Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 16, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5CoCsp/15/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120206008
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8120206008.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobkyne A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. XXX, XXX XX C., právne zastúpená advokátskou kanceláriou Sidor a partneri, s.r.o., so
sídlom Železničná 4/A, 920 01 Hlohovec, IČO: 52 635 970, proti žalovanému D. E. C., F., C. C. G. XXXX/
XXX, XXX XX H., I.: XX XXX XXX, právne zastúpený Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA
s.r.o., so sídlom 1. mája 173/11, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234 679, o zaplatenie pôvodne 1.118,62 Eur
s prísl., teraz 3.598,99 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k.
13Csp/90/2020-166 zo dňa 31. mája 2022 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Prešov,

č.k. 13Csp/90/2020-211 zo dňa 16. apríla 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením.

II. Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s
tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnom
skončení veci.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v spojení s opravným
uznesením rozhodol tak, že:

„Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.598,99 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 1.118,62 Eur od 15.5.2020 až do zaplatenia a zo sumy 2.480,37 Eur od 31.5.2022 do
zaplatenia v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,

Žalobca má nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100%, a to výlučne za úkony do
rozšírenia žaloby vychádzajúc zo sumy 1.118,62 Eur, o ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti
tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Náhradu trov konania zo sumy prevyšujúcej 1.118,62 Eur stranám nepriznáva.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 497, § 502, § 503, § 263 ods. 1, 6, § 273 zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník, § 1 ods. 1, § 4 ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. a), b), d) zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzatvorenia zmluvy, § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 40
ods. 3, § 53c, § 451 ods. 1, 2, § 563, § 517 ods. 1 prvá veta zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník,

§ 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka,
§ 224, § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2, § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.3. Vychádzal zo zistenia, že dňa 08.10.2014 bola medzi žalobkyňou ako spotrebiteľkou a žalovaným
ako veriteľom uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý
bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 3.500,- Eur. Prvá splátka mala byť splatná po mesiaci

od dátumu poskytnutia úveru s tým, že pokiaľ kalendárny mesiac nasledujúci po poskytnutí úveru
neobsahuje poradové číslo dňa poskytnutia úveru, je splatnosť prvej splátky posledný deň v tomto
kalendárnom mesiaci. Prvá splátka teda mala byť splatná v rovnako označenom dni nasledujúceho
mesiaca ako bolo poradové číslo dňa poskytnutia úveru. Dátum splatnosti druhej a nasledujúcich splátok
mal byť vždy 15. deň v kalendárnom mesiaci. Údaj o hodnote RPMN (bod 33. zmluvy) bol uvedený

vo výške 26,2% s tým, že podľa poznámok mal byť vypočítaný na základe údajov platných v čase
uzatvorenia zmluvy a malo sa vychádzať z toho, že úver bol v prípade výplaty v hotovosti poskytnutý
v deň podpisu zmluvy a v prípade výplaty na bankový účet klienta tretí deň po dni jej podpisu. Z bodu
45. zmluvy označeného ako spôsob výplaty klientovi pritom vyplýva, že úver mal byť v danom prípade
vyplatený bankovým prevodom klientovi na ďalej uvedené číslo bankového účtu klienta. Žalobkyňa
v žalobe tvrdila, že na úver celkovo zaplatila sumu vo výške 4.618,62 Eur, pričom v priebehu konania

doručila tri písomné podania označené ako návrh na zmenu (rozšírenie) žalobného návrhu v ktorých
uviedla, že žalovanému poukazovala aj ďalšie plnenia, sumárne vo výške 7.098,99 Eur. V zmysle
uvedeného bola nakoniec pripustená zmena žalobného petitu tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobkyni sumu vo výške 3.598,99 Eur s prísl. a náhradu trov konania.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v prejednávanom prípade ide o právny vzťah, ktorý má povahu
tzv. absolútneho obchodného záväzkového vzťahu, ktorý je však potrebné posúdiť aj podľa zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzatvorenia zmluvy. Z obsahu
zmluvy a dňa jej podpisu je zrejmé, že pri jej uzatváraní a v nej obsiahnutej (vypočítanej) RPMN sa
malo správne vychádzať z toho, že úver bol poskytnutý tretí deň po dni jej podpisu, teda 11.10.2014,

a prvá splátka bola splatná 11.11.2014 a nie dňa 12.11.2014, ktorý za dojednaný deň splatnosti prvej
splátky podľa svojho vyjadrenia k žalobe zjavne nesprávne označil žalovaný a z ktorého tak zrejme
nesprávne vychádzal aj vo svojich výpočtoch RPMN, čo má logicky za následok nesprávnosť výpočtu
RPMNvneprospechspotrebiteľa.Akspotrebiteľmalpodľaobsahuzmluvyvskutočnostizaplatiťrovnakú
splátkuskôrnežboldátum,zktoréhozrejmevosvojomvýpočtenesprávnevychádzalžalovaný,peňažné

