Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, February 20, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2ObdoK/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7117221782
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Soňa Pekarčíková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:7117221782.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej
a členiek senátu JUDr. Beaty Miničovej a JUDr. Jaroslavy Fúrovej, v spore žalobcu: JUDr. Ondrej
Gajdošech, správca konkurznej podstaty úpadcu KOBAK, s.r.o. v konkurze, Krivá 23, 040 01 Košice,
IČO: 43 882 714, so sídlom kancelárie správcu Krmanova 14, 040 01 Košice, značka správcu S1283,
zastúpený spoločnosťou Vašiv & Partners s.r.o., Murgašova 3, 040 01 Košice, IČO: 47 238 836, proti

žalovanému: R. U., narodený XX. Z. XXXX, P. T. XX, XXX XX P. T., zastúpený spoločnosťou Advokátska
kancelária VEREB, s.r.o., Hrnčiarska 916/3, 040 01 Košice, IČO: 52 633 284, o zaplatenie zmluvnej
pokuty 12 500 eur, v konaní o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.
4CoKR/36/2023-181 zo dňa 27. septembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalobcu o d m i e t a.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej aj „okresný súd" alebo „súd prvej inštancie"), ako súd prvej inštancie,
rozsudkomč.k.30NcKR/16/2017-134zodňa21.apríla2023zamietolžalobuarozhodol,žežalovanému
priznáva náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o ich výške bude rozhodnuté
súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

2. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty
12 500 eur z toho dôvodu, že ako konateľ dlžníka KOBAK, s.r.o., Krivá 23, Košice, IČO: 43 882 714
nepodal včas návrh na vyhlásenie konkurzu. Žalobca uviedol, že až 23. februára 2016 dlžník KOBAK
s.r.o. doručil Okresnému súdu Košice I návrh na vyhlásenie konkurzu na svoj majetok. Okresný súd
Košice I uznesením zo dňa 5. apríla 2016 č. k. 26K/9/2016-118 začal voči dlžníkovi KOBAK, s.r.o.

konkurzné konanie. Konkurz na majetok tohto dlžníka bol vyhlásený uznesením dňa 24. júna 2016, ktoré
bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 129/2016 dňa 6. júla 2016. Žalobca, ako ustanovený správca
konkurznej podstaty po preskúmaní účtovníctva dlžníka KOBAK, s.r.o. zistil, že dlžník bol v úpadku
najneskôr ku dňu 31. decembra 2013, čo vyplýva z riadnej účtovnej závierky, pretože jeho vlastné imanie
bolo v záporných číslach -80 943 eur. Účtovná závierka za rok 2013 bola zostavená dňa 28. februára
2014. Funkciu konateľa úpadcu KOBAK, s.r.o. zastával žalovaný a ďalšie osoby E. T., D. H., H. J.. Voči

E. T. a D. H. podal žalobca - správca samostatné žaloby o zaplatenie zmluvnej pokuty 12 500 eur. H. J.
zomrel. Podľa žalobcu sa dlžník o svojom predlžení dozvedel, alebo pri zachovaní odbornej starostlivosti
mohol dozvedieť najneskôr dňa 28. februára 2014, teda ku dňu zostavenia účtovnej závierky za rok
2013, avšak návrh na vyhlásenie konkurzu nepodal včas, keďže ho podal až dňa 23. februára 2016.

3. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku, ktorým žalobu zamietol uviedol, že pri posúdení nároku

žalobcu na uplatnenú zmluvnú pokutu je potrebné zisťovať, či žalovaný konal s odbornou starostlivosťou
alebo, či osvedčil, že mu takáto povinnosť nevznikla. Súd prvej inštancie zistil z účtovnej závierkyKOBAK, s.r.o. zostavenej k 10. júlu 2014, že vlastné imanie spoločnosti KOBAK, s.r.o. nebolo v tom
čase záporné a predstavovalo 74 480 eur. V tejto účtovnej závierke nie je zahrnutý záväzok KOBAK,
s.r.o. voči veriteľovi ZAPA beton SK, s.r.o. Preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že táto účtovná

závierka nemôže hodnoverne preukázať finančný stav spoločnosti KOBAK, s.r.o. teda, či bola, alebo
nebola v predlžení.

4. Z výpovede svedka Mgr. A. U. a z vyjadrenia spoločnosti ZAPA beton SK, s.r.o. mal súd prvej
inštanciezapreukázané,žemedziúpadcomKOBAK,s.r.o.aspoločnosťouZAPAbetonSK,s.r.o.vznikol

obchodnoprávny vzťah, na základe ktorého úpadca odoberal betón od tejto spoločnosti v mesiacoch
január až marec 2013. Uvedené skutočnosti potvrdzuje aj evidencia faktúr v zozname záväzkov úpadcu,
ich uvedenie v daňovom priznaní dani z pridanej hodnoty zo strany úpadcu, ako aj to, že úpadca ich vrátil
až o osem mesiacov po ich vystavení a doručení, že ich uvádzal v riadnych účtovných závierkach, a že
ich uviedol v zozname záväzkov pripojenom k návrhu na vyhlásenie konkurzu. ZAPA beton SK, s.r.o. si
túto pohľadávku prihlásila do konkurzného konania na majetok dlžníka KOBAK, s.r.o. a táto prihlásená

pohľadávka bola zo strany žalobcu, ako správcu uznaná, nebola popretá žiadnym z veriteľov a ani
úpadca KOBAK, s.r.o. nedal správcovi podnet na jej popretie. Vzhľadom na uvedené mal okresný súd za
to, že pohľadávky spoločnosti ZAPA beton SK, s.r.o. existovali aj v čase uskutočnenia odporovateľného
právneho úkonu a existujú aj doposiaľ.

5. Zo súvahy zo dňa 28. februára 2014 zostavenej k 31. decembru 2013 okresný súd ďalej zistil,
že vlastné imanie spoločnosti KOBAK, s.r.o. bolo záporné (-80 943 eur). Z účtovnej závierky zo dňa
28. februára 2015 zostavenej k 31. decembru 2014 okresný súd zistil, že vlastné imanie spoločnosti
KOBAK, s.r.o. bolo záporné (-278 eur). Z účtovnej závierky zo dňa 24. januára 2016 zostavenej k 31.
decembru 2015 okresný súd zistil, že vlastné imanie spoločnosti KOBAK, s.r.o. bolo záporné (-61 516

eur). Menovaná spoločnosť bola teda v úpadku od roku 2013. Návrh na vyhlásenie konkurzu bol podaný
na súde dňa 23. februára 2016. Žalovaný sa v tejto súvislosti bránil aj tým, že v čase uskutočnenia
dotknutého právneho úkonu mal dostatok finančných prostriedkov na úhrady záväzkov, pričom pri
posudzovaní úpadku dlžníka je potrebné prihliadnuť aj na očakávateľné výsledky ďalšej správy majetku,
prípadne očakávateľné výsledky ďalšieho prevádzkovania podniku v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 7/2005

Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR").

