Rozsudok – Neplatnosť právnych úkonov ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, January 29, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/21/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8722200688
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8722200688.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov

JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v právnej veci žalobkyne: R. L.,
nar. XX.X.XXXX, bytom P. XXX/XX, XXX XX Y., zastúpená: Mgr. Marcel Lesňák, advokát, so sídlom
Murgašova 87/6, 058 01 Poprad proti žalovaným: 1./ R. Y., nar. X.X.XXXX, bytom Y. XXXX/XX, XXX
XX Y., 2./ R. Y., nar. X.X.XXXX, bytom B. štvrť XXXX/XXX, XXX XX Y., 3./ Y. Q., nar. XX.X.XXXX,
bytom T. XXXX/XX, XXX XX Y., zastúpená: JUDr. René Pribylinec, advokát, so sídlom Okružná 789/16,
058 01 Poprad, o určenie neplatnosti vydedenia s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Poprad zo dňa 8. decembra 2023, č.k. 21C/11/2022-101, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovaným v 1. a 2. rade sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

Žalovanej v 3. rade sa priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalobu
zamietol. Žalovaným v 1. a 2. rade nepriznal náhradu trov konania. Žalovanej v 3. rade priznal voči

žalobkyni náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že súd rozhodne o trovách konania uznesením
po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že dňa 9.10.2014 bol na Notárskom
úrade JUDr. L. T. spísaný závet a listina o vydedení N XXX/XXXX, NZ XXXXX/XXXX, V. XXXX/XXXX, V.
XXXXX/XXXX, účastníčkou D. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX/XX, Y.. Po vyhlásení, že je na právny
úkon spôsobilá a tento právny úkon robí slobodne, zrozumiteľne, určito, vážne a v predpísanej forme,

pričom jej zmluvná voľnosť nie je ničím obmedzená, požiadala o spísanie závetu a listiny o vydedení
svojej dcéry R. L., rod. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. XXX/XX, Y. v celosti a svojho syna, R. Y.,
nar. X.X.XXXX, bytom bl. J., Y. v celosti z dôvodov podľa § 469a ods. 1 písm. a), písm. b) Občianskeho
zákonníka.

3. Z uznesenia sp.zn. 9D/109/2021 v dedičskom konaní po poručiteľke D. Y., rod. R., nar. XX.XX.XXXX
vyplýva, že do okruhu dedičov pripadali v čase smrti: R. L., R. Y., R. Y., Y. Q. ako vnučka s tým,

že uvedené dedičské konanie bolo prerušené a R. L. a R. Y. boli odkázaní v lehote 1 mesiaca od
právoplatnosti uznesenia, na podanie žaloby na Okresný súd Y. (č.l. 5 súdneho spisu).4. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že listina o vydedení zo dňa 9.10.2014 je platná, spĺňa zákonné
požiadavky, nakoľko v nej je uvedený dôvod vydedenia ako podstatná náležitosť listiny o vydedení.
Poručiteľka v danej listine uviedla, že žalobkyňa ako vydedená dcéra o ňu trvalo neprejavuje opravdivý

záujem, ktorý by ako potomok mala prejavovať a takýto stav už trvá zhruba 4 roky. Skutočný stav vo
vzťahu k žalobkyni špecifikovala tak, že už 4 roky ju nenavštívila, prestala sa o ňu zaujímať a rozprávať.
Takýto dlhý čas sa s ňou vôbec nekontaktovala, nezatelefonovala jej, neposlala jej žiaden list a podobne,
napriek tomu, že býva v Y.e. Zároveň jej už 4 roky vydedená dcéra vôbec nepomáha, napriek tomu, že
má zdravotné problémy a bola už niekoľkokrát hospitalizovaná. Počas hospitalizácie ju dcéra, ani raz

nenavštívila a nezaujímala sa o to, či potrebuje nejakú pomoc, resp. ako sa cíti. Z uvedených dostatočne
špecifikovaných dôvodov trvala na vydedení žalobkyne, avšak s nevylúčením jej potomkov.

