Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, March 27, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4CdoPr/11/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423207379
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1423207379.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore navrhovateľa H.. E.. T. C., narodeného XX. D. XXXX, T., U.
X, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Kubinom, IČO: 42 266 793, Bratislava, Bottova 2A, vedúci
organizačnej zložky zahraničného združenia Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka, IČO: 36 861
391, Bratislava, Bottova 2A, proti povinnému z neodkladného opatrenia Ministerstvu vnútra Slovenskej
republiky, IČO: 00 151 866, Bratislava, Pribinova 2, o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia,

vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. 29Cpr/2/2023, o dovolaní navrhovateľa proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 6. mája 2024 sp. zn. 3CoPr/4/2024, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV (ďalej aj ,,prvostupňový súd“ alebo ,,súd prvej inštancie“) uznesením
z 29. novembra 2023 č. k. 29Cpr/2/2023-76 nariadil neodkladné opatrenie spočívajúce v uložení
povinnosti povinnému (označujúc ho ako žalovaného), (ďalej aj ako ,,odporca“) zdržať sa uplatňovania
a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa XX. XX. XXXX voči
navrhovateľovi (označujúc ho ako žalobcu) (výrok I.); vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa na nariadenie
neodkladného opatrenia zamietol (výrok II.); vyslovil, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov

konania (výrok III.) a poučil povinného o možnosti podať žalobu proti navrhovateľovi, ktorou sa bude
domáhať určenia, že vydaním personálneho rozkazu ministra vnútra č. XXX zo dňa XX. XX. XXXX
neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k navrhovateľovi (výrok IV.).

1.1. Právne vec posúdil podľa § 324 ods. 1, ods. 3, § 325 ods. 1, ods. 2 písm. d), § 328 ods. 1, § 329 ods.
2 zákona číslo 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“), § 1 ods. 1, § 2 písm. e), § 4

ods. 1, § 7 ods. 1, § 12 ods. 1, ods. 2, ods. 4 až ods. 6 zákona č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov
protispoločenskej činnosti (ďalej len ,,zákon č. 54/2019 Z. z.“), § 1 ods. 1, ods. 2, § 2 ods. 1, § 2a ods.
1, ods. 3, ods. 4, § 46 ods. 1 až ods. 5, § 242 ods. 1, ods. 6, § 244 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej
službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže
Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len ,,zákon č. 73/1998 Z. z.“) a § 2 ods. 1, § 9 ods.
2, § 11 ods. 1, ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o

ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), (ďalej
len „antidiskriminačný zákon“) a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa na nariadenie neodkladného
opatrenia bol dôvodný v časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal uloženia povinnosti povinnému zdržať
sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa
XX. XX. XXXX (ďalej len ,,personálny rozkaz“) voči navrhovateľovi. Vo zvyšnej časti nebola splnená
podmienkabezprostrednehroziacejujmy,apretonávrhnanariadenianeodkladnéhoopatreniazamietol.1.2. Uviedol,ževprípadeuloženiapovinnostipovinnémuzdržaťsauplatňovaniaavýkonupersonálneho
rozkazu, t. j. pozastavenia jeho účinnosti, s poukazom na konštantnú judikatúru, napr. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“) zo dňa 3. 10. 2018, sp. zn.

1KO/11/2018, konštatoval, že služobný pomer príslušníka Policajného zboru má znaky verejnoprávneho
pomeru; medzi príslušníkom Policajného zboru a Policajným zborom, resp. štátom ide o právny pomer
štátno služobný, ktorý vzniká individuálnym mocenským aktom služobného funkcionára a po celú
dobu trvania sa odlišuje od pracovnoprávneho pomeru. V štátno služobnom pomere účastníci nemajú
rovnaké postavenie, čo sa prejavuje v spôsobe vzniku, zmeny a skončenia tohto pomeru, úprave

nárokovvyplývajúcichztohtopomeruaúpravekonaniapredslužobnýmiorgánmi.PríslušníkPolicajného
zboru prostredníctvom svojho zamestnávateľa, t. j. štátu, sa priamo zúčastňuje na výkone verejnej
moci, a preto má štát výsostné oprávnenie jednostrannými aktami zakladať, meniť a rušiť právne
vzťahy v tomto služobnom pomere. Personálny rozkaz o uvoľnení zo služobného pomeru príslušníka
Policajného zboru je teda individuálnym správnym aktom a rozhodnutím o verejnom subjektívnom práve,
ktorému sa poskytuje ochrana v správnom súdnictve postupom podľa Správneho súdneho poriadku

(ďalej len „SSP“), a teda všeobecný súd v sporovom konaní nemôže vysloviť jeho neplatnosť; je totiž
neprípustné,abysanevyužitieprostriedkovsúdnejochranyvsprávnomsúdnictvenahrádzalourčujúcimi
žalobami v občianskoprávnom konaní. Prejednanie a rozhodnutie veci patriacej do správneho súdnictva
civilným súdom a naopak, ako súdom vecne nepríslušným, je závažným nedostatkom konania, pričom
s takouto vadou je spojené aj porušenie práva na prístup k súdu, resp. správnemu súdu a porušenie

princípu zákonného sudcu. V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení však je zrejmé, že žaloby
podľa antidiskriminačného zákona prejednávajú a rozhodujú všeobecné súdy, a to aj vo vzťahu k
policajtom, čo vyplýva z § 2a ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z., ktoré ustanovenie v súvislosti s právom
dotknutého policajta domáhať sa právnej ochrany ustanovenej osobitným zákonom odkazuje práve
na antidiskriminačný zákon; v prípade takejto žaloby tak môže byť aj policajtovi poskytnutá ochrana

predpokladaná v § 9 ods. 2 uvedeného zákona. Nakoľko jeho ustanovenie § 11 ods. 3 ustanovuje, že na
konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje Občiansky
súdny poriadok (ďalej len „OSP“) a v § 307 a nasl. CSP, je upravený postup súdu pri prejednávaní a
rozhodovaní antidiskriminačných nárokov, bude aj príslušné konanie prebiehať na súde, ktorý aplikuje
CSP, ktorým je aj konajúci súd; v tejto súvislosti odkázal na ustálenú judikatúru, napr. pod sp. zn

1KO/29/2018, sp. zn. 1KO/34/2020 a sp. zn. 1KO/7/2019.

1.3. Prvoinštančnýsúdďalejuviedol,ževprípadeosobitnejkategóriediskrimináciezdôvoduoznámenia
kriminality, alebo inej protispoločenskej činnosti, je právna úprava komplexne riešená v zákone č.
54/2019 Z. z. vo vzťahu k antidiskriminačnému zákonu a rovnako i k CSP predstavuje špeciálnu právnu

úpravu. Ustanovenie § 12 zákona č. 54/2019 Z. z. upravuje osobitný procesný postup, v zmysle ktorého
je úrad oprávnený na základe návrhu oznamovateľa pozastaviť účinnosť pracovnoprávneho úkonu
zamestnávateľa, pokiaľ sú pre takýto postup splnené príslušné podmienky; v zmysle § 2 písm. e)
citovaného zákona sa za pracovnoprávny pomer považuje aj služobný pomer, ktorým je s ohľadom na
§ 2 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. i služobný pomer navrhovateľa. Súd prvej inštancie konštatoval,

že má právomoc aj príslušnosť rozhodnúť o podanom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
smerujúcehokpozastaveniuúčinnostipersonálnehorozkazu,ktorúprávomocmusohľadomna§4CSP
zveril osobitný predpis, a to zákon č. 54/2019 Z. z. Keďže v danom prípade ide o individuálny správny
akt, na rozdiel od súkromnoprávnych inštitútov (výpoveď, okamžité skončenie pracovného pomeru)
nemožno uvažovať o jeho platnosti alebo neplatnosti, ale len o zákonnosti, resp. nezákonnosti, pričom

príslušnáochranasavzmysleustálenejjudikatúryposkytujevsprávnomsúdnictvepostupompodľaSSP
(napr. sp. zn. 1KO 11/2018). Je názoru, že nemá právomoc a príslušnosť rozhodnúť spôsobom, ktorý
predpokladá § 9 ods. 2 in fine antidiskriminačného zákona, t. j. o neplatnosti pracovnoprávneho úkonu; v
prípade navrhovateľa môže byť predmetom konania len vyriešenie právnej otázky, či personálny rozkaz,
resp. rozhodnutie odvolacieho orgánu, sú alebo nie sú zákonné. Príslušným na rozhodnutie o zákonnosti

personálnehorozkazu(ananehonadväzujúcichrozhodnutí)budevždysprávnysúd,aplikujúcipríslušné
ustanovenia SSP.

1.4. Súd prvej inštancie mal za osvedčené, že povinný vydal dňa XX. XX. XXXX personálny rozkaz
č. XXX, ktorým podľa § 46 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. navrhovateľovi dňom XX.

XX. XXXX dočasne pozbavil výkonu štátnej služby do právoplatného skončenia trestného stíhania. Z
odôvodnenia predmetného personálneho rozkazu mal za osvedčené, že voči navrhovateľovi bolo dňa
15. 6. 2022 pod ČVS: UIS-340/OIST-2021 vyšetrovateľom PZ vydané uznesenie o vznesení obvinenia
podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. c) Trestného zákona,
spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona; ďalšie ponechanie navrhovateľa
vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby a priebeh objasňovania jeho

konania, preto sa jej dočasne pozbavuje, do právoplatného skončenia trestného stíhania. Z obsahu
odôvodnenia vydaného personálneho rozkazu zistil, že v tomto nie sú uvedené žiadne konkrétne
dôvody, pre ktoré podľa povinného existujú dôvody na dočasné pozbavenie navrhovateľa vo výkone
štátnej služby. Osobitne poukázal na to, že k dočasnému pozbaveniu výkonu štátnej služby došlo až
po šestnástich mesiacoch od vydania uznesenia o vznesení obvinenia; absencia odôvodnenia tohto

postupu po takej dobe podľa mienky súdu prvej inštancie osvedčuje obavu navrhovateľa, že povinný voči
nemu postupoval diskriminačne. Súd prvej inštancie ďalej z verejne dostupných údajov zistil, že povinný
nepožiadal úrad o predchádzajúci súhlas s vydaním personálneho rozkazu, pritom ide celkom zjavne
o pracovnoprávny úkon; jeho vydanie vyvoláva právne účinky uvedené okrem iného v § 46 ods. 3 a 5
zákona č. 73/1998 Z. z., a to významné zníženie služobného platu, zákaz nosenia služobnej rovnošaty,
dočasné odobratie služobného preukazu, služobného odznaku a služobnej zbrane a tiež dočasný zánik

povinnosti vykonávať štátnu službu a vykonávať služobné zákroky v štátnej službe alebo mimo štátnej
služby.

