Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, February 19, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313212246
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2313212246.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr.

Eva Behranová a JUDr. Dominika Horváthová, v spore žalobcov: 1. A. B., nar. X.XX.XXXX, bytom C.
XXX/XX, 2a. D. B., E. B., nar. XX.X.XXXX, adresa F., G. XXXX/X, 2b. H. A. B., nar. X.XX.XXXX, adresa
F., G. XXXX/X, 2c. H. I. B., nar. X.X.XXXX, adresa F., G. XXXX/X, 2d. D. B., nar. XX.X.XXXX, adresa F.,
G. XXXX/X, 3. J. K., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XXX, 4. J. B., nar. X.XX.XXXX, bytom L. XXX/X, M., 5.
N. B., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XXX, všetci žalobcovia zastúpení advokátom: JUDr. Albín Lancz, so
sídlom Mierová 1435/33, Galanta, proti žalovaným: 1. O. C., nar. X.X.XXXX, bytom K. G. M. XXX, XXX
XXG.,Izrael,2.P.E.,nar.XX.X.XXXX,bytomQ.XXXR.P.XXXXX,Izrael,3.G.P.,nar.X.X.XXXX,bytom

XXXXX P. S., E. T. XXXXX, USA, 4. U. E., nar. XX.X.XXXX, bytom V. P. XX, XXXXX G., Izrael, 5. I. I., nar.
X.XX.XXXX, bytom G. W. XX, XXXXX G., Izrael, všetci žalovaní zastúpení advokátom: JUDr. Branislav
Bogner, so sídlom Vajanského 8, Trenčín, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním,
na odvolanie žalovaných 1 až 5 proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 15C/124/2013-626 zo dňa
22.3.2022 v časti výroku I. a III., takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu vyhovujúceho výroku I. mení tak,
že žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaným 1 až 5 p r i z n á v a nárok na náhradu trov riadneho konania v plnom rozsahu: do
zamietnutia žaloby vo vzťahu k žalobkyni 5 - voči žalobcom 1 až 5 a v následnom konaní voči žalobcom
1 až 4.

III. Žalobcom 1, 2a, 2b, 2c, 2d, 3, 4 a 5 náhradu trov dovolacieho konania voči žalovaným 1 až 5 n
e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. V napadnutom rozsudku prvoinštančný súd vo výroku rozhodol nasledovne:

I. Súd určuje, že žalobcovia v 1/ až 4/ rade sú vlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX pre
kat. územie G. ako parc. reg. „E“ č. 2172/100 - orná pôda o výmere 353 m2, parc. reg. „E“ č. 2172/200
- orná pôda o výmere 7 m2 a parc. reg. „E“ č. 2173/100 - ostatná plocha vo výmere 110 m2 a to každý
v podiele 1-ina pomeru k celku.
II. Vo vzťahu k žalobkyni v 5/ rade súd žalobu zamietol.
III. Súd žalobcom v 1/ až 4/ rade priznáva právo na náhradu trov konania vo výške 100%.

2. V úvode odôvodnenia rozsudku súd poukázal na to, že žalobcovia sa žalobou doručenou dňa
07.05.2013 domáhali aby súd určil, že sú spoluvlastníkmi nehnuteľností v katastrálnom území G.
(predtým K.), ktoré označili ako: parc. č. 2172/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 134 m2, parc. č.
2172/4 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 224 m2, 2172/5 - zastavané plochy a nádvoria o výmere17 m2, parc. č. 2172/6 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 22 m2, parc. č. 2172/7 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 5 m2, parc. č. 2172/8 - záhrada o výmere 549 m2, parc. č. 2172/9 - ostatné
plochy o výmere 14 m2, parc. č. 2172/10 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 29 m2 a parc. č.

2175/66 - záhrada o výmere 274 m2. Uvedené nehnuteľnosti mali byť určené geometrickým plánom č.
60/2002 zo dňa 18.10.2002, ktorý mal byť vyhotovený H. N. M. z nehnuteľností vedených na LV č. XXX
pre katastrálne územie G. ako parc. reg. „E“ č. 2172/100 - orná pôda o výmere 353 m2, parc. reg. „E“ č.
2172/200-ornápôdaovýmere 7m2,parc.reg.„E“č.2173/100-ostatnéplochyovýmere110m2aparc.
reg. „E“ č. 2173/200 - ostatné plochy o výmere 29 m2 a z parciel vedených na LV č. XXXX pre katastrálne

územie G. ako parc. reg. „E“ č. 2175/101 - orná pôda o výmere 612 m2 a parc. reg. „E“ č. 2175/200
- orná pôda o výmere 239 m2. Žalobu žalobcovia odôvodnili tak, že pôvodné poľnohospodárske
nehnuteľnosti v kat. území G. vedené v pozemkovoknižnej vložke XXXX boli na základe tzv. Židovského
kódexu č. 198/1941 Sl..z. odňaté H. E., právnej predchodkyni žalovaných. Po odňatí vlastníctva sa
tieto nehnuteľnosti mali stať vlastníctvom Slovenského štátu, ktorý tieto nehnuteľnosti mohol následne
scudzovať v prospech tretích osôb. V rámci takéhoto postupu bola parcela č. 2175/1 - roľa o výmere 1ha

a 48 árov, vzniknutá po pozemkových úpravách z odňatých nehnuteľností, prevedená na K. B.. O tejto
skutočností má svedčiť zoznam konečných nadobúdateľov odňatého židovského majetku. Následne
malo dôjsť k odpredaju tejto nehnuteľnosti N. W., ktorý na nehnuteľnosti začal stavať rodinný dom., ktorý
mal v nedostavanom stave odpredať v roku 1967 žalobcom. Na základe uvedených skutočností mali
žalobcovia za to, že vlastníctvo k uvedeným nehnuteľnostiam nadobudli titulom dobromyseľnej držby.

3. Žalovaní sa k žalobe vyjadrili tak, že ju navrhli ako nedôvodnú zamietnuť. Poukazovali na to,
že nehnuteľnosti ku ktorým žiadajú žalobcovia určiť vlastnícke právo nie sú zapísané v katastri
nehnuteľností a z tohto dôvodu nie je možné určiť k nim vlastnícke právo. Z uvedeného dôvodu je podľa
názoru žalovaných žalobný petit neurčitý a nevykonateľný. Žalovaní taktiež poukázali na tú skutočnosť,

že žaloba nereflektuje právny stav, pretože nesmeruje voči všetkým vlastníkom nehnuteľností, ktorí sú
vedení na LV č. XXXX pre kat. územie G.. Z uvedeného dôvodu nie je dodržané nútené spoločenstvo
stránsporuapretojepodľažalovanýchnamiestepostuppodľa§78CSP.Včastiostatnýchnehnuteľností
žalovanípoukázalinato,ženehnuteľnostiimbolivydanévrámcireštitučnýchkonanízdôvodu,ževšetky
prevody majetku podľa židovského kódexu boli zákonmi č. 128/1946 Sb. a č. 79/1948 Sb. vyhlásené za

neplatné. Z uvedeného dôvodu je teda podľa názoru žalovaných vylúčená dobromyseľnosť žalobcov a
ich právnych predchodcov.

4. Právne prvoinštančný súd vec posúdil na základe aplikácie ust. § 121 ods. 1 a § 130 ods. 1
Občianskeho zákonníka (zák. č. 40/1964 Zb. – ďalej aj len OZ).