5. V čase zriadenia listiny o vydedení formou notárskej zápisnice V. dňa 09.10.2014, žalobkyňa
nesporne už niekoľko rokov (podľa tvrdenia žalobkyne od roku 2005) nebola v priamom kontakte s
matkou. Žalobkyňa nesporne neposkytovala poručiteľke priamu pomoc, osobnú starostlivosť v chorobe

a starobe, nenavštevovala ju v nemocnici v čase hospitalizácie. Žalobkyňa neposkytnutie pomoci
obhajovala svojím nepriaznivým zdravotným stavom, operáciami chrbtice 07.09.2012 a 16.10.2012.
Žalobkyňa súdu neuviedla a nepreukázala aby mala do takej miery zdravotné problémy, ktoré by jej
bránili aspoň raz za čas kontaktovať matku, prípadne ,,nájsť s ňou spoločnú reč“ navyše nehovoriac
ju navštíviť počas niekoľkých hospitalizácií. Držba lekárskych správ ešte neznamená a nedeklaruje

starostlivosť o matku.

6. Z dokazovania vyplynulo, že matka a dcéra boli ťažké povahy, avšak nakoniec aj našli spoločnú reč,
v roku 2018 u dcéry J.. V danom prípade však bol relevantný skutkový stav pred spísaním a v čase
spísania listiny o vydedení 09.10.2014. Jednou z okolností, ktorú súd vzal na vedomie okrem iných,

bola aj tá skutočnosť, že poručiteľka po možno deklarovanom zmierení v roku 2018 nezrušila listinu
o vydedení ani závet, resp. nespísala nový závet, ktorými by zvrátila v tom čase budúci právny stav
dedenia (tzv. dedičskú postupnosť). Uvedené okolnosti týkajúce sa zmierenia potvrdila svedkyňa dcéra
žalobkyne.Távšakpotvrdilaajto,žekontaktmatkysdcéroubolhlbokopoddimenzovaný,tedaažžiadny.
Túto skutočnosť sa snažila počas konania žalobkyňa sceliť tvrdením, že o svoju matku, poručiteľku

sa starala ,,prostredníctvom“ svojich dvoch detí J. a K.. Dcéru Y., žalovanú v 3. rade, ako závetnú
dedičku, a ako prostredníka paradoxne absolútne vylúčila zo starostlivosti o poručiteľku. Súd mal za to,
že nemožno považovať za splnenie si morálnej povinnosti tzv. poskytnutie potrebnej pomoci v chorobe
a starobe ,,prostredníctvom“ iných osôb. Aj keď súd vzal na zreteľ skutočnosť, že išlo o náročné vzťahy
medzi matkou a dcérou, v konaní nebolo preukázané, aby poručiteľka odmietala pomoc, ktorá vôbec

nebola ponúkaná zo strany žalobkyne.

7. Poručiteľka mala dobré vzťahy s vnúčatami, teda s deťmi žalobkyne J., K. a Y.. Tieto vzťahy boli aj
pestované medzi nimi a ako svedkyňa a žalovaná v 3. rade uviedli, navštevovali starú mamu a pomáhali
jej, ale prioritne z vlastnej iniciatívy, nie z iniciatívy žalobkyne, aj keď táto tam mohla byť. Starostlivosť

prostredníctvom inej osoby ako zákonného dediča, nemožno vziať v úvahu v danom prípade za daných
skutkových okolností. Žalobkyňa bývala v Y.e, blízko matky a navyše nič jej nebránilo realizovať aspoň
telefonický kontakt po jej operáciách, prípadne kontakt vo forme listov, SMS správ.

8. V konaní zo strany žalobkyne nebol preukázaný ani minimálny záujem o život a zdravie poručiteľky.

Výpoveď svedkyne, ako dcéry žalobkyne, súd vyhodnotil ako výpoveď privodiť prospech svojej matke.
Obdobie týkajúce sa starostlivosti podávania varenia obedov sa týkal obdobia po spísaní listiny o
vydedení. Taktiež skutočnosť, kto zaplatil pohreb, bola irelevantná. Súd zamietol ďalší výsluch syna
žalobkyne z vyššie uvedených dôvodov, vo vzťahu k sprostredkovanej starostlivosti o poručiteľku. Z
prejavu poručiteľky listiny o vydedení je evidentné, že nezáujem zo strany dcéry ju ťažil, preto chcela

vzťahy v prípade dedenia dať ,,na poriadok“. Neprejavovanie opravdivého záujmu o poručiteľku bolo
v rozpore s dobrými mravmi s prihliadnutím na nezáujem žalobkyne vyplývajúci z jej povahy, hoc súd
vzal zreteľ aj na prezentovanú povahu poručiteľky. V čase hospitalizácii v nemocnici bola poručiteľka
odkázaná na pomoc, ktorá zo strany žalobkyne jej nebola poskytnutá. Na základe uvedeného súd
dospel k záveru, že boli naplnené dôvody pre vydedenie žalobkyne, podľa § 469a ods. 1 písm. a) a b)

