Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 27, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20CoPr/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8719203142
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8719203142.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. XXX, XXX XX C., zastúpeného JUDr. Matúšom Hríbom, advokátom, so sídlom Tehelná 46, 085 01
Bardejov, proti žalovanému: THterm, s.r.o., so sídlom Brestová 1, 040 14 Košice, IČO: 43 886 221
zastúpenému: Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Námestie svätého Egídia 40/93,
058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, o určenie právnej skutočnosti - pracovného úrazu, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 9Cpr/13/2023-329 zo dňa 02.05.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol nasledovne:
,,I. Určuje, že úraz, ktorý utrpel žalobca ako zamestnanec dňa 28.04.2017 pri výkone práce v C. na D.
ulici je pracovným úrazom, za ktorý zodpovedá žalovaný ako zamestnávateľ v plnom rozsahu.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100% o výške, ktorej bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku vyšším súdnym úradníkom.“

2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že je bezpodmienečne viazaný právnym názorom
vysloveným Krajským súdom v Prešove. Ani po zrušení rozsudku Okresného súdu Poprad a vykonaní
znaleckého dokazovania nenastali také zmeny, ktoré by umožňovali Okresnému súdu Prešov necítiť
sa viazaný zrušujúcim uznesením krajského súdu. Naviac súd prvej inštancie sa s týmto zrušujúcim
uznesením v celom rozsahu stotožňuje vychádzajúc z nasledujúceho odôvodnenia.
Súd prvej inštancie pripustil, že žalovaný odmieta svoju zodpovednosť primárne z formálnych dôvodov,

ktoré na meritum veci nemôžu mať rozhodujúci charakter. Žalobca pri návšteve svojej obvodnej lekárky
priamo uviedol, že v ramene mu ruplo pri práci, preto súd prvej inštancie nechápe postup tejto lekárky,
ktorá vedomá si svojich povinností mala žalobcu k vzniku úrazu bližšie dopytovať a poznačiť v hlásení o
PN, že ide o úraz pracovný. Predsa vždy, ak dôjde k poškodeniu zdravia pri výkone práce v pracovnom
čase ide o pracovný úraz, čo by obvodná lekárka mala vedieť. Pracovným úrazom je nielen napr.
odtrhnutie končatiny alebo iné prima facie (na prvý pohľad) viditeľné zranenie, ale aj zranenie, ktoré
sa takýmto spôsobom nemanifestuje, ale ktoré bolo potvrdené MRI. Zo znaleckého posudku ďalej

vyplýva, že pri uvedenom zranení nešlo o tzv. akútne jednorazové roztrhnutie rotátorovej manžety,
ktoré by okamžite spôsobilo intenzívnu bolesť, ale o roztrhnutie z predchádzajúcich artrotických a
degeneratívnych zmien, spôsobené prešúchaním šľachy a vznikom zranenia z výkonu činnosti, ktorásama o sebe by na zdravej šľache takéto poškodenie nespôsobila. Znalec ďalej uviedol, že vnímanie
bolesti je prísne individuálny stav a nemožno ho nejakým spôsobom vyjadriť na stupnici od 0 - 10.
Ďalej súd prvej inštancie zdôraznil, že od vzniku úrazu do návštevy lekára žalobcu tento skutočne

neodpracoval plné 2 týždne ako sa to snaží uvádzať žalovaný, ale odpracovaný počet dní bol 7. Je teda
zrejmé, že v čase pracovného voľna ruka oddychovala, príp. si ju žalobca natieral masťami alebo gélom
ako to uviedol vo svojich skorších výpovediach a preto mohlo dôjsť čiastočne k zmenšeniu intenzity
bolesti.
Tiež súd prvej inštancie zdôraznil, že niet dôvodu neveriť tvrdeniu žalobcu, že po úraze vykonával

činnosť spôsobom, ktorým by inak mohol byť hodnotený ako „ulievanie“, tzn., že sa snažil vyhľadávať a
vykonávať práce, pri ktorých nedráždil rameno a teda práce s rukami spustenými dole.
Zobral do úvahy aj to, že ako vyplýva z uznesenia Krajského súdu v Prešove, žalobca pracoval u
žalovaného 25 rokov, teda takmer celý svoj produktívny život. Aj bez znaleckého dokazovania súd prvej
inštancie považoval za nesporné, že prešúchanie šľachy a vznik artrotických a degeneratívnych zmien
vzhľadom na charakter vykonávanej práce je práve následkom tohto zamestnania.

Súd prvej inštancie veril žalobcovi aj v tom, že bolesť a poškodenie ramena oznámil konateľovi
žalovaného a to z toho dôvodu, že morálne nastavenie žalovaného vyplýva z toho, že ho prepustili
spôsobom vmanévrovania ho do podpísania dohody o skončení pracovného pomeru bez uvedenia
dôvodov preto, aby mu nebolo zaplatené odstupné, ktoré by mu inak patrilo, zvlášť keď pravým
dôvodom skončenia pracovného pomeru bola neschopnosť vykonávať doterajšiu prácu z dôvodu

invalidity spôsobenej aj poškodením zdravia spôsobeného následkom úrazu alebo výkonu práce u
žalovaného. Rovnako žalobcovi nebola poskytnutá ani strata na zárobku počas PN. Takýmto spôsobom
sa zachovať k zamestnancovi, ktorý firme odovzdal 25 rokov svojho najlepšieho života, považoval súd
prvej inštancie za vysoko nemorálne a potom nemožno očakávať od štatutárneho zástupcu žalovaného,
že tento prizná, že bol na pracovný úraz resp. poškodenie zdravia pri práci žalobcom upozornený.

Ak žalobca implicitne tvrdí, že postup žalobcu je vypočítavý, súd prvej inštancie v tomto tvrdení nevidel
logiku. Je nesporné, že žalobca v reálnom čase nevedel aké možné plnenia sú spojené s pracovným
úrazom ale uvedené začal riešiť až v čase zistenia o nemožnosti ďalšieho výkonu práce. Ak by
žalobca bol vypočítavý stačilo mu predsa dňa 15.05.2024 po krátkom výkone práce pred ostatnými
spolupracovníkmi povedať, že mu ruplo v ruke a ísť do lekára. Naopak, žalobca vedený zodpovednosťou

sa dostavil na zraz zamestnancov, keďže mal k dispozícii služobné motorové vozidlo a chcel ho
odovzdať.
Vychádzajúc aj z judikatúry o tom, čo je pracovný úraz, tak súd prvej inštancie nemal pochybnosti o
tom, že poškodenie zdravia vyvrcholené pracovným úrazom bolo spôsobené pri činnosti vykonávanej
žalobcom pre žalovaného, preto tento žalovaný za takýto pracovný úraz zodpovedá v plnom rozsahu.

Už len na okraj súd prvej inštancie uviedol, že ako jeden z následkov takéhoto poranenia znalec uvádzal
bolesti v noci s nemožnosťou spať, čo vlastne potvrdila ešte pred vykonaním znaleckého dokazovania
na začiatku procesu aj manželka žalobcu.
Otrováchkonaniarozhodolsúdprvejinštanciepodľa§255ods.1a§262ods.1zákonač.160/2015Z.z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“), tak, že v plnej miere úspešnému žalobcovi priznal náhradu

trov konania v rozsahu 100 % voči žalovanému.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených
§ 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Žalovaný opakovane zdôraznil a trval na tom, že žiadny úraz počas
práce u žalovaného žalobca nemohol utrpieť, táto skutočnosť nevyplýva zo žiadnych udalostí daného

dňa, okolností výkonu následných prác u žalovaného, nevyplýva zo žiadneho vykonaného dôkazu a
rovnako tak nebola preukázaná príčinná súvislosť práce u žalovaného na zhoršenie zdravotného stavu
žalobcu. Rozhodne žalovaný nenamieta len formálne dôvody, teda postup pri nahlasovaní údajného
pracovného úrazu.
Žalovaný v prvom rade poukázal na rozpory v tvrdeniach žalobcu a následné prispôsobovanie (úpravu)

okolností, čo samé o sebe poukazuje na špekuláciu žalobcu, kedy tento už pri podaní návrhu na začatie
konania ani nevedel, ako vlastne za akých okolností k úrazu malo dôjsť. V žalobe zo dňa 30.6.2019
žalobca uvádza: ,,Dňa 28.4.2017 ... pri dvíhaní bremena pocítil silnú bolesť v ľavom ramene. V tom čase
pracoval s kolegami p. E. a F.. Túto skutočnosť oznámil parťákovi p. F., čoho svedkovia boli kolegovia
p. G. a F.. Z uvedeného tvrdenia sa v konaní preukázalo, že p. F. nebol prítomný (bol H.- I. F. J. H. F.),

p. F. mal daný deň dovolenku (dôkaz: výpovede svedkov, pracovný výkaz za mesiac apríl 2017) a p.
G. pracoval na zákazke v Bratislave (dôkaz: výpovede svedkov, pracovný výkaz za mesiac apríl 2017).
Jediný, kto tam skutočne bol je p. E., ktorý si ale na žiadnu žalobcom tvrdenú skutočnosť v súvislosti
s údajným úrazom nepamätal.Ďalej žalovaný poukázal na dokazovanie vykonané po rozhodnutí odvolacieho súdu zo dňa 20.12.2021,
sp.zn. 20CoPr/3/2021-209, kedy bol :
1/ Na odstránenie rozporov predchádzajúcich výpovedí (najmä vo vzťahu k dôvodeniu Rozsudku

odvolacieho súdu v bode 15.) opakovane vypočutý svedok F., ktorý uviedol: ,,že skutočnosť, že ho bolí
ruka mu žalobca uviedol dňa 15.5.2017 v pondelok ráno (nie dňa 28.4.2017 ako si to zrejme nesprávne
vyložil odvolací súd), nikto si nepamätal, že by sa niečo predtým žalobcovi stalo“. Asi rok a pol na to
sa uskutočnilo stretnutie s bezpečnostným technikom p. E. a dávali chronológiu dátumov do súvislosti s
tvrdeniami žalobcu. Jeho tvrdenia nesedeli ani s GPS (vozidla, ktoré mal žalobca pracovne k dispozícii).