5. Na základe vyššie citovaných zákonných ustanovení súd prvej inštancie v rámci vyhodnocovania
vykonaného dokazovania primárne vyhodnotil, či žalobcov je možné vzhľadom na všetky okolnosti
považovať za dobromyseľných držiteľov sporných nehnuteľností a to vzhľadom na tú skutočnosť, že
právnym titulom o ktorý žalobcovia opierali žalobou uplatnený nárok, bolo vydržanie. Súd poukázal

najmä na skutočnosť, že žalobcovia resp. ich právni predchodcovia nenadobudli sporné nehnuteľnosti
priamo od štátu, ktorý ich mal odňať ich pôvodným vlastníkom ale tieto nehnuteľnosti nadobudli od
subjektu N. W., ktorý ich mal nadobudnúť od osoby, ktorej mali byť odňaté nehnuteľnosti prevedené z
vtedajšieho slovenského štátu. Je pritom nesporné, že uvedený prevod zo štátu na prvú nadobúdateľku
K. B. bol vykonaný na základe vtedy platných právnych noriem, pričom následne tieto prevody boli

vyhlásené za neplatné, avšak táto neplatnosť podľa názoru súdu nemôže zakladať jednoznačnú
domnienku o nedobromyseľnosti následných nadobúdateľov, pričom je potrebné si taktiež uvedomiť, že
právny predchodcovia žalobcov boli až v poradí tretím subjektom, ktorý tieto nehnuteľnosti nadobudol
a pri ich nadobúdaní nemali dôvod skúmať pôvod sporných nehnuteľností. Pri nadobúdaní týchto
nehnuteľností právni predchodcovia žalobcov disponovali vedomosťou o vlastníctve N. W. k sporným

nehnuteľnostiam. Subjektívne presvedčenie právnych predchodcov žalobcov bolo pritom potvrdené
aj rozhodnutiami vtedajšieho MNV v obci G.. Toto presvedčenie bolo utvrdené následne aj tým, že
na sporných nehnuteľnostiach bola postavená stavba na základe vydaného stavebného povolenia,
pričom jedným zo základných predpokladov je existencia právneho vzťahu stavebníka k stavebnému
pozemku. Následne pritom došlo k určeniu súpisného čísla a k zápisu stavby postavenej na sporných

nehnuteľnostiach do evidencie nehnuteľností. Ďalšou skutočnosťou ktorá podporuje právny názor, že
právni predchodcovia žalobcov a žalobcovia boli pri držbe nehnuteľností dobromyseľní je aj to, že
pravidelne uhrádzali daň z nehnuteľnosti. Všetky tieto skutočnosti smerujú k záveru, že právnych
predchodcov žalobcov a samotných žalobcov je potrebné považovať za dobromyseľných držiteľovsporných nehnuteľností, pričom tieto okolnosti súd vyhodnocoval vo vzájomnej súvislosti s prihliadnutím
na to, či ich existencia smerovala k vzniku subjektívneho presvedčenia žalobcov o tom, že nimi užívané
nehnuteľnosti im aj v skutočností patria. Súd taktiež poukázal na skutočnosť, že sporné nehnuteľnosti

žalobcovia a ich právni predchodcovia užívali spoločne s rodinným domom, ktorý bol na nich postavený
a v teréne tieto nehnuteľnosti tvoria samostatný ohraničený celok, čo bolo zistené aj pri miestnej ohliadke
realizovanej súdom. Teda nebolo možné sa stotožniť s argumentáciou žalovaných, že títo vstúpili do
užívania odňatých nehnuteľností v roku 1992. Na základe toho taktiež súd konštatoval, že v konaní
neboli prezentované žiadne dôkazy, ktoré by bezpochyby vyvrátili domnienku o dobromyseľnosti držby

právnych predchodcov žalobcov a žalobcov. Teda neboli produkované dôkazy takej sily, že by podporili
pochybnosti o oprávnenosti držby žalobcov.

6. Prvoinštančný súd pokračoval, že podľa § 134 ods. 1 OZ oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom
veci ak ju má nepretržite v držbe po dobu 3 rokoch, ak ide o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov, ak ide o
nehnuteľnosť.Súdmalzapreukázané,žeprávnipredchodcoviažalobcovvstúpilidodržbynehnuteľnosti

na základe domnelého právneho titulu ktorým mala byť ústna kúpna zmluva s ich vtedajším vlastníkom
N. W. v roku 1967, pričom o tejto otázke bolo vydané aj uznesenie MNV ako vtedy príslušného štátneho
orgánu schvaľujúceho prevod vlastníckeho práva. Je teda nesporné, že minimálne od uvedeného roku
sa žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia chopili držby uvedených nehnuteľností, preto má súd
za to, že zákonom stanovená vydržacia doba jednoznačne uplynula a to bez ohľadu na spôsobilosť

predmetu vydržania v jednotlivých obdobiach a platných právnych úpravách, pričom uvedená držba
trvá až doposiaľ a bola nerušená, pričom do doby držby sa započítava aj doba, po ktorú mali predmet
vydržaniavdržbeprávnipredchodcovia.Jetedanesporné,žekvydržaniunehnuteľnostidošlonajneskôr
31.3.1984 a to na základe vtedy platného ustanovenia § 865 ods. 3 Obč. zákonníka, teda súd nemal
pochybnostiohľadnedĺžkyauplynutiavydržacejdoby.Zuvedenéhodôvodunebolopotrebnéaniskúmať

spôsobilosť predmetu vydržania, pretože aj keď, ako poukazovala strana žalovaných, v prechodnom
období Obč. zákonník inštitút vydržania nepoznal, k vydržaniu nehnuteľnosti došlo najneskôr potom, čo
do účinnosti vstúpili právne predpisy, umožňujúce takéto nadobúdanie vlastníckeho práva.

7. Námietky žalovanej strany, ktoré smerovali k neurčitosti žalobného petitu, nepovažoval prvoinštančný

súd za dôvodné vzhľadom na skutočnosť, že geometrický plán z roku 2002 zohľadňuje stav
nehnuteľnosti na tvári miesta a tento premieta do katastrálneho operátu. Z tohto geometrického plánu
je možné presne ustáliť, ktoré parcely tvoria súčasť súboru nehnuteľnosti žalobcov, pričom súd je
toho názoru, že vzhľadom na skutočnosť, že ešte nedošlo k zavkladovaniu parciel určených novým
geometrickým plánom je možné, že rozhodnúť vo veci s použitím údajov o jednotlivých parcelách,

ktoré sú uvedené v reg. E katastrálneho operátu pričom je zrejmé, že predmetom sporu sú parcely
evidované na LV č. XXX. Z uvedených skutočností je teda jednoznačne možné sa stotožniť, aké parcely
sú predmetom tohto sporu a je ich možné vo výroku súdu aj presne identifikovať, preto súd pri svojom
rozhodnutí reflektoval aktuálny stav v katastrálnom operáte a vo výroku rozsudku identifikoval parcely
identifikáciou podľa reg. E katastrálneho operátu.

8. Vo vzťahu k žalovanej v 5. rade súd prvej inštancie žalobu zamietol vzhľadom na skutočnosť, že
svojim rozhodnutím v prejednávanom spore smeroval aj k tomu, aby toto zosúlaďovalo vlastnícky vzťah
k rodinnému domu, ktorý je vo vlastníctve právnych nástupcov pôvodného žalobcu, pričom dedičstvo po
ňom prebehlo na súde pod sp. zn. 8D/103/2018 a dedičmi po nebohom sa stali žalobcovia v 1. až 4. rade.

Preto súd považoval pri dodržaní zásady spravodlivého usporiadania vzťahov, aby svojim rozhodnutím
smeroval k dosiahnutiu totožnosti vlastníctva rodinného domu a pozemkov, ktoré sú s nim spoločne
užívané. Keďže súd svojim rozhodnutím nemôže nahrádzať dedičské konanie a dohodu dedičov ktorá
bola uzavretá v rámci tohto konania, pristúpil k určeniu podielov žalobcov v 1. až 4. rade v rovnakom
pomere k celku, pretože každému z nich ako dedičovi svedčí dedičské právo po poručiteľovi.

9. Súd žalobcom 1 až 4 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal plnú náhradu trov konania, nakoľko títo mali
vo veci plný úspech, pričom o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

10. Proti tomuto rozsudku výslovne proti výrokom I. a III. podali prostredníctvom svojho právneho
zastúpenia odvolanie žalovaní 1 až 5, pričom uplatnili odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. a)
CSP, že neboli splnené procesné podmienky, písm. d) tohto ustanovenia, že konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, písm. f), že súd dospel na základe vykonanýchdôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako i písm. h), že rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, pričom sa domáhali, aby odvolací súd podľa § 390 CSP sám vo veci rozhodol
tak, že žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietne a prizná žalovaným 1 až 5 voči žalobcom 1

až 4 spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania.

