Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10CoCsp/13/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1120210558
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Kučerová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1120210558.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členov
senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Niny Dubovskej v právnej veci žalobcu: W. U., nar.
XX.XX.XXXX, bytom M. I. W. XXX, zastúpený: URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária,
so sídlom Červeňova 15, Bratislava, IČO: 47 244 895, proti žalovanému: 365.bank, a.s., so sídlom
Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890, zastúpený: Advokátska kancelária RELEVANS s. r.

o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 47 232 471, o primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 1.234 eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B1 -
15Csp/43/2020-245 zo dňa 22.05.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie č.k. B1
- 15Csp/43/2020-245 zo dňa 22.05.2024 v rozsahu prevyšujúcom priznanú sumu finančného
zadosťučinenia 200 eur mení tak, že žalobu v tejto časti (v časti prevyšujúcej sumu 200 eur) zamieta.
II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1.234 eur do
troch dní od právoplatnosti rozsudku; žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Pokiaľ ide o stručné odôvodnenie napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie ozrejmil, že žalobca
sa predmetnou žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 24.6.2020 domáhal od žalovaného (do
20.07.2021 Poštová banka a.s.) zaplatenia priemerného finančného zadosťučinenia vo výške 734 eur
skutkovo dôvodiac, že so žalovaným uzatvoril zmluvu o spotrebiteľskom úvere vo výške 1.000 eur,

ktorý sa zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach po 28,90 eur. Po uzatvorení uvedenej
spotrebiteľskej zmluvy zistil, že obsahuje zmluvné dojednania, ktoré sú v rozpore s ust. zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho je potrebné predmetnú zmluvu považovať
za bezúročnú a bez poplatkov. Bezúročnosť a bez poplatkovosť spotrebiteľského úveru bola založená
na absencii obligatórnych náležitosti vyplývajúcich z § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Vyzval preto
žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia, avšak bezúspešne. Dňa 27.02.2020 Okresný súd
Bratislava I vydal platobný rozkaz sp. zn. 14Csp/52/2017, ktorým vyhovel jeho spotrebiteľskej žalobe

a zaviazal žalovaného na úhradu sumy 10 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne
titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Právnym základom úspešnej žaloby bola bezúročnosť
a bezpoplatkovosť spotrebiteľskej úverovej zmluvy. Platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a
vykonateľnosť dňa 06.05.2020. Súd vydaním platobného rozkazu sp. zn. 14Csp/52/2017 deklaroval
hmotnoprávne tvrdenie žalobcu ohľadom absencie obligatórnych náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom
úvere (§ 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.), v dôsledku čoho sa spotrebiteľský úver stal bezúročný a

bez poplatkov. Na základe § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľov mu vzniklo
právo domáhať sa primeraného finančného zadosťučinenia. Citovaná právna úprava (§ 3 ods. 5
zákona č. 129/2010 Z.z.) ako jedinú podmienku na priznanie tohto nároku vyžaduje úspech v súdnomkonaní týkajúcom sa porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 129/2010 Z. z. alebo
osobitnými predpismi. Žalobca si od žalovaného požičal sumu 1.000 eur, v zmysle zmluvy bol povinný
vrátiť sumu 1.551,27 eur. Jednoduchým výpočtom však bolo zistené, že konečná suma, ktorú by

žalobca zaplatil žalovanému v dohodnutých mesačných splátkach by činila 1.734 eur a nie 1.551,27
eur. Táto skutočnosť mala vplyv na psychický stav žalobcu, pričom jeho neistota, ktorá vychádzala
z tohto spotrebiteľského vzťahu, trvala až do právoplatného rozhodnutia OS Bratislava I vo veci
samej. Pokiaľ by žalobca zostal nečinný a podrobil by sa vôli žalovaného, prišiel by v konečnom
dôsledku o sumu 734 eur, čo je neprimerane vysoká suma vzhľadom k výške úveru 1.000 eur.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia môže motivovať žalovaného k zákonnému postupu
pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľských úveroch pro futuro; pričom je spravodlivé požadovať od neho
rovnakú výšku sumy, o ktorú by bol žalobca ukrátený, t.j. sumu 734 eur. Ďalej súd prvej inštancie
zhrnul procesnú obranu žalovaného, v rámci ktorej poukázal na to, že zmluva o úvere č. 1580596033,
ktorú so žalobcom dňa 30.04.2015 uzavrel, nebola prvou zmluvou, ktorú strany uzavreli. Žalobca si
žalovaného opakovane a dobrovoľne vybral za zmluvného partnera pre získanie úverových zdrojov;

prvý úver si vzal už v roku 2014, potom v apríli 2015 a v júni 2015. Akceptoval pritom podmienky,
spôsoby a správanie žalovaného, aby ich následne účelovo napadol s cieľom sa obohatiť na úkor
žalovaného. Dodal, že odpor voči platobnému rozkazu sp. zn. 14Csp/52/2017 zo dňa 27.02.2020
nepodal z pragmatických a logických dôvodov, keďže úverový vzťah vyplývajúci zo zmluvy o úvere
č. 1580596033 bol v tom čase ukončený, splatený a podanie odporu, vzhľadom na výšku sporu 10

eur, považoval za nehospodárne. Nikdy však neuznal tvrdenie žalobcu uvádzané v návrhu na vydanie
platobného rozkazu. Uviedol, že povinnosť uloženú mu platobným rozkazom sp. zn. 14Csp/52/2017
splnil po jeho právoplatnosti dňa 18.03.2020. S poukazom na § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.
mal za to, že žalobca predložením právoplatného platobného rozkazu nepreukázal, že úspešne uplatnil
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom alebo inými osobitnými predpismi zo strany

žalovaného, preto žalobcom žiadané primerané finančné zadosťučinenie v sume 734 eur označil
za neprimerané a špekulatívne. Dodal, že inštitút bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere
má aj sankčný rozmer, nakoľko jeho uplatnením veriteľ stráca odmenu za poskytnutie peňažných
prostriedkov, čo má pre veriteľa, vrátane žalovaného, nezanedbateľný ekonomický dosah. Už samotné
nútené zaplatenie bezdôvodného obohatenia predstavuje zákonom predpokladanú sankciu a priznanie