Najprv žalobca uvádzal, že sa mal pracovný úraz stať cca. mínus jeden víkend ako šiel na PN, čo však
nesedelo. Následne žalobca začal uvádzať iný dátum údajného úrazu, zrejme po porade s právnikom.
Žalobca v tom čase rovnako uvádzal, že mal niesť bojler (neskôr tvrdil, že niesol rúry).
2/ Za účelom objasnenia príčin úrazu a možného ďalšieho pôsobenia žalobcu u žalovaného v tejto
súvislosti bol pribraný znalec z odboru traumatológie A. K. L.. Zo záverov jeho odborného vyjadrenia a
znaleckého posudku vyplynulo, že v prípade žalobcu, ktorý bol v predmetnom čase vo veku XX rokov sú

prítomné artrotické aj degeneratívne zmeny vysoko pravdepodobné a tieto vyplývajú aj z MRI vyšetrenia.
Zmodranie ruky, na ktorú poukazuje žalobca dňa 15.5.2017, kedy šiel k doktorovi, nie je príznakom
spojeným s poranením nadhrebeňového svalu. Žalobca s týmto typom poranenia nemohol vykonávať
ťažšie práce na stavbe, .... nebol schopný vykonávať dlho manuálnu činnosť v jednej polohe, napr.
skrutkovanie, priťahovanie matíc a pod. Uvedené závery znalca podľa žalovaného vyvracajú možný

pracovný úraz žalobcu, ktorý poukazuje na s údajným úrazom súvisiace zmodranie ruky, či prekvapivo
na poslednom pojednávaní tvrdenej činnosti v posledné dni žalobcu u žalovaného, ktorá mala spočívať
v prácach v nižších polohách a pod., nakoľko ani tieto by nemohol vykonávať. Stále by sa jednalo o
manuálnu činnosť v určitej polohe.
Vo vzťahu k odôvodeniu súdu o tom, že práve zranenie žalobcu spôsobovalo nočné bolesti s

nemožnosťou spať, čo uvádza znalec a má byť dôkazom o pravdivosti tvrdení žalobcu a jeho
manželky ako svedka v súvislosti s údajným pracovným úrazom, žalovaný dôrazne namieta.
Spornou skutočnosťou totiž nie je, či žalobca trpel poškodením zdravia spočívajúcom v poškodení
nadhrebeňového svalu. Spornou skutočnosťou je, či k tomuto poškodeniu došlo v súvislosti s výkonom
práce žalobcu u žalovaného, čo závery znaleckého posudku skôr vyvracajú, než potvrdzujú. A to najmä

s poukazom na závery znaleckého posudku č. 13/2024 - odpovede č. 2 otázky: roztrhnutie v dôsledku
zranenia zvyčajne spôsobí okamžitú intenzívnu bolesť a slabosť v ramene. V prípade degenerovanej
trhliny je bolesť spočiatku mierna a postupne sa zvyšuje. V odpovedi na otázku č. 1 vysvetľuje, že vo
veku XX rokov prítomnosť artrotických zmien s možným natrhnutím šliach sú pri MRI vyšetrení vysoko
pravdepodobné.

Žalobcaopakovanetvrdil,žepriúdajnomúrazedňa28.4.2017malpocítiťnáhlubolesťvpodoberupnutia
v ramene, avšak podľa následného popisu priebehu bolestí u žalobcu, tento naďalej vykonával prácu,
ktorá mu mala spôsobovať postupnú zhoršujúcu sa bolesť. Ako vyplýva zo záverov znalca, pri náhlom
roztrhnutí by však žalobca nemohol prácu vykonávať vôbec. Z uvedeného má žalovaný za to, že práve
popis priebehu bolestí u žalobcu zodpovedá druhej variante poškodenia ramena - z dôvodu veku,

vplyvom degeneratívnych a artrotických zmien u žalobcu, čo v neposlednom rade konštatuje aj súd vo
svojom rozhodnutí, bode 25, strana 15, avšak napriek uvedenému rozsudkom určil vznik pracovného
úrazu.
Vo vzťahu k odôvodneniu odvolaním napadnutého rozsudku žalovaný namietal, že odôvodnenie
rozhodnutia súdu sa takmer výlučne opiera o vieru v tvrdenia žalobcu bez náležitého vyhodnotenia

dôkazov a riadneho presvedčivého odôvodnenia majúceho oporu vo vykonanom dokazovaní. Pokiaľ
súd prvej inštancie uviedol, že nemá dôvod neveriť tvrdeniu žalobcu, že po úraze vykonával činnosť
spôsobom, ktorým by inak mohol byť vyhodnotený ako ulievanie, tak toto nemá žiadnu oporu vo
vykonanom dokazovaní. Napr. z pracovného výkazu žalobcu za mesiac máj 2017 je pri dátumoch v
popise práce rukou žalobcu uvedené od 2.5., 3.5 – sekanie a montáž fankolov, dňa 4.5.- stupačky (teda

ich montáž), dňa 5.5- výmena ventilov, následne dňa 10.5.- montáž fankolov, dňa 11.5.-12.5. montáž
radiátorov rozvodov.
Pokiaľ súd prvej inštancie ďalej verí, žalobcovi aj v tom, že bolesť a poškodenie ramena oznámil
konateľovi žalovaného, to bolo už samotným dokazovaním bolo priamo vyvrátené a o tejto skutočnosti
vyslovil svoj záväzný právny názor aj odvolací súd – (bod 20. druhá veta Uznesenia sp.zn.

20CoPr/3/2021 zo dňa 20.12.2021).
Za absolútne neakceptovateľné považuje žalovaný dôvodenie súdu prvej inštancie o akomsi morálnom
nadstavení žalovaného (v ktorej súvislosti verí žalobcovi v jeho tvrdení o oznámení pracovného úrazu),
že žalobcu mal prepustiť spôsobom vmanévrovania do podpísania dohody o skončení pracovnéhopomeru bez uvedenia dôvodov, aby mu údajne nebolo zaplatené odstupné. Túto skutočnosť súd nijako
neskúmal, nebola predmetom dokazovania, ani z neho nevyplýva. Súd len v rýchlosti na poslednom
pojednávaní v tejto súvislosti žalobcu vypočul. Neobjektívne a jednostranne zobral tvrdenia žalobcu za

správne bez objektívneho zistenia predmetných okolností, pokiaľ ich považoval za relevantné.
Aj napriek tomu, že je zrejmé, že okolnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného
absolútne nijako nesúvisia s tým, či poškodenie zdravia žalobcu vzniklo v súvislosti, resp. pri práci
u žalovaného alebo nie, je potrebné uviesť, že aj z vykonaného dokazovania vyplýva, že v čase
podpisovania dohody o ukončení pracovného pomeru žalovaný ani len netušil, že by pracovná

neschopnosť žalobcu mala súvisieť s výkonom práce u žalovaného. Takáto okolnosť bola žalovanému
predložená až na jeseň 2018, teda o pol roka na to, kedy si žalobca žiadal vyplniť podklady sociálnej
poisťovne k vzniku pracovného úrazu.
Podľa žalovaného závery súdu prvej inštancie uvedené v bodoch 25.1 a 25.2 odôvodnenia sú v priamom
rozpore zo závermi znaleckého dokazovania (uvedenými už vyššie), ktorý poukazuje, že v danom veku
XX rokov sú artrotické a degeneratívne zmeny vysoko pravdepodobné. Nie teda z dôvodu práce u

žalovaného ale z dôvodu veku. Žalovaný je aj toho názoru, že artrotické a degeneratívne zmeny môžu
byť následkom rôznych iných faktorov, ako napr. dedičnej predispozície, stravy, či celkovej životosprávy,
životného prostredia a pod. Pribratý znalec sa však ku tejto skutočnosti vôbec bližšie nevyjadril a súd
ho o to ani nežiadal. Súd prvej inštancie teda dáva do súvislosti dôvody zhoršenia zdravotného stavu s
prácou u žalobcu opäť bez toho, aby tento záver mal oporu vo vykonanom dokazovaní.

Namietal, že o trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s právne záväzným názorom
odvolacieho súdu, ktorý vo svojom uznesení sp.zn. 20CoPr/3/2021-209 zo dňa 20.12.2021, v bode
20. uviedol: ,,Už nateraz je zjavné, že nedôsledný postoj žalobcu pri nahlasovaní pracovného úrazu
predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa pre aplikáciu § 257 CSP v súvislosti s rozhodovaním o
náhrade trov konania“. Na záväzný právny názor odvolacieho súdu, súd prvej inštancie v rozpore s § 391

ods. 2 CSP vôbec nebral ohľad a napriek uvedenému rozhodol tak, že nárok na náhradu trov konania
žalobcovi priznal v rozsahu 100%.
Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu zrušil a žalobu
v celom jej rozsahu zamietol a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania. Alternatívne navrhol,
abyodvolacísúdrozsudokzrušilavrátilvecsúduprvejinštancienaďalšiekonaniearozhodnutievoveci.