Občianskeho zákonníka a preto žalobu zamietol.

9. Čo sa týka namietanej neplatnosti závetu po poručiteľke D. Y., rod. R., ktorý spísala dňa 09.10.2014
na Notárskom úrade JUDr. L. T. vo forme Notárskej zápisnice, žalobkyňa neuviedla konkrétne skutkovéani právne dôvody absolútnej neplatnosti. Závet bol spísaný notárom vo forme Notárskej zápisnice. Z
obsahu Notárskej zápisnice jednoznačne vyplýva, že notár túto zápisnicu prečítal, vysvetlil poručiteľke,
pričom poručiteľka ju schválila a na znak svojho súhlasu vlastnoručne aj podpísala. Z uvedeného preto

bolo možné jednoznačne konštatovať, že tento právny úkon poručiteľky bol urobený vážne, slobodne
a bez omylu a teda vôľa poručiteľky smerovala jednoznačne k uskutočneniu tohto právneho úkonu. V
tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na bod B/ II na strane druhej, kde poručiteľka výslovne žiada,
že to je jej posledná vôľa a aby bola rešpektovaná. Závet vo forme Notárskej zápisnice je potrebné
považovať za verejný závet, ktorý môže byť zbavený dôkaznej sily len vtedy, ak strany sporu budú

tvrdiť a súdu preukazovať dôkazy, ktorými bude preukázaná nepravdivosť obsahu tejto listiny. V prípade
verejnej listiny spočíva dôkazné bremeno na tom, kto popiera pravosť tejto listiny. V tomto prípade súd
konštatoval, že náležitosti tejto formy spísania závetu podľa predpisov o notárskom konaní boli všetky
dodržané.

10. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, ods. 2 zákona č.

160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ako „CSP“).

11. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP namietajúc, že podľa ustálenej judikatúry je potrebné
sa vždy zaoberať otázkou, kto prevažujúcou mierou spôsobil to, že poručiteľ a potomok medzi sebou

nemali bežné príbuzenské vzťahy, avšak ako konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku
z30.06.2009,sp.zn.4Cdo/129/2009,avrozhodnutísp.zn.1Cdo/173/96,jetospravidlanezáujemrodiča
o dieťa, ktorý je príčinou nezáujmu dieťaťa o rodiča. Preto nemožno klásť na roveň správanie rodiča,
ktorýodieťaneprejavujezáujemasprávaniedieťaťa,ktorévdôsledkutohoneprejavujezáujemorodiča.
Vydedenie prichádza do úvahy tam, kde poručiteľ o blízky príbuzenský vzťah stojí, kde sa ho nezáujem

potomka osobne citovo dotýka, kde mu tento stav vadí. Naopak neprichádza do úvahy v situácii, keď je
tento stav poručiteľovi v rozhodnom období ľahostajný. Rozsudok súdu prvej inštancie nedáva odpoveď
na relevantné, právne a skutkovo súvisiace otázky nastolené žalobkyňou a je v priamom rozpore s
vykonaným dokazovaním. Žalobkyňa preukázala nedôvodnosť svojho vydedenia, ktoré nebolo v konaní
relevantne preukázané, naproti tomu žalovaná 3/ žiadnym spôsobom nepreukázala ňou uvádzané