6. Súd prvej inštancie vo vzťahu ku konaniu žalovaného s odbornou starostlivosťou uviedol, že
spoločnosti KOBAK, s.r.o. sa podarilo znížiť záporné imanie (predlženie) vo výške -80 943 eur v roku
2013, na sumu -278 eur v roku 2014. To znamená, že spoločnosť KOBAK, s.r.o. sa účinne snažila

znižovať svoje záväzky. Vzhľadom na uvedené konanie spoločnosti KOBAK, s.r.o., ktorá sa napriek
svojmu zápornému imaniu snažila zvrátiť úpadok, súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný, ako jej
konateľ neporušil svoju zákonnú povinnosť podať včas návrh na vyhlásenie konkurzu, keďže v rokoch
2013 až 2015 konal s odbornou starostlivosťou v snahe odvrátiť úpadok a predlženie spoločnosti. Preto
súd prvej inštancie žalobu o zaplatenie zákonnej zmluvnej pokuty 12 500 eur zamietol.

6.NaodvolaniežalobcuKrajskýsúdvKošiciach(ďalejlen„krajskýsúd"alebo„odvolacísúd")rozsudkom
č. k. 4CoKR/36/2023-181 zo dňa 27. septembra 2023 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal
žalovanému nárok proti žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

7. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených
skutočností vyvodil správny právny záver. Odvolací súd si osvojil výstižné a presvedčivé odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkázal (§ 387 ods. 2 CSP).
Pre doplnenie poukázal na ustanovenie § 74a ZKR, konkrétne na to, že štatutár sa zbaví povinnosti
zaplatiť zmluvnú pokutu za nepodanie včasného návrhu na vyhlásenie konkurzu podľa § 11 ods.

2 ZKR vtedy, ak osvedčí podľa § 74a ods. 5 písm. a) ZKR, že konal s odbornou starostlivosťou.
Pojem „odborná starostlivosť" štatutárneho orgánu v obchodných spoločnostiach sa v súdnej praxi
vykladá tak, že štatutárny orgán koná s odbornou starostlivosťou vtedy, ak na základe svojho riadneho
obchodného úsudku rozumne predpokladá, že na základe náležitých informácií, ktoré má, koná v
prospech spoločnosti a na ochranu záujmov veriteľov spoločnosti.

8. V prejednávanom spore podľa odvolacieho súdu nebolo sporné to, že proti dlžníkovi KOBAK, s.r.o.
bolo vedené súdne konanie zo strany ZAPA beton SK, s.r.o. o zaplatenie 60 956,18 eura a to od roku
2014 na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 30Rob/49/2014. ZAPA beton SK, s.r.o. tvrdila, že jeveriteľom dlžníka KOBAK, s.r.o., čo KOBAK, s.r.o. spochybňoval a tvrdil, že nie je dlžníkom ZAPA beton
SK,s.r.o.atedanemázáväzokvočiZAPAbetonSK,s.r.o.,pretoaninebolvpredlžení,keďžepohľadávka
ZAPA beton SK, s.r.o. voči KOBAK, s.r.o. neexistuje. Vec vedená Okresným súdom Košice II pod sp.

zn. 30Rob/49/2014 nebola meritórne rozhodnutá, keďže spoločnosť ZAPA betón SK, s.r.o. vzala po
vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu žalobu späť v celom rozsahu. Žalovaný ako konateľ dlžníka
KOBAK s.r.o. nemohol predvídať pred rozhodnutím súdu výsledok tohto sporu o významnej majetkovej
hodnote 60 956,18 eura. Ak by bolo v tomto konaní právoplatne rozhodnuté, až vtedy by mohol žalovaný
pri svojej náležitej odbornej starostlivosti konateľa posúdiť, či výsledok tohto sporu mu ukladá povinnosť

podať návrh na vyhlásenie konkurzu teda, či má záväzok vo výške 60 956,18 eura voči spoločnosti ZAPA
beton SK, s.r.o., a či je v predlžení. Len to, že žalobca ako správca nepoprel pohľadávku ZAPA beton SK,
s.r.o. prihlásenú do tohto konkurzného konania, nemá za následok to, že týmto uznaním pohľadávky má
žalovanýautomatickypovinnosťzaplatiťzmluvnúpokutu12500eur.Správcamalprehodnotiťvyjadrenie
žalovaného k výzve na zaplatenie zmluvnej pokuty zo dňa 20. júla 2017, v ktorej žalovaný spochybňoval
túto pohľadávku a pri zachovaní svojej povinnosti konať s odbornou starostlivosťou posúdiť, či nie je

na mieste popretie tejto pohľadávky veriteľa ZAPA beton SK, s.r.o., ak je sporná, a ak žalovaný ako
konateľ úpadcu KOBAK, s.r.o., teda dlžníka tejto tvrdenej pohľadávky, poprel túto pohľadávku a bol o
nej vyvolaný samostatný súdny spor.

9. Podľa odvolacieho súdu na hospodárske výsledky v roku 2014 a 2015 nesporne mala vplyv

pohľadávka ZAPA beton SK, s.r.o. vo výške 60 956,18 eura, o ktorej sa viedol súdny spor a ktorú
dlžník KOBAK, s.r.o. neuznáva. Sám žalobca na tvrdenie žalovaného, že sa snažili novými zákazkami
dospieť ku kladnému výsledku hospodárenia a k úhrade svojich skorších záväzkov uviedol, že sa
pravdepodobnejšie javí, že toto zlepšenie hodnoty vlastného imania úpadcu bolo spôsobené aj tým, že
spoločníci úpadcu, teda aj žalovaný, vlastnými prostriedkami uhrádzali záväzky spoločnosti a vlastnými

prostriedkamisapodieľalinaúhradestrátspoločnosti.Podľakrajskéhosúdu,aksaspoločníciakonatelia
spoločnostirozhodnú,ževlastnýmiprostriedkamisabudúsnažiťoživiťhospodárskychodahospodársky
výsledok svojej obchodnej spoločnosti, toto nemožno považovať za negatívne konanie žalovaného
a ostatných konateľov vo vzťahu k výsledku hospodárskej činnosti svojej obchodnej spoločnosti.
Práve naopak, takéto dotovanie obchodnej spoločnosti z vlastných finančných prostriedkov, v snahe

preklenúť dočasný nedostatok finančných prostriedkov, je konaním s odbornou starostlivosťou v súlade
so záujmami spoločnosti, jej spoločníkov a jej veriteľov. Žalovaný ako konateľ sa spolu s ostatnými
konateľmi tým snažil predísť vzniku škody, ktorá by spoločnosti vznikla neuhradením jednotlivých
záväzkov veriteľom spoločnosti KOBAK, s.r.o.