ďalšieho peňažného plnenia titulom primeraného finančného zadosťučinenia bez toho, aby boli zo strany
žalobcu preukázané závažné okolnosti predovšetkým nemajetkovej povahy (preukázanie významného
psychického stresu a pod.) by neprimerane zvýhodňovalo spotrebiteľa a žalovaného postihovalo
niekoľkonásobnou sankciou za rovnaké minoritné porušenie právneho predpisu.
3. Súd prvej inštancie ďalej zhrnul, že žalobca podaním doručeným dňa 09.02.2023 rozšíril žalobu o 500

eur titulom finančnej kompenzácie za emocionálnu ujmu za spôsobené útrapy. Žiadal od žalovaného
spolu sumu 1.234 eur dôvodiac, že od momentu doručenia žaloby na súd sa mu zhoršilo životné obdobie
a začali dni plné stresu a nepokoja, nevediac sa vyrovnať so skutočnosťou prebiehajúceho súdneho
sporu. Miera neistoty a psychickej záťaže žalobcu bola subjektívne vyvolaná výhradne žalovaným a
jeho nekalými praktikami, pričom žalobca bol konaním žalovaného nútený riešiť daný spor súdnou

cestou a znášať aj ďalšie finančné náklady. Pokiaľ išlo o procesnú obranu žalovaného vo vzťahu k
zmenenej žalobe, súd prvej inštancie zhrnul, že žalovaný ďalšie navýšenie primeraného finančného
zadosťučinenia zo strany žalobcu považoval za špekulatívne a bezprecedentné zneužívanie práva a
za postup v príkrom rozpore s čl. 5 CSP a zásadou „nemo turpitudinem suam allegare potest“, keďže
opakovane a dobrovoľne vstupoval do právneho vzťahu so žalovaným. Zdôraznil, že suma, ktorej

priznania sa žalobca v tomto spore domáha, evidentne nespĺňa ani podmienku primeranosti a jej výška
nie je ničím relevantným odôvodnená. Uviedol, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal psychickú
záťaž a neistotu, ktoré údajne utrpel. V základnom konaní súd rozhodol platobným rozkazom, teda
nebolo ani nariaďované pojednávania vo veci, čo spochybňuje tiež to, aký diskomfort s daným konaním
vlastne mal žalobca pociťovať. Skutočnosti uvádzané žalobcom týkajúce sa jeho neistoty a psychickej

záťaže, ako aj emocionálna ujma, ktorú mal údajne utrpieť, na podklade čoho si nárokuje zmenenou
žalobou navýšenú sumu, tak ostávajú len v rovine nepreukázaných skutkových tvrdení. Pokiaľ by súd
prvej inštancie mal za to, že žalobcovi vznikol nárok na priznanie finančného zadosťučinenia, bolo by
možné uvažovať len o určitej „symbolickej“ sume (max. vo výške 200 eur). Sumu 1.234 eur označil za
neadekvátnu.

4. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania skutkovo zistil, že žalobca sa žalobou zo dňa
02.06.2017 domáhal na Okresnom súde Bratislava I od žalovaného zaplatenia sumy 10 eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 10 eur od 19.06.2015 (vrátane) do zaplatenia na
tom skutkovom základe, že dňa 30.04.2015 ako spotrebiteľ, uzavrel so žalovaným ako podnikateľom,formulárovú, vopred pripravenú zmluvu, ktorú nemohol pripomienkovať. Išlo o zmluvu o spotrebiteľskom
úvere Dobrá pôžička č. 1580596033. Uvedenou zmluvou žalovaný poskytol žalobcovi spotrebný úver
vo výške 1.000 eur, ktorý mal žalobca splatiť v 60 splátkach po 28,90 eur (pričom táto suma zahŕňala

mesačnú anuitnú splátku vo výške 27 eur a mesačné náklady spojené s poistením schopnosti splácať
úver vo výške 1,90 eur), čím mal uhradiť spolu 1.551,27 eur. Celkovými nákladmi žalobcu, spojenými
so spotrebiteľským úverom podľa zmluvy je suma 1.551,27 eur, pričom RPMN bola určená v zmluve
na 21,90 %, úroková sadzba na 19,90 % a priemerná hodnota RPMN bola podľa zmluvy 13,95 %.
Žalobca na základe tejto zmluvy čerpal spotrebný úver vo výške 1.000 eur a splácal ho tým spôsobom,

že dňa 20.05.2015 uhradil 1. mesačnú splátku vo výške 28,90 eur a následne uhradil na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere Lepšia splátka č. 2102839684 dňa 19.6.2015 (teda cez iný spotrebný
úver od žalovaného) jednorazovo vo forme predčasného splatenia úveru sumu 983 eur. Žalobca tak
uhradil žalovanému spolu 1.011,90 eur (28,90 eur + 983 eur) a namietal, že zmluva o spotrebiteľskom
úvere je podľa § 11 ods. 1 písm. b), d) zákona č. 129/2010 Z.z. v spojení s § 9 ods. 2 písm. c), l)
k) zákona č. 129/2010 Z.z. bezúročná a bez poplatkov, nakoľko v zmluve nie je stanovená konkrétna

výška istiny a ani konkrétna výška úroku platených žalobcom podľa zmluvy, je nesprávne stanovená
celková čiastka, ktorú musí žalobca zaplatiť, RPMN je určená nesprávne v neprospech žalobcu ako
spotrebiteľa, v zmluve nie sú uvedené všetky predpoklady použité na výpočet RPMN, v zmluve nie
je uvedená adresa veriteľa na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Poukázal
na to, že na základe žiadosti o úver Lepšia splátka zo dňa 18.6.2015 uzavrel so žalovaným ďalšiu

zmluvu o spotrebiteľskom úvere Lepšia splátka č. 2102839684, na základe ktorej mu žalovaný poskytol
nový úver, ktorý bol určený na refinancovanie záväzkov žalobcu. Jedným zo záväzkov, ktorý mal byť
prostredníctvom predmetného refinancovania uhradený bol aj spotrebiteľský úver poskytnutý žalobcovi
na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere Dobrá pôžička č. 1580596033 zo dňa 30.04.2015, teda
zmluvynazákladektorejsivtomtokonaní uplatnil nároknazaplateniesumy10eur.Načerpanímsplátky

nového úveru došlo de iure a de facto medzi zmluvnými stranami k uzatvoreniu dohody o úhrade úveru
poskytnutého žalobcovi na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere Dobrá pôžička č. 1580596033 zo
dňa 30.04.2015 formou mimoriadnej splátky a k uzatvoreniu dodatku k tejto zmluve. V dôsledku dohody
zmluvných strán o úhrade úveru formou mimoriadnej splátky došlo v podstate k predčasnému splateniu
úveru, čím sa zmenili aj obligatórne náležitosti zmluvy, ktoré v tomto prípade neboli nikde zadefinované.