11. S poukazom na bod 1 a 17 odôvodnenia rozsudku odvolatelia tvrdili, že prvoinštančný súd
nerešpektoval viazanosť súdu žalobným návrhom (§ 216 ods. 1 OSP), žalobcom priznal vlastníctvo ku
konkrétnym parcelám, ktoré neboli predmetom žalobného návrhu, vzhľadom na formuláciu žalobného

návrhu priznal žalobcom viac, než čoho sa v návrhu domáhali (§ 216 ods. 2 CSP). Odvolatelia dôvodili
tým, že návrh žalobcov v časti týkajúcej sa nehnuteľností zapísaných na LV XXXX kat. úz. G. bol
zamietnutý, žalobcovia ale následne žalobný návrh žiadnym spôsobom neupravili a aj naďalej sa
domáhali určenia vlastníckeho práva ku všetkým nehnuteľnostiam určeným Geometrickým plánom
60/2002, ktoré boli v nadpolovičnej časti tvorené aj nehnuteľnosťami zapísanými na LV XXXX. Súd
bez návrhu žalobcov z vlastnej iniciatívy rozhodoval o žalobnom návrhu, ktorý žalobcovia nenavrhovali,

keď rozhodoval o parcelách zapísaných na LV XXX, pričom predmetom žaloby boli konkrétne parcely
vytvorené geometrickým plánom č. 60/2002. Naviac v čase od vypracovania geometrického plánu
došlo v dôsledku vykonaných pozemkových úprav k podstatnej zmene výmery parciel zapísaných
na LV XXX, čo nebolo pri rozhodovaní súdu zohľadnené. Parcely novovytvorené Geometrickým
plánom č. 60/2002 nie sú totožné s parcelami zapísanými v súčasnosti na LV č. XXX a LV č. XXXX

kat. úz. G.. Súd nepostupoval v súlade so záväzným právnym názorom Krajského súdu v Trnave
č.k. 25Co/9/2019, v ktorom odvolací súd uviedol, že je potrebné vo veci vykonať všetky navrhnuté
a pre vec relevantné dôkazy, t.j. aj dôkazy smerujúce k určeniu, ktorých pôvodných parciel sa spor
týka a vykonať ich identifikáciu podľa geometrického plánu, z ktorého nebolo možné jednoznačne
zistiť a ustáliť, ktorých pôvodných parciel sa žaloba dotýka. Zo zápisníc z pojednávaní nevyplýva,

že by súd prvej inštancie dôkaz predmetným geometrickým plánom vykonal, že by ho prečítal
alebo oboznámil jeho obsah. Preto nebolo zo strany žalovaných ani možné posúdiť súvislosti medzi
pôvodnými a novovytvorenými parcelami. Súd napadnutým rozsudkom priznal žalobcom vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX spolu vo výmere 470 m2. Výmera pozemkov
zapísaných na LV č. XXXX predstavuje 851m2. Spolu teda súd v konaní rozhodol o pozemkoch

v celkovej výmere 1.321 m2. Predmetom žalobného návrhu boli ale nehnuteľnosti vo výmere 1.268 m2.
Súd teda prekročil žalobný návrh a priznal žalobcom viac, než čoho sa domáhali, čím porušil ust. § 216
ods. 2 CSP.

12. S poukazom na odôvodnenie rozsudku v bodoch 15 a 16 odvolatelia uviedli, že prvoinštančný

súd neprihliadol na skutočnosti vyplývajúce z ich písomných a ústnych tvrdení, bez vykonaného
dokazovania sa stotožnil s tvrdeniami žalobcov, ktoré boli v rozpore so skutkovým stavom, neprihliadol
na zákonné prekážky žalobcami tvrdeného nadobudnutia predmetných nehnuteľností, ktoré vylučujú
dobromyseľnosť držby žalobcov a neprihliadol na námietku vydržania vlastníckeho práva svedčiacu
v prospech žalovaných. Podľa odvolateľov súd v tejto súvislosti neodôvodnene a v rozpore s príslušnými

právnymi predpismi vyvodil právny záver, že právni predchodcovia žalobcov nadobudli vlastníctvo
k predmetným nehnuteľnostiam v súlade so zákonom. Žalobcovia pritom nepreukázali, že K. B.
uvedená v konečnom zozname nadobúdateľov, skutočne splnila všetky podmienky k nadobudnutiu
vlastníctva vyžadované podľa vtedy platného právneho poriadku, nebolo predložené rozhodnutie
o prídele pôdy pre K. B., nebolo preukázané, že uhradila celú kúpnu cenu za prídel, že menovaná bola

považovaná za štátne spoľahlivú osobu a k prevodu došlo za primeranú odplatu z podnetu pôvodného
vlastníka alebo prevažnej v jeho záujme. Z uvedených dôvodov odvolatelia majú za to, že K. B.
vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam nenadobudla a teda nemohli ho od nej nadobudnúť ani
ďalšie subjekty a tieto subjekty nemohli byť ani v ďalšej držbe dobromyseľní. Odvolatelia poukázali
na to, že v období do 1.1.1951 platil v prípade nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

intabulačný princíp, pričom z pozemnoknižnej vložky č. XXXX niky neboli vyňaté parcely č. 2172
a parc. č. 2173. Takže je potrebné považovať za preukázané, že minimálne do 1.1.1951 nedošlo
v prípade týchto parciel k zmene vlastníckeho práva a zároveň žalobcovia nepredložili žiaden doklad,
od ktorého by bolo možné odvodiť ich vlastníctvo alebo oprávnenú dobromyseľnú držbu. Pokiaľ sa
žalobcovia dovolávajú následných prevodov zo strany pána W. na právnych predchodcov žalobcov,

malo k tomu dôjsť na základe ústnej dohody, ktorej existencia nebola žiadnym právne relevantným
spôsobom preukázaná a žalovaní túto dohodu spochybňujú. Ďalej v období od 5.9.1947 do 1.4.1964
bolo možné prevádzať vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré mali charakter poľnohospodárskej
pôdy iba so súhlasom Okresného národného výboru (§ 18 ods. 3 zák. č. 139/1947 Sb., resp. § 1ods. 1 zák. č. 65/1951 Sb.) a v období od 1.4.1964 do 31.12.1991 právo osobného užívania sa
mohlo zriadiť len k pozemkom, ktoré sú v socialistickom spoločenskom vlastníctve a ktoré boli podľa
územných plánov alebo územných rozhodnutí určené na výstavbu rodinných domčekov, rekreačných

chát alebo garáží alebo na zriaďovanie záhradiek. Pôda určená na iné účely, najmä poľnohospodárska
pôda sa nesmela na zriadenie práva osobného užívania použiť (§ 199 ods. 1 OZ v znení
do 31.12.1991). Žalobcovia nepreukázali, že by s údajným prevodom vlastníctva k nehnuteľnostiam
vyslovil súhlas príslušný ONV, resp. nepreukázali, že nehnuteľnosť bola v tom čase v socialistickom
vlastníctve a nepredložili územné rozhodnutie. Žalobcami tvrdený prevod vlastníctva na ich právnych

predchodcov, teda v období po 1947, podľa vtedy platných predpisov ani nemohol v súlade so zákonom
nastať. Žalobcovia naviac nepreukázali, či sa nimi tvrdené ústne dohody týkali pozemkov, ktoré sú
predmetom ich určovacieho návrhu v tomto konaní. Odvolatelia zdôraznili, že nebolo preukázané, že by
v období po roku 1947 došlo k evidenčnému zápisu zmeny spôsobu využitia predmetných pozemkov na
stavebné pozemky, takže všetky nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania sú dodnes evidované
ako druh pozemku orná pôda. Pokiaľ by aj k prevodu vlastníctva na základe domnelých právnych

titulov došlo, stalo by sa tak v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi a nemohlo by to zakladať
dobromyseľnú držbu žalobcov. Odvolatelia namietali, že okrem absencie dobromyseľnej držby žalobcov
neboli predmetné nehnuteľnosti až do 31.12.1991 vzhľadom na ich charakter spôsobilé byť predmetom
vydržania v prospech žalobcov. Podľa odvolateľov súd sa v napadnutom rozsudku dostatočným
spôsobom nevysporiadal s ich námietkou vydržania predmetných nehnuteľností v ich prospech. Po

roku 1989 si právni predchodcovia žalovaných riadne uplatnili reštitučný nárok k týmto nehnuteľnostiam
a tieto im boli v roku 1992 vrátené do užívania, pričom žalovaní boli zaevidovaní ako oprávnení
vlastníci nehnuteľností a až do podania návrhu na začatie tohto súdneho konania (v roku 2013) ich
vlastnícke právo nikto nespochybňoval. Predmetné nehnuteľnosti tak držali a dobromyseľne užívali po
dobu presahujúcu 20 rokov pred podaním návrhu na začatie tohto súdneho konania. V nadväznosti na

uvedené odvolatelia namietali, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno a neosvedčili svoj naliehavý
právny záujem na podaní určovacej žaloby. Žalobcovia mali objektívne od roku 1993 možnosť z
verejne dostupnej evidencie vlastníkov zistiť, kto je zapísaný ako vlastník dotknutých nehnuteľností.
Oskutočnosti,žeakovlastnícinehnuteľnostísúzapísanížalovanípreukázateľnemuselivedieťnajmenej
od roku 2002, kedy si nechali vypracovať geometrický plán. Napriek tomu návrh na začatie konania

podali na súd až 7.5.2013, teda viac ako 20 rokov odkedy boli žalovaní zapísaní ako vlastníci a viac ako
10 rokov odkedy sa žalobcovia o tejto skutočnosti objektívne museli dozvedieť.

