Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, March 18, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5CoCsp/11/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121350371
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Stolárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6121350371.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a členiek

JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Danice Hovančákovej v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Mýtna 48, IČO: 35 831 154, zast.: JUDr. Ján Šoltés, advokát, so sídlom v Bratislave,
Mýtna 48, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., D. XXX, t.č. B. E. X, C. F., C., o
zaplatenie726,01eurspríslušenstvom,oodvolanížalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduRožňava
č.k. 4Csp/89/2021–208 zo dňa 12. januára 2024

r o z h o d o l :

I. M e n í rozsudok vo výroku I. tak, že žalobu vo vyhovujúcej časti z a m i e t a.

II. P o t v r d z u je rozsudok vo výroku II.

III. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi náhradu trov celého konania v rozsahu 66 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej aj súd prvej inštancie alebo súd) napadnutým rozsudkom rozhodol, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 606,01 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 1.026,01 eur od 24.10.2018 do 15.12.2020, zo sumy 966,01 eur od 16.12.2020 do 19.01.2021,
zo sumy 906,01 eur od 20.01.2021 do 18.02.2021, zo sumy 846,01 eur od 19.02.2021 do 16.03.2021,
zo sumy 786,01 eur od 17.03.2021 do 15.04.2021, zo sumy 726,01 eur od 16.04.2021 do 18.05.2021,

zo sumy 666,01 eur od 19.05.2021 do 16.06.2021 a zo sumy 606,01 eur od 17.06.2021 do zaplatenia,
a to v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I.), konanie v časti o zaplatenie sumy 120 eur
s príslušenstvom zastavil (II.) a žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v
plnom rozsahu (III.).

2. Opätovne tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia istiny vo
výške 726,01 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.026,01 eur od 24.10.2018

do 15.12.2020, zo sumy 966,01 eur od 16.12.2020 do 19.01.2021, zo sumy 906,01 eur od 20.01.2021
do 18.02.2021, zo sumy 846,01 eur od 19.02.2021 do 16.03.2021, zo sumy 786,01 eur od 17.03.2021 do
15.04.2021, zo sumy 726,01 eur od 16.04.2021 do zaplatenia titulom nesplateného úveru poskytnutého
zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru Flexipôžička č. XXXXXXXXXXXXXXX (ďalej len zmluva)
zo dňa 23.12.2014, ktorú žalovaný uzavrel so Všeobecnou úverovou bankou, a.s., keď žalobca svoju
aktívnu legitimáciu v konaní odvíjal od zmluvy o postúpení pohľadávky.

3. Vec právne posúdil podľa § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 9, § 565, § 517 ods. 1, 2, § 567 ods. 2 OZ,
§ 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) a d), § 7 ods. 1, 2, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len ZoSU), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 o bankáchv znení do 31.12.2018 (ďalej len ZoB), § 145 ods. 2, § 146 ods. 1, § 151 CSP a § 3 Nar. vlády č. 87/1995
Z.z. a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

4. Súd prvej inštancie prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom z 21.09.2021 tak, že žalobe v plnom
rozsahu vyhovel. V dôsledku podaného odvolania zo strany žalovaného bol predmetný rozsudok
zrušený a vrátený na ďalšie konanie uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 5CoCsp/27/2022-127 z
12.12.2022 pre predčasné závery súdu o danosti aktívnej vecnej legitimácii žalobcu. Úlohou súdu prvej
inštancie bolo skutkovo ustáliť, či predmetom postúpenia bol už zosplatnený úver alebo nie a v prípade

ustálenia, že predmetom postúpenia bola zosplatnená pohľadávka, bolo jeho úlohou skúmať, či veriteľ
preveroval bonitu žalovaného v súvislosti s poskytnutím predmetného spotrebiteľského úveru a ak áno,
či si túto povinnosť splnil s odbornou starostlivosťou. Okrem toho vo vzťahu k námietke žalovaného
v súvislosti s preukázaním platného vyhlásenia mimoriadnej splatnosti predmetného úveru, bolo úlohou
súdu o.i. posúdiť, či doklad predložený žalobcom- poštový podací hárok spĺňa požiadavku preukázania,
že písomnosť (výzva zo dňa 03.08.2018) ako hmotnoprávny úkon bol žalovanému doručený podľa §

45 ods. 1 OZ.