skutočnosti. V tomto konaní bolo potrebné sa zaoberať aj skutočnosťou, že samotná poručiteľka
odmietala priamu pomoc žalobkyne a táto bola nútená, napriek svojmu nepriaznivému zdravotnému
stavu zabezpečiť potrebnú starostlivosť o svoju matku prostredníctvom svojich detí, s ktorými mala
poručiteľkakladnývzťah.Žalobkyňanamietala,žesúdprvejinštancienesprávnymprocesnýmpostupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces z dôvodu, že súd rozhodol odchylne, odklonil sa od judikatúry súdov a
tento odklon neodôvodnil. Žalobkyňa poukázala aj na bod č. 47, 48 odôvodnenia, kde súd konštatuje,
že žalobkyňa nepreukázala, že jej zdravotný stav bol natoľko vážny, že sa nemohla starať o poručiteľku,
avšak tieto správy boli predložené v rámci žiadosti o oslobodenie od úhrady súdneho poplatku a taktiež
následky jej zdravotného stavu popísala svedkyňa J. L..

12. Právne posúdenie nemožnosti poskytnutia potrebnej pomoci v chorobe a starobe prostredníctvom
iných osôb v prejednávanej veci s väzbou na ust. § 469a Občianskeho zákonníka je arbitrárne bez
akéhokoľvek právneho základu a v rozpore s princípom právnej istoty účastníkov konania, žalobkyne,
vzhľadom na jednoznačné znenie právnej úpravy a na vec sa vzťahujúcich rozhodnutí súdov.

13. Podľa názoru žalobkyne, pokiaľ súd žalobu zamietol, mal rozhodnúť podľa § 257 CSP a z dôvodov
hodných osobitného zreteľa náhradu trov žalovanej 3/ nepriznať, nakoľko žalobkyňa požiadala o
oslobodenie od úhrady súdneho poplatku v celom rozsahu z dôvodu jej zlej zdravotnej, finančnej a
sociálnej situácie a súd jej vyhovel. Žiadala rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie, alternatívne aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalobkyni
priznal náhradu trov proti žalovaným 1/, 2/ a 3/ vo výške 100 %.

14. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný 1/. Uviedol, že závet a listina o vydedení zo dňa
09.10.2014 je platná. Nesúhlasí s náhradou trov žalobkyni za podané odvolanie.

15. Žalovaná 3/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť a priznať žalovanej 3/ náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.16. Žalobkyňa vo vyjadreniach k vyjadreniu žalovaného 1/ a žalovanej 3/ poukázala na obsah podaného
odvolania ako aj v konaní uskutočnených prednesov a vyjadrení.

17. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal napadnutý rozsudok spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie
žalobkyne nie je opodstatnené.

18. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

19. Pokiaľ ide o námietky žalobkyne o porušení jej práv na spravodlivé súdne konanie, s týmito nie je
možné sa stotožniť.

20. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné

prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom odmietnutia spravodlivosti.

21. Na rokovaní Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 03. decembra
2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.“.

22. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, je potrebné považovať za plne opodstatnené aj v
preskúmavanej veci. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila
druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len

celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, prípadne ak došlo
k vade tak zásadnej, že mala za následok justičný omyl.

23. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

24. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých
prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP.

25. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale
pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a
predstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol

v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnoteniavykonanýchdôkazov.Podprocesnýmpostupomsarozumielenfaktická,vydaniukonečného
rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veciznemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie

však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

26. Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej
stránke a ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy,
ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov alebo z vyjadrení strany nevyplynuli ani nijak nevyšli

počas konania najavo alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo,
opomenul. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

27. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy a v súlade s princípmi, na ktorých
spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú dôkaznú zákonnú silu (článok 15 Základných
princípov Civilného sporového poriadku). Rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania

vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie strán sporu.

28. Okrem základných princípov je hodnotenie dôkazov upravené v ust. § 191 CSP Vychádzajúc z tohto
ustanovenia, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť

každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

29. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymipredpismivtom,akomázhľadiskapravdivostitenktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatuzásada

voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a
prostriedkamiprocesnejobranyspochybnenýtým,žesapripúšťadôkazopakudokazovanejskutočnosti.
Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz
svojho opaku.

30. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti
prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov
navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo
nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky

unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie
zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných
dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k
uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu

aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný
skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze,
ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné
bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.