10. Krajský súd ďalej uviedol, že každý správca konkurznej podstaty predtým než pristúpi k výzve pre
štatutára dlžníka v zmysle ustanovenia § 74a ods. 1 ZKR na zaplatenie zmluvnej pokuty 12 500 eur a
po preverení vyjadrenia štatutára k tejto výzve, musí skúmať, či tento štatutárny orgán konal s odbornou
starostlivosťou alebo nie, ak nepodal návrh na vyhlásenie konkurzu vôbec alebo, ak ho podal neskôr ako
zistil predlženie, alebo neskôr ako ho mal podľa správcu podať. Pri tomto zvažovaní správca konkurznej

podstaty nesporne musí zohľadniť rozhodujúcu skutočnosť, ktorú pri tom zohráva to, že ak dlžník vedie
súdne spory o majetkové hodnoty, či práve tieto súdne spory nemôžu ovplyvniť to, či je potrebné podať
návrh na vyhlásenie konkurzu už v priebehu týchto sporov alebo až po ich ukončení, a či práve podanie
návrhu na vyhlásenie konkurzu počas týchto sporov by neviedlo k poškodeniu záujmov obchodnej
spoločnosti a tým aj záujmov jej veriteľov, ktorých pohľadávky by nemuseli byť v konkurznom konaní

uspokojené. Podľa odvolacieho súdu žalobca v prejednávanom spore zjavne iba mechanicky aplikoval
ustanovenie § 11 ods. 2 ZKR a zohľadňoval iba to, že žalovaný ako štatutárny orgán úpadcu nepodal do
30-tich dní, odkedy sa dozvedel o predlžení z riadnej účtovnej závierky, návrh na vyhlásenie konkurzu.

11. Odvolací súd teda rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože nebolo preukázané, že dlžník

nepodal dňa 23. februára 2016 návrh na vyhlásenie konkurzu včas a nebolo preukázané, že pred týmto
dátumom bol v predlžení, ak o tak významnej pohľadávke veriteľa ZAPA beton SK, s.r.o. vo výške 60
956,18 eura sa viedol samostatný súdny spor a túto pohľadávku žalovaný ako konateľ úpadcu neuznával
a neuznávali ju ani ostatní konatelia dlžníka.

12. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej v texte aj „dovolateľ"), prípustnosť
ktorého odvodzuje od § 420 písm. f) a od § 421 ods. 1 písm. b) CSP teda, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo kporušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola vyriešená.

13. Dovolateľ uviedol, že nesprávny procesný postup odvolacieho súd spočíva v porušení § 383 -
§ 385 CSP upravujúcich vykonávanie dokazovania odvolacím súdom a viazanosť odvolacieho súdu
skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie. Odvolací súd podľa dovolateľa v napadnutom
rozsudku uviedol, že zistenie skutkového stavu veci bolo súdom prvej inštancie vykonané v dostatočnom
rozsahu, a že sa s jeho skutkovými zisteniami stotožňuje. Napriek tomu sa odvolací súd v zásadnej

otázke odklonil od skutkového zistenia súdu prvej inštancie, z predložených dôkazov dospel k inému
poznatku a to bez toho, aby v súlade s § 385 ods. 1 CSP nariadil pojednávanie za účelom zopakovania
dokazovania. Skutočnosť, pri ktorej odvolací súd dospel k inému zisteniu než súd prvej inštancie, je
spornosť pohľadávky úpadcu voči spoločnosti ZAPA beton SK, s.r.o., ktorá vznikla z titulu dodania
tovaru - betónu v mesiacoch január až marec 2013. V bode 58. odôvodnenia rozsudku okresný
súd konštatoval existenciu záväzkovo-právneho vzťahu medzi dlžníkom a veriteľom ZAPA beton SK,

s.r.o. a dôvodnosť pohľadávky veriteľa ZAPA beton SK, s.r.o. a zároveň uviedol, na základe ktorých
skutočností k uvedenému presvedčeniu dospel. V rozpore s tým dospel odvolací súd k záveru o
spornosti pohľadávky veriteľa ZAPA beton SK, s.r.o. a o nemožnosti posúdenia jej dôvodnosti bez
toho, aby bolo ukončené konanie vedené Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 30Rob/49/2014.
Spornosť pohľadávky je podľa odvolacieho súdu daná tým, že v sporovom konaní, ktorým sa ZAPA

beton SK, s.r.o. domáhala jej zaplatenia, dlžník tvrdil, že pohľadávku neuznáva. Odvolací súd tým podľa
dovolateľa pristúpil k vykonaniu dokazovania a k modifikácii skutkového stavu bez toho, aby za účelom
vykonania dokazovania nariadil pojednávanie, prípadne bez toho, aby po vykonaní dokazovania mimo
pojednávanie oboznámil strany sporu s výsledkom dokazovania. Dovolateľ zdôraznil, že právo vyjadriť
sa k dokazovaniu je súčasťou práva na spravodlivý proces a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/177/2014.

14. Podľa dovolateľa ďalej rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo v rozhodujúcej miere od riešenia
právnej otázky sformulovanej nasledovne: „Započítava sa suma sporných záväzkov dlžníka do celkovej
sumy jeho záväzkov pri posúdení predlženia v konaniach, ktoré sú vyvolané konkurzom, (t.j. nie v

konkurznom konaní)? Ak áno, je súd, ktorý rozhoduje v konaní vyvolanom konkurzom, oprávnený
posúdiť existenciu spornej pohľadávky ako predbežnú otázku?"

15. Dovolateľ odpoveď na uvedení otázku v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
nenašiel. Odvolací súd podľa dovolateľa na uvedenú otázku zodpovedal tak, že v konaní o zaplatenie

zmluvnej pokuty za porušenie povinnosti včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu musia byť záväzky
dlžníka zakladajúce jeho predlženie osvedčené v takej miere, že o nich nemožno mať akúkoľvek právnu
pochybnosť. Rovnako tak uviedol, že existenciu pohľadávky je možné posúdiť len v samostatnom
sporovom konaní, a teda nie v konaní, v ktorom sa posudzuje zodpovednosť dlžníka, resp. osôb
konajúcich v jeho mene za porušenie povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas. Podľa