Vadou spočívajúcou v absencií obligatórnych ustanovení v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. trpí aj
dodatok k zmluve o spotrebiteľskom úvere Dobrá pôžička č. 1580596033 zo dňa 30.04.2015, nakoľko
nemal dodržanú písomnú formu a nebolo v nej uvedených 5 obligatórnych náležitostí podľa zákona č.
129/2010 Z.z., ktoré nie je možné prevziať z pôvodnej zmluvy a to: výška RPMN po zapracovaní zmien
v dodatku, celkové náklady spotrebiteľa v dodatku po zohľadnení výšky mimoriadnej splátky v dodatku,

priemerná hodnota RPMN v čase uzatvorenia dodatku, nakoľko priemerná hodnota RPMN v čase
uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere bola iná než priemerná hodnota RPMN v čase uzatvorenia
dodatku, identifikácia/rozlíšenie sumy mimoriadnej splátky na konkrétnu výšku istiny, úrokov a poplatkov,
doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ktoré sa v dôsledku splatenia
spotrebiteľského úveru formou mimoriadnej splátky zmenili. Nakoľko je zmluva v znení dodatku k

zmluve podľa § 11 ods. 1 písm. b), d) v spojení s § 9 ods. 2 písm. f), k), l), z) zákona č. 129/2010 Z.z.
bezúročná a bez poplatkov, mal žalobca uhradiť v prospech žalovaného iba dlžnú sumu podľa zmluvy,
teda sumu 1.000 eur. Keďže žalobca uhradil žalovanému spolu 1.011,90 eur, suma 10 eur predstavuje
bezdôvodné obohatenie žalovaného. Žalovaný nevyhovel predžalobnej výzve žalobcu na úhradu 10 eur
s príslušenstvom, preto podal žalobu a žiadal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu 10 eur spolu s

úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 10 eur od 10.06.2015 do zaplatenia. Okresný
súd Bratislava I platobným rozkazom sp. zn. 14Csp/52/2017 zo dňa 27.02.2020, právoplatným dňa
06.05.2020, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi do 15 dní od doručenia platobného rozkazu
istinu 10 eur spolu s úrokom z omeškania ročne vo výške 5,05% ročne zo sumy 10 eur od 19.06.2015 do
zaplatenia, náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 61,08 eur. Na

podklade právoplatného platobného rozkazu si žalobca ako spotrebiteľ v predmetnom konaní uplatňuje
nárok na finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. Z výpisu z účtu žalovaného
zo dňa 18.3.2020 súd prvej inštancie napokon skutkovo zistil aj to, že žalovaný dňa 18.03.2020 uhradil
na účet žalobcu č. XXXXXXXXXX/XXXX sumu 73,48 eur.
5. Za tohto skutkového stavu, právne odkazujúc na § 3 ods. 5, § 2 písm. a/, b/ zákona č. 250/2007

Z.z., § 2 písm. d), § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy
o spotrebiteľskom úvere (30.4.2015), § 52 ods. 1, 3, 4 Obč. zákonníka, súd prvej inštancie zhrnul,
že v konaní nebolo sporné, že strany dňa 30.04.2015 uzavreli zmluvu o spotrebiteľom úvere, ktorej
predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 1.000 eur, ktorý sa žalobca zaviazal splácať v mesačnýchsplátkach po 28,90 eur. Žalobca po uzatvorení zmluvy zistil, že obsahuje zmluvné dojednania rozporné
s ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho je potrebné
predmetnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Vyzval preto

žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia, a keďže si žalovaný svoju povinnosť dobrovoľne
nesplnil, rozhodol sa uplatniť si predmetný nárok podaním žaloby. Okresný súd Bratislava I rozhodol
vo veci platobným rozkazom sp. zn. 14Csp/52/2017 zo dňa 27.02.2020, právoplatným dňa 6.5.2020,
ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi do 15 dní od doručenia platobného rozkazu istinu
10 eur spolu s úrokom z omeškania ročne vo výške 5,05 % ročne zo sumy 10 eur od 19.06.2015

do zaplatenia, náhradu trov konania vo výške 61,08 eur. Súd prvej inštancie ďalej ozrejmil, že takéto
právoplatné rozhodnutie zakladá právny nárok žalobcu na uplatnenie nároku na primerané finančné
zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Dodal, že citované
zákonné ustanovenie v znení účinnom od 10.06.2013, nevyžaduje na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia vznik ujmy, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o jej existencii, stačí preukázať
možnosť jej vzniku. Podľa súdu prvej inštancie bezdôvodné obohatenie, ktoré žalovaný na základe

právoplatného platobného rozkazu uhradil, nepredstavuje finančné zadosťučinenie, ale len vrátenie
toho, čo získal bez právneho dôvodu. Až nárok na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z.z. predstavuje skutočnú sankciu žalovaného z dôvodu porušenia jeho povinnosti
podľa osobitných predpisov na ochranu spotrebiteľa, pretože až tento nárok predstavuje plnenie z jeho
majetku. Výška priznaného finančného zadosťučinenia závisí od úvahy súdu a hlavným kritériom pre jej

priznanie je primeranosť. Žalobca si v danom prípade ako primerané finančné zadosťučinenie uplatnil
sumu 734 eur, o ktorú by zaplatil za poskytnutý spotrebiteľský úver viac, plus 500 eur za psychickú
záťaž a za mieru neistoty do právoplatného rozhodnutia vo veci. Súd prvej inštancie výšku uplatneného
nároku s poukazom na súdnu prax uvedenú v súdnych rozhodnutiach predložených žalobcom (tieto
však v odôvodnení napadnutého rozsudku ani náznakom nerozviedol, poznámka odvolacieho súdu),

považoval za primeranú a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR
zo dňa 4.4.2017 sp. zn. II. ÚS 229/2017, ktorým ústavný súd vyslovil, že aj bez stanovenia kritérií výšky
primeraného finančného zadosťučinenia treba vychádzať z toho, že primerané finančné zadosťučinenie
máplniťjednakfunkciusatisfakčnúajednakfunkciusankčnútak,abydostatočneodradilododávateľaod
nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi. Súd prvej inštancie ďalej ozrejmil,