4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Opakované zdôraznil, že pracovný úraz sa mu stal dňa
28.04.2017 a nikdy iný dátum neuvádzal ako to spomína žalovaný v odvolaní. Chce len vysvetliť, že
toto čo sa mu stalo, hlásil p. L. dňa 28.04.2017 asi hodinu po úraze. Toto isté hlásil aj pani doktorke,
kde uviedol aj stavbu kde sa to stalo a tak isto špecialistovi ortopédovi, ktorému oznámil, kedy sa mu to

stalo, čo je potvrdené aj v žiadanke o vyšetrenie magnetickou rezonanciou. Dňa 15.05.2017 oznámil p.
F., že ide k doktorke s tým, čo sa mu stalo pred dvoma týždňami na stavbe vo vodárňach. Špekulantom
je p. L. ktorý, mu pri návšteve firmy za účelom spísania úrazu povedal, že som mu hlásil len bolesť ruky.
Toto je jasný dôkaz, že o úraze vedel, len zabudol jeho hlásenie zapísať do knihy úrazov. O úraze vedeli
aj p. E. a p. F.. Pri návšteve p. F. ešte pred súdom ten tvrdil že si pamätá čo sa počas dvoch pracovných

dní na vodárňach stalo a tak isto p. E., ktorý ho posielal k doktorke. Pri prácach na eurobuse obidvaja
videli, že stále mastil rameno, lebo bývali na jednej izbe. Čo sa týka prác hlavne stúpačiek, ktoré robili
s p. F., vtedy ho požiadal o zváranie pod stropom a on pripravoval veci na zemi. Táto skutočnosť je
zaznamenaná na nahrávacom zariadení. Tak isto navrhoval konateľovi p. L., aby ich zavolal na firmu,
aby bolo všetko vysvetlené, lebo sa nechcel súdiť. Nevie si to vysvetliť prečo nepovedia pravdu, ale

krivo svedčia. Chce sa ešte vyjadriť k jeho ošetrujúcej lekárke, ktorá mu veľmi ublížila. Aj keď pri prvom
ošetrení napísala do kolónky choroba, ale po operácií ramena ktorú absolvoval 14.07.2017, by mala
zmeniť na úraz. On sa nikdy nezaujímal, že pod akým číslom je evidovaná choroba a pod akým číslom
je úraz. K tomu, že žalovaný sa sťažuje v bode IV., že mu vznikli náklady, chce len pripomenúť, že aké
problémy mu vznikli, v akom stave je jeho ruka, keď je celkom odpísaný, nemôže robiť žiadne práce,

dokonca ani ovocné stromy orezať. V akom stave je jeho ruka, potvrdil ortopéd a súdny znalec.

5. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca taktiež prostredníctvom svojho právneho zástupcu. V
prvom rade uviedol, že smer ďalšieho dokazovania a rozhodovania bol jasne vymedzený zrušovacím
uznesením odvolacieho súdu, čoho sa súd prvej inštancie držal a žalovaný dostal široký priestor pre

dokazovanie. Výpovede svedkov (opakované) nepriniesli žiadne nové skutkové zistenia, práve naopak,
niektorí svedkovia žalovaného upravili svoje výpovede, avšak ani to neprinieslo nové skutkové zistenia.
Vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu žalobca uviedol, že závery tohto dokazovania sú jasné a žiadne
z nich plynúce zistenia nenasvedčujú potrebe zmeny skutkových zistení a z toho plynúcich právnychzáverov. Žalobca na pojednávaní dňa 02.05.2024 zaujal k posudkom jasné stanovisko a to aj s
poukazom na výsluch manželky žalobcu, kedy sa po rokoch potvrdili jej slová o tom, že žalobca nemohol
pre bolesti spojené s pracovným úrazom spať, čo priamo konštatuje znalec. Uvedené si osvojil aj súd

prvej inštancie, nakoľko to priamo z dôkazov aj vyplýva.
Pokiaľ žalovaný súdu prvej inštancie vyčíta, že vypočul žalobcu, uvedené je v súlade s procesnými
predpismi. Samotné zistenie novej skutočnosti - toho, že so žalobcom bol ukončený pracovný pomer v
rozpore so zákonom či morálnymi princípmi, uvedené nemá vplyv na správnosť rozsudku vo veci samej.
Súd prvej inštancie v tomto ohľade vyhodnocoval aj hodnovernosť tvrdení konateľa žalovaného, kde

presvedčivo zdôvodnil, ktorú z výpovedí považoval za hodnovernú a to práve s ohľadom na zákonnosť
postupu zamestnávateľa, kde prijaté závery o tom, že žalobca nepostupoval nijako vypočítavo sú
podložené logickými úvahami súdu. Napokon žalovaný ani na pojednávaní ani v odvolaní nepopiera, že
sožalobcomukončilpracovnýpomerdohodoubezvyplateniaodstupného,čiinýchnáhradspomínaných
súdom.
Tvrdenia žalovaného o nesúlade popisu skutkových okolností vyplývajú len z porovnania základného

popisu udalostí spojených s pracovným úrazom, pričom je potrebné uviesť, že žalobca ani raz pri svojich
výpovediach nezmenil popis udalostí z hľadiska času, osôb a pod. a navyše uvedeným sa už odvolací
súdzaoberal.Priebehudalostijevžalobepopísanýzjednodušeneapretozuvedenéhonemožnovyvodiť
to, že žalobca čokoľvek na uvedenom menil. Jasne vypovedal, že úraz sa stal pri prácach v C. na objekte
vodární, že na miesto prišiel aj p. L. ako konateľ žalobcu (čo potvrdili aj ďalší svedkovia, zamestnanci

žalovaného), uviedol, ktoré osoby v tom čase na objekte pracovali a aj to, že priamo pri úraze nebol
nikto prítomný. Popísal, že sa tak udialo v piatok, ako sa pracovalo následne, kto s ním pracoval na
rekonštrukcii L. M. na D. a ako bol pri tejto práci obmedzený a tiež to, že pri nástupe na práce v objekte
plavárne základnej škole v C. mu bolesti už nedovolili prácu ani začať, pričom aj svedok F. toto potvrdil
a poslal ho na lekárske ošetrenie. V rámci posledného pojednávania sa sudca priamo pýtal na to, ako

prácu vykonával po zranení v M. na D. a bolo zrejmé, že otázky kladie objektívne, dôkladne oboznámený
s výsledkami znaleckého dokazovania v snahe zistiť pohnútky žalobcu. Pokiaľ žalovaný v odvolaní tvrdí,
že dokazovanie vyvrátilo oznámenie bolesti a poškodenia ramena konateľovi L., uvedené z dokazovania
nevyplýva, nakoľko v tomto smere žalobca a konateľ žalovaného tvrdia opak, teda sú o uvedenom
protichodné tvrdenia.

Žalovaný sa bránil tým, že konateľ L. poprel oznámenie, že žalobca naďalej pracoval, kde sa ukázalo,
že s výraznými obmedzeniami a tiež polemikou, ako bola vypísaná kladenka a či žalobca mohol mať
zmodranú ruku a vykonávať niektoré pracovné činnosti. Naproti tomu stoja dôkazy spočívajúce v tvrdení
žalobcu, výpovediach svedkov, správy všeobecného lekára a odborných lekárov, výsledky vyšetrení,
výpoveď manželky, pričom práve z uvedeného je zrejmé a vierohodné, že pracovný úraz sa stal tak ako

popisoval žalobca. Súd prvej inštancie mal vykonať opätovné hodnotenie dôkazov pre vytýkané chyby,
pričom došlo aj k doplneniu dokazovania, ktorého výsledky však potvrdzujú dovtedajšie zistenia plynúce
z iných dôkazov ako bolo uvedené.
V otázke náhrady trov konania má žalobca za to, že rozhodnutie sa riadi zásadou úspechu, ktorú súd
pri rozhodovaní dodržal. Pokiaľ aj odvolací súd poukazuje na možnosť aplikácie ust. § 257, súd prvej

inštancie v tomto smere dôsledne vyhodnocoval prípadnú liknavosť žalobcu a s ohľadom na postup
žalobcu a žalovaného s odkazom na relevantnú judikatúru žalobca má za to, že žalovaný mohol a mal
zvážiť svoje vyhliadky na úspech, keďže pôvodné zrušenie rozsudku malo smerovať k prehodnoteniu
dôkazov v zmysle názoru odvolacieho súdu. Žalovaný návrhmi dôkazov zapríčinil za daného stavu
vznik nepomerne vyšších trov konania a preto považuje rozhodnutie v otázke náhrady trov konania za

správne. V tomto ohľade nemožno súhlasiť s odvolacou námietkou založenou na tom, že žalovaný trovy
nezavinil. Naopak už v pred prvým rozhodnutím vo veci bolo zistené, že žalobca zistil čo je potrebné
pre riešenie pracovného úrazu, bol s konateľom L. na Sociálnej poisťovni, kde bolo potrebné vyplniť
potrebné formuláre. Ako vyplýva z výpovede svedkyne N. (bod 15. odôvodnenia) k vyplneniu formulárov
nedošlo pre požiadavku bezpečnostného technika Imriša na formálnu zmenu na potvrdení o PN, pričom

napriek tomu, že k zmene došlo, formuláre neboli vyplnené. Žalobca navyše tvrdil, že konateľ L. bol
k vypísaniu naklonený avšak druhý z konateľov toto zastavil a na pobočku Sociálnej poisťovne sa
konateľ zamestnávateľa nedostavil, pričom uvedené bolo zvláštne aj pre samotnú pracovníčku. Súd
prvej inštancie navyše vecne zhodnotil celý postup žalobcu s ohľadom na vzájomné vzťahy (vyše 20
ročnú pracovnú činnosť ako aj ďalšie okolnosti) a s poukazom na ním zadávanú judikatúru je zrejmé, že

niejerozhodujúce,čivôbecohlásenieboloaakejkvality,alečikpracovnémuúrazudošlo.Vtomtosmere
bol dôsledne zhodnotený aj prístup žalobcu a vylúčená akákoľvek špekulácia, kdežto na druhej strane
súd zdôvodnil, z akého dôvodu mohol konateľ žalobcu pristupovať k popretiu odovzdania informácie
o zranení žalobcom. Za daných okolností nemôže imperfektné ohlásenie mať za následok prelomeniezásadyúspechuatosohľadomnavšetkysúvisiaceokolnostiapopisovanýpriebehkonaniaajpozrušení
rozsudku.
Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil a

žalobcovi priznal aj náhradu trov odvolacieho konaní.