dovolateľa je tento právny názor nesprávny, nakoľko vychádza z nesprávneho výkladu § 3 ZKR
a z nesprávneho porozumenia podstaty a predmetu konania, v ktorom sa rozhoduje o návrhu na
vyhlásenie konkurzu a konania o zaplatenie pokuty za porušenie povinnosti včas podať návrh na
vyhlásenie konkurzu. Predmetné nedostatky sa v rozhodnutí odvolacieho súdu najvýraznejšie prejavili
tým, že podľa odvolacieho súdu je na predmetné konanie plne aplikovateľné uznesenie Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 68/2018 zo dňa 7. marca 2018. Podľa Ústavného súdu
Slovenskej republiky nemožno pripustiť, aby bol konkurz na majetok dlžníka vyhlásený na návrh osoby,
ktorá nie je veriteľom dlžníka. Ústavný súd Slovenskej republiky ďalej uviedol, že konanie, v ktorom
sa rozhoduje o veriteľskom návrhu na vyhlásenie konkurzu, neposkytuje priestor na preukazovanie
dôvodnosti navrhovateľom označenej pohľadávky a na preskúmanie existencie sporných pohľadávok

slúžia iné sporové konania. Takýmto konaním podľa názoru dovolateľa nemusí byť nevyhnutne iba
také konanie, ktorého meritum sa bude týkať existencie spornej pohľadávky (napr. konanie o žalobe
na plnenie, konanie o určení popretej pohľadávky). Podľa dovolateľa sa existencia spornej pohľadávky
môže posúdiť ako predbežná otázka, napr. v konaní o uloženie povinnosti zaplatiť pokutu za oneskorené
podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu, či v konaní o odporovacej žalobe. Dovolateľ podotkol, že v

tomto konaní súd skúma všetky relevantné predpoklady pre priznanie nároku na zaplatenie zmluvnej
pokuty voči úpadcovi, resp. voči jeho štatutárnemu orgánu. Vychádzajúc z ustanovení ZKR týmito
relevantnýmiskutočnosťamisúexistenciaúpadkudlžníkavoformepredlženia,okamihvznikupovinnosti
včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu, splnenie, alebo porušenie tejto povinnosti a existencialiberačného dôvodu na strane žalovaného. Vo vzťahu k tomuto konaniu a napadnutému rozsudku má
najväčší význam posúdenie predlženia dlžníka. Pre posúdenie predlženia sú právne významné všetky
záväzky dlžníka, ktoré objektívne existujú. Ak by súdu nebolo v tomto konaní umožnené zodpovedať

ako predbežnú otázku existenciu pohľadávky veriteľa ZAPA beton SK, s.r.o., a v spojení s tým posúdiť,
či a kedy sa dlžník dostal do predlženia, viedlo by to podľa názoru odvolateľa k porušeniu zásady zákazu
odmietnutia spravodlivosti.

16. ZKR účinný do 31. decembra 2015 jednoznačne definoval, že predlžený je ten, kto je povinný viesť

účtovníctvopodľaosobitnéhopredpisu,máviacakojednéhoveriteľaahodnotajehozáväzkovpresahuje
hodnotu jeho majetku. Zákonodarca z okruhu záväzkov rozhodujúcich pre posúdenie predlženia vylúčil
iba záväzky spojené so záväzkom podriadenosti a záväzky, ktoré by sa v konkurze uspokojovali v poradí
ako podriadené pohľadávky. Nakoľko je § 3 ods. 3 ZKR kogentným, nie je podľa názoru dovolateľa
možné z posúdenia predlženia vylúčiť žiadne iné záväzky. Napriek tomu, že pri posudzovaní predlženia
sa vychádza najmä z účtovníctva, je pri záväzkoch právne irelevantné to, či ich dlžník má, alebo nemá

v účtovnej evidencii. Opačný názor by viedol k absurdnému záveru a to, že dlžník predíde predlženiu
tým, že o svojich záväzkoch účtovať nebude. Rovnako tak je nepodstatný subjektívny postoj dlžníka
k týmto záväzkom, t.j. ich uznanie, resp. neuznanie. Dovolateľ má za to, že súd rozhodujúci o žalobe
na zaplatenie pokuty za porušenie povinnosti včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu mohol, ako
predbežnú otázku posúdiť existenciu alebo neexistenciu spornej pohľadávky a následne ju vziať na

zreteľ pri posudzovaní predlženia dlžníka a vzniku povinnosti štatutára podať návrh na vyhlásenie
konkurzu.

17. Z pohľadu dovolateľa meritórne rozhodnutie ďalej záviselo aj od posúdenia okamihu vzniku
povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu, konkrétne od toho, či začatie plynutia lehoty na podanie

návrhu na vyhlásenie konkurzu je stanovené objektívne, t.j. od okamihu, kedy úpadok nastal alebo
subjektívne, t.j. od okamihu, kedy sa osoba konajúca v mene dlžníka o predlžení dozvedela.

18. Dovolateľ dal do pozornosti, že podľa názoru konajúcich súdov je deň zostavenia účtovnej závierky
okamihom, ktorý určil začatie plynutie lehoty na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu. Podľa neho

je ale takýto záver nesprávny, nakoľko je v priamom rozpore so znením zákonných ustanovení a s
účelom inštitútu zodpovednosti za porušenie povinnosti včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu.
Dovolateľ je presvedčený, že znenie zákona jednoznačne viaže začiatok plynutia lehoty na objektívnu
skutočnosť, a to na vznik predlženia dlžníka. V tejto súvislosti poukázal na názor Ďuricu, podľa ktorého
„Plynutie lehoty na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu je stanovené objektívne. Lehota 30 dní,

odkedy sa povinný dozvedel o úpadku, je síce stanovená akoby subjektívne, avšak v konečnom
dôsledkusaposudzujeobjektívne,pretože,aksapovinnýoúpadkudozvedel,lehotaplynieodmomentu,
keď sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o úpadku" (ĎURICA, M. § 11 [Návrh
na vyhlásenie konkurzu]. In: ĎURICA, M. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. 4. vydanie. Praha:
C. H. Beck, 2021, s. 66.) Uvedený názor je súladný s režimom objektívnej zodpovednosti, ktorým

sa riadia obchodno-záväzkové vzťahy, vrátane vzťahu štatutára a obchodnej spoločnosti. Z aplikácie
Obchodného zákonníka na zodpovednostný režim štatutárov za nepodanie návrhu na vyhlásenie
konkurzu potom vyplýva objektívna zodpovednosť, t.j. zodpovednosť bez ohľadu na ich zavinenie.
Možnosť zbaviť sa zodpovednosti za nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu tvrdením, že o vzniku
tejto povinnosti štatutár nevedel, by bolo v rozpore so samotnou podstatou objektívnej zodpovednosti.