že ním priznané finančné zadosťučinenie predstavuje sumu 734 eur, ako rozdiel medzi poskytnutým
úverom 1.000 eur a sumou, ktorú mal žalobca uhradiť na základe zmluvy o spotrebiteľom úvere
č. 1580596033 zo dňa 30.04.2015 (60 splátok po 28,90 eur = 1.734 eur) v prípade, že by sa v
konaní pred Okresným súdom Bratislava I sp.zn. 14Csp/52/2017 úspešne nedomáhal od žalovaného
vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré mu vzniklo preplatením poskytnutého spotrebiteľského úveru

na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 1580596033 zo dňa 30.04.2015 a jej dodatku - zmluvy o
spotrebiteľskom úvere Lepšia splátka č. 2102839484 zo dňa 19.06.2015, ktorá bola súdom v uvedenom
konaní vyhodnotená ako zmluva bez úrokov a poplatkov podľa § 11 ods. 1, písm. b), d) v spojení s §
9 ods. 2 písm. c), f), k), l), z) zákona č. 129/2010 Z.z. Podľa názoru súdu prvej inštancie je priznanie
takého finančného zadosťučinenia spravodlivé za účelom splnenia jeho satisfakčnej a sankčnej funkcie

za porušenie povinností žalovaným vyplývajúcich mu z § 9 ods. 2 písm. c),f), k), l), z) zákona č.
129/2010 Z.z. už na začiatku zmluvného vzťahu, kedy zneužil svoje postavenie silnejšej strany. Pokiaľ
ide o priznanú sumu 500 eur, podľa súdu prvej inštancie ide o finančnú kompenzáciu za emocionálnu
ujmu a útrapy spôsobné žalobcovi ako spotrebiteľovi tým, že podanie žaloby voči žalovanému ako
bankovej inštitúcii o zaplatenie bezdôvodného obohatenia, v ktorom bolo deklarované porušenie jeho

spotrebiteľského práva, pre neho ako osoby bez skúseností so súdnym konaním, vyžadovalo úsilie na
zabezpečenie si právneho zastúpenia a bezpochyby predstavovalo psychickú záťaž spojenú s obavami
o jej výsledok a možných finančných následkov v prípade jej neúspechu.
6. Súd prvej inštancie záverom dodal, že nevykonal dokazovanie lustráciou všetkých konaní vedených
voči žalovanému o primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa v

zmysle návrhu žalobcu realizovaného na pojednávaní dňa 22.5.2024 z dôvodu, že na pojednávaní dňa
29.9.2023 skoncentroval konanie podľa § 153 CSP a strany poučil, že na neskoršie návrhy procesného
útoku a obrany nebude prihliadať.
7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP podľa pomeru úspechu vo
veci a plne procesne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške

náhrady trov konania si vyhradil rozhodnúť po právoplatnosti rozsudku, samostatným uznesením, ktoré
vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
8. Proti tomuto rozsudku, v rozsahu prevyšujúcom výšku priznaného finančného zadosťučinenia 200
eur, podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnuté rozhodnutiesúdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne aby ho
zmenil tak, že ho zaviaže zaplatiť žalobcovi sumu 200 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku
a vo zvyšnej časti žalobu zamietne. Dôvodil, že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil

uskutočňovať procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny
proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP) a že vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h/
CSP). Primárne žalovaný namietal výšku súdom prvej inštancie priznaného nároku, ktorý považuje za
neprimeraný. Žiadal odvolací súd, aby pri posúdení primeranosti uplatneného nároku vzal do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré z konania vyplynuli. Ani finančné zadosťučinenie totiž nemôže predstavovať

neprimerané obohacovanie spotrebiteľov. Žalovaný sa nestotožnil s dôvodmi, ktorými žalobca odôvodnil
výšku požadovaného finančného zadosťučinenia, a s ktorými sa súd prvej inštancie v plnom rozsahu
stotožnil. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie podlieha voľnej úvahe súdu, čo však neznamená
jeho ľubovôľu. Pre svoju úvahu by mal mať súd k dispozícii dostatok tvrdení a preukázaných skutočností,
z ktorých pri svojich úvahách bude vychádzať. Súd by mal o výške finančného zadosťučinenia
uvažovať v intenciách konkrétneho sporu a vychádzať z konkrétnych zistených skutkových okolností.

Výšku priznaného finančného zadosťučinenia súd prvej inštancie vôbec neodôvodnil, keď v odseku
18 odôvodnenia napadnutého rozsudku sa len stotožnil so žalobcom a poukázal na ním predloženú
rozhodovaciu prax. Vo vzťahu k tomu súd prvej inštancie len skonštatoval, že žalobcom vyčíslenú výšku
nároku považuje za primeranú. Ako k tejto primeranosti dospel, na základe akých kvalifikačných kritérií,
zistiteľné nie je. Vo vzťahu k argumentu, že ide o rozhodnutie vydané v súlade s rozhodovacou praxou,

žalovanýdoplnil,žerozhodovaciaprax,naktorúpoukazovalžalobcasatýkalaprávnehozákladunároku,
avšak v prípade výšky a primeranosti finančného zadosťučinenia má za to, že žalobca doposiaľ žiadnym
spôsobom nepreukázal ako pociťoval porušenie svojich práv a aké to malo pre neho dôsledky, a v
čom vidí odôvodnenosť požadovanej výšky finančného zadosťučinenia až v hodnote 1.254 eur. Súd
prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu výšky uplatneného nároku akoby opomenul, že to bol práve

žalobca, ktorý o poskytnutie úveru žiadal, s výškou poskytnutého úveru a výslednou sumou, ktorú má
na základe úverovej zmluvy z poskytnutého úveru uhradiť, s výškou mesačnej splátky, ako aj s dobou
trvania zmluvného vzťahu bol oboznámený; taktiež si bol vedomý, že si berie spotrebiteľský úver, a
sám sa rozhodol, že bude využívať finančné prostriedky formou spotrebiteľského úveru od žalovaného
a napokon, že to bol aj sám žalobca, ktorý sa rozhodol úver predčasne splatiť. Inštitút primeraného

finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na kompenzácie
jeho majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni alebo vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku
ochrany, ktorú zavinil žalovaný považuje za splnenú už ukrátiť veriteľa o úroky a poplatky a vrátenia
bezdôvodného obohatenia vo výške 10 eur, vrátane trov konania. Obdobnému záveru smeruje aj
najnovšia judikatúra tak okresných, ako aj krajských súdov, ktorá sa svojím obsahom snaží eliminovať

zneužívanie inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia pri prípadoch kedy bola náprava zjednaná
už vydaním bezdôvodného obohatenia, prípadne vyhlásil úver za bezúročný a bez poplatkov a rozsah
priznaného finančného zadosťučinenia považuje za dostačujúci v rozmedzí menšieho ako 1 násobok
vzniknutej ujmy. Na podporu tohto argumentu žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 21 CoCsp/11/2023 z 24. mája 2024, kde po zhodnotení všetkých okolností dospel