6. V odvolacej replike žalovaný dôrazne namietal, žeby svedkovia mali akokoľvek upraviť svoje
výpovede. Ani z ich pôvodných výpovedí ani neskorších nemožno vyvodiť, žeby v akejkoľvek súvislosti
boli svedkami obmedzenia pracovnej schopnosti u žalobcu v práci, resp. si ktokoľvek u žalovaného

bol vedomý tejto skutočnosti. Rovnako tak neboli ani svedkami údajného úrazového deja, ktorý sa mal
podľa tvrdení žalobcu stať dňa 28.4.2017, alebo akokoľvek o ňom informovaní či už sprostredkovane
alebo priamo žalobcom. Výpoveď svedka F. – osoby, ktorá zadávala prácu žalobcovi a dohliadala nad
pracovníkmi bola bezprostredná, priama a logicky nadväzovala na jeho predchádzajúcu výpoveď. Nie
je zrejmé, v ktorej časti by táto jeho výpoveď mala byť upravená, túto námietku nekonkretizuje.
Žalobca ďalej zotrval na svojom názore, že skutočnosti, ktoré konštatuje znalec nijako nepotvrdzujú a

skôr vyvracajú pravdepodobnosť „rupnutia v ramene“, na ktorý žalobca celú dobu poukazuje, pričom ak
by sa tomu naozaj tak stalo znalec výslovne uvádza, že nastáva intenzívna bolesť a náhla slabosť v
ramene. Je zrejmé, že v takomto prípade by zhoršenie pracovnej schopnosti u žalobcu bolo evidentné
a nespochybniteľné aj pre spolupracujúcich, či nadriadených, resp. osôb zadávajúcich prácu žalobcovi.
Znalec vyslovene uviedol, že žalobca mal artrózu a degeneratívne zmeny v ramennom kĺbe, čo vyplýva z

MRI vyšetrenia a s poukazom na vek žalobcu je s tým možné natrhnutie šliach vysoko pravdepodobné. V
konaníbolorovnakopreukázané,žežalovanýdisponovalpracovnýmvozidlomspracovnýmnáradímajv
čase voľna, kedy mohol ľubovoľne pracovné nástroje využívať pre svoje súkromné potreby. Toto tvrdenie
žalobca nijako nenamietal v rámci celého konania, pričom zo Žiadanky o vyšetrenie magnetickou
rezonanciou zo dňa 15.5.2017 priamo vyplýva, že úraz sa mal stať pred 14 dňami, teda dňa 1.5.2017,

čo bol deň pracovného voľna.
Žalovaný taktiež nepovažoval za pravdivé tvrdenie o tom, že by žalobca nezmenil ani raz pri svojich
výpovediach popis udalostí z hľadiska času, osôb a pod. Už len v samotnej žalobe uvádza nesprávne
osoby v deň, keď mal údajný úraz vzniknúť (28.4.2017), raz uvádza, že niesol bojler, inokedy rúry, na čo
žalovaný opakovane poukazuje. Napokon aj svedok F. potvrdil, že žalobca vlastne nevedel, kedy sa mu

údajný úraz mal stať, lebo jeho tvrdenia nijako nesedeli s pracovnými výkazmi, ani s porovnaním s GPS
jeho vozidla, na ktorom sa pracovne pohyboval. Navyše, ani v jednej lekárskej správe, o ktorú žalobca
opiera tvrdenie o úraze, nie je uvedené, že údajný úraz sa mal stať v práci, resp. kde konkrétne.
Ak žalobca pri poslednom pojednávaní uvádzal, že bol nejakým spôsobom obmedzovaný pri svojich
prácach následne na hotely M., je podľa žalovaného nepochopiteľné, prečo si do pracovného výkazu,

ktorý je jeho vlastnou rukou písaný, uvádzal obsahovú náplň - od 2.5., 3.5– sekanie a montáž fankolov,
dňa 4.5.- stupačky (t.j. ich montáž), dňa 5.5- výmena ventilov, následne dňa 10.5.- montáž fankolov, dňa
11.5.-12.5. montáž radiátorov rozvodov (dôkaz: pracovný výkaz za mesiac máj 2017). Nič mu nebránilo
uviesť skutočnosti o obsahovej náplni, ktoré uviedol na poslednom pojednávaní.
Na záver žalovaný uviedol, že absolútne nie je namieste tvrdenie žalobcu o tom, žeby žalovaný spôsobil

svojim postupom v konaní nepomerne vyššie trovy konania. Toto tvrdenie je opovážlivé a vysoko
nemiestne. A ešte o to viac, keď skutočnosti o údajnom úraze ako o úplne nových okolnostiach začal
pred žalovaným tvrdiť po roku a pol sám (jeseň 2018). Pripisovať aj v tomto smere vinu žalovanému už
presahuje rámec akéhokoľvek morálneho správania a dá sa pripísať využívaniu postavenia žalobcu ako
„slabšej“ strany v konaní a zhovievavejšiemu prístupu súdu k okolnostiam ním tvrdených avšak nijako

nepreukázaných.

7. V odvolacej duplike žalobca uviedol, že nie je autorom žiadanky na vyšetrenie MR, nepísal ani
správy lekára a pod., pričom žalovaný podáva rôzne kombinácie záverov o tom, že práve tieto dôkazy
spochybňujú tvrdenia žalobcu. Uvádza GPS, ale neuvádza, čo údaje z neho dokazujú, nikdy netvrdil, že

údaje z GSP svedčia napr. tomu, že nepracoval na vodárňach, kde k úrazu došlo, alebo žeby na danom
mieste a čase nebol prítomný konateľ žalovaného.
Záverom prvého bodu repliky žalovaného ten udáva novoty v odvolacom konaní o zápisoch žalobcu (o
obsahu pracovnej náplne) a nie je zrejmé v čom uvedené mení výsledok skutkových zistení.
Žalobca dookola tvrdil, že pri prácach na M. žiadal kolegu, aby práce so zdvihnutými rukami vykonával

za neho. Podotýka, že tento svedok uvedené potvrdil a poukazuje na záznam o pojednávaní, kde na
otázku či so to svedok pamätá, ten uviedol, že áno.
Vážny úraz, ktorý ho vyradil z pracovného života, súd prvej inštancie správne zistil a sám súd sa
dotazovalnamožnúšpekuláciu,pričomzodpovedežalobcunepochybnezistil,žesaožiadnušpekuláciunejedná. Uvedené je aj nepochopiteľné, lebo žalobcovi sa po úraze výrazne zmenili životné podmienky
a štandard, keďže dávky v PN sú podstatne menšie ako dosahovaná mzda, čo rovnako platí aj o
čiastočnom invalidnom dôchodku.

Žalobcapopiera,žebyiniciovalskončeniepracovnéhopomeru.Jasneuviedol,žemuzfirmyzavolali,aby
prišiel podpísať skončenie, nebola mu daná možnosť preradenia na iné pracovné miesto, ani odstupné,
ktoré by mu patrilo v značnej výške, čo vylučuje akékoľvek jeho špekulácie tak ako to zistil aj súd
prvej inštancie, čo riadne logicky zdôvodnil. Žalobca podotkol, že rozsudok bol zrušený na opätovné
rozhodnutie vo veci, to že žalobca navrhoval nové a nové dôkazy nepochybne spôsobilo dlhšie trvanie

konania. Nikto nespochybnil právo žalobcu na dôkaznú iniciatívu. Má za to, že reakcia žalovaného nie
je adekvátna.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie žalovaného bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce

v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a
contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke
odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolania žalovaného nie sú dôvodné.

9. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, teda že súd

prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu,
ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku

je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana
môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím
dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

10. Predmetom daného konania je určenie existencie pracovného úrazu na základe tvrdení žalobcu, že

dňa 28.04.2017 počas výkonu práce v C. na D. ulici v rámci pracovnoprávneho vzťahu pre žalovaného
ako zamestnávateľa utrpel pracovný úraz, keď pri dvíhaní bremena pocítil silnú bolesť v ľavom ramene,
čo viedlo k jeho práceneschopnosti, povinnosti sa podrobiť operačnému zákroku a k čiastočnej invalidite
v rozsahu 55 %.