13. S poukazom na odôvodnenie rozsudku v bodoch 19 a 20 odvolatelia napadli tiež výrok III. rozsudku
o náhrade trov konania argumentujúc, že súd nesprávne aplikoval § 255 ods. 1 CSP, keď nevyhodnotil

pomer procesného úspechu a neúspechu žalovaných v súdnom konaní, že súd nerešpektoval právne
záväzný názor odvolacieho súdu v rozsudku 25Co/9/2019, ktorým bolo súdu prvej inštancie uložené
opätovne rozhodnúť o náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho konania a že súd bezdôvodne
neprihliadol na skutočnosť, že žalovaní mali aj pri vyhovení návrhu vo vzťahu k nehnuteľnostiam
zapísaným na LV č. XXX v rámci celého predmetu konania (nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX

a LV č. XXXX) procesný úspech vo väčšom pomere ako žalobcovia. Právoplatné zamietnutie žaloby
v časti týkajúcej sa nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX je potrebné považovať za procesný úspech
žalovaných. V rámci súdneho konania bolo spolurozhodované o nehnuteľnostiach v celkovej výmere
1.321 m2, pričom súd právoplatne zamietol žalobu v časti týkajúcej sa nehnuteľností vo výmere 851
m2. Žalovaní teda mali procesný úspech v časti zodpovedajúcej 2/3 výmery nehnuteľností, ktoré boli

predmetom žaloby, presne 64,42 %. Na základe uvedeného je zrejmé, že súd výrokom III. napadnutého
rozsudku priznal žalobcom 1 a 4 právo na náhradu trov konania vo výške 100% neodôvodnene
a v rozpore so zákonom - ust. § 255 a nasl. CSP.

14. Žalobcovia odvolanie nepodali. K doručenému odvolaniu žalovaných predložili prostredníctvom

svojho advokáta písomné vyjadrenie, ktorým navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil,
pričom si zároveň uplatnili trovy odvolacieho konania a uviedli, že s odôvodnením prvoinštančného
rozsudku sa plne stotožňujú.

15. Na námietku nerešpektovania žalobného návrhu, uviedli, že už prvotný žalobný návrh pracoval

s parcelami registra „E“, ktoré boli aplikované do enunciátu rozsudku, a teda už na podklade tejto
premisy nemožno konštatovať akékoľvek nerešpektovanie žalobného návrhu. Prevod parciel z registra
„E“ do registra „C“ nemá charakter zmeny skutkového stavu. Druh pozemku pri parcelách registra nie je
záväzný údaj, keďže už viac ako 70 rokov sú pozemky používané na iný účel. Pojednávanie o pozemkuz perspektívy operátu „E“ alebo „C“ má len právny význam a fakticky sa jedná vždy o totožné pozemky,
preto nemôže dôjsť k prekročeniu žalobného návrhu, hoci súd zvolil identifikáciu parciel výlučne podľa
stavu EKN. Žalobcovia zároveň v záverečnom prednese ponúkli eventuálny návrh, ktorý smeroval práve

k určeniu vydržaných parciel aj cez pôvodný stav. Nadväzne žalobcovia poukázali na uznesenie NS SR
sp. zn. 4MCdo 15/2010 z 27.7.2011, podľa ktorého nie je porušením zásady viazanosti súdu petitom,
ak súd inak právne kvalifikuje skutok, ktorý bol predmetom konania. Uvedenie parciel vo výroku podľa
EKN neznamená rozpor so žalobným návrhom, nakoľko v ňom boli definované totožné parcely, len boli
opísané prostredníctvom EKN.

16. K údajnému nevykonaniu dôkazu o tom, ktorých pôvodných parciel sa spor týka, žalobcovia
poukázali na vykonanú miestnu ohliadku, kde bolo zistené, že dotknuté pozemky sú v prírode riadne
označené existujúcim oplotením. Samotné stotožnenie parciel bolo realizované prostredníctvom stavby
rodinného domu, ktorá je zakreslená v geometrickom pláne a teda vytvára nespochybniteľný pevný bod
v prírode, na základe ktorého je možné ustáliť parcely v okolí stavby. Zároveň každý geometrický plán

obsahuje aj prílohu v podobe výkazu výmer.

17. K údajnému neoboznámeniu s geometrickým plánom žalobcovia uviedli, že daný listinný dôkaz bol
riadne procesne oboznamovaný pred vyhlásením dokazovania za skončené, súčasne doň procesné
strany viackrát nahliadli a zároveň bol v jednej kópii krátkou cestou odovzdaný žalovanému.

18. K námietke odvolateľov k nesúladu výmery parciel, žalobcovia uviedli, že z výkazu výmer, ktorý
je súčasťou geometrického plánu 60/2002, explicitne vyplýva, že doterajší stav s celkovou výmerou 9
ha 3.712 m2 bol transformovaný do nového stavu s totožnou výmerou 9 ha 3.712 m2 v rámci registra
CKN, teda je nepochybné, že nedošlo k žiadnym úbytkom alebo prebytkom na úseku rozlohy pozemkov.

Uvedené pozemky len boli rozčlenené a preoznačené ako to vyžaduje aktuálny katastrálny operát.
Následne potom parcely registra EKN vedené na LV č. XXX pre k.ú. G. s celkovou výmerou 470 m2
nepredstavujú žiadne prekročenie žalobného návrhu. Drobná odchýlka oproti súčtu prezentovanému
žalovaným vznikla v rámci LV č. XXXX a tento kozmetický nedostatok nemá vplyv na režim pri
vyporiadavaní LV č. XXX. Zároveň platí, že predmetom vydržania môže byť aj časť pozemku (rozsudok

NS ČR sp. zn. 22Cdo 837/1998). Žalobcom teda boli priznané iba parcely, ktorých sa žalobou domáhali,
a to vo výmere určenou v EKN, ktorá aj tak nemá záväzný charakter, pretože nebola podrobená
dôkladnému geometrickému prevereniu.

19. K údajnej neprítomnosti dobromyseľnosti žalobcovia poukázali na to, že žalovaní sa nevysporiadali

s existenciou dobromyseľnosti na strane žalobcov. Obmedzili sa iba na namietanie právnej perfektnosti
samotných prevodov s charakterom odvodeného nadobudnutia vlastníckeho práva. Pri vydržaní sa
však nehodností právny stav a perfektnosť radu prevodov, ale subjektívne presvedčenie nadobúdateľa
o existencii jeho vlastníctva. Vydržanie teda zakladá vlastníctvo originárnym spôsobom a bez
podstatného prepojenia na skoršie prevody. Zásada, že nikto nemôže na iného previesť viac práv ako

sám má, je preto prelomená mechanizmom vydržania, ktorý inštitút priorizuje záujem na zosúladení
dlhodobého faktického stavu so stavom právnym. Ani prípadný rozpor skorších prevodov s platnými
právnymi predpismi preto nespôsobuje nedobromyseľnosť na strane žalobcov. Nezakladajú sa pravde
tvrdenia žalovaných, že žalobcovia nepreukázali existenciu dohody s pánom W., nakoľko okrem
rozhodnutia MNV produkovali aj vyjadrenie dcéry pána W., ktorá potvrdila existenciu dohody o kúpe,

ako aj úhradu kúpnej ceny. Námietka odvolateľov o absencii zmene spôsobu užívania pozemku je
dementovaná samotným faktickým stavom, v rámci ktorého došlo k výstavbe rodinného domu na
predmetných parcelách, čím nepochybne došlo k potrebnej zmene spôsobu využitia pozemkov, keďže
stavba na nich realizovaná bola riadne skolaudovaná a bolo jej pridelené súpisné číslo.