31.Vovecisaniejemožnéstotožniťsodvolacounámietkoužalobkyneonesprávnomprávnomposúdení
veci súdom prvej inštancie. Odvolací súd poukazuje na závery konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej
právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav, t. zn., že súd vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu
podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide v
prípade, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis,
ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval. V prejednávanom
prípade však k takému omylu nedošlo, keďže súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o platnosti
listiny o vydedení a závetu poručiteľky.

32. V prejednávanej veci sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala určenia neplatnosti závetu a listiny
o vydedení žalobkyne poručiteľkou, D. Y.ovou. Z obsahu závetu a listiny o vydedení zo dňa 9.10.2014,
sp.zn. N XXX/XXXX, NZ XXXXX/XXXX, V. XXXX/XXXX, V. XXXXX/XXXX vyplýva, že poručiteľkauviedla dva dôvody vydedenia žalobkyne, a to podľa ustanovenia § 469a ods. 1 písm. a) Občianskeho
zákonníka (poručiteľ môže vydediť potomka, ak v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi
potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch) a podľa § 469a ods. 1 písm.

b) Občianskeho zákonníka (o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal
prejavovať).

33. Predpokladom naplnenia dôvodu vydedenia v zmysle § 469a ods. 1 písm. a ), teda že potomok v
rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, starobe alebo viných

závažných prípadoch je správanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a ktoré spočíva v neposkytnutí
potrebnej pomoci. Je potrebné zdôrazniť, že tento predpoklad je naplnený len vtedy, ak pomoc v
uvedených životných situáciách bola potrebná a za danej situácie sa správanie javí ako správanie
v rozpore s dobrými mravmi. Aj tieto skutočnosti je preto potrebné posudzovať so zreteľom na objektívne
možnosti potomka poskytnúť poručiteľovi potrebnú pomoc. Nie je možné akceptovať vydedenie, ak
dedič nemal vedomosť o existencii potrebnej pomoci. Významná je teda aj subjektívna stránka na

strane vydedenej osoby. Vzhľadom na vyššie uvedené, naplnenie tohto dôvodu vydedenia je viazané na
splnenie podmienky, že potomok neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v rozpore s dobrými mravmi,
pričom musí ísť o pomoc, ktorá bola pre poručiteľa objektívne potrebná a o ktorej potomok vedel alebo
mohol vedieť, ktorú s prihliadnutím na všetky okolnosti bol schopný aj objektívne poskytnúť a
ktorej poskytnutie poručiteľ neodmietal. K uvedeným záverom dospela aj konštantná judikatúra

( rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/109/2010 zo dňa 29.02.2012).

34. Pre naplnenie druhého dôvodu vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b), teda že potomok o poručiteľa
trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok prejavoval mal sa nevyžaduje existencia
rozporu s dobrými mravmi, avšak vždy je potrebné hodnotiť existenciu tohto dôvodu vydedenia

v súvislosti s individuálnymi okolnosťami daného prípadu.

35. V danom prípade je však potrebné posúdiť, aj aký bol záujem poručiteľa na udržiavaní rodinných
vzťahov s dedičom. O neprejavenie opravdivého záujmu podľa § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho
zákonníkasatotižnejednáv prípade, ak nezáujem potomka bol v značnej miere vyvolaný samotným

poručiteľom ( rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.1Cdo/173/96 zo dňa 01.11.1997 ), a teda podľa
ustálenejsúdnejpraxejepotrebnúotázku,čipotomokoporučiteľatrvaloneprejavovalopravdivýzáujem,
ktorý by ako potomok prejaviť mal, posudzovať vždy s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, či
potomok vôbec mal reálnu možnosť o poručiteľa prejaviť opravdivý záujem, a či poručiteľ mal vôbec
záujemsaspotomkomstýkaťaudržiavaťsnímbežnépríbuzenskévzťahy,pretoževydedenieprichádza

do úvahy len vtedy, ak poručiteľ o tento blízky príbuzenský vzťah stojí, keď sa ho nezáujem potomka
osobne citovo dotýka, tento stav mu vadí a nie je naopak daný ako dôvod vydedenia v prípade,
ak ide o situáciu, keď mu je tento stav ľahostajný, prípadne keď aj k nemu sám svojim správaní
prispel. Tento zákonný dôvod vydedenia totiž vyžaduje, aby neprejavenie opravdivého záujmu bolo
potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu ( rozsudok Najvyššieho súdu SR

sp.zn. 4Cdo 32/2014 zo dňa 27.05.2014 ).