5. Súd prvej inštancie následne opätovne vo veci vykonal dokazovanie a zistil, že právny predchodca
žalobcu a žalovaný uzavreli dňa 23.12.2014 zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru Flexipôžička
č. XXXXXXXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 1.980 eur

za ďalších v zmluve dojednaných podmienok. Námietku žalovaného o porušení povinnosti žalobcu
postupovať pri poskytovaní úveru s odbornou starostlivosťou pri skúmaní jeho bonity podľa § 7 ods. 1
ZoSÚ považoval za nedôvodnú. Konštatoval, že žalovaný (zrejme mal na mysli právneho predchodcu
žalobcu, pozn. odvolacieho súdu) mal právo úver zosplatniť, nakoľko pri uzatváraní zmluvy postupoval s
náležitou odbornou starostlivosťou a neporušil § 7 ods. 1 ZoSÚ, keďže riadne preveroval úverovú bonitu

žalovaného, zohľadniac pri posúdení finančných možností a schopnosti splácania úveru žalovaným
zdroj i výšku jeho pravidelného príjmu zo zamestnania 514 eur mesačne, ktorého výšku a skutočnosť,
či žalovaný je v skúšobnej alebo výpovednej dobe si telefonicky overil u zamestnávateľa, taktiež i
rodinný stav žalovaného, ktorý nemal žiadne vyživovacie povinnosti, zároveň berúc pritom do úvahy
výšku poskytovaného úveru, dobu jeho splácania, ako aj výšku mesačnej splátky. Predmetné údaje a

informácie sú zrejmé i z obsahu žiadosti o poskytnutie úveru a interného reportu zo SRBI, z ktorého
vyplýva, že žalovaný nebol ku dňu uzavretia úverovej zmluvy v omeškaní so splácaním žiadneho
záväzku evidovaného v predmetnom registri. Uzavrel, že danom prípade sa nejedná zo strany žalobcu
ani o hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1, podľa ktorého sa úver považuje za bezúročný a
bez poplatkov. Pokiaľ žalovaný pri uzavretí úverovej zmluvy úmyselne poskytol veriteľovi nepravdivé

informácie týkajúce sa jeho pomerov za účelom získania spotrebiteľského úveru, ktorý prekračoval
jeho finančné možnosti, také konanie by mohlo vykazovať aj znaky trestného činu a nemožno za
nezodpovedné, príp. protiprávne konanie žalovaného sankcionovať veriteľa následkom nemožnosti
jednorazového splatenia spotrebiteľského úveru podľa § 11 ods. 2 prvej vety ZoSÚ v dôsledku porušenia
povinnosti podľa § 7 ods. 1.

6. Poukázal na to, že podľa § 92 ods. 8 ZoB môže banka postúpiť tretej osobe len pohľadávku,
ktorá bola v čase postúpenia splatná. Súd mal za preukázané, že potom, čo sa žalovaný omeškal so
splátkou splatnou dňa 23.05.2018, veriteľ požiadal žalovaného o zaplatenie celej pohľadávky listom
zo dňa 18.09.2018, teda do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky 23.09.2018. Súd sa s námietkou

žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie z dôvodu nepreukázania doručovania, resp.
doručenia tretej upomienky zo dňa - 03.08.2018 (upozornenia na možnosť predčasného zosplatnenia
úveru pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru) podľa 53 ods. 9 OZ vysporiadal v bode 40.
napadnutéhorozsudkusozáverom,žežalovanýsícevsporevytýkalžalobcovinepredloženiedoručenky
svedčiacej o doručení tretej upomienky, avšak žalovaný uvedené vytýkal bez toho, aby vôbec učinil

žalobcovo tvrdenie ohľadne tejto skutočnosti sporným. Poukázal na § 151 ods. 2 CSP i na závery
právnejteórie,vzmyslektorýchnakvalifikovanépopretietvrdeniaprotistranynepostačujúlenvšeobecné
alebo neadresné konštatácie, ale predpokladá jednoznačné vyjadrenie, že určité tvrdenie nie je pravdivé
a pokiaľ spornú skutočnosť popierajúci aj vnímal, zároveň s uvedením vlastných tvrdení o nej. Súd
zastávalnázor,žekvalifikovanépopretietvrdeniažalobcuodoručenípísomnostipredpokladalozostrany

žalovaného jasné a určité vyjadrenie, že takúto písomnosť neprevzal, eventuálne, že sa ani nedostala do
jeho dispozície, avšak žalovaný takýto procesný postoj k tvrdeniu žalobcu o doručení písomnosti zo dňa
03.08.2018 nezaujal, účinne ho nepoprel a následkom toho nastúpila domnienka o jeho nespornosti. K
námietke žalovaného, že v čase od prvej nezaplatenej splatnej splátky 23.05.2018 po tretiu upomienkuzo dňa 03.08.2018 prešlo len 72 dní, nie 90 dní súd prvej inštancie uviedol, že zo zákonnej dikcie § 53
ods. 9 OZ je zrejmé, že doba omeškania sa počíta od omeškania splatnej splátky do zosplatnenia úveru,
nie do doručenia upozornenia na toto právo. Nakoľko bol žalovaný nesporne v omeškaní so splátkou

splatnou 23.05.2018, právny predchodca žalobcu upozornil žalovaného na možnosť zosplatnenia treťou
upomienkou zo dňa 03.08.2018, teda v čase, keď bol žalovaný v omeškaní so splátkami za máj, jún
a júl 2018 a k zosplatneniu úveru došlo až 18.09.2018, teda po viac ako 3 mesiacoch, v prepočte 119
dní. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že právny predchodca žalobcu dodržal všetky podmienky pre platné
zosplatnenie úveru, ktorý následne v súlade s § 92 ods. 8 ZoB postúpil na žalobcu, ktorý je v spore

aktívne vecne legitimovaný.