20. Pokiaľ žalovaní vzniesli námietku vlastného vydržania prejednávaných pozemkov s tým, že sú
zapísaní v LV od roku 1992, podľa žalobcov žalovaným chýba náležitosť v podobe nepretržitej držby.
Žalovaní v rozhodnom období nikdy reálne nevstúpili do užívania daných nehnuteľností, nakoľko tie boli
nepretržite užívané žalobcami. Žalovaní sa v tomto období ani nevyskytovali na území SR. S poukazom
na R 8/1991 tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou musí byť

podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú
vydržaciu dobu dôvodné. Z uvedeného judikátu žalobcovia vyvodili, že držba má predstavovať faktické
vykonávanie dispozičného práva s vecou nakladať s daným pozemkom, čo v danom prípade nebolo
prítomné a preto nemožno konštatovať paralelne vydržanie aj žalovanými.21. K námietke odvolateľov, že žalobcovia neosvedčili naliehavý právny záujem, žalobcovia poukázali
na bod 29 rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/9/2019, podľa ktorého sa žalobca domáha

určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti, pri ktorej je v katastri zapísaný ako vlastník niekto iný, preto má
vo vzťahu k týmto osobám naliehavý právny záujem na tomto určení.

22. V ďalšej časti vyjadrenia žalobcovia poukázali na podpornú právnu argumentáciu a súdnu prax,
konkrétne na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/197/2018, v ktorom súd prezumoval

dobromyseľnosť už na strane prvotných nadobúdateľov podľa konečných zoznamov. Poukázal tiež
na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 120/2019 s tým, že aspekt dobromyseľnosti formuluje široko
a benevolentne v prospech žalobcov. Rad prevodov pred žalobcami v intenciách indikovanej súdnej
praxe nemusí vykazovať formálnu perfektnosť, ale stačí, že osvedčuje dobrú vieru na strane žalobcov
v otázke užívania nehnuteľností pre seba ako jej vlastníci. Podľa 4Cdo 107/2017, na rozdiel od
preukazovania vlastníctva nebude treba, aby preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia, riadny

prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia. Nadobúdateľ svoju dobrú
vieru nemusí ani preukazovať, lebo aj v pochybnostiach platí, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 OZ).
Na tom, kto nadobudnutie v dobrej viere popiera bude, aby túto domnienku vyvrátil. Pre vydržanie je
rozhodujúci stav v prírode v akom držiteľ po zákonom predpísanú minimálnu dobu 10 rokov s pozemkom
nakladá ako so svojim a aj so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu tento pozemok

v príslušných hraniciach určených v prírode vlastnícky patrí.

23.Vďalšejčastivyjadreniažalobcoviapoukázalinaoriginárnyspôsobnadobudnutiavlastníckehopráva
s tým, že od počiatku boli dobromyseľní v tom, že riadne nadobudli pozemok, na ktorom postavili svoj
rodinný dom v hraniciach určených oplotením, pričom pozemok užívali pre seba v dobrej viere po dobu

50 rokov, to bolo osvedčené miestnym zisťovaním. Rovnako tento charakter pozemku potvrdili v rámci
svojich písomných prehlásení aj všetci žalobcovia vrátane nástupcov. Právny titul teda žalobcovia
nemusia odvodzovať od pána W., pretože ten len odôvodňuje dobromyseľnosť na strane žalobcov. Nie
je preto potrebné formálne dokonalé preukázanie nadobudnutia vlastníctva skoršími subjektmi. Všetky
uvedené momenty je potrebné interpretovať v tom smere, že žalobcovia vydržali pozemky v blízkosti

a pod ich rodinným domom, ktoré sú v priestore ohraničené opltením a zodpovedajú predmetným
parcelám registra „C“, ktoré vznikli rozdelením pôvodných parciel registra „E“.

24. Podľa žalobcov je teda potrebné dospieť k záveru prezumovanému už v záväznom odôvodnení
odvolacieho súdu, že držba žalobcov bola dobromyseľná a trvala minimálne 40 rokov, ktoré momenty

v ich súhrne osvedčujú nadobudnutie sporných nehnuteľností žalobcami cestou vydržania. Vymedzenie
parciel, ktoré sú predmetom vydržania je identifikovateľné z výpisu z vložky č. 1491 k parcele č. 2175/1
a najmä samotnou stavbou žalobcov a existujúcim oplotením, ktoré jednoznačne v prírode určujú
parcely, ktoré boli predmetom nadobudnutia na strane žalobcov a ktoré boli následne geometricky
upresnenéaustálenéžalobcamiprodukovanýmgeometrickýmplánom.Záverysúduprvejinštancieteda

považujú nielen za konformné so skorším rozsudkom odvolacieho súdu, ale aj za správne a právom
aprobované rozhodnutie.

25. Na výzvu odvolacieho súdu, aby sa strany v zmysle § 382 CSP vyjadrili k možnému použitiu na vec
dosiaľ neaplikovaného ust. § 216 CSP, podali prostredníctvom svojho právneho zastúpenia písomné

vyjadrenie obe strany.

26. Strana žalobcov v písomnom vyjadrení zdôraznila, že už prvotný žalobný návrh pracoval s parcelami
registra „E“, ktoré boli aplikované do enunciátu súdu a teda už na podklade tejto premisy nemožno
konštatovať akékoľvek nerešpektovanie žalobného návrhu. Zároveň prevod parciel z registra „E“ do

registra „C“ nemá charakter zmeny skutkového stavu. Pojednávanie o pozemku z perspektívy operátu
„E“ alebo „C“ má len právny význam a fakticky sa jedná vždy o totožné pozemky. Žalobcovia zároveň
cestou záverečného prednesu ponúkli eventuálny návrh, ktorý smeroval práve k určeniu vydržaných
parciel aj cez pôvodný stav. Uvedeným spôsobom došlo k právom aprobovanej modifikácii a spresneniu
žalobného návrhu. Z uznesenia NS SR sp.zn. 4M Cdo 15/2010 z 27.7.2011 zdôraznili záver, že nie je

porušením zásady viazanosti súdu petitom, ak súd inak právne kvalifikuje skutok, ktorý bol predmetom
konania. Uvedenie parciel vo výroku podľa EKN neznamená rozpor so žalobným návrhom, nakoľko
boli v ňom definované totožné parcely, len boli opísané prostredníctvom CKN. Vymedzenie parcely
podľa registra „C“ alebo „E“ predstavuje právny konštrukt. Vymedzenie nehnuteľnosti za použitia operátuCKN alebo EKN teda žiadnym spôsobom nemení charakter, druh, ani iné vlastnosti identifikovanej
nehnuteľnosti a zostáva zachovaná absolútna totožnosť predmetu sporu. To, že sa pôvodný žalobný
návrh domáhal určenia vlastníctva poukazom na geometrický plán a teda CKN parcely, neobmedzovalo

súd v možnosti uviesť vo výroku totožné nehnuteľnosti i špecifikáciou podľa operátu EKN. Jedná sa
výlučne o právnu kvalifikáciu skutku bez akéhokoľvek presahu do zmeny skutkového stavu. V závere
žalobcovia uviedli, že sa v plnom rozsahu pridržiavajú svojho vyjadrenia k odvolaniu a navrhujú, aby
odvolací súd rozsudok potvrdil, pričom si uplatnili trovy odvolacieho konania. K podaniu žalobcovia
pripojili kópiu žaloby.

27. Žalovaní vo svojom písomnom vyjadrení k výzve odvolacieho súdu, podanom prostredníctvom
svojho advokáta uviedli, že sa pridržiavajú podaného odvolania, v ktorom sa okrem iného domáhali
aplikácie § 216 CSP, pretože prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku nerešpektoval zákonnú
viazanosť žalobným návrhom, prekročil žalobný návrh a priznal žalobcom viac, než čoho sa domáhali,
čím porušil § 216 ods. 2 CSP.

28.Žalobcoviasaodpočiatkudomáhaliurčeniavlastníckehoprávaknehnuteľnostiamocelkovejvýmere
1.268 m2, žaloba v časti týkajúcej sa nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, k.ú. G., vo výmere 851
m2 bola zamietnutá, napriek tomu žalobcovia v ďalšom konaní svoj žalobný návrh žiadnym spôsobom
neupravili a naďalej sa domáhali určenia vlastníckeho práva ku všetkým nehnuteľnostiam určeným

predmetným geometrickým plánom o celkovej výmere 1.268 m2. Prvoinštančný súd v napadnutom
rozsudku rozhodol, že žalobcovia 1. až 4. sú vlastníkmi označených nehnuteľností zapísaných
na LV č. XXX v k.ú. G., každý v podiele 1 pomeru k celku, súd teda napadnutým rozsudkom
rozhodol o nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXX vo výmere 470 m2. Z prostého súčtu výmer
nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX a na LV č. XXX je zrejmé, že súd spolurozhodoval

o nehnuteľnostiach vo výmere 1.321 m2 napriek tomu, že predmetom žaloby bolo určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam vo výmere 1.268 m2. Už z tohto je zjavné, že súd nerešpektoval zákonnú
viazanosť žalobným petitom a priznal žalobcom viac, než čoho sa v návrhu domáhali (§ 216 CSP).