36. V prejednávanej veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala nedôvodnosť
vydedenia poručiteľkou. Z vykonaného dokazovania a odôvodnenia súdu prvej inštancie vyplýva, že
žalobkyňa v rozhodnom čase ( v čase zriadenia závetu a listiny o vydedení) neposkytovala poručiteľke

pomoc.

37. V konaní predložila lekárske správy z obdobia rokov 2010 - 2014, z ktorých bezpochyby vyplývajú
viaceré hospitalizácie poručiteľky a zdravotné problémy, počas ktorých bolo potrebné poručiteľke
poskytnúť pomoc. Poskytnutie pomoci a záujem o blízkeho človeka nespočíva len v poskytnutí fyzickej

pomoci, ale zahŕňa akúkoľvek pomoc, ktorú je možné v rámci vlastných možností poskytnúť, napr.
návšteva, telefonát, poradiť atď. V niektorých prípadoch práve povzbudenie, podpora a záujem o toho
druhého v ťažkej chvíli je dôležitejšie ako akákoľvek iná fyzická pomoc.

38. Napriek argumentácii žalobkyne, že v tom období mala svoje zdravotné problémy, ktoré vyústili

do operácie chrbtice (2012), nebolo preukázané, že žalobkyňa nemohla počas obdobia niekoľkých
rokov (podľa listiny o vydedení zhruba 4 roky) uskutočniť akýkoľvek pokus o zblíženie, navštívenie,
resp. poskytnutie pomoci poručiteľke. Žalobkyňa poukazuje na ustálenú judikatúru, podľa ktorej oneprejavenie opravdivého záujmu o poručiteľa v zmysle § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka
nejde vtedy, ak nezáujem potomka bol v značnej miere vyvolaný poručiteľom samým.

39. Nezáujem poručiteľky o žalobkyňu v konaní nebol preukázaný. V konaní sa poukazovalo na
komplikované povahy obidvoch strán, tak žalobkyne ako aj poručiteľky. K zhoršeniu vzťahov došlo až
od určitého obdobia. Žalobkyňa spolu so svojimi troma deťmi bývala po rozvode u svojich rodičov cca 7
rokov, niekedy do roku 2010 (podľa vyjadrenia žalovanej 3/ od 1993 do roku 2000, č.l. 93 spisu). V listine
o vydedení poručiteľka uviedla, že žalobkyňa o ňu neprejavuje opravdivý záujem a tento stav trvá zhruba

4 roky. Žalobkyňa poručiteľku nenavštívila, nezaujíma sa o ňu, nerozpráva sa s ňou, nakontaktuje ju,
nezatelefonovala, neposlala žiaden list a to napriek tomu, že býva v Y.e. Počas hospitalizácie ju ani raz
nenavštívila, nezaujímala sa ako sa cíti, či nepotrebuje pomoc.

40. Žalobkyňa netvrdila a ani nepreukázala, že mala záujem na zlepšení vzťahov s vlastnou matkou, že
vyvinula akúkoľvek iniciatívu na usporiadanie ich vzájomných vzťahov a dosiahnutie určitého rodinného

štandardného vzťahu, a napriek jej iniciatíve, poručiteľka jej snahu odmietla. V konaní žalobkyňa
nepreukázala nezáujem a ľahostajnosť poručiteľky o obnovu vzťahov s dcérou, čo potvrdzuje aj
skutočnosť, že k zmiereniu a obnove stretnutí matky a dcéry došlo až asi dva roky pred smrťou
poručiteľky, avšak nie z iniciatívy žalobkyne, ale jej dcéry J. (č.l. 93 spisu).

41. Zo strany žalobkyne nebola preukázaná žiadna iniciatíva nadviazať kontakt so svojou matkou, ktorá
mala preukázateľne zdravotné problémy. Na pojednávaní dňa 4.10.2023 (č.l. 93 spisu) uviedla, cit.:
„Moja mama nás stále vyhľadávala aj napriek tomu, že sme s ňou nechceli komunikovať, keďže sme
boli ňou napádaní a mojím bratom.“ Svedkyňa J. L. na pojednávaní dňa 8.12.2023 na otázku súdu, či
v období 2010-2014 stará matka mala záujem o kontakt s jej mamou uviedla, že sa navzájom na seba

pýtali cez ňu, ale spolu nekomunikovali.