prostriedky mu podľa zmluvy boli prenechané pri rovnakej sume nákladov na splátky na kratší čas než
ako vo svojom výpočte RPMN vychádzal žalovaný, jeho náklady na jednotku času tak boli v skutočnosti
vyššie, a teda aj RPMN na úver podľa tejto zmluvy bola v skutočnosti nepochybne vyššia. Okrem toho
aj zo skutočnosti, že všetky anuitné splátky neboli splatné rovnomerne vždy v rovnaký deň s jediným
(jasným)intervalom,aleprvápodľazmluvy11.dňamesiacapoposkytnutíúveru(resp.podľažalovaného

dňa 12.11.2014), a ďalšie 15. dňa v nasledujúcich mesiacoch je zrejmé, že žalovaným vypočítaný
údaj o RPMN nezohľadňujúci skoršiu splatnosť prvej splátky je uvedený nesprávne v neprospech
spotrebiteľa. Ak totiž dodávateľ neurčil rovnomerný interval splátok a nezohľadnil vo výpočte RPMN
skutočnú skoršiu splatnosť prvej splátky RPMN neurčil správne, keďže táto, s ohľadom na skoršiu
splatnosť prvej splátky, znamená pri rovnakom súčte splátok v skutočnosti kratšie obdobie disponovania

poskytnutými peňažnými prostriedkami než to, z ktorého vo svojom výpočte (zrejme) zjednodušene
vychádzal žalovaný. Jednoducho zákonom ustanovený vzorec výpočtu RPMN (s jedným intervalom)
nemožno správne použiť pri zmluvách s nepravidelným splácaním. Taktiež uviedol, že zo zmluvy nie je v
tejto súvislosti vlastne vôbec zrejmé ako a z akých predpokladov dodávateľ pri reálnom výpočte RPMN
vlastne vychádzal a postupoval.

5. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že písomné vyhotovenie zmluvy neobsahuje ani údaj o tom, kedy
spotrebiteľ dostane peniaze (t.j. podmienky upravujúce čerpanie úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. g)
zákona č. 129/2010 Z. z.) a údaj o spôsobe uplatňovania úrokovej sadzby (t.j. podmienky upravujúce
uplatňovanie úrokovej sadzby v zmysle § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z. z.). V prípade zmluvy

o spotrebiteľskom úvere zákon pre vznik práva na úroky a poplatky okrem písomnej formy vyžaduje aj
jej ďalšie obligatórne obsahové náležitosti. V písomnej zmluve o spotrebiteľskom úvere musia byť preto
uvedené aj podmienky upravujúce jeho čerpanie, RPMN, úroková sadzba a podmienky upravujúce jej
uplatňovanie. Časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na obchodné podmienky, avšak nemalo by
sa to týkať podstatných náležitostí zmluvy, ale len ustanovení technického a vysvetľujúceho charakteru.

6. Z vyššie uvedených dôvodov považoval žalobu za dôvodnú, preto žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni sumu bezdôvodného obohatenia vo výške 3.598,99 Eur ako rozdiel medzi peňažnýmiprostriedkami, ktoré boli žalobkyni poskytnuté vo výške 3.500,- Eur a peňažnými prostriedkami, ktoré
žalobkyňa na tento úver podľa nepopretých tvrdení žalovaného uhradila vo výške 7.098,99 Eur.

7. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, žalobkyňa osobitne požiadala žalovaného o vydanie bezdôvodného
obohatenia výzvou zo dňa 10.05.2020 s lehotou splatnosti do 14.05.2020 iba v časti o vydanie 1.118,62
Eur a vo zvyšku tak urobila iba návrhmi na rozšírenie žaloby, ktoré následne boli doručené žalovanému.
Žalovaný bol tak povinný vydať žalobkyni časť bezdôvodného obohatenia vo výške 1.118,62 Eur v lehote
uvedenej v predsporovej výzve a v ostatnej časti od nasledujúceho dňa po tom, čo mu boli návrhy na

pripustenie rozšírenia žaloby doručené. Od nasledujúcich dní je tak žalovaný v omeškaní s plnením
tohto peňažného dlhu a je povinný platiť žalobkyni z jednotlivých častí dlžnej sumy aj úroky z omeškania.
Žalobný návrh prekročiť nemohol, preto žalobkyni priznal uplatnenú sumu bezdôvodného obohatenia aj
spolu so zákonnými úrokmi z omeškania, a to zo sumy 1.118,62 Eur odo dňa nasledujúceho po uplynutí
lehoty na vydanie uvedenej vo výzve, a zo sumy 2.480,37 Eur odo dňa pripustenia zmeny žaloby tak,
ako je to uvedené výrokovej časti rozsudku.

8. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil tak, že žalobkyňa bola v konaní proti žalovanému úspešná v
celom rozsahu, preto jej súd voči žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania len za úkony
do rozšírenia žaloby a vychádzajúc zo sumy pôvodného predmetu konania, a to z dôvodov neúčelnosti
postupu žalobkyne, ktorá aj po podaní žaloby platila žalovanému ďalšie sumy nad sumu úveru, ktoré

považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa. Napokon konštatoval, že o výške náhrady trov konania
bude rozhodnuté samostatným uznesením.

9. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to v celom rozsahu. Odvolanie právne
odôvodnil § 365 ods. 1 písm. f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších

predpisov (ďalej len „C.s.p.“). Zastával názor, že uzatvorená zmluva spĺňa všetky obligatórne náležitosti
v zmysle zákona, pričom je potrebné prihliadať aj na eurokonformný výklad práva, ku ktorému smeruje
aj rozsudok Súdneho dvora C-485/19 zo dňa 22.04.2021. Vo vzťahu k ust. § 9 ods. 2 písm. g) zákona
č. 129/2010 Z. z. poukázal na to, že na strane 2 zmluvy v časti ÚVER je uvedená celková čiastka úveru
a súčasne nižšie sú uvedené aj termíny čerpania, preto mu nie je zrejmé, z akého dôvodu by mala

uvedená náležitosť absentovať a mať za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. K hodnote
RPMN uviedol, že táto sa vypočítavala z hodnôt uvedených v úverovej zmluve ku dňu jej uzatvorenia.
Ak následne došlo z vopred neznámych dôvodov k nabehnutiu finančných prostriedkov o deň neskôr,
nemôže to mať žiaden vplyv na parametre, ktoré sa majú brať do úvahy v deň uzatvorenia úverovej
zmluvy a nie ku dňu poskytnutia finančných prostriedkov. Keďže pravidlá na výpočet RPMN ustanovené

zákonom a smernicou nedávajú iné kritérium, mal za to, že postupoval v ich súlade a žalobkyni poskytol
úplné a najpresnejšie informácie v požadovanej a zrozumiteľnej a stručnej podobe. Poukázal pritom
tiež na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 zo dňa 09.11.2016. Podľa jeho názoru súd prvej
inštancie vyhodnotil nesprávnosť hodnoty RPMN výlučne na základe svojich domnienok a hypotéz, bez
akéhokoľvek relevantného výpočtu, ktorý navrhoval vykonať zo strany Národnej banky SR, nakoľko

len týmto spôsobom možno verifikovať výšku RPMN. Vo vzťahu k predpokladom na výpočet RPMN
uviedol, že tieto sú špecifikované priamo v úverovej zmluve na strane 2 zmluvy v časti ÚVER, kde
sú uvedené všetky položky, ktoré do vzorca vstupujú. Z uvedených dôvodov mal za to, že v zmluve
správne uviedol výšku RPMN, spolu s predpokladmi jej výpočtu. Pokiaľ ide o spochybnenie neuvedenia
indexu alebo referenčnej hodnoty úrokovej sadzby uviedol, že v predmetnom prípade išlo o fixnú sadzbu

na celé obdobie trvania zmluvného vzťahu, preto žalobkyňa mala vedomosť, že úver bude úročený
fixnou alebo referenčnou úrokovou sadzbou. Rovnako poukázal na to, že v predmetnom prípade išlo
o jednoduchý bezúčelový spotrebiteľský úver, ktorý má pevne a korektne od začiatku stanovenú výšku
úrokovej sadzby, ktorá je platná počas celého trvania úverovej zmluvy. Podľa jeho názoru náležitosti
zmluvy nemusia byť nutne uvedené v jednom dokumente, za predpokladu, že sú písomne vyhotovené

v inom dokumente alebo sú zachytené na inom trvalom nosiči a zmluva obsahuje jednoznačný a presný
odkaz na tieto písomnosti alebo trvalé nosiče. Poukázal pritom na príslušné ustanovenia zmluvy, ktoré
odkazujú na úverové podmienky, z čoho je zrejmé, že zmluva obsahuje presné a jednoznačné odkazy
na úverové zmluvné podmienky, resp. na ďalšie písomné dokumenty, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy, pričom žalobkyňa podpisom potvrdila ich prevzatie. V súvislosti s rozsudkom Súdneho dvora

EÚ vo veci C-42/15 zo dňa 09.11.2016 poukázal na to, že sa nevyžaduje, aby bola žalobkyňa ako
klient skutočne oboznámená so všetkými svojimi právami a povinnosťami, ale aby sa mohla skutočne
oboznámiť s nimi a podpis písomností alebo iných dokumentov. Taktiež upriamil pozornosť na to, že
v aplikácii Správca financií má žalobkyňa všetky listiny a dokumenty, vrátane úverovej zmluvy, úverovýchzmluvných podmienok permanentne k dispozícii. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne, aby rozsudok súdu
prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná mu náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho

konania.

10. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke dňa 10.01.2025 a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne

svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 78/05).

14. Podľa § 382 C.s.p., ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne
záväznéhoprávnehopredpisu,ktorépridoterajšomrozhodovanívecinebolopoužitéajeprerozhodnutie
veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

15. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“), veriteľ
je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v
navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský
úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

16. Podľa § 7 ods. 2 ZoSÚ, spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné
a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým
nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok
ustanovených osobitným zákonom.

17. Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je
oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého
porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez

akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do
príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov.

18. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku, odvolací súd dospel k záveru, že na predmetnú vec sa
vzťahujú ustanovenia právneho predpisu, ktoré doteraz súdom prvej inštancie použité neboli, preto

v zmysle vyššie cit. § 382 C.s.p. vyzval sporové strany, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovení §
7 ods. 1, 2 a § 11 ods. 2 ZoSÚ a žalovaného taktiež vyzval, aby preukázal splnenie odbornej starostlivosti
podľa § 7 ods. 1, 2 ZoSÚ, najmä akým spôsobom sa zisťovala a preverovala bonita žalobkynez hľadiska jej príjmov, výdavkov a úverovej zaťaženosti a aby zároveň predložil listiny preukazujúce tieto
skutočnosti.

19. Žalovaný sa k výzve vyjadril tak, že k spôsobu skúmania bonity, preverovaniu jednotlivých údajov,
nahliadnutiu do registra a výpočtu MLS sa podrobne vyjadroval už vo svojom vyjadrení zo dňa
15.03.2021, pričom nepovažuje za hospodárne opakovať sa k už raz prezentovaným skutočnostiam,
preto uviedol len najvýznamnejšie aspekty skúmania bonity. Poukázal na to, že pred uzatvorením
úverovej zmluvy skúmal príjem žalobkyne, jej rodinný stav, vyživovacie povinnosti, zamestnanosť,

spôsob bývania a jeho výdavky. Rovnako nahliadol do príslušnej databázy SOLUS, preto nemožno
vyvodiť záver o hrubom porušení povinnosti, ktorý by mal byť sankcionovaný bezúročnosťou
a bezpoplatkovosťou úverovej zmluvy. Zastáva názor, že v danom prípade postupoval s najvyššou
mierou odbornej starostlivosti, preto splnil všetky podmienky, ktoré mu zákon ukladal. Taktiež dodal, že
právna úprava zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy nebola
taká detailná a obsiahla ako v aktuálne účinnom znení. Záverom ešte poukázal na rozhodnutia súdov

ohľadom skúmania bonity.

20. Žalobkyňa sa k výzve vyjadrila tak, že k poskytnutiu finančných prostriedkov došlo v rovnaký
deň ako bola uzatvorená zmluva, preto nie je zrejmé, akým spôsobom žalovaný realizoval svoje
povinnosti veriteľa v predzmluvnej fáze, no podľa jej názoru tieto nerealizoval vôbec. Z obsahu zmluvy

vyplýva len to, že je invalidná dôchodkyňa s čistým mesačným príjmom vo výške 750,- Eur, avšak ide
o ničím nepodložené vyhlásenie, ktoré žalovanému zjavne stačilo. Poukázala na to, že sám žalovaný vo
svojom vyjadrení zo dňa 15.03.2021 uviedol, že v období uzatvorenia úverovej zmluvy nemal súhlas zo
Sociálnej poisťovne na overovanie klientmi uvádzaných informácií a pri uzatváraní zmluvy vychádzal len
z tvrdení žalobkyne. Vzhľadom na to, že zmluva bola uzatvorená dňa 08.10.2014 je potom aplikovateľné

Odporúčanie NBS č. 1/2014 z 07.10.2014 a rovnako aj z rozhodnutia SD EÚ sp. zn. 449/13 vyplýva,
že veriteľ musí v každom prípade a vzhľadom na osobitné skutočnosti prípadu posúdiť, či sú uvedené
informácie primerané a dostatočné na ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa. Žiadne ďalšie údaje,
najmä o jej výdavkoch, zo zmluvy nevyplývajú a je zrejmé, že pokiaľ vlastní dom, jednoznačne musela
mať výdavky najmenej v podobe štandardných platieb spojených s bývaním. Rovnako je zrejmé, že

v čase uzatvorenia zmluvy mala v dome pevnú linku i mobilný telefón, s ktorými sú spojené pravidelné
mesačné náklady. Výška akýchkoľvek výdavkov však nie je známa. Poukázala na to, že súdna prax
je zhodná v tom, že pri posúdení úverovej schopnosti je kladený dôraz na pomer medzi príjmami
a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či mu po vynaložení bežných výdavkov ostane mesačne
taká čiastka, aká bude potrebná na splácanie úveru. Uviedla, že ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ sa v súlade

s požiadavkou odbornej spôsobilosti veriteľa vykladá tak, že bonita musí byť skúmaná cez zisťovanie
jeho príjmov a výdavkov, ako aj jeho lustráciou cez príslušné databázy. Pre hrubé porušenie povinnosti
postačuje aj neúplné zisťovanie jedného z kritérií podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ. Podľa jej názoru žalovaný
hrubo porušil svoje povinnosti pri overovaní bonity na základe vyššie uvedeného, preto podľa jej názoru
v tomto prípade dopadá sankcia v zmysle § 11 ZoSÚ.

21. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom,
že predmetný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená
zmluva o spotrebiteľskom úvere je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalovaný
vystupovalvpostavenídodávateľa,pretožepriuzatváraníspotrebiteľskejzmluvykonalvrámcipredmetu

svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobkyňa je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je
to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu
zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.

22. Žalobkyňa sa v predmetnom konaní domáhala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy
3.598,99 Eur s prísl. z titulu bezdôvodného obohatenia. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné na tento
spotrebiteľský vzťah aplikovať právnu úpravu platnú a účinnú v čase uzatvorenia úverovej zmluvy,
konkrétne ZoSÚ, ktorý v ust. § 9 ods. 2 presne definoval, aké náležitosti, okrem všeobecných, musia

spotrebiteľské zmluvy obsahovať. Súd prvej inštancie sa preto správne zaoberal aj preskúmaním, či
uzatvorená spotrebiteľská zmluva obsahuje všetky obligatórne náležitosti požadované zákonom.23. Žalobkyňa v predmetnom konaní okrem iného namietala aj nesprávny výpočet RPMN
prostredníctvom predloženého výpočtu interaktívnej kalkulačky na výpočet RPMN (č.l. 16), teda
prostredníctvom internetovej kalkulačky. Z takto predloženého dôkazu vyplynulo, že dopyt do úverovej

kalkulačky bol uskutočnený dňa 24.03.2020 (č.l. 16), teda išlo o výpočet z internetovej kalkulačky,
ktorá bola nastavená na vzorec výpočtu RPMN už podľa právnej úpravy zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom v danom čase. V predmetnom prípade však spotrebiteľská
zmluva bola uzatvorená dňa 08.10.2014, preto pre výpočet RPMN bolo potrebné vychádzať zo vzorca

a vstupných údajov za účinnosti ZoSÚ. Z uvedeného dôvodu takto prezentovaný výpočet RPMN
predložený žalobkyňou nie je správny.

24. Vzhľadom na vyššie uvedené, ako aj na to, že samotný žalovaný poukazoval na potrebu prepočtu
RPMN zo strany Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“), odvolací súd dňa 25.10.2024 požiadal
NBS o súčinnosť pri verifikovaní správnosti/nesprávnosti údaja o RPMN uvedenej v uzatvorenej

spotrebiteľskej zmluve zo dňa 08.10.2014. K žiadosti bola pripojená Zmluva o hotovostnom úvere
a zmluva o revolvingovom úvere zo dňa 08.10.2014, splátkový kalendár a vyjadrenia žalovaného zo
dňa 03.07.2020, 15.03.2021 a 03.11.2022. NBS vo svojej odpovedi zo dňa 31.10.2014 (č.l. 236 a nasl.),
ktorá bola zaslaná na vedomie obom stranám sporu uviedla, že pri kontrolnom prepočte postupovala
v súlade s § 19 a Prílohou č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom ku dňu uzatvorenia

zmluvy s údajmi dosadenými výlučne z predloženej zmluvy, pričom uskutočnila dve varianty prepočtu
RPMN. Hodnota RPMN v zmluve by bola vo výške 26,23% ak by sme ju počítali za týchto predpokladov:
načerpanie úveru vo výške 3.500,- eur k 11.10.2014 teda v súlade s predpokladmi uvedenými v zmluve
t.j. na tretí kalendárny deň od podpisu zmluvy, 84 pravidelných mesačných splátok vo výške 85,53
eur, prvá splátka dňa 11.11.2014 v súlade s podmienkami uvedenými v zmluve, druhá splátka dňa

15.12.2014, ostatné splátky k 15. dňu v mesiace, posledná splátka dňa 15.10.2021. Informácie o iných
poplatkoch a nákladoch, ktoré by spĺňali podmienky podľa § 2 písm. g/ Zákona č. 129/2010 Z.z. pre
ich zhrnutie do celkových nákladov na úver nemala NBS k dispozícií. Podľa poznámky časti I. písm.
g/ prílohy č. 2 Zákona č. 129/2010 Z.z. výsledok prepočtu RPMN sa vyjadruje s presnosťou aspoň na
jedno desatinné miesto. Po zaokrúhlení by výsledná hodnota RPMN v danej zmluve bola 26,2% (teda

tak ako je v zmluve aj uvedená-poznámka odvolacieho súdu). Hodnota RPMN v zmluve by bola vo výške
26,29% (po zaokrúhlení 26,3%) ak by sme ju počítali za týchto predpokladov: načerpanie úveru vo výške
3.500,- eur k 13.10.2014 (v súlade s predpokladmi uvedenými v zmluve t.j. na tretí pracovný deň po
podpise zmluvy, 84 pravidelných mesačných splátok vo výške 85,53 eur, prvá splátka dňa 13.11.2014
v súlade s podmienkami uvedenými v zmluve, druhá splátka dňa 15.12.2014, ostatné splátky vždy k 15.

dňu v mesiaci, posledná splátka dňa 15.10.2021. Informácie o iných poplatkoch a nákladoch, ktoré by
spĺňali podmienky podľa § 2 písm. g/ Zákona č. 129/2010 Z.z. pre ich zhrnutie do celkových nákladov na
úver neboli k dispozícií. Pri zohľadnení nepovinnej metodiky počítania časových intervalov pri výpočte
RPMN v zmluve a za rovnakých predpokladov ako je uvedená v tejto variante prepočtu RPMN hodnota
RPMN v zmluve by bola vo výške 26,27% a po zaokrúhlení 26,3%. Záverom zo stanoviska vyplýva, že

je právne nezáväzné a môže sa líšiť od stanoviska vecne príslušných orgánov.

25. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené uvádza, že prepočet vykonaný NBS bol vykonaný
podľa vzorca Zákona o spotrebiteľských úveroch, t.j. vzorca uvedeného v zákone platnom a účinnom
v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Z výpočtu NBS tak vyplynulo, že správna výška RPMN na

základe vstupných údajov uvedených v zmluve bola vo výške 26,3%, teda viac ako bola výška RPMN
uvedená v zmluve (26,2%). V prípade, ak je výška RPMN v zmluve síce uvedená, ale vo výške
nižšej ako je tomu v skutočnosti, je to v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd zdôrazňuje, že bez
toho, aby boli v zmluve uvedené objektívne údaje umožňujúce spotrebiteľovi orientovať sa medzi
úvermi poskytovanými rôznymi dodávateľmi a posudzovať výhodnosť podmienok, za akých má byť

spotrebiteľovi úver poskytnutý, nedochádza k naplneniu cieľa zákona. Uvedenie nesprávneho údaja
o RPMN je skutočnosťou, ktorá nemôže byť na ťarchu spotrebiteľa a je práve na dodávateľovi ako
profesionálne vystupujúcom subjekte, ktorého povinnosťou je konať s odbornou starostlivosťou tak, aby
spotrebiteľa nezavádzal a poskytol mu pravdivé informácie o poskytovanom úvere. Ak teda žalovaný
ako veriteľ (dodávateľ) neuviedol správny údaj o výške RPMN, nemohlo dôjsť k naplneniu zákonom

požadovanej obligatórnej náležitosti, a to uvedenie RPMN. Rovnako ako súd prvej inštancie, aj odvolací
súd zastáva názor, že nesprávne uvedená RPMN má rovnaké následky, ako v prípade, ak tento údaj nie
je v zmluve uvedený vôbec. Súd prvej inštancie tak správne uzavrel, že v dôsledku nesprávneho údaja
o RPMN je uzatvorená úverová zmluva postihnutá sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Zároveňje potrebné poukázať aj na to, že samotný žalovaný nepredložil v priebehu prvoinštančného konania
celú zmluvnú dokumentáciu (napr. úverové zmluvné podmienky, Štandardné európske informácie
o spotrebiteľskom úvere), preto NBS pri výpočte vychádzala len z údajov, ktoré mal v čase podania

žiadosti k dispozícii aj odvolací súd.

26. Vo vzťahu k vyššiemu má odvolací súd za to, že už samotné nesprávne uvedenie RPMN
spôsobilo bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru, preto sa nebolo potrebné ďalej zaoberať
ani ostatnými dôvodmi bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru zistenými súdom prvej

inštancie,t.j.absenciouuvedeniapredpokladovRPMN,absenciouúdajaotom,kedyspotrebiteľdostane
peniaze, absenciu údaja o spôsobe uplatňovania úrokovej sadzby, s ktorými žalovaný v podanom
odvolaní nesúhlasil.

27. Odvolací súd sa ďalej zaoberal skúmaním, či zo strany žalovaného došlo k splneniu zákonom
stanovených podmienok týkajúcich sa skúmania bonity žalobkyne pred poskytnutím spotrebiteľského

úveru. Na výzvu odvolacieho súdu, aby preukázal splnenie si uvedenej povinnosti žalovaný v prevažnej
miere odkázal na svoje podanie zo dňa 15.03.2021, z ktorého vyplýva, že bonita spotrebiteľa je
zisťovaná kreditným skóre spotrebiteľa (credit scoring), ktorým je posudzovaná príjmová a výdavková
stránka. Ďalej sa skúmajú klientske informácie o premenných hodnotách ako napr. vek, vzdelanie, zdroj
príjmov, rodinný stav, počet detí, spôsob bývania a pod., na čo je využívaný štatistický model, ktorého

vstupom je pravdepodobnosť dodržania úverových záväzkov zo strany klienta. Pre každú produktovú
líniu potom využíva odlišný model pre zistenie kreditného skóre klienta a rovnako sú nastavené hodnoty
minimálnehoskóre,ktoréhonedosiahnutímjeposudzovanážiadosťzamietnutá.Uvedenéposudzovanie
bonity vykonáva automatizovaný systém a pre predchádzanie vzniku omeškania klienta s úhradou
splátok zabezpečuje limitom najvyššej mesačnej splátky. Pokiaľ z takto uvedených informácií vznikne

pochybnosť o pravosti tvrdenia klienta, pristupuje k žiadosti o predloženie potvrdenia o výške príjmu
alebo výpisu z bankového účtu, overenie údajov o zamestnaní a pod.. Existenciu prípadných ďalších
pochybností ohľadom bonity klienta minimalizuje kontrolou v externých registroch – SOLUS a NRKI,
s pomocou ktorých sa zhromažďujú klientke informácie, ako je napríklad existencia záväzkov, ich výška,
historická platobná morálka klienta. Ďalej poukázal na to, že žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy uviedla,