29. Naviac súd bez návrhu žalobcov z vlastnej iniciatívy rozhodoval o predmete konania, ktorý

žalobcovia nenavrhovali tak, že rozhodoval o parcelách zapísaných na LV č. XXX, pričom predmetom
určovacieho návrhu žalobcov boli konkrétne parcely vytvorené geometrickým plánom č. 60/2002
a parcely novovytvorené týmto geometrickým plánom nie sú totožné s parcelami zapísanými
v súčasnosti na LV č. XXX a LV č. XXXX k.ú. G.. Touto modifikáciou žalobného návrhu, ktorú žiadna
z procesných strán nenavrhla, súd rovnako nerešpektoval zákonnú viazanosť súdu žalobným návrhom.

Z uvedeného vyplýva, že súd napadnutým rozsudkom nielen priznal väčšiu výmeru nehnuteľností ako
sa žalobcovia v návrhu domáhali, ale dokonca priznal iné nehnuteľnosti, než boli uvedené v žalobnom
návrhu.

30. Následne žalovaní poukázali na ďalšie dôvody odvolania, najmä na to, že K. B. vlastníctvo

k predmetným nehnuteľnostiam nenadobudla a teda nemohli ho od nej nadobúdať ani ďalšie subjekty
a tieto subjekty nemohli byť ani v ďalšej držbe dobromyseľné; že tieto nehnuteľnosti až do 31.12.1991
vzhľadom na ich charakter neboli spôsobilé byť predmetom vydržania v prospech žalobcov, pretože
v období od 5.9.1947 do 1.4.1964 bolo možné nadobúdať vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré
mali charakter poľnohospodárskej pôdy, iba so súhlasom Okresného národného výboru, v období od

1.4.1964 do 31.3.1983 zákon nadobudnutie vlastníctva vydržaním vôbec nepripúšťal a v období od
1.4.1983 do 31.12.1991 podľa vtedy platného § 135a OZ mohol nadobúdať vlastníctvo k pozemkom
alebo k jeho časti iba štát; a žalobcovia podľa žalovaných neuniesli dôkazné bremeno a riadne
neosvedčili svoj naliehavý právny záujem na podaní predmetnej určovacej žaloby, lebo už najmenej od
roku 2002, kedy si dali vyhotoviť geometrický plán, museli vedieť kto je v katastri nehnuteľností zapísaný

ako vlastník nehnuteľností a napriek tomu žalobu podali až v roku 2013.

31. V závere žalovaní navrhli, aby odvolací súd na vec aplikoval § 216 CSP a aby podľa § 390 CSP
o odvolaní rozhodol tak, že žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietne a prizná žalovaným 1. až
5. voči žalobcom 1. až 4. spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania.

32. Krajský súd v Trnave rozsudkom č.k. 24Co/53/2022-695 zo dňa 18.1.2023 vo veci prvýkrát vo výroku
rozhodol nasledovne:I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu vyhovujúceho výroku I. mení tak,
že žalobu zamieta.
II. Žalovaným 1 až 5 priznáva nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu: do zamietnutia žaloby

vo vzťahu k žalobkyni 5 - voči žalobcom 1 až 5 a v tomto odvolacom konaní voči žalobcom 1 až 4.

33. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1 až 4 dovolanie, ktorého prípustnosť
odôvodňovali ust. § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP, pričom navrhovali, aby dovolací súd
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

34. Najvyšší súd Slovenskej republiky v priebehu dovolacieho konania zistil, že pôvodný žalobca 2 A. B.,
nar. XX.X.XXXX zomrel dňa XX.X.XXXX, teda ešte skôr, než odvolací súd vo veci rozhodol (18.1.2023).
O pokračovaní rozhodol ešte súd prvej inštancie uznesením z 5.10.2023 č.k. 15C/124/2023-787. Po
poukázanínaust.§61,§161vspojenís§438ods.1a§420písm.b)CSPdovolacísúdskonštatoval,že
odvolacísúdkonalsozomreloustranousporu,čímzaťažilkonaniearozhodnutievadou(zmätočnosťou),

ktorá mala za následok zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie (§ 449 ods. 1 a § 450 CSP).

35. Po doručení uznesenia NS SR žalovaní 1 až 5 prostredníctvom svojho advokáta predložili
vyjadrenie k tomuto uzneseniu, v ktorom uviedli, že k zrušeniu napadnutého uznesenia Krajského

súdu Trnava došlo výlučne z procesných dôvodov a najvyšší súd sa vôbec nezaoberal hmotnoprávnou
stránkou sporu, ani dovolacími dôvodmi uplatnenými žalobcami. Nevytkol teda odvolaciemu súdu
žiadne pochybenie týkajúce sa zisteného skutkového stavu a aplikovanej právnej úpravy, nenamietal
žiadne právne závery vysloveného v napadnutom rozsudku odvolacieho súdu. Žalovaní sa v plnom
rozsahu pridržiavajú všetkých právnych argumentov, ktoré uviedli v doterajších konaniach a stotožňujú

sa s odôvodnením a závermi, ktoré prijal odvolací súd v napadnutom rozsudku.

36. Podľa žalovaných odvolací súd správne argumentoval, že súd prvej inštancie porušil zásadu ne
utra petitum, ak výrokom I. určil, že žalobcovia 1 až 4 sú vlastníkmi označených nehnuteľností každý
v podiele 1, hoci záväzný a nezmenený petit žaloby znel, že pôvodní žalobcovia 1 a 2 sú spoluvlastníkmi

dotknutých nehnuteľností každý v 1, čím porušil § 216 CSP, keďže priznal iné, než čoho sa žalobcovia
domáhali. Rozhodnutie prvoinštančného súdu vo vyhovujúcom výroku I. je nesprávne aj z toho dôvodu,
že súd ignoroval, že dedič môže nadobudnúť vlastnícke právo k predmetu dedičstva iba na základe
rozhodnutia súdu vydaného v osobitnom dedičskom konaní, ktoré ohľadne dotknutých nehnuteľností
neprebehlo. Žalobcovia sa nesprávne domnievajú, že titulom ich právneho nástupníctva podľa § 63

CSP po pôvodnom žalobcovi 1 nadobudli oprávnenie domáhať sa vo svoj prospech priamo určenia
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá nebola predmetom dedičstva po poručiteľovi, ktorý ku dňu
smrti nebol vlastníkom danej nehnuteľnosti. Nie je možné sa stotožniť s názorom žalobcov, že z ich
strany nebola potrebná žiadna zmena žaloby po tom, čo na základe uznesenia súdu vstúpili do konania
po zomrelom žalobcovi 1. Naopak bolo potrebné upraviť žalobný petit tak, že žalobcovia by sa minimálne

v časti týkajúcej sa zomrelého žalobcu 1 domáhali, aby súd určil, že predmetné nehnuteľnosti patria
do dedičstva po žalobcovi 1. Zo žiadneho úkonu žalobcov, ani súdu nevyplynulo, že každý zo žalobcov
vstúpil do práv a povinností pôvodného žalobcu 1 práve v podiele 1 a že sa na základe tejto skutočnosti
môže domáhať určenia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam práve v spoluvlastníkom
podiele 1. Žalovaní poukázali aj na to, že na základe uznesenia Okresného súdu Galanta sp. zn.

8D/103/2018, Dnot.160/2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 7.2.2019 ani jeden z dedičov po
poručiteľovi A. B. nenadobudol majetok (dom súp. č. XXX postavený na časti nehnuteľností, ktoré
sú predmetom konania) práve v podiele 1 vo vzťahu k celku. Prvoinštančný súd žalobcom 1 až 4
svojvoľne určil podiely 1 s vylúčením žalobkyne 5, hoci dedičky patriacej do prvej dedičskej skupiny,
voči ktorej žalobu vo výroku II. zamietol, pričom prvoinštančný súd vôbec nezohľadnil, že podľa žaloby

mala byť spoluvlastníčkou dotknutých nehnuteľností v 1 a jej podiel nepodliehal dedeniu po poručiteľovi.
Žalobnému petitu, ktorým bol súd viazaný, nebolo možné vyhovieť.

37. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí správne aplikoval hmotnoprávne i procesné normy a svojím
postupom žiadnej zo strán neznemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že

by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Naopak k nesprávnemu procesnému postupu, ktorý
mal za následok porušenie práva žalovaných na spravodlivý proces, došlo zo strany prvoinštančného
súdu, pričom odvolací súd svojím rozhodnutím tieto procesné pochybenia odstránil. Žalovaní tiež
poukázali na skutočnosť, že samotní žalobcovia žiadnym spôsobom v žalobnom petite nereflektovaliskutočnosť, že žalobca 2 A. B. počas konania zomrel a ani o tejto skutočnosti neupovedomili konajúci
súd.

38. Na základe uvedených skutočností žalovaní navrhli, aby odvolací súd sám podľa § 390 CSP vo
veci rozhodol tak, že žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietne z právnych dôvodov podrobne
špecifikovaných v rozsudku KS Trnava sp. zn. 24Co/53/2022 zo dňa 18.1.2023 a prizná žalovaným 1
až 5 voči všetkým žalobcom spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania.

39. Po zrušení rozsudku a vrátení veci odvolaciemu súdu Krajský súd v Trnave vydal uznesenie č.k.
24Co/3/2025-862 zo dňa 22.1.2025, ktorým rozhodol, že pokračuje v konaní namiesto pôvodného
zomrelého žalobcu 2/ s D. B., E. B., nar. XX.X.XXXX, adresa F., G. XXXX/X ako žalobca 2a/, H. A. B.,
nar. X.XX.XXXX, adresa F., G. XXXX/X ako žalobca 2b/, H. I. B., nar. X.X.XXXX, adresa F., G. XXXX/X
ako žalobca 2c/, D. B., nar. XX.X.XXXX, adresa F., G. XXXX/X ako žalobca 2d/.

40. Po zrušení predchádzajúceho rozsudku odvolacieho súdu a vrátení mu veci na ďalšie konanie
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku – ďalej
CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou,
v ktorej neprospech bolo rozhodnutie v napadnutých častiach vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,

že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a), d), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),
súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo

doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní
zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že
odvolaniejesčastidôvodné,vdôsledkučohojenevyhnutnérozsudoksúduprvejinštancievnapadnutom

rozsahu výroku II. zmeniť a žalobu zamietnuť (§ 388 CSP).

41. Predmetom konania je žalobou uplatnený nárok pôvodného žalobcu 1 A. B. a (jeho manželky) N.
B. pôvodne žalobkyne 2 (aktuálne 5), o určenie, že sú spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich
sa v intraviláne kat. úz. G., ktoré sú určené Geometrickým plánom č. 60/2002 zo dňa 18.10.2002,

vyhotovený H. N. M., Q., G. XX, a to nasledovne: parc. č. 2172/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere
134 m2, parc. č. 2172/4 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 224 m2, 2172/5 - zastavané plochy
a nádvoria o výmere 17 m2, parc. č. 2172/6 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 22 m2, parc. č.
2172/7 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 5 m2, parc. č. 2172/8 - záhrada o výmere 549 m2, parc.
č. 2172/9 - ostatné plochy o výmere 14 m2, parc. č. 2172/10 - zastavané plochy a nádvoria o výmere

29 m2 a parc. č. 2175/66 - záhrada o výmere 274 m2 a to v polovici, pôvodne zapísané na LV č. XXX
ako pre katastrálne územie G. ako parc. reg. „E“ č. 2172/100 - orná pôda o výmere 353 m2, parc. reg.
„E“ č. 2172/200 - orná pôda o výmere 7 m2, parc. reg. „E“ č. 2173/100 - ostatné plochy o výmere 110
m2 a parc. reg. „E“ č. 2173/200 - ostatné plochy o výmere 29 m2 a z parciel vedených na LV č. XXXX
pre katastrálne územie G. ako parc. reg. „E“ č. 2175/101 - orná pôda o výmere 612 m2 a parc. reg. „E“

č. 2175/200 - orná pôda o výmere 239 m2 každý v podiele 1.

42. Okresný súd Galanta rozsudkom č.k. 15C/124/2013-283 zo dňa 23.5.2017 žalobu (v celom rozsahu)
zamietol. Na odvolanie žalobcov Krajský súd v Trnave ako odvolací rozsudkom č.k. 25Co/9/2019-333
zo dňa 11.2.2020 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou bola žaloba zamietnutá vo

vzťahu k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX potvrdil a vo zvyšku (vo vzťahu k nehnuteľnostiam
zapísanýmnaLVč.XXX)napadnutýrozsudokzrušilavzrušenomrozsahuvecvrátilsúduprvejinštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom odvolací súd prvoinštančnému vytkol, že nevykonal
navrhnuté a pre vec relevantné dôkazy a zároveň vec nesprávne právne posúdil. Následne vo veci
rozhodol prvoinštančný súd preskúmavaným rozsudkom.

43. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, ktorý je v danom prípade viazaný nielen rozsahom ale
i dôvodmi uplatnenými v odvolaní, vychádzajúc z toho, že predmetom konania sú už len nehnuteľnosti
zapísané na LV č. XXX pre katastrálne územie G. a to parc. reg. „E“ č. 2172/100 – orná pôda o výmere353 m2, parc. reg. „E“ č. 2172/200 - orná pôda o výmere 7 m2 a parc. reg. „E“ č. 2173/100 - ostatná
plocha vo výmere 110 m2 (keď žaloba v časti týkajúcej sa nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX
pre kat. úz. G. už bola právoplatne súdom zamietnutá) a zároveň bolo právoplatne skončené konanie

i vo vzťahu k žalobkyni 5, keď preskúmavaný rozsudok v zamietajúcom výroku II. nebol napadnutý
odvolaním, nadobudol právoplatnosť a nepodliehal tak v tomto rozsahu odvolaciemu prieskumu, bolo
posúdiť, či boli naplnené odvolacie dôvody uplatnené žalovanými pod ust. § 365 ods. 1 písm. a), d), f)
a h) tak, ako boli konkretizované v podanom odvolaní popísanom vyššie.

44. Z obsahu spisu vyplýva, že pôvodní žalobcovia sa podanou žalobou podľa jej petitu domáhali, aby
súd určil, že žalobcovia 1 a 2 sú spoluvlastníkmi označených nehnuteľností každý v podiele 1/2. Tento
žalobný petit zostal nezmenený a to aj potom ako pôvodný žalobca 1 A. B. zomrel a prvoinštančný súd
uznesením č.k. 15C/124/2013-373 zo dňa 16.11.2020, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27.11.2022
rozhodol, že v konaní pokračuje s právnymi nástupcami (dedičmi) žalobcu 1, vtedy žalobcami 1 až
4. Žalobcovia pritom mali možnosť na základe tejto právnej skutočnosti v zmysle § 139 a nasl. CSP

predmetnú žalobu so súhlasom súdu zmeniť, k čomu nedošlo.

45. Potom, ako na miesto pôvodného žalobcu 1 vstúpili do konania žalobcovia 1 až 4 (a ani neskôr
keď namiesto žalobcu 2 vstúpili do konania žalobcovia 2a, 2b, 2c, 2d) už nemohol obstáť žalobný petit
v nezmenenom znení, že žalobcovia 1 a 2 sú spoluvlastníkmi dotknutých nehnuteľností každý v 1/2.

Po úmrtí žalobcu 1 petit žaloby mohol požadovať určenie, že ku dňu smrti poručiteľa boli dotknuté
nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve poručiteľa a žalobkyne 2 neskôr 5, každého v 1/2. Avšak
vzhľadom na to, že podľa žaloby malo dôjsť zo strany oboch pôvodných žalobcov k vydržaniu dotknutých
nehnuteľností, nadobudnutých zo spoločných prostriedkov za trvania manželstva, správne mohol petit
znieť, že dotknuté nehnuteľnosti ku dňu smrti poručiteľa patrili do BSM poručiteľa a žalobkyne 2 akt. 5.

46. V zmysle § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť a preto zmena petitu žaloby
žalobcami až v odvolacom konaní už neprichádzala do úvahy.

47. V zmysle § 216 ods. 1 CSP súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu. Podľa ods. 2 tohto

ustanovenia súd môže prekročiť žalobný návrh a priznať viac, než čoho sa strany domáhajú iba vtedy,
ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

48. Z citovaného ustanovenia, v ktorom je zakotvený dispozičný princíp vyplýva, že žalobca v žalobnom
návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej a právnej stránke a týmto jeho vymedzením je súd

v zásade viazaný. Z viazanosti súdu petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrh žalobcu a prisúdiť
mu viac, ako sa domáha. Napriek tomu, že znenie zákona to výslovne neuvádza, je nepochybné, že
zásada viazanosti súdu petitom vyžaduje i to, aby súd neprisúdil iné plnenie ako ktorého sa žalobca
domáha. Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že
plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než aký bol vymedzený v žalobnom návrhu.