odvolací súd k záveru, že primerané finančné zadosťučinenie pre žalobkyňu je vo výške 500 eur,
čo je cca 1/4 žalovaným získaného bezdôvodného obohatenia. Krajský súd v Trnave v konaní sp.
zn. 10 CoCsp/15/2021 dokonca zmenil rozhodnutie prvoinštančného súdu tak, že namiesto nároku
300 eur priznal žalobcovi nárok vo výške 190 eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia,
pričom k výške nároku sa vyjadril v bode 18 a nasl. svojho rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že za

primerané finančné zadosťučinenie pre žalobcu považoval sumu 190 eur, čo je takmer 1/4 so žalovaným
získaného bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd mal za to, že táto suma plne zohľadňuje ujmu
na strane žalobcu a predstavuje spolu s bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou dostatočnú sankciu pre
žalovaného, ktorá by mala pri ďalšom poskytovaní úverov odradiť od porušovania príslušných noriem
na ochranu spotrebiteľa. Žalovaný s poukazom na niektoré rozhodnutia nepopiera účel či dôvodnosť

nároku spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie, ale chce dať do pozornosti odvolacieho
súdu, že rozhodovacia prax vo vzťahu k otázke výšky, a teda primeranosti rozsahu nároku jednoznačne
nie je ustálená, čo do rozsahu do 120 násobku vzniknutej ujmy. V uvedenom prípade je súdom priznaný
nárok prevyšujúci 120 násobok skutočnej ujmy neprimeraný, neštandardný, a žalovaný má zato, že
je úlohou súdu limitovať a interpretovať jednotlivé normy zákona tak, aby nedošlo k ich zneužívaniu

a pretaveniu inštitútu ochrany do nástroja šikany veriteľa. Predmetné rozhodnutie svojím rozsahom
nenapĺňa účel odrádzajúci veriteľov, ale naopak nabáda spotrebiteľov k špekulatívnemu konaniu a
násobeniu sporov, keďže v konaniach o primerané finančné zadosťučinenie pre spotrebiteľa nie je
nutné preukazovať vznik skutočnej škody. Za predpokladu opomenutia osobitných okolností prípadua bezmyšlienkovitého priznávania nároku speje spoločnosť do poháňania nedôvodných, zbytočných a
neúčelných sporov v domnienke nadobudnutia prospechu z pomerne jednoduchého sporu. Žalovaný
dodal, že v prvoinštnačnom konaní napokon vyjadril vôľu ukončiť spor zmierom a považoval za

adekvátne zaplatiť žalobcovi sumu 200 eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia, čo
predstavuje 20 násobok skutočnej ujmy a viac ako 1 z domnelej ujmy žalobcu, ktorú v návrhu vyčíslil
v rozsahu 754 eur. Súd prvej inštancie ohľadne výšky finančného zadosťučinenia neuviedol žiadne
konkrétne dôvody a vlastné myšlienkové pochody, či vlastnú úvahu, ktoré ho viedli k stanoveniu tejto
výšky nároku. V tomto zmysle je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Vydaním nepreskúmateľného

rozhodnutia strany sporu strácajú možnosť uplatňovať svoje práva a oprávnené záujmy. V sporovom
konaní musí byť pritom súdom poskytnutá materiálna ochrana zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov. Vydanie nepreskúmateľného rozhodnutia je v rozpore
so zásadou spravodlivého súdneho procesu.
9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny
a navrhuje ho potvrdiť. K odvolacej argumentácii žalovaného poznamenal, že súd prvej inštancie

v napadnutom rozsudku správne konštatoval, že „zákon na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia nevyžaduje, aby žalobcovi vznikla nejaká ujma súdu nemusia byť predložené dôkazy
o existencii ujmy, stačí možnosť jej vzniku. Bezdôvodné obohatenie, ktoré žalovaný na základe
právoplatného platobného rozkazu uhradil, nepredstaví jej finančné zadosťučinenie, ale vrátenie toho,
čo získal bez právneho dôvodu až nárok na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5

zákona na ochranu spotrebiteľa predstavuje skutočnú už sankciu žalovaného z dôvodu porušenia jeho
povinností podľa osobitných predpisov na ochranu spotrebiteľa ....“. Súd prvej inštancie ďalej správne
konštatoval, že zaplatenie bezdôvodného obohatenia žalovaným žalobcovi je len vrátením toho, na čo
žalovaný nemal od žalobcu žiadny právny nárok a vydanie bezdôvodného obohatenia nie je súčasťou
primeraného finančného zadosťučinenia. Preto akékoľvek tvrdenie žalovaného v odvolaní, ktorým sa

snaží vzbudiť dojem, že funkcia a účinky tohto prostriedku ochrany sú splnené už ukrátením veriteľa
o úroky a poplatky a vrátením bezdôvodného obohatenia, či dokonca zaplatením trov konania, sú
nesprávne. Skutočnosť, že zmluva o úvere bola vyhlásená za bezúročnú a bez poplatkov je osobitným
typom sankcie pre žalovaného ako dodávateľského subjektu podľa zákona o spotrebiteľských úveroch,
nakoľko zmluva neobsahovala obligatórne náležitosti, ktoré pre takýto typ zmluvy zákon vyžaduje.

Nárok na primerané finančné zadosťučinenie zakotvené v § 3 ods. 5 zákona na ochranu spotrebiteľa
je osobitným nárokom žalobcu - spotrebiteľa, oddelený od vyslovenej bezúročnosti a bezpoplatkovosti
ako osobitnej sankcie žalovaného za porušenie dôležitých povinností na úseku poskytovania úverov,
oddelený od právnej povinnosti žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie, ako aj od
procesnoprávnej povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vnímanú ako následok

neúspechu žalovaného v civilnom konaní. Žalobca si v danom prípade uplatnil sumu 734 eur, o ktorú by
zaplatil za spotrebiteľský úver viac, a zároveň sumu 500 eur ako emocionálnu ujmu za psychickú záťaž
a mieru neistoty do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Súd prvej inštancie výšku uplatneného
nároku, s poukazom na súdnu prax, považoval za primeranú a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel
a zároveň zhrnul, že žalobca si cez zmluvu o spotrebiteľskom úvere od žalovaného požičal sumu