11. V prejednávanom spore súd prvej inštancie (dovtedy Okresný súd Poprad) svojim (v poradí prvým)
rozsudkom č.k. 19Cpr/1/2019-186 zo dňa 09.07.2021 zamietol žalobu o určenie, že úraz, ktorý utrpel
žalobca ako zamestnanec dňa 28.04.2017 pri výkone práce v C. na D. ulici je pracovným úrazom,
za ktorý zodpovedá žalovaný ako zamestnávateľ z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
ohľadom svojho tvrdenia, že údajný pracovný uraz riadne oznámil žalovanému ako zamestnávateľovi.

12. Na základe podaného odvolania žalobcu tunajší odvolací súd uznesením č.k. 20CoPr/3/2021-209
zo dňa 20.09.2021 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. V odôvodnení odvolací súd vyslovil právny názor, že nemožno vylúčiť z určenia pracovného
úrazuajzamestnancov,ktorýmcharakterpráceumožňujepracovaťosamotene,bezsvedkovacharakter

zranenia, v prejednávanom prípade svalový úraz, prejavujúci sa niekedy s odstupom niekoľko dní,
týždňov, alebo aj mesiacov. Neperfektné nahlásenie pracovného úrazu nemožno vzhľadom na okolnosti
tohto prípadu vyhodnotiť tak, aby bola zmarená ochrana uskutočnených práv žalobcu a také konanie bez
ďalšieho, nemôže byť vykladané so záverom, že k úrazovému deju nedošlo. Podľa odvolacieho súdu
dôkazy v podobe výpovedi svedkov A. F., A. E. a A. A. O. nasvedčujú mimoriadne vysokej existujúcej

pravdepodobnosti verzie žalobcu, že došlo k pracovnému úrazu, tak ako to tvrdí v žalobe. Odvolací súd
uložil povinnosť súdu prvej inštancie opätovne vyhodnotiť dokazovanie v naznačenom smere s tým, že
existencia pracovného úrazu je vysoko pravdepodobná.

13. Právny názor odvolacieho súdu je záväzný pre súd prvej inštancie a vzťahuje sa rovnako na otázky

hmotného i procesného práva. Ide o tzv. inštančnú alebo kasačnú záväznosť, ktorá v žiadnom prípade
neznamená zásah do nezávislosti sudcu, definovanej v čl. 144 ods. 1 Ústavy SR.14. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo veci opätovne rozhodol a žalobe vyhovel a určil,
že úraz, ktorý utrpel žalobca ako zamestnanec dňa 28.04.2017 pri výkone práce v C. na D. ulici je
pracovným úrazom, za ktorý zodpovedá žalovaný ako zamestnávateľ.

15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi

chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam pripisoval iný právny význam.

16. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v
súlade s § 191 ods. 1 CSP. (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a

všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo,
alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas
konania najavo.

17. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu,
keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov

nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení
dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor
medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok
hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie
nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej

súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a
z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.

18. Podľa § 319 CSP súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz; na tento účel je

zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať.

19. Zákonodarca aj v prípade individuálnych pracovnoprávnych sporov (podobne ako v prípade
antidiskriminačných sporov) ustanovuje v citovanom § 319 CSP ďalší významný odklon od všeobecného
procesného postupu súdu, ktorý by bolo možné označiť za príklon k vyšetrovaciemu princípu v civilnom

súdnom konaní. Odôvodnený je legitímnou potrebou zvýšenej miery ingerencie orgánov ochrany práva
za účelom toho, aby žalobca mal možnosť na „férový“ súboj so žalovaným v spore o nároky vyplývajúce
z individuálnych pracovnoprávnych vzťahov.

20. Aj v tomto prípade platí premisa aktívnej činnosti súdu, ktorá je potrebná na dosiahnutie cieľa

civilného sporového konania, ktorým je vydanie spravodlivého rozhodnutia vo veci samej. Práve vo
väzbe na cieľ, ktorý sledoval zákonodarca zaradením ustanovení o individuálnych pracovnoprávnych
sporoch do druhej hlavy pod názvom Spory s ochranou slabšej strany, je nutné aj toto ustanovenie§
319 CSP vykladať so zreteľom na tú skutočnosť, že zamestnanec, ktorý sa domáha ochrany svojho
porušeného práva, nemá v mnohých prípadoch objektívnu možnosť prístupu k dôkazným prostriedkom.

Je preto opodstatnené, že sa zákonodarca prikláňa k vyšetrovacej zásade práve so zreteľom na tieto
skutočnosti. Ak súd nedospeje na základe tvrdení strán sporu a vykonaných dôkazov k dôvodnému
záveru, že sú splnené všetky podmienky na vydanie rozhodnutia v súlade s ustálenou rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít, resp. ak nie sú splnené podmienky na vydanie spravodlivého
rozhodnutia, obstará aj bez návrhu strán dôkazné prostriedky a vykoná dokazovanie potrebné na

vydanie takéhoto rozhodnutia vo veci samej. Potom rozhodne v súlade s princípom právnej istoty,
na ktorý kladie zákonodarca osobitný dôraz v článku 2 ods. 1 CSP. Na podporu ustanovenej
ingerencie orgánu ochrany práva do individuálnych pracovnoprávnych vzťahov sa zavádza povinnosťzamestnávateľa poskytnúť súčinnosť súdu pri vykonávaní dôkazov s prihliadnutím na schopnosti
zamestnávateľa túto súčinnosť poskytnúť.

21. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie po vrátení veci
z iniciatívy strán sporu ako aj ex offo doplnil a opätovne vyhodnotil dokazovanie v smere naznačenom
odvolacím súdom v tomto konaní tak, že vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných
dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na

chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.

22. Odvolací súd konštatuje, že v súlade s právnym záverom odvolacieho súdu vyslovenom

v zrušujúcom uznesení, že nemožno vylúčiť z určenia pracovného úrazu aj zamestnancov, ktorým
charakterpráceumožňujepracovaťosamotene,bezsvedkovnemožnopovažovaťzadôvodnúodvolaciu
námietku žalovaného, že nim uvádzaní svedkovia, A. F., H. F. a P. G. vypovedali pred súdom, že
neboli z rôznych dôvodov na pracovisku v čase, keď sa mal stať pracovný úraz, resp. H. E. bol, ale na
úraz žalobcu si nepamätal, a preto sú tvrdenia žalobcu o skutkových okolnostiach pracovného úrazu

špekulatívneho razu.

23. Aj v tomto prípade je možné vykonať dokazovanie a pri uplatnení zásad hodnotenia dôkazov
vyvodiť záver o pravdepodobnosti vzniku úrazu na strane žalobcu. V prípade žalobcu je potrebné
vychádzať z charakteru poranenia, ktoré nebolo navonok pozorovateľné a spočiatku síce s bolesťami,

ale umožňovalo po určitý čas vykonávať prácu pre žalovaného. Vzhľadom na charakter zranenia
a možnosti vykonávať prácu bez svedkov bola nepochybne sťažená povinnosť žalobcu uniesť dôkazné
bremeno k jeho tvrdeniu, že k úrazu došlo pri výkone práce.

24. Vzhľadom na okolnosti prípadu nemožno taktiež vyhodnotiť ani neperfektné nahlásenie pracovného

úrazu žalobcu tak, aby by mu bola zmarená ochrana jeho uskutočňovaných práv a takéto konanie
by bolo bez ďalšieho vykladané v jeho neprospech so záverom, že k úrazovému deju pri pracovnej
aktivite nedošlo. Nenahlásenie pracovného úrazu perfektným spôsobom bez ďalšieho neznamená jeho
neexistenciu.

25. Nárok na odškodnenie pracovného úrazu nezávisí od toho, či zamestnanec úraz ohlási alebo nie, ani
od toho, či sa spísal alebo nespísal záznam o úraze. Skutočnosť, že k pracovnému úrazu došlo, možno
dokázaťajsvedectvomspoluzamestnancovatretíchosôb.Ajvýpoveďsvedka,ktorýbolbezprostredným
(očitým) svedkom úrazu, môže prispieť k zisteniu skutočného stavu veci (por. R 24/65).

26. V tejto súvislosti bolo potrebné za relevantné v tomto konaní považovať dôkazy v podobe výpovedi
svedkov A. F., A. E. a lekárky A. A. O., ktorí síce neboli očitými svedkami pracovného úrazu žalobcu,
no ich výpovede v tomto konani svedčia o vysokej pravdepodobnosti jeho vzniku pri výkone práce pre
žalovaného.

27. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že súd prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom na
ďalšie konanie súd prvej inštancie opätovne vypočul svedka A. F. na pojednávaní 15.02.2023 (č.l. 233
- 234 spisu), ktorý už predtým pred súdom vypovedal, že dňa 15.05.2017 poslal žalobcu k lekárovi
z dôvodu, že ho bolela ruka (č.l. 112 spisu). Tento svedok opätovne potvrdil, že mu žalobca v rámci prác
v plavárni v C. povedal, že má problém vykonávať prácu, že ho boli ruka, načo svedok žalobcu poslal

k lekárovi a poveril H. F., aby ho odviezol domov. Žalobca ďalej A. F. uviedol, že sa mu to stalo, keď
niesli bojler, keďže nedalo sa vozíkom prísť z miesta vykládky na miesto, kde mal nachádzať. Svedok
H. F. vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom 29.06.2020 (rub č.l. 110 spisu) potvrdil, že na pokyn
A. F. odviezol žalobcu domov.
Je pravda, že svedok A. E. vo svojej opätovnej výpovedi pred súdom prvej inštancie na pojednávaní

zo dňa 15.02.2023 (č.l 231-232 spisu) si na rozdiel od jeho predchádzajúcej výpovedi na pojednávaní
02.10.2020 ( č.l. 125-126 spisu) nespomínal na to, že by mu svedok A. F. na stretnutí vo firme so
žalobcom hovoril o tom, že mu žalobca nahlásil bolesť ruky. Vypovedal, že o tvrdenom pracovnom úraze
sa mal dozvedieť od obchodného vedenia žalovaného, ktorému to oznámil žalobca. Z hľadiska kritériavierohodnosti výpovede a s prihliadnutím na výpoveď A. F. je však podľa názoru odvolacieho súdu
potrebné pri rozdielnych výpovediach tohto svedka prihliadnuť na skoršiu výpoveď A. E. na pojednávaní
02.10.2020, na ktorom vypovedal, že mu svedok A. F. spomínal, že mu žalobca hovoril o bolesti ruky.

Od samotného úrazu žalobcu v čase prvej výpovede tohto svedka ubehli cca 3 roky a vzhľadom na
kratší odstup času si tento svedok mohol pamätať všetky okolnosti veci lepšie ako v prípade druhej
výpovede vykonanej po 6 rokoch po úraze žalobcu a z tohto hľadiska je potrebné odlišnosti plynutím
času aj vyhodnotiť.
Správne súd prvej inštancie prihliadol aj na výpoveď lekárky A. A. O., ktorej sa žalobca pri návšteve

dňa 15.05.2017 uviedol, že má bolesti v ramene potom ako v práci pracoval s ťažkými bremenami (č.l.
181 spisu), pričom správne aj podotkol, že lekárka mala sama následne vyvinúť úsilie zistiť viac o úraze
a pre prípad pracovného úrazu poznačiť tak do hlásenia o práceneschopnosti.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na žiadanku o magnetickú rezonanciu ortopéda A. I. N. zo
dňa 15.05.2017 s uvedenou anamnézou – ,,pred 14 dňami pri dvíhaní ťažkého bremena mu bolestivo
ruplo v P. ramene“ (č.l. 66 spisu). Vzhľadom na výsledky odborných vyšetrení lekárka A. A. O. neskôr

opravila hlásenie o práceneschopnosti tak, že u žalobcu došlo k pracovnému úrazu dňa 28.04.2017
(č.l. 69 spisu). Podľa lekárskeho posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa
06.02.2018 (č.l. 15 spisu) bol v období od 15.02.2017 do 24.01.2018 žalobca následne liečený na
zranenievsúvislostisjehoramenomsuvedenýmdátumompoškodeniazdravia28.04.2017suvedenom
príčinou poškodenia zdravia – prasknutie v ľavom ramene pri dvíhaní ťažkého bremena.

28. Výpovede uvedených svedkov v konaní podporili aj závery znaleckého dokazovania, ktoré vykonal
súd prvej inštancie, keď za účelom objasnenia príčin úrazu žalobcu a možnosti žalobcu s daným úrazom
vykonávať stavebné prace pre žalovaného pribral do konania znalca A. K. L., aby vypracoval odborné
vyjadrenie č. XX/XXXX z 09.08.2023 (č.l. 243 spisu) a znalecký posudok č. XX/XXXX z 08.03.2024 (č.l.

289 spisu).

29. K hodnoteniu kauzálneho nexu odvolací súd poukazuje na plne aplikovateľný prípad (týkajúci sa
medicínskeho práva), v ktorom Ústavný súd SR uviedol, že:
18. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať

na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís
dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade
aj spravodlivé a presvedčivé. Súdy majú poskytovať v civilnom súdnom konaní materiálnu ochranu
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov
(obdobne IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

19. Ústavný súd uvádza, že otázka posúdenia príčinnej súvislosti nemusí byť a ani nie je výlučne
otázkou skutkovou. K tomu ústavný súd poukazuje napríklad na Antonína Valuša, ktorý v súvislosti s
kauzálnym nexom v sporoch medzi pacientom a lekárom uvádza: „V prvé řadě je třeba zopakovat, že
problematika příčínné souvislosti není pouze otázkou skutkovou, ale i právní, neboť vztah příčiny a
následku zkoumáme v případě, kdy je to z hlediska právní úpravy vyžadováno, tedy vždy s respektem

ku konkrétní právní úpravě.“ (Valuš, A. Civilní spory mezi lékařem a pacientem při poskytování zdravotní
péče. Praha : Leges, 2014, 240 s., str. 88).
20. Pri posúdení príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a škodou je nutné brať
do úvahy špecifiká kauzálneho nexu pri žalobách o náhrade škody na zdraví. Všeobecnými
súdmi vyžadované preukázanie 100 % príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodlivým

následkom práve v týchto špecifických prípadoch poskytovania zdravotnej starostlivosti je neudržateľné.
Samotná nemožnosť trvania na 100 %-nom preukázaní príčinnej súvislosti je založená predovšetkým
na komplikovanosti ľudského tela, ktoré sa vyznačuje kvantom procesov, ich príčin a následkov.
Jednoznačné preukázanie toho, že práve konkrétne konanie, resp. nekonanie lekára alebo iného
zdravotníckeho pracovníka, bolo výlučným predpokladom pre vznik škody, je takmer nemožné a

v niektorých prípadoch dokonca vylúčené. Práve pri posudzovaní tejto zložky zodpovednosti za
vznik škody je nutné posilniť slabšie postavenie pacienta vo vzťahu ku poskytovateľovi zdravotníckej
starostlivosti tým, že nie je nutné 100 % preukázať predmetnú príčinnú súvislosť, kedy stačí preukázať
tzv. stratu šance, resp. stratu očakávania v tom zmysle, že postupom zdravotníckeho zariadenia, ktorý
nebol v súlade s právom, nepochybne došlo ku strate šance, že by bez nesprávneho lekárskeho zásahu

bol následok na zdraví pacienta menší, respektíve žiadny.
21. Poškodený teda pri medicínskych sporoch nie je schopný preukázať 100 %-nú príčinnú súvislosť
medzi pochybením lekára a vznikom ujmy. V biologických procesoch ide vždy len o väčšiu či menšiu
pravdepodobnosť (Drgonec, J. CHvisková, J. Súdne rozhodovanie medicínskych sporov. Bratislava :Právnický inštitút Ministerstva spravodlivosti SR, 1993, str. 78). V tejto súvislosti Holčapek uvádza:
„Naproti tomu tvoří jinou svébytnou kategorii modelových situací proporcionální odpovědnosti případy,
kdy protiprávní jednání na straně zdravotnického zařízení je jednou z možných příčin nastavší

újmy, jinými potenciálními průvodci jsou však náhodné události či neovládatelné přírodní procesy,
ať vnější povahy, nebo odehrávající se v lidském organizmu. Každý z těchto faktorů je sám o
sobě schopen následek způsobit, zároveň však nezle bezpečně určit nic víc než jen procentuální
pravděpodobnost, s níž lze tvrdit, že jednotlivý činitel byl 6 právě tím, který ujmu vyvolal. Tento druh
případů možné proporcionální odpovědnosti bývá často charakterizován jako stráta šance či naděje

(loss od chance).“ (Hočapek, T. Dokazování v medicinskoprávních sporech. Praha. Wolters Kluwer ČR,
a. s., 2011, s. 212, str.167).
22. Ústavný súd už v obdobnej veci uviedol, že objektívne limity spojené s dokazovaním kauzálnej
súvislosti, ako aj slabšie postavenie poškodeného pacienta sú tými skutočnosťami, ktoré vedú v
mnohých prípadoch k nespravodlivým výsledkom, pretože neadekvátna náročnosť unesenia dôkazného
bremena o príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a vznikom škody zo strany pacienta je v

prípade uplatňovania zásady „všetko alebo nič“ aj spravidla príčinou jeho neúspechu v spore. Takéto
riešenie sa javí byť nespravodlivé najmä v prípadoch, keď pre pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu
hovorí vysoká miera ich pravdepodobnosti (II. ÚS 716/2016).
23. Na podporu svojich tvrdení ústavný súd poukazuje aj na závery Ústavného súdu Českej republiky,
ktorý v jednom zo svojich rozhodnutí uviedol: „Závěry nalézacího soudu stran „stoprocentního“

prokázání objektivní příčinné souvislosti se jeví Ústavnímu soudu jako nereálné, neboť nedosažitelné a
neudržitelné. Určovat v lékařských postupech jednoduchý vztah příčiny a následku je samo o sobě velmi
obtížné. Podstatou lékařství je vlastně vstupovat do celého řetězce příčin a následků, do procesů, které
probíhají v lidském těle, a vnějším zásahem tyto procesy ovlivňovat, měnit jejich směr, působení atd.
Zásah lékaře tak vlastně sám o sobě mění "přirozený běh věcí" v lidském těle, zasahuje do komplexních

vztahů příčin a následků. I v případě aktivního jednání lékaře, který zvolí určitý léčebný postup, je velmi
obtížné, ba vyloučené stanovit, zda tento postup byl nade vši rozumnou pochybnost jedinou možnou
příčinou škodlivého stavu, který nastal. O to obtížnější je to v případě opomenutí, kdy lékař nezvolí
postup, který na základě soudobých a dostupných znalostí lékařství zvolit mohl a měl. Prokázat, že právě
a pouze toto opomenutí tvoří se škodlivým důsledkem ničím nenarušený vztah, je v podstatě nemožné.

