracovala u vlastníka obrazoviek.
74. Tu však kasačný súd opätovne poukazuje na to, že správny súd v napadnutom rozsudku uviedol, že

primárnym dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH v súdenej veci nebolo spochybnenie
samotnej materiálnej existencie plnenia (k tomu pozri napr. body 10 a 56 tohto rozsudku vyššie) - pozn.:
tento záver správneho súdu sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nenapáda - ale spochybnené bolo to, že
toto plnenie sťažovateľovi poskytol ním deklarovaný dodávateľ (Euro Consulting Group, s. r. o.) ako
platiteľ dane (iná zdaniteľná osoba) - k tomu pozri aj body 68, 70 a 71 tohto rozsudku vyššie. Práve na

uvedené východiská reaguje potom odôvodnenie napadnutého rozsudku správneho súdu v bode 48 v
časti, ktorú sťažovateľ v rámci hodnotenia odôvodnenia napadnutého rozsudku ako celku opomenul.
75. V tomto kontexte Najvyšší správny súd dopĺňa, že ak sťažovateľ namietal nepresvedčivosť, príp.
nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku (k tomu pozri bod 23 vyššie), na materiálne odôvodnenie
tohto kasačného bodu v skutočnosti rezignoval. Podľa názoru kasačného súdu je však napadnutý

rozsudok riadne odôvodnený a osobitne v otázke, ktorú sťažovateľ v kasačnej sťažnosti špecifikoval
(nesprávne právne posúdenie nevypočutia svedkyne p. G.) sú príslušné časti napadnutého rozsudku
dostatočné, logické, presvedčivé a vecne správne. Správny súd poskytol sťažovateľovi vyčerpávajúcu
odpoveď na to, prečo nepovažoval za dôvodné realizovať výsluch p. G. ani on, a teda prečo nebol
nezákonný postup správcu dane, ak navrhnutú svedkyňu nevypočul.

76. V súhrne preto kasačný súd uvádza, že orgány verejnej správy nepochybili, ak v podmienkach
súdenej veci k výsluchu p. G. nepristúpili. Tento postup zrozumiteľne a primerane odôvodnili. Napadnutý
rozsudok správneho súdu nie je nezákonný, ak tento postup orgánov verejnej správy aproboval a
nepovažoval ho za porušenie práv a právom chránených záujmov sťažovateľa. Myšlienkové pochody
správneho súdu sú v napadnutom rozsudku dostatočné a jasne vysvetlené. Naviac, sťažovateľ v

kasačnej sťažnosti výslovne ani nenapáda, že by orgány verejnej správy nezistili skutkové okolnosti v
potrebnom rozsahu (vo všeobecnosti), ale sa pokúšal správny súd (a kasačný súd) presvedčiť fakticky o
nevyhnutnosti vykonania jedného dôkazu vo veci, ktorý dôkaz však kasačný súd v podmienkach súdenej
veci nevyhodnotil ako podstatný/nevyhnutý pre riadne rozhodnutie vo veci. Argumenty sťažovateľazhrnuté v bode 36 tohto rozsudku a - podľa jeho názoru - preukazujúce nezákonnosť postupu správcu
dane (žalovaného) a následne aj správneho súdu sú vecne nesprávne a nedôvodné. Ak totiž nebolo
relevantné navrhnutú svedkyňu vypočuť (čo z vyššie uvedených dôvodov nebolo), nemohlo tým

dôjsť k porušeniu práv sťažovateľa, a to ani nemožnosťou realizácie parciálnych úkonov, ktoré by
s tým súviseli (napr. namietaná nemožnosť klásť otázky navrhnutej svedkyni). Ak je totiž zákonné
neuskutočnenie hlavného úkonu namietaného sťažovateľom, nemôže byť nezákonným nemožnosť
realizácie čiastkového úkonu, ktorý je jeho súčasťou.
77. Záverom Najvyšší správny súd konštatuje, že na predmetné závery žiadnym spôsobom nedopadajú

ani rozhodnutia súdov, na ktoré sťažovateľ odkázal vo svojej kasačnej sťažnosti. Rozhodnutie
Najvyššieho súdu (bod 29 tohto rozsudku) nie je vo veci relevantné, keďže postup orgánov verejnej
správy bol správnym súdom vyhodnotený ako zákonný, keď s týmto záverom sa kasačný súd stotožnil.
Nedošlo teda k (nezákonnému) „preferenčnému režimu“ ochrany daňových záujmov štátu na úkor práv
daňového subjektu. K tomu by mohlo dôjsť, ak by bola identifikovaná nezákonnosť v konaní orgánov
verejnej správy, čo však kasačný súd v rozsahu vznesených kasačných námietok vo veci neidentifikoval.