1.000 eur, vrátiť bol v zmysle zmluvy o spotrebiteľskom úvere povinný sumu 1551,27 eur. Ako sa však
jednoduchým výpočtom ukázalo, skutočná konečná suma, ktorú by žalobca zaplatil žalovanému na
dohodnutých mesačných splátkach, by činila sumu 1.734 eur (nie 1.551,27 eur). Z tohto dôvodu bol
spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ by žalobca zostal nečinný a podrobil sa vôli
žalovaného, prišiel by v konečnom dôsledku o sumu 734 eur. Uvedená suma je neprimerane vysoká,

vzhľadom k výške sumy 1.000 eur, ktorá bola predmetom spotrebiteľského úveru. Naviac, časť z tejto
sumy sa žalovaný snažil pred žalobcom zatajiť. Na základe daného konania žalovaného je možné
konštatovať značnú nemorálnosť a snahu žalovaného parazitovať na postavení slabšej strany, ktorá
sa dočasne ocitla v nepríjemnej životnej a finančnej situácii, na základe čoho bola nútená požiadať o
finančnú pôžičku. Dodal, že rozhodnutia okresných a krajských súdov, na ktoré poukázal žalovaný v

odvolaní, nie je možné aplikovať na tento prípad, pretože zo strany žalovaného sa jedná o ich účelový
výber. Pri každom jednom súdnom rozhodnutí, na ktoré poukazuje, sú dané odlišné skutkové okolnosti
prípadu, pretože tieto rozhodnutia vychádzajú z úplne inej výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru,
inej výšky ujmy, ktorá spotrebiteľovi hrozila, z iného protiprávneho konania dodávateľského subjektu a
úplne iného rozsahu a intenzity protiprávnosti a následkov spôsobených spotrebiteľovi dodávateľským

subjektom, pričom účastníkmi konania nebola uplatnená emocionálna ujma. V našom prípade si však
žalobca uplatnil aj náhradu emocionálnej ujmy v sume 500 eur. Záverom vyjadrenia žalobca akcentoval,
že ak by odvolací súd vyhovel odvolaniu žalovaného, respektíve určil by výšku zadosťučinenia v sume
nižšej než je 1.234 eur, nielenže by tým nemotivoval žalovaného od ďalšieho budúceho protiprávnehokonania ale naopak. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
3Co/101/2017, v zmysle ktorého odradzujúco môže pôsobiť len hrozba straty prevyšujúca 50 % sumy,
o ktorú chcel veriteľ spotrebiteľa protiprávne pripraviť, aby veriteľ niesol riziko straty, keďže sa chcel

bezdôvodne na úkor spotrebiteľa obohatiť. Dodal, že suma, ktorú žalovaný je ochotný akceptovať (t.j.
suma 200 eur, avšak aj akákoľvek iná suma, nižšia než 1.234 eur), by neprešla testom proporcionality,
v dôsledku čoho by takéto rozhodnutie bolo nezákonné a arbitrárne.
10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal
rozsudokvrozsahupodanéhoodvolaniavzmysle§379a§380ods.1C.s.p.beznariadeniaodvolacieho

pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3
C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.
11. Nakoľko odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom je
napadnuté rozhodnutie založené, pričom dôvodnosť odvolania odvolací súd videl len v nesprávnom
právnom posúdení veci súdom prvej inštancie pokiaľ išlo o výšku priznaného odškodnenia, t.j. išlo o
prejednanie výlučne právnej otázky (nie otázky skutkovej), nebol daný zákonný dôvod na doplnenie

alebo zopakovanie dokazovania podľa § 385 ods. 1 CSP a teda ani na nariadenie pojednávania
odvolacím súdom. Nariadenie pojednávania nevyžadoval ani verejný záujem, ktorého existencia nebola
v danom prípade ani daná. Podľa judikatúry ESĽP (Valera Assalino vs. Portugalsko z 20. apríla 2002), v
prípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou,
neuskutočnenieústnehopojednávanianespôsobujeujmupožiadavkámčl.6ods.1Dohovoruoľudských

právach, a to najmä vtedy, ak pojednávanie na súde prvej inštancie bolo verejné a vyšší súd prejednáva
výlučne otázky právne.
12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na rozsah odvolania žalovaného (suma
prevyšujúca súdom prvej inštancie priznanú istinu 200 eur), uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodnenie napadnutého rozsudku, bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, ak

žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 1.234 eur ako primerané finančné zadosťučinenie, vrátane
závislého výroku o trovách konania. Nebolo sporným, že predmetný záväzkový vzťah, na ktorého
základe spočíva tento súdny spor, je vzťahom spotrebiteľským, založeným zmluvou o spotrebiteľskom
úvere podľa zákona č. 129/2010 Z.z. Nesporným bolo aj to, že žalobca bol v základnom konaní
vedenom bývalým Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 14Csp/52/2017 vo vzťahu k žalovanému

úspešný. Platobným rozkazom zo dňa 27.2.2020 sp. zn. 14Csp/52/2017, ktorý nadobudol právoplatnosť
a vykonateľnosť dňa 6.5.2020, bolo žalovanému uložené zaplatiť mu sumu 10 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5,05% ročne z tejto sumy od 19.6.2015 do zaplatenia, titulom vydania
bezdôvodného obohatenia, a to na podklade bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere Dobrá pôžička zo dňa 30.4.2015.

13.Lenpreozrejmenie,vpreskúmavanejvecizobsahuspisuvyplýva,žežalobcauzatvorilsožalovaným
dňa 30.4.2015 zmluvu o spotrebiteľskom úvere Dobrá pôžička č. 1580596033, predmetom ktorej bol
úver vo výške 1.000 eur, ktorý sa žalobca zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach po 28,90
eurpodobu60mesiacov.Žalobcamal, podľaúdajovuvedenýchvúverovejzmluve,žalovanémuzaplatiť
celkom čiastku 1.551,27 eur (v 60- tich mesačných splátkach po 28,90 eur), v skutočnosti to však činilo

sumu 1.734 eur. Najmä uvedenie nesprávnej celkovej čiastky, ktorú mal spotrebiteľ (žalobca) zaplatiť,
a s tým súvisiace nesprávne uvedenie RPMN (§ 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z.) spôsobilo
bezúročnosť a bezpoplatkovosť tejto zmluvy (§ 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.). Žalobca uhradil prvú
mesačnú anuitnú splátku 28,90 eur (27 eur po odrátaní poistného 1,90 eur) a následne z úveru mu
poskytnutého Poštovou bankou, a.s. na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere „Lepšia splátka“ č.