V důsledku toho je výrazně oslabeno postavení poškozeného.“ (I. ÚS 1919/08).
24. Ďalej ústavný súd poznamenáva, že miera dôkazu o existencii príčinnej súvislosti medzi
skúmanými javmi určená stupňom absolútnej istoty, a tým vylučujúca jej procesnoprávne poznanie
na základe obvyklého priebehu určitého skutkového deja, o pravdivosti, ktorého nie sú rozumné
pochybnosti, aj keď alternatívne možnosti jeho iného priebehu nemožno teoreticky úplne vylúčiť, je z

ústavnoprávneho hľadiska neprimeraná. V sporových súdnych konaniach, ktoré majú svoj pôvod vo
vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient), je aplikácia štandardného typu dôkazného
sylogizmu (affirmanti incumbit probatio) nepostačujúca, ak zároveň narúša spravodlivú rovnováhu
medzi dotknutými stranami tým, že nezohľadňuje typicky v týchto sporoch sa vyskytujúcu dôkaznú
núdzu na strane poškodeného pacienta danú objektívnymi limitmi vyplývajúcimi z jeho postavenia,

v dôsledku čoho dochádza k porušeniu aj jedného z aspektov práva na spravodlivé súdne konanie,
ktorým je rovnosť jeho strán. Všeobecný súd je v takom prípade povinný proporcionálne vyvážiť
vzájomné asymetrické postavenie týchto subjektov, pretože ináč sú na žalobcu (poškodeného) ako
slabšiu stranu v ich vzájomnom vzťahu kladené neúmerné nároky, čím sa mu v súdnom konaní fakticky
znemožňuje presadenie jeho hmotnoprávnych nárokov. Spravodlivé usporiadanie procesných vzťahov

medzi stranami sporu v týchto typových situáciách preto vyžaduje, aby slabšie postavenie poškodeného
pacienta bolo kompenzované napríklad odklonom od tejto základnej konštrukcie delenia bremena
tvrdenia alebo dôkazného bremena, a to napríklad jeho sekundárnym prenesením na žalovaného (II.
ÚS 716/2016).
25. Ústavný súd k namietanému odklonu od rozhodovacej činnosti všeobecných súdov dodáva, že

rozhodovacia prax súdov nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to i pri nezmenenej právnej
úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená (nález Ústavného súdu
Českej republiky č.k. III. ÚS 117/07 z 20. júna 2007). Tento jav je do značnej miery prirodzený, pretože
odrážaskutočnosť,žeprocesinterpretácieaaplikácieprávaniejestatický,aledynamickýasúdy,poctivo
hľadajúce najsprávnejšie a najspravodlivejšie riešenie rozhodovaných prípadov môžu neskôr dospieť k

presvedčeniu, že riešenie, ktoré zvolili skôr, nie je z celého radu dôvodov optimálne (stanovisko pléna
Ústavného súdu Českej republiky č.k. Pl. ÚS-st. 39/14 z 25. novembra 2014).
26. Názory, že príčinná súvislosť je vždy otázkou skutkovou, obzvlášť ak sa príčinná súvislosť objasňuje
znaleckým dokazovaním, nie sú vôbec ojedinelé. V preskúmavanej veci z hľadiska skutkového (tuodborného medicínskeho) bolo zrejmé, že aj keby bola zomrelému poskytnutá starostlivosť lege artis,
nevylúčilo by to so 100-nou istotou jeho smrť. Potiaľ je to záležitosť skutková. Uvedený skutkový záver
bolo potrebné vyhodnotiť (procesno)právne z hľadiska toho, či žalujúca strana preukázala relevantnú

príčinnú súvislosť s dopadom na zodpovednosť žalovaného. To aj súdy urobili a sťažovateľka v dovolaní
namietala, že od nej žiadali, aby preukázala na 100 %, že ak by lekár bol postupoval lege artis,
pacient by prežil. Tu vec nadobúda procesnoprávny rozmer a ako (procesno)právna otázka sa môže
stať predmetom dovolacieho prieskumu. V tomto smere samotný najvyšší súd nijako nespochybnil
prípustnosť aj dovolacích otázok procesnoprávnej povahy. Zároveň samotný najvyšší súd v rozhodnutí

o dovolaní indikoval, že pokiaľ ide o ustálenú judikatúru, sťažovateľka označila výstižné rozhodnutie. V
okolnostiach veci mal najvyšší súd vyhodnotiť sťažovateľkino dovolanie ako nastoľujúce právnu otázku
majúcu pre rozhodnutie odvolacieho súdu význam, a preto bol povinný meritórne rozhodnúť. (nález
Ústavného súdu SR, sp.zn. III. ÚS 409/2021-33 zo 14.12.2021).

30. Otázka existencie, resp. neexistencie pracovného úrazu, či chorôb z povolania je predovšetkým

znaleckou otázkou. Vydávanie znaleckých posudkov na účely náhrad pri úrazoch a chorobách z
povolania sa spravuje osobitnými predpismi (porov. R 11/1976).

31. Podľa názoru odvolacieho súdu správne súd prvej inštancie vyhodnotil odpoveď znalca v A. K. L.
v znaleckom posudku na položenu otázku, či podľa opisu zranenia žalobcom mohlo dňa 28.04.2017

dôjsť priamo k roztrhnutiu nadhrebeňového svalu, prípade mohlo dôjsť len k jeho natrhnutiu a následne
vývojom zranenia až k roztrhnutiu a či uvedenú skutočnosť je možné zistiť podľa vykonaných zobrazení
RTG a MRI v znaleckom posudku. Z tohto hľadiska súd prvej inštancie správne posúdil, kedy pri
zranení žalobcu nešlo o tzv. akútne jednorazové roztrhnutie rotátorovej manžety, ktoré by okamžite
spôsobilo intenzívnu bolesť, ale o roztrhnutie z predchádzajúcich artrotických a degeneratívnych zmien,

spôsobené prešúchaním šľachy a vznikom zranenia z výkonu činnosti, ktorá sama o sebe by na zdravej
šľache takéto poškodenie nespôsobila. Správne pritom prihliadol súd prvej inštancie na to, že je vysoko
pravdepodobné,žeartrotickéadegeneratívnezmenyužalobcumohlibyťspôsobenéprávecharakterom
výkonustavebnýchprácžalobcomužalovanéhominimálneod2008,kedyuzavrelžalobcasožalovaným
pracovnú zmluvu.

32. Logický rozpor v hodnotení dôkazu nenastal ani pri vyhodnotení odpovede znalca v odbornom
vyjadrení na položenu otázku súdu prvej inštancie, či je možné, aby žalobca s tvrdeným pracovným
úrazomzodňa28.04.2017naďalejvykonávalužalovanéhobezobmedzeníprácu,t.j.dodňa12.05.2017
a či s daným úrazom žalobca mohol vykonávať práce na stavbách a aké práce vykonávať mohol

a nemohol. Znalec na túto odpovedal, že žalobca s takýmto poškodením nemohol vykonávať ťažšie
práce na stavbe, nemohol dvíhať ťažšie predmety, nemohol vykonávať činnosti s rukami nad hlavou, nad
úrovňou hlavy. Na stavbách mohol vykonávať len dvíhanie ľahkých predmetov, nebol schopný robiť dlho
manuálnu činnosť v jednej polohe napr. skrutkovanie a pod. S uvedenou odpoveďou znalca v odbornom
vyjadrení sa zhoduje aj výpoveď žalobcu na pojednávaní konanom dňa 02.05.2024 (č.l. 326 spisu), ktorý

na otázku súdu prvej inštancie, či sa po úraze ulieval v práci, aby šetril svoje rameno odpovedal, že
vykonával len práce na kolenách pod oknami. A prípade prác na stúpačkách požiadal o to H. F. cit.: ,,H.
ty budeš skladovať z pod stropu a ja budem len na zemi robiť.“ H. F. vo svojej výpovedi na pojednávaní
konanom dňa 29.06.2020 (rub č.l. 110 spisu) potvrdil, že po zákazke vo vodárňach v C. (kde sa mal
stať úraz žalobcovi) spoločne so žalobcom pracovali v hoteli M. na K. D. cit.: ,,V M., kde robili klasické

roboty montáž rúr, radiátorov atď.“ V tomto teda ani odvolací súd nemal dôvod neveriť žalobcovi, že po
úraze sa snažil šetriť svoje rameno pri výkone práce v polohe, ktorá mu najmenej spôsobovala bolesť
a to až do času, kedy bolesť dosiahla takú intenzitu, že už nemohol vykonávať prácu a musel navštíviť
lekárku za účelom vyšetrenia. Odvolací súd v tomto pripomína vyjadrenie znalca v znaleckom posudku,
podľa ktorého na rozdiel od roztrhnutia nadhrebeňového svalu, v prípade degenerovanej trhliny (čo bol

aj prípad žalobcu) je bolesť spočiatku mierna a postupne sa zvyšuje a môže viesť k prerušeniam spánku,
čo potvrdila aj manželka žalobca na pojednávaní dňa 29.06.2020 (č.l. 112 spisu).

