Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11Co/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116222900
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Radičová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3116222900.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AlenyRadičovejačlenovsenátu

JUDr. Márie Vrtochovej a Mgr. Marka Anovčina, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
C. XXX, D., právne zastúpeného: JUDr. Ján Cáfal, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Murgašova
3, Košice – mestská časť Staré Mesto, IČO: 45 607 338, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, IČO: 00 166 073,
o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín, č. k. 19C/105/2016-315 zo dňa 8. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancierozhodoložalobežalobcunanáhraduškodypodľazák.č.
514/2003 Z. z. tak, že výrokom I. konanie v časti o zaplatenie 1.622,10 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne od 19.02.2022 do zaplatenia zastavil, výrokom II. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 14.740,- eur a náhradu škody vo výške 367,46 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 15.107,46 eur od 04.02.2022 do zaplatenia, do 30
dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku III. žalobu vo zvyšnej časti zamietol a vo výroku IV.

rozhodol, že žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 24,60 %. Rozhodnutie
po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 488, § 489, § 494, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
§ 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1 , § 6 ods. 1 a 2 , § 8 ods. 5 písm. b), § 15 ods. 1, § 16 ods.
4, § 17 ods. 3 a 4, § 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon č. 514/2003 Z. z.“).

2. Súd prvej inštancie v rozhodnutí poukázal na zistený skutkový stav, keď medzi stranami

sporu nebolo sporné, že uznesením vyšetrovateľa zo dňa 14.07.2006, ČVS: UIS-28/KOK-V-2006
bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa a iné,
a následne bol žalobca uznesením Vojenského obvodového súdu v Prešove zo dňa 15.07.2006, č.
k. 1Tp/8/2006 – 24 v spojení s uznesením Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne zo dňa 03.08.2006,
č. k. 2Tpo/10/2006 – 39 vzatý do väzby. Žalobca bol vo výkone väzby od 14.07.2006 do 28.11.2006,
t. j. 137 dní, trestné stíhanie žalobcu trvalo od 14.07.2006 do 28.10.2020. Žalobca podal sťažnosť
len proti uzneseniu o vzatí do väzby. Na žalobcu bola podaná obžaloba a žalobca bol i odsúdený

rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne,
sp. zn. 2Tov/4/2009 - 968 zo dňa 23.06.2009 a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody na 4 roky,
ako aj peňažný trest v sume 1.666,- eur. Po podaní dovolania bol rozsudok Vojenského obvodového
súdu Prešov zo dňa 26.11.2008, sp. zn. 2T/2/2007 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa23.06.2009, sp. zn. 2Tov/4/2009 zrušený rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Tdo/27/2012
zo dňa 16.08.2022 a vec bola vrátená Okresnému súdu v Prešove na ďalšie konanie. V ďalšom konaní
bol žalobca rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 06.09.2019, sp. zn. VOS-2T/2/2007 oslobodený

spod obžaloby, pretože nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca trestne stíhaný.
Rozhodnutie o oslobodení žalobcu nadobudlo právoplatnosť v spojení s uznesením Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 28.10.2020, č. k. 3To/145/2019 - 1483 dňa 28.10.2020.

3. Žalobca sa v konaní domáhal odškodnenia za nezákonné trestné stíhanie a väzbu, žiadal priznať

po čiastočnom späťvzatí žaloby nemajetkovú ujmu spolu vo výške 22.260,- eur s prísl. a náhradu
škody vzniknutú zaplatením trov obhajoby vo výške 367,46 eur s prísl., keď žalovaná na základe jeho
žiadosti o odškodnenie za väzbu a trestné stíhanie mu uhradila náhradu škody len titulom nemajetkovej
ujmy za väzbu vo výške 2.740,- eur, t. j 20,- eur za 1 deň väzby. Za nezákonné trestné stíhanie
žalobcovi a s tým spôsobenú škodu za obhajobu a nemajetkovú ujmu odškodnenie nepriznala z dôvodu,
že nepodal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, čím nebola splnená zákonná podmienka

na odškodnenie podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z..

4. Súd prvej inštancie konštatoval, že nárok bol riadne predbežne prerokovaný podľa § 15 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z., keď žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie jeho nároku u žalovanej, ktorá
žiadosť je prakticky zhodná s podanou žalobou.

5. V prejednávanej veci žalobca bol v trestnom konaní oslobodený spod obžaloby, jeho trestné
stíhanie skončilo oslobodzujúcim rozhodnutím, a preto s poukazom na judikatúru súdov, napr. nález
Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 540/2016, súd prvej inštancie konštatoval, že uznesenie o vznesení
obvinenia žalobcovi a uznesenie o vzatí žalobcu do väzby sú nezákonnými rozhodnutiami. Žalobca

podal sťažnosť len proti uzneseniu o vzatí do väzby, čím splnil zákonom stanovenú podmienku
na odškodnenie podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., súd prvej inštancie preto skúmal, či u
žalobcu nejde o prípad hodný osobitného zreteľa, kedy splnenie podmienky podať opravný prostriedok
proti nezákonnému rozhodnutiu, v danom prípade proti uzneseniu o vznesení obvinenia, sa nevyžaduje.
Prihliadol k okolnostiam vznesenia obvinenia žalobcovi, keď v tom čase mal žalobca iba 22 rokov,

uznesenie mu bolo doručené v piatok, kedy zároveň bol do 23,35 hod. vypočúvaný, nemal obhajcu, bol
zadržaný a hneď vzatý do väzby, pričom lehota na podanie sťažnosti uplynula už v pondelok. Žalobca
bol teda v mladom veku, počas jedného dňa ako neznalý práva zadržaný, obmedzený na osobnej
slobode, eskortovaný, vypočúvaný v nočných hodinách po predchádzajúcej nočnej službe. Vzhľadom
k týmto skutočnostiam súd prvej inštancie prípad žalobcu považoval za prípad hodný osobitného zreteľa.