2102839684dňa19.6.2015,tedacezinýspotrebnýúvervzatýžalobcomodPoštovejbanky,jednorázovo
vo forme predčasného splatenia úveru, sumu 983 eur, čím žalobca uhradil Poštovej banke spolu čiastku
1.011,90 eur. Suma 10 eur činila plnenie poskytnuté žalovanému žalobcom bez právneho titulu, t.j.
nad rámec výšky poskytnutého úveru 1.000 eur. Žalobca sa rozhodol iniciovať voči žalovanému dňa
02.06.2017 súdny spor o zaplatenie 10 eur s prísl. (t.j. sumu, o ktorú ním zaplatená čiastka prevyšovala

výškuposkytnutéhoúveru1.000eur),vedenýnaOkresnomsúdeBratislavaIpodsp.zn.14Csp/52/2017,
v ktorom bol plne úspešný (vydaný platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť). Žalovaný následne túto
sumu, ako aj trovy konania žalobcovi dobrovoľne dňa 18.3.2020 uhradil, teda ešte predtým ako vydaný
platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.
14. Žalovaný v odvolaní namietal primeranosť súdom prvej inštancie priznanej výšky finančného

zadosťučinenia 1.234 eur a v tomto kontexte aj nedostatočné (nepreskúmateľné) odôvodnenie
napadnutého rozsudku, ktoré odkazuje na dôvody uvádzané žalobcom bez toho, aby sa aspoň stručne
zaoberal procesnou obranou žalovaného a na jej podporu predloženým rozhodnutiami vyšších súdnych
autorít. Namietal, že v konaní pred súdom prvej inštancie vyjadril vôľu ukončiť spor zmierom a považovalza adekvátne zaplatiť žalobcovi sumu 200 eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia, čo
predstavuje 20 násobok skutočnej ujmy a viac ako 1 z domnelej ujmy žalobcu, ktorú v návrhu vyčíslil
v rozsahu 754 eur.

15. Podľa § 3 ods. 5 vety tretej zákona č. 250/2007 Z.z. spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na
primerané finančné zadosťučinenie od tohto, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
16. Súd prvej inštancie v odseku 18/ napadnutého rozsudku svoj záver o dôvodnosti priznanej sumy

finančného zadosťučinenia vo výške 734 eur (ako rozdielu medzi poskytnutým úverom 1.000 eur
a sumou, ktorú mal žalobca uhradiť na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 1580596033 zo
dňa 30.4.2015, ak by sa pred Okresným súdom Bratislava I v konaní sp. zn. 14Csp/52/2017 na
podklade bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy podľa § 11 ods. 1 písm. b/, d/, v spojení s
§ 9 ods. 2 písm. c/, f/, k/, l/, z/ zákona č. 129/2010 Z.z., úspešne nedomohol vydania bezdôvodného
obohatenia, ktoré mu vzniklo preplatením spotrebiteľského úveru poskytnutého zmluvou č. 1580596033

zo dňa 30.04.2015 a jej dodatku „ Lepšia splátka“ č. 2102839484 zo dňa 19.06.2015), založil po
právnej stránke na ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. Vecne potom na strohej konštatácii, že
priznanie takéhoto finančného zadosťučinenia je spravodlivé za účelom splnenia jeho satisfakčnej a
sankčnej funkcie za porušenie vyššie citovaných povinností žalovaným už na začiatku zmluvného
vzťahu, kedy zneužil svoje postavenie silnejšej strany. Pokiaľ išlo o zvyšok priznaného finančného

zadosťučinenia vo výške 500 eur ako finančnú kompenzáciu za emocionálnu ujmu a útrapy spôsobené
žalobcovi ako spotrebiteľovi tým, že podanie žaloby voči žalovanému ako bankovej inštitúcii o zaplatenie
bezdôvodného obohatenia, v ktorom bolo deklarované porušenie jeho spotrebiteľských práv pre neho
ako osobu bez skúseností so súdnym konaním vyžadoval o úsilie na zabezpečenie si právneho
zastúpenia a bezpochyby predstavovalo pre neho psychickú záťaž spojenú s obavami o jeho výsledok

a o možných finančných následkoch v prípade jeho neúspechu.
17. Zmyslom a účelom finančného zadosťučinenia podľa zákona č. 250/2007 Z.z. je predovšetkým
odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako
prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v
prípadoch, keď dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia

je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách
spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany (viď napr.
uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo 173/2022, rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 298/2020, uznesenie NS SR
sp. zn. 4Cdo 193/2022). Jedinou podmienkou priznania práva na primerané finančné zadosťučinenie
je úspech spotrebiteľa v súdnom konaní, bez ohľadu na to, aké právo spotrebiteľa bolo porušené. Pod

úspešným uplatnením práva alebo povinnosti v zmysle tohto zákonného ustanovenia treba rozumieť,
že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti (nárok zo
zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo sa vo výroku určí neprijateľnosť konkrétne
vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve). Žiadnu inú podmienku, t.j ani
podmienku vzniku privodenia konkrétnej ujmy spotrebiteľovi, zákon nevyžaduje. Dôkazná situácia

je tak pre spotrebiteľov výrazne uľahčená, nakoľko odpadá náročné preukazovanie výšky škody,
ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Pokiaľ ide o rozsah finančného
zadosťučinenia, zákon neurčuje žiadne kritéria, ktoré by bolo potrebné zohľadniť. Najvyšší súd SR v
rozhodnutí sp. zn. 6Cdo 127/2017, ktorý prešiel aj testom ústavnosti (sp. zn. III ÚS 124/2020) stanovil
kritérium primeranosti finančného zadosťučinenia. Bude teda vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na

všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu stanovil rozsah finančného zadosťučinenia, ktorý musí
byť adekvátny skutočnostiam prejednávaného prípadu a bude sledovať základný účel predmetného
inštitútu, ktorým je poskytnutie spravodlivej satisfakcie spotrebiteľovi a odradenie dodávateľa od
porušenia a práv spotrebiteľa. Zároveň platí, že nemôže ísť o nepreskúmateľnú ľubovôľu a z rozhodnutia
musí byť jasné, o aké skutkové zistenia sa súd pri stanovení konkrétneho rozsahu finančného

zadosťučinenia opieral. Zákonom stanovená možnosť štátneho orgánu rozhodnúť voľnou úvahou
nemôže totiž znamenať ničím nelimitovanú a vecne nepreskúmateľnú svojvôľu. Takáto svojvôľa by bola
v rozpore s princípmi právneho štátu, keďže vo svojich dôsledkoch by znamenala nepredvídateľnosť
rozhodovania štátneho orgánu a teda ústavne neprípustnú mieru právnej neistoty (II. ÚS 117/2011, 4Cdo
298/2020).