33. V niektorých prípadoch aj neskoršie zistené a zdanlivo menej závažné poškodenie zdravia môže
zavŕšiť ochorenie zamestnanca v takom rozsahu, že nie je ďalej schopný vykonávať doterajšiu prácu, a

práve tým vznikne škoda v plnom rozsahu. Správne súd napríklad priznal zamestnancovi plnú náhradu
škody s odôvodnením, že nie je rozhodujúce neskoršie zistenie choroby z povolania, ale podstatná je jej
existencia už v čase vzniku práceneschopnosti, aj keď bola preukázaná a zistená až neskôr. Náhradu
škody priznal súd so spätnou platnosťou za uplynulé obdobie. (porov. R 28/1980).34. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukázal na výkaz žalobcu za máj 2017, v rámci ktorého je pri dátumoch
v popise práce rukou žalobcu uvedené od 2.5 a 3.5 – sekanie a montáž fankolov, teda žalobca sa nemal

ulievať, odvolací súd konštatuje, že tento procesný prostriedok procesnej obrany bol vznesený prvýkrát
so strany žalovaného až v odvolacom konaní. Žalovaný nepreukázal, že by tento prostriedok procesnej
obrany nemohla bez svojej viny uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie a nejde ani o iný z
prípadov uvedených v ust. § 366 pod písm. a/ až c/ CSP.

35. Opravný prostriedok s právom novôt povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy.
Uvedené znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len za splnenia podmienok
uvedených v § 366 CSP. Podľa tohto ustanovenia prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť
len vtedy, ak a/ sa týkajú procesných podmienok, b/ sa týkajú vylúčenia sudcov alebo nesprávneho

obsadenia súdu, c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred
súdom prvej inštancie.

36. V ostatných prípadoch prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana

neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, nie je možné uplatniť v odvolacom konaní.
Napriek konštatovaniu novôt je potrebné v reťazci dôkazov, pracovný výkaz ako technické údaje
v činnosti žalobcu (z ktorých odvolateľ vyvodzuje plnú zdravotnú spôsobilosť žalobcu po úraze)
vyhodnotiť v súhrne všetkých ostatných dôkazov a skutočností, ktoré naopak potvrdzujú výpoveď
žalobcu a aj s poukazom na výpovede svedkov A. F., A. E., lekárky A. A. O. a pána F. tak, ako už

bolo uvedené aj v zmysle záverov znaleckého posudku znalca A. K. L., tieto údaje v pracovnom výkaze
nemajú potenciál prispieť k inému posúdeniu veci, než ku ktorému dospel súd prvej inštancie, ak uznal
existenciu pracovného úrazu.

37. K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.zn. 7Cdo/7/2010).

38. Podľa § 195 ods. 1, 2 Zákonníka práce ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh
alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz),
zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu
v pracovnom pomere. Pracovný úraz je poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené pri

plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym
a násilným pôsobením vonkajších vplyvov.

39. Podľa § 220 ods. 1, 3 Zákonníka práce plnenie pracovných úloh je výkon pracovných povinností
vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu, iná činnosť vykonávaná na príkaz zamestnávateľa a činnosť,

ktorá je predmetom pracovnej cesty. Ako pracovný úraz sa posudzuje aj úraz, ktorý zamestnanec utrpel
pre plnenie pracovných úloh.

40. Predpokladmi zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom sú a)
existencia pracovnoprávneho vzťahu, b) vznik ujmy v dôsledku škodovej udalosti pri plnení pracovných

úloh alebo v priamej súvislosti s ním, c) príčinná súvislosť medzi ujmou na zdraví a okolnosťami, ktoré
nastali pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi.

41. Odvolací súd konštatuje, že s poukazom na vyššie uvedené výsledky vykonaného dokazovania
súdom prvej inštancie boli naplnené predpoklady v zmysle § 195 ods. 2 Zákonníka práce vzniku

pracovnéhoúrazudňa28.04.2017.Vkonanínebolosporné,žedňa28.04.2017bolžalobcavpracovnom
pomere u žalovaného ako zamestnávateľa v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 30.04.2008. Vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, že došlo k poškodeniu zdravia žalobcu v jeho ramene, ako aj príčinná
súvislosť medzi poškodením zdravia žalobcu a úrazovým dejom zo dňa 28.04.2017.42. S ohľadom na uvedené sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie , že v danom
prípade sa jedná o pracovný úraz (ohľadom čoho žalobca uniesol dôkazné bremeno), ktorý utrpel

žalobca v priamej súvislosti s plnením pracovných povinností (§ 195 ods. 2 Zákonníka práce), za ktorý
zodpovedá žalovaný ako zamestnávateľ (§ 195 ods. 1 Zákonníka práce).

43. Rovnako namietaný odvolací dôvod, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.1 písm. d/ CSP) odvolací súd zo spisu nezistil, pričom

odvolateľa na žiadnu konkrétnu vadu ani nepoukazoval. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek
pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody,
avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čo nebolo zo spisu
zistené.

44. Odvolací súd konštatuje, že porušením práva na spravodlivý súdny proces sa rozumie taký závadný

postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv strany sporu, ktoré
jej poskytujú predpisy upravujúce civilný proces. O procesnú vadu, ktorá má za následok nesprávny
procesný postup v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v
rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva.

45. Odvolací súd sa aj vyporiadal s odvolacou námietkou žalovaného, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie nemá presvedčivé odôvodnenie. Je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne úplné
odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument

strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď.
Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (RuizTorija c./
Španiel-sko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; HiroBalani c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B).

46. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,

prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

47. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že
súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodnil, keď sa v napadnutom
rozhodnutí zaoberal pre rozhodnutie významnými námietkami a argumentmi strán. Prijaté právne závery

o dôvodnosti žaloby náležite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil.

48. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného k výroku súdu prvej inštancie o trovách konania
odvolací súd uvádza, že je si vedomý, že v zrušujúcom uznesení vyslovil právny názor, podľa ktorého
nedôsledný postoj žalobcu pri nahlasovaní pracovného úrazu predstavuje dôvod hodný osobitného

zreteľa pre aplikáciu § 257 CSP v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania. Odvolací súd
k tejto odvolacej námietke žalovaného uvádza, že nie je viazaný svojím skorším právnym názorom v
danej veci, pretože zo žiadneho ustanovenia Civilného sporového poriadku nemožno vyvodiť, že by
odvolací súd nemohol už raz vyslovený právny názor vo veci po prehodnotení v neskoršom odvolacom
konaní zmeniť.

49. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje napríklad na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
5Obdo/18/2024 z 26.02.2025, v ktorom vyslovil právny názor, cit.: 16. Ohľadom namietanej viazanosti
odvolacieho súdu svojím skorším právnym názorom vyjadrenom v jeho predchádzajúcom kasačnom
rozhodnutí, v súvislosti s tvrdením žalobkyne v dovolaní, že súd prvej inštancie a následne aj odvolací

súd v novom rozhodnutí takto nepostupovali, najvyšší súd podčiarkuje, že odvolací súd je pri svojom
rozhodovaní vo všeobecnosti viazaný len zákonom a rozhodnutím najvyššieho súdu ako súdu vyššej
inštancie (§ 455 CSP).....Dovolací súd zároveň uvádza, že odvolací súd môže svoj skorší právny názor zmeniť, čo potvrdzuje
aj judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj
predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí rozhodnutie nerešpektujúce skorší

právny názor odvolacieho súdu. Aj keď zmena skoršieho právneho názoru odvolacieho súdu je v zásade
nežiaduca, nemožno ju považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp
nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom. Odvolací súd by mal v takomto
prípade zmenu svojho právneho názoru vo svojom novom rozhodnutí riadne odôvodniť.“

50. Odvolací súd pristúpil k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorý
rozhodol podľa zásady úspechu v zmysle ust. 255 ods. 1 CSP. Nesporné nedôsledný postup žalobcu
pri nahlasovaní pracovného úrazu predstavuje dôvod, ktorý mal vplyv na dĺžku a priebeh tohto konania.
No vzhľadom na skutkové zistenia súdu prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom ohľadne
uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným sa javí, že by bolo
nespravodlivé voči žalobcovi mu nepriznať náhradu trov tohto konania na základe ust. § 257 CSP.

Žalobca na pojednávaní 02.05.2024 vypovedal (č.l. 326 spisu), že na návrh žalovaného uzavrel dohodu
o skončení pracovného pomeru, keď mu mala volať sekretárka žalovaného, cit.: ,,áno, zavolala mi,
že ako rok maródujem a ešte so mal nejakú dovolenku a keď sa dobre pamätám, že mám skončiť,
že nevládzeš robiť.“ Zároveň žalobca predložil súdu prvej inštancie samotnú dohodu o skončení
pracovného pomeru, z ktorej vyplýva, že v nej nie sú uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru.

Pritom v prípade skončenia pracovného pomeru dohodou okrem iného z dôvodu, že zamestnanec
stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať
doterajšiu prácu patri zamestnancovi odstupne vo výške v závislosti od dĺžky jeho pracovného pomeru
u zamestnávateľa. Podľa vyjadrenia žalovaného ten žiadne odstupné nedostal. Konanie žalovaného sa
tak javí ako v rozpore s dobrými mravmi. K námietkam žalovaného odvolací súd dodáva, že súd prvej

inštancie po výsluchu žalobcu ohľadne uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru ešte pred
právom záverečnej reči poskytol právnym zástupcom sporových strán, možnosť na kladenie otázok,
ti však žiadne nemali.

51. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp.zn. III. ÚS 209/04).

52. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle
ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

53. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho

konania voči neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

54. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitnéhopredpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).