42. Na základe uvedeného nemožno ustáliť, že poručiteľka odmietala kontakt so žalobkyňou a nemala
záujem o nápravu vzájomných vzťahov.

43. Čo sa týka poskytovania pomoci poručiteľke, pokiaľ žalobkyňa argumentovala pomocou poručiteľke
prostredníctvom svojich detí K. a J., tak túto pomoc nemožno považovať za pomoc v zmysle ust. § 469a
ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka. Deti žalobkyne, K. a J., poskytovali pomoc a navštevovali starú
mamu z vlastnej iniciatívy (č.l. 96 zadná strana spisu). Svedkyňa J. L. na pojednávaní dňa 8.12.2023
uviedla, že najviac sa staral brat K., bol tam každý deň a s babkou mal veľmi dobrý vzťah. Vybavoval jej

lieky, nákupy. Vnúčatá poskytovali starej mame pomoc prioritne z vlastnej iniciatívy, nakoľko mali starú
mamu radi a ona mala rada svoje vnúčatá. Ich záujem o starú mamu nemožno stotožniť s tým, ako
vysvetľovala žalobkyňa, že matka ju odmietala, preto zabezpečila pomoc prostredníctvom svojich detí.

44. Na základe uvedeného žalobkyňa nepreukázala súdu, že o matku prejavovala záujem a poskytovala

jej potrebnú pomoc.

45. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

46. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

47. Žalobkyňa v podanom odvolaní namietala uloženú povinnosť nahradiť trovy konania žalovanej 3/ a
navrhlaaplikáciuust.§257CSPzdôvodu,žežalobkynibolopriznanéoslobodenieodsúdnehopoplatku.

48. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 1MObdo V/19/2008 uviedol, cit: „Samotná skutočnosť, že
žalobca ako poplatník bol oslobodený od súdneho poplatku, nezakladá dôvod pre použitie ustanovenia
§ 150 OSP (teraz § 257 CSP, pozn. odvolacieho súdu). Vznesenie započítacej námietky nemožno
považovať za dôvod hodný zreteľa pre aplikáciu § 150 OSP (teraz § 257 CSP, pozn. odvolacieho súdu).

49. Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich
náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom
skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť
života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkamiuvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov
konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok
vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné

okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa.

50. V danom prípade žalobkyňa počas konania neuviedla dôvody pre aplikáciu ust. § 257 CSP a ani z
obsahu spisu takéto skutočnosti nevyplývajú. To že žalobkyňa bola oslobodená od zaplatenia súdneho
poplatku v konaní nezakladá dôvod pre aplikáciu ust. § 257 CSP vo vzťahu k náhrade trov konania

úspešnej žalovanej 3/, ktorá si trovy konania uplatnila a z obsahu spisu jej tieto vyplývajú. Ani v rámci
odvolacej námietky žalobkyňa neuviedla žiaden relevantný dôvod a také výnimočné okolnosti, pre ktoré
by mal súd aplikovať ust. § 257 CSP a procesne úspešnej žalovanej 3/ náhradu trov konania nepriznať.
Na základe uvedeného ani odvolací súd nevzhliadol dôvod zakladajúci aplikáciu ust. § 257 CSP.

51. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 CSP rozsudok ako

vecne správny potvrdil.

52. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
odsek 1 CSP tak, že v odvolacom konaní neúspešná žalobkyňa je povinná nahradiť úspešnej žalovanej
3/ trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

53. O trovách odvolacieho konania vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/ odvolací súd rozhodol podľa § 396
ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a Čl. 17 Základných princípov Civilného sporového poriadku
tak, že úspešným žalovaným 1/ a 2/ v odvolacom konaní trovy odvolacieho konania nepriznal. Dôvodom
takého rozhodnutia je skutočnosť, že žalovaným 1/ a 2/ trovy odvolacieho konania nevznikli ani žiadne

zo spisu nevyplývajú.

54. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).