7. Vzhľadom na dispozičný úkon žalobcu zo dňa 08.01.2024, ktorým žalobca vzal žalobu späť v časti
žalovaným zaplatených splátok za mesiac 05/2021 a 06/2021 v celkovej sume 120 eur, súd postupujúc
podľa § 145 ods.2 CSP v spojení s § 146 ods.1 a ods. 2 CSP, konanie v časti o zaplatenie sumy 120
eur zastavil. Napriek skutočnosti, že žalovaný v priebehu celého konania poukazoval na skutočnosť,

že po zosplatnení úveru zaplatil ešte celkovo 7 splátok po 60 eur (spolu 420 eur) a žalobca v podanej
žalobe zohľadnil len 5 splátok v celkovej sume 300 eur, s predmetným späťvzatím nesúhlasil dôvodiac,
že žalobcovi nič nebránilo pristúpiť ku späťvzatiu žaloby v časti ihneď po jeho oboznámení sa s odporom
kde uvedené namietal. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaný posledné dve
splátky zaplatil dňa 13.05.2021 a 12.06.2021 a tieto splátky boli žalobcovi pripísané na účet 18.05.2021

a 16.06.2021, t.j. až po podaní žaloby na upomínací súd (17.05.2021). Súd mal za to, že zastavením
konania v tejto časti nedôjde k závažnému ohrozenia práv a oprávnených záujmov žalovaného, ktorý
sám žiadal tieto splátky súdom zohľadniť, práve naopak, zastavenie konania v tejto časti je v záujme
žalovaného. Je na úvahe žalobcu, kedy a v akej časti vezme žalobu späť, nakoľko mu prináleží
dispozičnéprávosožalobou.Pretožesižalobcavkonaníuplatnilpostúpenúpohľadávkulenvčastiistiny

726,01 eur (poníženej o vykonané platby v sume 300 eur a následne o 120 eur čiastočným späťvzatím)
bez zmluvného úroku a náhrady nákladov na uplatnenie pohľadávky, súd neskúmal, či poskytnutý úver
je bezúročný a bezpoplatkový a nárok žalobcu v sume istiny 606,01 eur považoval za dôvodný a v tejto
časti žalobe vyhovel. V časti istiny v sume 120 eur s príslušenstvom súd konanie z dôvodu čiastočného
späťvzatia zastavil. Nakoľko sa žalovaný dostal s plnením svojho peňažného záväzku do omeškania,

súd v súlade s § 517 ods. 2 OZ a § 3 Nar. vlády č. 87/1995 Z.z. priznal žalobcovi aj zákonné úroky
z omeškania z dlžných súm za jednotlivé obdobia tak, ako vyplýva z výrokovej časti rozsudku.

8. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods.
1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom

rozsahu. Pri rozhodovaní prihliadol na skutočnosť, že žalovaný procesne zavinil zastavenie konania
v časti 120 eur, nakoľko túto sumu žalovaný zaplatil až po podaní žaloby žalobcom, pričom zároveň bol
žalobca vo zvyšnej časti istiny úspešný.

9. Rozsudok napadol v zákonnej lehote v celom jeho rozsahu odvolaním žalovaný z odvolacích dôvodov

podľa § 365 ods.1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Mal za to, že súd porušil princíp viazanosti súdu nižšieho
stupňa právnym názorom súdu vyššieho stupňa ako záruky realizácie práva na spravodlivý proces,
nakoľko v novom rozhodnutí by mal prvoinštančný súd jasne vysvetliť, ako sa vysporiadal so všetkými
aspektami záväzného právneho názoru, ako s nimi pracoval a aké nové závery z nich vyvodil, čím
došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie a predvídateľnosť rozhodnutia. Nestotožnil

sa so závermi súdu prvej inštancie ohľadom platnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru a danej
aktívnejvecnejlegitimáciežalobcu.Uviedol,ženapriektomu,žepodľauzneseniaodvolaciehosúdu(bod
19.) bolo úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie posúdiť, či doklad predložený
žalobcom - poštový podací hárok, spĺňa požiadavku preukázania, že písomnosť ako hmotnoprávny úkon
žalobcu bol žalovanému doručený podľa § 45 ods. 1 OZ, súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný

účinne nepoprel tvrdenie žalobcu o doručení písomnosti zo dňa 03.08.2018. Následkom uvedeného
nastúpila domnienka nespornosti doručenia predmetnej výzvy, v dôsledku čoho súd nepovažoval za
potrebné vykonanie dôkazu v súvislosti s preukázaním doručenia predmetnej písomností podľa § 45
ods. 1 OZ a výzvu považoval za doručenú. Žalovaný zastával názor, že účinne poprel tvrdenia žalobcu
a zároveň uviedol vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, a preto záver súdu v bode