Zároveň poukázal i na rozhodnutie Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 1VCdo/2/2022 zo dňa 24. októbra 2022, v ktorom najvyšší súd dospel k záveru, že rozhodujúcim
meradlom opodstatnenosti splnenia podmienky vyžadovanej v ustanovení § 6 ods. 2 veta prvá zákona č.
514/2003 Z. z., je neskorší výsledok trestného konania, a teda splnenie podmienky podať riadny opravný
prostriedok proti uzneseniu o vznesení obvinenia sa nevyžaduje, ak došlo k zastaveniu trestného

stíhania alebo v prípadoch, keď obvinený bol oslobodený spod obžaloby.
6. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že v prejednávanej veci ujmu, ktorú utrpel žalobca, nie je
možnédobreuspokojiťinak,akopriznanímnemajetkovejujmy,keďžeideodokonanúskutočnosť,ktorou
vznikla žalobcovi aj nemajetková ujma, nie je možné vrátiť späť predošlý stav, kedy žalobca nebol vo
väzbe, nebol trestne stíhaný a nevykonával nezákonný trest. Iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je preto s prihliadnutím na okolnosti prípadu a dĺžku stíhania dostatočným zadosťučinením.
Preto súd rozhodol aj o priznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi.

7. Žalobca sa domáhal odškodnenia za nemajetkovú ujmu, ktorú utrpel v príčinnej súvislosti
s nezákonnou väzbou a trestným stíhaním, keď k ujme a k následkom došlo na jeho osobnej slobode,

v rodinnom živote zahŕňajúcom najmä jeho vzťah k rodičom a súrodencom, k bývalej priateľke
a tiež v jeho pracovnom a občianskom živote. Súd posudzoval ujmu podľa kritérií uvedených v § 17
ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, prihliadol na osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy
a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému

v súkromnom živote a tiež v spoločenskom uplatnení. Žalovaná poskytla žalobcovi
náhradu za nezákonnú väzbu vo výške 20,- eur za deň výkonu väzby a mala za to, že takéto
odškodnenie je primerané za súčasného písomného ospravedlnenia sa ministerkou spravodlivosti SR
žalobcovi, poukázala pritom tiež na to, že žalobcovi vyplatila i náhradu nemajetkovej ujmy v sume17.240,- eur za nezákonne vykonaný trest odňatia slobody, čím sa náhrada blíži k maximálnemu
limitu podľa § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. Súd prvej inštancie poukázal na judikatúru, v zmysle
ktorej v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie vydané pred 01.01.2013 nie

je možné obmedzovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy hornými limitami. V prípade žalobcu bola
nezákonná väzba vykonaná v roku 2006 na základe nezákonného rozhodnutia a všetky podmienky
vzniku nároku na náhradu škody boli splnené pred stanovením horného limitu pre náhrady nemajetkovej
ujmy. Aplikácia ustanovenia § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. vo vzťahu k žalobcom uplatnenému
nároku na odškodnenie väzby preto neprichádza do úvahy. Zároveň súd poukázal na to, že žalobca

jasne špecifikoval nároky a tituly, na základe ktorých si nároky v konaní uplatnil a tieto nie sú zhodné
s nárokmi uplatnenými v inom konaní vedenom na tamojšom súde pod sp. zn. 11C/28/2016. Je
irelevantné, koľkými žalobami si žalobca uplatnil nároky z nezákonného trestného konania, ak presne
špecifikuje jednotlivé jeho časti a nedochádza k duplicitnému uplatneniu toho istého nároku.

8. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy súd odôvodnil spravodlivým odškodnením, pri ktorom je potrebné

zobrať do úvahy aj vývoj cien a stále klesajúcu hodnotu peňazí. Náhrada nemajetkovej ujmy
musí zodpovedať reálnemu odškodneniu, čo vyplýva aj z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu
pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky. Žalobca si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy
za nezákonný pobyt vo väzbe, v ktorej bol 137 dní, počas ktorých bol obmedzený na osobnej slobode,
čo je samo o sebe jedným z najzávažnejších zásahov do osobnostnej sféry jednotlivca, bol obmedzený

na pohybe, čím bolo výrazne zasiahnuté do jeho súkromného života, došlo k narušeniu všetkých zložiek
jeho normálneho každodenného života s rodinou, rodičmi a súrodencami, žalobca bol nútený podriadiť
sa striktnému väzenskému režimu, nepochybne úplne odlišnému od režimu jednotlivca na slobode, bol
vystavený stresu, úzkosti a frustrácii. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že je
dôvodné žalobcovi priznať náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonný výkon väzby vo výške 2.740,- eur,