19. Podľa dovolateľa rovnaký názor zastavajú aj ďalší právni teoretici (DOLNÝ, J. Odporovateľnosť
právnychúkonovvkonkurznompráve.Bratislava:C.H.Beck,2021,s.25.aCSACH,K.Predinsolvenčné
povinnosti štatutárnych orgánov. In Karlovarské právnické dny, 2017, s. 402.). Dovolateľ už v podanom
odvolaní označil za nesprávny názor súdu o tom, že o úpadku, ktorý preukázala riadna účtovná

závierka za rok 2015, sa žalovaný mohol dozvedieť až po jej zostavení dňa 24. januára 2016. V
zozname vystavených faktúr sú najneskôr vystavené faktúry zo dňa 15. decembra 2015. To znamená,
že najneskôr 16. decembra 2015 sa žalovaný ako štatutár úpadcu mohol pri zachovaní odbornej
starostlivosti dozvedieť o predlžení spoločnosti (v takom prípade zákonná lehote na podanie návrhu
na vyhlásenie konkurzu uplynula dňa 15. januára 2016). Dovolateľ podotkol, že po 15. decembri 2015

nevykonával úpadca žiadnu činnosť a podnik ďalej neprevádzkoval. Napriek tomu návrh na vyhlásenie
konkurzu podal až dňa 23. februára 2016. Po zohľadnení vyššie uvedenej argumentácie neobstojí
tvrdenie žalovaného, že s podaním návrhu musel počkať až do ukončenia účtovného roku a vyhotovenia
riadnej účtovnej závierky.20. Vzhľadom na uvedené dovolateľ navrhol, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že
uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 12 500 eur z titulu zmluvnej pokuty, a

to v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a zároveň uloží žalovanému povinnosť nahradiť
žalobcovi trovy konania na súde prvej inštancie, trovy odvolacieho konania a trovy dovolacieho konania.
Za predpokladu, že dovolací súd bude toho názoru, že nemôže vo veci rozhodnúť sám, dovolateľ žiada,
aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, a aby uložil žalovanému
povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania na súde prvej inštancie, trovy odvolacieho konania a trovy

dovolacieho konania.

21. K podanému dovolaniu sa na výzvu súdu vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že podľa jeho názoru
krajský súd v bode 49. odôvodnenia napadnutého rozsudku nerobí žiadne nové skutkové závery a iba
s poukazom na citovaný judikát Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadril právny názor ohľadne
možnej pochybnosti prihlásenej pohľadávky. Záver odvolacieho súdu ohľadne pohľadávok spoločnosti

ZAPA beton SK, s.r.o. nie je žiadnym odklonom od skutkových zistení súdu prvej inštancie, nejedná sa o
žiadne procesné pochybenie a teda nie je možné ustáliť záver o porušení práva na spravodlivý proces.

22. K druhej otázke žalobcu žalovaný poukázal na to, že žalobca v žalobe počíta 30-dňovú lehotu od 28.
februára 2014 a v dovolaní už predmetnú lehotu počíta od 16. decembra 2015. Podľa názoru žalovaného

je rozhodujúci deň zostavenia účtovnej uzávierky a nie to, kedy bola doručená, či vystavená posledná
faktúra za rok 2015. Žalovaný spolu s ostatnými konateľmi nemohol predvídať, či po 15. decembri 2015
bude ešte doručená/vystavená nejaká faktúra do konca daného roka.

23. Žalovaný ďalej poznamenal, že žalobca sa nevysporiadal s ďalšími nedostatkami žaloby a výzvy

adresovanej pred podaním žaloby žalovanému ako konateľovi. Bez ohľadu na to, ako sa dovolací súd
vysporiada s druhým dovolacím dôvodom, tak žalobe nie je možné vyhovieť, pretože vo výzve žalobcu
zo dňa 7. júla 2017 (hmotnoprávny predpoklad žaloby) je uvedená nesprávna sankcia, ktorá nebola
platná v roku 2014, kedy malo podľa žaloby dôjsť k údajnému porušeniu povinností žalovaného a
rovnako tak v zmysle žaloby sa požaduje sankcia účinná po 1. januári 2016, hoci k porušeniu povinnosti

žalovaného došlo podľa žaloby v roku 2014. Žalobe nie je možné vyhovieť ani z toho dôvodu, že konanie
žalovaného od počiatku roku 2014 do podania návrhu na vyhlásenie konkurzu smerovalo výlučne k
vyriešeniuúpadkuakzlepšovaniuhospodárskychvýsledkov,t.j.žalovanýnepochybnekonalsodbornou
starostlivosťou, čím naplnil liberačné dôvody podľa § 74a ZKR (hospodársky výsledok spoločnosti
úpadcu za obdobie roku 2014 (-278 eur) sa výrazne zlepšil oproti roku 2013 (-80 943 eur), takže ide

podľa žalovaného o preukázateľne aktívnu snahu o vyriešenie úpadku iným spôsobom, čo súdy nemôžu
prehliadnuť).

24. Vzhľadom na uvedené žalovaný skonštatoval zjavnú nedôvodnosť podaného dovolania a navrhol,
aby dovolací súd dovolanie žalobcu podľa § 448 CSP zamietol.

25. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd„ alebo „dovolací súd"), ako súd dovolací (§
35 CSP), po zistení, že dovolanie podal včas žalobca, v neprospech ktorého bolo napadnuté rozhodnutie
vydané (§ 424 CSP), zastúpený podľa § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP)
dospel k záveru, že tento mimoriadny opravný prostriedok žalobcu je potrebné odmietnuť v zmysle §

447 písm. f) CSP.

26.Podľaustanovenia§419CSPjeprotirozhodnutiuodvolaciehosúduprípustnédovolanie,aktozákon
pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne
vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho
súdu.

27. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

K dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP

28. Relevantnými znakmi, ktoré charakterizujú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP sú: a)

nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou
uskutočňovala jej patriace procesné práva a b) zásah súdu do práva na spravodlivý proces.

29. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonanýchdôkazov(IV.ÚS252/04,I.ÚS50/04,I.ÚS97/97,II.ÚS3/97aII.ÚS251/03).Podporušením
práva na spravodlivý proces v zmysle vyššie citovaného ustanovenia sa rozumie nesprávny procesný
postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktorý
sa vymyká zo zákonného, ale aj z ústavno-právneho rámca, a ktorý tak zároveň znamená porušenie
Ústavou Slovenskej republiky zaručených procesných práv v spojení so súdnou ochranou práva.

30. Pod pojmom procesný postup sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia
predchádzajúcačinnosťalebonečinnosťsúdu,tedasamaprocedúraprejednaniaveci(to,akosúdviedol
spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej
účasti na konaní (porovnaj R 129/1999). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním

aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný
priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

31. Dovolateľ s poukazom na tento dôvod prípustnosti dovolania namietal, že odvolací súd pristúpil k
modifikácii skutkového stavu bez toho, aby za týmto účelom nariadil pojednávanie podľa § 385 ods. 1

CSP.Vpodanomdovolanízdôraznil,žesúdprvejinštancievosvojomrozhodnutínazákladevykonaných
dôkazov konštatoval existenciu záväzkovo právneho vzťahu medzi veriteľom ZAPA beton SK, s.r.o. a
dlžníkom KOBAK, s.r.o. Na druhej strane v rozpore s tým mal odvolací súd dospieť podľa neho k záveru
o spornosti pohľadávky veriteľa ZAPA beton SK, s.r.o. a o nemožnosti posúdenia jej dôvodnosti bez toho,
aby bolo ukončené konanie vedené na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 30Rob/49/2014. Odvolací

súd mal podľa dovolateľa pochybiť, keďže mu mal nesprávnym procesným postupom znemožniť, aby
uskutočňoval jeho procesné práva a tým porušil právo na spravodlivý proces.