1.5. Mal tak za to, že navrhovateľ osvedčil všetky podmienky nevyhnutné pre poskytnutie dočasnej
ochrany v zmysle § 12 ods. 6 zákona č. 54/2019 Z. z. v spojení s § 9 ods. 2 antidiskriminačného

zákona, a preto návrhu v časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal uloženia povinnosti povinnému zdržať
sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa XX.
XX. XXXX. voči navrhovateľovi vyhovel; druhý uplatnený návrh s poukazom na vyššie uvedené dôvody
zamietol. Napokon s dôrazom na dočasnosť nariadeného neodkladného opatrenia poučil povinného o
možnosti podať žalobu vo veci samej v zmysle § 337 CSP; navrhovateľovi obdobnú povinnosť neuložil,

majúc za daný predpoklad, že nariadeným neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu
pomerov medzi stranami v zmysle § 336 ods. 1 veta druhá CSP.

1.6. Pokiaľ sa však navrhovateľ na jednej strane domáhal zaplatenia pomernej časti služobného platu
vo výške 4.129 eur mesačne a súčasne tento požadoval za každý deň trvania výkonu personálneho

rozkazu až do dňa vykonateľnosti uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia, uvedené vyhodnotil
súd prvej inštancie ako nevykonateľné, nakoľko neodkladným opatrením nemožno ukladať povinnosti
spätne, za obdobie predchádzajúce jeho vydaniu.

1.7. Súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že

žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko navrhovateľ sa návrhom domáhal vydania
dvoch samostatných výrokov, pričom súd prvej inštancie vyhovel len jednému.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“ alebo ,,odvolací súd“) na odvolanie povinného
uznesením z 6. mája 2024 zmenil prvostupňové uznesenie vo vyhovujúcom výroku tak, že návrh na

nariadenie neodkladného opatrenia zamietol (výrok I.), zrušil výrok IV. napadnutého uznesenia (výrok
II.) a povinnému nepriznal náhradu trov konania (výrok III.).

2.1. Po citovaní príslušnej procesnoprávnej i hmotnoprávnej úpravy vzťahujúcej sa k danej
veci a interpretácii inštitútu neodkladného opatrenia odvolací súd uviedol, že navrhovateľ sa

domáhal nariadenia neodkladného opatrenia spočívajúceho v uložení povinnosti povinnému zdržať sa
uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa
XX. XX. XXXX voči navrhovateľovi. Zároveň sa domáhal uloženia povinnosti povinnému poskytnúť
navrhovateľovi časť pracovnej odmeny - pomernú časť služobného platu vo výške 4.129 eur mesačne
v hrubom a príspevku na bývanie vo výške 232 eur mesačne v hrubom za každý deň trvania výkonu

personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa XX. XX. XXXX voči
navrhovateľovi od XX. XX. XXXX vrátane do dňa vykonateľnosti uznesenia, spolu s úrokom z omeškania
v sadzbe 9,25 % ročne z nezaplatenej sumy od XX. XX. XXXX do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa
vykonateľnosti uznesenia; v tejto časti súd prvej inštancie návrh na nariadenie neodkladného opatrenia
zamietol, pričom tento výrok nebol napadnutý odvolaním, a preto sa nestal predmetom odvolacieho

prieskumu. Navrhovateľ potrebu nariadenia neodkladného opatrenia odôvodnil tým, že dňa 2. 10.
2023 podal na bývalý ÚŠP GP SR kvalifikované trestné oznámenie, na základe ktorého bolo dňa
5. 10. 2023 vydané opatrenie o poskytnutí ochrany, ktoré bolo doručené úradu i povinnému, čím sa
navrhovateľ stal chráneným oznamovateľom podľa zákona č. 54/2019 Z. z. Dňa XX. XX. XXXX, t.j. v čase, keď mal navrhovateľ status chráneného oznamovateľa podľa zákona č. 54/2019 Z. z., bol
navrhovateľovi doručený personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky, ktorým bol dočasne
pozbavenývýkonuštátnejslužbypodľa§46ods.1písm.b)aods.2zákonač.73/1998Z.z.súčinnosťou

odo dňa XX. XX. XXXX na dobu do právoplatného skončenia trestného stíhania; na uskutočnenie
predmetného pracovnoprávneho úkonu však nebol udelený predchádzajúci súhlas úradu podľa § 7 ods.
1 zákona č. 54/2019 Z. z. a povinný o udelenie takéhoto súhlasu úrad ani nepožiadal, ktorá skutočnosť
je nespornou; tento pracovnoprávny úkon tak je podľa § 7 ods. 8 zákona č. 54/2019 Z. z. ex lege
neplatný. Personálny rozkaz je pracovnoprávnym úkonom v špecifickej forme, ktorým sa mení obsah

individuálneho pracovnoprávneho vzťahu medzi navrhovateľom ako zamestnancom a povinným ako
zamestnávateľom z diskriminačného dôvodu, ktorým je kvalifikované oznámenie o protispoločenskej
činnosti. Keďže § 2a ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. zveruje právomoc na riešenie sporov vyplývajúcich z
porušenia zákazu diskriminácie vo vzťahu k štátnej službe príslušníkov Policajného zboru všeobecným
súdom, podľa navrhovateľa v tomto prípade má k dispozícii všetky prostriedky právnej ochrany podľa
CSP, vrátane inštitútu neodkladného opatrenia. Nakoľko je personálny rozkaz vykonateľný predbežne

a bez ohľadu na jeho právoplatnosť, navyše o opravnom prostriedku proti nemu (rozklade) bude
rozhodovať tá istá osoba, ktorá ho vydala, navrhovateľ na dosiahnutie právnej ochrany pred dôsledkami
vykonávania neplatného pracovnoprávneho úkonu nemá k dispozícii iný účinný právny prostriedok, než
je navrhované neodkladné opatrenie.

2.2. Odvolací súd skonštatoval, že súd prvej inštancie sa správne zaoberal otázkou, či je na
prejednanie a rozhodnutie o predmetnom návrhu navrhovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia
daná právomoc civilného súdu, ktorý nedostatok namietal i povinný v odvolaní. Odvolací súd dospel
v tomto smere zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že v predmetnej veci je daná právomoc
civilného súdu, nakoľko navrhovateľ sa podľa § 2a ods. 1, ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. v spojení

s § 9 ods. 2 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona domáha ochrany pred diskrimináciou, pričom
žaloby podľa antidiskriminačného zákona prejednávajú a rozhodujú všeobecné súdy, a to aj vo vzťahu
k policajtom, čo vyplýva i z ustanovenia § 2a ods. 2 a ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z., ktoré v súvislosti s
právom dotknutého policajta odkazuje prostredníctvom poznámky na antidiskriminačný zákon. Odvolací
súd v tejto súvislosti poukázal na závery rozhodnutia kompetenčného senátu Najvyššieho súdu SR

a Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 8. 12. 2021, sp. zn. 1SKomp/6/2021, ktorých správnosť
bola opakovane potvrdená aj ďalšími rozhodnutiami kompetenčného senátu (napr. uznesenie sp. zn.
1SKomp/31/2022). Vzhľadom na to, že služobný pomer príslušníkov Policajného zboru je svojou
povahou inštitútom verejného práva, sa tu však v danom prípade dostávajú do kolízie ochrany podľa
CSP s prostriedkami ochrany podľa správneho práva, resp. SSP. Kolízia týchto noriem je daná tým, že

v prípade podania rozkladu, príp. správnej žaloby, bude potrebné posudzovať zákonnosť personálneho
rozkazu nielen z hľadiska splnenia dôvodov podľa § 46 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. (lex generalis),
ale i z hľadiska získania predchádzajúceho súhlasu úradu na vydanie rozhodnutia podľa § 7 ods. 1
zákona č. 54/2019 Z. z. (lex specialis). V danom prípade bolo preto potrebné vyriešiť otázku, či súdy
môžu posudzovať v civilnom sporovom konaní ako jednu z podmienok zákonnosti personálneho rozkazu

udelenie predchádzajúceho súhlasu úradu na vydanie personálneho rozkazu podľa § 7 ods. 1 zákona č.
54/2019 Z. z., keď túto zákonnú podmienku súčasne zisťuje v rámci komplexného posúdenia zákonnosti
rozhodnutia aj správny orgán, resp. správny súd. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na nález
ÚstavnéhosúduSRzodňa30.1.2020,sp.zn.II.ÚS145/2019,zktoréhozáverovvyplýva,žezákonnosť
rozhodnutia povinného nie je možné riešiť v civilnom sporom konaní ako predbežnú otázku (§ 194 ods.1

CPS); túto právomoc má spomedzi orgánov súdnej moci len a výlučne správny súd na základe správnej
žaloby za splnenia zákonných podmienok.

2.3. Podľa názoru odvolacieho súdu, vychádzajúc pritom i z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 1Obo/240/98, R 123/1999, sp. zn. 7Cdo/59/2011, sp. zn. 6CdoPr/2/2023, vyhovením návrhu

navrhovateľa by došlo k neprípustnému zásahu do kompetencií iného orgánu verejnej moci, a preto je
potrebné uprednostniť právne prostriedky ochrany v správnom konaní, resp. v súdnom konaní podľa
SSP; prostredníctvom neodkladného opatrenia totiž nie je prípustné odnímať účinky rozhodnutiam alebo
iným aktom vydaným pri výkone verejnej moci, prípadne meniť ich obsah. Povinný v tejto súvislosti
tiež dôvodne namietal, že v prípade iniciovania konania o správnej žalobe navrhovateľom by mohlo

by dôjsť k situácii, že o tej istej veci budú de facto existovať dve rozhodnutia dvoch rozličných súdov.
Uprednostnenie účinkov neodkladného opatrenia by malo za následok podriadenie správneho súdu
civilnému súdu, hoci civilný súd nie je funkčne príslušným vo veci správnej žaloby a takýto nežiaduci
právny stav by umožňoval obchádzanie preskúmavania zákonnosti správneho aktu v rámci správnehosúdnictvaneodkladnýmopatrením,čojeivrozporesprincípomprávnejistoty,ktorýzahŕňaipožiadavku,
aby popri sebe neexistovali na určitú právne relevantnú otázku rôzne rozhodnutia pri aplikovaní rovnakej
právnej normy. Na uvedené nemá vplyv ani navrhovateľom zdôrazňovaná skutočnosť, že povinný môže

následne zvrátiť účinky nariadeného neodkladného opatrenia vydaním nového personálneho rozkazu,
návrhom na zrušenie neodkladného opatrenia či žalobou o navrátenie do pôvodného stavu; ide totiž
o hypotetickú úvahu o možnom, avšak dosiaľ neuskutočnenom konaní povinného, ktorá je z hľadiska
predmetu tohto konania, v ktorom je nevyhnutné posúdiť súčasný stav, bez právneho významu.