čo zodpovedá náhrade 40,- eur za deň vykonanej nezákonnej väzby, po zohľadnení sumy 2.740,- eur,
ktorú sumu už žalovaná zaplatila žalobcovi na základe predbežného prejednania jeho nároku. Žalobca
si ďalej uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy za celé obdobie trestného stíhania, t.
j. od 14.07.2006 do 28.10.2020, poukázal na to, že dlhotrvajúce trestné konanie vážnym spôsobom
zasiahlo do jeho života, dlhodobo negatívne ovplyvnilo kvalitu jeho života v súkromnej,

ale aj v spoločenskej oblasti, pred vznesením obvinenia bol policajtom, na ktorú profesiu sa pripravoval
už od strednej školy, mal záujem študovať na vysokej škole. Trestné stíhanie vnímal ako zníženie jeho
spoločenského postavenia, prežíval stavy poníženia, mal stavy úzkosti, beznádeje a pocit ohrozenia,
vzniknutú situáciu nemohol nijako ovplyvniť, došlo k jeho prepusteniu zo zamestnania a prácu si musel
hľadať v zahraničí. Po zohľadnení uvedených skutočností súd dospel k záveru, že je dôvodné priznať

žalobcovi nemajetkovú ujmu za trestné stíhanie vo výške 12.000,- eur, čo predstavuje približne 1.000,-
eur za rok trestného stíhania, po zohľadnení času stráveného vo väzbe a priznanej sumy za výkon väzby
a tiež po zohľadnení času vo výkone trestu, za ktorý si žalobca uplatnil náhradu škody v konaní vedenom
na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 11C/28/2016. Vo zvyšnej časti uplatnenej náhrady nemajetkovej
ujmy súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

9. Ďalej súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu škody vo výške 367,46 eur titulom vyúčtovaných
a uhradených trov obhajoby, pričom poukázal na to, že v konaní nebola sporná úhrada týchto trov
žalobcom právnemu zástupcovi JUDr. Zsoltovi Suverovi a žalovaná nenamietala ani jednotlivé úkony.

10. S poukazom na ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. súd priznal žalobcovi i úroky
z omeškania z prisúdených súm, a to od 04.02.2022 do zaplatenia, keď žalovaná doručila žalobcovi
oznámenie o čiastočnom uspokojení jeho nároku dňa 03.02.2022, výšku úroku z omeškania súd určil
v súlade s § 3 nariadenia Vlády SR číslo 87/1995 Z. z.

11. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, t. j. podľa zásady úspechu vo
veci, pričom zohľadnil, že výška plnenia závisela od úvahy súdu v časti týkajúcej sa nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie v zákonom stanovenej lehote obaja účastníci

konania, teda žalobca i žalovaná, keď žalobca napadol odvolaním III. a IV. výrok
rozsudku a žalovaná II. a IV. výrok rozsudku. Odvolaniami účastníkov konania teda nebol napadnutý
výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie, týkajúci sa zastavenej časti konania.13. Žalobca podal odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP, pretože
podľa jeho názoru súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Zastával názor, že jemu priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je
neprimerane nízka a nereflektuje všetky osobitosti jeho prípadu týkajúce sa vedenia trestného stíhania
proti jeho osobe a jeho väzobného stíhania. K ním uplatnenej výške nemajetkovej ujmy poukázal na
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Cdo/38/2019 zo dňa 24.06.2020 a sp. zn.
5Cdo/127/2019 zo dňa 29.06.2021 a na to, že každý prípad nezákonného vedenia trestného stíhania

a nezákonného pozbavenia osobnej slobody by mal byť posudzovaný individuálne. Ďalej poukázal
i na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 30Cdo/2357/2010, v ktorom sa tento súd vyjadril,
žeadekvátnymodškodnenímječiastkavrozmedzí20,-až60,-eurza1deňtrvaniaväzby,pričomvtomto
rámci súd premietne iné okolnosti svojho posudzovania. Žalobcovi priznaná suma vo výške 40,- eur
za 1 deň pobytu vo väzbe je teda len priemerom tohto štandardu rozhodovacej praxe súdov. Poukázal
i na aktuálny rozsudok Mestského súdu Košice, sp. zn. K2 - 12C/22/2019 zo dňa 09.10.2024, v ktorom

súd považoval za primeranú sumu odškodnenia za 215 dní nezákonnej väzby sumu 12.900,- eur, čo je
60,- eur za 1 deň väzby. Žalobca sa domnieva, že v jeho prípade mu súd mal priznať za 1 deň väzobného
stíhania sumu 60,- eur. Nesúhlasil tiež s tým, že súd o náhrade trov konania rozhodol jedným výrokom,
nakoľko podľa jeho názoru je potrebné o trovách konania rozhodnúť samostatne o nemajetkovej ujme
a zvlášť o skutočnej škode. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a priznal mu

celú požadovanú sumu tak, ako ju špecifikoval v konaní pred súdom prvej inštancie.