40. napadnutého rozsudku považoval za nesprávny. V kontexte uvedeného poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/162/2020 z 27.10.2021 (R6/2022), v zmysle ktorého v sporoch s
ochranou slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti, pričom dôkazné bremeno
preukázaniasplneniapodmienokpodľa§92ods.8vetyprvejZoBpredpostúpenímpohľadávkyzaťažujeveriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa. Žalovaný
s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax odvolacieho súdu a taktiež Najvyššieho súdu SR (sp. zn.
5Cdo 36/2020 zo dňa 15.12.2020) mal za to, že predložením podacieho hárka žalobca nepreukázal

doručenie výzvy na splnenie dlžnej časti úveru zo dňa 03.08.2018, pretože týmto nepreukázal, že
zásielka mu bola doručená do jeho dispozičnej sféry. Žalobca zároveň nepredložil ani žiaden iný
dôkaz, ktorým by preukázal, že zásielka bola žalovanému doručená, resp. že zásielka bola právnemu
predchodcovi žalobcu vrátená ako neprevzatá v odbernej lehote. Vzhľadom na uvedené mal za to, že
súdvsúvislostisnamietanýmnepreukázanímdoručovania,resp.doručeniatretejupomienky,ktorámala

byť upozornením pred samotným zosplatnením v zmysle ustanovení § 53 ods. 9 OZ, nesprávne právne
posúdil vec, čím mu odoprel spotrebiteľskú ochranu a zároveň konal v rozpore so záväzným právnym
názorom odvolacieho súdu. Neboli tak splnené podmienky na zosplatnenie úveru a tým ani na následné
platné postúpenie celého úveru na žalobcu, keďže nebola dodržaná zákonná podmienka v zmysle § 17
ods. l a 2 ZoSÚ a v zmysle § 92 ods. 8 ZoB.

10. Odvolateľ sa nestotožnil ani s so závermi súdu prvej inštancie týkajúcimi sa postupu posúdenia
jeho bonity pred poskytnutím úveru s odbornou starostlivosťou. Poukázal na to, že cieľom ustanovení
§ 7 a § 11 ods. 2 ZoSÚ je, aby bol veriteľ pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na
zreteľ ako existujúcu situáciu klienta najmä jeho príjmy a výdavky, tak aj skutočnosti, ktoré možno na
základe informácií dostupných pred uzatvorením zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať.

Veriteľ preto porušil svoje povinnosti, keďže sa nezaujímal o pravidelné mesačné výdavky žalovaného a
taktiež si nijakým spôsobom neoveril žalovaným deklarované príjmy, keďže jeho tvrdenie o telefonickom
overovaní príjmu u zamestnávateľa žalovaného nie je ničím nepreukázané. Z listinných dôkazov
predložených žalobcom vyplýva, že dlhová zaťaženosť žalovaného vypočítaná veriteľom bola vo výške
74,57 % a finančná rezerva - 49,29 eur, čiže bol v mínuse skoro 50 eur. Uvedené jednoznačne

preukazuje, že napriek vedomosti veriteľa o tom, že žalovanému nezostali finančné prostriedky na
splátky predmetného úveru, tento úver žalovanému poskytol, čo je v rozpore s odbornou starostlivosťou.
Tabuľkou otázok predloženou žalobcom nie je preukázané, že ide o reálny dopyt a výstup zo Sociálnej
poisťovne a taktiež tam nie sú uvedené odpovede na dopyt, resp. na otázky. V ďalšom poukázal na svoje
pravidelné mesačné výdavky na splátky úverov a výživné, ktoré boli už pred poskytnutím predmetného

úveru vo výške 370 eur, a teda pri jeho priemernom mesačnom príjme 514 eur mu na splátku ďalšieho
úveru a na výdavky na bývanie a stravu zostávalo 144 eur mesačne, pričom životné minimum bolo
v tom čase 198,09 eur mesačne pre jednu plnoletú fyzickú osobu. Preto mu za danej situácie úver
nemal byť poskytnutý. S uvedenými námietkami sa súd prvej inštancie absolútne nevysporiadal, pričom
porušenie povinnosti, resp. hrubé porušenie povinnosti veriteľa s odbornou starostlivosťou skúmať

bonitu spotrebiteľa má za následok aj to, že veriteľ nie je oprávnený požadovať jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru. Záverom poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR týkajúce sa princípu
právnej istoty a konceptu spravodlivého konania. Zo všetkých uvedených dôvodov navrhol odvolaciemu
súdu, aby rozsudok v celom napadnutom rozsahu zrušil, resp. zmenil a vo veci sám rozhodol tak, že
žalobu žalobcu zamietne a žalovanému prizná plnú náhradu trov konania.

11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje v celom rozsahu za
vecne správne. Súd prvej inštancie sa dostatočne vyporiadal s právnou i skutkovou stránkou veci a na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Navrhol preto, aby odvolací súd
rozhodnutie v napadnutej časti potvrdil a zaviazal žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania

žalobcovi.