2.4. V prípade subsidiarity pri nariadení neodkladného opatrenia, ktorá v zmysle vyjadrení navrhovateľa
existuje len vo vzťahu k zabezpečovaciemu opatreniu, odvolací súd poukázal, na uznesenie Ústavného
súdu SR zo dňa 22. 1. 2020, sp. zn. IV. ÚS 13/2020, ktorým bola subsidiarita nariadenia neodkladných
opatrení podľa § 324 ods. 3 CSP, výslovne upravená len vo vzťahu k zabezpečovaciemu opatreniu,
rozšírená aj vo vzťahu k iným inštitútom, prostredníctvom ktorých môže byť dosiahnutá účinná súdna
ochrana. Jej aplikácia sa teda primerane vzťahuje aj na tie právne inštitúty, prostredníctvom ktorých sú

práva a oprávnené záujmy fyzickej, resp. právnickej osoby adekvátne a účinne chránené. V intenciách
uvedených záverov možno potom konštatovať, že právne prostriedky ochrany podľa SSP, vrátane
odkladného účinku, ktoré dostatočne účinne zabezpečujú ochranu navrhovateľa pred porušovaním
jeho práv chráneného oznamovateľa podľa zákona č. 54/2019 Z. z., majú prednosť pred ochranou
neodkladným opatrením.

2.5. Podľa názoru odvolacieho súdu je nepochybné, že navrhovateľovi, hoci ako príslušníkovi
Policajného zboru, patrí ochrana podľa antidiskriminačného zákona podľa § 2a ods. 1, ods. 3 zákona č.
73/1998 Z. z., ako aj ochrana podľa zákona č. 54/2019 Z. z., podľa ktorého sa zamestnanec, ktorý urobil
oznámenie o protispoločenskej činnosti na svojom pracovisku, môže domáhať ochrany prostredníctvom

antidiskriminačného zákona, ktorý za dôvod diskriminácie považuje aj podanie oznámenia kriminality
alebo inej protispoločenskej činnosti. Odvolací súd preto považoval za potrebné zaoberať sa splnením
predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia aj z hľadiska porušenia antidiskriminačného
zákona. Povinný v súvislosti s tvrdenou diskrimináciou navrhovateľa v odvolaní namietal, že z vyjadrení
navrhovateľa ani z napadnutého uznesenia nie je zrejmé, z akého dôvodu mal povinný postupovať

diskriminačne, keď z odôvodnenia personálneho rozkazu jednoznačne vyplýva, že k dočasnému
pozbaveniu výkonu štátnej služby došlo na podklade právoplatného obvinenia navrhovateľa pre skutok
úzko súvisiaci s jeho pracovnou činnosťou.

2.6. Povinný v zmysle § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona musí preukázať, že neporušil

zásadu rovnakého zaobchádzania, ak navrhovateľ oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne
usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Navrhovateľ uviedol, že k jeho
diskrimináciizostranypovinnéhodošlotým,žehopovinnýnamietanýmpersonálnymrozkazomdočasne
pozbavil výkonu štátnej služby bez toho, aby na tento pracovnoprávny úkon udelil úrad predchádzajúci
súhlas v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 54/2019 Z. z., čo má podľa neho za následok neplatnosť

tohto pracovnoprávneho úkonu podľa § 7 ods. 8 citovaného zákona. Uvedený tvrdený nezákonný
postup povinného spočívajúci v neudelení súhlasu úradu však podľa názoru odvolacieho súdu môže
mať za následok neplatnosť pracovnoprávneho úkonu podľa § 7 ods. 8 zákona č. 54/2019 Z. z.,
nie však porušenie zásady rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona; nemôže tak
bez ďalšieho predstavovať nerovnaké zaobchádzanie a v tejto súvislosti zakladať právo navrhovateľa

domáhať sa upustenia od diskriminačného konania, nápravy protiprávneho stavu a primeraného
zadosťučinenia podľa antidiskriminačného zákona. Navrhovateľ diskrimináciu jeho osoby zo strany
povinného ďalej videl v tom, že s ním zaobchádzal rovnako ako s inými príslušníkmi Policajného zboru,
ktorí status chráneného oznamovateľa nemajú. V tejto súvislosti odvolací súd podotýka, že pre záver o
diskriminačnom postupe je potrebná existencia aspoň dvoch skupín v porovnateľnej situácii, s ktorými

je zaobchádzané rozdielne; navrhovateľ pritom v návrhu ani netvrdil, že by s ním bolo zaobchádzané
rozdielne oproti iným príslušníkom Policajného zboru pre tvrdený diskriminačný dôvod, a to podanie
oznámenia o závažnej protispoločenskej činnosti, ani neidentifikoval skupinu, s ktorou sa zaobchádzalo
rozdielne a nevysvetlil ani neosvedčil porovnateľnosť svojej situácie so situáciou danej skupiny; nestačí
pritom všeobecný poukaz na ostatných príslušníkov Policajného zboru. Z predmetného návrhu tak nie je

zrejmé, akým spôsobom sa s navrhovateľom zaobchádzalo horšie ako s inými v porovnateľnej situácii;
naopak sám poukázal na to, že k takémuto postupu, a teda k dočasnému pozastaveniu výkonu štátnej
služby, došlo aj v prípade iných príslušníkov Policajného zboru dôvodne podozrivých zo spáchania
trestnej činnosti.2.7. Súd prvej inštancie diskriminačný postup povinného videl v absencii dôvodov, ktorými by vysvetlil,
prečo proti navrhovateľovi práve po šestnástich mesiacoch od vznesenia obvinenia došlo k splneniu

podmienok pre dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby. Povinný v odvolaní uviedol, že dôvodom
pre vydanie personálneho rozkazu bolo ustanovenie § 46 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., ktoré
mu ukladá povinnosť dočasne pozbaviť policajta výkonu služby, ak by jeho ponechanie vo výkone
štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania
a je dôvodne podozrivý, že spáchal trestný čin, alebo porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým

spôsobom; v danom štádiu konania sa tak javí, že uvedené zákonné dôvody boli podkladom pre
vydanie personálneho rozkazu, a nie oznámenie navrhovateľa podľa zákona č. 54/2019 Z. z. Pokiaľ tak
podkladom pre personálne opatrenie bola existencia vykonateľného uznesenia o vznesení obvinenia
voči navrhovateľovi, je potrebné konštatovať, že táto skutočnosť je nezávislá od vôle povinného. Možno
tiež priznať relevanciu tvrdenia povinného, že v prípade pochybností o splnení podmienky dôvodného
podozrenia zo spáchania trestného činu, je na rozhodnutie o dôvodnosti obvinenia oprávnený prokurátor

ako pán prípravného konania, a nie súd, ktorý rozhodoval o prepustení z väzby na slobodu. Povinnému
tiež možno prisvedčiť, že účelom ochrany podľa zákona č. 54/2019 Z. z. je ochrana zamestnanca
ako oznamovateľa protispoločenskej činnosti voči zamestnávateľovi, ku ktorému je zamestnanec vo
vzťahupodriadenosti,pričompredmetnéoznámenienavrhovateľanesmerovalopriamoprotipovinnému,
resp. nadriadenému navrhovateľovi. Vzhľadom na uvedené nemožno bez ďalšieho dospieť k záveru

o osvedčení skutočnosti, že zo strany povinného došlo vydaním personálneho rozkazu z dôvodu
vykonania oznámenia o protispoločenskej činnosti navrhovateľom k diskriminácii navrhovateľa.

2.8. Pokiaľ teda navrhovateľ tvrdil, že sa domáha ochrany podľa antidiskriminačného zákona, odvolací
súd konštatoval, že v danom štádiu konania neosvedčil ani dôvodnosť nároku, ktorému požaduje

navrhovaným neodkladným opatrením poskytnúť súdnu ochranu, pričom uvedené je podmienkou pre
nariadenie neodkladného opatrenia.

2.9. Napokon povinný v odvolaní nesúhlasil ani s tým, že navrhovateľovi vzniká každým dňom ujma a
dochádza k porušovaniu jeho práv a oprávnených záujmov, poukazujúc pritom na ust. § 46 ods. 4 a §

48 ods. 7 zákona č. 73/1998 Z. z. Odvolací súd sa rovnako nestotožnil s argumentáciou navrhovateľa v
tomto smere, že v dôsledku vykonávania personálneho rozkazu na dobu neurčitú je de facto vyhodený
z práce a nútený poberať minimálnu mzdu, bez možnosti vyvíjať akúkoľvek inú zárobkovú činnosť na
kompenzovanie tohto výpadku; toto tvrdenie navrhovateľa je totiž v rozpore s obsahom namietaného
personálneho rozkazu, keď ani medzi stranami nie je sporné, že navrhovateľ nebol dočasne pozbavený

výkonu štátnej služby na dobu neurčitú, avšak iba do právoplatného skončenia trestného stíhania.
Navrhovateľ tiež odôvodňoval potrebu bezprostrednej úpravy pomerov len odhadovaným znížením
jeho príjmu bez preukázania bezprostrednej hrozby, že sa neodvrátiteľne a trvalo ocitne v stave
hmotnej núdze; osvedčenie potreby bezodkladnej úpravy pomerov ako nevyhnutného predpokladu pre
nariadenie požadovaného neodkladného opatrenia tak aj v tomto prípade absentuje.

2.10. Odvolací súd uzavrel, že keď navrhovateľ predmetným návrhom na nariadenie neodkladného
opatrenia neosvedčil potrebu bezodkladnej úpravy pomerov, odvolací súd uznesenie súdu prvej
inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku I. zmenil podľa § 388 CSP tak, že návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia zamietol a v napadnutom výroku IV. uznesenie súdu prvej inštancie zrušil podľa

§ 389 ods. 1 písm. d) CSP.

2.11. O nároku na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho) rozhodol odvolací súd podľa §
396 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že povinnému, ktorý mal z procesného
hľadiska v konaní úspech, nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko z obsahu spisu vyplýva,

že mu žiadne trovy v konaní nevznikli.

3. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal navrhovateľ (ďalej aj ,,dovolateľ“) dovolanie podľa § 420
písm. f) CSP.

3.1. Dovolateľ namietal, že odvolací súd na základe arbitrárnych a nepreskúmateľných dôvodov
odoprel navrhovateľovi prístup k súdnej ochrane, na ktorú má ako chránený oznamovateľ závažnej
protispoločenskej činnosti právo. Závery odvolacieho súdu sú nesprávne, a to predovšetkým preto, že
úplne ignorujú, resp. obsahovo vyprázdňujú § 2a ods. 1 a 3 zákona č. 73/1998 Z. z. a § 9 ods. 2 a§ 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona s bodom 96 preambuly a čl. 21 ods. 6 Smernice. Odvolací
súd sa nijakým spôsobom v napadnutom uznesení nevysporiadal s tým, akú právnu ochranu má
navrhovateľ k dispozícii podľa týchto ustanovení, ak nie práve takú, akej sa v tomto konaní domáhal. Aj

príslušníci Policajného zboru majú zákonom garantovaný nárok na súdnu ochranu pred porušovaním
zásady rovnakého zaobchádzania v služobnom pomere, pričom kompetentným orgánom na poskytnutie
tejto súdnej ochrany je výlučne civilný súd v rámci civilného sporového konania. Žiadny iný súd (a
osobitnesprávnysúd)totižnemáprávomocaanikompetenciuposkytnúťnavrhovateľoviprávnuochranu
vyplývajúcu z § 2a ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. v spojení s § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 2 a 3

antidiskriminačného zákona a bodu 96 preambuly a čl. 21 ods. 6 Smernice.