14. Žalovaná odvolanie odôvodnila ustanovením § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Poukázala na § 6
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. a na skutočnosť, že žalobca nepodal opravný prostriedok proti uzneseniu
o vznesení obvinenia, čím nesplnil zákonom stanovenú podmienku na priznanie odškodnenia za trestné

stíhanie. Nesúhlasila s tým, že u žalobcu ide o prípad hodný osobitného zreteľa, kedy sa splnenie
tejto podmienky nevyžaduje. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/173/2015 by
malo ísť o prípady, kedy nepodanie opravného prostriedku malo byť spôsobené buď okolnosťami
na strane účastníka, ako napr. náhla nevyhnutná hospitalizácia alebo okolnosťami na strane orgánu,
ktorý nezákonné rozhodnutie vydal, ako napr. nesprávne právne poučenie. Súd prvej inštancie podľa

názoru žalovanej nesprávne právne posúdil splnenie podmienok na odškodnenie žalobcu, keď prípad
žalobcu vyhodnotil ako prípad hodný osobitného zreteľa, pričom sa nevysporiadal s argumentáciou
žalovanej a s rozhodnutiami, na ktoré poukázala. Z uvedených dôvodov je rozsudok súdu prvej
inštancie arbitrárny a nepreskúmateľný. Tiež, pokiaľ súd poukázal na rozhodnutie Veľkého senátu
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022, tak toto

rozhodnutie je v rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu, vysloveným v uznesení, ktorým odvolací
súd zrušil predchádzajúce - v poradí prvé rozhodnutie súdu prvej inštancie a odvolací súd v ňom
poukázal na novšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 7Cdo/78/2022 zo dňa 30.03.2023.

14.1 Žalovaná ďalej namietala priznanú náhradu majetkovej škody, a to za trovy obhajoby vo

výške 367,46 eur z dôvodu, že v prípade žalobcu nebola splnená existencia nezákonného
rozhodnutia – uznesenia o vznesení obvinenia v intenciách § 6 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z., načo poukazovala v priebehu celého konania.

14.2 Žalovaná ďalej namietala priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi i z dôvodu, že súd neprihliadol

na to, že žalobcovi sa písomne ospravedlnila, konštatovala porušenie jeho práv a čiastočne ho
i odškodnila sumou, ktorú považovala za spravodlivú.

14.3Podľažalovanejsúdprvejinštancienesprávneneprihliadolnalimitáciuvýškynáhradynemajetkovej
ujmy, pričom vychádzal z jediného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré podporil rozhodnutiami

odvolacích súdov, ktoré netvoria ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, pritom sa
vôbec nezaoberal rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukazovala žalovaná. K oslobodeniu
žalobcu spod obžaloby došlo rozhodnutím, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.10.2020, čím
bola splnená posledná podmienka vzniku nároku na odškodnenie, a teda k splneniu podmienok
na priznanie odškodnenia došlo už za účinnosti zák. č. 412/2012 Z. z.. Za závažné pochybenie súdu

prvej inštancie žalovaná považuje tiež to, že súd opomenul aplikovanie hmotnoprávnych predpisov
upravujúcich odškodňovanie obetí násilných trestných činov. Žalovaná v odvolaní vyslovila názor, že súd
prvej inštancie žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej výška: 1. nie je s poukazom
na ustanovenie § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. primeraná skutkovému stavu zistenému súdu vkonaní, 2. nezodpovedá zásadám rovnosti a primeranosti v porovnaní s odškodnením
za poškodenie zdravia alebo za spôsobenie smrti a 3. vôbec nezohľadňuje náhradu nemajetkovej ujmy
(peňažnú i nepeňažnú) poskytnutú žalovanou v rámci predbežného prerokúvania (z titulu rozhodnutia

o väzbe). Podľa žalovanej, súd v rozhodnutí neuviedol žiadnu výnimočnú okolnosť prípadu, ktorá by
nebola žalovanou odškodnená, len zhrnul prezumované následky výkonu väzby. Nemajetková ujma
za výkon väzby v celkovej výške 5.480,- eur podľa žalovanej nezodpovedá okolnostiam preukázaným
v danej veci. Súd prvej inštancie zároveň v rozhodnutí zmätočne poukazuje na následky trestu, ktoré
nie sú predmetom tohto konania, ale sú predmetom konania vedeného na tamojšom súde pod sp. zn.

11C/28/2016. Pokiaľ súd priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu za trestné stíhanie, žalovaná to považuje
v celom rozsahu za neopodstatnené, a to s poukazom na absenciu spôsobilého titulu v prípade žalobcu
v podobe nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003Z. z. Súd priznal
žalobcovizanezákonnétrestnéstíhaniesumu12.000,-eur,avšakzodôvodneniarozsudkuniejezrejmé,
či pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnil dobu výkonu trestu odňatia slobody
v trvaní 862 dní a dobu výkonu väzby v trvaní 137 dní. Naviac súd zohľadnil prakticky totožné následky

v osobnostnej sfére žalobcu vyvolané trestným konaním vedeným voči žalobcovi, vykonanou väzbou a
vykonaným trestom odňatia slobody, čo je zrejmé i z rozhodnutia súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
11C/28/2016, spolu priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu v celkovej výške 51.960,- eur (pri zohľadnení už
vyplatenej náhrady nemajetkovej ujmy žalovanou), žalobcovi však nevznikli a nemohli vzniknúť identické
následky z troch rozličných titulov - väzba, trest a trestné stíhanie, na čo súd neprihliadol pri rozhodovaní.