32. Vychádzajúc z obsahu dovolania sa najvyšší súd najskôr zaoberal tým, či zo strany odvolacieho súdu
skutočne došlo k modifikácii skutkového stavu ustáleného súdom prvej inštancie bez toho, aby odvolací

súd zopakoval, alebo doplnil dokazovanie podľa § 384 CSP, a či svojim procesným postupom teda
zamedzil stranám sporu vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a novým skutkovým zisteniam. Dovolací súd
ďalej udáva, že pokiaľ by zistil nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, bolo by ďalej potrebné sa
zaoberať aj tým, či jeho nesprávnym procesným postupom bolo zasiahnuté do procesných práv žalobcu
v dostatočnej, resp. relevantnej miere intenzity na to, aby bolo možné konštatovať porušenie práva na

spravodlivý proces. Keďže iné vady zmätočnosti dovolateľ neuplatnil, dovolací súd viazaný uplatnenými
dovolacím dôvodmi prípadné ďalšie vady zmätočnosti podľa § 420 CSP neskúmal (§ 440 CSP).

33. Dovolací súd pre úplnosť dopĺňa, že vyššie citované ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá
prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku

nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu
porušenia jej práva na spravodlivý proces. Teda, intenzita zásahu do procesných práv strany
sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu musí dosahovať mieru, resp. intenzitu
porušenia jej práva na spravodlivý proces. V príslušnom procesnom kódexe koncipovaná prípustnosťdovolania sleduje trend nastolený judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej má
tento mimoriadny opravný prostriedok slúžiť na nápravu najzávažnejších procesných pochybení, t.j.
zmätočných rozhodnutí, ako aj na riešenie otázok zásadného právneho významu a zjednocovanie

judikatúry všeobecných súdov, ako prvkov naplnenia princípu právnej istoty (III. ÚS 73/2018, IV. ÚS
528/2020, I. ÚS 204/2023).

34. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje, alebo doplní. Podľa § 384 ods. 1 CSP, ak má odvolací súd za

to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám. Podľa § 385 ods. 1 CSP, na prejednanie odvolania
nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie alebo to
vyžaduje dôležitý verejný záujem.

35. Z vyššie uvedených procesných ustanovení je zrejmé, že odvolací súd nemôže prehodnotením

dokazovania, ktoré vykonal súd prvej inštancie, odlišne posúdiť skutkový stav prejednávanej veci. Táto
zásada vyplýva z princípu neúplnej apelácie. Výnimku z tejto zásady predstavuje prípad, v ktorom
odvolací súd dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje. Urobí tak v prípade, ak má odvolací súd za to,
žesúdprvejinštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam.Aksa
má vykonať pred odvolacím súdom dokazovanie, je potrebné nariadiť pojednávanie. Touto úpravou sa

sleduje dôsledné rešpektovanie procesných práv strán sporu. Z hľadiska skutkového stavu možno teda
uviesť, že pokiaľ odvolací súd vychádza z iných skutkových záverov ako súd prvej inštancie, musí jeho
rozhodnutiu predchádzať pojednávanie, na ktorom sa zopakujú dôkazy alebo sa dokazovanie doplní
vykonaním ďalších dôkazov.

36. Najvyšší súd z napadnutého rozsudku zistil, že odvolací súd v bode 34. skonštatoval, že súd prvej
inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny
záver. Odvolací súd si osvojil výstižné a presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkázal podľa § 387 ods. 2 CSP. V ďalších bodoch odvolací
súd potom s poukazom na bod 35. napadnutého rozsudku uviedol argumenty smerujúce k doplneniu

a zdôrazneniu správnosti rozsudku súdu prvej inštancie v reakcii na argumenty uvedené v odvolaní
a vo vyjadreniach k odvolaniu. Zámerom odvolacieho súdu zjavne nebolo konštatovať nesprávnosť
skutkových zistení súdu prvej inštancie.

37. Dovolací súd dáva do pozornosti, že ťažiskovým argumentom súdu prvej inštancie pre zamietnutie

dovolateľovej žaloby bolo zistenie konania žalovaného ako štatutárneho orgánu spoločnosti KOBAK,
s.r.o. v rozhodujúcom období s odbornou starostlivosťou podľa § 74a ZKR v snahe odvrátiť úpadok
(predlženie)spoločnosti.Súdprvejinštancievbode75.a76.rozsudkuuviedol,že„Vovzťahukukonaniu
žalovaného s odbornou starostlivosťou je potrebné tiež poznamenať, že sa spoločnosti KOBAK, s.r.o.
podarilo znížiť záporné imanie (predlženie) z roku 2013 vo výške -80 943 eur, na sumu -278 eur v roku

2014. To znamená, že spoločnosť KOBAK, s.r.o. sa účinne snažila znižovať svoje záväzky. Vzhľadom na
vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd dospel k záveru, že žalovaný neporušil
svoju povinnosť včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu na spoločnosť KOBAK, s.r.o., keďže v rokoch
2013 a 2015 konal s odbornou starostlivosťou v snahe odvrátiť úpadok (predlženie) spoločnosti, preto
žalobu zamietol".

38. Z napadnutého rozhodnutia podľa dovolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd sa s týmto ťažiskovým
argumentom súdu prvej inštancie pre zamietnutie žaloby stotožnil. Pozornosti najvyššieho súdu
neuniklo, že niektoré namietané úvahy odvolacieho súdu týkajúce sa posúdenia spornosti pohľadávky
spoločnosti ZAPA beton SK s.r.o. sa čiastočne odlišujú od úvah súdu prvej inštancie. Predmetný nesúlad

pramení predovšetkým z odlišného pohľadu odvolacieho súdu na otázku o možnosti aplikácie záverov
vyplývajúcich z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 68/2019 na prejednávaný
spor. Najvyšší súd v nadväznosti na uvedené udáva, že odvolací súd týmito doplňujúcimi úvahami
nerozporoval,aninespochybňovalrozhodujúcezisteniaaúvahysúduprvejinštancie.Podľadovolacieho
súdu namietané úvahy je potrebné charakterizovať v súlade s ich účelom, ktorým nepochybne bolo

potvrdenie úvah a skutkových zistení súdu prvej inštancie a rozšírenie argumentácie smerujúcej k
zhodnému posúdeniu veci v súlade s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Najvyšší súd preto opakuje, že
namietané úvahy odvolacieho súdu je potrebné aj v tomto prípade posúdiť len ako ďalšie argumenty,
ktorými odvolací súd potvrdzoval a dopĺňal rozhodujúce úvahy súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný,ako štatutárny orgán spoločnosti KOBAK, s.r.o konal v rozhodujúcom období s odbornou starostlivosťou
v snahe odvrátiť úpadok tejto spoločnosti.