že je dôchodcom a čistý mesačný príjem predstavuje 750,- Eur, nemá žiadnu vyživovaciu povinnosť
a býva vo vlastnom byte/dome. Žalovaný poukázal na to, že v čase uzatvorenia zmluvy nemal súhlas
zo Sociálnej poisťovne na overenie klientmi uvádzaných informácií. Podľa jeho názoru nepochybil
a tvrdenia žalobkyne považoval za dostatočné vzhľadom na neexistenciu dôvodných pochybností
o pravdivosti jej tvrdení. Prílohou tohto podania bol okrem iného bankový výpis z účtu za obdobie od

01.09.2014 do 30.09.2014 (č.l. 131 – 132) a prehľad špecifikácie úveru, špecifikácie klienta, finančné
údaje, odpovede z externých registrov, tabuľka obsahujúca príjem klienta a jeho výdavky (č.l. 130).

28. V ustanovení § 7 ods. 1 ZoSÚ bola upravená povinnosť veriteľa pred uzavretím alebo zmenou
spotrebiteľskej zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru s odbornou starostlivosťou

posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. V prípade, ak veriteľ túto svoju zákonnú
povinnosť zanedbá, zákon sankcionuje takéto konanie v zmysle § 11 ods. 2 nemožnosťou vyžadovať
od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Zákon v tejto súvislosti ustanovuje tiež, že
v prípade ak dôjde k hrubému porušeniu § 7 ods. 1, v takom prípade zákon sankcionuje takéto konanie
veriteľa bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru. Za hrubé porušenie povinnosti sa

považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o rodinnej a
ekonomickej situácii spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy, či registra.

29. Zákon o spotrebiteľských úveroch ukladá veriteľovi pri skúmaní bonity klienta postupovať s odbornou
starostlivosťou, pričom zákon neuviedol zákonnú definíciu tohto pojmu. Aj napriek absencii takejto

zákonnej definície možno vychádzať z toho, že odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov,
ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka
a nepochybne kľúčovou je aj pri skúmaní bonity klienta využívať aj verejne dostupné informácie,
ako napr. štátom zverejňované údaje o životnom minime, existenčnom minime a tieto porovnávať so
známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch

(do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018).

30. Vzhľadom na uvedené ustanovenie možno od žalovaného ako veriteľa požadovať preukázanie
skúmania bonity klienta, teda v uvedenom prípade bolo na žalovanom ako veriteľovi, aby preukázal, žesi svoje povinnosti vyplývajúce z právnych predpisov splnil, teda, že v uvedenom prípade bola splnená
povinnosť vyplývajúca z § 7 ods. 1 ZoSÚ.

31. Žalovaný poukazoval na to, že pri overovaní bonity žalobkyne vychádzal z údajov, ktoré uviedla
v podanej žiadosti, výpisov z jej účtu a z údajov z externého registra. Na preukázanie svojich tvrdení
žalovaný predložil spomínaný výpis z bankového účtu a tabuľkový výstup týkajúci sa špecifikácie
úveru a klienta. Z vyjadrenia žalovaného a aj z predloženého dôkazu (č.l. 130) vyplýva, že žalovaný
vychádzal z príjmu žalobkyne vo výške 750,- Eur, tento však nemal verifikovaný. Už zo samotného

vyjadrenia žalovaného zo dňa 15.03.2021 vyplýva príjem žalobkyne neoveroval dopytom do Sociálnej
poisťovne, pretože v danom období nemal súhlas na takýto postup. Z uvedeného tak nepochybne
vyplýva, že žalovaný neuskutočnil reálny dopyt, ktorým by verifikoval príjem žalobkyne, ktorý uviedla
v podanej žiadosti. V prípade, ak žalovaný v danom čase nemal súhlas zo Sociálnej poisťovne na
overenie žalobkyňou uvádzanej informácie, podľa názoru odvolacieho súdu mu nič nebránilo v tom, aby
žalobkyňou deklarovaný príjem overil iným spôsobom, napríklad vyžiadaním si rozhodnutia Sociálnej

poisťovne o priznaní výšky dôchodku 750,- Eur priamo od žalobkyne. Napokon aj zo žalovaným
predloženého výpisu z účtu žalobkyne za obdobie 09/2014 vyplýva, že dňa 19.09.2014 jej bol na účet
pripísaný dôchodok za mesiac 09/2014 avšak len vo výške 360,60 Eur a nie vo výške 750,- Eur ako tvrdil
žalovaný (viď č.l. 131). Ak by teda žalovaný skúmal výpis z účtu žalobkyne detailnejšie, potom by isto
musel dospieť k pochybnostiam o výške jej dôchodku, čo by ho následne viedlo k ďalším zisťovaniam

a overovaniu výšky deklarovaného príjmu, tak ako to sám tvrdil. Z uvedeného tak nepochybne vyplýva,
že žalovaný nedostatočne skúmal príjem žalobkyne pred uzatvorením spotrebiteľskej zmluvy.