3.2. Navrhovateľ sa teda návrhom nedomáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia personálneho
rozkazu (čo patrí do právomoci správnych súdov), ale domáha sa výlučne toho, „aby ten, kto nedodržal
zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania“ a „ak je to možné, napravil protiprávny
stav“; teda právnej ochrany, ktorej sa navrhovateľ môže domáhať jedine podľa § 2a ods. 3 zákona č.

73/1998 Z. z. v spojení s § 9 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona, a ktorej poskytnutie patrí podľa §
11 ods. 3 antidiskriminačného zákona do výlučnej právomoci civilných súdov podľa CSP. Je potrebné
si uvedomiť, že pokiaľ by navrhovateľ v konaní pred správnym súdom odôvodňoval nezákonnosť
personálneho rozkazu porušením zásady rovnakého zaobchádzania a dožadoval by sa upustenia od
diskriminačného konania, správny súd by takúto žalobu postúpil civilnému súdu, keďže správne súdy

nepreskúmavajú spory a iné súkromnoprávne veci, v ktorých je daná právomoc civilných súdov podľa
§ 3 a § 4 CSP.

3.3. Nariadením navrhovaného neodkladného opatrenia by civilný súd nezasiahol do žiadnej
kompetencie iného orgánu verejnej moci, ani by nebránil v jej výkone. Napriek podrobnej argumentácii

navrhovateľa v odvolaní, odvolací súd v zhode s prvoinštančným súdom vychádza zo zmätočného
a ústavne neudržateľného spojenia a nerozlišovania medzi preskúmavaním zákonnosti a zrušovaním
rozhodnutí orgánov verejnej správy na jednej strane (čo patrí do výlučnej právomoci nadriadených
správnych orgánov a následne správnych súdov) a poskytovaním právnej ochrany pred porušením
zásady rovnakého zaobchádzania, t. j. pred diskrimináciou na strane druhej (čo patrí do výlučnej

právomoci civilných súdov). Odvolací súd sa nevysporiadal s argumentáciou navrhovateľa v odvolaní,
ktorou odôvodňuje oddelenosť a kumuláciou týchto dvoch systémov súdnej a inej právnej ochrany, a
namiestotohosvojvoľne,beztoho,abyrozlišoval,čojevtomtospore„vecousamou“(meritomveci)tvrdí,
že ide o konkurenciu dvoch právnych prostriedkov ochrany. Súdy preto v konaní o návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia mali právomoc a nepochybne aj kompetenciu zaoberať sa zákonnosťou

rozhodnutia povinného voči navrhovateľovi (personálneho rozkazu) z hľadiska posúdenia jeho súladu
s ustanovením § 7 ods. 1 zákona č. 54/2019 Z. z., pričom tento záver bol kľúčový (a jediný podstatný)
pre záver o (ne)dodržaní zákazu diskriminácie z dôvodu oznámenia závažnej protispoločenskej činnosti
navrhovateľom.

3.4. Právna ochrana vo forme rozkladu a správnej žaloby, prípadne priznania odkladného účinku
správnej žalobe, nenahrádza neodkladnú ochranu pred porušením zásady rovnakého zaobchádzania
a nie je ani prostriedkom ochrany, ktorý predpokladá zákon o ochrane oznamovateľ v nadväznosti na
antidiskriminačný zákon. Odvolací súd v napadnutom uznesení tvrdí, že nariadiť obsah navrhovaného
neodkladného opatrenia nemá v kompetencii, tzn. že nemôže nariadiť žalovanému, aby sa zdržal

diskriminačného zaobchádzania s navrhovateľom, lebo by tým zasiahol do jeho právomoci, no na
druhej strane už nekonkretizuje, akými prostriedkami ochrany sa navrhovateľ môže domôcť ochrany
pred diskrimináciou podľa zákona č. 54/2019 Z. z. v nadväznosti na § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 2 a
3 antidiskriminačného zákona. Avšak bez toho, aby sa vysporiadal s otázkou, akej právnej ochrany
sa navrhovateľ podľa zákona č. 54/2019 Z. z. a antidiskriminačného zákona môže v predmetnej veci

domáhať, odvolací súd v napadnutom uznesení vo všeobecnosti vykazujúc známky arbitrárnosti bez
ďalšieho konštatuje, že treba uprednostniť právne prostriedky ochrany v správnom konaní, resp. v
správnom súdnom konaní podľa SSP. Závery odvolacieho súdu v napadnutom uznesení, ktoré navyše
nie sú ani náležite zdôvodnené, vedú k ústavne neudržateľnému odopretiu poskytnúť navrhovateľovi
právnu ochranu výslovne predpokladanú v § 2a ods. 1 a 3 zákona č. 73/1998 Z. z., ktorý priamo odkazuje

na § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona. Napadnuté uznesenie teda porušuje právo
navrhovateľa na súdnu ochranu v podobe odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae), čo je jedna
z najzávažnejších foriem porušenia práva na spravodlivý proces. Tieto ústavne neudržateľné závery
súdov vedú k vylúčeniu en bloc všetkých príslušníkov Policajného zboru z ochrany oznamovateľovprotispoločenskej činnosti (a rovnako aj príslušníkov iných podobných verejných zborov), a to napriek
tomu, že slovenský ani európsky zákonodarca tieto osoby z ochrany oznamovateľov protispoločenskej
činnosti v žiadnom prípade nevylúčili. V služobnom pomere príslušníka Policajného zboru (a rovnako

iných podobných verejných zborov) sa totiž všetky podstatné pracovnoprávne úkony realizujú formou
personálnych rozkazov.

3.5. Odvolací súd nezareagoval na podstatné argumenty navrhovateľa z odvolania a z odvolacej repliky,
a to, že v predmetnej veci ide o súbeh dvoch systémov súdnej ochrany predpokladaný zákonom,

pričom iba bez ďalšieho svojvoľne konštatoval, že ide o konkurenciu dvoch právnych prostriedkov
ochrany. Na toto tvrdenie nadviazal ďalším svojvoľným tvrdením bez náležitého odôvodnenia, že
treba uprednostniť prostriedky právnej ochrany podľa správneho práva pred prostriedkami právnej
ochrany podľa CSP, pretože by sa neprípustne zasiahlo do právomoci správnych orgánov, čím by bol
oslabený princíp právnej istoty. Odvolací súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že ide o konkurenciu
a nie súbeh právnych prostriedkov ochrany, keď vyššie v odôvodnení tvrdí, že správne orgány a

správny súdy neposkytujú právnu ochrany podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona, zatiaľ čo
civilné súdy túto právomoc nepochybne majú. Rovnako sa odvolací súd nevysporiadal, prečo pri
právnej ochrane pred diskrimináciou, ktorej sa navrhovateľ návrhom domáhal (čo si uvedomil aj
sám odvolací súd), uprednostnil právnu ochranu podľa správneho práva, ktoré podľa jeho vlastných
záverov neposkytuje ochranu v antidiskriminačných sporoch. Zmätočná je aj úvaha odvolacieho súdu,

že vydaním neodkladného opatrenia by bola negovaná právomoc správneho súdu a vydanie jeho
rozhodnutia, ktorým by správnej žalobe nevyhovel, by potom nemalo žiadne právne ani faktické účinky,
pokiaľ by popri ňom existovalo rovnako právoplatné a vykonateľné vyhovujúce neodkladné opatrenie.
Nepochopiteľne vyznieva aj argument odvolacieho súdu, že by došlo k podriadeniu správneho súdu
civilnému súdu, hoci civilný súd nie je funkčne príslušným vo veci správnej žaloby a takýto nežiaduci

právny stav by umožňoval obchádzanie preskúmavania zákonnosti správneho aktu v rámci správneho
súdnictva neodkladným opatrením. Odvolací súd sa nevysporiadal s otázkou, ktorý orgán verejnej moci
má právomoc a aj kompetenciu poskytnúť žalobcovi právnu a súdnu ochranu pred diskriminačným
zaobchádzaním zo strany žalovaného. Odvolací súd priznal, že má právomoc konať o návrhu žalobcu,
no následne výkon tejto právomoci negoval s tým, že nemá kompetenciu uložiť povinnému povinnosť

upustiť od diskriminačného zaobchádzania, lebo by tým zasiahol do kompetencie povinného. Zároveň
však uviedol, že ani povinný správny súd nemá ani len právomoc poskytnúť navrhovateľovi ochranu
pred diskriminačným zaobchádzaním povinného podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona.

3.6. Nezákonné konanie povinného, ktorým odníma subjektívne právo navrhovateľa vyplývajúce z

jeho postavenia chráneného oznamovateľa predstavuje porušenie zásady rovnakého zaobchádzania.
Odvolací súd svojvoľným spôsobom posudzuje porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, a to vo
všeobecnosti, ako aj v prípade navrhovateľa. Odvolací súd totiž tvrdí, že konanie zamestnávateľa
(povinného) so zamestnancom (navrhovateľom), ktoré je v rozpore so zákonom nemôže bez ďalšieho
predstavovať nerovnaké zaobchádzanie a nezakladá splnenie podmienok na vznik práva domáhať sa

upustenia od diskriminačného konania, nápravy protiprávneho stavu a primeraného zadosťučinenia
podľa antidiskriminačného zákona. Uvedené tvrdenie je podľa názoru dovolateľa neprípustné a
ústavne neudržateľné. Ak totiž zamestnávateľ (povinný) zaobchádza so svojím zamestnancom tak,
že mu nezákonne odníme subjektívne právo, ktoré mu zákon priznáva vzhľadom na jeho špecifické
postavenie, dopúšťa sa tým nerovnakého zaobchádzania s týmto zamestnancom oproti zamestnancom,

ktorým toto subjektívne právo prislúcha. Nezákonný postup povinného spočívajúci v neudelení
súhlasu Úradu podľa § 7 ods. 1 zákona č. 54/2019 Z. z. nepochybne porušuje zásadu rovnakého
zaobchádzania, nakoľko (i) povinný týmto zaobchádza s navrhovateľom menej priaznivo, ako by sa v
súlade so zákonom a legitímnymi očakávaniami navrhovateľa zaobchádzalo s iným oznamovateľom
závažnej protispoločenskej činnosti, vrátane policajta, ktorý je v postavení oznamovateľa závažnej

protispoločenskej činnosti, resp. (ii) s navrhovateľom - policajtom, ktorý má špecifické postavenie a
ochranu chráneného oznamovateľa závažnej protispoločenskej činnosti zaobchádza úplne totožne
ako s inými obvinenými policajtmi, ktorí takéto postavenie a zákonnú ochranu nemajú, čo znamená,
že s navrhovateľom, ktorý je v zásadne odlišnej situácii (má zákonnú ochranu oznamovateľa)
zaobchádzaúplnerovnakoakosinýmiobvinenýmipolicajtmi,ktorýtakútoochranunemajú.Odvolacísúd