V súvislosti s rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Českej republiky (bod 35 tohto rozsudku vyššie)
kasačný súd v prvom rade uvádza, že rozhodnutia uvedeného súdu z formálneho hľadiska pre Najvyšší
správny súd záväzné nie sú, avšak ani z materiálneho hľadiska neboli vo veci identifikované okolnosti,
ktoré by indikovali, že sa výsluchu navrhnutej svedkyne správca dane „účelovo vyhýbal“. Nevykonanie
navrhnutého dôkazu správcom dane nemôže bez ďalšieho znamenať, že sa jedná o „účelové vyhýbanie

sa“ vykonaniu predmetného dôkazu. V súdenej veci - z vyššie uvedených dôvodov - nebolo dôvodné
a už vôbec nie nevyhnutné navrhnutú svedkyňu vypočuť. Ani sám sťažovateľ v kasačnej sťažnosti
neodôvodnil, od čoho odvíja svoj záver, resp. argumentáciu, že nevypočutie p. G. správcom dane by
malo byť „účelovým vyhýbaním sa“ jej výsluchu (a prečo). Nie je v tomto zmysle úlohou kasačného súdu
dotvárať argumentáciu sťažovateľa, príp. dohľadávať dôkazy v uvedenom smere.

78. Ak potom sťažovateľ namietal, že správny súd napadnutým rozsudkom fakticky odobril porušenie
viacerých ustanovení Daňového poriadku zo strany orgánov verejnej správy v jeho neprospech (najmä
§ 24 ods. 4, § 25 ods. 1, 24 ods. 2, § 25 ods. 4, § 3 ods. 1, § 3 ods. 2, § 3 ods. 3, § 24 ods. 2, § 24 ods. 4, §
25 ods. 1, § 25 ods. 4) - k tomu pozri o. i. body 3.29 a 3.30 kasačnej sťažnosti - s týmto jeho názorom sa
najvyšší správny súd nestotožnil a napadnutý rozsudok správneho súdu považuje v rozsahu v kasačnej

sťažnosti namietanej nezákonnosti - za zákonný. Kasačný súd tiež neidentifikoval v postupe orgánov
verejnej správy, resp. správneho súdu také pochybenia, ktoré by akýmkoľvek spôsobom predstavovali
zásah do základných práv a slobôd sťažovateľa, resp. by predstavovali porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a pod., ktorých porušenie namietal (k tomu pozri body 24 a 25 tohto rozsudku
vyššie). Verejnú správu v súdenej veci realizovali orgány verejnej správy v rozsahu zákonom zverených

právomocí a spôsobom, ktorý je súladný s účinnou právnou úpravou. Tak orgány verejnej správy, ako ani
správny súd napadnutým rozsudkom nevstúpili do ústavnoprávneho režimu ochrany práv sťažovateľa
tak, ako to namietal v kasačnej sťažnosti. Právu daňového subjektu navrhovať dôkazy v rámci konania
pred orgánmi verejnej správy zodpovedá - okrem iných - povinnosť týchto orgánov uskutočniť konanie
rýchlo a hospodárne a zároveň tak, aby boli zistené všetky okolnosti podstatné pre vec (t. j. nie

tzv. absolútna pravda, ale „iba“ dostatočné ozrejmenie skutkových okolností relevantných pre vydanie
zákonného rozhodnutia). Samotný návrh na vykonanie dôkazu správcu dane ex lege nezaväzuje k jeho
vykonaniu, a to najmä v prípade, ak by bol predmetný dôkaz pre vec irelevantný, t. j. nemá dôkaznú
hodnotu vo vzťahu k podstatným skutočnostiam, ktoré sú pre vec dôležité. Uvedené podmienky a
predpoklady v súdenej veci splnené boli. Ich aprobácia správnym súdom teda nepredstavuje porušenie

práv sťažovateľa zo strany súdu. Naviac, pre nevykonanie tohto dôkazu (výsluchu p. G.) existovali
aj materiálne dôvody, a to najmä to, že - v rozpore s predpokladom sťažovateľa - v rozhodnom
čase už navrhovaná svedkyňa nedisponovala archívnymi reklamnými kampaňami realizovanými na
obrazovkách, ktoré vlastnil jej niekdajší zamestnávateľ, vypovedať mala ku skutočnostiam u prvého
subjektu v reťazci dodávateľov (k tomu pozri toto odôvodnenie vyššie), keď predmetom dokazovania

malo byť to, že služby sťažovateľovi poskytol ním deklarovaný dodávateľ (nie prvý subjekt v reťazci), s
ktorým svedkyňa z pracovnoprávneho hľadiska nič nemala. Toto právne racionalizuje postup správcu
dane, ktorý za týchto okolností k jej výsluchu nepristúpil.
79. Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť žalobcu postupom podľa §
461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

80. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi, ktorý
nemal v konaní o kasačnej sťažnosti úspech, nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal (§
467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a contrario SSP). Žalovanému orgánu verejnej správy kasačný
súd nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal, keďže to nemožno spravodlivo požadovať av súvislosti s kasačným konaním žalovanému orgánu verejnej správy ani trovy nevznikli (§ 467 ods. 1
v spojení s § 168 SSP).
81. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP a § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.