12. V odvolacej replike žalovaný zotrval na svojej argumentácii v podanom odvolaní.

13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas

oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov
a dospel k záveru, že zatiaľ čo odvolanie žalovaného proti výroku I. je dôvodné, proti výroku II. nemôže
obstáť.

14. Predmetom konania je peňažné plnenie, ktoré si žalobca uplatňuje voči žalovanému titulom
nesplateného spotrebiteľského úveru, ktorý bol žalovanému poskytnutý Všeobecnou úverovou bankou,
a.s., predchodcom žalobcu, keď žalobca svoju aktívnu legitimáciu odvodzuje od zmluvy o postúpení
pohľadávok.15. Žalovaný podal odvolanie voči predmetnému rozsudku v celom rozsahu, avšak v odvolaní neuviedol,
o naplnenie ktorých odvolacích dôvodov ide aj vo vzťahu k odvolaním napadnutého výroku II., ktorým

súd konanie o zaplatenie sumy 120 eur s príslušenstvom zastavil. Odvolanie musí obsahovať konkrétne
výhrady odvolateľa voči napadnutému rozhodnutiu, a teda i voči jeho jednotlivým výrokom, opis
konkrétnych pochybení súdu prvej inštancie, prípadne polemiku s jeho skutkovými alebo právnymi
závermi. Žiada sa na tomto mieste poznamenať, že odvolací súd je v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný
dôvodmi odvolania, a preto na iné, než v odvolaní vytknuté pochybenia súdu prvej inštancie, s výnimkou

nedostatku procesných podmienok konania (§ 380 ods. 2 CSP), nemôže pri rozhodovaní o odvolaní
prihliadať, a to ani v prípade, ak by sám právne či skutkové vady alebo nedostatky v procesnom
postupe súdu prvej inštancie zistil. Z obsahu odvolania pritom jednoznačne vyplýva, že odvolateľ
odvolacie dôvody uplatnil výlučne proti výroku I. napadnutého rozsudku, a preto podané odvolanie
v časti napadnutého výroku II. rozsudku o čiastočnom zastavení konania odvolací súd považuje za tzv.
blanketové odvolanie.

16. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/2/2023 zo dňa 08.11.2023 uverejneného
v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 5/2023 pod č. 61/2023 je odvolací súd aj v prípade tzv.
blanketového odvolania povinný z úradnej moci preskúmať rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu,
či boli splnené procesné podmienky (§ 380 ods. 2 CSP). Preto bude zo strany odvolacieho súdu vždy

jeho povinnosťou aj prípade tzv. blanketového odvolania skúmať procesné podmienky, tak ako to má
ustanovenie § 380 ods. 2 CSP na mysli.

17. Vzhľadom na to, že v danom prípade sa jedná o tzv. blanketové odvolanie vo vzťahu k výroku
II. napadnutého rozhodnutia, odvolací súd riadiac sa uvedeným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR,

odvolanie proti výroku II. neodmietol, ale vec preskúmal z dôvodov podľa § 380 ods. 2 CSP, t.j. či
boli splnené procesné podmienky, za ktorých súd môže konať a rozhodovať. Ide o vecné procesné
podmienky (kvalifikovaný spôsob začatia konania, t.j. v sporovom konaní žaloba, splnenie poplatkovej
povinnosti), procesné podmienky na strane súdu (právomoc, príslušnosť), procesné podmienky
na strane sporových strán (procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, príp. povinné zastúpenie

advokátom) a tzv. negatívne procesné podmienky (prekážka začatého konania, prekážka rozsúdenej
veci), ktorých skúmanie je úradnou povinnosťou súdu v každom štádiu konania. Nedostatky niektorých
procesnýchpodmienoksúneodstrániteľné,pričomprítomnosťneodstrániteľnéhonedostatkupodmienky
konania bráni súdu v konaní a rozhodovaní, čo vedie k zastaveniu konania; v ostatných prípadoch je
povinnosťou súdu nedostatok procesnej podmienky odstrániť.

18. Pretože odvolací súd v danom prípade nezistil žiadnu vadu v procesných podmienkach konania,
na ktorú by odvolací súd bol povinný v prípade jej existencie prihliadať ex offo, odvolaním napadnutý
výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie bez preskúmania jeho vecnej správnosti v odvolacom konaní
postupom podľa § 387 ods. 1 CSP za použitia základných princípov uvedených v čl. 4 ods. 1 CSP, keď

toto ustanovenie upravuje postup - spôsob rozhodnutia, najbližšie posudzovanej veci, a použitie tohto
ustanovenia zároveň zodpovedá účelu a zmyslu uvedeného ustanovenia § 380 ods. 2 CSP vykonať
prieskum procesných vád z úradnej moci odvolacieho súdu aj pri tzv. blanketových odvolaniach, potvrdil.