nezohľadnil a právne nevyhodnotil osvedčené skutočnosti a tvrdenia navrhovateľa z návrhu, pričom tieto
svojvoľne odmietol, čím došlo k arbitrárnemu posúdeniu osvedčených skutkových okolnosti a ústavne
neudržateľnému výkladu a aplikácii zásady rovnakého zaobchádzania. Odvolací súd sa snaží navodiť
dojem, že povinný v návrhu neosvedčil skutočnosti, z ktorých by vyplývalo diskriminačné zaobchádzaniepovinného s navrhovateľom. Tieto tvrdenia nemajú oporu v súdnom spise a sú v rozpore s návrhom
navrhovateľa a k nemu priloženými dôkazmi. Všetky skutkové okolnosti, z ktorých vyplýva porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania povinného s navrhovateľom, boli v návrhu osvedčené. Odvolací

súd arbitrárne a ústavne neudržateľne aplikoval § 46 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. v spojení s §
7 ods. 1 zákona č. 54/2019 Z. z. Záver odvolacieho súdu, v ktorom konštatuje, že podkladom pre
pozbavenie navrhovateľa výkonu štátnej služby bolo výlučne vznesenie obvinenia, ktoré nezáviselo od
vôle povinného, je teda v priamom rozpore so znením ustanovenia § 46 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.
z. a judikatúrou najvyšších súdnych autorít, nakoľko odvolací súd účelovo opomenul aplikovať časť

tohto ustanovenia, ktorá je nepochybne závislá od vôle povinného (čo potvrdzuje aj judikatúra), a to aj
napriek námietkam navrhovateľa a preto predstavuje absolútnu svojvôľu pri aplikácii a interpretácii tohto
ustanovenia zákona, čo spôsobuje ústavnú neudržateľnosť, nepreskúmateľnosť a zmätočnosť týchto
záverov odvolacieho súdu. Odvolací súd absolútne svojvoľne a nekriticky prebral ničím nepreukázané
tvrdenia povinného o nediskriminácii navrhovateľa, ktoré následne arbitrárne právne posúdil, a naopak
osvedčenými skutočnosťami a tvrdeniami navrhovateľa, z ktorých vyplýva porušenie zásady rovnakého

zaobchádzania, sa vôbec nezaoberal, čím spôsobil nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a
porušil rovnosť strán sporu.

3.7. Dovolateľ ďalej uviedol, že namieta nespreskúmateľnosť právneho posúdenia odvolacieho súdu
vo vzťahu k diskriminácii navrhovateľa zo strany povinného v druhej rovine, t. j. príčinnú súvislosť

medzi podaním oznámenia o závažnej protispoločenskej činnosti a vydaním personálneho rozkazu.
Odvolací súd totiž vôbec neaplikuje § 7 ods. 5 zákona č. 54/2019 Z. z. a toto ustanovenie doslova
obchádza. Porušenie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej
protispoločenskej činnosti sa vzhľadom na § 7 ods. 5 a § 12 ods. 2 zákona č. 54/2019 Z. z. posudzuje
tak, že zamestnávateľ (povinný) má povinnosť preukázať, že pracovnoprávny úkon urobený voči

zamestnancovi (navrhovateľovi) nemá príčinnú súvislosť s oznámením. Ak túto príčinnú súvislosť
nevylúči, predpokladá sa, že pracovnoprávny úkon bol urobený v súvislosti s oznámením (ide o odvetné
opatrenie), čím je porušená zásada rovnakého zaobchádzania. Tým, že povinný obišiel ustanovenie
§ 7 ods. 1 zákona č. 54/2019 Z. z. a v rozpore s ním pozbavil navrhovateľa výkonu štátnej služby,
nepreukázal, že personálny rozkaz nemá príčinnú súvislosť s oznámením o závažnej protispoločenskej

činnosti. Z ustanovenia § 7 ods. 5 a § 12 ods. 2 zákona č. 54/2019 Z. z. je pritom zrejmé, že ide o
vyvrátiteľnú právnu domnienku, tzn. nepreukázaním opaku sa predpokladá, že pracovnoprávny úkon
je odvetným opatrením. Odvolací súd v napadnutom uznesení, z tejto vyvrátiteľnej právnej domnienky
vôbec nevychádzal, túto nijakým spôsobom nezohľadnili a neaplikoval.

3.8. Dovolateľ zastáva názor, že nedostatok predchádzajúceho súhlasu Úradu s postavením
navrhovateľa mimo služby predstavuje diskriminačné zaobchádzanie povinného s navrhovateľom,
nakoľko povinný týmto pozbavil navrhovateľa, ako chráneného oznamovateľa, jeho práva na právnu
ochranu zo strany Úradu, ktorú každý policajt, ktorý je chráneným oznamovateľom, legitímne v súlade
so zákonom očakáva, resp. zaobchádzal s navrhovateľom v špecifickom postavení oznamovateľa

úplne rovnako ako s inými policajtmi, ktorí toto špecifické postavenie nemajú, a preto sú v zásadne
odlišnej situácii ako navrhovateľ. Navyše, obídením povinnosti získať predchádzajúci súhlas Úradu,
povinný nepreukázal, že personálny rozkaz nemá príčinnú súvislosť s oznámením navrhovateľa, a preto
sa o personálnom rozkaze predpokladá (vyvrátiteľná právna domnienka), že je odvetným opatrením.
Napokon, príčinná súvislosť medzi oznámením navrhovateľa o závažnej protispoločenskej činnosti

a personálnym rozkazom je zrejmá aj z osvedčených tvrdení a skutočností z návrhu. Odvolací súd
sa vyššie uvedeným posúdením vôbec nezaoberal a v časti dokonca arbitrárne odmietol posúdiť
porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, čo robí napadnuté uznesenie nepreskúmateľným a
ústavne neudržateľným.

3.9. Odvolací súd sa súbehom prostriedkov právnej ochrany vôbec nezaoberal a nereagoval na
námietky navrhovateľa, ktorými spochybňoval konkurenciu prostriedkov právnej ochrany. Odvolací súd
sa navyše vôbec nevysporiadal ani s namietaným ustanovením § 12 ods. 6 zákona č. 54/2019 Z. z.,
ktoré explicitne zakladá právomoc civilného súdu vo veciach ochrany oznamovateľov, a to práve vo
forme neodkladného opatrenia.

4. Dovolateľ navrhuje, aby dovolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že vydá nasledovné
uznesenie: „Dovolací súd uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3CoPr/4/2024-237 zo dňa 6.
mája 2024 mení takto:I. Súd nariaďuje nasledovné neodkladné opatrenie: Povinný je povinný zdržať sa uplatňovania a
výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 429 zo dňa 27. 10. 2023 voči
navrhovateľovi.

II. Súd poučuje povinného, že môže podať žalobu proti navrhovateľovi, ktorou sa bude domáhať určenia,
že vydaním personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa XX. Z. XXXX
neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k navrhovateľovi.
III. Navrhovateľ má voči povinnému nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v celom
rozsahu.“ Pokiaľ by sa dovolací súd s uvedeným návrhom postupu nestotožnil, navrhuje, aby dovolací

súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

5. Povinný vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že súhlasí s názorom, že v predmetnej veci
je daná právomoc civilného súdu, nakoľko navrhovateľ sa podľa § 2a ods. 1, ods. 3 zákona č.
73/1998 Z. z. v spojení s § 9 ods. 2 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona domáha ochrany pred
diskrimináciou, pričom žaloby podľa antidiskriminačného zákona prejednávajú a rozhodujú všeobecné

súdy, a to aj vo vzťahu k policajtom, čo vyplýva i z ustanovenia § 2a ods. 2 a ods. 3 zákona č.
73/1998 Z. z., ktoré v súvislosti s právom dotknutého policajta odkazuje prostredníctvom poznámky na
antidiskriminačný zákon. Poukazuje na závery rozhodnutia kompetenčného senátu Najvyššieho súdu
SR a Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 08. 12. 2021, sp. zn. 1SKomp/6/2021, ktorých správnosť
bola opakovane potvrdená aj ďalšími rozhodnutiami daného kompetenčného senátu (napr. uznesenie

sp. zn. 1SKomp/31/2022). Vzhľadom na to, že služobný pomer príslušníkov Policajného zboru je svojou
povahou inštitútom verejného práva, sa tu však v danom prípade dostávajú do kolízie prostriedky
ochrany podľa CSP s prostriedkami ochrany podľa správneho práva, resp. SSP. Kolízia týchto noriem je
daná tým, že v prípade podania rozkladu, príp. správnej žaloby, bude potrebné posudzovať zákonnosť
personálneho rozkazu nielen z hľadiska splnenia predpokladov podľa § 46 ods. 1 zákona č. 73/1998

Z .z. (lex generalis), ale i z hľadiska získania predchádzajúceho súhlasu úradu na vydanie rozhodnutia
podľa § 7 ods. 1 zákona č. 54/2019 Z. z. (lex specialis). V danom prípade bolo preto potrebné vyriešiť
otázku, či súdy môžu posudzovať v civilnom sporovom konaní ako jednu z podmienok zákonnosti
personálneho rozkazu udelenie predchádzajúceho súhlasu úradu na vydanie personálneho rozkazu
podľa § 7 ods. 1 zákona č. 54/2019 Z. z., keď túto zákonnú podmienku súčasne zisťuje v rámci

komplexného posúdenia zákonnosti rozhodnutia aj správny orgán, resp. správny súd. Odvolací súd v
tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 30. 1. 2020, sp. zn. II. ÚS 145/2019, z
ktorého záverov vyplýva, že zákonnosť rozhodnutia povinného nie je možné riešiť v civilnom sporom
konaní ako predbežnú otázku (§ 194 ods.1 CPS); túto právomoc má spomedzi orgánov súdnej moci len
a výlučne správny súd na základe správnej žaloby za splnenia zákonných podmienok. Ďalej súhlasí s

názorom odvolacieho súdu, že navrhovateľovi, hoci ako príslušníkovi Policajného zboru, patrí ochrana
podľaantidiskriminačnéhozákonapodľa§2aods.1,ods.3zákonač.73/1998Z.z.,akoajochranapodľa
zákona č. 54/2019 Z. z., podľa ktorého sa zamestnanec, ktorý urobil oznámenie o protispoločenskej
činnosti na svojom pracovisku, môže domáhať ochrany prostredníctvom antidiskriminačného zákona,
ktorý za dôvod diskriminácie považuje aj podanie oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej

činnosti. Odvolací súd sa preto zaoberal splnením predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia
aj z hľadiska porušenia antidiskriminačného zákona. Povinný v súvislosti s tvrdenou diskrimináciou
navrhovateľa v odvolaní namietal, že z vyjadrení navrhovateľa ani z napadnutého uznesenia nie je
zrejmé, z akého dôvodu mal povinný postupovať diskriminačne, keď z odôvodnenia personálneho
rozkazu jednoznačne vyplýva, že k dočasnému pozbaveniu výkonu štátnej služby došlo na podklade

právoplatnéhoobvinenianavrhovateľapreskutokúzkosúvisiacisjehopracovnoučinnosťou.Pokiaľteda
navrhovateľ tvrdil, že sa domáha ochrany podľa antidiskriminačného zákona, je nutné konštatovať, že v
danom štádiu konania neosvedčil ani dôvodnosť nároku, ktorému požaduje navrhovaným neodkladným
opatrením poskytnúť súdnu ochranu, pričom uvedené je podmienkou pre nariadenie neodkladného
opatrenia. Navrhol dovolaciemu súdu dovolanie v zmysle § 448 CSP ako nedôvodné zamietnuť.