14.4Žalovanázároveňnesúhlasíspriznanýmúrokomzomeškaniatak,akorozhodolsúdprvejinštancie,
keď podľa jej názoru omeškanie nemohlo vzniknúť predtým, než vznikla samotná povinnosť poskytnúť
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, o ktorej výške rozhodol súd. Žalovaná na základe
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku žalobcovi čiastočne vyplatila peňažnú náhradu nemajetkovej

ujmy, pokiaľ súd žalobcovi priznal ďalšie peňažné plnenie, táto skutočnosť nezakladá jej omeškanie
so súdom priznaným plnením s poukazom na konštitutívny charakter rozhodnutia súdu o náhrade
nemajetkovejujmy,keďžalovanánemohlapredvídať,kakýmzáveromohľadomvýškypriznanejnáhrady
nemajetkovej ujmy dospeje súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku.

14.5 Žalovaná namietala rozhodnutie súdu prvej inštancie i v časti týkajúcej sa trov konania,
keď poukázala na to, že v CSP sa nenachádza žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by súdu v rámci
rozhodovania o trovách konania súvisiacich s priznaným plnením, ktorého výška bola určená na základe
voľnej úvahy súdu, dávalo oprávnenie priznať strane plnú náhradu trov konania. Podľa jej názoru,
pre rozhodovanie o trovách konania už nie je podstatné, či výška plnenia závisela od úvahy súdu,

za základ pre určenie miery úspechu strany v konaní na účely rozhodnutia o trovách konania, a to
aj v súvislosti s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, má súd v zmysle CSP brať výšku nároku
uplatneného v žalobe. Súd prvej inštancie zároveň opomenul zohľadniť i skutočnosť, že žalobca zobral
žalobu čiastočne späť .

14.6 Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti žalovaná žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne a rozhodne o trovách konania v súlade
so zásadou úspechu v konaní.

15. Žalobca a žalovaná sa v súdom stanovenej lehote k odvolaniam písomne nevyjadrili.

16. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolania boli podané v zákonom stanovenej
lehote (§ 362 ods. 1 CSP), stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie v ňou napadnutej časti
vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa
(§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonom predpísané náležitosti

(§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

17. Odvolaním strán sporu nebol napadnutý výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo konanie
v časti o zaplatenie sumy 1.622,10 eur s príslušenstvom zastavené, a preto v tejto časti rozsudok prvej
inštancie ostal právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý (§ 367 ods. 2 CSP).18. Predmetom súdneho prieskumu odvolacím súdom bol rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bola
uložená povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi jednak náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 14.740,- eur
s prísl. titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonnými rozhodnutiami, a to: 1) uznesením

o vznesení obvinenia (keď na jeho základe vedené trestné stíhanie právoplatne skončilo oslobodením
žalobcu spod obžaloby), vo výške 12.000,- eur a 2) rozhodnutím o väzbe žalobcu, ktorý bol oslobodený
spod obžaloby žaloby, vo výške 2.740,- eur a jednak náhradu škody vo výške 367,46 eur s prísl.,
ako majetkovú škodu za zaplatené trovy obhajoby.

19. S rozsudkom súdu prvej inštancie neboli spokojné obe strany sporu, keď podľa názoru žalobcu súd
nedostatočne ohodnotil jeho nemajetkovú ujmu a na druhej strane žalovaná je toho názoru, že žalobcu
dostatočne odškodnila na základe predbežného prerokovania jeho nároku.

20. Podstata odvolacích argumentov žalovanej bola koncentrovaná najmä na tvrdenia o nemožnosti
priznať žalobcovi náhradu škody za trestné stíhanie z dôvodu, že žalobca nepodal sťažnosť

proti uzneseniu o vznesení obvinenia, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal
s judikatúrou, na ktorú poukazovala, že rozsudok súdu prvej inštancie je arbitrárny a nepreskúmateľný,
že súd nerešpektoval zákonné limity pre priznanie výšky nemajetkovej ujmy, priznaná nemajetková ujma
nie je primeraná skutkovému stavu zistenému v konaní, nezodpovedá zásadám rovnosti a primeranosti
v porovnaní s odškodnením za poškodenie zdravia alebo za spôsobenie smrti, neprihliadol k

ospravedlneniu sa žalovanej žalobcovi a k vyplatenej náhrade nemajetkovej ujmy za vykonanú väzbu,
ďalej súd neprihliadol na skutočnosť, že žalobca si uplatnil náhradu škody i za výkon trestu, o ktorom
nároku prebieha ďalšie súdne konanie. Žalovaná tiež nesúhlasila s priznaním úroku z omeškania
žalobcovi z vyplatenej náhrady škody, a to z dôvodu, že sa nedostala do omeškania, pretože nároku
čiastočne vyhovela a ďalšia súdom priznaná náhrada škody nezakladá jej omeškanie s plnením.

21. Žalovaná v podanom odvolaní uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h)
CSP spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že

súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

22. Žalobca v podanom odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP
a argumentoval tým, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je neprimerane nízka a nereflektuje všetky

osobitosti jeho prípadu, keď väzobné trestné stíhanie intenzívne zasiahlo do jeho osobného, rodinného,
pracovného a spoločenského života.

23. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,

na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae
(odmietnutie spravodlivosti).

24. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu,

že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady
nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr.
vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď
a pod.) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu.

25. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania v dôsledku čoho je, že súd
berie do úvahy skôr skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené,prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov
účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení
dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

26. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

27. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli, skutkové závery súdu prvej inštancie majú oporu
vo vykonanom dokazovaní, súd prvej inštancie neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo a výsledok hodnotenia dôkazov

zodpovedá tomu, čo malo byť v konaní zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 191 CSP.
Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný
skutkový stav ho aj správne aplikoval, pri rozhodovaní vychádzal aj z právnych názorov vyslovených
odvolacím súdom v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, prihliadol na judikatúru súdov, na ktorú
v odôvodnení rozsudku poukázal. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi

súdu prvej inštancie a z toho dôvodu si osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom
rozsahu poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP.

28. K odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd uvádza, že uznesenie o vznesení obvinenia z
dôvodu, že žalobca, voči ktorému bolo vznesené obvinenie, a tým začaté trestné stíhanie, bol v

konečnom dôsledku spod žaloby oslobodený (ktoré skutočnosti sú v konaní nesporné), je podľa
ustálenej judikatúry nezákonným rozhodnutím. Účinky zrušenia rozhodnutia o vznesení obvinenia
žalobcovi nastali jeho oslobodením spod obžaloby. Tým bola splnená podmienka zrušenia rozhodnutia
ako nezákonného. Pokiaľ ide o skutočnosť, že žalobca nepodal voči uzneseniu o vznesení
obvinenia sťažnosť ako opravný prostriedok, súd prvej inštancie správne poukázal na rozhodnutie

veľkého senátu občiansko-právneho kolégia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 1V Cdo 2/2022, avšak
súčasne rešpektoval i právny názor odvolacieho súdu a skúmal, či v prípade žalobcu nejde o prípad
hodný osobitného zreteľa, kedy zákon nevyžaduje splnenie podmienky podať proti nezákonnému
rozhodnutiu opravný prostriedok. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že u žalobcu
ide o takýto prípad, a to s poukazom na okolnosti, za ktorých došlo k vzneseniu obvinenia žalobcovi, na

ktoré poukázal súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia. K zadržaniu žalobcu
došlo po výkone jeho nočnej služby, v piatok a v ten istý deň mu bolo vznesené obvinenie a zároveň bol
vzatý do väzby. Išlo o rýchly sled udalostí, keď lehota na podanie opravného prostriedku bola
len 3 dni, z čoho 2 dni boli sobota a nedeľa. Žalobca bol mladý, nikdy predtým takúto životnú situáciu
nezažil a svoju vinu od začiatku popieral, pričom je prirodzené, že sa v prvom rade snažil dostať z väzby

na slobodu, a preto sa sústredil na podanie opravného prostriedku proti uzneseniu o vzatí do väzby
a opravný prostriedok proti uzneseniu o vznesení obvinenia nepodal. V konečnom dôsledku však bol
spod obžaloby oslobodený, a preto by bolo krajne nespravodlivé, aby nebol odškodnený za dlhotrvajúce
trestné stíhanie od 14.07.2006 do 28.10.2020. Pokiaľ žalovaná v odvolaní poukazovala na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/173/2015, v zmysle ktorého prípad osobitného zreteľa

by mal spočívať v okolnostiach iných ako tie, na ktoré prihliadol súd prvej inštancie, odvolací súd uvádza,
že z daného rozhodnutia nevyplýva, že nemôže ísť aj o iné životné situácie ako tie okolnosti, na ktoré
bolo poukázané v predmetnom rozhodnutí. Z uvedených dôvodov nemožno prisvedčiť námietke
žalovanej,žežalobcanesplnilpodmienkynapriznanienáhradyškody(majetkovejinemajetkovejujmy)z
rozhodnutia o vznesení obvinenia a už vôbec nie prisvedčiť jej názoru, že uznesenie o vznesení

obvinenia nie je nezákonným rozhodnutím. Pokiaľ žalovaná namieta, že súd prvej inštancie v rozhodnutí
poukázal na rozhodnutie veľkého senátu občiansko-právneho kolégia, odvolací súd si dovoľuje
uviesť, že jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorý je zdôraznený aj
včl.2ZákladnýchprincípovCSP.Tentoprincípjerealizovanýnajmäprostredníctvomustálenejjudikatúry
rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, pričom ustálenosť judikatúry Najvyššieho súdu SR je

definovaná cez prizmu inštitútu veľkého senátu NS SR. Pokiaľ teda súd prvej inštancie poukázal aj na
rozhodnutieveľkéhosenátunajvyššiehosúdu,vzmyslektoréhovprípadochakojeprejednávanávec(ak
žalobca bol oslobodený spod obžaloby) nie je podmienkou priznania nároku na náhradu škody podanie
opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia, nedopustil sa pochybenia, akeďže skúmal i dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalobcu, rešpektoval aj názor odvolacieho
súdu vyslovený v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí.

29. Uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi je s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti
nezákonným rozhodnutím, a preto námietka žalovanej, týkajúca sa priznania náhrady majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy vzniknutej na základe tohto rozhodnutia, spočívajúca v tom, že na priznanie tejto
náhrady škody žalobca nemá spôsobilý titul, je nedôvodná.

30. Odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú i námietku žalovanej k priznanej výške nemajetkovej ujmy
za nezákonné trestné stíhanie a väzbu, keď žalovaná argumentovala neprimeranosťou odškodnenia
žalobcu k výške odškodnenia iných poškodených, a to s poukazom na iné právne predpisy upravujúce
odškodnenie (napr. Zák. č. 274/2017 o obetiach trestných činov), judikatúru NS SR, Ústavného súdu SR
a tiež ESĽP. Odvolací súd poukazuje na to, že k problematike priznávania výšky nemajetkovej ujmy je
rozsiahla súdna judikatúra najvyšších súdnych autorít, z ktorej je jednoznačné, že súd vždy musí svoje

rozhodnutie zdôvodniť, s poukazom na relevantné argumenty účastníkov konania a skutkové okolnosti
v danej veci. V prejednávanej veci súd prvej inštancie dospel pri výške odškodnenia nemajetkovej ujmy
za nezákonne vykonanú väzbu v trvaní 137 dní k odškodneniu 40,- eur za deň väzby. Odvolací
súd takto ustálenú výšku považuje za primeranú náhradu, a to s poukazom i na súdne rozhodnutia
v obdobných veciach, na ktoré poukazovali v odvolaniach obe strany sporu. Väzba je veľmi závažný

zásah do práv žalobcu, obmedzuje osobnú slobodu a odškodnenie 20,-eur za deň väzby, ktoré priznala
žalovaná, je podľa názoru odvolacieho súdu neprimerane nízke a na druhej strane odškodnenie 60,-
eur za deň väzby, ako požadoval žalobca, je podľa názoru odvolacieho súdu neprimerane vysoké. Súd
prvej inštancie správne zohľadnil, že žalobca ešte nemal založenú rodinu, bol slobodný a bezdetný, bol
netrestaný, zamestnaný, väzba znamenala veľký zásah do jeho psychiky, bol vystavený stresu, úzkosti

a frustrácii.

31. Pokiaľ sa týka nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie, odvolací súd v prvom rade
poukazuje na jeho dĺžku, od 14.07.2006 do 28.10.2020, čo je viac ako 14 rokov, počas ktorých žalobca
bol neustále vystavený zásahom do jeho života, z ktorých dôvodov odvolací súd považuje prípad

žalobcu za výnimočný, odôvodňujúci priznanie odškodnenia i nad prípadné zákonné
limity, na ktoré poukazuje žalovaná. Suma 1.000,- eur za rok nezákonného trestného stíhania (po
zohľadnení doby väzby a výkonu trestu) je i podľa názoru odvolacieho súdu primeraným a spravodlivým
odškodnením, keď súd prvej inštancie zohľadnil i kritéria uvedené v § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003
Z. z. Námietku žalovanej, že súd prvej inštancie nezohľadnil náhradu nemajetkovej ujmy (peňažnú

i nepeňažnú) poskytnutú v rámci predbežného prerokovania nároku, odvolací súd vyhodnotil ako
nedôvodnú, pretože písomné ospravedlnenie za vykonanú väzbu a 2.470,-eur je vzhľadom
kokolnostiamvdanejveciskutočnenedostatočnýmodškodnením,nezohľadňujúcimnásledkytaktodlho
trvajúceho trestného stíhania na život žalobcu vo všetkých jeho sférach, na čo poukázal nielen žalobca
vo svojej výpovedi, ale aj jeho rodinní príslušníci a ďalší svedok. Došlo k narušeniu jeho najbližších

rodinných väzieb, súkromného života, k úplnej zmene pracovného života, k dlhodobému obmedzeniu
životných plánov. Tieto skutočnosti správne zohľadnil súd prvej inštitúcie a odvolací súd sa stotožnil
s jeho úvahou, že suma 12.000,- eur za nemajetkovú ujmu titulom nezákonného trestného stíhania je
v danom prípade primeraná.

32. Pokiaľ žalovaná namietala príčinnú súvislosť medzi vznikom nemajetkovej ujmy a nezákonným
rozhodnutím, odvolací súd poukazuje na to, že o vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda, ktorá
vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, by bez tohto rozhodnutia poškodenému nevznikla. Zo
skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie a z vykonaného dokazovania
bolo podľa názoru odvolacieho súdu preukázané, že v danej veci došlo ku vzniku nemajetkovej ujmy

žalobcovi v príčinnej súvislosti s jeho nezákonným trestným stíhaním, vznik nemajetkovej ujmy bol
dostatočne preukázaný, súd prvej inštancie dokazovanie komplexne vyhodnotil, zisteniam, ku ktorým
dospel, ako aj vyhodnoteniu dokazovania nie je objektívne čo vytknúť. Priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy aj po zohľadnení osoby žalobcu, jeho doterajšieho života, prostredia, v ktorom
žije a pracuje, a tiež s poukazom na ujmu, ku ktorej došlo v jeho osobnom, spoločenskom a pracovnom

živote v dôsledku dlhotrvajúceho zásahu, ktorým bolo trestné stíhanie, je podľa názoru odvolacieho
súdu spravodlivá, porovnateľná s obdobnými prípadmi a primeraná k okolnostiam
zisteným v danej veci. Námietky žalovanej, k výške priznaného odškodnenia odvolací súd vyhodnotil
ako nedôvodné. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal aj na viaceré súdnerozhodnutia NS SR i ESĽP, ktorými svoju úvahu podporil a odvolací súd sa s jeho rozhodnutím stotožnil,
pretože priznaná výška odškodnenia rešpektuje ustálenú rozhodovaciu prax, a to s poukazom aj na
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako napríklad sp. zn. 4Cdo/31/2021 a sp. zn. 1Cdo/88/2023, týkajúce

sa priznávania náhrady škody za nezákonné trestné stíhanie a väzbu.

33. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd ako nedôvodné vyhodnotil i námietky žalobcu
v podanom odvolaní, keď žalobca v odvolaní ani neuviedol, z akých nesprávnych skutkových zistení
podľa jeho názoru vychádzal súd prvej inštancie, prípadne na aké skutkové okolnosti, ktoré boli

preukázané pri rozhodovaní neprihliadol, tiež v čom má spočívať nesprávne právne posúdenie veci.
Žalobca v odvolaní nepoukázal na žiadne konkrétne skutočnosti, vzhľadom ku ktorým by mala byť
priznaná vyššia suma za náhradu nemajetkovej ujmy, a to či už za väzbu alebo za trestné stíhanie
žalobcu. Odvolací súd z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie má za preukázané, že prípad
žalobcu súd posudzoval individuálne, s poukazom na konkrétne skutkové okolnosti a následky vyvolané
väzbou a trestným stíhaním.

34. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o úroku z omeškania z priznanej náhrady s
poukazom na ustanovenie § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. a na vyslovený názor odvolacieho
súdu v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí. Odvolací súd opätovne poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/257/2009, v zmysle ktorého rozhodnutie súdu o náhrade škody za

nemajetkovú ujmu už len deklaruje existenciu právnej skutočnosti a nárok z nej vyplývajúci. Žalovaná
mala možnosť žalobcu primerane odškodniť v lehote ustanovenej zákonom, t. j. do šiestich mesiacov
od prijatia žiadosti a ak tak neurobila, dostala sa do omeškania, čo správne zohľadnil súd prvej inštancie
a žalobcovi priznal aj úrok z omeškania od dňa nasledujúceho po doručení oznámenia žalovanej
o neuspokojení nároku žalobcu, pričom výšku priznaného úroku strany nenamietali.

35. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd námietky oboch strán sporu k výške priznanej náhrady
vyhodnotil ako nedôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, keď súd prvej
inštancie správne vo zvyšnej časti (okrem časti, v ktorej žalobca zobral žalobu späť) žalobu ako
nedôvodnú zamietol, rozhodnutie náležite odôvodnil a vyporiadal sa i s podstatnými námietkami strán

sporu.

36. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o trovách konania podľa § 255 ods. 1 CSP, t. j. podľa pomeru
úspechustránvkonaní,pričomzohľadnil,ževčastináhradynemajetkovejujmybolopotrebnévychádzať
z toho, že výška plnenia závisela od úvahy súdu. Námietka žalobcu, že súd mal rozhodnúť samostatným

výrokom o trovách konania v časti skutočnej škody a samostatným výrokom o trovách konania v časti
nemajetkovej ujmy, je nedôvodná. Súd prvej inštancie správne rozhodol o trovách konania jedným
výrokom, pričom zohľadnil pomer úspechu a neúspechu strán v konaní (napr. rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 7Cdo/339/2021), správne prihliadol aj na späťvzatie žaloby (keď
zodpovednosť v tejto časti nesie žalobca, ktorý procesne zavinil zastavenie konania). Pokiaľ žalovaná

namietala, že žiadne ustanovenie CSP súdu neumožňuje zohľadniť, že výška plnenia
závisela v časti nemajetkovej ujmy od úvahy súdu, odvolací súd si dovoľuje uviesť, že aj podľa judikatúry
Najvyššieho súdu SR v takýchto prípadoch súd vychádza zo základných princípov CSP a s
poukazom na článok 4 ods. 2 CSP, pri neexistencii adekvátneho ustanovenia CSP, akým bolo predtým
ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p., je potrebné vychádzať z princípu tzv. racionálneho zákonodarcu a

rozhodnúť podľa fiktívnej normy, ktorú by súd zvolil, ak by bol zákonodarcom. Ak teda súd prvej inštancie
vychádzal z ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p. a zohľadnil, že výška nemajetkovej ujmy závisela od úvahy
súdu, odvolací súd sa s jeho názorom stotožnil. Uvedené rozhodnutie o trovách konania korešponduje aj
snázoromÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky,ktorývNáleze,č.k.III.ÚS475/2018zodňa 4.
februára 2021 uviedol, že: ,,Zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku nebola snaha

zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne celkom odchýliť od pravidla pôvodne
vyjadreného v § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný
režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia
závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255
Civilného sporového poriadku súdom nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.“

37. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. CSP v spojení s § 255 ods.2
CSP tak, že žiadnej zo strán náhradu trov nepriznal, nakoľko obe strany sporu mali v odvolacom konaní
čiastočný úspech, a to v rozsahu odvolania podaného druhou stranou sporu.38. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).