19. Podstatou odvolania je namietaný nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, keď odvolateľ mal

za to, že súd vec nesprávne právne posúdil v otázke naplnenia podmienok podľa § 53 ods. 9 OZ.

20. Odvolací súd predmetnú odvolaciu námietku považuje za dôvodnú.

21. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu),

alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého
súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden
z účastníkov konania nenamieta (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2Cdo/205/2009 zo dňa 29.06.2010).

22. Uvedené platí osobitne v sporoch s ochranou slabšej strany, akou je aj prejednávaná vec, v ktorej
súvislostimožnopoukázaťnapr.narozsudokNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyzodňa27.10.2021,
sp. zn. 4Cdo/162/2020 (uverejnený v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. R6/2022),
v ktorom dovolací súd uviedol: „V sporoch s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu zúradnej povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej
Zákona o bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ
nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa.“

23. V spotrebiteľských sporoch, v ktorých žalobcom je subjekt, ktorý odvodzuje svoju vecnú legitimáciu
zo zmluvy o postúpení pohľadávok, rozhodovacia prax súdov je ustálená na požiadavke skúmania
vecnej aktívnej legitimácie najmä vo vzťahu k dodržaniu § 92 ods. 8 zákona ZoB, ktorý stanovuje
podmienky pre platné postúpenie bankovej pohľadávky inému subjektu v spojení s ustanovením § 53

ods. 9 a § 565 OZ.

24. Podľa § 565 OZ, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre
nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže
veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

25. Podľa § 53 ods. 9 OZ, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach,
môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so
zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie
tohto práva.

26. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie sa na strane jednej síce
zaoberal posúdením, či v prejednávanej veci nastalo účinné zosplatnenie úveru, na strane druhej jeho
právny záver v tejto otázke nie je správny.

27. Posúdeniu otázky účinného zosplatnenia spotrebiteľského úveru predchádzalo skutkové zistenie

súdu, podľa ktorého predchodca žalobcu upomienkou označenou „Tretia upomienka - pokus o zmier“
zo dňa 03.08.2018 vyzval žalovaného na úhradu nedoplatku na splátkach v sume 115,54 eur a
zároveň ho upozornil na možnosť mimoriadneho zosplatnenia úveru a právo odstúpiť od zmluvy, ktorú
podľa poštového podacieho hárku dal na poštovú prepravu dňa 03.08.2018 (bod 15. odôvodnenia
napadnutého rozsudku).

28. Odvolací súd vzhliadol na strane súdu prvej inštancie nerešpektovanie pokynu daného mu
v zrušujúcom uznesení, pokiaľ išlo o bod 19. zrušujúceho uznesenia, podľa ktorého bolo úlohou súdu
o.i. posúdiť, či doklad predložený žalobcom - poštový podací hárok spĺňa požiadavku preukázania, že
písomnosť (výzva zo dňa 03.08.2018) ako hmotnoprávny úkon bol žalovanému doručený podľa § 45

ods. 1 OZ.

29. Pokiaľ by súd prvej inštancie zistený skutkový stav v tejto otázke podradil pod právnu normu
upravujúcu režim doručovania hmotnoprávnych úkonov, nemohol by dospieť k záveru, súčasne
nesprávnemu, že žalovaný účinne nepoprel tvrdenia žalobcu o doručení písomnosti, pretože tzv.

teória dôjdenia v zmysle § 45 ods. 1 OZ v podstate vylučuje, aby žalovaného, ktorému bola určená
(adresovaná) písomnosť, ťažilo tvrdenie, že písomnosť sa nedostala do jeho dispozície (do jeho
dispozičnej sféry). Odhliadnuc od uvedeného, spotrebiteľský charakter sporu vylučoval, aby sa súd
zaoberal, či na strane žalovaného ako spotrebiteľa v tejto otázke išlo o účinnú obranu (porovnaj bod
22. tohto rozsudku).

30. Vzhľadom na to, že v prejednávanom prípade išlo o spotrebiteľský záväzkový vzťah, ustanovenie §
565 OZ o strate výhody splátok je modifikované vo vzťahu k plneniu zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá sa
má vykonať v splátkach, ustanovením § 53 ods. 9 OZ. Z § 53 ods. 9 OZ vyplýva, že tzv. strata výhody
splátok popri zákonných predpokladoch vyžadujúcich ustanovením § 565 OZ, si vyžaduje naplnenie

ďalších zákonných predpokladov, a to: a) veriteľ má právo na tzv. stratu výhody splátok najskôr po
uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, b) veriteľ upozornil spotrebiteľa v lehote
nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

31. Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ príslušná právna norma (§ 53 ods. 9 OZ) stanovuje pre účinné

zosplatnenie zostatku úveru tiež podmienku, aby veriteľ upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako
15 dní na uplatnenie tohto práva (ďalej aj výzva pred zosplatnením), pre naplnenie tejto podmienky
nestačízostranyveriteľatvrdiť,ževýzvapredzosplatnenímbolavypracovaná,tedaexistuje(čovkonaní
nebolo sporným) a súčasne, že bola odoslaná na poštovú prepravu (čo odvolateľ tiež dokladoval), alesúčasne naplnenie tejto zákonnej podmienky si vyžaduje zo strany veriteľa preukázanie, že výzva pred
zosplatnením bola dlžníkovi súčasne doručená (v zmysle tzv. teórie dôjdenia).