6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,
že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie uvedeného záveru dovolací súd uvádza nasledovné:

7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.8. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou

dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a v spojitosti s tým označiť v
dovolaní náležitým spôsobom tiež dovolací dôvod. V dôsledku spomenutej viazanosti neskúma dovolací
súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v
dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú
v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup
súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere
(intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

9.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty
a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti jeho strán,

právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo
na predvídateľnosť rozhodnutia a na jeho riadne odôvodnenie, zachovanie rovnosti strán v konaní, na
relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae
(odmietnutie spravodlivosti).

9.2. Porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného ustanovenia zákona treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň
znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.

10. Inštitút neodkladného opatrenia upravuje CSP v § 324 a nasl. ako tzv. osobitný procesný postup,
ktorému zodpovedá zjednodušený a zrýchlený postup pri rozhodovaní o návrhu na jeho nariadenie.
Cieľom inštitútu neodkladného opatrenia je poskytnúť rýchlu ochranu porušeným alebo ohrozeným
právam subjektu, ktorý podal návrh na jeho nariadenie, prípadne eliminovať nepriaznivé následky, ktoré
by mohli v priebehu konkrétneho civilného sporového konania nastať. Za týmto účelom zákonodarca

zakotvil zjednodušený procesný postup súdu pri rozhodovaní o návrhu na jeho nariadenie. Súd spravidla
rozhoduje v lehote 30 dní bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Táto krátka
zákonná lehota neumožňuje, aby súd vykonal riadne dokazovanie a nariaďoval pojednávanie. Inak
postupuje iba vo výnimočných a odôvodnených prípadoch. Riadne dokazovanie v zmysle § 185 a
nasl. CSP súd nevykonáva a pri rozhodovaní vychádza z obsahu návrhu a zo skutočností, ktoré boli

v súvislosti s podaným návrhom osvedčené (k tomu sa obdobne vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 04. augusta 2020, sp. zn. III. ÚS
294/2020).

11. Dovolací súd považuje za podstatné uviesť, že z obsahu podaného dovolania nepochybne vyplýva

(§ 124 ods. 1 CSP), že základom navrhovateľom podaného dovolania je jeho nesúhlas s právnym
posúdením veci zo strany odvolacieho súdu. Jeho rozsiahla dovolacia argumentácia, cez prizmu
ním prezentovaného právneho stavu, smerovala proti právnym záverom odvolacieho súdu, s ktorými
vyslovil nesúhlas. Bol názoru, že vo veci malo byť nariadené neodkladné opatrenia v zmysle jeho
návrhu. V tejto súvislosti dovolací súd konštatuje, že právne aspekty posudzovania danej veci zo

strany odvolacieho súdu, (ktorého rozhodnutie bolo predmetom dovolacieho prieskumu v limitovanom
rozsahu ustanovenia § 420 písm. f) CSP) neboli zásadného významu pri skúmaní opodstatnenosti
navrhovateľom namietaných zmätočností podľa § 420 písm. f) CSP, nakoľko podľa ustálenej praxe
dovolacieho súdu nesprávne právne posúdenie veci v zásade nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle §
420 písm. f) CSP, resp. prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia; prípadné právne posúdenie veci

dovolateľom formálne podriadené pod § 420 písm. f) CSP síce môže dovolací súd vecne preskúmať,
avšak iba v rozsahu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 421 ods. 1 CSP, ktoré však v
okolnostiach danej veci bolo ex lege vylúčené (§ 357 písm. d) a e) v spojení s § 421 ods. 2 CSP) aprípadné právne posúdenie veci sa síce môže premietnuť (aj) do porušenia práva na spravodlivý proces,
ak právne závery súdu boli celkom zjavne nedôvodné, či arbitrárne, čo však v danej veci nebolo zistené.

12. Pretožedovolateľnamietalnepreskúmateľnosťanedostatočnéodôvodnenieuzneseniaodvolacieho
súdu, dovolací súd pristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
z pohľadu, či napĺňa záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny
(svojvoľný), a či je zachované právo dovolateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

13. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, napr. v uznesení sp.
zn. III. ÚS 44/2022 zo dňa 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať
vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných
ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna)
arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a
závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne

akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že
arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom
súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami
formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti

takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej
relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho
rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu,
ktorázásadnepopieraúčelavýznamaplikovanejprávnejnormy,aleboakdôvody,naktorýchjezaložené

súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,
prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III.
ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

14. K námietkam dovolateľa týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia

odvolacieho súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj
právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného
súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na

riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať
vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán významnými pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS
76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára

1998).

15. V posudzovanom prípade dovolaním napádané rozhodnutie primerane dostatočným spôsobom
(vzhľadom k osobitostiam konania o nariadení neodkladného opatrenia) uvádza skutkový stav, ktorý
považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu v rámci odvolacieho konania i právne

predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Úlohou všeobecného súdu
pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení je zistiť na základe dostupných dôkazných prostriedkov
najvýznamnejšie relevantné skutočnosti, a to bez potreby dodržania formalizovaného postupu
štandardného procesného dokazovania, a na podklade osvedčených skutočností následne vo veci
rozhodnúť. Najvyšší súd konštatuje, že argumentácia odvolacieho súdu zodpovedá príslušným

ustanoveniam CSP týkajúcim sa predpokladov vydania neodkladného opatrenia pre potrebu
bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami (§ 325 ods. 1 CSP). Odvolací súd v rozsahu svojich
nosných dôvodov uviedol, že v posudzovanej veci nie je možné nariadiť neodkladné opatrenie s
navrhovaným obsahom, a to uložením povinnosti protistrane, aby sa zdržala uplatňovania a výkonupersonálneho rozkazu, nakoľko takýmto neodkladným opatrením nie je možné brániť vo výkone
právomoci inému orgánu a rovnako uviedol, že nebolo pre účely neodkladného opatrenia dostatočne
presvedčivo osvedčené vydanie personálneho rozkazu povinným z dôvodu podania oznámenia o

protispoločenskejčinnostinavrhovateľom,tedanebolomožnédostatočnespoľahlivousúdiť,žezostrany
povinného došlo k diskriminačnému konaniu, keďže personálny rozkaz bol vydaný z iného dôvodu
uvedeného v § 46 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z.. Odvolací súd tak odôvodnil zmeňujúci výrok svojho
rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ako vo veci
rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania navrhovateľa, zhrnutie jeho podstatných skutkových

tvrdení a právnych argumentov, jasne a zrozumiteľne vysvetľuje, prečo v danom prípade zmenil
rozhodnutie súdu prvej inštancie keď dospel k záveru, že neboli naplnené predpoklady pre nariadenie
neodkladného opatrenia. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva rozpornosť, nepresvedčivosť,
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu sa vyporadúva
so všetkými podstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami a myšlienkový postup odvolacieho súdu je v

odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené v
procese osvedčovania dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ale tiež na právne závery, ktoré prijal (§ 220
ods. 2 CSP).

16. Čo sa týka námietky dovolateľa o odmietnutí právomoci na rozhodnutie o požadovanom

neodkladnom opatrení a o odopretí prístupu k súdu, čím súd porušil jeho právo na spravodlivý proces,
dovolací súd podotýka, že odvolací súd sa podaným návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia
riadne zaoberal z hľadiska jeho vecnej opodstatnenosti, pričom podotkol, že zamietnutie návrhu samé o
sebe nemôže predstavovať zásah do práv navrhovateľa, keď súčasťou práva na prístup súdu ani práva
na spravodlivé súdne konanie nie je právo na vyhovenie podanému návrhu.

16.1. Odvolací súd v bode 53. rozhodnutia konštatoval: ,,súd prvej inštancie sa správne zaoberal
otázkou, či je na prejednanie a rozhodnutie o predmetnom návrhu navrhovateľa na nariadenie
neodkladného opatrenia daná právomoc civilného súdu, ktorý nedostatok namietal i povinný v odvolaní.
Odvolací súd dospel v tomto smere zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že v predmetnej veci je

daná právomoc civilného súdu, nakoľko navrhovateľ sa podľa § 2a ods. 1, ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.
z. v spojení s § 9 ods. 2 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona domáha ochrany pred diskrimináciou,
pričom žaloby podľa antidiskriminačného zákona prejednávajú a rozhodujú všeobecné súdy, a to aj vo
vzťahu k policajtom, čo vyplýva i z ustanovenia § 2a ods. 2 a ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z., ktoré
v súvislosti s právom dotknutého policajta odkazuje prostredníctvom poznámky na antidiskriminačný

zákon. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje i na závery rozhodnutia kompetenčného senátu
Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 8. 12. 2021, sp. zn. 1SKomp/6/2021,
ktorých správnosť bola opakovane potvrdená aj ďalšími rozhodnutiami daného kompetenčného senátu
(napr. uznesenie sp. zn. 1SKomp/31/2022)“.

17. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6CdoPr/2/2023 z 27.
06. 2023, ktorý akcentuje verejnoprávny charakter služobného pomeru profesionálneho vojaka, a ktorý
je použiteľný aj na prejednávanú vec. Podľa názoru najvyššieho súdu vysloveného v predmetnom
rozhodnutí, do právomoci orgánu verejnej správy nemožno zasiahnuť neodkladným opatrením vydaným
v civilnom súdnom konaní. Súd v civilnom sporovom konaní nie je oprávnený preskúmavať normatívne,

resp. individuálne správne akty žalovaného, týkajúce sa úpravy práv a povinností profesionálnych
vojakov vyplývajúce, resp. súvisiace s existenciou ich služobného pomeru v rámci Ozbrojených síl SR
a nie je oprávnený ani zakázať (napr. formou neodkladného opatrenia) orgánu verejnej správy (ktorým
z tohto pohľadu sú aj jednotlivé zložky a útvary Ministerstva obrany SR, resp. Ozbrojených síl SR)
konať a rozhodovať v rozsahu, ktorý im zverujú všeobecne záväzné právne predpisy. Úspešnosť návrhu

žalobcu nebolo možné priznať a vydať neodkladné opatrenie, pretože základ tvoria nároky z verejného
práva, ktorým procesnú ochranu zabezpečuje správne súdnictvo inštitútmi, ktoré upravuje a nie civilné
súdnictvo a CSP.