39. Podľa najvyššieho súdu nebolo potrebné v tejto veci zopakovať dokazovanie na nariadenom
pojednávaní uplatnením procesného postupu podľa § 384 ods. 1 CSP v spojení s § 385 ods. 1
CSP, keďže z napadnutého rozsudku s poukazom na účel namietaných úvah odvolacieho súdu, ktoré
smerovali predovšetkým k rozšíreniu, rozvinutiu, resp. doplneniu a potvrdeniu ťažiskových a kľúčových
úvah súdu prvej inštancie, ako aj v konečnom dôsledku k potvrdeniu jeho rozhodnutia vo veci samej

nevyplýva, že by mal odvolací súd za to, že by súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam.

40. Najvyšší súd sumarizuje, že odvolací súd nevychádzal z iného skutkového stavu, ako ho zistil
súd prvej inštancie, tento potvrdil a ďalej len rozvíjal prostredníctvom ďalších úvah bez toho, aby
akokoľvek menil rozhodujúce závery súdu prvej inštancie. Aj keď je možné badať, že odvolací súd sa

od argumentácie súdu prvej inštancie v časti odchýlil, podľa dovolacieho súdu v tomto prípade nebol
povinný zopakovať, alebo doplniť dokazovanie, keďže na zistený skutkový stav nadviazal a ťažiskové
argumenty súdu prvej inštancie potvrdil. Možno opätovne len konštatovať, že ďalšie úvahy odvolacieho
súdu predstavujú len doplnenie dôvodov rozhodnutia ako priama reakcia na námietky odvolateľa a
ako celok potvrdzujú rozhodujúce právne závery súdu prvej inštancie. Najvyšší súd preto nesprávny

procesný postup súdu odvolacieho súdu v prejednávanej veci nevzhliadol.

41. Dovolací súd uzatvára, že považuje za nadbytočné, aby sa dovolacími námietkami, ktorými dovolateľ
preukazuje prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, ďalej zaoberal, nakoľko je zjavné, že
odvolací súd neuplatnil nesprávny procesný postup. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody dovolací

súd považuje dovolanie žalobcu v tejto časti za neprípustné. Pre úplnosť najvyšší súd len v krátkosti
nad rámec uvedeného dodáva, že pokiaľ by aj v tomto prípade odvolací súd v namietanej časti
modifikoval skutkové zistenia súdu prvej inštancie bez toho, aby na pojednávaní zopakoval, alebo doplnil
dokazovanie a uplatnil tak nesprávny procesný postup, namietané procesné pochybenie by nebolo
spôsobilé zasiahnuť do dovolateľovho práva na spravodlivý proces dostatočnou (relevantnou) mierou

intenzity, nakoľko z dovolania a napadnutých rozhodnutí je zjavné, že domnelá modifikácia skutkových
zistení sa týkala tých skutkových zistení, ktorých rozdielne hodnotenie nemohlo mať žiadny dopad na
rozhodujúce závery konajúcich súdov, v dôsledku ktorých rozhodli tak, ako je uvedené vo výrokoch
napadnutých rozhodnutí.

K dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP

42. Dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

43. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na
základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť

dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP)
kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho,
ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky, a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto
ustanovenie.

44. Dovolací súd uvádza, že právnou otázkou, ktorá je rozhodujúca pre splnenie zákonnej podmienky
prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP, sa rozumie otázka hmotnoprávna, ktorá sa odvíja od
interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o
rodine, ako aj otázka procesnoprávna, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných

ustanovení (k tomu viď aj 3Cdo/158/2017). Zároveň právnu otázku (od ktorej vyriešenia záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu) je potrebné koncipovať jednak spôsobom uvedeným v ustanovení § 432
ods. 2 CSP, no zároveň aj dostatočne všeobecným spôsobom tak, aby vôbec bolo možné konštatovať,
že vo vzťahu ku konkrétnej otázke skutočne existuje, alebo neexistuje ustálená/rozdielna rozhodovaciaprax dovolacieho súdu. Tento záver vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. III. ÚS 123/2020 zo dňa 15. apríla 2020, podľa ktorého už zo samotného znenia § 421 CSP je možné
vyvodiť, že vzhľadom na skutočnosť, že od vymedzenia právnej otázky sa odvíja dovolací prieskum a

to v rozsahu, či sa od nej odvolací súd v rámci jej vyriešenia odklonil, riešil ju rozdielne, alebo ju ešte
neriešil, je pri jej formulácii nevyhnutný predpoklad jej „zovšeobecnenia".

45.Dovolacísúdpripomína,žeajkeďjedovolateľomvdovolanívymedzenáprávnaotázka,jepovinnýsa
ďalej zaoberať aj tým, či nastolená otázka spĺňa kritériá právnej otázky, ktorú má dovolací súd vo svojom

rozhodnutí riešiť, nakoľko táto musí byť rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej, a teda musela
byť rozhodujúca aj pre vydanie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. To znamená,
že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať
vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným
sporom,čižetaké,ktorévôbecnebolipredmetomposudzovaniazostranyodvolaciehosúdu.Prípustnosť
dovolania nezakladá ani všeobecná nespokojnosť dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu, resp.

jeho právnymi závermi (k tomu viď napr. 3Obdo/28/2018 a 3Obdo/64/2018).

46. Dovolateľ v súvislosti s dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP
naformuloval dve otázky, pričom prvú z nich vymedzil nasledovne:

Započítavasasumaspornýchzáväzkovdlžníkadocelkovejsumyjehozáväzkovpriposúdenípredlženia
v konaniach, ktoré sú vyvolané konkurzom, (t.j. nie v konkurznom konaní)? Ak áno, je súd, ktorý
rozhoduje v konaní vyvolanom konkurzom, oprávnený posúdiť existenciu spornej pohľadávky ako
predbežnú otázku?

47. Dovolací súd je názoru, že dovolateľom položená otázka nebola v kontexte prejednávaného sporu
otázkou, ktorou by sa odvolací súd zaoberal, a preto nemôže byť posúdená ako kľúčová pre rozhodnutie
vo veci samej, a teda nemôže byť posúdená ani ako otázka zakladajúca prípustnosť dovolania podľa
§ 421 ods. 1 písm. b) CSP. Meritórne rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako ani napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu, odpoveď na dovolateľom položenú otázku nemôže ovplyvniť, preto najvyšší súd

konštatuje, že ide o otázku hypotetickú.