32. Odvolací súd rovnako nemal za dostatočne preukázané skúmanie výdavkov žalobkyne pred
uzatvorením spotrebiteľskej zmluvy. Žalovaný síce v predloženom dôkaze (č.l. 130) uviedol akýsi

tabuľkový prehľad životného minima dospelého člena domácnosti, celkové mesačné náklady
domácnosti na bývanie ako taxatívne výdavky, splátky iným spoločnostiam a výšku splátky HC, avšak
neuviedol odkiaľ tieto údaje čerpal. Žalovaný síce poukazoval na to, že vychádzal z údajov žalobkyne
uvedených pri uzatváraní zmluvy, no ani samotný žalovaný netvrdil, že pri uzatváraní zmluvy tieto
žalobkyňa uviedla a napokon aj samotná žalobkyňa poukazovala na to, že tieto zisťované neboli.

Rovnako žalovaný v priebehu konania nepredložil či už písomnú žiadosť žalobkyne o poskytnutie úveru,
zktorejbyuvedenéúdajevyplývaliatietotaktiežnevyplývajúanizpredloženéhovýpisuzúčtužalovanej.
Na základe uvedeného tak nie je zrejmé ako a na základe čoho žalovaný skúmal výdavky žalovanej.
Odvolací súd je skôr toho názoru, že ide o akési „všeobecné paušálne“ výdavky, ktoré boli uvedené
v tabuľkovom prehľade bez ich reálneho overenia. Vo vzťahu k výstupom z externého registra SOLUS

odvolací súd uvádza, že síce z tabuľkového prehľadu vyplýva, že dopyt do tohto úverového registra
mal byť vykonaný ešte pred uzatvorením spotrebiteľskej zmluvy, avšak nie sú z neho zrejmé prijaté
závery, pretože v stĺpci „Kód odpovědi registru“ je uvedené len „Bez vysledku“ a „OK“, z čoho nevyplýva
úverová história žalobkyne a ani jej úverová zaťaženosť. Odvolaciemu súdu tak nie je vôbec zrejmé
aké údaje potrebné pre overenie bonity žalobkyne pred poskytnutím spotrebiteľského úveru boli z tohto

externého registra zistené. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval ani overovanie
výdavkov žalobkyne za náležite zistené.

33. Poukazujúc na vyššie uvedené tak odvolací súd uzatvára, že žalovaný nepreukázal overovanie
bonity žalobkyne pred poskytnutím spotrebiteľského úveru v zmysle zákonných ustanovení. Tvrdenia

žalovaného o dostatočnom skúmaní bonity žalobkyne nielenže odporujú predloženým dôkazom, ale
väčšina z nich z predložených dôkazov ani nevyplýva. Pre posúdenie splnenia povinnosti ustanovenej
v § 7 ods. 1 ZoSÚ nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková situácia spotrebiteľa, ale
akým spôsobom dodávateľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity spotrebiteľa. Vzhľadom na to,
že žalovaný nepreukázal svoje tvrdenia o náležitom skúmaní bonity žalobkyne, odvolací súd konštatuje,

že došlo k hrubému porušeniu povinnosti a nastala sankcia predpokladaná § 11 ods. 2 ZoSÚ, teda že
žalovaným poskytnutý úver je postihnutý sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti.

34. Odvolací súd sa tak stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
poskytnutého spotrebiteľského úveru, čo znamená, že žalobkyňa bola povinná vrátiť žalovanému len

sumu, ktorá jej bola reálne poskytnutá ako úver, t.j. sumu 3.500,- Eur. Z vykonaného dokazovania
súdu prvej inštancie nepochybne vyplynulo, že žalobkyňa vrátila žalovanému viac, konkrétne sumu
7.098,99 Eur, teda žalovaný je povinný vrátiť žalobkyni rozdiel uvedených súm, t.j. 3.598,99 Eur z titulubezdôvodného obohatenia, a to spolu s príslušným úrokom z omeškania, ako správne ustálil súd prvej
inštancie.

35. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.

36. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.
mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok D. a ďalší

proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

37. Na základe vyššie uvedeného čiastočne aj z iných dôvodov popísaných odvolacím súdom vyššie
odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil.

38.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§396ods.1C.s.p.vspojenís§262ods.
1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p., tak že úspešnej žalobkyni v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po

právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd nezistil žiadne
dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 C.s.p..

39. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).