18. Právnemu záveru, že zákonnosť personálneho rozkazu nie je možné riešiť v civilnom sporovom

konaní, pretože by išlo o neprípustný zásah do výkonu právomoci orgánov výkonnej moci, svedčia aj
závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR z 30. 01. 2020 sp. zn. II. ÚS 145/2019, v ktorom
sa ústavný súd vyjadril k súdnemu prieskumu správneho aktu v konaní o náhradu škody tak, že z
dôvodu oddelenosti súdnej a výkonnej moci vyjadrenej v rozdielnych právomociach orgánov obochsústav verejnej moci nie je okresný súd rozhodujúci o náhrade škody oprávnený ani ako prejudiciálnu
otázku skúmať zákonnosť právoplatného administratívneho rozhodnutia, a o to menej preskúmavať jeho
vecnú správnosť, t. j. či boli splnené hmotnoprávne podmienky podľa osobitných predpisov pre vydanie

administratívneho aktu. Konštatoval, že otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno riešiť ako predbežnú
otázku bez toho, aby toto rozhodnutie pre nezákonnosť bolo predtým zrušené príslušným orgánom. Túto
právomoc má spomedzi orgánov súdnej moci len a výlučne správny súd na základe správnej žaloby za
presne špecifikovaných zákonných podmienok.

19. Z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 53/2018 zo dňa 07. 02. 2018 vyplýva, že „odkladný účinok
správnej žaloby má predbežný, zabezpečovací a dočasný charakter a predstavuje určitý ekvivalent
neodkladných a zabezpečovacích opatrení v civilnom sporovom konaní a neodkladných a iných
opatrení v civilnom mimosporovom konaní a oproti týmto opatreniam podstatou odkladného účinku
je ,,zmrazenie“ právnych následkov už existujúceho, resp. platného a právoplatného rozhodnutia alebo
opatrenia orgánu verejnej správy. V nadväznosti na uvedené potom možno v preskúmavanej veci

zhodne so súdom prvej inštancie konštatovať, že v prípade žalobcu ako príslušníka Policajného zboru
v služobnom pomere u žalovaného možno v intenciách Smernice považovať odkladný účinok správnej
žaloby za účinný a efektívny prostriedok jeho ochrany ako chráneného oznamovateľa pred odvetnými
opatreniami zamestnávateľa. Uvedený záver je plne opodstatnený i tým, že zákonná úprava služobného
pomeru príslušníkov ozbrojených zborov poskytuje príslušníkom v služobnom pomere nižšiu mieru

ochrany,nežjetomuuzamestnancovvpracovnompomere.Služobnýpomerpodľazákonač.73/1998Z.
z. má verejnoprávny charakter, je založený na prísnej subordinácii (služobnej podriadenosti). Policajný
zbor preto; za účelom plnenia úloh vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti a boja proti zločinnosti;
funguje na požiadavke striktného dodržiavania služobných povinností policajtmi ukladaných im
prostredníctvom jednostranných autoritatívnych administratívnoprávnych aktov. Neobstojí tak námietka

žalobcu, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces odmietnutím spravodlivosti (denegatio
iustitae).“

20. Napokon dovolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 13/2020
z 22. januára 2020, ktorým bola subsidiarita nariadenia neodkladných opatrení podľa § 324 ods.

3 CSP, výslovne upravená len vo vzťahu k zabezpečovaciemu opatreniu, rozšírená aj vo vzťahu k
iným inštitútom, prostredníctvom ktorých môže byť dosiahnutá účinná súdna ochrana. Jej aplikácia sa
primerane vzťahuje aj na tie právne inštitúty, prostredníctvom ktorých sú práva a oprávnené záujmy
fyzickej, resp. právnickej osoby adekvátne a účinne chránené. I v intenciách uvedených záverov možno
konštatovať, že právne prostriedky ochrany podľa Správneho súdneho poriadku; vrátane odkladného

účinku; ktoré dostatočne účinne zabezpečujú ochranu žalobcu pred porušovaním jeho práv chráneného
oznamovateľa podľa zákona o ochrane oznamovateľov, majú prednosť pred ochranou neodkladným
opatrením.

21. Dovolací súd vzhľadom na vyššie uvedené uvádza, že poskytnutie súdnej ochrany nariadením

navrhovaného neodkladného opatrenia tak nespadá pod oblasť právnych vzťahov, ktorým je možné
poskytnúť ochranu neodkladným opatrením. S ohľadom na špecifický charakter služobného pomeru
príslušníka Policajného zboru by nariadenie neodkladného opatrenia predstavovalo neprípustný zásah,
bolo by popretím osobitného verejnoprávneho charakteru služobného pomeru príslušníka Policajného
zboru, v rámci ktorého má minister vnútra zverené oprávnenie na vydanie personálneho rozkazu

policajtovi, ktorým sa realizuje a zabezpečuje plnenie úloh Policajného zboru SR.

21.1. Dovolací súd má za to, že v danom prípade vzhľadom na osobitnú povahu sporu, kedy predmetom
je de facto posudzovanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, nemá súd právomoc hodnotiť jeho
zákonnosť, ako ani rozhodnúť o opravnom prostriedku voči tomuto personálnemu rozkazu, nakoľko

s poukazom na vyššie uvedené má takúto právomoc výlučne správny súd. Neodkladné opatrenie vo
veciach, ktoré by inak patrili do právomoci správnych súdov možno v civilnom konaní prejednať a
nariadiť len vtedy, ak povinnosť, ktorá sa takýmto neodkladným opatrením ukladá bude mať vecný
súvis s následnou žalobou vo veci samej prejednávanej následne už v rámci správneho súdnictva. A
preto vždy treba mať zároveň na zreteli, že v súlade s aktuálnou súdnou praxou najvyšších súdnych

autorít (napríklad uznesenie Najvyššieho súd SR sp. zn. 1Obo/240/98), neodkladným opatrením nie je
možné brániť vo výkone právomoci inému orgánu. Dovolací súd na tomto mieste opakovane zdôrazňuje,
že inštitút neodkladného opatrenia nie je v žiadnom prípade možné si zamieňať s riadnym opravnýmprostriedkom v správnom konaní a podanie rozkladu nie je možné obchádzať cez návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia pred všeobecným súdom.

22. Rovnako sa odvolací súd riadnym spôsobom zaoberal odvolacou námietkou, že žalobcovi napriek
špecifikám ako príslušníkovi Policajného zboru SR patrí ochrana podľa antidiskriminačného zákona s
odkazom na § 2a ods. 1, ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z., ako aj ochrana podľa zákona č. 54/2019 Z. z.
s odkazom na ust. § 2 písm. e) tohto zákona.

22.1. Dovolacísúdjenázoru,žeodvolacísúdsprávnedospelkzáveru,ženaprejednaniepredmetného
návrhu navrhovateľa je daná právomoc súdu podľa Civilného sporového poriadku; a neobstojí preto
argumentácia povinného, že prejednávanie antidiskriminačných sporov príslušníkov Policajného zboru
patrídoprávomocisprávnychorgánov,resp.správnehosúdu.Ďalejuviedol,žeodvolacísúdsapodaným
návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia riadne zaoberal z hľadiska jeho vecnej opodstatnenosti,
pričom zamietnutie návrhu samé o sebe nemôže predstavovať zásah do práv navrhovateľa, keď

súčasťou práva na prístup k súdu, ani práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na vyhovenie
podanému návrhu. Rovnako za porušenie práva na súdnu ochranu nemožno považovať postup súdu,
ktorý odmietne vyhovieť návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu, že nariadením
požadovaného neodkladného opatrenia by podľa jeho právneho názoru zasiahol do kompetencie iného
orgánu verejnej moci.

22.2. V bode 55. rozhodnutia odvolací súd uviedol: ,, V danom prípade, vychádzajúc pritom i z
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Obo/240/98, R 123/1999, sp. zn. 7Cdo/59/2011, sp. zn.
6CdoPr/2/2023, vyhovením návrhu navrhovateľa by došlo k neprípustnému zásahu do kompetencií
iného orgánu verejnej moci, a preto je potrebné uprednostniť právne prostriedky ochrany v správnom

konaní, resp. v súdnom konaní podľa SSP; prostredníctvom neodkladného opatrenia totiž nie je
prípustné odnímať účinky rozhodnutiam alebo iným aktom vydaným pri výkone verejnej moci, prípadne
meniť ich obsah. Povinný v tejto súvislosti tiež dôvodne namietal, že v prípade iniciovania konania o
správnej žalobe navrhovateľom mohlo by dôjsť k situácii, že o tej istej veci budú de facto existovať
dve rozhodnutia rozličných súdov. Uprednostnenie účinkov neodkladného opatrenia by teda malo za

následok podriadenie správneho súdu civilnému súdu, hoci civilný súd nie je funkčne príslušným
vo veci správnej žaloby a takýto nežiaduci právny stav by umožňoval obchádzanie preskúmavania
zákonnosti správneho aktu v rámci správneho súdnictva neodkladným opatrením, čo je i v rozpore
s princípom právnej istoty, ktorý zahŕňa i požiadavku, aby popri sebe neexistovali na určitú právne
relevantnú otázku rôzne rozhodnutia pri aplokovaní rovnakej právnej normy. Na uvedené nemá vplyv

ani navrhovateľom zdôrazňovaná skutočnosť, že povinný môže následne zvrátiť účinky nariadeného
neodkladného opatrenia vydaním nového personálneho rozkazu, návrhom na zrušenie neodkladného
opatrenia či žalobou o navrátenie do pôvodného stavu; ide totiž o hypotetickú úvahu o možnom, avšak
dosiaľ neuskutočnenom konaní povinného, ktorá je z hľadiska predmetu tohto konania, v ktorom je
nevyhnutné posúdiť súčasný stav, bez právneho významu.”

22.3. V bode 56. rozhodnutia odvolací súd uviedol: ,,V prípade subsidiarity pri nariadení neodkladného
opatrenia, ktorá v zmysle vyjadrení navrhovateľa existuje len vo vzťahu k zabezpečovaciemu opatreniu,
považuje odvolací súd za potrebné poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 22. 1. 2020,
sp. zn. IV. ÚS 13/2020, ktorým bola subsidiarita nariadenia neodkladných opatrení podľa § 324 ods.

3 CSP, výslovne upravená len vo vzťahu k zabezpečovaciemu opatreniu, rozšírená aj vo vzťahu k
iným inštitútom, prostredníctvom ktorých môže byť dosiahnutá účinná súdna ochrana. Jej aplikácia
sa teda primerane vzťahuje aj na tie právne inštitúty, prostredníctvom ktorých sú práva a oprávnené
záujmy fyzickej, resp. právnickej osoby adekvátne a účinne chránené. V intenciách uvedených záverov
možno potom konštatovať, že právne prostriedky ochrany podľa SSP, vrátane odkladného účinku,

ktoré dostatočne účinne zabezpečujú ochranu navrhovateľa pred porušovaním jeho práv chráneného
oznamovateľa podľa zákona č. 54/2019 Z. z., majú prednosť pred ochranou neodkladným opatrením“.