32. Režim doručovania hmotnoprávnych úkonov vyplýva z § 45 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého zákonného
ustanovenia prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď k nej dôjde. V danom prípade
sa jedná o tzv. teóriu dôjdenia.

33. Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime Občianskeho zákonníka

(do ktorého spadá tiež posudzovaná výzva pred zosplatnením) predpokladá, že prejav vôle dôjde,
resp. je doručený adresátovi, t.j. že sa dostane do sféry jeho dispozície – už týmto okamihom začína
právny úkon pôsobiť voči druhej zmluvnej strane. Slovné spojenie „dostane do jeho dispozičnej sféry“
nemožnovykladaťvzmysleprocesnoprávnychpredpisov.Jenímpotrebnérozumieťobjektívnumožnosť
neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória i súdna prax takou
možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také

prípady, kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta,
či do jeho poštovej schránky, poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takejto
zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom
zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho
úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah. Teória dôjdenia vychádza z toho, že

z hľadiska pôsobenia (perfektnosti) prejavu vôle nie je dôležitá skutočná vedomosť adresáta právneho
úkonu, pretože inak by adresát mohol účinkom prejavu vôle druhého účastníka zabrániť nepreberaním
písomností. Dôjdením do sféry vplyvu príjemcu sa rozumie napr. vhodenie listu do schránky príjemcu
alebo dôjdenie mailu na mailovú adresu príjemcu, ak príjemca dal zmluve najavo, že písomnosti možno
posielať aj elektronicky. Rozhodujúce je objektívne hľadisko, t.j. ak sa preukáže, že adresát mal reálnu

možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, nastávajú právne účinky jednostranného právneho úkonu
obsahujúceho takýto prejav bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. Dôjdením prejavu
vôle do dispozičnej sféry adresáta sa završuje proces účinného doručenia právneho úkonu a od tohto
momentu je právny úkon pre konajúci subjekt záväzný a nemožno ho jednostranne odvolať (pozri
uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/129/2010, tiež uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/43/2019).

34. Výzva pred zosplatnením, presnejšie upozornenie veriteľa adresované dlžníkovi o uplatnení práva
na zosplatnenie zostatku úveru v zmysle § 53 ods. 9 OZ, jednoznačne predstavuje jednostranný
hmotnoprávny úkon, ktorého naplnenie závisí od toho, či tento prejav vôle sa dostal do dispozičnej sféry
adresáta, t.j. dlžníka, a teda, či voči osobe, ktorej bol určený, súčasne pôsobí.

35. Z vyššie uvedeného možno vyvodiť, že pre naplnenie teórie dôjdenia síce na strane jednej postačuje
reálna možnosť adresáta oboznámiť sa s prejavom vôle (nevyžaduje sa teda skutočné doručenie
a prevzatie písomnosti zachytávajúcej právny úkon), avšak na strane druhej iba tvrdenie o tom, že
predmetný hmotnoprávny úkon, v tomto prípade výzva pred zosplatnením podľa § 53 ods. 9 OZ, bola

odoslaná na poštovú prepravu, hoci aj preukázané, podmienku dôjdenia nenapĺňa.

36. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd uzatvára, že napriek existencii výzvy pred postúpením
pohľadávky dátumovanej dňa 03.08.2018 a existencii podacieho hárku z toho istého dňa, žalobca
nepreukázal, že písomnosť z 03.08.2018 zároveň dlžníkovi doručil (v zmysle tzv. teórie dôjdenia),

pretožežalobcavkonanínepreukázal,abysapredmetnávýzvadostaladodispozičnejsféryžalovaného,
a teda, že adresát mal reálnu možnosť s daným prejavom vôle sa oboznámiť súčasne bez ohľadu na
to, či sa adresát s daným prejavom vôle skutočne aj oboznámil.

37. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na aktuálne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa

05.02.2025 sp. zn. 7Cdo/70/2023, v ktorom dovolací súd skonštatoval, že dovolateľ sa nestotožnil
s právnymi závermi súdov nižších inštancií, nakoľko v dovolaní tvrdí, že doručenie výzvy preukázal
poštovým podacím hárkom, z čoho možno vyvodiť jeho nesúhlas s právnym záverom odvolacieho
súdu, že podací hárok nepreukazuje doručenie výzvy, teda nepreukazuje skutočnosť, že sa výzva
dostala do dispozičnej sféry žalovanej. Podľa dovolateľa sa mal odvolací súd odkloniť od právnych

záverov vyslovených v rozhodnutiach dovolacieho súdu R 4/2021, sp. zn. 5Cdo/129/2010 a sp.
zn. 1ObdoV/63/2005, sp. zn. 2Sžf/8/2009, sp. zn. 5Obdo/2/2017 a rozhodnutí ústavného súdu sp.
zn. I. ÚS 174/09. Dovolací súd učinil záver v bode 24.1. svojho uznesenia, ktorým odmietol dovolanie
nasledovne: 24.1. Dovolací súd upriamuje pozornosť na právne závery uvedené v namietanomrozhodnutí, že je podstatné, aby adresát mal možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle odosielateľa, teda
aby sa tento prejav vôle dostal do jeho dispozičnej sféry, pričom povinnosťou odosielateľa je preukázať
doručenie prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta (teda nie je nutné preukazovať doručenie priamo

do vlastných rúk adresáta). Preukázanie takto definovaného účinného doručenia však nie je možné
zamieňať s preukázaním odoslania prejavu vôle. Z týchto záverov vychádzal aj odvolací súd vo svojom
rozhodnutí, správne ich interpretoval a aplikoval na prejednávanú vec. Uvedené závery dovolacieho
súdu sú v priamom protiklade s tvrdeniami žalobcu v dovolaní.

38. V dôsledku uvedeného nedošlo k účinnému zosplatneniu predmetného úveru zo strany právneho
predchodcu žalobcu, na základe čoho nemohlo dôjsť ani k platnému postúpeniu zosplatnenej
pohľadávky vyplývajúcej z predmetnej úverovej zmluvy a žalobca preto nie je v spore aktívne
legitimovaný. Odvolateľ tak podaným odvolaním opodstatnene uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. h) CSP, t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým súd vyhovel žalobe, pretože žalobcu
považoval za vecne legitimovaný subjekt, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

39. Nad rámec uvedeného odvolací súd uvádza, že nenechal bez povšimnutia okolnosť, že žalobca ešte
v priebehu konania (podanie došlé súdu prvej inštancie dňa 18.05.2023) navrhol, aby súd v prípade, že
žalobcomdoloženédokladypreukazujúcedoručenietretejupomienkynebudepovažovaťzadostatočné,
dožiadal výpis z informačného portálu Slovenskej pošty, ktorý by preukázal presný dátum prevzatia tretej

upomienky žalovaným. Vykonanie navrhnutého dôkazu súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné
vzhľadom na konštatovanú domnienku nespornosti doručenia predmetnej výzvy. Odvolací súd v tomto
smere poukazuje na § 32 ods. 2 písm. j) zákona č. 324/2011 Z.z. o poštových službách a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a predpisov, podľa ktorého je poštový podnik
povinný uchovávať doklady a viesť prehľadnú a systematickú evidenciu údajov o poskytnutej poštovej

službe alebo poštovom platobnom styku tri roky odo dňa ich poskytnutia a o poštovej zásielke tri roky
odo dňa jej vybrania, a ak bola uložená, dva roky odo dňa uplynutia úložnej lehoty; to platí aj na doklady
a údaje obsahujúce osobné údaje odosielateľa, adresáta a nimi splnomocnených osôb. Z uvedeného
vyplýva, že povinnosť uchovávať údaje o poskytnutej poštovej službe v podstate uplynula už na začiatku
súdneho konania, o to viac uplynula vo vzťahu k predmetnému návrhu žalobcu.

40. Nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu znamená nedôvodnosť žaloby, na základe čoho možno
konštatovať, že v rámci odvolacieho prieskumu vyhovujúceho výroku I. napadnutého rozsudku neboli
splnené podmienky ani na jeho potvrdenie a ani na jeho zrušenie, preto odvolací súd napadnutý
rozsudok vo výroku I. zmenil tak, že žalobu vo vyhovujúcej časti zamietol (§ 388 CSP).

41. Záverom odvolací súd k namietanému neskúmaniu bonity žalovaného zo strany právneho
predchodcu žalobcu uvádza, že v tomto konkrétnom prípade predmetná odvolacia námietka už nemala
pre rozhodnutie v odvolacom konaní význam, nakoľko odvolací súd svoje rozhodnutie založil na
nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v konaní z iných dôvodov.

42. O náhrade trov celého konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP a v spojení s § 256 ods. 1 CSP zohľadniac výsledok celého konania,
tak konania vedeného na súde prvej inštancie, ako aj na odvolacom súde. Zastavenie konania
(z dôvodu späťvzatia žaloby) v časti o zaplatenie 120 eur s prísl. procesne zavinil žalovaný; vo zvyšnej

časti o zaplatenie 606,01 eur s prísl. bola žaloba zamietnutá. Žalovaný tak mal v konaní úspech v
rozsahu sumy 606,01 eur, súčasne neúspech v rozsahu sumy 120 eur, teda väčší úspech v porovnaní
so žalobcom. Preto odvolací súd žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov konania pomerne,
v rozsahu 66 % (83 % - 17 %).

43. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).