48. Už vyššie dovolací súd skonštatoval, že ťažiskovým (kľúčovým) zistením a argumentom pre
zamietnutiedovolateľovejžalobybolozisteniekonaniažalovaného,akoštatutárnehoorgánuspoločnosti
KOBAK, s.r.o. v rozhodujúcom období s odbornou starostlivosťou podľa § 74a ZKR v snahe

odvrátiť úpadok (predlženie) spoločnosti. Súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný konal s odbornou
starostlivosťou, keď sa mu darilo v rokoch 2013 a 2014 znížiť záporné imanie spoločnosti, spoločnosť
mala dostatok zákaziek, riadne vykonávala svoju činnosť a boli uhrádzané aj ňou vystavené faktúry. S
týmto záverom okresného súdu sa stotožnil aj odvolací súd v napadnutom rozhodnutí.

49. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dáva do pozornosti dovolateľa, že rozhodujúcou otázkou v
prejednávanej veci odôvodňujúcou výrok o zamietnutí dovolateľovej žaloby nebola spornosť, alebo
nespornosť pohľadávky veriteľa ZAPA beton SK, s.r.o., ale otázka, či konal žalovaný s odbornou
starostlivosťou v rozhodujúcom období a s tým súvisiace posúdenie, či bol naplnený liberačný dôvod
zbavujúci žalovaného povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu podľa § 11 ods. 2 ZKR. O tom, že otázka

spornosti pohľadávky spoločnosti ZAPA beton SK, s.r.o. nebola pre rozhodnutie v tejto veci kľúčovou
svedčí, že aj napriek do istej miery odlišným úvahám okresného súdu a krajského súdu ohľadne
spornosti pohľadávky spoločnosti ZAPA beton SK, s.r.o., tieto úvahy nemali žiadny dopad na meritórne
rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Dovolací súd s poukazom
na uvedené uzatvára, že dovolanie nie je v časti prvej otázky prípustné, nakoľko otázka dovolateľa je v

kontexte prejednávaného sporu hypotetickou otázkou.

50. Dovolateľ svoju druhú otázku, od ktorej odvodzoval prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
b) CSP, naformuloval v dovolaní nasledovne:

Meritórne rozhodnutie ďalej záviselo aj od posúdenia okamihu vzniku povinnosti podať návrh na
vyhlásenie konkurzu, konkrétne od toho, či začatie plynutia lehoty na podanie návrhu na vyhlásenie
konkurzujestanovenéobjektívne,t.j.odokamihu,kedyúpadoknastalalebosubjektívne,t.j.odokamihu,
kedy sa osoba konajúca v mene dlžníka o predlžení dozvedela.51. Predmetnou otázkou dovolateľ zjavne priamo reaguje na záver súdu prvej inštancie o tom, že
žalovaný podal návrh na vyhlásenie konkurzu dlžníka včas, keďže lehota na podanie návrhu mu začala

plynúť dňa 24. januára 2016, resp. záver odvolacieho súdu, podľa ktorého nebolo preukázané, že dlžník
nepodal návrh na vyhlásenie konkurzu dlžníka dňa 23. februára 2016 včas. Podľa § 11 ods. 2 ZKR prvej
vety dlžník, ktorý je právnickou osobou, je povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30-tich dní,
odkedy sa dozvedel, alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom úpadku.

52.Najvyššísúdvtejtosúvislostidávadopozornostidovolateľa,žeodvolacísúdvbode41.napadnutého
rozsudku uviedol, že „.. štatutárny orgán obchodnej spoločnosti pri výkone svojej funkcie je povinný
rešpektovať ustanovenie § 11 ods. 2 ZKR a podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30-tich dní odkedy
sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o predlžení obchodnej spoločnosti". Dovolací
súdpodotýka,žetentoprávnyzávertýkajúcisaprávnehoposúdeniacharakteru30-dňovejlehotydlžníka
na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu podľa § 11 ods. 2 ZKR odvolací súd ďalej v napadnutom

rozsudku nespochybnil.

53. Z napadnutého rozsudku preto nevyplýva, že by odvolací súd na rozdiel od dovolateľa posudzoval
lehotu podľa § 11 ods. 2 ZKR ako subjektívnu. Dovolací súd preto konštatuje, že právny názor
odvolacieho súdu korešponduje s právnym názorom dovolateľa, ako aj s názormi právnej vedy

uvedenými v podanom dovolaní, že lehota na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu podľa § 11
ods. 2 ZKR má objektívny charakter, nakoľko plynie primárne od momentu, kedy sa právnická osoba
pri zachovaní odbornej starostlivosti mohla o svojom úpadku dozvedieť. S poukazom na uvedené
najvyšší súd udáva, že dovolateľ nevymedzil dovolací dôvod spôsobom podľa § 432 ods. 1, ods. 2 CSP,
predovšetkým neuviedol v čom právne posúdenie realizované odvolacím súdom ohľadne položenej

právnej otázky považuje za nesprávne, keďže právny názor odvolacieho súdu na položenú otázku
korešponduje s jeho právnym názorom.

54. Najvyšší súd pre úplnosť dopĺňa, že podaným dovolaním v tejto časti dovolateľ vo svojej
podstate vyjadruje svoju nespokojnosť so skutkovými zisteniami konajúcich súdov ohľadne vymedzenia

konkrétneho momentu, kedy sa dlžník pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol o svojom úpadku
dozvedieť. Z rozhodnutí konajúcich súdov totiž nevyplýva, že by sa stotožnili s názorom dovolateľa, že
začiatok plynutia 30-dňovej lehoty na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu mal nastať najneskôr dňa
16. decembra 2015. Dovolací súd dáva v tejto súvislosti do pozornosti, že otázka ustálenia konkrétneho
momentu začiatku plynutia 30-dňovej lehoty na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu podľa § 11 ods.

2 ZKR nie je otázkou právnou, ale skutkovou. Táto je z dovolacieho prieskumu podľa § 421 ods. 1 CSP
vylúčená s poukazom na § 442 CSP.

55. Najvyšší súd s poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti sumarizuje, že keďže dovolateľ
vymedzil dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP dôvodiac nesprávnym procesným

postupom, ktorý však nebol dovolacím súdom zistený, ako aj podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dôvodiac,
že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnych otázok, ktoré však jeho prípustnosť
z dôvodov uvedených vyššie nezaložilo, dovolací súd dovolanie odmietol podľa § 447 písm. f) CSP,
nakoľko dovolanie nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi a dovolacie dôvody nie sú
vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP.

56. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Žalovaný mal v konaní plný úspech, avšak z dôvodu, že si trovy konania neuplatnil, súd mu ich nepriznal.
Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd ďalej neodôvodňuje (§ 451

ods. 3 veta druhá CSP).

57. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.