Nie je ale porušením zásady viazanosti súdu petitom, ak súd inak právne kvalifikuje skutok, ktorý bol
predmetom konania, keďže právna kvalifikácia je vždy vecou súdu v zmysle zásady iura novit curia.
Rovnako nie je porušením ne ultra petitum, ak súd iba formulačne upraví petit žaloby vo výrokovej časti
rozhodnutia, keď návrhu žalobcu vyhovuje.

49. Tiež platí, že hoci dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa (§ 460 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákona – ďalej aj len OZ), k nadobudnutiu dedičstva poručiteľovým dedičom nedochádza iba na základe
smrti poručiteľa. Právna úprava dedičského práva vychádza z princípu ingerencie štátu pri nadobúdaní
dedičstva, keď predpokladá, že dedičstvo po každom poručiteľovi musí byť súdom prejednané a musí
byť o ňom rozhodnuté. Až rozhodnutím vydaným v dedičskom konaní je prechod dedičstva z poručiteľa

dovŕšený a iba v rozsahu, ktorý vyplýva z takého rozhodnutia nadobúda dedič vlastnícke právo
k predmetu dedičstva. Z uvedeného potom vyplýva, že dedič sa nemôže s úspechom domáhať žalobou
podľa § 137 písm. c) CSP určenia, že je vlastníkom veci patriacej do dedičstva, pokiaľ táto vec nebola
predmetom konania o dedičstve a ohľadne tejto veci mu nebolo potvrdené nadobudnutie vlastníctva (k
obdobnému záveru dospel NS ČR vo veci pod sp. zn. 30Cdo 51/2007 zo dňa 13.3.2007).

50. Vzhľadom na uvedené keď prvoinštančný súd výrokom I. preskúmavaného rozsudku určil, že
žalobcovia 1 až 4 sú vlastníkmi označených nehnuteľností každý v podiele 1/4, hoci záväzný petit znel,
že pôvodný žalobca 1 a žalobkyňa 2 sú spoluvlastníkmi dotknutých nehnuteľností každý v 1/2, rozhodolv rozpore s petitom žaloby, čím porušil zásadu ne ultra petitum zakotvenú v ust. § 216 CSP, keďže priznal
iné, než čoho sa žalobcovia účinne domáhali. Zároveň vychádzajúc z vyššie uvedeného, rozhodnutie
vo vyhovujúcom výroku I. je nesprávne aj z toho dôvodu, že súd ignoroval – nezohľadnil, že dedič

môže nadobudnúť vlastnícke právo k predmetu dedičstva iba na základe rozhodnutia súdu vydaného
v osobitnom dedičskom konaní v zmysle § 158 a nasl. zák. č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového
poriadku, ktoré ohľadne dotknutých nehnuteľností neprebehlo. Naviac súd žalobcom 1 - 4 svojvoľne
určil podiel 1, s vylúčením žalobkyne 5 hoci dedičky patriacej do prvej dedičskej skupiny (§ 473 OZ),
voči ktorej žalobu vo výroku II. zamietol. Pri určení podielu žalobcov 1 – 4 a zamietnutí žaloby voči

žalobkyni 5 pritom prvoinštančný súd vôbec nezohľadnil, že podľa žaloby mala byť spoluvlastníčkou
dotknutých nehnuteľností v 1, a jej podiel nepodliehal dedeniu po poručiteľovi, v rozpore s čím celé
dotknuté nehnuteľnosti prisúdil do podielového spoluvlastníctva žalobcom 1 až 4 s poukazom iba na to,
že sú dedičmi rodinného domu po nebohom poručiteľovi.

51. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, keďže žalobnému petitu, ktorým je súd viazaný, nebolo možné

vyhovieť, žaloba mala byť správne v celom zostávajúcom rozsahu (teda aj ohľadne nehnuteľností
zapísaných na LV č. XXX) zamietnutá. Prvoinštančný súd vec teda nesprávne právne posúdil.

52. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany
konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty

účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04,
III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí
dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaníalebosúnevyhnutnénadoplneniedôvodovrozhodnutia,
ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu

sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú
ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17 OSP), odvolací súd
nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

53. S poukazom na uvedené závery bolo potom nedôvodným, nadbytočným a v rozpore s princípom

hospodárnosti súdneho konania (čl. 17 Základných princípov CSP) zaoberať sa ďalšími okolnosťami
danej veci tak, ako boli namietané v podanom odvolaní.

54. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu
vo výroku I., s použitím § 388 CSP zmenil tak, že žalobu, aj vo zvyšku vo vzťahu k nehnuteľnostiam

zapísaným na LV č. XXX pre k. ú. G., zamietol.

55. Úspešným žalovaným vznikol zásadne nárok na náhradu trov celého riadneho – prvoinštančného
i odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP),
o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť

odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania
v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

56. V predmetnom riadnom konaní boli napokon plne úspešní žalovaní, keďže žaloba bola v konečnom

dôsledku v celom rozsahu zamietnutá (predchádzajúcim rozsudkom Okresného súdu Galanta
č.k. 15C/124/2013-283 zo dňa 23.5.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k.
25Co/9/2019-333 zo dňa 11.2.2020 vo vzťahu k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX a týmto
rozhodnutím vo vzťahu k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX pre kat. úz. G.) čím podľa pomeru
úspechu vo veci v zmysle § 255 ods. 1 CSP, vo vzťahu k odvolacím konaniam v spojení s § 396 ods.

1 CSP, vzniklo právo na plnú náhradu trov konania žalovaným voči neúspešným žalobcom. Pritom bolo
potrebné zohľadniť, že preskúmavaným rozsudkom bola žaloba vo vzťahu k žalobkyni 5 zamietnutá
a voči tomuto výroku II. nebolo podané odvolanie. Prípadná existencia dôvodov hodných osobitnéhozreteľa v zmysle § 257 CSP odôvodňujúca výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už
úplné alebo čiastočné), pritom v konaní nebola tvrdená, ani ju odvolací súd nezistil.

57. Odvolací súd preto vo výroku II. tohto rozsudku rozhodol, že úspešní žalovaní 1 až 5 majú nárok
náhradu trov konania (prvoinštančných a odvolacích) v plnom rozsahu - do zamietnutia žaloby vo vzťahu
k žalobkyni 5 a tým skončenia konania vo vzťahu k nej - voči žalobcom 1 až 5 a v následnom konaní
voči žalobcom 1 až 4.

58. V zmysle § 453 ods. 3 CSP bolo povinnosťou odvolacieho súdu rozhodnúť aj o náhrade trov
dovolacieho konania. Odvolací súd pritom vychádzal zo záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky
vo veci II.ÚS 9/2004, podľa ktorých dovolacie konanie predstavuje samostatnú od ostatného konania
nezávislú časť konania, čo zakladá súdu možnosť nezávisle od celkového výsledku sporu rozhodnúť
len o trovách dovolacieho konania, s prihliadnutím na úspech sporovej strany v dovolacom konaní bez
ohľadu na definitívny výsledok sporu (podobne I.ÚS 296/2020, I.ÚS 453/2019).

59. V dovolacom konaní bola fakticky úspešná strana žalobcov, keďže dovolací súd na základe ňou
podaného dovolania napokon rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
v dôsledku čoho v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 453 ods. 1 CSP by zásadne vznikol nárok žalobcov
na náhradu trov konania voči žalovaným. Avšak skutočnosť, že rozsudok dovolacieho súdu bol zrušený

výlučne z dôvodu, že pôvodný žalobca 2 v priebehu odvolacieho konania zomrel, o čom strana žalobcov,
resp. ich právny zástupca včas neinformovala súd, čo súd následne nezohľadnil, odvolací súd považoval
takú výnimočnú okolnosť a zároveň dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré s použitím ust. § 257
CSP žalobcom náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Za daných okolností vedúcich k zrušeniu
rozsudku odvolacieho súdu a tým k faktickému úspechu žalobcov v dovolacom konaní, by odvolací súd

považovalzanespravodlivé,abyboližalovanízaviazanínanáhradutrovdovolaciehokonaniažalobcom.

60. Odvolací súd preto žalobcom 1, 2a, 2b, 2c, 2d, 3, 4 a 5 (ktorá podľa dovolania aj uznesenia
dovolacieho súdu bola stranou v dovolacom konaní) nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči
žalovaným 1, 2, 3, 4, 5 nepriznal (výrok III.).

61. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).