23. V tejto súvislosti dáva dovolací súd do pozornosti aj uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR
sp. zn. 1SKomp/6/2021 z 08.12.2021 v ktorom sa uvádza: ,,právomoc na konanie o neodkladných

opatreniach ako procesnom prostriedku má vo všeobecnosti súd podľa Civilného sporového poriadku.
To však samo osebe neznamená, že ak sú splnené podmienky § 324 a § 325 ods. 1 CSP, súd môže
vydať neodkladné opatrenie s akýmkoľvek obsahom alebo na ochranu akéhokoľvek práva. Judikatúra
súdov už totiž dávnejšie vyslovila, že neodkladným opatrením nemožno brániť vo výkone právomocíinému orgánu verejnej moci (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1Obo/240/98, judikát R 123/1999,
alebo jeho uznesenie sp. zn. 7Cdo/59/2011). Obdobne z § 336 a § 337 CSP možno vyvodiť záver,
že neodkladné opatrenie možno nariadiť len vtedy, ak povinnosť, ktorá sa ním ukladá, môže mať

vecný súvis s následnou žalobou vo veci samej. Použitie formulácie „žaloba vo veci samej" evokuje, že
neodkladné opatrenie možno nariadiť len v súvislosti s takou vecou (samou), na ktorej prejednanie je
daná právomoc súdu. Tieto okolnosti však nie sú určujúce pri posudzovaní, či správny súd má právomoc
nakonanieoneodkladnomopatrení.Naopak,súrozhodnépriposudzovaníotázky,čivdanejvecimožno
nariadiť neodkladné opatrenie práve s navrhovaným obsahom práve voči danému odporcovi (povinnej

strane) a práve na ochranu toho práva, ktoré je označené v návrhu. Skúmanie týchto okolností je však
úlohou civilného súdu, ktorý o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia bude rozhodovať.“

23.1. Dovolací súd dodáva, že treba dôsledne rozlišovať na jednej strane právomoc ako podmienku
konania podľa Civilného sporového poriadku a na strane druhej rozsah kompetencií (právomoci v širšom
zmysle slova) civilného súdu nariadiť neodkladným opatrením určitú povinnosť, zákaz či iné obmedzenie

vprípade,akbysaobsahtakéhotorozhodnutiadostaldokolíziesprávnympriestorom,ktorýjevzhľadom
na právnymi normami stanovený kompetenčný rámec vyhradený inému subjektu.

23.2. Z uvedeného je tak zrejmé, že odvolací súd správne dospel k záveru, že konanie o návrhu, ktorým
sa navrhovateľ domáhal právnej ochrany pred diskrimináciou podľa § 2a ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z.

v spojení s § 9 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona, patrí do právomoci civilných súdov podľa CSP.
Dovolací súd zároveň podotýka, že v konaní nie je možné nariadiť neodkladné opatrenie s navrhovaným
obsahom, a to uložením povinnosti protistrane, aby sa zdržala uplatňovania a výkonu personálneho
rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa XX. XX. XXXX voči navrhovateľovi, ako aj
uloženia povinnosti poskytnúť navrhovateľovi časť pracovnej odmeny - pomernú časť služobného platu

vo výške 4.129 eur mesačne v hrubom a príspevku na bývanie vo výške 232 eur mesačne v hrubom za
každý deň trvania výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa
XX. XX. XXXX voči navrhovateľovi, nakoľko takýmto neodkladným opatrením nie je možné brániť vo
výkone právomoci inému orgánu.

24. V bode 59. odôvodnenia rozhodnutia odvolací súd uviedol: ,, Povinný v zmysle § 11 ods.
2 antidiskriminačného zákona musí preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak
navrhovateľ oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady
rovnakého zaobchádzania došlo. Navrhovateľ uviedol, že k jeho diskriminácii zo strany povinného došlo
tým, že ho povinný namietaným personálnym rozkazom dočasne pozbavil výkonu štátnej služby bez

toho, aby na tento pracovnoprávny úkon udelil úrad predchádzajúci súhlas v zmysle § 7 ods. 1 zákona č.
54/2019 Z. z., čo má podľa neho za následok neplatnosť tohto pracovnoprávneho úkonu podľa § 7 ods.
8 citovaného zákona. Uvedený tvrdený nezákonný postup povinného spočívajúci v neudelení súhlasu
úradu však podľa názoru odvolacieho súdu môže mať za následok neplatnosť pracovnoprávneho úkonu
podľa § 7 ods. 8 zákona č. 54/2019 Z. z., nie však porušenie zásady rovnakého zaobchádzania podľa

antidiskriminačného zákona; nemôže tak bez ďalšieho predstavovať nerovnaké zaobchádzanie a v tejto
súvislosti zakladať právo navrhovateľa domáhať sa upustenia od diskriminačného konania, nápravy
protiprávneho stavu a primeraného zadosťučinenia podľa antidiskriminačného zákona. Navrhovateľ
diskrimináciu jeho osoby zo strany povinného ďalej videl v tom, že s ním zaobchádzal rovnako ako s
inými príslušníkmi Policajného zboru, ktorí status chráneného oznamovateľa nemajú. V tejto súvislosti

odvolací súd podotýka, že pre záver o diskriminačnom postupe je potrebná existencia aspoň dvoch
skupín v porovnateľnej situácii, s ktorými je zaobchádzané rozdielne; navrhovateľ pritom v návrhu
ani netvrdil, že by s ním bolo zaobchádzané rozdielne oproti iným príslušníkom Policajného zboru
pre tvrdený diskriminačný dôvod, a to podanie oznámenia o závažnej protispoločenskej činnosti, ani
neidentifikoval skupinu, s ktorou sa zaobchádzalo rozdielne a nevysvetlil ani neosvedčil porovnateľnosť

svojej situácie so situáciou danej skupiny; nestačí pritom všeobecný poukaz na ostatných príslušníkov
Policajného zboru. Z predmetného návrhu tak nie je zrejmé, akým spôsobom sa s navrhovateľom
zaobchádzalo horšie ako s inými v porovnateľnej situácii; naopak sám poukázal na to, že k takémuto
postupu, a teda k dočasnému pozastaveniu výkonu štátnej služby, došlo aj v prípade iných príslušníkov
Policajného zboru dôvodne podozrivých zo spáchania trestnej činnosti“.

24.1. Odvolací súd taktiež v bode 60. rozhodnutia dôvodil, že: ,,Súd prvej inštancie diskriminačný
postup povinného videl v absencii dôvodov, ktorými by vysvetlil, prečo proti navrhovateľovi práve po
šestnástich mesiacoch od vznesenia obvinenia došlo k splneniu podmienok pre dočasné pozbavenievýkonu štátnej služby. Povinný v odvolaní uviedol, že dôvodom pre vydanie personálneho rozkazu
bolo ustanovenie § 46 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., ktoré mu ukladá povinnosť dočasne pozbaviť
policajta výkonu služby, ak by jeho ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem

štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne podozrivý, že spáchal trestný
čin alebo porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom; v danom štádiu konania sa tak javí,
že uvedené zákonné dôvody boli podkladom pre vydanie personálneho rozkazu, a nie oznámenie
navrhovateľa podľa zákona č. 54/2019 Z. z. Pokiaľ tak podkladom pre personálne opatrenie bola
existencia vykonateľného uznesenia o vznesení obvinenia voči navrhovateľovi, je potrebné konštatovať,

že táto skutočnosť je nezávislá od vôle povinného. Možno tiež priznať relevanciu tvrdenia povinného,
že v prípade pochybností o splnení podmienky dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu,
je na rozhodnutie o dôvodnosti obvinenia oprávnený prokurátor ako pán prípravného konania, a nie
súd, ktorý rozhodoval o prepustení z väzby na slobodu. Povinnému tiež možno prisvedčiť, že účelom
ochrany podľa zákona o č. 54/2019 Z. z. je ochrana zamestnanca ako oznamovateľa protispoločenskej
činnosti voči zamestnávateľovi, ku ktorému je zamestnanec vo vzťahu podriadenosti, pričom predmetné

oznámenie navrhovateľa nesmerovalo priamo proti povinnému, resp. nadriadenému navrhovateľovi.
Vzhľadom na uvedené nemožno bez ďalšieho dospieť k záveru o osvedčení skutočnosti, že zo strany
povinného došlo vydaním personálneho rozkazu z dôvodu vykonania oznámenia o protispoločenskej
činnosti navrhovateľom k diskriminácii navrhovateľa“. Dovolací súd dodáva, že pokiaľ navrhovateľ tvrdil,
že sa domáha ochrany podľa antidiskriminačného zákona, tak v danom štádiu konania neosvedčil ani

dôvodnosť nároku, ktorému požaduje navrhovaným neodkladným opatrením poskytnúť súdnu ochranu,
pričom uvedené je podmienkou pre nariadenie neodkladného opatrenia.

25. V reakcii na dovolacie argumenty navrhovateľa dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania
podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil

podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie
je tento prípad. Navrhovateľ preto neopodstatnene namieta, že mu odvolací súd nedostatočným a
nepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací
súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď

na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní
podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať
odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).

25.1. Skutočnosť, že dovolateľ sa s názorom odvolacieho súdu nestotožnil, nepostačuje sama osebe

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho
súdu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP tak nemožno považovať to, že súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Navrhovateľ preto neopodstatnene namietal
existenciu tejto vady v zmysle § 420 písm. f) CSP.

26. K námietke dovolateľa, že odvolací súd nesprávne posúdil osvedčené skutkové okolnosti, z
ktorých by vyplývalo diskriminačné zaobchádzanie povinného s navrhovateľom dovolací súd uvádza, že
dokazovaním je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie
vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a
aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na

jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov
na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu
na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy
vecou súdu, a nie účastníkov konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/99/2011,
2Cdo/141/2012, 3Cdo/2012/2012, 4Cdo/125/2012, 5Cdo/251/2012, 6Cdo/36/2011 a 7Cdo/34/2011).

Pokiaľ súd v priebehu civilného konania (prípadne) nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal
iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za procesnú vadu konania
znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (viď R 125/1999). V takom prípade
môžu byť síce nedostatočne zistené rozhodujúce skutkové okolnosti (čo v konečnom dôsledku môže
viesť dokonca až k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), táto nesprávnosť ale v zmysle už dávnejšej

judikatúry najvyššieho súdu nezakladá vadu zmätočnosti (k tomu viď R 37/1993 a rozhodnutia sp.
zn. 3Cdo/219/2013, 3Cdo/888/2015, 4Cdo/34/2011, 5Cdo/149/2010, 6Cdo/134/2010, 6Cdo/60/2012,
7Cdo/86/2012 a 7Cdo/36/2011). Dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery
odvolacieho súdu, lebo je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).27. Dovolací súd je názoru, že konanie odvolacieho súdu v prejednávanej veci však takéto vady
nevykazuje. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, z ktorých dôkazov vychádzal a ako

ich vyhodnotil, pričom podľa názoru dovolacieho súdu zistené skutkové závery odvolacieho súdu nie
sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na
spravodlivý (riadny) proces.

28. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd v konaní nepostupoval spôsobom,

ktorý by bol v rozpore s kogentnými procesnými ustanoveniami, a ktorým by došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ neopodstatnene namieta nesprávny
procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jeho procesných práv v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Dovolací súd preto
dovolanie žalobcu ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.

29. Najvyšší súd rozhodnutie o trovách dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá
CSP).

30. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.