18. S poukazom na vyššie uvedené (ods. 17/) odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie úlohu
vyhodnotiť výšku priznaného finančného zadosťučinenia racionálne a správne (t.j. primerane), so
zreteľom na všetky podstatné okolnosti tohto konkrétneho prípadu, nezrealizoval v intenciách zákona a
aktuálnej súdnej praxe vyšších súdnych autorít. Nevykonal totiž žiadne relevantné porovnanie úspechužalobcu v ním dobrovoľne iniciovanom konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 10 eur (!)
s výškou jeho nemajetkovej ujmy a s dôsledkami, ktoré zaplatenie neoprávnenej sumy 10 eur reálne
mohli žalobcu postihnúť, ako aj intenzitu zásahu do práv žalobcu konaním žalovaného.

19. Žalobca sa voči žalovanému v základnom konaní sp. zn. 14Csp 52/2017 domohol vydania
bezdôvodného obohatenia vo výške 10 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy
10 eur od 19.6.2015 do zaplatenia a náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 61,08 eur. Žalobcovi
bol pritom poskytnutý úver 1.000 eur, ktorý preplatil o 10 eur. Pozornosti odvolacieho súdu neuniklo, že
žalobca už v čase riešenia refinancovania úveru a jeho následného predčasného splatenia zjavne vedel

o právnej skutočnosti, že úver bude pre závažné pochybenie žalovaného (spočívajúce v nesprávne
uvedenej výške konečnej sumy, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť) sankcionovaný bezúročnosťou a
bezpoplatkovosťou, z ktorého dôvodu je oprávnený splatiť úver len do výšky poskytnutej istiny. Následne
sám, pri náležitom právnom zastúpení, inicioval voči žalovanému spor o zaplatenie 10 eur, pričom
konanie bolo skončené v skrátenom konaní (teda bez nariadenia súdneho pojednávania) vydaním
platobného rozkazu, voči ktorému žalovaný nepodal odpor. Ešte pred nadobudnutím právoplatnosti

a vykonateľnosti tohto platobného rozkazu (dňa 18.03.2020) žalovaný dlh žalobcovi (spolu s trovami
konania išlo o sumu 73,48 eur) dobrovoľne uhradil. Žalovaný síce, a to vonkoncom nie zanedbateľne,
porušil svoje povinnosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch tým, že ním
pripravená zmluva neobsahovala zákonom stanovené náležitosti - osobitne nesprávnu výšku konečnej
sumy, ktorú mal dlžník splatiť (v neprospech spotrebiteľa), z ktorého dôvodu je sankcionovaný už tým, že

poskytnutý spotrebiteľský úver sa v dôsledku tejto skutočnosti stal bezúročným a bez poplatkov. Žalobca
si teda požičal peniaze od podnikateľského subjektu bezodplatne. Je nepochybné, že iniciovanie
súdnehosporujeprežalobcustresujúce,najmäaknemáprávnickévzdelanie,resp.finančnéprostriedky
na kvalifikované právne zastúpenia, ak ide o vyššiu čiastku a výsledok sporu je neistý, čo však nie je
prejednávaný prípad. Len ťažko sa totiž možno stotožniť s tým, že podanie žaloby o zaplatenie 10 eur

a súdne konanie ukončené vydaním platobného rozkazu, mohli byť takými okolnosťami, ktoré by boli
spôsobilé privodiť kvalifikovane právne zastúpenému žalobcovi psychickú ujmu osobitne ohodnotenú
na sumu 500 eur. Tvrdenie žalobcu obhajujúce takto rozšírenú žalobu, že „od momentu doručenia
žaloby na súd sa mu zhoršilo životné obdobie a začali dni plné stresu a nepokoja, nevediac sa vyrovnať
so skutočnosťou prebiehajúceho súdneho sporu“, nemôže za daných skutkových okolností objektívne

obstáť. Rovnako sa nemožno stotožniť s tým, že primeraným je odškodnenie 734 eur, keď skutočná
výška bezdôvodného obohatenia žalobcu činila cca 1,36 % z tejto sumy. Suma 10 eur totiž nemohla
mať citeľný dopad na finančnú situáciu žalobcu a obstarávanie jeho životných potrieb. Po zhodnotení
všetkých týchto okolností sa odvolací súd stotožnil so žalovaným, že primeranou výškou finančného
zadosťučinenia pre žalobcu je suma 200 eur, čo je 20 násobok skutočnej ujmy žalobcu.

20. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd podľa § 388 CSP v I. výroku napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie č.k. B1 - 15Csp/43/2020-245 zo dňa 22.05.2024 v rozsahu prevyšujúcom priznanú
sumu finančného zadosťučinenia 200 eur zmenil tak, že žalobu v tejto časti (v časti prevyšujúcej sumu
200 eur) zamietol.
21. Pokiaľ ide o primeranosť sumy odškodnenia stanovenej odvolacím súdom na 200 eur, hodno pre

porovnanie spomenúť aktuálnu súdnu prax, a to napr. Uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo 193/2022
zo dňa 14.12.2023. Z jeho dôvodov vyplýva, že žalobkyni ako spotrebiteľke bolo priznané primerané
finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. vo výške 1.094 eur na tom
skutkovom základe, že sa neoprávnene inkasovaného bezdôvodného obohatenia od veriteľa, vrátane
trov nezákonnej exekúcie, ktorej bola podrobená (exekúcia prebehla ešte pred povolením obnovy

konania, poznámka odvolacieho súdu), domohla až v novom (obnovenom) konaní, v ktorom bola
(ako žalovaná) voči veriteľovi (nebankovej spoločnosti) plne úspešná. Odvolací súd tiež poukazuje na
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 298/2020 zo dňa 30.11.2022, z ktorého dôvodov vyplýva, že žalobkyni
bolo zmeňujúcim rozsudkom odvolacieho súdu priznané finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur, keď
v základnom konaní si ako spotrebiteľka voči žalovanému (Všeobecná úverová banka, a.s.) platobným

rozkazom úspešne uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 5.587,48 eur.
22. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 , § 255 ods. 1 a 262 ods. 1 CSP.
Zohľadniac, že predmetom konania bolo zaplatenie nemajetkovej satisfakcie založenej výlučne na
úvahe súdu, keďže právny základ nároku bol nesporný, priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 % (avšak z prisúdenej sumy 200 eur).

23. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
24. Rozsudok súdu prvej inštancie nebol čo do rozsahu 200 eur odvolaním napadnutý, a preto v tejto
časti nadobudol právoplatnosť.25. Podľa konštantnej judikatúry národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty strán (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09). Na ďalšiu
argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť poúdenie veci, teda odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

26. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
c) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

d) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).